{"guid": "ussr:5d37a0c7-a751-4707-b29f-2df1206998e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 20/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/2022 z 10. 5. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. mája 2022, sp. zn. I. ÚS 20/2022, ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2022-05-10", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50", "nazov": "čl. 50 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-9.odsek-1", "nazov": "čl. 9 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 9 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 9 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 9 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5d37a0c7-a751-4707-b29f-2df1206998e3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.20.2022.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 20/2022-44\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša (sudca\nspravodajca), zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MULARČÍK\nA PARTNERI, s. r. o., Námestie Martina Benku 15, Bratislava, IČO 36 860 522, v mene ktorej\nkoná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Mularčík, proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 2 Tost 32/2021 zo 16. júna 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tost 32/2021 zo 16. júna 2021 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tost 32/2021 zo 16. júna 2021 s a\nz r u š u j e a vec s a v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 707,45 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkové okolnosti veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. augusta 2021 domáhal\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bližšie nešpecifikovaného základného práva podľa čl. 46\n\nústavy, bližšie nešpecifikovaného základného práva podľa čl. 50 ústavy a taktiež bližšie\nnešpecifikovaného čiastkového práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a napokon práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa\nčl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len ,,medzinárodný\npakt“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)\nuvedeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhoval napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nzrušiť, pričom najvyššiemu súdu navrhuje prikázať, aby ho bezodkladne prepustil z väzby na\nslobodu. Zároveň žiadal priznanie trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku však bližšie\nnešpecifikoval.\n2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi ústavného súdu Milošovi Maďarovi ako\nsudcovi spravodajcovi. Po jeho vylúčení z konania a rozhodovania o tejto ústavnej sťažnosti sa stal\nnovým sudcom spravodajcom Ladislav Duditš, ktorý bol zároveň zvolený za predsedu senátu\n(podrobnejšie v uznesení č. k. I. ÚS 20/2022-26, body 2 a 3).\n3. Z ústavnej sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva nasledujúci stav veci:\nSťažovateľ je trestne stíhaný vo veci vedenej na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej\nagentúre, odbore Západ, 3. oddelení vyšetrovania pod ČVS: PPZ-44/NKA-ZA3-2021, ktorá v čase\npodania ústavnej sťažnosti bola vedená pod ČVS: PPZ-16/NKA-ZA3-2021, a to pre zločin\npodplácania podľa § 333 ods. 1 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov, a to na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti predmetného uznesenia.\n4. Sťažovateľ bol uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len ,,špecializovaný súd“) č. k.\n4 Tp 14/2021 z 22. mája 2021 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“).\n5. Proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku ako nedôvodnú zamietol.\n6. Pre úplnosť je potrebné dodať, že uznesením špecializovaného súdu č. k. 4 Tp 14/2021\nz 20. septembra 2021 v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Tost 56/2021 z 28. septembra\n2021 bolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, a teda sťažovateľ už\nv súčasnej dobe nie je väzobne stíhaný.\n7. Ústavná sťažnosť bola uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 20/2022-26 z 18. januára 2022\nprijatá na ďalšie konanie, a to v rozsahu možného porušenia základného práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1\nmedzinárodného paktu namietaným postupom, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n8. Argumentáciu sťažovateľa proti namietanému postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho\nsúdu je v podstatných bodoch možné zhrnúť takto:\n\n2\n\na) Najvyšší súd nepostupoval zákonne a spravodlivo, čím došlo k zásahu do práva sťažovateľa na\nspravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu, a taktiež najvyšší súd nepostupoval zákonne, čím\ndošlo k zásahu do jeho práva na osobnú slobodu.\nb) Vo vzťahu k prvej materiálnej podmienke väzby, a teda dôvodnosti vedeného trestného stíhania,\nsťažovateľ namieta, že najvyšší súd ustálil jej prítomnosť bez toho, aby sa vôbec zaoberal tým, či\nskutková veta tak, ako je formulovaná v uznesení o vznesení obvinenia, spĺňa náležitosti kladené na\nidentifikáciu skutku tak, aby bol opísaný spôsobom, ktorý vylúči jeho zameniteľnosť s iným\nkonaním. Uvedené sťažovateľ argumentuje zároveň potrebou zachovania totožnosti skutku počas\ncelého priebehu trestného konania.\nc) Vo vzťahu k dôvodnosti vedeného trestného stíhania sťažovateľ ďalej namieta, že obvinenie proti\njeho osobe je založené výhradne na výpovediach osôb, ktoré vystupujú v iných konaniach\nv postavení spolupracujúcich obvinených, pričom tieto výpovede nemajú vo vzťahu k sťažovateľovi\nlogickú následnosť, ale dokonca si navzájom odporujú až sa popierajú. Žiadne iné dôkazy, a to ani\nnepriame, nepotvrdzujú výpovede svedkov\na\nvo vzťahu\nk sťažovateľovi, pričom sudkyňa pre prípravné konanie, ako ani najvyšší súd neprihliadali pri\nrozhodovaní na silný ekonomický záujem svedka\n, ktorý sa prenáša aj na osobu svedka\n, keďže bol jeho právnym zástupcom.\nd) Vo vzťahu k samotnému dôvodu kolúznej väzby sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa\nnezaoberal existenciou konkrétnych skutočností odôvodňujúcich ustálenie jej dôvodnosti. Najvyšší\nsúd tým aproboval postup a rozhodnutie, na základe ktorého je sťažovateľ držaný vo väzbe bez\nustálenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich trvanie jeho väzby.\ne) Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa obrátil dosiaľ zaužívanú aplikačnú prax, keď uviedol, že\norgány činné v trestnom konaní a súd už nie sú povinné zisťovať a ustáliť konkrétne skutočnosti\nzakladajúce dôvody väzby. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd založil prezumpciu dôvodov\nkolúznej väzby tým, že podľa jeho právneho názoru sú tieto dôvody dané, ak nemožno vylúčiť\nkolúzne konanie stíhaných osôb. Najvyšší súd tak postavil sťažovateľa do pozície, keď má práve\nsťažovateľ dokazovať, že dôvody väzby nie sú v jeho prípade dané, čo považuje za absolútne\nneprijateľné a zároveň ústavne neudržateľné.\nf) Sudkyňa pre prípravné konanie odôvodnila kolúznu väzbu sťažovateľa potrebou vypočuť ako\nsvedkov\n,\n,\na\n. Sťažovateľ\nuvádza, že s uvedenými osobami sa nikdy nestretol, sám navrhol, aby boli títo svedkovia vypočutí\na toto aj urgoval u vyšetrovateľa. V návrhu na vzatie do väzby nie je uvedené, čo sa má z výsluchov\ntýchto osôb zistiť, k akým skutočnostiam sa majú vyjadriť a či vôbec existuje reálna obava, že by\nich mohol sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať. V tomto prípade sudkyňa pre prípravné\nkonanie uviedla mená osôb, ktoré je potrebné v konaní vypočuť, a odôvodnila tým kolúznu väzbu\nsťažovateľa, avšak z ničoho nevyplýva, že by sťažovateľ mohol na tieto osoby kolúzne pôsobiť.\ng) V uznesení špecializovaného súdu o vzatí do väzby, ako aj v napadnutom uznesení najvyššieho\nsúdu nie je poukázané na žiadne konkrétne kolúzne konanie sťažovateľa, pričom obavu z kolúzneho\nkonania odôvodnil najvyšší súd práve charakterom skutku bez toho, aby k tomu pristúpili ďalšie\nkonkrétne skutočnosti.\n\n3\n\n9. Zo skutočností uvedených v predošlom bode potom sťažovateľ jednotlivo, ako aj v ich\nvzájomnom súhrne vyvodil, že boli porušené ním označené základné práva a slobody, resp. jeho\nľudské práva a základné slobody.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n10. K ústavnej sťažnosti predložil najvyšší súd vyjadrenie svojej podpredsedníčky JUDr. Andrey\nMoravčíkovej, PhD. (ďalej len ,,podpredsedníčka najvyššieho súdu“), ako aj vyjadrenie\npredsedníčky senátu najvyššieho súdu JUDr. Dany Wänkeovej (ďalej len ,,predsedníčka senátu“).\n11. Predsedníčka senátu v celom rozsahu poukazuje na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia.\nVo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby uvádza, že spočívali v kontaktoch obvineného s členmi\nzločineckej skupiny zabezpečujúcej reštitúcie na pozemkovom fonde a taktiež v potrebe vypočutia\nsvedkov\n,\n,\na\n. Obvinení\n(teda okrem\naj\n) sa dlhodobejšie venovali obchodu\ns nehnuteľnosťami, z čoho najvyšší súd vyvodil ich kontakt na zamestnancov regionálnych odborov\nSlovenského pozemkového fondu či svedkov tejto trestnej činnosti, ktorých potreba výsluchu\nvyvstane. Keďže sa predpokladal aj výsluch členov rady fondu, z uvedenej skutočnosti vyplynula\nobava, že obvinený by tieto osoby mohol kontaktovať a nabádať ich k výpovediam. Keďže najvyšší\nsúd rozhodoval o väzbe v počiatočných štádiách trestného konania, okruh svedkov, ako aj ďalších\nosôb zapojených do tejto trestnej činnosti nemusel byť definitívny. Nebolo preto možné\nidentifikovať všetky osoby, ktorých výsluchy pripadali do úvahy. Na kolúznu väzbu pritom\npostačuje dôvodná obava, a nie dokonané konanie obvineného.\n12. Vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu dopĺňa vyjadrenie predsedníčky senátu\nvo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa, keď podľa jej názoru súdy oboch stupňov\nvenovali predmetnej otázke dostatočnú pozornosť, a to aj vo vzťahu k námietkam spochybňujúcim\nvýpovede tzv. kajúcnikov. Podľa vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu možno väzobné\nstíhanie osoby v počiatočnom štádiu odôvodňovať aj druhom, resp. charakterom stíhanej trestnej\nčinnosti. Ak mal obvinený za úplatok vybaviť mimosúdne urovnanie reštitučného sporu, môže sa\nrovnakým spôsobom snažiť ovplyvniť priebeh svojho trestného konania, ktoré sa ho bytostne\ndotýka.\nIII.2. Replika sťažovateľa:\n13. V úvode repliky sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že okruh jeho sťažnostných námietok\nspočíva v neexistencii prvej, ako aj druhej materiálnej podmienky väzby, a teda namieta, že\nv prípade jeho väzobného stíhania absentovala nielen dôvodnosť trestného stíhania, ale rovnako\nnebol daný ani dôvod kolúznej väzby.\n14. Podľa názoru sťažovateľa predsedníčka senátu vo svojom vyjadrení iba všeobecne odkázala na\nodôvodnenie napadnutého uznesenia bez toho, aby sa vyjadrila k námietkam vzťahujúcim sa\nna dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa. Túto skutočnosť sa pokúšala konvalidovať\npodpredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrením, podľa ktorého obsahu je presvedčená, že súdy\noboch stupňov venovali tejto otázke dostatočnú pozornosť, čím však k dôvodnosti alebo\n\n4\n\nnedôvodnosti jeho trestného stíhania ani v rámci konania pred ústavným súdom neposkytla žiadnu\nodpoveď.\n15. Vo vzťahu k naplneniu dôvodu kolúznej väzby predsedníčka senátu poukazuje na domnelé\nkontakty sťažovateľa s členmi zločineckej skupiny, pričom však žiadnym spôsobom nekonkretizuje\nkonkrétne osoby, rozsah týchto kontaktov, ako ani povahu obavy z nich vyplývajúcej vo vzťahu\nk napĺňaniu účelu trestného konania. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že mu nebolo vznesené\nobvinenie za členstvo, ako ani akúkoľvek inú participáciu na činnosti zločineckej skupiny.\n16. Vo vzťahu k potrebe vypočutia svedkov\n,\n,\na\npredsedníčka senátu vo svojom vyjadrení, ako aj v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia neuviedla, čo sa malo z výsluchov týchto svedkov zistiť, k akým\nskutočnostiam sa mali títo svedkovia vyjadriť, a teda či vôbec existuje, resp. existovala reálna\nobava, že by ich sťažovateľ mohol v tomto trestnom konaní ovplyvňovať. Osoby z regionálnych\nodborov Slovenského pozemkového fondu či iných svedkov trestnej činnosti, ktorých potreba\nvýsluchu mala v ďalšom priebehu trestného konania vyvstať, predsedníčka senátu bližšie\nnešpecifikovala. Aj z uvedeného je zrejmé, že o takých osobách v čase rozhodnutia o väzbe nemala\nžiadnu vedomosť. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení taktiež namieta, že kolúzna väzba nemôže byť\nodôvodňovaná ani potrebou stotožnenia ďalších nájomných a reštitučných konaní, na ktorých\nsťažovateľ mohol participovať, z ktorých dôvodov mohol k výpovediam nabádať členov rady\nfondu.\n17. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že k naplneniu dôvodu kolúznej väzby síce\npostačuje dôvodná obava, a nie dokonané konanie obvineného, túto obavu však v žiadnom prípade\nnemožno vyvodzovať z abstraktných úvah, ale výlučne z konkrétnych skutkových okolností\ntýkajúcich sa prejednávanej veci. V opačnom prípade by väzba predstavovala obligatórny inštitút\nprocesného donútenia.\n18. V ďalších častiach vyjadrenia sťažovateľ argumentuje dôvodmi, pre ktoré na posúdenie jeho\nústavnej sťažnosti nie je možné aplikovať uznesenia ústavného súdu vydané pod sp. zn.\nIV. ÚS 532/2021 a II. ÚS 246/2021, na ktoré poukázala podpredsedníčka najvyššieho súdu\nvo svojom vyjadrení.\n19. Vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľ prioritne nenamieta možnosť\njeho odôvodnenia aj prostredníctvom výpovedí tzv. kajúcnikov, namieta však, že z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia, ako aj jemu predchádzajúceho uznesenia špecializovaného súdu nevyplýva,\nprostredníctvom ktorých skutočností uvádzaných vo výpovediach týchto kajúcnikov všeobecné\nsúdy ustálili existenciu prvej materiálnej podmienky väzby. Sťažovateľ namieta, že akékoľvek\nskutočnosti vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania najvyšší súd v rámci napadnutého uznesenia\nuvádza, tieto sú formulované vo všeobecnej rovine, pričom ich nie je bez ďalšieho možné pričítať\njeho osobe. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd paušálne odôvodnenie vzatia sťažovateľa do\nväzby zahrnul do všeobecných fráz týkajúcich sa iných obvinených, a to aj vo vzťahu k dôvodnosti\ntrestného stíhania ako prvej materiálnej podmienke väzby, ktorú na niektorých miestach\nodôvodnenia napadnutého uznesenia navyše stotožnil s formálnou podmienkou väzby spočívajúcou\nvo vydaní uznesenia o vznesení obvinenia.\n20. V úplnom závere svojho vyjadrenia sťažovateľ poukazuje na nezákonnosť začatia trestného\nstíhania v jeho trestnej veci, pričom namieta, že najvyšší súd sa otázkou zákonnosti uznesenia\n\n5\n\no začatí trestného stíhania vôbec nezaoberal. V konkrétnom poukazuje na skutočnosť, že pred\nvydaním uznesenia o začatí trestného stíhania z 26. marca 2021 sa v spise nenachádzali také\ndôkazy, na základe ktorých by bolo možné vymedziť popis skutku spôsobom uvedeným\nv predmetnom uznesení. Sťažovateľ si je vedomý, že obsahom ústavnej sťažnosti nie je návrh na\npreskúmanie postupu všeobecných súdov pri skúmaní zákonnosti uznesenia o začatí trestného\nstíhania a uznesenia o vznesení obvinenia, na tieto skutočnosti však sťažovateľ poukazuje z dôvodu,\naby preukázal, že najvyšší súd pri posudzovaní prvej materiálnej podmienky väzby tieto okolnosti\nneskúmal vôbec a rozhodol len na základe všeobecných a frázovitých odkazov na existenciu ich\npapierovej formy, ako aj formálnym odkazom na vykonané výsluchy, avšak bez akéhokoľvek\nmateriálneho posúdenia.\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n21. Predmetom posúdenia ústavným súdom bola otázka, či v rozsahu sťažnostných námietok\nuvedených v bode 8 najvyšší súd namietaným postupom, ako aj prostredníctvom napadnutého\nuznesenia zasiahol do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu vyplývajúceho z ústavy,\nresp. práva na slobodu a osobnú bezpečnosť garantovaného medzinárodným paktom.\n22. Právo na osobnú slobodu je okrem čl. 17 ústavy garantované taktiež prostredníctvom súbežne\noznačeného práva na slobodu a osobnú bezpečnosť vyplývajúceho z čl. 9 dohovoru. Z materiálneho\nhľadiska nemožno medzi obsahom oboch označených práv vnímať akékoľvek rozdiely, ktoré by\ndeterminovali požiadavku separátneho skúmania ich namietaného porušenia zo strany ústavného\nsúdu. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné\nhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu\nochranu pri jej pozbavení. Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi\nväzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri\nrozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Ústavne konformné uplatnenie\nzabezpečovacieho (nie sankčného) inštitútu väzby je zároveň determinované aj existenciou\nkonkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na\nuplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného\npráva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na\npreskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť\nna základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porovnaj napr.\nI. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013, III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09). Zároveň je potrebné dodať, že\nnedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o väzbe, ktoré neposkytuje odpovede na všetky relevantné\notázky, resp. námietky formulované zo strany väzobne stíhanej osoby, sa v prípade väzby\nautomaticky pretavuje do porušenia práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (III. ÚS 33/2021).\n23. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní\nzákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil.\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len\nvtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, pričom zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody\n\n6\n\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015,\nIV. ÚS 590/2020). Úlohou ústavného súdu tak v danom prípade bolo najmä to, či sa najvyšší súd\ns právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či je\nodôvodnenie jeho rozhodnutia v načrtnutom smere ústavnoprávne akceptovateľné a taktiež či\ninterpretácia a aplikácia relevantných právnych noriem zo strany najvyššieho súdu je zlučiteľná\ns ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná.\n24. Ústavný súd sa okrem obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu oboznámil taktiež\ns odôvodnením prvostupňového uznesenia špecializovaného súdu (právny názor zakotvený\nv ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania\nrozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania, pozri\nnapr. IV. ÚS 350/09). V konkrétnom prípade bola nevyhnutnosť daného postupu znásobená tým, že\nnajvyšší súd na jednotlivé časti odôvodnenia uznesenia špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa\ndo väzby v odôvodnení napadnutého uznesenia explicitne odkazoval.\n25. Z formulácie sťažnostných námietok je zrejmé, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom\nnamietal splnenie prvej materiálnej podmienky väzby, a teda dôvodnosť vedenia trestného stíhania\nproti jeho osobe. Súbežne však namietal taktiež ústavnú neudržateľnosť interpretácie a aplikácie\nkolúzneho dôvodu väzby v nadväznosti na skutkové okolnosti svojho väzobného stíhania, a to aj\nv kontexte ich nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k svojej osobe.\n26. Z pohľadu základných väzobných podmienok sa pre vzatie obvineného do väzby, ako aj jej\nďalšie trvanie vyžaduje kumulatívne splnenie materiálnych podmienok väzby vyplývajúcich z § 71\nods. 1 Trestného poriadku, a teda dôvodnosť trestného stíhania (prvý materiálny predpoklad väzby)\na dôvodná obava z naplnenia jedného alebo viacerých deklarovaných väzobných dôvodov (druhý\nmateriálny predpoklad väzby). Pre úplnosť je potrebné dodať, že skúmaniu materiálnych\npredpokladov väzby esenciálne predchádza skúmanie formálnych väzobných podmienok, medzi\nktoré možno zaradiť vydanie a riadne oznámenie uznesenia o vznesení obvinenia osobe, proti ktorej\nsa vedie trestné stíhanie. Túto formálnu podmienku však v žiadnom prípade nemožno stotožniť\ns materiálnou podmienkou dôvodnosti trestného stíhania, a to najmä vzhľadom na ich odlišný účel,\nčasové aspekty posudzovania, ako aj spôsob preukazovania a odôvodňovania. Splnenie formálnej\npodmienky spočívajúcej vo vydaní a v riadnom oznámení uznesenia o vznesení obvinenia je možné\nidentifikovať z obsahu vyšetrovacieho spisu už v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby\n(bez potreby vykonávania a vyhodnocovania ďalších dôkazov), pričom splnenie tejto formálnej\npodmienky väzby sa spravidla v ďalšom priebehu trestného konania nemení. Prvý materiálny\npredpoklad väzby spočívajúci v dôvodnosti vedeného trestného stíhania sa v priebehu trestného\nkonania v nadväznosti na vykonávanie a vyhodnocovanie dôkazov v reálnom čase spravidla mení,\npričom je potrebné ho skúmať vždy ku dňu konkrétneho rozhodnutia o väzbe enumerovaného\nv § 72 ods. 1 Trestného poriadku.\n27. Vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania najvyšší súd uviedol, že ,,v zhode so záverom\nsudkyne pre prípravné konanie možno na základe doteraz zabezpečených dôkazov urobiť záver\no tom, že z nich plynúce skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné\nstíhanie, boli spáchané, pričom majú znaky trestných činov a sú tu dôvody na podozrenie, že sa ich\ndopustili obvinení.“. V ďalšom najvyšší súd explicitne odkázal na časť uznesenia sudkyne pre\nprípravné konanie, a to konkrétne na s. 24 až 31 jeho odôvodnenia, na ktorých sú uvedené\nkonkrétne časti výpovedí obvinených a svedkov do času rozhodovania o väzbe sťažovateľa, ich\n\n7\n\nvyhodnotenie zodpovedajúce konkrétnemu procesnému štádiu, a to vo všeobecnej rovine vo vzťahu\nk všetkým spoluobvineným, ako aj vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa. K tomu\nnajvyšší súd v rámci napadnutého uznesenia doplnil, že aj keď nie je úlohou súdov v rámci\nrozhodovania o väzbe hodnotiť dôkazy s konečnou platnosťou, na podstatné námietky obvinených\nv rámci rozhodovania o ich väzbe bolo potrebné zareagovať. Vo vzťahu k sťažovateľovi najvyšší\nsúd dôvodnosť trestného stíhania v čase rozhodovania o väzbe vyvodil najmä z výpovede svedka\na taktiež ďalších osôb uvedených na s. 49 odôvodnenia napadnutého uznesenia. Ak\nvšeobecné súdy na základe zákonne vykonaných dôkazov dospeli k záveru o dôvodnosti trestného\nstíhania sťažovateľa po tom, čo túto na oboch stupňoch posúdili materiálnym spôsobom, ústavný\nsúd nevidí dôvod tieto skutkové a právne závery všeobecných súdov spochybňovať. Je potrebné\nopakovane pripomenúť, že systémy všeobecného a ústavného súdnictva sú oddelené, aj keď\nv určitej miere komplementárne justičné systémy. Činnosť ústavného súdu vzhľadom na jemu\nzverenú subsidiárnu funkciu vo vzťahu k všeobecným súdom nemožno však v žiadnom prípade\ninterpretovať tak, že predstavuje ich ďalšiu inštanciu. Uvedené platí rovnako nielen v rovine\nmeritórnych, ale tiež procesných otázok. Ak je interpretácia a aplikácia relevantných právnych\nnoriem zo strany všeobecných súdov zlučiteľná s ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktorými je\nSlovenská republika viazaná, sťažovateľom uplatnené námietky nedosahujú príslušnú\nústavnoprávnu relevanciu, na podklade ktorej by bolo možné vysloviť záver o porušení ústavy\na medzinárodného paktu z pohľadu nesplnenia prvého materiálneho predpokladu väzby.\n28. Na uvedených skutočnostiach nemohli nič zmeniť ani námietky sťažovateľa spočívajúce\nv nedostatočnej identifikácii stíhaného skutku, ako aj skutočnosti, že jeho obvinenie je založené\nnajmä na výpovedi svedka\n, ktorý má v iných trestných konaniach postavenie\nspolupracujúceho obvineného. Vo vzťahu k tzv. doktríne totožnosti skutku, ktorej uplatňovanie je\npodmienené jeho presnou identifikáciou vylučujúcou, aby bol skutok stíhaný v rámci trestného\nkonania zameniteľný s akýmkoľvek iným konaním, je potrebné uviesť, že táto má svoje procesné\nopodstatnenie najmä vo vzťahu k meritórnym, resp. kvázi meritórnym rozhodnutiam v trestnom\nkonaní, nie však k rozhodnutiam procesného charakteru, pod ktoré zaraďujeme napr. rozhodnutie\no väzbe obvineného. Navyše vymedzenie skutku vzťahujúceho sa na sťažovateľa je vzhľadom\nna veľké množstvo rôznych skutkových okolností (dátumy podpisu zmlúv o mimosúdnom\nurovnaní, spisová značka civilného súdneho konania, presné vymedzenie finančných súm\nsúvisiacich s predmetným mimosúdnym urovnaním, identifikácia osôb zúčastnených na danom\nskutku, číslo účtu spoločnosti\natď.) fakticky nezameniteľné s iným\nkonaním, a to aj napriek skutočnosti, že v počiatočných štádiách trestného konania nebolo ustálené,\nv ktorom mesiaci roku 2019 a na ktorom mieste na území Slovenskej republiky mal byť skutok\nspáchaný. Inými slovami povedané, ak skutková veta uvedená v uznesení o vznesení obvinenia\nobsahuje dostatočné množstvo úplne určitých skutkových okolností garantujúcich nezameniteľnosť\nstíhaného skutku s iným konaním, z materiálneho pohľadu tento skutok nemôže byť zamenený\ns iným skutkom, a to aj napriek tomu, že obsahuje dve nie úplne jasné okolnosti týkajúce sa miesta\na času jeho spáchania. Akýkoľvek iný prístup by znamenal neprípustný formalizmus, ktorý by\ndeterminoval požiadavku úplného zistenia skutkového stavu veci už v úvodných fázach prípravného\nkonania.\n29. Vzhľadom na počiatočné štádium trestného stíhania sťažovateľa v čase rozhodovania o jeho\nväzbe, avšak najmä vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď svedka\nbola verifikovaná aj\nprostredníctvom iných dôkazných prostriedkov majúcich nielen osobný, ale aj vecný charakter,\n\n8\n\nnebolo možné prisvedčiť sťažovateľovej námietke, že všeobecné súdy vyhodnotili výpoveď svedka\nako spolupracujúceho obvineného v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu.\nNapokon vo svojej replike k vyjadreniu najvyššieho súdu už samotný sťažovateľ uvádza, že\nnespochybňuje možnosť aplikácie výpovede svedka\n, ako aj ďalších kajúcnikov vo vzťahu\nk rozhodovaniu o jeho väzbe, avšak namieta, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia, ako aj jemu\npredchádzajúceho uznesenia špecializovaného súdu nevyplýva, prostredníctvom ktorých\nskutočností uvádzaných vo výpovediach týchto osôb všeobecné súdy ustálili existenciu prvej\nmateriálnej podmienky väzby. V uvedenom smere ústavný súd odkazuje na bod 38 odôvodnenia\ntohto nálezu.\n30. Vo vzťahu k splneniu druhej materiálnej podmienky väzby je vo všeobecnosti potrebné uviesť,\nže dôvodná obava z naplnenia dispozície jednotlivých následkov predpokladaných § 71 ods. 1\npísm. a) až c) Trestného poriadku musí mať nielen svoju kvantitatívnu, ale najmä kvalitatívnu\nintenzitu. Pod jej kvalitatívnu stránku je pritom potrebné zaradiť nielen konkrétnosť skutkových\nokolností, na podklade ktorých sa konštatuje jej existencia, ale tiež požiadavku reálnosti\na bezprostrednosti jej naplnenia bez rozhodnutia o väzbe obvineného. Reálnosť pritom spočíva\nv objektívnej možnosti vzniku predpokladaného následku a bezprostrednosť v miere\npravdepodobnosti jeho naplnenia bez pozbavenia osobnej slobody obvineného, a to najmä\nz pohľadu zachovania, resp. pretrhnutia časových súvislostí jej trvania. Napokon konkrétnosť\nspočíva najmä v tom, či vôbec, kedy a akým spôsobom sa táto obava môže naplniť. Ústavný súd\nzároveň dopĺňa, že uvedené kvalitatívne kritériá dôvodnej obavy z naplnenia väzobného dôvodu\nmusia byť v každom jednotlivom prípade splnené kumulatívne. Ak absentuje čo i len jedno z nich,\nnemôže dôjsť ku kladnému rozhodnutiu o väzbe trestne stíhanej osoby.\n31. Pri posúdení dôvodnosti ústavnej sťažnosti vo vzťahu k splneniu druhej materiálnej podmienky\nväzby, a teda k existencii dôvodnej obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, ústavný\nsúd vychádzal primárne z odôvodnenia napadnutého uznesenia v spojení s odôvodnením uznesenia\nšpecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa do kolúznej väzby v kontexte námietok uplatnených\nv rámci ústavnej sťažnosti. Vyjadrenie najvyššieho súdu po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\nkonanie mohol brať do úvahy iba komplementárne, a to predovšetkým v rozsahu bližšej verifikácie\ndôvodov, pre ktoré bolo napadnuté uznesenie vydané. V tejto súvislosti dáva ústavný súd do\npozornosti, že orgány verejnej moci sa vo vyjadrení po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie\nmajú obmedziť na ozrejmenie skutkových a právnych okolností existujúcich v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré boli predmetom posúdenia orgánu verejnej moci a ktoré sa\npremietli aj do odôvodnenia napadnutého individuálneho právneho aktu.\n32. Vo vzťahu k dôvodu kolúznej väzby sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia uviedol: ,,Obdobne je potrebné obmedziť možný vplyv obvinených\na\nna ešte nevypočutých svedkov... V tomto smere podrobne schému\nmožného kolúzneho konania opísala sudkyňa pre prípravné konanie (str. 34 až 35 napadnutého\nuznesenia) a nadriadený súd sa s uvedenými skutočnosťami stotožňuje a na tieto odkazuje.“ Najmä\nz dôvodu plného stotožnenia sa najvyššieho súdu s odôvodnením kolúznej väzby sťažovateľa\nzo strany špecializovaného súdu je potrebné ďalšiu pozornosť venovať práve odôvodneniu\nuznesenia, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby, a teda uznesenia sudkyne pre prípravné konanie.\nTá vo vzťahu k sťažovateľovi uviedla: ,,Dôvod kolúznej väzby na strane obvinených\na\nsúd s poukazom i na návrh prokurátora nachádza\n\n9\n\nv skutočnostiach spočívajúcich v ich kontaktoch s členmi inkriminovanej zločineckej skupiny,\ns ktorými v období rokov 2016 až 2020 riešili na pozemkovom fonde viacero reštitúcii. V zmysle\nnávrhu prokurátora vyvstáva potreba vypočutia svedkov\n,\n,\na\n. Obidvaja obvinení sa majú dlhodobejšie venovať obchodu\ns nehnuteľnosťami, z čoho možno usúdiť, že majú kontakt na zamestnancov regionálnych odborov\nSlovenského pozemkového fondu, či svedkov tejto trestnej činnosti, ktorých potreba výsluchu\nvyvstane z dôvodu zistenia príčin a podmienok páchanej trestnej činnosti tak, aby bolo možné\nposúdiť túto trestnú činnosť z hľadiska jej závažnosti (§ 119 ods. 1 písm. c) Tr. por.). Javí sa\npotreba stotožnenia ďalších nájomných a reštitučných konaní, na ktorých obvinení mohli\nparticipovať. Za tým účelom sa predpokladá i výsluch členov Rady fondu. Súd na základe týchto\nskutočností zisťuje obavu, že obvinení\na\nby mohli uvedené osoby\nkontaktovať a nabádať ich k výpovediam skresľujúcim podstatné skutočnosti s cieľom získať\nzmiernenie, či zrušenie svojho obvinenia. Dané je i riziko z uplácania svedkov za týmto účelom.\nTakú obavu z marenia vyšetrovania umocňuje zistenie o ich dobrom finančnom zázemí. Dôkaz\no priaznivých majetkových pomeroch obv.\nposkytuje prevod sumy 200.000,-€\nz jeho účtu na účet v zahraničnej banke dňa 5.12.2019. Priaznivým majetkovým pomerom\nmôže nasvedčovať zisk z trestnej činnosti, ktorú mala spáchať na jeho prospech\nobv.\n.“\n33. Ako možno z normatívnych ustanovení upravujúcich väzbu ako inštitút legálneho donútenia\nvyvodiť, väzba je inštitút fakultatívny, a teda jej uvalenie nemožno automaticky prezumovať len po\nsplnení formálnych a materiálnych podmienok. Súd sa pri rozhodovaní o väzbe musí dostatočne\nvyrovnať so všetkými osobitosťami konkrétneho prípadu. Z tohto hľadiska sa uvalenie väzby\nobvinenému prezentuje ako prostriedok ultima ratio, a to najmä v nadväznosti na dôsledky, ktoré sa\nväzobným stíhaním obvineného spôsobujú. S pozbavením osobnej slobody formou väzby\nobvineného totiž súvisí nespočetné množstvo sprievodných negatívnych javov. Väzba predstavuje\njeden z najzávažnejších zásahov do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných\nslobôd, ku ktorému navyše dochádza v čase, keď o vine obvineného ešte nie je právoplatne\nrozhodnuté, čím je v niektorých prípadoch z dôvodu potreby naplnenia jej účelu\nv ospravedlniteľnom rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Aj z týchto dôvodov môže byť\npozbavenie osobnej slobody jednotlivca prostredníctvom väzby legitimizované iba v prípadoch, kde\nje to absolútne nevyhnutné na dosiahnutie účelu trestného konania a taktiež je to v súlade\nso zásadou proporcionality, fakultatívnosti a subsidiarity väzobného stíhania.\n34. Ak kolúzne správanie obvineného vyplývajúce priamo zo stíhaného skutku nemôže byť\n(bez ďalšieho) autonómnym dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku\n(III. ÚS 33/2021) z dôvodu, že väzba nepredstavuje obligatórny inštitút procesného donútenia,\nnemožno rozumne prisvedčiť ani takým úvahám všeobecných súdov, podľa ktorých by dôvod\nkolúznej väzby mohol spočívať iba v samotnom charaktere trestnej činnosti, ako to v odôvodnení\nsvojho uznesenia konštatuje sudkyňa pre prípravné konanie (s. 23 a 32 uznesenia o vzatí\nsťažovateľa do väzby). Z pohľadu fakultatívnosti väzobného stíhania totiž nie je možné\nidentifikovať racionálny, avšak najmä právny argument, na podklade ktorého by bolo možné\nvysloviť záver, že dôvodnú obavu z kolúzneho správania obvineného možno bez pristúpenia\nďalších konkrétnych skutočností odvodzovať len z charakteru stíhanej trestnej činnosti. Z totožných\ndôvodov, a teda z dôvodu vysokej miery abstrakcie a zovšeobecnenia, je možné odmietnuť aj\nargument všeobecných súdov o prokurátorom tvrdených, avšak bližšie nepreukázaných kontaktoch\n\n10\n\nsťažovateľa s ostatnými spoluobvinenými. Napokon samotná sudkyňa pre prípravné konanie\nvo vzťahu k prokurátorom navrhovanému dôvodu preventívnej väzby uvádza, že sťažovateľ je\nobvinený ,,zo spáchania trestného činu pozostávajúceho z jedného samostatného skutku\nspáchaného v istom čase, nejedná sa o dlhodobejšie pokračovanie v trestnej činnosti.“. Vo vzťahu\nk dôvodu kolúznej väzby sťažovateľa preto vyznieva zmätočne, keď sudkyňa pre prípravné konanie\nna iných miestach odôvodnenia svojho uznesenia konštatuje, že sporné kontakty s členmi\ninkriminovanej zločineckej skupiny mali zo strany sťažovateľa prebiehať medzi rokmi 2016 až\n2020. V načrtnutom kontexte je potrebné dodať, že na to, aby kontakty sťažovateľa po pristúpení\nkonkrétnych okolností (k čomu v preskúmavanej veci nedošlo) vôbec bolo možné vyhodnotiť ako\nkontakty zakladajúce dôvod kolúznej väzby, tieto by museli byť nie bežného, ale kvalifikovaného\ncharakteru, čo však v konaní predchádzajúcom vzatiu sťažovateľa do väzby preukázané nebolo. Je\npotrebné prisvedčiť argumentu sťažovateľa, že keď by vo vzťahu k stíhanej trestnej činnosti\nexistovali kvalifikované vzťahy medzi ním a ostatnými spoluobvinenými v nadväznosti na stíhaný\ncharakter trestnej činnosti, muselo by to esenciálne viesť k jeho subsumovaniu pod zločineckú\nskupinu, k čomu však nedošlo. Ak by ústavný súd pripustil záver, že akýkoľvek potenciálny kontakt\nobvineného so spoluobvinenými alebo svedkami je možné považovať za spôsobilý dôvod kolúznej\nväzby, dospel by k neprípustnému záveru, podľa ktorého by bol daný dôvod kolúznej väzby\nobligatórne v rámci každého trestného konania.\n35. Sudkyňa pre prípravné konanie, s ktorej závermi sa najvyšší súd v napadnutom uznesení\nstotožnil, vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľa uviedla, že tieto vidí v potrebe\nvýsluchu štyroch svedkov, a to svedkov\n,\n,\na\n. Nad rámec právneho názoru vyjadreného v náleze ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 33/2021 je potrebné uviesť, že ani označenie konkrétnych svedkov, ktorí ešte v konaní\nvypočutí neboli, uvedením ich mien nie je spôsobilé odôvodniť dôvod kolúznej väzby. Aj\nvo vzťahu k takto označeným svedkom musí existovať a byť preukázaná aj iná konkrétna, ale tiež\nreálna skutočnosť zakladajúca dôvodnú obavu, že ich ovplyvňovanie bude zo strany obvineného\nobjektívne možné, a taktiež to, či a z akého dôvodu by k nemu v budúcnosti mohlo dôjsť. Uvedený\nnázor je v súlade s novelizovaným znením ustanovenia § 72 ods. 2 časti prvej vety pred\nbodkočiarkou Trestného poriadku, podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj\nuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera, ktoré preukazujú\ndôvodnosť trestného stíhania a konkrétne skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod väzby. Ústavný súd si\nje vedomý, že v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľa ešte citované ustanovenie Trestného\nporiadku nebolo účinné, potreba predmetnej interpretácie dotknutých právnych noriem však už\nvtedy vyplývala z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Podľa uznesenia najvyššieho súdu č. k.\n3 Tost 3/2010 zo 17. februára 2010 sa konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu\nz možného väzobného následku rozumejú len také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto\nobavu. Nepostačuje preto len akési hmlisté, neisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne\nneodôvodnené podozrenie z následku predpokladaného v § 71 ods. l písm. a) až c) Trestného\nporiadku, keďže by viedlo k nedôvodným zásahom do ústavou zaručenej osobnej slobody.\n36. Rešpektujúc skôr uvedené skutočnosti, je potom potrebné argumentum a maiori ad minus\nustáliť, že ak bez uvedenia konkrétnych a reálnych okolností odôvodňujúcich dôvod kolúznej väzby\nnemožno dospieť k záveru o jej zákonnosti, resp. ústavnosti, k takému záveru nemožno dôjsť ani\nvtedy, keď kolúzna väzba sťažovateľa bola všeobecnými súdmi odôvodňovaná neurčitými,\nbudúcimi, resp. podmienenými okolnosťami, ako napr. kontakt na bližšie neurčených zamestnancov\n\n11\n\nbližšie neurčených regionálnych odborov Slovenského pozemkového fondu, výsluchy bližšie\nneurčených svedkov, ktorých potreba ešte len v priebehu trestného konania vyvstane, potreba\nstotožnenia ďalších nájomných a reštitučných konaní, resp. riziko uplácania bližšie neurčených\nsvedkov z dôvodu dobrých majetkových pomerov, ktoré sudkyňa pre prípravné konanie odôvodnila\nobchodnoprávnou (nie osobnou) bankovou transakciou sťažovateľa bez preukázania akéhokoľvek\njej súvisu s vyšetrovanou trestnou vecou.\n37. Neprípustný formalizmus všeobecných súdov vo vzťahu ku skúmaniu dôvodov kolúznej väzby\nsťažovateľa ako jej druhého materiálneho predpokladu možno vidieť taktiež v tom, že sudkyňa pre\nprípravné konanie doslova opísala skutočnosti uvádzané v návrhu prokurátora, a to bez\nakýchkoľvek vlastných právnych úvah reflektujúcich okolnosti uvádzané sťažovateľom pri\ninformatívnom výsluchu pred rozhodnutím o jeho väzbe, ako aj celkovú dôkaznú situáciu\nobsiahnutú v rámci vyšetrovacieho spisu. Inými slovami povedané, keď súd rozhodujúci o väzbe\ndoslova kopíruje dôvody uvádzané prokurátorom v návrhu na vzatie do väzby, také rozhodnutie\nmôže byť považované za preskúmateľné iba v prípade, ak z neho jednoznačne vyplýva, z akých\ndôvodov sa s návrhom prokurátora v celom rozsahu stotožnil, resp. prečo sa potenciálne s návrhom\nprokurátora v časti stotožnil a v časti nestotožnil. Na uvedené ústavný súd poukazuje aj z dôvodu,\nže z uznesenia sudkyne pre prípravné konanie o vzatí sťažovateľa do kolúznej väzby vôbec\nnevyplýva, prečo sa špecializovaný súd nestotožnil s niektorými prokurátorom uvádzanými\nskutočnosťami odôvodňujúcimi dôvod kolúznej väzby sťažovateľa, ako napr. možné prepojenie\nspoločnosti\nna sťažovateľa, potreba stotožnenia ďalších svedkov prostredníctvom\njustičnej spolupráce so Spojenými arabskými emirátmi, resp. konanie sťažovateľa na základe\nplných mocí udelených jeho starou mamou a bývalou svokrou. Za tejto situácie je možné sa iba\ndomnievať, že špecializovaný súd v uvedených skutočnostiach dôvod kolúznej väzby sťažovateľa\nnevidel. V obdobne neurčitých a nepreukázaných skutkových okolnostiach však tento zároveň\ndôvod kolúznej väzby videl.\n38. V neposlednom rade však ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu zásadnú vadu rozhodnutia\no väzbe sťažovateľa, ktorou je neprípustné pričítanie totožných skutkových okolností\nodôvodňujúcich konkrétny dôvod väzby viacerým obvineným súčasne, a to bez náležitej\ndiferenciácie v nadväznosti na materiálnu dôkaznú situáciu. V konkrétnom ústavný súd za rozporné\ns označeným základným právom na osobnú slobodu, resp. právom na slobodu a osobnú bezpečnosť\npovažuje to, že dôvody kolúznej väzby sťažovateľa vyjadrené v uznesení sudkyne pre prípravné\nkonanie, s ktorými sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil, sa mali v celom rozsahu vzťahovať aj\nna obvineného\n. Aj uvedená okolnosť svedčí o dôvodnosti výhrad ústavného\nsúdu vo vzťahu k odôvodňovaniu väzobných rozhodnutí uvedených v predchádzajúcom bode tohto\nnálezu, keďže dôvody väzby pri týchto dvoch spoluobvinených nediferencoval ani prokurátor vo\nsvojom návrhu, ani najvyšší súd v rámci inštančného rozhodovania o väzbe sťažovateľa.\n39. Ústavný súd však už v minulosti uviedol, že splnenie materiálnych podmienok väzby vrátane\nmožností nahradenia väzby ako zabezpečovacieho inštitútu procesného donútenia je potrebné vždy\nposudzovať vo vzťahu ku konkrétnemu obvinenému, a to aj v prípade, ak v rámci jedného trestného\nkonania týkajúceho sa totožných skutkov sú súbežne väzobne stíhané viaceré osoby. Uvedené\nkonštatovanie je odôvodnené najmä tým, že dôvodnosť trestného stíhania každého obvineného by\nmala byť posudzovaná v nadväznosti na materiálnu dôkaznú situáciu týkajúcu sa výlučne jeho\nosoby a taktiež z dôvodu, že dôvodná obava z naplnenia následku uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a)\n\n12\n\naž c) Trestného poriadku musí, rešpektujúc zákonnú dikciu predmetného ustanovenia, vždy\nvyplývať z konania obvineného, resp. z ďalších skutočností vzťahujúcich sa na jeho osobu.\nZ uvedeného vyplýva, že pri rozhodovaní o väzbe v rámci tzv. skupinových trestných vecí je vždy\npotrebné dbať na individualizáciu posudzovania tzv. dvojitého materiálneho predpokladu väzby\na taktiež individualizáciu posudzovania možností nahradenia väzby, pričom konkrétne právne\nzávery všeobecných súdov prijaté vo vzťahu k jednému obvinenému nemožno a priori\nzovšeobecňovať aj vo vzťahu k ostatným spoluobvineným (IV. ÚS 551/2021).\n40. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu\na osobnú bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 medzinárodného paktu (bod 1 výroku). Zároveň ústavný súd\nv súlade s § 133 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nvyhovel návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku). Najvyšší súd je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť, pričom je\nviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona\no ústavnom súde).\n41. V závere ústavný súd dodáva, že v čase vydania tohto nálezu si bol vedomý toho, že sťažovateľ\nuž nie je stíhaný väzobne, a teda že zásah do označeného základného práva na osobnú slobodu,\nresp. práva na slobodu a bezpečnosť už ďalej bezprostredne netrvá. To však podľa názoru\nústavného súdu nepredstavuje prekážku rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto\nnálezu, keďže ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spravidla nekonštituuje nové\ntrestnoprocesné vzťahy, ale deklaruje ich predošlý nesúlad s ústavou, resp. medzinárodnými\nzmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Z uvedeného môžu a v zásade pre sťažovateľa\naj vyplývajú ďalšie hmotnoprávne, ako aj procesné nároky, ktorých by sa bez deklaratórneho\núčinku nálezu ústavného súdu domáhať nemohol, čím by nedošlo k reparácii v čase, keď je táto ešte\nspôsobilá vyvážiť negatívne dôsledky právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov na oprávnené\nzáujmy väzobne stíhanej osoby.\nV.\nTrovy konania\n42. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 707,45 eur. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd\nvychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ,,vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky pri zastupovaní pred ústavným súdom základná\nsadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2021 je v sume 181,17\neur a hodnota režijného paušálu je v sume 10,87 eur, pričom základná sadzba tarifnej odmeny za\njeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2022 je v sume 193,83 eur a hodnota režijného\npaušálu je v sume 11,63 eur.\n43. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené\nv roku 2021 (prevzatie a príprava zastúpenia a samotné podanie ústavnej sťažnosti). V roku 2022\nvznikol sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby (podanie repliky\nk vyjadreniu najvyššieho súdu).\n\n13\n\n44. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť právnemu\nzástupcovi sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového\nporiadku) označenému v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. mája 2022\nLadislav Duditš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "aplikácia právnych noriem-súladná", "opravný prostriedok-v trestnom práve", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "konanie-dvojinštančnosť", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "lehota-dĺžka väzby", "väzba-dôvody väzby", "opravný prostriedok-riadny", "väzba-kolúzna", "aplikácia právnych noriem-súladná", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "opravný prostriedok-riadny", "lehota-dĺžka väzby", "väzba-dôvody väzby", "konanie-dvojinštančnosť", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "opravný prostriedok-v trestnom práve", "väzba-kolúzna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Tost/32/2021", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:63d3f7ce-628b-46e7-8900-bcf08aaaa425", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.551.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 551/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 551/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.551.2021.1"}, {"guid": "ussr:e4b0b6de-3c1b-4d27-a032-a82b755c2792", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.532.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 532/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 532/2021 z 21. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.532.2021.1"}, {"guid": "ussr:73f62980-6411-45c1-b0aa-17fc353162ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 33/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.33.2021.2"}, {"guid": "ussr:553d4cc6-894f-46c2-a275-32cd97493ac4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.246.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 246/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 246/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.246.2021.1"}, {"guid": "ussr:de6a1721-2a38-44bf-b2ab-8f3f9fe953eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.590.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 590/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 590/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.590.2020.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:44387ae9-d7d5-47ac-b1b2-a0f12b2b2c5e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:44387ae9-d7d5-47ac-b1b2-a0f12b2b2c5e"}, {"guid": "ussr:acdfaa20-546e-48a4-86bb-acd9c84567c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/2010 z 3. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-03", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:acdfaa20-546e-48a4-86bb-acd9c84567c6"}, {"guid": "ussr:6b8059d5-3bd7-4036-b97e-e938926ea6c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 361/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 361/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b8059d5-3bd7-4036-b97e-e938926ea6c4"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5"}, {"guid": "dec914ae-30f1-4b3c-84cf-719af5dfdb93:413bf796-3bc5-473b-b763-9f4962016d0e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6424010504.1", "spisova_znacka": "4Tos/135/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Tos/135/2024 z 13. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6424010504.1"}]}