{"guid": "ussr:3baf97cc-106c-4e31-bb86-31de7dc6593f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2018 z 12. 2. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. februára 2020, sp. zn. PL. ÚS 4/2018, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2020-02-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3baf97cc-106c-4e31-bb86-31de7dc6593f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2018.1/text", "citacie_n": 21, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 4/2018-112\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. februára 2020 v pléne\nzloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora\nDuľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),\nMiloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho\na Martina Vernarského vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 261/2017 Z. z.\no štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka s čl. 2 ods. 2\nv spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhu prezidenta Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nOdôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n22. januára 2018 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku (ďalej aj\n\n„prezident“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“). Prezident\nústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade zákona č. 261/2017 Z. z. o štátnej cene\nJozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka (ďalej len „zákon o štátnych\ncenách“) s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy\na o pozastavení účinnosti označeného zákona.\n2. Účelom zákona o štátnych cenách je zriadenie a úprava udeľovania štátnej ceny\nJozefa Miloslava Hurbana, ktorú udeľuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej aj „predseda národnej rady“), a štátnej ceny Alexandra Dubčeka, ktorú udeľuje vláda\nSlovenskej republiky (ďalej aj „vláda“). Navrhovateľ vo svojom návrhu argumentoval tým,\nže v zmysle ústavy má výlučnú právomoc udeľovať vyznamenania prezident Slovenskej\nrepubliky, ktorý môže na výkon tejto právomoci splnomocniť aj iný orgán [čl. 102 ods. 1\npísm. i) ústavy]. Z uvedeného vyvodil, že „bez splnomocnenia prezidenta nie je možné, aby\niný ústavný orgán Slovenskej republiky udeľoval vyznamenania alebo im formálne\na obsahovo rovnocenné ocenenia, za aké treba považovať aj štátne ceny“. Prezident\nzároveň upozornil na skutočnosť, že na udeľovanie štátnych vyznamenaní nesplnomocnil\nžiaden orgán verejnej moci, preto je napadnutý zákon ako celok v rozpore s uvedeným\nčl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy.\n3. Prezident rozdelil dôvody, pre ktoré považuje štátne ceny upravené napadnutým\nzákonom za štátne vyznamenania v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, do troch oblastí.\nV prvom rade o tom podľa neho svedčí historický výklad pojmu „štátna cena“. V rámci\nargumentácie historickým výkladom poukázal na § 7 zákona č. 247/1949 Sb.\no vyznamenaniach a čestných uznaniach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon\nč. 247/1949 Sb.“), na základe ktorého boli vydané vládne nariadenia upravujúce udeľovanie\nštátnych cien. Išlo o vládne nariadenia č. 147/1950 Sb. o štátnych cenách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „nariadenie č. 147/1950 Sb.“), resp. č. 29/1962 Zb. o udeľovaní\nštátnych cien Klementa Gottwalda (ďalej len „nariadenie č. 29/1962 Zb.“). Navrhovateľ\nv tejto súvislosti okrem iného poukázal na skutočnosť, že pre vydanie už uvedených\nnariadení sa vyžadoval súhlas prezidenta a štátne ceny nimi zriadené boli prezidentom aj\n\n2\n\nudeľované a boli s nimi spojené taktiež peňažné plnenia. Citoval tiež § 1 nariadenia\nč. 147/1950 Sb., ktoré upravovalo dôvody udeľovania štátnych cien. V súvislosti\ns nariadením č. 29/1962 Zb. vyjadril názor, že tento právny predpis zaradil štátne ceny\nmedzi vyznamenania, a to na základe už uvedenej skutočnosti, že bol vydaný na základe § 7\nzákona č. 247/1949 Sb.\n4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že neskôr prijatý zákon č. 62/1962 Zb. o udeľovaní\nvyznamenaní (ďalej aj „zákon č. 62/1962 Zb.“), ktorým bol zrušený zákon č. 247/1949 Sb.,\nobsahoval právnu úpravu, podľa ktorej sa vyznamenania zaviedli zákonom a právo\nudeľovať ich mal prezident, ak na to nesplnomocnil iný orgán. Tento zákon zároveň\numožňoval aj naďalej udeľovať dovtedy zriadené vyznamenania a čestné uznania, pretože\nponechal v platnosti vládne nariadenia, na základe ktorých boli tieto zriadené (t. j. naďalej\nboli prezidentom udeľované štátne ceny zriadené podľa skôr uvedených vládnych nariadení,\npozn.).\n5. Vychádzajúc z tejto historickej úpravy, navrhovateľ konštatoval, že štátne ceny sa\nvyznačovali tým, že: a) boli zriaďované vládnymi nariadeniami na základe zákonov,\nktorých hlavným predmetom boli štátne vyznamenania; b) ich právna úprava podliehala\nsúhlasu prezidenta republiky; c) udeľovali sa za výnimočné výkony, hodnoty alebo iné\nvýnimočné príspevky; d) udeľoval ich prezident republiky a e) boli spojené s peňažnými\nodmenami. Tieto znaky svedčia podľa prezidenta o tom, že štátne ceny sú vyznamenaniami.\n6. V druhom rade malo o povahe sporných štátnych cien ako formy vyznamenaní\nsvedčiť porovnanie formálnych znakov štátnych vyznamenaní a cien. K týmto formálnym\nznakom navrhovateľ zaradil: a) oceňujúci subjekt; b) udeľujúci subjekt; c) návrh\nna udelenie štátneho vyznamenania alebo ceny; d) podnet na udelenie štátneho\nvyznamenania alebo ceny; e) možnosť splnomocniť na udelenie štátneho vyznamenania\nalebo ceny inú osobu a napokon f) existencia peňažného plnenia spojeného so štátnymi\nvyznamenaniami alebo cenami (podrobnejšie pozri časť VI.1.2 odôvodnenia tohto nálezu).\n\n3\n\n7. Treťou skupinou argumentov prezidenta v prospech zhody medzi štátnymi\nvyznamenaniami a cenami mali byť ich rovnaké materiálne znaky, za ktoré navrhovateľ\npovažoval samotné dôvody, pre ktoré sa štátne vyznamenania a ceny udeľujú.\nZ vymedzenia týchto dôvodov malo vyplývať, že vyznamenania a ceny možno udeliť\nza zásluhy v rovnakých oblastiach spoločenského života. Navrhovateľ v tejto súvislosti\ncitoval príslušné ustanovenia zákona o štátnych cenách týkajúce sa zásluh, za ktoré sa ním\nzriadené štátne ceny udeľujú, a poukázal aj na dôvodovú správu k tomuto zákonu, v zmysle\nktorej sú štátne ceny „ocenením na najvyššej úrovni za mimoriadny umelecký, športový,\npodnikateľský, výskumný a iný významný počin“. Navrhovateľ zdôraznil, že takéto\nmateriálne vymedzenie štátnych cien neprípustne zasahuje do právomoci prezidenta, pretože\nštátna cena udeľovaná vládou nemôže mať väčší význam ako štátne vyznamenanie\nudeľované prezidentom, ktorý má na jeho udeľovanie ústavnú právomoc.\n8. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ dospel k záveru, že „... štátna cena je len\niný výrazový prostriedok pre štátne vyznamenanie, ktorý síce má aj historické ukotvenie,\navšak za úplne iných legislatívnych podmienok (štátne ceny sa zriaďovali na základe\nzákona o vyznamenaniach, predpokladali súhlas prezidenta a udeľoval ich spravidla\nprezident).“.\n9. Navrhovateľ následne uzavrel, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj\n„národná rada“) prijatím sporného zákona oslabila ústavné postavenie prezidenta\npri udeľovaní vyznamenaní, pretože ich udeľovanie v rozpore s ústavou zverila aj\npredsedovi národnej rady a vláde, aj keď pod označením „štátne ceny“. Prezident je\npritom hlavou štátu a jediným reprezentantom Slovenskej republiky navonok i vo vnútri\nštátu (čl. 101 ods. 1 ústavy), preto ako jediný ústavný činiteľ „môže udeľovať vyznamenania\na na ich roveň postavené ocenenia v mene Slovenskej republiky“.\n10. Navrhovateľ tiež poukázal na § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe\nprávnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/2015 Z. z.“),\nv zmysle ktorých je náležitosťou návrhu zákona aj dôvodová správa, ktorá sa člení\n\n4\n\nna všeobecnú a osobitnú časť. Podľa navrhovateľa však predkladatelia – poslanci národnej\nrady – v dôvodovej správe k zákonu o štátnych cenách „žiadnym spôsobom neodôvodnili,\nz akého dôvodu má národná rada prijať zákon, ktorý presahuje rámec ústavných právomocí\nzákonodarného orgánu. Z dôvodovej správy nie je jasné, aké dôvody viedli k zriadeniu\nštátnych cien ako paralelných štátnych vyznamenaní bez toho, aby ich zriadenie malo oporu\nv ústave.“.\n11. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je podľa navrhovateľa sporný zákon\nv rozpore s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy a národná rada mala prijatím tohto\nzákona postupovať aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.\nII.\nPriebeh konania\n12. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2018 zo 4. apríla 2018 prijal návrh\nnavrhovateľa na ďalšie konanie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu\nkonštatoval, že navrhovateľ je podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy v spojení s § 18 ods. 1\npísm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 38/1993 Z. z.“) aktívne legitimovaný na podanie\nnávrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov a jeho návrh obsahuje všetky\nnáležitosti ustanovené zákonom č. 38/1993 Z. z.\n13. Ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona.\nSvoje rozhodnutie o nevyhovení návrhu na pozastavenie účinnosti zákona o štátnych cenách\nodôvodnil okrem iného aj tým, že v danom prípade dôvody uvádzané prezidentom\nnepostačujú na uplatnenie výnimočnej právomoci ústavného súdu stanovenej v § 38 ods. 2\nzákona č. 38/1993 Z. z.\n14. V súlade s § 39 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. si ústavný súd vyžiadal písomné\nstanovisko národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnutý\n\n5\n\nvšeobecne záväzný právny predpis. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona\nč. 38/1993 Z. z. vyžiadal písomné stanovisko vlády, keďže v zmysle § 37 ods. 2 zákona\nč. 38/1993 Z. z. mala vláda v konaní o súlade právnych predpisov postavenie vedľajšieho\núčastníka konania.\nIII.\nStanoviská národnej rady, vlády a vyjadrenia navrhovateľa\nIII.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\n15. Podaním doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2018 sa k návrhu prezidenta\nprostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní\npred ústavným súdom.\nNárodná rada súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.\n16. Národná rada vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapitulovala argumentáciu\nnavrhovateľa a následne sa venovala právnej úprave zákona č. 522/2008 Z. z.\no vyznamenaniach Slovenskej republiky v znení zákona č. 115/2011 Z. z. (ďalej len „zákon\no vyznamenaniach“). Okrem iného uviedla, že v § 2 tohto zákona sú taxatívne vymenované\nštátne vyznamenania udeľované v Slovenskej republike a tiež poukázala na skutočnosť,\nže v § 3 predmetný zákon predpokladá udeľovanie aj iných ako štátnych vyznamenaní\nupravených osobitnými predpismi.\n17. V súvislosti s tým, že zákon o vyznamenaniach predpokladá možnosť zriadiť aj\niné vyznamenania ako tie, ktoré sú týmto zákonom upravené, národná rada poukázala\nna zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na existenciu rezortných vyznamenaní,\nktorých udeľovanie je v kompetencii ministrov (príklady však neuviedla).\n18. Národná rada pokračovala vo svojej argumentácii tvrdením, že aj štátne ceny\nboli zriadené zákonom, a konštatovala, že ústavným základom pre ich udeľovanie bol\n\n6\n\nv prípade predsedu národnej rady čl. 89 ods. 2 písm. f) ústavy a v prípade vlády čl. 119\npísm. f) ústavy. Národná rada opísala znaky štátnych cien v rozsahu obdobnom\nako samotný navrhovateľ (pozri bod 6 odôvodnenia) a ďalej pripomenula, že v zmysle\ndôvodovej správy k zákonu o štátnych cenách je cieľom ich zriadenia a udeľovania podpora\nnadania, talentov, tvorivosti ľudí, ako aj ich angažovanosti vo veciach verejných a tento cieľ\nsa okrem iného realizuje zákonom ustanovenou možnosťou širokej verejnosti podať návrhy\nna udelenie štátnych cien.\n19. Svoju argumentáciu napokon uzavrela tým, že zákon o vyznamenaniach\nnevylučuje „iné formy ocenenia“ a štátne ceny možno udeliť aj na základe návrhov\nverejnosti, v dôsledku čoho štátne ceny „nemajú rovnaký rozmer a nemožno ich stavať\nna roveň štátnych vyznamenaní udeľovaných prezidentom“. Stručne tiež uviedla,\nže napadnutá právna úprava bola schválená potrebnou väčšinou poslancov národnej rady,\nbola podpísaná príslušnými ústavnými činiteľmi a bola riadne vyhlásená v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.\n20. Spolu so svojím vyjadrením národná rada ústavnému súdu predložila aj návrh\nnapadnutého zákona o štátnych cenách spolu s dôvodovou správou (parlamentná tlač 597),\nzákon vrátený prezidentom na opätovné prerokovanie národnou radou a prepis rozpravy\nz 18., 19. a 21. schôdze národnej rady.\nIII.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky\n21. Podaním doručeným ústavnému súdu 3. júla 2018 sa k návrhu navrhovateľa\nvyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedľajší\núčastník v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a súhlasila s upustením od ústneho\npojednávania.\n22. Vyjadrenie vlády bolo rozdelené do troch okruhov otázok spojených so sporným\nzákonom o štátnych cenách. V prvom okruhu sa argumentácia vlády týkala historického\nvýkladu pojmu štátnej ceny, ako ho vo svojom návrhu uviedol prezident. Vláda tento výklad\n\n7\n\npovažovala za čisto účelový a nemajúci základ v žiadnej z používaných interpretačných\nmetód vrátane historickej metódy, pretože podľa jej názoru sa prezident opieral o neplatné\nprávne predpisy, ktoré vznikli „v inej dobe a za iných spoločenských podmienok“,\nnež za akých bol prijatý napadnutý zákon.\n23. Vláda zdôraznila, že na rozdiel od prezidentom uvedenej historickej právnej\núpravy súčasný zákon o vyznamenaniach neobsahuje žiadne splnomocnenie na vydanie\npodzákonného predpisu (upravujúceho udeľovanie štátnych cien) a takýto vykonávací\npredpis ani nebol vydaný. Podľa vlády už táto skutočnosť odlišuje súčasné štátne ceny\nod štátnych vyznamenaní a tieto dve kategórie nie je možné stotožňovať. Z týchto dvoch\nkategórií sú štátne vyznamenania vyššou formou uznania, keďže ich v mene Slovenskej\nrepubliky udeľuje prezident, ktorý Slovenskú republiku reprezentuje dovnútra i navonok.\nÚstavné právomoci prezidenta týkajúce sa vyznamenaní preto neboli prijatím zákona\no štátnych cenách nijako dotknuté. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že zákon o štátnych\ncenách bol vo vzťahu k vláde vydaný na základe čl. 119 písm. r) ústavy, teda nie na základe\nčl. 102 písm. i) ústavy, ktorý sa týka právomoci prezidenta.\n24. Druhý okruh argumentácie vlády sa týkal porovnávania materiálnych\na formálnych znakov štátnych vyznamenaní a cien. Pokiaľ ide o materiálne znaky,\nt. j. o dôvody udeľovania štátnych vyznamenaní a cien, podľa vlády je prirodzené, že tieto\ndôvody sú porovnateľné, pretože vyznamenaniami aj cenami sa oceňuje spoločenské dobro,\no ktoré sa ocenený zaslúžil. V tejto súvislosti vláda zopakovala, že v prípade vyznamenaní\na cien nejde o totožné kategórie (vzájomne si nekonkurujú) a medzi príslušnými zákonmi\ntýkajúcimi sa štátnych vyznamenaní nie je ani vzťah lex specialis k lex generalis, ani\nlex posterior k lex prior, preto zmienená podobnosť dôvodov ich udeľovania nespôsobuje\nnesúlad napadnutého zákona s ústavou.\n25. V tejto súvislosti poukázala vláda aj na § 154 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej\nslužbe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, ktorý upravuje dôvody udeľovania vojenských vyznamenaní\n(udeľovaných nielen prezidentom, ale aj inými veliteľmi ozbrojených síl), tieto dôvody by\n\n8\n\nsa v zmysle argumentácie navrhovateľa rovnako prekrývali s dôvodmi udeľovania štátnych\nvyznamenaní a aj tento zákon by tak mal byť v príslušnej časti v materiálnom rozpore\nso zákonom o vyznamenaniach.\n26. Pokiaľ ide o formálne znaky, vláda upriamila pozornosť na prezidentom\nneuvedený znak, ktorým je existencia poradného orgánu na posudzovanie podnetov\nna udelenie štátnych vyznamenaní, resp. cien. V tomto znaku sú síce vyznamenania a ceny\npodobné, to však podľa vlády vyplýva „z povahy veci“, pretože vzhľadom na množstvo\niných úloh nie je v silách oceňujúcich subjektov, aby skúmali kvality osôb, ktorých sa\npodnety na udelenie ocenení týkajú.\n27. V treťom okruhu svojej argumentácie vláda najskôr podrobne zrekapitulovala\npriebeh legislatívneho procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách a následne reagovala\nna námietky prezidenta týkajúce sa nedostatkov dôvodovej správy k návrhu zákona\no štátnych cenách. Vláda poznamenala, že prezidentom uvedené ustanovenia § 7 ods. 1 a 2\nzákona č. 400/2015 Z. z. sa nevzťahujú na poslanecké návrhy zákonov (čo vyplýva z § 1\nods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.). Samotný návrh na prijatie zákona o štátnych cenách bol\npritom práve poslaneckým návrhom zákona, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 68 ods. 1\na 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku\nNárodnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no rokovacom poriadku národnej rady“), ako aj čl. 7 uznesenia Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 19/1997 Z. z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (ďalej len\n„legislatívne pravidlá“).\n28. Po vymedzení právnej úpravy, ktorá upravuje náležitosti poslaneckého návrhu\nzákona, vláda argumentovala, že chýbajúca dôvodová správa nie je takým nedostatkom\nlegislatívneho procesu, ktorý by spôsoboval neústavnosť zákona. Vychádzala pritom\nz nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 48/03, v ktorom ústavný súd konštatoval,\nže náprava procedurálnych pochybení pri tvorbe zákona je v rukách národnej rady\nokrem prípadu, ak by išlo o hrubé a svojvoľné nerešpektovanie pravidiel zákonodarného\npostupu, ktoré by bolo spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou. V tomto\n\n9\n\nzmysle nie je podľa vlády možné argumentovať nedostatkami dôvodovej správy\nako základom pre rozhodnutie o nesúlade zákona o štátnych cenách s ústavou.\nIII.3 Vyjadrenia navrhovateľa\n29. Podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2018 zaujal prezident\nstanovisko k vyjadreniam národnej rady a vlády. K vyjadreniu národnej rady prezident\nuviedol, že existenciou vojenských vyznamenaní nie je možné argumentovať v prospech\nexistencie štátnych cien. Podľa navrhovateľa je totiž pri vojenských, ako aj ostatných\n„rezortných vyznamenaniach“ rozhodujúca skutočnosť, že tieto vyznamenania nie sú štátne.\nNa tomto mieste svoj pôvodný návrh doplnil, a to tak že pokiaľ ide o namietané porušenie\njeho\n\nústavných\n\nprávomocí,\n\ntoto\n\nsa\n\ntýka\n\nudeľovania\n\nštátnych\n\nvyznamenaní,\n\nt. j. nie ostatných, rezortných vyznamenaní.\n30. K vyjadreniu národnej rady navrhovateľ tiež dodal, že len zo samotnej\nskutočnosti, že zákon o vyznamenaniach nevylučuje udeľovanie iných vyznamenaní, nie je\nmožné vyvodzovať možnosť zriadiť iné formy ocenenia. Vždy je totiž potrebné postupovať\nv súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy (ktorý zakotvuje zásadu, že čo nie je výslovne dovolené, je\npre štátne orgány zakázané, pozn.).\n31. Pokiaľ ide o vyjadrenie vlády, prezident poznamenal, že použitie historickej\nmetódy, ktorú si podľa neho vláda nesprávne vysvetľuje, je odôvodnené tým, že ústavný\ntext upravujúci právomoc prezidenta bol v minulosti rovnaký, ako je v súčasnosti. Z tohto\ndôvodu sa „musí rešpektovať aj jeho identická interpretácia“.\n32. Prezident následne zopakoval, že štátne ceny sú podľa jeho názoru štátnymi\nvyznamenaniami, preto ich nemožno udeľovať bez ním udeleného splnomocnenia.\nPodľa jeho názoru tak argumentácia vlády o nedostatku splnomocnenia na vydanie\npodzákonného predpisu v zákone o vyznamenaniach len potvrdzuje ním uvedené námietky\nproti zákonu o štátnych cenách.\n\n10\n\n33. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s vládou v tom, že právomoc vlády na udeľovanie\nštátnych cien možno odvodiť z čl. 119 písm. r) ústavy. Aj tento záver postavil na tvrdení,\nže štátne ceny sú štátnymi vyznamenaniami, ktorých udeľovanie patrí do právomoci\nprezidenta, a preto nie je možné v súlade s čl. 119 písm. r) ústavy prijať taký zákon, ktorý\nby bol v rozpore s čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy.\n34. Reagoval tiež na argumentáciu vlády týkajúcu sa materiálnych znakov štátnych\nvyznamenaní a cien a okrem už v návrhu uvedeného tvrdenia o rovnakom materiálnom\nobsahu týchto ocenení dodal, že tieto ocenenia sú udeľované najvyššími ústavnými\nčiniteľmi a k štátnym cenám patrí aj peňažné plnenie, preto nie je možné nositeľa štátneho\nvyznamenania v praxi odlíšiť od nositeľa štátnej ceny. Obaja sa totiž môžu verejne\nprezentovať oceneniami udelenými z (druhovo, pozn.) rovnakých dôvodov.\n35. Pomerne veľkú časť svojej repliky venoval prezident otázke tvrdených\nprocedurálnych nedostatkov pri prijatí zákona o štátnych cenách. Poukázal pritom okrem\niného na skutočnosť, že aj v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku\nnárodnej rady a legislatívnych pravidiel je potrebné k poslaneckému návrhu pripojiť\ndôvodovú správu so stanovenými náležitosťami. Porušenie tejto povinnosti však\npodľa prezidenta nie je len porušením procedurálnych predpisov, ale má podľa neho aj\n„materiálny charakter“. Tento záver nijako bližšie nerozvinul, pokračoval však tvrdením,\nže rokovanie o zákone, ktorý nemá dôvodovú správu, predstavuje svojvoľné a hrubé\nporušenie legislatívneho procesu, a preto je prijatie takého zákona v rozpore s ústavou. Toto\nporušenie ústavy nie je podľa neho možné nijako konvalidovať.\n36. Prezident sa vo svojom podaní zároveň vyjadril, že trvá na verejnom ústnom\npojednávaní.\n37. Dňa 30. januára 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie zo 16. októbra\n2018, ktorým prezident poveril Jána Mazáka na zastupovanie v konaní vedenom\npred ústavným súdom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2018.\n\n11\n\n38. Vzhľadom na skutočnosť, že od 15. júna 2019 funkciu prezidentky Slovenskej\nrepubliky zastáva Zuzana Čaputová (ďalej len „prezidentka“), ústavný súd ju požiadal\no oznámenie, či trvá na podanom návrhu prezidenta na začatie konania o súlade zákona\no štátnych cenách s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy\nalebo či v zmysle § 77 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tento návrh\nna začatie konania berie späť. Pre prípad, že na predmetnom návrhu na začatie konania\no súlade právnych predpisov trvá, ústavný súd ju zároveň požiadal o oznámenie, či naďalej\ntrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n39. Podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2019 prezidentka oznámila,\nže na predmetnom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov trvá a rovnako\ntrvá aj na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.\nV prílohe podania prezidentka zároveň ústavnému súdu zaslala poverenie\nna zastupovanie pred ústavným súdom v predmetnej veci pre poradcov prezidentky Petra\nKubinu a Radovana Palu.\nIV.\nÚstne pojednávanie\n40. Prezidentka v podaní doručenom ústavnému súdu 4. novembra 2019 uviedla,\nže trvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci, a preto sa 29. januára 2020 uskutočnilo\nverejné ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca prezidentky Peter Kubina\n(ďalej len „právny zástupca prezidentky“). Odporca nevyužil možnosť zúčastniť sa\nverejného ústneho pojednávania. Záznam verejného ústneho pojednávania je k dispozícii na\nwebovom sídle ústavného súdu.\n40.1 Právny zástupca prezidentky k veci uviedol, že prezidentka zotrváva\nna podanom návrhu, na všetkých písomných podaniach urobených v tejto veci jej\npredchodcom a na všetkých argumentoch v nich uvedených, ktoré na ústnom pojednávaní\n\n12\n\npodrobne rozviedol a zvýraznil. Zároveň ústavnému súdu predložil písomné „Vyjadrenie\nnavrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29. 1. 2020“ spolu s prílohami.\nV.\nRelevantná právna úprava\n41. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n42. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nnárodná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n43. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou\nväčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\n44. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.\n45. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nDo 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.\nDňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13,\n§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.\n46. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,\npoužije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.\nPodľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní\nnastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n\n13\n\n47. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sa ústne pojednávanie\nuskutočňuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Podľa § 58 ods. 3\nzákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom\núčastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\n48. Podľa § 88 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd v konaní o súlade\nprávnych predpisov nezistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily,\njeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\ns medzinárodnou zmluvou, návrhu na začatie konania alebo jeho časti nevyhovie.\nReferenčné ústavné normy\n49. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n50. Podľa čl. 101 ods. 1 ústavy je hlavou Slovenskej republiky prezident. Prezident\nreprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje\nriadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia\na presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.\n51. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy prezident udeľuje vyznamenania, ak na to\nnesplnomocní iný orgán.\n52. Podľa čl. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí\nprezidenta podľa čl. 102 ods. 1 môže ustanoviť zákon.\n53. Podľa čl. 89 ods. 2 písm. f) ústavy predseda Národnej rady Slovenskej republiky\nvykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon.\n\n14\n\n54. Podľa čl. 119 písm. r) ústavy vláda Slovenskej republiky rozhoduje v zbore\no ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.\nNavrhovateľom napadnutá právna úprava\n55. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o štátnych cenách bol napadnutý v celom\nrozsahu, ústavný súd tu uvádza ustanovenia všetkých jeho paragrafov:\nZákladné ustanovenia\n§ 1 – Tento zákon upravuje zriadenie a udeľovanie štátnych cien za zásluhy,\nvýsledky práce alebo činy mimoriadne významné pre rozvoj jednotlivých oblastí\nspoločenského, ekonomického alebo kultúrneho života v Slovenskej republike.\n§ 2 – Zriaďujú sa\na) štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana a\nb) štátna cena Alexandra Dubčeka.\nŠtátna cena Jozefa Miloslava Hurbana\n§ 3 – (1) Udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana oceňuje predseda\nNárodnej rady Slovenskej republiky jednotlivca alebo kolektív za jeho mimoriadne\nvýznamné zásluhy, výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja\ndemokracie alebo ústavnosti v Slovenskej republike. Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana\nmožno udeliť aj občanovi iného štátu.\n(2) Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana pozostáva z listiny o udelení štátnej ceny\nJozefa Miloslava Hurbana s vyobrazením Jozefa Miloslava Hurbana.\n(3) Ocenenému patrí čestný titul „Nositeľ štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana“.\n(4) Deň slávnostného odovzdávania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana sa\nustanovuje každoročne na 1. septembra; predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže\nurčiť aj iný deň slávnostného odovzdávania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana.\n§ 4 – (1) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhoduje o udelení štátnej\nceny Jozefa Miloslava Hurbana na základe návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady\n\n15\n\nSlovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže udeliť štátnu\ncenu Jozefa Miloslava Hurbana aj bez návrhu.\n(2) Podnet na predloženie návrhu na udelenie štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana\nmôže Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky predkladať\nfyzická osoba alebo právnická osoba pôsobiaca v oblasti podľa § 3 ods. 1; podnet sa podáva\ndo 31. mája príslušného roka.\n(3) Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky môže požiadať\no zaujatie stanoviska k podnetu štátny orgán, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, za ktorú\nsa má udeliť štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana. Štátny orgán je povinný predložiť\nstanovisko do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti.\n(4) Podnet podľa odseku 2 obsahuje\na)\n\nmeno,\n\npriezvisko,\n\nakademické\n\ntituly\n\na\n\nvedecko-pedagogické\n\ntituly,\n\ndátum narodenia a adresu bydliska toho, v prospech koho sa predkladá podnet; ak ide\no kolektív, jeho názov alebo iné označenie a meno, priezvisko, akademické tituly\na vedecko-pedagogické tituly, dátum narodenia a adresu bydliska každého jeho člena,\nb) zdôvodnenie podnetu.\n§ 5 – (1) S udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana je spojená finančná\nodmena vo výške 25-násobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca\nv hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky\nza predchádzajúci rok zaokrúhlený nahor na celé euro.\n(2) Náklady spojené s udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana vrátane\nfinančnej odmeny podľa odseku 1 sa uhrádzajú z rozpočtovej kapitoly Kancelárie Národnej\nrady Slovenskej republiky.\nŠtátna cena Alexandra Dubčeka\n§ 6 – (1) Udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka oceňuje vláda Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „vláda“) jednotlivca alebo kolektív, ktorý sa významne zaslúžil\no rozvoj v oblasti hospodárstva, vedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej\noblasti alebo v inej oblasti spoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena\nSlovenskej republiky v zahraničí. Štátnu cenu Alexandra Dubčeka možno udeliť aj\nobčanovi iného štátu.\n\n16\n\n(2) Štátna cena Alexandra Dubčeka pozostáva z listiny o udelení štátnej ceny\nAlexandra Dubčeka s vyobrazením Alexandra Dubčeka.\n(3) Ocenenému patrí čestný titul „Nositeľ štátnej ceny Alexandra Dubčeka“.\n(4) Štátna cena Alexandra Dubčeka sa slávnostne odovzdáva spravidla pri príležitosti\nštátneho sviatku. Štátnu cenu Alexandra Dubčeka možno slávnostne odovzdať aj\npri príležitosti významného životného jubilea toho, komu sa má štátna cena Alexandra\nDubčeka udeliť, alebo v iný deň, ak tak rozhodne vláda.\n(5) Ak sa udeľuje štátna cena Alexandra Dubčeka in memoriam, slávnostne sa\nodovzdá pozostalému manželovi, prípadne inej blízkej osobe. Medzi príbuznými rozhoduje\nstupeň príbuzenstva a pri rovnakom stupni príbuzenstva má prednosť vekovo staršia osoba.\n§ 7 – (1) Podnet na udelenie štátnej ceny Alexandra Dubčeka (ďalej len „podnet“)\nmôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba.\n(2) Podnet sa podáva vláde prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej\nlen „úrad vlády“) do konca roka, ktorý predchádza roku, v ktorom sa má štátna cena udeliť.\nPri príležitosti významného životného jubilea treba podať podnet v dostatočnom časovom\npredstihu. Vláda môže udeliť štátnu cenu aj bez podnetu.\n(3) Podnet obsahuje\na)\n\nmeno,\n\npriezvisko,\n\nakademické\n\ntituly\n\na\n\nvedecko-pedagogické\n\ntituly,\n\ndátum narodenia a adresu bydliska toho, v prospech koho sa predkladá podnet; ak ide\no kolektív, jeho názov alebo iné označenie a meno, priezvisko, akademické tituly\na vedecko-pedagogické tituly, dátum narodenia a adresu bydliska každého jeho člena,\nb) zdôvodnenie podnetu,\nc) príležitosť, pri ktorej sa má slávnostne odovzdať štátna cena Alexandra Dubčeka.\n§ 8 – (1) Vláda rozhoduje o udelení štátnej ceny Alexandra Dubčeka na základe\nvyjadrenia poradného orgánu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „poradný orgán“), ktorý\nna tento účel zriadi; štatút poradného orgánu schvaľuje vláda.\n(2) Úrad vlády predloží podnet pred rokovaním vlády poradnému orgánu\nna vyjadrenie.\n(3) Úrad vlády môže požiadať o zaujatie stanoviska k podnetu štátny orgán,\ndo ktorého pôsobnosti patrí činnosť, za ktorú sa má udeliť štátna cena Alexandra Dubčeka.\n\n17\n\nŠtátny orgán je povinný predložiť stanovisko do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti, inak sa\nna jeho stanovisko nemusí prihliadať.\n§ 9 – (1) S udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka je spojená finančná odmena\nv sume 25-násobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzverejnenej\n\nŠtatistickým\n\núradom\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nza predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom sa predloží podnet, zaokrúhlený nahor na celé\neuro.\n(2) Náklady spojené s udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka vrátane finančnej\nodmeny podľa odseku 1 sa uhrádzajú z rozpočtovej kapitoly úradu vlády. Správu vecí\nštátnej ceny a úlohy spojené s organizačným, administratívnym a technickým zabezpečením\nčinnosti poradného orgánu vykonáva úrad vlády.\n§ 10 - Účinnosť\nTento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2018.\nVI.\nVlastný meritórny prieskum ústavného súdu\n56. Právna úprava vyznamenaní nesie veľký význam, pretože je súčasťou\nvyjadrovania a kultivovania suverenity a štátnosti. Vyznamenania sú tak previazané\ntiež s oblasťou štátnych symbolov (čl. 8 a 9 ústavy) a sviatkového práva (zákon\nč. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch\nv znení neskorších predpisov; § 11 ods. 1 zákona o vyznamenaniach). Sú výrazom\nreprezentácie Slovenskej republiky prezidentom (čl. 101 ods. 1 ústavy).\nÚstavný súd vníma úsilie prezidenta o presné vymedzenie jeho právomocí vo vzťahu\nk iným mociam vrátane právomoci udeľovať vyznamenania. Ústavný súd už rozhodoval,\nže zákonom nemožno zužovať ústavou dané právomoci prezidenta, napríklad pri menovaní\nvyšších štátnych funkcionárov podľa čl. 102 písm. h) (sp. zn. PL. ÚS 32/95 – menovanie\nnáčelníka generálneho štábu). Predmetom konania je tak preskúmanie skutočnosti,\nči zmenou pojmu nedochádza k zúženiu ústavou stanovenej právomoci prezidenta\nrepubliky.\n\n18\n\n57. Vlastný meritórny prieskum ústavný súd rozdelil do troch častí, a to\npodľa sporných otázok, ktoré vyplynuli z argumentácie účastníkov a vlády. V prvej časti\nústavný súd zodpovie na kľúčovú otázku položenú navrhovateľom, či je možné štátne ceny\npovažovať za vyznamenania, resp. štátne vyznamenania. V druhej časti prieskumu posúdi\nsúvisiacu otázku, či je udeľovanie štátnych cien podľa napadnutého zákona v rozpore\ns ústavným vymedzením právomoci prezidenta, resp. tiež právomocí predsedu národnej\nrady a vlády. Predmetom tretej časti prieskumu je posúdenie ústavnosti legislatívneho\nprocesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách.\nVI.1 Ústavné vymedzenie pojmu vyznamenaní a štátnych cien\n58. Kľúčovým sporom v preskúmavanej veci je, či sú štátne ceny štátnymi\nvyznamenaniami, ako to tvrdí prezident, alebo ide o inú formu ocenenia, ako to vyplýva\nz argumentácie národnej rady a (predovšetkým) vlády. Pre vyriešenie tohto sporu je\npotrebné zistiť, aké je ústavné vymedzenie pojmu vyznamenanie, ako je tento uvedený\nv čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Ustanovenie čl. 102 ods. 1 ústavy vymedzuje výlučné\nústavné právomoci, ktoré je oprávnený vykonávať len prezident (aj keď prípadne na návrh\niného štátneho orgánu alebo s jeho spolupodpisom). Pokiaľ to ústava výslovne nepripúšťa,\nvýkon ústavných právomocí nie je možné prezidentovi odňať, teda nie je ani možné\npreniesť ich na iný orgán verejnej moci, a aj v prípade, že to ústava pripúšťa, je možné tak\nrobiť len spôsobom ustanoveným v ústave. Z čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy vyplýva\npre zákonodarnú pôsobnosť národnej rady obmedzenie, podľa ktorého národná rada nesmie\nudeľovanie „vyznamenaní“ zveriť žiadnemu inému orgánu verejnej moci.\n59. Napriek tomuto zásadnému normatívnemu významu citovaného ustanovenia však\ntoto ustanovenie pojem „vyznamenanie“ bližšie nevymedzuje, teda bližšie neurčuje žiadne\njeho znaky. Zároveň však citované ustanovenie neobsahuje v sebe ani zákonnú výhradu,\nvýslovne teda neodkazuje pri vymedzení tohto pojmu na zákon [ako to je napr. v čl. 102\nods. 1 písm. h) ústavy, podľa ktorého prezident vymenúva vyšších štátnych funkcionárov\nlen v prípadoch, ktoré ustanoví zákon]. V nadväznosti na to je teda potrebné ustáliť,\nči ústavodarca pod týmto pojmom skutočne rozumel akékoľvek ocenenia či uznania\n\n19\n\nudeľované alebo priznávané štátnymi orgánmi, prípadne funkcionármi štátnych orgánov,\ntak, ako to v zásade naznačuje navrhovateľ vo svojej argumentácii. Ústava vo všeobecnosti\nobsahuje množstvo pojmov, ktoré sama nevymedzuje, ale ktoré odkazujú na inštitúty\njednoduchého (podústavného) práva, teda predpokladajú ich existenciu a obsah (za všetky\nnapríklad priestupky v čl. 121 ústavy). Podľa názoru ústavného súdu možno predpokladať,\nže ústavodarca v čase jej schválenia vychádzal z určitého stavu právneho poriadku a čerpal\nz jeho terminológie, a preto treba pri výklade pojmov, ktoré boli v čase schválenia\npríslušného ústavného ustanovenia určitým spôsobom používané v právnom poriadku\nplatnom na území Slovenskej republiky, v zásade vychádzať z ich významu, aký mali\nv danom čase v tomto právnom poriadku, a tento všeobecný jazykový význam možno vziať\nza základ ďalšej metodologickej práce. Prirodzene, zo systematických súvislostí alebo\nz účelu danej ústavnej normy môže vyplynúť požiadavka širšej či užšej interpretácie.\nZodpovedá však racionalite ústavodarcu začať pri výklade od bežného, ustáleného významu\ndaného pojmu, aký mal v čase schválenia príslušnej ústavnej normy.\n60. Práve z tohto dôvodu ústavný súd súhlasí s navrhovateľom, že pri výklade\nústavného pojmu vyznamenaní je vhodným prostriedkom aj pohľad na historický vývoj\nústavnej a zákonnej úpravy tejto problematiky, keďže na túto historickú tradíciu súčasná\nprávna úprava nadväzuje. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd pristúpil k prieskumu\nhistorického vývoja pojmu vyznamenaní a štátnych cien. Historický prieskum bol z dôvodu\nstručnosti a právnej kontinuity obmedzený na obdobie od roku 1918 až do súčasnosti,\na pritom\n\nbol\n\nvynechaný\n\nvývoj\n\nprávnej\n\núpravy\n\nna\n\nnašom\n\núzemí\n\nv období\n\ndruhej svetovej vojny. Vyznamenania a ceny z doby neslobody zmieňuje ústavný súd\ntechnicky-argumentačne, nie hodnotovo (porov. m. m. § 21 ods. 1 písm. g) zákona\no vyznamenaniach).\nVI.1.1 Historický vývoj právnej úpravy vyznamenaní a štátnych cien\n61. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 boli zákonom č. 61/1918 Sb.\njímž se zrušují šlechtictví, řády a tituly zrušené okrem šľachtických titulov aj dovtedajšie\n\n20\n\nrady\n\na\n\nvyznamenania\n\nokrem\n\nvýnimiek\n\nzavedených\n\nneskôr\n\nprijatým\n\nzákonom\n\nč. 243/1920 Sb., kterým se mění zákon o zrušení šlechtictví, řádů a titulů.\n62. Ústava Československej republiky z roku 1920 (ústavná listina č. 121/1920 Sb.)\nvo svojom texte neobsahovala žiadnu zmienku o vyznamenaniach. Táto otázka bola\nupravená až v zákone č. 268/1936 Sb. o rádoch a tituloch v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 268/1936 Sb.“), ktorý pod pojmom „vyznamenania“ rozumel\npredovšetkým „rády“ a „čestné odznaky“, ktoré so súhlasom prezidenta zriaďovala vláda.\nPrezident so súhlasom vlády vyznamenania prepožičiaval, na prepožičanie vyznamenania\nza statočnosť pred nepriateľom mohol prezident splnomocniť aj iné osoby.\n63. V zmysle zákona č. 268/1936 Sb. mala vláda právomoc svojím uznesením\nzriaďovať a určovať podrobnosti udeľovania tzv. „pamätných odznakov“. Pri zriadení\ntýchto pamätných odznakov sa však súhlas prezidenta nevyžadoval. Predmetný zákon\npod pojmom vyznamenanie rozumel aj prejav „uznania za vynikajúcu činnosť alebo výkon\nvo verejnom záujme“, ktoré mohli prejavovať rovnako prezident, ako aj vláda, alebo\ndokonca aj členovia vlády (ustanovenie § 4 zákona č. 268/1936 Sb.). Podrobnosti mala\nstanoviť svojím nariadením vláda so súhlasom prezidenta.\n64. Pri hodnotení tohto obdobia teda možno konštatovať, že pojem vyznamenaní\nzahŕňal rôzne druhy verejných prejavov uznania s výnimkou titulov, ktoré boli upravené\nosobitne. Aj tieto verejné prejavy však mali svoju hierarchiu a boli realizované odlišným\nspôsobom (prepožičanie, udelenie, prejav) a rôznymi štátnymi orgánmi. Právna úprava bola\nvýlučne na zákonnej úrovni.\n65. Po druhej svetovej vojne bola prijatá odlišná právna úprava. Podľa § 74 ods. 1\nbodu 9 Ústavy Československej republiky (ústavný zákon č. 150/1948 Zb.) mal prezident\nrepubliky právomoc prepožičiavať vyznamenania, pokiaľ k tomu nesplnomocnil iný orgán,\nzároveň mal aj právomoc udeľovať československým občanom súhlas na prijatie\ncudzozemských vyznamenaní.\n\n21\n\n66. V zmysle zákona č. 247/1949 Sb. o vyznamenaniach a čestných uznaniach\nv znení neskorších predpisov sa však zreteľne odlišovali „vyznamenania“ a „čestné\nuznania“, čo vyplýva nielen z názvu, ale aj zo systematického delenia tohto zákona.\nVyznamenania totiž boli upravené v prvej časti tohto zákona, zatiaľ čo čestné uznania\nv druhej časti zákona. Vyznamenania sa delili na „rady“ a „ďalšie vyznamenania“, a pritom\nrady sa prepožičiavali za „vynikajúce zásluhy o Československú republiku, najmä o jej\npracujúci ľud, ďalej za zvlášť významnú tvorivú činnosť, ako aj za úspešný a vynikajúci čin\nveliteľský alebo za hrdinstvo pri obrane vlasti“. Ostatné vyznamenania sa prepožičiavali\n„za vynikajúcu činnosť alebo výkon, alebo za zvlášť vynikajúcu statočnosť, odhodlanosť\nalebo obetavosť, prejavené v prospech celku“. Všetky vyznamenania zriaďovala\nso súhlasom prezidenta vláda, prepožičiaval ich prezident, resp. ním poverený orgán.\n67. Naproti tomu „čestné uznania“ sa delili na „čestné tituly“, „verejné uznania“\na „pamätné odznaky“. Čestné tituly a pamätné odznaky zriaďovala vláda, na ich zriadenie sa\nnevyžadoval súhlas ani splnomocnenie prezidenta. Osobitnú pozornosť treba venovať\nverejným uznaniam, podrobnosti o ktorých mala stanoviť vláda nariadením, ktoré mohla\nvydať len so súhlasom prezidenta (§ 7 ods. 4 zákona č. 247/1949 Sb.). Práve na základe\ntohto zákonného zmocnenia bolo prijaté nariadenie č. 147/1950 Sb.\n68. „Štátne ceny“ teda predstavovali druh „čestných uznaní“, konkrétne išlo\no „verejné uznania“. Z materiálneho hľadiska sa štátne ceny udeľovali „za vynikajúce\ntvorivé výkony, ktoré obohatili ľudské poznanie, vytvorili umelecké hodnoty alebo inak\nprispeli na socialistickú výstavbu našej vlasti“. Štátne ceny sa udeľovali v prvej skupine\nza diela, výkony alebo objavy z odboru vied spoločenských, prírodných, matematických,\nlekárskych a technických; v druhej skupine za vynikajúce vynálezy a zdokonalenia metód\nvýrobných procesov; v tretej skupine za diela alebo výkony z odboru písomníctva,\nvýtvarníctva, divadla, hudby, umeleckej a dokumentárnej kinematografie a užitej grafiky.\nŠtátne ceny mali v prvej a druhej skupine tri stupne, v tretej skupine dva stupne.\n69. So štátnymi cenami bolo spojené udelenie čestného titulu „laureát štátnej ceny“,\nprávo nosiť tmavočervenú stužku lemovanú bielym a modrým prúžkom s vavrínovou\n\n22\n\nvetvičkou a peňažné plnenie. Z dôvodu komparácie s finančnou odmenou upravenou\nv zákone o štátnych cenách považuje ústavný súd za dôležité uviesť aj konkrétne sumy:\n- v prvej skupine pri prvom stupni 200 000 Kčs, pri druhom stupni 100 000 Kčs,\npri treťom stupni 50 000 Kčs,\n- v druhej skupine pri prvom stupni 150 000 Kčs, pri druhom stupni 100 000 Kčs,\npri treťom stupni 50 000 Kčs,\n- v tretej skupine pri prvom stupni 100 000 Kčs, pri druhom stupni 50 000 Kčs.\n70. Nariadenie č. 147/1950 Sb. bolo dvakrát novelizované, a to vládnym nariadením\nč. 7/1955 Zb. o štátnych cenách Klementa Gottwalda, ktorým boli okrem iného\nvšetky štátne ceny premenované na „ceny Klementa Gottwalda“, a vládnym nariadením\nč. 15/1957 Zb. o odmenách k štátnym cenám Klementa Gottwalda, ktoré stanovilo odlišnú\nsumu peňažných plnení spojených so štátnymi cenami.\nÚstavný súd si pritom uvedomuje, že v zmysle nariadenia č. 147/1950 Sb. udeľoval\nštátne ceny prezident, avšak v kontexte ústavného prieskumu je podstatné, že tieto štátne\nceny mohol prezident udeľovať len na základe návrhu vlády.\n71. Pri hodnotení tejto právnej úpravy možno uzavrieť, že čestné uznania boli\nna normatívnej úrovni odlíšené od vyznamenaní. Za relevantnú možno v tomto kontexte\npovažovať skutočnosť, že niektoré čestné uznania boli vo výlučnej právomoci vlády,\nt. j. pre ich zriadenie a udelenie nebol vôbec potrebný súhlas alebo splnomocnenie\nprezidenta. Ak by sa teda čestné uznania považovali za vyznamenania, tento stav by bol\nv rozpore s textom vtedajšej ústavy. Ďalším rozdielom bolo, že vyznamenania sa\nprepožičiavali, zatiaľ čo čestné uznania sa udeľovali. Napokon samotná ústava\nneobsahovala žiadne ustanovenia o čestných uznaniach, právomoc udeľovať čestné uznania\nteda vyplývala výlučne zo zákona. Štátne ceny pritom patrili do kategórie čestných uznaní\nako jedna z foriem tzv. „verejných uznaní“. Z už uvedeného vyplýva, že štátne ceny\nako formu čestných uznaní nie je možné podľa vtedajších právnych predpisov považovať\nza vyznamenania. Osobitným znakom štátnych cien bolo, že vláda ich mohla zriaďovať len\nso súhlasom prezidenta, čo zrejme zvyšovalo ich význam spolu s prívlastkom štátna. Tento\nsúhlas však nemožno stotožňovať s vtedy existujúcou ústavnou možnosťou splnomocniť iný\n\n23\n\norgán na prepožičiavanie vyznamenaní, pretože išlo o súhlas so zriadením čestného uznania,\nnie s udelením už existujúceho vyznamenania. Išlo tu teda o odlišnú zo zákona (nie ústavy)\nvyplývajúcu delenú právomoc vlády a prezidenta zriaďovať osobitnú formu spoločenského\nuznania zásluh. Podmienku súhlasu prezidenta pre zriadenie štátnych cien (verejných\nuznaní) možno vysvetliť tiež tým, že štátne ceny (verejné uznania) mohol okrem iných\norgánov udeľovať aj samotný prezident.\n72. Ústava Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960 (ústavný zákon\nč. 100/1960 Zb.) upravovala právomoc prezidenta prepožičiavať vyznamenania v čl. 62\nods. 1 bode 9. Podľa tohto ústavného článku mal prezident republiky právomoc\nprepožičiavať vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán. Oproti predchádzajúcej\nústavnej úprave sa teda v sledovanej právomoci prezidenta udeľovať (prepožičiavať)\nvyznamenania nič nezmenilo. Z prijatia novej ústavy preto nemožno vyvodzovať, že by\ns touto skutočnosťou bola spojená zmena obsahu, pokiaľ ide o pojem vyznamenanie.\n73. Aj po prijatí ústavy z 11. júla 1960 zostal účinným zákon č. 247/1949 Sb.,\nk zmene však došlo, pokiaľ ide o nariadenie č. 147/1950 Sb., ktoré bolo zrušené\na nahradené vládnym nariadením č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien Klementa\nGottwalda. V zmysle vládneho nariadenia č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien\nKlementa Gottwalda udeľoval štátne ceny Klementa Gottwalda prezident, avšak v kontexte\nústavného prieskumu je podstatné, že tieto štátne ceny mohol prezident udeľovať len\nna základe návrhu vlády.\nVládne nariadenie č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien Klementa Gottwalda\nbolo neskôr zrušené a nahradené nariadením č. 29/1962 Zb., tým však nedošlo k žiadnym\npre predmet konania podstatným zmenám. V zmysle nariadenia č. 29/1962 Zb. udeľoval\nštátne ceny Klementa Gottwalda prezident, avšak v kontexte ústavného prieskumu je\npodstatné, že tieto štátne ceny mohol prezident udeľovať len na základe návrhu vlády.\n74. K podstatnej zmene došlo prijatím zákona č. 62/1962 Zb. o udeľovaní\nvyznamenaní, ktorým bol zrušený zákon č. 247/1949 Sb. Prijatý zákon upravil druhy\na udeľovanie vyznamenaní a inú formu ocenení výslovne neupravoval. Vo svojom § 9\n\n24\n\nods. 1 však tento zákon stanovil, že dosiaľ existujúce vyznamenania a čestné uznania sa\nudeľujú za zásluhy podľa dovtedy platných predpisov. V tomto zákonnom ustanovení sa tak\nnaďalej výslovne rozlišovali vyznamenania a čestné uznania, čo platí aj pre ostatné odseky\n§ 9 zákona č. 62/1962 Zb. Aj po prijatí tohto zákona sa tak popri vyznamenaniach udeľovali\naj čestné uznania, medzi ktoré patrili aj štátne ceny. Ústavný súd upozorňuje na skutočnosť,\nže tieto sa naďalej udeľovali podľa nariadenia č. 29/1962 Zb., ktoré bolo vydané\nna vykonanie v tom čase už zrušeného zákona č. 247/1949 Sb. (teda nie na vykonanie\nzákona č. 62/1962 Zb.).\n75. Ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších\npredpisov upravoval právomoc prezidenta vo vzťahu k vyznamenaniam v čl. 61 ods. 1\npísm. i) – „prezident prepožičiava vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán“.\nUvedená úprava sa teda oproti predchádzajúcej ústavnej úprave nijako nezmenila, rovnako\nzostala zachovaná aj dovtedajšia zákonná a podzákonná právna úprava.\n76. Pre definovanie pojmu vyznamenaní, resp. štátnych cien možno za významné\npovažovať aj neskoršie prijatie zákona č. 21/1975 Zb. „o udieľaní štátnych cien Klementa\nGottwalda“ z 26. marca 1975 (ďalej len „zákon č. 21/1975 Zb.“). Z uvedeného je zrejmé,\nže z historického pohľadu neobstojí záver navrhovateľa o tom, že štátne ceny boli\nudeľované na základe zákonov, ktorých hlavným predmetom úpravy boli vyznamenania.\nOd roku 1975 boli štátne ceny udeľované na základe osobitného zákona, ktorý upravoval\nvýlučne štátne ceny. Ďalšou zmenou, ktorú uvedený zákon priniesol, bola skutočnosť,\nže štátne ceny boli zriadené priamo zákonom, t. j. na ich zriadenie sa nevyžadoval súhlas\nprezidenta (§ 1 zákona č. 21/1975 Zb.). Od prijatia tohto zákona preto nie je správny ani\nzáver navrhovateľa o tom, že podmienkou zriadenia štátnych cien bol súhlas prezidenta.\n77. V zmysle zákona č. 21/1975 Zb. sa štátne ceny udeľovali (nie prepožičiavali),\na to len na návrh vlády (§ 2 zákona č. 21/1975 Zb.). Tým sa štátne ceny významne líšili\nod vyznamenaní, ktoré mal prezident právo prepožičať aj bez návrhu iných štátnych\norgánov (pozri § 1 a § 3 zákona č. 62/1962 Zb.). Nič na tom nemení ani skutočnosť,\nže v § 4 predmetného\n\nzákona\n\nsa\n\nv súvislosti\n\n25\n\ns laureátmi\n\nštátnych\n\ncien\n\nhovorí\n\nako o „vyznamenaných“. Popísaný historický vývoj podľa názoru ústavného súdu svedčí\no tom, že štátne ceny nepatrili do pojmu vyznamenania a boli osobitným druhom\nspoločenského ocenenia a tieto rozdiely boli príslušnou právnou úpravou v priebehu času\nešte zvýraznené.\n78. Platí to aj pre vývoj po roku 1989, keď bez zmeny ústavnej úpravy boli štátne\nvyznamenania upravené zákonom č. 404/1990 Zb. o štátnych vyznamenaniach\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „zákon č. 404/1990 Zb.“). Právo\nudeľovať, zapožičiavať alebo odnímať vyznamenania mal prezident Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky (ustanovenie § 8 zákona č. 404/1990 Zb.). Štátne vyznamenania\nvymedzil zákon taxatívne, a to Rad Bieleho leva, Rad Tomáša Garrigue Masaryka, Rad\nMilana Rastislava Štefánika, Medaila Za hrdinstvo, Medaila Za zásluhy. Zároveň bol\nzrušený zákon č. 21/1975 Zb., keďže podľa § 18 zákona č. 404/1990 Zb. od účinnosti tohto\nzákona nebolo možné udeľovať alebo zapožičiavať rady, medaily alebo iné obdobné\nocenenia podľa doterajších právnych predpisov.\n79. V Slovenskej republike však bol prijatý zákon Slovenskej národnej rady\nč. 191/1990 Zb. o Národnej cene Slovenskej republiky zo 17. mája 1990, ktorá sa udeľovala\n„jednotlivcom alebo kolektívom ako prejav uznania za vynikajúce zásluhy o Slovenskú\nrepubliku a o Slovákov doma i v zahraničí, za tvorivé výsledky alebo výkony v oblasti\nvedy, umenia a kultúry, ktoré obohatili ľudské poznanie alebo vytvorili veľké kultúrne\na umelecké hodnoty.“ (ustanovenie § 1 citovaného zákona).\n80.\n\nNárodnú\n\ncenu\n\nudeľovalo\n\n„Predsedníctvo\n\nSlovenskej\n\nnárodnej\n\nrady\n\npo prerokovaní vo výboroch Slovenskej národnej rady“ a návrhy mohli podávať „poslanci\nSlovenskej národnej rady, výbory Slovenskej národnej rady, vláda Slovenskej republiky, iné\nštátne orgány, organizácie a občania“ (ustanovenie § 2 citovaného zákona). S udelením\nNárodnej ceny bola spojená finančná odmena (ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona).\n81. Možno preto konštatovať, že právna úprava po roku 1990 nadviazala\nna predchádzajúci právny stav, keď boli vyznamenania a ceny upravené osobitnými\n\n26\n\nzákonmi ako odlišné formy spoločenského uznania. O tom môže svedčiť aj skutočnosť,\nže tú istú osobu bolo možné oceniť štátnym vyznamenaním, ako aj Národnou cenou.\nAko príklad možno uviesť Dominika Tatarku, ktorému bola v roku 1990 udelená Národná\ncena Slovenskej republiky in memoriam a v roku 1991 Rad Tomáša Garrigue Masaryka\nin memoriam; ale aj Eugena Suchoňa, ktorému bola v roku 1991 udelená Národná\ncena Slovenskej republiky a v roku 2008 prepožičané štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta\nŠtúra I. triedy in memoriam (už podľa novej právnej úpravy uvedenej ďalej).\n82. Prijatím súčasného znenia ústavy došlo k zmene ústavnej úpravy vyznamenaní\nlen v tom zmysle, že tieto sa udeľujú, nie prepožičiavajú. V predchádzajúcom texte už\nústavný súd niekoľkokrát tento rozdiel pripomenul, preto ho na tomto mieste stručne\nvysvetlí, a to s poukazom na historicky, kultúrne, ako aj právne blízku Českú republiku.\nPodľa čl. 63 ods. 1 písm. h) Ústavy Českej republiky (ústavný zákon č. 1/1993 Sb.)\nprezident Českej republiky prepožičiava a udeľuje štátne vyznamenania, ak na to\nnesplnomocní iný orgán. Rozdiel medzi prepožičaním a udelením vyznamenania spočíva\nv tom, že v prípade prepožičania sa samotné vyznamenanie (insígnie, vyznamenania)\npo smrti vyznamenaného vracia kancelárii prezidenta Českej republiky, zatiaľ čo listina\no prepožičaní vyznamenania zostáva pozostalým. Pri udelení vyznamenania zostáva\npozostalým rovnako samotné vyznamenanie, ako aj listina o udelení vyznamenania (k tomu\npozri SLÁDEČEK, V., MIKULE, V., SYLLOVÁ, J. Ústava České republiky. Komentář.\nPraha : C. H. Beck, 2007, s. 462 a 463; prípadne aj RYCHETSKÝ, P., LANGÁŠEK, T.,\nHERC, T., MLSNA, P. a kolektiv. Ústava České republiky. Ústavní zákon o bezpečnosti\nČeské republiky. Komentář. Praha : Wolters Kluwer, 2015, s. 623.).\n83. Po prijatí ústavy a rozdelení bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky\nbol na území Slovenskej republiky prijatý zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 37/1994 Z. z. o štátnych vyznamenaniach v znení neskorších predpisov, ktorý upravoval\nvýlučne vyznamenania. Týmto zákonom bol zároveň zrušený aj zákon Slovenskej národnej\nrady č. 191/1990 Zb. o Národnej cene Slovenskej republiky. Samotný zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 37/1994 Z. z. o štátnych vyznamenaniach v znení neskorších\npredpisov bol neskôr zrušený a nahradený v súčasnosti platným a účinným zákonom\n\n27\n\no vyznamenaniach. Napokon v roku 2017 došlo k prijatiu napadnutého zákona o štátnych\ncenách.\n84. Vývoj právnej úpravy vyznamenaní, resp. štátnych cien po roku 1993 bol pritom\npodľa názoru ústavného súdu podobný aj v už spomínanej Českej republike. Ústavné\nzmocnenie prezidenta na prepožičiavanie a udeľovanie štátnych vyznamenaní je\npodrobnejšie upravené v zákone č. 157/1994 Sb. o štátnych vyznamenaniach Českej\nrepubliky. Napriek tejto prezidentovej výlučnej právomoci sú však na území Českej\nrepubliky udeľované aj štátne ceny, a to bez súhlasu či splnomocnenia prezidenta. Úpravu\nudeľovania štátnych cien obsahuje nariadenie vlády č. 5/2003 Sb. o oceneniach v oblasti\nkultúry, udeľovaných Ministerstvom kultúry Českej republiky v znení neskorších predpisov.\nToto nariadenie je vykonávacím predpisom k zákonu č. 218/2000 Sb. o rozpočtových\npravidlách a o zmene niektorých súvisiacich zákonov (rozpočtové pravidlá) v znení\nneskorších predpisov. Tento stav pritom nebol dosiaľ predmetom sporu a nepovažuje sa\nza protiústavný. Možno preto uzavrieť, že ani s prídavným menom „štátny“ sa\nv podmienkach Českej republiky nepovažujú ceny za vyznamenania.\n85. Na základe uvedenej historickej analýzy ústavný súd rekapituluje, že v období\nexistencie spoločnej československej štátnosti existovala forma spoločenského uznania\noznačená ako „štátne ceny“ len v rozmedzí rokov 1949 – 1990. Na normatívnej úrovni boli\npriamo odlíšené od vyznamenaní vo formálnej i v materiálnej rovine, a to osobitne po roku\n1975, odkedy sa udeľovali na základe osobitných zákonov. V sledovanom období tiež boli\npodľa každej z ústav vyznamenania prepožičiavané, avšak ceny boli udeľované. Argumenty\nprezidenta v prospech zhody vyznamenaní a štátnych cien preto nemožno považovať\nza presvedčivé.\n\nÚstavný súd tiež\n\nupozorňuje na skutočnosť,\n\nže\n\nproblematické\n\nči diskutabilné je aj tvrdenie prezidenta o tom, že ústavný text upravujúci právomoc\nprezidenta udeľovať štátne vyznamenania dnes a v minulosti bol rovnaký. Podľa textu\nústavy z roku 1920, ktorá je z dobového hľadiska vnímaná ako ústava demokratického\nzriadenia, totiž podliehali všetky právomoci prezidenta kontrasignácii vlády (§ 68 ústavnej\nlistiny č. 121/1920 Sb. – „Jakýkoli presidentův úkon moci vládní nebo výkonné potřebuje\nk své platnosti spolupodpisu odpovědného člena vlády.“).\n\n28\n\n86. V rokoch 1990 – 1994 bola platná a účinná paralelná právna úprava štátnych\nvyznamenaní a Národných cien Slovenskej republiky, ktoré udeľovalo predsedníctvo\nzákonodarného orgánu Slovenskej republiky. Udeľovanie národných cien nebolo\nv minulosti namietané ako spochybňovanie právomocí prezidenta udeľovať štátne\nvyznamenania. Ako už ústavný súd uviedol, tieto ceny a vyznamenania boli udeľované\nnezávisle od seba, dokonca aj tým istým osobám. Historický vývoj teda smeroval k čoraz\nväčšej diferenciácii vyznamenaní a cien, čoho dôkazom je aj súčasný právny stav v Českej\nrepublike a Slovenskej republike. V závere tejto časti ústavný súd konštatuje, že zákon\no štátnych cenách, ktorý prijala národná rada 11. októbra 2017, v tomto kontexte\nnevybočuje z históriou daného rámca.\nVI.1.2 Formálne znaky vyznamenaní a štátnych cien\n87. Rozdielny charakter vyznamenaní a štátnych cien podľa ústavného súdu\nzvýrazňujú aj ich formálne znaky. Ústavný súd pritom poukazuje na jeden zo znakov, ktorý\npovažuje za podstatný a ktorý nebol v argumentácii účastníkov konania zohľadnený.\nS udelením vyznamenania je totiž vždy spojené právo nosiť insígnie tohto vyznamenania,\nt. j. právo nosiť vonkajší, viditeľný znak spoločenského ocenenia. Právo nosiť insígnie bolo\ns vyznamenaniami späté podľa už uvedenej historickej úpravy a je podrobne upravené aj\nv súčasnom zákone o vyznamenaniach. Ide pritom o právo, ktoré má len vyznamenaný,\nt. j. toto právo nie je prenosné. O význame tohto znaku svedčí aj komparácia s právnymi\nporiadkami okolitých krajín, ktorú využíva ústavný súd prirodzene len podporne vzhľadom\nna značnú viazanosť vyznamenaní na osobitnosti štátnosti jednotlivých krajín. Právo nosiť\ninsígnie je s vyznamenaním spojené aj v okolitých krajinách (Česká republika, Rakúska\nrepublika, Maďarsko, Poľská republika), ale napríklad aj v Litovskej republike, v ktorej\no ústavnom vymedzení pojmu vyznamenaní už rozhodol Ústavný súd Litovskej republiky\n(pozri nasledujúci bod odôvodnenia). Definičným znakom ústavného pojmu vyznamenanie\nje teda aj právo nosiť insígnie tohto ocenenia. Podľa súčasnej právnej úpravy štátnych cien\nv Slovenskej republike, ale aj v Českej republike však so štátnymi cenami nie je spojené\nprávo nosiť insígnie tohto ocenenia. Štátne ceny z tohto pohľadu nie sú vyznamenaniami.\nJe vhodné pripomenúť, že so štátnymi cenami Klementa Gottwalda bolo v minulosti\n\n29\n\nspojené právo nosiť insígnie; zo súčasnej právnej úpravy je však zrejmé, že právo nosiť\ninsígnie nie je na rozdiel od vyznamenaní podstatným znakom štátnych cien. Zmena\nzákonnej právnej úpravy je tu pritom podstatná, pretože štátne ceny boli upravené vždy iba\nna zákonnej úrovni. Práve na tomto mieste a len v súvislosti so štátnymi cenami ústavný súd\npovažuje za správny dôraz vlády na vôľu súčasného zákonodarcu.\n88. Ďalším významným formálnym znakom je existencia peňažného plnenia\nspojeného s ocenením. Toto peňažné plnenie bolo a aj v súčasnosti je spojené výlučne\nso štátnymi cenami. Naopak, pre vyznamenania nie je udeľovanie finančnej odmeny\ntypické. Uvedené platí rovnako pre Slovenskú republiku a Českú republiku, okrem toho\nvšak s vyznamenaniami nie je spojené udeľovanie peňažnej odmeny ani v Rakúskej\nrepublike a Poľskej republike. Určitou výnimkou je Maďarsko (pozri v bode 100\nodôvodnenia tohto nálezu). V Litovskej republike sa dokonca podľa rozhodnutia Ústavného\nsúdu Litovskej republiky považuje skutočnosť, že s vyznamenaniami nie je spojené peňažné\nplnenie, za ústavný princíp (rozhodnutie vo veci sp. zn. 16/03-17/03-18/03 dostupné\nna <http://www.lrkt.lt/data/public/uploads/2015/08/2006-05-12_n_ruling.pdf>). Ani z tohto\npohľadu tak štátne ceny nie sú vyznamenaniami.\n89. Pokiaľ ide o ďalšie formálne znaky tak, ako ich uviedol navrhovateľ, aj tu\nvykazujú štátne vyznamenania a štátne ceny odlišnosti. Platí to pre a) oceňujúci subjekt,\nktorým je pri vyznamenaniach Slovenská republika, zatiaľ čo pri štátnych cenách predseda\nnárodnej rady, resp. vláda; b) udeľujúci subjekt, ktorým je pri vyznamenaniach prezident,\nzatiaľ čo pri štátnych cenách sú tieto subjekty totožné s oceňujúcimi subjektami; c) návrh\nna udelenie, ktorý pri vyznamenaniach môže podať národná rada, vláda alebo ich možno\nudeliť aj bez návrhu, zatiaľ čo pri štátnych cenách podáva návrh Ústavnoprávny výbor\nNárodnej rady Slovenskej republiky (štátna cena J. M. Hurbana), resp. sa udeľuje\nbez návrhu (štátna cena A. Dubčeka); d) podnet na udelenie, ktorý pri vyznamenaniach\nmôže podať len štátny orgán alebo iná poverená osoba, zatiaľ čo pri štátnych cenách to\nmôžu byť fyzické osoby a právnické osoby, ktoré pôsobia v oblasti, v ktorej sa cena udeľuje\n(štátna cena J. M. Hurbana), resp. fyzické osoby a právnické osoby alebo môže byť udelená\n\n30\n\naj bez podnetu (štátna cena A. Dubčeka); e) možnosť splnomocniť na udelenie inú osobu,\nktorá je daná len pri vyznamenaniach.\n90. Aj z prehľadu už uvedených formálnych znakov preto vyplývajú značné rozdiely\nmedzi vyznamenaniami a štátnymi cenami.\nVI.1.3 Materiálne znaky vyznamenaní a štátnych cien\n91. Podľa § 1 zákona o vyznamenaniach „udelením štátnych vyznamenaní a iných\nvyznamenaní Slovenskej republiky oceňuje Slovenská republika mimoriadne zásluhy\no Slovenskú republiku, jej vznik, o vznik a budovanie demokratickej spoločnosti,\nmimoriadne zásluhy alebo významné zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky,\nmimoriadne výsledky alebo významné výsledky práce, hrdinské činy a iné významné činy“.\nIde o všeobecne vymedzené dôvody udeľovania štátnych vyznamenaní, ktoré sú\npodrobnejšie precizované pri jednotlivých druhoch štátnych vyznamenaní.\n92. Z už uvedeného všeobecného vymedzenia zásluh, ktoré sa udeľovaním\nvyznamenaní oceňujú, je zrejmé, že pri štátnych cenách možno hovoriť o podobných\ndôvodoch ich udeľovania. Podľa § 1 zákona o štátnych cenách sa tieto udeľujú za zásluhy,\nvýsledky práce alebo činy mimoriadne významné pre rozvoj jednotlivých oblastí\nspoločenského, ekonomického alebo kultúrneho života v Slovenskej republike. Štátna cena\nJozefa Miloslava Hurbana sa potom udeľuje konkrétne za mimoriadne významné zásluhy,\nvýsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja demokracie alebo\nústavnosti v Slovenskej republike (§ 3 ods. 1 zákona o štátnych cenách). Štátnu cenu\nAlexandra Dubčeka vláda udeľuje za významne zásluhy o rozvoj v oblasti hospodárstva,\nvedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej oblasti alebo v inej oblasti\nspoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky\nv zahraničí (§ 6 ods. 1 zákona o štátnych cenách).\n93. Ústavný súd však súhlasí s vládou v tom, že ide o prirodzený jav, keďže\npri udeľovaní akýchkoľvek spoločenských ocenení je spoločným znakom ocenenie určitého\n\n31\n\npozitívneho prínosu jednotlivcov alebo kolektívov pre spoločnosť. Ide o ocenenie ich\nzásluh, resp. spoločenského dobra, o ktoré sa pričinili. Len tento spoločný znak preto\nnemôže byť spôsobilý viesť k záveru, že vyznamenania a štátne ceny sú zhodným druhom\nocenení.\nVI.1.4 Zhrnutie\n94. Na záver tejto časti možno uzavrieť, že z prehľadu historického vývoja\nvyznamenaní a štátnych cien, porovnania ich formálnych znakov, ako aj komparácie ich\nprávnej úpravy vyplýva, že vyznamenania sú osobitnou formou spoločenského ocenenia,\ns ktorým je spojené právo nosiť insígnie, na druhej strane však s týmto ocenením nie je\nspojené peňažné plnenie. Pre štátne ceny je, naopak, poskytovanie peňažného plnenia\ncharakteristické a právo nosiť insígnie nie je možné považovať za pojmový znak štátnych\ncien.\n95. Ak by mal teda pojem vyznamenaní podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy v súlade\ns argumentáciou navrhovateľa zahŕňať aj štátne ceny, musel by byť tento pojem vykladaný\nrozširujúco, na takýto postup však nie je daný dôvod. Okrem rozličnej charakteristiky\nvyznamenaní a štátnych cien tomu podľa názoru ústavného súdu bráni aj odlišný význam,\nresp. hierarchia jednotlivých druhov prejavov spoločenského uznania. Skutočnosť,\nže do ústavného pojmu vyznamenaní nie sú zahrnuté aj štátne ceny totiž vyzdvihuje\nspoločenský význam a dôležitosť štátnych vyznamenaní a právomoc prezidenta pri ich\nudeľovaní. Tejto otázke sa však ústavný bude venovať v nasledujúcej časti odôvodnenia.\nVI.2 Ústavná právomoc udeľovať vyznamenania a štátne ceny\n96. Vzhľadom na už uvedenú charakteristiku vyznamenaní a štátnych cien na tomto\nmieste ústavný súd konštatuje, že do ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky\nudeľovať vyznamenania podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy nepatrí právomoc udeľovať\nštátne ceny, ktoré sú od vyznamenaní odlišným druhom spoločenského uznania. Prijatím\n\n32\n\nzákona o štátnych cenách teda nebol predmetný ústavný článok dotknutý a tvrdenia\nnavrhovateľa o protiústavnosti napadnutej legislatívy v tejto časti preto nie sú dôvodné.\n97. Z pohľadu predmetu konania sú nasledujúce závery týkajúce sa ústavnej\nprávomoci prezidenta udeľovať vyznamenania už len v polohe obiter dictum.\n98. Z komparatívneho hľadiska je zaujímavá situácia v Českej republike, kde, ako to\nuž bolo uvedené, samotná Ústava Českej republiky vo vzťahu k prezidentovi hovorí\nvýslovne o právomoci prepožičiavať a udeľovať štátne vyznamenania. Práve na základe\ntohto rozdielu uvádza odborná literatúra, že okrem štátnych vyznamenaní existujú,\nresp. môžu existovať aj ďalšie „neštátne“ vyznamenania, ktoré neudeľuje prezident Českej\nrepubliky, ale iné osoby, napr. ministri vlády (pozri SLÁDEČEK, V., MIKULE, V.,\nSYLLOVÁ, J. Ústava České republiky. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2007, s. 462 a 463;\nobdobne aj RYCHETSKÝ, P., LANGÁŠEK, T., HERC, T., MLSNA, P. a kolektiv. Ústava\nČeské republiky. Ústavní zákon o bezpečnosti České republiky. Komentář. Praha : Wolters\nKluwer, 2015, s. 623.). Príkladom „neštátnych“, rezortných vyznamenaní môžu byť aj\nv Českej republike vojenské vyznamenania, ktoré zriaďuje Ministerstvo obrany Českej\nrepubliky [§ 7 ods. 1 písm. e) zákona č. 219/1999 Sb. o ozbrojených silách Českej republiky\nv znení neskorších predpisov].\n99. Situácia v Poľskej republike je podobná ako na našom území. Ústava Poľskej\nrepubliky vo svojom čl. 138 ustanovuje, že prezident Poľskej republiky je oprávnený\nudeľovať rady a vyznamenania. Ide pritom o výsostnú právomoc prezidenta, pri realizácii\nktorej sa nevyžaduje kontrasignácia zo strany predsedu vlády (čl. 144 ods. 3 bod 16 Ústavy\nPoľskej republiky). Ústavný text hovorí o vyznamenaniach a radoch všeobecne, t. j. nijako\nbližšie nešpecifikuje, či prezident udeľuje všetky vyznamenania a rady alebo len niektoré\nz nich, resp. len niektorý druh vyznamenaní a radov. Právomoc prezidenta udeľovať\nvyznamenania je podrobnejšie upravená v zákone o radoch a vyznamenaniach\nzo 16. októbra 1992. Tento zákon pritom rozlišuje „štátne vyznamenania“, ktoré udeľuje\nprezident, a „ministerské“ vyznamenania, ktoré sú udeľované príslušnými ministrami alebo\n\n33\n\nvedúcimi ústredných orgánov štátnej správy. Tieto vyznamenania sú prejavom uznania\njednotlivcom za zásluhy v rámci príslušných rezortov.\n100. Podľa čl. 9 ods. 4 písm. f) Základného zákona Maďarska má prezident\nMaďarska právomoc udeľovať „vyznamenania“, „ceny“ a „tituly“ uvedené v zákone a tiež\nudeľuje súhlas s nosením cudzích vyznamenaní. Zákon č. CCII z roku 2011, ktorý upravuje\nudeľovanie vyznamenaní, rozlišuje medzi „štátnymi vyznamenaniami“ a „ostatnými\nvyznamenaniami“. Štátne vyznamenania môže udeľovať výlučne prezident a nie sú s nimi\nspojené žiadne peňažné plnenia. Ostatné vyznamenania zriaďuje svojimi nariadeniami\nvláda, resp. v rozsahu svojej pôsobnosti ich môže zriadiť a udeľovať aj prezident, predseda\nÚstavného súdu Maďarska, komisár pre základné práva, súdna rada, predseda národného\nkontrolného úradu, generálny prokurátor, predsedovia samosprávnych celkov, členovia\nvlády, predseda Národnej banky Maďarska, miestne zastupiteľstvá a veliteľ armády. Zákon\nvšak striktne stanovuje, že tieto vyznamenania nesmú byť identické, resp. nesmú vyzerať\nako štátne vyznamenania. Od štátnych vyznamenaní sa ostatné vyznamenania líšia aj tým,\nže spolu s nimi môžu byť poskytované aj finančné plnenia.\n101. V Rakúskej republike väčšinu vyznamenaní udeľuje prezident a táto právomoc\nsa považuje za typickú pre hlavu štátu, napriek tomu však existujú aj vyznamenania\nudeľované inými verejnými funkcionármi. Napríklad predseda federálnej vlády má\nprávomoc udeliť vyznamenanie osobám, ktoré v prospech štátu vykonávali dobrovoľnícku\nčinnosť. Z porovnávaných krajín jedine v Litovskej republike platí, že všetky vyznamenania\nudeľuje výlučne prezident. Táto právomoc patrí prezidentovi podľa čl. 84 ods. 22 Ústavy\nLitovskej republiky. Podľa čl. 67 ods. 18 Ústavy Litovskej republiky sú vyznamenania\nLitovskej republiky zriaďované zákonom prijatým litovským Seimasom (parlamentom).\nTento ústavný článok hovorí o „štátnych“ vyznamenaniach, v právnom poriadku Litovskej\nrepubliky však nie sú zavedené iné, „neštátne“ vyznamenania.\n102. Možno preto konštatovať, že dlhodobá a dotknutými subjektami akceptovaná\nprax na území Slovenskej republiky, ako aj v okolitých krajinách vychádza z toho,\nže právomoc prezidenta udeľovať štátne uznania a ocenenia nie je výlučná. Takéto ocenenia\n\n34\n\na uznania môžu udeľovať a dokonca aj zriaďovať aj ostatné štátne orgány. Rozhodujúce je\nvšak to, že hierarchicky najvýznamnejšie, t. j. vyznamenania, môže udeľovať len prezident,\nprípadne ním splnomocnený orgán. Ostatné uznania a ocenenia však môžu udeľovať okrem\nprezidenta aj iné štátne orgány.\n103. Právomoc udeľovať najvýznamnejšie štátne ocenenia a uznania – vyznamenania\ntak patrí medzi prerogatívy hlavy štátu. Ide o nezastupiteľné právomoci, keďže ich môže\nrealizovať len prezident (iný orgán len s jeho splnomocnením) a neprechádzajú v čase,\nkeď prezident nevykonáva svoju funkciu, na predsedu vlády ani na predsedu národnej rady\n(porov. čl. 105 ods. 1 ústavy). Výkon právomoci udeľovať vyznamenania sa neviaže\nna kontrasignáciu žiadneho iného ústavného orgánu, prezident ju môže realizovať\nautonómne, na základe svojho vlastného uváženia. Príslušný článok ústavy týkajúci sa\nvyznamenaní je pomerne strohý, nešpecifikuje, ktoré vyznamenania prezident udeľuje, dáva\nmu len možnosť, opäť podľa vlastného uváženia, splnomocniť na udeľovanie vyznamenaní\niný orgán. Konkretizujúcim právnym predpisom vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu\nústavy je zákon o vyznamenaniach, ktorý jednak taxatívne určuje, aké vyznamenania sa\nzriaďujú, jednak stanovuje mechanizmus ich udeľovania. Limitom vykonávania tejto\nústavnej právomoci prezidenta je práve vykonávacia zákonná úprava (čl. 102 ods. 4 ústavy),\nktorá explicitne stanovuje materiálne i formálne podmienky na udeľovanie vyznamenaní\nprezidentom.\n104. Už uvedené závery vedú aj k odpovedi na ďalšiu otázku týkajúcu sa právomoci\nprezidenta podľa čl. 101 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého je prezident hlavou Slovenskej\nrepubliky, ktorú reprezentuje navonok i dovnútra. Pripomíname, že navrhovateľ\ntu argumentoval rovnakým významom štátnych cien a vyznamenaní. Tento názor však\nústavný súd nepovažuje za správny, o čom zreteľne svedčí aj jeden z formálnych znakov\nvyznamenaní. V zmysle § 1 zákona o vyznamenaniach totiž udeľuje vyznamenania\nSlovenská republika, čo je plne v súlade s už uvedeným ústavným článkom. Takéto\nustanovenia však zákon o štátnych cenách neobsahuje, t. j. štátne ceny nie sú udeľované\nv mene Slovenskej republiky. Z tejto skutočnosti vyplýva, že štátne ceny sú nielen\nodlišným, ale hierarchicky aj nižším stupňom spoločenského ocenenia. Túto skutočnosť\n\n35\n\npritom vo svojom vyjadrení uviedla aj vláda, ktorá má sama právomoc štátne ceny\nudeľovať. Rovnako historický prieskum, ktorý ústavný súd vykonal ako reakciu\nna navrhovateľovu argumentáciu, preukazuje, že v období rokov 1949 – 1990 boli štátne\nceny oceneniami štátu (pozri § 1 nariadenia č. 147/1950 Sb., § 1 vládneho nariadenia\nč. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien Klementa Gottwalda, § 1 nariadenia č. 29/1962\nZb., § 1 zákona č. 21/1975 Zb.) a na podklade tejto skutočnosti o ich udelení rozhodoval\nprezident ako hlava štátu na návrh vlády. Navrhovateľom napadnutý právny predpis však\nvo svojom normatívnom texte kritizované štátne ceny na rozdiel od právneho stavu\núčinného do roku 1990 explicitne necharakterizuje ako ocenenia Slovenskej republiky.\nTáto odlišnosť potom logicky vytvára základ pre právnu reguláciu, ktorá udeľovanie štátnej\nceny J. M. Hurbana a štátnej ceny A. Dubčeka nezveruje do právomoci hlavy Slovenskej\nrepubliky, ale do právomoci iných štátnych orgánov či štátnych funkcionárov. Opísaný\nzáklad je napriek jeho zakotveniu v podústavnom právnom predpise akceptovateľný aj\nz ústavného hľadiska a nevytvára riziko vyprázdnenia ústavnej normy zákonným právnym\npredpisom. Z materiálneho uhla pohľadu totiž ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého\nneodpustiteľnou črtou ústavného pojmu „vyznamenanie“ podľa čl. 102 ods. 1 písm. i)\nústavy je prvok ocenenia Slovenskej republiky ako štátneho útvaru suverénneho navonok\ni dovnútra, ako aj zastupovaného prezidentom navonok a dovnútra (čl. 101 ods. 1 druhá veta\nústavy). Napokon i formálne nazeranie tu pôsobí podporne, no významovo nezanedbateľne,\npretože je vyjadrené vo výslovnom ústavnom oprávnení zákonodarcu ustanoviť podrobnosti\no výkone ústavných právomocí prezidenta (čl. 102 ods. 4 ústavy).\n105. Prijatím zákona o štátnych cenách preto nebola dotknutá právomoc prezidenta\nako reprezentanta Slovenskej republiky. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva,\nže existencia hierarchie, resp. rozličných stupňov ocenení je pre spoločenské uznanie\nzo strany štátnych orgánov typická (pozri napríklad triedy štátnych vyznamenaní\npodľa zákona o vyznamenaniach).\n106. Problematika ústavných kompetencií vo vzťahu k udeľovaniu spoločenských\nocenení tým však nie je uzavretá, pretože navrhovateľ upozornil na skutočnosť, že aj\nzákonná právomoc udeľovať štátne ceny musí byť zakotvená a vykonávaná na základe\n\n36\n\nústavy a v jej medziach (čl. 2 ods. 2 ústavy). Súhlasne s názorom národnej rady a vlády tu\nvšak ústavný súd dodáva, že ústavným základom pre udeľovanie štátnych cien je vo vzťahu\nk predsedovi národnej rady čl. 89 ods. 2 písm. f) ústavy a v prípade vlády čl. 119 písm. r)\nústavy. Predmetné články ústavy všeobecne odkazujú na vykonávania iných právomocí,\no ktorých to ustanovuje zákon, nejde však o možnosť prostredníctvom zákona umožniť\ndotknutým subjektom vykonávať akékoľvek právomoci. Základným obmedzením je,\naby výkon tejto právomoci nebol v rozpore s ústavnými právomocami iných štátnych\norgánov. V tejto súvislosti však už ústavný súd konštatoval, že právomoc udeľovať štátne\nceny nie je v rozpore s právomocami prezidenta upravenými v čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1\npísm. i) ústavy. Okrem toho však právomoc udeľovať štátne ceny vo vzťahu k predsedovi\nnárodnej rady a vláde nemožno považovať za prekračujúcu hranice ústavného postavenia\n(právomocí) týchto orgánov, keďže možnosť prejaviť spoločenské ocenenie záslužnej\nčinnosti majú pravidelne aj iné štátne orgány ako prezident. Vo vzťahu k predsedovi\nnárodnej rady potom možno z historického hľadiska pripomenúť už spomínanú Národnú\ncenu Slovenskej republiky (pozri bod 79 odôvodnenia tohto nálezu); z komparatívneho\nhľadiska možno spomenúť existenciu Strieborných pamätných medailí Senátu Českej\nrepubliky, ktoré udeľuje predseda Senátu Českej republiky významným osobnostiam\nz radov vedcov, umelcov, športovcov a ďalších verejných činiteľov, ktorí vynikajú\nvo svojich\n\nodboroch\n\nalebo\n\nsvojimi\n\nvýnimočnými\n\nčinmi\n\nči\n\nschopnosťami\n\n(pozri <http://www.senat.cz/cinnost/pametni_medaile/index.php>). Možno preto uzavrieť,\nže napadnutým zákonom upravená právomoc udeľovať štátne ceny nie je v rozpore ani\ns čl. 2 ods. 2 ústavy.\nVI.3 Ústavnosť legislatívneho procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách\n107. Navrhovateľ namietal rozpor zákona o štátnych cenách s čl. 2 ods. 2 ústavy aj\npre svojvoľné a hrubé porušenie legislatívneho procesu. V návrhu na začatie konania\nargumentoval tým, že dôvodová správa neobsahuje odôvodnenie, prečo „... má národná\nrada prijať zákon, ktorý presahuje rámec ústavných právomocí zákonodarného orgánu.\nZ dôvodovej správy nie je jasné, aké dôvody viedli k zriadeniu štátnych cien ako\nparalelných štátnych vyznamenaní bez toho, aby ich zriadenie malo oporu v ústave.“.\n\n37\n\nV replike potom doplnil, že rokovanie o zákone, ktorý nemá dôvodovú správu, predstavuje\nsvojvoľné a hrubé porušenie legislatívneho procesu, ktoré nie je možné nijako\nkonvalidovať.\n108. Ústavný súd zdôrazňuje, že účelom dôvodovej správy je v prvom rade\noboznámiť poslancov s podstatou navrhovanej úpravy, aby mohli uplatniť svoju\ndemokratickú vôľu, ktorá však na dôvodovú správu nie je viazaná (porov. II. ÚS 514/2012,\nbod 4.5), a preto sú štandardy dôvodovej správy tradične uvedené v zákone o rokovacom\nporiadku (§ 68 zákona o rokovacom poriadku národnej rady, zákon č. 56/1969 Zb.\no rokovacom\n\nporiadku\n\nFederálneho\n\nzhromaždenia\n\nČeskoslovenskej\n\nsocialistickej\n\nrepubliky). Až následne je dôvodová správa interpretačnou pomôckou pôsobiacou navonok,\nspravidla pre justíciu a právnu vedu. Z uvedeného vyplýva, že nedostatky dôvodovej správy\nv zásade nemôžu spôsobovať záťaže legislatívneho procesu, ktoré by mohli byť namietané\npo schválení zákona.\n109. V ďalšej časti odôvodnenia ústavný súd vyjadrí stanovisko k argumentom\nnavrhovateľa, ktoré sa týkajú dôvodovej správy. Náležitosti dôvodovej správy\npri poslaneckom návrhu zákona, akým bol aj návrh zákona o štátnych cenách, sú upravené\nv § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady, ktorý je v tejto otázke\nlex specialis k § 7 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. Podľa § 68 ods. 3 zákona o rokovacom\nporiadku národnej rady platí: „Dôvodová správa musí obsahovať zhodnotenie súčasného\nstavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby\nnovej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania, jej hospodárskeho a finančného dosahu,\nnajmä vplyvu na rozpočet verejnej správy, nároku na pracovné sily a organizačné\nzabezpečenie, ako aj rozbor ďalších otázok nevyhnutný na všestranné posúdenie návrhu\nzákona. V dôvodovej správe sa musí uviesť súlad návrhu zákona s ústavou, súvislosť\ns inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a súlad návrhu zákona s právom Európskej\núnie vypracovaný formou doložky zlučiteľnosti tohto návrhu s právom Európskej únie.\nDôvodová správa obsahuje okrem všeobecnej časti aj odôvodnenie jednotlivých ustanovení\nnávrhu zákona.“.\n\n38\n\n110. Formálne náležitosti (členenie) dôvodovej správy sú upravené v poslednej vete\nuž citovaného zákonného ustanovenia a tieto dôvodová správa k návrhu zákona o štátnych\ncenách spĺňa, keďže sa delí na všeobecnú a osobitnú časť. Vo všeobecnej časti sa dôvodová\nspráva venuje predovšetkým cieľu navrhovanej právnej úpravy. Osobitná časť sa potom\nvenuje jednotlivým ustanoveniam navrhovaného zákona. Z formálneho hľadiska preto\npreskúmavaná dôvodová správa spĺňa zákonom predpísané náležitosti.\n111. Pokiaľ ide o obsah dôvodovej správy, v jej všeobecnej časti navrhovatelia\nzákona o štátnych cenách uviedli, že cieľom predkladaného návrhu zákona je ustanoviť\nkaždoročné udeľovanie štátnej ceny Alexandra Dubčeka, ktorou vláda Slovenskej republiky\noceňuje činy a aktivity jednotlivcov alebo spoločných kolektívov, ktoré boli mimoriadne\nprínosné pre rozvoj jednotlivých sfér spoločenského, kultúrneho a ekonomického života\nv Slovenskej republike za uplynulý kalendárny rok. Predkladatelia návrhu zákona o štátnych\ncenách vo všeobecnej časti ďalej stručne konštatovali právomoc vlády, resp. vecne\npríslušných ministerstiev na udeľovanie štátnej ceny, odôvodňujú jej zmysel a význam,\nuvádzajú frekvenciu a konkrétny dátum jej udeľovania, ako aj existenciu s cenou spojenej\nfinančnej odmeny. Predkladatelia návrhu zákona o štátnej cene v závere deklarujú, že návrh\nzákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie,\nmedzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná. V osobitnej časti sú potom stručne odôvodňované jednotlivé zákonné\nustanovenia.\n112. Z hľadiska obsahu sa tak dôvodová správa k zákonu o štátnych cenách nevenuje\nštátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana, to je však spôsobené skutočnosťou, že právna\núprava udeľovania tejto ceny sa stala súčasťou predmetného zákona až na základe\npozmeňovacích a doplňovacích návrhov na rokovaní výboru národnej rady pre kultúru\na médiá, a to uznesením č. 69 z 31. augusta 2017. Predmetné uznesenie je k dispozícii aj\nna webovom sídle národnej rady a je z neho zrejmé, že pozmeňovací a doplňovací návrh bol\nriadne odôvodnený v súlade s § 78 zákona o rokovacom poriadku národnej rady a bol\nnásledne aj schválený gestorským výborom, a to uznesením č. 71 z 12. septembra 2017\n\n39\n\n(pre podrobnosti ústavný súd odkazuje na webové sídlo národnej rady, keďže tieto\nskutočnosti neboli ani predmetom námietok vo vzťahu k dodržaniu legislatívnych pravidiel\npri prijímaní zákona o štátnych cenách). Z tohto pohľadu teda k porušeniu príslušných\nprávnych predpisov nedošlo.\n113. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že navrhovateľova\nnámietka proti obsahovým nedostatkom dôvodovej správy nie je dôvodná. V súlade s § 68\nods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady bol totiž v dôvodovej správe uvedený\nsúlad návrhu zákona s ústavou, hoci išlo len o strohé vyhlásenie bez podrobnejšej\nargumentácie, pokiaľ ide o vzťah zákona o štátnych cenách k právomoci prezidenta\nudeľovať vyznamenanie. Práve táto argumentácia navrhovateľovi v dôvodovej správe\nchýbala. Ústavný súd tu však uvádza, že uvedenie súladnosti navrhovaného zákona\nv dôvodovej správe implicitne svedčí o tom, že navrhovatelia zákona o štátnych cenách\nzvážili všetky ústavné súvislosti. Je pritom možné, že tieto súvislosti nepovažovali za také\nvýznamné, aby sa im podrobnejšie venovali, resp. mohli považovať súlad zákona s ústavou\nza celkom zjavný bez potreby sa mu podrobnejšie venovať. Požiadavka na detailnú\nodpoveď na všetky možné otázky, resp. aspekty navrhovanej právnej úpravy,\nktoré navrhovatelia zákona o štátnych cenách sami nemuseli pokladať za osobitne dôležité,\na to dokonca pod následkom spochybňovania zákonnosti a ústavnosti legislatívneho\nprocesu, by podľa názoru ústavného súdu nebola primeraná.\n114. Pri tomto závere berie ústavný súd na vedomie charakter dôvodovej správy,\nktorá nemá záväznú povahu a slúži ako podklad pre ďalší legislatívny proces, počas ktorého\nmožno otvoriť ďalšie súvisiace otázky. Takto to bolo aj v prípade návrhu zákona o štátnych\ncenách, pri ktorom sa poslanci národnej rady venovali otázkam vzájomného vzťahu\nvyznamenaní a štátnych cien, resp. právomoci prezidenta (pozri prepisy rozpráv\nzo 7. volebného obdobia národnej rady, z 18. schôdze národnej rady konanej 14. júna 2017,\n19. schôdze národnej rady konanej 14. septembra 2017 a 21. schôdze národnej rady konanej\n10. a 11. októbra 2017).\n\n40\n\n115. Ani z tohto pohľadu tak podľa názoru ústavného súdu k porušeniu\nlegislatívnych pravidiel pri prijímaní zákona o štátnych cenách nedošlo. Možno preto\nuzavrieť, že pri prijatí zákona o štátnych cenách postupovala národná rada v rámci svojich\nprávomocí vymedzených ústavou a zákonom, t. j. neporušila pri tom čl. 2 ods. 2 ústavy.\n116.\n\nV rámci\n\nobiter\n\ndictum\n\npotom\n\nústavný\n\nsúd\n\ndodáva,\n\nže\n\naj\n\nkeby\n\npodľa navrhovateľa nedostatočný obsah dôvodovej správy považoval pri prísnejšom\nvýklade § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady za porušenie pravidiel\nlegislatívneho procesu, nešlo by v danom prípade o dôvod protiústavnosti zákona o štátnych\ncenách. Podobne totiž k náležitostiam dôvodovej správy ústavný súd už v minulosti\npristúpil v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 3/09. V odôvodnení svojho nálezu\nv predmetnej veci uviedol: „Napriek tomu, že v dôvodovej správe k napadnutej novele\nzákona o zdravotnom poistení nie je explicitne vyjadrený ňou sledovaný verejný záujem,\nústavný súd nepovažuje za vhodné len na tomto základe zásadným spôsobom spochybniť\nústavnú akceptovateľnosť napadnutej právnej úpravy. Aj z obsahu napadnutej novely\nzákona o zdravotných poisťovniach totiž možno implicitne vyvodiť minimálne všeobecný\nzámer zákonodarcu zabezpečiť zmenami v platnej právnej úprave poistencom kvalitnejšie\na efektívnejšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti (t. j. obdobný zámer, aký bol\nsledovaný pôvodnou právnou úpravou), a to maximalizáciou využitia finančných\nprostriedkov z verejného zdravotného poistenia na úhradu zdravotnej starostlivosti. Inou\notázkou je, či možno týmito zmenami právnej úpravy tento zámer aj efektívne naplniť“\n(pozri s. 51 nálezu v predmetnej veci).\n117. Už uvedený záver tu preto možno parafrázovať tak, že aj keď v dôvodovej\nspráve nie je explicitne a podrobne vysvetlený vzťah napadnutej právnej úpravy\nk právomoci prezidenta udeľovať vyznamenania, tento vzťah je možné vyvodiť z obsahu\nnapadnutej právnej úpravy a samotnej ústavy, ako to ústavný súd už urobil.\n118. Ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu legislatívneho procesu, majúc\nna mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov. Treba tiež dodať, že\npri posudzovaní\n\nústavnosti\n\nprávnej\n\núpravy\n\n41\n\nz dôvodu\n\nnamietaných\n\nnedostatkov\n\nlegislatívneho procesu musí ústavný súd vo všeobecnosti postupovať zdržanlivo, pretože\ntým zasahuje do oblasti parlamentnej suverenity, do ktorej patrí aj kontrola parlamentu\n(národnej rady) nad priebehom prijímania zákonov. Parlamentná suverenita je pritom\nústavný princíp, ktorý za dôležitý považuje a uznáva napr. aj Európsky súd pre ľudské práva\n(pozri k tomu rozhodnutie vo veci Karácsony a ďalší proti Maďarsku, sťažnosti č. 42461/13\na č. 44357/13, bod 142 odôvodnenia; otázke parlamentnej suverenity sa ústavný súd\nvenoval aj vo svojom rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/2017, ktorá sa týkala zákona\no rokovacom poriadku národnej rady).\n119. Zdržanlivosť ústavného súdu sa v tejto otázke prejavuje tým, že ústavný súd\nrešpektuje pomerne širokú mieru úvahy národnej rady pri regulácii svojich vnútorných\npomerov a zasahuje do nej len v nevyhnutných prípadoch. Takto ústavný súd pristupoval\nku kontrole ústavnosti legislatívneho procesu aj v už spomínanom náleze vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 48/03, v ktorom uviedol, že „výsostné postavenie národnej rady potvrdzuje\nzáver o tom, že pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú\npochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom\nnárodnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov\npri prerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie\ntakých pochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je\ndôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci (čl. 72 ústavy).“.\n120. Miera regulácie svojich vnútorných procesov zo strany parlamentu však nie je\nneobmedzená a jej hranice boli v predmetnom náleze vymedzené takto: „Na tomto mieste\nústavný súd pripomína, že porušenie noriem ústavného procesu pred národnou radou je\nv prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu\nzásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.“\n121. Otázku hraníc svojej kontroly nad zákonodarným procesom v národnej rade\npotom ústavný súd ešte precizoval (aj keď len v rámci obiter dictum) vo svojom\nrozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 29/05, v ktorom, nadväzujúc na tú časť rozhodnutia vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 48/03, ktorá je uvedená v predchádzajúcom bode 120 dodal: „Citovaný\n\n42\n\nprávny názor vychádza vo všeobecnosti zo zákazu svojvôle v postupe orgánov verejnej\nmoci a v konkrétnych okolnostiach schvaľovania napadnutého zákona zo zákazu svojvôle\nv zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru ústavného súdu považovať\nza integrálnu súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.\nÚstavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľov zákona o štátnych cenách,\nže pri schvaľovaní zákona o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu\nzákona o rokovacom poriadku, a zdôrazňuje, že nerešpektovanie zákonom ustanovených\npravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku\nnielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj\ndôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku.“\n122. Z už uvedených rozhodnutí vyplýva, že porušenie pravidiel legislatívneho\nprocesu môže samo osebe spôsobiť protiústavnosť prijatého zákona len vtedy, ak ide\no závažné a svojvoľné konanie zákonodarcu. Inými slovami, porušenie pravidiel\nlegislatívneho procesu musí nadobudnúť ústavnú intenzitu, teda týmto konaním musí dôjsť\nk vážnemu porušeniu ústavných práv alebo princípov. Pri porušení ústavných práv pritom\nmožno hovoriť napríklad o ústavných právach poslancov národnej rady pri výkone ich\nmandátu. Pokiaľ ide o ústavné princípy, ide tu predovšetkým o princíp právneho štátu,\nktorý môže byť porušený prijatím nedostatočne kvalitnej legislatívy v dôsledku porušovania\nči obchádzania pravidiel legislatívneho procesu.\n123. Aj v prípade, ak by ústavný súd nedostatočné odôvodnenie dôvodovej správy\nv danej veci považoval za rozporné so zákonnou právnou úpravou legislatívneho procesu,\nnemalo by toto porušenie ústavnú intenzitu, keďže neboli tvrdené a ani zistené zásadné\nporušenia ústavných práv či princípov a výsledkom legislatívneho procesu je ústavne\nsúladná právna úprava.\n\n43\n\nVII.\nZáver\n124. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý zákon neoberá prezidenta o žiadne z jeho\noprávnení. Kompetenciou vlády a predsedu národnej rady udeľovať ocenenia za určité\nzásluhy nie je obmedzené výsadné právo prezidenta udeľovať tie osobitné štátne ocenenia,\nktoré sa označujú ako vyznamenania a s ktorými sú výlučne spojené osobitné pocty\na uznanie. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že prijatím\nzákona o štátnych cenách nedošlo k porušeniu ústavy v čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1\na čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Ústavný súd preto návrhu prezidenta nevyhovel tak, ako to\nje uvedené vo výroku tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. februára 2020\n\n44", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "zaujatosť / predpojatosť-vyhlásenie o predpojatosti", "súlad-súlad právnych predpisov", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarný proces", "prezident republiky-právomoc", "cena-štátna", "deľba moci", "vyznamenanie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e390a93-58cf-4fd7-addf-7c699b4e40fa"}, {"guid": "ussr:2bb5412a-4871-44a8-af7f-02775daefa4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 514/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 514/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bb5412a-4871-44a8-af7f-02775daefa4a"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}, {"guid": "ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 32/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 32/95 z 7. 11. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-11-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2a60567a-1d6e-45bd-b7bc-9c5ff96f5967", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.1.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2025 z 14. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.1.2025.1"}, {"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5"}, {"guid": "ussr:d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2022 z 20. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d87e0b9f-fd76-4d94-bd4a-eabe20ff4ed2"}, {"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:b8602d53-fc60-40ed-aee8-ffe0a2755a2d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 559/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 559/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.559.2023.1"}, {"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:86d42b00-be7d-4a18-ab00-78578de4216d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.126.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 126/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.126.2021.1"}, {"guid": "ussr:b22102eb-429f-4864-bff9-189a592cc3a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.18.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 18/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2021 z 27. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.18.2021.1"}, {"guid": "ussr:e1b55db0-c76d-473f-9fc2-5caed84ee500", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2019.1"}, {"guid": "898b257e-e284-4879-965d-d9391a784355:d8cd1a71-02a1-441d-8119-ab68f5f9d9e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:7116226313.1", "spisova_znacka": "2Obdo/5/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/5/2022 z 28. 2. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:7116226313.1"}, {"guid": "486c030c-92c3-47a7-b1df-46b97409c9d4:5ae510b8-ebd5-4d09-9255-e69f493bedb7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7116226073.3", "spisova_znacka": "2Obdo/6/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/6/2020 z 25. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7116226073.3"}, {"guid": "5c9b2d6f-e59a-42af-8b47-3bf4a5f71655:42a3ed4f-e81b-43c0-99c7-438845748eeb", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200736.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/133/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/133/2020 z 23. 2. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200736.1"}, {"guid": "1e35451d-8010-48a0-8537-d0c0c8cd9063:40817f78-5769-4f1a-a655-3060df340414", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1", "spisova_znacka": "3Cob/54/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/54/2019 z 29. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1"}, {"guid": "1e35451d-8010-48a0-8537-d0c0c8cd9063:e98200d8-406f-46ba-b483-b8c96cbb0551", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1", "spisova_znacka": "3Cob/54/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/54/2019 z 29. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1"}, {"guid": "1e35451d-8010-48a0-8537-d0c0c8cd9063:8650ad49-6cd8-44a2-a686-587d012eddcb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1", "spisova_znacka": "3Cob/54/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/54/2019 z 29. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1"}, {"guid": "1e35451d-8010-48a0-8537-d0c0c8cd9063:d1c70756-694f-4523-8c60-706a3e1fe2d7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1", "spisova_znacka": "3Cob/54/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/54/2019 z 29. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-01-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7116226313.1"}, {"guid": "8fcd1113-65bc-4b82-8c7c-b6f6ffbbb2d5:0af4a2e7-2156-4e7b-9cc1-3b0aac29c278", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7117205988.1", "spisova_znacka": "4Cob/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/42/2019 z 19. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7117205988.1"}, {"guid": "8fcd1113-65bc-4b82-8c7c-b6f6ffbbb2d5:3d8763b2-4a20-4e99-828d-10102cb1c898", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7117205988.1", "spisova_znacka": "4Cob/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/42/2019 z 19. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7117205988.1"}, {"guid": "8fcd1113-65bc-4b82-8c7c-b6f6ffbbb2d5:032e3784-af75-489e-92ef-384d346eb7c4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7117205988.1", "spisova_znacka": "4Cob/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/42/2019 z 19. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7117205988.1"}, {"guid": "d3ecc104-b054-44b0-ba0a-d9affd4b8651:b05a76d1-cb04-4f26-a915-74dfd27b3044", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7118201905.1", "spisova_znacka": "4Cob/61/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/61/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7118201905.1"}, {"guid": "d3ecc104-b054-44b0-ba0a-d9affd4b8651:350178ff-d418-472f-9aa1-431b4c2a7f1e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7118201905.1", "spisova_znacka": "4Cob/61/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/61/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7118201905.1"}]}