{"guid": "ussr:b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2019 z 10. 11. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. novembra 2021, sp. zn. PL. ÚS 25/2019, ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2021-11-10", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 25/2019-117\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Rastislava\nKaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Roberta Šorla, Ľuboša\nSzigetiho a Martina Vernanského o návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade\nustanovení § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v časti „daňové identifikačné číslo“ a v časti\n„unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“\nzákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení\nzákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov s čl. 16\nods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie za účasti\nvlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej\npokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\nv časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej\ntržby“ n i e j e v s ú l a d e s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 17. septembra 2019 doručený návrh navrhovateľov na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení\n\n§ 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v časti „daňové identifikačné číslo“ (ďalej aj „DIČ“) a v časti\n„unikátny identifikátor kupujúceho (ďalej aj „UIK“), ak je predložený kupujúcim pred\nzaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej\npokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoERP“) s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8 a čl. 52\nods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) .\n2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 25/2019-33 z 18. decembra 2019 prijal na ďalšie konanie\nnávrh navrhovateľov v celom rozsahu.\n3. Navrhovatelia vo svojom návrhu napádajú ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1\nv časti „daňové identifikačné číslo“ a v časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený\nkupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej\nregistračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“) ako súčasť právnej\núpravy tzv. systému e-kasa (ďalej len „e-kasa“).\n4. Námietky navrhovateľov k sporným právnym predpisom možno rozdeliť do týchto oblastí:\nI.1. Namietaný nesúlad s právom na nedotknuteľnosť súkromia a právom na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života:\n5. V tejto časti návrhu navrhovatelia napádajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 16 ods. 1, čl. 19\nods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 7 a čl. 52 ods. 1 charty.\n6. Navrhovatelia o. i. argumentujú tým, že «4 Ustanovenia § 8 ods. 1 a § 8a ods. 1 Zákona\nustanovujú povinnosť podnikateľa pri evidovaní tržieb v pokladnici e-kasa klient zabezpečiť\nodovzdávanie orgánom verejnej moci veľkého rozsahu osobných údajov o kupujúcich širokého\nspektra produktov a služieb. Spracúvanie a poskytovanie niektorých z týchto údajov, či už jednotlivo\nalebo v spojení s inými údajmi, môže, a za istých okolností bude, predstavovať citeľný zásah do\nosobnej sféry dotknutých osôb.\nNavrhovatelia sú presvedčení, že takto Zákonom predpísaný zber údajov, ako aj ich odovzdávanie\norgánom verejnej správy, je neproporcionálny a neodôvodnený, keďže uvedený Zákonom\ndeklarovaný cieľ je možné dosiahnuť aj bez toho, aby z elektronických registračných pokladníc boli\nodovzdávané údaje v uvedenom neprimeranom rozsahu a uvedeným neprimeraným spôsobom...\n7 V ustanovení § 8a ods. 1 Zákona je tak stanovená povinnosť podnikateľa do systému e- kasa\nzasielať nielen rozsiahle množstvo údajov týkajúcich sa podnikateľa, ale aj široký rozsah údajov\ntýkajúcich sa osôb, ktoré s podnikateľom vstupujú do záväzkových vzťahov (v jazyku Zákona\na nižšie tiež „kupujúcich“). Na povinnosť spracúvať a ďalej poskytovať takéto neprimerane\nrozsiahle množstvo osobných údajov však podľa navrhovateľov neexistuje žiadny legitímny dôvod.\nAko je naznačené už vyššie v tomto návrhu, spracúvanie a poskytovanie niektorých z týchto údajov\nči už jednotlivo alebo v spojení s inými údajmi, môže predstavovať citeľný zásah do osobnej sféry\ndotknutých osôb...\n\n2\n\n19 Zavedenie povinnosti poskytovať údaje podľa napadnutých ustanovení predstavuje citeľný zásah\ndo súkromného života dotknutých osôb. ZoERP nespĺňa požiadavky kladené na takýto druh zásahu,\na to jednak z dôvodu, že poskytovanie uvedených údajov nie je odôvodnené a tiež z dôvodu, že\nv ZoERP absentuje vymedzenie dostatočných záruk proti zneužitiu informácií o súkromí\njednotlivcov. Zo Zákona pritom nie je zrejmé ani to, či k takto získaným údajom, ktoré sa stanú\nsúčasťou informačných systémov Finančnej správy SR, majú prístup len samotné zložky Finančnej\nsprávy SR, alebo aj iné osoby. Ide teda o získavanie a spracúvanie osobných údajov v miere, ktorá\nporušuje základné ľudské práva a slobody chránené medzinárodnými dokumentárni a Ústavou\nSR.».\n7. Navrhovatelia preto uzavreli, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2\nústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 7 a čl. 52 ods. 1 charty. Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd\nrozhodol, že napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s príslušnými referenčnými normami.\nI.2. Namietaný nesúlad s právom na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,\nzverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe:\n8. V tejto časti návrhu navrhovatelia napádajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 3\nústavy, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty.\n9. Navrhovatelia o. i. argumentujú tým, že „5 Navrhovatelia tiež majú za to, že nie sú stanovené\ndostatočné záruky proti možnosti zneužitia údajov, ktoré sa postupmi stanovenými Zákonom\ndostanú do dispozície podnikateľa v jeho elektronickej registračnej pokladnici, a tým aj do\ndispozície štátu...\n20 Z údajov identifikujúcich konkrétnych kupujúcich a z údajov o nimi nakúpených tovaroch\na službách je možné vyčítať každodenné návyky konkrétnych kupujúcich, ich sociálne postavenie\na finančné možnosti (podľa ceny tovaru alebo služby), údaje týkajúce sa ich zdravotného stavu\n(napríklad podľa údajov o nákupe liekov), náboženské zameranie (podľa nákupu tovarov\ns náboženskou témou) alebo údaje o intímnom živote týchto ľudí (podľa nákupu tovarov alebo\nslužieb intímneho charakteru). Ak sú tieto údaje navyše kombinované s ďalšími údajmi, ktoré majú\norgány verejnej moci k dispozícií (napr. údaje o podnikaní, uzavretí manželstva, evidencií\nmotorových vozidiel), je možné vytvoriť prehnane presný profil jednotlivca...\n23 Uvedené riziká sú najviac reálne pri technológiách, ktoré v rámci svojej činnosti zbierajú\na uchovávajú veľké množstvo údajov. Takouto technológiou je aj systém e-kasa, ktorého\nesenciálnou súčasťou je prenos a spracúvanie obrovského množstva (osobných) údajov v reálnom\nčase. Algoritmické spracúvanie osobných údajov tiež môže generovať nové korelácie medzi\ninformáciami týkajúcimi sa identifikovaných kupujúcich a informáciami, ktoré už orgány verejnej\nmoci majú k dispozícií. Výsledkom takéhoto spracúvania osobných údajov môžu byť tiež skupinové\nprofily jednotlivých vrstiev obyvateľstva.“.\n10. Navrhovatelia preto uzavreli, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 19 ods. 3 ústavy, čl. 8\na čl. 52 ods. 1 charty. Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté\nustanovenia nie sú v súlade s príslušnými referenčnými normami.\n\n3\n\nII.\nStanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka a ďalší priebeh konania\nII.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:\n11. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) vo svojom stanovisku č. PREDS11/2020 z 12. júla 2020 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a nebude zaujímať\nstanovisko k predmetnej veci.\nII.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:\n12. Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“) vo svojom stanovisku č. 03206/2020/100 z 10. februára 2020 o. i. uviedla, že\n«Zákon č. 289/2008 Z. z. upravuje povinnosti podnikateľov, t. j. predajcov tovaru a poskytovateľov\nslužieb pri evidencii prijatých tržieb a výrobcov, distribútorov a predajcov pokladníc\na neustanovuje žiadne povinnosti pre kupujúcich.\nDaňové identifikačné číslo DIČ je prideľované daňovému subjektu správcom dane na účely jeho\njednoznačnej identifikácie a z dôvodu eliminovania potreby spracúvania iných osobných údajov,\nvrátane rodného čísla a dátumu narodenia v prípade fyzických osôb, teda účelom jeho existencie je\naj ochrana osobných údajov, čo je jednoznačným dôvodom pre posúdenie takéhoto spracúvania\nosobných údajov ako primeraného a proporcionálneho, eliminujúceho väčší rozsah štátneho\nzásahu, avšak umožňujúci jednoznačnú identifikáciu podnikateľa pre finančnú správu, čo\nopodstatňuje záver o nevyhnutnosti spracúvania tohto údaja. I keď DIČ je osobným údajom podľa\n§ 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z.“), funkciu identifikovateľnosti osoby plní len vo vzťahu\nk finančnej správe, prípadne vo vzťahu k inému oprávnenému spracúvateľovi tohto údaja. Účel jeho\nexistencie a spracúvania je vymedzený prioritne daňovými predpismi, pričom zákon\nč. 289/2008 Z. z. rozšíril jeho používanie aj na účely evidencie prijatej tržby, čím právna norma\nspĺňa požiadavky na zákonnosť právnej úpravy.\nNevyhnutnosť spracúvania údajov je daná aj z dôvodu, že doklady z elektronickej registračnej\npokladnice (ďalej len „ERP“), ako aj z PEKK (pokladnica e-kasa klient, pozn.) štandardne plnia aj\nfunkciu faktúry podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) a zároveň aj funkciu podkladu k vyhotoveniu\núčtovného dokladu podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), a teda aj dokladu posudzovaného na účely zákona\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.\nUstanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 289/2008 Z. z. upravujú obsahové náležitosti\npokladničného dokladu vyhotoveného ERP. Toto ustanovenie nenadväzuje na ustanovenie § 8a\nods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z., ktoré upravuje rozsah údajov zasielaných do systému e-kasa,\npretože z ERP nie sú zasielané údaje do systému e-kasa, pretože ERP so systémom e-kasa nie je\nprepojená.\nV ustanovení § 8a ods. 1 je použitá odvolávka len na ustanovenia § 8 ods. 1 písm. g) z dôvodu, aby\nnebol tento údaj uvádzaný v zákone duplicitne, ak sa dá priamo v zákone na konkrétne znenie\nodvolať.\n\n4\n\nUnikátny identifikátor kupujúceho (ďalej len „UIK“) nie je osobný údaj. UIK si kupujúci zvolí sám.\nAk ide o kupujúceho, ktorý je registrovaný pre daň z príjmov, identifikátorom môže byť jeho daňové\nidentifikačné číslo. UIK je nepovinný údaj, ktorý môže byť uvedený na pokladničnom doklade po\ndohode kupujúceho a podnikateľa.\nNa základe vyššie uvedeného je vláda presvedčená, že ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a\nods. 1 v slovách „daňové identifikačné číslo“ a v slovách „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je\npredložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní\nelektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov\nv znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov je v súlade s Ústavou a ustanoveniami\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho návrh\nnavrhovateľov považujeme za nedôvodný a navrhujeme aby Ústavný súd rozhodol tak, ako je\nuvedené v časti II. tohto stanoviska.».\n13. Vláda vo svojom stanovisku č. 03206/2020/100 z 10. februára 2020 navrhuje, aby ústavný súd\nnávrhu nevyhovel.\nII.3. Stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky:\n14. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo svojom stanovisku č. k. 1 GÚp 4/20/1000-5\nz 20. februára 2020 o. i. uviedla, že «Daňové identifikačné číslo („DIČ“) prideľuje orgán daňovej\nsprávy daňovému subjektu na účely jeho identifikácie a z dôvodu eliminovania potreby vedenia\niných údajov (napr. registračná povinnosť v zmysle § 49a zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov).\nV minulosti v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov bola fyzická osoba, ktorá nie je povinná sa podľa tohto alebo\nosobitného zákona registrovať pri styku so správcom dane povinná uvádzať rodné číslo. Takúto\npovinnosť už fyzická osoba v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov nemá. Takáto právna úprava by totiž mohla narážať\nna právnu úpravu ochrany osobných údajov.\nSkupina poslancov vo svojom návrhu na podporu svojej argumentácie uviedla závery formulované\nv náleze Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 26/16, tento však nemožno aplikovať na právny\nstav na Slovensku, keďže DIČ na Slovensku nie je na rozdiel od Českej republiky tvorený na základe\nrodného čísla ani na základe žiadneho iného osobného údaju.\nUnikátny identifikátor kupujúceho je nepovinný údaj, ktorý môže byť uvedený na pokladničnom\ndoklade po dohode kupujúceho a podnikateľa. Ak tento údaj nebude uvedený na pokladničnom\ndoklade, podnikateľ nebude môcť byť sankcionovaný, nakoľko ide o nepovinný údaj.\nKeďže ide o nepovinný (dobrovoľný) údaj vo forme alfanumerického reťazca znakov, ktorý si môže\nzvoliť sám kupujúci a je len na vôli kupujúceho, či ho pri kúpe (pred zaevidovaním prijatej tržby)\npredloží (či sa ním preukáže), pričom finančná správa nemá prístup k dokumentácii podnikateľa\n(predávajúceho), ktorý si vedie evidenciu o unikátnych identifikátoroch kupujúcich (ďalej aj\n„UIA“), finančná správa nemá nástroje na stotožnenie kupujúceho.\nVzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že ustanovenie § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1\nv slovách „daňové identifikačné číslo“ a v slovách „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je\npredložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní\n5\n\nelektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov\nv znení neskorších predpisov nie je v rozpore s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, 8 a čl. 52 ods. 1\nCharty základných práv Európskej únie.».\nII.4. Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:\n15. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojom\nstanovisku č. k. KP 3/2020-26 z 1. júna 2020 o. i. uviedol, že «Právna úprava upravujúca obsah\npokladničného dokladu uvedená v § 8 ods. 1 písm. b) a g) sama osebe nie je spôsobilá zasiahnuť do\nústavou garantovaného práva (predávajúceho ani kupujúceho) na ochranu osobných údajov.\nPri akceptovaní výkladu, že slovné spojenie „daňové identifikačné číslo“ v ustanovení § 8a ods. 1\nsa týka len predávajúceho rovnako nie je dôvod návrhu vyhovieť.\nSlovné spojenie „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním\nprijatej tržby“ sa z doterajšieho znenia zákona sa javí ako nejasné, podmienky a spôsob použitia\ntohto inštitútu sú nedostatočne upravené. V tomto stave poznania veci sa k ústavnosti tejto časti\npetitu návrhu skupiny poslancov nevyjadrujem.».\nII.5. Stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky:\n16. Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad na ochranu osobných\núdajov“) vo svojom stanovisku č. 00264/2020-Op-2 z 30. júla 2020 o. i. uviedol, že „Z uvedeného\nvyplýva, že kupujúci si toho času môže sám zvoliť UIK a tiež to, či ho poskytne, avšak, ak je\nkupujúcim osoba registrovaná pre daň z príjmov, môže byť jej UIK aj daňové identifikačné číslo,\nktoré jej bolo pridelené.\nV prípade, ak si však kupujúci UIK zvolí a predloží ho podnikateľovi pred zaevidovaním tržby, tak\ntovary alebo služby budú v zmysle uvedenej novely online (prípadne následne offline) zaslané\nfinančnej správe spolu s UIK, teda finančná správa bude disponovať aj týmito údajmi od\nobchodníka o kupujúcom, nakoľko ak si kupujúci s predávajúcim zadanie UIK dohodne obchodník\nje povinný aj tento údaj zaslať v zmysle mu vyplývajúcej zákonnej povinnosti podľa § 8a ods. 1\nzákona č. 289/2008 Z. z.\nTaktiež z vyššie citovanej dôvodovej správy, ktorá sa týka UIK nie je zrejmý účel spracúvania UIK\nspolu s nakúpenými položkami tovaru a služieb a úrad nevidí súvislosť medzi účelom novely ako\ncelku a zavedením a spracúvaním UIK; z dostupných materiálov takáto súvislosť nevyplýva\na inštitút UIK v teraz nastavenom režime spracúvania podľa úradu nijako neprispieva k tomu, aby\nštát dosiahol sledovaný cieľ, ktorým je eliminácia krátenia prijatých tržieb.\nŠtátny orgán môže aj v zmysle ústavy konať len to, čo má zákonom dovolené, ustanovené\na vzhľadom na to, ako sme uviedli vyššie, že účel spracúvania pre údaje týkajúce sa UIK v spojení\ns konkrétnym tovarom a službou nie je novelou vôbec, alebo riadne ustanovený je len veľmi ťažké\nurčiť, akým spôsobom sú získané údaje štátnou správou (finančnou správou) spracúvané avšak nie\nje možné vylúčiť, že uvedené údaje vzhľadom na ich netransparentné spracúvanie môžu byť\npredmetom ich využitia aj na profilovanie konkrétnej fyzickej osoby.\nPokiaľ ide o profilovanie zo strany predávajúceho a možnosti jeho vykonávania na základe\nspracúvania UIK a konkrétneho tovaru a služby aj vzhľadom na obmedzené možnosti podnikateľa\n6\n\nby bolo veľmi špekulatívne sa vyjadrovať k tomu do akej miery je podnikateľ svojimi prostriedkami\nschopný identifikovať osobu kupujúceho a vytvárať jej profily. Považujeme však za potrebné dodať,\nže podnikatelia už teraz majú legálnu možnosť, ako získať nákupné preferencie kupujúceho tak, aby\no tom bol informovaný a prípadne z odovzdávania takýchto údajov aj profitoval; ide v súčasnosti\no používaný model vernostných kariet, kedy kupujúci na základe súhlasu alebo oprávneného záujmu\npredávajúceho vie, že tento o ňom zbiera osobné údaje.\nV kontexte spracúvania osobných údajov podľa osobitných predpisov sa javí, že ide o vzťah dvoch\nsamostatných prevádzkovateľov; nakoľko povinnosť odovzdať údaje UIK a tovar a službu je\npovinnosťou podnikateľa – predávajúceho, akonáhle si kupujúci UIK zvolí, javí sa, že údaje sú\npredmetom záujmu skôr finančnej správy, ako podnikateľa. Aj vzhľadom na absenciu stanovenia\núčelu spracúvania UIK spolu s tovarom a službami je preto veľmi ťažké zaujať jednoznačný postoj\nv tom, aké postavenie majú pri spracúvaní uvedených údajov jednotlivé subjekty. Uvedené je\ndôsledkom nesprávneho a nekonzistentného ustanovenia jasných a presných pravidiel spracúvania\nod počiatku, kedy v zákone absentujú základné nastavenia spracúvania pre UIK v spojení s tovarom\na službou.“.\nII.6. Stanovisko Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky:\n17. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo svojom\nstanovisko č. 356624/2020 z 30. júla 2020 o. i. uviedlo, že «Návrhom napadnuté ustanovenia § 8\nods. 1 písm. b) a g) zákona č. 289/2008 Z. z. upravujú obsahové náležitosti pokladničného dokladu\nvyhotoveného elektronickou registračnou pokladnicou (ďalej len „ERP“), používanie ktorých bolo\nukončené k 31.12.2019. Na uvedené ustanovenia však nenadväzuje ustanovenie § 8a ods. 1\nzákona č. 289/2008 Z. z., ktoré upravuje rozsah údajov zasielaných do systému e-kasa, pretože\nz ERP nie sú zasielané údaje do systému e-kasa (ERP so systémom e-kasa nie je prepojená).\nV ustanovení § 8a ods. 1 je použitý odkaz na ustanovenia § 8 ods. 1 písm. g) len z legislatívnotechnických dôvodov.\nDaňové identifikačné číslo (ďalej len „DIČ“) je prideľované daňovému subjektu správcom dane na\núčely jeho jednoznačnej identifikácie a z dôvodu eliminovania potreby spracúvania iných osobných\núdajov, vrátane rodného čísla a dátumu narodenia v prípade fyzických osôb, teda účelom jeho\nexistencie je aj ochrana osobných údajov, čo je jednoznačným dôvodom pre posúdenie takéhoto\nspracúvania osobných údajov ako primeraného a proporcionálneho, eliminujúceho väčší rozsah\nštátneho zásahu, avšak umožňujúci jednoznačnú identifikáciu podnikateľa pre finančnú správu, čo\nopodstatňuje záver o nevyhnutnosti spracúvania tohto údaja.\nDIČ plní funkciu identifikovateľnosti osoby len vo vzťahu k finančnej správe, prípadne vo vzťahu\nk inému oprávnenému spracúvateľovi tohto údaja. Účel jeho existencie a spracúvania je vymedzený\nprioritne daňovými predpismi, pričom zákon č. 289/2008 Z. z. rozšíril jeho používanie aj na účely\nevidencie prijatej tržby, čím právna norma spĺňa požiadavky na zákonnosť právnej úpravy.\nNevyhnutnosť takéhoto spracúvania údajov je daná aj z dôvodu, že doklady z ERP ako aj z PEKK\nštandardne plnia aj funkciu faktúry podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) a zároveň aj funkciu účtovného\ndokladu podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o účtovníctve“), a teda aj dokladu posudzovaného na účely zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení neskorších predpisov.\n\n7\n\nAby bolo možné pokladničný doklad vyhotovený ERP alebo PEKK považovať za zjednodušenú\nfaktúru, musí obsahovať zákonom č. 222/2004 Z. z. predpísané náležitosti. Z uvedeného dôvodu\npokladničný doklad vyhotovený ERP, ako aj PEKK obsahuje okrem iného také povinné údaje, ktoré\nkorešpondujú s náležitosťami zjednodušenej faktúry upravenými zákonom č. 222/2004 Z. z...\nUnikátny identifikátor kupujúceho (ďalej len „UIK“) nie je osobný údaj. UIK si kupujúci zvolí sám.\nAk ide o kupujúceho, ktorý je registrovaný pre daň z príjmov, identifikátorom môže byť jeho DIČ.\nUIK je nepovinný údaj, ktorý môže byť uvedený na pokladničnom doklade výlučne po dohode\nkupujúceho a podnikateľa.\nV odseku 8 návrhu navrhovatelia uvádzajú, že: „Unikátnym identifikátorom kupujúceho je v zmysle\nZákona taktiež údaj, ktorý je pridelený kupujúcemu v prípade, že používa tzv. vernostné alebo\nzľavové karty.“ V tejto súvislosti zastávame názor, že v zákone č. 289/2008 Z. z. nie je zrejmý,\ndokonca ani naznačený, vzťah medzi UIK a vernostnou kartou zákazníka, a preto uvedené nie je\nmožné konštatovať. Ak by sme pripustili, že číslo vernostnej karty možno považovať za osobný údaj,\npredávajúci ho v žiadnom prípade nesmie bez súhlasu kupujúceho zaslať do systému e-kasa. UIK\nslúži na to, aby sa kupujúci identifikoval voči systému e-kasa v pripravovanej zóne kupujúceho\n(zatiaľ táto zóna ešte neexistuje), ktorá kupujúcemu poskytne prehľad realizovaných výdavkov, bude\nslúžiť ako podklad pre účtovníctvo kupujúceho-podnikateľa, na evidenciu dokladov pre potreby\nreklamácií, resp. na archiváciu prijatých pokladničných dokladov.\nAni zaslaním ID zákazníckej karty finančná správa nezískava žiadne iné údaje, ktoré sa k danej\nkarte viažu (napr. trvalý pobyt, meno a priezvisko, telefón a podobne). Tieto údaje (ak vôbec) má\nlen podnikateľ, ktorý vydal zákaznícku kartu a nikdy ich v zmysle zákona č. 289/2008 Z. z.\nneposkytuje finančnej správe pri evidencii tržieb (mohol by tak postupovať len v prípade, že by o to\nkupujúci požiadal, t. j. dobrovoľne).\nUIK je dobrovoľný údaj, ktorý je na pokladničnom doklade uvedený iba na základe dohody\ns kupujúcim, pričom pri každom nákupe, resp. u každého podnikateľa môže kupujúci použiť iný\nidentifikátor (napr. NBÚ1234567, potom NBÚ2345678). Rôzni kupujúci môžu uviesť identické\nidentifikátory. Finančná správa preto nedokáže UIK priradiť ku konkrétnemu kupujúcemu. Nakoľko\nUIK je nepovinný údaj, nemožno hovoriť o neprimeranom zásahu do práv a slobôd kupujúcich.\nDIČ je jedinečný identifikátor vygenerovaný systémom finančnej správy, ktorý neobsahuje údaj\no rodnom čísle. Uvedený princíp bol zavedený ešte v čase platnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe\ndaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom\nod 01.01.2005, a to na základe jeho novely zákonom č. 679/2004 Z. z., ktorým bola zmenená dikcia\n§ 31 ods. 11. Tento údaj používa podnikateľ, resp. daňový subjekt vždy pri komunikácii s finančnou\nsprávou. Z uvedeného dôvodu bolo stanovené, že DIČ slúži na identifikáciu podnikateľa pri\nkomunikácii PEKK so systémom e-kasa. Na základe tohto identifikátora je možné jednoznačne\nurčiť, ktorý podnikateľ zaslal z PEKK údaje do systému e-kasa. Uvedením DIČ podnikateľa\n(predajcu, poskytovateľa služby) na pokladničnom doklade vyhotovenom PEKK podnikateľa podľa\nnášho názoru nedochádza k porušeniu práv upravených Ústavou Slovenskej republiky. Štandardne\npodnikateľ používa a zverejňuje svoje DIČ.\nUstanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. upravuje, že podnikateľ je povinný zabezpečiť,\naby PEKK zasielala do systému e-kasa aj údaj podľa § 8 ods. 1 písm. g) zákona č. 289/2008 Z. z.,\nt. j. údaj o označení tovaru alebo služby a množstve tovaru alebo rozsahu služby. Tento údaj\nobsahuje aj pokladničný doklad vyhotovený PEKK, ktorý je odovzdaný kupujúcemu.\n\n8\n\nPodľa § 8 ods. 3 zákona č. 289/2008 Z. z. označenie tovaru alebo označenie služby musí byť\nvyjadrené tak, aby bolo možné predávaný tovar alebo poskytovanú službu jednoznačne určiť alebo\npomenovať a odlíšiť od iného tovaru alebo od inej služby, pričom sa môže uvádzať aj skrátený\nnázov tovaru alebo služby. Tovar alebo službu nemožno označiť len číselným znakom alebo\nalfanumerickým kódom.\nZákon č. 289/2008 Z. z. ustanovuje, akým spôsobom má podnikateľ povinnosť označiť tovar alebo\nposkytovanú službu, avšak pri označovaní tovaru alebo poskytovanej služby nie je podnikateľ ničím\nviazaný – môže uvádzať aj skrátený názov tovaru alebo služby. Neexistuje ustanovenie, ktoré by\nurčovalo konkrétny číselník tovarov alebo služieb resp. ich presné označenie, je to len\nv kompetencii samotného podnikateľa (predávajúceho). Pre spracovanie údajov v systéme e-kasa\ntýkajúcich sa označenia tovaru alebo poskytovanej služby by bolo potrebné, aby bola zabezpečená\nkonzistentnosť spracúvaných dát. Vzhľadom na to, že každý podnikateľ označuje tovar alebo\nposkytovanú službu podľa vlastného uváženia, nie je reálne, aby systém e-kasa vyhodnocoval\nnákupy podľa druhu tovaru alebo poskytovanej služby, napr. počet predaných chlebov v daný deň\nvšetkými podnikateľmi na území Slovenskej republiky.\nSystém e-kasa nemá za cieľ sledovať dennodenné správanie kupujúcich a vytvárať profil\nkupujúcich, pretože ako už bolo v tomto stanovisku uvedené, UIK môže byť na pokladničnom\ndoklade uvedený ako dobrovoľný údaj, ktorý nie je s výnimkou použitia DIČ kupujúcim\n(podnikateľom), rozpoznateľný finančnou správou na konkrétnu fyzickú osobu. Do systému e-kasa\nnie je podnikateľ (predávajúci) povinný zasielať a plošne poskytnúť údaje vzťahujúce sa\nk vernostnému programu uzatvorenému medzi predávajúcim a kupujúcim. Na základe UIK, ktorý\nnie je vo forme DIČ, nie je možné získať a spracúvať osobné údaje kupujúcich, nakoľko finančná\nspráva nemá prístup k informáciám podnikateľa (predávajúceho), ktorý eviduje osobné údaje\nkupujúceho vo vzťahu k UIK.\nNa základe vyjadrení k problematike DIČ, UIK, názvu tovaru alebo služby, ktoré sú uvedené\nv predchádzajúcich častiach tohto stanoviska zastáva Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky\nnázor, že § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v slovách „daňové identifikačné číslo“ a v slovách\n„unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“\nnie sú protiústavné (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3), nie sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 7, 8 a ani s čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej\núnie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky preto odporúča, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky návrhu nevyhovel.».\n18. Na žiadosť ústavného súdu finančné riaditeľstvo listom č. 50912/2021 z 3. februára 2021\ndoplnilo a spresnilo už uvedené stanovisko a predložilo okrem odpovedí na zaslané otázky aj\ninterný riadiaci akt č. 136/2018 – smernicu o ochrane osobných údajov, interný riadiaci akt\nč. 17/2020 – smernicu riadenia prístupu externého subjektu k informačno-komunikačným\ntechnológiám finančnej správy a externých prístupov interných zamestnancov finančnej správy\na materiál „Koncepcia registrácie maloobchodných transakcií pre Slovenskú republiku“.\nII.7. Replika navrhovateľov:\n19. Poslanec národnej rady Alojz Baránik za navrhovateľov vo svojej replike zo 7. septembra 2020\nuviedol, že „k vyššie uvedeným stanoviskám nepovažujem za potrebné sa vyjadriť a zároveň podľa\n§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\n9\n\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov súhlasím s upustením od ústneho pojednávania\no prijatom návrhu.“.\nII.8. Ústne pojednávanie:\n20. Vo veci sa ústne pojednávanie nekonalo, pretože účastníci navrhli od neho upustiť a ústavný\nsúd ho nepovažoval za nevyhnutné.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n21. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov, so stanoviskami národnej rady\na vedľajšieho účastníka a predsedu najvyššieho súdu, finančného riaditeľstva a úradu na ochranu\nosobných údajov dospel k týmto záverom:\nIII.1. K napadnutým ustanoveniam ako súčasti daňovej legislatívy:\n22. Ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej\npokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\nbolo do tohto zákona doplnené jeho novelou zákonom č. 368/2018 Z. z. ako súčasť právnej úpravy\nsystému e-kasa\n22.1. Dôvodová správa k tomuto zákonu o systéme e-kasa o. i. uvádza, že „Systém e-kasa\npredstavuje bezpečný, vysokopriepustný systém evidencie tržieb a pokladničných dokladov\nv reálnom čase, ktorý umožní integráciu on-line pokladníc, ako aj virtuálnych registračných\npokladníc na centrálnu databázu finančnej správy, zasielanie údajov v reálnom čase, ako aj v offline režime. Systém e-kasa bude pre podnikateľov znamenať zníženie administratívnej záťaže pri\nobstarávaní hardvéru, zníženie nákladov pri prevádzke, kontinuálny prechod medzi účtovnými\ndňami, export dát na zjednodušenie podávania kontrolného výkazu na účely DPH, dostupnosť dát\npočas archivácie. Zákazníkom systém umožní overenie pravosti pokladničných dokladov v reálnom\nčase. Systém e-kasa okrem toho umožní finančnej správe vykonávať prehľad a triedenie získaných\ndát a ich využitie na účely kontroly dodržiavania ustanovení tohto zákona, ako aj na účely daňovej\nkontroly.“.\n23. Systém e-kasa predstavuje reformu finančnej správy, ktorá sleduje zníženie daňovej medzery\nna dani z pridanej hodnoty. Systém e-kasa to zabezpečuje evidenciou tržieb a pokladničných\ndokladov v reálnom čase, integráciou on-line pokladníc, ako aj virtuálnych registračných pokladníc\nna centrálnu databázu finančnej správy a zasielaním údajov v reálnom čase.\n24. Je potrebné podotknúť, že napadnuté ustanovenia síce nepredstavujú hmotnoprávnu úpravu daní\nv zmysle určenia predmetu, výšky či poplatníka dane, ale predstavujú súčasť rozpočtovej a daňovej\npolitiky štátu tým, že sú súčasťou nástrojov na kontrolu plnenia daňových povinností daňovými\nsubjektmi.\n25. Stanovenie daňových povinností, ale aj vytvorenie efektívneho systému ich kontroly\na vynucovania je dôležité z hľadiska plnenia funkcií štátu, pre ktoré je nevyhnutné, aby mal\nzabezpečené daňové príjmy. Efektívna kontrola a vynucovanie plnenia daňových povinností\n10\n\npredstavujú legitímny cieľ, ktorým je možné odôvodniť proporcionálny zásah do základných práv\na slobôd.\n26. Ustanovenie § 8 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej\nregistračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov nie je súčasťou právnej úpravy systému e-kasa. Odkaz na § 8 ods. 1 písm. b) a g) použitý\nv § 8a ods. 1 má len legislatívno-technický charakter v tom, že odkazuje na slová už v zákone raz\npoužité, čím nedochádza k ich opakovanému neúčelnému používaniu v texte zákona. Tento odkaz\nnemá funkčný charakter v tom, že by funkčne a vecne prepojoval tieto ustanovenia, práve naopak.\nV § 8 ods. 1 písm. b) a g) uvedené údaje sú súčasťou pokladničného dokladu vyhotoveného\nelektronickou registračnou pokladňou, ktorá nie je prepojená so systémom e-kasa a údaje z nej nie\nsú do systému e-kasa zasielané. Údaje, ktoré obsahuje pokladničný doklad vyhotovený pokladnicou\ne-kasa klient, upravuje § 8 ods. 7, ktorý ale napadnutý nie je.\nIII.2. K namietanému nesúladu s právom na ochranu súkromia a osobných údajov:\n27. Napadnuté ustanovenia zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej\npokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\nobsahujú tri štádiá zásahov do práva na ochranu súkromia a osobných údajov: (a) zber a lokálne\nuchovanie údajov na zariadení pri kúpe v obchode vrátane vydania pokladničného dokladu, (b)\nautomatizované odoslanie a uchovávanie údajov v reálnom čase v centrálnej databáze finančnej\nsprávy a (c) následne spracúvanie týchto údajov finančnou správou vrátane ich používania na\nautomatizované posudzovanie a poskytovania ďalším štátnym orgánom na iné účely. Tieto štádiá\nzásahu sa líšia svojou intenzitou, cieľom a zárukami, a preto ich ústavný súd analyzuje osobitne.\nZároveň ústavný súd pri svojej analýze odlišoval zásah do práv predávajúcich a kupujúcich v tomto\nsystéme.\n28. Navrhovatelia tvrdia, že predmetné ustanovenia predstavujú neprimeraný zásah do ochrany\nsúkromia a osobných údajov. Ustanovenia napadli podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy,\nčl. 8 dohovoru a čl. 7, 8 a 52 charty.\n29. Pri abstraktnej kontrole podľa čl. 125 ústavy vykonáva ústavný súd prieskum podľa viacerých\nreferenčných rámcov, najčastejšie podľa ústavy a ústavných zákonov, dohovoru a charty. Ich voľba\nje v dispozícii navrhovateľa [§ 45 a § 75 písm. c) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“)]. Právo Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) môže mať dopad na predmet\nabstraktného prieskumu, ako aj referenčný rámec. Princíp prednosti práva EÚ (čl. 7 ods. 2 ústavy)\nsa uplatní na obe stránky. Uplatní sa na zistenie toho, aké pravidlá tvoria právny poriadok, ktorý sa\npreskúmava, ale aj na určenie obsahu referenčného rámca, s ktorým sa súladnosť skúma.\n30. Postupnosť prieskumu závisí od toho, či je skúmaná právna otázka:\n1. neharmonizovaná,\n2. neúplne harmonizovaná alebo\n3. plne harmonizovaná právom EÚ.\n11\n\n30.1. Ak je preskúmaná právna norma neharmonizovaná, ústavný súd v prípade mnohosti\nreferenčných rámcov a zhodnosti označených práv ťažiskovo skúma súlad s ústavou a prípadne aj\nsúlad s dohovorom alebo inou referenčnou normou. Charta sa v týchto prípadoch v zásade\nneaplikuje (čl. 51 ods. 1). Aj pri prieskume podľa ústavy v kontexte neharmonizovanej úpravy je\nvšak judikatúra k ostatným referenčným normám, najmä dohovoru a charte stále prítomná ako\nmožný zdroj obohatenia výkladu jej ustanovení.\n30.2. Ak je preskúmaná právna norma neúplne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade\nmnohosti referenčných rámcov skúma najprv ich súladnosť s ústavou. Judikatúra k ostatným\nreferenčným normám, najmä dohovoru a charte ostáva stále prítomná ako zdroj obohatenia výkladu\na určenia rozsahu možnosti uváženia slovenského zákonodarcu. Základné situácie, ktoré môžu\nnastať sú tieto:\n(i) Výklad vnútroštátnych noriem vo svetle práva EÚ pripúšťa ich súlad s ústavou; ústavný súd\nv takom prípade vykoná ústavno-konformný výklad z interpretačných možností poskytovaných\nprávom EÚ. Ak to navrhovateľ žiada, explicitne sa v ďalšom kroku preskúma aj ich súlad s chartou,\npričom sa osobitne musí skúmať rozsah jej aplikovateľnosti, prípadne tiež aj dopad na princípy\npráva Európskej únie, ak o ich dodržaní existuje pochybnosť [čl. 51 ods. 1 charty a jeho\nvýklad v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“), napr. Åkerberg Fransson,\nC-617/10, ako aj iné princípy podľa Stefano Melloni C-399/11, bod 60].\n(ii) Výklad vnútroštátnych noriem, ktorými sa nesprávne (z pohľadu európskeho a ústavného)\nimplementuje právo EÚ, nepripúšťa ich súlad s ústavou; ústavný súd v takom prípade konštatuje\nporušenie a zákonodarca musí vykonať nápravu v súlade s ústavou a právom EÚ. Aj výklad\nvo svetle práva EÚ je obmedzený všeobecne akceptovanými metódami výkladu práva, a teda\nnemôže ísť „contra legem“ (SDEÚ, Konstantinos Adeneler C-212/04, bod 110, Pupino C-105/03,\nbody 44, 47). Ak vznikne pochybnosť o výklade práva EÚ, ústavný súd sa obráti na SDEÚ podľa\nčl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [ďalej len „ZFEÚ“ (pozri bližšie II. ÚS 381/2018)].\nSúladnosť s chartou ako explicitnou referenčnou normou v tomto prípade už osobitne skúmať\nnetreba (PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 10/2014).\n(iii) Výklad vnútroštátnych noriem vo svetle práva EÚ nepripúšťa ich súlad s ústavou, pričom\nexistuje pochybnosť o platnosti práva EÚ. Ústavný súd sa v takom prípade obráti na SDEÚ\nna účely preskúmania platnosti podľa čl. 267 ZFEÚ. Svoje pochybnosti vyjadrí vzhľadom\nna referenčný rámec charty (porov. Foto-frost, C-314/85, bod 15 a nasl., porov. explicitnejšie body\n44 – 46 stanoviska AG Stix-Hackl vo veci Intermodal Transports, C-495/03, napr. rakúsky ústavný\nsúd, VfGH, Vorratsdatenspeicherung, sp. zn. G 47/12 ua, vo veci, ktorá viedla k Digital Rights\nIreland, C‑293/12 a C‑594/12, a neskôr ovplyvnila rozhodnutie PL. ÚS 10/2014).\n30.3. Ak je preskúmaná právna norma plne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade\nmnohosti referenčných rámcov preskúma najprv ich súladnosť s chartou. Vyplýva to z toho, že\nspoločná legislatíva tvorená v rámci preneseného výkonu práv musí byť meraná v prvom rade\npodľa spoločného katalógu ľudských práv. Plná harmonizácia v určitej oblasti znamená, že právo\nEÚ v danej otázke neposkytuje priestor pre uváženie slovenského zákonodarcu (napr. SDEÚ\nvo veciach: Funke Medien, C-469/17, bod 35 a nasl.; Pelham and Others, C-476/17, bod 58 a nasl.;\nBreyer, C-582/14, bod 57; Fashion ID, C-40/17, body 54 a 55; Huber, C-524/06, bod 52; naopak,\npríkladom uváženia: čl. 85 GDPR, pozri obšírne aj rozhodnutie BVerfG, napr.\n12\n\nsp. zn. 1 BvR 276/17, bod 42 a nasl.). Ak ústavný súd dospeje k záveru, že právna norma nie je\nv súlade s chartou alebo existuje pochybnosť o výklade predmetu skúmania alebo použitého\nreferenčného rámca, ústavný súd sa obráti na SDEÚ podľa čl. 267 ZFEÚ. V prípade zistenia súladu\ns chartou, ak to navrhovateľ žiadal, sa explicitne následne preskúma aj súlad s ústavou. Súlad sa\npritom posúdi aj podľa zásad ekvivalentnosti ochrany a lojálnej spolupráce pri ochrane práv (čl. 4\nods. 3 Zmluvy o Európskej únii, pozri aj II. ÚS 501/2010, bod 20). Delegáciou právomocí sa totiž\nštát nezbavuje svojej zodpovednosti voči jednotlivcovi a aj ako člen spoločenstva štátov musí\nzabezpečiť, aby vzniknutá organizácia poskytovala porovnateľný stupeň ochrany základných práv\na slobôd [obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Bosphorus\nv. Írsko, č. 45036/98, La société Etablissement Biret et CIE S.A. v. 15 členských štátov EÚ,\nč. 13762/04].\n31. V posudzovanej veci ide o situáciu, keď povinnosť zberu údajov síce nie je harmonizovaná\nprávom EÚ, avšak otázka ochrany osobných údajov štátnymi orgánmi a podnikateľmi je\npredmetom nariadenia č. 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní\nosobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES\n(všeobecné nariadenie o ochrane údajov – GDPR). Ide teda všeobecne o situáciu (bod 30.2), a to\notázku neúplne harmonizovanú právom EÚ, keď má členský štát možnosť uváženia [pozri aj\nstanovisko generálneho advokáta Bobeka k postaveniu daňových orgánov podľa čl. 2 ods. 2\npísm. d) GDPR (Valsts ieņēmumu dienests, C-175/20, bod 40)]. Ústavný súd preto zohľadnil\nmantinely poskytnuté právom EÚ v tejto oblasti, avšak zvýraznil aj priestor, kde slovenský\nzákonodarca môže (z pohľadu práva EÚ) a musí (z pohľadu ústavy) konať zodpovednejšie\nvzhľadom na ochranu práv jednotlivca (najmä body 117 až 141). Ako bude ďalej vysvetlené, časti\nnapádaného zákona dokonca existencia priamo aplikovateľného práva EÚ o ochrane osobných\núdajov „zachránila“ pred konštatovaním nesúladu s ústavou tým, že poskytla inak chýbajúce záruky\nproti zneužitiu práv jednotlivca.\n32. Ústavný súd sa v minulosti už viackrát vyjadril k otázke cieľa ochrany súkromia a osobných\núdajov (pozri najmä nosné rozhodnutia PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 13/2020). Účelom ústavou\npriznaného práva na súkromie je zabrániť verejnej moci, aby zasahovala do správania jednotlivca\nnad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadila jeho súkromný život (PL. ÚS 43/95, s. 26,\nPL. ÚS 12/01, PL. ÚS 13/2020, bod 69). Podstatou je teda možnosť jednotlivca žiť podľa svojich\npredstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci\n(II. ÚS 19/97, II. ÚS 7/99, II. ÚS 19/99, PL. ÚS 12/01). V najširšom význame ide teda o ochranu\nproti neprimeranému štátnemu dirigizmu (PL. ÚS 13/2020, bod 69). V tomto ohľade je právo na\nsúkromie úzko spojené s právom na ľudskú dôstojnosť (čl. 19 ods. 1 ústavy) a princípom slobody\nkonať (čl. 2 ods. 3 ústavy). Podľa judikatúry ústavného súdu právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa\nmocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie jeho\nefektívnej ochrany (III. ÚS 331/09, II. ÚS 424/2012, PL. ÚS 10/2014). Tam, kde však k zásahu do\npráv dochádza zo strany súkromnej moci, ale na základe delegácie od verejnej moci, zodpovedá štát\nza zásah priamo ako za svoje konanie (Copland proti Spojenému Kráľovstvu, č. 62617/00, bod 39;\nVukota-Bojic proti Švajčiarsku, č. 61838/10, bod 47, podobne aj generálny advokát Henrik\nSaugmandsgaard Øe vo veci C‑401/19, Poľská republika proti Európskemu parlamentu a Rade EÚ,\nbody 115 a 151).\n13\n\n33. Právo na súkromný život v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím\na prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných\nmiestach. Navyše, žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné,\nobchodné či sociálne aktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88\nzo 16. 12. 1992).\n34. Z judikatúry vyplýva, že zatiaľ čo ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája\ns nedotknuteľnosťou osoby, jej telesnou integritou a súvisiacimi materiálnymi hodnotami, ochrana\nnemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (napr.\nIII. ÚS 88/01, s. 17). Článok 22 ústavy poskytuje osobitnú ochranu pre tajomstvo dopravovaných\nspráv. Návrh namieta porušenie čl. 16 a 19 ústavy, avšak z jeho znenia je na prvý pohľad zrejmé, že\nsa netýka telesnej integrity jednotlivca, ale skôr nemateriálnej stránky jeho súkromia, ktorá je\nchránená skôr podľa čl. 19 a 22 ústavy.\n35. Ochrana súkromia (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy) a osobných údajov (čl. 19 ods. 3 a čl. 22\nods. 1 ústavy) sa síce zásadne prekrývajú, avšak sledujú aj osobitné ciele. Súkromie chráni jednak\nosobnú a intímnu sféru jednotlivca, jeho tajomstvá a dôvernú komunikáciu, ale aj zachytenie jeho\nsprávania na verejných miestach a všeobecnú slobodu rozhodovania, ako viesť svoj život. Ochrana\nosobných údajov je síce previazaná len so spracovávaním údajov, no zároveň je koncipovaná širšie.\nJe chápaná najmä ako ochrana pred automatizovaným zbieraním a spracúvaním informácií\no jednotlivcovi, ktoré môžu ohroziť akékoľvek jeho slobody vo všetkých sférach života, a teda\nnielen v oblasti ochrany súkromia. Cieľom je preto chrániť najmä právo jednotlivca na sebaurčenie,\nale aj autonómnosť jeho rozhodovacieho procesu, a to predchádzaním jeho manipulácii,\ndiskriminácii alebo ohrozením jeho bezpečnosti (pozri aj čl. 1 Dohovoru Rady Európy č. 108\no ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov publikovaného v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky\nč. 49/2001 Z. z.).\n36. Proti zberu a zneužitiu osobných údajov chráni ústava v čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1, ktoré takto\nzakotvujú právo jednotlivca na informačné sebaurčenie (PL. ÚS 10/2014, bod 133). Cieľom práva\nna informačné sebaurčenie je zabezpečiť slobodný rozvoj osobnosti v kontexte modernej\nspoločnosti, ktorá je definovaná jednoduchým zhromažďovaním a automatizovaným spracúvaním\ninformácií o jednotlivcovi (PL. ÚS 13/2020, bod 69). Nekontrolované spracúvanie osobných údajov\nby ohrozovalo nielen slobodu konania jednotlivca, pretože by sa nikdy necítil úplne voľný, ale\nv konečnom dôsledku aj samotné demokratické zriadenie, keďže jeho garantmi môžu byť len\nskutočne slobodní jednotlivci [PL. ÚS 13/2020, bod 69, podobne Spolkový ústavný súd Nemecka\n(BVerfG), Volkszählungsurteil, sp. zn. 1 BvR 209, 269, 362, 420, 440, 484/83].\n37. Podnikatelia, či už v pozícii fyzických osôb, alebo právnických osôb, musia v súvislosti\ns výkonom svojej podnikateľskej činnosti strpieť viac zásahov zo strany štátu ako bežný\njednotlivec. Štát má oprávnenie vyberať dane z hospodárskej činnosti a na tento účel zbierať\npotrebné informácie. Rovnako môže podnikateľov zaťažovať zberom rôznych údajov s cieľom\nochrany verejného záujmu alebo základných práv a slobôd jednotlivcov (napr. PL. ÚS 23/06).\nA môže aj ukladať rôzne povinnosti na účely ochrany jednotlivca pred zneužitím ekonomickej sily\npodnikateľov samotných. Vystavenie podnikateľov primeraným povinnostiam zberu údajov je\n\n14\n\nbežnou súčasťou napĺňania pozitívnej povinnosti štátu vytvoriť podmienky sociálne a ekologicky\norientovanej trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1 ústavy).\n38. V tomto smere je preto nutné zdôrazniť, že v prejedávanej veci nejde o situáciu, kde by\ndochádzalo „len“ k zásahu do práv právnických osôb podnikateľov. Ochrana právnických osôb\npodnikateľov by síce bola predmetom odlišného prieskumu z dôvodu intenzity zásahu, no aj pri\nnich ústava poskytuje ochranu.\n39. Súkromie a ochrana osobných údajov kupujúcich a predávajúcich v prejedávanom prípade sa\ntýka fyzických osôb aj právnických osôb. Zatiaľ čo na strane predávajúcich môžu figurovať len\nfyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré sú podnikateľmi, na strane kupujúcich to môžu byť\njednak podnikatelia v oboch formách, ale aj fyzické osoby nepodnikatelia. Z dôvodu tohto\nzmiešaného charakteru adresátov noriem je nutné na strane predávajúcich vychádzať z toho, že je\nmedzi nimi aj silné zastúpenie fyzických osôb, preto sa uplatní vyšší štandard ochrany uplatniteľný\nna fyzické osoby podnikateľov. Na strane kupujúcich je zas nutné vychádzať zo štandardu ochrany\nfyzických osôb nepodnikateľov, keďže právna úprava na nich dopadá rovnako ako na podnikateľov.\nAk sú adresáti „zmiešaní“ a právna úprava ich neoddeľuje, vždy sa uplatní vyšší štandard ochrany.\n40. Je pravdou, že právo na súkromie v prvom rade chráni fyzické osoby. Týka sa práva\n„na zachovanie ľudskej dôstojnosti“, „osobnej cti“, zachovania „rodinného života“, a teda hodnôt,\nktoré si môže nárokovať chrániť len človek. Nárok právnických osôb na práva zaručené ústavou\ntreba ale hodnotiť podľa podstaty označeného práva (PL. ÚS 15/1998). Podobne ako pri slobode\nprejavu (PL. ÚS 15/1998) čl. 19 a 22 chránia aj také hodnoty, ktoré si môžu uplatniť aj právnické\nosoby. Aj preto ústava v čl. 19 pracuje s pojmom „každý“ a v čl. 22 adresáta zamlčuje. Z judikatúry\nESĽP v kontexte čl. 8 rovnako vyplýva, že právnické osoby si môžu uplatňovať niektoré čiastkové\npráva na ochranu súkromia aj podľa dohovoru [pozri Niemietz proti Nemecku, A No 251‑B. (1992),\nods. 29 až 31, Colas Est a ďalší proti Francúzku, č. 37971/97, ods. 41, Peck proti Spojenému\nKráľovstvu, č. 44647/98, ods. 57, Bernh Larsen Holding AS a ďalší proti Nórsku, č. 24117/08,\nbod 106 (čo sa týka údajov firmy), Liberty a ďalší proti Spojenému Kráľovstvu, č. 58243/00, body\n56 – 57 (čo sa týka neziskovej organizácie)].\n41. Dôraz na človeka je ešte zreteľnejší pri práve na ochranu osobných údajov v súčasnej úprave\nv slovenskom, európskom a medzinárodnom právnom poriadku. Historicky je Dohovor Rady\nEurópy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov\nobmedzený na fyzické osoby, pričom členské štáty môžu jeho pôsobnosť rozšíriť aj na právnické\nosoby [čl. 3 ods. 2 písm. b) Dohovoru č. 108]. Rovnako v európskom kontexte je podľa judikatúry\nSDEÚ ochrana primárnym a sekundárnym právom obmedzená na údaje fyzických osôb (pozri\nrozhodnutie Volker und Markus Shecke and Eifert, C-92/09 a C-93/09, ods. 53). Právnické osoby sa\n„môžu dovolávať ochrany podľa článkov 7 a 8 charty v súvislosti s týmto uvedením len v rozsahu,\nv akom názov právnickej osoby identifikuje jednu alebo viaceré fyzické osoby“ (pozri rozhodnutie\nVolker und Markus Shecke and Eifert, C-92/09 a C-93/09, ods. 53). Slovenská republika však\nprijala svoj ústavný text skôr, než pristúpila k Dohovoru č. 108 alebo charte. Ochrana predovšetkým\nfyzických osôb je dôsledkom úniového práva, keďže historicky viacero členských štátov chránilo\nrôznymi spôsobmi legislatívne aj právnické osoby [pozri ERDOS, D. Dead Ringers? Legal Persons\nand the Deceased in European Data Protection Law (May 13, 2020). University of Cambridge,\nFaculty of Law Research Paper No. 21/2020, s. 3; ale aj KORFF, D. Study on the Protection of the\n\n15\n\nRights and Interests of Legal Persons with Regard to the Processing of Personal Data Relating to\nSuch Persons (2008). Dostupné na: ˂https://ssrn.com/abstract=1288583˃].\n42. V januári 1991 Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prijalo\nústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Súčasný čl. 19\nods. 3 ústavy bol prijatý ako čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, avšak predloha\nsúčasného čl. 22 ods. 1 ústavy v čl. 13 Listiny základných práv a slobôd neobsahovala odkaz\nna osobné údaje. V apríli 1992 Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky prijalo zákon č. 256/1992 Zb. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch.\nTen v § 10 definoval ako dotknutú len fyzickú osobu. Na medzinárodnej úrovni už v tom čase\nexistoval Dohovor č. 108, avšak Česká a Slovenská Federatívna Republika nebola jeho signatárom.\nOznámenie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky z roku 2001 týkajúce sa Dohovoru č. 108\n(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.) nevykonalo\nnotifikáciu podľa čl. 3 ods. 2 písm. b) o jeho rozšírení na právnické osoby a Rada Európy takúto\nnotifikáciu dosiaľ neeviduje.\n43. Zároveň však jazykový výklad čl. 19 a čl. 22 ústavy existenciu ochrany u právnických osôb\nneobmedzuje, a preto ani u nich nemožno túto ochranu úplne vylúčiť (m. m. PL. ÚS 10/08,\npodobne v nemeckej doktríne BVerfG, sp. zn. 1 BvR 1550/03, body 151 až 154). Popri ochrane\nprostredníctvom ochrany súkromia sa môžu v ústavnom kontexte aj právnické osoby dovolávať\nochrany pred systematickým neoprávneným zhromažďovaním údajov (čl. 22 ods. 1 a čl. 19 ods. 3)\nalebo pred narušením listového tajomstva (čl. 21 ods. 1). Táto parciálna ochrana však plne\nnezodpovedá ochrane fyzických osôb, najmä tam, kde sa právo dotýka ľudskej dôstojnosti. Činnosť\nprávnických osôb je viac účelová, a preto je aj ústavnoprávna ochrana užšie koncipovaná.\n44. Zároveň ochranu súkromia a osobných údajov je nutné odlíšiť od ochrany majetkových pozícií\npodľa čl. 20 ústavy, a to či už hmotného (napr. obchodných priestorov), alebo nehmotného\ncharakteru (napr. typicky obchodného tajomstva), alebo práva na výkon povolania podľa čl. 35\nústavy. V porovnaní s čl. 35 ústavy sa parciálna ochrana súkromia právnických osôb poskytuje bez\npotreby zákonnej úpravy v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Na rozdiel od ochrany majetkových pozícií\nnie je uplatnenie závislé od existencie vlastníckeho alebo iného práva, ako napríklad práva\nna obchodné tajomstvo [pozri II. ÚS 647/2014, bod 45 a k jeho ústavnej ochrane pozri tiež APLIN,\nT. Right to Property and Trade Secrets in Christpophe Geiger (ed) Research Handbook on Human\nRights and Intellectual Property (Edward Elgar, 2015), kapitola 22, s. 421 – 437].\n45. Práva na ochranu súkromia a osobných údajov nie sú absolútne práva, a preto môžu byť\nprimerane okolnostiam obmedzené (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/2014, bod 95, PL. ÚS 13/2020,\nods. 70). Akékoľvek obmedzenie však musí byť dostatočne určité, primerané okolnostiam zásahu\na poskytovať silné záruky proti zneužitiu (PL. ÚS 10/2014, body 95, 102 a 133). Ústavný súd pri\nprieskume uplatňuje svoj klasický test troch základných kritérií: legality, legitimity\na proporcionality (PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07). Odlišuje pritom rôzne\nstupne intenzity zásahu do súkromia a osobných údajov (PL. ÚS 10/2014, bod 81) od minimálneho\ncez mierny až po závažný alebo obzvlášť závažný zásah.\n46. V kontexte zberu a sprístupňovania osobných údajov vzhľadom na trvácny charakter zásahu\ndo práv navyše ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že okrem povinnosti zákonodarcu\n\n16\n\nformulovať zásah adekvátne vzhľadom na sledovaný cieľ musí byť zákon aj dostatočne ošetrený\nformou kontinuálnych efektívnych zákonných záruk proti zneužitiu údajov.\n47. Na základe týchto východísk teda ústavný súd pristúpil k prieskumu napádaného zákona.\n1. K zberu a lokálnemu uchovávaniu údajov pri kúpe v obchode vrátane vydania pokladničného\nbloku:\n48. Zo zákona vyplýva predajcovi ako podnikateľovi povinnosť zadokumentovať každú tržbu\na ZoERP v § 8 ods. 1 ustanovuje rozsah údajov, ktoré je predajca povinný zbierať, ako napríklad\ncenu tovaru alebo služby, typ tovaru, miesto a čas predaja, rozpis odvedenej dane a pod. Tieto údaje\nsú fyzicky vytlačené na pokladničnom bloku, ktorý je ponúknutý kupujúcemu, a uložené v pamäti\npokladne na dobu potrebnú pre zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o účtovníctve“), a teda 10 rokov (§ 35 zákona o účtovníctve). Navrhovatelia\nnapádajú aj tento zber údajov podľa § 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP. Podľa dotknutých ustanovení\nmusí každý pokladničný doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou obsahovať\n„b) daňové identifikačné číslo, ak podnikateľ nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty...\ng) označenie tovaru alebo označenie služby, množstvo tovaru alebo rozsah služby a priradenie\nsadzby dane z pridanej hodnoty okrem prípadu, ak platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatňuje\nosobitnú úpravu uplatňovania dane podľa osobitného predpisu“.\n49. Z podania nie je zrejmé, prečo navrhovatelia napadli uvádzanie týchto údajov na pokladničnom\ndoklade a ich lokálne ukladanie na zariadení pokladnice v § 8 ZoERP, pretože argumenty\nnavrhovateľov smerujú skôr k ich následnému odovzdávaniu do centrálnej databázy, ktoré je\nupravené v § 8a ZoERP. Zaznamenanie identifikácie predávajúceho spolu so zoznamom tovarov\na služieb, ich množstvom a použitou sadzbou dane je desaťročia medzinárodne uznávaným\nspôsobom dokladovania kúpy v obchode. Slúži jednak na ochranu podnikateľa pred nečestnými\nzamestnancami, ale aj spotrebiteľa pred nečestnými podnikateľmi. Táto povinnosť napomáha pri\nvedení účtovníctva podnikateľov a asistuje štátu pri výbere daní, resp. kontrole iných zákonných\npovinností a spotrebiteľom pri reklamácii tovarov alebo služieb.\n50. Intenzita zásahu do oboch práv zákazníkov a predajcov je v kontexte lokálneho zberu týchto\núdajov pomerne nízka a poľahky ospravedlniteľná (pozri ďalej).\n51. V prípade kupujúcich nie sú pokladničné bloky, resp. ich lokálne kópie na zariadeniach podľa\ntohto ustanovenia ešte nijak centralizované a vzájomne prepojené, a preto poskytujú len minimálne\nvzhliadnutie do ich súkromia. Kupujúci totiž síce prostredníctvom každého nákupu zanechá po sebe\nurčitú údajovú stopu (zoznam nakúpených výrobkov v čase a mieste), no z desiatok jednotlivých\nzáznamov u rôznych predajcov je náročné a nákladné spätne agregovať dáta a identifikovať\nkonkrétnu osobu a jej nákupné správanie. V každom prípade pokiaľ štát alebo jeho orgány tieto\núdajové stopy žiadnym spôsobom nezbierajú a neanalyzujú, zásah do súkromia kupujúceho je\nminimálny.\n52. V prípade súkromia a osobných údajov predávajúcich síce ide o systematické monitorovanie ich\nčinnosti, avšak cieľom tejto záznamovej povinnosti je riadny výber daní, ochrana spotrebiteľa\na zdravej konkurencie, a preto § 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP v tomto prípade bezpochyby sleduje\nlegitímny záujem.\n\n17\n\n53. Z pohľadu proporcionality predmetné ustanovenie vyžaduje zahrnutie len takých informácií,\nktoré sa striktne týkajú ťažiska podnikateľskej činnosti. Ich zber je nevyhnutný z hľadiska splnenia\núčtovných a daňových povinností. Opakované evidovanie toho, že určitý podnikateľ predal určité\ntovary za určitú cenu v určitý deň na určitom mieste, no neurčitým osobám, len ťažko možno\npovažovať za nadmerný štátny dirigizmus pri súčasných technologických možnostiach. Údaje\no predaných tovaroch a službách nejdú nijak nad rozsah nevyhnutného, keďže sa obmedzujú len na\n„označenie tovaru alebo označenie služby“, a teda nie ich podrobnú špecifikáciu. Naopak, základné\ninformácie o ich predanom množstve a uplatňovanej sadzbe sú všetky dôležité z pohľadu ochrany\nspotrebiteľa a výberu daní. Bez označenia tovaru a jeho množstva si spotrebiteľ nedokáže\nskontrolovať riadne naúčtovanie nákupu a finančná správa autenticitu zaúčtovania transakcie.\nNa rozdiel od navrhovateľmi spomenutej českej úpravy slovenská nikdy nenúti predajcu, aby\nna pokladničnom doklade uvádzal svoje rodné číslo (porovnaj nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. Pl. ÚS 26/16, ods. 100 a 101). Informácie uložené v elektronických registračných\npokladniach, ako aj na tlačených pokladničných blokoch sú navyše chránené proti zneužitiu [§ 9,\n§ 11, § 16a písm. p) ZoERP].\n54. Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že § 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP bezpochyby\nsleduje legitímny záujem. Zásah do súkromia zákazníkov je zároveň minimálny. Zásah do súkromia\npredajcov, ktorí sú podnikateľmi, je pri lokálnom zbere a uchovávaní dát minimálny až mierny.\nZákonná povinnosť vydávať a uchovávať si vydané pokladničné bloky o transakciách je\nproporcionálna, pretože rozsah zbieraných údajov je adekvátny vzhľadom na cieľ ochrany\nspotrebiteľa a výberu daní. Navrhovatelia ani v tomto smere nepoukázali na menej invazívne\nriešenia, ako tento legitímny cieľ dosiahnuť. Ústavný súd vzal do úvahy aj väzbu § 8 ods. 1 písm. g)\nZoERP na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa\na o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov vyžadujúce vydanie dokladu o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby predávajúcim\nspotrebiteľovi, v ktorom sú uvedené o. i. aj názov a množstvo výrobku alebo druh služby. Nie je\npreto zrejmé, aké šetrnejšie spôsoby zadokumentovania nákupu sú možné, pričom už aj tie\nexistujúce nemožno bez ďalšieho považovať za neprimerane invazívne do súkromia predajcov.\n55. Obdobná situácia je zreteľná aj z pohľadu čl. 7 a 8 charty, ktoré sa aplikujú vzhľadom na úniové\npravidlá o ochrane osobných údajov (GDPR), do ktorých pôsobnosti spadá zber a prístup, správanie\nfinančnej správy (pozri ďalej). V kumulácii s inými údajmi môže ísť o osobné údaje predávajúceho\n(pozri najmä bod 76 odôvodnenia tohto nálezu), ktoré sú spracúvané automatizovaným spôsobom\n(pozri čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 a 2 GDPR), pričom na relevantných podnikateľov sa neaplikuje\nžiadna výluka z pôsobnosti (čl. 2 GDPR). Je pritom nepodstatné, že sa informácie týkajú profesijnej\nčinnosti podnikateľov (Volker, C‑92/09 a C‑93/09, body 57 až 59). Keďže navrhovatelia v tomto\nsmere nijak nenačrtli svoju argumentáciu, pretože sa primárne sústredili na následné spracúvanie\núdajov v systéme e-kasa, ústavný súd nehľadal ďalšie dôvody na prípadnú nesúladnosť dotknutých\nustanovení v štádiu ich lokálneho zberu a uchovávania. Z pohľadu charty a súvisiacej judikatúry\nk čl. 7 a 8 sú rovnako dôležité už uvedené zistenia, že na zber údajov existuje riadny právny základ,\nktorý sleduje legitímny záujem (čl. 52 ods. 1 charty, napr. Volker, C‑92/09 a C‑93/09, body 65 až\n77). Keďže údaje sa v tomto kroku nijak nezverejňujú a slúžia len vnútorným záznamom firmy,\npričom sú predmetom aj rôznych záruk, zákonodarca riadne zohľadnil aj test proporcionality\n(porovnaj, Volker, C‑92/09 a C‑93/09, bod 78 a nasl.). Napokon z hľadiska dohovoru taktiež\n18\n\nsituácia nie je odlišná, čo je zrejmé už z toho, že v oblasti daňových predpisov sa všeobecne\nv kontexte ochrany súkromia uplatňuje širšia možnosť uváženia členského štátu (G.S.B. proti\nŠvajčiarsku, č. 28601/11, bod 93, hoci to neplatí vždy, pozri M.N. a ďalší proti San Marinu,\nč. 28005/12, body 52 – 53).\n2. K automatizovanému odosielaniu a uchovávaniu údajov v centrálnej databáze finančnej\nsprávy v reálnom čase:\n56. Navrhovatelia svojím podaním ďalej žiadajú o preskúmanie tých častí § 8a ods. 1 ZoERP, ktoré\nvedú k zasielaniu určitého typu údajov do centralizovaného systému e-kasa. V kontexte\nodosielaných údajov napádajú len „daňové identifikačné číslo“ predávajúceho a „unikátny\nidentifikátor kupujúceho“. Nenamietajú preto zber a odosielanie údajov o zozname a množstve\ntovarov a služieb alebo o mieste a čase nákupu. Vzhľadom na to, že prípadný zásah do súkromia\npredávajúceho a kupujúceho je možné posúdiť len v kontexte všetkých zbieraných údajov, ústavný\nsúd vo svojom prieskume berie do úvahy aj zber týchto údajov, aj keď nebude osobitne posudzovať\nich súladnosť, len existenciu spoločných záruk.\n2.1. Zber osobných údajov predávajúceho:\n57. Podľa navrhovateľov je zber daňového identifikačného čísla predávajúceho v rámci systému ekasa neprimeraným zásahom do súkromia a ochrany osobných údajov.\n58. Daňové identifikačné číslo prideľuje správca dane každému daňovému subjektu pri registrácii\na slúži na jeho identifikáciu pri styku s finančnou správou. Predstavuje jedinečný identifikátor\nvytvorený pre každý daňový subjekt bez toho, aby obsahoval rodné číslo alebo dátum narodenia.\nDaňové identifikačné číslo slúži na jednoznačnú identifikáciu daňového subjektu finančnou\nsprávou, preto bol tento identifikátor zvolený aj pre identifikáciu podnikateľa, ktorý zasiela údaje\ndo systému e-kasa. Nedošlo k vytvoreniu nového alebo iného identifikátora a ani k použitiu\nidentifikátora postaveného na rodnom čísle alebo dátume narodenia. V napadnutých ustanoveniach\nide o daňové identifikačné číslo predávajúceho, resp. poskytovateľa služby, a nie kupujúceho\n(aj keby bol podnikateľom).\n59. Ak by ústavný súd považoval tento údaj sám osebe za neprípustný, znamenalo by to, že systém\ne-kasa nemôže priamo poznať identitu podnikateľa. Bez identifikácie predávajúceho má ale\ncentralizovanie pokladničných dokladov finančnou správou len veľmi obmedzený zmysel. Cieľom\nsystému e-kasa je zlepšiť výber daní tým, že sa podnikateľom zúži priestor na neregistrované\nplatby, a tým daňové úniky. Takýto systém môže plniť tento cieľ len vtedy, ak dokáže identifikovať\npredávajúceho. Následná fyzická kontrola totiž umožňuje finančnej správe porovnať centrálne\nuložené záznamy s tými, ktoré sú predložené zo strany podnikateľa [pozri aj prípadové štúdie\nz iných krajín v OECD (2019), Implementing Online Cash Registers: Benefits, Considerations and\nGuidance, OECD, Paris]. Nad rozsah DIČ predávajúceho má navyše finančná správa k dispozícii\nveľké množstvo nepriamych identifikátorov, ktoré navrhovateľmi neboli napadnuté.\n60. Na druhej strane, týmto zákonným opatrením dochádza k permanentnému monitorovaniu\npodnikateľov týkajúcemu sa toho, čo a za koľko, kedy a kde predávajú. Na rozdiel od jednoduchého\nukladania pokladničných blokov u podnikateľa pre prípad kontroly cez systém e-kasa informácie\nštát získava v agregovanej podobe pre celý trh a v reálnom čase, t. j. v čase, keď sa realizujú\n\n19\n\ntransakcie v obchode. Údaje takto uchováva po dobu 10 rokov (pozri ďalej). Štát tak disponuje\nnáhľadom do všetkých dotknutých transakcií predávajúcich bez toho, aby musel permanentne\nrealizovať daňovú kontrolu. Zber údajov sa týka všetkých podnikateľov bez ohľadu na ich\npredchádzajúce správanie alebo minulosť. Údaje v systéme e-kasa majú potenciálne veľkú\nvýpovednú hodnotu o podnikaní. Tieto podrobne mapujú, kedy je ktorá prevádzka podnikateľa\notvorená, koľko rôznych pokladníc tam prevádzkuje, v akej intenzite, koľko zákazníkov a v akom\nčase počas dňa má, koľko zvyknú pri nákupoch zaplatiť, ktoré výrobky sú najviac predávané, ako sa\nich ceny líšia v priebehu roka, prípadne podľa druhu prevádzok aj počas dňa. Ide preto skutočne\no citeľný plošný zásah do práva na súkromie a osobných údajov predávajúcich.\n61. Vo všeobecnej rovine je ale takýto zber údajov odôvodniteľný záujmom na riadnom výbere\ndaní, preto úprava § 8a ods. 1 ZoERP, ktorá je zároveň aj dostatočne určitá, nepochybne sleduje\nlegitímny cieľ. Otáznou tak zostáva predovšetkým proporcionalita zásahu.\n62. Pri posudzovaní proporcionality tohto systematického centralizovaného zberu dát je však\nzrejmé, že výsledok závisí od toho, aké ďalšie údaje sú zbierané, na aký účel a ako sú následne\npoužívané zo strany štátnych orgánov. Samotný zber daňového identifikačného čísla môže byť len\nťažko neproporcionálny. Ostatne, štát sám udeľuje toto číslo podnikateľovi práve na účely\nidentifikácie v kontexte daňových povinností. Zber DIČ však môže byť problematický v kontexte,\nak by spolu s ním zbierané údaje boli neprimerané vzhľadom na deklarovaný účel boja proti\nkráteniu daní. Takýto prieskum by však vyžadoval, aby navrhovatelia napadli aj iné údaje, ktoré sú\nspolu s DIČ takto zbierané, ako napríklad zoznam tovarov a služieb alebo miesto a čas predaja.\nPretože sú to tieto údaje, ktoré by spolu s DIČ mohli byť prípadne neproporcionálne vzhľadom na\ndeklarovaný cieľ, DIČ samo osebe len tieto ostatné údaje individualizuje. Navrhovatelia však\nnapadli v §8a ods. 1 ZoERP len odovzdávanie DIČ. Ústavný súd je obmedzený petitom\nnavrhovateľov, a teda na to, aby posúdil proporcionalitu celkového penza údajov, ktoré sú vstupom\ndo systému e-kasa, ako aj ich vzťah k iným údajom, niet návrhu. Z tohto dôvodu ústavný súd\npreskúmal len otázku spoločných podmienok spracúvania týchto údajov, a teda to, či DIČ spoločne\ns ostatnými údajmi je dostatočne zákonne ošetrené proti prípadnému zneužitiu (pozri odsek 76\na nasl.).\n2.2. Zber osobných údajov kupujúceho:\n63. Kritickým bodom právnej úpravy je prípadný zásah do súkromia a práva na ochranu osobných\núdajov kupujúceho. Podľa §8a ods. 1 ZoERP je podnikateľ „povinný pri evidovaní tržby\nv pokladnici e-kasa klient zabezpečiť, aby pokladnica e-kasa klient zasielala do systému e-kasa...\nunikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“.\nPodľa § 2 písm. q) ZoERP je unikátny identifikátor kupujúceho „číselný znak alebo alfanumerický\nreťazec, ktorý slúži na identifikáciu kupujúceho; unikátnym identifikátorom kupujúceho môže byť\ndaňové identifikačné číslo“. V praxi teda ide o rôzne typy identifikátorov. Môže tak ísť o DIČ\npodnikateľa, číslo klubovej karty fyzickej osoby alebo akýkoľvek iný ľubovoľný identifikátor.\nZákon, ako aj dôvodová správa predpokladajú, že kupujúcim je aj nepodnikateľ.\n64. Z dikcie zákona je zrejmé, že unikátny identifikátor kupujúceho zákon nevyžaduje zbierať vždy.\nAk zákazník odovzdá údaj pri kúpe, je povinnosťou predávajúceho tento údaj odovzdať do e-kasy.\nNa tomto výklade sa zhodlo aj finančné riaditeľstvo a predseda najvyššieho súdu. Zákon\n20\n\nnepredpokladá, že by kupujúci údaj použil (napr. klubovú kartu), ale predávajúci nemal povinnosť\nho do systému odoslať. Neodovzdanie údaja v takom prípade vedie k spáchaniu správneho deliktu\npredávajúcim podľa § 16a písm. c) ZoERP, pričom dôsledkom je nielen uloženie pokuty, ale\npotenciálne aj zákaz predaja v prípade neuhradenia pokuty (§ 16b ods. 8 ZoERP). Hoci finančná\nspráva trvá na dobrovoľnosti zberu tohto údaja, zákon dobrovoľnosť negarantuje. Zákon totiž\nnestanovuje žiadne požiadavky, za akých okolností môže predajca získať tento údaj od zákazníka.\nAk údaj kupujúci použije, musí sa odoslať finančnej správe bez ohľadu na skutočnú vôľu\nzákazníka. Finančná správa podľa svojich slov dobrovoľnosť alebo súhlas na odovzdanie\na spracúvanie tohto údaja nijako neoveruje. V takom prípade teda nemožno hovoriť\no dobrovoľnosti.\n65. Finančná správa a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky namietajú, že unikátny\nidentifikátor kupujúceho nie je osobný údaj, pretože s výnimkou použitia DIČ pre fyzickú osobu\npodnikateľa štátny orgán nevie, aký identifikátor bol komu pridelený. Ústavný súd v tomto smere\npripomína, že čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy chránia pred zhromažďovaním a spracúvaním\nosobných údajov bez ohľadu na to, či ide o údaje, ktoré priamo identifikujú dotknutú osobu. Ako je\naj z podústavnej ochrany osobných údajov zrejmé, kvalifikácia toho, čo je osobný údaj, závisí od\ntoho, akými údajmi už štátny orgán disponuje a aké má právne možnosti získania ďalších\ninformácií. Pokiaľ orgán verejnej moci spracúvajúci údaje vzhľadom na svoje právomoci a iné\ninformácie, ktoré má k dispozícii, dokáže po vynaložení primeraného úsilia identifikovať\nkonkrétneho jednotlivca, stále ide o osobné údaje. Je preto nepodstatné, že ide o údaje, ktoré\njednotlivca neidentifikujú priamo [pozri SDEÚ, Breyer, C582/14, ods. 49; čl. 4(1) GDPR, ale aj\nBenedik proti Slovinsku, č. 62357/14, body 107 – 108 a 113, Amann proti Švajčiarsku, č. 27798/95,\nbod 65; Haralambie proti Rumunsku, č. 21737/03, bod 77]. Z rovnakých východísk vychádza aj\nzahraničná ústavnoprávna judikatúra, keď napríklad evidenčné čísla áut považuje za nepriamo\nidentifikujúce jednotlivca (BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 97). Ak preto údaje po vložení do\nmozaiky právomocí a ďalších existujúcich údajov u daného orgánu verejnej moci môžu pri zapojení\nprimeraného úsilia viesť k identifikácii jednotlivca, uplatní sa ochrana podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22\nods. 1 ústavy. V ďalšom prieskume preto treba zohľadniť aj rozsiahle kontrolné právomoci\nfinančnej správy [pozri napr. § 17a ods. 1 a 4 ZoERP, § 14, § 20, § 29 ods. 2 zákona\nč. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „ZoFS“)].\n66. V tomto prípade finančná správa síce nevie priamo z čísla klubovej karty vyčítať, o koho ide,\ndokáže to ale zistiť nepriamo, napríklad pri kontrole platieb, dopytom u predávajúceho alebo inak.\nPodľa jej vlastného vyjadrenia pri nákupoch prekračujúcich určitý limit „platí povinnosť pre\npredávajúceho vedieť identifikovať odberateľa (podnikateľ, nepodnikateľ) pri nákupe v hotovosti\nalebo pri platbe kartou“. Navyše, identifikácia z UIK je možná aj bez realizácie kontrolných\noprávnení zo strany finančnej správy, kedykoľvek sa kupujúci prostredníctvom stránky finančnej\nsprávy snaží overiť autenticitu svojho pokladničného bloku. Unikátny identifikátor kupujúceho je\npreto z pohľadu finančnej správy nepochybne nutné kvalifikovať ako osobný údaj so všetkými\ndôsledkami.\n67. Vzhľadom na už uvedené je zrejmé, že prípadné odovzdávanie unikátneho identifikátora\nkupujúceho podľa § 8a ods. 1 ZoERP predstavuje zásadný zásah do práva na súkromie a ochranu\nosobných údajov kupujúceho. Hoci dnes štát v zásade nedokáže priamo priradiť, kto, čo, kde a kedy\n21\n\nkúpil ku konkrétnym osobám, takto centrálne zbierané údaje to môžu umožniť, ak by sa akýkoľvek\nštátny orgán s prístupom rozhodol realizovať svoje zákonné právomoci. Toto konštatovanie platí\nbez ohľadu na to, že tento zber je dnes vzhľadom na technickú realizáciu zanedbateľný. Ako\nústavný súd už v minulosti (PL. ÚS 13/2020, bod 78) zdôraznil, pri abstraktnej kontrole ústavnosti\nje nutné zohľadniť nielen existujúce zásahy vyplývajúce z aktuálnej aplikácie zákonného znenia, ale\naj riziká vyplývajúce z jeho budúceho možného uplatnenia. Právny predpis preto nemožno v tomto\nkonaní obhájiť tým, že jeho konkrétna implementácia v danom čase nevyužíva v plnom rozsahu\nvytvorený zákonný rámec. Ústavný súd posudzuje nielen existujúci, ale aj potenciálny zásah do\npráv, ktorý vyplýva z výkladu abstraktného znenia právnej úpravy.\n68. Ústavný súd sa teda zameral na posúdenie legitimity, legality a proporcionality zásahu formou\nzberu a ďalšieho spracúvania unikátneho identifikátora kupujúceho. Dospel pritom k záveru, že\nustanovenie nespĺňa základnú ústavnú požiadavku konkrétnosti legitímneho účelu (nedostatok\nlegitimity). Keďže napadnuté ustanovenie neprešlo testom legitimity, je potom už ďalšie\npokračovanie testu proporcionality bezpredmetné.\n69. Zákonodarca a finančná správa nedokázali ani po mesiacoch dostatočne artikulovať dôvod na\nzber týchto údajov. Jediné, čo komunikovali ústavnému súdu, sú abstraktné plány, ktoré zatiaľ nie\nsú realizované alebo ani dopracované. Vo vzťahu ku kupujúcim, ktorí sú podnikateľmi, vyjadrenia\nzdôrazňujú budúcu klientsku zónu. Podľa ich vyjadrení ak by sa v budúcnosti ako údaj použilo\nDIČ, mohol by tak mať každý podnikateľ určité výhody pri preukazovaní svojich výdavkov\nv daňovom systéme. Lenže v súčasnosti údaj nie je obmedzený len na DIČ podnikateľa, nie je\npovinný alebo jasne zvýhodňovaný a takáto klientska zóna navyše neexistuje.\n70. Nedostatok konkrétneho legitímneho účelu je ešte zrejmejší pri kupujúcich nepodnikateľoch.\nFinančná správa ani tu dostatočne nedokázala artikulovať žiadny konkrétny účel v kontexte zberu\núdajov, ktorý by tento zber odôvodňoval. Jeden z dokumentov, ktorý interne predstavuje e-kasu,\nkrátko spomína blokovú lotériu alebo reklamačné konanie ako spôsoby použitia údajov. Lotéria sa\nvšak dnes realizuje inak, keďže overovanie pokladničných blokov vyžaduje iniciatívu zákazníka. Je\npreto zrejmé, že akékoľvek údaje o kupujúcom nepodnikateľovi sú v systéme zavedené úplne\nzbytočne.\n71. V súčasnosti neexistuje žiadny konkrétny legitímny cieľ, pre ktorý by štát v kontexte e-kasy\nzbieral unikátny identifikátor kupujúceho. Jediné, čo ústavný súd vo vyjadreniach postrehol, sú už\nspomínané plány do budúcna. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už jasne povedal,\nže nie je možné, aby štát zber údajov odôvodňoval len budúcimi plánmi (PL. ÚS 13/2020, rovnako\nBVerfG, sp. zn. 1 BvR 1550/03, bod 97).\n72. Ako z rozhodnutia vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2020 vyplýva, zákonodarca musí v kontexte\nsystematického zberu dát jasne a určito upraviť, aké údaje a na aký účel zbiera. Nemôže sa pritom\nskrývať len za vágne ustanovenia (napr. PL. ÚS 19/09, bod 57, PL. 13/2020, bod 84).\n73. Neurčitosť právnej úpravy však môže byť aj vo formulácii jej konkrétneho legitímneho účelu.\nPrávna úprava môže byť určitá, pokiaľ ide o to, čo a ako sa má zbierať, avšak zároveň môže\nzahmlievať dôvody toho, prečo sa tak robí. Je to tak práve v prípade unikátneho identifikátora\nkupujúceho, pretože takéto ustanovenie nerealizuje konkrétny cieľ. Konkrétny cieľ, pre ktorý sa\nzbierajú predmetné údaje, musí byť zrejmý už z legislatívneho procesu. Bez toho, aby už\n\n22\n\nv legislatívnom procese existoval jasný plán, na aký sa majú údaje použiť, nemožno hovoriť\no konkrétnom legitímnom cieli ich spracúvania. Zákonodarca tak môže už dnes urobiť vo svojej\ndôvodovej správe alebo aj priamo v normatívnom texte. Ak by ústavný súd akceptoval takéto\n„zahmlené“ ustanovenia v právom poriadku, akýkoľvek zber a používanie údajov by bolo možné\nľahko odôvodniť, ak existuje aspoň nejaký mysliteľný budúci cieľ, ktorý si možno dotvoriť ex post\npodľa ľubovôle. Ak štát potrebuje konkrétne údaje od svojich občanov, musí v prvom rade vedieť\nvysvetliť, na aký konkrétny účel ich potrebuje. Nestačí uviesť to, že ich možno raz bude\npotrebovať.\n74. Z už uvedeného vyplýva, že § 8a ods. 1 ZoERP nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy v časti\numožňujúcej zber a odosielanie údajov o unikátnom identifikátore kupujúceho a tiež aj s čl. 16\nods. 1 ústavy, pretože tento zásah do súkromia a ochrany osobných údajov kupujúcich nesleduje\nžiadny existujúci konkrétny cieľ a údaje sú dnes zbierané pre teoretický budúci účel. Z dôvodov\nuvedených v bodoch 29 a 30 tohto odôvodnenia je osobitný prieskum podľa ustanovení charty\nnadbytočný.\n3. K spracúvaniu údajov finančnou správou vrátane ich poskytovania ďalším štátnym orgánom\nna iné účely:\n75. Keďže ústavný súd považuje § 8a ods. 1 ZoERP v časti týkajúcej sa unikátneho identifikátora\nkupujúceho za protiústavný, ostáva len posúdiť spracúvanie a prístup k údajom predávajúceho\nodosielaným do e-kasy. Ústavný súd skúmal, akým spôsobom v súčasnosti dochádza k používaniu\ntýchto údajov v rámci a mimo finančnej správy, na akom podklade a aké záruky proti zneužitiu\npredpokladá zákon. Ako bude ďalej vysvetlené, ústavný súd dospel k záveru, že nakladanie\ns údajmi podľa § 8a ods. 1 ZoERP je možné vykladať ústavnokonformne, avšak tento výklad\nzároveň vylučuje niektoré spôsoby použitia údajov, ktoré v súčasnosti vykonáva finančná správa.\nVzhľadom na to, že niektoré tieto použitia musí upraviť zákonodarca, ústavný súd zhrnul základné\nústavné parametre potrebnej úpravy, aby tak poskytol užitočnú odpoveď. Len pre pripomenutie, ako\nbolo už v odseku 63 uvedené, ústavný súd v rámci konania nemohol skúmať, či je celý zákonný\nrozsah údajov, ktorý je odosielaný do systému e-kasa, v súlade s právom na ochranu súkromia\na osobných údajov. Navrhovatelia totiž napadli len odosielanie DIČ, a nie iných položiek.\n76. Ako už bolo uvedené, systém e-kasa vytvára permanentné systematické monitorovanie\npodnikateľov týkajúce sa toho, čo a za koľko, kedy a kde predávajú. Ak by jej súčasťou bol aj\nunikátny identifikátor kupujúceho, dokonca by štát sledoval, komu tieto tovary alebo služby\npredávajú. Prostredníctvom DIČ je vždy zrejmé, o ktorého predávajúceho presne ide. Zásah je o to\nsilnejší, že štát zbiera tieto údaje v agregovanej podobe pre celý trh a v reálnom čase. Navyše, tieto\núdaje uchováva po veľmi dlhé obdobie a využíva na posudzovanie rizikovosti jednotlivých\npodnikateľov (pozri ods. 117 a nasl.), a preto k údajom, ktoré kedysi vyžadovali fyzickú kontrolu\na aktiváciu súvisiacich ochranných mechanizmov, dnes možno pristúpiť bez vedomia predajcu.\nJe pritom nepodstatné, že istá časť týchto informácií môže byť súčasne dostupná verejnosti inak\n(podobne ESĽP k daňovým údajom vo veci Satakunnan Markkinapörssi Oy and Satamedia Oy\nproti Fínsku, č. 931/13, bod 138).\n77. Zároveň však pri predávajúcich ide o podnikateľov, ktorí vo vzťahu k výkonu svojej\npodnikateľskej činnosti musia strpieť širšiu mieru zásahov. Údaje o transakciách v obchode sú bez\n23\n\nich priradenia ku konkrétnym osobám menej výpovedné. Bez údajov o kupujúcich preto nejde\no „zvlášť závažný zásah“ ako pri prevádzkových a lokalizačných údajoch telekomunikačných\noperátorov alebo odpočúvaní (pozri PL. ÚS 10/2014, bod 113; III. ÚS 97/2012, body 4.3.4, 4.3.6).\nNa rozdiel od údajov z telekomunikačnej prevádzky sa údaje menej sústreďujú na aktivitu\nkonkrétnych ľudí o ich osobnom živote, stále však ide o plošný, a teda necielený zber množstva\núdajov s veľkou výpovednou hodnotou. Ústavný súd preto zber a spracúvanie údajov podľa § 8a\nods. 1 ZoERP (bez údajov o kupujúcom) považuje za závažný zásah do práva na súkromie\na osobných údajov predávajúcich podnikateľov.\n78. Závažnosť zásahu musí byť preto zo strany právnej úpravy ošetrená prostredníctvom záruk proti\nzneužitiu týchto údajov. Čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to silnejšie záruky\nmusí poskytnúť pri ochrane práv pred ich možným zneužitím (PL. ÚS 13/2020, bod 88). Táto\npožiadavka sa vzťahuje jednak na obsah záruk, ale aj ich legislatívnu určitosť (PL. ÚS 13/2020,\nbod 84). Ústavný súd vo svojej judikatúre pri závažných až obzvlášť závažných zásahoch vyžaduje,\naby sa zákonodarca vysporiadal aj s okruhom záruk proti zneužitiu (pozri PL. ÚS 13/2020, bod 86).\n79. Najprv je však nutné zosumarizovať súčasné spracúvanie údajov tak, ako ho ústavnému súdu\nvysvetlila finančná správa. Z vyjadrení je zrejmé, že používanie údajov je zatiaľ len v počiatkoch.\nÚdaje z centrálnej databázy e-kasa sú dnes využívané takto:\n(A) Overovanie bločkov: verejnosť môže overiť pravosť vydaných pokladničných blokov.\n(B) Podnikateľská zóna: predajca vidí svoje pokladničné bloky v osobitnej sekcii.\n(C) Centrálny register pokladníc: vybraní zamestnanci finančného riaditeľstva môžu vidieť\njednotlivé pokladničné bloky a ich sumarizáciu.\n(D) Analytický prístup: zamestnanci oddelenia evidencie tržieb majú hromadný prístup k všetkým\núdajom, aby mohli realizovať daňové kontroly. Tu sa údaje spájajú s inými na účely\nvyhodnocovania rizikovosti daňových subjektov. Kontrolóri majú aj osobitné prenosné zariadenia,\nkde vidia prísun dát v reálnom čase v teréne.\n80. Samotný ZoERP nejasne formuluje spôsob použitia údajov. Konkrétne, § 17 ods. 9 ZoERP\npredpokladá používanie údajov z e-kasy „na účely tohto zákona“. Ustanovenie § 17 ods. 1 ZoERP\npredpokladá použitie týchto údajov pri kontrole dodržiavania ZoERP ako dôkaz. Napokon podľa\n§ 17 ods. 1 ZoERP „Finančné riaditeľstvo umožní verejnosti overiť, či boli údaje z pokladničných\ndokladov vyhotovených pokladnicou e-kasa klient zaslané do systému e-kasa“.\n81. Z vyjadrení finančnej správy vyplýva, že podľa jej výkladu sú údaje minimálne teoreticky\ndostupné širokému okruhu ďalších štátnych inštitúcií na plnenie ich úloh podľa § 20, § 22 ods. 1\nZoFS. To by znamenalo, že hoci § 17 ods. 9 ZoERP explicitne vyžaduje použitie len na účely\nkontroly dodržiavania „tohto zákona“, údaje v rámci štátnej správy možno použiť aj na iné účely,\nako sú tie, pre ktoré boli zbierané. Takýto výklad je však nutné s poukazom na potrebu\nústavnokonformného výkladu odmietnuť.\n3.1. K existencii záruk:\n82. Finančná správa vo svojich vyjadreniach uviedla, že neprijala žiadne osobitné opatrenia\nna ochranu osobných údajov vo vzťahu k e-kase. Poukazuje na trestné právo a všeobecnú úpravu\nochrany osobných údajov. Na konkrétnu otázku, či vykonala osobitné posúdenie vplyvu na ochranu\nosobných údajov podľa čl. 35 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2016/679\n24\n\nz 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe\ntakýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov\n„GDPR“), odpovedala negatívne.\n83. ZoERP neposkytuje priamo žiadne záruky proti zneužitiu prístupu k údajom zo systému e-kasa.\nFinančná správa poukazuje na ZoFS, ktorý sa aplikuje ako všeobecný predpis. Podľa § 20 ZoFS\nexistujú tieto záruky:\n- ak údaje už nie sú potrebné, majú sa zničiť (§ 20 ods. 6 ZoFS);\n- každé tri roky sa má skontrolovať relevantnosť údajov (§ 20 ods. 7 ZoFS);\n- prísnejšie požiadavky na zlučovanie údajov pri prechádzaní trestným činom (§ 21 ZoFS);\n- protokolovanie prístupu zamestnancami na päť rokov (§ 29 ods. 6 ZoFS).\n84. Ústavný súd vo svojej judikatúre pri závažných až obzvlášť závažných zásahoch vyžaduje, aby\nsa zákonodarca vysporiadal s týmto okruhom záruk proti zneužitiu (pozri PL. ÚS 13/2020, bod 86):\n(i) subsidiarita používania získaných údajov,\n(ii) jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov,\n(iii) kvalitný dohľad zo strany súdu alebo iných nezávislých inštitúcií,\n(iv) zabezpečenie (mimoriadne) vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti,\n(v) časovo podmienené zničenie údajov a zároveň\n(vi) vyrozumenie dotknutých osôb.\n3.1.1. Subsidiarita používania údajov:\n85. Subsidiarita používania získaných údajov znamená, že údaje sa majú získať z citlivejších\nzdrojov len vtedy, ak ich nemožno získať z menej citlivých zdrojov. Ak údaje možno vzhľadom na\npovahu opatrenia získať priamo od dotknutej osoby, ich spracovanie na základe jej súhlasu by malo\nbyť pravidlom (PL ÚS 13/2020, bod 90). To nevylučuje, že v odôvodnených prípadoch súhlas\nnebude nutné žiadať (napr. ak to vylučuje povaha úkonu). Získanie súhlasu posilňuje legitimitu\na primeranosť akéhokoľvek spracúvania osobných údajov, keďže sa odvíja od dôvery jednotlivca\nv pohnútky a správanie orgánu verejnej moci. Predovšetkým vo vertikálnych vzťahoch však treba\nupozorniť, že ak by bol súhlas získaný pod hrozbou negatívneho dôsledku, nemožno hovoriť o jeho\ndobrovoľnosti.\n86. Finančná správa opísala vo svojich vyjadreniach obmedzenú funkcionalitu vyhľadávania\nv údajoch e-kasy. ZoERP umožňuje, aby na kontrolu dodržiavania zákona boli „využité aj všetky\ninformácie uložené v systéme e-kasa“ (§ 17 ods. 1). Je pochopiteľné, že údaje odosielané do e-kasy\nnie sú získané na základe dobrovoľnosti. Ak štát chce bojovať proti daňovým podvodom formou\nkontroly, môže postupovať cielene alebo plošne, ale v každom prípade najmä nútene.\n87. V súčasnosti nie je zrejmé, že by existoval menej invazívny spôsob, ako získať prístup\nk plošným dátam, ktoré by dokázali dokumentovať transakcie ako systém e-kasa, ktorý sa snaží\ndonútiť podnikateľov evidovať a odviesť dane z každého realizovaného predaja, resp. poskytnutia\nslužby. Evidovanie transakcií jasne súvisí s cieľom tohto systému, ktorý sa snaží predísť kráteniu\ndaní. Pre ilustráciu, ak by štát takýto zber chcel využiť na kontrolovanie nesúvisiacich zákonných\nzákazov, napr. zákaz predaja počas sviatkov, išlo by zjavne o porušenie princípu subsidiarity, keďže\ntie možno kontrolovať na základe oveľa menej invazívnych prostriedkov.\n\n25\n\n3.1.2. Účel použitia údajov:\n88. Jasné vymedzenie účelu použitia údajov znamená, že údaje musia byť použité na vopred\nstanovený účel, ktorý musí byť vymedzený v zákone. Účel je v tomto význame užším pojmom ako\npojem „cieľ“ uvádzaný v čl. 13 ods. 4 ústavy (PL ÚS 13/2020, bod 91). Ako bolo už uvedené\n(bod 79), finančné riaditeľstvo pomenovalo štyri okruhy použitia údajov v rámci finančnej správy\nna „účely tohto zákona“.\n89. Koncepcia e-kasy zdôrazňuje jej snahu o „vytvorenie predpokladov pre automatizovanú analýzu\na správu údajov zhromaždených na serveri daňovej autority“. Podľa slovenskej prípadovej štúdie\nOECD finančná správa plánovala alebo stále plánuje informácie porovnávať dokonca aj s daňovými\npriznaniami jednotlivcov [OECD (2019), Implementing Online Cash Registers: Benefits,\nConsiderations and Guidance, OECD, Paris, s. 27].\n90. Účel použitia údajov je nutné rozlíšiť na použitie finančnou správou a použitie ďalšími štátnymi\norgánmi. Podľa výkladu finančnej správy totiž ďalšie štátne orgány majú možnosť prístupu\nk údajom zo systému e-kasa. Finančná správa svoj výklad pritom opiera len o to, že ustanovenia\nZoFS sa uplatňujú subsidiárne k ustanoveniam ZoERP ako lex generalis. Prístup iných orgánov\npodľa § 17 ods. 9 poslednej vety ZoERP sa vzťahuje len na tam špecifikované údaje, ktorými sú\n„meno, priezvisko, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, telefónne číslo, adresa elektronickej pošty\na IP adresa“.\n91. Keďže celý zber údajov v systéme e-kasa je odôvodnený kontrolou dodržiavania tohto\nosobitného zákona, ústavný súd zastáva názor, že inou všeobecnou úpravou bez explicitného\nustanovenia nemožno rozširovať rozsah prístupu k údajom na ďalšie účely pre iné štátne orgány.\n92. Takáto legislatívna technika nespĺňa ústavnoprávne požiadavky na určitosť jej účelu pre tieto\nďalšie spôsoby použitia údajov. Popiera totiž myšlienku, že akékoľvek údaje štát zbiera, musí tak\nrobiť pre konkrétny účel, ktorý dokáže obhájiť v rámci legitímnosti a proporcionality. Akceptovanie\ntakéhoto výkladu by znamenalo, že údaje zozbierané pre jeden účel možno následne voľne používať\nna akékoľvek ďalšie účely bez toho, aby tieto bolo treba osobitne posúdiť (podobne aj Prokuratuur,\nC-746/18, bod 50, alebo BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 165). Umožnilo by sa tak, že verejnosť\nakceptuje zásadnú úpravu v legislatívnom procese pod rúškom istých účelov prístupu k dátam,\nzatiaľ čo po prijatí úpravy sa na základe kreatívnych výkladov tie isté údaje začnú poskytovať aj\niným štátnym orgánom na iný ako pôvodný účel. Ústavný súd už vyslovil, že legitímny prístup\nk údajom o osobe nezíska orgán verejnej moci na základe všeobecného „prístupu k informáciám“,\nale získa ho až vtedy, keď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi zhromažďovanými\nna účel, ktorý je legitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej moci (III. ÚS 400/2016).\n93. Zákonodarca musí preto explicitne v rámci prístupu k údajom, ktoré predstavujú závažný zásah\ndo práv, upraviť, ktoré orgány a na aké konkrétne účely môžu mať prístup k akým údajom.\n94. Z tohto dôvodu údaje podľa § 8a ods. 1 ZoERP v kontexte čl. 19 ústavy dnes možno použiť len\nvo vnútri orgánov finančnej správy a len na účely dodržiavania ZoERP. Keďže ZoERP je pomerne\núzko koncipovaný zákon, z § 1 a § 16a ZoERP je možné pomerne jasne identifikovať, porušenie\nakých povinností takto možno kontrolovať. Tento ústavnokonformný výklad je potvrdený aj pri\nprieskume ďalšej podmienky, a to existencie kvalitného dohľadu.\n\n26\n\n95. Ak majú byť údaje zbierané podľa § 8a ods. 1 ZoERP do budúcna dostupné širšie medzi\nostatnými štátnymi orgánmi, musí tak zákonodarca explicitne uviesť v kontexte týchto údajov.\nNestačí pritom jednoduchá legislatívna poznámka s demonštratívnym výpočtom možných\npredpisov, ako to je v prípade poznámky k § 17 ods. 9 ZoERP. Poznámky pod čiarou nie sú\nsúčasťou právneho predpisu a majú iba informatívnu hodnotu, a preto nesmú obsahovať údaje,\nktoré majú normatívnu povahu. Každý ďalší prístup k údajom podľa § 8a ods. 1 ZoERP predstavuje\nosobitný zásah do práv, ktorý musí byť spôsobilý prieskumu ústavným súdom. To je možné len pri\nexplicitnej zákonnej právnej úprave normatívneho charakteru.\n3.1.3. Kvalitný nezávislý dohľad:\n96. Kvalitný nezávislý dohľad znamená, že musí existovať nezávislá inštitúcia, ktorá dokáže vopred\nodfiltrovať alebo následne korigovať prípadné nedodržiavanie rozsahu a účelu právnej normy\n(PL. ÚS 13/2020, bod 92). Kvalitný nezávislý dohľad nemožno vykonávať bez dostatočného\nudelenia oprávnení a nástrojov kontroly. S nezávislým dohľadom súvisí aj potreba transparentnosti,\nktorá umožňuje verejnú kontrolu nakladania s osobnými údajmi. Bez toho, aby bolo nutné ohroziť\nochranu osobných údajov jednotlivcov alebo bezpečnosť systémov, sa má verejnosť možnosť\noboznámiť s rozsahom používania prístupu k spracovávaným údajom (napr. štatistické ukazovatele,\ntypy použitia, rozsah zabezpečenia a pod.).\n97. Nad používaním údajov z e-kasy neexistuje žiadny osobitný dohľad. Úrad na ochranu osobných\núdajov má však všeobecnú pôsobnosť. Podľa § 29 ods. 6 ZoFS musí byť každý prístup k údajom\nprotokolovaný, čím sa umožňuje spätná kontrola toho, kto a kedy mal prístup k akým dátam. Keďže\núrad na ochranu osobných údajov má možnosť v rámci svojej kontroly skúmať aj tieto protokoly,\nexistujú podmienky na efektívny dohľad používania údajov. Tento mechanizmus je ale efektívny\nlen pri použitiach vo vnútri organizácie, keďže po odovzdaní údajov iným organizáciám už\nnedochádza k protokolovaniu z ich strany.\n98. Z čl. 35 GDPR vyplýva podľa ústavného súdu jednoznačná povinnosť vykonať posúdenie\nvplyvu na ochranu údajov [pozri aj Christopher Kuner, Lee A. Bygrave, Christopher Docksey and\nLaura Drechsler: EU General Data Protection Regulation (GDPR): A Commentary (OUP, 2019),\ns. 531, 665]. Ako už bolo skôr vysvetlené, je nepochybné, že v prípade systému e-kasa ide o typ\nspracúvania s využitím nových technológií, ktorý s ohľadom na povahu, rozsah, kontext a účely\nspracúvania pravdepodobne povedie k vysokému riziku pre práva a slobody fyzických osôb. Toto\nkonštatovanie platí o to viac, ak ho finančná správa využíva na automatizované posudzovanie\nrizikovosti podnikateľov, a preto čl. 35 GDPR poskytuje jednu zo záruk, ktorá vyplýva\nzo všeobecne aplikovateľnej úpravy.\n99. Hoci čl. 35 GDPR nepredpisuje zverejnenie takéhoto posúdenia, dotknutí jednotlivci sa môžu\ndomáhať jeho sprístupnenia podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Len tak totiž môže jednotlivec uplatniť svoje\npráva prostredníctvom úradu na ochranu osobných údajov, ktorý môže vidieť aj nevyčiernené časti\na reálne používanie údajov na základe protokolovania podľa § 29 ods. 6 ZoFS. Sprístupnenie\ntakéhoto posúdenia podľa čl. 35 nemožno v celku odmietnuť podľa § 9 až 11 zákona o slobode\ninformácií s poukazom na autorské práva, ochranu dotknutých osôb alebo obchodného tajomstva.\n27\n\nKeďže v praxi je táto otázka zjavne vysoko problematická a bráni jednotlivcom pri uplatnení ich\npráv [pozri situáciu opísanú v článku Šimona Chvojku: Ochrana soukromí v česko-slovenských\nchytrých karanténách (2021) 23. In: Revue pro právo a technologie, s. 18, poznámka pod čiarou\nč. 66 odkazujúca na rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky\nč. OK/10825/2020], ústavný súd uvádza niekoľko základných východiskových bodov.\n100. Pokiaľ ide o autorské práva, ako už ústavný súd judikoval, zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj „autorský zákon“ alebo „AutZ“) priznáva autorom\nrôzne vylúčené práva k určitým spôsobom použitia ich diel tretími osobami na vopred stanovený\nčas. Keďže autor takto získava možnosť zakázať šíriť svoje dielo inými, na jemu zverené práva je\nnutné nahliadať ako na spôsob obmedzenia všeobecnej slobody prejavu (II. ÚS 647/2014, ods. 30,\nFunke Medien, C‑469/17, body 73 a 74; Spiegel Online, C-516/17, body 57, 58, 81, 82; Pelham,\nC‑476/17, bod 34; ESĽP: Ashby Donald a ďalší v. Francúzsko, 36769/08; Neij a Sunde Kolmisoppi\nv. Švédsko, 40397/12). V prvom rade právno-technické posúdenie podľa kritérií, ktoré uvádza čl. 35\nGDPR, poskytuje len extrémne minimálny priestor na tvorivý vklad (pozri II. ÚS 647/2014, ods.\n34, pozri SDEÚ, Brompton Bicycle, C‑833/18, body 24 až 27). Je preto ťažko predstaviteľné, že\nautorskoprávna ochrana k určitým častiam dokumentu podľa čl. 35 GDPR vôbec existuje. Autorské\nprávo nechráni všetko, čo napíše človek, hoci aj na základe erudovanosti a rokov poctivého štúdia.\nChráni len výtvory, ktoré umožňujú tvorcovi preniesť do diela odtlačok svojej osobnosti (SDEÚ,\nPainer, C‑145/10, ale aj II. ÚS 647/2014, bod 34 a III. ÚS 651/2016, bod 23 a nasl.). Takýto scenár\nje pri mechanickom právno-technickom posúdení vplyvu na ochranu osobných údajov prakticky\nnepredstaviteľný. Úsilie nemožno dať na úroveň autorskoprávnej tvorivosti.\n101. Navyše, akékoľvek hypotetické autorské práva externých firiem, ktoré sa prácne podieľali\nna príprave dokumentu, nie sú dotknuté vzhliadnutím informácie. Autorský zákon fyzické\nvzhliadnutie informácie nepovažuje za právne relevantné použitie diela (pozri § 18, § 19 AutZ).\nAutorský zákon, ak sa vôbec aplikuje, prakticky môže obmedzovať vyhotovenie kópie alebo\numiestnenie diela na internete. Fyzické vzhliadnutie je možné vždy. Napokon aj keby tento\ndokument (resp. jeho časť) bol z osobitne tvorivých dôvodov chránený (napr. je napísaný\nvo veršoch), autorský zákon vylučuje mnohé predmety zo svojej ochrany pre verejný záujem [napr.\nprávny predpis a technickú normu ako úradné dielo, ale aj posudky znalcov podľa § 5 písm. b) a h)\nAutZ] alebo ich podrobuje osobitným obmedzeniam práve z dôvodu verejného záujmu vrátane\nochrany slobodného prístupu k informáciám (II. ÚS 647/2014, bod 35). Autorským právom sa\nnikdy nechráni myšlienka, „spôsob, systém, metóda, koncept, princíp, objav alebo informácia, ktorá\nbola vyjadrená, opísaná, vysvetlená, znázornená alebo zahrnutá do diela“ [§ 5 písm. a) AutZ],\na preto aj vyhotovenie kópie autorského diela tretej osoby, hoci je autorskoprávne relevantným\npoužitým diela, nemožno obmedziť len preto, lebo s ním držiteľ práv nesúhlasí. Práve na tieto účely\nautorský zákon vytvára tzv. zákonné licencie, ktoré majú umožniť vyhotovenie kópií na osobnú\npotrebu, účel výskumu, úradné účely, citáciu alebo informačné účely aj bez súhlasu autora (pozri\nnapr. § 37, § 39, § 44, § 53 AutZ, pričom dielo poskytnuté orgánom verejnej moci na plnenie ich\npovinností je vždy zverejnené podľa § 6 AutZ). Autorské právo nestojí vzhliadnutiu alebo\nkopírovaniu dokumentu podľa čl. 35 GDPR v ceste. Je pritom nepodstatné, čo stanovuje zmluva\nmedzi orgánom verejnej moci a dodávateľom posúdenia, pretože ide o kogentné zákonné\nustanovenia, t. j. autorské právo nemožno zmluvne rozšíriť alebo výnimky chrániace slobodu\nprejavu vylúčiť.\n28\n\n102. Osobitnú situáciu bude predstavovať prípad, ak je dokument podľa čl. 35 vytvorený interne\nzamestnancami orgánu verejnej moci. Ak nejde o diela vylúčené z ochrany podľa § 5 písm. b)\nAutZ, vykonávateľom autorských práv bude zamestnávateľ, t. j. orgán verejnej moci (§ 90 AutZ).\nAk by však orgán verejnej moci mohol sám sebe odmietnuť udeliť súhlas na použitie diela, napr.\npre účely skopírovania dokumentu, išlo by zjavne o obchádzanie zákona a povýšenie drobného\nekonomického záujmu štátu nad právo na prístup k informáciám na účely jeho kontroly. Keďže\nodovzdanie hoci aj kópie dokumentov neznamená možnosť ich bezbrehého použitia zo strany\nžiadateľa, obmedzovanie prístupu k informáciám, ak je vykonávateľom autorských práv orgán\nverejnej moci, by bolo zjavne neproporcionálne.\n103. Pokiaľ ide o obchodné tajomstvo, z jeho zákonnej definície rovnako vyplýva, že obsah\nposúdenia toho, či orgán verejnej moci spĺňa zákonné požiadavky ochrany svojich občanov,\nnemôže predstavovať obchodné tajomstvo. Je pochopiteľné, že externé firmy si chránia svoje knowhow, za to však nemožno vydávať štruktúru, koncept a kroky posúdenia ochrany osobných údajov\npodľa čl. 35 GDPR. Obchodné tajomstvo nemôže chrániť bežnú aplikáciu právneho predpisu.\nSkutočnosti obchodnej povahy sú skôr „informácie o zákazníkoch a dodávateľoch, obchodných\nplánoch a výskume a stratégiách týkajúcich sa trhu“ [odôvodnenie č. 2 smernice č. 2016/943\nz 8. júna 2016 o ochrane nesprístupneného know-how a obchodných informácií (obchodného\ntajomstva)], nie štruktúra alebo spôsob aplikovania ustanovení právneho predpisu, ktoré sú aj tak\nbežne prístupné osobám v kruhoch, ktoré sa dotknutým druhom informácií zaoberajú [čl. 2 ods. 1\npísm. a) smernice č. 2016/943]. Aj keby dokument vytvorený na účely posúdenia toho, ako orgán\nverejnej moci chráni osobné údaje, mal obsahovať v nejakej časti takéto informácie, ochrana nie je\nabsolútna. Aj bez súhlasu držiteľa práv totiž možno obchodné tajomstvo sprístupniť na účely\nochrany slobody prejavu vrátane prístupu k informáciám, odhalenia pochybenia či protiprávneho\nkonania alebo na účely ochrany oprávneného záujmu, ktorým je aj uplatnenie práv dotknutej osoby\n(pozri čl. 5 smernice č. 2016/943 a jeho transpozíciu v § 51 ods. 6 až 8 Obchodného zákonníka).\nZ toho vyplýva, že obchodné tajomstvo nemôže byť dôvodom na odmietnutie celého dokumentu\npodľa čl. 35 GDPR, keďže z povahy veci nejde o obchodné tajomstvo a tam, kde je aj obsiahnuté\nv časti dokumentu, je jeho sprístupnenie často ospravedlnené priamo zákonom aj bez súhlasu jeho\ndržiteľa (pozri aj analogicky II. ÚS 647/2014, body 31 až 40). Napokon ostatné práva duševného\nvlastníctva, ako napríklad ochrana patentov alebo databáz, neprichádzajú z povahy dokumentu\npodľa čl. 35 GDPR do úvahy.\n104. Z už uvedeného vyplýva, že čl. 35 GDPR spolu so zákonom o slobode informácií vytvárajú\ndostatočné podmienky kvalitného dohľadu nad použitím údajov v rámci finančnej správy.\n105. Finančná správa sa však na existenciu záruk zo všeobecnej úpravy na ochranu osobných\núdajov nemôže odvolať vo vzťahu k poskytovaniu údajov externým subjektom, a teda najmä\nštátnym orgánom. Ako už ústavný súd (PL. ÚS. 13/2020, PL ÚS 10/2014) judikoval, ak sú údaje,\nktoré predstavujú závažný alebo obzvlášť závažný zásah do práv, odovzdávané mimo organizácie\nvykonávajúcej zber, je nevyhnutné, aby nad týmto prístupom existoval kvalitný nezávislý dohľad.\nTen musí byť upravený v zákone, ktorý tento zásah predpisuje. Nestačí preto odkaz na všeobecnú\núpravu ochrany osobných údajov a všeobecnú pôsobnosť úradu na ochranu osobných údajov.\nTakáto právna úprava dnes chýba. Aj preto nemožno na základe ústavnokonformného výkladu\núdaje zo systému e-kasa poskytnúť iným štátnym orgánom.\n\n29\n\n3.1.4. Zabezpečenie vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti:\n106. Zabezpečenie vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti pomocou technologických\na organizačných opatrení znamená, že čím sú údaje citlivejšie, tým je potrebnejšie trvať\nna kvalitnejších spôsoboch ochrany údajov proti zneužitiu (napr. formou asymetrického šifrovania,\nimplementovaním certifikácie v oblasti bezpečnosti, obmedzením prístupu k údajom alebo\nvyškolením zodpovedných osôb). Tieto musia byť v prípade obzvlášť závažných zásahov upravené\nosobitne a zodpovedať najnovším vysokým štandardom používaným v odborných kruhoch\n(PL. ÚS 13/2020, bod 93). Na rozdiel od obzvlášť závažných zásahov do súkromia a osobných\núdajov, pri ktorých je nutné zabezpečiť „mimoriadne“ vysokú úroveň ochrany (PL ÚS 13/2020,\nbod 93), v kontexte závažných zásahov postačí zabezpečenie vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti.\n107. V § 29 ods. 6 ZoFS existuje povinnosť finančnej správy „zabezpečiť ochranu informácií\na osobných údajov pred ich neoprávneným zverejnením, poskytovaním alebo sprístupnením“.\nFinančná správa uviedla jednu konkrétnejšiu normu interného charakteru, ktorá ma zabezpečovať\nochranu osobných údajov zo systému e-kasa. Tá je však z júla 2018, t. j. pred zavedením e-kasy\n(zákon č. 368/2018 Z. z. bol platný k 20. decembru 2018 a účinný k 1. októbru 2019). Navyše,\npodľa vyjadrení „neboli zo strany finančnej správy prijaté špeciálne opatrenia na ochranu\nosobných údajov“ týkajúce sa systému e-kasa.\n108. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na to, že na finančnú správu sa vzťahujú predpisy\njednak v oblasti ochrany osobných údajov, ako aj v oblasti kybernetickej bezpečnosti. V oblasti\nochrany osobných údajov musí finančná správa zhodnotiť riziká vyplývajúce zo spracúvania\nosobných údajov. Súčasťou týchto opatrení sú aj už spomínané opatrenia zabezpečiť bezpečnosť\nspracúvania svojich údajov podľa čl. 32 GDPR, notifikovať úrad na ochranu osobných údajov\na dotknutú osobu v prípade incidentov podľa čl. 33 a 34 GDPR a vykonať posúdenie podľa čl. 35\nGDPR. V oblasti kybernetickej bezpečnosti zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKB“), ako aj\nzákon č. 95/2019 Z. z. o informačných technológiách vo verejnej správe a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoITVS“) stanovujú finančnej správe\nďalšie konkrétne povinnosti v oblasti bezpečnosti.\n109. Systém e-kasa prevádzkovaný finančnou správou zjavne musí spadať pod pojem „základnej\nslužby“ podľa jednej alebo viacerých alternatív v rámci § 3 písm. k) ZoKB. Z čl. 3 smernice\nč. 2016/1148 o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí\na informačných systémov v Únii, ktorých je ZoKB implementáciou, je zrejmé, že vyňatie z tohto\nrežimu je možné len pri zabezpečení vyššej osobitnej ochrany, ktorej v tomto prípade niet.\nVzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 17 ods. 1 ZoKB existuje povinnosť finančnej správy\nposúdiť a následne notifikovať Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) o prekročení\ndopadových kritérií podľa § 18 ZoKB. Keďže e-kasa je plošný systém, na ktorý sú naviazané\nobchodné transakcie v celej krajine v reálnom čase, je pomerne ťažké si predstaviť záver, že tieto\nkritériá nie sú splnené. Akýkoľvek útok na e-kasu alebo únik dát z nej môžu mať nedozerné\ndôsledky pre dotknutých podnikateľov, ich podnikateľskú činnosť a obyvateľstvo. Ako dôsledok\nmá finančná správa niekoľko zásadných bezpečnostných povinností vrátane povinnosti prijať\nbezpečnostné opatrenia v personálnej a technologickej oblasti, povinnosti detegovať, evidovať,\noznamovať NBÚ a aktívne riešiť bezpečnostné incidenty (§ 19, § 20 ZoKB), ako aj povinnosti\n30\n\npodrobovať sa dohľadu NBÚ a nezávislým auditom (§ 28, § 29 ZoKB). Podobné povinnosti pritom\nprevádzkovateľovi e-kasy vyplývajú aj zo ZoITVS, pričom tie sa uplatnia, ak sú prísnejšie [§ 2\nods. 2 písm. e) ZoKB], ako napríklad § 23 ods. 3 ZoITVS pri notifikácii bezpečnostných\nincidentov.\n110. NBÚ, ako aj iné štátne orgány v tomto smere disponujú aj širokou možnosťou vykonávať\nkontrolu na poli bezpečnosti. Podľa § 29 ods. 5 ZoKB môže NBÚ kedykoľvek vykonať audit\nkybernetickej bezpečnosti s cieľom potvrdiť účinnosť prijatých bezpečnostných opatrení a plnenie\npožiadaviek stanovených týmto zákonom. Po vykonaní kontroly alebo ak audit ukáže nedostatky,\nmôže NBÚ vydať rozhodnutie o uložení opatrení na nápravu a uložiť pokutu za priestupok alebo\niný správny delikt [§ 5 ods. 1 písm. u), § 28, § 29 ods. 4 ZoKB].\n111. Tieto povinnosti sú realizáciou ústavnej povinnosti štátu aktívne chrániť dôvernosť a integritu\ninformačných systémov, ktoré obsahujú osobné údaje jednotlivca. Právo na ochranu dôvernosti\na integrity informačných systémov predstavuje súčasť ochrany podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ústavy\n(podobne BVerfG, 1 BvR 370/07, 1 BvR 595/07, BVerfG 120). Zároveň sú tieto opatrenia\npredpokladom akceptovateľného závažného zásahu do práva na ochranu osobných údajov (SDEÚ,\nDigital Rights Ireland, C-293/12 and C-594/12, ods. 66 – 67). V kontexte prevádzkovania e-kasy je\npreto aj povinnosťou finančnej správy riadne uplatňovať na svoje fungovanie ustanovenia ZoKB.\n112. Z právnej úpravy, ktorá reguluje finančnú správu, jej preto vyplývajú konkrétne a obšírne\npožiadavky na bezpečnosť. Tie možno považovať za dostatočné.\n3.1.5. Časová podmienenosť zničenia a vyrozumenie dotknutých osôb:\n113. Časová podmienenosť zničenia znamená, že ak pominuli dôvody na spracúvanie údajov, musia\nbyť zneškodnené (vymazané). Táto podmienka je vyjadrením toho, že tak, ako sa subsidiarita\nvzťahuje na vyžiadanie údajov, uplatňuje sa aj na ich následné spracúvanie. Ak teda odpadne dôvod\nna ich spracúvanie v danej kvalite, štátna moc musí riziko zneužitia minimalizovať tým, že\nnepotrebné údaje čím skôr znehodnotí alebo úplne zničí (PL. ÚS 13/2020, bod 94). Zničenie údajov\nzo systému finančnej správy nie je súčasťou právnej úpravy a vyplýva podľa finančnej správy\nz legislatívy len nepriamo, a to z právnych predpisov o účtovníctve (§ 35 zákona o účtovníctve)\nv spojení s § 20 ZoFS.\n114. Finančná správa konkrétne na otázku doby uchovávania odpovedala, že táto je „plánovaná na\nobdobie 10 rokov“ pre potreby správcu dane, ale pre potreby finančnej správy budú „zobrazované\núdaje do doby uplynutia práva vyrubiť daň – 5-7 rokov“.\n115. Z § 20 ods. 6 a 7 ZoFS subsidiárne vyplýva, že finančná správa musí bezodkladne zničiť\núdaje, ak budú irelevantné pre výkon jej povinností, pre ktoré sú údaje zbierané, čo musí aj\nperiodicky kontrolovať. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na účel § 8a ods. 1 ZoERP musí\nfinančná správa podľa § 20 ods. 6 a 7 ZoFS údaje zo systému e-kasa odstrániť automaticky hneď,\nako uplynie doba uchovávania nevyhnutná pre kontrolu ZoERP. Štátny orgán totiž dopredu vie,\nkedy uplynie táto doba, pretože jej ukončenie nezávisí od iných okolností ako plynutia času.\nZákonodarca by mal takúto dobu vždy jasne upraviť, ale ak to nie je možné, ale doba aspoň jasne\nzo súvisiacich predpisov vyplýva, záruku zničenia dát možno považovať za splnenú.\n\n31\n\n116. Požiadavka vyrozumenia dotknutých osôb znamená, že pokiaľ je to možné, je nutné o rozsahu\na spôsobe použitia údajov upovedomiť dotknutú osobu, a to hoci aj dodatočne. Je vyjadrením\npožiadavky na prístup k súdu a efektívnej súdnej ochrane (PL. ÚS 13/2020, bod 95). Keďže ústavný\nsúd posudzuje v tomto kroku len údaje predajcov ako dotknutých osôb, je zrejmé, že k nim títo\nmajú prístup. Podnikateľ má právo vidieť svoje údaje v klientskej zóne.\n117. Údaje zbierané podľa § 8a ZoERP sú dnes predmetom dostatočných záruk, avšak len na ich\npoužívanie v kontexte tohto zákona. Zákon neustanovuje dostatočné záruky na to, aby tieto údaje\nboli poskytnuté mimo finančnej správy alebo používané na iné účely. Je na zákonodarcovi, či chce\ntakýto prístup upraviť, avšak musí sa vysporiadať s potrebou už načrtnutých záruk. Musí tak urobiť\nexplicitne, rešpektujúc riadnu legislatívnu techniku, ktorá umožňuje prieskum ústavným súdom.\n3.1.6. Posudzovanie rizikovosti podnikateľov v rámci finančnej správy:\n118. Z vyjadrení finančnej správy vyplýva, že údaje z e-kasy sú dnes využívané aj „pre účel\nanalytického vyhodnocovania... rizikovosti daňových subjektov z pohľadu evidencie tržieb“. Údaje\nsú potom prepojené s ďalšími databázami. Údaje z e-kasy teda slúžia na hodnotenie podnikateľov\npodľa ich rizikovosti. Takáto analytická činnosť predstavuje tzv. profilovanie, ktoré sa v literatúre\na podústavných normách chápe ako „akákoľvek forma automatizovaného spracúvania osobných\núdajov, ktoré pozostáva z použitia týchto osobných údajov na vyhodnotenie určitých osobných\naspektov týkajúcich sa fyzickej osoby, predovšetkým analýzy alebo predvídania aspektov dotknutej\nfyzickej osoby súvisiacich s výkonnosťou v práci, majetkovými pomermi, zdravím, osobnými\npreferenciami, záujmami, spoľahlivosťou, správaním, polohou alebo pohybom“ [pozri čl. 4 ods. 4\nGDPR (vlastné zvýraznenie) a širšie: HILDEBRANDT, M. (2008) Defining Profiling: A New Type\nof Knowledge? In: HILDEBRANDT, M., GUTWIRTH, S. (eds) Profiling the European Citizen.\nSpringer, Dordrecht. Dostupné na: ˂https://doi.org/10.1007/978-1-4020-6914-7_2˃].\n119. Hodnotenia rizikovosti sú potom využívané v kontexte vykonávania kontrolnej činnosti\nštátnymi zamestnancami finančnej správy. Automatizované posudzovanie rizikovosti však nemá\ndostatočnú oporu v zákone. Je síce možné, že v konkrétnom prípade takáto operácia spadá pod\nkonkrétny legitímny cieľ a účel zberu dát podľa ZoERP, no jej realizácia na podklade súčasného\nzákona, a to ani v rámci finančnej správy, nespĺňa požiadavky zákonnosti a existencie záruk\ntýkajúcich sa kvality dohľadu.\n120. Automatizované posudzovanie jednotlivca na základe plošného zberu dát predstavuje zásah do\npráva na informačné sebaurčenie bez ohľadu na to, či pre neho má určitý následok. Aj preto\nnapríklad Spolkový ústavný súd Nemecka považoval automatizované posudzovanie evidenčných\nčísiel áut za zásah aj pri osobách, u ktorých kontrola neviedla k žiadnemu negatívnemu výsledku\n(BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, body 45 a 51). Rovnako SDEÚ vo svojom stanovisku č. 1/15\nzastáva názor, že automatizované posudzovanie osôb v leteckej preprave prestavuje osobitný zásah\ndo práva na ochranu súkromia a osobných údajov (stanovisko SDEÚ č. 1/15, ods. 168 a nasl.).\nKaždé takéto posudzovanie štátom bez ohľadu na to, či spôsobuje nepríjemnosť alebo negatívny\ndôsledok u jednotlivca, totiž obmedzuje jeho slobodu. Štát ním uplatňuje svoju moc nad\njednotlivcom tým, že ho sleduje, hodnotí alebo kontroluje. Tým sa u jednotlivca vytvára pocit\nsledovania zo strany štátu (BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 98).\n\n32\n\n121. Ako aj sudcovia ESĽP Lemmens, Vehabovic a Bošnjak vo svojom nedávnom súhlasnom\nstanovisku k rozhodnutiu vo veci Big Brother Watch a ďalší proti Spojenému kráľovstvu zdôraznili,\n„[S]amotný pocit, že jednotlivec je konštantne sledovaný a posudzovaný inými, môže mať vážny\ndopad na jeho psychické a fyzické zdravie. Núti totiž jednotlivcov príliš internalizovať ich\nspoločenské správanie, čím sa cítia vinní alebo zahanbení za svoje pocity, myšlienky, túžby alebo\nkonania, ktoré by nechceli vyjadriť verejne“ (pozri súhlasné stanovisko sudcu Lemmensa,\nVehabovica a Bošnjaka v Big Brother Watch a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, č. 58170/13,\n62322/14, 24960/15, bod 4).\n122. Každé automatizované posúdenie vyžaduje minimálne spojenie údajov s určitými kritériami,\nmodelmi alebo inými databázami (napr. evidenčné číslo auta sa porovná s existujúcimi zoznamami\nalebo činnosť podnikateľa so zvyčajným správaním porovnateľného podnikateľa). Vo väčšine\nprípadov sa využíva algoritmus s cieľom, niečo z údajov odvodiť, navrhnúť určité usporiadanie\nalebo poskytnúť odporúčanie pre zamestnanca orgánu verejnej moci či dokonca predpripraviť mu\nrozhodnutie alebo jeho časť. Keďže automatizované posúdenie jednotlivca predstavuje zásah do\njeho práva na informačné sebaurčenie, musí byť podľa čl. 13 ods. 2 ústavy stanovené zákonom.\nZákladom tejto požiadavky je, aby adresáti právnych noriem vedeli posúdiť, ako sú obmedzené ich\npráva a aké to má pre nich následky (pozri Leander proti Švédsku [1987] č. 9248/81, bod 50;\nMargareta and Roger Andersson proti Švédsku [1992] č. 12963/87, bod 75). Zákon obmedzujúci\nzákladné práva musí byť dostatočne konkrétny, aby jeho aplikácia bola predvídateľná.\nProblematické obmedzenie práv sa nemôže skrývať pod lepšie znejúce alebo nič nehovoriace\nabstraktné znenie (PL. ÚS 13/2020, bod 84). Táto požiadavka sama osebe nevylučuje možnosť\nprijatia všeobecnej právnej úpravy v oblasti verejnej správy. Legislatíva však musí dostatočne jasne\nposkytovať občanovi náležitú indikáciu okolností a podmienok, za akých je verejná moc zmocnená\nna takéto zásahy do jeho práva. Pripustenie vysokej neurčitosti právnej normy by obmedzilo aj\nreálnu kontrolu súladu ustanovenia zákona s ústavou, a tým znemožnilo ústavnému súdu vykonávať\nsvoju kontrolnú funkciu.\n123. „Mlčiaci zákon“ nemôže slúžiť ako podklad pre automatizované posudzovanie jednotlivca, či\nuž je jeho výsledkom rozhodnutie, alebo nečinnosť. Automatizované posudzovanie rizikovosti\nnemôže byť len dôsledkom manažérskeho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale má byť\npredmetom verejnej debaty premietnutej v legislatívnom procese. Nedostatok explicitného\nodobrenia zákonodarcom sa prejavuje aj nedostatkom úpravy infraštruktúry dohľadu nad takýmto\nposudzovaním. Už z kontextu mocenského vzťahu medzi štátom a jednotlivcom je zrejmé, že dopad\nautomatizovaného posúdenia jednotlivca a jeho okolností je spravidla zásadný pre jeho adresáta.\nČasto bude dôležitým vstupom pre následné správanie zamestnanca orgánu verejnej moci, ktorý\nvýsledok tohto automatizovaného posúdenia nebude dostatočne kriticky alebo vôbec korigovať.\n124. V preskúmavanej právnej úprave akákoľvek osobitná alebo všeobecná právna norma tohto\ntypu chýba.\n125. Po splnení zákonnosti (legality) takéhoto obmedzenia musí zákonodarca zabezpečiť aj\nlegitimitu a proporcionalitu svojho riešenia. Ak je automatizované posudzovanie plošné, a teda\nnevzťahuje sa na obmedzený okruh „podozrivých“ osôb, je nutné osobitne zvážiť, či záujmy\nchránené takýmto posudzovaním dostatočne prevážia nad všeobecným pocitom sledovania, ktorý sa\ntak umocňuje. Nemožno uplatniť automatizáciu všade, kde je technicky možná a užitočná, len\n\n33\n\npreto, lebo verejnej moci, a teda aj daňovým poplatníkom šetrí prostriedky. Spolkový ústavný súd\nNemecka dospel napríklad k záveru, že neobmedzené automatizované kontrolovanie evidenčných\nčísiel áut na cestách na účely ochrany pred akýmkoľvek nebezpečím by bolo neproporcionálne\n(BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 104). Aj v slovenskom kontexte preto nasadenie\nautomatizovaného posudzovania na základe osobných údajov bude nutné skúmať ad hoc pre\nkonkrétne použitie. Samotný fakt, že existuje dostatočný verejný záujem na zbere určitých údajov,\ntotiž ešte neznamená, že rovnaký záujem existuje aj na ich ďalšom použití (analogicky Satakunnan\nMarkkinapörssi Oy and Satamedia Oy proti Fínsku, č. 931/13, body 172 – 178 a 198).\n126. Ako ESĽP pripomína, každý štát, ktorý na seba prevezme rolu vývoja a použitia nových\ntechnológií, nesie osobitnú zodpovednosť, aby zabezpečil správny balans so základnými právami\n(S. a Marper proti Spojenému Kráľovstvu, č. 30562/04, 30566/04, bod 112). Predovšetkým\nnemožno podceniť fakt, že vývoj technológií zákonite povedie k novým nepredvídateľným\nspôsobom, ako zbierané informácie a ich použitie môžu dopadnúť na jednotlivca (S. a Marper proti\nSpojenému Kráľovstvu, č. 30562/04, 30566/04, bod 71). Nasadenie technológií si preto vyžaduje\nkomplexné posúdenie vo svetle stále nových možností ich použitia (napr. Gaurghran proti\nSpojenému Kráľovstvu, č. 45245/15, body 67 až 70 vo vzťahu k používaniu rozpoznávania tváre\nna staršie data-sety).\n127. Dôsledkom uplatnenia technologického pokroku vo verejnej správe nemôže byť neosobný štát,\nktorého rozhodnutia sú nevysvetliteľné, nepreskúmateľné a zároveň za nich nie je nik zodpovedný.\n128. Osobitosť automatizovaného posudzovania spočíva v tom, že sa často týka veľkej skupiny\nosôb a používané kritéria, vzory alebo prepojené databázy nie sú ľahko pochopiteľné pre adresáta,\nhoci môžu obsahovať chyby alebo viesť k chybným záverom o jednotlivcovi. Takéto nedostatky\nsystému preto vytvárajú systémové riziko pre spoločnosť a jednotlivca (prof. Pasquale v tomto\nsmere hovorí o riziku tzv. čiernych skriniek v spoločnosti, pozri PASQUALE, F. The Black Box\nSociety: The Secret Algorithms that Control Money and Information. Harvard University Press,\n2015.). V zahraničí už dnes možno badať prípady, keď sa jasne prejavujú takéto zásadné riziká\npoužívania automatizovaného posudzovania bez dostatočného dohľadu, na čo nedávno reagovala aj\nRada Európy [pozri odporúčanie CM/Rec(2020)1 Rady ministrov členským štátom týkajúce sa\nľudskoprávnych aspektov algoritmických systémov z 8. apríla 2020, ako aj deklaráciu\nDecl(17/03/2021)2 Rady ministrov týkajúcu sa rizík rozhodnutí v oblasti sociálneho zabezpečenia,\nktoré sú asistované výpočtovou technikou alebo umelou inteligenciou, zo 17. marca 2021; pre\nkonkrétne kauzy pozri algoritmické upravovanie maturitných známok vo Veľkej Británii z roku\n2020 – HUSOVEC, M., MESARČÍK, M. a ANDRAŠKO, J. Právo informačných a komunikačných\ntechnológií 1 (TINCT 2020). s. 108, a kauzu odhaľovania zneužívania sociálneho systému\nv Holandsku známu ako tzv. Systeem Risico Indicatie (SyRI) – dostupné na:\n˂https://www.hrw.org/news/2019/11/08/welfare-surveillance-trial-netherlands˃].\n129. Aj po zvolení proporcionálneho uplatnenia technológie je preto nutné zabezpečiť existenciu\nzáruk dohľadu ich ďalšieho používania. SDEÚ v kontexte automatizovaného posudzovania\nleteckých cestujúcich zdôraznil, že „vopred stanovené vzory a kritériá mali byť na jednej strane\nkonkrétne a spoľahlivé“ a „na druhej strane nediskriminačné“, pričom databázy, s ktorými sa údaje\nporovnávajú, musia byť „spoľahlivé a aktuálne“ (stanovisko SDEÚ č. 1/15, ods. 172), a preto aj\n„každý pozitívny výsledok získaný v nadväznosti na automatizované spracovanie uvedených\n\n34\n\núdajov“ má byť „podrobený individuálnemu preskúmaniu prostredníctvom neautomatizovaných\nprostriedkov pred prijatím individuálneho opatrenia“, ktoré by malo na osoby „negatívny dopad“\n(stanovisko SDEÚ č. 1/15, ods. 173). Ako dôsledok sa výsledok automatizovaného posúdenia\n„nemôže rozhodujúcim spôsobom zakladať iba na výsledku automatizovaného spracúvania údajov“\n(stanovisko SDEÚ č. 1/15, ods. 173).\n130. Automatizované posúdenie založené na osobných údajoch v systéme e-kasa spolu s ďalšími\nkritériami, vzormi alebo databázami vedie k vyhodnoteniu určitých podnikateľov ako rizikovejších,\na teda vhodných na podrobnejšiu kontrolu. Ústavný súd nedisponuje konkrétnosťami týkajúcimi sa\nfungovania tohto systému. Vzhľadom na nedostatok legality tohto systému však ani nie sú potrebné\npre posúdenie veci. Z opisu finančnou správou je zrejmé, že minimálne v medzikroku používa\nanalytický systém, ktorý automatizovane pripisuje konkrétnemu podnikateľovi určité riziko. To, že\nsystém sám nerobí aj rozhodnutie o tom, či sa vykoná daňová alebo iná kontrola, nie je z pohľadu\npráva na informačné sebaurčenie podstatné. Z jeho pohľadu je podstatné, že sa automatizácia\nvzťahuje na hodnotenie osoby na základe jej osobných údajov.\n131. Ak by osobné údaje netvorili podklad konania štátu, situácia by spadala mimo rozsahu čl. 19\nods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy (podobne BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 48), hoci stále bude\nspadať pod iné ustanovenia ústavy. Relevantné v tomto ohľade sú najmä právo na spravodlivý\nproces, zákaz nerovného zaobchádzania, ako aj sloboda prejavu či sloboda zhromažďovania.\nJe totiž zrejmé, že najmä algoritmické posudzovanie môže mať dopad na jednotlivca a jeho\nzákladné práva aj vtedy, ak jeho podkladom nie je osobný údaj [pozri odporúčanie CM/Rec(2020)1,\nčasť A, bod 4]. Zároveň treba pripomenúť, ako bolo obšírne v bodoch odsekov 38 až 46 tohto\nnálezu vysvetlené, že ústavnoprávna ochrana práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy nie je\nvždy obmedzená na osobné údaje fyzických osôb, ako to je bežné v podústavnom práve.\n132. Zákonodarca má ako jediný možnosť prostredníctvom konkrétnych zákonných ustanovení\nvo všeobecnom alebo v osobitnom predpise zabezpečiť, aby používané kritéria, modely alebo\nprepojené databázy v kontexte automatizovaného posudzovania boli aktuálne, spoľahlivé\na nediskriminačné. Nad rozsah všeobecných záruk, ktoré sú nevyhnutné pri spracovaní osobných\núdajov, tak robí prostredníctvom osobitných záruk: (i) transparentnosti, (ii) individuálnej ochrany\na (iii) kolektívneho dozoru [podobne BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 101, stanovisko SDEÚ\nč. 1/15, ods. 168 a nasl., ako aj odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť B, body 4 a 5]. Tieto záruky\nmusia zohľadňovať osobitnosť obstarávania a nasadzovania automatizovaných systémov, ktorých\nčinnosť bude mať dopad na jednotlivca a jeho základné práva a slobody.\n133. V prvom rade dotknutý jednotlivec preto musí mať informácie o tom, že správanie orgánu\nverejnej moci, napríklad jeho rozhodnutie, je ovplyvnené použitím takéhoto automatizovaného\nsystému [odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť B, bod 4]. Jednotlivec musí mať možnosť vedieť\no existencii, rozsahu a dopadoch posúdenia jeho osoby automatizovanými prostriedkami, či už\nprostredníctvom verejných registrov, špecifických poučení, alebo inak. Len ak je adresátovi zrejmé,\nže je predmetom automatizovaného posúdenia v určitom rozsahu, dokáže sa efektívne brániť proti\nprípadným chybám. Je na zákonodarcovi, ako zhmotní túto požiadavku.\n134. Povinnosť transparentnosti môže vyplývať orgánu verejnej moci čiastočne aj zo všeobecnej\npodústavnej úpravy práva na ochranu osobných údajov (čl. 12 až 15 GDPR). V kontexte\nautomatizovaného posúdenia bude spravidla vznikať orgánu verejnej moci povinnosť vykonať\n35\n\nposúdenie vplyvu ochrany údajov podľa čl. 35 GDPR. Na rozdiel od iných spracovateľských\noperácií sa však posúdenie vplyvu musí sústrediť na celkový ľudskoprávny dopad\nautomatizovaných systémov na jednotlivca [odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť B, bod 5.2].\nV rámci neho je potom nutné aj identifikovať konkrétne riziká, ako aj dokumentovať rozsah\nľudského a automatizovaného posúdenia v jednotlivých krokoch procesu spracúvania údajov,\nspôsob testovania „data-set“ a použitých modelov, ako aj alternatívne šetrnejšie riešenia [pozri\nGuidelines on Automated individual decision-making and Profiling for the purposes of Regulation\n2016/679 (2018), s. 29 a odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť B, body 3 a 5]. Dostatočnosť tejto\nvšeobecnej úpravy bude závisieť od okolností a závažnosti zásahu do práva na informačné\nsebaurčenie.\n135. V prípade, ak je technické riešenie poskytované štátu treťou stranou, štát musí splniť rovnaké\npodmienky transparentnosti. Práva duševného vlastníctva, obchodné tajomstvo alebo bezpečnosť\nsystému nemôžu byť dôvodom na odopretie efektívneho prístupu k potrebným informáciám\n[rovnako odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť B, bod 5.2]. V opačnom prípade by jednoduché\nrozhodnutie o zapojení externých dodávateľov ukrátilo práva jednotlivca, a preto ak štátny orgán\npoužíva riešenia od externých dodávateľov, musí zabezpečiť efektívny prístup k potrebným\ninformáciám. Ako už bolo v odsekoch 97 až 104 tohto nálezu uvedené, podzákonná úprava týchto\npráv poskytuje široký priestor na realizáciu práva na prístup k informáciám. To však neznižuje\npovinnosť orgánov verejnej moci konať zodpovedne už v štádiu verejného obstarávania týchto\nsystémov [rovnako odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť A, bod 12].\n136. V druhom rade nad používaním takéhoto systému musí existovať nezávislá kolektívna\nkontrola, ktorá funguje ako ex-ante (pre zavedením), tak aj ex-post (po zavedení). V tomto smere sa\nnemožno spoliehať len na infraštruktúru z oblasti práva na ochranu osobných údajov, keďže tá\nfunguje na princípe ochrany práv jednotlivca. Jednotlivcovi však nemožno klásť za úlohu, aby\nprostredníctvom svojej situácie pravidelne korigoval systematické problémy verejnej správy.\nKolektívna kontrola, či už prostredníctvom nezávislých štátnych inštitúcií, certifikácie, zapojenia\nobčianskej spoločnosti, alebo akadémie, preto dopĺňa individuálnu ochranu pred ujmami\nkolektívneho charakteru (pozri EDWARDS, L., VEALE, M. Slave to the Algorithm? Why a 'right\nto an explanation' is probably not the remedy you are looking for (2017). In: Duke Law &\nTechnology Review 18, s. 22.).\n137. To znamená, že kontrola musí umožňovať posúdenie kvality systému, jeho komponentov,\nchybovosti a nedokonalostí pred tým, ako je uvedený do prevádzky, ako aj po tom, keď sa začne\npoužívať (napríklad prostredníctvom auditov, skúmaním kvality vzorky rozhodnutí, podávaním\nspráv a štatistík a pod.). Čím komplexnejší systém, tým hlbšia musí byť jeho kolektívna kontrola.\nAk má systém slabé alebo slepé miesta, musia štátni zamestnanci, ktorí s ním budú pracovať, tieto\nmiesta preukázateľne poznať, keďže ich neznalosť môže byť práve zdrojom chýb. Používanie\nsystému musí byť predmetom dokumentácie a protokolovania, aby sa jednak umožnil kolektívny\ndozor, ale aj zjednodušilo vymáhanie práv jednotlivca [BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, body 156\na 157, rovnako aj odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť A, body 3 a 4].\n138. Napokon dohľad nad automatizovaným posúdením musí umožňovať jednotlivcovi efektívne\nsa brániť proti nedokonalostiam a chybám systému. Je na zákonodarcovi, aké presne prostriedky\nzvolí. Musia byť však efektívne a dostupné a zároveň zverené nezávislým orgánom dohľadu\n\n36\n\n[rovnako aj odporúčanie CM/Rec(2020)1, časť A, body 4.5]. Vzhľadom na rôzne spôsoby\nposudzovania neexistuje jeden spôsob, ako ochrániť jednotlivca pred chybami systému. Efektívnosť\nprostriedkov, či už vo forme práva odvolať sa, korigovať vstupy alebo kritéria posúdenia, alebo\ndostať prístup k logike dotknutého rozhodnutia alebo individuálneho posúdenia človekom, bude\nzávisieť od toho, či automatizované posúdenie používa vzory, modely alebo ďalšie databázy a či\nvedie k rozhodnutiu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci. Taktiež bude závisieť od rizikovosti\ndaného systému.\n139. Použitie týchto už uvedených záruk dohľadu musí byť však schopné dosiahnuť zmenu\nsprávania orgánu verejnej moci. Ako ústavný súd už v minulosti zdôraznil, kvalitný nezávislý\ndohľad nemožno vykonávať bez dostatočného udelenia oprávnení, finančných zdrojov a nástrojov\nkontroly. Ak preto orgán verejnej moci nedokáže rýchlo korigovať chyby alebo vysvetliť\ndiskriminačné účinky posudzovania, musí existovať možnosť štátneho orgánu alebo súdu prikázať\nverejnému orgánu tieto chyby alebo nedokonalosti napraviť. V krajnom prípade musí existovať aj\nmožnosť systém v jeho problematickej podobe prikázať prestať používať.\n140. Vo všeobecnej rovine právo EÚ už dnes v čl. 22 a iných ustanoveniach GDPR čiastočne\nposkytuje určité záruky proti automatizovanému posudzovaniu vo forme profilovania alebo\nautomatizovaného rozhodovania [pozri podrobnejšie Guidelines on Automated individual decisionmaking and Profiling for the purposes of Regulation 2016/679 (2018)]. Článok 22 GDPR vyžaduje\nexplicitnú autorizáciu výlučne automatizovaných rozhodnutí právom členského štátu, resp. právom\nEÚ [pozri čl. 22 ods. 2 písm. b) GDPR]. V takýchto situáciách, a to vrátane kontextu\n„monitorovania podvodov a daňových únikov a ich predchádzania“, núti aj sekundárne právo EÚ\nslovenského zákonodarcu, aby vytvoril osobitný právny základ, ktorý bude garantovať právo na\nľudský zásah zo strany orgánu verejnej moci, právo jednotlivca vyjadriť svoje stanovisko a právo\nnapadnúť rozhodnutie (pozri čl. 22 ods. 3 a odôvodnenie č. 71 GDPR). To isté platí aj v kontexte\nodhaľovania trestnej činnosti podľa čl. 11 smernice č. 2016/680 o ochrane fyzických osôb pri\nspracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich\nvyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom\npohybe takýchto údajov. Toto ustanovenie taktiež vyžaduje osobitný právny základ a existenciu\nosobitných záruk v špecializovaných vertikálnych vzťahoch.\n141. Priestor pre slovenského zákonodarcu sa nevyčerpáva týmito dvomi uvedenými\nustanoveniami. Napriek tomu, že pre mnoho otázok predstavuje GDPR plnú harmonizáciu (pozri\nbod 30 tohto nálezu), nie je to tak v tejto právnej otázke. GDPR predstavuje len neúplnú\nharmonizáciu v otázke spracúvania osobných údajov orgánmi verejnej moci na účely výkonu\nverejnej moci. To vyplýva z čl. 6 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 1 písm. e) GDPR, ktorý výslovne\npredpokladá, že členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť špecifickejšie ustanovenia s cieľom\nprispôsobiť uplatňovanie pravidiel tohto nariadenia v kontexte, ak spracúvanie je nevyhnutné na\nsplnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej\nprevádzkovateľovi. Slovenský zákonodarca je preto oprávnený presnejšie stanoviť osobitné\npožiadavky na spracúvanie, ako aj prijať ďalšie opatrenia, ktorými sa „zaistí zákonné a spravodlivé\nspracúvanie“, a to prípadne aj prevzatím častí nariadenia do slovenskej legislatívy (čl. 6 ods. 2\na odôvodnenie č. 8 GDPR). Už uvedené ústavné požiadavky sú preto úplne kompatibilné\ns implementačným priestorom slovenského zákonodarcu a riadne zohľadňujú jeho mantinely\nstanovené čl. 6 ods. 2, pričom rozvíjajú aj požiadavky čl. 6 ods. 3 GDPR. Na rozdiel od prípadu\n37\n\nvedeného pred SDEÚ a týkajúceho sa automatizovaného posudzovania bonity jednotlivca\nneštátnymi aktérmi v kontexte ich podnikateľskej činnosti je preto otázka implementačného\npriestoru slovenského zákonodarcu pomerne jasná (pozri SCHUFA Holding, C-634/21,\nprejudiciálna otázka Správneho súdu Wiesbaden z 1. októbra 2021, sp. zn. 6 K 788/20.WI dostupná\nna: ˂https://www.jurpc.de/jurpc/show?id=20210144˃).\nIV.\nZávery ústavného súdu\n142. Ústavný súd konštatuje, že zákonodarca musí posúdiť, ako čo najlepšie zužitkovať benefity\nautomatizácie bez toho, aby tým zároveň ohrozil základné hodnoty právneho štátu a miesto\njednotlivca v ňom. Aktuálne neexistuje zákon, ktorý by umožňoval finančnej správe osobné údaje\nzo systému e-kasa používať na automatizované posudzovanie jednotlivcov. Ak chce zákonodarca\numožniť takéto automatizované posudzovanie na základe osobných údajov, musí zabezpečiť\nsplnenie ústavnoprávnych záruk, ktoré už ústavný súd podrobne uviedol.\n143. Ústavný súd považuje lokálny zber daňového identifikačného čísla a zoznamu tovarov\na služieb na pokladničných blokoch [§ 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP] za súladné s ústavnou\nochranou súkromia a osobných údajov. Zbieranie a odosielanie pokladničných blokov predajcov\nspolu s ich DIČ v rámci systému e-kasa vytvára permanetné systematické monitorovanie\npodnikateľov týkajúce sa toho, čo a za koľko, kedy a kde predávajú. Sleduje však legitímny cieľ\nboja proti daňovým únikom. Zber samotného DIČ nie je neproporcionálny vzhľadom na tento účel.\nProporcionalita zberu iných údajov nebola navrhovateľmi zahrnutá do prieskumu. Z uvedených\ndôvodov ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku)\n144. Zbieranie a odosielanie unikátneho identifikátora kupujúceho do centrálnej databázy finančnej\nsprávy podľa § 8a ods. 1 ZoERP považuje ústavný súd za protiústavné z dôvodu absencie\nlegitímnosti zásahu. Ústavný súd pritom upozorňuje, že prípadné rozšírenie na tieto údaje by\nznamenalo zásadné zintenzívnenie zásahu do práva na ochranu súkromia a osobných údajov, pokiaľ\nby nebolo realizované na základe preukázateľnej dobrovoľnosti, a preto ústavný súd rozhodol, že\nuvedené ustanovenie § 8a ods. 1 ZoERP v časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je\npredložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ nie je v súlade s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2\na 3 ústavy (bod 1 výroku)\n145. Na základe vykonania detailného ústavnokonformného výkladu ústavným súdom je súčasné\nlegislatívne nastavenie spracúvania a prístupu k údajom v systéme e-kasa možné považovať za\nsúladné s ústavou. Podľa tohto výkladu však údaje zo systému e-kasa možno používať len zo strany\nfinančnej správy a len na účely kontroly povinností vyplývajúcich zo ZoERP. Rozšírenie okruhu\nštátnych orgánov si vyžaduje explicitnú právnu úpravu a jej osobitné posúdenie, čo sa týka\nproporcionality.\n146. Ústavný súd zároveň identifikoval niekoľko existujúcich zákonných povinností, ktoré zatiaľ\nneboli dostatočne štátnym orgánom implementované.\n147. Napokon ústavný súd ozrejmil, prečo ústavnokonformný výklad súčasnej právnej úpravy\nneumožňuje finančnej správe používať údaje zo systému e-kasa na automatizované analytické\n\n38\n\nposudzovanie rizikovosti podnikateľov. Aby to bolo možné, je nevyhnutná zmena zákona, ktorá\nzabezpečí takéto posudzovanie pred chybami.\n148. Znenie charty a dohovoru, ktorých ustanovenia a súvisiaca judikatúra už boli obsiahlo\na konkrétne ústavným súdom zohľadnené, podporujú tu vyslovené závery ústavného súdu.\nS poukazom na závery uvedené v čl. III.2 tohto odôvodnenia ústavný súd návrhu navrhovateľov na\nvyslovenie nesúladu dotknutých ustanovení s čl. 8 dohovoru a čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty\nnevyhovel (bod 2 výroku).\nV.\nÚčinky nálezu\n149. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi\npredpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré\nich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými\nzákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od\nvyhlásenia rozhodnutia.\n150. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného\nsúdu je všeobecne záväzné.\n151. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu\nreferenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku\nreferenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie\nprezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n152. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť\nza podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2021\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n39", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "ochrana súkromného a rodinného života", "osobné údaje-ochrana osobných údajov", "daň-platiteľ dane", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "daň-platiteľ dane", "ochrana súkromného a rodinného života", "osobné údaje-ochrana osobných údajov", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:d3d7beff-9cc1-4103-b95e-eb36537cdca5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2"}, {"guid": "ussr:4444fd9a-3648-4660-92dd-73b1150a1bbc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 651/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 651/2016 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1"}, {"guid": "ussr:18878e2a-7055-4109-b312-41e5afd5584b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 400/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 400/2016 z 29. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.400.2016.1"}, {"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700"}, {"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435"}, {"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "ussr:596c762a-4b7f-4953-96c2-0b552e9b65a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 88/01 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:596c762a-4b7f-4953-96c2-0b552e9b65a2"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:02b4da50-9eed-409b-9e4b-d47d15909896", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.7.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/99 z 18. 2. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-02-18", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.7.1999.1"}, {"guid": "ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:70585076-7f28-4ce0-8dd7-e8bc05da44ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.11.2025.1"}, {"guid": "ussr:0672f119-7c3e-4e31-bd91-e84991a30aa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.539.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 539/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 539/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.539.2024.1"}, {"guid": "ussr:1df1cc2f-9c9d-4f38-9416-d8b8d8286438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2018 z 1. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1"}, {"guid": "ussr:000e0279-c88a-4924-88ed-78580a02f7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2022 z 3. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-03", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.226.2022.1"}, {"guid": "ussr:e0f75f46-18f1-4645-9c70-b573acd81dac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.480.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2021 z 15. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-15", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.480.2021.1"}, {"guid": "ussr:8e3ddeb5-bfc8-43c4-aff5-4aaed1f1515b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:eff8fe63-a278-4b14-802d-4d0941723569", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2020 z 27. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.1"}, {"guid": "1d9b29ab-f189-48a6-b421-8a64b9ce7032:e99e7f3a-33ac-45ed-a461-a73f2a076bdf", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0724100835.1", "spisova_znacka": "6Svk/18/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/18/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0724100835.1"}, {"guid": "da43d391-0522-41f8-9215-cb8eee70c9d7:1fa5daf8-74ed-47c3-8f68-e8affb307ac4", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0724101399.1", "spisova_znacka": "4S/117/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 4S/117/2024 z 20. 5. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0724101399.1"}, {"guid": "448fa088-acb4-4706-8173-5499bbeef474:2d5be5a4-4eee-4f53-90d6-3b248a7178a6", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0725100400.1", "spisova_znacka": "7S/30/2025", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 7S/30/2025 z 13. 5. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0725100400.1"}]}