{"guid": "ussr:9d3feea9-b87d-45f0-b5a3-daae291660d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.37.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 37/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 37/2021 z 21. 4. 2021", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 21. apríla 2021, sp. zn. II. ÚS 37/2021, ECLI:SK:USSR:2021:2.US.37.2021.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2021-04-21", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9d3feea9-b87d-45f0-b5a3-daae291660d1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.37.2021.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.37.2021.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.37.2021.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 37/2021-36\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne\nJany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy\nSlovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky spoločnosti EXPERTA, s. r. o.,\nDaniela Dlabača 13, Žilina, IČO 36 395 811, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou\nHronček & Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, IČO 47 248 327, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Róbert Hronček, proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 6 C 260/2002-1150\nz 21. októbra 2020 takto\n\nrozhodol:\n1. Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 6 C 260/2002-1150 z 21. októbra 2020 b o l o\np o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základné právo\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 6 C 260/2002-1150 z 21. októbra 2020 z r u š u j e\na v e c v r a c i a Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.\n3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 680,74 eur\na zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci\n\n1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. decembra 2020 domáha\nvyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného\npráva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením všeobecného súdu\noznačeným v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť\nsúdu na ďalšie konanie.\nÚstavný súd uznesením č. k. II. ÚS 37/2021 z 28. januára 2021 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú\nsťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu.\n\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní sp. zn. 6 C 260/2002 vedenom\nna Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva\nmanželov (ďalej len „BSM“) uznesením okresného súdu č. k. 6 C 260/2002-202 z 30. októbra 2006\nustanovená ako znalecká organizácia, ktorej úlohou bolo ocenenie majetku patriaceho do BSM.\nSťažovateľka poukázala na zložitosť znaleckej úlohy z dôvodu rozsahu majetku a zároveň\nz dôvodu, že znalci mali za úlohu pri oceňovaní vychádzať zo stavu k 10. novembru 1999.\nV ústavnej sťažnosti sťažovateľka dôrazne poukazovala na rozsah a štruktúru majetku,\nkomplikovaný stav (niektoré nehnuteľnosti v čase znaleckého skúmania neexistovali),\nako aj na neochotu strán konania poskytnúť potrebnú súčinnosť. Zároveň uviedla, že v priebehu\nkonania síce boli vypracované doplnenia znaleckých posudkov (celkom bolo znaleckých posudkov\n26), avšak výlučne z dôvodu aktualizácie, keďže konanie v merite veci trvalo dlhší čas.\n3. Konanie vo veci samej bolo napokon zastavené. Nárok na znalečné bol sťažovateľke priznaný\nrozhodnutím vyššieho súdneho úradníka v zmysle vyúčtovania, teda v plnej výške 7 982,92 eur.\nNa základe podaných odvolaní (v zmysle vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku) zo strany\nžalobkyne aj žalovaného okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že sťažovateľke\nbolo znalečné priznané v sume 1 909,70 eur.\nZ napadnutého uznesenia vyplýva, že sudkyňa zmenila výšku znalečného na podklade podaných\nodvolaní a po opätovnom preskúmaní, pričom konštatovala, že znalecký posudok a jeho doplnenia\n„nie sú na takej kvalitatívnej úrovni, v akom rozsahu jej súd priznal znalečné z hľadiska rozsahu\nprác, ktoré bolo potrebné vynaložiť na jeho spracovanie, ako aj s prihliadnutím na zložitosť\nznaleckej úlohy. Navyše znalecká organizácia nepodala dostatočne presvedčivé vysvetlenie\nk znaleckým posudkom, resp. ich následným doplneniam ani na pojednávaní...“.\n\n2\n\nII.\nArgumentácia sťažovateľky\n4. Sťažovateľka uviedla, že o stave konania sa dozvedela až z vyjadrenia (č. k. 1 SprS 272/2020\nz 28. augusta 2020), ktorým okresný súd reagoval na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy\npri rozhodovaní a vyplácaní znalečného vo viacerých konaniach vedených okresným súdom.\nV teraz prejednávanej veci bolo sťažovateľke oznámené, že proti uzneseniu vyššieho súdneho\núradníka boli „podané odvolania“. Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala, že podané odvolania,\nna základe ktorých bolo prijaté napadnuté uznesenie vydané zásadne v jej neprospech,\njej neboli doručené, a teda sťažovateľka sa nemala možnosť k nim vyjadriť.\n\n5. Ako ďalšiu námietku sťažovateľka uviedla, že okresný súd «sa pri rozhodovaní o nároku\nžiadateľa plne priklonil k názorom odvolateľov a svojvoľne bez opory v samotnom spise spochybnil\nsprávnosť, úplnosť a odbornosť znaleckých posudkov a svojvoľne a bez relevantného odôvodnenia\nstanovil „vyhovujúci rozsah prác“, ktorý podľa názoru súdu mal byť „primeraný“.». Sťažovateľka\npovažuje napadnuté uznesenie za arbitrárne, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené,\npričom opakovane zdôraznila, že napadnuté uznesenie vydala sudkyňa, ktorá samotnú\nvec neprejednávala (v danej veci došlo k personálnej zmene sudcu).\n\nIII.\nVyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky\nIII.1. Vyjadrenie okresného súdu:\n6. Okresný súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že zákonná sudkyňa zmenila rozhodnutie vyššieho\nsúdneho úradníka, aplikujúc zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je možné\nznížiť tarifnú odmenu znalca v prípade, ak je znalecký úkon vykonaný neúčelne alebo nekvalitne.\nZákonná sudkyňa pritom vychádzala z obsahu spisu, akcentujúc zápisnicu z pojednávania,\nna ktorom boli vypočúvaní znalci, ktorí vykonávali znalecké úkony. Zákonná sudkyňa\nsa nestotožnila ani s námietkami sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého\nuznesenia.\nK námietke, že sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k podaným odvolaniam, okresný súd\npoukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (rozsudok vo veci\nTrančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015)], v rámci ktorej sa ESĽP zaoberal\naj opodstatnenosťou námietky nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho\nkonania. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu\nneobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola\nvyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv\nna rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť\nsa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Je však potrebné zároveň\n\n3\n\nzohľadniť charakter konania pri rozhodovaní o trovách konania, prípadne pri rozhodovaní\no znalečnom, svedočnom.\nOkresný súd, poukazujúc na čl. 9 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) charakterizujúci\nprincíp kontradiktórnosti, zdôraznil, že znalec nemá postavenie procesnej strany a je na úvahe súdu\n(vzhľadom na to, že z právnej úpravy taká povinnosť súdu explicitne nevyplýva), či poskytne\nmožnosť znalcovi vyjadriť sa k uplatneným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu o výške\nznalečného pri rešpektovaní práva každého na poskytnutie súdnej ochrany.\n\nIII.2. Replika sťažovateľky:\n7. Sťažovateľka vo vzťahu k tvrdeniu zákonnej sudkyne o dostatočnom odôvodnení napadnutého\nuznesenia uviedla, že „Vzhľadom na otázku, ktorá sa v tomto prípade riešila, t. j. kvalita plnenia\nznaleckej organizácie - ak mal sudca za to, že práca znaleckej organizácie nebola vykonaná\nv požadovanej kvalite, mal minimálne dať znaleckej organizácii možnosť sa k tomuto vyjadriť.\nZ odkazovanej zápisnice z pojednávania zo dňa 24.6.2016 nijako nevyplýva, že by znalci znaleckej\norganizácie nevypracovali znalecké posudky správne. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nnaďalej považujeme za nedostačujúce.“.\n\n8. Sťažovateľka v tejto súvislosti opäť poukázala na náročnosť a rozsah znaleckej úlohy a uviedla:\n«Znalci vychádzali z dostupných informácií a podkladov, ktoré sa tiež v priebehu konania vo veci\nsamej menili a dopĺňali. Rovnako tak sa menili aj požiadavky strán na oceňovanie. Každá procesná\nstrana konania vo veci samej tlačila na to, aby ocenenie bolo vykonané v jej prospech...\nAj naďalej trváme na tom, že doplnenia znaleckých posudkov neboli ich „opravou“,\nale aktualizáciou znaleckých posudkov v čase, t. j. posúdenie a vyčíslenie hodnoty všetkých vecí –\npredmetu ocenenia, sa muselo vykonávať vždy nanovo. Preto nemôže obstáť názor konajúceho\nsudcu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, že splnenie určitej úlohy, ktorú ani sám priamo\nnezadával, malo trvať iný počet hodín, než znalec vyúčtoval, že trvalo.»\n\n9. V súvislosti s právom vyjadriť sa k podaným odvolaniam sťažovateľka uviedla, že síce vo veci\nsamej (vyporiadanie BSM) nemá postavenie procesnej strany, to však neplatí pre časť konania,\nkeď sa osobitne koná o nároku znalca. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „Znalec\npredsa v tomto konaní uplatňuje svoje majetkové práva, právo na odmenu za svoju prácu,\nktoré má na základe zákona. Tak ako majú strany konania vo veci samej právo napadnúť\nrozhodnutie súdu o výške nároku na znalečné (ktoré aj uplatnili voči rozhodnutiu vyššieho súdneho\núradníka), tak by mal mať aj znalec (proti ktorého nároku námietky smerovali) právo\ntento svoj nárok oproti takýmto námietkam obhájiť, resp. námietky spochybniť a pochybnosti\nvyvrátiť, čo však v tomto prípade nebolo umožnené.“\n\n4\n\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti\n10. Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením základného práva\nna súdnu ochranu, základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a práva na spravodlivé\nsúdne konanie je založená jednak na tvrdení o nezákonnosti, svojvoľnosti a neodôvodnenosti\nnapadnutého uznesenia a jednak na porušení princípu kontradiktórnosti, keď sťažovateľka nemala\nmožnosť vyjadriť sa k podaným odvolaniam v časti konania o jej prináležiacom nároku\nna znalečné.\n\n11. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci\nvšeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného\nsúdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody.\n12. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu súčasť\ncivilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania\nmeritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie\nvšeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces\nalebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť\ndo ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.\n\n13. Pokiaľ ide o námietky porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd konštatuje,\nže nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľke neboli doručené odvolania účastníkov\nkonania proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.\n14. V teoretickej rovine je možné uviesť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní\nznamená, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť\nza podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana.\nPrávo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť\nnielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými\nďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu,\na vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republike,\nbody 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky).\nInými slovami, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania\nmusí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany\nv súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody,\nna ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku\nčoho je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu\nprotistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber\n\n5\n\nproti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015\nvo veci Trančíková proti Slovenskej republike) a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok\nna súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP\nz 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti\nkonania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží\nalebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených\nsúdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.\n\n15. Vychádzajúc z predmetu rozhodovania v napadnutom konaní (výška znalečného, pozn.),\nústavný súd konštatuje, že ESĽP už v minulosti riešil obdobné prípady, kde bolo namietané\nporušenie zásady kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal odvolanie (v našom\nprávnom poriadku sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania protistrane (Beer proti Rakúsku,\nrozsudok, 6. 2. 2001, č. 30428/96, body 18 – 21, Baumann proti Rakúsku, rozsudok, 7. 1. 2005,\nč. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru o porušení tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n16. Aj Súdny dvor Európskej únie zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených s právom\nna spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť\nkontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce\npre výsledok konania (pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C89/08 P, Zb. s. I11245,\nuž citovaný bod 55, ako aj bod 56).\n\n17. Kontradiktórnosť nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní je univerzálnym právnym\nprincípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd\nkaždého druhu a inštancie ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných\nfunkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť\nrozhodnutie, a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská\na vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu\n(znalec, svedok a pod.) či zabezpečené samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy.\nTým sa účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý (audiatur et altera pars), právo\nna obhajobu (m. m. III. ÚS 220/2018). Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti\nnemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti\nprípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady (napr. rozhodnutie\nsp. zn. III. ÚS 481/2012). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí konštatoval,\nže kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“ (rozhodnutie\nsp. zn. II. ÚS 18/2013).\n\n6\n\n18. Z ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol\no sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka bez toho, aby tieto poslal\nsťažovateľke na vyjadrenie. Napokon uvedený záver ani nebol sporný, keďže okresný súd\nvo svojom stanovisku uviedol, že také doručovanie nepovažoval za účelné a hospodárne a napokon\ntaká povinnosť súdu nevyplýva ani z právneho predpisu.\n\n19. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky dospel k záveru, že námietka porušenia\nprincípu kontradiktórnosti a s ňou spätého princípu rovnosti zbraní je opodstatnená,\npreto v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu\ndošlo k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a základného práva vyjadriť sa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n20. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry ESĽP\na Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr. III. ÚS 147/2020,\nIII. ÚS 109/2020). Za rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti napadnutému\nuzneseniu okresného súdu nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny opravný prostriedok,\nteda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní nebolo možné zhojiť\nv nasledujúcom odvolacom, prípadne dovolacom konaní (m. m. III. ÚS 109/2020,\nIII. ÚS 147/2020), ďalej to, že v dôsledku sťažností bolo pôvodné uznesenie okresného súdu\nvydané vyšším súdnym úradníkom výrazne zmenené v neprospech sťažovateľky,\na tiež to, že ústavný súd nezistil relevantný a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní,\nktoré je v zásade kontradiktórne, uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní,\nv ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach.\nÚstavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii, že znalec\nnie je procesnou stranou, ako aj hospodárnosti konania, pretože, vychádzajúc z povahy konania\no sťažnosti, nevidel zásadný rozdiel medzi ním a konaním o opravnom prostriedku v rámci\nCivilného sporového poriadku, kde sa princíp kontradiktórnosti uplatňuje v určitom vymedzenom\nrozsahu. Skutočnosť, že tento prostriedok nápravy je pomenovaný ako sťažnosť (či odvolanie\nv čase platnosti Občianskeho súdneho poriadku), berúc do úvahy znenie čl. 9 CSP,\nktorý ustanovuje, že strany majú právo oboznámiť sa okrem iného s návrhmi protistrany a vyjadriť\nk nim svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon, v spojení so skutočnosťou, že Civilný sporový\nporiadok žiadny rozsah vyjadrenia protistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru\nústavného súdu neznamená, že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní\na kontradiktórnosť v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania, pozn.),\nkeďže sa v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti náhrady trov\nkonania, resp. znalečného (obdobne ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ, MESIARKINOVÁ,\nBAJÁNKOVÁ, TOMAŠOVIČ a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck,\n2016. s. 878, 879.).\n\n7\n\n21. Aj námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia\nústavný súd vyhodnotil ako dôvodnú. Okresný súd totiž zmenil rozhodnutie vyššieho súdneho\núradníka\no výške\nznalečného\ns negatívnym\ndopadom\nna\nsťažovateľku\n(bez toho, aby mohla predniesť protiargumenty), avšak súdom určený „reálny časový fond 115\nhod.“ žiadnym spôsobom neodôvodnil.\n\n22. Všeobecný súd poskytujúci ochranu strane konania je povinný poskytnúť ju v požadovanej\nkvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky zásadné otázky.\nIde pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n\n23. Z uvedenej citácie vyplýva, že okresný súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil týmito\nzásadami právneho štátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel\nsúdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných práv, čo priamo súvisí\ns poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).\n\nV.\nPrikázanie vo veci konať a primerané finančné zadosťučinenie\n24. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody\nsťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n\n25. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu,\nbolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127\nods. 2 ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd\nzrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\n26. Pri rozhodovaní o výške znalečného bude povinnosťou okresného súdu poskytnúť sťažovateľke\npriestor na vyjadrenie sa k odvolaniam a následne jasne a zrozumiteľne odôvodniť závery,\nku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.\n\n8\n\n27. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným\nv tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Okresný súd je tiež viazaný\nrozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 134\nods. 2 zákona o ústavnom súde).\n28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,\npriznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\nPodľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie,\nmôže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.\nPodľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného\nzadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov\nsa ho domáha.\n\n29. Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 595,10 eur, čo odôvodnila\nvynaloženými nákladmi na podanie ústavnej sťažnosti. Ústavný súd však finančné zadosťučinenie\nsťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv\nsťažovateľky sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenia okresného súdu\na vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).\nVI.\nTrovy konania\n30. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov\nkonania v celkovej sume 680,74 eur.\n\n31. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky náhradu trov konania podľa § 11\nods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za tri úkony právnych\nslužieb (dva úkony v roku 2020 – prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti,\njeden úkon v roku 2021 – podanie repliky) a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16\nods. 3 vyhlášky. Náhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (2 × 177 eur) spolu\ns režijným paušálom (2 × 10,62 eur) zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty (2 × 37,52 eur),\nza jeden úkon v roku 2021 (181,17 eur) spolu s režijným paušálom (10,82 eur) zvýšené o 20 % daň\nz pridanej hodnoty (38,41 eur) predstavuje sumu trov konania 680,74 eur (výrok 3 nálezu).\n\n9\n\n32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví\ntohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. apríla 2021\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "znalec, znalecký posudok", "trovy konania-náklady konania", "znalec, znalecký posudok", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/260/2002", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4fd78cde-766a-47fc-917f-f44a8b4b5131", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.147.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 147/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 147/2020 z 30. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.147.2020.2"}, {"guid": "ussr:e3ae434c-a4dd-4c9c-83dd-f14744ea28ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.109.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 109/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.109.2020.2"}, {"guid": "ussr:4bdf272d-6c1f-4ae2-8062-aac61611fba8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 220/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.220.2018.2"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-22", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93"}, {"guid": "ussr:a9ca10c9-64b1-4a2b-821d-fcc7037f0a00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 481/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 481/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9ca10c9-64b1-4a2b-821d-fcc7037f0a00"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3888e36a-6713-443c-99c4-1c9f3b2437e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.300.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 300/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.300.2021.2"}]}