{"guid": "ussr:ff2ee696-9fde-431c-a18b-28640a018d40", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2021 z 31. 3. 2021", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. PL. ÚS 3/2021, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2021-03-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ff2ee696-9fde-431c-a18b-28640a018d40", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 3/2021-33\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov\nJany Baricovej, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej\n(sudkyňa spravodajkyňa), Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta\nŠorla a Martina Vernarského o návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného\npríslušným predsedom senátu, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky o súlade „ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov“,\nv časti slov „vo vojenských obvodoch“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania takto\nrozhodol:\nNávrh o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. septembra 2019\ndoručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného príslušným predsedom senátu\n(ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „navrhovateľ“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia „§ 16 ods. 2 zákona\nč. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb.\no majetku obcí v znení neskorších predpisov“ v časti slov „vo vojenských obvodoch“,\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\n2. V odôvodnení návrhu najvyšší súd rekapituluje skutkové okolnosti predchádzajúce začatiu\nkonania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) na základe žaloby\nmesta Kremnica (ďalej len „žalobca“) z 22. augusta 1995, ktorou sa žalobca domáhal\nproti žalovanému (Vojenské lesy a majetky SR, š. p.) vydania pozemkov nachádzajúcich sa v obci\n\n, katastrálnom území\n\n, zapísaných na LV č.\nako parcely registra „ “ č.\na ako parcela registra „ “ č.\n\n,\n\nOkresný súd rozsudkom č. k. 21C 208/2014 z 19. mája 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)\nžalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom Krajský súd\nv Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 7 Co 390/2016 z 23. augusta 2017\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu podľa § 421\nods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pričom za nesprávne právne\nposúdenie veci krajským súdom považoval spätnú aplikáciu § 16 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj „zákon č. 138/1991 Zb.“) v znení zákona\nč. 147/1995 Z. z. na posudzovaný prípad, čím podľa žalobcu (dovolateľa) došlo k porušeniu zákazu\nspätného pôsobenia právnych predpisov (k tzv. pravej retroaktivite).\n3. Najvyšší súd uznesením č. k. 8 Cdo 39/2018 z 28. augusta 2019 predmetné konanie prerušil,\n„nakoľko pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade\nprávnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky“.\n4. Zo sumára skutkového stavu veci obsiahnutého v odôvodnení najvyššieho súdu vyplýva,\nže okresný súd v predmetnom konaní dokazovaním dospel k záveru, že v danej veci nebola splnená\njedna zo štyroch podmienok, ktorú vyžadovalo ustanovenie § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb.\nv znení novely vykonanej zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 147/1995 Z. z.“), na prechod vlastníckeho práva zo štátu\nna obec tým, že k prechodu mohlo dôjsť iba v prípade pozemkov nachádzajúcich sa vo vojenských\nobvodoch. V danom prípade sa žalované nehnuteľnosti vo vojenských obvodoch nenachádzali\n(išlo o nespornú skutočnosť). Posudzovanie splnenia ďalších podmienok vyžadovaných pre prechod\nmajetku štátu do majetku žalobcu považoval následne okresný súd za bezvýznamné,\npretože podmienky v zmysle § 16 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z. z. museli\nbyť splnené kumulatívne.\nOkresný súd nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že žalované nehnuteľnosti nadobudol už skôr,\na to na základe § 16 zákona č. 138/1991 Zb. v znení jeho predchádzajúcej novely vykonanej\nzákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 245/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nSlovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 245/1994 Zb.“), účinnej od 1. novembra 1994, a pokiaľ okresný súd\npri rozhodovaní aplikoval § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení jeho novely č. 147/1995\nZ. z. účinnej od 20. júla 1995, závažným spôsobom porušil zákaz spätnej retroaktivity právnych\nnoriem.\nOkresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na závery nálezu ústavného súdu\nč. k. PL. ÚS 3/2000 z 24. apríla 2001, v zmysle ktorých zákonodarca môže v odôvodnených\nprípadoch uplatniť aj spätnú účinnosť právnej úpravy na už existujúce právne vzťahy. V prípade\nzákona č. 138/1991 Zb. pri schvaľovaní pôvodného znenia § 16 v zmysle novely vykonanej\nzákonom č. 245/1994 Z. z. si zákonodarca neuvedomil všetky dôsledky, ktoré táto právna úprava\n\n2\n\nprinesie. Na základe krátkych skúseností z uplatňovania tejto novely reštitučné nároky upravil\nprecíznejšie a jasnejšie, a to nasledujúcou novelou zákona č. 138/1991 Zb. vykonanou zákonom\nč. 147/1995 Z. z. Podľa okresného súdu nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 30/95 konštatoval,\nže § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení jeho novely č. 147/1995 Z. z. nie je protiústavný,\nčo zároveň znamená, že protiústavné nie je ani jeho retroaktívne pôsobenie.\n5. Najvyšší súd zároveň informuje, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu,\nkeď sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a s právnymi závermi okresného súdu,\npričom o. i. poukázal aj na to, že ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 30/95 konštatoval, že § 16\nods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení jeho novely č. 147/1995 Z. z. je v porovnaní\ns predchádzajúcou právnou úpravou precíznejší a jasnejšie upravuje jednotlivé stránky\n(subjekt, objekt, predmet, deň vzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k majetku\nupravenému v § 16 ods. 2.\n6. Najvyšší súd zároveň uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolateľ dovolanie\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom za nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom\npovažoval spätnú aplikáciu ustanovení § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona\nč. 147/1995 Z. z. na posudzovaný prípad, čím podľa dovolateľa došlo k porušeniu zákazu spätného\npôsobenia právnych predpisov (k tzv. pravej retroaktivite). Pokiaľ podľa § 16 zákona č. 138/1991\nZb. v znení jeho novely č. 245/1994 Z. z. sa reštitúcia od 1. novembra 1994 vzťahovala na pozemky\n(pri splnení zákonných podmienok) bez rozdielu, či sa pozemky nachádzali vo vojenských\nobvodoch alebo sa nachádzali mimo vojenských obvodov, tak zákonom č. 147/1995 Z. z.\ndošlo k tomu, že so spätnou účinnosťou od 1. novembra 1994 sa reštitúcia vzťahuje\nuž len na tie pozemky, ktoré sa nachádzajú vo vojenských obvodoch, a teda sa už nevzťahuje\nna pozemky, ktoré sa vo vojenských obvodoch nenachádzajú. Inak povedané, reštitúcia,\nku ktorej došlo ex lege podľa zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 245/1994 Z. z.\npri tých pozemkoch, ktoré sa nenachádzali vo vojenských obvodoch, sa so spätnou účinnosťou\nustanovením § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z. z. ex lege\nzrušila. Právna skutočnosť, ktorá bola určujúca pre nadobudnutie vlastníctva podľa zákona\nč. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 245/1994 Z. z., sa tak spätným pôsobením zákona č. 147/1995\nZ. z. stala právne irelevantnou.\n7. Podľa najvyššieho súdu § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v časti slovného spojenia\n„vo vojenských obvodoch“ (zavedeného jeho novelou č. 147/1995 Z. z.) spätne dopadá i na právne\nvzťahy dovtedy vzniknuté (pôsobí retroaktívne) a v konečnom dôsledku de facto odníma vlastnícke\nprávo obciam k majetku, ktorý tieto dovtedy ex lege nadobudli na základe zákona č. 138/1991 Zb.\nv znení jeho novely č. 245/1994 Z. z. V dôsledku uvedeného je podľa názoru najvyššieho súdu\nustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z. z. v tejto časti\nv rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n8. Navrhovateľ poukázal na všeobecné východiská zákazu pravej retroaktivity v zmysle\nčl. 1 ods. 1 ústavy, pričom v podstatnom uviedol, že zákonodarca premietol nové znenie § 16\nzákona č. 138/1991 Zb. do intertemporálnych ustanovení novelizujúceho zákona č. 147/1995 Z. z.\n3\n\niba tak, že „tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia“. Podľa názoru navrhovateľa potom\nnovelizované ustanovenie zasahuje do už nadobudnutých vlastníckych práv obcí. Tento zásah\nnavyše nesmeroval k zlepšeniu, ale naopak, k zhoršeniu právneho postavenia obcí. Vychádzajúc\nz uvedeného navrhovateľ uzavrel:\n«Podľa názoru dovolacieho súdu prijatá novela zákona o majetku obcí č. 147/1995 Z. z.\n(konkrétne jej ust. § 16 ods. 2 v časti slovného spojenia „vo vojenských obvodoch“) s účinnosťou\nod 20. júla 1995 vykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej.\nDotknutou novelou neboli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti\nskoršieho zákona (nadobudnuté vlastnícke práva k pozemkom mimo vojenských obvodov),\na tieto boli so spätnou účinnosťou vylúčené. Preto, ak v minulosti niekto mal nejaké právo\n(alebo povinnosť) a zákon k tomuto minulému obdobiu toto právo (alebo povinnosť) zruší\nalebo zmení, ide o pravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci\nsa vie, že v minulom období niekto mal nejaké právo, zákon predstiera, že uvedený subjekt dané\nprávo nemal alebo že išlo o iné právo. V okolnostiach danej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou\npravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti. V predmetnej veci\nbolo zmenené pravidlo pochádzajúce z minulosti, pričom aj vlastnícke právo (k majetku mimo\nvojenských obvodov), ktoré obci vzniklo do účinnosti napadnutej novely, bolo zmenené či odobraté,\nčiže nové pravidlá boli aplikované na minulosť. Podľa názoru dovolacieho súdu potom napadnuté\nustanovenie jednoznačne vykazuje znaky pravej retroaktivity.»\n9. Nesúlad napadnutej právnej úpravy s právom na ochranu vlastníckeho práva pred vyvlastnením\npodľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,\nako aj s požiadavkou neodňateľnosti základných práv podľa čl. 12 ods. 1 ústavy najvyšší súd\npreukazuje výsledkami vykonaného testu proporcionality, v rámci ktorého dospel k tomuto záveru:\n«... samotná skutočnosť, že zákon o majetku obcí v znení jeho novely č. 245/1994 Z. z. dovtedy\ntaxatívne neurčoval, na ktorý majetok sa prechod ex lege vzťahuje, nepostačuje na zdôvodnenie\nopodstatnenosti takého zásahu do princípov právneho štátu, akým je spätné pôsobenie zákona\nformou tzv. pravej retroaktivity. Toto, podľa zákonodarcu iba „spresnenie“ majetku,\noproti predchádzajúcej právnej úprave totiž zároveň predstavuje „odňatie“ toho dovtedy\nnadobudnutého majetku, na ktorý sa toto „spresnenie“ nevzťahuje (t. j. majetku mimo vojenských\nobvodov). Preto bolo úlohou zákonodarcu riadne zdôvodniť, v čom spočíva verejný záujem\nna takomto obmedzení majetku. Podľa najvyššieho súdu zákonodarca vo svojej dôvodovej správe\nk prijatiu novely zákona o majetku obcí č. 147/1995 Z. z. dostatočne jasne nevymedzil verejný\nzáujem na prijatí tejto novely, ktorý by mohol „ospravedlniť“ jeho retroaktívne pôsobenie\n(pravú retroaktivitu) vo vzťahu k dovtedy nadobudnutému majetku obcou, ktorý sa nachádza mimo\nvojenských obvodov. V rámci testu proporcionality tak nie sú splnené kritéria vhodnosti,\nnevyhnutnosti ani primeranosti. Práve naopak, v danej veci ide o samoúčelné obmedzenie\nzákladného práva , ktoré je z ústavného hľadiska neprípustné. Právna norma totiž musí smerovať\nk naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý aby odôvodňoval (ospravedlnil) obmedzenie\nzákladného práva alebo slobody. Ak potom právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný\núčel, tak ide zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu\n(m. m. PL. ÚS 23/06) Právna norma v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže\nani obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnuté na dosiahnutie cieľa\n4\n\nňou sledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým\nspôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06).»\n10. V poslednej časti návrhu sa najvyšší súd vyjadril k (ne)existencii prekážky res iudicata\nv súvislosti s predchádzajúcim nálezom ústavného súdu č. k. PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996\na konštatoval, že podľa jeho názoru ústavný súd neskúmal súladnosť ustanovenia\n§ 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy z pohľadu\njeho retroaktívneho pôsobenia na majetok dovtedy obcami nadobudnutý a nachádzajúci\nsa mimo vojenských obvodov. Ústavný súd v prípade § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb.\nv znení zákona č. 147/1995 Z. z. síce vo všeobecnosti konštatoval, že tieto ustanovenia v porovnaní\ns predchádzajúcou právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky\n(subjekt, objekt, predmet, deň vzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k majetku\nupravenému v § 16 ods. 2, a preto v tomto prípade návrhu na vyslovenie ich nesúladu s ústavou\nnevyhovel, avšak nesúlad ustanovenia § 16 ods. 2 nikdy neposudzoval vo vzťahu k zákazu pravej\nretroaktivity, princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní zakotvených v čl. 1 ods. 1 ústavy.\nNavrhovateľ v tejto súvislosti sumarizuje, že ak niektoré ustanovenie zákona je súladné s určitým\nčlánkom ústavy, to ešte neznamená, že je súčasne súladné aj s iným článkom ústavy.\n11. Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n«Ustanovenie § 16 ods. 2 zákona č. 147/1995 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej\nnárodnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obci v znení neskorších predpisov nie je v časti slovného\nspojenia „vo vojenských obvodoch“ v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.»\nII.\nPrávna úprava relevantná pre predbežné prerokovanie návrhu\nna začatie konania\n\n12. Ustanovenie § 16 zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nzákona č. 245/1994 Z. z. účinného do 19. júla 1995 (t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona\nč. 147/1995 Z. z.) znelo:\n„Ustanovenia tohto zákona o prechode vlastníctva na obce sa s účinnosťou od 1. novembra 1994\npoužijú aj vo vzťahu k tomu majetku, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala v období\nod účinnosti zákona do 2. januára 1993.“\n13. Ustanovenie § 16 zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov aktuálne znie:\n„(1) Vlastníctvom obcí, počnúc 1. novembrom 1994, je aj majetok podľa odseku 2,\nktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 1. januára 1993 podľa osobitného predpisu.\n\n5\n\n(2) Majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch,\nktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky\nk 31. októbru 1994.\n(3) (zrušený od 1. mája 1996, pozn.)\n(4) Na účel posúdenia hospodárenia sa zástupcom obcí umožní vstup do vymedzených priestorov\nza podmienok zaručujúcich ochranu zdravia a života.\n(5) Obce sú povinné zachovávať účelové určenie majetku podľa odseku 2 na obranu štátu.\n(6) Vlastnícke právo obcí a vlastnícke právo Slovenskej republiky sa zapíše do katastra\nnehnuteľností.“\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n14. Podstatou návrhu na začatie konania je namietaný nesúlad „ustanovenia § 16 ods. 2 zákona\nč. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. v znení\nneskorších predpisov“ v časti slov „vo vojenských obvodoch“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n15. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná\nrada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n[čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu\nk predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy,\nako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“). Účelom predbežného prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu\nmožno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n16. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či návrh na začatie konania obsahuje\nvšeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu\nna začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania\no súlade právnych predpisov (§ 75 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody\nna jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n17. Návrh na začatie konania podal v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy najvyšší súd,\nktorý je v súlade s § 35 ods. 2 zákona o ústavnom súde zastúpený predsedom príslušného senátu.\nPrávomoc všeobecného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\nje obmedzená čl. 144 ods. 2 ústavy, ako aj § 74 písm. d) zákona o ústavnom súde. Podľa čl. 144\nods. 2 ústavy v prípade, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť\nalebo jeho jednotlivé ustanovenie o prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu,\nmedzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh\nna začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý\nv rozhodnutí je pre súd záväzný. V zmysle § 74 písm. d) zákona o ústavnom súde je súd oprávnený\n\n6\n\npodať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov len v súvislosti s (ním) prejednávanou\nvecou.\n18. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pochádzajúci od všeobecného súdu\nmá nenahraditeľné miesto v systéme špecifickej a koncentrovanej súdnej kontroly ústavnosti,\npretože je nástrojom ochrany konkrétneho jednotlivca priamo pred legislatívnou mocou,\npričom rozhodnutie má všeobecne záväzné derogačné účinky. V slovenskom ústavnom systéme\nje táto nenahraditeľnosť zároveň umocnená tým, že jednotlivec nemôže prostredníctvom ústavnej\nsťažnosti podľa čl. 127 ústavy nárokovo vyvolať konanie o súlade právnych predpisov a na podanie\nnávrhu na vyslovenie nesúladu zákona s ústavou alebo kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami\nnemá k dispozícii ani actio popularis (PL. ÚS 12/2012).\n19. Účelom oprávnenia všeobecného súdu iniciovať konania o súlade právnych predpisov\nje otvorenie priestoru pre ústavný dialóg medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom\na vo všeobecnej rovine zaistenie vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku a ochrana ústavnosti,\nteda zabránenie vzniku napätia, ktoré by pramenilo z povinnosti súdu aplikovať zákon nesúladný\ns nadradeným. Týmto účelom konkrétnej kontroly ústavnosti je zároveň vymedzený i rozsah\noprávnenia všeobecného súdu iniciovať konania o súlade právnych predpisov, ktorý je odlišný\nod ostatných privilegovaných navrhovateľov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy\n(PL. ÚS 4/2019).\nÚstavný súd sa vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zaoberal otázkou aktívnej procesnej\nlegitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov,\npričom možno zhrnúť, že podmienkami aktívnej procesnej legitimácie všeobecného súdu v konaní\no súlade právnych predpisov, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú prejudicialita\n(aplikovateľnosť) napadnutej právnej úpravy v konaní vedenom pred všeobecným súdom\n(napr. PL. ÚS 37/2015, PL. ÚS 15/2016, PL. ÚS 17/2017, PL. ÚS 4/2019 a i.) a domnienka,\nresp. presvedčenie všeobecného súdu o nesúladnosti ním napádanej právnej úpravy.\nPrejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní všeobecného\nsúdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, lebo nie sú splnené procesné podmienky\n(napr. PL. ÚS 7/04, PL. ÚS 4/2019).\n20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy,\nktoré sú primárne zodpovedné za výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou\nvšeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu napádaného\nustanovenia a na účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil. Povinnosťou\nvšeobecného súdu je tak predstaviť ústavnému súdu nielen skutkový stav,\nz ktorého pri svojom rozhodovaní vychádza alebo bude vychádzať, ale predstaviť mu aj predbežné\nprávne posúdenie takto zisteného skutkového stavu. Z úvah všeobecného súdu pritom\nmusí byť zrejmé, že práve napadnutá právna norma ho vedie k určitému výsledku, ktorý je ústavne\nneakceptovateľný, a že táto norma je povinnou (nevyhnutnou) súčasťou právneho poriadku.\nÚstavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto závery\nvšeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne posúdiť\n\n7\n\nsplnenie podmienok konania pred všeobecným súdom, ako aj prejudicialitu (aplikovateľnosť)\nnapadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel.\nIV.\nPosúdenie prípustnosti návrhu na začatie konania\no súlade právnych predpisov\n21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 ods. 1 písm. a) zákona\no ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov je o. i. tiež posúdiť, či tento nie je neprípustný z dôvodu,\nže sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo\nlen o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.\n22. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni, aby sa ústavný súd opakovane zaoberal\na rozhodoval o materiálne totožných návrhoch na začatie konania o súlade právnych predpisov\ndoručených ústavnému súdu. Zásada zákazu rozhodovať a konať vo veciach už raz rozhodnutých\n(res iudicata) vyplýva z princípu právnej istoty, ktorý možno vyvodiť z princípu právneho štátu.\nIde o procesný dôvod na vyslovenie neprípustnosti takého návrhu, ktorý sa týka veci,\no ktorej ústavný súd rozhodoval meritórnym spôsobom.\n23. V konaní o súlade právnych predpisov je totožnosť veci daná materiálnou zhodou predmetu\nkonania, teda o prekážku res iudicata pôjde v prípade, ak je novým návrhom na začatie konania\no súlade právnych predpisov namietaná ústavná nekonformita totožnej právnej úpravy\n(t. j. už predtým\nneúspešne\nnapadnutého\nprávneho\npredpisu,\njeho\nčasti\nalebo niektorého jeho ustanovenia, ktorých znenie nebolo zmenené) vo vzťahu k materiálne\ntotožným referenčným normám, ako to bolo v predchádzajúcom návrhu na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov.\nNa druhej strane o prekážku res iudicata nepôjde v prípade, ak by bola novým návrhom na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov síce namietaná ústavná konformita totožnej právnej úpravy\n(t. j. už predtým neúspešne napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého\njeho ustanovenia, ktorých znenie nebolo zmenené), avšak vo vzťahu k materiálne\niným referenčným normám, ako to bolo v predchádzajúcom návrhu na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov.\n24. Navrhovateľ návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhuje vysloviť\nnesúlad ustanovenia „§ 16 ods. 2 zákona č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nSlovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov“\nv časti slov „vo vojenských obvodoch“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,\nako aj s čl. 1 dodatkového protokolu.\n25. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že predmetom konania vedeného na ústavnom súde\npod sp. zn. PL. ÚS 30/95 už bolo posúdenie návrhu na začatie konania o súlade celého zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej\n\n8\n\nnárodnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, s čl. 12 ods. 1, čl. 13\nods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.\nNavrhovateľ v uvedenom konaní (skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pozn.)\nnávrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov pritom o. i. namietal, že „Zákon\nnerešpektuje najmä požiadavku právnej istoty, dôvery v právo a možnosť spoliehať sa na to, že štát\nposkytne fyzickým a právnickým osobám efektívnu ochranu ich práv v súlade s platnou právnou\núpravou, že im nebude brániť v realizácii oprávnených subjektívnych práv.“.\nV predmetnom konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd nálezom č. k. PL. ÚS 30/95\nz 2. apríla 1996 vyslovil nesúlad § 16 ods. 3 a § 16 ods. 4 prvej vety zákona č. 138/1991 Zb.\n26. V náleze č. k. PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996, v rámci ktorého ústavný súd posudzoval ústavnú\nkonformitu celého zákona č. 147/1995 Z. z., pritom ústavný súd vo vzťahu k navrhovateľom\nnapadnutému ustanoveniu § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení zákona č. 147/1995 Z. z.\nkonštatoval:\n„V prípade napadnutých ustanovení v čl. I bode 4, t. j. ustanovení § 16 ods. 1 a 2 zákona\nč. 147/1995 Z. z., nemožno vo vzťahu k ním vysloviť ich nesúlad s ústavou, ako to v petite návrhu\npožadoval navrhovateľ. Práve naopak, tieto ustanovenia v porovnaní s predchádzajúcou právnou\núpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky (subjekt, objekt, predmet, deň\nvzniku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k majetku upravenému v § 16 ods. 2 zákona\nč. 147/1995 Z. z. Preto ani v tomto prípade nemožno vyhovieť petitu návrhu. Podobne ani obsah\nčl. II a čl. III zákona č. 147/1995 Z. z. nie je v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavy. Ústavný\nsúd, vychádzajúc z predchádzajúcich právnych úvah a právneho posúdenia napadnutých častí\nzákona č. 147/1995 Z. z., dospel k záveru, že citovaný zákon ako celok nie je v nesúlade s ústavou.“\n27. Ústavný súd už v náleze č. k. PL. ÚS 30/95 z 2. apríla 1996 dospel k jednoznačnému záveru,\nže zákon č. 147/1995 Z. z. ako celok (vrátane aktuálne napadnutého § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991\nZb.) nie je v nesúlade s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. s ústavou.\n28. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje, že ústavný súd v predchádzajúcom konaní vedenom\npod sp. zn. PL. ÚS 30/95 nepreskúmaval súladnosť napadnutej právnej úpravy z pohľadu\njej možného retroaktívneho pôsobenia, a preto by ústavný súd mal osobitne pristúpiť k posúdeniu\n(ne)súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje,\nže sa s týmto záverom navrhovateľa nemožno stotožniť.\n29. Totiž, ako už bolo uvedené, v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 30/95\nústavný súd posudzoval súladnosť napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a ochrana\nvlastníctva poskytovaná v čl. 20 ústavy implikuje hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne garancie\n(PL. ÚS 42/2015), pričom k týmto garanciám ochrany vlastníctva sa podľa názoru ústavného súdu\nradí aj zákaz (pravej) retroaktivity právnych noriem upravujúcich vlastníctvo. Z uvedeného\nteda vyplýva, že pokiaľ ide o zákaz (pravej) retroaktivity právnych noriem, predstavuje čl. 20\nústavy a čl. 1 ods. 1 ústavy materiálne zhodnú referenčnú normu.\n\n9\n\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že navrhovateľ (skupina poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky, pozn.) v predmetnom konaní o súlade právnych predpisov vedenom\nna ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 30/95 o. i. namietal aj skutočnosť (pozri 22. bod odôvodnenia\ntohto uznesenia), že zákon č. 147/1995 Z. z. ako celok „nerešpektuje požiadavku právnej istoty“,\nktorej integrálnou súčasťou je nepochybne i zákaz (pravej) retroaktivity, pričom z výroku\nrozhodnutia nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 30/95 je zrejmé, že ústavný súd\nsa s touto argumentačnou líniou predmetného návrhu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov nestotožnil a nevyslovil nesúlad celého napadnutého zákona č. 147/1995 Z. z.\nMožno tak uzavrieť, že ak ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 30/95 nedospel k záveru o nesúlade\nzákona č. 147/1995 Z. z. ako celku (vrátane aktuálne napadnutého ustanovenia § 16 ods. 2 zákona\nč. 138/1991 Zb.) s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, znamená to zároveň, že v rámci prieskumu napadnutej\nprávnej úpravy nezistil ani možný nesúlad zákona č. 147/1995 Z. z. ako celku (vrátane aktuálne\nnapadnutého ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.) so zákazom (pravej) retroaktivity\nprávnych noriem.\n30. V okolnostiach danej veci možno uzavrieť, že v časti návrhu navrhovateľa na začatie konania\no súlade právnych predpisov namietajúcej nesúlad napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1, čl. 12\nods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy ide z materiálneho hľadiska o vec, o ktorej ústavný súd už rozhodol.\n31. Uvedený záver rovnako platí, aj pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad napadnutej\nprávnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu, ktorý je materiálne totožnou referenčnou normou\nvo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ktoré ako referenčné normy už boli uplatnené\nv predchádzajúcom konaní o súlade právnych predpisov.\n32. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde\ndospel k záveru, že návrh navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné\nodmietnuť ako neprípustný podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55\npísm. a) zákona o ústavnom súde.\n33. Nad rámec záveru ústavného súdu o neprípustnosti predmetného návrhu na začatie konania\no súlade právnych predpisov ústavný súd pripomína, že čl. 152 ods. 4 ústavy stanovuje\ninterpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť\ntak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,\npričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný\ndôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť\nuplatňovať právnu normu v súlade s ústavou. Povedané inak, zo zásady ústavne konformného\nvýkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu\nprichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad,\nktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv\nfyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane najvyššieho súdu\nsú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou\n\n10\n\n(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (PL. ÚS 32/2015,\nPL. ÚS 39/2015).\nPodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy disponuje dostatočnými\nprostriedkami, aby sám ústavne konformne posúdil veci. V tejto súvislosti ústavný súd\npredovšetkým poukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení\nnajvyšším súdom. Ústavný súd sa v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pri zakladaní\nsvojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu sú ústavou povolané\nchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\n34. Pokiaľ navrhovateľ vo vzťahu k napadnutej právnej úprave, ktorá z hľadiska svojho obsahu\nnepochybne patrí medzi reštitučné predpisy, namieta jej nesúlad so zákazom pravej retroaktivity,\nústavný súd mu dáva do pozornosti názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý, vychádzajúc\nzo svojej predchádzajúcej judikatúry, v náleze č. k. Pl. ÚS 24/98 z 22. septembra 1999\no. i. konštatoval: „Je-li vůbec možno u restitučních předpisů hovořit o retroaktivitě, jedná\nse o retroaktivitu nepravou, jež je v právní teorii i v praxi považována za přijatelnou.“\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. marca 2021\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n11", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "reštitúcia-reštitučné zákonodárstvo", "reštitúcia-reštitučný titul", "res iudicata (prekážka veci rozsúdenej)", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ca66f1e4-b5df-4f15-9bca-9f42d7bc44aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.4.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.4.2019.1"}, {"guid": "ussr:de2e9140-75c1-4a37-af4b-79c881ae2085", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.15.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.15.2016.1"}, {"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1"}, {"guid": "ussr:13749880-89cc-45bc-b56e-4f65c9091abe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1"}, {"guid": "ussr:4db7bb8d-5e27-469a-a1ae-a1bc71491017", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.32.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 32/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 32/2015 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.32.2015.1"}, {"guid": "ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21"}, {"guid": "ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8"}, {"guid": "ussr:54e5f9cc-9efa-4740-ba31-e2a44b894fa1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/95 z 2. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-02", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1"}, {"guid": "0fcfc71b-ff6f-454b-bd4e-e454b28d4b77:4b37f45f-f82f-41b1-984d-583691c9270c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1", "spisova_znacka": "8Cdo/39/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/39/2018 z 20. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5714216067.1"}, {"guid": "8a2ded98-2abc-4f3d-a330-533b8b6edad1:898e068c-2ebb-4d5b-9d6c-67fae9994070", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5716205699.1", "spisova_znacka": "7Co/390/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/390/2016 z 10. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-01-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5716205699.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:746e0269-bb68-40b7-a356-44981baeba31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.207.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 207/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 207/2022 z 12. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.207.2022.1"}, {"guid": "bc2aab91-ade3-4b0b-9176-2a45946f0679:9b137111-2449-4c0b-825b-c714413b0e70", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2", "spisova_znacka": "8Cdo/39/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/39/2018 z 23. 2. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5714216067.2"}]}