{"guid": "ussr:c402cca8-1fa0-4159-93ed-79307845f80b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2022 z 19. 10. 2022", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. októbra 2022, sp. zn. I. ÚS 151/2022, ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2022-10-19", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": "ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU SPÔSOBENÚ PRI VÝKONE VEREJNEJ MOCI", "pravna_veta": "Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré uvádza len zhluk (judikatórnu koláž) rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých sa riešia rôzne aspekty otázky príčinnej súvislosti bez identifikácie, ktorý aspekt bol pre daný prípad významný, pričom ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu vôbec neidentifikuje, nemožno považovať za ústavne konformné.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c402cca8-1fa0-4159-93ed-79307845f80b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.151.2022.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 151/2022-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov\nJany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Slovenskej republiky, zastúpenej\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, proti uzneseniu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021 takto\nrozhodol:\n1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021\nz r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. októbra 2021 domáhala\nvyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nč. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Navrhla napadnuté\nuznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 151/2022-23 zo 17. marca 2022 ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie; ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nvo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n3. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo vydané v spore\n,\n,\n;\n,\n,\n;\n,\n,\n\n,\n,\n;\n\na\n,\n(ďalej\nlen „žalobcovia“), proti sťažovateľke ako žalovanej o náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorá pozostávala zo skutočnej škody spôsobenej predajom\nmajetku žalobcov v konkurze v sume 54 821,75 eur, z ušlého zisku z predpokladanej úhrady\nnájomného v sume 796 903,43 eur, z ušlého zisku z titulu nárastu cien nehnuteľností v sume\n74 932,38 eur, ako aj trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné\nrozhodnutie v sume 44 569,06 eur.\n4. Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že ústavná sťažnosť súvisí s ústavnými\nsťažnosťami, o ktorých rozhodol uzneseniami č. k. I. ÚS 53/06 z 22. februára 2006,\nč. k. IV. ÚS 119/09 z 9. apríla 2009, č. k. II. ÚS 81/2012 z 12. apríla 2012, č. k. I. ÚS 696/2014\nz 12. novembra 2014 a č. k. I. ÚS 514/2016 zo 17. augusta 2016.\n5. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že\n,\n(ďalej len „\n“), a obchodná spoločnosť\n,\n(ďalej len „\n“),\nboli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností – pozemku a domu – nachádzajúcich\nsa v katastrálnom území\n, zapísaných na LV č.\n, každý z nich v podiele 1/2.\n6. Dňa 24. mája 1999\nuzavrela so žalobcami (príbuznými spoločníkov\nobchodnej spoločnosti) kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj jej spoluvlastníckeho podielu\nk nehnuteľnostiam za kúpnu cenu 1 250 000 Sk. Vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol\npovolený Okresným úradom Ružomberok, odborom katastra nehnuteľností (ďalej len „katastrálny\núrad“) 26. júla 1999 pod č.\n.\n7. Na valnom zhromaždení\nkonanom 29. októbra 1999 bolo rozhodnuté\no zrušení obchodnej spoločnosti a jej vstupe do likvidácie.\n8. Návrhom doručeným Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 2002\nsa\n(navrhovateľka) proti\n(ako odporkyni v 1. rade)\na žalobcom (ako odporcom v 2. až 6. rade) domáhala vyslovenia relatívnej neplatnosti právneho\núkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka) – kúpnej zmluvy – z dôvodu, že\nneponúkla\nsvoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, na ktorý mala\npredkupné právo (§ 140 Občianskeho zákonníka). Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 188/02-54\nz 24. októbra 2002 návrh\nzamietol z dôvodu úspešne vznesenej námietky\npremlčania práva navrhovateľky dovolať sa vyslovenia relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy\nzo strany odporcov v 2. až 6. rade.\n9. Na základe odvolania\nKrajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením\nč. k. 23 Co 31/03 z 31. marca 2003 rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 188/2002-54\nz 24. októbra 2002 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože nesprávne právne posúdil\nzačiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho\núkonu, ktorá podľa názoru krajského súdu začína plynúť až dňom nasledujúcim po povolení vkladu\ndo katastra nehnuteľností, keď sa mohlo právo uplatniť po prvý raz.\n10. Medzitým likvidátor\nnávrhom doručeným Krajskému súdu\nv Bratislave 22. januára 2003 požiadal o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Krajský súd\nv Bratislave uznesením č. k. 9 K 3/03-52 z 13. februára 2003 ustanovil predbežného správcu\nna zistenie dlžníkovho majetku. Krajský súd v Bratislave následne uznesením č. k. 9 K 3/03-99\n2\n\nz 23. septembra 2003 zbavil funkcie predbežného správcu, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka –\n, ustanovil správcu konkurznej podstaty a vyzval všetkých\nveriteľov na prihlásenie všetkých nárokov. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva,\nže Krajský súd v Bratislave mal preukázanú existenciu viacerých veriteľov, ktorým dlžník\nnevypláca splatné záväzky, ako aj existenciu majetku postačujúceho na úhradu trov konania.\nKonštatoval, že vzhľadom na „prebiehajúci súdny spor na Okresnom súde v Ružomberku\nč. k. 5 C 188/02, predmetom ktorého je odporovateľnosť kúpnej zmluvy týkajúcej sa predaja\nnehnuteľnosti zapísanej na LV č.\nv\n“, predbežný správca v nadväznosti\nna predpoklad ukončenia súdneho sporu vyslovil záver, že majetok dlžníka bude postačovať aspoň\nna úhradu trov konania. Oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu\nbez ohľadu na to, či dlžník podal odvolanie proti vyhlásenému konkurzu. Právne úkony úpadcu\ntýkajúce sa tohto majetku sú voči konkurzným veriteľom neúčinné. Medzi veriteľov, ktorí prihlásili\nsvoje pohľadávky do konkurzu, patrila aj\n11. Okresný súd (viazaný právnym názorom krajského súdu) druhým rozsudkom č. k. 5 C 188/02220 z 11. novembra 2003 vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom konštatoval, že zákonné\npredkupné právo\nbolo porušené.\n12. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 61/04-305 zo 7. septembra 2004 rozsudok okresného súdu\nč. k. 5 C 188/02-220 z 11. novembra 2003 vo veci samej potvrdil. Uvedený rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť a vykonateľnosť 17. januára 2005 a na jeho základe bola\nopätovne zapísaná ako spoluvlastník nehnuteľností.\n13. Dňa 12. januára 2005 bolo okresnému súdu doručené dovolanie odporcov v 2. až 6. rade proti\nrozsudku krajského súdu, v ktorom namietli nesprávne právne posúdenie začiatku premlčacej lehoty\nna podanie návrhu na určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu.\n14. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 25. marca 2005 sa k dovolaniu odporcov v 2. až 6. rade\nvyjadril správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý poukázal na to, že podľa § 14 ods. 1 písm. d)\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v danom čase (ďalej len „zákon\no konkurze a vyrovnaní“) sa súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali\npred vyhlásením konkurzu, prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty\nalebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené, a navrhol, aby dovolací súd\nkonanie prerušil, pretože majetok, ktorý je predmetom dovolacieho konania, patrí do konkurznej\npodstaty úpadcu (ideálny podiel bol poňatý do konkurznej podstaty a je predmetom schváleného\nplánu speňaženia).\n15. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9 K 3/03-206 zo 6. apríla 2005 rozhodol o zániku\nfunkcie doterajšieho správcu konkurznej podstaty (dňom 1. apríla 2005) a ustanovil nového správcu\nkonkurznej podstaty.\n16. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 17. mája 2005 správca konkurznej podstaty úpadcu\nvyjadril nesúhlas s pokračovaním dovolacieho konania a opätovne navrhol, aby najvyšší súd\ndovolacie konanie prerušil, pretože majetok, ktorý je predmetom dovolacieho konania, patrí\ndo konkurznej podstaty úpadcu (ideálny podiel bol poňatý do konkurznej podstaty a je predmetom\nschváleného plánu speňaženia).\n\n3\n\n17. Správca konkurznej podstaty kúpnou zmluvou z 27. mája 2005 odpredal spoluvlastnícky podiel\nk nehnuteľnostiam zapísaným do konkurznej podstaty\n, ktorá si u neho uplatnila\npredkupné právo, za cenu 2 901 560 Sk v zmysle znaleckého posudku; katastrálny úrad rozhodol\no povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 31. mája 2005 pod č.\n.\n18. O návrhu správcu konkurznej podstaty úpadcu na prerušenie dovolacieho konania najvyšší súd\nosobitne nerozhodol ani sa s ním nevysporiadal vo svojom uznesení č. k. 1 Cdo 27/2005\nz 22. novembra 2005, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 23 Co 61/04-305 zo 7. septembra 2004\na rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 188/02-220 z 11. novembra 2003 zrušil a vec vrátil okresnému\nsúdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného uznesenia najvyšší súd uviedol, že rozsah\ndovolacieho prieskumu určovalo v prvom rade zodpovedanie otázky o začiatku plynutia premlčacej\ndoby pre uplatnenie nároku spoluvlastníka na predkupné právo. Pokiaľ okresný súd (v druhom\nrozsudku) a krajský súd (v oboch rozhodnutiach) vychádzali z názoru, že nárok uplatnený\nnie je premlčaný, lebo za začiatok plynutia premlčacej doby v danej veci\ntreba považovať vklad kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou v 1. rade a žalovanými v 2. až 6.\nrade do katastra nehnuteľností, uvedený názor je nesprávny. Súdno-aplikačná prax je jednotná\nv názore, že všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie\nodo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, začína plynúť objektívne. V danom prípade\npreto\nmohla reálne uplatniť predkupné právo 24. mája 1999, keď bola uzatvorená\nkúpna zmluva, ktorou bolo predkupné právo porušené. Okamih, keď došlo k porušeniu práva,\nnemožno posúvať až do dňa zápisu (vkladu) vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože\nv takom prípade už ide o spôsob, ktorým sa úradne završuje súkromnoprávny úkon a ktorý\nmá právny význam pre prevod vlastníckeho práva (nie pre právny úkon ako taký). Aj pre daný\nprípad preto treba dôsledne odlišovať obligačnoprávny účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti,\nt. j. existenciu účinnej zmluvy ako právneho titulu na strane jednej a vecnoprávny účinok vkladu\ndo katastra nehnuteľností ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na strane druhej.\nZ uvedeného vyplýva, že ani v posudzovanom prípade nie je dôvod odchýliť sa od konštantnej\njudikatúry a začiatku plynutia premlčacej doby (predovšetkým R 50/85), ako nakoniec postupoval\nokresný súd v pôvodnom rozsudku č. k. 5 C 188/2002-54 z 24. októbra 2002, ktorého závery boli\nsprávne.\n19. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9 K 3/03 z 19. júna 2008 rozhodol o rozvrhu výťažku\nspeňaženej konkurznej podstaty úpadcu tak, že zo sumy 2 459 945 Sk budú uspokojené pohľadávky\nproti podstate, medzi ktoré patrili aj pohľadávky žalobcov. Proti uvedenému uzneseniu krajského\nsúdu podali žalobcovia odvolanie tvrdiac, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci, predovšetkým z dôvodu, že súd prvého stupňa\nnebral do úvahy to, že do konkurznej podstaty boli zahrnuté veci – nehnuteľnosti – ktoré\ntam nepatrili. Najvyšší súd uznesením č. k. 5 Obo 99/2008 zo 16. septembra 2008 uznesenie\nkrajského súdu č. k. 9 K 3/03 z 19. júna 2008 potvrdil ako vecne správne.\n20. Žalobcovia v žalobe doručenej okresnému súdu 2. marca 2009 o náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (bod 2), vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu\nč. k. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005, za nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci označili\nrozsudok krajského súdu č. k. 23 Co 61/2004-305 zo 7. septembra 2004 v spojení s rozsudkom\nokresného súdu č. k. 5 C 188/2002-220 z 11. novembra 2003 (body 11 a 12).\n\n4\n\n21. Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 30/2009-218 zo 4. januára 2010 rozhodol, že sťažovateľka\nje povinná zaplatiť žalobcom náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej\nmoci v sume 138 695,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy\nod 8.januára 2009 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku;\nv ostatnej časti návrh zamietol.\n22. Na základe odvolania žalobcov krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 71/2010 z 9. novembra 2010\nrozsudok okresného súdu č. k. 3 C 30/2009-218 zo 4. januára 2010 zmenil tak, že návrh zamietol.\n23. Na základe dovolania žalobcov najvyšší súd uznesením č. k. 7 Cdo 27/2011-334\nz 20. marca 2012 rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 71/2010 z 9. novembra 2010 zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd, vychádzajúc z toho, že rozhodnutie, ktoré vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, je v rozpore s objektívnym právom, s príslušnými\nprávnymi predpismi, teda je nezákonné, dospel k záveru, že krajský súd v preskúmavanej veci\nnesprávne vyložil pojem nezákonnosti rozhodnutia, a tým dospel aj k nesprávnemu záveru\no neexistencii nezákonného rozhodnutia ako jedného z kumulatívne stanovených zákonných\npredpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd\nuložil krajskému súdu, aby preskúmal aj (ne)správnosť záverov okresného súdu o splnení ďalších\npredpokladov zodpovednosti sťažovateľky za škodu, teda či škoda žalobcom vznikla a či je daná\npríčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, keďže sa nimi nezaoberal.\n24. Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 210/2012-346 z 30. novembra 2012 rozsudok okresného súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom mu vytkol, že opomenul vyhodnotiť, ako súvisí\nnezákonné rozhodnutie s vyhláseným konkurzom.\n25. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 2 C 8/2013-478 z 24. mája 2013 rozhodol,\nže základ nároku žalobcov voči sťažovateľke na náhradu škody z titulu skutočnej škody nie je daný;\nzáklad nároku žalobcov voči sťažovateľke na náhradu škody z titulu ušlého zisku je daný a základ\nnároku žalobcov voči sťažovateľke z titulu účelne vynaložených trov konania v konaní,\nv ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, je daný.\n26. Na základe odvolania žalobcov a odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom\nč. k. 5 Co 350/3013-516 z 18. marca 2014 medzitýmny rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 8/2013478 z 24. mája 2013 v časti výroku, že základ nároku žalobcov voči sťažovateľke na náhradu škody\nz titulu skutočnej škody nie je daný, potvrdil; uvedený medzitýmny rozsudok okresného súdu\nv časti výrokov, že základ nároku žalobcov voči sťažovateľke na náhradu škody z titulu ušlého\nzisku je daný a že základ nároku žalobcov voči sťažovateľke z titulu účelne vynaložených trov\nkonania v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, je daný, krajský súd zrušil a vec\nvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného rozsudku krajský súd\n(okrem iného) konštatoval, že medzitýmnym rozsudkom musí byť vyriešený základ uplatneného\nnároku v jeho plnej výške, tzn. musia byť vyriešené všetky s tým súvisiace otázky s výnimkou\nvýšky nároku. Nie je teda možné, aby súd medzitýmnym rozsudkom uviedol, že základ nároku\nna náhradu škody z titulu ušlého zisku je daný bez toho, aby uviedol, za aké konkrétne obdobie\nje základ nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku daný. V tejto súvislosti bude potrebné,\naby sa súd prvého stupňa zaoberal zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za ušlý\nzisk so zreteľom na splnenie jednotlivých zákonných atribútov. Ak žalobcovia poukazujú\nna skutočnosť, že na nehnuteľnosť mali uzatvorenú zmluvu o nájme nebytových priestorov\nz 21. apríla 1999, je potrebné vziať do úvahy skutočnosť vyhlásenia konkurzu na\n5\n\na zaradenie do konkurznej podstaty jej spoluvlastníckeho podielu\nk nehnuteľnostiam. Nezákonné rozhodnutie krajského súdu č. k. 23 Co 61/2004-305\nzo 7. septembra 2004 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 188/2002-220\nz 11. novembra 2003 totiž nemalo žiadny vplyv na prebiehajúce konkurzné konanie.\nAk by neprebiehalo konkurzné konanie, nebol by spoluvlastnícky podiel zahrnutý do konkurznej\npodstaty, ale vrátený žalobcom. Bude preto povinnosťou okresného súdu zamerať dokazovanie\nna zistenie, či ide o skutočne bezprostredný vzťah príčiny a následku, alebo či ide už o ďalšiu\nodôvodnenú reťaz príčiny a následku.\n27. Okresný súd druhým medzitýmnym rozsudkom č. k. 2 C 8/2013-759 z 15. decembra 2016\nrozhodol, že základ nároku žalobcov voči sťažovateľke na náhradu škody z titulu ušlého zisku\nje daný a základ nároku žalobcov voči sťažovateľke z titulu účelne vynaložených trov konania\nv konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, nie je daný. V odôvodnení uvedeného\nmedzitýmneho rozsudku okresný súd (okrem iného) konštatoval, že dňom právoplatnosti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 23 Co 61/2004-305 zo 7. septembra 2004 – 17. januára 2005 – správca\nkonkurznej podstaty získal oprávnenie disponovať s majetkom úpadcu a do zrušenia uvedeného\nrozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 188/2002-220\nz 11. novembra 2003 najvyšším súdom správca konkurznej podstaty tento majetok kúpnou zmluvou\npreviedol na iný subjekt s tým, že žalobcovia nemali žiadnu možnosť získať svoje vlastnícke právo\nspäť. Podľa názoru okresného súdu k vzniku škody nedošlo preto, že správca konkurznej podstaty\nkonal v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, ale z dôvodu, že následkom\nrozhodnutia krajského súdu mohol byť spoluvlastnícky podiel zaradený do súpisu majetku úpadcu\na mohlo s ním byť nakladané. Konkurz prebiehal od roku 2003, odvolací súd rozhodoval v roku\n2005, preto nemožno špekulovať, že keby nebol vedený konkurz, škoda by nevznikla. Nemožno\npoužiť argumentáciu o nečinnosti žalobcov v rámci konkurzu po vydaní uznesenia najvyššieho súdu\n22. novembra 2005, keďže v danom čase bola možnosť domáhať sa vylúčenia len finančného\nekvivalentu v súvislosti s predaným spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach z konkurznej\npodstaty, ale nie vylúčenia spoluvlastníckeho podielu k uvedenej nehnuteľnosti. Následok v podobe\npredaja spoluvlastníckeho podielu nastal v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím krajského\nsúdu, ktoré najvyšší súd 22. novembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 27/2005 zrušil.\nDôsledkom tohto zrušujúceho uznesenia bolo zamietnutie žaloby proti terajším žalobcom,\nčo znamenalo ich úspech v celom rozsahu. Ak by krajský súd nevyslovil názor o počiatku behu\npremlčacej lehoty v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, nebolo by možné podiel žalobcov\npredať v konkurznom konaní, keďže pôvodný rozsudok o zamietnutí žaloby okresný súd vydal\n24. októbra 2002, teda ešte pred vyhlásením konkurzu na\n. Okresný súd\npreto dospel k záveru o danosti základu nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku z nájomnej\nzmluvy.\n28. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 300/2017-803 z 28. novembra 2017 medzitýmny rozsudok\nokresného súdu č. k. 2 C 8/2013-759 z 15. decembra 2016 zmenil tak, že základ nároku žalobcov\nvoči sťažovateľke na náhradu škody z titulu skutočnej škody nie je daný; výrok, ktorým okresný\nsúd rozhodol, že základ nároku žalobcov voči sťažovateľke z titulu účelne vynaložených trov\nkonania v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, nie je daný, krajský súd potvrdil.\nV odôvodnení uvedeného rozsudku krajský súd (okrem iného) konštatoval, že pre posúdenie nároku\nna náhradu škody z titulu ušlého zisku je potrebné vychádzať z nároku na náhradu škody\nz titulu skutočnej škody, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom\n6\n\nč. k. 2 C 8/2013-478 z 24. mája 2013, v ktorom podrobne posudzoval existenciu zákonných\npodmienok zodpovednosti štátu za škodu a vyslovil, že základ nároku žalobcov nie je daný,\nkeďže nezákonné rozhodnutie nebolo rozhodujúcou a bezprostrednou príčinou vzniku škody.\nUplatňovaná skutočná škoda žalobcom nevznikla momentom a z dôvodu právoplatnosti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 23 Co 61/2004 zo 7. septembra 2004 ani momentom odpredaja\nspoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti v rámci konkurzu, ale riadnym a včasným neuplatnením\npráva na vylúčenie finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty. K strate vlastníckeho práva\nžalobcov k dotknutej nehnuteľnosti nedošlo výlučne nezákonným rozhodnutím, ale pristúpil k nemu\naj odpredaj spoluvlastníckeho podielu v rámci konkurzu a nečinnosť žalobcov v konkurznom\nkonaní. Žalobcovia mohli ako prenajímatelia vystupovať len za predpokladu, že boli vlastníkmi\nnehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom nájomnej zmluvy. Pokiaľ súd vyslovil, že stratu\nvlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti nespôsobilo len nezákonné rozhodnutie, nemožno\nrovnako vysloviť, že práve nezákonným rozhodnutím bola žalobcom spôsobená škoda z titulu\nušlého zisku – nájomného z nájmu nebytových priestorov v dotknutej nehnuteľnosti. Keďže nebola\npreukázaná jednoznačná a bezprostredná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím\na vzniknutou škodou (ušlým ziskom), odvolací súd v tejto časti napadnuté rozhodnutie zmenil.\n29. Proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 300/2017-803\nz 28. novembra 2017 podala žalobkyňa v 1. rade dovolanie z dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1\npísm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom ako právnu otázku, od vyriešenia\nktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolateľka vymedzila otázku, či je daná\npríčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 61/2004\nzo 7. septembra 2004) a ušlým ziskom tvoreným stratou nájomného za prenájom nebytových\npriestorov. Žalobkyňa v 1. rade v dôvodoch dovolania poukázala na uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Cdo 103/2011 a opätovne uviedla, že ak by krajský súd nevyslovil názor o počiatku behu\npremlčacej lehoty v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, nebolo by možné podiel žalobcov\npredať v konkurznom konaní, keďže pôvodný rozsudok o zamietnutí žaloby okresný súd vydal\n24. októbra 2002, t. j. pred vyhlásením konkurzu na majetok\n30. Najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021 rozsudok krajského súdu\nč. k. 5 Co 300/2017-803 z 28. novembra 2017 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu\nvoči žalobkyni v 1. rade, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení\nnapadnutého uznesenia s poukazom na svoje rozhodnutia č. k. 3 Cdo 313/2009 z 24. februára 2011,\nč. k. 6 MCdo 11/2010 z 31. januára 2012, č. k. 6 Cdo 103/2011 z 30. apríla 2011,\nč. k. 7 Cdo 27/2011 z 20. februára 2012 a č. k. 5 Cdo 67/2018 z 27. januára 2021 konštatoval,\nže prax dovolacieho súdu je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná a zhodne ustálila,\nže vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí,\nak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu\nnevzniká. Príčinou škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol.\nPritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľala na nepriaznivom\nnásledku, o ktorého odškodnenie ide, no musí ísť o príčinu podstatnú. Podľa názoru najvyššieho\nsúdu záver krajského súdu nie je správny. Najvyšší súd uzavrel, že prvotnou, priamou\na bezprostrednou príčinou vzniku škody z titulu ušlého zisku na nájomnom je rozsudok odvolacieho\nsúdu č. k. 23 Co/61/2004 zo 7. septembra 2004, potvrdzujúci rozsudok okresného súdu,\nktorým bol nesprávne určený počiatok plynutia premlčacej doby. Ak by krajský súd v konaní\n7\n\no neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou nadobudli spoluvlastnícky podiel žalobcovia, pri posudzovaní\npočiatku behu premlčacej lehoty nepostupoval v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, nebolo\nby možné spoluvlastnícky podiel pôvodne patriaci žalobcom predať v konkurznom konaní\na žalobcovia by boli za splnenia ostatných zákonných aj dohodnutých podmienok nájmu naďalej\nprenajímateľmi nebytových priestorov nachádzajúcich sa v konkurznom konaní predávanej\nnehnuteľnosti. Na rozdiel od skutočnej škody v prípade ušlého zisku žalobcovia v konkurznom\nkonaní možnosť požiadať o zjednanie nápravy po vydaní zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 27/2005 nemali. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa pri riešení dovolateľkou\nnastolenej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n31. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti [čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] tvrdila, že k porušeniu jej základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy došlo z dôvodu:\n- hrubých nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia napriek\nabsencii relevantného odôvodnenia pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\n- porušenia zásady právnej istoty, keď najvyšší súd prekročil právnou úpravou, no najmä ustálenou\nvlastnou rozhodovacou činnosťou hranice svojho prieskumu, ak preskúmaval správnosť skutkových\nzistení odvolacieho súdu,\n- arbitrárnosti záverov prijatých najvyšším súdom pri konštatovaní existencie príčinnej súvislosti.\nIII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:\n32. Najvyšší súd v liste č. k. KP 3/2022-119, Cpj 61/2022 z 5. apríla 2022 uviedol, že ponecháva\nrozhodnutie o ústavnej sťažnosti na úvahe ústavného súdu. K vyjadreniu najvyššieho súdu bolo\npripojené stanovisko členky senátu 5 Cdo najvyššieho súdu JUDr. J. H., ktorá s poukazom\nna závery najvyššieho súdu vyslovené v napadnutom uznesení uviedla, že k zrušeniu rozsudku\nkrajského súdu došlo z dôvodu, že krajský súd sa pri riešení dovolateľkou nastolenej právnej otázky\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci\nako dovolací dôvod (podľa § 421 ods. 1 CSP) nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným\nzistením skutkového stavu [ktoré by mohlo byť za splnenia ďalších kritérií dôvodom dovolacieho\ndôvodu známeho ako tzv. vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP], ale len argumentáciou\nspochybňujúcou použitie právnej normy na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne\njej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Posudzovať splnenie týchto povinností z hľadiska\nprípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. JUDr. J. H. zároveň vyslovila\nnázor, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nezasahuje do základných práv a slobôd\nsťažovateľky, nie je arbitrárne ani ústavne neudržateľné, je dostatočne podrobne, zrozumiteľne\na presvedčivo odôvodnené. Samotné rozhodnutie aj jeho odôvodnenie spoľahlivo odpovedajú\nna všetky podstatné otázky položené dovolaním v súlade so zákonom a osobitnou povahou\n8\n\ndovolacieho konania. Konajúci senát sa vysporiadal so všetkými podstatnými dôvodmi, ktoré mohli\npotenciálne spôsobiť prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľa a nie je dôvod\nsa od jeho právneho názoru odchyľovať, keďže rozhodol v súlade so súvisiacimi ustanoveniami\nCivilného sporového poriadku a rozhodovacej praxe dovolacích senátov civilného kolégia\nnajvyššieho súdu. Odôvodnenie rozhodnutia je plne v medziach stanovených Civilným sporovým\nporiadkom a judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“).\nIII.2. Vyjadrenie zúčastnených osôb:\n33. Ústavný súd listami č. k. I. ÚS 151/2022-33 z 28. marca 2022, č. k. I. ÚS 151/2022-34\nz 28. marca 2022, č. k. I. ÚS 151/2022-35 z 28. marca 2022, č. k. I. ÚS 151/2022-36\nz 28. marca 2022 a č. k. I. ÚS 151/2022-37 z 28. marca 2022 upovedomil o podanej ústavnej\nsťažnosti\n,\n,\n,\na\nako zúčastnené osoby s tým, že majú právo vyjadriť\nsa k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom. Napriek riadnemu doručeniu uvedených\nlistov to však zúčastnené osoby neurobili.\nIII.3. Replika sťažovateľky:\n34. Sťažovateľka v replike k vyjadreniu najvyššieho súdu (bod III.1.) č. 03913/2022/140\nz 2. júna 2022 uviedla, že vyjadrenie najvyššieho súdu potvrdzuje dôvodnosť podanej ústavnej\nsťažnosti. Zdôraznila, že krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo najvyšším súdom zrušené,\nsa neodklonil od právnych záverov žiadneho z rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré v napadnutom\nuznesení identifikoval. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej rozhodovacej\nčinnosti dovolacieho súdu, teda že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný\na neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Práve najvyšší súd v dôsledku prehodnotenia\nskutkového stavu zisteného krajským súdom sa dopustil nesprávneho právneho záveru,\nak za príčinu vzniku škody označil vydanie namietaného nezákonného rozhodnutia, ktoré síce\npri daných okolnostiach prípadu bolo predpokladom vzniku škody, ale nebolo jeho priamou\na bezprostrednou príčinou.\n35. Vážnejšia z pohľadu podanej ústavnej sťažnosti je však skutočnosť, ktorú najvyšší súd uviedol\nvo svojom vyjadrení, a to že nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod\npodľa § 421 ods. 1 CSP nie je možné vymedziť nesprávnym zistením skutkového stavu.\nTakáto vada by mohla byť dovolacím dôvodom len pri splnení ďalších kritérií ako tzv. vada\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (ktorá však žalobkyňou v 1. rade uplatnená nebola).\nSťažovateľka už v ústavnej sťažnosti predniesla argumentáciu, ktorá vedie k záveru, že dovolací\nsúd síce deklaroval, že pristúpil k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že tento\nsa odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nv skutočnosti ale dôvodom zrušenia rozhodnutia krajského súdu bolo prehodnotenie skutkového\nstavu, resp. prijatie odlišných skutkových zistení. Najvyšší súd pritom vo vyjadrení k ústavnej\nsťažnosti uviedol, že toto nemohlo byť dôvodom zrušenia rozhodnutia krajského súdu\npodľa § 421 ods. 1 CSP. Ak najvyšší súd podľa § 421 ods. 1 CSP zrušil právoplatné zamietavé\nrozhodnutie odvolacieho súdu po štyroch rokoch od jeho vydania bez toho, aby boli splnené\npodmienky podľa § 421 ods. 1 CSP, zasiahol tak neprípustným spôsobom do právnych vzťahov\n9\n\nzaložených právoplatným rozhodnutím, pričom takýto postup má ústavný rozmer a zakladá\nporušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.\n36. Sťažovateľka sa plne stotožňuje stým, že patrí do výlučnej právomocí dovolacieho súdu\nposudzovať prípustnosť dovolania. Nie je ale možné ústavne akceptovať postup, ak najvyšší súd\nposúdi prípustnosť i dôvodnosť dovolania v rozpore so zákonom i vlastnou ustálenou aplikačnou\npraxou, po štyroch rokoch zruší právoplatné rozhodnutie z iného dôvodu, ako v samotnom\nrozhodnutí deklaruje, jeho odôvodnenie je povrchné a nedáva poctivú odpoveď, v ktorej časti\na v rozpore s akou ustálenou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu malo byť zrušené\nrozhodnutie odvolacieho súdu, dokonca ani len neidentifikuje ustálenú rozhodovaciu činnosť\ndovolacieho súdu, v rozpore s ktorou malo byť zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu, len uvedie\nzhluk rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých sa riešia rôzne aspekty otázky príčinnej súvislosti\nbez identifikácie, ktorý aspekt bol pre daný prípad významný, v rozpore s ktorým bolo vydané\nzrušujúce rozhodnutie.\nIV.\nK ústnemu pojednávaniu\n37. Ústavný súd v danom prípade upustil od ústneho pojednávania, pretože na základe podaní\núčastníkov dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci\n(§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n38. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021 (bod 31),\nktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a v konečnom dôsledku\naj porušujúce zásady právnej istoty (bod 17).\n39. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych\na faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov.\nAk je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie\npred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní\ndostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.\nKoncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva\nalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania\na ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné\npožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá\naj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,\nnezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu\ntakýchto procesných postupov. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje\nsvojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek\nobjektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu,\nprijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 199/08).\n\n10\n\n40. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy\n(čl. 141 ods. 1 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)\nnie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 311/05). Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľném a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n41. Jedným z aspektov základného práva na súdnu ochranu chráneného čl. 46 ods. 1 ústavy\nje okrem práva domáhať sa tohto práva na nezávislom a nestrannom súde (t. j. prístupu k súdu),\naj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je právo účastníka na dostatočné,\npresvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument\núčastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie\npodstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n42. Základné právo na súdnu ochranu nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam\nzo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré vymedzujú prípady,\nkedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok.\n43. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 514/2003 Z. z.“) je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu\nverejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť\nvšetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej\nmoci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje\n§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody\n(okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným\norgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené\nna to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom\nmusí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).\n44. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym\núradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci\nvšeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012, IV. ÚS 1/2012), pričom nezastupiteľnú\nfunkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší súd.\n45. Všeobecný súd musí skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká\naž po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné\niné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov\n(k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 361/09). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov\nzhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých\n11\n\nnemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy\ntohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad\nspornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená,\nresp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže\nbyť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze\nč. k. IV. ÚS 1391/09 z 27. decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera\nobjektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu\nštátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle\nuvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV. ÚS 159/2012).\n46. Ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie (bod 2) predovšetkým\nkvôli zodpovedaniu otázky, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom rozhodol\no prípustnosti dovolania žalobkyne v 1. rade, keď dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], t. j. otázky, či je daná príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (t. j. rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 61/2004-305\nzo 7. septembra 2004) a ušlým ziskom tvoreným stratou nájomného za prenájom nebytových\npriestorov. Žalobkyňa v 1. rade dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP proti rozhodnutiu krajského\nsúdu nepodala.\n47. Ako bolo uvedené, najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu\nč. k. 5 Co 300/2017-803 z 28. novembra 2017 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu\nvoči žalobkyni v 1. rade a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že krajský\nsúd sa pri riešení dovolateľkou nastolenej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, za ktorú označil svoje rozhodnutia č. k. 3 Cdo 313/2009 z 24. februára 2011,\nč. k. 6 MCdo 11/2010 z 31. januára 2012, č. k. 6 Cdo 103/2011 z 30. apríla 2011,\nč. k. 7 Cdo 27/2011 z 20. februára 2012 a č. k. 5 Cdo 67/2018 z 27. januára 2021,\nz ktorých vyplýva, že pri posudzovaní príčinnej súvislosti vzťah príčiny a následku musí\nbyť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou\nvzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká. Príčinou škody\nmôže byť len skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu\njedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľala na nepriaznivom následku, o ktorého\nodškodnenie ide, no musí ísť o príčinu podstatnú. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd dospel\nk záveru, že v posudzovanom prípade prvotnou, priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody\nz titulu ušlého zisku na nájomnom je rozsudok odvolacieho súdu č. k. 23 Co/61/2004\nzo 7. septembra 2004, potvrdzujúci rozsudok okresného súdu, ktorým bol nesprávne určený\npočiatok plynutia premlčacej doby. Ak by krajský súd v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy,\nktorou nadobudli spoluvlastnícky podiel žalobcovia, pri posudzovaní počiatku behu premlčacej\nlehoty nepostupoval v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, nebolo by možné spoluvlastnícky\npodiel pôvodne patriaci žalobcom predať v konkurznom konaní a žalobcovia by boli za splnenia\nostatných zákonných aj dohodnutých podmienok nájmu naďalej prenajímateľmi nebytových\npriestorov nachádzajúcich sa v konkurznom konaní predávanej nehnuteľnosti. Na rozdiel\nod skutočnej škody v prípade ušlého zisku žalobcovia v konkurznom konaní možnosť požiadať\no zjednanie nápravy po vydaní zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 27/2005\nnemali.\n12\n\n48. Ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 313/2009 z 24. februára 2011\n(na ktorý poukázala aj žalobkyňa v 1. rade v podanom dovolaní) bol vydaný v spore o náhradu\nškody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu – okresného úradu, odboru životného\nprostredia, ktorým dal súhlas na výrub stromu.\n49. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 MCdo 11/2010 z 31. januára 2012 bolo vydané v spore\no náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami orgánu verejnej moci – colného úradu,\nktorý v rámci vykonania daňového dozoru a vykonania kontroly označenia spotrebiteľského balenia\nzabezpečil tovar (alkohol).\n50. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 103/2011 z 30. apríla 2011 bolo vydané v spore\no náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci – Národného\nbezpečnostného úradu, ktoré sa týkalo bezpečnostnej previerky štátneho zamestnanca.\n51. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 27/2011 z 20. marca 2012 (v napadnutom uznesení\nnesprávne označené ako vydané 20. februára 2012) bolo vydané v posudzovanom prípade –\nt. j. v spore žalobcov proti sťažovateľke ako žalovanej o náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci (bod 23), avšak s jeho závermi sa najvyšší súd v napadnutom\nuznesení žiadnym spôsobom nevysporiadal.\n52. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 67/2018 z 27. januára 2021 bolo vydané v spore\no náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci – správy katastra,\nktorým povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\n53. Ústavný súd sa otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej\nrozhodovacej praxe zaoberal už v náleze č. k. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 (ZNaU 24/2020),\npričom judikoval, že\n„I. Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa posudzuje\nvždy podľa konkrétnych skutkových okolností, pri ktorých je potrebné rozoznávať určité typové\nsituácie (typové skutkové okolnosti), pre posúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu\nprax dovolacieho súdu. Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú\npodobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste.\nII. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu v skutkovom stave a toto posúdenie\nmá za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na spravodlivý proces.\nOd najvyššieho súdu sa očakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie\nrozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú\nprávnu otázku. Len tak možno naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie právnych otázok\na zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej istoty.“.\n54. Závery ústavného súdu týkajúce sa analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie\nustálenej rozhodovacej praxe sú aplikovateľné aj na rozhodovanie najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci.\n55. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel k záveru, že najvyšší súd\no prípustnosti dovolania žalovanej v 1. rade proti rozhodnutiu krajského súdu nerozhodol ústavne\nkonformným spôsobom. Ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie za presvedčivé,\nkeďže rozhodnutia, na ktoré najvyšší súd poukázal ako na ustálenú prax dovolacieho súdu,\nnedávajú odpoveď na dovolateľkou nastolenú otázku, či je daná príčinná súvislosť\n13\n\nmedzi nezákonným rozhodnutím (t. j. rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 61/2004-305\nzo 7. septembra 2004) a ušlým ziskom tvoreným stratou nájomného za prenájom nebytových\npriestorov.\n56. V tomto smere je námietka sťažovateľky, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu uvádza\nlen zhluk rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých sa riešia rôzne aspekty otázky príčinnej súvislosti,\nbez identifikácie, ktorý aspekt bol pre daný prípad významný, pričom vôbec neidentifikuje ustálenú\nrozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu, plne opodstatnená.\n57. Takýto postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia je nepochopiteľný\naj preto, že už vo svojom uznesení č. k. 3 Cdo 158/2017 z 11. októbra 2017 uviedol, že «Ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú\nopakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca\naj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí\nnespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali\n(3 Cdo 6/2017, 6 Cdo 21/2017). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nmusí byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie.\nPokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita\nrozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom\npovažovaný za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť\nalebo (naopak) žalobe vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť\na opodstatnenosť dovolania vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní\nnenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania\npodľa tohto ustanovenia. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1\npísm. a) CSP je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov\nje opodstatnené konštatovanie, že otázkou zásadného právneho významu je otázka,\nktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk,\nnajmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky\n(1 Cdo 132/2009, 2 Cdo 71/2010, 3 Cdo 51/2006, 4 Cdo 151/1998, 5 Cdo 1/2010, 7 Cdo 117/2011).\nZásadný právny význam otázky, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je daný\nzámerom prispieť k zjednocovaniu (a zjednoteniu) rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej\nrepubliky. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1\npísm. a) CSP je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky.\nAk z týchto znakov chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.».\n58. Ústavný súd so zreteľom na skutočnosť, že konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci trvá viac ako 13 rokov, zároveň konštatuje, že najvyšší súd\nsa v odôvodnení napadnutého uznesenia presvedčivo nevysporiadal ani so závermi vyplývajúcimi\nz rozhodnutí súdov nižších inštancií, ani s vlastnými závermi vyslovenými v rozhodnutiach,\nktoré jeho rozhodnutiu prechádzali. Krajský súd v konaní o vyslovenie relatívnej neplatnosti\nprávneho úkonu rozsudkom č. k. 23 Co 31/03 z 31. marca 2003 zrušil pôvodný rozsudok okresného\nsúdu č. k. 5 C 188/2002-54 z 24. októbra 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva dovolať\n14\n\nsa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorá podľa názoru krajského súdu začína plynúť až dňom\nnasledujúcim po povolení vkladu do katastra nehnuteľností, keď sa mohlo právo uplatniť po prvý\nraz, pričom týmto rozhodnutím bol okresný súd viazaný. Už v tom čase účinný procesný kódex –\nObčiansky súdny poriadok v § 237 písm. f) pripúšťal dovolanie proti (každému) rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,\nktoré však žalovaní (v napadnutom konaní žalobcovia) nepodali (podali ho až proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 23 Co 61/2004 zo 7. septembra 2004). V uvedenom čase konkurz na majetok\nešte nebol vyhlásený. Po vyhlásení konkurzu Krajský súd\nv Bratislave na základe informácií predložených mu správcom vychádzal z toho, že na okresnom\nsúde sa vedie konanie o odporovateľnosť právneho úkonu, avšak v skutočnosti to bolo konanie\no vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy pre porušenie zákonného\npredkupného práva). S námietkou správcu konkurznej podstaty o prerušení dovolacieho konania,\nresp. s jeho návrhom na prerušenie dovolacieho konania z dôvodu prebiehajúceho konkurzu\nsa najvyšší súd v rozsudku č. k. 1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 osobitne nevysporiadal\n(hoci konštatoval správnosť záverov okresného súdu v pôvodnom rozsudku č. k. 5 C 188/2002-54\nz 24. októbra 2002), pričom, vychádzajúc z uvedeného uznesenia najvyššieho súdu, žalobcovia\nv žalobe za nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci označili rozsudok krajského súdu\nč. k. 23 Co 61/2004-305 zo 7. septembra 2004 v spojení s rozsudkom okresného súdu\nč. k. 5 C 188/2002-220 z 11. novembra 2003. Záver najvyššieho súdu vyslovený v napadnutom\nuznesení, že prvotnou, priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody z titulu ušlého zisku\nna nájomnom je rozsudok odvolacieho súdu č. k. 23 Co/61/2004 zo 7. septembra 2004,\ntak neobstojí.\n59. Na skutkovom základe uvedenom v bodoch 39 až 59 tohto nálezu ústavný súd\npodľa § 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol,\nže uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 113/2018 z 15. júla 2021 bolo porušené základné právo\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127\nods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).\n60. Úlohou najvyššieho súdu, ktorý je v zmysle § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde viazaný\nprávnym názorom ústavného súdu, bude opätovne rozhodnúť o dovolaní žalobkyne v 1. rade,\na to so zreteľom na zmysel a účel zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nupravujúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Bratislave (detašované pracovisko) 19. októbra 2022\n\nMiloš Maďar\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "dovolanie-prípustnosť", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci"], "pravna_veta": "Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré uvádza len zhluk (judikatórnu koláž) rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých sa riešia rôzne aspekty otázky príčinnej súvislosti bez identifikácie, ktorý aspekt bol pre daný prípad významný, pričom ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu vôbec neidentifikuje, nemožno považovať za ústavne konformné.", "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cdo/113/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:a286df26-7625-432f-89bb-cf4e9b59a530", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 514/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 514/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.514.2016.1"}, {"guid": "ussr:0fcdee14-9ce7-4202-8396-aa7a26393dab", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 696/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 696/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fcdee14-9ce7-4202-8396-aa7a26393dab"}, {"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:2457a468-ae16-4b3d-a777-64508ccb7f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/2012 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2457a468-ae16-4b3d-a777-64508ccb7f4e"}, {"guid": "ussr:957c5763-acfc-410a-8548-0161b0cc5c71", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 170/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 170/2012 z 4. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:957c5763-acfc-410a-8548-0161b0cc5c71"}, {"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 361/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3"}, {"guid": "ussr:cf3bc36d-a976-45ed-9cc3-3102df7f7e36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf3bc36d-a976-45ed-9cc3-3102df7f7e36"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:4f82d952-bf81-4d0e-a84e-aafece4dd933", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/06 z 22. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f82d952-bf81-4d0e-a84e-aafece4dd933"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:c84423f4-ecac-44d4-815a-58f8a70a1f5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c84423f4-ecac-44d4-815a-58f8a70a1f5b"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 452, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}, {"guid": "bea64871-9b24-4716-aabf-0011dd1549d8:4b60260f-c79d-4357-ac19-432f180d6da9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1507215252.1", "spisova_znacka": "5Co/300/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/300/2017 z 16. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-10-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1507215252.1"}, {"guid": "1c01363d-e23e-4fe4-8052-fce775b498e6:fb58646f-4125-4b18-88e9-347126801a66", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/71/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/71/2010 z 8. 11. 2010", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2010-11-08", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1c01363d-e23e-4fe4-8052-fce775b498e6:fb58646f-4125-4b18-88e9-347126801a66"}], "citovane_v": [{"guid": "344cf305-487f-41eb-9c73-043f5f706d64:53e7cc10-8cab-4136-ba01-07cc44183279", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:5909200683.1", "spisova_znacka": "5Cdo/227/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/227/2022 z 26. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:5909200683.1"}, {"guid": "5f4b94f8-8ae9-4342-8409-038c6c206727:2f53281f-50c3-445d-b116-bfdd1fc384ec", "ecli": "ECLI:SK:OSLM:2025:5909200683.18", "spisova_znacka": "RK-2C/8/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. RK-2C/8/2013 z 22. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5909200683.18"}]}