{"guid": "ussr:237eba44-c089-4fdd-bd91-606db3ec1b84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.131.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 131/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2020 z 18. 6. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 18. júna 2021, sp. zn. III. ÚS 131/2020, ECLI:SK:USSR:2021:3.US.131.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2021-06-18", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/237eba44-c089-4fdd-bd91-606db3ec1b84", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.131.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.131.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.131.2020.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 131/2020-92\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára\na sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127\nÚstavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti\n,\n,\n, zastúpeného advokátkou\n, proti uzneseniu Krajského súdu\nv Trenčíne č. k. 23 CoE 192/2016 z 24. augusta 2016 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 2 Cdo 57/2017 z 31. mája 2018 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základné právo\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a právo\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 57/2017\nz 31. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE 192/2016 z 24. augusta 2016\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 57/2017 z 31. mája 2018\na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE 192/2016 z 24. augusta 2016 sa z r u š u j ú\na vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania 512,68 eur na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. septembra 2018 domáha\nvyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uzneseniami\nvšeobecných súdov uvedenými v záhlaví nálezu. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť\na vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako poľský štátny občan\na pani\nako slovenská štátna občianka (ďalej len „matka“) v čase narodenia\n(17. októbra 2012) žili ako druh a družka v Londýne. Matka 17. júna 2015 odišla s\nna územie Slovenskej republiky a na územie Spojeného kráľovstva sa viac s dcérou\nnevrátila. Slovenské matričné orgány zapísali v rodnom liste za otca iného muža pána\nna základe súhlasného uznania otcovstva spolu s matkou.\n3. Na návrh sťažovateľa vydal The High Court of Justice, Family Division (,,súd Spojeného\nkráľovstva“) 8. októbra 2015 v konaní sp. zn. FD15P00428, ZC15P00974 rozhodnutie vo veci\n, ktoré bolo doplnené 19. októbra 2015 (ďalej len „rozhodnutie The High Court\nof Justice“ alebo aj ,,rozhodnutie súdu Spojeného kráľovstva“). Uvedený súd považoval\nza preukázané, že obvyklý pobyt\nbol v Anglicku a Walese, pričom toto bydlisko\nopustila 17. júna 2015 bez vedomia alebo súhlasu otca. Z tohto dôvodu svoju právomoc založil\nna čl. 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní\na výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa\nzrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie 2201/2003“). Súd Spojeného\nkráľovstva okrem iného rozhodol, že sťažovateľovi patrí „rodičovská zodpovednosť“ voči\na nariadil matke navrátiť\ndo Spojeného kráľovstva najneskôr\ndo 23. októbra 2015 s ponechaním veci ako otvorenej pre ďalšie konanie. Súd v súvislosti so svojím\nrozhodnutím vydal aj osvedčenie, ktoré čl. 39 nariadenia 2201/2003 predpokladá pre rozsudky\no rodičovských právach a povinnostiach.\n4. Sťažovateľ sa vzhľadom na nesplnenie povinnosti zo strany matky návrhom\nz 10. novembra 2015 podaným na Okresnom súde Prievidza (ďalej aj ,,okresný súd“) domáhal\nuznania rozhodnutia The High Court of Justice a nariadenia jeho výkonu v zmysle\nnariadenia 2201/2003. Okresný súd rozhodol o návrhu uznesením č. k. 17 Em 1/2015\nz 3. marca 2016, v ktorom vyhlásil rozhodnutie The High Court of Justice za vykonateľné\nv Slovenskej republike len v časti, v ktorej bola sťažovateľovi priznaná „rodičovská zodpovednosť“\nvoči\n, no jeho výkon zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie o rodičovskej\nzodpovednosti je bez ďalšieho vykonateľné už samotným vyhlásením vykonateľnosti a netreba ho\nosobitne vykonávať vo vykonávacom konaní podľa § 272 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.\n\n2\n\n5. V prevyšujúcej časti (o príkaz matke navrátiť\ndo Spojeného kráľovstva) návrh\nsťažovateľa na vyhlásenie rozhodnutia The High Court of Justice za vykonateľné v Slovenskej\nrepublike okresný súd zamietol s odôvodnením, že nejde o nadobúdanie, výkon, prenesenie,\nobmedzenie alebo odňatie rodičovských práva a povinnosti podľa čl. 1 ods. 1 písm. b) a ods. 2\nnariadenia 2201/2003. Vo vzťahu k výroku o návrat\ndo Spojeného kráľovstva\nby jeho uznaním došlo k porušeniu Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch\nmedzinárodných únosov detí z roku 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“),\nktorý predpokladá osobitné konanie o návrat v krajine pobytu (Slovensko) a následne prípadne\naj proces v krajine pôvodu (Spojené kráľovstvo).\n6. Krajský súd (ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením) na odvolanie sťažovateľa a matky\nuznesenie okresného súdu zmenil a návrh sťažovateľa zamietol aj v časti o vyhlásenie\nvykonateľnosti rozhodnutia The High Court of Justice o priznaní „rodičovskej zodpovednosti“\nvoči\n. V ostatnom uznesenie okresného súdu potvrdil, v dôsledku čoho sťažovateľ s návrhom\nna vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia The High Court of Justice v plnom rozsahu neuspel.\nSvoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že v súvislosti s výrokom obsiahnutým v rozhodnutí\nThe High Court of Justice o priznaní „rodičovskej zodpovednosti“ sťažovateľovi síce ide\no rozhodnutie vydané v zmysle nariadenia 2201/2003, ale nie je možné ho uznať, pretože v zmysle\nčl. 23 písm. a) nariadenia 2201/2003 by jeho uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem\ndieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, keďže matka v odvolacom\nkonaní predložila rodný list\nvydaný Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ‒\nosobitná matrika Bratislava s údajom o otcovstve iného muža (\n).\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,najvyšší súd“) na dovolanie sťažovateľa napnutým\nuznesením dovolanie odmietol ako neprípustné s odôvodnením, že sťažovateľom uvedený dovolací\ndôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), že sťažovateľ neprípustne skumuloval dovolacie dôvody\npodľa § 421 ods. 1 CSP a nenaformuloval dovolaciu otázku.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta nesprávne použitie výhrady verejného poriadku bez reflexie\nna judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá spája použitie výhrady\nverejného poriadku s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Krajskému súdu vytkol nepredloženie\nprejudiciálnej otázky. Uviedol tiež, že duplicitný matričný zápis k\nvznikol po tom, ako bol\nsťažovateľ už zapísaný ako otec\nv rodnom liste vydanom v Spojenom kráľovstve\nna základe rozhodnutia The High Court of Justice a ktorým bola sťažovateľovi priznaná\n„rodičovská zodpovednosť“, s čím sa krajský súd nijako nevysporiadal. Namietol tiež\nnezorientovanie sa krajského súdu v rodinnom práve Spojeného kráľovstva. Podľa sťažovateľa súd\nrezignoval na povinnosť výkonu rozhodnutia súdu Spojeného kráľovstva za rovnakých podmienok\nako v prípade rozhodnutia slovenského súdu. Vykonávané rozhodnutie spadalo pod režim\nnariadenia 2201/2003, bolo vydané súdom obvyklého pobytu dieťaťa a ktorý súd si ponechal\nprávomoc na rozhodovanie.\n\n3\n\n9. Sťažovateľ pre zmenu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa odvoláva\nna uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018, podľa ktorého\nje kumulácia odvolacích dôvodov prípustná. Sťažovateľ navyše nesúhlasí s tvrdením dovolacieho\nsúdu, že v dovolaní nevymedzil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP spôsobom\nuvedeným § 431 až § 435 CSP. V tomto kontexte argumentoval rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 492/2015, ktorým podopieral tvrdenie o nesprávnosti uprednostnenia určenia\notcovstva súhlasným vyhlásením matky a pána\npred súdnym rozhodnutím zo Spojeného\nkráľovstva, ktoré mu priznalo „rodičovskú zodpovednosť“. Sťažovateľ tvrdí, že v dovolaní\npodrobne opísal situáciu, ktorá ešte nebola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu riešená.\nIde o otázku existencie rozdielnych zápisov v rodných listoch maloletých detí na území dvoch\nštátov a tiež o otázku použitia výhrady verejného poriadku vo vzťahu k uznaniu cudzieho\nrozhodnutia týkajúceho sa maloletého dieťaťa a výkonu rodičovských práv.\n\nIII.\nVyjadrenie krajského súdu, najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\n10. Krajský súd vo vyjadrení sp. zn. 135/2020 odkázal na vyjadrenie predsedu senátu\nJUDr. Ondreja Samaša, z ktorého vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu považuje\nza správne, súladné s vtedy známymi okolnosťami prípadu a urobené s ohľadom na najlepší záujem\n, ktorá v čase rozhodovania mala platný rodný list s otcom odlišným od sťažovateľa.\n11. Najvyšší súd vo vyjadrení č. KP 3/2020-211 uvádza, že podľa sťažovateľa bola v dovolaní\nkonkretizovaná sporná právna otázka existencie závislej práce a pracovného pomeru, v dôsledku\nčoho by mohli vzniknúť pochybnosti, či sa najvyšší súd vôbec vyjadroval k predmetnej sťažnosti,\nktorá nijako nesúvisí s problematikou závislej práce a pracovného pomeru, ďalšie časti vyjadrenia\nnajvyššieho súdu však tieto pochybnosti vyvracajú. Najvyšší súd zhrnul obsah sťažnosti, dôvod\nodmietnutia dovolania sťažovateľa a vysvetlil vzťah medzi dovolacím dôvodom a podmienkami\nprípustnosti dovolania. V závere skonštatoval, že ponecháva rozhodnutie o sťažnosti na úvahe\nústavného súdu.\n12. Matka vo vyjadrení z 5. mája 2021 označila argumentáciu sťažovateľa za zavádzajúcu\na nesprávnu. Za právomocné označila súdy Slovenskej republiky a prax v ,,krajinách\nCommonwealth-u konať v rozpore s medzinárodnými zmluvami , nad rámec právomoci a uzurpovať\nsi právo rozhodovať v návratových veciach aj v prípadoch, kedy má výlučnú právomoc súd inej\nčlenskej krajiny“ označila za ,,bežnú“. Kým pred súdom Spojeného kráľovstva sa rozhodovalo\npodľa nej na základe argumentácie jednej strany, tak v konaní o návrat sa vykonalo riadne\ndokazovanie s výsledným zamietnutím návrhu sťažovateľa uznesením Okresného súdu Banská\nBystrica č. k. 36P/64/2016 zo 6. júna 2016. Iba ona disponovala v čase premiestnenia dieťaťa\nopatrovníckym právom, a preto ona ako jediná bola oprávnená určiť miesto pobytu dieťaťa. Súd sa\naj vyrovnal s rodným listom zapísaným v prospech\n, ktorý sa stal jej manželom.\nIde o novšie rozhodnutie ako vykonávané rozhodnutie súdu Spojeného kráľovstva. Dieťa nie je\nsťažovateľovi zverené do osobnej starostlivosti, ale je mu priznaná len rodičovská zodpovednosť.\nOtázku otcovstva, ako to prezentuje sťažovateľ, označila za nejednoznačnú a odkázala na konanie\npred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/20/2020 v súvislosti s rozhodovaním\n\n4\n\no rodnom liste. Uviedla tiež, že navrátením do Spojeného kráľovstva by bola maloletá vystavená\nneznesiteľnej situácii s negatívnymi následkami.\n13. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že pre rozhodnutie o jeho návrhu na uznanie\nrozhodnutia The High Court of Justice a nariadenie jeho výkonu vôbec nebolo dôležité, kto bol\nako otec uvedený v rodnom liste\nvydanom v Slovenskej republike. Pripomenul,\nže sa domáhal aj výkonu rozhodnutia The High Court of Justice v časti návratu\n,\npričom tento návrh bol nesprávne zamietnutý s odôvodnením, že návrat sa má spravovať režimom\nHaagskeho dohovoru z roku 1980, a nie nariadením 2201/2003. Záver súdov je podľa neho\nv rozpore s rozsudkom Súdneho dvora v spojených veciach C-325/18 a C-375/18.\nOpätovne poukázal na nesprávne použitie výhrady verejného poriadku v rozpore s judikatúrou\nSúdneho dvora. Vo vzťahu k vyjadreniu matky zotrval na svojej sťažnostnej argumentácii\na zdôraznil, že s maloletou\nžil od jej narodenia, no od roku 2015 ju reálne nevidel,\ns čím mu vznikla nevyčísliteľná ujma na jeho rodinnom živote.\n14. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\nso sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj obsahom spisu dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPosúdenie ústavnej sťažnosti\n15. Napadnuté rozhodnutia nespochybňujú tvrdenie sťažovateľa, že matka nemala jeho súhlas\nzostať s\nna Slovensku a nevrátiť sa do Spojeného kráľovstva. Nespochybňujú\nani existenciu rozhodnutia The High Court of Justice, ktoré v podstate predstavuje vôbec\nprvé súdne rozhodnutie týkajúce sa maloletej\n, a to súdu, ktorý konštatoval svoju právomoc\nako súdu štátu obvyklého pobytu dieťaťa.\n16. V rámci členských štátov Európskej únie je postup uznávania a výkonu rozsudkov\nv manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností vydaných súdmi iných\nčlenských štátov unifikovaný prostredníctvom nariadenia 2201/2003, a to v záujme vytvorenia\npriestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb.\n17. Nariadenie ako sekundárny prameň práva Európskej únie, ktoré je výsledkom normotvornej\nčinnosti inštitúcii Európskej únie, má v zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy prednosť pred zákonmi\na v zmysle definície tohto prameňa práva Európskej únie obsiahnutej v čl. 288 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch Európskej únie.\n18. V súvislosti s anglickým pojmom „parental responsibility“ obsiahnutým v rozhodnutí\nThe High Court of Justice, ktorý sa v uzneseniach okresného a krajského súdu objavuje\nv slovenskom tvare „rodičovská zodpovednosť“, je potrebné uviesť, že rovnaký pojem používa\nanglické znenie čl. 2 ods. 7 nariadenia 2201/2003. V slovenskom znení čl. 2 ods. 7\nnariadenia 2201/2003 mu zodpovedá pojem „rodičovské práva a povinnosti“, ktorý označuje všetky\npráva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo\n\n5\n\nprávnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky,\npričom tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom.\n19. Rozhodnutie The High Court of Justice (a) priznáva sťažovateľovi rodičovskú zodpovednosť,\nale tiež (b) ukladá matke konkrétne rodičovské povinnosti, konkrétne úlohu zabezpečiť\nna územie Spojeného kráľovstva. Uvedené rozhodnutie napadnutými rozhodnutiami všeobecných\nsúdov nebolo uznané, a to v žiadnom rozsahu.\na) Rozhodnutie The High Court of Justice priznávajúce sťažovateľovi status rodičovskej\nzodpovednosti a jeho neuznanie zo strany napadnutých súdov\n20. Rozhodnutie The High Court of Justice, o ktorého uznanie, vyhlásenie vykonateľnosti\na následný výkon v tomto prípade ide, predstavuje rozhodnutie o rodičovských právach\na povinnostiach, na ktoré sa vzťahuje nariadenie 2201/2003. Sťažovateľ spolu s predmetným\nrozhodnutím predložil aj osvedčenie podľa vzoru ustanoveného v prílohe II nariadenia 2201/2003,\nktoré sa v zmysle čl. 39 nariadenia 2201/2003 vydáva na žiadosť účastníka konania.\n21. Rozhodnutie The High Court of Justice nie je rozhodnutím v spore o otcovstvo,\nktorý spor podľa obsahu spisu iniciovaný ani nebol. Ak vznikla konkurencia matričných zápisov\no otcovstve, tak tento nedostatok bol zo strany slovenských matričných úradov odstránený tým,\nže pán\nbol z matriky ako otec vymazaný. Aplikácii nariadenia 2201/2003 preto nebráni\njeho klauzula, podľa ktorej ,,... toto nariadenie sa nevzťahuje na určenie alebo popretie\nrodičovstva“ (čl. 1 ods. 3 písm. a); ,,This Regulation shall not apply to the establishment\nor contesting of a parent-child relationship“).\n22. Rozhodnutie The High Court of Justice nie je ani definitívnym rozhodnutím o opatrovníctve\nalebo o styku. Súd Spojeného kráľovstva len promptne po vysťahovaní sa matky s\npriznal\nsťažovateľovi status otcovstva (rodičovstva) a vytvoril tak základ, aby konanie o definitívnom\nopatrovníctve (na Slovensku tomu zodpovedá rozhodnutie o zverení dieťaťa spravidla jednému\nz rodičov) alebo o styku mohlo prebehnúť. Súd Spojeného kráľovstva mal na to právomoc ako súd\nkrajiny pôvodu dieťaťa.\n23. Okresný súd správne bez ďalšieho uznal rozhodnutie The High Court of Justice v časti\nrodičovských práv sťažovateľa. Aj napriek tomu, že na ďalšie konanie bolo prijaté len konanie\nvoči krajskému súdu a najvyššiemu súdu, je potrebné vychádzať aj zo záverov rozhodnutia súdu\nprvého stupňa, a teda Okresného súdu Prievidza. Ústavný súd poukazuje na právne názory\nvyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\nsúdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, I. ÚS 472/2013,\nIII. ÚS 216/2020), pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok [tiež napr. rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Báča proti Českej republike\nz 23. októbra 2006, č. 9457/03].\n24. Krajský súd touto ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením na rozdiel od okresného súdu\nzamietol návrh sťažovateľa aj v časti, ktorá sa týkala priznania „rodičovskej zodpovednosti“\nsťažovateľovi voči\n, a to len na základe v poradí neskoršieho matričného zápisu\npána\nza otca\npo prisťahovaní sa matky na Slovensko. Krajský súd videl rozpor\ns verejným poriadkom, ak by sa k sťažovateľovi za takýchto okolností pristupovalo ako k otcovi.\n6\n\nPomer rodičovských práv, ktoré sa za opísaných okolností priznali sťažovateľovi, sa dá vyjadriť\nv jeho neprospech aj 0:100. Sťažovateľ nielenže stratil možnosť blízkeho kontaktu s\n,\nktorý mal v Spojenom kráľovstve, ale jeho práva boli postupom krajského súdu fakticky úplne\npopreté aj formálne.\n25. V zmysle konštantnej judikatúry ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti nie je opravnou\ninštanciou všeobecných súdov (III. ÚS 459/2020), no poskytuje poslednú možnosť nápravy v rámci\nvnútroštátneho mechanizmu ochrany ústavnosti. V prípade, že ide o interpretačný exces\nústavnoprávnej relevancie, má ústavný súd možnosť ingerencie v podobe kasačného nálezu.\nIde o prípady, ak by konanie alebo rozhodovanie všeobecných súdov bolo zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02).\n26. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru je možné preskúmavať spoločne, keďže ústavný súd si pri výklade čl. 46 ods. 1 ústavy\nosvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho v obsahu týchto práv nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n27. Výrok napadnutého uznesenia krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na vyhlásenie\nrozhodnutia High Court of Justice za vykonateľné v časti, v ktorej bola sťažovateľovi priznaná\n„rodičovská zodpovednosť“ k\n, je krajským súdom odôvodnený odkazom na čl. 23\npísm. a) nariadenia 2201/2003, ktorý umožňuje neuznať rozsudky týkajúce sa rodičovských práv\na povinností, ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore\ns verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.\n28. Krajský súd identifikoval rozpor s verejným poriadkom v tom, že uznaním rozhodnutia\nHigh Court of Justice v časti o „rodičovskej zodpovednosti“ sťažovateľa by bol založený stav,\nktorý by de facto aj de iure znamenal, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky by\nmala určených dvoch otcov, keďže matka počas odvolacieho konania predložila rodný list\nmaloletej vydaný Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ‒ osobitná matrika Bratislava, kde je\nako otec\nzapísaný\n, v dôsledku čoho je podľa názoru krajského súdu\nod 22. februára 2016 na území Slovenskej republiky otcovstvo maloletej právne záväzne určené.\n29. Po oboznámení sa s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd detekoval interpretačné\nnedostatky, ktoré by samy osebe neindikovali ústavnoprávny presah, no pri ich komplexnom\nvnímaní je už potrebné hovoriť o ústavnej relevancii. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd\nsa vôbec nevyrovnal s časovými okolnosťami prípadu, keď rodný list\nbol vydaný\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky ‒ osobitná matrika Bratislava 22. februára 2016,\nteda až po tom, keď bolo 10. novembra 2015 začaté konanie o vyhlásenie rozhodnutia\nHigh Court of Justice za vykonateľné na okresnom súde, a tiež po tom, keď na základe rozhodnutia\nHigh Court of Justice bol sťažovateľ 8. januára 2016 zapísaný ako otec\nv rodnom\nliste vydanom v Spojenom kráľovstve.\n30. Ústavný súd pripomína, že čl. 19 ods. 2 ústavy výslovne garantuje právo na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Je potrebné si teda položiť\n\n7\n\notázku, aké reálne dôsledky znamenalo priznanie „rodičovskej zodpovednosti“. Z ústavnoprávnej\nperspektívy išlo o deklaratórnu záležitosť, pričom nešlo o určenie otcovstva. Z uvedeného dôvodu\ntvrdenie o „dvoch otcoch“ je potrebné hodnotiť ako intepretačný exces ústavnoprávnej relevancie.\n31. V napadnutom uznesení krajského súdu absentuje vysvetlenie, prečo je odmietnutie uznania\nrozhodnutia High Court of Justice v časti o „rodičovskej zodpovednosti“ sťažovateľa v najlepšom\nzáujme\nv zmysle čl. 23 písm. a) nariadenia 2201/2003. Ochranu najlepšieho\nzáujmu dieťaťa predpokladá aj čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, ktorého ochranu mal\nkrajský súd v tomto prípade garantovať, keďže v dôsledku aplikácie nariadenia 2201/2003\ndochádza k vykonávaniu práva Únie na úrovni členského štátu, tak ako to normuje čl. 51 ods. 1\nCharty základných práv Európskej únie v súvislosti s určením rozsahu jej pôsobnosti.\n32. Odkaz krajského súdu na ustanovenie o verejnom poriadku ako dôvode na neuznanie cudzieho\nrozhodnutia nespĺňa požiadavky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora k čl. 23 písm. a)\nnariadenia 2201/2003, v zmysle ktorej je odkaz na ustanovenie o verejnom poriadku prípustný len\nv prípade, že s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa by uznanie rozhodnutia vydaného iným\nčlenským štátom neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok štátu, v ktorom sa žiada\no uznanie, keďže by ohrozovalo niektorú jeho základnú zásadu. S cieľom dodržať zákaz\nprehodnotiť meritum rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, stanovený v čl. 26\nnariadenia 2201/2003, musí byť toto ohrozenie s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa zjavným\nporušením právnej normy, ktorá je v štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, považovaná za podstatnú\npre právny poriadok alebo práva, ktoré je v tomto právnom poriadku uznané za základné\n(rozsudok Súdneho dvora z 19. novembra 2015, P, C-455/15 PPU, ECLI:EU:C:2015:763, bod 39).\nKrajský súd však v odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol žiadnu právnu normu,\nktorá by bola považovaná za podstatnú pre právny poriadok Slovenskej republiky a ku ktorej\nporušeniu by došlo uznaním rozhodnutia High Court of Justice. Rovnako tak neuviedol\nani základné právo, ktoré by mohlo byť porušené v dôsledku uznania rozhodnutia High Court\nof Justice. Z tohto pohľadu odôvodnenie neuznania rozhodnutia High Court of Justice odkazom\nna rozpor s verejným poriadkom vyznieva vcelku formálne.\nb) Rozhodnutie The High Court of Justice v časti ukladajúcej matke úlohu spojenú s návratom\nmaloletej\ndo Spojeného kráľovstva a jeho neuznanie zo strany napadnutých súdov\n33. Podľa súdov (i) nedodržanie procesného postupu zo strany sťažovateľa o návrat dieťaťa\npodľa nariadenia 2201/2003 (sťažovateľ nepodal návrh na súd Spojeného kráľovstva následne\npo neúspechu v konaní o návrat pred Okresným súdom Banská Bystrica; uznesenie\nč. k. 36P 64/2016 z 3. júna 2016) a (ii) návrh sťažovateľa, ktorý nie je právnou vecou starostlivosti\no maloleté dieťa podľa uvádzacieho ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) v spojení s § 2 tohto nariadenia\nboli dôvodmi pre nevyhovenie návrhu aj v časti o zabezpečenie\nna územie Spojeného\nkráľovstva.\nb.a) K nedodržaniu procesu podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 v konaní o návrat\n34. Krajský súd v spojení s okresným súdom konštatujú v súlade so skutočným stavom,\nže rozhodnutie The High Court of Justice nie je rozhodnutím požadujúcim návrat dieťaťa, ktoré\n8\n\nby bolo vydané po (následne) rozsudku o nevrátení podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980.\nSudca Spojeného kráľovstva z vlastného podnetu nevydal osvedčenie na tlačive podľa vzoru\nustanoveného v prílohe IV nariadenia 2201/2003. Existencia takéhoto osvedčenia by v zmysle\nčl. 42 ods. 1 nariadenia 2201/2003 znamenala, že rozhodnutie sa uznáva a je vykonateľné\nbez potreby vyhlásenia za vykonateľné a bez možnosti namietať proti jeho uznaniu. Uvedená\nargumentácia predstavuje teda jeden z dôvodov nevyhovenia návrhu zo strany všeobecných súdov.\n35. Uvedený záver nekorešponduje výkladovej judikatúre Súdneho dvora vo vzťahu k nariadeniu\n2201/2003. Podľa Súdneho dvora totiž nositeľ rodičovských práv a povinností môže v súlade\ns ustanoveniami kapitoly III nariadenia 2201/2003 požiadať o uznanie a výkon rozhodnutia\ntýkajúceho sa rodičovských práv a povinností a návratu detí prijatého príslušným súdom\npodľa kapitoly II oddielu 2 nariadenia 2201/2003, hoci nepredložil žiadosť o návrat založenú\nna Haagskom dohovore z roku 1980 (rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 2019, C.E. a N.E.,\nspojené veci C- 325/18 PPU a C-375/18 PPU, ECLI:EU:C:2018:739, bod 53).\n36. Treba uviesť, že odôvodnenie 17 nariadenia č. 2201/2003 zdôrazňuje doplnkovú povahu tohto\nnariadenia, keď uvádza, že to dopĺňa ustanovenia Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktoré sa však\nnaďalej uplatňujú. Článok 34 tohto dohovoru okrem toho stanovuje, že „nebráni použitiu iného\nmedzinárodného zmluvného nástroja platného medzi štátom pôvodu a dožiadaným štátom\nalebo inej právnej normy dožiadaného štátu na účely dosiahnutia návratu dieťaťa, ktoré bolo\nneoprávnene premiestnené alebo zadržané, alebo na zabezpečenie práva styku“. Uvedené platí\naj pri možnosti rodiča s už nespochybniteľnou rodičovskou zodpovednosťou vykonávať právo\nvoľného pohybu upraveného v čl. 20 ods. 2 písm. a) a čl. 21 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie (rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2010, McB., C-400/10 PPU, ECLI:EU:C:2010:582,\nbody 44, 55 a 58).\n37. Prepojenie týchto dvoch predmetných nástrojov je spresnené v čl. 11 ods. 1 nariadenia\n2201/2003, podľa ktorého súdy členského štátu musia uplatňovať odseky 2 až 8 tohto článku\nna konanie o návrate upravené Haagskym dohovorom z roku 1980. Treba konštatovať, že tieto\nustanovenia nevyžadujú, aby sa osoba, subjekt alebo orgán v prípade údajného medzinárodného\núnosu dieťaťa opierali o Haagsky dohovor z roku 1980 vtedy, keď žiadajú o okamžitý návrat\ndieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu.\n38. Tento výklad je potvrdený čl. 60 nariadenia 2201/2003, z ktorého vyplýva, že toto nariadenie\nmá prednosť pred Haagskym dohovorom z roku 1980 (rozsudok z 11. júla 2008, Rinau, C 195/08\nPPU, EU:C:2008:406, bod 54). Nositeľ rodičovských práv a povinností teda môže v súlade\ns ustanoveniami kapitoly III nariadenia 2201/2003 požiadať o uznanie a výkon rozhodnutia\ntýkajúceho sa rodičovských práv a povinností a návratu dieťaťa prijatého príslušným súdom podľa\nkapitoly II oddielu 2 nariadenia 2201/2003, hoci nepredložil žiadosť o návrat založenú\nna Haagskom dohovore z roku 1980.\nb.b) K záverom súdov o nedostatku aplikability nariadenia 2201/2003 na rozhodnutie High Court\nof Justice z dôvodu neriešenia nadobúdania, výkonu, prenesenia, obmedzenia alebo odňatia\nrodičovských práv a povinností\n39. Krajský súd v časti o uloženie povinnosti matky zabezpečiť prítomnosť\nv Spojenom\nkráľovstve sa stotožnil s okresným súdom, že návrh na vykonanie takéhoto rozhodnutia sa netýka\n9\n\nnadobúdania, výkonu, prenesenia, obmedzenia alebo odňatia rodičovských práv a povinností,\na teda nespadá do vecnej pôsobnosti nariadenia v zmysle čl. 1 ods. 1 písm. b) v spojení s ods. 2\nnariadenia 2201/2003.\n40. Ani tento názor krajského súdu do dôsledkov nekorešponduje s judikatúrou Súdneho dvora\n(spojené veci C- 325/18 PPU a C-375/18 PPU, ECLI:EU:C:2018:739, body 54 až 61). V prvom\nrade treba konštatovať, že kým cieľom nariadenia 2201/2003, ako to vyplýva z jeho preambuly, je\nvytvorenie justičného priestoru založeného na zásade vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí\nzavedením pravidiel upravujúcich právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí vo veciach\nrodičovských práv a povinností, tak cieľom dohovoru je podľa jeho čl. 1 písm. a) zabezpečiť\nokamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú\nv ňom zadržiavané. Medzi týmito dvoma nástrojmi, ktoré majú v zásade spoločný cieľ odrádzať\nod únosov detí medzi štátmi a v prípade únosu dosiahnuť okamžitý návrat dieťaťa do štátu\njeho obvyklého pobytu, existuje úzka súvislosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2008,\nRinau, C 195/08 PPU, EU:C:2008:406, body 48 a 52).\n41. Z čl. 1 ods. 1 písm. b) nariadenia 2201/2003 vyplýva, že nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu\nna povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú konkrétne na nadobúdanie, výkon,\nprenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností. V tomto rámci pojem\n„občianske veci“ nemožno vykladať reštriktívne, ale ako samostatný pojem práva Únie,\nktorý pokrýva najmä všetky žiadosti, opatrenia alebo rozhodnutia v oblasti „rodičovských práv\na povinností“ v zmysle uvedeného nariadenia v súlade s cieľom, ktorý je pripomenutý v jeho\nodôvodnení 5 (rozsudok z 21. októbra 2015, Gogova, C 215/15, EU:C:2015:710, bod 26).\n42. Článok 1 ods. 2 písm. a) až d) nariadenia 2201/2003 uvádza, že záležitosti vzťahujúce sa\nna rodičovské práva a povinnosti sa týkajú najmä práva osobnej starostlivosti, opatrovníctva,\nurčenia a úloh osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za osobu dieťaťa alebo jeho majetok,\nktoré dieťa zastupujú alebo mu pomáhajú, ako aj umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti\nalebo do zariadenia starostlivosti o dieťa (rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-325/18\na C-375/18, bod 56).\n43. Pojem „rodičovské práva a povinnosti“ je v čl. 2 ods. 7 nariadenia č. 2201/2003 predmetom\nširokej definície v tom zmysle, že zahŕňa všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo\nmajetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom zo zákona alebo\nna základe dohody, ktorá má právne účinky (rozsudky z 27. novembra 2007, C 435/06,\nEU:C:2007:714, bod 49, a z 26. apríla 2012, Health Service Executive, C 92/12 PPU,\nEU:C:2012:255, bod 59).\n44. Je nesporné, že príkaz o návrat\nnebol založený na Haagskom dohovore z roku 1980\na že výrok rozhodnutia The High Court of Justice pozostáva z viacerých prvkov vrátane úlohy\npre matku. Rozhodnutie je dôsledkom rozhodnutia týkajúceho sa rodičovských práv a povinností\n(rodičovskej zodpovednosti), o ktorých sa sťažovateľ s matkou nedohodli minimálne v rozsahu\nvysťahovania\ndo cudziny (§ 35 Zákona o rodine ,,Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných\nveciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinnosti, najmä o vysťahovaní maloletého\ndieťaťa do cudziny...“.).\n\n10\n\n45. Právo byť spolu je základný prvok rodinného života, aj keď sa vzťahy medzi rodičmi prerušili\na opatrenia súdu, ktoré im v tom bránia, sú zásahom do práva chráneného napr. čl. 19 ods. 2\nústavy a čl. 8 dohovoru (m. m. I. ÚS 148/03). Uvedené vyplýva aj zo záverov judikatúry ESĽP\nvo veciach Voleský v. Česká republika (rozsudok z 29. júna 2004, sťažnosť č. 63627/00), Elsholz\nv. Nemecko (rozsudok z 13. júna 2000, sťažnosť č. 25735/94) alebo Bronda v. Taliansko (rozsudok\nz 9. júna 1998, sťažnosť č. 40/1997/824/1030).\n46. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy, ako aj neprípustnosť vecného prieskumu rozhodnutia\nThe High Court of Justice uvedené rozhodnutie je dôsledkom rozhodnutia týkajúceho sa\nrodičovských práv a povinností a pred všeobecnými súdmi neexistovala prekážka ho vyhlásiť\npodľa nariadenia 2201/2003 za vykonateľné. Tento stav sa nezmenil ani po vystúpení Spojeného\nkráľovstva z Európskej únie.\n47. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podľa čl. 67 Dohody o vystúpení Spojeného\nkráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva\npre atómovú energiu (podpísaná 24/1/2021 - Ú. v. EÚ L 29, 31.1.2020, s. 7 – 187) sa na konania\nzačaté pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Únie (teda pred 1/2/2020) naďalej vzťahuje\nnariadenie 2201/2003. Dohoda o vystúpení síce nebola uzavretá Slovenskou republikou, ktorá ju ani\nneratifikovala, ide však o medzinárodnú zmluvu uzavretú Európskou úniou a takéto zmluvy sú\nv zmysle čl. 216 Zmluvy o fungovaní Európskej únie záväzné aj pre členský štát.\nV.\nMeritórne závery ústavného súdu\n48. Ústavný súd v obdobných prípadoch judikoval, že pokiaľ odôvodnenie rozsudku súdu prvej\ninštancie je nedostatočné v takej miere, že nedáva uspokojivé odpovede na všetky rozhodujúce\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, potom odôvodnenie\nrozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa bez ďalšieho stotožní s takýmto nedostatočným\nodôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie (uznanie a výkon rozhodnutia vo veci návratu), možno\ntaktiež považovať za nedostatočné a v konečnom dôsledku aj arbitrárne (m. m. III. ÚS 60/2018,\nII. ÚS 159/2020). Uvedený záver dopadá na rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej sa stotožnil\ns rozhodnutím okresného súdu vo vzťahu k naplneniu príkazu súdu Spojeného kráľovstva\nukladajúceho rodičovskú povinnosť (úlohu) matke. Ako už ústavný súd uviedol, vykonávané\nrozhodnutie súdu Spojeného kráľovstva spadá do konceptu ochrany rodičovských práv a povinností\na ide o vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súvislosti s rodičovským sporom pri vysťahovaní\nsa matky s dieťaťom do cudziny (bod IV b.b).\n49. Vychádzajúc z odôvodnenia v časti IV, ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského\nsúdu za zasahujúce do uplatnených práv sťažovateľa, pričom ide o zásah ústavnoprávnej relevancie.\nÚvahy krajského súdu odôvodňujúce jeho rozhodnutie sú vnútorne rozporné, neúplné a v dôsledku\nnereflektovania výkladovej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa (prednostného)\nnariadenia 2201/2003 sa opierajú o jeho ústavne neakceptovateľný výklad. V dôsledku toho\npovažoval ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu úplne popierajúce práva sťažovateľa\nza arbitrárne, a teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n50. Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie jeho práva na súkromný a rodinný život\ngarantovaný v čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína\n11\n\nrozhodnutie ESĽP vo veci Marckx v. Belgicko (rozsudok z 13. júna 1979, sťažnosť č. 6833/74),\npodľa ktorého sú čl. 8 dohovoru chránené vzťahy medzi rodičmi, ktorí nežijú v jednej domácnosti\na ich deťmi, rovnako ako vzťahy medzi rodičmi ‒ manželmi a ich deťmi.\n51. Z judikatúry ESĽP k čl. 8 dohovoru tiež vyplýva, že je právom rodiča, aby boli prijaté\nopatrenia, ktoré mu umožnia styk s jeho dieťaťom, pričom je povinnosťou vnútroštátnych orgánov\ntaké opatrenia prijať. K tomu ústavný súd odkazuje na relevantné rozhodnutia vo veciach\nKeegan v. Írsko (rozsudok z 26. mája 1994, sťažnosť č. 16969/90), Hokkanen v. Fínsko (rozsudok\nz 23. septembra 1994, sťažnosť č. 19823/92), Fiala v. Česká republika (rozsudok z 8. júna 2006,\nsťažnosť č. 26141/03) a Mihailova v. Bulharsko (rozsudok z 12. januára 2006, sťažnosť\nč. 35978/02).\n52. Vzhľadom na mieru ústavnej neakceptovateľnosti napádaného rozhodnutia krajského súdu\ndošlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\naj k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na ochranu súkromné a rodinného života\npodľa čl. 19 ods. 2 ústavy, resp. do jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života\npodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie krajského súdu totiž bezpochyby zasiahlo\ndo práva na rodinný život sťažovateľa a sťažilo, ak nie úplne znemožnilo, vytváranie väzieb s jeho\nmaloletou dcérou\n.\n53. Nedostatky procesu podľa názoru ústavného súdu je potrebné aplikovať aj na dovolacie\nkonanie. Najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho uznesenia postupoval nedôsledne, formalisticky\na arbitrárne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa. Dotknutá vec sa týka\nviacerých právnych otázok dosiaľ dostatočne neriešených v judikatúre (duplicitné otcovstvo\nvo vzťahoch s cudzím prvkom, ochrana verejného poriadku, konkurencia nariadenia 2201/2003\ns inými medzinárodnými normami, povaha premiestnenia dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča,\nobsah inštitútu rodičovskej zodpovednosti podľa práva Spojeného kráľovstva a ii). Uvedené právne\notázky boli v dovolaní vymedzené. Odmietnutím dovolania tak došlo nielen k odopretiu prístupu\nsťažovateľa k dovolaciemu súdu, ale aj premárnenej príležitosti posunúť judikatúru v stále viac\nsa vyskytujúcich rodinnoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom. Ústavný súd poznamenáva\ntiež nereflektovanie na povinnosť najvyššieho súdu ako súdu najvyššej inštancie predložiť\nprejudiciálnu otázku na zabezpečenie interpretácie nariadenia 2201/2003 zo strany Súdneho dvora\nEurópskej únie (rozsudok SD z 19. novembra 2015, C-455/15).\n54. Ústavný súd preto dospel k záveru, že aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu označených práv sťažovateľa.\n55. Vzhľadom na konštatovaný záver o porušení práv sťažovateľa uvedených v bode 1 výroku tohto\nnálezu ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde napadnuté\nrozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).\nV tomto konaní sú súdy viazané právnym názorom ústavného súdu (§ 134 ods. 1 zákona\no ústavnom súde). Problematickejšou sa však môže javiť zmena pomerov, ktorú súdy novo musia\nstarostlivo vyhodnotiť. Ústavný súd viac než v rovine obiter dicta poznamenáva, že vo veci výkonu\nrozsudku súdu Spojeného kráľovstva v časti realizácie samotného návratu dieťaťa sa súdy budú\nmusieť vyrovnať s nemenej závažnou právnou otázkou, ktorá síce nijako neneguje vykonávané\nrozhodnutie, čo sa týka jeho uznania a vykonateľnosti, no je dôležitá, ba dokonca je v tejto časti\n12\n\nkľúčová. Súdy rozhodujúce o nariadení výkonu rozhodnutia nesmú pristupovať k veci automaticky\na necitlivo a v ďalšom konaní musia starostlivo zohľadňovať predovšetkým záujem maloletého,\nale aj jeho názory, priania a pocity, pokiaľ je dieťa schopné ich vyjadriť. Na dieťa nie je možné\nnazerať ako na objekt výkonu rozhodnutia, ale ako na svojbytný subjekt, ktorý má svoju vlastnú\nvôľu. Nepochybne v rámci dotknutých vzťahov majú význam záujmy rodičov, no tým\nnajdôležitejším zostáva najlepší záujem dieťaťa. Postoj, prianie dieťaťa je jedným z hľadísk,\nktoré musia súdy pri hľadaní najlepšieho záujmu dieťaťa zohľadniť. Pritom je potrebné,\nsamozrejme, prihliadať na jeho vek, rozumovú a emocionálnu vyspelosť a tiež zvážiť mieru\nobjektivity (nezávislosti) jeho postoja. Pozitívny záväzok prijať opatrenia smerujúce\nk rešpektovaniu rodinného života, k čomu patrí aj zabezpečenie plnenia súdnych rozhodnutí\n(rozsudok vo veci Fiala proti Českej republike z 18. júla 2006, č. 26141/03, § 94), nie je možné\nnaplniť opatreniami, ktoré by poškodzovali zdravie (vrátane toho duševného) a rozvoj dieťaťa\n(Fiala proti Českej republike, § 96 alebo rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Elsholz\nproti Nemecku z 13. júla 2000, č. 25735/94, § 50). Najlepší záujem dieťaťa môže v odôvodnených\nprípadoch prevážiť nad záujmom jedného z rodičov, čo môže ovplyvniť v konečnom dôsledku\nfaktickú stránku napadnutého výkonu rozhodnutia.\nVI.\nK náhrade trov konania\n56. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol o náhrade trov konania\nsťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom,\na priznal mu náhradu trov konania od krajského súdu ako porušovateľa ich práv. Ústavný súd\npri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,\n§ 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“).\n57. Ústavný súd priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov\nprávneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava\nzastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 307 eur a za jeden úkon právnej služby v roku 2020\n(replika na vyjadrenie krajského súdu a najvyššieho súdu) v sume 177 eur, ale tiež režijný paušál\ndvakrát po 9,21 eur a jedenkrát 10,62 eur. Celková výška náhrady trov konania, ktorú je krajský súd\npovinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa, je 512,68 eur (bod 3 výroku nálezu).\n58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný\nopravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. júna 2021\nPeter Molnár\npredseda senátu\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "medzinárodný únos", "výkon rozhodnutia", "rozsudok-cudzozemského súdu", "dieťa", "vykonateľnosť", "medzinárodný únos", "rozsudok-cudzozemského súdu", "dieťa", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "výkon rozhodnutia", "vykonateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cdo/57/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "23CoE/192/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:92607e4b-83f7-4ace-88d8-96466cf84b4b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.459.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 459/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 459/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.459.2020.1"}, {"guid": "ussr:76fcdc79-1314-4f1a-bbd7-17806824dbaa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.159.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2020 z 22. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.159.2020.2"}, {"guid": "ussr:34ae0923-6cbc-4ae8-bc77-88d0dc618245", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.216.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 216/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 216/2020 z 16. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.216.2020.1"}, {"guid": "ussr:7babbaba-2064-4096-a335-779a7d5977f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.60.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 60/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2018 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.60.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:cafe6bf8-0f65-41ba-a90b-16bda70a72c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 472/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 472/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cafe6bf8-0f65-41ba-a90b-16bda70a72c6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "847b5663-0ca7-419a-8222-eb1385f66251:f5faf764-5dbb-4673-81cd-14594b370066", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1213233496.1", "spisova_znacka": "5Cdo/492/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/492/2015 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1213233496.1"}, {"guid": "b5a0906e-99d3-4d23-a021-db67af115e47:1477eb3e-7f52-4bfa-b0d9-e0875232f835", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3815218103.1", "spisova_znacka": "23CoE/192/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/192/2016 z 23. 8. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-08-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3815218103.1"}, {"guid": "295087dc-a250-448c-a9a5-c916c46d3a82:8026593b-e1aa-4bb9-9668-fd2bb00cde20", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Em/1/2015", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 17Em/1/2015 z 3. 3. 2016", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2016-03-03", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/295087dc-a250-448c-a9a5-c916c46d3a82:8026593b-e1aa-4bb9-9668-fd2bb00cde20"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4175cdc6-9fae-4a99-98a7-ec4e952bf4c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 601/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 601/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1"}, {"guid": "ussr:5d332de5-886b-44a4-83c9-06e2002adb3c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.631.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 631/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 631/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.631.2020.1"}, {"guid": "01ae081c-8174-4e1d-b4ec-22511ed48fc8:7d4e2e66-d2ef-44ab-8207-83d1a49ddb6e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200461.1", "spisova_znacka": "7Svk/48/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/48/2022 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200461.1"}, {"guid": "c1d4f030-56d6-4387-82b0-08ce15221d82:8bfe93ca-2e48-45a4-99b0-e10bb56fc019", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:3819202699.3", "spisova_znacka": "13CoP/173/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 13CoP/173/2025 z 10. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:3819202699.3"}, {"guid": "dd6ebe8f-f4d2-41d0-bbc0-3f4038e596b5:ca2f6976-0055-4bb2-b3e1-4b5b244e2043", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2021:3819202699.1", "spisova_znacka": "27CoP/63/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27CoP/63/2021 z 15. 11. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2021:3819202699.1"}]}