{"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 8. decembra 2021, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2021-12-08", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2/text", "citacie_n": 74, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 4/2021-136\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov\nJany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany\nLaššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla\na Martina Vernarského (sudca spravodajca) o návrhu verejnej ochrankyne práv na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade\n- § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n- s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nsamostatne, ako aj v spojení s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 2 ods. 1 a 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- s čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 1, 4 a 5 a čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu\na núdzového stavu v znení neskorších predpisov,\n- § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení,\nprípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“ zákona č. 355/2007\nZ. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov,\n- § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného\nzdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\n- § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“ zákona č. 355/2007 Z. z.\no ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov\n- s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2\na 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd,\n- § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného\nzdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n- s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nsamostatne, ako aj v spojení s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 2 ods. 1 a 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n\n-\n\n§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n- s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 5 ods. 1\npísm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky,\n- s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a)\na ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom\nurčenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n) v časti\n„alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy“, ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo\nkaranténa“ a ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam“ zákona\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\n3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania\n1. Ústavnému súdu bol 10. februára 2021 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len\n„navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„zákon o ochrane verejného zdravia“) uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia s označenými\nustanoveniami ústavy, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“), Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“), Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „protokol č. 4“) a ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase\nvojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“).\n\n2\n\nI.1. K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) [pôvodne § 48 ods. 4\npísm. z)] zákona o ochrane verejného zdravia:\n2. Podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia Ministerstvo zdravotníctva\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo\nmimoriadnej situácie (ďalej len „krízová situácia“) pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie\nopatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu\na na nevyhnutný čas; tým nie je dotknutá právomoc Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,úrad verejného zdravotníctva“) a regionálnych úradov verejného\nzdravotníctva nariaďovať opatrenia podľa § 12 alebo podľa § 48 aj počas krízovej situácie.\n3. Podľa § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia [pôvodne pred dňom\nnadobudnutia účinnosti zákona č. 304/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z.\no ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, t. j. do 27. júla 2021 označené ako § 48 ods. 4 písm. z)] úrad verejného\nzdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia\nnariaďuje opatrenia, ktorými sú ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými\nmôže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.\n4. Navrhovateľka zdôrazňuje význam princípu legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) ako súčasti právneho\nštátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj požiadavku, „aby výkon verejnej moci bol vykonávaný v súlade\ns pravidlami vymedzenými na základe vôle ľudu, a to buď priamo, alebo prostredníctvom orgánu,\nktorý disponuje od ľudu potrebnou legitimitou...“. Z toho vyvodzuje, že kategória zákona použitá\nv čl. 2 ods. 2 i v čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy musí byť chápaná „v užšom slova zmysle, ako\nvšeobecne záväzný právny predpis podľa čl. 86 písm. a) Ústavy, ktorý však, okrem formálnych\npodmienok, musí napĺňať aj materiálne podmienky..., a to všeobecnosť, predvídateľnosť (určitosť,\njasnosť a bezrozpornosť), dostupnosť a dostatočné záruky proti svojvôli“. In abstracto preto\no porušení čl. 2 ods. 2 ústavy možno uvažovať aj vtedy, ak sú „medze činnosti orgánov verejnej\nmoci zo strany zákonodarcu určené nejasne, zo strany adresátov nepredvídateľne, prípadne ak\nzákonodarca deleguje svoju kompetenciu určiť medze základných práv či (rozsah a spôsob) výkonu\nverejnej moci na iný orgán. V rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy je preto určovanie právomoci\na pôsobnosti, resp. kompetencie orgánov verejnej moci demonštratívnym zákonným výpočtom...\nalebo nejasne, implicitne vo všeobecných ustanoveniach.“. Citované nedostatky môžu podľa\nnavrhovateľky viesť aj k nesúladu takej kompetenčnej právnej normy s čl. 13 ods. 1 písm. a)\na ods. 2 ústavy.\n5. Obe napadnuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia umožňujú «vymedzeným\norgánom prijať akékoľvek „ďalšie opatrenia“, ktorými môže dochádzať k nariaďovaniu či\nk zakazovaniu bližšie neuvedených činností, pokiaľ také opatrenia budú považovať za vhodné, resp.\nnevyhnutné. Zákonodarca ani rámcovo nevymedzuje základné práva, ktorých by sa také opatrenia\nmohli dotýkať (je potrebné uviesť, že Ústava pozná aj práva, ktoré nemožno obmedziť ani počas\nkrízovej situácie či počas ohrozenia verejného zdravia, i keď by to príslušné orgány mohli\npovažovať za nevyhnutné...), konkrétne podmienky, kedy by k takýmto opatreniam mohol príslušný\norgán pristúpiť... Ide de facto o demonštratívny výpočet pôsobností a právomocí príslušných\norgánov, ktoré nemajú dostatok legitimity od zdroja moci, ktorý im umožňuje samostatne,\n\n3\n\nbez predchádzajúceho prerokovania zákonodarcom, prijať v zásade akékoľvek, hoci zákonodarcom\nnepredpokladané, opatrenia zasahujúce do základných práv a slobôd ich adresátov.».\n6. Podľa navrhovateľky kritizované ustanovenia „umožňujú príslušným orgánom ukladať fyzickým\na právnickým osobám vopred zákonom (ani rámcovo) nešpecifikované povinnosti, ktoré sú tieto\nosoby povinné plniť [§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia]. Tieto neurčité\npovinnosti môžu byť ukladané priamo, buď formou individuálneho rozhodnutia (§ 59 ods. 1 zákona\no ochrane verejného zdravia), alebo formou vyhlášky príslušného orgánu (§ 59b ods. 1 zákona\no ochrane verejného zdravia). Takáto právna úprava neguje požiadavku ukladania povinností\nzákonom a v jasne a určito vymedzených medziach zákona, ako aj samotný účel čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... Zákonodarca teda umožnil výkonnej\nmoci – Ministerstvu zdravotníctva..., ÚVZ a regionálnym úradom verejného zdravotníctva –\nvydávať akékoľvek opatrenia a povinnosti zasahujúce do základných práv, ktoré považujú\nza nevyhnutné, a to bez ich predchádzajúceho podrobenia legitímnej demokratickej diskusii. Táto\nsituácia je osobitne vážna v prípade namietaného § 48 ods. 4 písm. z) [teraz § 48 ods. 4 písm. aa),\npozn.] zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý takéto opatrenia umožňuje vydávať aj za bežného\nstavu, mimo situácií upravených ústavným zákonom o bezpečnosti štátu.“.\n7. Keďže „prekročenie medzí stanovených princípom legality bez ďalšieho spôsobuje neoprávnený\nzásah do individuálnej autonómie jednotlivca (jeho súkromia) chráneného čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods.\n2 Ústavy“, navrhovateľka namieta „porušenie uvedených článkov [čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, pozn.] nielen samostatne, ale aj v spojení s právom na súkromie“.\nZastáva tiež názor, že „v prípade využitia namietanej právnej úpravy možno hovoriť o porušení\nvšetkých základných práv a slobôd, ktoré nimi budú dotknuté, keďže nepredstavuje predvídateľný\n(určitý) právny základ (zákon) na určovanie povinností a obmedzovanie základných práv aj\nv kontexte požiadaviek kladených na zákon i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.\nK dnešnému dňu bola predmetná kompetencia využitá najmä na obmedzovanie práva na súkromie\n(čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy) a práva na slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy,\nčl. 2 ods. 1 a 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru)...“.\n8. Osobitne vo vzťahu k § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia navrhovateľka\nzdôrazňuje význam čl. 51 ods. 2 ústavy, ktorý «určuje silu prameňa práva, ktorým možno,\nnad rámec obmedzení základných práv a uloženia povinností „v bežnom stave“, osobitne obmedziť\nzákladné práva a slobody alebo do nich zasiahnuť uložením povinností počas krízovej situácie...\nGarancia prijatia podmienok a rozsahu obmedzenia základných práv a slobôd a ukladania\npovinností počas krízovej situácie formou ústavného zákona, t. j. silnejšou formou ako zákonom\nv prípade bežného stavu [čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy], má zaručovať, že určovanie limitov\nzákladných práv a slobôd nebude „len“ na rozhodnutí aktuálnej vládnej moci, jednoduchej väčšiny\nv zákonodarnom zbore, ale bude podliehať celospoločenskej diskusii a vo výsledku bude prijaté\nširším konsenzom – „ústavnou silou“. Teda takou silou, ktorá je oprávnená určovať celkový\nústavný charakter štátu. Z tohto dôvodu Ústava, a ani ústavný zákon o bezpečnosti, neumožňujú\nzákonodarcovi určovať či rozširovať rozsah obmedzenia základných práv a slobôd v krízových\nsituáciách daný ústavným zákonom o bezpečnosti štátu.». Zdôrazňujúc taxatívny výpočet\nzákladných práv a slobôd, ktoré môžu byť podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu\nobmedzované v krízových situáciách, navrhovateľka dôvodí, že „ostatné, v ústavnom zákone\no bezpečnosti štátu neuvedené základné práva a slobody, nemožno ani počas krízových situácií\n4\n\nobmedziť inak, ako za podmienok typických pre bežný stav“, a že „osobitné opatrenia obmedzujúce\nzákladné práva a slobody počas núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti\nštátu pritom môže prijímať len vláda Slovenskej republiky...“.\n9. Navrhovateľka v tejto súvislosti namieta § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia,\nktorý „len v nadväznosti na vyhlásenie krízovej situácie (výnimočného alebo núdzového stavu)\nv súvislosti s ohrozením zdravia, bez splnenia ďalších podmienok, umožňuje Ministerstvu\nzdravotníctva... prijímať akékoľvek zákonom bližšie neidentifikované opatrenia, ktorými môže\nukladať povinnosti – zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti, pričom týmito oprávneniami toto\nministerstvo v bežnom stave... nedisponuje. Určuje teda podmienky a rozsah obmedzenia\nzákladných práv a slobôd a rozsah povinností počas krízových situácií. Predmetná úprava však\nnemá charakter ústavného zákona, ale len klasického zákona.“. Napokon navrhovateľka kritizuje aj\n„otvorený charakter“ napadnutého ustanovenia, čím „umožňuje ukladať povinnosti a obmedzovať\nzákladné práva a slobody aj nad rámec taxatívneho výpočtu uvedeného v čl. 4 a čl. 5 ústavného\nzákona o bezpečnosti štátu, hoci takýto postup nie je ústavným zákonom, a ani Ústavou,\npredpokladaný“. Navrhovateľka uzatvára, že § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného\nzdravia „v rozpore s čl. 51 ods. 2 Ústavy predpokladanou formou určuje medze základných práv\na slobôd a ukladanie povinností počas krízovej situácie..., pričom súčasne tieto medze a povinnosti\nnastavuje širšie ako taxatívne umožňuje v týchto krízových situáciách ústavný zákon o bezpečnosti\nštátu“, a preto je „v rozpore s čl. 51 ods. 2 Ústavy a s čl. 4 ods. 1, 4 a 5, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5\nústavného zákona o bezpečnosti štátu“.\nI.2. K namietanému nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo\nv zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“,\n§ 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“\nzákona o ochrane verejného zdravia:\n10. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia na predchádzanie\nvzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom\nzariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne\nopatrenia.\n11. Podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia úrad verejného\nzdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia\nnariaďuje opatrenia, ktorými sú nútená izolácia osoby chorej na prenosné ochorenie alebo osoby\npodozrivej z prenosného ochorenia alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy, ktorá odmieta\nnariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f), a izolácia alebo karanténa osôb vstupujúcich\nna územie Slovenskej republiky.\n12. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia fyzické osoby sú povinné\npodrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a\ndiagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu\npodávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení,\nizolácii a karanténnym opatreniam.\n13. Navrhovateľka najprv poukazuje na terminológiu zákona o ochrane verejného zdravia (pojmy\nizolácia, karanténne opatrenia, nútená izolácia, domáca izolácia, izolácia v zdravotníckom alebo\n\n5\n\nv štátom určenom zariadení) a konštatuje, že predmetné opatrenia predstavujú zásah do základného\npráva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy i do práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1\npísm. e) dohovoru.\n14. Rekapitulujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), navrhovateľka\nvyslovuje názor, že namietané ustanovenia vykazujú „nedostatky najmä vo vzťahu k požiadavke\nzákonnosti a zákazu svojvôle“ ako podmienok akceptovateľnosti obmedzení osobnej slobody podľa\nčl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, „a v prípade § 48 ods. 4 písm. u) zákona o ochrane verejného\nzdravia aj z dôvodu absencie legitímneho dôvodu pozbavenia osobnej slobody“. Zdôrazňuje\npožiadavku jasnosti, určitosti, predvídateľnosti, zverejnenia a dostupnosti ako obsahových\nkomponentov zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Nejasnosť a neurčitosť namietanej právnej\núpravy „spočíva v tom, že hoci zákonodarca formálne rozlišuje tri úrovne pozbavenia osobnej\nslobody s rôznymi podmienkami (rôznej závažnosti) – izoláciu, karanténu a nútenú izoláciu,\nmateriálne pri ich výkone medzi nimi nie je žiadny významnejší rozdiel“. V dôsledku toho\n„dotknuté osoby nemôžu rozumne predvídať kedy a akým správaním a v súvislosti s akou situáciou\nsi môžu privodiť pozbavenie osobnej slobody a v akom rozsahu, akým spôsobom bude toto\npozbavenie osobnej slobody realizované... Takýto stav nepochybne nezodpovedá princípu právnej\nistoty a požiadavkám z neho vyplývajúcim na kvalitu právnej úpravy.“.\n15. Nepredvídateľnosť kritizovanej právnej úpravy a jej nedostatočnosť z pohľadu zákonných záruk\nproti svojvôli vidí navrhovateľka v tom, že „v nej absentuje... vymedzenie požiadavky\nnevyhnutnosti, primeranosti volených opatrení, ako aj požiadavka prednostného zohľadňovania\nalternatívnych možností, ktoré sú menším zásahom do základných práv spôsobilé dosiahnuť\nobdobný cieľ/účel ako pozbavenie osobnej slobody“. Namieta diskréciu príslušných orgánov\nverejnej správy „pri výbere opatrení na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných opatrení...\nTakáto voľná úvaha... nekorešponduje s požiadavkami obsiahnutými v čl. 5 ods. 1 písm. e)\nDohovoru a koniec koncov aj s čl. 13 ods. 4 Ústavy...“.\n16. V skúmanej právnej úprave podľa navrhovateľky „absentuje akákoľvek právna úprava\nmaximálnej dĺžky pozbavenia osobnej slobody nariadenými opatreniami (táto je výlučne zverená\nvoľnej úvahe príslušného orgánu s možnosťou nariadenia pozbavenia osobnej slobody neurčitej\ndĺžky), ako aj možnosti a podmienky predĺženia pozbavenia osobnej slobody či podania žiadosti\no ukončenie nariadenej karantény v prípade, ak táto už neplní svoj účel alebo účel naplnila...\nNamietaná právna úprava tiež nestanovuje povinnosť dohľadu určených nezávislých orgánov\nnad zákonnosťou trvania a realizovania pozbavenia osobnej slobody nariadenou izoláciou či\nkaranténnymi opatreniami, s právomocou rozhodnúť o jej ukončení.“. Navrhovateľka kritizuje\nprávnu úpravu aj preto, že umožňuje „plošné pozbavenie osobnej slobody neurčitého počtu\n(neindividualizovaných) osôb bez toho, aby umožňovala zohľadniť individuálne okolnosti\njednotlivých, konkrétnych prípadov...“. V dôsledku všetkých rekapitulovaných nedostatkov je\npredmetná právna úprava podľa názoru navrhovateľky nesúladná s čl. 5 ods. 1 písm. e)\ndohovoru, čl. 17 ods. 1 a 2, ako aj s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n17. Navrhovateľka formuluje názor, podľa ktorého „namietaná právna úprava pozbavenia osobnej\nslobody negarantuje predvídateľným spôsobom možnosť súdneho prieskumu tohto pozbavenia,\npričom ani existujúce typy súdnych konaní, ktoré by bolo možné v teoretickej rovine využiť,\nnenapĺňajú požiadavky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy\n\n6\n\na v prípade realizácie izolácie alebo karantény v zdravotníckom zariadení ani s čl. 17 ods. 6\nÚstavy“. Argumentuje, že v konaní o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasledujúcich\nSprávneho súdneho poriadku správny súd „nemá oprávnenie rozhodnúť o bezodkladnom prepustení\nžalobcu po vyhlásení rozhodnutia o nezákonnosti pozbavenia osobnej slobody... a tieto žaloby\nsúčasne nie sú k dispozícii v pravidelných intervaloch umožňujúcich opakovane preskúmať trvanie\ndôvodov pozbavenia osobnej slobody... Už tieto skutočnosti ich vylučujú z možnosti ich posúdenia\nako účinných prostriedkov súdneho dohľadu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“. Pokiaľ ide o konanie\nproti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasledujúcich Správneho súdneho\nporiadku, pri podaní takejto žaloby „v snahe preskúmať pozbavenie osobnej slobody vykonané\nvšeobecne záväzným právnym predpisom podľa § 12 ods. 2 písm. f) alebo § 48 ods. 4 písm. n) a u)\nv spojení s § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia, však absentuje kompetencia\nsprávneho súdu preskúmať takýto všeobecne záväzný právny predpis a prípadne ho aj zrušiť.\nDotknutá osoba teda nemá právo iniciovať preskúmanie existencie dôvodov pozbavenia osobnej\nslobody, ktoré sú konkrétne vyjadrené práve vo všeobecne záväznom právnom predpise.“.\nZa najzávažnejší nedostatok analyzovaných prostriedkov nápravy však navrhovateľka považuje to,\nže „negarantujú osobe, ktorá je pozbavená osobnej slobody, urýchlené konanie o zákonnosti\npozbavenia osobnej slobody“. Zdôrazňuje tu predovšetkým absenciu zákonnej lehoty\nna rozhodnutie súdu. Navrhovateľka podrobuje kritike aj skutočnosť, že pri realizácii tzv. štátnej\nkarantény dotknuté osoby neboli nijako poučované o možnosti požiadať o súdny či o iný prieskum\nnariadených pozbavení osobnej slobody.\n18. Realizáciu izolácie alebo karantény spojenej s lekárskym dohľadom v zdravotníckom zariadení\nje podľa navrhovateľky „potrebné materiálne považovať za nútené prevzatie do ústavnej\nstarostlivosti podľa čl. 17 ods. 6 Ústavy“. Napadnuté normy však „neustanovujú... procesnú\npovinnosť príslušnému orgánu oznámiť súdu takéto pozbavenie osobnej slobody, a ani procesné\npredpisy (SSP) nepoznajú taký typ súdnych konaní, kde by v lehote 5 dní rozhodovali o prípustnosti\npozbavení osobnej slobody prevzatím do ústavnej zdravotnej starostlivosti na základe správneho\naktu... či priamo na základe všeobecne záväzného právneho predpisu podľa namietanej právnej\núpravy“.\n19. Keďže teda „namietaná právna úprava neumožňuje realizovať súdnu kontrolu pozbavenia\nosobnej slobody v už vymedzenej kvalite“, ale naopak, „vytvára právne vákuum a právnu neistotu,\nktorá môže byť kedykoľvek a voči komukoľvek zneužitá bez akejkoľvek individuálnej kontroly“,\nnavrhovateľka dospela k záveru, že „namietaná právna úprava je v rozpore aj s čl. 5 ods. 4\nDohovoru v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy“.\n20. Naostatok navrhovateľka navrhuje vysloviť rozpor kritizovaných ustanovení zákona o ochrane\nverejného zdravia s čl. 5 ods. 2 dohovoru, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy aj\nz dôvodu, že „v právnom poriadku Slovenskej republiky... absentuje jasné vymedzenie povinnosti\na spôsobu, akým majú byť osoby informované o tom, že sú pozbavené osobnej slobody..., dokedy,\nz akých faktických dôvodov, prečo ich námietky nie sú relevantné... a ako sa môžu voči takémuto\npozbaveniu osobnej slobody brániť“.\n\n7\n\nI.3. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia:\n21. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré vzniknú pri plnení\npovinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi\nupravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.\n22. Kritizované ustanovenie považuje navrhovateľka za spadajúce do rozsahu pôsobnosti\nzákladného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy i práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru,\npretože „za jednu z podmienok realizácie štátom núteného/nariadeného pozbavenia osobnej\nslobody možno považovať aj to, či je nedobrovoľné pozbavenie osobnej slobody podmienené\núhradou, resp. či zaň možno požadovať úhradu od osoby pozbavenej na osobnej slobode“.\nNavrhovateľka potom testuje proporcionalitu namietaného pravidla. Pokiaľ ide o skúmanie\nvhodnosti, dospieva k záveru o absencii racionálnej väzby medzi namietanou právnou úpravou a jej\nlegitímnym cieľom, pretože predchádzaniu šíreniu prenosných ochorení ako cieľu právnej úpravy\nby „zodpovedala právna úprava umožňujúca uložiť povinnosť uhradiť náklady pozbavenia osobnej\nslobody z dôvodu realizácie izolácie či karanténneho opatrenia v prípade, ak by dotknutá osoba\ntieto odmietala plniť dobrovoľne..., nie však generálna povinnosť kohokoľvek, bez ohľadu na mieru\njeho zavinenia a majetkové pomery, uhradiť takéto náklady pozbavenia osobnej slobody“.\nAj pri skúmaní nevyhnutnosti navrhovateľka dôvodí, že „zabezpečiť financovanie realizácie\na výkonu izolácie alebo karanténnych opatrení mohol zákonodarca prostredníctvom daňovoodvodovej povinnosti celého obyvateľstva, prípadne zo zdravotného poistenia... alebo s primeranou\nparticipáciou dotknutých osôb na vzniknutých nákladoch, avšak podmienenou skúmaním ich príjmu\na majetku, mierou ich zavinenia na nariadených opatreniach, prípadne mohol určiť maximálnu\nmožnú výšku náhrady nákladov“. K proporcionalite v užšom slova zmysle navrhovateľka uvádza,\nže „na strane verejného záujmu na ochrane zdravia spoločnosti v súvislosti s analyzovaným\nopatrením nie je žiadny zisk (resp. zisk je nízky), keďže prenos povinnosti znášať náklady...\nna fyzické osoby pozbavené osobnej slobody, pokiaľ nie je podmienený zavinením nariadenia\nopatrenia, nie je schopný prispieť k ochrane verejného zdravia, teda odradiť osoby od rizikového\nsprávania“.\n23. V konečnom dôsledku navrhovateľka vyhodnocuje, že „nariadenie pozbavenia osobnej slobody\npodľa § 12 ods. 2 písm. f) alebo podľa § 48 ods. 4 písm. u) zákona o ochrane verejného zdravia\nmá... charakter nepredvídateľnej udalosti, ktorá nemusí byť ovplyvnená správaním konkrétnej\nosoby... Nemožno považovať za spravodlivé od takejto osoby požadovať aj úhradu nákladov, ktoré\nsú s realizáciou takéhoto opatrenia spojené.“. Preto navrhuje vysloviť nesúlad napadnutého\nustanovenia s čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e)\ndohovoru.\n24. Rozpor namietaného ustanovenia s čl. 35 ods. 3 druhou vetou a s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1\nods. 1, ako aj s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy vidí navrhovateľka v tom, že „zákonodarca\nna jednej strane deklaruje svoju povinnosť primeraného hmotného zabezpečenia osôb, ktoré\nz dôvodu nariadenej nedobrovoľnej izolácie (či už v štátnom zariadení, zdravotníckom zariadení\nalebo v domácom prostredí) podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane\nverejného zdravia nemôžu vykonávať prácu a sú odkázané na pomoc štátu (§ 4 a nasl. zákona\no náhrade príjmu a § 33 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 141 ods. 1 v spojení\ns § 250b ods. 5 Zákonníka práce), na druhej strane však túto istú okolnosť prepája s neobmedzenou\n\n8\n\nvšeobecnou povinnosťou úhrady nákladov spojených s takouto izoláciou. Tým, že namietaná právna\núprava neustanovuje maximálnu dĺžku pozbavenia osobnej slobody, maximálnu výšku požadovanej\nnáhrady nákladov izolácie alebo karanténnych opatrení a spôsob ich výpočtu, ani neumožňuje\nzohľadniť rodinnú situáciu dotknutých osôb a ich individuálne majetkové pomery, neobsahuje\nv zásade žiadne záruky pred tým, aby určená výška náhrady nákladov nedobrovoľného pozbavenia\nosobnej slobody nepresiahla sumu náhrady príjmu, prípadne príslušnej dávky sociálneho poistenia.\nNamietané ustanovenie... teda predstavuje povinnosť, ktorá umožňuje vo svojej podstate vyprázdniť\nobsah práva podľa čl. 35 ods. 3 a 39 ods. 1 Ústavy.“. Následne navrhovateľka argumentuje\npraktickými poznatkami z jej doručených podnetov, z ktorých vyplýva, že denná úhrada nákladov\nza povinnú izoláciu v štátom určenom zariadení v niektorých prípadoch dokonca presahovala dennú\núroveň primeraného hmotného zabezpečenia, ktoré izolovaným osobám patrilo.\n25. Označené ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia považuje navrhovateľka\ni za obmedzenie základného práva vlastniť majetok. Aj v napätí s týmto základným právom\n(i zodpovedajúcim právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu) ho preto podrobuje testu\nproporcionality. Pokiaľ ide o test vhodnosti, dospela k záveru, že chýba „súvislosť medzi ochranou\nverejného zdravia a povinnosťou určených fyzických a právnických osôb hradiť náklady, ktoré im\nvzniknú pri plnení povinností ustanovených zákonom o ochrane verejného zdravia... právo\nna majetok možno obmedziť v záujme uloženia povinnosti náhrady vzniknutých nákladov štátu\nalebo ním poverených osôb len vtedy, ak ide o náhradu nákladov, ktoré vznikli v dôsledku\nsprávania alebo zavinenia dotknutej osoby. Ide o princíp náhrady škody, kedy je dotknutá osoba\nv súlade s čl. 20 ods. 3 a 5 Ústavy povinná vydať taký majetok, o ktorý nezákonne pripravila inú\nosobu... Len výnimočne možno požadovať náhradu nákladov/náhradu spôsobenej škody\nbez zavinenia, a to v prípade ak existuje významný verejný záujem odôvodňujúci existenciu\nobjektívnej zodpovednosti dotknutej osoby za takéto náklady. Namietaná právna úprava umožňuje\nžiadať od dotknutej osoby náhradu nákladov za plnenie rôznych zákonných povinností (medzi inými\nza pozbavenie osobnej slobody) v oblasti ochrany verejného zdravia bez toho, aby dotknutá osoba\nvznik týchto povinností zapríčinila. Súčasne som neidentifikovala žiadny zásadný verejný záujem,\nktorý by prenos tejto zodpovednosti na fyzické osoby odôvodňoval...“.\n26. Pri skúmaní nevyhnutnosti napadnutého pravidla je navrhovateľka presvedčená, že „miernejšie\nriešenie existuje a spočíva napr. v priamej úhrade vzniknutých nákladov samotným štátom,\npovedzme z daňových príjmov, zo zdravotného poistenia či v prípadnej úprave čiastočne limitovanej\nspoluúčasti dotknutých osôb v závislosti od úrovne zavinenia a pod.“. Upozorňuje na tvrdosť\nkritizovanej právnej úpravy danú nedostatočnou predvídateľnosťou rozsahu prenesených nákladov,\npričom „uvedený problém vystupuje osobitne do popredia v súvislosti s kompetenciou ÚVZ\na regionálnych úradov verejného zdravotníctva nariaďovať akékoľvek ďalšie nevyhnutné opatrenia\nna ochranu verejného zdravia... podľa § 48 ods. 4 písm. z) [teraz § 48 ods. 4 písm. aa), pozn.]\nzákona o ochrane verejného zdravia“. Podľa navrhovateľky „pokiaľ štát mocenským spôsobom,\nzákonom, svojvoľne prenáša na súkromné subjekty náklady na zabezpečenie ochrany verejného\nzdravia, čo je jedna z jeho hlavných úloh, na plnenie ktorej vyberá od občanov dane a rôzne\nodvody, vyvoláva to vážnu pochybnosť o ústavnosti takéhoto konania... napadnutá právna norma\nnespĺňa kritérium nevyhnutnosti“.\n\n9\n\n27. Analýzou proporcionality v užšom zmysle navrhovateľka opätovne poukazuje na „významný\nnepomer medzi v zásade nízkym ziskom na prípadnom legitímnom záujme definovanom týmto\nzásahom a významným zásahom do základných práv dotknutých osôb... zákonodarca ukladá\npovinnosť uhradiť náklady dotknutým osobám v súvislosti s rôznymi opatreniami, a to aj\nopatreniami takého charakteru, ktoré znemožňujú dotknutým osobám pracovať a získať dostatok\nfinančných prostriedkov na uhrádzanie uložených povinností. Povinnosť náhrady nákladov sa tak\nmôže stať existenčnou otázkou, ohrozujúcou dotknuté osoby a ich rodiny... Ak zákonodarca\nnelimituje prípustnú výšku náhrady nákladov, neupravuje spôsob jej určenia, povinnosť\nzohľadnenia individuálnych majetkových pomerov dotknutej osoby a jej rodinných príslušníkov...,\nide o neprimerané a šikanózne opatrenie.“. Kritizovaná právna úprava preto podľa navrhovateľky\nneústavne koliduje s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 13 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n28. Na základe uvedených skutočností navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej návrhu\nna ďalšie konanie návrhu vyhovel a rozhodol o nesúlade namietaných ustanovení zákona o ochrane\nverejného zdravia s referenčnými ustanoveniami ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu,\nprotokolu č. 4 a ústavného zákona o bezpečnosti štátu v štruktúre uvedenej v záhlaví tohto nálezu.\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka konania a ďalší priebeh konania\n29. Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko\nk návrhu navrhovateľky od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády\nSlovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 58\nods. 3 zákona o ústavnom súde účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávania o prijatom návrhu.\nII.1. Stanovisko národnej rady:\n30. Národná rada v úvode vyjadrenia č. PREDS-125-1/2021 z 30. septembra 2021 doručeného\nústavnému súdu 1. októbra 2021 zrekapitulovala obsah návrhu navrhovateľky a uviedla, že zákon,\nktorý novelizoval ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n), u) a z), bol prerokovaný v skrátenom\nlegislatívnom konaní na 15. schôdzi národnej rady v prvom, druhom a treťom čítaní\n13. a 14. októbra 2020.\n31. K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. z) [teraz písm. aa)] zákona\no ochrane verejného zdravia poukázala na čl. 123 ústavy, podľa ktorého sú ministerstvá a iné\norgány štátnej správy oprávnené na základe zákonov a v ich medziach vydávať všeobecne záväzné\nprávne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom, ako aj na to, že § 4 ods. 1 písm. g) zákona\no ochrane verejného zdravia výslovne stanovuje, že predmetné ďalšie opatrenia môžu byť iba\nv nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. V súvislosti s námietkou nejasnosti pojmu „ďalšie\nopatrenia“ upriamila národná rada pozornosť na to, že pandémia, v súvislosti s ktorou boli\nnamietané opatrenia prijaté, bola bezprecedentnou v celosvetovom rozsahu, pričom mnohé\nopatrenia boli koordinované minimálne v rámci Európskej únie, preto nebolo možné bližšie\n10\n\nkonkretizovať všetky prípadné opatrenia na zastavenie jej šírenia. Národná rada v tejto súvislosti\nuviedla i to, že jednou z najvýznamnejších a neopomenuteľných požiadaviek v rámci procesu\ntvorby práva v právnom štáte je požiadavka ochrany oprávnenej dôvery občana v právnu istotu\nzaručenú právnou úpravou.\n32. K namietanému nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí“ a v časti\n„karanténne opatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii\na karanténnym opatreniam“ zákona o ochrane verejného zdravia národná rada odcitovala časť\ndôvodovej správy k § 51 ods. 1 písm. d), zdôrazňujúcu, že „zdravie je vecou každého jednotlivca\na preto aj zákon ukladá povinnosti fyzickým osobám pri ochrane, podpore a rozvoji verejného\nzdravia. Z hľadiska ochrany zdravia ide najmä o povinnosť plniť opatrenia na predchádzanie\nochoreniam.“. Každé obmedzenie základného práva alebo slobody musí kumulatívne spĺňať dve\npožiadavky: musí sa pri ňom dbať na účel a zmysel obmedzovaného základného práva alebo\nslobody a obmedzenie sa musí použiť iba na ustanovený cieľ. Účelom ustanovenia čl. 5 ods. 1\npísm. e) dohovoru je zabezpečenie toho, aby nikto nebol pozbavený slobody svojvoľne. Toto právo\nje potrebné odlišovať od obmedzenia slobody pohybu podľa čl. 2 protokolu č. 4, a to na základe\nintenzity (stupňa), a nie povahy (podstaty). Pre posúdenie obmedzenia (pozbavenia) slobody je\npritom kľúčová konkrétna individuálna situácia dotknutej osoby a viaceré kritériá, napr. druh\nobmedzenia, jeho trvanie, účinky a spôsob vykonávania. V neposlednom rade je potrebné\nposudzovať aj kontext, v ktorom boli opatrenia prijaté, pri ktorom ESĽP pripúšťa v modernej\nspoločnosti aj možnosť strpenia obmedzujúcich opatrení verejnosťou v záujme „spoločného dobra“.\n33. V prípade pozbavenia osobnej slobody na zabránenie šíreniu nákazlivej choroby ESĽP určil\nzákladné kritériá, a to, či je takéto šírenie nebezpečné pre verejné zdravie alebo bezpečnosť a či\nzadržanie infikovanej osoby je poslednou možnosťou na prevenciu, pretože menej prísne opatrenia\nsú považované za nedostatočné. Národná rada poukázala i na to, že čl. 15 dohovoru pripúšťa pre\nzmluvné strany v prípade vojny alebo akéhokoľvek verejného ohrozenia odstúpenie od niektorých\n(pripustených) záväzkov vyplývajúcich z dohovoru. Podmienkami sú bezprostrednosť a naliehavosť\nsituácie predstavujúcej vážne ohrozenie a striktne nevyhnutný rozsah prijatých opatrení. Pritom\nsúčasné prepuknutie pandémie koronavírusu je možné považovať za rovnocenné upraveným\npodmienkam, t. j. vojna, terorizmus alebo politické násilie. Ochrana verejného zdravia je tak\njedným zo zákonných základov, preto výnimočné obmedzujúce opatrenia môžu byť\nvo všeobecnosti považované za zákonné, ak sú nevyhnutné a proporčné k sledovanému cieľu.\n34. Vo vzťahu k namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia národná\nrada zdôraznila potrebu rešpektovania princípov obmedzovania základných práv, ako aj to, že\nzákladné práva a slobody sú rovnocenné a koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje\nvytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd. Preto každý konflikt vnútri systému základných\npráv treba riešiť pomocou zásady spravodlivej rovnováhy. Národná rada v tejto súvislosti poukázala\ni na to, že v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. na vykonanie\nniektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou\nna zabezpečenie riešenia koronavírusu COVID-19 v znení nariadenia vlády č. 228/2021 Z. z., ktoré\nv § 2 ods. 10 upravuje aj financovanie nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení\nv karanténnych zariadeniach a v zmysle ktorého náklady spojené s pobytom v karanténnych\nzariadeniach na základe povinnej izolácie fyzických osôb, ktorým bola príslušným hygienikom\n\n11\n\nnariadená povinná izolácia, uhradí štát, pričom z ďalších ustanovení vyplýva, že týmito nákladmi sa\nrozumejú aj náklady financovania stravného pre osoby, ktorým bola nariadená povinná izolácia.\n35. Pokiaľ navrhla navrhovateľka ústavnému súdu vyžiadať si poradné stanovisko ESĽP, národná\nrada uviedla, že protokol č. 16 k dohovoru v čl. 1 síce pripúšťa možnosť o poradné stanovisko\nk zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu a uplatňovania práv a slobôd uvedených v dohovore\npožiadať, avšak podľa čl. 47 ods. 2 dohovoru takéto posudky sa nemôžu týkať otázok súvisiacich\ns obsahom alebo rozsahom práv a slobôd stanovených v prvej hlave dohovoru a v jeho protokoloch\nalebo iných otázok, ktorými by sa ESĽP alebo Výbor ministrov Rady Európy mohol zaoberať\nv rámci konania začatého na základe ustanovení dohovoru.\n36. V prílohe vyjadrenia národná rada predložila ústavnému súdu aj návrh napadnutého zákona\ns dôvodovou správou (IV. volebné obdobie – tlač 273 a VIII. volebné obdobie – tlač 306), prepis\nrozpravy z 11. schôdze národnej rady z 20. a 21. júna 2007, ako aj prepis rozpravy z 15. schôdze\nnárodnej rady zo 14. októbra 2020. Národná rada zároveň vo vyjadrení uviedla, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.\nII.2. Stanovisko vlády:\n37. Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom vyjadrení č. 25154/2021/10 z 20. júla\n2021 doručenom ústavnému súdu 23. júla 2021 navrhla návrhu navrhovateľky nevyhovieť, pretože\nnapadnuté ustanovenia „spĺňajú všetky atribúty ústavne súladnej právnej normy“. Vo všeobecnosti\npoukázala na to, že zákon o ochrane verejného zdravia je „výrazom naplnenia pozitívneho záväzku\nštátu chrániť aj legislatívnou cestou životy a zdravie obyvateľov“ tak, ako tento vyplýva z čl. 40\na čl. 15 ods. 1 ústavy (ako konštatoval aj ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra\n2014 pri posudzovaní ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia týkajúcich sa povinného\nočkovania), a tak zabezpečiť právo na život účinnými právnymi prostriedkami v jednotlivých\noblastiach spoločenského života.\n38. Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. z) [teraz písm. aa)] vláda považuje\nza dostatočne jasnú zákonnú úpravu súladnú s čl. 13 ústavy, ktorý dovoľuje uložiť povinnosti\nv podzákonnom právnom predpise et intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej\nnormy je „splnenie formálnej podmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením\npodmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie\njednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná“, čo je v danom prípade\nnaplnené. Formulácia týchto zmocňovacích ustanovení je dostatočná.\n39. Vo vzťahu k týmto ustanoveniam, ale aj k ustanoveniam § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4\npísm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia vláda ďalej uviedla, že sa nimi „nezasahuje\ndo žiadnych základných práv a slobôd fyzických osôb, nevznikajú im ani žiadne povinnosti“, ide\no „blanketové (splnomocňujúce) normy pre úrad verejného zdravotníctva, aby pri ohrození\nverejného zdravia a na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení mohol nariadiť\nhygienické alebo epidemiologické opatrenia (prijaté vo forme vyhlášok podľa § 59b zákona\nochrane verejného zdravia ako všeobecne záväzných právnych predpisov). Podstatným znakom\nšpeciálnej delegácie je, že zákonodarca problematiku dostatočne upravenú vo svojich základných\nrysoch prenecháva na konkretizáciu rezortnému orgánu výkonnej moci. Vyhláška ako vykonávací\nprávny predpis potom svojím charakterom upravuje technické či expertné otázky, ktoré môžu\n\n12\n\npodliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky vysoko odborného charakteru a vzhľadom na často\nenormný rozsah upravovanej problematiky, nie je vhodné tieto otázky upravovať v samotnom\nzákone.“. Zároveň to, aký obsah a charakter budú tieto opatrenia mať, je limitované účelom zákona\no ochrane verejného zdravia, „pôjde vždy o opatrenia sledujúce ochranu verejného zdravia\na životov obyvateľov pri ohrození verejného zdravia a na predchádzanie vzniku a šíreniu\nprenosných ochorení“. Ďalej vláda v tejto súvislosti zdôraznila, že až opatrenia nariadené\nvšeobecne záväzným právnym predpisom úradu verejného zdravotníctva „môžu reálne zasiahnuť\ndo základných práv a slobôd obyvateľov a dostať sa do rozporu s jednotlivými ústavnými princípmi\na normami“, pričom takýto predpis „môže byť z tohto dôvodu legitímne predmetom prieskumu jeho\nústavnosti pred ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov“. Preto samotné\n„napadnuté ustanovenia spolu s účelom zákona o ochrane verejného zdravia dostatočne jasne,\njednoznačne a bezrozporne určujú hranice, v ktorých je podzákonná úprava úradom verejného\nzdravotníctva prípustná“.\n40. Vo vzťahu k § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia vláda uviedla, že toto\nustanovenie predstavuje dostatočne jasnú a zrozumiteľnú zákonnú povinnosť podrobiť sa izolácii\na karanténnym opatreniam, ktorá sleduje legitímny cieľ. «Táto povinnosť sa však vykoná iba\nv spojitosti s opatreniami vydanými úradom verejného zdravotníctva vo forme vyhlášky.\nNa „aktiváciu“ tejto povinnosti je teda potrebné prijať príslušné opatrenie orgánom verejnej moci,\nktoré môže byť prijaté iba v rámci prijímania hygienických alebo epidemiologických opatrení\npri ohrození verejného zdravia a na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení\na pri dodržaní princípu proporcionality.»\n41. Pokiaľ ide o ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, toto ustanovenie je\nsúčasťou zákona od jeho prijatia. «Zásada, že dotknutá osoba, ktorá je povinná plniť isté zákonom\nalebo na základe zákona uložené povinnosti, znáša náklady plnenia týchto povinností, nie je\nžiadnym špecifikom zákona ochrane verejného zdravia... je logické, že plnenie povinností prináša\nvo všeobecnosti so sebou pre adresáta v reálnom živote určité náklady... ide o sprievodný jav\na neoddeliteľnú súčasť prejavov aplikácie práva... adresáti musia očakávať, že plnenie povinností\nso sebou prináša isté záťaže v podobe vzniku nákladov... ide o druhú stranu tej istej mince (súčasť\nplnenia povinností), nejde o „nový“ alebo „ďalší“ zásah alebo obmedzenie základných práv\na slobôd v pravom zmysle slova.» Pritom náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností, treba\nstriktne odlišovať od náhrady škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení osobami,\nktorým sú uložené.\n42. Vláda súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu vláda nevyslovila, avšak\nani nepožiadala o vykonanie ústneho konania.\nII.3. Stanovisko úradu verejného zdravotníctva:\n43. Bez vyžiadania ústavného súdu predložil 14. júna 2021 vyjadrenie k návrhu na začatie konania\naj úrad verejného zdravotníctva (vyjadrenie č. OLP/6063/2021 zo 14. júna 2021). Vo vyjadrení\nzastáva názor, podľa ktorého napadnutá právna úprava zákona o ochrane verejného zdravia je\ns referenčnými ustanoveniami v súlade.\n\n13\n\n44. Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. z) [teraz písm. aa)] zákona o ochrane\nverejného zdravia úrad verejného zdravotníctva nepovažuje za rozporné s materiálnym chápaním\nprávneho štátu ani vágne, považuje ich, naopak, za zodpovedajúce požiadavke legality, a to najmä\npreto, že neumožňujú vymedzeným orgánom prijať akékoľvek opatrenia, ktorými by mohlo\ndochádzať k nariadeniu či zakazovaniu akýchkoľvek bližšie neuvedených činností. Aplikácia týchto\nustanovení je totiž podmienená správnou úvahou, je obmedzená výlučne iba na účely ochrany\nverejného zdravia, pretože opatrenia môžu byť prijímané iba na základe zákona o ochrane\nverejného zdravia a v súlade s princípmi právneho štátu, ktorými je úrad verejného zdravotníctva\nviazaný aj bez ich výslovného uvedenia (opakovania) v zákone o ochrane verejného zdravia.\nPredmetom opatrení sú iba expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám, pričom takéto\notázky vysokoodborného charakteru nie je ani vhodné upravovať v samotnom zákone. Nejde\no problém deľby legislatívnej práce, keďže ide o úpravu otázok spadajúcich do vlastnej pôsobnosti\nšpecializovaných orgánov.\n45. Vo vzťahu k ustanoveniam § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d)\nzákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva poukazuje pri pohľade\nna problematiku karantény a izolácie na potrebu dôsledného odlišovania podmienok zbavenia\nosobnej slobody z dôvodu ochrany života a zdravia osôb pred šírením nebezpečnej a nákazlivej\nchoroby a z iných dôvodov (najmä ako dôsledku trestnej činnosti), ako aj na nevyhnutnosť\nrozlišovať jednotlivé dôvody držania osôb uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru (zabránenie\nšíreniu nákazlivej choroby, duševne choré osoby, alkoholici, narkomani alebo tuláci), pretože\nnemožno k všetkým týmto situáciám pristupovať rovnako a mechanicky závery vyslovené k nim\nvzťahovať na situáciu štátnej karantény. Úrad verejného zdravotníctva vyslovuje názor, že\nna posudzovanie obmedzenia osobnej slobody z dôvodu zabránenia šírenia nákazlivej choroby\nnemožno aplikovať čl. 5 ods. 2 dohovoru, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje iba na zatknutie\nosoby v trestnom konaní. Navyše, ani na všetky prípady zákonného držania osôb z dôvodu\nzabránenia šíreniu nákazlivej choroby nemožno použiť závery ESĽP vyslovené vo veci Enhorn v.\nŠvédsko (obsahovo sa vzťahujúcej na zabránenie šírenia špecifickej nákazlivej choroby AIDS),\npretože je potrebné zohľadňovať osobitosti nákazlivých chorôb, a to aj z pohľadu spôsobu ich\nprenosu (COVID-19). V prípadoch držania osoby z dôvodu zabránenia šíreniu nákazlivej choroby\nje potrebné aj „bezpečnostnú poistku“ obsiahnutú čl. 5 ods. 4 dohovoru v podobe súdnej ochrany\nvykladať menej prísne, a to vzhľadom na samotný dôvod držania, na rozsah obmedzenia\n(pozbavenia) osobnej slobody a kvalitu zásahu (miera rozsahu obmedzení, ktorým sa držaná osoba\nmusí podrobiť). Pokiaľ navrhovateľka tvrdí neurčitosť obsahu použitých pojmov (domáca izolácia,\nkaranténa, izolácia v zdravotníckom alebo štátom určenom zariadení), tieto sú dostatočne určité\na zrozumiteľné, ak je zároveň zohľadnený obsah zákonom legálne definovaných (ďalších) pojmov\n(prenosné ochorenie, verejné zdravie, ohrozenie verejného zdravia atď.), systematika zákona\no ochrane verejného zdravia, jeho účel a je prihliadnuté aj na to, že prenosné ochorenia, ich výskyt,\nšírenie, mutácie sú natoľko rôznorodé, že ich už z tohto dôvodu vyčerpávajúcejším spôsobom\nv zákonnom texte definovať nie je možné ‒ s tým je priamo spojená aj miera možnosti definovania\nspôsobov zabezpečenia predchádzania ich vzniku a šírenia. Navyše „zákon o ochrane verejného\nzdravia ani nemusí obsahovať všetky konkrétne pravidlá, kedy to-ktoré opatrenie použiť, nemusí\npriamo ustanovovať, že opatrenia je potrebné nariaďovať v súlade so zásadou proporcionality, či\n\n14\n\nvhodnosti“, pretože „tieto pravidlá sú súčasťou právneho poriadku“ v iných normách, ktoré je\n„orgán, ktorý ich nariaďuje v podzákonnom predpise, povinný rešpektovať a riadiť sa nimi“.\n46. Podľa názoru úradu verejného zdravotníctva pri rozhodovaní o uprednostnení jedného\nz konfliktných práv (právo spoločnosti na ochranu zdravia a právo na osobnú slobodu jednotlivca)\nnapadnutá právna úprava obstojí, pretože rešpektuje zásadu proporcionality. Úrad verejného\nzdravotníctva poukazuje na nepochybný význam sledovaného cieľa (predchádzanie šíreniu\nnebezpečných prenosných ochorení) a vhodnosť prostriedku sledujúceho takýto cieľ (dosiahnutie\ncieľa vyžaduje obmedzenie slobody, pričom vo vzťahu ku konkrétnemu ochoreniu je rozsah\nopatrenia expertnou otázkou). Obmedzenie slobody predpokladané napadnutými ustanoveniami\npovažuje za opatrenie zodpovedajúce požiadavke nevyhnutnej miery zásahu; zásah do osobnej\nslobody v súvislosti s právom na ochranu zdravia obyvateľov je „šetrnejší“ a napadnutá právna\núprava zachováva maximum z obidvoch práv. Zásah do osobnej slobody je nízky až stredný aj\ns poukazom na to, že rešpektuje požiadavku legitímneho cieľa, zákonnosti, nie je svojvoľný a je\nnevyhnutný (tzn. na nevyhnutný čas, krátkodobý); na druhej strane je ochrana verejného zdravia\npodstatná, pretože aj miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane verejného zdravia je taká;\nide o jeden z najefektívnejších prostriedkov predchádzania vzniku a šírenia nákazlivých chorôb.\nPreto podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva\nprevažuje nad nízkym až stredným záujmom na zachovaní práva na osobnú slobodu, v dôsledku\nčoho je nutné uprednostniť tento verejný záujem.\n47. Úrad verejného zdravotníctva zároveň zastáva názor, podľa ktorého možnosť súdneho\nprieskumu zbavenia slobody v týchto prípadoch neabsentuje. Tá je zaručená v rovine ústavného\nsúdnictva možnosťou niektorého z taxatívne uvedených subjektov navrhovať preskúmanie súladu\nvyhlášky úradu verejného zdravotníctva s predpismi vyššej právnej sily, pričom na toto konanie\nmôže dať taxatívne uvedeným subjektom podnet ktokoľvek. Súdny prieskum je realizovateľný aj\nindividuálnou sťažnosťou osoby zbavenej osobnej slobody ústavnému súdu na porušenie jej\nzákladných práv, keď súdnu ochranu poskytne buď priamo ústavný súd alebo ústavný súd uvedie,\nktorý orgán je príslušný takúto ochranu poskytnúť. Súdna ochrana je navyše poskytovaná aj\nv konaní o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení podľa § 252 – § 271\nCivilného mimosporového poriadku. Hoci sa toto konanie týka predovšetkým osôb duševne\nchorých, nepochybne sa vzťahuje aj na karanténu nariadenú v zdravotníckom zariadení\na pri ústavne konformnom výklade dopadá aj na prípady karantény v inom určenom zariadení.\nPokiaľ ide o karanténu v domácom prostredí, úrad verejného zdravotníctva zastáva názor, podľa\nktorého v tomto prípade ‒ na rozdiel od karantény v zdravotníckom alebo inom určenom zariadení\n‒ k zbaveniu slobody v zmysle čl. 5 dohovoru nedochádza.\n48. Vo vzťahu k ustanoveniu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia poukazuje úrad\nverejného zdravotníctva v prvom rade na to, že právo na užívanie majetku nie je absolútne, ale\nmôže podliehať rôznym zákonným obmedzeniam, ako aj na to, že právny poriadok súčasne\ngarantuje občanom právo na hmotné zabezpečenie, ak nastanú ústavou taxatívne uvedené sociálne\nudalosti, avšak v primeranom rozsahu. Ústava v čl. 20 ods. 4 upravuje nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva, ktoré je druhom vyvlastnenia. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane\nverejného zdravia je však úplne odlišné, týka sa dynamického zásahu do ekonomickej (majetkovej)\nslobody, neodoberá konkrétny majetok alebo jeho komponent, ale uloženou povinnosťou ad hoc\nzaťažuje hospodárenie (podobne ako dane, clá, súdne a správne poplatky a pod.). Ochranu čl. 20\n15\n\nods. 4 ústavy nemožno chápať tak, že ide o ochranu majetku pred rôznymi povinnosťami, ktoré\nmôžu majetok ekonomicky zaťažovať – ide tak len o obmedzenie majetku, resp. kontrolu jeho\nužívania, a teda nejde ani o nepriame vyvlastnenie a ani vyvlastnenie de facto. Navyše, účtovaním\n(fakturovaním) nákladov za služby poskytnuté osobám v štátnej karanténe nedochádza k zásahu\ndo práva týchto osôb vlastniť majetok, pretože k úbytku na majetku dochádza až úhradou\n(vymožením) faktúry. Pritom právny poriadok dáva možnosť takejto osobe v súdnom konaní brániť\nsa uloženiu povinnosti úhrady fakturovanej sumy. Povinná (hotelová) karanténa a náhrada nákladov\nza túto karanténu nie sú výnimočnosťou Slovenskej republiky, podobný mechanizmus využívajú aj\niné krajiny (napr. Kanada, Spojené kráľovstvo, Írsko, Austrália, Nový Zéland atď.).\nII.4. Stanovisko navrhovateľky:\n49. Navrhovateľka predložila ústavnému súdu stanovisko č. 3431/2020/VOP z 25. októbra 2021\nk stanoviskám národnej rady, vlády a úradu verejného zdravotníctva, v ktorom uviedla, že zotrváva\nna svojom návrhu i svojich argumentoch.\n50. Pokiaľ ide o namietané ustanovenia obmedzujúce osobnú slobodu [§ 12 ods. 2 písm. f) v časti\n„izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení“ a „karanténne opatrenia“, § 48\nods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“ zákona\no ochrane verejného zdravia], navrhovateľka poukázala na nevyhnutnosť výkladu ustanovení\ndohovoru vo vzájomných súvislostiach a favorizovania základných práv, ako aj na to, že zásahy\nštátu do osobnej slobody jednotlivcov je nevyhnutné posudzovať mimoriadne prísne a citlivo,\npretože osobná sloboda tvorí tzv. tvrdé jadro základných práv a slobôd a aj v zmysle judikatúry\nESĽP patrí k najvýznamnejším základným právam a slobodám a ako taká má v demokratickej\nspoločnosti vrcholný význam. Zdôraznila, že všeobecné pravidlá obmedzovania osobnej slobody je\npotrebné aplikovať aj v tomto prípade, a v tejto súvislosti aj na to, že úrad verejného zdravotníctva\nvo svojom vyjadrení pristupoval k veci formalisticky. Navrhovateľka ďalej zopakovala, že hlavným\ndôvodom, ktorý ju vedie k záveru o protiústavnosti namietanej právnej úpravy, je jej\nnedostatočnosť a nepredvídateľnosť daná absenciou vymedzenia nevyhnutnosti, primeranosti\nvolených opatrení, ako aj prednostného zohľadňovania alternatívnych a menej invazívnych riešení.\nHoci účelom zákona o ochrane verejného zdravia je práve ochrana verejného zdravia, ani táto\nochrana nepredstavuje „bianco šek“ pre nekontrolované zásahy do základných práv a slobôd\nzo strany verejnej moci. Pretože všetky základné práva a slobody upravené v druhej hlave ústavy sú\nsi rovnocenné, ani právo a s tým spojený pozitívny záväzok štátu chrániť (verejné) zdravie nemôže\nbyť dôvodom na opustenie pravidiel ustanovujúcich spôsob obmedzovania základných práv\na slobôd. Nemožno sa preto stotožniť s názorom úradu verejného zdravotníctva, podľa ktorého\nv prípade, keď dochádza k obmedzeniu osobnej slobody z dôvodu ochrany verejného zdravia, nie je\npotrebné prihliadnuť na záruky už obsiahnuté v judikatúre ESĽP, ktorý jasne deklaroval, že čl. 5\nods. 1 dohovoru vyžaduje okrem iného i dôslednú ochranu jednotlivca pred svojvôľou zo strany\nverejnej moci vždy, keď dochádza k obmedzovaniu jeho osobnej slobody. To, aby boli takéto\nzáruky obsiahnuté priamo v právnej úprave, je o to naliehavejšie, že proces vydávania všeobecne\nzáväzných právnych predpisov úradom verejného zdravotníctva nie je okrem promulgačnej fázy\nbližšie upravený. Nie je preto možné opierať sa o tie mechanizmy bŕzd a protiváh, ktoré so sebou\nlegislatívny proces bežne prináša. Právna úprava musí byť jasná, zrozumiteľná a musí obsahovať\ndostatočné záruky na ochranu pred svojvôľou orgánu, ktorý bude zverenú právomoc aplikovať.\nNamietaná úprava tieto požiadavky nespĺňa.\n16\n\n51. Vo vzťahu k procesnej stránke ochrany osobnej slobody a v tejto súvislosti tvrdenej absencii\nefektívneho súdneho prieskumu zbavenia osobnej slobody pri izolácii, karanténe a nútenej izolácii,\nnavrhovateľka, reagujúc na argumentáciu v stanovisku úradu verejného zdravotníctva, uviedla, že\nústavný prieskum vyhlášok úradu verejného zdravotníctva nespĺňa pre účely ustanovenia čl. 5\nods. 4 dohovoru požiadavky efektívneho súdneho prieskumu, ako aj to, že fyzická osoba nie je\noprávnená podať návrh na začatie konania o súlade vyhlášky podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy\ns právnymi predpismi vyššej právnej sily a nemá ani právny nárok na to, aby aktívne legitimovaný\nsubjekt takýto návrh ústavnému súdu podal. Konanie o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom\nposkytuje ochranu až sekundárne a subsidiárne. Konanie o prípustnosti prevzatia a držania\nv zdravotníckom zariadení je určené na posúdenie detencie v zdravotníckom zariadení, jeho úprava\nplynule nadväzuje na ustanovenia zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách\nsúvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), pričom toto konanie je\nprispôsobené na iné situácie, ako je nariaďovanie izolácie a karantény podľa zákona o ochrane\nverejného zdravia. Pri ochrane osobnej slobody v týchto prípadoch je navyše kľúčová včasnosť\noznámenia o prevzatí osoby do detencie. Snaha úradu verejného zdravotníctva vyvolať dojem, že\npráve týmto konaním je zabezpečená efektívna súdna ochrana, pôsobí preto účelovo. Navyše,\nv prípade nariadenia izolácie v domácom prostredí alebo v inom štátom určenom zariadení (inom\nnež zdravotníckom) je toto konanie z podstaty veci nepoužiteľné.\n52. Pokiaľ úrad verejného zdravotníctva vo svojom vyjadrení v časti namietanej protiústavnosti § 4\nods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia uviedol, že namietaná\núprava mu neumožňuje prijímať akékoľvek opatrenia, ale len také, ktorých cieľom je ochrana\nverejného zdravia, a poskytuje mu voľnosť iba pre účely uplatnenia správnej úvahy pri riešení\nvysokoodborných otázok, nič to nemení na závere, podľa ktorého v tomto prípade splnomocnenie\nzákonom nespĺňa podmienky náležitej kvality, ktorá sa dosiahne vtedy, keď splnomocnenie\njednoznačne vymedzuje hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná. Zákonom nedostatočne\nvymedzené „mantinely“ povereného orgánu nemožno prekrývať ani poukazovaním na uplatnenie\nsprávnej úvahy. Správna úprava nenahrádza a nemôže nahrádzať zákonnú úpravu medzí základných\npráv a slobôd. Úvahy, ktoré umožňujú príslušnému orgánu aplikáciu dispozitívnych právnych\nnoriem, si nemožno pliesť s absolútnou voľnosťou. Úvaha aplikujúceho orgánu nie je „bezbrehá“,\nale musí sa realizovať v priestore vymedzenom dispozitívnou normou. Je pojmovo vylúčené, aby\norgán verejnej moci prostredníctvom správnej úvahy rozhodoval o rozsahu svojich právomocí.\nNavyše, s tým, že takúto právomoc bude vykonávať ministerstvo zdravotníctva, úrad verejného\nzdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva, nepočíta ani ústava.\n53. Vo vzťahu k ustanoveniam o úhrade štátom uložených povinností (§ 58 ods. 2 zákona o ochrane\nverejného zdravia) a úradom verejného zdravotníctva uvedeným tvrdeniam o tom, že povinnosťou\núhrady nákladov dochádza iba k dočasnému zaťaženiu hospodárenia subjektov a predmetom\nochrany čl. 20 ústavy je najmä statický majetok, navrhovateľka uviedla, že povinnosť úhrady\nnákladov predstavuje skutočne reálny zásah do majetku spočívajúci v presune finančných\nprostriedkov z dispozičnej sféry fyzickej osoby do dispozičnej sféry zriaďovateľa karanténneho\nzariadenia. Tieto fyzické osoby nie sú hospodárske subjekty, ktorých hospodárenie bolo dočasne\nzaťažené, ale ľudské bytosti, ktorých majetok bol v dôsledku uloženej povinnosti zmenšený.\nOstatne, predmetom ochrany čl. 20 ústavy sú i finančné prostriedky fyzickej osoby.\n17\n\n54. Pokiaľ vláda vo svojom vyjadrení uviedla, že napadnutými ustanoveniami nedochádza k zásahu\ndo žiadneho základného práva alebo slobody, pretože tieto predstavujú len blanketové normy\npre uplatnenie právomoci úradu verejného zdravotníctva a až individuálny alebo všeobecne záväzný\nprávny akt vydaný úradom verejného zdravotníctva je spôsobilý zasiahnuť do základných práv,\nnavrhovateľka jednak poukázala na dôvody prijatia jej návrhu ústavným súdom na ďalšie konanie\na jednak na to, že aj ESĽP judikoval, že pozbavenie osobnej slobody len na základe postupu\nustanoveného zákonom nemožno interpretovať len ako bezobsažný odkaz na vnútroštátnu právnu\núpravu, pretože čl. 5 dohovoru implicitne obsahuje aj požiadavku, aby postup ustanovený zákonom\nzodpovedal všeobecným princípom dohovoru, ku ktorým patrí aj ochrana jednotlivca\npred svojvôľou ako jeden z kľúčových aspektov ochrany osobnej slobody. Formálna podmienka\nobmedzenia základných práv a slobôd a ukladania povinností zákonom alebo na základe zákona\nznamená, že zákon musí stanoviť aspoň základ danej povinnosti.\nII.5. Ďalší priebeh konania:\n55. Pokiaľ navrhovateľka navrhla ústavnému súdu zvážiť prerušiť konanie a rozhodnúť, že požiada\nESĽP o vydanie poradného stanoviska, dôvodila tým, že „predložená vec sa týka zásadných otázok\nsúvisiacich s výkladom a s uplatňovaním práv obsiahnutých v Dohovore v oblasti pozbavovania\nosôb osobnej slobody v záujme ochrany verejného zdravia, resp. generálnej prevencie pred šírením\nchorôb“. Vyžiadať poradné stanovisko navrhovateľka navrhovala k otázkam:\n„či sa čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru vzťahuje na situáciu osôb pozbavených osobnej\nslobody v súlade s namietanou právnou úpravou a s popísaným spôsobom jej realizácie (ak o tom\nvzniknú pochybnosti),\nči, prípadne za akých podmienok, možno za súladné s čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru\npovažovať hromadné pozbavovanie osobnej slobody neurčitého počtu osôb bez individuálneho\nskúmania existencie dôvodov pozbavenia osobnej slobody,\nči možno za nesúladnú s čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru považovať takú právnu úpravu,\nv ktorej je nejasný procesný postup a forma rozhodnutia príslušných orgánov o pozbavení osobnej\nslobody,\nči a v akom rozsahu sa požiadavky čl. 5 ods. 2 a 4 Dohovoru vzťahujú aj na situácie, ak je\npozbavenie osobnej slobody odôvodnené aktuálnym ohrozením verejného zdravia, či, prípadne\nza akých podmienok, čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru\numožňuje požadovať od osoby úhradu nákladov za preventívne pozbavenie osobnej slobody\nz dôvodu ochrany pred šírením prenosného ochorenia, ktoré si táto nezavinila“.\n56. Ústavný súd v uznesení o prijatí návrhu na ďalšie konanie č. k. PL. ÚS 4/2021-40 z 28. apríla\n2021 konštatoval, že navrhovaný postup zváži v ďalšom priebehu konania so zohľadnením hľadiska\nprocesnej efektivity konania vedeného ústavným súdom, a to po rozvinutí skutkovej i právnej\nargumentácie všetkých účastníkov konania pred ústavným súdom.\n57. Podľa § 61 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže konanie prerušiť, ak rozhodne, že\npožiada ESĽP o vydanie poradného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo\nuplatňovania práv a slobôd uvedených v dohovore. Ak je konanie prerušené, môže ústavný súd\nv konaní pokračovať aj vtedy, ak ESĽP poradné stanovisko nevydal. Citované ustanovenie nie je\nformulované ako povinnosť ústavného súdu, ale ako jeho možnosť. Právo účastníka konania\nnavrhnúť postup podľa § 61 ods. 2 zákona o ústavnom súde nemá nárokovateľnú povahu.\n\n18\n\n58. Po tom, ako boli ústavnému súdu doručené stanoviská národnej rady, vlády, úradu verejného\nzdravotníctva a stanovisko navrhovateľky k nim, pri zvažovaní prerušenia konania s následným\nvyžiadaním si poradného stanoviska ústavný súd dospel k záveru, že takto postupovať\npo zohľadnení obsahu uvedených podkladov nie je nevyhnutné, a to vzhľadom na stupeň vývoja\na rozhodovacej praxe ESĽP v otázke tvoriacej skutkovú, no predovšetkým právnu rovinu\nrozhodovania ústavného súdu, závery ktorej ústavný súd prijal (napr. rozhodnutie ESĽP z 21. 2.\n1990 vo veci Van der Leer v. Holandsko o sťažnosti č. 11509/85, rozhodnutie ESĽP z 25. 1. 2005\nvo veci Enhorn v. Švédsko o sťažnosti č. 56529/00, rozhodnutie ESĽP zo 7. 6. 2011 vo veci S.T.S.\nv. Holandsko o sťažnosti č. 277/05, rozhodnutie ESĽP z 15. 12. 2016 vo veci Khlaifia a ďalší\nv. Taliansko o sťažnosti č. 16483/12, rozhodnutie ESĽP z 23. 2. 2017 vo veci De Tommaso\nv. Taliansko o sťažnosti č. 433395/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 21. 11. 2019 vo veci Z. A.\na iní v. Rusko o sťažnosti č. 61411/15, 61420/15, 61427/15 a 3028/16, rozhodnutie ESĽP z 13. 4.\n2021 vo veci Cristian-Vasile Terheş v. Rumunsko o sťažnosti č. 49933/20 atď.). Ústavný súd tieto\nzávery vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru premietol do svojho rozhodnutia\n(k tomu viac v časti III.2 tohto nálezu). Vyžiadať si poradné stanovisko k otázke, či čl. 1\ndodatkového protokolu umožňuje požadovať od osoby úhradu nákladov za preventívne pozbavenie\nosobnej slobody z dôvodu ochrany pred šírením prenosného ochorenia, ktoré si táto nezavinila,\nnepovažoval ústavný súd za nevyhnutné z dôvodu, že riešenie tejto otázky je úzko spojené s dikciou\nnapadnutej vnútroštátnej normy v oblasti, v ktorej patrí široká miera uváženia vnútroštátnym\norgánom.\n59. Pretože žiadny z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie\nústneho pojednávania a podľa názoru ústavného súdu na základe podaní účastníkov je zrejmé, že\nod ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd podľa § 58 ods. 3\nzákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.\n\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n60. Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním\ndeklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný\npredovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Článok 40 ústavy upravuje\nprimárne pozitívny záväzok štátu prijať takú právnu úpravu na úrovni zákona, ktorá zabezpečí\nochranu zdravia obyvateľstva, a zabezpečiť zdravotnú starostlivosť (nález č. k. PL. ÚS 10/2013146 z 10. decembra 2014).\n61. Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje zákon o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení a iných porúch\nzdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok, sú nariaďované protiepidemické\nopatrenia, je vykonávaný štátny zdravotný dozor a iné činnosti. Štát týmto na seba prebral pozitívny\nzáväzok ochrany zdravia svojich obyvateľov.\n62. Nebezpečné prenosné ochorenia ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných\nprenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne\ntrvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii.\n\n19\n\nJe v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu\npred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej strane vecou každého\njednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou sa každého jej\nčlena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a ukladať\npovinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení.\n63. Pri posudzovaní povinností ukladaných jednotlivcom z uvedených dôvodov je preto potrebné\nvziať do úvahy aj práva iných fyzických osôb, než sú tie, ktorým sú tieto povinnosti ukladané,\npretože každý má právo na ochranu zdravia (čl. 40 ústavy), ktorého súčasťou je i ochrana\npred šírením nákazlivých chorôb. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj povinnosti ukladané\nzákonom o ochrane verejného zdravia, ktoré sú predmetom tohto konania.\n64. Štát je však povinný pri svojich činnostiach (aj) v tejto oblasti, zohľadňujúc najnovšie poznatky\na názory odbornej obce, rešpektovať proporcionalitu medzi základnými právami fyzických\na právnických osôb, ktorým ukladá povinnosti na zabezpečenie verejného zdravia, a verejným\nzáujmom. Predmet tohto konania je potrebné preto skúmať komplexne a vziať do úvahy celý\nkontext napadnutej právnej úpravy.\nIII.1. K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) [pôvodne § 48 ods. 4\npísm. z)] zákona o ochrane verejného zdravia (všeobecne):\n65. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nNeviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n66. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n67. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno\nnútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.\n68. V právnom štáte zohľadňujúcom princípy deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu sú\norgány výkonnej moci oprávnené na vydávanie všeobecne záväzných predpisov iba na základe\na v medziach zákonného splnomocnenia. Podstatným znakom špeciálnej delegácie je, že\nzákonodarca problematiku dostatočne upravenú vo svojich základných rysoch prenecháva\nna konkretizáciu rezortnému orgánu výkonnej moci. Zákon však musí predstavovať dostatočne\nurčito upravený základný rámec priznaným oprávneniam a povinnostiam, ktoré následne (prípadne)\nprenecháva na konkretizáciu orgánom výkonnej moci.\n69. Ústavný súd už v súvislosti s posudzovaním ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia\n(§ 51) v minulosti poukázal na podstatu čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy v náleze č. k. PL. ÚS\n10/2013 z 10. decembra 2014, ako aj na s tým spojenú potrebu rozlišovať obsahovo i formálne\nmedzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd, vychádzajúc z toho, že v čl. 13 ústavy\nsú formulované jednak všeobecné podmienky ukladania povinností a jednak medze základných\npráv a slobôd na strane druhej.\n70. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe\nzákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou črtou v tomto\nustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak výhrada zákona\npredstavuje len základ pre stanovenie povinností. Samotnú povinnosť možno bližšie konkretizovať\n\n20\n\nuznaným prameňom práva ‒ vykonávacím právnym predpisom (čl. 120, čl. 123 ústavy), ktorý bude\nv medziach zákona (v posudzovanom prípade spojenom so splnomocňovacím ustanovením v súlade\ns čl. 123 ústavy). Na základe takej zákonnej (a prípadne aj vykonávacím právnym predpisom\nkonkretizovanej) právnej úpravy potom môžu byť ukladané povinnosti aj individuálnym právnym\naktom, a to orgánom s príslušnou rozhodovacou právomocou [v tom spočíva obsah formulácie\n„na základe zákona“ uvedený v čl. 13. ods. 1 písm. a) ústavy, zodpovedajúci ustanoveniu § 4 ods. 3\nzákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – „vykonávacím právnym\npredpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona\nalebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené“]. Na účely ochrany základných práv a\nslobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy interpretovať veľmi striktne\nako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise výhradne\nintra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej podmienky\n(splnomocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality\nuvedeného splnomocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak delegácia jednoznačne vymedzí hranice,\nv ktorých je podzákonná úprava prípustná (porov. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky.\nKomentár. 2. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 158).\n71. Ustanovenie čl. 13 ods. 2 ústavy upravuje materiálne, ako aj formálne predpoklady, pri splnení\nktorých možno upraviť medze základných práv. Materiálnym predpokladom je súlad úpravy\ns konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným základným právam alebo slobodám\nustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je vydaná vo forme zákona.\nAxiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty a princípy demokratického\nprávneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády.\nInými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými technikami\nprávnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc\nexekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou\npodzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány\nako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam\nidúcim nad rámec zákona (nález č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014). V skratke tak účinky\npredmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze základných práv a slobôd môže upraviť\niba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami, ktoré\nvo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava (porov. nález\nústavného súdu č. k. PL. ÚS 16/05 z 2. júla 2008).\n72. Pretože pri vykonávacej úprave inými predpismi v medziach zákona pre naplnenie požiadavky\nintra legem zákonná úprava základu povinnosti a splnomocňovacieho ustanovenia podľa čl. 123\nústavy (ktorá môže splývať priamo v splnomocňovacom ustanovení) musí spĺňať podmienku\nnáležitej kvality, ktorá je naplnená iba vtedy, keď splnomocnenie jednoznačne vymedzí hranice,\nv ktorých je takáto úprava prípustná, bolo potrebné zaoberať sa formuláciou oboch v tejto časti\npreskúmavaných napadnutých ustanovení.\n\n21\n\nIII.1.1. K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy samostatne (ako aj v spojení\ns čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 2 ods. 1 a 4 protokolu č. 4) a s čl. 51\nods. 2 ústavy, čl. 4 ods. 1, 4 a 5 a čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu:\n73. Podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia ministerstvo... počas\nvýnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie (ďalej len „krízová situácia“)\npri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť\nďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas; tým nie je dotknutá právomoc úradu\nverejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva nariaďovať opatrenia podľa\n§ 12 alebo podľa § 48 aj počas krízovej situácie.\n74. Podľa § 2 ods. 1 písm. ze) zákona o ochrane verejného zdravia ohrozenie verejného zdravia je\nnepredvídané a nekontrolované ohrozenie verejného zdravia chemickými, biologickými alebo\nfyzikálnymi faktormi vrátane takého ohrozenia verejného zdravia, ktoré má medzinárodný dosah.\n75. Formulácia splnomocňovacieho ustanovenia pre vydávanie normatívnych právnych aktov\nministerstvom podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyžadované čl. 13 ústavy, pretože\nje natoľko vágna, že ani pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej\nnormy neumožňuje spoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov\nprimárne upravenú zákonom o ochrane verejného zdravia, ktorú je ministerstvo oprávnené bližšie\nregulovať prostredníctvom vydania zakazujúcich opatrení alebo opatrení nariaďujúcich ďalšie\nčinnosti.\n76. Na tom nič nemení ani všeobecne formulované zákonné obmedzenie vyžadujúce, aby tieto\nopatrenia spĺňali podmienku rozsahovej a časovej nevyhnutnosti daného opatrenia. Iba takéto\nobmedzenie opatrenia totiž dostatočne nezaručuje ústavnú akceptovateľnosť jeho vecného obsahu.\n77. Takto formulované ustanovenie zákona nie je totiž bez ohľadu na už uvedené podmienky jeho\naplikácie dostatočne určité a ústavne akceptovateľným spôsobom nesplnomocňuje ministerstvo\nna vydanie právneho aktu ukladajúceho v konkrétnej oblasti povinnosti, ktorým sa majú jednotlivci\npodrobiť. Na tom nič nemôže zmeniť ani argument vlády, ktorá zdôrazňuje, že pôjde vždy\no opatrenia „sledujúce ochranu verejného zdravia a životov obyvateľov pri ohrození verejného\nzdravia a na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení“, a ani prístup úradu verejného\nzdravotníctva, ktorý poukazuje na to, že „predmetom opatrení sú iba expertné otázky, ktoré môžu\npodliehať častým zmenám, pričom takéto otázky vysokoodborného charakteru nie je ani vhodné\nupravovať v samotnom zákone“ a „ide o úpravu otázok spadajúcich do vlastnej pôsobnosti\nšpecializovaných orgánov“.\n78. Zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý\nby určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a\nslobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru.\nSplnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu nižšej právnej sily,\nktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je\nústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto\nsplnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou (PL. ÚS 8/94).\nV obdobnom zmysle ESĽP judikoval, že zákon musí poskytovať právnu ochranu proti svojvoľným\n\n22\n\nzásahom orgánov verejnej moci do práv chránených dohovorom; bolo by v rozpore s princípom\nvlády práva, keby právna úvaha poskytnutá výkonnej moci bola vyjadrená ako neobmedzená moc;\nzákon musí vyjadriť s dostatočnou jasnosťou rozsah úvahy udelenej príslušným orgánom a tiež aj\nspôsob jej výkonu (rozhodnutie ESĽP z 2. 8. 1984 vo veci Malone v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť\nč. 8691/79, § 68, rozhodnutie ESĽP zo 16. 2. 2000 vo veci Amann v. Švajčiarsko, sťažnosť\nč. 27798/95, § 56).\n79. Preskúmavaná kompetenčná klauzula síce zahŕňa obmedzenie nariaďovaného opatrenia\nnevyhnutným rozsahom a nevyhnutným časom, ale vzhľadom na jej otvorený charakter („ďalšie\nopatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti“) nie je vylúčené, že vydanými\nopatreniami dôjde aj k závažným zásahom a obmedzeniam základných práv a slobôd. V takom\nprípade sa zákonodarca ako delegujúci orgán musí v delegačnom ustanovení vyjadriť exaktnejšie,\na to tak, aby jeho predstava o tom, aké kompetencie (nielen právomoc, ale aj jej základný vecný\nrozsah) na orgán výkonnej moci deleguje, bola v delegačnej norme presne vyjadrená. K čím\nzávažnejším obmedzeniam a zásahom do základných práv môže viesť využitie splnomocňovacieho\nustanovenia, tým presnejšie v ňom musia byť určené mantinely, v ktorých sa splnomocnený orgán\nverejnej moci môže pohybovať. V takých prípadoch sa nemožno spoľahnúť len na neurčité právne\npojmy („nevyhnutný rozsah“). Inak by totiž došlo nielen k ohrozeniu garancie legality zásahov\na obmedzení základných práv a slobôd, ale aj ‒ a predovšetkým ‒ rovnováhy v systéme deľby moci\nako jedného z princípov právneho štátu.\n80. Ústavný súd tak dospel k záveru o nesúlade ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane\nverejného zdravia nielen s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3\nústavy.\n81. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s čl. 51 ods. 2 ústavy a s ustanoveniami ústavného zákona\no bezpečnosti štátu, navrhovateľka v tejto súvislosti zdôraznila, že čl. 51 ods. 2 ústavy predstavuje\njednu zo základných záruk pred zneužitím moci počas krízovej situácie, aby (okrem iného) výkonná\nmoc, ktorej akcieschopnosť v krízovej situácii musí byť nepochybne posilnená, neprekročila medze\ndané pre takúto situáciu ústavným zákonom o bezpečnosti štátu (čl. 4 ods. 1, 4 a 5 a čl. 5 ods. 1, 3, 4\na 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu). Ústavný zákon o bezpečnosti štátu dovoľuje navyše\noproti bežnému stavu obmedziť základné práva, avšak iba tie, ktoré sú v ňom taxatívne\nvymenované, pričom osobitné opatrenia obmedzujúce základné práva a slobody počas núdzového\nstavu môže prijímať iba vláda. Takto definované limity a zásady však podľa názoru navrhovateľky\nneboli vo vzťahu k § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia dodržané, pretože toto\nustanovenie umožňuje ministerstvu v krízovej situácii v súvislosti s ohrozením zdravia prijímať\nakékoľvek zákonom nedefinované opatrenia obmedzujúce základné práva a slobody a navyše\nsamotné toto ustanovenie nemá charakter ústavného zákona.\n82. Ako už ústavný súd o pozícii ústavného zákona o bezpečnosti štátu konštatoval, aplikuje sa\nojedinele, len v skutočne potrebných situáciách, avšak zároveň umocňuje právnu istotu tým, že je\nvopred jasné, ako bude štátna moc v osobitných situáciách postupovať. Ústava a ústavný zákon\no bezpečnosti štátu tak sledujú, aby bol „za každú cenu“ zachovaný právny štát. Na základe\nústavného zákona o bezpečnosti štátu možno vo všeobecnosti rozhodnutím vlády obmedziť tam\nvymenované základné slobody a uložiť povinnosti, a to tým spôsobom, že sa rozhodnutím vlády\n\n23\n\npriamo určí, aké právo a v akom rozsahu je obmedzené alebo aká povinnosť sa ukladá\n(PL. ÚS 22/2020).\n83. Na druhej strane zákonodarná moc nie je zo systému deľby moci vylúčená ani počas krízových\nstavov; ani počas nich sa neuplatňuje iba režim ukladania povinností a obmedzovania základných\npráv podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, ale aj naďalej sa uplatňuje i obyčajné\nzákonodarstvo, na ktoré zákonodarca nestráca ústavný mandát. Ani ústavný zákon o bezpečnosti\nštátu, ktorý síce umožňuje vláde operatívne reagovať na výnimočné okolnosti, nesuspenduje\nobyčajné zákony a v nich zakotvené pravidlá upravujúce ukladanie povinností ani možnosť\nprijímania zákonov. Nemožno tak vytknúť ustanoveniu § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane\nverejného zdravia rozpor s čl. 51 ods. 2 ústavy, ktorý nerezervuje podmienky a rozsah obmedzení\nzákladných práv a slobôd počas krízových situácií iba predpisu s právnou silou ústavného zákona\n(nevylučuje tomu zodpovedajúcu právomoc zákonodarcu, len pripúšťa aj osobitný režim\nobmedzenia základných práv a slobôd a ukladania povinností), a rovnako tak ani nesúlad\ns ustanoveniami ústavného zákona o bezpečnosti štátu označenými navrhovateľkou.\n84. Preto ústavný súd, pokiaľ ide o vyslovenie nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane\nverejného zdravia s čl. 51 ods. 2 ústavy, čl. 4 ods. 1, 4 a 5 a s čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavného zákona\no bezpečnosti štátu, návrhu navrhovateľky nevyhovel.\n85. Vzhľadom na konštatovanie nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy ostalo už bez významu\nposudzovanie súladnosti napadnutého ustanovenia s uvedenými článkami ústavy v ich prípadnom\nspojení s ďalšími ustanoveniami ústavy (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3), resp. aj\nv spojení s označenými článkami protokolu č. 4.\nIII.1.2. K namietanému nesúladu § 48 ods. 4 písm. aa) [pôvodne § 48 ods. 4 písm. z)] zákona\no ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy\nsamostatne (ako aj v spojení s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 2 ods. 1 a 4\nprotokolu č. 4):\n86. Podľa § 48 ods. 4 písm. aa) [pôvodne § 48 ods. 4 písm. z)] zákona o ochrane verejného zdravia\núrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného\nzdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú:\naa) ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo\nnariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.\n87. Zatiaľ čo § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia je aplikovateľný pri ohrození\nverejného zdravia iba počas krízovej situácie (výnimočný stav, núdzový stav, mimoriadna situácia),\n§ 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia umožňuje v jeho zmysle postupovať\núradu verejného zdravotníctva alebo regionálnemu úradu verejného zdravotníctva aj za bežnej\nsituácie.\n88. Ani táto formulácia splnomocňovacieho ustanovenia pre vydávanie normatívnych právnych\naktov úradom verejného zdravotníctva alebo regionálnym úradom verejného zdravotníctva –\nobdobne ako formulácia § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia ‒ podľa názoru\nústavného súdu nespĺňa požiadavky vyžadované čl. 13 ústavy. Jeho znenie je natoľko vágne, že ani\npri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej normy neumožňuje\n24\n\nspoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov primárne upravenú\nzákonom o ochrane verejného zdravia, ktorú sú úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad\nverejného zdravotníctva oprávnené bližšie regulovať prostredníctvom vydania zakazujúcich\nopatrení alebo opatrení nariaďujúcich ďalšie činnosti. Aj v prípade tohto ustanovenia rovnako platí,\nže na tomto závere nič nemení ani všeobecne formulované zákonné obmedzenie vyžadujúce, aby\ntieto opatrenia spĺňali podmienku rozsahovej nevyhnutnosti daného opatrenia či jeho trvania iba\npo nevyhnutný čas.\n89. Toto ustanovenie tak nie je dostatočne určité a ústavne akceptovateľným spôsobom\nnesplnomocňuje úrad verejného zdravotníctva (regionálny úrad verejného zdravotníctva)\nna vydanie právneho aktu ukladajúceho v konkrétnej oblasti povinnosti, ktorým sa majú jednotlivci\npodrobiť. Preto ani toto ustanovenie neobstojí pre jeho rozpor s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2\nústavy.\n90. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia ako kompetenčná norma\n[rovnako ako § 4 ods. 1 písm. g)] tak vybočuje z požiadaviek princípu legality a legitimity ako\nzákladných princípov právneho štátu, a to predovšetkým v dôsledku nejasne a nepredvídateľne\nzákonodarcom stanovenej delegácie kompetencií určovať medze základných práv iným orgánom\nverejnej moci bez dostatku legitimity od zdroja moci, a to tak za bežného stavu v prípade ohrozenia\nverejného zdravia [§ 48 ods. 4 písm. aa)], ako aj v krízovej situácii [§ 4 ods. 1 písm. g)].\n91. Vzhľadom na tento záver ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovenia § 48 ods. 4 písm. aa) zákona\no ochrane verejného zdravia nielen s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2\nods. 2 a 3 ústavy. Vyslovenie uvedeného nesúladu je postačujúce z hľadiska poskytnutia účinnej\nochrany základným právam (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy) a právam\nzaručeným protokolom č. 4, ktorých rozpor s napadnutým ustanovením navrhovateľka žiadala\nvysloviť v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3, ako aj s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy.\nV tejto časti preto ústavný súd návrhu nevyhovel.\nIII.2. Osobná sloboda a izolácia a karanténne opatrenia (karanténa) v § 12 ods. 2 písm. f),\n§ 48 ods. 4 písm. n) a u) a v § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia:\n92. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\n93. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a\nspôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať\nzmluvný záväzok.\n94. Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu\ndo ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa\nmusí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.\n95. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním\nustanoveným zákonom: e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo\nduševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov.\n96. Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez meškania a\nv jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.\n\n25\n\n97. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,\nmá právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho\npozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n98. Osobná sloboda garantuje voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa\nvlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť\n(III. ÚS 204/02). Súčasťou ochrany osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 ústavy aj čl. 5 ods. 1\ndohovoru je právo každého, kto bol osobnej slobody pozbavený, na preskúmanie pochybnosti\no legitímnosti a legálnosti pozbavenia osobnej slobody, ak takáto pochybnosť vznikne.\n99. Právo na osobnú slobodu patrí k najvýznamnejším základným právam, jeho účelom je zabrániť\nsvojvoľnému a neospravedlniteľnému pozbaveniu slobody jednotlivca. Všetky výnimky musia byť\ninterpretované mimoriadne striktne, tak pokiaľ ide procesnú i materiálnu zákonnosť pozbavenia\nslobody, pričom súčasne je v záujme zachovania tohto práva rovnako dôležité, aby podliehali\nurýchlenej súdnej kontrole.\n100. Ústava v čl. 17 ods. 1 výslovne ustanovuje, že nikoho nemožno pozbaviť slobody inak ako\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dohovor v čl. 5 ods. 1 umožňuje pozbaviť\njednotlivca slobody iba v taxatívne stanovených prípadoch. Pri posudzovaní, či ide o „pozbavenie\nslobody“, je potrebné vychádzať zo situácie, v ktorej sa osoba nachádza, vziať do úvahy druh,\ndĺžku, účinky a spôsob výkonu opatrenia, ktoré do osobnej slobody zasahuje.\n101. Zákonnosť pozbavenia slobody v konkrétnom prípade ako jedna z podmienok obmedzenia\ntohto práva vyžaduje nielen formálny súlad postupu orgánu štátu z hľadiska hmotnoprávnych a\nprocesnoprávnych noriem, ale aj konformitu s požiadavkami čl. 5 dohovoru vrátane všeobecných\nprincípov výslovne alebo implicitne v dohovore obsiahnutých, teda aj s požiadavkou, aby každé\npozbavenie slobody bolo zlučiteľné s cieľom ochrany poskytovanej dohovorom, ktorou je ochrana\njednotlivca pred svojvôľou. Zákon umožňujúci pozbavenie osobnej slobody musí spĺňať určité\nkvality, čo znamená, že môže dovoliť pozbavenie osobnej slobody iba za predpokladu, že je\ndostatočne určitý (presný), predvídateľný pri svojej aplikácii, pretože iba tak môže byť vylúčené\nnebezpečenstvo svojvôle. Pozbavenie slobody smie byť ospravedlniteľné len vtedy, ak iné menej\nprísne opatrenia boli zvážené a považované za nedostatočné pre ochranu záujmu vyžadujúceho\npozbavenie osobnej slobody (princíp primeranosti).\n102. K prípustným dôvodom pozbavenia slobody patrí aj zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo\nšíreniu nákazlivej choroby [čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru]. Predpokladá, že šírenie choroby je\nnebezpečné pre verejné zdravie, a zároveň aj to, že iné menej závažné opatrenia boli zvažované,\navšak bolo ustálené, že sú pre ochranu verejného zdravia nedostatočné. Držanie osoby z tohto\ndôvodu smie trvať iba po nevyhnutný čas.\n103. Základné kritériá pri posudzovaní „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody s cieľom\nzabránenia šírenia nákazlivej choroby teda sú, či je toto šírenie nebezpečné pre verejné zdravie\nalebo bezpečnosť verejnosti a či pozbavenie slobody infikovanej osoby je poslednou možnosťou\nako šíreniu choroby zabrániť, pretože menej závažné opatrenia sa ukázali ako nedostatočné\npre ochranu verejného záujmu. Ak tieto kritériá nie sú naplnené, základ pre pozbavenie slobody\nprestáva existovať (rozhodnutie ESĽP z 25. 1. 2005 vo veci Enhorn v. Švédsko o sťažnosti\nč. 56529/00, § 44).\n\n26\n\n104. Aj ústava v čl. 17 ods. 6 umožňuje pozbavenie osobnej slobody z uvedeného dôvodu, a to\nprevzatím osoby do ústavnej starostlivosti a držaním v ústavnej starostlivosti v prípade, ak tak\nustanoví zákon, a to aj bez súhlasu dotknutej osoby. Zároveň však ustanovuje, že takéto opatrenie sa\nmusí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní. Pritom\npozbavenie osobnej slobody v prípade infekčných ochorení je realizované aj v záujme ochrany\nspoločnosti, a nie výlučne v záujme ochrany zdravia osoby pozbavenej osobnej slobody z tohto\ndôvodu. Obmedzenie osobnej slobody zo zdravotných dôvodov nemôže byť však samozrejmosťou\nvždy, keď sú na to zdravotné dôvody, ale len vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami\nosoby, ktorá je osobnej slobody zbavená (m. m. I. ÚS 79/93). Súdna kontrola týchto prípadov je\nupravená v osobitnom konaní o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení (§ 252\na nasl. Civilného mimosporového poriadku).\n105. Z čl. 5 ods. 4 dohovoru (a implicitne aj z ústavy), ktorý dopadá v celom rozsahu aj\nna pozbavenie slobody odôvodnené zabránením šíreniu nákazlivej choroby, vyplýva, že každý, kto\nje pozbavený slobody, musí mať právo podať návrh na konanie (aktívne žiadať o súdnu kontrolu\nzbavenia slobody), v ktorom súd rozhodne o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadi prepustenie,\nak je pozbavenie slobody nezákonné. Takéto konanie musí byť zákonom upravené tak, aby súd\nrozhodol urýchlene. Osoba pozbavená slobody musí mať právo byť pred rozhodnutím súdu\nvypočutá. Rozhodovať v týchto veciach patrí výlučne súdu nezávislému od výkonnej moci a strán\nkonania a v konaní, ktoré poskytuje základné procesné záruky vrátane princípu rovnosti zbraní či\npráva na právnu pomoc advokáta. V takomto konaní musí mať súd právomoc rozhodnúť\no okamžitom prepustení, ak zistí, že pozbavenie slobody je nezákonné. Zároveň, hoci po prepustení\nosoby záruka rýchlosti už nie je relevantná, záruka účinnosti kontroly sa uplatňuje naďalej, pretože\nosoba pozbavená slobody môže mať aj po prepustení pretrvávajúci záujem na stanovení zákonnosti\njej pozbavenia slobody (rozhodnutie ESĽP zo 7. 6. 2011 vo veci S.T.S. v. Holandsko o sťažnosti\nč. 277/05, § 61), napr. v súvislosti s náhradou škody (čl. 5 ods. 5 dohovoru).\n106. Pozbavenie osobnej slobody vyžaduje aj to, aby osoba bola bez meškania oboznámená\ns dôvodmi obmedzenia slobody; čl. 5 ods. 2 dohovoru je potrebné vykladať rozširujúco a zahŕňať\ndoň všetky dôvody pozbavenia slobody uvedené v čl. 5 ods. 1 dohovoru (napr. rozhodnutie ESĽP\nz 21. 2. 1990 vo veci Van der Leer v. Holandsko o sťažnosti č. 11509/85, § 27 ‒ § 28). Ak má byť\ntotiž súdny prieskum pozbavenia slobody efektívny, musí byť každá osoba, ktorá je slobody\npozbavená, oboznámená s dôvodmi pozbavenia slobody. Pritom však naplnenie povinnosti tohto\noboznámenia je potrebné posudzovať z materiálneho hľadiska; nevyžaduje bezpodmienečne\npísomnú ani inú osobitnú formu, postačuje jednoduché, zrozumiteľné oznámenie obsahujúce\nzákladné právne a skutkové dôvody obmedzenia (pozbavenia) slobody, ktoré osobe umožnia, ak to\nbude považovať za potrebné, domáhať sa súdneho prieskumu pozbavenia slobody (napr.\nrozhodnutie ESĽP z 15. 12. 2016 vo veci Khlaifia a ďalší v. Taliansko o sťažnosti č. 16483/12,\n§ 115). Pozbavenie osobnej slobody ďalej vyžaduje, aby bola umožnená a realizovaná i jeho\nperiodická kontrola v primeraných intervaloch z hľadiska ospravedlnenia jeho ďalšieho trvania,\npretože dôvody pôvodne dané na zbavenie slobody môžu plynutím času či zmenou okolností\nzaniknúť. Všetky tieto východiská dopadajú v celom rozsahu aj na pozbavenie slobody odôvodnené\nzabránením šíreniu nákazlivej choroby.\n\n27\n\nIII.2.1. K namietanému nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí\nalebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne\nopatrenia“ s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy)\na s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru\na) všeobecné východiská:\n107. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia na predchádzanie\nochoreniam sú... izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom\nurčenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.\n108. Citované ustanovenie, systematicky zaradené v tretej časti zákona nazvanej „Prevencia\nochorení a iných porúch zdravia“, vymenúva medzi inými opatreniami na predchádzanie vzniku\na šírenia prenosných ochorení aj (1) izoláciu v domácom prostredí, (2) izoláciu v zdravotníckom\nzariadení, prípadne inom určenom zariadení a (3) karanténne opatrenia. Pojem izolácie je\ndefinovaný v § 2 ods. 1 písm. m) zákona o ochrane verejného zdravia ako oddelenie osôb chorých\nna prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosných\nchorôb. Pojem karanténne opatrenia je definovaný v § 2 ods. 1 písm. n) zákona o ochrane verejného\nzdravia tak, že sa nimi pre účely tohto zákona rozumie karanténa, zvýšený zdravotný dozor\na lekársky dohľad.\n109. Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne\npovinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym\nspôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5\nods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva\nnariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu\npresahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3\npísm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení\nregionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12\nods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to\nnielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12,\nako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f)\nzákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u)\na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.\n110. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia\nv časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti\no karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení\nna predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie\nspojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili\nmieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3\na nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej\nslobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia\nnedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými.\nNavyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného\noprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2\nústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie\n28\n\núradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu\nku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje\npostup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej\nv písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví\nzverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym\núradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie\nzákonodarcom.\n111. Absenciu dostatočne určitých legálnych definícií pojmov použitých v právnej norme nemožno\nnahradiť ani ich viac či menej neostrým významom, ktorý im je pripisovaný v bežnom jazyku.\nPrávny význam pojmu použitého v právnej norme sa môže (no nemusí) zhodovať s jeho obsahom\nvo všeobecnom jazyku. Pojmy použité v právnej norme by nemali ponechávať pochybnosť o ich\nobsahu, mali by byť presne vymedzené a obsahovo stabilizované, pričom najvyššiu možnú mieru\nurčitosti ich obsahu prinášajú práve ich dôsledné legálne definície. Požiadavka na presnosť obsahu\nprávnych pojmov v právnom štáte sa stupňuje s významom predmetu právnej úpravy, ktorej sú\npojmy súčasťou, a ktorý je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na požiadavku ochrany\nzákladných práv. Požadovaná úroveň presnosti zákona, ktorý nemôže pokryť každú eventualitu,\nteda závisí do značnej miery od jeho obsahu, oblasti, ktorú má regulovať, aj počtu a postavenia\ntých, ktorým je adresovaný (rozhodnutie ESĽP z 25. 11. 1999 vo veci Harshman a Harrup\nv. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 25594/94, § 31).\n112. Na podklade návrhu navrhovateľky a po analýze napadnutej právnej úpravy ústavný súd vzal\nza základ a východisko pre ďalší ústavný prieskum diferenciáciu obmedzujúcich opatrení (opatrení\nna predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení) v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane\nverejného zdravia na opatrenia vykazujúce povahu izolácie a tie, ktorú sú charakterizované ako\nkaranténne opatrenia. Vo vzťahu k izolácii ústavný súd neopomína, že ide o legálne definovaný\npojem, ktorý je z pohľadu jeho potenciálu zásahu do základných práv slobôd taktiež neostrý\n(použitý výraz „oddelenie“), avšak práve ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) ho bližšie charakterizuje,\na to určením miesta uskutočňovania (domáce prostredie alebo zdravotnícke zariadenie, alebo iné\nurčené zariadenie). Práve s ohľadom na črtajúcu sa vyššiu mieru konkrétnosti kategórie „izolácia\nv domácom prostredí“, použitej zákonodarcom v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného\nzdravia a danú jej obsahom v bežnom jazyku a v kontextovej definícii, zaoberal sa ústavný súd\nposudzovaním ústavnej súladnosti tejto časti ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane\nverejného zdravia osobitne (bod 137). Naproti tomu, v prípade pojmu „karanténne opatrenia“\npoužitého v napadnutom ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia nemožno jeho obsah\ndostatočne spoľahlivo určiť a ohraničiť (pozri argumentáciu ďalej). Zákon o ochrane verejného\nzdravia definuje karanténne opatrenia ako karanténu, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.\nIde teda v podstatnej miere o definíciu tautologickej povahy.\nb) izolácia v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení a karanténne opatrenia:\n113. Na účel rozhodnutia o návrhu navrhovateľky je predovšetkým potrebné zaoberať sa otázkou, či\nobmedzenia, základ ktorých tvorí § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení,\nprípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, predstavujú pozbavenie\nslobody v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru (obdobne čl. 17 ústavy), a to aj s ohľadom\nna rozdiel medzi pozbavením slobody a obmedzením slobody pohybu (čl. 2 protokolu č. 4).\n\n29\n\n114. Pozbavenie slobody obsahuje jednak objektívny prvok uväznenia osoby v konkrétnom\nobmedzenom priestore na nezanedbateľnú dobu a jednak subjektívny prvok v tom, že táto osoba\nnedala platný súhlas s takýmto obmedzením. Na určenie, či je jednotlivec v konkrétnom prípade\npozbavený slobody, je potrebné vychádzať z jeho konkrétnej situácie, vziať do úvahy súbor kritérií,\nako je typ, trvanie, účinky a spôsoby vykonania opatrenia, ktoré je potrebné preskúmať jednotlivo\ni v celosti, ale aj kontext, v ktorom sa opatrenie uskutočňuje (rozhodnutie ESĽP z 23. 2. 2017\nvo veci De Tommaso v. Taliansko o sťažnosti č. 433395/09, § 80 – § 81). Relevantné objektívne\nfaktory, ktoré je potrebné zvážiť, zahŕňajú najmä možnosť opustiť obmedzený priestor, stupeň\ndohľadu a kontroly nad pohybom osoby, mieru izolácie a možnosť spoločenského kontaktu.\nV tomto kontexte je významné aj to, že iba zákaz vychádzania nariadený v záujme predchádzania\nšírenia nákazlivej choroby všeobecným opatrením na určitom území, s ktorým sú však spojené\nprimerané výnimky umožňujúce osobám z rôznych dôvodov uvedených v opatrení opustiť svoj\ndomov, najmä s ohľadom na stupeň intenzity obmedzení, nemožno prirovnať k domácemu väzeniu\n(d’assignation à résidence). Pre posúdenie, či takéto opatrenie je spôsobilé byť opatrením\npozbavujúcim jednotlivca slobody v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, je potrebné vždy\nzvažovať mieru intenzity obmedzení voľného pohybu jednotlivca, ktorej nízky stupeň môže viesť\nk záveru, že takéto opatrenie nepredstavuje pozbavenie slobody (rozhodnutie ESĽP z 13. 4. 2021\nvo veci Cristian-Vasile Terheş v. Rumunsko o sťažnosti č. 49933/20, § 42 ‒ § 45). Rozdiel medzi\npozbavením slobody a obmedzením slobody pohybu spočíva v intenzite, a nie v povahe opatrenia\n(rozsudok ESĽP zo 6. 11. 1982 vo veci Guzzardi v. Taliansko o sťažnosti č. 7367/76, § 92 – § 93).\nPri skúmaní, či určité obmedzujúce opatrenie je pozbavením slobody, je potrebné zohľadniť\ni existenciu/neexistenciu ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré by stanovovali maximálnu dĺžku\npobytu, resp. trvania obmedzenia (pozri rozsudok Veľkej komory ESĽP z 21. 11. 2019 vo veci\nZ. A. a iní v. Rusko o sťažnosti č. 61411/15, 61420/15, 61427/15 a č. 3028/16, bod 156)\n115. Pretože predmetom tohto konania je abstraktná kontrola ústavnosti navrhovateľkou\nnapadnutých ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia, je pre posúdenie miery obmedzení\njednotlivca potrebné zaoberať sa primárne samotnou kvalitou zákona umožňujúceho slobodu\njednotlivcovi obmedziť. Pokiaľ ide o situáciu, je potrebné zohľadniť stav pandémie ochorenia\nCOVID-19 tak, aby prístup ústavného súdu bol praktický a realistický so zreteľom na súčasné, aj\nkeď neustále vyvíjajúce sa podmienky.\n116. Z hľadiska zákonnej úpravy je nepochybne spoločným pre všetky tieto jednotlivé opatrenia\n(v časti izolácia „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti\n„karanténne opatrenia“) – už s ohľadom na ich podstatu – výrazné obmedzenie voľného pohybu\njednotlivca v ohraničenom priestore príkazom zdržiavať sa na konkrétne určenom mieste a toto\npočas trvania opatrenia neopustiť, pričom súčasťou uloženého obmedzenia môže byť i úplné\nprerušenie fyzického a sociálneho kontaktu jednotlivca s inými osobami, okrem určeného personálu\npríslušného zariadenia či prípadne iných osôb, ktoré sa podrobili rovnakému opatreniu (miera\nizolácie). Týmto miestom môže byť v prípade izolácie zdravotnícke zariadenie alebo iné určené\nzariadenie a pri karanténnych opatreniach miesto realizácie zákon o ochrane verejného zdravia\nnijako neustanovuje.\n117. Zákon o ochrane verejného zdravia obsah a rozsah týchto obmedzení v uvedených druhových\nprípadoch bližšie žiadnym spôsobom nedefinuje. Nemožno z neho vo vzťahu k týmto obmedzeniam\nzistiť, po aký maximálny čas môže uložené opatrenie trvať, a ani to, či, za akých podmienok,\n30\n\nz akých dôvodov a na aký dlhý čas môže osoba, ktorá je jednotlivému opatreniu podrobená,\ndočasne určené miesto opustiť (existencia primeraných výnimiek). Z navrhovateľkou napadnutej\nprávnej úpravy nevyplýva povaha a stupeň skutočných obmedzení, ktoré môžu byť\npreskúmavanými opatreniami uložené jednotlivcovi, nie je z nej zrejmé, v akých podmienkach majú\nbyť opatrenia vykonávané. Zákon o ochrane verejného zdravia a ani iné zákonné normy\nprimeraným spôsobom nedefinujú pojem „iné určené zariadenie“ pre výkon izolácie. Definícia\npojmu „izolácie“ [§ 2 ods. 1 písm. m) zákona o ochrane verejného zdravia] ako oddelenie osôb\nchorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu\nprenosných chorôb, ktorá je vzhľadom na stabilizované a ústavne akceptované metódy výkladu\nprávnych noriem pri izolovanom prístupe udržateľná (body 112 a 137), nie je v spojení\ns variabilitou určenia miesta jej výkonu explicitne formulovanou v napadnutom ustanovení a\ns prihliadnutím na absenciu nadväzujúcej zákonnej právnej úpravy ustanovujúcej medze zásahov\ndo základných práv a slobôd, ktorým možno osobu v izolácii podrobiť (z hľadiska kritérií\nuvedených v bodoch 114 a 116), dostatočná pre predvídateľnú a jednoznačnú identifikáciu obsahu a\nrozsahu obmedzení, ktoré majú byť jej obsahom. Kategória „karanténnych opatrení“ je legálne\ndefinovaná tautologicky, preto tu možno hovoriť o ešte vyššej miere neurčitosti, keďže tautologická\ndefinícia ani neumožňuje identifikovať limity takto definovaného pojmu v spoločenskej a následne\nani v právnej realite.\n118. Pri absencii zákonnej úpravy (minimálne) uvedených otázok izolácie „v zdravotníckom\nzariadení, prípadne inom určenom zariadení“ je preto nevyhnutné preskúmavané právne normy\npovažovať za natoľko bezbrehé, že opatrenia, ktoré umožňujú na predchádzanie vzniku a šíreniu\nprenosných ochorení nariaďovať, napĺňajú atribúty de facto pozbavenia osobnej slobody\njednotlivca. K tomuto záveru vedie nespochybniteľné posolstvo, ktoré z analyzovanej právnej\núpravy izolácie „v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení“, možno s istotou\nvyvodiť: je ním skutočnosť, že jednotlivec bude umiestnený mimo domáceho prostredia, čo sa\nspolu s faktom jeho izolácie (oddelenia) nezanedbateľne dotkne jeho rodinných a sociálnych väzieb\na kontaktov integrálne začlenených v obsahu práva na osobnú slobodu. Pri „karanténnych\nopatreniach“ ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia ani neurčuje\nmiesto ich realizácie.\n119. V situácii, keď samotný zákon o ochrane verejného zdravia obsah jednotlivých opatrení\ndostatočne striktne neupravuje a prenecháva ich úpravu orgánom štátnej správy, no znova\nbez stanovenia predvídateľne identifikovaných hraníc pre jej uskutočňovanie, ústavný súd\nkonštatuje, že napadnuté ustanovenia nespĺňajú kvality kladené na zákon umožňujúci pozbavenie\nosobnej slobody, pretože takáto úprava nie je dostatočne určitá (presná) a predvídateľná pri svojej\naplikácii, a nie je preto dostatočnou zárukou vylúčenia nebezpečenstva svojvôle.\n120. Také závažné nedostatky právnej úpravy nemôže ospravedlniť ani pandémia ochorenia\nCOVID-19, hoci nepochybne jedným z jej dôsledkov musí byť i snaha štátu eliminovať jej\nnásledky. Ani táto situácia však nesmie jednotlivca zbaviť ochrany poskytovanej mu čl. 5 dohovoru\na čl. 17 ústavy. Hoci sa tieto opatrenia môžu na prvý pohľad javiť ako nevyhnutné\npre predchádzanie pandémii, to ešte neznamená, že potreba prijímať opatrenia na zamedzenie\nšírenia nákazlivej choroby ospravedlňuje neobmedzené zásahy do slobody jednotlivca. Navyše,\nhoci šírenie ochorenia COVID-19 je nepochybne krízovou situáciou, ktorá si spočiatku vyžadovala\nrýchle a masové zavedenie opatrení na jej riešenie, v súčasnosti už uplynul od vypuknutia pandémie\n31\n\ndostatočne dlhý čas, ktorý umožnil štátu vytvoriť systém opatrení, ktorý na jednej strane umožní\núčinné predchádzanie šíreniu tohto nákazlivého ochorenia, no na druhej strane precizovaním\nzákonnej úpravy zabezpečí i ochranu základných práv jednotlivcov v miere vyžadovanej princípmi\nprávneho štátu.\n121. Zákonodarca pri formulovaní preskúmavaných ustanovení rezignoval na ich nevyhnutnú\npodrobnejšiu úpravu. Dostatočne jasným a jednoznačným spôsobom neustanovil rozsah, v akom je\noprávnený úrad verejného zdravotníctva tieto opatrenia nariaďovať [§ 12 ods. 2 písm. f) v spojení\ns § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia].\n122. Napadnuté ustanovenia tak podľa ústavného súdu nenapĺňajú požiadavku kvality zákona,\npretože dovoľujú pozbavenie osobnej slobody bez toho, aby boli dostatočne určité (presné),\npredvídateľné pri svojej aplikácii a v potrebnej miere nevylučujú nebezpečenstvo svojvôle.\nVzhľadom na význam osobnej slobody a jej postavenie v katalógu základných práv a slobôd, jej\nobmedzenie z dôvodu zabránenia šíreniu nákazlivej choroby musí byť podmienené v zákonnom\ntexte i garanciou, že k nemu môže dôjsť iba vtedy, keď menej prísne opatrenia boli zvážené\na považované za nedostatočné pre ochranu záujmu vyžadujúceho pozbavenie osobnej slobody, teda\nže pozbavenie slobody osoby je poslednou možnosťou ako šíreniu choroby zabrániť, pretože menej\nzávažné opatrenia sa ukázali ako nedostatočné pre ochranu verejného záujmu. Napadnutá zákonná\núprava navyše neustanovuje v týchto prípadoch maximálnu dĺžku trvania obmedzenia osobnej\nslobody ani nepredpokladá určiteľnosť časových limitov takýchto obmedzení.\n123. Ústavný súd však podotýka, že požiadavka, aby pozbavenie slobody bolo ospravedlniteľné len\nvtedy, ak iné menej prísne opatrenia boli zvážené a považované za nedostatočné pre ochranu\nzáujmu vyžadujúceho zbavenie osobnej slobody, nutne neznamená, že je potrebné vždy vyžadovať,\naby menej prísne opatrenia museli byť najprv aj reálne použité a až následne vyhodnotené ako\nnedostatočné; je ich potrebné však zvážiť a ak táto úvaha povedie k záveru, že by boli nedostatočné,\npotom je princíp primeranosti možno považovať za zachovaný. Pritom však „zvážiť“ musí\nznamenať posúdiť určité (menej prísne) opatrenie z hľadiska jeho dostatočnosti pre ochranu\nverejného zdravia racionálne, preskúmateľne a na základe najnovších vedeckých poznatkov.\nZváženie je expertná otázka a odôvodnený záver o nedostatočnosti určitého opatrenia, a teda aj\nsúladnosť nariadenia prísnejšieho opatrenia, sa má prejaviť v primeranom zdôvodnení prijatia\nnormatívneho (individuálneho) aktu (napr. predkladacia správa, dôvodová správa).\n124. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd právnu úpravu izolácie osoby v zdravotníckom či\ninom určenom zariadení a karanténnych opatrení v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane\nverejného zdravia ‒ po zohľadnení dikcie zákona o ochrane verejného zdravia ako celku ‒\nza opatrenia, ktorých podstata a dôsledok spočíva v pozbavení osobnej slobody jednotlivca, keď\ntieto opatrenia vzhľadom na charakteristiky ich zákonnej formulácie v konečnom dôsledku\npozbavujú bez určenia akýchkoľvek relevantných hraníc jednotlivca možnosti voľného, ničím\nneobmedzeného pohybu, ako aj možnosti zdržiavať sa podľa vlastného rozhodnutia na určitom\nmieste alebo slobodne z tohto miesta odísť, pričom zahŕňajú aj prísne obmedzenia sociálnej povahy.\n125. Pretože uvedené obmedzujúce opatrenia umožňujú – tak ako sú v zákone o ochrane verejného\nzdravia formulované – pozbavenie osobnej slobody jednotlivca, táto situácia zároveň vyžadovala\ni zakotvenie procesných záruk, ktoré musia byť nevyhnutne spojené s pozbavením osobnej slobody\njednotlivca. Zákonodarca však náležité procesné záruky osobám pozbaveným osobnej slobody\n32\n\nv dôsledku opatrení nariadených podľa preskúmavaných ustanovení žiadnym spôsobom\nnezabezpečil.\n126. Prima facie do úvahy prichádzajúce konanie o prípustnosti prevzatia a držania\nv zdravotníckom zariadení upravené v Civilnom mimosporovom poriadku, pokiaľ ide o dôvody\numiestnenia v zdravotníckom zariadení v spojení najmä s § 6 zákona o zdravotnej starostlivosti,\nupravuje síce povinnosti vo vzťahu k umiestneniu osoby bez jej informovaného súhlasu, ktorá šíri\nprenosnú chorobu závažným spôsobom ohrozujúcu jej okolie, no ide o povinnosti uložené iba\nzdravotníckemu zariadeniu pri poskytovaní ústavnej starostlivosti a iba vo vzťahu k osobám\ninfikovaným, ktoré takúto prenosnú chorobu šíria.\n127. Osobitné konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení tak nedopadá\nna všetky prípady uvedené v časti o zdravotníckom zariadení alebo inom určenom zariadení podľa\n§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia, pretože tieto pozbavenia osobnej slobody\nsa čiastočne môžu prekrývať, no môžu aj presahovať dôvody podľa § 6 ods. 9 zákona o zdravotnej\nstarostlivosti. Navyše, ako už bolo naznačené, právna úprava Civilného mimosporového poriadku\nstavia výlučne na vôli poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ako skutočnosti vedúcej\nk obmedzeniu slobody dotknutého jednotlivca. Navrhovateľkou namietaná právna úprava však ako\nprávny základ umiestnenia osoby v zdravotníckom zariadení na účel jej izolácie konštituuje\nopatrenie orgánu verejnej správy (správny akt), na čo regulácia v Civilnom mimosporovom\nporiadku ako celok, no aj v parciálnom aspekte formulácie výroku rozhodnutia súdu nereflektuje.\n128. Pokiaľ ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi a v podmienkach právnej úpravy\núčinnej do 15. októbra 2020 konštatoval prípustnosť preskúmavania zákonnosti opatrení úradu\nverejného zdravotníctva vydávaných na základe zákona o ochrane verejného zdravia upravujúcich\nizoláciu v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom\nzariadení, či karanténne opatrenia, a to v režime správneho súdnictva v konaní o správnej žalobe,\nvychádzajúc z toho, že ide o tzv. hybridný správny akt (individuálny právny akt s prvkami\nnormatívneho právneho aktu), a teda ide o opatrenie orgánu verejnej správy preskúmateľné\nna základe správnej žaloby (§ 177 Správneho súdneho poriadku), je potrebné vziať do úvahy, že\ntieto závery ústavný súd vyslovil v konaniach o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\npri skúmaní naplnenia podmienky subsidiarity svojej právomoci (napr. I. ÚS 436/2020,\nII. ÚS 413/2020, III. ÚS 387/2020, IV. ÚS 466/2020 atď.) a so súčasným zohľadnením princípu\nviazanosti rozsahom a dôvodmi podanej ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde).\n129. Pri premietnutí záverov uvedenej skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu do jeho ďalšieho\nrozhodovania je zároveň nevyhnutné zohľadniť aj následné zmeny právnej úpravy redefinujúce\npovahu právnych aktov, ktorými (alebo na základe ktorých) môže k zásahom do základných práv\nv obdobných situáciách dochádzať (zákon č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinný\nod 15. októbra 2020; PL. ÚS 8/2021). Tomu musí zodpovedať aj posudzovanie a hodnotenie\núčinnosti prostriedkov nápravy ústavným súdom.\n130. Táto aktuálna právna úprava (účinná od 15. októbra 2020) umožňuje napadnutými\nustanoveniami zavedené druhové opatrenia nariadiť i všeobecne záväzným právnym predpisom –\nvyhláškou ministerstva, úradu verejného zdravotníctva alebo regionálneho úradu verejného\n33\n\nzdravotníctva, teda aj pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb. Ústavný súd rešpektuje, a to\naj v rovine konformity s ústavou, vôľu zákonodarcu, ktorý sa v záujme garantovania\nakcieschopnosti výkonnej zložky štátnej moci pri ohrození verejného zdravia rozhodol rozšíriť\nprávomoc orgánov verejného zdravotníctva regulovať dotknuté spoločenské vzťahy nielen formou\nindividuálnych (prípadne zmiešaných) správnych aktov, no aj prostredníctvom delegovanej\nnormotvorby (PL. ÚS 8/2021). Možno v tejto súvislosti upozorniť, že § 59b ods. 1 zákona\no ochrane verejného zdravia priznáva orgánom verejného zdravotníctva právomoc normotvorby\nvo vzťahu ku všetkým opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4, teda nielen k druhovým opatreniam\npodľa napadnutých a v tejto časti nálezu preskúmavaných ustanovení. Pri opatreniach, ktoré sa\nv individuálnej sfére ich adresátov neprejavia obmedzením osobnej slobody, vykazujú obmedzenie\nde minimis, prípadne nemajú vôbec za následok zásah do základných práv a slobôd, preto zavedenie\nnormotvornej právomoci orgánov verejného zdravotníctva nevyvoláva ústavno-právne pochybnosti.\nPokiaľ však popísaná zmena zavádza právomoc normotvorby priamo obmedzujúcej osobnú slobodu\njednotlivca, ktorá je reflektovaná práve v napadnutých ustanoveniach, potom ústavný súd,\nrešpektujúc priamo aplikovateľný čl. 5 dohovoru a zároveň jemu zodpovedajúci čl. 17 ústavy, musí\ntrvať na poskytnutí potrebných procesných záruk rešpektovania uvedených práv osobám priamo\ndotknutým správnymi aktmi orgánov verejného zdravotníctva.\n131. K naznačeným zárukám nepochybne patrí aj oprávnenie osôb dotknutých opatreniami\ndomáhať sa súdneho prieskumu pozbavenia ich osobnej slobody v súlade s kritériami čl. 5 ods. 4\ndohovoru priamo, na základe ich vlastného návrhu. Takúto záruku však náš právny poriadok\nv súčasnosti neposkytuje, na čo poukazuje i navrhovateľka. Neprichádzajú tu, najmä vzhľadom\nna požiadavku urýchleného rozhodovania, do úvahy ani individuálno-právne orientované konania\nna správnom súde (všeobecná správna žaloba či konanie proti inému zásahu) alebo na ústavnom\nsúde (konanie o ústavnej sťažnosti).\n132. Za tejto situácie § 12 ods. 2 písm. f) v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne\ninom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach umožňuje nariaďovať opatrenia\na ukladať povinnosti bez poskytnutia potrebných záruk pred svojvôľou, v dôsledku čoho je\nv priamom rozpore s princípmi garantovania osobnej slobody podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru\ni princípmi materiálneho právneho štátu. Už len z týchto dôvodov uvedené časti napadnutého\nustanovenia neobstoja ani v teste proporcionality, pretože umožňujú pozbavenie osobnej slobody\nbez náležitej garancie zachovania hmotnoprávnych i procesnoprávnych požiadaviek na jej úpravu\n(sú bezbrehé), čím intenzita zásahu do osobnej slobody prevyšuje záujem na ochrane verejného\nzdravia. Ani v záujme ochrany verejného zdravia nemožno pripustiť svojvôľu pri pozbavení\nosobnej slobody (množstva) jednotlivcov.\n133. Ústavne akceptovateľné definovanie podmienok pozbavenia osobnej slobody v týchto\nprípadoch (izolácia v zdravotníckom alebo inom určenom zariadení, karanténne opatrenia majúce\npovahu pozbavenia osobnej slobody) vyžaduje jasnú, zrozumiteľnú, predvídateľnú a jednoznačnú\núpravu zákonom, a to\n(a) rozsahu a predpokladov nariaďovania opatrení pozbavujúcich jednotlivca osobnej\nslobody a ukladania povinností fyzickým osobám, ktoré síce (v zásade) môžu byť založené\nna rozhodovaní správneho orgánu, avšak nariadenie opatrení musí byť podmienené dôsledným\nzvážením nedostatočnosti iných menej prísnych opatrení pre dosiahnutie sledovaného účelu\n(napr. izolácie v domácom prostredí),\n34\n\n(b) povinnosti bezodkladného oznámenia konkrétneho dôvodu pozbavenia osobnej slobody\ndotknutej osobe,\n(c) určením maximálnej doby pozbavenia (obmedzenia) osobnej slobody, ale aj\na predovšetkým\n(d) vytvorením dostatočných procesných záruk riadneho, urýchleného, účinného a včasného\nsúdneho (od výkonnej moci plne nezávislého) prieskumu pozbavenia osobnej slobody v konaní\nzačatom na návrh osoby, ktorá bola osobnej slobody pozbavená (v princípe po jej vypočutí),\nv ktorom má súd právomoc rozhodnúť o okamžitom prepustení osoby, ak zistí, že pozbavenie\nslobody bolo nezákonné, ako aj\n(e) mechanizmu následnej periodickej kontroly ďalšieho trvania pozbavenia osobnej\nslobody vykonávanej súdnym orgánom z úradnej povinnosti v primeraných lehotách.\n134. Realizácia a naplnenie týchto princípov môže byť dosiahnutá napríklad zavedením osobitného\ntypu civilného mimosporového konania, ktorý vhodným spôsobom zohľadní doterajšiu úpravu\nkonania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení (rešpektujúcu požiadavky\nčl. 17 ods. 6 ústavy), a to vo vzťahu k všetkým opatreniam, ktoré budú obsahovo zákonodarcom\ndefinované spôsobom predstavujúcim pozbavenie osobnej slobody.\n135. Ústavný imperatív, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13\nods. 4 ústavy), môže byť naplnený iba za naplnenia už uvedených podmienok, ktoré však napadnutá\nprávna úprava nespĺňa. V preskúmavanej podobe neposkytuje potrebné záruky, že opatreniami\nzavádzané obmedzenia sa použijú výlučne na ustanovený cieľ, ktorým je ochrana verejného\nzdravia.\n136. Súhrnne o ustanoveniach zákona o ochrane verejného zdravia preskúmavaných v tejto časti\nodôvodnenia svojho nálezu ústavný súd uzatvára, že § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo\nv zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“,\nzákona o ochrane verejného zdravia nie je v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy i s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru (výrok 2 nálezu).\nNávrhu navrhovateľky v časti namietaného nesúladu s čl. 17 ods. 6 ústavy však bolo potrebné\nnevyhovieť, keďže izolácia ani karanténa nikdy nie sú (ústavnou) zdravotnou starostlivosťou, aj\nkeď do nej môžu vyústiť (výrok 3 nálezu).\nc) izolácia v domácom prostredí:\n137. Ako už však ústavný súd naznačil (bod 112), odlišná je situácia, pokiaľ ide o § 12 ods. 2\npísm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí“ zákona o ochrane verejného zdravia. Miera\nurčitosti kategórie „izolácia v domácom prostredí“ a predvídateľnosti súvisiacej právnej úpravy je\ndaná nielen významom v bežnom jazyku, no aj jeho spojením s kontextovou definíciou zákona\no ochrane verejného zdravia (legálne definovaný pojem „izolácia“ zúžený aj prívlastkom\n„v domácom prostredí“), čím sa predmetná kategória obsahovo odlišuje nielen napríklad od trestu\nodňatia slobody, aj keď s určitou podobnosťou s odlišným a podstatne menej represívnym trestom\ndomáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), ale vzhľadom na jej podstatu a účel dovoľuje uzavrieť\n‒ keďže v sebe implicitne obsahuje i výnimky odlišujúce ju od nútenej absolútnej (sociálnej)\nizolácie ‒ že uvalenie tohto opatrenia na jednotlivca za predpokladu rešpektovania jeho účelu nie je\npozbavením jeho osobnej slobody (pozri najmä bod 114). Z hľadiska kvality života jednotlivca je\n35\n\nteda potrebné zásadne rozlišovať izoláciu v určenom zariadení na jednej strane a v domácom\nprostredí na strane druhej, a to aj pokiaľ ide o možnosť udržania sociálneho kontaktu (hoci povaha\nopatrenia nie je rozhodujúca). Izoláciu v domácom prostredí od izolácie v určenom zariadení tak\npodstatne odlišuje miera intenzity obmedzenia voľného pohybu jednotlivca, ktorej nižší stupeň\nv prípade izolácie v domácom prostredí odôvodnene vedie k záveru, že takéto opatrenie\nnepredstavuje pozbavenie slobody. Dôsledkom je i to, že požiadavky súdnej ochrany v podobe\nplynúcej z čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru tu nie sú aplikovateľné. Preto ústavný súd nevyhovel\nnávrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného\nzdravia v časti „izolácia v domácom prostredí“ s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy (výrok 3 nálezu).\n138. Vzhľadom na formulovaný záver ústavný súd nemohol vyhovieť (výrok 3 nálezu) ani návrhu\nnavrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia v predmetnej časti („izolácia\nv domácom prostredí“) s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy v jeho spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 2 a 4 ústavy a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru (navrhovateľka nežiadala vysloviť\nnesúlad s týmto normami samostatne).\nIII.2.2. K namietanému nesúladu § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti\n„izolácii a karanténnym opatreniam“ s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2,\nčl. 13 ods. 2 a 4 ústavy) a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru:\n139. Podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného\nzdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia\nnariaďuje opatrenia, ktorými sú:\nn) nútená izolácia osoby chorej na prenosné ochorenie alebo osoby podozrivej z prenosného\nochorenia alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy, ktorá odmieta nariadené opatrenie podľa\n§ 12 ods. 2 písm. f)...,\nu) izolácia alebo karanténa osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky...\n140. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia fyzické osoby sú povinné...\npodrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a\ndiagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu\npodávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení,\nizolácii a karanténnym opatreniam...\n141. Citované ustanovenia navrhovateľka namieta na podklade dôvodov, ktoré sú v zásade zhodné\ns jej tvrdeniami vo vzťahu k § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Ide o logické\nargumentačné prepojenie, keďže aj tieto ustanovenia používajú vo svojom terminologickom aparáte\npojmy „izolácia“ a „karanténa“.\n142. Pokiaľ ide o časti napadnutých ustanovení operujúce kategóriou izolácie, v týchto prípadoch\nplatia závery ústavného súdu založené na existencii legálnej definície podľa § 2 ods. 1 písm. m)\nzákona o ochrane verejného zdravia, ktorá je však z hľadiska miery zásahu do osobnej slobody\nneostrá (bod 112) a pri variabilite možného miesta jej výkonu so súčasným prihliadnutím\nna absenciu právnej úpravy ustanovujúcej medze zásahov do základných práv a slobôd, ktorým\nmožno osobu v izolácii podrobiť, nie je ani dostatočná pre predvídateľnú a jednoznačnú\nidentifikáciu obsahu a rozsahu obmedzení, ktoré majú byť jej obsahom (bod 117).\n\n36\n\n143. Ústavný súd však už taktiež poukázal na realizačnú spätosť § 48 ods. 4 písm. n) a u) s § 12\nods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia (bod 109). Prvé z uvedených ustanovení\nvýslovne zakotvuje možnosť nariadiť nútenú izoláciu osobám v prípade, ak odmietajú opatrenie\nnariadené podľa § 12 ods. 2 písm. f), druhé priznáva orgánom verejného zdravotníctva kompetenciu\nnariadiť izoláciu (ku karanténe pozri body 146 a 147) osobám vstupujúcim na územie Slovenskej\nrepubliky. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v podstate len dopĺňa úpravu ustanovení § 12 ods. 2\npísm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) (v znení, v akom neboli derogované týmto nálezom) pre osoby\nvstupujúce na územie Slovenskej republiky. Niet rozumného dôvodu, aby bol pojem izolácie, ktorý\nje v § 2 ods. 1 písm. m) jednotne definovaný pre celý zákon o ochrane verejného zdravia, vykladaný\na používaný odlišne v § 12 ods. 2 písm. f) a v § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia.\nZároveň ústavný súd pripomína, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia je iba\nvýpočtom opatrení slúžiacich predchádzaniu ochoreniam, avšak pojem izolácie definične spresňuje\ntak, že určuje miesto jej uskutočňovania (domáce prostredie, zdravotnícke zariadenie, iné určené\nzariadenie). Derogáciou izolácie „v zdravotníckom zariadení alebo inom určenom zariadení“ týmto\nnálezom (časť III.2.1) sa pojmológia zákona o ochrane verejného zdravia upraví tak, že izoláciu, a\nto aj tú, ktorú predpokladajú ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného\nzdravia, bude možné uskutočňovať už iba v domácom prostredí, pričom takýto zásah, ako už bolo\nuvedené (bod 137), nepovažuje ústavný súd za pozbavenie osobnej slobody s nadväzujúcou\npožiadavkou náležitých hmotnoprávnych i procesnoprávnych záruk plynúcich z čl. 5 dohovoru a\nčl. 17 ústavy. Rovnaký záver platí aj pre ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane\nverejného zdravia v časti týkajúcej sa povinnosti fyzických osôb podrobiť sa izolácii. Predmetné\nustanovenie upravuje aj z ústavnoprávneho hľadiska [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] relevantný obsah\nprávneho vzťahu medzi fyzickou osobou a verejnou mocou tvoriaci základ pre následné uplatnenie\nkompetencií orgánov verejného zdravotníctva zakotvených či už v § 12 ods. 2 písm. f) alebo aj\nv § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia.\n144. Osobitne k normatívnym účinkom § 48 ods. 4 písm. n) zákona o ochrane verejného zdravia\nv znení ovplyvnenom derogačnými účinkami tohto nálezu ústavný súd dodáva, že vzhľadom na už\nzdôraznenú textuálnu a obsahovú previazanosť označeného ustanovenia s § 12 ods. 2 písm. f)\npredmetného zákona bude eliminovaný (ako obsolétny) účinok pojmu „nútená“ v úvode prvého\nz oboch ustanovení, a to v zmysle represívneho (fyzického, policajného) dodania do izolácie.\nNebude už totiž prichádzať do úvahy externá forma izolácie, nariadená (výlučne) v zdravotníckom\nalebo inom určenom zariadení, a nútené dodanie do domáceho prostredia neprichádza\npri zmysluplnom, resp. ústavne udržateľnom výklade zákona, do úvahy. Administratívnoprávna\nsankcionovateľnosť nesplnenia povinnosti izolácie sa odvíja už od § 12 ods. písm. f) zákona\no ochrane verejného zdravia, „vynútenie“ v tomto zmysle je teda zachované.\n145. Ústavný súd tak uzatvára, že pokiaľ ide o opatrenia nariaďujúce izoláciu podľa § 48 ods. 4\npísm. n) a u) a povinnosť podrobiť sa izolácii podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane\nverejného zdravia, nie je možné ich konfrontovať s požiadavkami kladenými na pozbavenie osobnej\nslobody podľa čl. 5 dohovoru a podľa čl. 17 ústavy, pretože pokiaľ bude izolácia nariaďovaná len\nv domácom prostredí, nepredstavuje pozbavenie osobnej slobody. K povinnosti nariaďovať izoláciu\nvýlučne v domácom prostredí bude zákon o ochrane verejného zdravia orgány verejného\nzdravotníctva zaväzovať po derogácii izolácie v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom\nzariadení [§ 12 ods. 2 písm. f)], vykonanej týmto nálezom, k čomu pristupuje povinnosť ústavne\n37\n\nkonformného výkladu pojmu izolácia v ostatných (teda aj v tejto časti nálezu preskúmavaných)\nustanoveniach zákona o ochrane verejného zdravia. Zužujúci výklad (izolácia = izolácia\nv domácom prostredí) nedovoľuje nariaďovať izoláciu mimo domáceho prostredia. V popísaných\nokolnostiach niet dôvodu, aby ústavný súd vyslovil nesúlad § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1\npísm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach upravujúcich izoláciu s referenčnými\nustanoveniami označenými navrhovateľkou. Preto v tejto časti návrhu navrhovateľky nevyhovel\n(výrok 3 nálezu).\n146. Odlišne však ústavný súd posúdil časti napadnutých ustanovení [§ 48 ods. 4 písm. n) a u) a\n§ 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia] upravujúce kompetenciu orgánov\nverejného zdravotníctva nariaďovať karanténu, resp. povinnosť podrobiť sa karanténnym\nopatreniam.\n147. Už pri odôvodnení nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti\no karanténnych opatreniach (body 113 – 136) ústavný súd konštatoval ústavnú neudržateľnosť\nuvedenej kategórie ako súčasti pojmového aparátu tvoriaceho základ pre nariaďovanie opatrení\norgánmi verejného zdravotníctva. Z rovnakých dôvodov spočívajúcich v pojmovej neurčitosti\nspojenej s absenciou zákonnej právnej úpravy limitov pri zasahovaní do základných práv a slobôd,\nktorým možno osobu v karanténe podrobiť, ako aj s absenciou procesnoprávnych záruk osobnej\nslobody, ústavný súd vyslovil nesúlad § 48 ods. 4 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby\npodozrivej z nákazy“, § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a § 51 ods. 1 písm. d) v časti\n„a karanténnym opatreniam“ zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy\nv spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4\ndohovoru (výrok 2 nálezu).\nIII.3. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia:\n148. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré vzniknú pri plnení\npovinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi\nupravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.\n149. Navrhovateľka vo vzťahu k tomuto ustanoveniu namieta jeho nesúlad jednak s čl. 20 ods. 1, 3,\n4 a 5, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu, jednak s čl. 35 ods. 3 druhou\nvetou, čl. 39 ods. 1 ústavy [v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy] a ďalej aj\ns čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy [v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru].\nIII.3.1. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 20\nods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu:\n150. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých\nvlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym\nporiadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n151. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo\nv rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie\npoškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú\nzákonom.\n\n38\n\n152. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné\niba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.\n153. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide\no majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,\nmravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.\n154. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne\nužívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a\nza podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce\nustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili\nužívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov\nalebo pokút.\n155. Právo na vlastníctvo (majetok) garantuje fyzickým (a právnickým) osobám pokojné užívanie\nmajetku a ochranu pred zbavením majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré\nustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, no zároveň nebráni štátu prijímať\nzákony, ktoré sú nevyhnutné na úpravu užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom najmä\nna zabezpečenie platenia daní, poplatkov či pokút. Každý zásah orgánu verejnej moci musí však\nbyť v súlade so zákonom a zbavenie majetku je dovolené iba za podmienok zákonom stanovených,\nktoré sú mimo iného dostatočne presné do tej miery, že vylučujú svojvôľu a ich aplikácia\ndostatočne predvídateľná (zásada zákonnosti). Požiadavka zákonnosti zároveň vyžaduje, aby proti\nzásahom do práva na majetok bol dotknutej osobe k dispozícii účinný prostriedok právnej ochrany\n(procesné záruky).\n156. Každý zásah do práva na vlastníctvo (majetok) musí sledovať fakticky i principiálne legitímny\ncieľ daný všeobecným (verejným) záujmom spoločnosti (zásada legitímneho cieľa vo všeobecnom\nzáujme). Zásah do vlastníctva musí ďalej spĺňať požiadavku vzťahu primeranosti medzi použitými\nprostriedkami a cieľom štátom prijatého opatrenia, teda medzi požiadavkami všeobecného záujmu\nspoločnosti a potrebou ochrany práva na vlastníctvo (majetok) jednotlivca (zásada spravodlivej\nrovnováhy).\n157. Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia\nje ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby\nv rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná\nznášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená\ntým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného\nzdravia.\n158. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou\nnákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama.\nIde pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa\nopatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady\nspojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.\n\n39\n\n159. Na tomto závere nemení nič ani okolnosť (ktorú naznačuje navrhovateľka), že môže ísť aj\no náklady plnenia povinností ustanovených nie priamo zákonom (o ochrane verejného zdravia), ale\nprípadne aj inými právnymi predpismi, ktoré sú všeobecne záväzné, no upravujú ochranu verejného\nzdravia, pretože samotná povinnosť znášať tieto náklady je stanovená priamo zákonom. Pokiaľ by\ntotiž malo ísť o povinnosť uloženú takýmito ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi\na s ňou spojené náklady, zaoberať sa touto otázkou z hľadiska jej ústavnej akceptovateľnosti by\nbolo možné iba vo vzťahu k takto konkrétne uloženej povinnosti. Pokiaľ by táto otázka bola\nvznesená, jej negatívnym riešením by bola zároveň vyriešená i otázka uloženia povinnosti znášať\nnáklady s ňou spojené (tak ako v súvislosti s námietkou neústavnosti ustanovení zákona o ochrane\nverejného zdravia pre ich neurčitosť v tomto konaní). Ústavný súd tak nenachádza oporu\nv napadnutej právnej úprave ani pre argument nedostatku procesnej dimenzie legality.\n160. Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť znášať náklady v ich skutočnej\nvýške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na dostatočnú kvalitu\nzákonnej úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou.\n161. Hoci priamo napadnuté ustanovenie nestanovuje prostriedky prieskumu postupov\npri vynútiteľnosti splnenia tejto povinnosti, tieto vyplývajú v dostatočnej miere zo všeobecných\nustanovení právneho poriadku a ich naplnenie je už vecou postupov pri aplikácii práva\nv konkrétnom prípadne, a nie priamo otázkou súladu napadnutého ustanovenia s navrhovateľkou\noznačenými základnými právami. Takto zákonom stanovený zásah do základného práva vlastniť\nmajetok teda nepochybne nie je zásahom svojvoľným a je formulovaný i dostatočne určitým\na predvídateľným spôsobom (spĺňa požiadavku zákonnosti).\n162. Rovnako tak niet pochýb ani o tom, že tento zásah sleduje fakticky i principiálne legitímny\ncieľ daný záujmom spoločnosti na ochrane verejného zdravia (je legitímny). Pojem verejného\nzáujmu je široký už svojou podstatou a ochrana verejného zdravia pred šírením nákazlivých chorôb\ntvorí bez potreby ďalších hlbších analýz jeho súčasť.\n163. Za tejto situácie ostalo posúdiť iba to, či preskúmavaná právna norma zachováva spravodlivú\nrovnováhu medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca, teda či spĺňa požiadavku\nprimeranosti a nekladie na jednotlivca neprimerané bremeno.\n164. Test proporcionality, ktorý bolo potrebné využiť aj v tomto prípade, je založený na troch\nkrokoch ‒ (A) test dostatočne dôležitého cieľa, teda (i) test vhodnosti, t. j. či zásah smeruje k cieľu,\nktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a\ncieľom zásahu, t. j. či daným prostriedkom (uložením povinnosti osobe znášať náklady) možno\ndosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu verejnosti pred vznikom a šírením prenosných smrteľných\nochorení); (B) test nevyhnutnosti (potrebnosti použitia daného prostriedku/zásahu), teda\nvyhodnocovanie, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah; (C) test proporcionality v užšom slova\nzmysle, ktorý zahŕňa jednak (i) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania\nmaxima z obidvoch základných práv, a jednak (ii) tzv. Alexyho vážiacu formulu, ktorá pracuje\ns trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“, t. j. skúmanie pomeru intenzity\nzásahu do jedného základného práva k miere uspokojiteľnosti druhého kolidujúceho práva, pričom\nintenzita zásahu a miera uspokojenia môže byť „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.\n(A) Zásah do práva na vlastníctvo v podobe znášania nákladov na plnenie povinnosti\nstanovených v záujme ochrany verejného zdravia smeruje k dostatočne dôležitému cieľu, ktorý ho\n40\n\nospravedlňuje; nie je ani nevhodný, pretože reálne napomáha a prispieva dosiahnutiu legitímneho\ncieľa spočívajúceho v ochrane zdravia obyvateľov, resp. v ochrane obyvateľstva pred vznikom a\nšírením prenosných smrteľných ochorení. Ukladané povinnosti sledujúce ochranu verejného zdravia\na s nimi spojená povinnosť znášať nimi vyvolané náklady pôsobia i preventívne. Pritom plnenie\nmnožstva z týchto povinností nepresahuje bežné náklady jednotlivca spojené s preventívnou\nochranou jeho zdravia a zdravia iných osôb (napr. izolácia v domácom prostredí, nosenie\nochranných pomôcok a pod.), v dôsledku čoho nejde o prípad príliš širokej vecnej pôsobnosti\nnormy (predmetu regulácie) ukladajúcej túto povinnosť nad bežný (a nepochybne akceptovateľný)\nrozsah. Navyše, pri riešení tejto otázky štát disponuje širokou mierou diskrécie a takýto zásah\ndo práva na vlastníctvo nemožno považovať za nevhodný.\n(B) Uvedený zásah do základného práva vlastniť majetok je nevyhnutný na dosiahnutie\nlegitímneho cieľa ochrany verejného zdravia, pretože je v súlade s technickými a praktickými\nmožnosťami (vrátane možností ekonomických) reálneho zvládnutia pandémie. Pri úvahe o tom, či\nnebolo možné použiť šetrnejší zásah, teda v tomto prípade uložiť povinnosť znášať náklady týchto\nopatrení štátu vo väčšom alebo prípadne v celom rozsahu, považuje ústavný súd za významné\nnajmä to, že opatrenia na ochranu verejného zdravia sú prejavom celospoločenského úsilia (štátu\ni jednotlivca) o zvládnutie ochrany verejného zdravia i v krízových situáciách či v situáciách jeho\nohrozenia. V situácii ohrozenia verejného zdravia pandémiou ide navyše o prostriedok na obnovu\nnormality, t. j. obnovu stavu bez ohrozenia verejného zdravia, resp. prevenciu potreby predlžovania\niných opatrení zasahujúcich do základných práv. Okrem toho právna úprava pamätá na prípady\npovinností, náklady splnenia ktorých by prípadne mohli významne presiahnuť bežné náklady\njednotlivca spojené s preventívnou ochranou zdravia. Národná rada v tejto súvislosti poukázala\nna pravidlá uhrádzania nákladov spojených s pobytom v karanténnych zariadeniach majúcich\nzáklad v zákone č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona\nč. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení\nneskorších predpisov. Napokon ústavný súd dodáva, že derogácia povinnosti podrobiť sa\nkaranténnym opatreniam a izolácii mimo domáceho prostredia plynúca z vyhovujúcej časti tohto\nnálezu účinne eliminuje riziko vzniku prípadných neprimeraných nákladov.\n(C) Vychádzajúc z podstaty oboch chránených záujmov (základné právo vlastniť majetok\nc/a verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia\nprenosných smrteľných ochorení), nie je objektívne možné zachovať obidva chránené záujmy popri\nsebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp. zachovať absolútne maximum z obidvoch.\nIntenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je na prvý pohľad podstatná, hoci nie vždy\nnevyhnutne; nejde o excesívny zásah z hľadiska závažnosti. Zákon ukladá množstvo svojou\npovahou rôznych povinností, plnenie ktorých vyžaduje vynaloženie nákladov, no s väčšinou z nich\nnie sú spojené náklady podstatne prevyšujúce bežné náklady jednotlivca v danej životnej situácii.\nNavyše, zo samotného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia pritom\nnevyplýva, že súčasťou nákladov, ktoré je osoba povinná znášať, sú i náklady zdravotnej\nstarostlivosti, na ktoré tak toto ustanovenie nedopadá. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť\nmajetok je tak stredná až podstatná. V kombinácii s obmedzením rozsahu povinnosti jednotlivca\nznášať náklady ich skutočnou výškou nie je narušená požiadavka zachovania maxima z oboch práv.\nIde tak o obmedzenie základného práva vlastniť majetok, ktoré je skutočne potrebné a nevedie\nk podstatne väčšej ujme, ale, naopak, k naplneniu sledovaného podstatného cieľa, a to ochrany\nverejného zdravia, ktorá zahŕňa aj jeho vlastnú ochranu.\n41\n\n165. Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva\npredchádzaním vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení je pri ukladaní povinnosti znášať\nnáklady uložených povinností z tohto dôvodu podstatná, pretože ide o efektívny postup\npredchádzajúci vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení. Podstatná miera uspokojiteľnosti\nverejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šíreniu\nprenosných smrteľných ochorení ukladaním povinností, ktorých plnenie znáša daná osoba\nna vlastné náklady, prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane základného práva vlastniť\nmajetok, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva.\n166. Pokiaľ navrhovateľka v súvislosti s testom proporcionality zdôrazňuje, že zákonná formulácia\npovinnosti znášať tieto náklady nie je podmienená skorším dobrovoľným nesplnením príslušnej\npovinnosti jednotlivcom či jeho vlastným zavinením nariadeného opatrenia, a preto uloženie\npovinnosti znášať náklady nie je schopné prispieť k odradeniu jednotlivca od rizikového správania,\nnapadnuté ustanovenie podľa názoru ústavného súdu nedáva podklad pre tieto závery. Jednak totiž\ndopadá na širšie spektrum opatrení, než iba na izoláciu či karanténne opatrenie, a hoci nepochybne\njedným z jeho účelov je i odradenie jednotlivcov od rizikového správania, ani rizikové správanie\nnemusí spočívať výlučne v skoršom porušení či dobrovoľnom neplnení práve a iba karanténneho\nopatrenia jednotlivcom.\n167. V štáte rešpektujúcom slobodu jednotlivca je zároveň vecou každej osoby, aby pri užívaní\nslobody dbala i na (ochranu zdravia) ostatných, a to aj voľbou alternatív svojho konania v najširšom\nzmysle tejto možnosti. So slobodou jednotlivca je spojená i jeho zodpovednosť. Vo svetle týchto\núvah je potrebné vnímať v situácii ohrozenia verejného zdravia širšie aj zavinenie jednotlivca a jeho\nsprávanie pri riešení otázky, či si jednotlivec svojím konaním zavinil nariadenie opatrenia\n(na ochranu verejného zdravia) alebo nie. Tu totiž nejde iba o právny význam pojmu zavinenia.\nPrevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne jedným\nz najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu\nnepovažuje ústavný súd argumentáciu navrhovateľky tým, že uloženie povinnosti znášať náklady\nopatrení nie je schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách ohrozenia\nverejného zdravia je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho opatrenia\ns tým spojených vecou celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena. Preto\nargumentácia navrhovateľky nevyvracia záver o vhodnosti právnej úpravy, ukladajúcej\njednotlivcovi povinnosť náklady znášať, a ani záver, podľa ktorého v tomto prípade ujma\nna základnom práve vlastniť majetok je vyvážená prínosom na kolidujúcom verejnom záujme\n(ochrane verejného zdravia), hoci nepochybne exaktné účinky tohto opatrenia sú iba obťažne\nkvantifikovateľné vzhľadom na aktuálny stupeň poznania.\n168. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2\nzákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení\npovinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi\nupravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade\ns čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.\n\n42\n\nIII.3.2. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 35\nods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy:\n169. Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne\nzabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.\n170. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a\npri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\n171. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n172. Základné právo na prácu garantované čl. 35 ods. 3 prvou vetou ústavy i povinnosť štátu\nv primeranom rozsahu hmotne zabezpečovať občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo\nvykonávať (čl. 35 ods. 3 druhá veta), sa priznáva občanom za podmienok ustanovených zákonom.\nPrávo na prácu chráni spôsob obživy jednotlivca, jeho účelom je umožniť každému, aby si prácou\nzabezpečoval prostriedky pre svoju ekonomickú existenciu, pokiaľ sa tak rozhodne závislou\nčinnosťou s účasťou zamestnávateľa. Jeho účelom je teda zabezpečiť prístup k práci a účelom\npovinnosti štátu podľa čl. 35 ods. 3 druhej vety ústavy je hmotne zabezpečovať občanov, ktorí nie\nz vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať, v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom.\nZákladné právo na primerané hmotne zabezpečenie je občanom osobitne garantované i v čl. 39\nods. 1 ústavy, a to v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa a v rozsahu\nustanovenom zákonom.\n173. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí nesúlad napadnutého ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane\nverejného zdravia s čl. 35 ods. 2 druhou vetou a čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13\nods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy, dôvodí v podstate tým, že uloženie povinnosti znášať náklady\npovinností uložených osobe nie je v súlade s požiadavkou zachovania podstaty týchto práv, pretože\nnapríklad povinnosť izolácie osoby znamená, že hoci je osoba zamestnaná, nie je spôsobilá prácu\nvykonávať, teda sa dostáva do situácie, v ktorej jej štát je povinný poskytnúť primerané hmotné\nzabezpečenie. Požiadavka poskytnutia takéhoto hmotného zabezpečenia v danej situácii má byť\nnavyše popretá, naopak, uložením povinnosti takejto osobe náklady jej uloženej povinnosti znášať,\nčo ohrozuje podstatu týchto práv, keď výška týchto nákladov môže presiahnuť (ako sa to stalo\nv konkrétnych prípadoch) výšku hmotného zabezpečenia.\n174. V situácii, keď ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie, ukladajúce povinnosť\nosobe znášať nevyhnutné náklady bez kompenzácie, nie je rozporné s čl. 20 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu, ústavný súd nenachádza potrebnú súvislosť ani medzi namietaným\nustanovením a čl. 35 ods. 3 druhou vetou a čl. 39 ústavy [a to ani v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13\nods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy], a to ani vo svetle argumentácie navrhovateľky. Predpoklady a\npodmienky poskytnutia hmotného zabezpečenia pre prípady uložených povinností (vrátane tých,\nna ktoré sa sústreďuje navrhovateľka) sú navyše predmetom úpravy inými právnymi predpismi\n(na ktoré okrajovo odkazuje aj samotná navrhovateľka vo svojom návrhu) a prípadné nedostatky\ntakejto úpravy nemôžu samé osebe spôsobovať rozpor namietaného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona\no ochrane verejného zdravia s navrhovateľkou označenými ustanoveniami ústavy.\n\n43\n\nIII.3.3. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1,\nčl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru:\n175. V tejto časti navrhovateľka odôvodňuje rozpor § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia\nso základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru\nv prípadoch tých opatrení, ktorými dochádza k jej obmedzeniu, tým, že uloženie povinnosti úhrady\nnákladov týchto opatrení podľa názoru navrhovateľky ešte zvyšuje intenzitu rozporu § 12 ods. 2\npísm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom\nurčenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1\npísm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“ zákona o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia najmä s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru.\n176. Táto argumentácia navrhovateľky však podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá založiť\nrozpor ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia so základným právom\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, hoci v kontexte\nposudzovania súladnosti ostatných navrhovateľkou označených ustanovení zákona o ochrane\nverejného zdravia nepochybne svoj význam má. No v tejto súvislosti navrhovateľka svoju\nargumentáciu neuplatnila. Navyše, ústavný súd už svojím záverom o nesúlade týchto ďalších\nustanovení zákona o ochrane verejného zdravia s (inými) navrhovateľkou označenými základnými\nprávami poskytol základnú odpoveď i na tento navrhovateľkou nastolený problém. V každom\nprípade však pre rozpor ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia so základným\nprávom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru nenachádza\npotrebnú súvislosť, najmä ak uzavrel, že toto napadnuté ustanovenie je v súlade so základným\nprávom na vlastníctvo, resp. majetok, garantovaným čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n177. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky\nna vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1,\nčl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3\ndruhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20\nods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel\n(výrok 3 nálezu).\nIV.\nZáver\n178. Ústavný súd po dôkladne vykonanom prieskume zákona o ochrane verejného zdravia dospel\nk záveru, že návrh podaný navrhovateľkou možno systematicky i obsahovo zadeliť do troch\nokruhov napadnutých ustanovení.\n179. Na prvom mieste ústavný súd konštatoval nesúlad § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa)\nzákona o ochrane verejného zdravia s ústavnými normami zakotvujúcimi požiadavky na určovanie\nmedzí základných práv slobôd. Šírka formulácie oboch napadnutých ustanovení („ďalšie\nopatrenia“) neposkytuje potrebné záruky ochrany jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi\ndo základných práv a slobôd, čím určovanie medzí základných práv a slobôd vyhradené\nzákonodarnej moci neprípustne prenecháva podzákonnej normotvorbe.\n\n44\n\n180. V druhom okruhu sa ústavný súd zaoberal § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51\nods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach namietaných navrhovateľkou.\nSystematický prístup k podanému návrhu i k výkladu a uplatňovaniu zákona o ochrane verejného\nzdravia vyžadoval odlišný prístup ústavného súdu k právnemu inštitútu izolácie na jednej strane\na ku karanténnym opatreniam (karanténe) na strane druhej.\n181. Pri skúmaní izolácie ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je táto realizovaná v domácom\nprostredí, čo § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia explicitne umožňuje, potom\nzásah do ústavou a dohovorom chránenej autonómnej sféry jednotlivca nevykazuje charakter\npozbavenia osobnej slobody, v dôsledku čoho izoláciu v domácom prostredí nie je potrebné\ntestovať kritériami vyplývajúcimi z čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, a tak v medziach rozsahu\na dôvodov návrhu navrhovateľky ústavnoprávne obstojí.\n182. Pokiaľ však ide o izoláciu mimo domáceho prostredia (v zdravotníckom zariadení alebo inom\nurčenom zariadení), ide o pozbavenie osobnej slobody. Izolácia v zdravotníckom zariadení,\nprípadne v inom určenom zariadení v spojení s legálnou definíciou izolácie, ako aj absencia\nprocesnoprávnych záruk osobnej slobody viedli ústavný súd k záveru o nesúlade § 12 ods. 2\npísm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení“ zákona\no ochrane verejného zdravia s garanciami osobnej slobody podľa ústavy a dohovoru. Pojem izolácie\npoužitý v ďalších ustanoveniach tvoriacich druhú skupinu napadnutých právnych noriem už potom\nústavný súd nepovažoval za potrebné pojať do vyhovujúceho výroku, pretože dospel k záveru, že\nnariaďovanie opatrení podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) je nevyhnutné uskutočňovať nielen\nv priamom realizačnom vzťahu k legálnej definícii izolácie podľa § 2 ods. 1 písm. m), ale aj k jej\nobsahovému zúženiu výlučne na domáce prostredie, čo explicitne vyplýva z derogáciou\nnepostihnutého zvyšku ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.\nIdentický záver potom platí aj pre ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného\nzdravia v časti o povinnosti podrobiť sa izolácii.\n183. Pri skúmaní kategórie karanténnych opatrení (karantény) ústavný súd neignoroval jej dlhodobo\nstabilný význam v bežnom jazyku. Napriek tomu zohľadnil, že zákon o ochrane verejného zdravia\nako predpis verejného práva umožňujúci závažné zásahy do základných ľudských práv a slobôd,\npredmetný pojem v § 2 ods. 1 písm. n) definuje tautologicky, čo je z pohľadu právnej istoty\na predvídateľnosti úplne nedostatočné. Navyše, druhý okruh napadnutých ustanovení neprináša\n(na rozdiel od izolácie) žiadne definičné zúženie predmetnej kategórie, ktoré by odôvodňovalo\nzáver vylučujúci jej povahu pozbavenia osobnej slobody. Zistiac, že právny poriadok pre prípady\nkarantény ako pozbavenia osobnej slobody nedostatočne určuje zákonné medze uvedeného\nzákladného práva a neposkytuje náležité procesné záruky vyplývajúce z čl. 17 ústavy a čl. 5\ndohovoru, ústavný súd konštatoval nesúlad § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51\nods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach o karanténnych opatreniach\n(karanténe) s referenčnými normami vyššej právnej sily uvedenými navrhovateľkou.\n184. Napokon, tretí okruh napadnutých ustanovení tvoril iba § 58 ods. 2 zákona o ochrane\nverejného zdravia, v ktorom navrhovateľka dominantne videla neprimeraný zásah do základného\npráva vlastniť majetok a sprostredkovane aj do ďalších základných práv a slobôd. Po vykonanom\nteste proporcionality, so zohľadnením poznatku, že napadnuté ustanovenie ukladá povinnosť úhrady\nskutočných nákladov, ako aj po zistení, že fyzická osoba plniaca povinnosti tam uvedené by ich\n\n45\n\nznášala aj v prípade, ak by napadnuté ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia\nnetvorilo, ústavný dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti povinnosti z neho plynúcej. Právny\nporiadok, ako aj vyhovujúca časť tohto nálezu ústavného súdu navyše efektívne eliminujú riziko\npovinnosti znášať neprimerane vysoké náklady.\n185. Pri svojom rozhodovaní sa ústavný súd usiloval o komplexný prístup k právnej úprave opatrení\norgánov verejného zdravotníctva. Detailne sa zaoberal a dôsledne zvažoval aj preferenciu\neventuality ústavne konformného výkladu spätého s interpretačnými prístupmi, ktoré by dotknuté\nustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia mohli ospravedlniť. Paradoxne, práve snaha\nhľadať korektnú cestu k ústavnej udržateľnosti namietaných právnych noriem prispela k poznaniu,\nže zákon o ochrane verejného zdravia predstavuje mimoriadne zložitý komplex právnych kategórií,\npojmov, inštitútov, ako aj ich vzájomných súvislostí. Právna úprava má viac vrstiev (bežná situácia,\nkrízový stav), je neprehľadná a nastoľujúca právnu neistotu o skutočnom rozsahu kompetencií\norgánov verejného zdravotníctva. Takto sa (aj prostredníctvom napadnutých ustanovení) otvára\npriestor pre narušenie rovnováhy v systéme deľby moci, keď sa mocenské postavenie orgánov\nexekutívy výrazne posilňuje, a v ich právnych predpisoch (napr. vyhláška ÚVZ č. 252/2021 VU,\nktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k izolácií osôb pozitívnych\nna ochorenie COVID-19 a karanténe osôb, ktoré prišli do úzkeho kontaktu s osobou pozitívnou\nna ochorenie COVID-19) sa objavuje i regulácia, ktorá je v právnom štáte vyhradená\nzákonodarcovi, pretože sa priamo dotýka základných práv a slobôd.\n186. Ústavný súd zvažoval mieru vyhovujúceho výroku. Vylúčil však rozhodnutie k napadnutej\nprávnej úprave šetrnejšie, ktoré by si doplnkovo vyžadovalo uplatnenie zložito formulovaného\n(a v konečnom dôsledku tiež nedostatočne predvídateľného) ústavne konformného výkladu\nk derogáciou nedotknutému torzu napadnutej právnej regulácie. Legitimizovať takýmto spôsobom\nneurčitú právnu úpravu umožňujúcu nariaďovať opatrenia vykazujúce povahu pozbavenia osobnej\nslobody ako súčasti hodnoty ľudskej dôstojnosti však ústavný súd považoval na neudržateľné.\n187. Okamžité právne následky vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,zbierka zákonov“) nebránia v aktuálnej situácii vyhláseného núdzového stavu\norgánom verejnej moci pristúpiť k preventívnym opatreniam, ktoré sú spôsobilé ihneď eliminovať\nmožné epidemické riziká plynúce z derogácie právneho inštitútu karantény (karanténnych opatrení).\nTým sa zároveň vytvorí potrebný priestor na to, aby národná rada mohla pristúpiť k prijatiu\nzákonnej úpravy, ktorá bude rešpektovať požiadavky plynúce zo základného práva na osobnú\nslobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Uvedené riziká sú taktiež riešiteľné nederogovanou\nčasťou § 48 ods. 4 písm. n) zákona o ochrane verejného zdravia umožňujúcou nariadiť nútenú\nizoláciu nielen osobe chorej na prenosné ochorenie, ale aj osobe podozrivej z prenosného ochorenia\n[v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v spojení s vyhovujúcim\nvýrokom tohto nálezu však už takúto izoláciu možno nariadiť výlučne v domácom prostredí].\nV.\nÚčinky nálezu\n188. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\n46\n\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\n189. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n190. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\nreferenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu\nustanovenom týmto zákonom.\n191. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily, ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.\n192. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými\nreferenčnými normami ústavný súd vyslovil vo výroku tohto nálezu, strácajú podľa § 91 ods. 1\nzákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov a platnosť\nza podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska obsahu\npredmetného zákona o ochrane verejného zdravia sú z textu preskúmavaného zákona derogačnými\núčinkami tohto nálezu odstránené dôvodne namietané nesúladné ustanovenia, a to už účinkami\nvyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Tým sa nesúlad právnych predpisov\nodstraňuje.\n193. Pre zachovanie nastoleného súladu predmetného zákona s referenčnými normami je potrebné,\naby sa zákonodarca zdržal znovu zavedenia do právneho poriadku právnej úpravy totožnej\ns derogovanými ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane\nverejného zdravia, čo však nebráni za splnenia požiadaviek uvedených v časti III.1 tohto nálezu\nprípadne doplniť do ustanovení § 4 ods. 1 a § 48 ods. 4 ďalšie konkrétne kompetencie ministerstva\nzdravotníctva a úradu verejného zdravotníctva. Vo vzťahu k derogovaným častiam ustanovení § 12\nods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia\nje zasa potrebné, aby sa zákonodarca zdržal zavedenia obdobných ustanovení do právneho poriadku\nbez toho, aby súčasne v súlade s bodom III.2.1 tohto nálezu striktne definoval predovšetkým rozsah\na trvanie opatrení ich legálnou definíciou, prípadne doplnenou o nadväzujúcu dostatočne konkrétnu\nprávnu úpravu v zákone o ochrane verejného zdravia. Pokiaľ za splnenia podmienok uvedených\nv tomto náleze budú izolácia alebo karanténne opatrenia v zákone definované spôsobom, ktorý\nvylúči ich charakteristiku ako pozbavenia osobnej slobody, postačí, aby novozavedená úprava\nzodpovedala požiadavkám akceptovateľnosti zásahu do práva na slobodu pohybu (bod 114).\nV opačnom prípade bude nevyhnutné tieto opatrenia nielen zákonne definovať, ale súčasne\nrešpektovať všetky hmotnoprávne i procesnoprávne požiadavky vyplývajúce z čl. 5 dohovoru\n(bod 133). Pre zavedenie nevyhnutných procesných záruk sa javí najvhodnejšie zvoliť zákonnú\núpravu v podobe osobitného typu mimosporového (prieskumného) súdneho konania nadväzujúceho\n47\n\nna zákon o ochrane verejného zdravia s výslovnou právomocou súdu nariadiť prepustenie a\npovinnosťou súdu rozhodnúť v určenej lehote plynúcej od oznámenia obmedzenia osobnej slobody\nsúdu alebo doručenia návrhu na začatie konania osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená.\nOznámenie uskutočnené v určenej lehote musí obsahovať aj dôvod obmedzenia osobnej slobody\nvo vzťahu ku každej osobe, ktorá s obmedzením nevyslovila súhlas, s tým, že v opačnom prípade\nmusí byť osoba po uplynutí tejto lehoty prepustená. Zároveň musí byť dotknutej osobe zaručené\nprávo iniciovať konanie pred súdom aj samostatne. Právomoc súdu nariadiť prepustenie musí byť\nkonkrétna a s jasným obsahom, ktorá zároveň vymedzí výrok rozhodnutia súdu. Decízna právomoc\nrovnako musí reflektovať existenciu správneho aktu orgánu verejného zdravotníctva požívajúceho\nprezumpciu zákonnosti. Prípadne novozavedená obdobná právna úprava však musí spĺňať nielen\npožiadavky uvedené v tomto náleze, ale rešpektovať aj princíp minimalizácie zásahu do základných\npráv a maxima ich ochrany.\n194. Podľa § 92 zákona ústavnom súde dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný\nsúd vyslovil nesúlad právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia s právnym predpisom\nvyššej právnej sily, v zbierke zákonov strácajú účinnosť aj príslušné vykonávacie právne predpisy\nvydané na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia.\n195. Dňom vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov preto strácajú účinnosť\nvykonávacie predpisy vydané na vykonanie derogovaných ustanovení (resp. ich častí) zákona\no ochrane verejného zdravia. Ak ide o vykonávacie predpisy vydané súčasne na vykonanie\nviacerých ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (derogovaných i nederogovaných), strata\núčinnosti sa dotýka iba častí týchto vykonávacích predpisov majúcich oporu výlučne\nv ustanoveniach, resp. ich častiach, ktorých nesúlad s predpismi vyššej právnej sily ústavný súd\nvo výrokoch 1 a 2 tohto nálezu vyslovil.\n196. Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd\nidentifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne\núčinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku\nnariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich\nadresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi\npredpismi vyššej právnej sily.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. decembra 2021\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n48", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-oprávnenie na podanie návrhu", "súlad-súlad právnych predpisov", "verejný ochranca práv", "legitimácia-aktívna", "právna istota-predvídateľnosť práva", "verejný záujem, spoločenský záujem", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "test proporcionality"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:585754a6-8c2a-4258-a3d4-b519e31096f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.387.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 387/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 387/2020 z 8. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.387.2020.1"}, {"guid": "ussr:85d84d13-1d85-4758-ad30-ba0c76dbe7fa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.436.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 436/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 436/2020 z 24. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.436.2020.1"}, {"guid": "ussr:28a72cd0-03ed-4442-820a-5d0d2ff3cf0e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.413.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 413/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 413/2020 z 24. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.413.2020.1"}, {"guid": "ussr:8fa76f02-b5d5-4172-9690-9ad377f6cbf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.466.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 466/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 466/2020 z 24. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-24", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.466.2020.1"}, {"guid": "ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f"}, {"guid": "ussr:21f6f30d-0b16-4c6e-999b-f1ae62854142", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/05 z 2. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-02", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21f6f30d-0b16-4c6e-999b-f1ae62854142"}, {"guid": "ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/02 z 22. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693"}, {"guid": "ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5"}, {"guid": "ussr:995d222c-a485-4616-a70f-2b27d803305b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/93", "nazov": "Rozsudok Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/93 z 15. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-15", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:995d222c-a485-4616-a70f-2b27d803305b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2031ba1b-18d5-450c-ae9d-b35fc89b15ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.530.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 530/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 530/2026 z 10. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.530.2026.1"}, {"guid": "ussr:96b16bc4-7760-4cd8-ae3b-5c8d7932cc12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.73.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2025 z 25. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.73.2025.1"}, {"guid": "ussr:7631ca75-b3e1-47ad-8bfb-86b063117a6b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.21.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2023 z 20. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.21.2023.1"}, {"guid": "ussr:a20943de-67c7-4758-8758-9684ffb8bd2e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2023 z 10. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2023.1"}, {"guid": "ussr:3072e341-eb15-4a87-a378-70cdaa87adb2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 94/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 94/2023 z 2. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3072e341-eb15-4a87-a378-70cdaa87adb2"}, {"guid": "ussr:125424d2-edbb-431b-bd4b-507b2f1c5d1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2023", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2023 z 11. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:125424d2-edbb-431b-bd4b-507b2f1c5d1d"}, {"guid": "ussr:2ba235e9-fc71-43d3-9e57-a4af07fe33e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.385.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 385/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 385/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.385.2022.1"}, {"guid": "ussr:8fb01a60-a2d0-48c6-84c2-947ce93f0868", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.7.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2022 z 11. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-11", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.7.2022.1"}, {"guid": "ussr:cd8e3269-959d-412c-bdf9-3978eeaecd2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.4.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2022 z 16. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.4.2022.1"}, {"guid": "ussr:8bb6e658-766e-48ba-bc55-16a2dc03947f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 16. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "f88dad0e-62d3-44da-a924-5bf279d3a2d5:3c81c0a9-f3f2-402c-bd78-2fc3fe48d2b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1", "spisova_znacka": "4CdoPr/1/2026", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4CdoPr/1/2026 z 24. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4622201133.1"}, {"guid": "23961f79-6d4d-4a07-bbca-6e4877c19d81:38a92a06-22de-4592-aa59-d1c2b0a77a41", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200274.1", "spisova_znacka": "7Ssk/103/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/103/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200274.1"}, {"guid": "f108d260-16e8-4301-986f-a6c033b4777b:119dfa01-2e43-4e0c-89fd-171e96ab0243", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:3023200124.1", "spisova_znacka": "1Stk/2/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/2/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:3023200124.1"}, {"guid": "e2c924bb-660d-442c-a9c8-ecc3eed13156:7238e0d7-6577-4093-8127-13d13d67f76a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200464.1", "spisova_znacka": "8Stk/5/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/5/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200464.1"}, {"guid": "5351d5b1-9e1f-4da7-b0b2-690a48e24169:7de76f16-830f-40ed-8367-75c9929e86c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200465.1", "spisova_znacka": "8Stk/1/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Stk/1/2025 z 26. 3. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200465.1"}, {"guid": "55dd3a62-00a9-4ea3-851c-04bf14e86f1a:74ee8086-fac1-4c37-b050-733a8aec7718", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:1021201895.1", "spisova_znacka": "4Stk/5/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/5/2024 z 23. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:1021201895.1"}, {"guid": "83d1720a-5aea-4b7b-8120-54e25262f3d4:b6aa7b10-850c-4d54-87ce-cfe3a1bfaf34", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:2022200086.2", "spisova_znacka": "6Ssk/163/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/163/2023 z 30. 9. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:2022200086.2"}, {"guid": "97819c9d-3ab8-4fa0-98ca-f805dfa39e15:5c2621a6-2904-4797-ad07-b7a9e334acbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200333.2", "spisova_znacka": "6Ssk/64/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/64/2023 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200333.2"}, {"guid": "de1552c1-10f9-406a-a18d-002fbeb64dbb:072dbd5b-82aa-4293-ab17-773fa910b48a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200045.3", "spisova_znacka": "31D/7/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/7/2022 z 22. 11. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-11-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200045.3"}, {"guid": "c3ea9677-5aa3-47c9-828a-e269aee461f9:cefe9825-aa6a-4439-b889-55671fa5bbfa", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1021201885.1", "spisova_znacka": "5Svk/45/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Svk/45/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1021201885.1"}, {"guid": "cd9e212d-6b93-4c35-83a5-990bb68f9549:f8d7add2-b574-4054-b22e-2ec4652f026c", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200262.1", "spisova_znacka": "BA-5S/49/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/49/2023 z 24. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200262.1"}, {"guid": "cc350ebe-6f98-4993-867d-1eb4b4935645:423e6050-88b4-4d62-ad44-49e50822240b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:1023200854.5", "spisova_znacka": "1S/28/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1S/28/2024 z 26. 2. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:1023200854.5"}, {"guid": "fe1d252d-e70c-400d-9f65-d29053e0d5fc:51e8cef4-1fa6-4bea-b948-6e7a07327cb9", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100351.2", "spisova_znacka": "2S/31/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2S/31/2024 z 17. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100351.2"}, {"guid": "af026179-5ec3-433e-a12c-7459ffc0536d:5b6ca2b5-22d4-4ee8-b444-d5ec62c4744b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200085.1", "spisova_znacka": "TT-44Sa/8/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-44Sa/8/2022 z 24. 7. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-07-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200085.1"}, {"guid": "e8155228-f675-407a-81ee-de7f8bb9fb68:6b2027de-ec36-4b45-9fe1-ab331b7a8621", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:7022200050.2", "spisova_znacka": "KE-7S/6/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-7S/6/2022 z 22. 7. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-07-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:7022200050.2"}, {"guid": "756f1b6e-f024-453b-92a9-8063002d3e33:e86cd323-ee18-46aa-aa67-63fc4682c8e4", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:1023200860.3", "spisova_znacka": "27Sa/3/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27Sa/3/2024 z 23. 6. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-06-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:1023200860.3"}, {"guid": "f5f119a1-c9a2-49f1-9ea3-93aa7c189a3e:816273c3-466c-4b32-9437-4a5fa0d0f531", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201654.1", "spisova_znacka": "BA-5S/264/2021", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/264/2021 z 6. 3. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-03-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201654.1"}, {"guid": "43758357-6a2e-4a1d-9f02-247f1316431a:a52c632d-f58b-4175-927f-2ed0196169f6", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100737.1", "spisova_znacka": "8Saz/5/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 8Saz/5/2024 z 29. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100737.1"}, {"guid": "d73cfdad-d4b4-459e-9e77-00beda0b4766:1293ede1-d9a4-4777-9772-faaa53398853", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200124.2", "spisova_znacka": "TN-13S/31/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. TN-13S/31/2023 z 25. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-10-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200124.2"}]}