{"guid": "ussr:8972022a-edd9-418f-96ee-f31637c747c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.504.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 504/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 504/2018 z 23. 2. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. februára 2021, sp. zn. II. ÚS 504/2018, ECLI:SK:USSR:2021:2.US.504.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2021-02-23", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141.odsek-1", "nazov": "čl. 141 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-141"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 141 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-141", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8972022a-edd9-418f-96ee-f31637c747c2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.504.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.504.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.504.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 504/2018-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021\nv senáte zloženom z predsedu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského\n(sudca spravodajca) o ústavných sťažnostiach obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia,\ns. r. o., IČO 47 238 623, Prokopa Veľkého 52, Bratislava, právne zastúpenej obchodnou\nspoločnosťou KPMG Legal, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ako aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 41/2015 z 22. marca 2017\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 56/2015 z 24. mája 2017\ntakto\nrozhodol:\nÚstavným sťažnostiam obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia, s. r. o.,\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSpojené ústavné sťažnosti\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júla 2017\na 15. augusta 2017 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia, s. r. o.\n(ďalej len „sťažovateľka“), podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nv ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nústavy v spojení s princípom nezávislosti súdov a sudcov podľa čl. 141 ods. 1 ústavy,\nresp. čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného\npráva na nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 41/2015 z 22. marca 2017 a sp. zn. 6 Sžf\n56/2015 z 24. mája 2017, ktorými nebolo vyhovené odvolaniam sťažovateľky podaným\nproti prvostupňovým rozsudkom o zamietnutí jej správnych žalôb v daňových veciach.\nNajvyšší súd mal nedostatočne odôvodniť svoje rozsudky a nevysporiadal sa s návrhmi\nna podanie predbežnej otázky na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).\nUznesením č. k. II. ÚS 504/2018-17 zo 17. októbra 2018 a uznesením č. k. I. ÚS 376/201816 zo 14. novembra 2018 boli jednotlivé sťažnosti prijaté na ďalšie konanie. Plénum\nústavného súdu uznesením č. k. PLs. ÚS 2/2019-9 z 23. januára 2019 spojil tieto veci\nvedené pod sp. zn. II. ÚS 504/2018 a sp. zn. I. ÚS 376/2018 na spoločné konanie, ktoré je\nvedené pod sp. zn. II. ÚS 504/2018.\n2. Ústavný súd z podaní sťažovateľky zistil, že daňové orgány a súdy neuznali\nsťažovateľkou prenajatý priestor v Ruskej federácii za prevádzkareň, a tak jej dodatočne\nvyrubili daň z pridanej hodnoty (zdaňovacie obdobia marec 2008 a október 2008).\nPodstatou veci je v tejto súvislosti tvrdenie sťažovateľky, že (i) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sa nevysporiadavajú riadne s argumentáciu založenou na rozhodnutí Súdneho dvora\na (ii), že najvyšší súd bol povinný podať na Súdny dvor predbežnú otázku. Sťažovateľka\n\n2\n\nosobitne brojí proti argumentu najvyššieho súdu, že sa správny súd nemôže zaoberať\npodnetom k podaniu predbežnej otázky, ak bol podaný po lehote na podanie opravného\nprostriedku (bod 14 uznesenia).\n3. Detailnejšie z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že rozhodnutím\nFinančného\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\naj\n\n„finančné\n\nriaditeľstvo“)\n\nč. 1100301/1/132011/2013/5094 z 28. marca 2013 bol potvrdený dodatočný platobný výmer\nDaňového\n\núradu\n\npre\n\nvybrané\n\ndaňové\n\nsubjekty\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„daňový\n\núrad“)\n\nč. 9900403/5/1428159/2012/Zat z 3. júla 2012, ktorým daňový úrad vyrubil sťažovateľke\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2008 v sume 142 431,12 €.\nObdobne, rozhodnutím finančného riaditeľstva č. 1100301/1/132041/2013/5094 z 28. marca\n2013\n\nbol\n\npotvrdený\n\ndodatočný\n\nplatobný\n\nvýmer\n\ndaňového\n\núradu\n\nč. 9900403/5/143349/2012/Zat z 3. júla 2012, ktorým daňový úrad vyrubil sťažovateľke\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume 197 683,56 €.\n4. Daňový úrad dospel k záveru, že sťažovateľke nevznikla v dotknutých\nzdaňovacích obdobiach na území Ruskej federácie prevádzkareň, prostredníctvom ktorej by\nna území Ruskej federácie vykonávala ekonomickú činnosť, a teda miestom dodania služieb\nspojených s prenájmom železničných vagónov je miesto, kde mala sťažovateľka svoje sídlo\n‒ tuzemsko. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bola\npovinná za dodanie služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov\nza zdaňovacie obdobia marec 2008 a október 2008 priznať daň z pridanej hodnoty, a túto\ndaň z pridanej hodnoty odviesť do štátneho rozpočtu v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.\n5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkami č. k. 6 S 122/2013188 z 27. februára 2015 a č. k. 2 S 124/2013-205 zo 4. februára 2015 zamietol žaloby\no preskúmanie rozhodnutí finančného riaditeľstva. Najvyšší súd napadnutými rozsudkami\nsp. zn. 6 Sžf 41/2015 z 22. marca 2017 a sp. zn. 6 Sžf 56/2015 z 24. mája 2017 potvrdil\nrozsudky krajského súdu. Jeden z rozhodujúcich argumentov, ktoré najvyšší súd použil\nv neprospech sťažovateľky, spočíval v tom, že materiálny a personálny substrát,\n\n3\n\nktorý využívala na svoje podnikanie na území Ruskej federácie, nepatril jej, ale spoločnosti\nKARGOTRANS.\n6. Podľa sťažovateľky je takýto názor pritom v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora\nC-605/12 Welmory zo 16. októbra 2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že stála\nprevádzkareň môže existovať aj vtedy, ak spoločnosť na svoju ekonomickú činnosť využíva\nna území iného štátu technické a ľudské prostriedky inej spoločnosti. V tomto konaní\npoľský vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru otázku, či poľskú spoločnosť,\nktorej infraštruktúru na základe zmluvy o spolupráci využíva cyperská spoločnosť na svoju\nekonomickú činnosť, možno považovať za stálu prevádzkareň cyperskej spoločnosti\nv Poľsku na účely zdaňovania služieb. Súdny dvor na túto otázku odpovedal tak, že prvá\nzdaniteľná osoba, ktorá využíva služby poskytované druhou zdaniteľnou osobou so sídlom\nv inom štáte, má v tomto inom štáte prevádzkareň, ak sa vyznačuje dostatočným stupňom\nstálosti a vhodnou štruktúrou z hľadiska ľudských a technických prostriedkov.\n7. Skutočnosť, že prvá zdaniteľná osoba nemá v inom štáte vlastnú personálnu\na materiálnu infraštruktúru, Súdny dvor teda v žiadnom prípade neoznačil za prekážku\nexistencie stálej prevádzkarne. Rovnako sa v tejto veci vyjadril aj generálny advokát,\nkeď v návrhu odpovede na prejudiciálnu otázku uviedol, že vlastné ľudské a technické\nvybavenie nie je potrebné, ak má prevádzkareň k dispozícii cudzie vybavenie porovnateľné\nso svojím vlastným vybavením (bod 65 návrhu AG). Nie je teda potrebné, aby mala\nzdaniteľná osoba personál, ktorý je u nej zamestnaný, a technické vybavenie, ktoré je v jej\nvlastníctve (bod 48 návrhu AG).\n8. V prerokúvaných veciach ide pritom podľa sťažovateľky o skutkovo obdobné\nsituácie, keď sťažovateľka na základe dohody o poskytnutí podpory so spoločnosťou\nKARGOTRANS zabezpečila pre svoju ekonomickú činnosť na území Ruskej federácie\nmateriálne a personálne vybavenie v sídle spoločnosti KARGOTRANS, pričom podľa\ndohody títo zamestnanci spoločnosti KARGOTRANS dostávali pokyny výlučne\nod sťažovateľky a za plnenie svojich úloh zodpovedali taktiež iba sťažovateľke.\nZa poskytnutie personálneho a materiálneho zabezpečenia pritom platila sťažovateľka\nspoločnosti KARGOTRANS odmenu, ktorá bola zohľadnená v dohodnutej obchodnej\n\n4\n\nmarži, a teda sa nepriamo podieľala na mzdových nárokoch zamestnancov spoločnosti\nKARGOTRANS.\n9. Sťažovateľka namieta, že sa najvyšší súd nevysporiadal s argumentáciou\nrozhodnutím Súdneho dvora C-605/12 Welmory, a tým porušil právo na súdnu ochranu,\nresp. z neho vyplývajúcu požiadavku na riadne odôvodnenie a zákaz arbitrárnosti.\n10. Najvyšší súd v rámci rozhodovania o odvolaniach proti rozsudkom krajského\nsúdu bol v postavení vnútroštátneho súdneho orgánu, proti rozhodnutiu ktorého už nie je\nprípustný žiadny opravný prostriedok. Preto sa podľa sťažovateľky mal obrátiť na Súdny\ndvor s prejudiciálnymi otázkami v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\n11. Podľa sťažovateľky najvyšší súd vykladal pojem stálej prevádzkarne odlišne\nod výkladu vyplývajúceho z úniového práva, keď za dôvody neexistencie stálej\nprevádzkarne na území Ruskej federácie prioritne považoval (i) absenciu vlastného\npersonálu a materiálu a (ii) neexistenciu zmlúv o prenájme vozňov podpísaných riaditeľkou\nzastupiteľstva, resp. za dôvody neexistencie označil aj skutočnosti, ktorými sa Súdny dvor\nzatiaľ podľa vedomosti sťažovateľky nezaoberal, a to (iii) nesplnenie oznamovacích\npovinností a neodvedenie ekvivalentu DPH v Ruskej federácii.\n12. Z rozsudku Súdneho dvora C-416/10 Križan z 15. januára 2013 pritom vyplýva,\nže čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zaväzuje súd členského štátu, ktorého\nrozhodnutie týkajúce sa výkladu práva Únie nemožno napadnúť opravným prostriedkom,\nobrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania aj ex offo bez toho,\naby o to požiadal niektorý z účastníkov konania, v prípade, že má pochybnosti\no uplatňovaní práva Únie v prerokúvanej veci.\n13. Sťažovateľka teda doručila 9. decembra 2016 najvyššiemu súdu návrhy\nna položenie prejudiciálnych otázok, v ktorých explicitne navrhla, aby sa obrátil na Súdny\ndvor s prejudiciálnymi otázkami uvedenými v týchto návrhoch.\n14. Najvyšší súd návrhy na položenie prejudiciálnych otázok arbitrárne označil\nza oneskorené doplnenia odvolaní proti rozsudkom krajského súdu a viac sa nimi\n\n5\n\nnezaoberal. Je pritom podľa sťažovateľky zrejmé, že z Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“), Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) ani zo žiadneho iného\npredpisu nevyplýva povinnosť podať návrh na položenie prejudiciálnych otázok v lehote\nna podanie odvolania ani v žiadnej inej lehote. Návrh na položenie prejudiciálnych otázok\nnie je ďalším odvolacím dôvodom, ale inštitútom, ktorý je súd za splnenia podmienok\npovinný použiť kedykoľvek počas konania aj bez návrhu účastníka konania, a rovnako\ninštitútom, ktorého využitie má účastník konania právo kedykoľvek počas konania\nnavrhnúť.\n15. V danom prípade teda nielenže najvyšší súd porušil svoju povinnosť obrátiť sa\nex offo s návrhom na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ale dokonca tak\nneurobil ani na návrhy účastníka konania, ktorý potrebu položenia prejudiciálnych otázok\nvo svojom návrhu riadne zdôvodnil. Nevyhovenie týmto návrhom navyše najvyšší súd ani\nnezdôvodnil, ale iba bez akejkoľvek opory v zákone skonštatoval, že sa nimi pre zmeškanie\nodvolacej lehoty nebude zaoberať. Z tohto dôvodu bolo porušené aj sťažovateľkine právo\nna zákonného sudcu – sudcu Súdneho dvora.\n16. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej\nústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 6Sžf/41/2015 zo dňa 22.3.2017\nvydaným v právnej veci ETRANSA Slovakia, s.r.o. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky, č. 1100301/1/132041/2013/5094 zo dňa 28.3.2013 v spojení\ns rozhodnutím\n\nDaňového\n\núradu\n\npre\n\nvybrané\n\ndaňové\n\nsubjekty\n\nč. 9900403/5/1433439/2012/Zat zo dňa 3.7.2012, vedenej na Krajskom súde v Bratislave\npod sp. zn. 6S/122/2013, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46\nods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. I a čl. 144 ods. 1 a právo sťažovateľa\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý\nproces podľa čl. 6 ods. 1 a práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný súd zrušuje rozsudok č. k. 6Sžf/41/2015 zo dňa 22.3.2017 vydaný v právnej\nveci ETRANSA Slovakia, s. r. o. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o návrhu\n6\n\nna preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky,\nč. 1100301/1/132041/2013/5094 zo dňa 28.3.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\npre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/1433439/2012/Zat zo dňa 3.7.2012, vedenej\nna Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/122/2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“\n17. Sťažovateľka žiada rovnaké rozhodnutie vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Sžf 56/2015 z 24. mája 2017.\n18. Najvyšší súd vo svojich vyjadreniach solídne rekapituloval veci s tým, že sa\npridržiava svojho právneho názoru a nežiada verejné prejednanie veci.\n19.1 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako dotknutá osoba k veci\nzdôrazňuje, že správca dane pre podporu svojich záverov na dani z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobia roka 2008 vychádzal aj z údajov v daňovom priznaní k dani\nz príjmov právnických osôb za rok 2008 podanom sťažovateľkou a z účtovnej závierky\na z poznámok k účtovnej závierke, v ktorých nie je žiadna zmienka o zriadení a fungovaní\nstálej prevádzkarne na území Ruskej federácie v kontrolovanom zdaňovacom období roku\n2008, a tieto zistenia na dani z príjmov nespochybnila ani samotná sťažovateľka. Správala\nsa teda tak, ako keby stála prevádzkareň ako zložka jej podnikania v prípade dane z príjmov\nneexistovala, avšak pre účely dane z pridanej hodnoty v dôsledku preverovaných\nskutočností počas kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2008 už\npodľa tvrdenia sťažovateľky na území Ruskej federácie existovala, a to ako stála\nprevádzkareň, ktorou malo byť tzv. zastupiteľstvo. Pritom v konečnom dôsledku reálne\npredmetné zmluvy uzatvárala sťažovateľka, a nie jej zastúpenie v Ruskej federácii\na sťažovateľka vystavila aj faktúry a prijímala plnenia za poskytnuté predmetné služby.\n19.2 Dotknutá osoba tiež podotkla, že „správca dane na podporu svojich záverov\nv danej veci vo svojom rozhodnutí poukázal aj na Nariadenie Rady (ES) 1777/2005\nzo 17.10.2005 o vykonávacích opatreniach smernice 77/388/EHS o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty, ktoré malo priamy účinok; na články Smernice 77/388/EHS;\nna Smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej\n\n7\n\nhodnoty, ktorá od 01.01.2007 nahradila Šiestu smernicu, a aplikoval tiež konkrétne na vec\nsa vzťahujúce Rozhodnutia Súdneho dvora EU. Na základe uvedeného pri posudzovaní\ndeklarovaného dodania služieb prenájmu železničných vagónov Sťažovateľom v Ruskej\nfederácii správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH ak veci príslušnými\nrozsudkami Súdneho dvora EU, ktoré poskytujú výklad pojmu prevádzkareň.“.\n19.3 K požiadavkám sťažovateľky na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu\ndvoru zúčastnená osoba uvádza, že k otázke „stálej prevádzkarne“ sa Súdny dvor už\nvyjadril, a to aj vo svojich rozhodnutiach, na ktoré poukázali daňové orgány oboch stupňov\naj krajský súd vo svojich rozhodnutiach, takže vec bola posúdená aj v zmysle existujúcej\njudikatúry Súdneho dvora.\nII.\nPrávne závery ústavného súdu\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa\nodseku 1, obnovil stav pred porušením.\n\n8\n\n22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n23. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho\nzákonnému sudcovi.\n24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n25. Prvým podstatným okruhom, ktorým sú ústavné sťažnosti odôvodnené, je\nposúdenie otázky, či najvyšší súd mohol odmietnuť podnety sťažovateľky na podanie\npredbežnej otázky na Súdny dvor z dôvodu, že tieto boli podané po lehote na podanie\nodvolania (dnes kasačnej sťažnosti) v správnom súdnictve.\n26. Vo veciach samotných, prerokúvaných daňovými úradmi a správnymi súdmi, išlo\no to, že ak by sa uznala za stálu sťažovateľkina prevádzkareň v Rusku, tak by sa príjmy\nz nej nemuseli dodatočne zdaniť v tuzemsku, v Slovenskej republike.\n27. Dôvodom dodatočných určení daňovej povinnosti bola na základe výsledkov\ndaňovej kontroly a súvisiaceho vykonaného dokazovania správcom dane konštatovaná\nskutočnosť, že sťažovateľka (žalobca) nepreukázala poskytovanie služby, prenájmu\nželezničných vagónov, obchodným spoločnostiam na území Ruskej federácie z jej\nprevádzkarne umiestnenej na území Ruskej federácie. Keďže sťažovateľka neposkytovala\nslužby na uvedenom území prostredníctvom svojej prevádzkarne, ňou zriadenej pre účely\nrealizácie ekonomickej činnosti na území tretieho štátu, bolo podľa všeobecných súdov\npotrebné kvalifikovať ňou deklarované poskytnutie služieb ako tuzemské zdaniteľné plnenia\npodliehajúce zdaneniu.\n\n9\n\n28. Sťažovateľka podala odvolania proti zamietnutiu žaloby a následne 9. decembra\n2016 navrhla, aby najvyšší súd podal na Súdny dvor nasledujúcu predbežnú otázku:\n(i) Rozumie sa na účely zdaňovania príjmov z prenájmu železničných vozňov,\nktoré slovenská spoločnosť prenajíma na území Ruskej federácie, v prípade, ak slovenská\nspoločnosť využíva na túto svoju ekonomickú činnosť materiálnu a personálnu\ninfraštruktúru inej spoločnosti na území Ruskej federácie v zmysle dohody o podpore,\nna základe ktorej zamestnanci tejto inej spoločnosti sprostredkúvajú obchodné zmluvy\na vykonávajú ďalšie služby súvisiace s prenájmom vozňov, pod miestom, kde sa nachádza\nstála prevádzkareň slovenskej spoločnosti, miesto, kde má sídlo táto iná spoločnosť\nnachádzajúca sa na území Ruskej federácie? (ii) Môže byť prekážkou naplnenia definičných\nznakov stálej prevádzkarne to, že zmluvy o prenájme vozňov sprostredkovávané\nzastupiteľstvom slovenskej spoločnosti podpisovala priamo slovenská spoločnosť? (iii)\nMôže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že slovenská\nspoločnosť neoznámila zriadenie zastúpenia na území Ruskej federácie ruským úradom,\nalebo to, že neodviedla ekvivalent DPH v Ruskej federácii?\n29. Najvyšší súd, ktorý napokon rozhodol 22. marca 2017 a 24. mája 2017, na podnet\nsťažovateľky explicitne reagoval tým, že sa ním odmieta zaoberať, pretože bol podaný\npo lehote na podanie odvolania, a taktiež reagoval tým, že bol podaný po tom, ako najvyšší\nsúd ustálil v starších rozhodnutiach otázku výkladu pojmu prevádzkarne podľa európskeho\npráva týkajúceho sa DPH.\n30. Podľa § 205 ods. 3 OSP: „Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody\nodvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.“\nPodľa § 453 SSP:\n„(1) Kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí, ak\nod rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol\ndotknutý.\n2) Kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie\nbolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody,\nktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný\nsúd neprihliada.\n10\n\n(3) Kasačný súd nie je viazaný sťažnostným návrhom.“\n31. Najvyšší súd doslova uviedol: „Vyššie uvedený návrh žalobcu na položenie\nprejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací súd vyhodnotil ako oneskorené\ndoplnenie odvolania (§ 205 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP), podané\npo lehote na odvolanie, preto sa ním nebude zaoberať. Odvolací súd zároveň konštatuje,\nže s prihliadnutím na už vydané skoršie rozhodnutia, ktorými najvyšší súd zamietol žaloby\nžalobcu v identických veciach, možno návrh žalobcu na položenie predbežných otázok\npovažovať za snahu obísť koncentračnú zásadu ovládajúcu súdne konanie v rámci\nsprávneho súdnictva (zároveň aj odvolacieho konania), ako i za účelovú obranu v snahe\nzvrátiť\n\npredpokladaný\n\nvýsledok\n\nprebiehajúceho\n\nodvolacieho\n\nkonania.\n\nNavyše,\n\nargumentačné dôvody žalobcu sú v priebehu súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých\nrozhodnutí rovnaké, pričom žalobca mal v priebehu konania dostatok priestoru uplatniť\ntakýto návrh včas.“\n32. Podľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sú súdy členských\nštátov, proti rozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť\nSúdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti\na výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti\nrozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná o odvolaní, resp. kasačnej sťažnosti vo veciach\nsprávneho súdnictva, nie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok. Najvyšší súd preto\nv tomto postavení nepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie s povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku\nSúdnemu dvoru.\n33. Predmetné veci tvoria priesečník (i) práva na súdnu ochranu, (ii) práva\neurópskeho a (iii) práva daňového.\n34. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie\nprejudiciálnej otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať\nústavnoprávny problém, ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy\n(III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010, č. 99/2010 Zbierky\n\n11\n\nnálezov a uznesení ústavného súdu; porov. tiež sťažnosť pred ESĽP č. 40265/07\nVýchodoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., v. Slovakia; bod 25 návrhu generálneho\nadvokáta Pedra Cruz Villalóna prednesené 10. júna 2010 vo veci C-173/09 – tam je\ncitované uznesenie IV. ÚS 207/09, Bobek, Michal and Kosar, David, The Application\nof European Union Law and the Law of the European Convention of Human Rights\nin the Czech Republic and Slovakia: An Overview (April 17, 2010). NATIONAL JUDGES\nAND SUPRANATIONAL LAWS. A COMPARATIVE OVERVIEW ON THE\nNATIONAL TREATMENT OF EU LAW AND THE ECHR, G. Martinico & O. Pollicino,\neds.,\n\npp.\n\n157-190,\n\nEuropa\n\nLaw\n\nPublishing,\n\n2010.\n\nAvailable\n\nat\n\nSSRN:\n\nhttps://ssrn.com/abstract=1591370, Jánošíková, M. Komunitárne právo v judikatúre\nústavných súdov SR a ČR. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 65 a nasl., II. ÚS 440/2011,\nJežová, D. Prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ, Žilina: Eurokódex, 2013,\n5. kapitola).\n35. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na riadne\nodôvodnenie, vyrovnávajúce sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka. Porušenie\npovinnosti súdu poslednej inštancie predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru tak\nmôže byť posudzované z pohľadu čl. 46 ods. 1 ústavy aj v prípade, ak by súd\nnevyhovel návrhu účastníka na jej predloženie bez toho, aby toto nevyhovenie riadne\nodôvodnil (II. ÚS 440/2011).\n36. Vo veci Ullens a Schooten v Belgicko (sťažnosť č. 3989/07 a 38353/07, rozsudok\nz 20. septembra 2011; porov. Žondra, M. Povinnost vnitrostátního soudu posledního stupně\npředložit předběžnou otázku z pohledu Úmluvy, In: Přehled rozsudků Evropského soudu\npro lidská práva, č. 2/2012, s . 115 a nasl.) ESĽP rozhodol, že komponentom čl. 6 ods. 1\ndohovoru, jeho časti týkajúcej sa spravodlivého procesu, je povinnosť súdov odôvodniť\nrozhodnutie, ktorých odmietol podať predbežnú otázku (Article 6 § 1 thus imposes, in this\ncontext, an obligation on domestic courts to give reasons, in the light of the applicable law,\nfor any decisions in which they refuse to refer a preliminary question, especially where the\napplicable law allows for such a refusal only on an exceptional basis.). Vo veci Dhahbi\nv. Taliansko (sťažnosť č. 17120/09, rozsudok z 8. apríla 2014) ESĽP po prvýkrát vyslovil\nporušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že sa tamojší kasačný súd vôbec nezaoberal\n12\n\nnávrhom na položenie predbežnej otázky. Z nedávnej doby možno uprieť pozornosť\nna rozhodnutie Somorjai v. Maďarsko (sťažnosť č. 60934/13, rozsudok z 28. 8. 2018)\nvrátane odlišného stanoviska.\n37. Návrh na podanie predbežnej otázky môže byť formálnejší, s petitom\nna prerušenie, alebo menej formálny vo forme podnetu, resp. argumentácie [porov. tiež\nJánošíkova, M. A čo keď (ne)predloží? (Možnosti obrany proti predloženiu, prípadne\nnepredloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie); Justičná revue, 65,\n2013, č. 1. s. 17 – 30.].\n38. Podnet na predbežnú otázku možno podať aj po koncentrácii, pretože platí (i)\nprincíp iura novit curia (napr. § 122 SSP), (ii) o judikáte ako o reflexii objektívneho práva\nmôže účastník súd informovať kedykoľvek a súd ho tak môže vziať do úvahy („Vo svojej\npodstate ostáva zachovaný princíp, že koncentrácia sa nevzťahuje na právnu kvalifikáciu,\nresp. na právne posúdenie veci stranou alebo jej advokátom (v nadväznosti na doktrínu iura\nnovit curia). Argumenty súvisiace s interpretáciou a aplikáciou práva nepodliehajú\nkoncentrácii a môžu byť prezentované kedykoľvek počas konania.“ In: Sedlačko, F, Filová,\nA. Rekodifikácia civilného procesného práva: Koncentrácia konania, Bulletin advokácie\n10/2016, s. 4) a (iii) napokon súd môže z vlastnej iniciatívy podať predbežnú otázku aj\npo koncentrácii. Nie nepodobne vyznieva aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1995\nvo veci C-312/93, Peterbroeck, Van Campenhout & Cie SCS proti Belgickému kráľovstvu\n(ECLI:EU: C:1995:437).\n38.1 Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 291/2018 uviedol, že účastník konania\nmôže rozvinúť v opravnom prostriedku už uvedené argumenty.\n39.1 Pán Peterbroek uplatnil pred správnym súdom argument, že výška daňovej\nsadzby je prekážkou slobody usadzovania. Podľa belgického národného práva išlo o nový\nžalobný dôvod, ktorým sa už súd nemohol zaoberať. Cour d´appel sa opýtal: „'Must\nCommunity law be interpreted as meaning that a national court hearing a dispute\nconcerning Community law must set aside a provision of national law which it considers\nmakes the power of the national court to apply Community law which it is bound to\n\n13\n\nsafeguard subject to the making of an express application by the plaintiff in the dispute\nwithin a short time-limit which, however, does not apply to applications based on the\nbreach of an — albeit limited — number of principles of national law, in particular the bar\non the right to impose taxation outside a given period and the force of res judicata.?“\n39.2 Výrok veci C-312/93, Peterbroeck znie (neoficiálny preklad): Právo\nSpoločenstva bráni použitiu procesného ustanovenia, ktoré za takých podmienok, ako sú\npodmienky dotknutého konania vo veci prerokúvanej v pôvodnom konaní, zakazuje\nvnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v rámci svojej právomoci, aby z úradnej moci posúdil\nzlučiteľnosť vnútroštátneho právneho aktu a ustanovením Spoločenstva, ak sa procesný\nsubjekt v určitej lehote tohto ustanovenia Spoločenstva neodvolal.\n(„Community law precludes application of a domestic procedural rule whose effect,\nin procedural circumstances such as those in question in the main proceedings, is to\nprevent the national court, seised of a matter falling within its jurisdiction, from\nconsidering of its own motion whether a measure of domestic law is compatible with a\nprovision of Community law when the latter provision has not been invoked by the litigant\nwithin a certain period.“)\n39.3 Vo veci Peterboreck však bol štandard nastavený až príliš jednostranne,\nčo neskoršia judikatúra zmierňovala [„Otázkou zůstává, nakolik musí vnitrostátní\nrozhodovací orgán přihlížet k přímo účinnému ustanovení ex offo, pokud dotčená soukromá\nosoba ve vnitrostátním sporu týkajícím se opožděně či nesprávně provedené směrnice\n(vertikální) přímý účinek nenamítá. Ve výše zmíněném rozsudku ve věci Verholen je\nformulována pouze možnost, nikoliv povinnost vnitrostátních soudů přímý účinek uplatnit\nz vlastního podnětu. V rozsudku C-312/93 Peterbroeck se pak již kategoričtěji uvádí,\nže komunitární právo (dnes unijní právo) brání aplikaci vnitrostátní procesní normy,\nkterá zakazuje vnitrostátnímu soudci přezkoumat z moci úřední slučitelnost aktu\nvnitrostátního práva s ustanovením komunitárního (unijního) práva, pokud na něj\njednotlivec ve stanovené lhůtě nepoukázal. Toto velmi přísné konstatování si však záhy\nvyžádalo jistou korekci s ohledem na nutnost respektovat procesní autonomii stran dle\nvnitrostátního práva. V rozsudku C-430/93 van Schijndel je tato problematika rozvedena\nponěkud podrobněji, byť ani zde závěr není jednoznačný. Soudní dvůr zde uvádí, že národní\n14\n\nsoudy mají zajistit právní ochranu, která jednotlivcům vyplývá z přímo účinných ustanovení\nkomunitárního (unijního) práva. V civilních sporech mají národní soudy tam, kde to\nvnitrostátní právo dovoluje, aplikovat přímo účinná ustanovení komunitárního (unijního)\npráva, a to i v případě, kdy to daná strana sporu přímo neuplatnila. Tato právní věta by\ntedy směřovala k tomu, že soudy mají přímý účinek aplikovat ex offo. Na druhou stranu však\nkomunitární (unijní) právo podle uvedeného rozsudku nepožaduje, aby soudy ze svého\npodnětu vznášely otázky týkající se porušení komunitárního (unijního) práva tam, kde by\njejí prozkoumání způsobilo, že se soudy budou muset vzdát své pasivní role a jít nad rámec\nprojednávaného sporu definovaného spornými stranami (tj. nad rámec petitu). Soudy se\ntedy v případech, kdy to vnitrostátní právo neumožňuje, nesmí spoléhat na jiné skutečnosti\na okolnosti, než o které strana se zájmem o aplikaci ustanovení komunitárního (unijního)\npráva opírá svůj nárok.“ In. Whelanová, M. Účinky unijního práva ve světle judikatury\nSoudního\n\ndvora,\n\nSprávní\n\nprávo\n\n3/2011,\n\ns.\n\nLXXIV\n\na\n\nnasl.\n\nhttps://www.mvcr.cz/clanek/ucinky-unijniho-prava-ve-svetle-judikatury-soudnihodvora.aspx]. Z rozhodovacej praxe Súdneho dvora možno odvodiť, že súd nemá zakázané\npodať predbežnú otázku, na ktorú dostane impulz aj po uplynutí lehoty na podanie\nopravného prostriedku.\n40. Ústavný súd zistil z databáz skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol rovnakým\nspôsobom vo veciach sťažovateľa sp. zn. 6Sžf/42/2015 z 22. marca 2017, sp. zn.\n6Sžf/43/2015 z 22. marca 2017, sp. zn. 6Sžf/56/2015 z 24. marca 2017 a sp. zn.\n6Sžf/57/2015 z 24. marca 2017, a taktiež skutočnosť, že v neskoršej veci najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Sžfk/23/2017 sťažovateľ argumentoval rozhodnutím C-605/12 Welmory a navrhol\n„včas“ predbežnú otázku. Najvyšší súd sa vysporiadal s podnetom takto: „Položiť\nprejudiciálnu otázku by bolo možné iba vtedy, keby zistené skutkové okolnosti\nodôvodňovali, že prevádzkareň bola zriadená. Stála prevádzkareň vyžaduje dostatočný\nstupeň stálosti, rovnako ako personálne a technické vybavenie, ktoré umožňuje autonómne\nposkytovanie služieb (ktoré v danom prípade nebolo preukázané). Problematika\nprevádzkarne na účely DPH bola riešená viacerými rozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr.\nC-190/95, C-390/96, C-73/06), v zmysle ktorých žalovaný dospel k záveru, že v\nprejednávanom prípade sa miesto dodania fakturovaných služieb prenájmu železničných\n\n15\n\nvagónov určí podľa základného pravidla, a to podľa § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., t.j.\nmiestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby, t.j. žalobca svoje sídlo, teda\ntuzemsko. Systém DPH je však harmonizovaný iba medzi členskými štátmi EU. Prípadné\nzriadenie prevádzkarne v Ruskej federácii by malo extrateritoriálny charakter, mimo\npôsobnosti práva EU. Túto otázku hodnotil kasačný súd ako acte claire.“\n41. V popísaných okolnostiach je podľa názoru ústavného súdu podstatné posúdiť\nsúlad konaní najvyššieho súdu ako celkov s právom na férový, spravodlivý proces.\n42. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zareagoval na sťažovateľkine podnety\nna predbežnú otázku. Oznámil, že už sú po lehote na podanie opravného prostriedku –\npo koncentrácii, že z doterajšej judikatúry vyplýva, že veci sú právne jasné, a reprodukoval\nprávne názory z doterajších obdobných rozhodnutí. Z tohto pohľadu nemožno konštatovať,\nže by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli striktne procesne arbitrárne.\n43. Ústavný súd pritom neprehliadol, že najvyšší súd hovorí o účelovosti konania\nžalobcu (porov. bod 31). Skutočnosť, že sa žalobca obracia na súd s nie nerozumným\npodnetom, nemožno označiť za účelovosť. Aj z rozhodnutia Peterbroeck vyplýva, že ex offo\nmôže súd predbežnú otázku podať aj po koncentrácii. Najvyšší súd je z pohľadu čl. 267\nZmluvy o fungovaní Európskej únie povinný podať predbežnú otázku, ak ide o nejasný\nvýklad práva Európskej únie. Na podnet sťažovateľky po koncentrácii najvyšší súd\nmeritórne reagovať mohol (ale nemusel). Vrátiac sa však k účelovosti podnetu, možno\nuviesť, že každá procesná strana sa snaží upevňovať svoju právnu pozíciu, a tak je nutné\nveľmi triezvo vyčítať procesným stranám „účelovosť“. Akokoľvek skutočnosť, že najvyšší\nsúd označil podnet za účelový, nedosahuje intenzitu protiústavnosti. Vzhľadom\nna argumenty vyjadrene v bode 42 a 43 odôvodnenia tohto nálezu ústavný súd ústavným\nsťažnostiam v častiach prvej námietky (neakceptovanie návrhu na predloženie predbežnej\notázky Súdnemu dvoru) nevyhovuje.\n44. Druhým okruhom tvoreným dôvodmi ústavných sťažností je sťažovateľkou\ntvrdená arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, a to pri právnom posúdení\nprejednávaných vecí v rovine aplikácie únijového práva.\n\n16\n\n45. K prezentovanej kritike ústavný súd uvádza, že už vo veci sťažovateľky sp. zn.\nIV. ÚS 540/2018 (takmer identické skutkové a právne okolnosti) tvrdenú arbitrárnosť\nprávnych záverov najvyššieho súdu vyhodnotil ako zjavne nedôvodnú.\n46. V konaniach pred najvyšším súdom bola zohľadnená relevantná judikatúra\nSúdneho dvora vzťahujúca sa na okolnosti tohto prípadu. Najvyšší súd v napadnutom\nrozsudku zohľadnil nielen sťažovateľkou (izolovane) prezentovaný rozsudok vo veci C605/12 Welmory zo 16. 10. 2014, ale vo vzťahu k definícii pojmu „stála prevádzkareň“\nzohľadnil a výslovne odkázal na rozsudok vo veci C-73/06 Planzer Luxembourg z 28. 6.\n2007. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyhodnotiť ani ako odporujúce\nprávnemu záveru plynúcemu z judikatúry Súdneho dvora (pozri rozsudok vo veci C-218/10\nADV Allround z 26. 1. 2012), v zmysle ktorého pri výklade ustanovenia práva Európskej\núnie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou\núpravou, ktorej je súčasťou. V zmysle ustálenej a vo veci sťažovateľky taktiež relevantnej\njudikatúry Súdneho dvora (rozsudok vo veci C-327/94 Dudda z 26. 9. 1996, rozsudok\nvo veci C-114/05 Gillan Beach z 9. 3. 2006, ako aj rozsudok vo veci C-291/07\nKollektivavtalsstiftelsen TRR Trygghetsrådet zo 6. 11. 2008) cieľom ustanovení určujúcich\nmiesto poskytnutia služieb na daňové účely je vyhnúť sa na jednej strane konfliktom\nprávomocí, ktoré by mohli viesť k dvojitému zdaneniu, a na druhej strane i nezdaneniu\n[obdobne rozsudky zo 4. 7. 1985 vo veci 168/84 Berkholz, bod 14; rozsudok zo 6. 3. 1997\nvo veci C-167/95 Linthorst, Pouwels en Scheres, bod 10, ako aj rozsudok z 12. 5. 2005\nvo veci C-452/03 RAL (Channel Islands) a i., bod 23].\n47. Ústavný súd preto dospel k záveru, že zohľadňujúc príslušné ustanovenia zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (do ktorých boli\nimplementované smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych\npredpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu a smernica Rady 2006/112/ES\nz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pozn.), kontext a ciele\npredmetnej právnej úpravy, ako aj relevantnú judikatúru Súdneho dvora, právne závery\nnajvyššieho súdu vyjadrené v napadnutých rozsudkoch jednoznačne obstoja. Napadnuté\nrozsudky najvyššieho súdu preto nemožno vo svetle námietok sťažovateľky považovať\n17\n\nza svojvoľné či arbitrárne. Naopak, práve sťažovateľkou prezentovaná argumentácia\nnezohľadňuje kontext a ciele právnej úpravy a obmedzuje sa na izolovanú interpretáciu\nniekoľkých vybraných judikátov Súdneho dvora. Z uvedených dôvodov nebolo možné\nvyhodnotiť ako dôvodnú ani druhú námietku sťažovateľky prednesenú v spojených\nústavných sťažnostiach.\n48. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavný\nsúd navyše považuje za potrebné dodať odkaz na judikatúru ESĽP, ktorá zatiaľ vylučuje\naplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad\nverejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,\nč. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini\nv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31).\n49. V sťažnostných petitoch sťažovateľka navrhovala vysloviť porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu „v spojení“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1\na čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd však zdôrazňuje, že vypočítané ustanovenia ústavy\nnegarantujú fyzickým osobám a právnickým osobám žiadne základné práva a slobody,\nale sú adresované ako príkazy všetkým orgánom verejnej moci pri realizácii ich\nvrchnostenských úloh. V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd chráni\nzákladné práva a slobody sťažovateľov. Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde\no kontrolu súladu postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci s ústavou, ale\no poskytovanie účinnej ochrany základným právam a slobodám sťažovateľov. Preto ani\nv tejto časti ústavný súd ústavným sťažnostiam sťažovateľky nevyhovel.\n50. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. februára 2021\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásada koncentrácie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "predbežná (prejudiciálna) otázka"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c665c12a-a2f2-4c60-a165-da232e50a3a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.376.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 376/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 376/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.376.2018.1"}, {"guid": "ussr:b26c3174-c849-4965-92cd-e87e3b734419", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.540.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 540/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 540/2018 z 9. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.540.2018.1"}, {"guid": "ussr:d56f2ef9-5504-4187-bca5-f799a78e21ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.291.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 291/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 291/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.291.2018.2"}, {"guid": "ussr:8e1473ff-8422-447a-be93-0e1d330e4433", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 440/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 440/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e1473ff-8422-447a-be93-0e1d330e4433"}, {"guid": "ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458"}, {"guid": "ussr:009afbe2-5356-4d8a-8772-669e9702b5d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 207/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 207/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:009afbe2-5356-4d8a-8772-669e9702b5d4"}, {"guid": "ussr:bc63e134-8483-4fdb-82b2-65b3634d5393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 207/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 207/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc63e134-8483-4fdb-82b2-65b3634d5393"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:db5e7639-ad3c-4529-b088-3fbf4072b230", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/07 z 29. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db5e7639-ad3c-4529-b088-3fbf4072b230"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:37eabe27-6193-4cde-9596-0444387630b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.371.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 371/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 371/2025 z 25. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.371.2025.1"}, {"guid": "ussr:5e8c02a3-7405-4f04-9b01-27589bfab774", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.639.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 639/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 639/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.639.2023.1"}, {"guid": "ussr:2ea2febd-7c60-4c43-a001-fcadc7648750", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.104.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 104/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 104/2022 z 14. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.104.2022.2"}, {"guid": "ussr:cd0163db-8bd5-4c8f-93db-7c8b94277939", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.490.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 490/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 490/2021 z 25. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.490.2021.1"}, {"guid": "ussr:a9e528aa-9690-466d-b5be-3f3baaa77a66", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PLs.US.2.2019.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 2/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 2/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PLs.US.2.2019.1"}, {"guid": "ussr:c665c12a-a2f2-4c60-a165-da232e50a3a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.376.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 376/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 376/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.376.2018.1"}]}