{"guid": "ussr:6f8f91b8-f432-4592-84a4-3e764c1bb431", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.18.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2017 z 4. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. novembra 2020, sp. zn. PL. ÚS 18/2017, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.18.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-04", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "návrh na zmenu návrhu na začatie konania nepripúšťa"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6f8f91b8-f432-4592-84a4-3e764c1bb431", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.18.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.18.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.18.2017.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 18/2017-152\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020\nv pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava\nDuditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša\nMaďara, Petra Molnára (sudca spravodajca), Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina\nVernarského v konaní o návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,\nzastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom a advokátom JUDr. Petrom Kubinom,\nobaja Štefánikova 15, Bratislava, na začatie konania o súlade\n- § 2 ods. 4 a 5, § 4 ods. 4, 5, 6 a 7, § 8, § 9 ods. 2 v časti „§ 58 ods. 2, § 60 ods. 2\npísm. b)“ a § 9 ods. 4 v časti, v ktorej sa v tomto ustanovení používajú slová „rozhodnutie\no predbežnej držbe“ zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach\nv príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny\nzákon) v znení neskorších predpisov a v znení zákona č. 139/2017 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave\nniektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení\nneskorších predpisov v znení neskorších predpisov, s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1,\ns čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n\n- § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach\nv príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny\nzákon) v znení neskorších predpisov a v znení zákona č. 139/2017 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave\nniektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení\nneskorších predpisov v znení neskorších predpisov, v časti „V konaní o správnej žalobe\npodanej proti rozhodnutiu o predbežnej držbe, rozhodnutiu o vyvlastnení, územnému\nrozhodnutiu na stavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice sa\nustanovenia § 185 až 189 Správneho súdneho poriadku nepoužijú.“, s čl. 46 ods. 2 v spojení\ns čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 9 ods. 4 Dohovoru o prístupe\nk informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti\nv záležitostiach životného prostredia takto\nrozhodol:\n1. Zmenu návrhu na začatie konania n e p r i p ú š ť a .\n2. Ustanovenie § 9 ods. 4 prvej vety zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových\nmimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové\nvozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri\nnehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších\npredpisov n i e j e v súlade s čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a s čl. 9 ods. 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na\nrozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.\n3. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nnevyhovuje.\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 19. júna 2017\ndoručený návrh 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina\nposlancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania o súlade\n- ustanovení § 2 ods. 4 a 5, § 4 ods. 4, 5, 6 a 7, § 8, § 9 ods. 2 v časti „§ 58 ods. 2,\n§ 60 ods. 2 písm. b)“ a § 9 ods. 4 v časti, v ktorej sa v tomto ustanovení používajú slová\n„rozhodnutie o predbežnej držbe“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenia A“) zákona č. 669/2007\nZ. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic\na ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov\na v znení zákona č. 139/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 669/2007 Z. z.\no jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre\nmotorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z.\no katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „zákon č. 669/2007 Z. z.“ alebo „zákon o jednorazových mimoriadnych\nopatreniach“), s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1, s čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1\na čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“), a\n- ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. v časti „V konaní o správnej žalobe\npodanej proti rozhodnutiu o predbežnej držbe, rozhodnutiu o vyvlastnení, územnému\nrozhodnutiu na stavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice sa\nustanovenia § 185 až 189 Správneho súdneho poriadku nepoužijú.“ (ďalej aj „napadnuté\nustanovenie B“, spolu s napadnutými ustanoveniami A aj „napadnuté ustanovenia“ ) s čl. 46\nods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 9 ods. 4 Dohovoru o prístupe k informáciám,\núčasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“).\n\n3\n\n2. Súčasťou návrhu skupiny poslancov bol aj návrh podľa čl. 125 ods. 2 ústavy\nv spojení s § 38 ods. 1 a 2 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 38/1993 Z. z.“) na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona č. 669/2007\nZ. z. z týchto dôvodov:\n„a) Uplatňovanie napadnutých ustanovení A môže ohroziť základné ľudské práva\na slobody... Takéto ohrozenie už nastalo, nakoľko novela nadobudla účinnosť 2. júna 2017.\nb) Uplatňovanie napadnutého ustanovenia B môže spôsobiť závažnú ujmu na\nživotnom prostredí, pokiaľ sa výstavba diaľnic bude realizovať...\nc) Ak aj ústavný súd dospeje k záveru, že napadnuté ustanovenia nie sú v súlade\ns ústavou, Dodatkovým protokolom k Dohovoru a Aarhuským dohovorom, zásah do\nzákladných práv a slobôd, do životného prostredia a s ním spojené následky... nebude\nmožné žiadnym spôsobom sanovať...\nd) Na základe predchádzajúcich skúseností z konania vo veci PL. ÚS 19/09... možno\ndôvodne predpokladať, že konanie ústavného súdu o tomto návrhu môže trvať dlhší čas.\nPokiaľ po túto dobu nebude účinnosť napadnutých ustanovení pozastavená... práva\ndotknutých vlastníkov pozemkov už budú nenávratne porušené zásahmi uskutočnenými\npodľa napadnutých ustanovení bez možnosti navrátenia do pôvodného stavu. Ochrana práv\ndotknutých vlastníkov a ústavnosti zo strany ústavného súdu by tak bola iba iluzórna...\ne) Pozastavením účinnosti napadnutých ustanovení... nedôjde k znefunkčneniu\nsamotného procesu povoľovania, prípravy a uskutočňovania stavby diaľnic, keďže\nv účinnosti zostane zákon č. 669/2007 Z. z. v znení do 2. júna 2017, ako aj stavebný zákon...\nf) Následky uplatňovania napadnutých ustanovení sú zrejme nenapraviteľné, keďže\nprávoplatné stavebné povolenia..., ako aj rozhodnutia o predbežnej držbe, vydané na\nzáklade zákona č. 669/2007 Z. z. v znení novely, zostanú, po vyslovení nesúladu s ústavou,\nDodatkovým protokolom a Aarhuským dohovorom, nedotknuté (§ 41 b ods. 2 ZoUS).“\n3. Ešte pred artikulovaním námietok k napadnutým ustanoveniam zákona\nč. 669/2007 Z. z. skupina poslancov pripomína, že novela zákona č. 669/2007 Z. z., proti\n\n4\n\nktorej návrh skupiny smeruje (ďalej aj „napadnutá novela zákona č. 669/2007 Z. z.“ alebo\nlen „napadnutá novela“), bola v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná\nrada“) schválená v skrátenom legislatívnom konaní, pričom prezident Slovenskej republiky\nju rozhodnutím č. 3066-2017-KPSR z 18. mája 2017 vrátil národnej rade na opätovné\nprerokovanie s návrhom, aby nebola ako celok prijatá. Národná rada však napriek tomu\n18. mája 2017 schválila predmetnú novelu v pôvodnom znení a novela bola následne\npublikovaná v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 139/2017 Z. z.\n4. V úvodnej časti svojho návrhu navrhovatelia zdôrazňujú, že podľa vlády účelom\nnapadnutej novely zákona č. 669/2007 Z. z. má byť zefektívnenie procesu povoľovania\na výstavby vybraných diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, čo sa má prejaviť skrátením\npovoľovacieho procesu, poklesom nákladovosti prípravného procesu výstavby diaľnic, ako\naj urýchlením samotného začiatku výstavby diaľnic.\n5. V súvislosti s napadnutou novelou navrhovatelia poukazujú na pôvodné znenie\nzákona č. 669/2007 Z. z. (schváleného 11. decembra 2007), ktoré rovnako umožňovalo\nvýstavbu diaľnice na pozemkoch bez toho, aby stavebník musel v stavebnom konaní\npreukazovať vlastnícke alebo iné právo k pozemku. K preukazovaniu vlastníckeho alebo\niného práva k pozemkom malo dochádzať až v kolaudačnom konaní. Súlad relevantných\nustanovení zákona č. 669/2007 Z. z. v znení jeho druhej novelizácie vykonanej zákonom\nč. 540/2008 Z. z. s označenými ustanoveniami ústavy a dodatkového protokolu posudzoval\nústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09. V predmetnej veci ústavný súd\nrozhodol nálezom sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. januára 2011 (ďalej aj „nález PL. ÚS 19/09“),\nktorým vyslovil nesúlad napadnutých ustanovení (v tom čase platných, pozn.) zákona\nč. 669/2007 Z. z. s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu. V nadväznosti na uvedené\nskutočnosti navrhovatelia zdôrazňujú, že napadnuté ustanovenia zákona č. 669/2007 Z. z.\nv znení napadnutom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09 majú podľa ich názoru\nv zásade rovnaký charakter a smerujú k identickému výsledku, ktorým je umožnenie\nvýstavby diaľnic na pozemkoch ešte predtým, ako dôjde k formálnemu vyvlastneniu\npozemkov.\n\n5\n\nNesúlad ustanovení A\n6. Navrhovatelia konštatujú, že napadnuté ustanovenia A sa dotýkajú vlastníckeho\npráva k pozemkom a k stavbám, t. j. k majetku chránenému prostredníctvom čl. 20 ústavy\na čl. 1 dodatkového protokolu, pričom v nadväznosti na to argumentujú takto:\n«... 39. Napadnuté ustanovenia A umožňujú stavebníkovi získať stavebné povolenie\nna stavbu diaľnice a cesty pre motorové vozidlá, uskutočňovať stavebné a asanačné práce\nna cudzom pozemku a cudzej stavbe bez dohody s vlastníkom pozemku a asanovanej stavby.\nStavebník nemusí preukazovať - tak ako to ukladá § 58 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb... (ďalej\nlen „stavebný zákon“) - že má vlastnícke alebo iné právo k pozemku a stavbe.\n... 41. Pri úprave intenzity zásahu do vlastníckeho práva v kontexte realizácie\nverejného záujmu na výstavbe diaľnic disponuje zákonodarca dvoma možnosťami:\na) podrobí vlastnícke právo dotknutých vlastníkov len takým obmedzeniam, ktoré...\nnepredstavujú nútené obmedzenie vlastníckeho práva, resp. vyvlastnenie, alebo\nb) realizuje verejný záujem formou núteného obmedzenia, resp. vyvlastnenia, pri\ndodržaní predpísaných podmienok.\n42. Prijatím napadnutých ustanovení A sa však zákonodarca rozhodol pre tretiu,\nneprípustnú možnosť - bez dodržania predpísaných podmienok dosiahnuť stav, ktorý\nz materiálneho hľadiska, t. j. z hľadiska reálnych účinkov v praxi, predstavuje\nprinajmenšom nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ak nie dokonca vyvlastnenie.\n43. Vlastník pozemku a asanovanej stavby stráca kontrolu nad svojím majetkom.\nNapadnuté ustanovenia A totiž umožňujú stavebníkovi uskutočňovať stavebné a asanačné\npráce na cudzích pozemkoch a cudzích stavbách ešte pred formálnym vyvlastnením. Tým je\nvlastník vyvlastňovaného pozemku a stavby vylúčený z výkonu jeho vlastníckych\noprávnení...\n... 46. Formálne napadnuté ustanovenia A povoľujú stavebníkovi uskutočňovať\nstavbu diaľnice podľa stavebného povolenia až po tom, ako sa stavebník stane vlastníkom\npozemku či asanovanej stavby alebo k nim nadobudne iné právo, avšak zároveň pripúšťa\nvýnimku. Touto výnimkou sú práce povolené rozhodnutím o predbežnej držbe.\n\n6\n\n47. Navrhovatelia nespochybňujú oprávnenie zákonodarcu vytvoriť podmienky aj pre\nnatoľko intenzívny zásah do vlastníckeho práva, aký je dôsledkom napadnutých ustanovení\nA. V takom prípade však podlieha povinnosti dodržať podmienky, ustanovené čl. 20 ods. 4\nústavy, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.\n48. Rozhodnutie o predbežnej držbe nie je formálnym vyvlastnením v súlade\ns podmienkami čl. 20 ods. 4 ústavy. Pre účely predbežnej držby stavebník nemusí\npreukazovať, že cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou s vlastníkom pozemku\na stavby. To znamená, že sa môže domáhať predbežnej držby bez toho, aby boli inak\nsplnené podmienky pre vyvlastnenie (§ 2 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z...). Stavebník tak\nmôže predbežnú držbu využívať na nátlak na vlastníkov na odpredaj pozemkov a stavieb,\nurčených na asanovanie.\n49. Pri rozhodovaní o predbežnej držbe sa má podľa napadnutých ustanovení A\nskúmať len existencia verejného záujmu na vyvlastnení. Dokonca aj určenie primeranej\nnáhrady za predbežnú držbu sa presúva až do rozhodnutia o vyvlastnení.\n50. Pokiaľ rozhodnutie o predbežnej držbe nespĺňa materiálne podmienky\nvyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, nie je takýto zásah do\nvlastníckeho práva zákonný, resp. ústavne konformný. Pritom je úplne irelevantné, či\nrozhodnutie o predbežnej držbe je svojou povahou vyvlastnením alebo núteným\nobmedzením. Pre oba druhy zásahov do vlastníckeho práva platia rovnaké podmienky dané\nčl. 20 ods. 4 ústavy, pričom tieto podmienky napadnuté ustanovenia A nespĺňajú.\n51. Rozhodnutie o predbežnej držbe vydané na základe napadnutých ustanovení A\nnie je ani bežným obmedzením vlastníckeho práva, ktoré by len upravovalo obsah\nvlastníckeho práva.\n52. Toto je zrejmé z povahy rozhodnutia o predbežnej držbe, ktoré je individuálnym\naktom vyvlastňovacieho orgánu vydaného vo vyvlastňovacom konaní len na návrh\nvyvlastňovateľa. Týka sa vždy len individualizovaného majetku; nie je uplatňované\nv každom vyvlastňovacom konaní rovnako.\n53. Predbežná držba nie je len krátkodobým opatrením. Je síce časovo ohraničená,\nale len tým, že vyvlastňovací orgán ju môže zrušiť, ak sa nezačalo s výstavbou do\n6 mesiacov od jej nariadenia, alebo ak bolo stavebné povolenie zrušené alebo stratilo\n\n7\n\nplatnosť. Ide pritom o obdobné „ohraničenie”, aké vyplýva z § 17 ods. 1 zákona\nč. 282/2015 Z. z...\n55. Aj keď sa má po nariadení predbežnej držby formálne vyvlastniť pozemok\na stavba, neexistuje žiadna garancia toho, či vôbec k vyvlastneniu dôjde a v akej lehote.\nSkutočnosť, že sa v čase nariadenia predbežnej držby začalo vyvlastňovacie konanie\nnevedie automaticky k záveru, že vyvlastňovaciemu návrhu príslušný orgán vyhovie.\nV napadnutých ustanoveniach A absentuje možnosť zrušenia predbežnej držby z dôvodu\nzamietnutia vyvlastnenia.\n56. Takisto v napadnutých ustanoveniach A absentuje úprava dopadov zamietnutia\nvyvlastnenia na existenciu stavebného povolenia. Stavebné povolenie nezanikne priamo zo\nzákona z tohto dôvodu.\n57. Ak vyvlastnenie bude zamietnuté až po uplynutí lehoty, v ktorej sa vlastník\nvyvlastňovanej nehnuteľnosti môže domáhať zrušenia stavebného povolenia, vlastník\nvyvlastňovanej nehnuteľnosti nemá reálnu možnosť domôcť sa zrušenia predbežnej držby.\n58. Na základe vyššie uvedeného trvanie predbežnej držby je neurčité a môže\nnadobudnúť aj trvalý charakter.\n59. Predbežná držba nie je krátkodobým opatrením ani z titulu jej vecného\nobmedzenia na vybrané stavebné a asanačné práce. Tieto práce by mali byť takého\ncharakteru, ktorý bude umožňovať navrátenie vyvlastňovaných nehnuteľností do pôvodného\nstavu.\n60. ... obmedzenie povolených prác na tie, ktoré umožnia v budúcnosti navrátenie do\npôvodného stavu, nič nemení na tom, že na cudzom pozemku sa uskutočňuje stavba bez\nsúhlasu vlastníka a bez formálneho vyvlastnenia.\n61. ... obmedzenie prác na tie, ktoré umožnia navrátenie do pôvodného stavu, je\nneurčité a vágne... Ak vyvlastňovaný pozemok bude napr. poľnohospodárskou pôdou, už\nprípravné práce (skrývka humusu pri ornej pôde, vyklčovanie viničov z viníc) zasiahnu do\nstavu pozemku do takej miery, že obnova pôvodného stavu pozemku po zrušení predbežnej\ndržby nebude možná.\n62. Neurčitosť povoleného rozsahu prác je ešte výraznejšia u vlastníka stavby, ktorá\nsa má asanovať. Obnovenie pôvodného stavu stavby, na ktorej sa uskutočnili asanačné\npráce je z povahy veci vylúčené. Vymedzenie povolených prác nekorešponduje vôbec s tými\n\n8\n\nčasťami napadnutého predpisu, ktoré upravujú predbežnú držbu k stavbe, ktorá sa má\nasanovať.\n63. Napadnuté ustanovenia A tak nespĺňajú kritériá kvality a predvídateľnosti\nzákona zasahujúceho do vlastníckeho práva tak, ako to vyžaduje ústava a Dodatkový\nprotokol k Dohovoru.\n64.\n\nPredbežná\n\ndržba\n\nstricto\n\nsensu\n\nnezbavuje\n\nvlastníka\n\nvyvlastňovaných\n\nnehnuteľností vlastníckeho práva ako takého, ani výkonu jednotlivých vlastníckych\noprávnení. Napriek tomu však... ide o zásah takej intenzity, ktorý de facto na neurčito\nzbavuje vyvlastňovaných vlastníkov reálnej možnosti uplatniť tieto prvky ich vlastníckeho\npráva. Z obsahu napadnutých ustanovení A vyplýva, že počas trvania predbežnej držby sa\npráva z nájomných zmlúv a vecných bremien k vyvlastňovanej nehnuteľnosti neuplatňujú.\nUvedené, aj spolu s vylúčením vlastníka z držby a užívania vyvlastňovaných rozhodnutí,\nvedie k vylúčeniu vlastníka z práva poberať plody a úžitky... na neurčito.\n65. V praxi sa to však týka aj možnosti nakladať s predmetom vlastníckeho práva.\n66. V predmetnej veci ... dôjde k situácii, keď vyvlastňovaný vlastník bude nútený\nznášať na svojom pozemku a stavbe, bez jeho súhlasu, obmedzenia vyplývajúce\nz uskutočňovania vymedzených stavebných a asanačných prác pri výstavbe diaľnice. Tým,\nže predbežná držba nie je konkrétne časovo limitovaná, aj po dokončení prác vymedzených\nv rozhodnutí o predbežnej držbe bude vlastník nútený naďalej strpieť užívanie svojho\npozemku a stavby. Tomu tak môže byť z dôvodu dlhotrvajúceho vyvlastňovacieho konania.\nAk po zrušení predbežnej držby obnovenie pôvodného stavu pozemkov a stavieb nebude\nmožné vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami (čomu sa ich vlastník nemôže účinne\nbrániť v stavebnom konaní a ani pri rozhodovaní o predbežnej držbe... vlastník stavby bude\nnútený strpieť trvalú alebo prinajmenšom dlhodobú zmenu stavu svojho pozemku alebo\nstavby. V danom skutkovom kontexte teda nepôjde o nútené obmedzenie s intenzitou,\nporovnateľnou s intenzitou obmedzenia, napríklad, pri povinnosti dočasne strpieť prechod\nosôb cez svoj pozemok... V tomto prípade pôjde o obmedzenia, ktoré na bližšie neurčenú\ndobu vylúčia možnosť užívania pozemku a stavby zo strany ich vlastníka a zmenia ich stav\na charakter.\n67. V danom kontexte sa vynára otázka, aký skutočný obsah bude mať oprávnenie\nvlastníka vyvlastňovanú stavbu užívať alebo poberať z nej úžitky a plody, ak je asanovaná?\n\n9\n\nAký obsah bude mať oprávnenie vlastníka s vyvlastňovaným pozemkom nakladať, ak jeho\njediným účelom je slúžiť ako stavenisko pre výstavbu diaľnice a je naň vydané stavebné\npovolenie?\n68. Navyše vlastník nemá zabezpečenú dostatočnú procesnú ochranu svojho\nvlastníckeho práva pri rozhodovaní o predbežnej držbe. Napadnuté ustanovenia A vylučujú\nodkladný účinok odvolania proti predbežnej držbe. Vlastník vyvlastňovanej nehnuteľnosti sa\nnemôže reálne a efektívne brániť proti vykonávaniu stavebných prác na svojej nehnuteľnosti\npočas predbežnej držby. Aj v prípade, že by so svojím odvolaním proti rozhodnutiu\no predbežnej držbe bol úspešný, nebude možné vylúčiť, že medzitým sa na vyvlastňovanej\nnehnuteľnosti uskutočnili práce, ktoré už nebude možné odstrániť bez toho, aby sa to dotklo\npodstaty vyvlastňovanej nehnuteľnosti...\n70. ... napadnuté ustanovenia A fakticky determinujú pozitívny výsledok\nvyvlastňovacieho konania pre stavebníka, vytvárajú neakceptovateľný tlak na vlastníkov\nsmerujúci k jedinému možnému výsledku vyvlastňovacieho konania. Vhodné je pripomenúť,\nako ústavný súd v Náleze 19/09 posúdil pôvodné znenie zákona č. 669/2007 Z. z.:\n„Ak zákonodarca všeobecne určí, že pozemky ku konkrétnym diaľniciam budú\nfakticky vyvlastnené už pred prebehnutím vyvlastňovacieho konania, a tým vlastne\ndeterminuje výsledok takýchto vyvlastňovacích konaní, vylučuje tým právnu ochranu\nvlastníkov pozemkov.“\n71. Vyvlastňovacie konanie po vydaní stavebného povolenia a rozhodnutia\no predbežnej držbe je de facto zúžené už len na konanie o určenie výšky náhrady za\nvyvlastnenie a za predbežnú držbu.\n72. ... v praxi zrejme niektorí vyvlastňovaní vlastníci nakoniec podľahnú tlaku\nokolností a pozemky predajú stavebníkovi ešte pred vyvlastnením. V právnom štáte je však\nneprípustné, aby zákonodarca zneužíval moc... na taký nátlak voči svojim občanom, aký by\nvo vzťahu k inému subjektu nebolo možné označiť inak ako vydieranie. Presne to je však\njedným z kľúčových efektov napadnutých ustanovení A - zákonodarca nimi usiluje o to, aby\nvlastníci radšej predali ich majetok ešte počas vyvlastňovacieho konania za aspoň nejakú\nnáhradu, ale vyplatenú okamžite, ako by mali čakať na poskytnutie náhrady za vyvlastnenie\naž do skončenia vyvlastňovacieho konania...\n\n10\n\n73. Finančná náhrada za predbežnú držbu nie je však primeranou náhradou\nv zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy. Náhrada sa neposkytuje za čas, kedy predbežná držba už bola\nsíce zrušená, ale de facto sa neobnovil pôvodný stav vyvlastňovaných pozemkov a stavby. Aj\nv takom období pretrváva zásah do vlastníckeho práva vlastníka, za ktorý vlastníkovi musí\npatriť náhrada. Napadnuté ustanovenia A síce rátajú s tým, že po zrušení predbežnej držby\nsa má obnoviť pôvodný stav, ale neexistuje žiadna zákonná lehota na obnovenie pôvodného\nstavu a ani záruka toho, že pôvodný stav bude možné obnoviť.\n74. Zhrnúc vyššie uvedené, dôsledkom napadnutých ustanovení A je prinajmenšom\nnútené obmedzenie vlastníckeho práva. Napadnuté ustanovenia A však nespĺňajú\npodmienky núteného obmedzenia, ustanovené čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru, resp. ich splnenie sa podľa napadnutých ustanovení A ani\nnevyžaduje... sú preto v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 Dodatkového protokolu k\nDohovoru.»\n7. Skupina poslancov namieta tiež nesúlad napadnutej novely zákona č. 669/2007\nZ. z. s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom argumentuje takto:\n«... 80. Pozemky, na ktorých sa má uskutočňovať výstavba diaľnic a ciest pre\nmotorové vozidlá podľa prílohy č. 1 zákona č. 669/2007 Z. z., a stavby, určené na\nasanovanie pri takejto výstavbe, sú druhovo rovnakou vecou, ako iné pozemky a stavby,\nktoré sa majú vyvlastňovať...\n81. Druhová odlišnosť pozemkov, na ktorých sa má uskutočniť výstavba diaľnic\na ciest podľa prílohy č. 1 zákona č. 669/2007 Z. z., nevyplýva z toho, že tieto pozemky sú\nurčené práve na výstavbu osobitne významných diaľnic a ciest. Toto určenie nie je\n„druhovým“ znakom pozemkov, ale nanajvýš odôvodňuje verejný záujem na vyvlastnení\npozemkov... Pokiaľ by malo platiť, že určenie pozemkov na výstavbu osobitne významných\ndiaľnic a ciest je tým znakom, ktorý zakladá druhovú odlišnosť od iných pozemkov, potom\nby sa týmto prejudikovala existencia verejného záujmu. A nebol by už dôvod posudzovať ju\nv osobitnom vyvlastňovacom konaní. Naopak verejný záujem by bol daný už na základe\nzákona. Takýto výklad je v rozpore s tým, na čo poukázal aj ústavný súd v Náleze 19/09:\n\n11\n\n„Verejný záujem je predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke,\nnapr. vyvlastnení, a nie je možné ho vopred a priori stanoviť. Z tohto dôvodu spadá\nzisťovanie verejného záujmu do právomoci moci výkonnej, a nie zákonodarnej.“\n82. Na rozdiel od verejného záujmu druhová odlišnosť pozemkov musí byť daná už\nvopred, z povahy veci. nie až na základe zákona alebo rozhodnutia výkonnej moci, ktorým\nsa ukladajú alebo umožňujú obmedzenia vlastníckeho práva k nim.\n83. Druhová totožnosť predmetu ústavnej a zákonnej ochrany (vlastnícke právo\nk pozemku a stavbe) však vyúsťuje v napadnutých ustanoveniach A do výrazne rozdielnej\núrovne tejto ochrany. Rozdiely v úrovni zákonnej ochrany vlastníckeho práva sú spôsobené\ntým, že na vlastníkov pozemkov a stavieb, podliehajúcich úprave podľa zákona č. 669/2007\nZ. z., sa vzťahujú iné, prima facie nevýhodnejšie podmienky, ako na vlastníkov pozemkov\na stavieb, podliehajúcich úprave podľa stavebného zákona. Zákonom č. 669/2007 Z. z. tak\nde facto aj de iure došlo k rozdeleniu vlastníkov pozemkov a stavieb, na ktorých sa má\nuskutočniť výstavba diaľnice, na dve skupiny:\na) znevýhodnených vlastníkov, ktorí vlastnia pozemky a stavby, na ktorých sa má\nuskutočniť výstavba diaľnic podľa prílohy č. 1 zákona č. 669/2007 Z. z., a\nb) zvýhodnených vlastníkov, ktorí vlastnia pozemky a stavby, ktoré sa môžu\nvyvlastniť na iné účely.\n84. Zákonodarca prijatím napadnutých ustanovení A porušil povinnosť priznať\nvlastníckemu právu k druhovo totožným veciam rovnaký zákonný obsah a zároveň aj\nrovnakú úroveň zákonnej ochrany.\n85. ... znevýhodnení vlastníci pozemkov a stavieb sú predbežnou držbou podľa\nnapadnutých ustanovení A výslovne vylúčení z výkonu práva držať a užívať pozemky (§ 8\nods. 6 zákona č. 669/2007 Z. z.). De iure im síce zostáva oprávnenie brať z nich plody\na úžitky a nakladať s nimi. De facto však tieto oprávnenia budú môcť realizovať iba v miere,\nv akej to vzhľadom na výstavbu diaľnice bude reálne možné. Oprávnenie nakladať\ns pozemkami a stavbami sa takisto stane len iluzórnym.\n86. Vlastník asanovanej stavby výstavbou bude dokonca úplne zbavený svojho\nvlastníckeho práva, keďže stavba ako taká zanikne.\n87. Vlastníkom, ktorých sa napadnuté ustanovenia A napriek vlastníctvu druhovo\ntotožnej veci nedotýkajú, tak v kvalitatívne totožnej situácii zostávajú zachované de iure aj\n\n12\n\nde facto všetky oprávnenia vlastníka, až kým sa z vlastnej vôle nerozhodnú tieto oprávnenia\npreviesť na stavebníka diaľnice alebo tieto oprávnenia nebudú v konaní o vyvlastnení či\nnútenom obmedzení vlastníckeho práva pri dodržaní garancií podľa čl. 20 ods. 4 ústavy\nobmedzené. Vydanie stavebného povolenia ako nevyhnutný predpoklad pre zásah do\noprávnení vlastníka totiž pri týchto zvýhodnených vlastníkoch podlieha preukázaniu zo\nstrany stavebníka, že disponuje vlastníckym či iným právom k danému pozemku, zatiaľ čo\npri znevýhodnených vlastníkoch sa takáto podmienka nevyhnutne nevyžaduje.\n88. ... po vydaní stavebného povolenia a rozhodnutia o predbežnej držbe budú síce\nznevýhodnení vlastníci de iure naďalej vlastníkmi, ale obsah ich vlastníckeho práva bude\nmať prinajmenšom v časti len iluzórnu a nie reálnu podobu. Parafrázujúc rozhodnutie\nústavného súdu v konaní PL. ÚS 37/99, výkon vlastníckeho práva znevýhodnených\nvlastníkov sa tým redukuje len na „mať majetok“ a nezahŕňa aj „užívať majetok a brať\nz neho plody a úžitky“...\n89. Dopad napadnutých ustanovení A na ústavné garancie rovnosti vo vzťahu\nk základnému právu podľa čl. 20 ústavy sa prejavuje aj v ochrane vlastníckeho práva. Kým\nv tzv. všeobecnom teda zvýhodnenom režime - v porovnaní s osobitným režimom - disponujú\nvlastníci pozemkov všetkými prostriedkami ochrany pred vstupom na pozemky a ich\nužívaním bez ich súhlasu alebo bez právoplatného rozhodnutia podľa čl. 20 ods. 4 ústavy,\nznevýhodneným vlastníkom napadnuté ustanovenia A tieto prostriedky ochrany relativizuje\nna teoretické a neúčinné. ... Hoci má vlastník vyvlastňovaných nehnuteľností možnosť\ndomáhať sa preskúmania rozhodnutia o predbežnej držbe, podanie odvolania nemá\nodkladný účinok. Znevýhodnený vlastník nemá reálnu a účinnú ochranu proti zásahom do\nvýkonu vlastníckeho práva zo strany stavebníka. V čase rozhodnutia o odvolaní už všetky\nstavebné a asanačné práce môžu byť vykonané. Proti prácam na vyvlastňovaných\nnehnuteľnostiach sa znevýhodnení vlastníci nemôžu účinne brániť. Podľa názoru\nNavrhovateľov ide v tomto prípade o nerovnosť takpovediac prima facie, ktorá vo vzťahu\nk znevýhodneným vlastníkom bez ďalšieho porušuje ústavné imperatívy rovnakej zákonnej\nochrany vlastníckeho práva.\n90. Ústava neustanovuje, že vlastnícke právo má rovnaký obsah a rovnakú zákonnú\nochranu len vo vzťahu k niektorým vlastníkom alebo len v niektorých prípadoch... Pokiaľ\n\n13\n\nide o ústavný princíp rovnosti... platí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov (druhovo\nrovnakej veci) má rovnaký obsah a rovnakú zákonnú ochranu.\n91. ... Pokiaľ medzi majetkom dotknutých vlastníkov pozemkov a stavieb neexistuje\nrozdiel, ktorý by mohol opodstatniť odlišné zaobchádzanie, disponuje tento majetok\nex constitutione (čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 prvá a druhá veta ústavy) nárokom na rovnaký\nstupeň ochrany a tiež na rovnaký zákonný obsah, ktorý- zákonodarca nemôže pre jednu\nskupinu zvýšiť a/alebo pre inú skupinu znížiť.»\nNa základe uvedeného skupina poslancov zastáva názor, že napadnuté ustanovenia A\nsú v rozpore aj s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s prvou a druhou vetou čl. 20 ods. 1 ústavy.\n8. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej novely zákona č. 669/2007 Z. z.\ns čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy navrhovatelia zdôrazňujú, že v prípade, ak\ndôjde k zásahu do podstaty základného práva, už nie je potrebné vykonať test\nproporcionality podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, pričom napadnuté ustanovenia A „umožňujú\nvykonať test existencie legitímneho cieľa len v obmedzenom rozsahu. Pred rozhodnutím\no predbežnej držbe ukladajú vyvlastňovaciemu orgánu skúmať, či verejný záujem na\ndosiahnutí účelu vyvlastnenia prevažuje nad zachovaním doterajších práv vyvlastňovaného.\n99. Zákonodarca však už ďalej rezignoval na test existencie legitímneho cieľa pre\nnariadenie predbežnej držby ešte pred samotným vyvlastnením. Aj keby verejný záujem na\nvyvlastnení pozemku alebo stavby skutočne existoval a prevažoval nad záujmom vlastníka\nvyvlastňovanej nehnuteľnosti na ochrane jeho vlastníckeho práva, neznamená to\nautomaticky, že existuje aj verejný záujem na urýchlenom zmocnení sa vyvlastňovaných\nnehnuteľností pred rozhodnutím o vyvlastnení. Záujem na urýchlenej predbežnej držbe je\npotrebné skúmať zvlášť z toho dôvodu, že už predbežnou držbou sa vylučuje ochrana\nvlastníckeho práva k vyvlastňovaným nehnuteľnostiam...\n100. Zákonodarca rezignoval aj na test primeranosti... posudzovanie primeranosti\npredbežnej držbe už nemá význam, pretože v intenciách napadnutých ustanovení A:\na) predbežná držba nie je len zákonnou úpravou obsahu vlastníckeho práva,\nb) predbežná držba de facto dosahuje prinajmenšom intenzitu núteného obmedzenia\nvlastníckeho práva, a to bez dodržania podmienok podľa čl. 20 ods. 4 ústavy (viď časť D.\nII).\n\n14\n\n101. ... v dôsledku napadnutých ustanovení A vlastník dotknutého pozemku a stavby\nprakticky stráca reálnu možnosť účinne a plnohodnotne uplatniť ktorékoľvek z oprávnení,\ntvoriacich jeho vlastnícke právo - oprávnení, bez ktorých vlastnícke právo stráca svoj\nreálny význam a obsah. Vyvlastňovaní vlastníci pozemkov a stavieb síce aj po vydaní\nstavebného povolenia a rozhodnutia o predbežnej držbe budú ešte nositeľmi vlastníckeho\npráva, avšak nositeľmi iba nominálnymi, nie reálnymi. Z ich vlastníckeho práva sa\nv dôsledku napadnutých ustanovení A stratí sama jeho podstata a toto právo sa zmení na\nprázdny obal bez obsahu...\n103. Napadnuté ustanovenia A tak popierajú podstatu vlastníckeho práva podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru a v dôsledku toho sú v rozpore s čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.“.\nNesúlad ustanovenia B\n9. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad prvej vety § 9 ods. 4 namietanej novely, skupina\nposlancov rozlišuje časť vety, týkajúcu sa rozhodnutia o predbežnej držbe a rozhodnutia\no vyvlastnení (vo vzťahu k tejto časti tvrdí nesúlad s čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1\nústavy), a časť vety, týkajúcu sa rozhodnutia o územnom pláne a rozhodnutia o stavebnom\npovolení (vo vzťahu k tejto časti vety tvrdí nesúlad s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru).\n10. K rozporu ustanovenia B s čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy\nargumentuje skupina poslancov takto:\n«110. Právo na súdne preskúmanie rozhodnutia o predbežnej držbe a rozhodnutia\no vyvlastnení vyplýva priamo z čl. 46 ods. 2 ústavy ako aj z čl. 20 ods. 1 ústavy.\n111. Nie je pritom podstatné, ak rozhodnutie o predbežnej držbe má (formálne) len\npredbežný charakter. Základné právo na súdnu ochranu zaručuje ochranu prostredníctvom\nsúdu vo všetkých fázach súdneho konania, vrátane rozhodovania o predbežnom opatrení\n(II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00). Podstatné je len to, či sa rozhodnutie týka základného práva\na slobody.\n112. ... zákonodarca môže stanoviť podmienky prístupu k súdu prostredníctvom\nprocesných kódexov. Takéto podmienky však nesmú vylúčiť právo na súdnu ochranu proti\n\n15\n\nrozhodnutiu týkajúcemu sa základného práva a slobody, resp. ho obmedziť do takej miery,\nže sa súdna ochrana stane neúčinnou.\n113. Právo na súdne preskúmanie môže byť účinné len za predpokladu, ak úspech\nv konaní o preskúmanie takýchto rozhodnutí môže privodiť žalobcovi (vyvlastňovanému\nvlastníkovi) nápravu porušenia jeho vlastníckeho práva.\n114. Preto súdnu ochranu pred porušením vlastníckeho práva vo vyvlastňovacom\nkonaní nie je možné redukovať len na ochranu v konaní o správnej žalobe prostredníctvom\nrozhodnutia vo veci samej. Súdna ochrana naplní svoj účel jedine za predpokladu, že sa\nžalobca bude môcť domáhať odkladu vykonateľnosti rozhodnutia o predbežnej držbe\na rozhodnutia o vyvlastnení. Do rozhodnutia o správnej žalobe môžu totiž nastať trvalé\na neodstrániteľné následky, pokiaľ sa neodloží vykonateľnosť rozhodnutia o predbežnej\ndržbe a rozhodnutia o vyvlastnení. Takými následkami môžu byť asanácia vyvlastňovanej\nstavby či zastavanie vyvlastňovaného pozemku stavbou.\n115. Účinná súdna ochrana vyvlastňovaného vlastníka sa zabezpečovala aj\nprostredníctvom práva žalobcu navrhnúť, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok\npodľa § 185 až 189 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)...\n117. Pokiaľ napadnuté ustanovenie B vylučuje súdnu ochranu vlastníckeho práva\nprostredníctvom práva domáhať sa odkladného účinku správnej žaloby proti rozhodnutiu\no predbežnej držbe a rozhodnutiu o vyvlastnení, fakticky tým zákonodarca stanovil, že\nverejný záujem na okamžitom výkone rozhodnutia o predbežnej držbe a rozhodnutia\no vyvlastnení má vždy prednosť pred vlastníckym právom. A to aj v prípade, ak súd v konaní\no správnej žalobe zistí, že verejný záujem na predbežnej držbe a na vyvlastnení nebol daný\n(čím nie sú splnené podmienky predbežnej držby a vyvlastnenia).\n118. Konanie o správnej žalobe proti rozhodnutiu o predbežnej držbe a rozhodnutiu\no vyvlastnení, ktorá nemá odkladné účinky, sa tým redukuje na konanie o preskúmanie\nvýšky finančnej náhrady.\n119. Tým, že napadnuté ustanovenie B vylučuje možnosť priznať odkladný účinok\nsprávnej žalobe proti rozhodnutiu o predbežnej držbe a rozhodnutiu o vyvlastnení, je\nporušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.»\n\n16\n\n11. Nesúlad napadnutého ustanovenia B s Aarhuským dohovorom navrhovatelia\nodôvodňujú poukazom na z neho vyplývajúci záväzok štátu zabezpečiť verejnosti práva\npri ochrane životného prostredia. Jedným z týchto práv je aj právo na súdnu ochranu\nvo veciach životného prostredia. V prílohe I Aarhuského dohovoru je uvedený zoznam\nčinností, ktoré podliehajú čl. 6 ods. 1 písm. a) Aarhuského dohovoru, t. j. ide o také činnosti,\npri povoľovaní ktorých musí byť zabezpečená široká účasť verejnosti. Medzi tieto činnosti\nsú podľa prílohy I bodu 8 písm. b) a c) Aarhuského dohovoru zaradené:\n„b) výstavba diaľnic a ciest pre motorové vozidlá;\nc) výstavba nových štvor- a viacprúdových ciest alebo prestavba a/alebo rozšírenie\nexistujúcich dvoj- alebo menej prúdových ciest na štvor- a viacprúdové, kde takáto nová\ncesta alebo prestavovaný alebo rozširovaný úsek cesty by mal 10 km alebo viac nepretržitej\ndĺžky.“\n12. Navrhovatelia zastávajú názor, že podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru musí\nštát zabezpečiť, že verejnosť môže napadnúť na súde povolenia na činnosti, uvedené\nv prílohe I Aarhuského dohovoru. Z čl. 9 ods. 2 a 3 v nadväznosti na čl. 9 ods. 4\nAarhuského dohovoru podľa navrhovateľov vyplýva, že «každá jeho zmluvná strana musí\nzabezpečiť, aby členovia dotknutej verejnosti, resp. členovia verejnosti mali právo\nnapadnúť na súde... rozhodnutie o povolení činnosti uvedenej v prílohe I. Arhuského\ndohovoru (v zmysle čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru) a akékoľvek porušenie\nvnútroštátneho práva z oblasti životného prostredia zo strany orgánov verejnej správy (v\nzmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru).\n128. Z článku 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru vyplýva, že súd musí mať možnosť\nnariadiť „nápravné opatrenie“ („injunctive relief“) - t. j. príkaz niečo vykonať, nejakého\nkonania sa zdržať, niečo strpieť, alebo niečo uviesť do pôvodného stavu.\n129. V zmysle čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru je „nápravným opatrením“\n(„injunctive relief“) aj predbežné opatrenie (vydané pred rozhodnutím súdu vo veci samej).\nNápravné opatrenie zároveň musí byť legislatívne upravené takým spôsobom, aby\nzabezpečovalo „zodpovedajúcu a účinnú nápravu“ a „včasný“ súdny prieskum - teda aby\nbolo zabezpečené, že pred rozhodnutím súdu vo veci samej nebude napadnutá činnosť už\nnezvratné zrealizovaná. Zároveň musí pôsobiť voči správnemu orgánu (tým, že sa odloží\n\n17\n\nvykonateľnosť rozhodnutia), ako aj voči tomu, kto na základe správneho rozhodnutia\nvykonáva predmetnú činnosť (tým, že súd tomuto subjektu prikáže niečo konať, niečoho sa\nzdržať alebo niečo strpieť).\n130. Túto skutočnosť potvrdil aj medzinárodný Výbor pre posudzovanie súladu\ns Aarhuským dohovorom (Aarhus Convention Compliance Committee) so sídlom v Ženeve,\nktorému zmluvné strany Aarhuského dohovoru zverili právomoc interpretovať dohovor\na posudzovať súlad vnútroštátnej legislatívy a praxe s dohovorom. Z nálezu Výboru\nACCC/C/2008/24 týkajúceho sa Španielska vyplýva, že verejnosť musí mať možnosť\ndosiahnuť na súde odklad vykonateľnosti napadnutého povolenia týkajúceho sa výstavby.\nVýbor rozhodol, že tým, že španielske súdy odmietli odložiť vykonateľnosť rozhodnutí\na povolení týkajúcich sa výstavby, porušili povinnosť štátu vyplývajúcu z čl. 9 ods. 4\nAarhuského dohovoru zabezpečiť zodpovedajúcu a účinnú nápravu, vrátane nariadenia\nnápravného opatrenia (ods. 105 nálezu)...\n132. Z Aarhuského dohovoru, ktorým je Európska únia ako jeho zmluvná strana\nviazaná, vychádza aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní\nvplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len\n„smernica EIA“). V zmysle čl. 10a smernice EIA má dotknutá verejnosť právo podať žalobu\nna súd „s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku\nalebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti.“.\nDotknutá verejnosť tak má právo napadnúť aj povolenie projektu (v danom prípade\npovolenie diaľnice), keďže povolením je v zmysle čl. 1 ods. 2 písm. c) smernice EIA\n„rozhodnutie príslušného orgánu alebo orgánov, ktoré oprávňuje navrhovateľa realizovať\nprojekt“.\n133. Pri výklade čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru sa možno oprieť o judikatúru\nSúdneho dvora EU, ktorý má právomoc poskytnúť výklad Aarhuského dohovoru (bližšie viď\nbod 7 vyššie).\n134. Súdny dvor EÚ pri výklade čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru a čl. 10a smernice\nEIA konštatoval, že štát je povinný zabezpečiť, aby mal súd možnosť vydať predbežné\nopatrenie a odložiť vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu. Podľa ustálenej\njudikatúry Súdneho dvora EÚ to vyplýva z požiadavky plnej účinnosti práva Európskej únie.\nV zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-213/89 (The Queen proti Secretary of\n\n18\n\nState for Transport, ex parte: Factortame Ltd a iní) vnútroštátne právo nemôže zabrániť\nsúdu nariadiť predbežné opatrenie v prípade ovplyvnenom právom Európskej únie.\n135. V publikácii Európskej komisie „Environmental Impact Assessment of Projects:\nRulings of the Court of Justice“ z roku 2013, týkajúcej sa rozhodovacej činnosti Súdneho\ndvora EÚ vo vzťahu k problematike posudzovania vplyvov na životné prostredie (tzv. EIA),\nsa na strane 45 k predbežnému opatreniu („injunctive relief“) uvádza:\n„Judikatúra Súdneho dvora potvrdzuje, že predbežné opatrenie je základným\npilierom práva na prístup k súdnej ochrane (spravodlivosti). S cieľom zvýšiť účinnosť\nprávnej ochrany práv to Súdny dvor výslovne uviedol vo veci C-213/89, Factortame (tiež\nprípad C-432/05, Unibet). Súdy konzistentne zastávajú stanovisko, že zásada účinnej súdnej\nochrany vyžaduje, aby vnútroštátny súd mohol nariadiť predbežné opatrenie, ktoré je\npotrebné na zabezpečenie dodržiavania práv vyplývajúcich z práva Únie. Právo podať\nnávrh na vydanie predbežného opatrenia sa teda považuje za súčasť koncepcie účinného\nprístupu k spravodlivosti, ktorá zaručuje účinnú dočasnú ochranu práv. Preto nezávisle od\nznenia článku 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého treba v prípade potreby\nnariadiť predbežné opatrenie, predbežné opatrenie je možné považovať za základný pilier\nzabezpečenia účinnej súdnej ochrany, okrem iného aby sa zabránilo nezvratným škodám na\nživotnom prostredí. To bolo potvrdené generálnou advokátkou Súdneho dvora EÚ Kokott\nv prípade C-416/10 Križan (odseky 170 - 177), kde konštatovala, že právo na účinný prístup\nk spravodlivosti podľa smernice o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA)\na smernice o integrovanej prevencii a kontrole znečistenia (IPPC) zahŕňa aj právo požiadať\no nariadenie predbežného opatrenia. Súdny dvor sa následne stotožnil s generálnou\nadvokátkou vo svojom rozsudku (odseky 105-110). Súdny dvor zdôraznil že procedurálna\nautonómia členských štátov im dáva možnosť uváženia pri implementácii článku 9\nAarhuského dohovoru a čl. 15a Smernice 96/61, a to za podmienky súladu s princípom\nekvivalencie a efektivity. ... Treba dodať, že záruka účinnosti práva podať žalobu stanovená\nv čl. 11 Smernice EIA (ktorá je tiež analogicky aplikovateľná na ustanovenia o prístupe\nk spravodlivosti v smernici o priemyselných emisiách), požaduje, že členovia dotknutej\nverejnosti musia mať právo požiadať súd alebo nezávislý a nestranný orgán o nariadenie\npredbežných opatrení, aby sa predišlo znečisteniu, vrátane nariadenia odkladu\nvykonateľnosti napadnutého povolenia, a to ešte pred konečným rozhodnutím vo veci.».\n\n19\n\n13. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázali na závery vyplývajúce z rozsudku\nSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vo veci C-416/10 (Jozef Križan\na iní proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia), v ktorom potvrdil, že z Aarhuského\ndohovoru vyplýva štátom povinnosť zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali právo obrátiť\nsa na súd, ktorý má právomoc nariadiť predbežné opatrenia takej povahy, aby sa dočasne\nodložilo uplatňovanie povolenia, ktoré je ovplyvnené právom Európskej únie v oblasti\nživotného prostredia. Súdny dvor ďalej uviedol, že právo podať opravný prostriedok\nstanovený v čl. 15a smernice 96/61 sa má vykladať vzhľadom na cieľ tejto smernice. Súdny\ndvor už rozhodol, že týmto cieľom, ako je definovaný v čl. 1 uvedenej smernice, je\nintegrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia prostredníctvom\nopatrení zameraných na prevenciu alebo zníženie emisií vyplývajúcich z činností uvedených\nv jej prílohe I do ovzdušia, vody a pôdy s cieľom dosiahnuť vysokú úroveň ochrany\nživotného prostredia (rozsudky z 22. 1. 2009, Association nationale pour la protection des\neaux et riviéres a OABA, C-473/07, Zb. s. 1-319, bod 25, ako aj z 15. 12. 2011, Moller, C585/10, Zb. s. 1-13407, bod 29). Ako uvádzajú navrhovatelia, skutočnosť, že z Aarhuského\ndohovoru a smernice EIA vyplýva povinnosť štátu zabezpečiť, aby mal súd možnosť\nodložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, potvrdil aj Najvyšší správny súd Českej\nrepubliky v rozsudku sp. zn. 1 As 39/2006-55 a rovnaký záver konštatoval aj v rozsudku\nsp. zn. 1 As 13/2007-63.\n14. Navrhovatelia tvrdený nesúlad prvej vety § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z.\ns článkom 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru výslovne limitujú na správnu žalobu proti\núzemnému rozhodnutiu na stavbu diaľnice a proti stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice,\nteda nesúlad „netvrdia vo vzťahu k správnej žalobe podanej proti rozhodnutiu o predbežnej\ndržbe a rozhodnutiu o vyvlastnení“.\n„140. Súdna ochrana práv verejnosti pri povoľovaní projektov uvedených v prílohe\nI. Aarhuského dohovoru je v slovenskom právnom poriadku zabezpečená prostredníctvom\nustanovení SSP. Podľa § 61 písm. c) SSP... Žaloba je procesný úkon, ktorým zainteresovaná\nverejnosť uplatňuje právo na súdnu ochranu vo veciach životného prostredia.\n\n20\n\n141. Povinnosť členského štátu zabezpečiť, aby verejnosť mala možnosť obrátiť sa na\nsúd, ktorý má právomoc vydať predbežné opatrenia takej povahy, aby sa dočasne odložilo\nuplatňovanie povolenia, vyplývajúca z čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru a smernice EIA,\nnapĺňal práve inštitút odkladného účinku žaloby v zmysle ustanovení § 184 až § 189 SSP.\n142. Napadnuté ustanovenie B však možnosť priznania odkladného účinku správnej\nžaloby vylúčilo (okrem iného) v prípadoch, ak ide o žalobu podanú proti územnému\nrozhodnutiu na stavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice.\n143. Územné rozhodnutie a stavebné povolenie na stavbu diaľnice sú povoleniami\ntýkajúcimi sa výstavby, na ktoré dopadá čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Verejnosť teda\nmusí mať účinnú možnosť obrátiť sa na súd o ich preskúmanie. Na základe územného\nrozhodnutia a stavebného povolenia sú povoľované a následne aj realizované stavebné\nčinnosti nezvratného charakteru. Je teda možné, že zásah do životného prostredia\na prírodných hodnôt bude mať nezvratný a devastačný charakter, ktorý nebude môcť zvrátiť\nani konečné súdne rozhodnutie o správnej žalobe.\n144. Pokiaľ napadnuté ustanovenie B vylučuje odkladný účinok správnej žaloby proti\núzemného rozhodnutiu a stavebnému povoleniu, vylučuje sa tým právo verejnosti domáhať\nsa účinného predbežného opatrenia, ktoré garantuje čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru.\n145. Napadnuté ustanovenie B je preto v rozpore s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru\n(a aj v priamom rozpore so smernicou EIA).“\n15. Na základe uvedenej argumentácie sa skupina poslancov domáha, aby ústavný\nsúd o ich návrhu nálezom takto rozhodol:\n«Ustanovenia § 2 ods. 4 a 5, § 4 ods. 4, 5, 6 a 7, § 8, § 9 ods. 2 v časti „§ 58 ods. 2,\n§ 60 ods. 2 písm. b)“ a § 9 ods. 4 v časti, v ktorej sa v tomto ustanovení používajú slová\n„rozhodnutie o predbežnej držbe“, zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových opatreniach\nv príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny\nzákon) v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1,\ns čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n\n21\n\nUstanovenie § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z... v časti „V konaní o správnej žalobe\npodanej proti rozhodnutiu o predbežnej držbe, rozhodnutiu o vyvlastnení, územnému\nrozhodnutiu na stavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice sa\nustanovenia § 185 až 189 Správneho súdneho poriadku nepoužijú.“ nie je v súlade s čl. 46\nods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 9 ods. 4 Aarhuského\ndohovoru.»\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n16. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. PL. ÚS 18/2017-23 z 15. novembra 2017 ho prijal na začatie konania (bod 1 výroku\nuznesenia), a zároveň zamietol návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\n(bod 2 výroku uznesenia) vzhľadom na skutočnosť, že pri hlasovaní o návrhu sudkyne\nspravodajkyne „nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov“.\nIII.\nĎalší priebeh konania\n17. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona\nč. 38/1993 Z. z. vyzval listami z 20. decembra 2017 predsedu národnej rady a ministerku\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“), aby mu predložili v určenej\nlehote stanovisko národnej rady ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky (ďalej\nlen „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, k návrhu skupiny poslancov a zároveň oznámili, či v zmysle § 30\nods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. súhlasia s tým, aby ústavný súd v predmetnej veci upustil\nod ústneho pojednávania.\nIII.1 Stanovisko národnej rady k návrhu skupiny poslancov\n\n22\n\n18. Predseda národnej rady v reakcii na výzvu ústavného súdu v liste z 3. mája 2018\nústavnému súdu oznámil, že „... Národná rada Slovenskej republiky nebude zaujímať\nstanovisko k predmetnej veci“, a zároveň mu v zmysle § 39 ods. 1 druhej a tretej vety\nzákona č. 38/1993 Z. z. doručil dôvodovú správu k napadnutej novele zákona č. 669/2007\nZ. z. (tlač 533), ako aj ďalšiu dokumentáciu týkajúcu sa jej prerokúvania v orgánoch\nnárodnej rady – spoločnú správu výborov národnej rady (tlač 533a), zákon vrátený\nprezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie (tlač 563) a záznam o diskusii\nna 17. schôdzi národnej rady.\n19. Následne (po opakovanej výzve ústavného súdu z 30. mája 2018) predseda\nnárodnej rady listom z 22. júna 2018 ústavnému súdu oznámil, že národná rada súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\nIII.2 Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania\n20. V reakcii na výzvu ústavného súdu ministerka v liste z 9. marca 2018 oznámila\nústavnému súdu stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania k návrhu skupiny\nposlancov. Vláda navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nevyhovel, a zároveň\nvyslovila súhlas s tým, aby ústavný súd v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania\nv predmetnej veci.\n21. Stanovisko vlády k návrhu skupiny poslancov je z hľadiska vnútornej štruktúry\nrozdelené do častí, v ktorých sa vláda postupne vyjadruje k namietanému nesúladu\nnapadnutej novely zákona č. 669/2007 Z. z. s\n- čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,\n- čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy,\n- čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy,\n- čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 20ods. 1 ústavy,\n- čl. 9 ods. 4 Aarhuskeho dohovoru.\n\n23\n\n22. Vo vzťahu k namietanému nesúladu čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu vláda zdôrazňuje, že «nesúhlasí s názorom navrhovateľov, podľa ktorého účelom\nustanovení A bolo dosiahnutie stavu, ktorý z materiálneho hľadiska „predstavuje\nprinajmenšom nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ak nie dokonca vyvlastnenie“».\nPodľa vlády „napadnuté ustanovenia A neumožňujú nútené obmedzenie vlastníckeho práva,\nani neumožňujú vyvlastnenie (resp. trvalé odňatie vlastníckeho práva), ktoré by obchádzalo\npožiadavky na tak závažný zásah do vlastníckych práv, zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy.\nNález 19/09 nemožno vzťahovať na inštitút predbežnej držby, pretože pri rozhodnutí\no predbežnej držbe sú vylúčené stavebné práce, ktoré by mali trvalý, neodstrániteľný\ncharakter. Naopak, ako vyplýva zo samotného textu napadnutého predpisu, ale\ni z dôvodovej správy k zákonu č. 139/2017 Z. z., ktorý inštitút predbežnej držby do zákona\nč. 669/2007 Z. z. zaviedol, zákonodarca pri jeho formulovaní vychádzal okre iného\nz rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom zohľadnil jeho závery\nv Náleze 19/09.“.\n23. V rámci svojej argumentácie vláda poukazuje aj na osobitnú časť dôvodovej\nsprávy k napadnutej novele zákona č. 669/2007 Z. z., v ktorej sa uvádza:\n„Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva je v prvom rade založená na ochrane\nvlastníka pred faktickým zásahom do jeho vlastníctva pri dodržaní princípu zákazu výstavby\nfakticky neodstrániteľnej stavby na cudzom pozemku. Neznamená to ale bez ďalšieho\nústavný zákaz možnosti vydania stavebného povolenia už pred právoplatným skončením\nvyvlastňovacieho konania, ak zákonnou podmienkou bude povinnosť stavebníka\nuskutočňovať stavbu na vyvlastňovanom pozemku až potom, ako sa stane vlastníkom\npozemku alebo k pozemku nadobudne iné právo. Rovnako je stavebník oprávnený asanovať\ninú ako pozemnú stavbu až po tom, ako sa stane jej vlastníkom alebo k stavbe nadobudne\niné právo. Pri pozemných stavbách, medzi ktoré patria aj stavby určené na bývanie, ktoré\nsa majú pri výstavbe diaľnice asanovať, sa navrhuje ponechať podmienku vydania\nstavebného povolenia až potom, ako stavebník k nim nadobudne vlastnícke právo alebo iné\nprávo, t. j. až po právoplatnom ukončení vyvlastňovacích konaní.\nNavrhovaná úprava v zásade prenáša zodpovednosť za začatie uskutočnenia stavby\ndiaľnice na stavebníka (s výnimkou asanácie pozemných stavieb), ktorému síce môže byť\n\n24\n\nvydané stavebné povolenie na stavbu diaľnice, avšak pred samotnou realizáciou stavebných\nprác na vyvlastňovaných pozemkoch musí k nim získať súkromnoprávny titul. Do tohto\nmomentu bude môcť stavebník na vyvlastňovaných pozemkoch a stavbách, ktoré nie sú\npozemnými stavbami, vykonávať iba predbežné práce vymedzené v rozhodnutí o predbežnej\ndržbe podľa navrhovaného ustanovenia § 8, ktoré budú umožňovať uviesť vyvlastňovanú\nnehnuteľnosť do pôvodného stavu. Uvedené bude možné na návrh stavebníka, ktorý posúdi\nvo vyvlastňovacom konaní vyvlastňovací orgán a rozsah predbežných prác presne vymedzí\nv rozhodnutí o predbežnej držbe. Zároveň sa navrhuje, aby lehota na začatie stavby\ndiaľnice na vyvlastňovanom pozemku ustanovená v § 67 ods. 2 stavebného zákona počas\ntrvania vyvlastňovacieho konania neplynula.“\n24. V nadväznosti na citovanú časť dôvodovej správy vláda zdôrazňuje, že „Účelom\npredbežnej držby nie je a ani jej výsledkom nemôže byť vyvlastnenie, ako uvádzajú vo\nsvojom návrhu Navrhovatelia. Navrhovatelia odvodzujú svoje tvrdenia z nesprávnej\npremisy, podľa ktorej predbežná držba nemá dočasný charakter a podľa ktorej v dôsledku\nrozhodnutia o predbežnej držbe môžu byť realizované práce, ktoré neumožnia alebo len\ns veľkými ťažkosťami umožnia navrátenie do pôvodného stavu.“.\n25. Na podporu nesprávnosti skutkového tvrdenia navrhovateľov vláda poukazuje\nna text § 8 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. a podčiarkuje, že „Rozhodnutie o predbežnej\ndržbe nemôže obsahovať vymedzenie prác, ktoré nepripúšťajú navrátenie vyvlastňovanej\nnehnuteľnosti do pôvodného stavu. Vyvlastniteľ tak môže na základe rozhodnutia\no predbežnej držbe vykonávať iba také práce, ktoré umožňujú navrátenie vyvlastňovanej\nnehnuteľnosti do pôvodného stavu. Predpoklad, z ktorého v celom svojom návrhu\nvychádzajú Navrhovatelia, t. j. že predbežná držba umožňuje realizáciu stavebných prác,\nktoré vylučujú navrátenie vyvlastňovaných nehnuteľností do pôvodného stavu, je nesprávna\na v rozpore s textom i účelom napadnutého predpisu. Takáto situácia by mohla nastať\nvýlučne v prípade, ak by príslušný správny orgán porušil zákon a v rozhodnutí o predbežnej\ndržbe by vymedzil rozsah prác širšie, ako pripúšťa zákon č. 669/2007 Z. z., t. j. v prípade ak\nby porušil napadnutý predpis.“.\n\n25\n\n26. Vláda konštatuje, že skupina poslancov sa v podstate domáha „... vyslovenia\nnesúladu napadnutého predpisu nie z dôvodov jeho rozporu s Ústavou a Dodatkovým\nprotokolom k Dohovoru, ale pre riziko možnej nesprávnej aplikácie napadnutého predpisu\npríslušným správnym orgánom. Ak by sa pripustila takáto argumentácia, znamenalo by to,\nže teoreticky každý právny predpis môže byť v rozpore s Ústavou, ak jeho nedôsledná, resp.\nnesprávna aplikácia umožní porušovanie základných práv a slobôd.“.\n27. Vláda považuje za nedôvodné aj „... tvrdenie Navrhovateľov o neurčitosti\na vágnosti obmedzenia prác, ktoré môžu byť predmetom rozhodnutia o predbežnej držbe\n(bod 61 a nasl. návrhu). Navrhovatelia opätovne prezumujú, že na základe rozhodnutia\no predbežnej držbe by mali byť vykonávané práce, ktoré budú mať za následok nemožnosť\nobnovy pôvodného stavu vyvlastňovaného pozemku. Takýto postup je však vylúčený, čo\nvyplýva zo samotného textu napadnutého predpisu. Ak predmetom prác, ktoré môže\nvyvlastniteľ vykonávať na základe rozhodnutia o predbežnej držbe, budú výlučne práce\nv súlade s § 8 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z., potom nie je možné, aby do nehnuteľností\nbolo zasiahnuté spôsobom, ktorý znemožní ich navrátenie do pôvodného stavu.\nNavrhovatelia si pritom sami odporujú, keď uvádzajú, že obmedzenie prác na práce, ktoré\numožnia navrátenie do pôvodného stavu, môžu viesť k situácii, kedy navrátenie do\npôvodného stavu nebude možné. Z logiky veci je takáto situácia neprípustná a nemôže pri\ndodržaní zákona č. 669/2007 Z. z. nastať. Vo vzťahu k neurčitosti a vágnosti vymedzenia\nnehnuteľností, ktoré môžu byť predmetom rozsahu prác v rozhodnutí o predbežnej držbe, je\npotrebné vziať do úvahy najmä rôznorodosť vzťahov, ktoré napadnutý predpis upravuje.“.\n28. Vláda pripúšťa, že na dosiahnutie účelu zákona č. 669/2007 Z. z. sa pri uplatnení\ninštitútu predbežnej držby vyžaduje istá miera voľnosti príslušného orgánu pri posudzovaní\nokolností jednotlivých prípadov a pri aplikácii napadnutého predpisu, keďže zákon nemôže\nobsahovať výpočet všetkých druhov prác, ktoré môžu byť nevyhnutné na dosiahnutie účelu\nv konkrétnom prípade. Vláda zastáva názor, že zákon č. 669/2007 Z. z. ustanovuje „... tieto\npráce dostatočne určito, pričom však ponecháva na príslušnom vyvlastňovacom orgáne,\naby podľa okolností jednotlivého prípadu rozhodol o splnení zákonnej požiadavky na\npráce“.\n\n26\n\n29. Podľa vlády neobstojí ani argumentácia skupiny poslancov, podľa ktorej\nnapadnuté ustanovenia A fakticky determinujú pozitívny výsledok vyvlastňovacieho\nkonania pre stavebníka, keďže „Zo žiadneho ustanovenia napadnutého predpisu nevyplýva,\nže by vyvlastňovací orgán nemohol aj po vydaní rozhodnutia o predbežnej držbe rozhodnúť,\nže návrh na vyvlastnenie zamieta. Rovnako z týchto ustanovení nevyplýva, že by rozhodnutie\no predbežnej držbe malo predurčovať ďalšie rozhodovanie vyvlastňovacieho orgánu vo\nvyvlastňovacom konaní, či akokoľvek tento orgán zaväzovať vo vzťahu k jeho rozhodovacej\nprávomoci.“. Vláda preto považuje tvrdenie skupiny poslancov, že predbežná držba môže\nbyť využívaná „na nátlak na vlastníkov na odpredaj pozemkov a stavieb, určených na\nasanovanie“, za ničím nepodloženú domnienku.\n30. Vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1\nústavy vláda vo svojom stanovisku reaguje na argumentáciu skupiny poslancov o tom, že\npozemky, na ktorých sa má uskutočňovať výstavba diaľnic a ciest pre motorové vozidlá\npodľa zákona č. 669/2007 Z. z., a stavby, určené na asanovanie pri takejto výstavbe, sú\ndruhovo rovnakou vecou ako iné pozemky a stavby, ktoré sa majú vyvlastňovať, a preto je\nneprípustný rozdielny rozsah úrovne ich ochrany, ktorý z napadnutých ustanovení A možno\nvyvodiť. Vláda v tejto súvislosti najprv poukazuje na právny názor ústavného súdu\nvyslovený v náleze sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996, podľa ktorého „Ústava Slovenskej\nrepubliky v čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho práva všetkých\nvlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Určuje však\nrovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že\nvlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom stanovený obsah svojho\nvlastníckeho práva“, a následne zdôrazňuje, že „Zákon č. 669/2007 Z. z. nemení zákonný\nobsah vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností, ktoré môžu byť predmetom vyvlastnenia.\nStanovuje iba postup, ktorým možno s Ústavou súladným spôsobom zasiahnuť do tohto\n(s ostatnými\n\ndruhovo\n\nrovnakými\n\nnehnuteľnosťami\n\nrovnakého)\n\nzákonného\n\nobsahu\n\nvlastníckeho práva. Ako uviedla vláda vyššie v tomto vyjadrení, v prípade akýkoľvek úkonov\nrealizovaných na základe rozhodnutia o predbežnej držbe môže ísť výlučne o práce, ktoré\n\n27\n\nnemajú nezvrátiteľný charakter a po realizácii ktorých je naďalej možné navrátiť\nnehnuteľnosti do pôvodného stavu.\nZákon č. 669/2007 Z. z. ustanovuje prípady uplatnenia postupu podľa napadnutého\npredpisu za predpokladu splnenia podmienok v ňom ustanovených. Tieto podmienky sa\nuplatnia na všetky nehnuteľnosti, pri ktorých sú naplnené podmienky stanovené\nnapadnutým predpisom, bez ohľadu na osobu vlastníka. Zákonný rozsah ochrany\nvlastníckeho práva všetkých vlastníkov týchto pozemkov je identický.“.\n31. Argumentácia skupiny poslancov vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl. 13\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy vychádza z tvrdenia, že v zmysle zákona\nč. 669/2007 Z. z. nemusí správny orgán pred vydaním rozhodnutia o priznaní práva\npredbežnej držby skúmať, či verejný záujem prevažuje nad ochranou vlastníckeho práva\nvyvlastňovaného. Vláda s týmto tvrdením nesúhlasí, poukazujúc na § 8 ods. 1 zákona\nč. 669/2007 Z. z., v zmysle ktorého „možno predbežnú držbu vyvlastniteľovi priznať vtedy,\nak verejný záujem na dosiahnutí účelu vyvlastnenia prevažuje nad zachovaním doterajších\npráv vyvlastňovaného. Teda správny orgán musí v prvom rade skúmať, či existuje verejný\nzáujem na vyvlastnení nehnuteľnosti a či tento prevažuje nad ochranou vlastníckeho práva\nvyvlastňovaného.“.\n32. Vláda poukazuje aj na dikciu § 8 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. a podčiarkuje,\nže predbežnú držbu možno povoliť „až v čase po vydaní právoplatného stavebného\npovolenia na stavbu diaľnice po tom, ako vyvlastňovací orgán posúdi, že verejný záujem na\ndosiahnutí účelu vyvlastnenia prevažuje nad zachovaním doterajších práv vyvlastňovaného.\nAk teda bolo vydané právoplatné stavebné povolenie na stavbu diaľnice a ak verejný\nzáujem na dosiahnutí účelu vyvlastnenia prevažuje nad zachovaním doterajších práv\nvyvlastňovaného, potom sú splnené základné podmienky na neskoršie vydanie rozhodnutia\no vyvlastnení pozemku, pričom otázna môže byť len výška náhrady. Z tohto dôvodu máme za\nto, že je zachovaná podmienka proporcionality, pretože sa zasahuje do práv vlastníka\nnehnuteľnosti, ku ktorej už prebieha vyvlastňovacie konanie, pričom existuje verejný záujem\nna vyvlastnení nehnuteľnosti a teda je reálny a odôvodnený predpoklad, že táto\nnehnuteľnosť bude vyvlastnená. Predbežnou držbou sa teda len povoľuje výkon určitých\n\n28\n\nprác ešte pred právoplatným vydaním rozhodnutia o vyvlastnení a už po právoplatnosti\nstavebného povolenia na stavbu diaľnice.“.\n33. Vláda uznáva, že predbežná držba „predstavuje ďalší zásah do vlastníckych práv\nvlastníka, avšak do práv vlastníka je beztak zasiahnuté už aj bez priznania predbežnej\ndržby. Konkrétne vydanie územného rozhodnutia na výstavbu diaľnice na pozemku\nvyvlastňovaného bez jeho súhlasu a následné začatie vyvlastňovacieho konania už samo\no sebe reálne obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti a to v prvom rade tým, že podľa ust. § 10\nods. 8 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení\nvlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov odo dňa doručenia\noznámenia o začatí vyvlastňovacieho konania až do právoplatnosti skončenia\nvyvlastňovacieho konania je vyvlastňovaný povinný zdržať sa nakladania s vyvlastňovaným\npozemkom alebo s vyvlastňovanou stavbou; právne úkony, ktorými vyvlastňovaný poruší\ntúto povinnosť, sú neplatné. V tomto kontexte je tiež potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že\nnielenže po začatí vyvlastňovacieho konania nemôže vlastník s nehnuteľnosťou nakladať,\nale z praktického hľadiska je vlastník obmedzený aj v užívaní nehnuteľnosti v tom zmysle, že\nz dôvodu očakávaného vyvlastnenia nemôže vlastník na pozemku realizovať žiadne\ninvestície, stavebnú činnosť, prípadne nemá pre vlastníka zmysel pozemok obhospodarovať\na vykonávať na ňom poľnohospodársku činnosť a v konečnom dôsledku je teda vlastník\nobmedzený aj v užívaní pozemku.“.\n34. Vláda zastáva názor, že „priznanie práva predbežnej držby po právoplatnosti\núzemného rozhodnutia a stavebného povolenia a po začatí vyvlastňovacieho konania reálne\npredstavuje oveľa menší zásah do existujúcich práv vlastníka pozemku, ako by tomu bolo,\nak by rozhodnutie o priznaní práva predbežnej držby bolo možné vydať mimo\nprebiehajúceho vyvlastňovacieho konania, voči vlastníkovi, ktorý nijak nie je obmedzený\núzemným rozhodnutím, stavebným povolením a začatým vyvlastňovacím konaním“.\n35. Na tomto základe vláda tvrdí, že „... pri obmedzení vlastníka po vydaní\núzemného rozhodnutia a stavebného povolenia na stavbu diaľnice a po začatí\nvyvlastňovacieho konania je splnený princíp proporcionality za predpokladu, že správny\n\n29\n\norgán posúdi, že verejný záujem na vyvlastnení nehnuteľnosti prevažuje nad ochranou\nvlastníckeho práva vyvlastňovaného. Rovnako je zachovaná aj dikcia ust. čl. 13 ods. 4\nÚstavy, nakoľko na základe predbežnej držby bude pozemok možné užívať len na stanovený\ncieľ, na ktorý bola povolená predbežná držba.“.\n36. Vláda na podporu svojej argumentácie o zlučiteľnosti právnej úpravy inštitútu\npriznania predbežnej držby so základnými právami uvádza, že pri príprave napadnutej\nnovely zákona č. 669/2007 Z. z. vychádzala komparatívne aj z porovnateľnej právnej\núpravy inštitútu predbežnej držby v SRN (konkrétne ide o § 18 f zákona o spolkových\ndiaľniciach). Podľa poznatkov vlády bola táto právna úprava podrobená odbornej analýze\nzameranej na jej zlučiteľnosť so základnými právami garantovanými základným zákonom\nSRN. Ide o analýzu č. WD 3-3000-296/14 vypracovanú oddelením Správy pre oblasť vedy\na zahraničných vzťahov Spolkového snemu SRN (Wissenschaftliche Dienste des Deutschen\nBundestages), z ktorej vyplynulo, že úprava inštitútu priznania predbežnej držby podľa\n§ 18 f zákona o spolkových diaľniciach je plne v súlade s úpravou základných práv\na slobôd, garantovaných v základnom zákone SRN, a neporušuje ani žiadne iné ústavné\nčlánky.\n37. Vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1\nústavy s napadnutým ustanovením B vláda rešpektuje názor skupiny poslancov (bod 113\nnávrhu), podľa ktorého je právo na súdny prieskum „účinné len v prípade, ak úspech\nžalobcu môže privodiť žalobcovi nápravu porušenia jeho základného práva“, zároveň však\nzdôrazňuje, že ústava „negarantuje právo žalobcov, ktorí sa domáhajú ochrany svojich\npráv podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy, na domáhanie sa odkladu vykonateľnosti napadnutého\nrozhodnutia“. Vláda nesúhlasí s názorom navrhovateľov, že „k naplneniu účelu práva na\nsúdnu ochranu môže dôjsť výlučne v prípade, kedy sa žalobca (vlastník vyvlastňovanej\nnehnuteľnosti) bude môcť domáhať odkladu vykonateľnosti rozhodnutia o predbežnej držbe\na rozhodnutiu o vyvlastnení“. Podľa vlády citovaný názor skupiny poslancov „... nemá\noporu v Ústave, nakoľko v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy právo domáhať sa preskúmania\nrozhodnutia orgánu verejnej správy nemusí nevyhnutne zahŕňať aj právo domáhať sa\nodkladného účinku rozhodnutia. Rovnako zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok,\n\n30\n\nna ktorý sa Navrhovatelia odvolávajú, nepriznáva odkladný účinok všetkým druhom\nsprávnych žalôb.“.\n38. Vláda nesúhlasí ani s názorom skupiny poslancov o namietanom nesúlade\nnapadnutého ustanovenia B s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, keďže „Aarhuský dohovor\nv čl. 9 ods. 4 ani v inom jeho článku výslovne nestanovuje povinnosť priznať správnou\nžalobou napadnutému územnému rozhodnutiu alebo stavebnému povoleniu odkladný\núčinok.“.\n39. Vo vzťahu k rozsudkom Súdneho dvora vo veciach C-213/89 a C-432/05,\nna ktoré odkazujú vo svojom návrhu navrhovatelia, vláda uvádza, že sa v nich síce\nkonštatuje, že členom dotknutej verejnosti musí byť zaručená možnosť domáhať sa súdnej\nochrany prostredníctvom predbežného opatrenia, ale „... O nutnosti priznania odkladného\núčinku napadnutým rozhodnutiam v rámci prieskumnej činnosti správneho súdnictva však\nv týchto rozhodnutiach nie je ani zmienka“. Vláda uznáva, že «v rozsudku Súdneho dvora\nEÚ vo veci C- 416/10 sa spomína povinnosť nariadiť neodkladné opatrenie takej povahy,\naby sa predišlo znečisťovaniu, vrátane nariadenia odkladu vykonateľnosti napadnutého\npovolenia. Predmetný rozsudok však vychádza zo smernice Rady 96/61/ES o integrovanej\nprevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia, ktorá sa má vykladať vzhľadom na\njej cieľ, ktorý sleduje dosiahnuť integrovanú prevenciu a kontrolu znečisťovania životného\nprostredia prostredníctvom opatrení zameraných na prevenciu alebo zníženie emisií\nvyplývajúcich z činností uvedených v jej prílohe I do ovzdušia, vody a pôdy s cieľom\ndosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného prostredia.\nV predmetnom rozsudku išlo o napadnutie rozhodnutia, ktorým bolo povolené\nvybudovanie stavby „Pezinok - skládka odpadu“, ktoré malo obrovský vplyv na znečistenie\nživotného prostredia. Je preto zrejmé, že v danom prípade bolo potrebné pripustiť odklad\nvykonateľnosti tohto rozhodnutia, avšak nie každé rozhodnutie má takýto vplyv na\nznečistenie životné prostredia, a preto nie je možné ho aplikovať en bloc na každý skutkový\nstav.».\n\n31\n\n40. Vláda v rámci svojej argumentácie o zlučiteľnosti napadnutej právnej úpravy\ns čl. 9 ods. 4 Aarhuskeho dohovoru tiež uvádza, že «Aarhuský dohovor sa vzťahuje na\npovoľovanie činností, ktoré v právnom poriadku Slovenskej republiky upravuje zákon\nč. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o EIA“). Zákon\nč. 669/2007 Z. z. nijako nebráni podávať akékoľvek opravné opatrenia proti rozhodnutiam\no povolení činností podľa Zákona o EIA, vrátane prípadných správnych žalôb, ktoré môžu\núčastníci konaní podať.».\n41. Aj na základe citovaného vláda zastáva názor, že práva podľa čl. 9 ods. 4\nAarhuského dohovoru nie sú napadnutou právnou úpravou „nijako dotknuté. Zákon\nč. 669/2007 Z. z. upravuje nepriznanie odkladného účinku len v konaní o správnej žalobe\npodanej proti územnému rozhodnutiu na stavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na\nstavbu diaľnice. Tieto rozhodnutia ale môžu byť vydané až po úspešnom procese\nposudzovania vplyvu činnosti na životné prostredie. Aj z tohto dôvodu vláda tvrdí, že zákon\nč. 669/2007 Z. z. nemôže byť v rozpore s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, pretože\núčastníci mali všetky práva napádať povolenie činnosti podľa Zákona o EIA a teda práva\núčastníkov podľa čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru na podávanie opravných prostriedkov\nvrátane predbežných opatrení proti rozhodnutiam o povolení činnosti boli zachované.“.\nIII.3 Vyjadrenie navrhovateľov k stanovisku vlády\n42. Ústavný súd zaslal 16. apríla 2020 stanoviská národnej rady a vlády k návrhu\nna začatie konania právnym zástupcom skupiny poslancov a vyzval ich, aby mu v určenej\nlehote predložili vyjadrenie k nim a zároveň ústavnému súdu oznámili, či v predmetnej veci\nv zmysle § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“) súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.\n43. Na výzvu ústavného súdu reagovali právni zástupcovia skupiny poslancov\npodaním označeným ako „Vyjadrenie navrhovateľov a rozšírenie návrhu“ (ďalej aj\n\n32\n\n„vyjadrenie navrhovateľov“), ktoré bolo doručené ústavnému súdu 15. mája 2020.\nV úvodnej časti svojho vyjadrenia navrhovatelia zdôraznili, že vláda „nerozptýlila žiadne\npochybnosti navrhovateľov o nesúlade napadnutých ustanovení zákona č. 669/2007 Z. z.\ns Ústavou, Dodatkovým protokolom k Dohovoru a Aarhuským dohovorom“, a zároveň\nústavnému súdu oznámili, že „na ústnom pojednávaní vo veci trvajú“. V ďalších častiach\nsvojho vyjadrenia navrhovatelia zaujali postoj k jednotlivým častiam stanoviska vlády.\n44. K časti, v ktorej vláda vo svojom stanovisku vo vzťahu k namietanému nesúladu\nnapadnutých ustanovení A zákona č. 669/2007 Z. z. s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu zdôraznila, že prostredníctvom napadnutej novely, ktorej súčasťou\nje zavedenie inštitútu predbežnej držby vyvlastňovaného pozemku, zákonodarca rešpektoval\nnámietky ústavného súdu vyslovené v náleze PL. ÚS 19/09, navrhovatelia predovšetkým\nuviedli, že „Prijatie napadnutých ustanovení A je nepochopením námietok Ústavného súdu\nz Nálezu PL. ÚS 19/09...“. V nadväznosti na toto tvrdenie navrhovatelia zdôrazňujú, že\nsamotné zavedenie inštitútu predbežnej držby, „... ktorá vylučuje vlastníka z užívania\nnehnuteľnosti, (i) musí sledovať verejný záujem, (ii) tento verejný záujem na predbežnej\ndržbe prevažuje nad súkromným záujmom vlastníka na ochrane jeho práva, (iii) musí byť\nnevyhnutná na dosiahnutie takého verejného záujmu..., a (iv) môže byť nariadená len za\nprimeranú náhradu“, ich námietky neodstraňuje. Podľa navrhovateľov pri rozhodovaní\no predbežnej držbe sa splnenie týchto požiadaviek neskúma, keďže „... Úloha\nvyvlastňovacieho orgánu pri rozhodovaní o návrhu na predbežnú držbu sa... redukuje len\nna vymedzenie rozsahu povolených prác.“. Vo vzťahu k vymedzeniu rozsahu povolených\nprác v rozhodnutí o predbežnej držbe navrhovatelia vo svojom vyjadrení opakujú svoju\nargumentáciu uvedenú už v návrhu na začatie konania, založenú primárne na tvrdení, že\nvymedzenie týchto prác nie je v zákone ustanovené dostatočne určito a predvídateľne, čo\nvytvára „priestor na uplatňovanie svojvôle vyvlastňovacieho orgánu“.\n45. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona č. 669/2007\nZ. z. s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy navrhovatelia vo svojom vyjadrení\ntaktiež konštatujú, že tvrdenie vlády o tom, že zákonom č. 669/2007 Z. z. „... sa nemení\nobsah vlastníckeho práva, ale stanovuje iba postup, ktorým možno zasiahnuť do zákonného\n\n33\n\nobsahu vlastníckeho práva“, je „... prima facie nesprávne a v rozpore so závermi\nÚstavného súdu v Náleze PL. ÚS 19/09“, a odkazujú na svoju argumentáciu uvedenú\nv návrhu na začatie konania.\n46. Vo vzťahu k nesúhlasnému stanovisku vlády k navrhovateľmi namietanému\nnesúladu napadnutých ustanovení A zákona č. 669/2007 Z. z. s čl. 13 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy navrhovatelia vo svojom vyjadrení k stanovisku zdôrazňujú,\nže táto časť argumentácie vlády je „zavádzajúca“, keďže napadnuté ustanovenia A\n„... nikde neukladajú vyvlastňovaciemu orgánu skúmať, či existuje verejný záujem na\npredbežnej držbe (test existencie legitímneho cieľa) a či tento prevažuje nad zachovaním\ndržby nehnuteľnosti v rukách vlastníka až do momentu rozhodnutia o vyvlastnení (test\nproporcionality)“.\n47. Navrhovatelia vo svojom vyjadrení spochybňujú aj argumentáciu vlády\no ústavnej konformnosti inštitútu predbežnej držby, založenú podporne na tvrdení, že\nnapadnutá právna úprava vychádza z porovnateľnej právnej úpravy inštitútu predbežnej\ndržby v SRN (§ 18 f zákona o spolkových diaľniciach), ktorej zlučiteľnosť so základnými\nprávami garantovanými základným zákonom SRN má potvrdzovať analýza vypracovaná\noddelením Správy pre oblasť vedy a zahraničných vzťahov Spolkového snemu SRN (bod\n36 tohto nálezu). Navrhovatelia tvrdia, že v nemeckej úprave obsiahnutej v § 18 f zákona\no spolkových diaľniciach existujú zásadné rozdiely oproti úprave inštitútu predbežnej držby\nv zákone č. 669/2007 Z. z., keďže nemecká úprava „... predpokladá, že\na) príslušný orgán nariadi predbežnú držbu len za predpokladu, že je naliehavé\nokamžité začatie stavebných prác ešte pred vyvlastnením...\nb) príslušný orgán nariadi predbežnú držbu len za podmienky úplného\nodškodnenia..., čo napadnuté ustanovenia A negarantujú...\nc) odvolaniu proti rozhodnutiu o predbežnej držbe je možné priznať odkladný\núčinok.“.\n48. V podstatnej časti svojho vyjadrenia sa navrhovatelia venujú argumentácii\no nesúlade napadnutého ustanovenia B zákona č. 669/2007 Z. z. s čl. 46 ods. 2 ústavy\n\n34\n\nv spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy v nadväznosti na tvrdenie vlády obsiahnuté v jej stanovisku,\npodľa ktorého „Ústava nikde negarantuje právo žalobcov domáhať sa odkladu\nvykonateľnosti napadnutého rozhodnutia“. Navrhovatelia sa s týmto tvrdením nestotožňujú\na zdôrazňujú, že „Ústavou garantované právo domáhať sa preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy na súde, ktoré sa týka základného práva, v sebe zahŕňa\nprávo na poskytnutie účinnej ochrany.“. Na podporu citovaného názoru navrhovatelia\npoukazujú na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nk článku 13 dohovoru (M.S.S. v. Belgicko a Grécko, sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie\nz 21. 1. 2011, § 288; Halford v. Veľká Británia, sťažnosť č. 20605/92, rozhodnutie z 25. 6.\n1997, § 64, McFarlane v. Írsko, sťažnosť č. 31333/06, rozhodnutie z 10. 9. 2010, § 114;\nRiccardi Pizzati v. Taliansko, sťažnosť č. 62361/00, rozhodnutie Veľkej Komory z 29. 3.\n2006, § 38; El-Masri v. „Bývalá Juhoslávska republika Macedónsko“, sťažnosť č. 39630/09,\nrozhodnutie z 13. 12. 2012, § 255; Kudła v. Poľsko, sťažnosť č. 30210/96, rozhodnutie\nz 26. 10. 2000, § 152), ako aj právne názory ústavného súdu vyslovené v náleze\nPL. ÚS 115/2011.\n49. Navrhovatelia vo svojom vyjadrení vyslovujú nesúhlas aj s argumentáciou vlády\nk namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru\na zdôrazňujú, že ak „napadnuté ustanovenie B vylučuje odkladný účinok správnej žaloby,\nvylučuje\n\njediné\n\npredbežné právne\n\nopatrenie,\n\nktoré slovenský\n\nprávny poriadok\n\nzainteresovanej verejnosti poskytoval v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré\npodlieha čl. 6 Aarhuského dohovoru“, a preto „je zjavné, že vylúčenie odkladného účinku\nsprávnej žaloby je v rozpore s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru“. Navrhovatelia nesúhlasia\nani s tvrdením vlády, že Aarhuský dohovor „... sa vzťahuje (len) na povoľovanie činností,\nktoré v právnom poriadku Slovenskej republiky upravuje zákon č. 24/2006 Z. z.\no posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov“, a v tejto súvislosti zdôrazňujú, že ide o nepochopenie\nsystému povoľovania činností, ktoré môžu mať vplyv na životné prostredie. Citovaný\n„Výklad vlády SR v zásade znamená, že ani čl. 6 ani čl. 9 Aarhuského dohovoru sa\nnevzťahujú na povoľovacie konania podľa stavebného zákona, čo je absurdné.“.\nNavrhovatelia v tejto súvislosti poukazujú na príslušnú časť dôvodovej správy k zákonu\n\n35\n\nč. 314/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov\nna životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V relevantnej časti uvedenej\ndôvodovej správy sama vláda (ako navrhovateľ) poukazuje na formálne oznámenie\nEurópskej komisie [list č. C(2013) 1558 final z 21. 3. 2013], z ktorého vyplýva, že\n„Komisia v rámci procesu infringementu proti Slovenskej republike (konanie č. 2013/2034)\nvytýkala najmä nedostatočné prepojenie procesu posudzovania vplyvov navrhovaných\nčinností s následnými povoľovacími procedúrami, pretože sa tak vytvára priestor pre\nnerešpektovanie výsledkov procesu posudzovania vplyvov, ktorým tak nemôže garantovať\nani plné zabezpečenie práv dotknutej verejnosti.“.\nIII.4 Rozšírenie návrhu na začatie konania\n50. Súčasťou vyjadrenia navrhovateľov je aj rozšírenie návrhu na začatie konania.\nNavrhovatelia v tejto súvislosti poznamenávajú, že im to umožňuje § 139 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej aj „CSP“)\nv spojení s § 62 zákona o ústavnom súde, a konštatujú, že to potvrdzuje aj rozhodovacia\nprax ústavného súdu, ktorý „v konaní sp. zn. PL. ÚS 21/2014... pripustil rozšírenie\npôvodného návrhu po jeho prijatí na ďalšie konanie, keď rozhodol v náleze aj o rozšírenom\nnávrhu (a to bez osobitného rozhodovania o prijatí rozšírenia návrhu na ďalšie konanie)“.\nPodporne v prospech rozšírenia návrhu poukazujú navrhovatelia aj na § 89 zákona\no ústavnom súde.\n51. Podstatou rozšírenia návrhu je požiadavka, aby ústavný súd preskúmal napadnuté\nustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 669/2007 Z. z. „... aj z hľadiska jeho súladu s čl. 46 ods. 1\nv spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Podľa argumentácie\nnavrhovateľov vylúčenie odkladného účinku odvolania proti rozhodnutiu vyvlastňovacieho\norgánu o predbežnej držbe, ustanovené v § 8 ods. 5 zákona č. 669/2007 Z. z.,\n„... predstavuje taký zásah do práva na ochranu pred nezákonným rozhodnutím\nvyvlastňovacieho\n\norgánu,\n\nktorý\n\nnespĺňa\n\npodmienku\n\nproporcionality\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk sledovanému cieľu predbežnej držby“. Navrhovatelia v tejto súvislosti uvádzajú, že\n\n36\n\nzákonodarca „Úplným vylúčením odkladného účinku... zrejme sledoval urýchlenú výstavbu\ndiaľnic“, domnievajú sa však, že „... takýto zásah nie je nevyhnutým na dosiahnutie tohto\ncieľa\n\n(ani\n\nna\n\ndosiahnutie\n\núčelu\n\nvyvlastnenia\n\nani\n\nna\n\nurýchlenie\n\nzačatia\n\nprác). ... zákonodarca mohol tento cieľ dosiahnuť aj miernejšími opatreniami, napr. mohol\nvylúčiť možnosť odvolania proti rozhodnutiu o predbežnej držbe, a ponechať len správnu\nžalobu. Tým, že na vlastníka kládol povinnosť podať odvolanie pred tým, ako sa obráti na\nsprávny súd so žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o predbežnej držbe, oddialil\na sťažil (príp. vylúčil) vlastníkovi možnosť domôcť sa účinnej nápravy... Navyše je\npodstatné, že odvolací orgán má v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\nprávomoc rozhodnúť o odvolaní tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdí, zruší a príp. vráti\nvec na ďalšie preskúmanie alebo ho zmení. Z uvedeného výpočtu vyplýva, že odvolací orgán\nnemôže rozhodnúť ani o uložení povinnosti obnoviť pôvodný stav, ani o poskytnutí náhrady\n(kompenzácie), ak pôvodný stav nie je možné obnoviť. To znamená, že dotknutý vlastník de\nfacto nemá účinný prostriedok nápravy. Toto by bolo možné zvrátiť len v prípade, ak by\nodvolanie malo odkladný účinok.“.\n52. Na základe citovanej argumentácie navrhovatelia v záverečnej časti svojho\nvyjadrenia navrhujú, aby ústavný súd nad rámec pôvodného petitu rozhodol tiež o tom, že\n„Ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 669/2007 Z. z.... nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení\ns čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.“.\nIII.5 Neuskutočnenie ústneho pojednávania\n53. Navrhovatelia v návrhu na začatie konania, ako aj v replike trvali na uskutočnení\nústneho pojednávania. Preto ústavný súd nariadil ústne pojednávanie v tejto veci\nna 4. november 2020. Keďže navrhovatelia ústavnému súdu podaním z 30. októbra 2020\noznámili, že súhlasia s upustením od verejného pojednávania, ústavný súd nariadené ústne\npojednávanie zrušil, od ústneho pojednávania upustil a vo veci rozhodol na neverejnom\nzasadnutí pléna.\n\n37\n\nIII.6 Rozhodnutie ústavného súdu o zmene návrhu na začatie konania\n54. Vzhľadom na zmenu návrhu na začatie konania, spočívajúcu v rozšírení návrhu\nna začatie konania, ku ktorému došlo podaním navrhovateľov, doručeným ústavnému súdu\n15. mája 2020 (pozri časť III.4 nálezu), sa ústavný súd skôr, než pristúpil k meritórnemu\nposúdeniu predmetu konania, vysporiadal s otázkou prípustnosti rozšírenia návrhu\nna začatie konania po prijatí návrhu na ďalšie konanie.\n55. Navrhovatelia vyvodzujú prípustnosť rozšírenia návrhu z § 139 CSP v spojení\ns § 62 zákona o ústavnom súde a z § 89 zákona o ústavnom súde, ako aj z postupu\nústavného súdu v konaní sp. zn. PL. ÚS 21/2014.\nPodľa § 139 Civilného sporového poriadku „Žalobca môže počas konania so\nsúhlasom súdu meniť žalobu.“.\nPodľa § 62 zákona o ústavnom súde „Ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej časti\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným\nsúdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.“.\nPodľa § 89 zákona o ústavnom súde „Ak ústavný súd v konaní o súlade právnych\npredpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti\nalebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\ns medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti\nalebo niektorého jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\ns tou istou medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu,\njeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.“.\n56. Pokiaľ ide o samotnú možnosť rozšírenia návrhu na začatie konania, vychádzajúc\nzo závažnosti konania pred ústavným súdom, ako aj zo skutočnosti, že pre iniciovanie\nniektorých druhov konaní pred ústavným súdom právna úprava určuje lehotu, ústavný súd\nprimárne zastáva názor, podľa ktorého je navrhovateľ povinný vymedziť predmet konania\nuž v návrhu na začatie konania (resp. v prípade „časovo limitovaných“ návrhov najneskôr\ndo uplynutia lehoty na podanie návrhu). Vzhľadom na skutočnosť, že každý návrh\n\n38\n\nna začatie konania ústavný súd predbežne prerokuje, pri predbežnom prerokovaní rozhoduje\no prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí (§ 56 zákona o ústavnom súde),\na predbežnému prerokovaniu návrhu (za zákonom stanovených podmienok – pozri § 56\nods. 3 zákona o ústavnom súde) predchádza odstraňovanie prípadných vád návrhu, považuje\nústavný súd za hraničný moment, v ktorom musí byť nad všetky pochybnosti predmet\nkonania „uzavretý“, práve predbežné prejednanie návrhu na začatie konania. Po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie je možné predmet konania „upravovať“ len prostredníctvom\n(čiastočného alebo úplného) späťvzatia návrhu. Preto aj v prípade konania o súlade\nprávnych predpisov ústavný súd dospel k záveru, že okruh právnych predpisov, ktorých\nústavnú konformnosť navrhovateľ atakuje, ako aj okruh právnych predpisov vyššej právnej\nsily, ktoré majú byť takto dotknuté, je navrhovateľ povinný ustáliť v návrhu na začatie\nkonania, poťažne do predbežného prejednania návrhu na začatie konania.\n57. K argumentácii navrhovateľov ustanovením § 89 zákona o ústavnom súde je\npotrebné uviesť, že toto ustanovenie umožňuje ústavnému súdu – v porovnaní s návrhom\nna začatie konania – „rozšíriť“ vyslovenie nesúladu na ďalšie právne predpisy, ich časti\nalebo jednotlivé ustanovenia (teda rozšíriť enumeráciu „porušujúcich“ noriem nižšej právnej\nsily), avšak pri zachovaní referenčných noriem, ktorých porušenie na základe návrhu\nvyslovil (t. j. pri zachovaní okruhu „porušených“ noriem vyššej právnej sily).\nV posudzovanom prípade sa prima facie môže javiť, že rozšírenie návrhu je pre ústavný súd\nlen „nápovedou“ pre vyslovenie nesúladu ďalšej „porušujúcej“ normy (k čomu by ústavný\nsúd skutočne v zmysle argumentovaného mohol pristúpiť aj bez návrhu), avšak nemožno\nopomenúť, že ide zároveň o rozšírenie okruhu „porušených“ noriem (porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy napadnutou novelou navrhovatelia v návrhu prijatom na ďalšie konanie netvrdili), čo\nvylučuje aplikáciu § 89 ústavným súdom. Z tých istých dôvodov neobstojí ani argumentácia\nnavrhovateľov postupom ústavného súdu v konaní sp. zn. PL. ÚS 21/2014 [v tomto prípade\npodaním, nazvaným „rozšírenie návrhu“, ktoré navrhovateľka uskutočnila až po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie, došlo – pri zachovaní výpočtu „porušených“ noriem – len\nk uvedeniu ďalšej potenciálne „porušujúcej“ normy, ktorej súlad s referenčnými normami\nby ústavný súd (ako sa sám v náleze výslovne vyjadril) aj tak v danom konaní preskúmal].\n\n39\n\n58. Z už uvedených dôvodov ústavný súd rozšírenie návrhu nepripustil (bod 1 výroku\ntohto nálezu).\n\nIV.\nZákladné východiská pre meritórne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nIV.1 Relevantná právna úprava\n59. Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení § 2 ods. 4 a 5, § 4 ods. 4, 5, 6 a 7,\n§ 8, § 9 ods. 2 v časti „§ 58 ods. 2, § 60 ods. 2 písm. b)“ a § 9 ods. 4 v časti, v ktorej sa\nv tomto ustanovení používajú slová „rozhodnutie o predbežnej držbe“ (napadnuté\nustanovenia A), ako aj § 9 ods. 4 v časti „V konaní o správnej žalobe podanej proti\nrozhodnutiu o predbežnej držby, rozhodnutiu o vyvlastnení, územnému rozhodnutiu na\nstavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice sa ustanovenia § 185 až\n189 Správneho súdneho poriadku nepoužijú“ (napadnuté ustanovenie B) zákona\nč. 669/2007 Z. z. s v návrhu označenými ustanoveniami ústavy, dodatkového dohovoru\na Aarhuského dohovoru.\n60. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. „Ak stavebník nie je vlastníkom\npozemku, na ktorom sa má uskutočniť stavba diaľnice, alebo nemá k pozemku iné právo,\nk žiadosti o vydanie stavebného povolenia priloží doklady preukazujúce začatie\nvyvlastňovacieho konania podľa všeobecného predpisu o vyvlastnení.4a).“.\n-------------------------------4a)\n\nZákon č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom\n\nobmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov.\n61. Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 669/2007 Z. z. „Ak stavebník nie je vlastníkom stavby,\nktorá má byť pri stavbe diaľnice asanovaná, alebo nemá k stavbe iné právo, k žiadosti\n\n40\n\no vydanie stavebného povolenia priloží doklady preukazujúce začatie vyvlastňovacieho\nkonania podľa všeobecného predpisu o vyvlastnení.“.\n62. Podľa § 4 zákona č. 669/2007 Z. z.\n„... (4) Ak stavebník pred vydaním stavebného povolenia nepreukáže, že je\nvlastníkom pozemku, na ktorom sa má uskutočniť stavba diaľnice, alebo že má k pozemku\niné právo, alebo že je vlastníkom inej ako pozemnej stavby, ktorá má byť pri stavbe diaľnice\nasanovaná, alebo že má k inej ako pozemnej stavbe iné právo, stavebný úrad vydá stavebné\npovolenie, ak bolo začaté vyvlastňovacie konanie podľa všeobecného predpisu\no vyvlastňovaní, ktorého predmetom je vyvlastnenie takéhoto pozemku alebo stavby.\n(5) Na pozemku, ku ktorému stavebník pred vydaním stavebného povolenia podľa\nodseku 4 nenadobudol vlastnícke právo alebo iné právo, môže stavebník uskutočňovať\nstavbu diaľnice podľa stavebného povolenia až po tom, ako sa stane vlastníkom pozemku\nalebo k pozemku nadobudne iné právo, s výnimkou prác v rozsahu vymedzenom\nv rozhodnutí o predbežnej držbe podľa § 8.\n(6) Inú ako pozemnú stavbu, ku ktorej stavebník pred vydaním stavebného povolenia\npodľa odseku 4 nenadobudol vlastnícke právo alebo iné právo, môže stavebník podľa\nstavebného povolenia asanovať až po tom, ako sa stane vlastníkom stavby alebo k stavbe\nnadobudne iné právo, s výnimkou prác v rozsahu vymedzenom v rozhodnutí o predbežnej\ndržbe podľa § 8.\n(7) Lehota na začatie stavby diaľnice4c) na pozemku, ku ktorému stavebník pred\nvydaním stavebného povolenia nenadobudol vlastnícke právo alebo iné právo a ktorý je\npredmetom vyvlastňovacieho konania podľa všeobecného predpisu o vyvlastnení, počas\ntrvania vyvlastňovacieho konania neplynie.“.\n--------------4c) § 67 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v znení zákona č. 237/2000 Z. z.\n63. Podľa § 8 zákona č. 669/2007 Z. z.\n«(1) Ak sa vedie vyvlastňovacie konanie podľa všeobecného predpisu o vyvlastnení,\nmôže vyvlastňovací orgán na návrh vyvlastniteľa vydať rozhodnutie o predbežnej držbe,\nktorým prizná vyvlastniteľovi predbežnú držbu vyvlastňovaného pozemku alebo\n\n41\n\nvyvlastňovanej stavby (ďalej len „predbežná držba“). Predbežnú držbu možno\nvyvlastniteľovi priznať vtedy, ak verejný záujem na dosiahnutí účelu vyvlastnenia prevažuje\nnad zachovaním doterajších práv vyvlastňovaného.\n(2) Návrh na začatie vyvlastňovacieho konania môže obsahovať aj údaj o tom, či\nvyvlastniteľ navrhuje predbežnú držbu; v takom prípade sa v návrhu vymedzia práce, ktoré\nje potrebné na vyvlastňovanom pozemku alebo vyvlastňovanej stavbe (ďalej len\n„vyvlastňovaná nehnuteľnosť“) vykonať. Vyvlastniteľ môže navrhnúť predbežnú držbu aj po\nzačatí vyvlastňovacieho konania. Vyvlastňovací orgán nariadi ústne pojednávanie\nbezodkladne po podaní návrhu.\n(3) Vyvlastňovací orgán vydá rozhodnutie o predbežnej držbe do 15 dní po ústnom\npojednávaní.\n(4) V rozhodnutí o predbežnej držbe vyvlastňovací orgán vymedzí rozsah prác, ktoré\nje vyvlastniteľ oprávnený uskutočniť na vyvlastňovanej nehnuteľnosti. Prácami podľa\npredchádzajúcej vety môžu byť iba práce v súlade so stavebným povolením na stavbu\ndiaľnice, po uskutočnení ktorých je možné navrátiť vyvlastňovanú nehnuteľnosť do\npôvodného stavu. Predbežnú držbu nadobudne vyvlastniteľ v deň určený v rozhodnutí\no predbežnej držbe, nie však skôr ako v deň doručenia rozhodnutia o predbežnej držbe\nvyvlastňovanému.\n(5) Odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnej držbe nemá odkladný účinok.\n(6) Nadobudnutím predbežnej držby má vyvlastniteľ právo držby vyvlastňovanej\nnehnuteľnosti a jej užívania za účelom vykonania prác uvedených v rozhodnutí o predbežnej\ndržbe; na predbežnú držbu sa ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka 1 nepoužije.\nVyvlastniteľ môže navrhnúť zmenu rozsahu prác vymedzeného v rozhodnutí o predbežnej\ndržbe. Na rozhodnutie o zmene rozsahu prác podľa predchádzajúcej vety sa primerane\npoužijú ustanovenia o rozhodovaní o predbežnej držbe s výnimkou ustanovení odseku 8.\nPočas trvania predbežnej držby sa práva z nájomných zmlúv a vecných bremien\nk vyvlastňovanej nehnuteľnosti alebo jej časti neuplatňujú, okrem zákonného vecného\nbremena.\n(7) Ak vyvlastniteľ alebo osoba, ktorá je stavebníkom, alebo osoba, na ktorú boli\nprevedené alebo prešli práva a povinnosti zo stavebného povolenia vydaného pre stavbu\n1\n\nV § 134 Občianskeho zákonníka je upravený inštitút vydržania.\n\n42\n\ndiaľnice, nezačne uskutočňovať práce v súlade s rozhodnutím o predbežnej držbe do\n6 mesiacov odo dňa jej nadobudnutia, alebo ak stavebné povolenie na stavbu diaľnice bolo\nzrušené alebo stratilo platnosť, vyvlastňovací orgán rozhodne na návrh vyvlastňovaného, že\npredbežnú držbu vyvlastňovanej nehnuteľnosti zrušuje. Odvolanie vyvlastniteľa proti\nrozhodnutiu o zrušení predbežnej držby nemá odkladný účinok. Po zrušení predbežnej držby\nje vyvlastniteľ povinný navrátiť vyvlastňovanú nehnuteľnosť do pôvodného stavu a odovzdať\nvyvlastňovanému; tým nie je dotknuté právo vyvlastňovaného na náhradu spôsobenej škody.\n(8) Vyvlastňovaný a oprávnený z vecného bremena, ktorých práva sa nadobudnutím\npredbežnej držby neuplatňujú, majú za čas výkonu predbežnej držby právo na finančnú\nnáhradu. Vyvlastňovanému sa poskytuje finančná náhrada vo výške všeobecnej hodnoty\nnájmu určenej znaleckým posudkom. Oprávnenému z vecného bremena sa poskytuje\nfinančná náhrada vo výške\n\nvšeobecnej hodnoty dočasného obmedzenia práva\n\nzodpovedajúceho vecnému bremenu určenej znaleckým posudkom. O finančnej náhrade\nrozhodne vyvlastňovací orgán samostatným výrokom v rozhodnutí o vyvlastnení. Ak\nvyvlastňovací orgán nerozhodne o vyvlastnení do 1 roka odo dňa doručenia rozhodnutia\no predbežnej držbe vyvlastňovanému alebo oprávnenému z vecného bremena, rozhodne\no finančnej náhrade samostatným rozhodnutím.».\n64. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 669/2007 Z. z. „V konaniach podľa tohto zákona sa\nnepoužijú § 28, § 29 ods. 2, § 59 ods. 3 všeobecného predpisu o správnom konaní a § 58\nods. 2, § 60 ods. 2 písm. b), § 62 ods. 4, § 66 ods. 2 písm. a) a f) stavebného zákona.“.\nZ citovaného § 9 ods. 2 zákona č. 669/2007 Z. z. je teda napadnutá len časť „§ 58\nods. 2, § 60 ods. 2 písm. b)“ [zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom\nporiadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“)].\nPodľa § 58 ods. 2 stavebného zákona „Stavebník musí preukázať, že je vlastníkom\npozemku alebo, že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona 2, ktoré ho\n2\n\nPodľa § 139 ods. 1 stavebného zákona (1) Pod pojmom „iné práva k pozemkom a stavbám“ použitým v spojení\n\n„vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich“ sa podľa povahy prípadu rozumie\na) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo dohody\no budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu,13)\nb) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou,13a)\nc) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov,13b)\n\n43\n\noprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu. Stavebník významnej investície, rýchlostnej\ncesty alebo železničnej cesty preukazuje, že je vlastníkom pozemku alebo, že má k pozemku\niné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona pred vydaním stavebného povolenia. To neplatí\nak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po právoplatnosti územného\nrozhodnutia nedošlo k zmene.“.\nPodľa § 60 ods. 2 písm. b) stavebného zákona „Stavebný úrad zastaví konanie, ak\nstavebník... b) nepreukázal požadované náležitosti žiadosti o stavebné povolenie podľa § 58\nods. 2 a 4.“.\n65. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. „V konaní o správnej žalobe podanej\nproti rozhodnutiu o predbežnej držbe, rozhodnutiu o vyvlastnení, územnému rozhodnutiu na\nstavbu diaľnice alebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice sa ustanovenia § 185 až\n189 Správneho súdneho poriadku nepoužijú. Kasačná sťažnosť podaná proti rozhodnutiu\nkrajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu\no predbežnej držbe, rozhodnutiu o vyvlastnení, územnému rozhodnutiu na stavbu diaľnice\nalebo stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice má odkladný účinok; ustanovenia § 446\nods. 1 a § 447 ods. 1 Správneho súdneho poriadku sa nepoužijú.“.\n66. Z citovaného § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. je napadnutá celá prvá veta\na z druhej vety len slová „rozhodnutiu o predbežnej držbe“. V prvej vete § 9 ods. 4 zákona\nč. 669/2007 Z. z. sa nachádzajú aj slová „§ 185 až § 189 Správneho súdneho poriadku“.\nPodľa § 185 Správneho súdneho poriadku\n„Správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať\nsprávnej žalobe odkladný účinok,\na) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého\nrozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila\nzávažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom\nprostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je\nv rozpore s verejným záujmom,\nd) užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej zmluvy, z ktorej vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej\nzmenu.13c)\n\n44\n\nb) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej\nsprávy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať\nvážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie\nodkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie.“.\nPodľa § 186 Správneho súdneho poriadku\n„(1) Nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe\nrozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia\norgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy a takéto rozhodnutie alebo\nopatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí orgánov\nverejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.\n(2) Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci\nsamej.“.\nPodľa § 187 Správneho súdneho poriadku\n„(1) Ak správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a),\nje povinný o nej rozhodnúť do šiestich mesiacov od vydania uznesenia o priznaní\nodkladného účinku.\n(2) Ak správny súd priznal žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. b), je povinný\npodať na Súdny dvor Európskej únie návrh týkajúci sa platnosti právne záväzného aktu\nEurópskej únie, ak takýto návrh ešte nebol podaný.\n(3) O návrhu žalobcu podľa § 185 rozhodne správny súd do 30 dní od doručenia\nvyjadrenia žalovaného k tomuto návrhu, prípadne administratívnych spisov, ak bol návrh\npodaný súčasne so správnou žalobou.“.\nPodľa § 188 Správneho súdneho poriadku „Ak správny súd návrhu žalobcu\nnevyhovie, uznesením ho zamietne.“.\nPodľa § 189 Správneho súdneho poriadku „Uznesenie o priznaní odkladného účinku\nmôže správny súd i bez návrhu uznesením zrušiť, ak sa v priebehu konania ukáže, že na\npriznanie odkladného účinku neboli dané dôvody alebo tie medzičasom odpadli.“.\n67. Skupina poslancov namieta, že napadnuté ustanovenia zákona č. 669/2007 Z. z.\nnie sú v súlade s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, s čl. 13 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy, s čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1\n\n45\n\nústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“), ako aj s čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy Slovenskej\nrepubliky, s čl. 1 dodatkového protokolu a s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za\nprimeranú náhradu.“.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu:\n„Ochrana majetku\nKaždá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.\nNikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré\nustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n\n46\n\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za\nnevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili\nplatenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“\n68. Skupina poslancov namieta nesúlad napadnutých ustanovení B len s čl. 9 ods. 4\nAarhuského dohovoru, ktorý je však organicky prepojený s ostatnými odsekmi čl. 9 tohto\ndohovoru označeného nadpisom „Prístup k spravodlivosti,“ a preto ústavný súd považuje\nza potrebné poukázať na celý text čl. 9 Aarhuského dohovoru.\nČlánok 9 Aarhuského dohovoru znie:\n„1. Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby každý, kto sa\ndomnieva, že jeho žiadosť o informácie na základe článku 4 nebola zohľadnená, bola\nneoprávnene zamietnutá, či už čiastočne alebo úplne, neprimerane zodpovedaná alebo sa\ns ňou nenaložilo tak, ako sa malo v súlade s ustanoveniami uvedeného článku, mal prístup\nk procesu preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom\nustanoveným zákonom.\nV tých prípadoch, keď Strana umožní takéto opravné prostriedky pred súdom,\nzabezpečí, aby táto osoba mala tiež prístup k rýchlemu konaniu ustanovenému zákonom,\na to bezodplatne alebo za nízky poplatok, k novému prejednaniu pred orgánom verejnej\nmoci alebo preskúmaniu pred nezávislým a nestranným orgánom iným ako súd.\nKonečné rozhodnutia podľa odseku 1 sú záväzné pre orgán verejnej moci, ktorý má\ninformácie. Ak je prístup k informáciám podľa tohto odseku zamietnutý, zdôvodnenie sa\nuvedie vždy písomne.\n2. Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia\nzainteresovanej verejnosti\na) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,\nb) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany\nupravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu\npreskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na\nzáklade zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,\núkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených\n\n47\n\nvnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným\nrelevantným ustanoveniam tohto dohovoru.\nO tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté\nv súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej\nverejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na\ntento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené\nv článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú\npovažované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).\nUstanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym\norgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred\nsúdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.\n3. Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1\na 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve,\nak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu\numožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,\nktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.\n4. Navyše bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené\nv odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane predbežných\nprávnych opatrení, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie\nnedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané\npísomne. Rozhodnutia súdov, a kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne\nprístupné.\n5. S cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku každá Strana zabezpečí, aby\nbola verejnosť informovaná o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu, a zváži\nvytvorenie vhodných podporných mechanizmov s cieľom odstrániť alebo znížiť finančné\na iné bariéry v prístupe k spravodlivosti.“\n\n48\n\nIV.2 Poznatky o aplikácii napadnutých ustanovení zákona č. 669/2007 Z. z.\nv praxi\n69. Napadnutá časť novely zákona č. 669/2007 Z. z. nadobudla účinnosť 2. júna\n2017, t. j. je účinná viac ako 3 roky. Preto ústavný súd pri príprave rozhodnutia vo veci\nsamej považoval za potrebné zistiť poznatky o uplatňovaní napadnutých ustanovení zákona\nč. 669/2007 Z. z. v aplikačnej praxi. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že rovnako\npostupoval aj v konaní vedenom pod PL. ÚS 19/09 (pozri body 11 až 18 a bod 43 nálezu\nPL. ÚS 19/09). Na účely zistenia poznatkov o aplikácii napadnutých ustanovení zákona\nč. 669/2007 Z. z. sa ústavný súd listami z 9. decembra 2019 obrátil na Národnú diaľničnú\nspoločnosť, a. s. (ďalej len „NDS“), krajské súdy a Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“), aby mu oznámili v listoch označené informácie.\nOd NDS ústavný súd žiadal, aby ho informovala o tom,\na) koľko rozhodnutí o priznaní predbežnej držby (§ 8 ods. 1 zákona) bolo vydaných\nod nadobudnutia účinnosti napadnutej novely zákona č. 669/2007 Z. z.,\nb) proti koľkým rozhodnutiam o priznaní predbežnej držby boli využité opravné\nprostriedky a s akým výsledkom,\nc) koľko sporov, čo sa týka prípadného porušenia rozsahu prác, vymedzených\nv rozhodnutí o predbežnej držbe (§ 8 ods. 4 zákona), bolo proti vyvlastniteľovi iniciovaných\n(od 2. júna 2017), akým spôsobom boli skončené a v prípade meritórneho rozhodnutia súdu\ns akým výsledkom.\nNDS na výzvu ústavného súdu v odpovedi zo 6. februára 2020 uviedla, že podľa jej\npoznatkov v období od 2. júna 2017 do 31. decembra 2019\na) bolo vydaných celkom 17 rozhodnutí príslušného správneho orgánu o priznaní\npredbežnej držby podľa § 8 ods. 1 zákona č. 669/2007 Z. z., pričom všetky sú už\nprávoplatné,\nb) vo vzťahu k 17 rozhodnutiam príslušného správneho orgánu o priznaní predbežnej\ndražby bolo podaných 16 odvolaní, pričom v každom z týchto prípadov bolo odvolanie\nodvolacím správnym orgánom zamietnuté, t. j. bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu,\n\n49\n\nc) nebolo začaté ani jedno súdne konanie vo veci sporu ohľadom porušenia rozsahu\nprác vymedzených v rozhodnutí o predbežnej držbe.\n70. Od krajských súdov ústavný súd žiadal informáciu o tom, koľko správnych žalôb\nbolo podaných proti rozhodnutiu vyvlastňovacieho (správneho) orgánu podľa § 8 ods. 1\nzákona č. 669/2007 Z. z. Z odpovedí krajských súdov vyplynulo, že proti rozhodnutiu\nvyvlastňovacieho (správneho) orgánu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 669/2007 Z. z. bolo spolu\npodaných deväť správnych žalôb (osem Krajskému súdu v Bratislave a jedna Krajskému\nsúdu v Banskej Bystrici), pričom súdne konanie o ani jednej z týchto správnych žalôb\nnebolo dosiaľ ukončené. Krajskému súdu v Trnave, Krajskému súdu v Nitre, Krajskému\nsúdu v Trenčíne, Krajskému súdu v Žiline, Krajskému súdu v Košiciach a ani Krajskému\nsúdu v Prešove nebola podaná žiadna správna žaloba proti rozhodnutiu vyvlastňovacieho\n(správneho) orgánu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 669/2007 Z. z.\n71. Súčasne od najvyššieho súdu ústavný súd žiadal informáciu o tom, koľko bolo\npodaných kasačných sťažností najvyššiemu súdu ako kasačnému súdu proti rozhodnutiam\nkrajských súdov o správnej žalobe smerujúcej proti rozhodnutiam vyvlastňovacieho orgánu\no priznaní predbežnej držby podľa § 8 ods. 1 zákona č. 669/2007 Z. z. Predseda správneho\nkolégia najvyššieho súdu v odpovedi na žiadosť ústavného súdu uviedol, že „Kasačnému\nsúdu nie je známe, že by boli ohľadne uvedeného predmetu konania vedené správne súdne\nkonania...“.\n72. Ústavný súd vyzval na predloženie informácií o právnych sporoch, súvisiacich\ns aplikáciou napadnutej právnej úpravy v praxi, aj právnych zástupcov skupiny poslancov,\nktorí však na výzvu ústavného súdu nereagovali.\n73. Pre úplnosť ústavný dodáva, že 13. augusta 2019 mu bol doručený list\nadvokátskej kancelárie PROVENTUS advokáti s. r. o., ktorým tento subjekt v pozícii\namicus curiae oboznamuje ústavný súd s negatívnymi skúsenosťami svojho klienta\n(v postavení vyvlastňovaného subjektu) s aplikáciou ustanovení napadnutej novely\nv konkrétnych administratívnych konaniach. Obsahom podania sú tvrdenia o údajnej\n\n50\n\nnesprávnej aplikácii napadnutých noriem, týkajúcich sa predbežnej držby, vyvlastňovacím\norgánom a hodnotenie inštitútu predbežnej držby ako takého. Podanie neobsahuje\ninformácie o prípadnej realizovanej procesnej obrane proti tvrdenému nesprávnemu postupu\nvyvlastňovacieho orgánu a o jej efektívnosti.\nV. Kľúčové námietky skupiny poslancov\n74. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok skupiny poslancov, na ktorých\nposlanci zakladajú svoj názor o neústavnosti napadnutej novely (body 4 až 14 tohto nálezu),\nmožno ich kľúčové námietky rozdeliť do dvoch častí:\na) námietky proti inštitútu predbežnej držby, prostredníctvom ktorého môže\nvyvlastňovací (správny) orgán priznať vyvlastniteľovi predbežnú držbu vyvlastňovaného\npozemku alebo vyvlastňovanej stavby. Ide o inštitút, ktorý je upravený v § 8 tohto zákona\n(ten je návrhom skupiny poslancov napadnutý ako celok, pozn.), pričom s jeho úpravou\na aplikáciou súvisia aj ďalšie napadnuté ustanovenia A [t. j. § 2 ods. 4 a 5, § 4 ods. 4, 5, 6\na 7, § 9 ods. 2 v časti „§ 58 ods. 2, § 60 ods. 2 písm. b)“ a § 9 ods. 4 v časti, v ktorej sa\nv tomto ustanovení používajú slová „rozhodnutie o predbežnej držbe“, zákona č. 669/2007\nZ. z.],\nb) námietky proti § 9 ods. 4 prvej vete tohto zákona (napadnuté ustanovenie B),\nktorých podstatou je vylúčenie odkladného účinku správnej žaloby proti rozhodnutiam\nsprávneho orgánu, vydaným podľa zákona č. 669/2007 Z. z.\n75. V rámci námietok proti inštitútu predbežnej držby skupina poslancov\npredovšetkým namieta, že prostredníctvom tohto inštitútu sa stavebníkovi (vyvlastniteľovi)\numožňujú stavebné a asanačné práce na cudzích pozemkoch a cudzích stavbách bez ich\nformálneho vyvlastnenia, čo spôsobuje vylúčenie vlastníkov týchto pozemkov a stavieb\nz reálneho výkonu ich vlastníckych oprávnení a vytvára na nich neprimeraný (ústavne\nneakceptovateľný) nátlak, ktorý ich núti k odpredaju dotknutých pozemkov a stavieb\npodliehajúcich asanácii. Na tomto tvrdení podľa navrhovateľov nič nemení skutočnosť, že\nvyvlastňovací orgán je povinný v rozhodnutí o predbežnej držbe vymedziť rozsah prác tak,\naby po ich uskutočnení bolo možné vyvlastňovanú nehnuteľnosť navrátiť do pôvodného\n\n51\n\nstavu. Podľa skupiny poslancov je totiž zákonom ustanovené obmedzenie stavebných prác\nneurčité a vágne a pri niektorých druhoch pozemkov, a zvlášť stavbách podliehajúcich\nasanácii z povahy veci vylúčené. Podľa názoru skupiny poslancov napadnuté ustanovenia,\ntýkajúce sa inštitútu predbežnej držby, nespĺňajú ústavné podmienky núteného obmedzenia\nvlastníckeho práva, a preto sú v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n76. Skupina poslancov ďalej tvrdí, že pozemky, na ktorých sa má uskutočňovať\nvýstavba diaľnic podľa zákona č. 669/2007 Z. z., a stavby, určené na asanovanie pri takejto\nvýstavbe, sú druhovo rovnakou vecou, ako iné pozemky a stavby, ktoré sa majú\nvyvlastňovať podľa všeobecných predpisov o vyvlastnení, pričom rozdielny rozsah ich\nochrany, vyplývajúci z napadnutých ustanovení A, diskriminuje vlastníkov týchto\npozemkov a stavieb. Dôsledkom tejto diskriminácie je podľa skupiny poslancov nesúlad\nnapadnutých ustanovení A s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.\n77. Podľa názoru skupiny poslancov po vydaní stavebného povolenia a rozhodnutia\no predbežnej držbe bude mať vlastníctvo pozemkov, na ktorých sa má uskutočňovať\nvýstavba diaľnic, a vlastníctvo stavieb určených na asanáciu len iluzórny charakter, pričom\nv týchto prípadoch ide o zásah do podstaty základného práva na ochranu vlastníctva. Preto\nsú napadnuté ustanovenia aj v nesúlade s čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.\n78. Podstatou námietok proti napadnutému ustanoveniu B je nedostatočná súdna\na iná právna ochrana vlastníkov pozemkov a stavieb, ktoré majú byť dotknuté výstavbou\ndiaľnic, a zainteresovanej verejnosti proti rozhodnutiam príslušných správnych orgánov,\nvydaným podľa zákona č. 669/2007 Z. z. z dôvodu, že predmetné ustanovenie ex lege\nvylučuje možnosť priznania odkladného účinku správnym žalobám, smerujúcim proti\ntakýmto rozhodnutiam. V prípade územného rozhodnutia na stavbu diaľnice a stavebného\npovolenia na stavbu diaľnice má byť prvá veta napadnutého ustanovenia v rozpore s čl. 9\nods. 4 Aarhuského dohovoru. V prípade rozhodnutia o predbežnej držbe a rozhodnutia\no vyvlastnení má byť prvá veta napadnutého ustanovenia v rozpore s čl. 46 ods. 2 v spojení\ns čl. 20 ods. 1 ústavy.\n\n52\n\nVI.\nAnalýza kľúčových námietok skupiny poslancov a závery ústavného súdu\nVI.1 Vývoj právnej úpravy výstavby diaľnic v Slovenskej republike\n79. Ústavný súd si uvedomuje zásadný spoločenský význam výstavby diaľničnej\nsiete v Slovenskej republike ako jedného z kľúčových komponentov infraštruktúry, ktorý\nmôže výrazne napomôcť efektívnejšiemu fungovaniu sociálno-ekonomického systému.\nÚstavný súd si je vedomý tiež toho, že jedným z nezanedbateľných problémov súvisiacich\ns úsilím verejnej moci urýchliť výstavbu diaľnic je vyvlastňovanie pozemkov, resp.\nusporiadanie právnych vzťahov k pozemkom, na ktorých sa má uskutočňovať výstavba\ndiaľnic. Tento problém výrazne znásobuje skutočnosť, že pre územie Slovenskej republiky\nje typické (historicky zdedené) výrazné rozdrobenie vlastníctva k pôde na množstvo\n„malých“ a „stredných“ vlastníkov, ktoré v súvislosti s dedičskými vzťahmi narastá.\nZa týchto okolností ústavný súd „rozumie“ úsiliu najvyšších orgánov zákonodarnej\na výkonnej moci hľadať efektívne legislatívne riešenia, ktoré by uľahčili získavanie\npozemkov na účely výstavby diaľnic.\n80. Vzhľadom na svoju kľúčovú ústavnú funkciu nezávislého súdneho orgánu\nochrany ústavnosti však ústavný súd musí primárne dohliadať na to, aby zvolené\nlegislatívne riešenia boli z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, t. j. aby\nakceptovali a zohľadňovali ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách garantované práva vlastníkov pozemkov, cez územie ktorých je\nplánovaná výstavba diaľnic.\n81. Pre v zásade všetky doterajšie legislatívne úpravy, týkajúce sa výstavby diaľnic\na rýchlostných komunikácií, ktoré sa v ostatných desaťročiach uplatňovali v Slovenskej\nrepublike, bolo celkom prirodzene charakteristické určité napätie medzi záujmom verejnej\nmoci urýchliť túto výstavbu, a záujmami individuálnych vlastníkov dotknutých pozemkov,\nt. j. v danom prípade nepochybne išlo a ide o konflikt medzi verejným záujmom\na súkromnými záujmami. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné akcentovať\n\n53\n\nsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého rovnováha verejného a súkromného záujmu je\ndôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia akéhokoľvek základného práva\na slobody (napr. PL. ÚS 7/96, II. ÚS 28/96, III. ÚS 169/03, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06\natď.). Ide o právny názor, ktorý sa vzťahuje na všetky základné práva a slobody, upravené\nv druhej hlave ústavy, ako aj ľudské práva a základné slobody, vyplývajúce z kvalifikovanej\nmedzinárodnej zmluvy, t. j. aj na základné práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy\na práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\n82. Všeobecná právna úprava územného, stavebného a vyvlastňovacieho konania je\nobsiahnutá v stavebnom zákone, ktorého viaceré zmeny, uskutočnené v ostatnom období,\ntaktiež sledovali cieľ vytvoriť vhodné legislatívne prostredie pre výstavbu cestnej siete,\nvrátane výstavby diaľnic (podrobne o tom pozri nález PL. ÚS 19/09; bod 42). K zákonom,\nktoré upravujú (aj) niektoré segmenty výstavby diaľnic, rýchlostných ciest a iných\npozemných komunikácií v rovine lex generalis patrí aj zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných\nkomunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Verejný záujem, sledujúci\nurýchlenie výstavby diaľnic, si ale vyžiadal aj prijatie špeciálnej zákonnej úpravy,\nregulujúcej výstavbu diaľnic.\n83. V poradí prvým lex specialis upravujúcim výstavbu diaľnic je zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy\nvýstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 129/1996 Z. z.“), ktorého účelom bolo upraviť „opatrenia na urýchlenie\nmajetkovoprávneho vyporiadania a na prípravu výstavby diaľnic a ciest pre motorové\nvozidlá...“ (§ 1 ods. 1 tohto zákona). Zákon č. 129/1996 Z. z. zjednodušil niektoré\nprocedúry, smerujúce k výstavbe diaľnic, ale rešpektoval štandardnú ochranu vlastníckeho\npráva, vrátane povinnosti realizovať formálne vyvlastnenie pred začatím výstavby (pozri § 8\nzákona č. 129/1996 Z. z.).\n84. Úsilie o radikálnejší odklon od štandardnej úpravy vyvlastňovacieho konania,\nsmerujúceho k vyvlastňovaniu pozemkov na účely výstavby diaľnic, je spojené s rokom\n2007, keď bol najprv do vlády predložený návrh zákona o niektorých opatreniach,\n\n54\n\ntýkajúcich sa prípravy strategických stavieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(č. materiálu UV-11933/2007). Podstatou tohto návrhu bolo umožniť vláde, aby uznesením\nrozhodovala, že stavba diaľnic a iných strategických stavieb je verejným záujmom, pričom\ntakto určený verejný záujem by sa už nemusel preukazovať vo vyvlastňovacom konaní.\nRokovanie o návrhu zákona bolo však 22. augusta 2007 prerušené (a to aj z dôvodu\nústavných výhrad proti navrhovanému riešeniu).\n85. Dňa 11. decembra 2007 schválila národná rada zákon č. 669/2007 Z. z.\no jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest\npre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995\nZ. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Zákon\no jednorazových mimoriadnych opatreniach bol dosiaľ šesťkrát novelizovaný. V poradí\ndruhou novelizáciou zákona č. 669/2007 Z. z., vykonanou zákonom č. 540/2008 Z. z., sa\nustanovilo, že na pozemok, na ktorom sa má uskutočniť stavba diaľnice alebo cesty\npre motorové vozidlá, vzniká zo zákona predkupné právo štátu dňom právoplatnosti\núzemného rozhodnutia. Touto novelizáciou bolo zavedené aj vyplatenie náhrady za výkup\npozemku alebo stavby vo výške 1,2-násobku náhrady v peniazoch za ich vyvlastnenie podľa\npríslušných ustanovení stavebného zákona. Zároveň sa zákonom č. 540/2008 Z. z. (aj\nv spojení s prvou novelizáciou zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach\nvykonanej zákonom č. 86/2008 Z. z.) podstatne rozšírilo pôvodné znenie prílohy tohto\nzákona (príloha obsahuje zoznam diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, na ktoré sa môže\nzákon č. 669/2007 Z. z. aplikovať, pozn.), a to tak, že v novelizovanej podobe zahŕňa\nv podstate všetky diaľnice, ktorých výstavba v Slovenskej republike je dlhodobo plánovaná\na v súčasnosti aj uskutočňovaná.\n86. V znení prvých dvoch novelizácií bol zákon o jednorazových mimoriadnych\nopatreniach napadnutý návrhom skupiny 36 poslancov národnej rady na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Skupina 36 poslancov národnej rady v tomto návrhu\nnamietala nesúlad ustanovení § 2 ods. 1 písm. a) v časti slov ,,alebo či bol urobený úkon na\njeho získanie“, § 2 ods. 2 písm. a) v časti slov ,,inak doklady“ a § 2 ods. 2 písm. a) prvého\nbodu a druhého bodu zákona č. 669/2007 Z. z. s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1,\n\n55\n\ns čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1, s čl. 20 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového\nprotokolu. O návrhu skupiny 36 poslancov národnej rady ústavný súd rozhodol nálezom\nsp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. januára 2011, ktorým tomuto návrhu v plnom rozsahu vyhovel.\nNález sp. zn. PL. ÚS 19/09 bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\npod č. 235/2011 Z. z.\n87. V poradí treťou, štvrtou a piatou novelizáciou zákona č. 669/2007 Z. z. (išlo\no novelizácie vykonané zákonmi č. 70/2112 Z. z., č. 368/2012 Z. z. a č. 282/2015 Z. z.,\npozn.) došlo síce k zmenám jeho viacerých ustanovení, ale žiadne z týchto ustanovení nie je\nnapadnuté návrhom skupiny poslancov, a preto ich možno na účely tohto konania\npovažovať za irelevantné. Všetky ustanovenia zákona o jednorazových mimoriadnych\nopatreniach, ktoré sú napadnuté návrhom skupiny poslancov, sa súčasťou tohto zákona stali\nna základe v poradí šiestej novelizácie, vykonanej zákonom č. 139/2017 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach\nv príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny\nzákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, t. j. napadnutou novelou\nzákona č. 669/2007 Z. z.\nVI.2 Porovnanie námietok skupiny poslancov s námietkami uplatnenými\nv konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09\n88. Z doteraz uvedeného vyplýva, že ústavný súd sa už v konaní vedenom pod sp. zn.\nPL. ÚS 19/09 zaoberal ústavnou konformitou niektorých ustanovení zákona č. 669/2007\nZ. z. v znení jeho prvej a druhej novelizácie (bod 86 tohto nálezu). Medzi obsahom\nnámietok proti zákonu č. 669/2007 Z. z., ktoré boli uplatnené v konaní vedenom pod sp. zn.\nPL. ÚS 19/09 a obsahom námietok, ktoré sú uplatnené v tomto konaní, existujú významné\nrozdiely. Napriek tomu ústavný súd považuje za užitočné aspoň rámcovo analyzovať\nnámietky, uplatnené v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09, a spôsob, ako sa s nimi\nústavný súd vysporiadal v náleze PL. ÚS 19/09, a to predovšetkým z dôvodu rešpektu\nk princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu.\n\n56\n\nRešpekt k princípu právnej istoty vedie ústavný súd v prvom rade k rešpektu k svojej\ndoterajšej judikatúre, ktorú síce môže svojím následným rozhodnutím prelomiť, ale len\nvo výnimočných a dostatočne odôvodnených prípadoch, pričom je povinný na prelomenie\nsvojich doterajších právnych názorov vo svojich rozhodnutiach výslovne upozorniť.\nV náleze PL. ÚS 19/09 ústavný súd vyslovil viacero právnych názorov, ktoré sú\naplikovateľné aj v tomto konaní, a to buď v plnom rozsahu, alebo po ich prípadnom\ndoplnení, resp. precizovaní. Ústavný súd však nemôže a priori vylúčiť potenciálnu potrebu\nprehodnotiť už vyslovené právne názory, a príp. aj potrebu ich vylúčenia či prelomenia\ns ohľadom na ústavné výhrady skupiny poslancov, uplatňované proti platnému a účinnému\nzneniu zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach.\n89. Kľúčové námietky skupiny 36 poslancov národnej rady, uplatnené v konaní\nvedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09, sú koncentrovane vyjadrené v bode 47 nálezu sp. zn.\nPL. ÚS 19/09, ktorý znie takto:\n„Navrhovatelia\n\npovažujú\n\nnapadnuté\n\nustanovenia\n\nzákona\n\no\n\njednorazových\n\nmimoriadnych opatreniach za nesúladné s ústavou, pretože podľa ich presvedčenia\nporušujú princíp rovnosti zákonného obsahu vlastníckeho práva, keďže vlastníci dotknutých\npozemkov sú znevýhodnení oproti iným vlastníkom pozemkov. Napadnutá právna úprava\npodľa navrhovateľov ďalej umožňuje vyvlastnenie de facto v intenzite, ktorá narúša\npodstatu práva na vlastníctvo. Napadnuté ustanovenia umožňujú vznik situácie, keď\nvlastníci síce ostávajú formálne naďalej vlastníkmi nehnuteľnosti, ale fakticky nemôžu\nrealizovať tradičné komponenty vlastníckeho práva. Navrhovatelia tiež poukazujú na to, že\nvýstavba diaľnic z hľadiska stavebného má taký charakter, ktorý vytvára nezvratnú situáciu\na v podstate vylučuje restitutio in integrum. To znamená taktiež sťaženie situácie tým\norgánom verejnej moci, ktoré rozhodujú v stavebnom konaní. Vlastníci, ktorí sú priamo\ndotknutí napadnutými ustanoveniami, sa takto stávajú nositeľmi len nominálneho\nvlastníckeho práva. Napokon, právna úprava uvedenými spôsobmi vytvára nátlak na\nvšetkých vlastníkov, aby vychádzali v ústrety stavebníkovi.“\n90. Z porovnania kľúčových námietok, uplatnených v konaní vedenom pod sp. zn.\nPL. ÚS 19/09, a v tomto konaní vyplýva, že sú v zásade zhodné\n\n57\n\na) v časti, v ktorej navrhovatelia namietajú diskrimináciu vlastníkov pozemkov\na stavieb, ktoré podliehajú režimu zákona č. 669/2007 Z. z. oproti vlastníkom iných\npozemkov a stavieb, ku ktorých vyvlastneniu môže dôjsť len po splnení podmienok, ktoré\npredpokladá všeobecná úprava vyvlastňovacieho konania, obsiahnutá v stavebnom zákone,\nb) v časti, v ktorej navrhovatelia namietajú, že došlo k zásahu do podstaty\nzákladného práva na vlastníctvo, keďže napadnuté právne úpravy (v oboch konaniach)\numožňujú vyvlastnenie de facto, príp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva (v tomto\nkonaní), v dôsledku ktorého sa kľúčové komponenty vlastníckeho práva dostávajú\ndo polohy iluzórnych práv,\nc) v časti, v ktorej navrhovatelia namietajú, že aplikácia napadnutých ustanovení\nvytvára nezvratnú situáciu, t. j. vylučuje obnovenie pôvodného stavu dotknutých pozemkov\na stavieb, aj keď v tomto konaní skupina poslancov pripúšťa, že k obnoveniu pôvodného\nstavu síce môže dôjsť, ale „... len s nepomernými ťažkosťami“,\nd) v časti, v ktorej navrhovatelia tvrdia, že napadnuté ustanovenia zákona\nč. 669/2007 Z. z. vytvárajú ústavne neakceptovateľný nátlak na vlastníkov dotknutých\npozemkov a stavieb, aby vyšli v ústrety stavebníkovi a dobrovoľne odpredali svoje\nnehnuteľnosti, a\ne) v konštatácii, že napadnuté ustanovenia umožňujú realizovať výstavbu diaľnice\nna cudzej nehnuteľnosti bez toho, aby stavebník musel v stavebnom konaní preukazovať\nvlastnícke alebo iné právo k pozemku, resp. stavbe.\n91. Vychádzajúc z popisu a porovnania námietok navrhovateľov vo veci vedenej\npod sp. zn. PL. ÚS 19/09 a vo veci, o ktorej sa rozhoduje v tomto konaní, ústavný súd\nkonštatuje, že zásadný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že ustanovenia, napadnuté\nv konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09, umožňovali stavebníkovi realizovať výstavbu\ndiaľnice na cudzej nehnuteľnosti bez akéhokoľvek hmotnoprávneho titulu, zatiaľ čo\nz ustanovení zákona č. 669/2007 Z. z., ktoré sú napadnuté v tomto konaní, vyplýva, že\nfunkciu (dočasného) hmotnoprávneho titulu má plniť inštitút predbežnej držby. Je zjavné,\nže zákonodarca sa pokúsil zhojiť ústavné výhrady ústavného súdu, vyslovené v náleze sp.\nzn. PL. ÚS 19/09, inštitútom predbežnej držby. Z uvedeného zároveň vyplýva, že jednou\nz kľúčových úloh ústavného súdu v tomto konaní je zaujať postoj k tomu, či možno\n\n58\n\nrealizáciu výstavby diaľnic na cudzích nehnuteľnostiach podľa podmienok, ustanovených\nv zákone č. 669/2007 Z. z., považovať za ústavne konformnú práve vďaka zavedeniu\ninštitútu predbežnej držby.\n92. Súčasťou nálezu sp. zn. PL. ÚS 19/09 bola aj komparatívna analýza vybraných\nzahraničných právnych úprav, ktorých účelom bolo (je) urýchlenie, resp. zjednodušenie\nvýstavby diaľnic alebo iných významných investícií, ako aj analýza relevantnej judikatúry\nESĽP, prostredníctvom ktorej ESĽP zaujal postoj ku konformnosti niektorých\nporovnávaných zahraničných úprav s čl. 1 dodatkového protokolu, príp. s inými\nustanoveniami dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že komparatívna analýza, vykonaná\nv konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09, je v plnom rozsahu využiteľná aj v tomto\nkonaní, a preto na účely tohto konania je možné na ňu odkázať (body 20 až 35 nálezu\nPL. ÚS 19/09).\n93. Zovšeobecňujúc závery uvedenej komparatívnej analýzy, ústavný súd konštatuje\nnasledujúce:\na) v každom z porovnávaných štátov (Taliansko, Česká republika, Rakúsko,\nChorvátsko, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko) existuje zákonná úprava, prostredníctvom\nktorej sa v prípade výstavby diaľnic alebo pri uskutočňovaní iných významných verejných\ninvestícií zjednodušuje (urýchľuje) vyvlastňovacie konanie, pričom vo väčšine z týchto\nštátov (Taliansko, Chorvátsko, Maďarsko, Slovinsko a v zásade aj Poľsko) platná právna\núprava umožňuje získať stavebné povolenie a aj oprávnenie začať výstavbu ešte\npred ukončením vyvlastňovacieho konania, t. j. realizovať ju na cudzom pozemku,\nb) z porovnávaných právnych úprav sa javí ako najviac „príbuzná“ slovenskej úprave\nprávna úprava v Chorvátsku, ktorá umožňuje, aby sa stavebník stal držiteľom pozemku ešte\npred vyvlastnením, resp. pred právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení [§ 27 zákona\no verejných cestách (zakon o javnim cestama)]. Stavebník musí preukázať, že vlastníkovi\nbola vyplatená náhrada alebo že ju odmietol akceptovať. O tejto žiadosti musí rozhodnúť\nsprávny orgán, pričom odvolanie nemá odkladný účinok. Vzhľadom na zákonom\nustanovený verejný záujem sa spory v zásade týkajú výšky náhrady, aj keď nie je úplne\nvylúčené úplné zrušenie vyvlastnenia (bod 31 nálezu PL. ÚS 19/09). Zo stanoviska vlády\n\n59\n\nk návrhu skupiny poslancov navyše vyplýva, že so súčasne platnou úpravou zákona\no jednorazových mimoriadnych opatreniach je porovnateľná aj právna úprava v SRN, ktorej\nsúčasť tvorí aj inštitút predbežnej držby upravený v § 18 f zákona o spolkových diaľniciach\n(k tomu bod 36 tohto nálezu, v spojení so spresnením obsiahnutým vo vyjadrení skupiny\nposlancov k stanovisku vlády – bod 47 tohto nálezu). Podľa poznatkov ústavného súdu ide\nv oboch prípadoch o právnu úpravu, ktorej kompatibilita s národnými ústavami,\nresp. dodatkovým dohovorom, nebola dosiaľ ústavne relevantným postupom spochybnená,\nc) z judikatúry ESĽP, analyzovanej v náleze PL. ÚS 19/09, považuje ústavný súd\nza žiaduce upozorniť na rozhodnutia Belvedere Alberghiera s. r. l. proti Taliansku (sťažnosť\nč. 31524/96, rozsudok z 30. 5. 2000, bod 21), Guiso-Gallisay proti Taliansku (sťažnosť\nč. 58858/00, rozsudok z 8. 12. 2005) a Vergu proti Rumunsku (sťažnosť č. 8209/06,\nrozsudok z 11. 1. 2011), z ktorých vyplýva, že za jeden z kľúčových problémov tzv.\nnepriameho (faktického) vyvlastnenia považuje ESĽP skutočnosť, že „okupovaný“\npozemok sa v dôsledku vykonávaných prác nezvratne zmení, t. j. nemožno ho už uviesť\ndo pôvodného stavu, čo spôsobuje nezvratnosť prechodu vlastníctva na verejnú moc.\nVI.3 Inštitút predbežnej držby ako východisko ústavnej konformity napadnutej\nprávnej úpravy (?)\n94. V rámci analýzy inštitútu predbežnej držby, napadnutého návrhom skupiny\nposlancov, je v prvom rade potrebné uviesť, že špeciálna úprava vyvlastňovacieho konania,\nupravená v zákone o jednorazových mimoriadnych opatreniach, sa od všeobecnej úpravy\nodlišuje predovšetkým v tom, že neberie ohľad na § 58 ods. 2 stavebného zákona\n(„Stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo že má k pozemku iné právo\npodľa § 139 ods. 1 tohto zákona, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu“),\nkeďže umožňuje začať výstavbu diaľnic na vyvlastňovanej nehnuteľnosti bez právoplatného\nvyvlastňovacieho rozhodnutia na základe (aj neprávoplatného) rozhodnutia o predbežnej\ndržbe.\n95. Výnimka zo všeobecného pravidla, obsiahnutého v dikcii § 58 ods. 2 stavebného\nzákona, je výslovne deklarovaná v napadnutých ustanoveniach § 4 ods. 5 („Na pozemku, ku\n\n60\n\nktorému stavebník pred vydaním stavebného povolenia podľa odseku 4 nenadobudol\nvlastnícke právo alebo iné právo, môže stavebník uskutočňovať stavbu diaľnice podľa\nstavebného povolenia až po tom, ako sa stane vlastníkom pozemku alebo k pozemku\nnadobudne iné právo, s výnimkou prác v rozsahu vymedzenom v rozhodnutí o predbežnej\ndržbe podľa § 8“) a § 4 ods. 6 („Inú ako pozemnú stavbu, ku ktorej stavebník pred vydaním\nstavebného povolenia podľa odseku 4 nenadobudol vlastnícke právo alebo iné právo, môže\nstavebník podľa stavebného povolenia asanovať až po tom, ako sa stane vlastníkom stavby\nalebo k stavbe nadobudne iné právo, s výnimkou prác v rozsahu vymedzenom v rozhodnutí\no predbežnej držbe podľa § 8“) zákona č. 669/2007 Z. z.\n96. Z napadnutých ustanovení A vyplýva, že zákonné predpoklady k vydaniu\nrozhodnutia o predbežnej držbe sú nasledujúce:\na) stavebník musí priložiť k žiadosti o vydanie stavebného povolenia doklady\npreukazujúce začatie vyvlastňovacieho konania podľa všeobecného predpisu o vyvlastnení\n(§ 2 ods. 4 a 5 zákona č. 669/2007 Z. z.),\nb) vyvlastniteľ (stavebník) musí v rámci vyvlastňovacieho konania podať návrh\nna vydanie rozhodnutia o predbežnej držbe (§ 8 ods. 1 prvá veta zákona č. 669/2007 Z. z.),\nc) vyvlastňovací orgán môže priznať vyvlastniteľovi predbežnú držbu len vtedy ak\ndospeje v rámci vyvlastňovacieho konania k záveru, že „... verejný záujem na dosiahnutí\núčelu vyvlastnenia prevažuje nad zachovaním doterajších práv vyvlastňovaného“ (§ 8\nods. 1 druhá veta zákona č. 669/2007 Z. z.),\nd) vyvlastniteľ musí vo svojom návrhu na vydanie rozhodnutie vymedziť aj práce,\nktoré je potrebné na vyvlastňovanej nehnuteľnosti vykonať (§ 8 ods. 2 prvá veta zákona\nč. 669/2007 Z. z.),\ne) vyvlastňovací orgán musí pred vydaním rozhodnutia o predbežnej držbe nariadiť\nústne pojednávanie (bezodkladne po podaní návrhu) a rozhodnúť o návrhu vyvlastniteľa\ndo 15 dní po ústnom pojednávaní (§ 8 ods. 2 tretia veta a § 8 ods. 3 zákona č. 669/2007\nZ. z.),\nf) v rozhodnutí o predbežnej držbe musí vyvlastňovací orgán vymedziť „rozsah\nprác, ktoré je vyvlastniteľ oprávnený uskutočniť na vyvlastňovanej nehnuteľnosti“, pričom\ndo nich môžu byť zahrnuté „... iba práce v súlade so stavebným povolením na stavbu\n\n61\n\ndiaľnice, po uskutočnení ktorých je možné navrátiť vyvlastňovanú nehnuteľnosť do\npôvodného stavu“ (§ 8 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z.).\n97. Z hľadiska námietok skupiny poslancov, uplatnených v tomto konaní, poznatkov\no aplikovateľnej judikatúre ESĽP, ako aj záverov, ktoré vyslovil ústavný súd v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 19/09, a predovšetkým na účely formulovania záveru o ústavnej\n(ne)akceptovateľnosti inštitútu predbežnej držby ako (dočasného) hmotnoprávneho titulu\nk uskutočňovaniu prác pri výstavbe diaľnic na cudzej nehnuteľnosti je nevyhnutné, aby\nústavný súd osobitne zaujal postoj k tým častiam rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu\no predbežnej držbe, ktoré\na) zakladajú záver o tom, že v posudzovanom konaní „... verejný záujem\nna dosiahnutí\n\núčelu\n\nvyvlastnenia\n\nprevažuje\n\nnad\n\nzachovaním\n\ndoterajších\n\npráv\n\nvyvlastňovaného“ (§ 8 ods. 1 druhá veta zákona č. 669/2007 Z. z.),\nb) vymedzujú deň nadobudnutia predbežnej držby vyvlastniteľom „... v deň určený\nv rozhodnutí o predbežnej držbe, nie však skôr ako v deň doručenia rozhodnutia\no predbežnej držbe vyvlastňovanému“ (§ 8 ods. 4 tretia veta zákona č. 669/2007 Z. z.), a\nc) vymedzujú rozsah „... prác, ktoré je vyvlastniteľ oprávnený uskutočniť\nna vyvlastňovanej nehnuteľnosti“ (§ 8 ods. 4 prvá a druhá veta zákona č. 669/2007 Z. z.).\n98. Jednou z ústavných podmienok vyvlastnenia, ako aj núteného obmedzenia\nvlastníckeho práva je existencia verejného záujmu (čl. 20 ods. 4 ústavy). Táto požiadavka je\nexplicitne uvedená aj vo všeobecnej právnej úprave vyvlastňovacieho konania. Konkrétne\nide o ustanovenie § 108 ods. 2 stavebného zákona, v ktorého úvodnej časti sa uvádza, že\n„Vyvlastniť možno len vo verejnom záujme...“, pričom v ďalšom texte sú taxatívnym\nvýpočtom vymedzené expropriačné tituly, ku ktorým patrí aj vyvlastnenie pre „f) výstavbu\na správu diaľnic, ciest a mestských komunikácií...“. To, či pre jednotlivé expropriačné tituly\nv konkrétnom prípade existuje (je daný) verejný záujem, sa v zmysle § 108 ods. 3\nstavebného zákona preukazuje vo vyvlastňovacom konaní. Ústavný súd podčiarkuje, že\nústavne konformný výklad § 108 ods. 2 a 3 stavebného zákona je založený na tom, že\npre jednotlivé expropriačné dôvody verejný záujem nie je a priori daný (zákonom), ale musí\nsa preukázať vo vyvlastňovacom konaní a premietnuť do rozhodnutia vyvlastňovacieho\n\n62\n\norgánu, pričom v podmienkach právneho štátu navyše musí takéto rozhodnutie podliehať\nsúdnemu prieskumu.\n99. Z uvedeného vyplýva, že zisťovanie a preukazovanie existencie verejného\nzáujmu patrí do právomoci výkonnej moci a nie moci zákonodarnej. Je predmetom\nposudzovania v rámci vyvlastňovacieho konania, v ktorom vyvlastňovací orgán zvažuje\nv rámci správnej úvahy všetky zistené skutočnosti a výsledok svojej správnej úvahy\npremieta do vyvlastňovacieho rozhodnutia. „Z odôvodnenia vyvlastňovacieho rozhodnutia,\nktorého podstatou je otázka existencie verejného záujmu, potom musí jednoznačne\nvyplynúť, prečo verejný záujem prevážil nad inými či už súkromnými, alebo aj verejnými\nzáujmami (napr. výstavba diaľnice na pozemku, kde sa nachádza škola). Verejný záujem je\npredmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke, napr. vyvlastnení, a nie je\nmožné ho vopred a priori stanoviť“ (PL. ÚS 19/09).\n100. Požiadavka preukazovať existenciu verejného záujmu pre výstavbu diaľnic\nnevyplýva len zo všeobecnej právnej úpravy, ale aj zo špeciálnej právnej úpravy, teda aj\nzo zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach. Rozdiel však spočíva v určení štádia\nvyvlastňovacieho konania, v ktorom sa musí verejný záujem preukázať, pričom v tejto\nsúvislosti je podstatné aj, a predovšetkým, to, či do okamihu preukázania verejného záujmu\nmôže vyvlastniteľ zasahovať do vyvlastňovanej nehnuteľnosti. Z aplikácie tejto premisy\nna účely porovnania právnej úpravy, ktorá bola predmetom ústavného prieskumu v konaní\nvedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09 s právnou úpravou, ktorá je predmetom ústavného\nprieskumu v tomto konaní, vyplýva, že medzi právnym stavom pred vydaním nálezu\nPL. ÚS 19/09 a platným právnym stavom, napadnutým v tomto konaní, existuje významný\nrozdiel. Zatiaľ čo v prvom prípade postačovalo, aby bol verejný záujem preukázaný až\nv samotnom vyvlastňovacom rozhodnutí, t. j. po uskutočnení faktických zásahov\ndo pozemkov a stavieb, ktoré sú predmetom vyvlastnenia, podľa aktuálne platnej právnej\núpravy sa existencia verejného záujmu musí preukázať najneskôr v rozhodnutí o priznaní\npredbežnej držby, t. j. ešte pred faktickými zásahmi do vyvlastňovanej nehnuteľnosti.\n\n63\n\n101. Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnej\npožiadavky, vyplývajúcej z čl. 20 ods. 4 ústavy, t. j. preukázania verejného záujmu\nna vyvlastnení (príp. nútenom obmedzení vlastníckeho práva), je napadnutá právna úprava\nústavne konformná.\n102. Nemenej podstatnou otázkou pri posudzovaní ústavnej konformity inštitútu\npredbežnej držby v napadnutom právnom predpise je moment nadobudnutia predbežnej\ndržby vyvlastniteľom. Zo zákonodarcom zvolenej koncepcie predbežnej držby vyplýva, že\nstaviteľ môže začať vykonávať stavebné práce na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe\nv podstate ihneď po preukázaní doručenia rozhodnutia o priznaní predbežnej držby, teda\nv čase, keď vlastníkovi pozemku alebo stavby ešte len začala plynúť lehota na podanie\nodvolania. Odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 8 ods. 5 zákona)\na v prípadnom konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu odvolacieho administratívneho\nsprávneho orgánu nie je možné tejto žalobe priznať odkladný účinok (§ 9 ods. 4 prvá veta\nzákona). Z toho, čo už bolo uvedené v predchádzajúcich bodoch, vyplýva, že hlavnou črtou\n„predbežnosti“ predbežnej držby, zavedenej napadnutou novelou, je skutočnosť, že\nhmotnoprávny titul na vykonávanie prác na cudzom pozemku alebo stavbe predchádza\nvyvlastneniu. Z ustanovenia § 8 ods. 4 tretej vety však vyplýva predbežná vykonateľnosť\nsamotného rozhodnutia o priznaní predbežnej držby, keď konštituuje nadobudnutie\npredbežnej držby vyvlastniteľom „v deň určený v rozhodnutí o predbežnej držbe, nie však\nskôr ako v deň doručenia rozhodnutia o predbežnej držbe vyvlastňovanému“. V praxi to\nznamená, že staviteľ nadobudne predbežnú držbu k cudziemu majetku skôr, než rozhodnutie\no jej priznaní nadobudne právoplatnosť. Je potrebné si uvedomiť, že oprávneniu stavebníka\nrealizovať stavebné práce od momentu jeho vzniku zodpovedá povinnosť vyvlastňovaného\nznášať toto obmedzenie svojho vlastníckeho práva. Urýchlenie výstavby diaľničnej siete je\nlegitímnym cieľom a filozofia predbežnej vykonateľnosti rozhodnutia o predbežnej držbe\ndosiahnutiu tohto cieľa nepochybne napomáha. Vznik tohto obmedzenia vlastníckeho práva\n(ešte) neprávoplatným rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu o priznaní predbežnej držby\nvšak ústavný súd považuje za hraničiaci s proporcionalitou obmedzenia tohto základného\npráva. Na druhej strane je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že dňom vzniku predbežnej\ndržby vzniká vyvlastňovanému (prípadne osobe oprávnenej z vecného bremena, viaznuceho\n\n64\n\nna vyvlastňovanej nehnuteľnosti) právo na finančnú náhradu vo výške všeobecnej hodnoty\nnájmu, určenej znaleckým posudkom (§ 8 ods. 8 zákona č. 669/2007 Z. z.). Napriek tomu,\nže moment vzniku predbežnej držby zákonodarca (neštandardne) normuje ešte\npred právoplatnosťou rozhodnutia o jej priznaní, ústavný súd konštatuje, že vlastník\nnehnuteľnosti (ktorý bol už aj doteraz de facto obmedzený v užívaní svojho majetku, ale\nbez náhrady) získava okamžite nárok na primeranú náhradu za obmedzenie svojho\nvlastníckeho práva.\n103. Treťou čiastkovou otázkou, ktorá je mimoriadne podstatná pri posudzovaní\nústavnej konformity napadnutej právnej úpravy, je otázka rozsahu stavebných prác, ktoré\nmôže stavebník (vyvlastniteľ) vykonávať na (ešte nevyvlastnenom) vyvlastňovanom\npozemku. Aj v tejto otázke existuje podstatný rozdiel medzi právnym stavom, ktorý\nposudzoval ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 19/09 a právnym stavom,\nktorý ústavný súd posudzuje v tomto konaní. Zatiaľ čo právna úprava posudzovaná v konaní\nvedenom sp. zn. v PL. ÚS 19/09 v zásade ničím (výslovne) nelimitovala vyvlastniteľa\npri uskutočňovaní stavebných prác na cudzej nehnuteľnosti, podľa platnej úpravy je rozsah\nstavebných prác významne obmedzený samotným rozhodnutím vyvlastňovacieho orgánu\no priznaní predbežnej držby, ktoré v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z.\na) musí obsahovať vymedzenie rozsahu stavebných prác, ktoré bude vyvlastniteľ\noprávnený uskutočňovať na vyvlastňovanej nehnuteľnosti, pričom\nb) môže ísť len o práce v súlade so stavebným povolením, ktorým disponuje\nvyvlastniteľ na výstavbu diaľnice, a predovšetkým\nc) musí ísť o také práce, po uskutočnení ktorých možno navrátiť vyvlastňovanú\nnehnuteľnosť do pôvodného stavu.\nZ textu návrhu možno vyvodiť rigorózny názor navrhovateľov, podľa ktorého je\nz ústavného hľadiska neakceptovateľné umožniť akékoľvek stavebné práce na cudzom (ešte\nnevyvlastnenom) pozemku.\n104. V reakcii na tento názor skupiny poslancov považuje ústavný súd za užitočné\nopätovne poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 19/09, v ktorom ústavný súd zvýraznil, že\n„východiskovou tézou prieskumu... je zásada, že na cudzom pozemku sa jednoducho\n\n65\n\nnestavia. Presnejšie uvedené, na pozemku, ku ktorému stavebník nemá hmotnoprávny titul,\nsa nestavia“, pričom zároveň pripustil z tejto zásady výnimky, aj keď „... len v extrémnych\nprípadoch, predovšetkým ak dochádza k ohrozeniu bezpečnosti štátu alebo k zásadnému\nohrozeniu základných práv a slobôd“ (nález PL. ÚS 19/09, bod 62). Ústavný súd teda\npripustil takéto zásahy do vlastníckeho práva v prípade, ak ide o dôležitý verejný záujem.\nÚstavný súd (opierajúc sa aj o komparatívne poznatky) v tomto konaní zastáva názor, že\nvýnimky zo zásady, že na cudzom pozemku sa nestavia, možno pripustiť aj v širšom\nrozsahu, ako boli vymedzené v náleze PL. ÚS 19/09, teda aj vtedy, ak ide o iný exaktne\npreukázaný dôležitý verejný záujem, t. j. napríklad aj na účely výstavby diaľnic. K tomuto\nposunu v názore ústavného súdu dochádza za okolností daného konania, t. j. vyvlastňovateľ\ndisponuje (aj keď len dočasným) hmotnoprávnym titulom v podobe predbežnej držby,\npráce, ktoré stavebník môže uskutočňovať, sú umožnené len v takom rozsahu, aby sa\nnevylúčila reverzibilita (teda možnosť navrátiť vyvlastňovanú nehnuteľnosť do pôvodného\nstavu), a vyvlastňovanému patrí od momentu vzniku predbežnej držby finančná náhrada.\n105. Vo vzťahu k námietke skupiny poslancov, že „obmedzenie prác na tie, ktoré\numožnia navrátenie do pôvodného stavu, je neurčité a vágne“, podloženej príkladmi\n(nezvratné zásahy prípravných prác do poľnohospodárskej pôdy, alebo uskutočnenie\nasanačných prác), ústavný súd zastáva názor, že napadnutý text § 8 ods. 4 zákona\no jednorazových mimoriadnych opatreniach je zrozumiteľný a primerane určitý. Zároveň\nústavný súd, v zhode s názorom vlády, vyslovenom v jej stanovisku, konštatuje, že ide\no námietku, ktorou sa navrhovatelia vo svojej podstate domáhajú „... vyslovenia nesúladu\nnapadnutého predpisu nie z dôvodov jeho rozporu s Ústavou a Dodatkovým protokolom\nk Dohovoru, ale pre riziko možnej nesprávnej aplikácie napadnutého predpisu príslušným\nsprávnym orgánom. Ak by sa pripustila takáto argumentácia, znamenalo by to, že teoreticky\nkaždý právny predpis môže byť v rozpore s Ústavou, ak jeho nedôsledná, resp. nesprávna\naplikácia umožní porušovanie základných práv a slobôd.“. Nie je možné prezumovať\nnesprávny postup vyvlastňovacieho orgánu, ani osôb, realizujúcich vymedzené práce.\nV prípade nesúhlasu vyvlastňovaného vlastníka s vymedzením reverzibilných prác alebo ich\nrealizáciou má vyvlastňovaný vlastník k dispozícii právne prostriedky na zjednanie nápravy\n(ku ktorým však ústavný súd, ako bude uvedené ďalej, má relevantné výhrady).\n\n66\n\n106. Vo vzťahu k preskúmavaniu ústavnej akceptovateľnosti inštitútu predbežnej\ndržby ústavný súd považuje za potrebné zaujať postoj aj k tvrdeniu skupiny poslancov, že\n„... napadnuté ustanovenia A fakticky determinujú pozitívny výsledok vyvlastňovacieho\nkonania pre stavebníka, vytvárajú neakceptovateľný tlak na vlastníkov smerujúci k\njedinému možnému výsledku vyvlastňovacieho konania“. Ústavný súd pripúšťa, že inštitút\npredbežnej držby stavia vlastníka vyvlastňovanej nehnuteľnosti pred dilemu, či v situácii,\nkeď už začalo vyvlastňovacie konanie, uprednostniť súhlas s vyvlastnením (dohodu so\nstavebníkom), príp. akceptáciu rozhodnutia vyvlastňovacieho orgánu o predbežnej držbe\n(spojeného navyše s nárokom na finančnú náhradu podľa § 8 ods. 8 zákona č. 669/2007 Z.\nz.), alebo uplatní proti rozhodnutiam vyvlastňovacieho orgánu opravné prostriedky. Zároveň\nvšak ústavný súd zdôrazňuje, že zo žiadneho ustanovenia zákona o jednorazových\nmimoriadnych opatreniach nevyplýva, že by vyvlastňovací orgán nemohol v konečnom\ndôsledku rozhodnúť o zamietnutí vyvlastnenia dotknutej nehnuteľnosti. Ústavný súd preto\ntúto námietku skupiny poslancov považuje sa nepodloženú a vo svojej podstate za\nšpekulatívnu.\n107. Pokiaľ ide o navrhovateľmi tvrdený nesúlad ustanovení A s čl. 12 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, teda znevýhodnenie vlastníkov pre účely výstavby diaľnic\nvyvlastňovaných nehnuteľností v porovnaní s ostatnými vyvlastňovanými vlastníkmi,\npretože „vďaka“ predbežnej držbe sú vylúčení z práva držať a užívať pozemky a ich\noprávnenia nakladať s nehnuteľnosťami a brať z nich plody a úžitky už pred samotným\nvyvlastnením, ústavný súd sa stotožňuje s reakciou vlády, ktorá predovšetkým zdôrazňuje,\nže „Zákon č. 669/2007 Z. z. nemení zákonný obsah vlastníckeho práva vlastníkov\nnehnuteľností, ktoré môžu byť predmetom vyvlastnenia. Stanovuje iba postup, ktorým možno\ns Ústavou súladným spôsobom zasiahnuť do tohto (s ostatnými druhovo rovnakými\nnehnuteľnosťami rovnakého) zákonného obsahu vlastníckeho práva.“. Ústavný súd\npovažuje citovaný argument vlády z ústavného hľadiska za akceptovateľný. Ústavný súd\nnavyše k argumentu vlády dodáva, že k obmedzeniu vlastníckych oprávnení\n„znevýhodnených\n\nvlastníkov“\n\nsíce\n\ndochádza\n\nešte\n\npred\n\nsamotným\n\nrozhodnutím\n\no vyvlastnení na základe rozhodnutia o priznaní predbežnej držby, teda skôr ako\n\n67\n\nu „zvýhodnených vlastníkov“, ale v oboch prípadoch až po preukázaní verejného záujmu,\npričom na preukazovanie verejného záujmu platia v oboch porovnávaných prípadoch\nrovnaké podmienky. Práve túto skutočnosť považuje ústavný súd za kľúčovú z hľadiska\nsvojho záveru o tom, že v porovnávaných prípadoch nedochádza k ústavne\nneakceptovateľnému zásahu do obsahu vlastníckeho práva.\n108. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že inštitút predbežnej držby, ako aj\ns ním súvisiace ustanovenia zákona č. 669/2007 Z. z. (v návrhu skupiny poslancov označené\nako „napadnuté ustanovenia A“) sú síce podľa jeho názoru z ústavného hľadiska\n„hraničné“, ale ešte akceptovateľné. Návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu\nustanovení A s označenými článkami ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu preto\nnevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).\nVI.4\n\nSúdna\n\nochrana\n\nvlastníkov\n\nvyvlastňovaných\n\nnehnuteľností\n\nproti\n\nrozhodnutiam o predbežnej držbe a o vyvlastnení a jej účinnosť\n109. Podstatou tvrdeného rozporu napadnutej časti § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007\nZ. z. s čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy je vylúčenie odkladného účinku\nsprávnej žaloby proti rozhodnutiu vyvlastňovacieho orgánu o priznaní predbežnej držby,\nako aj proti rozhodnutiu o vyvlastnení. Skupina poslancov kvalifikuje túto skutočnosť ako\nústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, argumentujúc tým,\nže „Súdna ochrana naplní svoj účel jedine za predpokladu, že sa žalobca bude môcť\ndomáhať odkladu vykonateľnosti rozhodnutia o predbežnej držbe a rozhodnutia\no vyvlastnení. Do rozhodnutia o správnej žalobe môžu totiž nastať trvalé a neodstrániteľné\nnásledky, pokiaľ sa neodloží vykonateľnosť rozhodnutia o predbežnej držbe a rozhodnutia\no vyvlastnení. Takými následkami môžu byť asanácia vyvlastňovanej stavby či zastavanie\nvyvlastňovaného pozemku stavbou.“. Vláda s týmto tvrdením skupiny poslancov nesúhlasí\na argumentuje, že ide o námietku, ktorá „... nemá oporu v Ústave, nakoľko v zmysle čl. 46\nods. 2 Ústavy právo domáhať sa preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy nemusí\nnevyhnutne zahŕňať aj právo domáhať sa odkladného účinku rozhodnutia. Rovnako zákon\n\n68\n\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, na ktorý sa Navrhovatelia odvolávajú,\nnepriznáva odkladný účinok všetkým druhom správnych žalôb.“.\n110. V predchádzajúcej časti ústavný súd konštatoval (hraničnú) ústavnú\nkonformnosť právnej úpravy predbežnej držby. Uvedené konštatovanie sa týkalo\n„administratívneho štádia“ tohto inštitútu. Právne inštitúty administratívneho práva však\nv prípade potreby presahujú (musia presahovať) aj do roviny súdnej ochrany (čl. 46 ods. 2\nústavy). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu neoddeliteľnou súčasťou základného\npráva na súdnu ochranu je aj jej poskytnutie v určitej kvalite, ktorá vo svojej podstate\nzodpovedá právu na spravodlivý proces (m. m. napr. IV. ÚS 233/04, II. ÚS 83/06,\nIV. ÚS 95/07). Ústavný súd k tomu dodáva, že súdna ochrana môže naplniť svoj zmysel len\nvtedy, ak sa prostredníctvom nej dá efektívne dosiahnuť náprava, t. j. ak je spôsobilá\nzabrániť porušovaniu základného práva, resp. zabrániť v pokračovaní porušovania\nzákladného práva. Z toho zároveň vyplýva, že ak sa poskytne súdna ochrana až vtedy, keď\nporušovanie určitého základného práva už vyvolalo neodstrániteľné následky, tak súdnu\nochranu nemožno považovať za účinnú.\n111. Ak má zákonná regulácia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 2 ústavy dosiahnuť ústavou požadovanú kvalitu, musí zohľadňovať špecifické črty\njednotlivých typov rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj hmotnoprávne následky,\nktoré je ich vydanie spôsobilé vyvolať. V posudzovanom prípade ide o rozhodnutia\nvyvlastňovacieho orgánu o predbežnej držbe a o vyvlastnení, vydané v súvislosti\ns výstavbou diaľnic podľa zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach. V prípade\npredbežnej držby ide o rozhodnutie, ktoré už pred nadobudnutím právoplatnosti umožňuje\nvyvlastniteľovi vykonávať na cudzej nehnuteľnosti stavebné práce, pričom nemožno\nopomenúť skutočnosť, že právna úprava vylučuje odkladný účinok odvolania proti\nrozhodnutiu o priznaní predbežnej držby (§ 8 ods. 4 a 5 zákona č. 669/2007 Z. z.).\n112. Vzhľadom na uvedené okolnosti argument vlády o tom, že priznanie\nodkladného účinku rozhodnutiam orgánov verejnej správy nemá oporu v dikcii čl. 46 ods. 2\nústavy a že nie každá správna žaloba vyvoláva odkladný účinok, ako argument ústavnej\n\n69\n\nkonformnosti napadnutého ustanovenia neobstojí. Žiada sa zvýrazniť, že po rozhodnutí\nodvolacieho správneho orgánu (v prípade predbežnej držby aj vyvlastnenia je týmto\nodvolacím orgánom Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, pozn.) je už\nprvostupňové rozhodnutie právoplatné a vylúčenie aplikácie § 185 až 189 zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) znemožňuje správnemu súdu\npriznať v opodstatnených prípadoch správnej žalobe odkladný účinok. Ak je uvažovaným\nrozhodnutím rozhodnutie o vyvlastnení, vyvlastniteľ už nebude v stavebných prácach\nlimitovaný ich reverzibilitou.\n113. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci by ústavne\nakceptovateľnú kvalitu súdnej ochrany bolo možné poskytnúť len vtedy, ak by zákonodarca\nneznemožnil správnemu súdu priznať správnym žalobám proti rozhodnutiam správnych\norgánov o priznaní predbežnej držby a o vyvlastnení (vydaným v konaní podľa zákona\nč. 669/2007 Z. z.) odkladný účinok. Ústavný súd ešte raz podotýka, že odkladný účinok\nsprávnej žaloby nenastupuje ex lege, ale rozhodnutím správneho súdu, na návrh žalobcu\na po vyjadrení žalovaného (§ 185 SSP). Táto legálna konštrukcia podľa presvedčenia\nústavného súdu znamená, že prípadné „zdržanie“ výstavby diaľnic v tomto štádiu procesu\nby bolo založené na zrelej úvahe správneho súdu v okolnostiach konkrétneho konania\n(odkladný účinok by správny súd žalobe priznal len v odôvodnenom prípade) a je prejavom\nreálnej administrácie práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto dospel k záveru, že prvá\nveta § 9 ods. 4 zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vo vzťahu k rozhodnutiu\no predbežnej držbe a rozhodnutiu o vyvlastnení nie je v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy\nv spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).\nVI.5 Posúdenie súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 9 ods. 4 Aarhuského\ndohovoru\n114. Pokiaľ ide o nesúlad § 9 ods. 4 prvej vety zákona č. 669/2007 Z. z., vylučujúcej\nodkladný účinok správnych žalôb smerujúcich proti územnému rozhodnutiu na stavbu\ndiaľnice a stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice, s čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru,\nnavrhovatelia, poukazujúc na bod 8 písm. b) prílohy I k Aarhuskému dohovoru, zastávajú\n\n70\n\nnázor, že výstavba diaľnic a ciest pre motorové vozidlá patrí medzi činnosti, pri povoľovaní\nktorých musí byť zabezpečená široká účasť verejnosti. V nadväznosti na to skupina\nposlancov poukazuje na čl. 9 ods. 4 Aarhuskeho dohovoru, z ktorého «vyplýva, že súd musí\nmať možnosť nariadiť „nápravné opatrenie“ („injunctive relief“) - t. j. príkaz niečo\nvykonať, nejakého konania sa zdržať, niečo strpieť, alebo niečo uviesť do pôvodného stavu»,\npričom „nápravným opatrením“ je «aj predbežné opatrenie (vydané pred rozhodnutím súdu\nvo veci samej). Nápravné opatrenie zároveň musí byť legislatívne upravené takým\nspôsobom, aby zabezpečovalo „zodpovedajúcu a účinnú nápravu“ a „včasný“ súdny\nprieskum - teda aby bolo zabezpečené, že pred rozhodnutím súdu vo veci samej nebude\nnapadnutá činnosť už nezvratné zrealizovaná.». Skupina poslancov tvrdí, že z čl. 9 ods. 4\nAarhuského dohovoru a zo smernice EIA vyplýva „povinnosť členského štátu zabezpečiť,\naby verejnosť mala možnosť obrátiť sa na súd, ktorý má právomoc vydať predbežné\nopatrenia takej povahy, aby sa dočasne odložilo uplatňovanie povolenia...“. Ak teda § 9\nods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. „vylučuje odkladný účinok správnej žaloby proti územného\nrozhodnutiu a stavebnému povoleniu, vylučuje sa tým právo verejnosti domáhať sa\núčinného predbežného opatrenia, ktoré garantuje čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru“.\n115. Vláda nesúhlasí s názorom skupiny poslancov a konštatuje, že „Aarhuský\ndohovor v čl. 9 ods. 4 ani v inom jeho článku výslovne nestanovuje povinnosť priznať\nsprávnou žalobou napadnutému územnému rozhodnutiu alebo stavebnému povoleniu\nodkladný účinok.“. Kľúčový argument vlády vychádza z toho, že Aarhuský dohovor sa\nvzťahuje na povoľovanie takých činností, ktoré majú výrazný vplyv na znečistenie\nživotného prostredia, pričom ide o také činnosti, ktoré podliehajú právnemu režimu zákona\nč. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“). Keďže zákon\no jednorazových mimoriadnych opatreniach „... nijako nebráni podávať akékoľvek opravné\nopatrenia proti rozhodnutiam o povolení činností podľa Zákona o EIA, vrátane prípadných\nsprávnych žalôb“, nemôže byť jeho napadnutá časť v nesúlade s čl. 9 ods. 4 Aarhuského\ndohovoru.\n\n71\n\n116. V reakcii na túto obranu vlády skupina poslancov vo svojom vyjadrení\nk stanovisku vlády zdôrazňuje, že citovaná argumentácia potvrdzuje, že vláda nesprávne\nchápe systém povoľovania činností, ktoré môžu mať vplyv na životné prostredie. Podľa\nskupiny poslancov „Výklad vlády SR v zásade znamená, že ani čl. 6 ani čl. 9 Aarhuského\ndohovoru sa nevzťahujú na povoľovacie konania podľa stavebného zákona, čo je\nabsurdné.“. Skupina poslancov na podporu tohto záveru poukazuje aj na vnútornú\nprotirečivosť postojov vlády k tejto otázke. Vláda ako navrhovateľ totiž sama v príslušnej\nčasti dôvodovej správy k zákonu č. 314/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o EIA,\npoukazuje na formálne oznámenie Európskej komisie [list č. C(2013) 1558 final z 21. 3.\n2013], z ktorého vyplýva, že „Komisia v rámci procesu infringementu proti Slovenskej\nrepublike (konanie č. 2013/2034) vytýkala najmä nedostatočné prepojenie procesu\nposudzovania vplyvov navrhovaných činností s následnými povoľovacími procedúrami,\npretože sa tak vytvára priestor pre nerešpektovanie výsledkov procesu posudzovania\nvplyvov, ktorým tak nemôže garantovať ani plné zabezpečenie práv dotknutej verejnosti.“\n(podrobnejšie pozri body 48 a 49 odôvodnenia tohto nálezu).\n117. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie skupiny poslancov a argumentácie\nvlády k namietanému nesúladu príslušnej časti § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. s čl. 9\nods. 4 Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že námietky navrhovateľov sú z ústavného\nhľadiska relevantné. Na jednej strane je totiž pravdou, že rozhodnutia podľa zákona\no jednorazových mimoriadnych opatreniach sú vydávané až po úspešnom ukončení procesu\nposudzovania vplyvu dotknutých činností na životné prostredie, ktoré sa uskutočňuje podľa\nzákona o EIA. Na strane druhej však nemožno vylúčiť, že rozhodnutia vydané podľa zákona\no EIA nebudú v konaní podľa zákona č. 669/2007 Z. z. rešpektované. Súčasťou práva\nna súdnu ochranu vo veciach životného prostredia je práve (aj) možnosť správneho súdu\núčinne preveriť súlad územného rozhodnutia na výstavbu diaľnice alebo stavebného\npovolenia na výstavbu diaľnice so závermi procesu posudzovania vplyvu na životné\nprostredie a (v prípade potreby) zabrániť vzniku poškodenia životného prostredia, ktoré by\nv čase vydania meritórneho rozhodnutia správneho súdu už mohlo byť nezvratné. Aj\nna tomto mieste ústavný súd podotýka, že prípadný odkladný účinok správnej žaloby\nnenastupuje ex lege, ale len rozhodnutím správneho súdu, založeným na uvážlivom\n\n72\n\nposúdení okolností konkrétneho prípadu. Možnosť tejto úvahy správneho súdu je prejavom\npožadovanej kvality realizácie práva na súdnu ochranu, a vice versa.\n118. Ústavný súd preto rozhodol o tom, že ustanovenie § 9 ods. 4 veta prvá zákona\no jednorazových mimoriadnych opatreniach vo vzťahu k územnému rozhodnutiu na stavbu\ndiaľnice a stavebnému povoleniu na stavbu diaľnice nie je v súlade ani s čl. 9 ods. 4\nAarhuského dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).\n119. Keďže ústavný súd považuje za nesúladnú s označenými článkami ústavy\na Aarhuského dohovoru samotnú koncepciu zásahu do správneho súdneho konania\n(znemožnenie rozhodnutia správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe\nproti rozhodnutiam vydaným podľa napadnutého predpisu ako také), teda nielen vo vzťahu\nk rozhodnutiam tam uvedeným, bolo potrebné vysloviť nesúlad celej prvej vety uvedeného\nustanovenia.\nVII.\nPrávne následky nálezu\n120. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že\nmedzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,\nich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy\nvydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť\nich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj\ns inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády\na so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú\nplatnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n121. Z uvedeného vyplýva, že dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky stráca ustanovenie § 9 ods. 4 prvá veta zákona č. 669/2007 Z. z.\n\n73\n\núčinnosť. Ak národná rada neuvedie označenú časť ustanovenia § 9 ods. 4 zákona\nč. 669/2007 Z. z. do súladu s ústavou, stratí po uplynutí šiestich mesiacov od vyhlásenia\ntohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky aj platnosť. Derogačnými účinkami\ntohto nálezu je však problém vysloveného nesúladu právneho predpisu vyriešený, a to\nbez potreby ďalšieho legislatívneho zásahu (zmeny alebo doplnenia zákona č. 669/2007\nZ. z.).\n122. Keďže ustanovenie, nesúlad ktorého ústavný súd vyslovil, je normou\nprocesného práva, v súlade s princípom okamžitej aplikability procesných noriem sa strata\núčinnosti prvej vety § 9 ods. 4 zákona č. 669/2007 Z. z. prejaví v prebiehajúcich a budúcich\nsprávnych súdnych konaniach (správny súd bude môcť aplikovať ustanovenia § 185 až\n§ 189 SSP).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. novembra 2020\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\n74", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "životné prostredie", "súlad-súlad právnych predpisov", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "vlastníctvo-obmedzenie", "vykonateľnosť-odklad", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "diskriminácia", "právna istota-predvídateľnosť práva", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "súlad-súlad právnych predpisov", "vyvlastnenie", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 115/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:9f5c9140-5bf2-4225-a46d-2ab4549dcada", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f5c9140-5bf2-4225-a46d-2ab4549dcada"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/04 z 13. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-13", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:f54483cf-cee9-4183-a9b8-4841e8bf4722", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 169/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 169/03 z 19. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-19", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f54483cf-cee9-4183-a9b8-4841e8bf4722"}, {"guid": "ussr:ca4f148f-8d2e-4587-bdb8-ee984d9d294b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.46.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 46/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/00 z 18. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-18", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.46.2000.1"}, {"guid": "ussr:3ed80290-08a9-4b1e-8abe-6f8932248d24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 37/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 37/00 z 7. 6. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-06-07", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.37.2000.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "17efc01b-c2dd-473d-b801-0a5a14109e27:6b05d316-b722-471a-b8f5-04f1b7345732", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100310.1", "spisova_znacka": "2S/26/2026", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2S/26/2026 z 9. 9. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0926100310.1"}, {"guid": "4551dd2e-7400-4667-8996-ca22b0ef8a31:cbae9d05-4609-46ed-b2fd-470173eff20f", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200341.4", "spisova_znacka": "BA-5S/49/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/49/2019 z 27. 3. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200341.4"}, {"guid": "bc01f68f-a620-4bb9-a0b1-ca334ab30123:4875d96a-10ff-47b7-b9f1-24b6f4f548c6", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200195.3", "spisova_znacka": "BA-5S/15/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/15/2019 z 2. 8. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-08-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200195.3"}, {"guid": "9cd0a196-0262-421b-bd94-afa423036acf:75fb7dc8-d174-4332-83e9-f8f89464f0aa", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200343.3", "spisova_znacka": "BA-2S/45/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/45/2019 z 2. 8. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-08-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200343.3"}, {"guid": "775cb28d-8190-42b4-a8a0-1b1e008e2a04:25c124f1-4b90-403d-9a9f-5c5b1806fde0", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200342.4", "spisova_znacka": "BA-5S/50/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/50/2019 z 24. 4. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200342.4"}, {"guid": "b463d697-8d01-4953-bc56-62ded0a381ad:f47ba5c0-9aa6-4695-96ee-c05c55841ecc", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200339.3", "spisova_znacka": "BA-2S/44/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/44/2019 z 11. 4. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-04-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200339.3"}, {"guid": "3c255207-7d13-4f16-b4a8-0a56b7a38d81:dde62c79-b3fb-40ec-8ce2-68943998076f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1019200210.4", "spisova_znacka": "BA-1S/22/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/22/2019 z 27. 4. 2023", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2023-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1019200210.4"}]}