{"guid": "ussr:e1366c3a-9810-4afd-8415-7ec987b1b847", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 28. 4. 2021", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2021, sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2021-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e1366c3a-9810-4afd-8415-7ec987b1b847", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 4/2021-40\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov\nJany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Miloša Maďara, Petra Straku,\nĽuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca) o návrhu verejnej\nochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\no súlade\n- § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n- s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nsamostatne, ako aj v spojení s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 2 ods. 1 a 4\nProtokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- s čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 1, 4 a 5 a čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5\nústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,\nvýnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov,\n- § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení,\nprípadne v inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n)\na u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“ zákona č. 355/2007\nZ. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd,\n- § 48 ods. 4 písm. z) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení\ns čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 2 ods. 1 a 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a\n- § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n- s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 5\nods. 1 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n- s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)\na ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,\n\n- s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\ntakto\nrozhodol:\nNávrh p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania\n1. Ústavnému súdu bol 10. februára 2021 doručený návrh verejnej ochrankyne práv\n(ďalej len „navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore\na rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“) uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia s ústavou,\nDohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), Dodatkovým\nprotokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“), Protokolom č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „protokol č. 4“) a s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase\nvojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“).\n2. Navrhovateľka argumentuje v prospech svojej aktívnej legitimácie na podanie návrhu,\na to poukazom na štyri podania konkretizovaných fyzických osôb, ktoré jej boli doručené\nv priebehu roka 2020. V procese vybavovania uvedených podaní z vyžiadaných stanovísk\npríslušných orgánov verejnej moci zistila, že namietané zásahy do základných práv a slobôd mali\nsvoju legálnu oporu v ustanoveniach zákona o ochrane verejného zdravia, ktorých prieskum\nje návrhom požadovaný. Napokon navrhovateľka dodáva, že jej „v ostatnom období... boli\ndoručené desiatky až stovky podnetov, žiadostí o pomoc či žiadostí o usmernenie, týkajúce sa\nnamietanej právnej úpravy“.\nI.1. K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane\nverejného zdravia:\n3. Podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia Ministerstvo zdravotníctva\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo\nmimoriadnej situácie (ďalej len „krízová situácia“) pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie\nopatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu\na na nevyhnutný čas; tým nie je dotknutá právomoc Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,úrad verejného zdravotníctva“) a regionálnych úradov verejného\nzdravotníctva nariaďovať opatrenia podľa § 12 alebo podľa § 48 aj počas krízovej situácie.\n\n2\n\n4. Podľa § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva\nalebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia,\nktorými sú ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo\nnariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.\n5. Navrhovateľka zdôrazňuje význam princípu legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) ako súčasti právneho\nštátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj požiadavku, „aby výkon verejnej moci bol vykonávaný v súlade\ns pravidlami vymedzenými na základe vôle ľudu, a to buď priamo, alebo prostredníctvom orgánu,\nktorý disponuje od ľudu potrebnou legitimitou...“. Z toho vyvodzuje, že kategória zákona použitá\nv čl. 2 ods. 2 i v čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy musí byť chápaná „v užšom slova zmysle,\nako všeobecne záväzný právny predpis podľa čl. 86 písm. a) Ústavy, ktorý však, okrem formálnych\npodmienok, musí napĺňať aj materiálne podmienky..., a to všeobecnosť, predvídateľnosť (určitosť,\njasnosť a bezrozpornosť), dostupnosť a dostatočné záruky proti svojvôli“. In abstracto preto\no porušení čl. 2 ods. 2 ústavy možno uvažovať aj vtedy, ak sú „medze činnosti orgánov verejnej\nmoci zo strany zákonodarcu určené nejasne, zo strany adresátov nepredvídateľne, prípadne ak\nzákonodarca deleguje svoju kompetenciu určiť medze základných práv či (rozsah a spôsob) výkonu\nverejnej moci na iný orgán. V rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy je preto určovanie právomoci\na pôsobnosti, resp. kompetencie orgánov verejnej moci demonštratívnym zákonným výpočtom...\nalebo nejasne, implicitne vo všeobecných ustanoveniach.“. Citované nedostatky môžu\npodľa navrhovateľky viesť aj k nesúladu takej kompetenčnej právnej normy s čl. 13 ods. 1 písm. a)\na ods. 2 ústavy.\n6. Obe napadnuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia umožňujú «vymedzeným\norgánom prijať akékoľvek „ďalšie opatrenia“, ktorými môže dochádzať k nariaďovaniu\nči k zakazovaniu bližšie neuvedených činností, pokiaľ také opatrenia budú považovať za vhodné,\nresp. nevyhnutné. Zákonodarca ani rámcovo nevymedzuje základné práva, ktorých by sa také\nopatrenia mohli dotýkať (je potrebné uviesť, že Ústava pozná aj práva, ktoré nemožno obmedziť ani\npočas krízovej situácie či počas ohrozenia verejného zdravia, i keď by to príslušné orgány mohli\npovažovať za nevyhnutné...), konkrétne podmienky, kedy by k takýmto opatreniam mohol príslušný\norgán pristúpiť... Ide de facto o demonštratívny výpočet pôsobností a právomocí príslušných\norgánov, ktoré nemajú dostatok legitimity od zdroja moci, ktorý im umožňuje samostatne,\nbez predchádzajúceho prerokovania zákonodarcom, prijať v zásade akékoľvek, hoci zákonodarcom\nnepredpokladané, opatrenia zasahujúce do základných práv a slobôd ich adresátov.».\n7. Podľa navrhovateľky kritizované ustanovenia „umožňujú príslušným orgánom ukladať fyzickým\na právnickým osobám vopred zákonom (ani rámcovo) nešpecifikované povinnosti, ktoré sú tieto\nosoby povinné plniť [§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia]. Tieto neurčité\npovinnosti môžu byť ukladané priamo, buď formou individuálneho rozhodnutia (§ 59 ods. 1 zákona\no ochrane verejného zdravia), alebo formou vyhlášky príslušného orgánu (§ 59b ods. 1 zákona\no ochrane verejného zdravia). Takáto právna úprava neguje požiadavku ukladania povinností\nzákonom a v jasne a určito vymedzených medziach zákona, ako aj samotný účel čl. 2 ods. 2, čl. 13\nods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... Zákonodarca teda umožnil výkonnej\nmoci – Ministerstvu zdravotníctva..., ÚVZ a regionálnym úradom verejného zdravotníctva –\nvydávať akékoľvek opatrenia a povinnosti zasahujúce do základných práv, ktoré považujú\nza nevyhnutné, a to bez ich predchádzajúceho podrobenia legitímnej demokratickej diskusii.\nTáto situácia je osobitne vážna v prípade namietaného § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane\n3\n\nverejného zdravia, ktorý takéto opatrenia umožňuje vydávať aj za bežného stavu, mimo situácií\nupravených ústavným zákonom o bezpečnosti štátu.“.\n8. Keďže „prekročenie medzí stanovených princípom legality bez ďalšieho spôsobuje neoprávnený\nzásah do individuálnej autonómie jednotlivca (jeho súkromia) chráneného čl. 16 ods. 1 a čl. 19\nods. 2 Ústavy, namietam porušenie uvedených článkov [čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1\npísm. a) a ods. 2 ústavy, pozn.] nielen samostatne, ale aj v spojení s právom na súkromie. Zastávam\ntiež názor, že v prípade využitia namietanej právnej úpravy možno hovoriť o porušení všetkých\nzákladných práv a slobôd, ktoré nimi budú dotknuté, keďže nepredstavuje predvídateľný (určitý)\nprávny základ (zákon) na určovanie povinností a obmedzovanie základných práv aj v kontexte\npožiadaviek kladených na zákon i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. K dnešnému dňu\nbola predmetná kompetencia využitá najmä na obmedzovanie práva na súkromie (čl. 16 ods. 1\na čl. 19 ods. 2 Ústavy) a práva na slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy, čl. 2 ods. 1\na 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru)...“.\n9. Osobitne vo vzťahu k § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia navrhovateľka\nzdôrazňuje význam čl. 51 ods. 2 ústavy, ktorý «určuje silu prameňa práva, ktorým možno,\nnad rámec obmedzení základných práv a uloženia povinností „v bežnom stave“, osobitne obmedziť\nzákladné práva a slobody alebo do nich zasiahnuť uložením povinností počas krízovej situácie...\nGarancia prijatia podmienok a rozsahu obmedzenia základných práv a slobôd a ukladania\npovinností počas krízovej situácie formou ústavného zákona, t. j. silnejšou formou ako zákonom\nv prípade bežného stavu [čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy], má zaručovať, že určovanie\nlimitov základných práv a slobôd nebude „len“ na rozhodnutí aktuálnej vládnej moci, jednoduchej\nväčšiny v zákonodarnom zbore, ale bude podliehať celospoločenskej diskusii a vo výsledku bude\nprijaté širším konsenzom – „ústavnou silou“. Teda takou silou, ktorá je oprávnená určovať celkový\nústavný charakter štátu. Z tohto dôvodu Ústava, a ani ústavný zákon o bezpečnosti, neumožňujú\nzákonodarcovi určovať či rozširovať rozsah obmedzenia základných práv a slobôd v krízových\nsituáciách daný ústavným zákonom o bezpečnosti štátu.». Zdôrazňujúc taxatívny výpočet\nzákladných práv a slobôd, ktoré môžu byť podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu\nobmedzované v krízových situáciách, navrhovateľka dôvodí, že „ostatné, v ústavnom zákone\no bezpečnosti štátu neuvedené základné práva a slobody, nemožno ani počas krízových situácií\nobmedziť inak, ako za podmienok typických pre bežný stav“, a že „osobitné opatrenia obmedzujúce\nzákladné práva a slobody počas núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti\nštátu pritom môže prijímať len vláda Slovenskej republiky...“.\n10. Navrhovateľka v tejto súvislosti namieta § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného\nzdravia, ktorý „len v nadväznosti na vyhlásenie krízovej situácie (výnimočného alebo núdzového\nstavu) v súvislosti s ohrozením zdravia, bez splnenia ďalších podmienok, umožňuje Ministerstvu\nzdravotníctva... prijímať akékoľvek zákonom bližšie neidentifikované opatrenia, ktorými môže\nukladať povinnosti – zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti, pričom týmito oprávneniami toto\nministerstvo v bežnom stave... nedisponuje. Určuje teda podmienky a rozsah obmedzenia\nzákladných práv a slobôd a rozsah povinností počas krízových situácií. Predmetná úprava však\nnemá charakter ústavného zákona, ale len klasického zákona.“. Napokon navrhovateľka kritizuje aj\n„otvorený charakter“ napadnutého ustanovenia, čím „umožňuje ukladať povinnosti a obmedzovať\nzákladné práva a slobody aj nad rámec taxatívneho výpočtu uvedeného v čl. 4 a čl. 5 ústavného\nzákona o bezpečnosti štátu, hoci takýto postup nie je ústavným zákonom, a ani Ústavou,\n4\n\npredpokladaný“. Navrhovateľka uzatvára, že § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného\nzdravia „v rozpore s čl. 51 ods. 2 Ústavy predpokladanou formou určuje medze základných práv\na slobôd a ukladanie povinností počas krízovej situácie..., pričom súčasne tieto medze a povinnosti\nnastavuje širšie ako taxatívne umožňuje v týchto krízových situáciách ústavný zákon o bezpečnosti\nštátu“, a preto je „v rozpore s čl. 51 ods. 2 Ústavy a s čl. 4 ods. 1, 4 a 5, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5\nústavného zákona o bezpečnosti štátu“.\nI.2. K namietanému nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo\nv zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne\nopatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym\nopatreniam“ zákona o ochrane verejného zdravia:\n11. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia na predchádzanie\nvzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom\nzariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne\nopatrenia.\n12. Podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia opatrenia úrad verejného\nzdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia\nnariaďuje opatrenia, ktorými sú nútená izolácia osoby chorej na prenosné ochorenie alebo osoby\npodozrivej z prenosného ochorenia alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy, ktorá odmieta\nnariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f), a izolácia alebo karanténa osôb vstupujúcich\nna územie Slovenskej republiky.\n13. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia fyzické osoby sú povinné\npodrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam\na diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu\npodávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení,\nizolácii a karanténnym opatreniam.\n14. Navrhovateľka najprv poukazuje na terminológiu zákona o ochrane verejného zdravia\n(pojmy izolácia, karanténne opatrenia, nútená izolácia, domáca izolácia, izolácia v zdravotníckom\nalebo v štátom určenom zariadení) a konštatuje, že predmetné opatrenia predstavujú zásah\ndo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy i do práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.\n15. Rekapitulujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), navrhovateľka\nvyslovuje názor, že namietané ustanovenia vykazujú „nedostatky najmä vo vzťahu k požiadavke\nzákonnosti a zákazu svojvôle“ ako podmienok akceptovateľnosti obmedzení osobnej slobody podľa\nčl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, „a v prípade § 48 ods. 4 písm. u) zákona o ochrane verejného\nzdravia aj z dôvodu absencie legitímneho dôvodu pozbavenia osobnej slobody“. Zdôrazňuje\npožiadavku jasnosti, určitosti, predvídateľnosti, zverejnenia a dostupnosti ako obsahových\nkomponentov zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Nejasnosť a neurčitosť namietanej právnej\núpravy „spočíva v tom, že hoci zákonodarca formálne rozlišuje tri úrovne pozbavenia osobnej\nslobody s rôznymi podmienkami (rôznej závažnosti) – izoláciu, karanténu a nútenú izoláciu,\nmateriálne pri ich výkone medzi nimi nie je žiadny významnejší rozdiel“. V dôsledku toho\n„dotknuté osoby nemôžu rozumne predvídať kedy a akým správaním a v súvislosti s akou situáciou\n5\n\nsi môžu privodiť pozbavenie osobnej slobody a v akom rozsahu, akým spôsobom bude toto\npozbavenie osobnej slobody realizované... Takýto stav nepochybne nezodpovedá princípu právnej\nistoty a požiadavkám z neho vyplývajúcim na kvalitu právnej úpravy.“.\n16. Nepredvídateľnosť kritizovanej právnej úpravy a jej nedostatočnosť z pohľadu zákonných záruk\nproti svojvôli vidí navrhovateľka v tom, že „v nej absentuje... vymedzenie požiadavky\nnevyhnutnosti, primeranosti volených opatrení, ako aj požiadavka prednostného zohľadňovania\nalternatívnych možností, ktoré sú menším zásahom do základných práv spôsobilé dosiahnuť\nobdobný cieľ/účel ako pozbavenie osobnej slobody“. Namieta diskréciu príslušných orgánov\nverejnej správy „pri výbere opatrení na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných opatrení...\nTakáto voľná úvaha... nekorešponduje s požiadavkami obsiahnutými v čl. 5 ods. 1 písm. e)\nDohovoru a koniec koncov aj s čl. 13 ods. 4 Ústavy...“.\n17. V skúmanej právnej úprave podľa navrhovateľky „absentuje akákoľvek právna úprava\nmaximálnej dĺžky pozbavenia osobnej slobody nariadenými opatreniami (táto je výlučne zverená\nvoľnej úvahe príslušného orgánu s možnosťou nariadenia pozbavenia osobnej slobody neurčitej\ndĺžky), ako aj možnosti a podmienky predĺženia pozbavenia osobnej slobody či podania žiadosti\no ukončenie nariadenej karantény v prípade, ak táto už neplní svoj účel alebo účel naplnila...\nNamietaná právna úprava tiež nestanovuje povinnosť dohľadu určených nezávislých orgánov\nnad zákonnosťou trvania a realizovania pozbavenia osobnej slobody nariadenou izoláciou\nči karanténnymi opatreniami, s právomocou rozhodnúť o jej ukončení.“. Navrhovateľka kritizuje\nprávnu úpravu aj preto, že umožňuje „plošné pozbavenie osobnej slobody neurčitého počtu\n(neindividualizovaných) osôb bez toho, aby umožňovala zohľadniť individuálne okolnosti\njednotlivých, konkrétnych prípadov...“. V dôsledku všetkých rekapitulovaných nedostatkov je\npredmetná právna úprava podľa názoru navrhovateľky nesúladná s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru,\ns čl. 17 ods. 1 a 2, ako aj s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n18. Navrhovateľka formuluje názor, podľa ktorého „namietaná právna úprava pozbavenia osobnej\nslobody negarantuje predvídateľným spôsobom možnosť súdneho prieskumu tohto pozbavenia,\npričom ani existujúce typy súdnych konaní, ktoré by bolo možné v teoretickej rovine využiť,\nnenapĺňajú požiadavky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy\na v prípade realizácie izolácie alebo karantény v zdravotníckom zariadení ani s čl. 17 ods. 6\nÚstavy“. Argumentuje, že v konaní o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasledujúcich\nSprávneho súdneho poriadku správny súd „nemá oprávnenie rozhodnúť o bezodkladnom\nprepustení žalobcu po vyhlásení rozhodnutia o nezákonnosti pozbavenia osobnej slobody... a tieto\nžaloby súčasne nie sú k dispozícii v pravidelných intervaloch umožňujúcich opakovane preskúmať\ntrvanie dôvodov pozbavenia osobnej slobody... Už tieto skutočnosti ich vylučujú z možnosti ich\nposúdenia ako účinných prostriedkov súdneho dohľadu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“. Pokiaľ ide\no konanie proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasledujúcich Správneho\nsúdneho poriadku, pri podaní takejto žaloby „v snahe preskúmať pozbavenie osobnej slobody\nvykonané všeobecne záväzným právnym predpisom podľa § 12 ods. 2 písm. f) alebo § 48 ods. 4\npísm. n) a u) v spojení s § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia, však absentuje\nkompetencia správneho súdu preskúmať takýto všeobecne záväzný právny predpis a prípadne ho aj\nzrušiť. Dotknutá osoba teda nemá právo iniciovať preskúmanie existencie dôvodov pozbavenia\nosobnej slobody, ktoré sú konkrétne vyjadrené práve vo všeobecne záväznom právnom predpise.“.\nZa najzávažnejší nedostatok analyzovaných prostriedkov nápravy však navrhovateľka považuje to,\n6\n\nže „negarantujú osobe, ktorá je pozbavená osobnej slobody, urýchlené konanie o zákonnosti\npozbavenia osobnej slobody“. Zdôrazňuje tu predovšetkým absenciu zákonnej lehoty\nna rozhodnutie súdu. Navrhovateľka podrobuje kritike aj skutočnosť, že pri realizácii tzv. štátnej\nkarantény dotknuté osoby neboli nijako poučované o možnosti požiadať o súdny či o iný prieskum\nnariadených pozbavení osobnej slobody.\n19. Realizáciu izolácie alebo karantény spojenej s lekárskym dohľadom v zdravotníckom zariadení\nje podľa navrhovateľky „potrebné materiálne považovať za nútené prevzatie do ústavnej\nstarostlivosti podľa čl. 17 ods. 6 Ústavy“. Napadnuté normy však „neustanovujú... procesnú\npovinnosť príslušnému orgánu oznámiť súdu takéto pozbavenie osobnej slobody, a ani procesné\npredpisy (SSP) nepoznajú taký typ súdnych konaní, kde by v lehote 5 dní rozhodovali o prípustnosti\npozbavení osobnej slobody prevzatím do ústavnej zdravotnej starostlivosti na základe správneho\naktu... či priamo na základe všeobecne záväzného právneho predpisu podľa namietanej právnej\núpravy“.\n20. Keďže teda „namietaná právna úprava neumožňuje realizovať súdnu kontrolu pozbavenia\nosobnej slobody v už vymedzenej kvalite“, ale naopak, „vytvára právne vákuum a právnu neistotu,\nktorá môže byť kedykoľvek a voči komukoľvek zneužitá bez akejkoľvek individuálnej kontroly“,\nnavrhovateľka dospela k záveru, že „namietaná právna úprava je v rozpore aj s čl. 5 ods. 4\nDohovoru v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy“.\n21. Naostatok navrhovateľka navrhuje vysloviť rozpor kritizovaných ustanovení zákona o ochrane\nverejného zdravia s čl. 5 ods. 2 dohovoru, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy\naj z dôvodu, že „v právnom poriadku Slovenskej republiky... absentuje jasné vymedzenie povinnosti\na spôsobu, akým majú byť osoby informované o tom, že sú pozbavené osobnej slobody..., dokedy,\nz akých faktických dôvodov, prečo ich námietky nie sú relevantné... a ako sa môžu voči takémuto\npozbaveniu osobnej slobody brániť“.\nI.3. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia:\n22. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré vzniknú pri plnení\npovinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi\nupravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.\n23. Kritizované ustanovenie považuje navrhovateľka za spadajúce do rozsahu pôsobnosti\nzákladného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy i práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru,\npretože „za jednu z podmienok realizácie štátom núteného/nariadeného pozbavenia osobnej\nslobody možno považovať aj to, či je nedobrovoľné pozbavenie osobnej slobody podmienené\núhradou, resp. či zaň možno požadovať úhradu od osoby pozbavenej na osobnej slobode“.\nNavrhovateľka potom testuje proporcionalitu namietaného pravidla. Pokiaľ ide o skúmanie\nvhodnosti, dospieva k záveru o absencii racionálnej väzby medzi namietanou právnou úpravou a jej\nlegitímnym cieľom, pretože predchádzaniu šíreniu prenosných ochorení ako cieľu právnej úpravy\nby „zodpovedala právna úprava umožňujúca uložiť povinnosť uhradiť náklady pozbavenia osobnej\nslobody z dôvodu realizácie izolácie či karanténneho opatrenia v prípade, ka by dotknutá osoba\ntieto odmietala plniť dobrovoľne..., nie však generálna povinnosť kohokoľvek, bez ohľadu na mieru\njeho zavinenia a majetkové pomery, uhradiť takéto náklady pozbavenia osobnej slobody“.\nAj pri skúmaní nevyhnutnosti navrhovateľka dôvodí, že „zabezpečiť financovanie realizácie\n7\n\na výkonu izolácie alebo karanténnych opatrení mohol zákonodarca prostredníctvom daňovoodvodovej povinnosti celého obyvateľstva, prípadne zo zdravotného poistenia... alebo s primeranou\nparticipáciou dotknutých osôb na vzniknutých nákladoch, avšak podmienenou skúmaním ich príjmu\na majetku, mierou ich zavinenia na nariadených opatreniach, prípadne mohol určiť maximálnu\nmožnú výšku náhrady nákladov“. K proporcionalite v užšom slova zmysle navrhovateľka uvádza,\nže „na strane verejného záujmu na ochrane zdravia spoločnosti v súvislosti s analyzovaným\nopatrením nie je žiadny zisk (resp. zisk je nízky), keďže prenos povinnosti znášať náklady...\nna fyzické osoby pozbavené osobnej slobody, pokiaľ nie je podmienený zavinením nariadenia\nopatrenia, nie je schopný prispieť k ochrane verejného zdravia, teda odradiť osoby od rizikového\nsprávania“.\n24. V konečnom dôsledku navrhovateľka vyhodnocuje, že „nariadenie pozbavenia osobnej slobody\npodľa § 12 ods. 2 písm. f) alebo podľa § 48 ods. 4 písm. u) zákona o ochrane verejného zdravia\nmá... charakter nepredvídateľnej udalosti, ktorá nemusí byť ovplyvnená správaním konkrétnej\nosoby... Nemožno považovať za spravodlivé od takejto osoby požadovať aj úhradu nákladov,\nktoré sú s realizáciou takéhoto opatrenia spojené.“. Preto navrhuje vysloviť nesúlad napadnutého\nustanovenia s čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e)\ndohovoru.\n25. Rozpor namietaného ustanovenia s čl. 35 ods. 3 druhou vetou a s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1\nods. 1, ako aj s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy vidí navrhovateľka v tom, že „zákonodarca\nna jednej strane deklaruje svoju povinnosť primeraného hmotného zabezpečenia osôb, ktoré\nz dôvodu nariadenej nedobrovoľnej izolácie (či už v štátnom zariadení, zdravotníckom zariadení\nalebo v domácom prostredí) podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane\nverejného zdravia nemôžu vykonávať prácu a sú odkázané na pomoc štátu (§ 4 a nasl. zákona\no náhrade príjmu a § 33 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 141 ods. 1 v spojení\ns § 250b ods. 5 Zákonníka práce), na druhej strane však túto istú okolnosť prepája s neobmedzenou\nvšeobecnou povinnosťou úhrady nákladov spojených s takouto izoláciou. Tým, že namietaná právna\núprava neustanovuje maximálnu dĺžku pozbavenia osobnej slobody, maximálnu výšku požadovanej\nnáhrady nákladov izolácie alebo karanténnych opatrení a spôsob ich výpočtu, ani neumožňuje\nzohľadniť rodinnú situáciu dotknutých osôb a ich individuálne majetkové pomery, neobsahuje\nv zásade žiadne záruky pred tým, aby určená výška náhrady nákladov nedobrovoľného pozbavenia\nosobnej slobody nepresiahla sumu náhrady príjmu, prípadne príslušnej dávky sociálneho poistenia.\nNamietané ustanovenie... teda predstavuje povinnosť, ktorá umožňuje vo svojej podstate vyprázdniť\nobsah práva podľa čl. 35 ods. 3 a 39 ods. 1 Ústavy.“. Následne navrhovateľka argumentuje\npraktickými poznatkami z jej doručených podnetov, z ktorých vyplýva, že denná úhrada nákladov\nza povinnú izoláciu v štátom určenom zariadení v niektorých prípadoch dokonca presahovala dennú\núroveň primeraného hmotného zabezpečenia, ktoré izolovaným osobám patrilo.\n26. Označené ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia považuje navrhovateľka\ni za obmedzenie základného práva vlastniť majetok. Aj v napätí s týmto základným právom\n(i zodpovedajúcim právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu) ho preto podrobuje testu\nproporcionality. Pokiaľ ide o test vhodnosti, dospela k záveru, že chýba „súvislosť medzi ochranou\nverejného zdravia a povinnosťou určených fyzických a právnických osôb hradiť náklady, ktoré im\nvzniknú pri plnení povinností ustanovených zákonom o ochrane verejného zdravia... právo\nna majetok možno obmedziť v záujme uloženia povinnosti náhrady vzniknutých nákladov štátu\n8\n\nalebo ním poverených osôb len vtedy, ak ide o náhradu nákladov, ktoré vznikli v dôsledku\nsprávania alebo zavinenia dotknutej osoby. Ide o princíp náhrady škody, kedy je dotknutá osoba\nv súlade s čl. 20 ods. 3 a 5 Ústavy povinná vydať taký majetok, o ktorý nezákonne pripravila inú\nosobu... Len výnimočne možno požadovať náhradu nákladov/náhradu spôsobenej škody\nbez zavinenia, a to v prípade ak existuje významný verejný záujem odôvodňujúci existenciu\nobjektívnej zodpovednosti dotknutej osoby za takéto náklady. Namietaná právna úprava umožňuje\nžiadať od dotknutej osoby náhradu nákladov za plnenie rôznych zákonných povinností (medzi inými\nza pozbavenie osobnej slobody) v oblasti ochrany verejného zdravia bez toho, aby dotknutá osoba\nvznik týchto povinností zapríčinila. Súčasne som neidentifikovala žiadny zásadný verejný záujem,\nktorý by prenos tejto zodpovednosti na fyzické osoby odôvodňoval...“.\n27. Pri skúmaní nevyhnutnosti napadnutého pravidla je navrhovateľka presvedčená, že „miernejšie\nriešenie existuje a spočíva napr. v priamej úhrade vzniknutých nákladov samotným štátom,\npovedzme z daňových príjmov, zo zdravotného poistenia či v prípadnej úprave čiastočne\nlimitovanej spoluúčasti dotknutých osôb v závislosti od úrovne zavinenia a pod.“. Upozorňuje na\ntvrdosť kritizovanej právnej úpravy danú nedostatočnou predvídateľnosťou rozsahu prenesených\nnákladov, pričom „uvedený problém vystupuje osobitne do popredia v súvislosti s kompetenciou\nÚVZ a regionálnych úradov verejného zdravotníctva nariaďovať akékoľvek ďalšie nevyhnutné\nopatrenia na ochranu verejného zdravia... podľa § 48 ods. 4 písm. z) zákona o ochrane verejného\nzdravia“. Podľa navrhovateľky „pokiaľ štát mocenským spôsobom, zákonom, svojvoľne prenáša na\nsúkromné subjekty náklady na zabezpečenie ochrany verejného zdravia, čo je jedna z jeho hlavných\núloh, na plnenie ktorej vyberá od občanov dane a rôzne odvody, vyvoláva to vážnu pochybnosť\no ústavnosti takéhoto konania... napadnutá právna norma nespĺňa kritérium nevyhnutnosti“.\n28. Analýzou proporcionality v užšom zmysle navrhovateľka opätovne poukazuje na „významný\nnepomer medzi v zásade nízkym ziskom na prípadnom legitímnom záujme definovanom týmto\nzásahom a významným zásahom do základných práv dotknutých osôb... zákonodarca ukladá\npovinnosť uhradiť náklady dotknutým osobám v súvislosti s rôznymi opatreniami, a to aj\nopatreniami takého charakteru, ktoré znemožňujú dotknutým osobám pracovať a získať dostatok\nfinančných prostriedkov na uhrádzanie uložených povinností. Povinnosť náhrady nákladov sa tak\nmôže stať existenčnou otázkou, ohrozujúcou dotknuté osoby a ich rodiny... Ak zákonodarca\nnelimituje prípustnú výšku náhrady nákladov, neupravuje spôsob jej určenia, povinnosť\nzohľadnenia individuálnych majetkových pomerov dotknutej osoby a jej rodinných príslušníkov...,\nide o neprimerané a šikanózne opatrenie.“. Kritizovaná právna úprava preto podľa navrhovateľky\nneústavne koliduje s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\nI.4. Návrh na vyžiadanie poradného stanoviska a návrh na rozhodnutie vo veci samej:\n29. Navrhovateľka, zdôrazňujúc, že „sa predložená vec... týka zásadných otázok súvisiacich\ns výkladom a s uplatňovaním práv obsiahnutých v Dohovore v oblasti pozbavovania osôb osobnej\nslobody v záujme ochrany verejného zdravia, resp. generálnej prevencie pred šírením chorôb“,\nžiada ústavný súd, „o zváženie požiadania Európskeho súdu pre ľudské práva o vydanie poradného\nstanoviska, a to najmä k otázkam:\n\n9\n\nči sa čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru vzťahuje na situáciu osôb pozbavených osobnej slobody\nv súlade s namietanou právnou úpravou a s popísaným spôsobom jej realizácie (ak o tom vzniknú\npochybnosti),\nči, prípadne za akých podmienok, možno za súladné s čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru považovať\nhromadné pozbavovanie osobnej slobody neurčitého počtu osôb bez individuálneho skúmania\nexistencie dôvodov pozbavenia osobnej slobody,\nči možno za nesúladnú s čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru považovať takú právnu úpravu, v ktorej je\nnejasný procesný postup a forma rozhodnutia príslušných orgánov o pozbavení osobnej slobody,\nči a v akom rozsahu sa požiadavky čl. 5 ods. 2 a 4 Dohovoru vzťahujú aj na situácie, ak je\npozbavenie osobnej slobody odôvodnené aktuálnym ohrozením verejného zdravia,\nči, prípadne za akých podmienok, čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1\nk Dohovoru umožňuje požadovať od osoby úhradu nákladov za preventívne pozbavenie osobnej\nslobody z dôvodu ochrany pred šírením prenosného ochorenia, ktoré si táto nezavinila.“.\n30. V závere svojho návrhu navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej návrh prijal na ďalšie\nkonanie v celom rozsahu a aby jej návrhu následne vyhovel a rozhodol o nesúlade namietaných\nustanovení zákona o ochrane verejného zdravia s referenčnými ustanoveniami ústavy, dohovoru,\ndodatkového protokolu, protokolu č. 4 a ústavného zákona o bezpečnosti štátu v štruktúre uvedenej\nv záhlaví tohto uznesenia.\n\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n31. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade o súlade zákonov s ústavou,\ns ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada\nSlovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n32. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie\nkonania verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1,\nak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva\na základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala\na ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.\n33. Podľa § 74 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nnávrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov nižšej právnej\nsily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila\nsúhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže\npodať verejný ochranca práv, ak ďalšie uplatňovanie právneho predpisu môže ohroziť základné\npráva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom\n(ďalej len „základné práva a slobody“).\n34. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) verejný ochranca práv vo veciach súladu\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné\n10\n\npráva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nmôže podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom.\n35. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní\nkaždého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh\nna začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku\nuznesenia o prijatí návrhu, tak ako to upravuje § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde.\n36. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní, vychádzajúc zo skutočnosti, že podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhu podanom verejným ochrancom práv, ktorý\nje vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. g), čl. 151a ods. 2 ústavy a § 74 písm. g) zákona\no ústavnom súde], sústredil v prvom rade na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky podaný\nna to oprávnenou osobou.\n37. V reakcii na argumentáciu navrhovateľky (strany 5 až 7 návrhu) ústavný súd konštatuje,\nže v procese vývoja a formulácie vlastných názorov na otázku aktívnej legitimácie verejného\nochrancu práv podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy zohľadňuje výhrady k doterajšiemu\ndoktrinálnemu postoju vychádzajúcemu zo zužujúceho výkladu a uplatňovania predmetného\nnávrhového oprávnenia verejného ochrancu práv.\n38. Spočiatku ústavný súd akcentoval, že verejný ochranca práv „môže namietať neústavnosť len\ntakého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy\nvo veci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej\niniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej\nprávomoci“ (PL. ÚS 5/2014). Následne ešte viac limitoval okruh podnetov zakladajúcich návrhové\noprávnenie verejného ochrancu práv vo vzťahu ku konaniu o súlade právnych predpisov\n(PL. ÚS 40/2014) a v neskorších veciach sa tiež zameriaval na skúmanie, či verejný ochranca práv\nsvoju aktívnu legitimáciu opiera o anonymný podnet (PL. ÚS 36/2015) alebo či je vec\npodnecovateľa v rovine poskytovanej právnej, resp. súdnej ochrany právoplatne ukončená\n(PL. ÚS 44/2015). Ďalším krokom v procese kryštalizácie právnych názorov bolo „uvoľnenie“\npopísaného reštriktívneho prístupu, keď ústavný súd upustil od podmienky formulovanej vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 44/2015 ako formalistickej (uznesenie z predbežného prerokovania\nč. k. PL. ÚS 16/2018-15, bod 37).\n39. Pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky sa ústavný súd hlási k ústupu od predtým\nstriktne zužujúceho uplatňovania čl. 130 ods. 1 písm. g) a čl. 151a ods. 2 ústavy (PL. ÚS 5/2014,\nPL. ÚS 40/2014, PL. ÚS 44/2015, PL. ÚS 11/2018, PL. ÚS 16/2018). Z tohto ústavného textu\nokrem tam uvedených limitácií žiadne ďalšie podmienky aktívnej legitimácie verejného ochrancu\npráv nevyplývajú.\n40. Ústavný súd však podčiarkuje, že pri svojej rozhodovacej činnosti nemôže opomínať ústavnú\nformuláciu oprávnenia verejného ochrancu práv iniciovať konanie o súlade právnych predpisov.\nDikcia čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy nepochybne vyjadruje zámer ústavodarného orgánu zúžiť\nprístup verejného ochrancu práv k abstraktnej kontrole ústavnosti v porovnaní s navrhovateľmi\n11\n\npodľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až c) či e) ústavy. Viazanosť ústavným textom preto zakladá\npovinnosť ústavného súdu skúmať, či verejným ochrancom práv podaný návrh na začatie konania\nvecne vychádza z ohrozenia základných práv a slobôd vyvolaného napadnutým právnym\npredpisom. Ústavná podmienka existencie ohrozenia súčasne musí nevyhnutne reflektovať\nzodpovedajúcu spoločenskú realitu. Nepostačuje iba akademický (teoretický) potenciál zásahu\ndo základných práv a slobôd napadnutým právnym predpisom.\n41. Po posúdení meritórnych námietok obsiahnutých v navrhovateľkinom návrhu na začatie\nkonania o súlade napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami ústavy a príslušných\nmedzinárodných zmlúv ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že je potrebné\nnávrh navrhovateľky na začatie konania o súlade právnych predpisov vyhodnotiť ako spĺňajúci\nvymedzené ústavné požiadavky aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv, pretože predmetný\nnávrh súvisí so základnou ústavnou právomocou verejného ochrancu práv ochraňovať základné\npráva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Tematicky nijako nevybočuje\nz kompetenčných medzí vyplývajúcich z čl. 151a ods. 1 ústavy. Zároveň ako celok dokumentuje\nreálnosť hrozby základným právam a slobodám tak, ako to vyžaduje čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy.\n42. Navrhovateľka je osobou oprávnenou podať predbežne prerokúvaný návrh podľa čl. 130 ods. 1\npísm. g) ústavy v spojení s § 74 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n43. Ústavný súd taktiež neopomenul, že meritórny objekt jeho prieskumu už v minulosti tvoril súlad\n§ 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2\na čl. 16 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 10/2013). V uvedenej skoršej veci však dôvody súdených návrhov\nvšeobecného súdu smerovali výlučne ku konfrontácii povinnosti očkovania s uvedenými\nreferenčnými normami ústavy. Návrh navrhovateľky v časti týkajúcej sa § 51 ods. 1 písm. d)\nzákona o ochrane verejného zdravia neatakuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa v súvislosti\ns predchádzaním prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu, ale výlučne povinnosť podrobiť sa\nizolácii a karanténnym opatreniam. Preto nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 10/2013-146\nz 10. decembra 2014 nepredstavuje voči návrhu navrhovateľky prekážku rozhodnutej veci podľa\n§ 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.\n44. Ústavný súd z uvedených dôvodov prijal návrh navrhovateľky na ďalšie konanie v celom\nrozsahu.\n\nIII.\nNávrh na vyžiadanie poradného stanoviska\n45. Podľa § 61 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže konanie prerušiť,\nak rozhodne, že požiada ESĽP o vydanie poradného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa\nvýkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v dohovore. Ak je konanie prerušené,\nmôže ústavný súd v konaní pokračovať aj vtedy, ak ESĽP poradné stanovisko nevydal.\n46. Citované ustanovenie neviaže predpokladaný postup ústavného súdu na návrh účastníka\nkonania. Okrem toho nie je formulované ako povinnosť ústavného súdu, ale ako jeho možnosť.\nPrávo účastníka konania navrhnúť postup podľa § 61 ods. 2 zákona o ústavnom súde nemá\nnárokovateľnú povahu.\n\n12\n\n47. Pri zvažovaní prerušenia konania s následným vyžiadaním si poradného stanoviska je potrebné\nzohľadniť prvok procesnej efektivity konania vedeného ústavným súdom. Z nej plynúce\npožiadavky nabádajú ústavný súd vyhodnotiť význam, ktorý by mu stanovisko ESĽP prinieslo pre\njeho rozhodovanie a ktorý je podstatne determinovaný stupňom vývoja rozhodovacej praxe ESĽP\nv otázke tvoriacej skutkovú, no predovšetkým právnu rovinu rozhodovania ústavného súdu. Prínos\nporadného stanoviska ESĽP je však daný aj formuláciou otázky, o ktorej sa ústavný súd s ESĽP\nmieni radiť. Tá musí byť náležite adresná a prísne cielená na skutočné jadro ústavnoprávneho\nproblému stojaceho pred ústavným súdom. Vyžaduje teda náležitý stupeň rozvinutia skutkovej\ni právnej argumentácie všetkých účastníkov konania pred ústavným súdom.\n48. Konanie o navrhovateľkinom návrhu sa ocitá v štádiu predbežného prerokovania, teda skúmania\nprocesných podmienok konania, keď ústavný súd ešte nedisponuje všetkou meritórnou\nargumentáciou účastníkov konania, prípadne stanovísk iných vnútroštátnych orgánov podľa § 86\nzákona o ústavnom súde. Preto sa podľa názoru ústavného súdu navrhovateľkin návrh\nna vyžiadanie poradného stanoviska ESĽP môže stať prínosným po náležitej sumarizácii stanovísk\núčastníkov konania spätej s primeranou tematickou redukciou materiálneho objektu konania\na následnou formuláciou otázok adresovaných ESĽP. V aktuálnom štádiu konania postup\npodľa § 61 ods. 2 zákona o ústavnom súde nie je efektívny, preto k nemu ústavný súd nateraz\nnepristupuje. Navrhovateľkin návrh však ústavný súd nestráca zo zreteľa. V závislosti\nod názorového spektra viažuceho sa na predmet konania, ktorého kryštalizáciu počas jeho priebehu\nmožno očakávať, vyžiadanie poradného stanoviska ESĽP v neskorších štádiách konania ústavný\nsúd nevylučuje.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2021\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n13", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-oprávnenie na podanie návrhu", "súlad-súlad právnych predpisov", "verejný ochranca práv", "legitimácia-aktívna", "právna istota-predvídateľnosť práva", "verejný záujem, spoločenský záujem", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "test proporcionality"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:987f7c07-9740-4143-af50-6a026ab930eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1"}, {"guid": "ussr:25312255-40fc-4b31-b130-2f072bcf1b56", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 44/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 44/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25312255-40fc-4b31-b130-2f072bcf1b56"}, {"guid": "ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f"}, {"guid": "ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8"}], "citovane_v": []}