{"guid": "ussr:490dae0c-dab3-4eca-8a72-14938e36fdd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 2. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. PL. ÚS 16/2018, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-02", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/490dae0c-dab3-4eca-8a72-14938e36fdd1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1/text", "citacie_n": 19, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 16/2018-104\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne\nzloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa),\nLadislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej,\nMiloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho\na Martina Vernarského prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv podľa čl. 151a ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130\nods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\no súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku\nveku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím a\no súlade § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši\n65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2\n\nods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach\na s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so\nzdravotným postihnutím a takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia\n65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov\n\nn i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13\n\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19\npísm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.\n2. Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom\ndovŕši 65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov\n\nn i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4\n\nÚstavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19\npísm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.\nOdôvodnenie:\nI.\nPredmet konania a odôvodnenie návrhu verejnej ochrankyne práv\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra\n2018 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) podľa čl. 151a\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy a podľa v tom čase platného a účinného § 37\n2\n\na nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov [(ďalej len „predchádzajúci zákon o ústavnom súde“); teraz § 74 a nasl. zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa použije\ni na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní\nnastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom\nsúde)], o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65.\nroku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13\nods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach (ďalej aj „pakt“), s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru\no právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade\n§ 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“\nzákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1\nods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, s čl. 5 ods. 1 a 2,\nčl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\na s čl. 1 dodatkového protokolu.\n2. Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania odôvodňuje tým, že «Napádané\nustanovenia § 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch obmedzujú možnosť\npriznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. priznať peňažný príspevok na kúpu\nosobného motorového vozidla tak, že príspevky majú možnosť získať len ťažko zdravotne\npostihnuté osoby (ďalej len „ŤZP osoby“), ktoré podali žiadosť vo veku menej ako 65 rokov\nalebo minimálne vo veku 6 rokov (v prípade osobnej asistencie). Uvedená právna úprava\nteda zasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať potrebný príspevok,\npokiaľ sú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica. Právo osôb so zdravotným\n3\n\npostihnutím na poskytnutie pomoci pritom korešponduje s povinnosťou štátu túto pomoc\nposkytnúť a je zakotvené explicitne vo viacerých medzinárodných zmluvách, ktorými je\nSlovenská republika viazaná. Tieto medzinárodné zmluvy majú na základe čl. 7 ods. 5\nústavy prednosť pred zákonmi a ich dôsledné dodržiavanie je preto obzvlášť významné v\npredmetnej otázke, pretože obsahujú viaceré základné práva zdravotne postihnutých osôb,\nktoré nie sú priamo reflektované v ustanoveniach druhého až siedmeho oddielu druhej hlavy\nústavy.».\n3. Podľa verejnej ochrankyne práv napadnuté ustanovenia zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia „... odporujú najmä\npovinnostiam vyplývajúcim pre Slovenskú republiku zo znenia Paktu o hospodárskych\nprávach, Dohovoru o právach zdravotne postihnutých a Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd“.\n4. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s paktom navrhovateľka\nv návrhu uvádza: «Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na\nsociálne zabezpečenie v sebe zahŕňa právo získať a poberať sociálne dávky a príspevky.\nZároveň je kľúčovým najmä pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sú v situácii, v\nktorej nemajú možnosť plne realizovať práva garantované Paktom o hospodárskych\nprávach.\nPrávo na sociálne zabezpečenie preto hrá dôležitú úlohu pri bránení vylúčeniu osôb\nzo spoločnosti a napomáha spoločenskej inklúzii. Pakt o hospodárskych právach zahŕňa\npovinnosť osobitne chrániť zdravotne postihnuté osoby, ktoré utrpeli na výške svojho\npríjmu, alebo na schopnostiach pracovať. Pre tieto osoby je obzvlášť dôležité také sociálne\nzabezpečenie, ktoré im umožní zachovať si primeranú kvalitu života, ako aj právo na\nnezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach sa štáty zaväzujú uplatňovať tieto\npráva bez diskriminácie (priamej, či nepriamej) na základe rasy, farby, pohlavia, jazyka,\nnáboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného a sociálneho pôvodu,\nmajetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne\n4\n\npráva patrí ako vek, tak aj zdravotné postihnutie, pod túto generálnu klauzulu ako\ndiskriminačný dôvod.\nVýbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu aj\nodopretie tzv. primeraných úprav, t. j. odopretie nevyhnutných a adekvátnych zmien v\nprospech zdravotne postihnutých osôb s cieľom zabezpečiť takýmto osobám rovnaký základ\nuplatňovania základných práv v porovnaní s ostatnými. Bez takýchto úprav totiž následne\nnemôžu osoby so zdravotným postihnutím naplno užívať svoje základné práva.\nV kontexte súčasnej právnej úpravy môžu osoby so zdravotným postihnutím\npožadovať vyplácanie príspevkov na kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia len od a\ndo dosiahnutia určitého veku. Ide teda o situáciu obdobnú odopretiu primeraných úprav, čo\nVýbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu. Rozlišovaním\nna základe veku totiž dochádza k situácii, kedy je zdravotne postihnutým osobám nad 65\nrokov a pod 6 rokov, bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu, odopretý nevyhnutný a\nadekvátny sociálny príspevok na osobného asistenta, alebo na kúpu motorového vozidla.\nPrávna úprava pritom vôbec nezohľadňuje, že práve z dôvodu ich vyššieho veku by\nmala byť, kvôli ich integrácii do spoločnosti, takýmto ľuďom poskytovaná ešte vyššia a nie\nnižšia miera pomoci. Právna úprava rovnako nezohľadňuje, že zdravotne postihnuté osoby\nvyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a preto si aj\nvzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby z vlastných\nprostriedkov. Súčasne však môže ísť o aktívnych ľudí, ktorých možnosť začleniť sa do\nspoločnosti a žiť plnohodnotný život je takýmto spôsobom značne obmedzovaná.\nObdobne, pri osobách mladších ako 6 rokov, právna úprava nezohľadňuje mieru\nfinančnej záťaže, ktorú prináša samotná výchova dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím,\nako aj nárast nákladov v dôsledku liečby zdravotného postihnutia. Podľa Zákonníka práce\nje síce zamestnávateľ povinný, ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa\nvyžadujúci osobitnú starostlivosť, poskytnúť žene alebo mužovi, ktorí o to požiadajú,\nrodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku, ale výška tohto\nrodičovského príspevku, na ktorý má žena alebo muž nárok počas rodičovskej dovolenky,\nvšak nikdy nepokryje všetky náklady spojené so starostlivosťou o dieťa s ťažkým zdravotným\npostihnutím. Návrat do práce tak býva často nevyhnutný, pričom v prípade, keď sa o ťažko\nzdravotne postihnuté dieťa stará iba jedna osoba (napr. slobodná matka) môže byť doslova\n5\n\notázkou existenčnou. Ak sa však osoba starajúca sa o dieťa s ťažkým zdravotným\npostihnutím vráti do práce predtým, ako jej dieťa dovŕši 6. rok života, nemá - podľa\nsúčasnej právnej úpravy - nárok na poskytnutie finančného príspevku na osobnú asistenciu\npre svoje dieťa.\nPrečo sa zákonodarca rozhodol poskytovanie finančného príspevku na osobnú\nasistenciu a na kúpu osobného motorového vozidla podmieniť dosiahnutím 6. rokov, resp.\nneprekročením 65.rokov, nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o peňažných\npríspevkoch (ďalej len „dôvodová správa“). K finančnému príspevku na osobnú asistenciu\ndôvodová správa uvádza iba toto konštatovanie: „Ustanovuje sa dolná a horná veková\nhranica fyzickej osohy s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej je možné poskytnúť peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu.“\nV prípade peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je dôvodová\nspráva rovnako stručná a uvádza: „Aj naďalej sa navrhuje obmedziť poskytovanie\npeňažného príspevku do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 65 rokov\nveku.“\nVzhľadom na uvedené skutočnosti som dospela k záveru, že následkom súčasnej\nprávnej úpravy dochádza k poškodzovaniu práva osôb so zdravotným postihnutím na\nsociálne zabezpečenie, čo nie je v súlade s čl. 9 a čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych\nprávach.»\n5. K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 22 ods. 2 zákona\no peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b)\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: „Okrem Paktu\no hospodárskych právach je Slovenská republika viazaná aj Dohovorom o právach\nzdravotne postihnutých, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010.\nPodľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je Slovenská\nrepubliky povinná zaručiť ŤZP osobám právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do\nspoločnosti, čo zahŕňa povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k podporným službám\nnevyhnutným pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej.\nDohovor o právach zdravotne postihnutých pod tieto podporné služby výslovne\nzahŕňa aj osobnú asistenciu. Účelom osobnej asistencie a ďalších inštitútov podľa čl. 19\n6\n\nDohovoru o právach zdravotne postihnutých je nielen zabezpečiť internú zložku nezávislého\nživota - teda možnosť sebarealizácie bez odopierania prístupu a príležitostí, ale aj externú\nzložku sebarealizácie prostredníctvom začlenenia do spoločnosti - teda vytvárania\ninkluzívnych prostredí. Tieto práva musia byť zároveň poskytované osobám bez ohľadu na\nich vek a podobné osobné charakteristiky a vylúčenie takých skupín z poskytovania\npodporných služieb čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých zakazuje. Práva\nosôb so zdravotným postihnutím nedovoľujú vylúčenie ŤZP osôb z poskytovania podporných\nslužieb, a to ani z dôvodu potreby veľkého rozsahu alebo výnimočného charakteru\npožadovaných služieb. Preto argument, že osoby vyššieho veku predstavujú neprimeranú\nzáťaž s ohľadom na obsah alebo rozsah požadovanej starostlivosti, nie je možné považovať\nza dostatočný na ospravedlnenie zaobchádzania, pri ktorom týmto osobám príspevok na\nosobnú asistenciu vôbec nie je poskytnutý. Práve naopak, osobná asistencia sa má uhrádzať\nŤZP osobám na základe personalizovaných kritérií a analýzy potrieb konkrétneho\njednotlivca.\nZ tohto dôvodu je paušálne vylúčenie osôb nad 65 rokov a pod 6 rokov z\nposkytovania príspevku na osobnú asistenciu v rozpore s právom na nezávislý spôsob života\na začlenenie sa do spoločnosti. Štát totiž naopak, musí zohľadňovať situáciu\nmarginalizovaných skupín spomedzi osôb so zdravotným postihnutím, ako napríklad\npostavenie žien, detí, mentálne postihnutých, alebo osôb vyššieho veku. Politika štátu musí\ninkluzívne reagovať aj na potreby týchto marginalizovaných skupín. Takejto potrebe\nnezodpovedá úprava, v ktorej sú staršie osoby a maloletí pod 6 rokov so zdravotným\npostihnutím automaticky vylúčení z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, pretože\niné dávky, ako napr. dôchodky, alebo príspevky na starostlivosť o dieťa, nedostatočne\nreagujú na potreby Špecifické pre ich zdravotné postihnutie.\nNa základe uvedených konštatácií som preto toho názoru, že ustanovenie § 22 ods. 2\nzákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach\nzdravotne postihnutých.“\n6. K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona\no peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b)\na čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka\n7\n\nv návrhu uvádza: «Z obdobných dôvodov porušuje ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o\npeňažných príspevkoch čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých,\nktoré zaručujú ŤZP osobám právo na osobnú mobilitu a prístup ku pomôckam na mobilitu.\nJe treba poukázať na to, že právo na osobnú mobilitu ako takú, je zamerané na výsledok, t.\nj. možnosť osoby so zdravotným postihnutím túto mobilitu využívať (čl. 20 písm. a)\nDohovoru o právach zdravotne postihnutých). Právo na prístup k pomôckam na mobilitu je\nnaopak zamerané na prostriedky, t. j. povinnosť zodpovedných orgánov pomôcť zdravotne\npostihnutým osobám v realizácií spomenutého výsledku tak, že im poskytnú vhodné\nprostriedky a pomôcky na realizáciu tohto práva (čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach\nzdravotne postihnutých). Povinnosť poskytnúť takéto prostriedky teda neexistuje v právnom\nporiadku izolovane, ale musí zároveň viesť ku efektívnej realizácii samotnej osobnej\nmobility.\nAko bolo spomenuté, právna úprava aplikovaná na poskytnutie príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla je takmer totožná s príspevkom na osobnú asistenciu, lebo\ntaktiež paušálne - na základe veku - vylučuje určitú skupinu ŤZP osôb z možnosti získať\npríspevok. Je nutné poznamenať, že príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\npredstavuje, podľa ustanovenia § 34 ods. 7 a nasledujúcich ustanovení zákona o peňažných\npríspevkoch, sumu dosahujúcu výšku tisícok eur, ktoré osoba v podobnom zdravotnom stave\na podobného veku takmer určite nedokáže získať sama. Zároveň sa tento príspevok\nposkytuje podľa ustanovenia § 34 ods. 1 len osobám, ktoré sú na individuálnu prepravu\nosobným automobilom celkom odkázané.\nPretože\n\npráve\n\ns\n\npribúdajúcim\n\nvekom\n\nzdravotne\n\npostihnutých\n\nosôb\n\nje\n\npravdepodobnejšie, že sa stanú na individuálnu automobilovú prepravu odkázané, je\npaušálne odňatie práva zdravotne postihnutých osôb starších ako 65 rokov získať príspevok\nna kúpu automobilu v rozpore s ich právami. Keďže bez príspevku je možnosť týchto osôb\nkúpiť si automobil značne obmedzená, zlyháva štát pri plnení povinnosti podľa čl. 20 písm.\nb) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých in fine poskytnúť vhodné pomôcky’\n„zabezpečením ich finančnej dostupnosti“.\nZároveň, keďže ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných prostriedkoch zasiahne\ndo práv osôb starších ako 65 rokov, ktoré by inak mali na tento príspevok nárok, pôjde o\nopatrenie, ktoré sa dotkne zdravotne postihnutých spĺňajúcich podmienku nároku podľa\n8\n\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona o peňažných prostriedkoch, t. j. zasiahne špecificky ľudí,\nktorí sú na individuálnu prepravu absolútne odkázaní. Týmto teda predmetné ustanovenie\nporušuje nielen pozitívny záväzok štátu zabezpečiť vhodné pomôcky pre zdravotne\npostihnutých ľudí, ale aj ich samotnú možnosť užívať svoje právo na osobnú mobilitu podľa\nčl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, lebo pre takto závažne\npostihnuté osoby bude toto právo bez príspevku na kúpu osobného automobilu prakticky\niluzórne.\nOsobná mobilita zaručená v čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je\nnavyše nevyhnutnou predispozíciou na to, aby mohla osoba s ťažkým zdravotným\npostihnutím žiť nezávislým spôsobom života a bola začlenená do spoločnosti v súlade s čl.\n19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.\nTúto skutočnosť ostatne uznáva aj dôvodová správa, ktorá k ustanoveniu § 34 zákona\no peňažných príspevkoch uvádza: „S cieľom výrazne podporiť tie fyzické osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím, ktoré sú aktívne, sa umožňuje poskytnúť peňažný príspevok na\nkúpu osobného motorového vozidla aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným\npostihnutím preukáže, že bude zamestnaná alebo bude navštevovať školské zariadenie alebo\ndomov sociálnych služieb alebo špecializované zariadenie alebo denný stacionár.“\nPreto obmedzovanie osobnej mobility o to väčšmi zasahuje aj do práva na nezávislý\nspôsob života a začlenenie do spoločnosti. Porušovanie práva na nezávislý spôsob života\nbolo popísané už vyššie, v kontexte poskytovania príspevku na osobnú asistenciu.\nNa základe uvedených skutočností zastávam názor, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona\no peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o\nprávach zdravotne postihnutých.»\n7. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Podľa čl. 5 ods. 1\nDohovoru o právach zdravotne postihnutých majú zdravotne postihnuté osoby „nárok na\nrovnakú ochranu zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie“. Koncept takejto ochrany\nstanovuje, že členské štáty sa musia zdržať tvorby a aplikácie takých noriem, ktoré by\ndiskriminovali zdravotne postihnuté osoby.\n9\n\nTúto povinnosť nediskriminácie zosilňuje čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach zdravotne\npostihnutých keď stanovuje, že zdravotne postihnutým osobám patrí ochrana „pred\ndiskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“. V praxi to znamená, že nielen odlišné\nzaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia je diskriminačné ako také, ale ochrana\nzdravotne postihnutých osôb musí byť poskytovaná aj pred diskrimináciou z iných\nzakázaných dôvodov, ako napríklad vek, prípadne pred akoukoľvek kombináciou týchto\ndôvodov.\nNaplnenie diskriminačných znakov (1. odlišné zaobchádzanie; 2. spôsobujúce ujmu\nna právach; 3. zo zakázaného dôvodu; 4. osobám v porovnateľnej situácii) je samo o sebe v\nzmysle Dohovoru o právach zdravotne postihnutých dostatočné na porušenie zákazu\ndiskriminácie aj bez toho, že by boli dotknuté ďalšie práva zasiahnutých osôb. Právo nebyť\nvystavený diskriminácií má totiž, na základe čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne\npostihnutých na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, autonómnu a\nnie akcesorickú povahu, t. j. samotné právo nebyť diskriminovaný sa aplikuje na každú\noblasť regulovanú orgánmi verejnej moci bez ohľadu na to, aké ďalšie práva sú\ndiskriminačným zaobchádzaním dotknuté.\nPreto príspevok na osobnú asistenciu a kúpu osobného motorového vozidla musí byť\nposkytovaný za rovnakých podmienok bez ohľadu na to, či jeho diskriminačným odopretím\ndochádza k zásahu do iných práv. Ak by aj namietaná právna úprava nebola v rozpore s čl.\n19 a čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, bude aj naďalej predstavovať\ndiskrimináciu ťažko zdravotne postihnutých osôb na základe veku, a bude preto v rozpore s\nčl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.\nV tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že Dohovor o právach osôb so\nzdravotným postihnutím, ako aj samotný Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím\nkladú osobitý dôraz na zákaz viacnásobnej, tzv. intersekčnej diskriminácie.\nK intersekčnej diskriminácii dochádza v prípadoch, keď vzájomným pôsobením\ndvoch diskriminačných dôvodov dôjde k znevýhodneniu, ktoré nenastane v prípade iných\nosôb, ktoré vykazujú len jeden z nich. V konkrétnom prípade osoba so zdravotným\npostihnutím (kritérium na aplikáciu zákona), ktorá je zároveň staršia ako 65 rokov, resp.\nmladšia ako 6 rokov (diskriminačný dôvod na základe veku), nemá právo uchádzať sa o\ndané príspevky, hoci ich v jej individuálnom prípade môže objektívne potrebovať na\n10\n\nzabezpečenie plného rozsahu základných práv. Napádaná právna úprava teda predstavuje\nprípad takejto intersekčnej diskriminácie, lebo je s jednotlivcom diskriminačné\nzaobchádzané z viacerých zakázaných dôvodov, pretože vek sám o sebe, ani zdravotné\npostihnutie samo o sebe, prima facie nevedie ku diskriminácii, lebo operujú v konkrétnom\nprípade neoddeliteľne.\nV konkrétnych podmienkach predmetného prípadu teda\n1. poškodená osoba je osobou, na ktorú sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch,\nide teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a zároveň;\n2. ide o osobu staršiu ako 65 rokov (resp. mladšiu ako 6 rokov), v dôsledku čoho na\nniektoré príspevky nemá nárok.\nZ uvedeného rozboru vyplýva, že pri posudzovaní diskriminácie nemôže ako\nkomparátor slúžiť osoba staršia ako 65 rokov bez zdravotného postihnutia, pretože táto je\nvyňatá spod pôsobnosti zákona o peňažných príspevkoch, nejde teda o diskrimináciu z\ndôvodu zdravotného postihnutia v pravom slova zmysle.\nRovnako komparátorom nemôže byť ktorákoľvek osoba bez zdravotného postihnutia\nmladšia ako 65 rokov (resp. staršia ako 6 rokov), lebo postavenie zdravotne postihnutej\nosoby je rozhodujúce pri získaní nároku na príspevok, obdobne ako vek.\nPravým komparátorom situácie osôb poškodených napádanou právnou úpravou je\nteda osoba so zdravotným postihnutím, ktorá je mladšia ako 65 rokov, teda má nárok na\npredmetné príspevky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o\npeňažných príspevkoch.\nOsoba nad 65 rokov (resp. pod 6 rokov) veku so zdravotným postihnutím nedokáže\nvoči komparátorovi preukázať prima facie diskrimináciu na základe zdravotného\npostihnutia, pretože osoby s rovnakým zdravotným postihnutím mladšie ako ona, môžu\nzískať oba predmetné peňažné príspevky, postihnutá osoba teda nie je vystavená\nrozdielnemu zaobchádzaniu z dôvodu veku.\nObdobne tak nemôže argumentovať, že je diskriminovaná výhradne na základe\nzdravotného postihnutia, lebo neexistuje osoba bez zdravotného postihnutia v porovnateľnej\nsituácii, t. j. staršia ako 65 rokov, ktorá by poberala spomínané príspevky (zákon sa\nvzťahuje špecificky len na zdravotne postihnuté osoby, iné osoby nemajú na peňažné\n\n11\n\npríspevky nárok). Komparátor teda v danom prípade, naopak, vôbec neexistuje a osoba\nnedokáže preukázať prima facie diskrimináciu ani na základe zdravotného poistenia.\nUvedené konštatovania kompenzuje Výbor pre práva osôb so zdravotným\npostihnutím práve uvedeným konceptom viacnásobnej diskriminácie, ktorú je teda možné\npreukázať len tým, že sa pri vyberaní skupiny komparátorov zohľadnia oba diskriminačné\ndôvody kumulatívne.\nPri posúdení oboch napádaných ustanovení je teda zjavné, že ich aplikáciou\ndochádza k odlišnému zaobchádzaniu (v podobe nepriznania príspevku osobám TZP nad 65\nalebo pod 6 rokov veku), ktoré spôsobuje týmto osobám ujmu (bez priznania príspevku sú\nznačne obmedzené ich možnosti zaobstarať si osobného asistenta, resp. motorové vozidlo na\nnevyhnutnú osobnú prepravu).\nZároveň je odlišnosť v zaobchádzaní odôvodnená zakázanými kritériami, ktoré na\nseba vzájomne pôsobia (zdravotné postihnutie a vek) a s ďalšími osobami v podobnej\nsituácii sa pri nenaplnení kritéria veku zaobchádza odlišne (komparátor - osoby TZP, ktoré\nnedovŕšili vek 65 rokov). Uvedená právna úprava teda napĺňa všetky pojmové znaky\ndiskriminácie podľa čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.\nDiskriminácia v danom prípade zároveň nie je dostatočne objektívne odôvodniteľná\nani ospravedlniteľná. Keďže je zákaz diskriminácie podľa Dohovoru o právach zdravotne\npostihnutých právo autonómne a nie akcesorické ku hospodárskym, sociálnym a kultúrnym\nprávam druhej generácie, nepodlieha progresívnej realizácii na základe dostupných\nzdrojov, ale naopak, štát je povinný diskriminačné praktiky odstraňovať bezodkladne.24\nOdôvodnenie s cieľom lepšie prerozdeliť v súčasnosti dostupné zdroje v duchu progresívnej\nrealizácie sociálnych práv teda nemôže obstáť vo svetle povinnosti štátu bezodkladne\nodstrániť diskrimináciu.\nDiskrimináciou v oblasti poskytovania príspevkov na osobnú asistenciu a na kúpu\nmotorového vozidla teda dochádza k nesúladu medzi ustanovením § 22 ods. 2 a\nustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o\nprávach zdravotne postihnutých.»\n\n12\n\n8.\n\nK namietanému\n\nnesúladu\n\nnapadnutých\n\nustanovení\n\nzákona\n\no peňažných\n\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy\nnavrhovateľka v návrhu uvádza: „Rozpor napádanej právnej úpravy s vymedzenými\nmedzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú podľa čl. 7\nods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi, odôvodňuje vyhlásenie napádaných ustanovení za\nnesúladné, podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Právna úprava v rozpore s medzinárodnými\nzmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, zároveň\ntýmto odporuje čl. 1 ods. 2 ústavy, pretože nerešpektuje medzinárodné právo, ktorým je\nSlovenská republika viazaná a je nadradené zákonu.\nRozpor napádaných ustanovení s uvedenými medzinárodnými zmluvami je navyše\ndôvodom na vyhlásenie nesúladu predmetných ustanovení s princípom ľudskej dôstojnosti a\nrovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie, ako východiskový bod ochrany\nzákladných práv, chráni princípy, ktoré v medzinárodnom práve zaručujú konkrétnymi\nopatreniami inter alia práve už spomenuté medzinárodné zmluvy. Nesúlad s konkrétnymi\npovinnosťami vyplývajúcimi z týchto zmlúv preto ohrozuje aj samotné hodnoty v čl. 12 ods.\n1 ústavy, hoci tento ich zaručuje len abstraktným spôsobom a nie konkrétnymi záväzkami\nštátu.\nV súhrne preto nesúlad napádaných ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s\nústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami odporuje princípom zvrchovaného,\ndemokratického a právneho štátu, ako ho vymedzuje čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy.“\n9. S poukazom na všetky uvedené právne skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby\nústavný súd rozhodol nálezom takto: «I. Ustanovenie čl. 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr\nod 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá veta zákona č. 447/2008 Z. z. o\npeňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá\nveta, čl. 1 ods. 2. čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl.\n9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a\n2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1\nProtokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n\n13\n\nII. Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom\ndovŕši 65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2. čl. 12 ods. 1 a čl.\n13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20\npísm. a), b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\nII.\nPriebeh konania\n10. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu\nnapadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ústavy, paktu, Dohovoru o právach\nosôb so zdravotným postihnutím a dodatkového protokolu na neverejnom zasadnutí pléna\n14. novembra 2018 a uznesením č. k. PL. ÚS 16/2018-15 ho prijal v časti namietajúcej\nnesúlad § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“\na druhej vety zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu\na s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\na nesúlad § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65\nrokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu\na s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so\nzdravotným postihnutím na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (v časti namietaného nesúladu\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu) návrh navrhovateľky odmietol\nako zjavne neopodstatnený.\n\n14\n\n11. Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu\nč. k. PL. ÚS 16/2018-15 z 13. novembra 2018 si ústavný súd prípisom z 12. decembra 2018\npodľa § 39 ods. 1 predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz § 86 ods. 1 zákona\no ústavnom súde) vyžiadal písomné stanovisko k návrhu navrhovateľky od Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len\n„vláda“), za ktorú stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 30 ods. 2\npredchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde)\núčastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania o prijatom návrhu.\n12. Navrhovateľka listom č. 1681/2018/VOP, doručeným ústavnému súdu 5. februára\n2019, oznámila, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.\n13. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti predložila svoje stanovisko\nk návrhu navrhovateľky podaním č. 01887/2019/120 doručeným ústavnému súdu\n20. februára 2019, v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd\nupustil od ústneho pojednávania.\n14. Navrhovateľka sa k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti\nvyjadrila vo svojom podaní č. 1681/2018/VOP doručenom ústavnému súdu 23. júla 2019.\n15. Národná rada sa k návrhu navrhovateľky vyjadrila podaním č. PREDS-655/2018,\nPREDS-661/2019 z 23. januára 2020, doručeným ústavnému súdu 31. januára 2020,\nv ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania o prijatom návrhu. V prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh\nnapadnutého zákona s dôvodovou správou a prepis rozpravy z 28. schôdze národnej rady\n28. októbra 2008.\n\n15\n\nIII.\nStanovisko vlády, národnej rady a vyjadrenie verejnej ochrankyne práv\nIII.1 Stanovisko vlády k návrhu verejnej ochrankyne práv\n16. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti posudzovanie súladu\nnapadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 možno považovať za irelevantné.\nOdvoláva sa pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej uvedené články ústavy\nneupravujú základné práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať, ale sú\nvstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter\nvšeobecného ústavného princípu. Podľa vlády „Regulácia kompenzovania sociálnych\ndôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia prostredníctvom poskytovania peňažných\npríspevkov nemá svoj právny základ v druhej hlave ústavy, nemožno ju preto označiť za\nrealizáciu základného ľudského práva alebo slobody.“.\n17. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza:\n„Ustanovenia\n\nnamietané\n\nnavrhovateľkou\n\nspadajú\n\npod\n\noblasť\n\npráva\n\nsociálneho\n\nzabezpečenia, ktorého súčasťou je aj sociálna pomoc. Právo sociálneho zabezpečenia\npredstavuje súbor právnych noriem regulujúcich právne vzťahy pri poskytovaní plnení, ak\nnastane právom uznaná sociálna udalosť. Právo sociálneho zabezpečenia v sebe zahŕňa\nkomplex inštitútov majúcich formu finančných plnení alebo inej pomoci (napr. poskytnutie\nslužby), prostredníctvom ktorých štát, s cieľom zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky\nsociálnej udalosti, realizuje časť sociálnych a hospodárskych práv občanov. V konkrétnosti\nv sebe zahŕňa okrem dávok a služieb sociálnej pomoci aj dávky štátnej sociálnej podpory a\nsociálneho poistenia.\nOsobitne v rámci systému sociálnej pomoci sa do inštitútov sociálnej pomoci\npremieta princíp individualizácie spočívajúci v princípe potrebnosti, tzn. tieto inštitúty\nsmerujú k cieľu zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti za aktívnej\núčasti občana a špecificky v prípade fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím aj v\nprincípe spoločenskej integrácie, s cieľom pomoci pri vyrovnaní východiskového postavenia\n16\n\na prekonania dôsledkov zdravotného postihnutia. Súčasne je však systém sociálnej pomoci,\ntvoriaci podskupinu systému sociálneho zabezpečenia, limitovaný princípmi spoločnými pre\ncelú oblasť práva sociálneho zabezpečenia, a to princípom solidarity úzko spätým s\nprincípom ekonomickej únosnosti, ktoré majú svoj logický základ práve v charaktere oblasti\nsociálneho zabezpečenia.\nCieľom poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku\nťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu). Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu však\nsúčasne v § 2 ods. 1 vymedzuje, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku\nťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať, okrem poskytovania peňažných\npríspevkov na kompenzáciu podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, aj\nposkytovaním sociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o\nzmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).\nV tejto súvislosti je teda potrebné zdôrazniť, že sociálne dôsledky ťažkého\nzdravotného postihnutia je možné, v rámci zákonmi ponúkaného spektra finančných plnení\nalebo služieb, kompenzovať rôznymi druhmi peňažných príspevkov, ale aj sociálnymi\nslužbami, prípadne ich kombináciou, ako aj poskytovaním dávok štátnej sociálnej podpory v\nširšom ponímaní systému sociálneho zabezpečenia.“\n18. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku ďalej\npoukazuje na skutočnosť, že zákaz diskriminácie nie je absolútny. Podľa vlády „... právne\nrozdelenie osôb na rôzne skupiny môže byť akceptovateľné, ak nie je svojvoľné, ale sleduje\nsa ním legitímny cieľ“. Odvolávajúc sa aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“) vláda uvádza: „... diskriminácia z dôvodu veku v niektorých\nprípadoch je primeraná a nevyhnutná.“ Pre zavedenie nerovnakého postavenia musia podľa\nvlády existovať legitímne dôvody.\n19. Podľa vlády „... je nerovnaké postavenie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím\nprípustné, samozrejme za splnenia podmienky legitimity, pričom materiálny obsah pojmu\nlegitímne dôvody vníma najmä v opise osobitostí spoločenských vzťahov, do akých sa\n17\n\nnerovnaké postavenie zavádza, historických, ekonomických a sociologických špecifík\nspoločenských vzťahov existujúcich v oblasti, ktorú relevantné právne normy upravujú a\nsamozrejme motivácií a cieľov, ktoré chce zákonodarca právnou úpravou presadzovať.\nDo slovenského právneho poriadku sa veková hranica na vznik nároku na\nposkytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na\nkúpu osobného motorového vozidla, dostali už pred niekoľkými desaťročiami ako súčasť\nprelomových zmien v sociálnej pomoci, ktoré boli inšpirované tzv. švédskym modelom\nsociálnej politiky.“.\n20. K spodnej hranici (6 rokov) pre priznanie nároku na peňažný príspevok\nna osobnú asistenciu vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku\nuvádza: «Spodná hranica (6 rokov) pre získanie nároku na peňažný príspevok na osobnú\nasistenciu bola v slovenskom právnom poriadku prvýkrát ustanovená zákonom č. 195/1998\nZ. z. o sociálnej pomoci, teda priamo so zavedením inštitútu osobnej asistencie v\nslovenskom právnom poriadku.\nDôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o sociálnej pomoci (tlač č. 949) okrem\niného uvádza, že „Navrhuje sa ako jedna z foriem kompenzácie poskytovať peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu. Tento možno poskytnúť občanovi najskôr od siedmeho roku\nveku dieťaťa. Ustanovuje sa však, že osobným asistentom dieťaťa do dosiahnutia plnoletosti\nnemôže byť rodič dieťaťa ani osoba, ktorá toto dieťa prevzala do starostlivosti\nnahrádzajúcej starostlivosť rodičov. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je určený na\nposkytnutie odmeny pre osobného asistenta, t. j. pre osobu, ktorá pomáha zabezpečovať\nobčanovi s ťažkým zdravotným postihnutím jeho životné potreby v oblasti nevyhnutných\nživotných úkonov a nevyhnutných prác v domácnosti, pohybu, orientácie a dorozumievania,\nktorá nie je jeho opatrovateľom, ale asistentom. Aj keď občan s ťažkým zdravotným\npostihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si\nosobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme\nzáruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii\nopatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie.“.\n\n18\n\nPôvodne navrhovaná hranica siedmich rokov veku bola pozmeňujúcim návrhom vo\nvýboroch Národnej rady Slovenskej republiky znížená na šesť rokov veku, s nasledujúcim\nodôvodnením: „Ide o zmenu vekovej hranice v nadväznosti na rodičovský príspevok. ...“.\nZákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu\na ponechal spodnú hranicu pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu na úrovni šiestich\nrokov.\nZ uvedeného vyplýva, že primárnym účelom osobnej asistencie je podpora\nnezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície\n„opatrovaného“. Tento cieľ potvrdzuje aj znenie § 20 ods. 2 prvej vety zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu: „Účelom osobnej asistencie je aktivizácia, podpora\nsociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej\nnezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie\npracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“. Osobitne dávame do\npozornosti, že aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím nie je vymedzená ako oddelený a samostatný cieľ, ale ide o prvok\ncelkového cieľa, ktorý sa sleduje dosiahnuť a ktorým je aktivizácia a podpora sociálneho\nzačlenenia s vyššou kvalitou spočívajúcou v nezávislosti pri rozhodovaní sa a ovplyvňovaní\ntoho ako má prebiehať.\nV tomto kontexte možno vo všeobecnosti konštatovať, že naplnenie účelu\nposkytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu u dieťaťa do šiestich rokov jeho\nveku je pre určujúcu väčšinu nesplniteľné a z tohto dôvodu sa ako účelnejšie javí také\nnastavenie pomoci štátu, ktorým sa predĺži podpora starostlivosti o dieťa s ťažkým\nzdravotným postihnutím až do šiestich rokov veku dieťaťa. S tým korešponduje predĺžené\nposkytovanie rodičovského príspevku až do šiestich rokov veku dieťaťa, ak má dieťa\nnepriaznivý zdravotný stav (zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaké podporné obdobie sa\nuplatňuje aj v prípade poskytovania príspevku na starostlivosť o dieťa s dlhodobo\nnepriaznivým zdravotným stavom až do šiestich rokov veku dieťaťa podľa zákona č.\n561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov. Ďalšou formou podpory zo strany štátu je zaradenie osôb,\nktoré sa starajú dieťa do šiestich rokov veku, medzi tzv. poistencov štátu. Cieľom je\n19\n\n„neukrátenie“ osôb, ktoré z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku,\nnemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, na budúcich dôchodkových dávkach. To znamená, že\ntieto osoby sú za obdobie starostlivosti o dieťa povinne dôchodkovo poistené a poistné za ne\nplatí štát.\nV tejto súvislosti poznamenávame, že rovnaké motivácie viedli štát k ustanoveniu\nhranice šesť rokov veku opatrovanej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím aj na vznik\nnároku na peňažný príspevok na opatrovanie, ktorého cieľom je obdobne, ako pri osobnej\nasistencii, kompenzovať odkázanosť fyzickej osoby na pomoc inej osoby. Vekovú hranicu pri\ntomto príspevku však navrhovateľka v návrhu nenapáda.»\n21. K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku\nna osobnú asistenciu vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková\nhranica (65 rokov) pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu sa stala súčasťou\npodmienok na vznik nároku na príspevok na osobnú asistenciu až na základe zákona č.\n450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení\nneskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o\nzamestnanosti v znení neskorších predpisov. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Navrhuje sa\nzúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku.\nNeobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento\npeňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora\nnezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky\nzískané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu\nkvality života starších občanov. Navrhovaná veková hranica bola stanovená v súlade s\nRezolúciou VZ OSN č. 37/51 z roku 1982.\nZákonom č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o\nsociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nsa v čl. III novelizoval aj zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Touto novelou sa\nupravili podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu takto: „(20) Peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným\npostihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.\n20\n\nCitovaná úprava bola do predmetného návrhu zákona (tlač 887) doplnená\npozmeňujúcim návrhom vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky s týmto\nodôvodnením: „Navrhovaná zmena predstavuje podporu aktívneho života občanov s ťažkým\nzdravotným postihnutím tým, že vytvorí podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom\nprocese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí\nsú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu. Predpokladáme, že navrhovaná\nzmena nebude mať výrazný finančný dopad.“.\nZákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu,\nčo sa týka obmedzenia nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu do\nveku 65 rokov, avšak zaviedol dve zmeny. Prvou bolo upustenie od výnimky, že príspevok\nmožno poskytovať aj po 65. roku veku, ak je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím\nzamestnaná. Druhá zmena naopak zavádzala výnimku, podľa ktorej „Po dovŕšení 65. roku\nveku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným\npostihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.“.\nPri tvorbe zákona sa vychádzalo zo švédskeho modelu pomoci osobám s ťažkým\nzdravotným postihnutím (LSS - Lagen om stöd och service för vissa funktionshindrade),\nktorý na Slovensko priniesol vtedajší riaditeľ Inštitútu Nezávislého života v Štokholme\n. Podľa švédskeho modelu je možné peňažný príspevok na osobnú asistenciu\nposkytovať osobám nad 65 rokov iba v prípade, ak tieto osoby príspevok poberali aj pred\ndosiahnutím hranice 65 rokov.\nHorná veková hranica pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu (65 rokov) je v\nrámci systematiky práva sociálneho zabezpečenia zosúladená s medzinárodným právom\n(Dohovor MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje\nproduktívny vek do 65 rokov a reflektuje na hranicu staroby, ktorá podľa teórie práva\nsociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 - 65 rokov. Veková hranica 65 rokov vychádza\nz demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva a predstavuje všeobecnú vekovú\nhranicu, do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»\n22. K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza:\n«Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (65\n21\n\nrokov) bola v právnom poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o\nsociálnej pomoci. V roku 1999 bola hranica prechodne zvýšená na 68 rokov a následne\nzákonom č. 450/2000 Z. z. vrátená na pôvodných 65 rokov s nasledujúcim odôvodnením:\n„Znižuje so veková hranica na poskytovanie peňažného príspevku na kúpu osobného\nmotorového vozidla na 65 rokov veku občana tak, aby sa dôslednejšie odlíšili sociálne\ndôsledky v oblasti mobility súvisiace s jeho ťažkým zdravotným postihnutím a nie s vekom\n(vychádzalo sa z Rezolúcie VZ OSN č. 37/51 z roku 1982).\nZákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu,\npričom ustanovenie hornej vekovej hranice odôvodňoval rovnako, ako pri príspevku na\nosobnú asistenciu.»\n23. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti «S cieľom poukázať na\nlegitimitu ustanovenia vekových hraníc, ako podmienok pre splnenie nároku na poskytnutie\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného\nmotorového vozidla, je nevyhnutné určiť kritériá, ktorými je možné mieru legitimity\nzhodnotiť. Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov.\nObjektívne možno konštatovať, že príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia spĺňajú cieľ, pre ktorý boli ustanovené, ak sú primerané. Takéto príspevky\nmožno potom označiť za legitímne. Na neurčitý pojem „primeranosť“ možno analogicky\npoužiť vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozsudku č.\n9So/20/2010 zo dňa 26. januára 2011 k primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe\nuviedol: „Úroveň hmotného zabezpečenia musí byť v intenciách článku 39 ods. 1 Ústavy\nprimeraná\n1. tak vo vzťahu k predchádzajúcej úrovni hmotného zabezpečenia, ktorú mal občan\npred vznikom sociálnej udalosti, ktorou je v danom prípade dovŕšenie dôchodkového veku\n(princíp zásluhovosti)\n2. ako aj vo vzťahu k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia občanov (princíp\nsolidarity)\n3. a napokon aj vo vzťahu k ekonomickým možnostiam zabezpečenia určitej úrovne\nhmotného zabezpečenia štátom (princíp ekonomickej únosnosti).\n\n22\n\nPrincíp zásluhovosti v právnej úprave sociálnej pomoci nemožno, vychádzajúc z jej\nfilozofickej podstaty, uplatniť. ...ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť\npráva sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj systém sociálnej pomoci - systém,\nktorý je vzhľadom na jeho účel, a to poskytnúť pomoc pri prekonaní alebo zmiernení\nnegatívnych dôsledkov sociálnej udalosti, ktoré nie je občan schopný riešiť svojimi\nvlastnými silami, zákonite ovplyvňovaný princípom celospoločenskej solidarity, princípom\nindividualizácie, ale aj princípom ekonomickej únosnosti. Pre ďalšiu argumentáciu možno\nteda princíp zásluhovosti nahradiť princípom individualizácie. Kritériá pre primeranosť v\nsociálnej pomoci by tak mohli tvoriť princíp individualizácie, princíp solidarity a princíp\nekonomickej únosnosti.».\n24. K princípu individualizácie vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti\nvo svojom stanovisku uvádza: «Právne predpisy v oblasti sociálnej pomoci sledujú vždy\nkonkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov. V prípade poskytovania peňažných\npríspevkov na kompenzáciu je to podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti. Poskytnutím peňažných\npríspevkov sa kompenzujú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, podporuje sa\nsociálna integrácia, samostatný - nezávislý život, podporujú sa rovnaké príležitosti, ich\nposkytovaním sa tiež prispieva k podpore štúdia a zamestnanosti fyzických osôb so\nzdravotným postihnutím. Rovnaké sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia je\nvšak možné, v rámci systému sociálnej pomoci, kompenzovať rôznymi druhmi finančných\nplnení alebo služieb.\nNemožno preto súhlasiť so smerovaním argumentácie navrhovateľky, že vzhľadom na\nto, že „zdravotne postihnuté osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez\niných zdrojov príjmu, a preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť\nfinancovať tieto služby z vlastných prostriedkov“, by týmto osobám bola odopretá\nakákoľvek ďalšia pomoc pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného\npostihnutia...\nV tejto súvislosti má svoj právny význam posúdenie účelu príspevku na osobnú\nasistenciu a príspevku na kúpu osobného motorového vozidla v kombinácii s posúdením\núčelu ďalších foriem kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.\n23\n\nPeňažný príspevok na osobnú asistenciu kompenzuje náklady súvisiace so\nzabezpečením osobnej asistencie, ktorej účelom „je aktivizácia, podpora sociálneho\nzačlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a\nmožnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných\naktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít“. Úprava osobnej asistencie zdôrazňuje\nprimárne princíp sebamanažmentu v živote človeka. Osobná asistencia je oproti peňažnému\npríspevku na opatrovanie, ktorého účelom je „zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe\ns ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o\ndomácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom\nprostredí“, zameraná na osoby v aktívnom a produktívnom veku. Zákonodarca súčasne\nponechal možnosť poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu osobám v\n„postproduktívnom“ veku, ak im tento príspevok bol poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov\nveku. Účelom bolo najmä zohľadnenie pokračovania v pracovných aktivitách u týchto osôb.\nAj vzhľadom na tieto skutočnosti sa nové posúdenie vykonáva minimálne raz za tri roky, t. j.\naj u osôb starších ako 65 rokov sa skúma, či je osobná asistencia stále vhodnou formou\nkompenzácie.\nPeňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je využívaný na účely\npodpory sociálnej integrácie/inklúzie človeka, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti\nvzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb (§ 34 ods. 6 zákona o\npeňažných príspevkoch na kompenzáciu). V porovnaní s účelom peňažného príspevku na\nkompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného\nmotorového vozidla a peňažného príspevku na prepravu (§ 38 ods. 9 a § 36 ods. 2 zákona o\npeňažných príspevkoch na kompenzáciu), ktoré sú zamerané na podporu väčšieho spektra\naktivít (okrem pracovných a vzdelávacích aktivít sú to aj rodinné aktivity a občianske\naktivity), je peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla určený primárne na\npodporu tých aktivít, ktoré majú charakter kontinuálne sa opakujúcich a z časového\nhľadiska dlhodobo trvajúcich aktivít.\nPri ustanovení vekovej hranice 65 rokov je nevyhnutné zdôrazniť, že svojou povahou\nboli peňažné príspevky na kompenzáciu adresované vždy vo vzťahu k fyzickým osobám vo\nvekovej kategórii, od ktorej spomenuté aktivity možno spravodlivo predpokladať a\npožadovať. V súčasnosti sú peňažné príspevky nastavené tak, aby sa poskytovali najmä\n24\n\nosobám, ktoré vykonávajú pravidelné integračné aktivity, s čím súvisí aj vek danej osoby\n(najmä vzdelávanie od 6. roku veku a vykonávanie zamestnania v produktívnom veku). V\ntomto kontexte nie je, podľa názoru ministerstva, ustanovenie hornej vekovej hranice pre\nvznik nároku v rozpore s antidiskriminačným právom. Povaha a charakter peňažného\npríspevku na kúpu osobného motorového vozidla a peňažného príspevku na osobnú\nasistenciu (posilnenie aktívnej sebarealizácie) odôvodňujú legitímne rozlišovanie, resp.\nzužovanie okruhu oprávnených fyzických osôb z dôvodu veku. Tieto peňažné príspevky majú\nza cieľ vyrovnať nevýhody (kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného\npostihnutia v oblasti mobility a sebaobsluhy), vyplývajúce fyzickým osobám z ich\nzdravotného znevýhodnenia v produktívnom ekonomicky aktívnom veku, a to so súvisiacou\npotrebou podpory ich zamestnania a zamestnateľnosti. Legitímnym cieľom je požiadavka na\nzapojenie fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím v ekonomicky aktívnom veku do\nživota spoločnosti na rovnoprávnom základe.\nVymedzenie hranice produktívneho veku hranicou 65 rokov veku vychádza z\nDohovoru MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a z demografickej\nteórie ekonomickej aktivity obyvateľstva, ktorá určuje vekovú hranicu 65 rokov ako\nvšeobecnú vekovú hranicu, do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»\n25. K princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti vláda zastúpená\nministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Pri kompenzácii sociálnych\ndôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia má štát, pri zohľadnení princípu ekonomickej\núnosnosti, ambíciu zabezpečiť prostredníctvom zákona o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu iba čiastočnú kompenzáciu sociálnych udalostí na základe princípu solidarity.\nPodľa § 2 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa definuje sociálny\ndôsledok ťažkého zdravotného postihnutia ako „znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z\ndôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného\npostihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z\ndôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama“. Dotknuté peňažné príspevky\npodľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie sú teda určené na samoúčelné\nzvyšovanie peňažného príjmu fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ale sú\n\n25\n\nprincipiálne určené na krytie nákladov spojených s prekonávaním prekážok začlenenia sa\ndo spoločnosti definovaných týmto zákonom.\nV tomto kontexte preto nie je možné súhlasiť s úvahami, že prostredníctvom\npeňažných príspevkov na kompenzáciu má byť zabezpečené zvýšenie príjmu k dôchodkovej\ndávke, resp. rodičovskému príspevku. Takéto nahliadanie koliduje s účelom, na ktorý sú\npeňažné príspevky na kompenzáciu poskytované.\nPrincíp solidarity sa prejavuje aj v tom, že práva súvisiace s integráciou osôb so\nzdravotným postihnutím, ktoré sa Slovenská republika zaviazala napĺňať, nie sú realizované\njedným opatrením. Naopak, ide o portfólio služieb financovaných z verejných zdrojov,\nktorými sa štát snaží zabezpečiť na báze solidarity a finančnej udržateľnosti dôstojný život\nosobám so zdravotným postihnutím. V prípade, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným\npostihnutím nemá pravidelné sociálne aktivity, ktoré zákon o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo kúpu\nosobného motorového vozidla predpokladá, je možné jej odkázanosť na pomoc inej osoby,\nako aj odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, riešiť ďalšími\npeňažnými\n\npríspevkami\n\nalebo\n\nsociálnymi\n\nslužbami,\n\nprípadne\n\nich\n\nkombináciou.\n\nKompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti sebaobsluhy\nje možné realizovať napríklad peňažným príspevkom na opatrovanie, sociálnymi službami,\nkonkrétne domácou opatrovateľskou službou, denným stacionárom alebo inými formami\nsociálnych služieb podmienenými odkázanosťou na danú službu. Oblasť mobility je\nkompenzovaná napríklad peňažným príspevkom na prepravu, peňažným príspevkom na\nkompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového\nvozidla, prepravnou službou, či prepravou v oblasti zdravotníctva (dopravná zdravotná\nslužba). Z uvedeného vyplýva, že fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím nebolo\nodňaté právo na sociálnu pomoc v prípade jej odkázanosti na pomoc inej osoby, resp.\nodkázanosti na individuálnu prepravu, nástroje a forma, akou sa táto pomoc poskytuje, sú\nvšak nastavené aj z hľadiska ich účelnosti a adresnosti. Zákon o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu teda garantuje právo fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím na\nsociálnu pomoc, s dôrazom na efektivitu a účelnosť kompenzácie ťažkého zdravotného\npostihnutia pri zachovaní ľudskej dôstojnosti týchto osôb...\n\n26\n\nPre úplnosť uvádzame, že okrem opatrení zameraných na zlepšovanie života osôb so\nzdravotným postihnutím v systéme sociálneho zabezpečenia, sú v právnom poriadku\nSlovenskej republiky zavedené ďalšie podporné opatrenia, majúce formu najmä výhod a\nzliav (napr. odpustenie koncesionárskych poplatkov, zľavy v miestnej hromadnej doprave,\nzľavy na miestnych daniach a poplatkoch atď.).\nPeňažné príspevky na kompenzáciu sú hradené výlučne zo štátneho rozpočtu bez\ntoho, aby ich poskytovanie bolo podmieňované povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím (princíp solidarity). Súčasne sa však ich výška odvíja od\nsociálnoekonomickej situácie krajiny (princíp ekonomickej únosnosti). V tejto súvislosti má\nsvoje opodstatnenie upriamenie pozornosti na skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú\nasistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla patria k peňažným\npríspevkom s najvyšším finančným dopadom na štátny rozpočet. V roku 2018 sa na účely\nvyplácania peňažného príspevku na osobnú asistenciu vynaložilo spolu 55 045 675.- € a na\npeňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla 9 516 086.- € (zdroj: Inštitút\nsociálnej politiky).\nZ historického exkurzu vývoja právnej úpravy peňažného príspevku na osobnú\nasistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla možno vyvodiť\nsnahu zákonodarcu o nastavenie takej právnej úpravy, ktorá by popri zachovaní princípu\nindividualizácie našla rovnováhu medzi princípom solidarity a princípom ekonomickej\núnosnosti v kontexte sociálnych, ekonomických a politických podmienok. Je zrejmé, že pri\nexistencii obmedzených ekonomických možností bolo nevyhnutné brať do úvahy najmä dva\nfaktory vplývajúce na dlhodobú udržateľnosť tohto systému. Prvým faktorom bola výška\npríspevkov a druhým osobný rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať.\nRozširovaním osobného rozsahu sa pri konštantnej sume celkových finančných zdrojov,\nznižuje výška vyplácaných príspevkov. Vzhľadom na to, že účel peňažných prostriedkov\nmôže byť reálne splnený len pri dosahovaní relevantnej výšky príspevkov, bolo nevyhnutné,\na teda legitímne, zúžiť osobný rozsah ustanovením vekových hraníc pri jednotlivých\npríspevkoch...»\n\n27\n\n26.\n\nK namietanému\n\nnesúladu\n\nnapadnutej\n\nprávnej\n\núpravy\n\ns označenými\n\nmedzinárodnými zmluvami vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom\nstanovisku uvádza: «V máji 2012 predložila Slovenská republika Výboru OSN pre osoby so\nzdravotným postihnutím komplexnú správu o opatreniach prijatých na účel plnenia\nzáväzkov vyplývajúcich z dohovoru a o pokroku, ktorý v tomto smere dosiahla. Výbor OSN\npre práva osôb so zdravotným postihnutím posúdil (aj za účasti delegácie Slovenskej\nrepubliky) Východiskovú správu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí v dňoch 4. - 5.\napríla 2016. Vo svojich záverečných odporúčaniach (zo dňa 18. apríla 2016) však\nnenamietal žiadne porušenie čl. 19 a čl. 20 dohovoru, resp. nedospel k záveru, že stanovenie\nakejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.\nV júli 2015 bola Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím predložená\naj alternatívna správa, ktorá informovala o implementácii dohovoru z pohľadu organizácií\nosôb so zdravotným postihnutím. Správa bola vypracovaná predstaviteľmi členských\norganizácií Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike a\nmedzinárodnej organizácie Mental Disability Advocacy Center. Alternatívna správa\npopisovala nielen aktuálnu situáciu v Slovenskej republike, ale súčasne vysvetľovala, v\nktorých oblastiach legislatíva a prax porušujú konkrétne články dohovoru. V bode 26 (k čl.\n19 dohovoru) spracovatelia alternatívnej správy uviedli, že ustanovenie týkajúce sa\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu považujú vzhľadom na stanovenie hornej vekovej\nhranice (65 rokov veku) pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za\ndiskriminačné, avšak Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím sa s ich tvrdením\nnestotožnil a pri posudzovaní Východiskovej správy Slovenskej republiky nepovažoval za\npotrebné sa ním zaoberať.\nPrijatím Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,\nktorý bol ratifikovaný v roku 1976 (sukcesia Slovenskou republikou v roku 1993), sa\nSlovenská republika zaviazala o rozvoj a dodržiavanie práv obsiahnutých v medzinárodnom\npakte, pričom ide o tzv. mäkké právo, ktoré zmluvné strany realizujú postupne podľa svojich\nmateriálnych, finančných a ľudských možností.\nNavrhovateľka namieta rozpor čl. 2 ods. 2 a čl. 9 medzinárodného paktu s § 22 ods.\n2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Podľa čl. 2\nmedzinárodného paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, zaväzuje, pokiaľ tak\n28\n\nuž neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky\nv súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami tohto paktu, aby schválil také\nzákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby sa uplatnili práva uznané v pakte. Čl.\n2 ods. 2 ukladá zmluvným štátom povinnosť zaručiť nediskriminačný prístup pri uplatňovaní\nkaždého jedného hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho práva, ktoré je v pakte upravené\na možno ho uplatňovať len v spojení s týmito právami.\nVo svojom Všeobecnom komentári č. 5 Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne\npráva definoval diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím ako „akékoľvek rozdiely,\nvýnimky, obmedzenia alebo výhody, alebo odopretie primeraných úprav z dôvodu\nzdravotného postihnutia, ktorého dôsledkom je zrušenie alebo znemožnenie priznania,\npožívania alebo výkonu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.“ Odopretie\nprimeraných úprav by malo byť v národnom právnom poriadku zaradené medzi zakázané\nformy diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Medzinárodný pakt zaraďuje\nmedzi zakázané dôvody diskriminácie aj vek. Ako už bolo uvedené, zákon o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu umožňuje v prípade odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej\nosoby alebo v prípade odkázanosti na individuálnu prepravu kompenzovať sociálne\ndôsledky ťažkého zdravotného postihnutia niekoľkými formami kompenzácie, ako aj formou\nposkytovania sociálnych služieb a poskytovaním štátnej sociálnej podpory, ktoré sa logicky\ndopĺňajú a na seba nadväzujú. Z tohto dôvodu nie je možné hovoriť o odopretí práva na\nsociálnu pomoc z dôvodu veku, nakoľko v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nide výlučne o vnútroštátnu legislatívnu úpravu podmienok priznávania vhodných foriem\nkompenzácie na základe individuálneho posúdenia.\nDohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo svojom čl. 1 deklaruje\ncieľ jeho prijatia, ktorým je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie\nvšetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a\npodporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Avšak nástroje, ktorými štát tento cieľ\nzabezpečí, je ponechaný na úvahu každého štátu. Rovnaké využívanie ľudských práv a\nzákladných slobôd, vrátane práva na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, nie je\nmožné vykladať a aplikovať totožne, keďže účelom zákona o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu nie je kompenzovať každú fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím\ntotožným spôsobom, ale čo najvhodnejším a najprimeranejším spôsobom, s prihliadnutím\n29\n\nna jej osobitné vlastnosti asociálnu situáciu. Peňažné príspevky na kompenzáciu sú dávkami\nsociálnej pomoci, nárok na ne je posudzovaný na základe individuálneho a diskrečného\nposudzovania osobných potrieb žiadateľov o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia. Tieto dávky, vyplácané z finančných prostriedkov štátneho\nrozpočtu, sú úzko prepojené na hospodársku a sociálnu situáciu štátu. Štát je oprávnený\nlegitímne upraviť pravidlá a podmienky vyplácania týchto dávok a tým zabezpečiť adresné\nposkytovanie sociálnej pomoci. Uplatňované kritériá sú objektívne a zákonom špecifikované\na v prípade, že sú splnené, priznávajú nárok na dávku. S uvedeným konštatovaním sa\nstotožňuje aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 16. septembra 2015 C433/13 Komisia/Slovensko, ECLI:EU:C:2015:602.\nUstanovenia čl. 19 a čl. 20 dohovoru deklarujú rovnaké právo všetkých osôb so\nzdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou\nvoľby a kontroly vlastného života a právo na osobnú mobilitu. Predmetné ustanovenia\ndohovoru však dávajú zmluvným stranám pomerne široký priestor na voľbu nástrojov na\npresadzovanie a garantovanie týchto práv. Podľa čl. 19 písm. b) dohovoru: „Zmluvné\nstrany ... zabezpečia, aby .... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru\npodporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných\nslužieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a\npre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti“. Podľa čl. 20\ndohovoru zmluvné strany príjmu účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility a to aj\ntým, že\n- uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v\ntakom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny;\n- uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na\nmobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k\nsprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti;“.\nZákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu zabezpečuje presadzovanie a\ngarantovanie týchto práv prostredníctvom rôznych opatrení, čím rešpektuje základné zásady\ndohovoru (čl. 3), a to predovšetkým rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a\nnezávislosti jednotlivca [(čl. 3 písm. a)], ako aj plné a účinné zapojenie a začlenenie do\n\n30\n\nspoločnosti [(čl. 3 písm. c)] a skutočnosť, že sú základom práva na nezávislý život a\nzačlenenie sa do spoločnosti.\nAko už bolo uvedené, Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojich\nzáverečných odporúčaniach k Východiskovej správe Slovenskej republiky v roku 2016\nneprijal záver, že určenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu\ndiskriminácie. Výhrady k vekovým hraniciam neboli napadnuté v procese ratifikácie\ndohovoru ani v Záverečných odporúčaniach Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným\npostihnutím, ktorému boli tieto vekové hranice známe.\nPodľa všeobecných záväzkov dohovoru v čl. 4 ods. 2, ak ide o hospodárske, sociálne\na kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať\nopatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci\nmedzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez\ntoho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s\nmedzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3So 70/2005 z 3. novembra 2005, viď. aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS\n588/2017 zo dňa 6. októbra 2017) v nadväznosti na čl. 7 ods. 5 ústavy konštatoval, že\nratifikovaný právny dokument nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických\nosôb tak, aby úprava obsiahnutá v tomto dokumente mohla mať výlučnú prednosť pred\nzákonom bez možnosti vnútroštátnej úpravy. Práva a povinnosti v ňom upravené (napríklad\nDohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Dohovor o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd a ďalšie) nie sú stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Zároveň\nuviedol, že vnútroštátne právne predpisy môžu ustanoviť osobitné podmienky priznania\ndávok poskytovaných štátom, predovšetkým v rámci sociálneho zabezpečenia jedincov.\nVzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že osobitné podmienky priznania peňažných\npríspevkov na kompenzáciu sú tou zákonnou úpravou, ktorú dohovor predpokladá a je jeho\nkonkrétnym naplnením.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sdo 8/2006 zo dňa 28.\nnovembra 2006 uviedol, že dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje každú\nkrajinu upraviť vnútroštátny zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia nie je\nzáväzná, pokiaľ jej obsah je zapracovaný v konkrétnom právnom predpise. Na základe toho\n31\n\nkonštatoval, že Slovenská republika akceptovala dohovor, na konkrétne podmienky upravila\nmožnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia, tým pádom aj riešenie otázky priznávania\npeňažných príspevkov na kompenzáciu. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine\nešte neznamená, že tieto sa priznávajú, resp. nepriznávajú v rozpore s dohovorom.\nKonkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru, ale aj na\nekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania sociálnych\ndávok. Z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017 vyplýva, že\npokiaľ zákonodarca aplikoval takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku nároku na\nsporné sociálne dávky, v zmysle vyššie uvedeného nepostupoval v rozpore s dohovorom.»\n27. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon vo svojom stanovisku\ndodáva: „Vláda zastáva názor, že nerovnaké postavenie v prístupe k časti sociálnej pomoci\nnemôže spočívať v osobitných podmienkach ustanovených právnou normou, ak tieto\npodmienky korešpondujú legitímnemu účelu v rámci regulácie tejto časti právnych vzťahov.\nInými slovami, pri neopomenutí sledovania účelu jednotlivých inštitútov právnej regulácie\nkompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné pod\npojem znevýhodnenie subsumovať priznanie inej vhodnejšej a účelnejšej pomoci.\nNavrhovateľkou napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nobjektívne určujú obmedzenia súvisiace s vekom, ktoré diskvalifikujú osobu pri prístupe ku\nkonkrétnemu právu a jeho realizácii, avšak súčasne je štátom garantované poskytnutie a\nrealizácia iného primeraného práva v rámci systému sociálnej pomoci, a to vo vzťahu ku\nvšetkým vekovým skupinám obyvateľstva, rešpektujúc pritom princípy individualizácie,\nsolidarity a ekonomickej únosnosti. Princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna\núprava neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako.\nPri posudzovaní rovnakého postavenia je rovnako nevyhnutné zamerať sa na rovnosť\nmateriálnu. Výlučne formálna rovnosť nie je garantom pre naplnenie práva na rovnaké\nzaobchádzanie z akéhokoľvek dôvodu. Do zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nje premietnutá rovnosť spočívajúca v rovnosti príležitostí, rovnosti výsledku a rovnosti vo\nsvojej plnej ľudskej dôstojnosti.\nV súvislosti s vývojom právnej úpravy osobnej asistencie, opatrovania, ako aj\nposkytovania ďalších peňažných príspevkov na kompenzáciu, vývojom prístupu k\n32\n\npostproduktívnej\n\nskupine\n\nobyvateľstva\n\n(aktívne\n\nstarnutie,\n\ndeinštitucionalizácia,\n\npredlžovanie veku dožitia) a adresnosti poskytovania sociálnej podpory a pomoci, je zo\nsystémového hľadiska možné podrobiť potrebu existencie vekových hraníc pri vzniku nároku\nna predmetné peňažné príspevky na kompenzáciu, resp. optimalizovanie ich úrovne,\nodbornej analýze. Súčasne je však potrebné dodať, že v súčasnom mechanizme právnej\núpravy by jednoduché zrušenie vekových hraníc predstavovalo dramatický zásah do systému\nsociálnej pomoci (napr. koexistencia osobnej asistencie a opatrovania), ale najmä do\nfinančnej udržateľnosti systému sociálnej pomoci (predbežný vplyv cca 197 mil. €/rok).\nJe preto nevyhnutné, aby prípadné zmeny vekovej hranice 65 rokov resp. 6 rokov,\nboli sprevádzané systémovými zmenami poskytovania dotknutých peňažných príspevkov na\nkompenzáciu pri zohľadnení princípu individualizácie, princípu solidarity a princípu\nekonomickej únosnosti.“\n28. S ohľadom na už uvedenú argumentáciu sa vláda zastúpená ministerstvom\nspravodlivosti domnieva, že navrhovateľkou napadnutá právna úprava je v súlade\ns označenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že návrhu\nnavrhovateľky nevyhovuje.\nIII.2 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv k stanovisku vlády\n29. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom\nspravodlivosti uvádza: „Stručne zhrňujúc svoj návrh vidím nesúlad vyššie uvedených\nprávnych predpisov v troch zásadných smeroch, a to:\n- v porušení pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z čl. 9 paktu, čl. 19\npísm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru v kontexte napádanej zákonnej právnej úpravy v\nspojení s čl. 1 ods. 1, 2 a 13 ods. 4 ústavy,\n- v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne\n(čl. 1 ods. 1 a č1. 12 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru) a\n- v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie (čl. 1 ods. 1\na č1. 12 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu) v spojení s právami\n33\n\nosôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie (podľa čl. 9 paktu a čl. 19 písm.\nb) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru).“\n30. Podľa navrhovateľky „... Dôsledkom aktuálneho právneho stavu je faktické\nvyčlenenie časti ohrozenej skupiny zdravotne postihnutých osôb z aktívnej spoločnosti a ich\nvytlačenie na okraj spoločenského záujmu. Takýto stav je podľa môjho názoru z hľadiska\nústavného a medzinárodného práva neúnosný a nemožno ho ďalej akceptovať...“.\n31. K porušeniu pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti práv osôb\nso zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Sociálne práva sú typické tým, že pre\nich naplnenie je vyžadovaná aktívna činnosť štátu, sú preto spravidla formulované ako\npozitívne povinnosti. „Naznačený pohľad vychádza z teórie o zaistení autonómneho a\nslobodného rozhodovania jednotlivca. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne\nrozhodovanie jednotlivca, tak v situácii, ak sa ocitne v stave bez možnosti voľby, tak\nspoločnosť musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca. Následne\npotenciálny nedostatok autonómie vytvára záujem štátu na konštituovaní a realizácii\nsociálnych práv, ktorý je v ústavách právnych sociálnych štátov formulovaný ako aktívny\nzáväzok\n\nzaistiť\n\nprostredníctvom\n\ndistribúcie\n\nspoločenských\n\nstatkov\n\nodstraňovanie\n\nneodôvodnenej faktickej nerovnosti (ale aj prirodzenej nerovnosti pri určitých skupinách\nosôb), t. j. takej nerovnosti medzi ľuďmi, ktorej nevyrovnávanie by mohlo viesť k\nneodôvodnenej tvrdosti voči určitým skupinám.“\nVychádzajúc z čl. 19 písm. b) dohovoru je právom všetkých osôb zo zdravotným\npostihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s\nostatnými, z čoho vyplýva tiež povinnosť štátu Slovenskej republiky prijať účinné a\nprimerané opatrenia, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru\npodporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných\nslužieb vrátane asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre\nzačlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“\nPozitívnou povinnosťou štátu nie je vytvoriť len jeden druh príspevku či služby, ale\ncelé spektrum opatrení, ktoré majú byt’ zdravotne postihnutej osobe k dispozícii na základe\nvlastnej voľby, pričom musia byt’ zodpovedajúce jej zdravotnému stavu. Tieto opatrenia\n34\n\nmusia dotknutej osobe umožniť nezávislý život v spoločnosti, jej začlenenie do spoločnosti\na brániť jej segregácii, izolácii či vyčleneniu na okraj spoločnosti. Jednou z explicitne\nvymenovaných služieb, ktoré štát musí osobám so zdravotným postihnutím garantovať, je\nosobná asistencia. Čl. 19 písm. b) dohovoru nerobí rozdiel medzi zdravotne postihnutými\nľuďmi na základe veku, preto ide o právo a korešpondujúcu pozitívnu povinnosť štátu\nvzťahujúcu sa na všetky osoby so zdravotným postihnutím bez ohľadu na vek.\nNa území Slovenskej republiky je táto pozitívna povinnosť štátu realizovaná\nprostredníctvom peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Z jeho poskytovania sú však\nvylúčené osoby, ktoré nedovŕšili 6. rok veku alebo presiahli 65. rok veku (okrem výnimky\npodľa § 22 ods. 2 druhá veta zákona o peňažných príspevkoch). Vláda vo svojom stanovisku\nv zásade argumentuje, že nemôže ísť o porušenie tohto záväzku, keďže právny poriadok\nosobám vylúčeným z aplikácie ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch\nposkytuje iné formy podporných dávok. Uvádza najmä rodičovský príspevok, príspevok na\nstarostlivosť o dieťa a u osôb po prekročení 65. roku života má ísť o príspevok na\nopatrovanie. Vláda súčasne uvádza, že účelom peňažného príspevku na osobnú asistenciu je\npodpora osôb zo zdravotným postihnutím v produktívnom veku, čo vylúčené skupiny osôb\nnie sú. Som toho názoru, že vyššie uvedená argumentácia neobstojí.»\n32. Podľa navrhovateľky «Osobná asistencia je poskytovaná len v limitovanom počte\nhodín, pričom príspevok na osobnú asistenciu je priamym nárokom fyzickej osoby so\nzdravotným postihnutím, ktorý nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva rodič,\nmanžel prípadne iná zákonom vymedzená osoba (ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o\npeňažných príspevkoch s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 5).\nTakto vymedzenému účelu nezodpovedá žiadna iná sociálna dávka/príspevok v\nprávnom poriadku Slovenskej republiky.\nPríspevok na starostlivosť o dieťa je právnym nárokom rodiča dieťaťa, ktorého\núčelom je finančne podporiť starostlivosť o dieťa v jeho rodinnom prostredí, prípadne v\nšpecializovanom prostredí (ustanovenie § 2 ods. 2 a ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č.\n561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov). Rodičovský príspevok patrí rodičom dieťaťa a jeho účelom je finančné\nzabezpečenie alebo podpora všeobecnej starostlivosti o dieťa (ustanovenie § 1 ods. 2 a § 3\n35\n\nods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov).\nRovnako nemožno účel peňažného príspevku na osobnú asistenciu naplniť ani\nposkytnutím peňažného príspevku na opatrovanie. Účelom príspevku na opatrovanie je\nfinančné zabezpečenie opatrovania ako každodennej pomoci fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a\npri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktorá\nje poskytovaná osobami, za ktorých opateru nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú\nasistenciu (ustanovenie § 39 ods. 2 a § 40 ods. 3 a 4 zákona o peňažných príspevkoch).\nZákon o peňažných príspevkoch v prípade opatrovania (na rozdiel od osobnej asistencie)\nstanovuje, že ho má vykonávať osoba blízka osobe s ťažkým zdravotným postihnutím\n(manžel, manželka, rodič, dieťa, vnuk a ďalší), prípadne iná fyzická osoba, ktorá však s\ntouto osobou býva.\nSkutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na\nopatrovanie nemožno vnímať ako dávky rovnakého charakteru potvrdil aj Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v stanovisku správneho kolégia, sp. zn. Snj 37/2016)...“\nZ vyššie uvedeného možno vyvodiť, že inklúzia, spoločenské začlenenie a podpora\nsamostatnosti, nezávislosti ako skutočný účel osobnej asistencie a jej finančného\nzabezpečenia prostredníctvom príspevku na osobnú asistenciu, nie je naplnená v podstatne\nobdobnej alebo rovnakej miere žiadnym iným z opatrení sociálneho zabezpečenia, na ktoré\nsa odvoláva vláda, vrátane sociálnych služieb, na ktoré poukazuje vláda. Sama vláda\nkonštatuje, že tieto formy podpory sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú, teda neplnia\ntotožnú funkciu.».\n33. Navrhovateľka ďalej uvádza: «Rovnako z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru vyplýva\npozitívna povinnosť štátu prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia osobnú mobilitu osôb so\nzdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony sami, a to za\nprijateľné ceny“ a povinnosť prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia prístup osôb so\nzdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam..., a to aj\nzabezpečením ich finančnej dostupnosti.“ Naplneniu tejto povinnosti, najmä v časti\ntýkajúcej sa zabezpečenia finančnej dostupnosti zariadenia zabezpečujúceho mobilitu (v\n36\n\ntomto prípade automobilu) rešpektujúc slobodnú voľbu zdravotne postihnutej osoby,\nzodpovedá v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 34 zákona o peňažných\npríspevkoch. Tomuto príspevku, ktorého cieľom je finančná pomoc štátu zdravotne\npostihnutej osobe pri zabezpečení finančne nákladného prostriedku prepravy — automobilu,\nna ktorý je odkázaná, svojím účelom nezodpovedá žiadna iná dávka či príspevok v právnom\nporiadku Slovenskej republiky. Generálne vylúčenie osôb so zdravotným postihnutím\nstarších ako 65 rokov odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom\nspod peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla má vo vzťahu k tejto\nskupine osôb charakter porušenia pozitívnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 20 písm. a) a b)\ndohovoru. Popísané vylúčenie osôb je o to absurdnejšie, že právna úprava Slovenskej\nrepubliky nevylučuje osoby staršie ako 65 rokov z možnosti udelenia vodičského oprávnenia\n(ustanovenie § 78 ods. 1 a nasl. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov), a súčasne im umožňuje požiadať si o príspevok na úpravu\nosobného motorového vozidla vo svojom vlastníctve (ustanovenie § 35 a nasl. zákona o\npeňažných príspevkoch). Neumožňuje im však z dôvodu veku požiadať o príspevok na\nzakúpenie takéhoto vozidla (napádané ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných\npríspevkoch).»\n34. Podľa navrhovateľky „... neobstojí argumentácia vlády spočívajúca v tom, že\npredmetné príspevky je možné priznať len aktívnej časti populácie (obyvateľstvu v\nproduktívnom veku). Ich účelom totiž nie je len zabezpečenie prístupu k práci, ale celková\ninklúzia, začlenenie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti - teda aj zabezpečenie\nprístupu k vzdelaniu či voľnočasovým aktivitám. V tomto smere nepochybne aj detí do\ndovŕšenia 6. roku veku života môžu chodiť do materskej školy, ktorá spadá pod pojem\nvzdelanie a pri ktorej je pre inklúziu týchto detí nevyhnutná napr. osobná asistencia pri\nceste do materskej školy či pri iných aktivitách podporujúcich inklúziu a začlenenie dieťaťa.\nRovnako pri osobách zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku života platí, že\nmôžu byt’ odkázané na osobnú asistenciu, ktorá im umožňuje byť aktívnou súčasťou\nspoločnosti. K takýmto osobám nemožno pristupovať tak, že po dosiahnutí 65. roku života\nuž nemôžu aktívne participovať na spoločenskom živote. Túto situáciu reflektuje čiastočne\naj zákon o peňažných príspevkoch, keď umožňuje aj osobám zo zdravotným postihnutím po\n37\n\ndovŕšení 65. roku veku poberať príspevok na osobnú asistenciu za predpokladu, že ho\npoberali pred dovŕšením tohto veku (ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných\npríspevkoch). Až absurdne potom vyznie vylúčenie osôb, ktorých zdravotný stav\nodôvodňoval požiadať o tento príspevok až po dosiahnutí 65. roku života.“.\n35. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že „Obdobne to platí aj v\nprípade peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla, kde zákon výslovne požaduje\nsplnenie podmienky, že takto zakúpené osobné vozidlo bude používané na cestu do\nšpecializovaného zaradenia alebo denného stacionára (ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o\npeňažných príspevkoch), pričom sociálna služba takéhoto charakteru sa poskytuje aj\nosobám so zdravotným postihnutím starším ako 65 rokov (ustanovenie § 39 a § 40 zákona č.\n448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov). Považujem za potrebné zdôrazniť,\nže veková hranica 65 rokov podľa č1. 26 ods. 1 Dohovoru MOP o minimálnej norme\nsociálneho zabezpečenia (č. 102) je vekovou hranicou starobného dôchodku, nie je\nhranicou poskytovania sociálnej pomoci osobám so zdravotným postihnutím pri\nspoločenskej inklúzii, začlenení do spoločnosti, pri zabezpečení nezávislosti a ľudskej\ndôstojnosti.“.\n36. Podľa navrhovateľky „Generálne vylúčenie skupiny osôb do dovŕšenia 6. roku\nživota a po dovŕšení 65. roku života spod poskytovania peňažného príspevku na osobnú\nasistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného vozidla je tiež v rozpore s princípom\nindividualizácie v sociálnych službách. Zákonodarca totiž generalizuje, paušalizuje\nvlastnosti osôb so zdravotným postihnutím daného veku a znemožňuje im nastaviť systém\npodpory tak, aby zodpovedal ich individuálnym potrebám a požiadavkám zodpovedajúcim\nčo možno najširšiemu začleneniu do spoločnosti. Vláda v stanovisku uvádza, že veková\nhranica 65 rokov pre poskytnutie peňažných príspevkov na osobnú asistenciu a kúpu\nmotorového vozidla bola nastavená tak, aby ich mohli poberať ľudia, u ktorých možno\nspravodlivo očakávať, že budú vykonávať aktivity, ktoré sú predpokladom pre priznanie\nuvedených príspevkov. Zároveň však uvádza, že nárok na peňažné príspevky na\nkompenzáciu je posudzovaný na základe individuálneho diskrečného posudzovania\n38\n\nosobných potrieb žiadateľov. Paušálne nastavenie vekovej hranice teda nemá svoje\nopodstatnenie, nakoľko právna úprava priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu\nje ako celok nastavená tak, aby u každého jednotlivca mohli byť v procese rozhodovania\nzohľadnené jeho individuálne potreby a aby ten ktorý príspevok bol priznaný iba v prípade,\nže u konkrétnej osoby skutočne naplní svoj účel.“.\n37. Podľa navrhovateľky „... je mimoriadne potrebné podporovať inklúziu a\nnezávislosť osôb so zdravotným postihnutím práve v tých skupinách, ktoré sú na segregáciu\na izoláciu najnáchylnejšie. Teda v prípadoch maloletých detí, kde je osobitná starostlivosť\npotrebná na ich začlenenie do spoločnosti v procese socializácie (prípadne nedostatky v\ntakomto procese sa totiž s maloletým dieťaťom môžu niesť po celý život) a tiež v prípadoch\nstarších osôb, u ktorých je zvýšené riziko ich sociálneho vylúčenia...“.\n38. Navrhovateľka je toho názoru, že „Vládou tvrdená ekonomická náročnosť\nzabezpečenia príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu motorového vozidla pre\nvšetky vekové skupiny osôb so zdravotným postihnutím ... zostala v rovine nepodloženej\nhypotézy. Domnievam sa, že pokiaľ vláda žiada zohľadniť značnú ekonomickú náročnosť\nnejakého opatrenia či rozhodnutia je povinná túto náročnosť aj primerane preukázať... K\nznačnej ekonomickej náročnosti vláda vo svojom stanovisku uvádza, že dôsledkom\nkumulácie sociálnych opatrení po zrušení vekových hraníc (konkrétne v prípade\nkoexistencie osobnej asistencie a opatrovania) by išlo o predbežný ekonomicky vplyv cca\n197 mil. eur/rok. Vláda však bližšie neuvádza, ako tieto náklady odhadla. Argumentácia\nvlády podľa môjho názoru neobstojí, keďže zákonodarca explicitne vylučuje kumuláciu\nsociálnych opatrení uvádzaných vládou (napr. § 40 ods. 23 zákona o peňažných\npríspevkoch, § 41 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z.).“.\n39. K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a právach a zákazu diskriminácie\nv spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie\nnavrhovateľka uvádza: „Z čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. l ústavy vychádza generálny princíp\nalebo požiadavka rovnosti osôb v právach. Osobitne je táto požiadavka upravená aj v čl. 5\nods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu, ktoré okrem iného garantujú zákaz\n39\n\ndiskriminačného zaobchádzania s osobami odkázanými na sociálne zabezpečenie, konkrétne\ns osobami so zdravotným postihnutím pri prístupe k sociálnym opatreniam. ...požiadavky\nzákazu nerovnakého a diskriminačného zaobchádzania boli... porušené napádanou právnou\núpravou ustanovením § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam\nkorešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na\nosobnú asistenciu) a napádanou právnou úpravou ustanovením § 34 ods. 3 zákona o\npeňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 20 písm. a) a\nb) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na kúpu motorového vozidla).“\n40. Podľa navrhovateľky „V posudzovanom prípade... došlo k vyčleneniu skupiny\nosôb so zdravotným postihnutím, do ktorej spadajú osoby mladšie ako 6 rokov ... a staršie\nako 65 rokov... Komparátorom tejto vyčlenenej skupiny môžu byt’ osoby zdravotne\npostihnuté, ktoré však majú viac ako 6 rokov a menej ako 65 rokov veku...\nDôvodom vyčlenenia je vek osôb so zdravotným postihnutím. Vek považujem za\nneospraved1niteľný diskriminačný dôvod, keďže ide o vlastnosť nezávislú od vôle\njednotlivca...\nVyčlenená skupina nemá nárok na konkrétne príspevky..., pričom k týmto príspevkom\nneexistuje v právnom poriadku relevantný ekvivalent... Diskriminácia má preto charakter\nodopretia výhody, ktorú právny poriadok priznáva iným osobám v obdobnom postavení ako\nvyčlenená skupina osôb.\n... diskriminácia v tomto prípade nie je legitímne ospraved1niteľná, a súčasne ide o\ncelkom zjavne neprimeraný zásah do práv jednotlivca.“.\n41. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení dodáva: „Historicky argument vlády je\npostavený na tom, že vekové hranice sú v zásade pozostatkom predchádzajúcej právnej\núpravy z roku 1996, resp. 1998. Tento argument však... nezakladá legitimitu\ndiskriminačného zaobchádzania s porovnateľnými skupinami. Inými slovami to, že právna\núprava dlhodobo diskriminuje časť osôb so zdravotným postihnutím ešte neznamená, že\ntakáto právna úprava je ústavná alebo v súlade s medzinárodným právom. Nad rámec\nvyššie uvedeného považujem za potrebné zdôrazniť, že pre Slovenskú republiku nadobudol\nplatnosť dňa 25. júna 2010 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Keďže ide\n40\n\no prednostnú medzinárodnú zmluvu podľa č1. 7 ods. 5 ústavy, bolo povinnosťou Slovenskej\nrepubliky upraviť ustanovenia zákonov dohovoru odporujúce tak, aby sa dostali do súladu.\nSkutočnosť, že niečo bolo v minulosti upravené inak, Slovenskú republiku tejto\nzodpovednosti nezbavuje. Rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, na ktoré odkazuje vláda, sa na tento prípad nevzťahujú...\n... Podľa môjho názoru účelom týchto príspevkov nie je výlučne len zabezpečenie\ndochádzky do zamestnania (a z toho vyplývajúce naviazanie na produktívny vek), ale\ncelkové zabezpečenie nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným\npostihnutím. Potreba naplňovania účelov nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie\nosoby so zdravotným postihnutím môže byt’ v nižšom veku (do 6. roku života) oveľa vyššia\n(v súvislosti so začlenením do kolektívu a spoločnosti pri dochádzke do materskej školy a v\nsúvislosti so začatím procesu socializácie) ako v neskoršom veku a rovnako pri osobách\nstarších ako 65 rokov ide o osoby z dôvodu svojho veku a zdravotného postihnutia väčšmi\nohrozené izoláciou a spoločenským vylúčením než mladšie osoby. Z týchto predpokladov\nvychádza aj čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru a čl. 9 paktu, keď priznávajú tam\nuvedené nároky všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na ich vek... Nie je\n... prípustná argumentácia vlády vo vzťahu k vekovému limitu 65 rokov pre priznanie\npríspevku na kúpu motorového automobilu založená na predpoklade, že osoba so\nzdravotným postihnutím majúca viac ako 65 rokov už nie je spoločensky aktívna, prípadne\njej spoločenská aktivita už nemôže vyžadovať na presuny osobné motorové vozidlo (napriek\ntomu, že právna úprava Slovenskej republiky takejto osobe umožňuje udeliť vodičské\noprávnenie a priznáva jej aj právo na príspevok na úpravu osobného motorového vozidla v\njej vlastníctve)...\nSom tiež toho názoru, že vláda musela pri pristúpení k dohovoru, aj s ohľadom na\nobsiahnuté záväzky, počítať s primeranou finančnou záťažou. Reflektujúc argument\nekonomickej záťaže však naďalej nepovažujem za primerané svojvoľné\n\ndiskriminačné\n\nvyčlenenie skupiny ohrozených osôb na základe veku. Ekonomickú udržateľnosť môže\nzákonodarca docieliť legislatívnym zákazom kumulácie vybraných príspevkov, úpravou ich\nvýšky, prípadne inými legitímnymi opatreniami.“\n\n41\n\n42. K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie\nsamostatne navrhovateľka uvádza: „... som toho názoru, že z čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 5\nods. 1 a 2 dohovoru možno vyvodiť zákaz nerovnakého zaobchádzania, ktorý nemá\nakcesorický charakter, ale je samostatne stojacim princípom. K jeho porušeniu dochádza v\nprípade, ak ide o svojvoľné nerovnaké zaobchádzanie...“\n43. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka v závere svojho vyjadrenia\nuvádza, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom návrhu.\nIII.3 Stanovisko národnej rady k návrhu verejnej ochrankyne práv\n44. Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky uvádza: «Zákon č.\n447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na\nkompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri\nvyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu\nfyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu\npre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely posudzovania\npotreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa zákona č. 305/2005 Z. z. o\nsociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom úpravy vyššie uvedených právnych vzťahov je\npodľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s\nťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej\nľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Uvedený\nprávny predpis súčasne v § 2 ods. 1 uvádza, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho\ndôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať tak peňažnými\npríspevkami na kompenzáciu podľa zákona č. 447/2008 Z. z., ako aj poskytovaním\nsociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a\ndoplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov. Samotná kompenzácia tak nie je obmedzená iba výlučne na peňažné\npríspevky podľa zákona č. 447/2008 Z. z...\n\n42\n\nZ hľadiska vývoja navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy uvádzame, že dolná\nveková hranica 6 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu bola do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej\npomoci v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1998. Dôvodová\nspráva k uvedenému návrhu zákona, ktorý pôvodne obsahoval dolnú hranicu na úrovni 7\nrokov veku, pričom táto bola počas prerokúvania návrhu zákona v Národnej rade\nSlovenskej republiky pozmeňovacím návrhom znížená na hranicu 6 rokov veku, uvádza, že\n„Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby,\numožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci\ntakto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným\npostihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia\nsvojej životnej situácie. V roku 2008 prijatý zákon č. 447/2008 Z. z. s účinnosťou od 1.\njanuára 2009 prakticky len prevzal právnu úpravu predchádzajúceho právneho predpisu,\ntýkajúcu sa dolnej hranice na poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu.\nPokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľkou napadnutú právnu skutočnosť, a teda hornú\nvekovú hranicu 65 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, táto bola\nako jedna z podmienok vzniku nároku na uvedený peňažný príspevok doplnená do zákona č.\n195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov jeho novelou, a to konkrétne\nzákonom č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej\npomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.\n387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1.\njanuára 2001. Ako uvádza dôvodová správa k stanoveniu hornej vekovej hranice,\n„Navrhuje sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné\nposkytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica\nna 65 rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa\nposkytoval tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie\n(podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné\nprostriedky získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine,\nnež zmenu kvality života starších občanov. Dôvodová správa taktiež uvádza, že táto veková\nhranica bola stanovená v súlade s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie\nSpojených národov č. 37/51 z roku 1982.\n43\n\nPodmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu boli následne upravené\nzákonom č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený\nprávny predpis s účinnosťou od 1. januára 2005 novelizoval zákon č. 195/1998 Z. z. o\nsociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, pričom pozmeňujúcim návrhom bola do\nuvedeného zákona doplnená úprava, podľa ktorej Peňažný príspevok na osobnú asistenciu\nmožno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku,\nlen ak je tento občan zamestnaný.“. Cieľom uvedenej zmeny bola podľa odôvodnenia\npozmeňujúceho návrhu podpora aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím\ntým, že vytvorila podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa\nzamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú\nodkázaní na osobnú asistenciu.\nPrijatím zákona č. 447/2008 Z. z. bola prevzatá dovtedajšia právna úprava nároku\nna príspevok na osobnú asistenciu, avšak s tým, že tento príspevok možno poskytovať aj po\n65. roku veku za podmienky, že ťažko zdravotne postihnutá fyzická osoba je zamestnaná.\nNavyše, zákonodarca zaviedol do právnej úpravy aj výnimku, podľa ktorej po tom. ako\nfyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím dovŕši 65. rok veku, možno jej tento\npríspevok poskytovať len v tom prípade, ak jej bol uvedený príspevok poskytovaný pred\ndovŕšením 65. roku veku.\nRovnako aj horná veková hranica 65 rokov pri peňažnom príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená\nzákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Zákonom č.\n155/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení\nzákona č. 389/1998 Z. z., bola táto hranica zvýšená na 68 rokov, a následne zákonom č.\n450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení\nneskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o\nzamestnanosti v znení neskorších predpisov, bola vrátená na pôvodnú hranicu 65 rokov.\nNásledne novoprijatý zákon č. 447/2008 Z. z. uvedenú podmienku len prevzal.».\n\n44\n\n45. Podľa národnej rady „Peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia podľa zákona č. 447/2008 Z. z. sú dávkami sociálnej pomoci. Potreba ich\npridelenia konkrétnemu žiadateľovi je posudzovaná výlučne individuálne na základe jeho\npotrieb, adresnosti dávky a možnosti jej efektívneho využitia potenciálnym prijímateľom,\nteda tak, aby jej pridelenie splnilo svoj účel. Práve dosiahnutie legitímneho cieľa\nvyplácaním peňažných príspevkov, ktorých sa dotýka podanie navrhovateľky, považujeme za\nkľúčové pre posúdenie stanovenia vyššie uvedených vekových hraníc.“.\n46. K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú\nasistenciu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: «Podmienky poskytovania peňažného\npríspevku na osobnú asistenciu upravuje § 22 zákona č. 447/2008 Z. z. Podľa § 20 ods. 1\nuvedeného zákona je osobnou asistenciou pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným\npostihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z.\nOsobnú asistenciu vykonáva osobný asistent a jej účelom je podľa § 20 ods. 2 uvedeného\nzákona „aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osohy s ťažkým zdravotným\npostihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie\nrodinných roli, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových\naktivít.“.\nPeňažný príspevok na osobnú asistenciu je teda finančným nástrojom, ktorý má\nkompenzovať náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie príjemcu tohto\npríspevku, pričom ako vyplýva aj z činností, pri ktorých príjemcovi peňažného príspevku\nasistuje osobný asistent, osobná asistencia je zameraná na osoby v produktívnom veku. V\nnadväznosti na vyššie uvedený cieľ osobnej asistencie je nutné sa zamyslieť, či je možné ho\ndosiahnuť aj v prípade dieťaťa, ktoré má menej ako 6 rokov. Domnievame sa, že\ndosiahnutie tohto cieľa je u tejto skupiny fyzických osôb prakticky nesplniteľné, v\nnadväznosti na čo je upravená aj dolná veková hranica pre poskytovanie peňažného\npríspevku na osobnú asistenciu. Slovenská republika však v období, kým dieťa nedosiahne 6\nrokov veku, ponúka iné formy podpory. Ide napr. o tzv. predĺžený rodičovský príspevok\npodľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je v prípade, ak má dieťa dlhodobo nepriaznivý\nzdravotný stav, vyplácaný do šiestich rokov veku dieťaťa. Rovnako do tohto veku dieťaťa,\n45\n\nktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, je vyplácaný aj príspevok na starostlivosť o\ndieťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosti o dieťa o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, štát za fyzické osoby,\nktoré sa riadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať\nzárobkovú činnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie.\nPokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri vyplácaní peňažného príspevku na\nosobnú asistenciu, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme\nsociálneho zabezpečenia definuje produktívny vek do 65 rokov, kedy je aj v zmysle\ndemografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.»\n47. K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „Podmienky\nposkytovania peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla upravuje § 34\nzákona č. 447/2008 Z. z., pričom jeho účelom je najmä podpora príjemcu tohto príspevku v\njeho plnohodnotnej integrácii v súvislosti s jeho pracovnými a vzdelávacími aktivitami\nalebo v súvislosti s prijímaním sociálnych služieb. Ide teda o dlhodobé a pravidelne sa\nopakujúce aktivity.\nPokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri nároku na peňažný príspevok na\nkúpu osobného motorového vozidla, je nutné opätovne zdôrazniť, že tento príspevok je\npotrebné vyplácať tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. Ustanovenie hornej hranice je\nmotivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie\nvyššie uvedených dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít, súvisiacich najmä s\npracovnými a vzdelávacími aktivitami príjemcu peňažného príspevku, a teda jeho\nplnohodnotnú integráciu. Ide teda najmä o fyzické osoby pripravujúce sa na svoje budúce\npovolanie a fyzické osoby v produktívnom veku vykonávajúce zárobkovú činnosť. Práve\nuvedené aktivity vo vzťahu k osobám vekovo nad ustanovenú hornú hranicu, sú dostatočným\nodôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.“\n48. Podľa národnej rady „... účelom peňažných príspevkov na kompenzáciu nemá byť\nzabezpečenie zvýšenia príjmu k dôchodkovej dávke. Tieto dávky majú napomáhať zdravotne\nznevýhodneným fyzickým osobám kompenzovať sociálny dôsledok ich ťažkého zdravotného\n46\n\npostihnutia, podporovať a uľahčovať ich integráciu do spoločnosti. V prípade, ak osoba\nnespĺňa podmienky na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp.\npríspevku na kúpu osobného motorového vozidla, je možné odkázanosť takejto osoby riešiť\nniektorými z ďalších peňažných príspevkov, sociálnymi službami alebo ich kombináciou.“.\n49. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými\nustanoveniami paktu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „V tejto súvislosti je\npotrebné upriamiť pozornosť na ustanovenie čl. 2 ods. 1 tohto dokumentu, podľa ktorého\nKaždý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití\nsvojich zdrojov samostatne aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce\nhospodárske a technické kroky na postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných\nv tomto pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, včítane prijatia zákonodarných\nopatrení. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má povahu\ntzv. soft law, teda noriem, ktoré môžu byť najmä inšpiračným zdrojom pre právnu úpravu v\nnárodných\n\nlegislatívach\n\njednotlivých\n\nzmluvných\n\nstrán\n\nMedzinárodného\n\npaktu\n\no\n\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a ktoré zmluvné strany realizujú postupne\nna základe svojich aktuálnych možností a zdrojov, ako o tom hovorí aj vyššie citované\nustanovenie. Pokiaľ teda navrhovateľka argumentuje diskrimináciou na základe veku a v tej\nsúvislosti odopretím nevyhnutého a adekvátneho sociálneho príspevku ťažko zdravotne\npostihnutej fyzickej osobe, je potrebné poukázať na skutočnosť, že súčasná právna úprava\nposkytuje takýmto fyzickým osobám, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby alebo na\nindividuálnu prepravu, a to bez ohľadu na vek danej osoby, niektoré ďalšie formy\nkompenzácie, štátnej sociálnej podpory, ale aj sociálnych služieb. Ide napríklad o peňažný\npríspevok na opatrovanie, denný stacionár, domácu opatrovateľskú službu, peňažný\npríspevok na prepravu či peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov\nsúvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla. Ťažko zdravotne postihnuté\nfyzické osoby teda majú právnym poriadkom garantovanú sociálnu pomoc, ktorá však musí\nbyť poskytovaná a následne využívaná účelne a efektívne.“\n\n47\n\n50. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými\nustanoveniami Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím národná rada\nvo svojom stanovisku uvádza: «Cieľom Dohovoru je podľa jeho čl. 1 „presadzovať, chrániť\na zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd\nvšetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej\ndôstojnosti.“. Zo samotného znenia normatívneho textu Dohovoru, ako aj zo samotných\nformulácií povinností pre jeho zmluvné strany je zrejmé, že sú to práve štáty, ktorým je\nponechaná voľnosť zvoliť primerané nástroje a metódy na dosiahnutie cieľov stanovených\nDohovorom. Uvedené potvrdzuje aj čl. 4 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého „Pokiaľ ide o\nhospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto\ndohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v\nprípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú\nrealizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore,\nktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.“. Teda je výlučne v\nkompetencii štátu, aby zvolil prostriedky a opatrenia na postupné dosiahnutie okrem iného\naj sociálnych práv vyplývajúcich z Dohovoru. Tieto opatrenia musia byť takého rozsahu,\naký si štát vzhľadom na svoje možnosti môže maximálne dovoliť, čo však neznamená, že\nmusí ísť o také opatrenia, ktoré bezprostredne a ihneď naplnia všetky ciele Dohovoru.\nZákladnými zásadami Dohovoru sú podľa jeho čl. 3 ,,a) rešpektovanie prirodzenej\ndôstojnosti, osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb; b)\nnediskriminácia; c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; d)\nrešpektovanie odlišnosti a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej\nrozmanitosti a prirodzenosti; e) rovnosť príležitosti; f) prístupnosť; g) rovnosť medzi mužmi\na ženami; h) rešpektovanie rozvíjajúcich sa schopnosti deti so zdravotným postihnutím a\nrešpektovanie práva deti so zdravotným postihnutím na zachovaní vlastnej identity.“. Zákon\nč. 447/2008 Z. z. rešpektuje vyššie uvedené základné zásady Dohovoru, a to najmä\nopatreniami pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, čím podporuje ich\nplnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti, nezávislý spôsob života a osobnú mobilitu.\nPodľa argumentácie navrhovateľky je ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z.\nz. v rozpore aj s čl. 19 písm. b) Dohovoru... Ako vyplýva z formulácie citovaného\nustanovenia, zmluvné strany majú zabezpečiť pristúp ťažko zdravotne postihnutých osôb k\n48\n\npodporným službám, pričom cieľom týchto opatrení je plné začlenenie a zapojenie sa týchto\nosôb do spoločnosti. Aj v tomto prípade je voľba nástrojov na zabezpečenie Dohovorom\nsledovaného cieľa výlučne na zmluvných stranách Dohovoru.»\n51. Podľa národnej rady „V prípade, ak ani Medzinárodný pakt o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach, ani Dohovor nestanovujú konkrétne nástroje a opatrenia,\nale iba cieľ, ku ktorému sa majú zmluvné strany približovať vlastnou voľbou svojich\nopatrení na vnútroštátnej úrovni pri maximálnom využití svojich aktuálnych možností, je\nakékoľvek porovnanie normatívneho textu zákona č. 447/2008 Z. z. s vyššie uvedenými\ndokumentmi a následné tvrdenie o ich vzájomnom rozpore, minimálne sporné.“.\n52. Navrhovateľka k stanovisku národnej rady, ktoré jej bolo doručené 6. februára\n2020, už ďalšie vyjadrenie nepodala.\nIV.\nZnenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, paktu a Dohovoru\no právach osôb so zdravotným postihnutím\n53. Podľa § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr\nod 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol\nfyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov\nveku.\n54. Podľa § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno\nposkytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto\npeňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov\nveku.\n\n49\n\n55. Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\n55.1 Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\n56. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n57. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n58. Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že\npráva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania\npodľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania\nnárodnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.\n59. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého\nna sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.\n60. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné\nstrany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok\nna rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.\n61. Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné\nstrany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú\nosobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou\nz akýchkoľvek dôvodov.\n\n50\n\n62. Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\nzmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť\nv spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými,\nprijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami\nso zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia,\naby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či\nuž domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej\nasistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej\na ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.\n63. Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\nzmluvné strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou\nmožnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia\nosobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si\nzvolia ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím\nku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym\nformám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej\ndostupnosti.\nV.\nVýchodiská a právne závery rozhodnutia ústavného súdu\n64. Navrhovateľka namieta ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu konformitu\nnapadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia, podľa ktorých peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno\nposkytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím, pričom po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok\nposkytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný\npred dovŕšením 65 rokov veku a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\nmožno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada\n\n51\n\no poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom\ndovŕši 65 rokov veku.\n65. Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným imperatívom\ndemokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, záväzkom Slovenskej republiky\nuznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,\nktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy,\nústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy,\npodmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4\nústavy, zákazom diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu v spojení s právom každého\nna sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie podľa čl. 9 paktu,\nprávom na rovnosť pred zákonom a nárokom na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok\nzo zákona bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím, zákazom diskriminácie na základe zdravotného postihnutia\na právom osôb so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu\npred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím v spojení s právom všetkých osôb so zdravotným postihnutím\nžiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými\na záväzkom zmluvných strán prijať účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné\nvyužívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie\na zapojenie do spoločnosti a zabezpečiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup\nk celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších\nkomunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné\npre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii\na segregácii v spoločnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup k celému\nspektru podporných služieb) podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím. Nesúlad napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia navrhovateľka namieta aj\nso záväzkom zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility\ns najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že\n52\n\nuľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase,\naký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny a uľahčia prístup osôb so zdravotným\npostihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným\ntechnológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj\nzabezpečením ich finančnej dostupnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na účinné\nopatrenia na zabezpečenie osobnej mobility) podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach\nosôb so zdravotným postihnutím.\nV.1 K postaveniu v návrhu označených medzinárodných zmlúv v právnom\nporiadku Slovenskej republiky\n66. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nnárodná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\nZ citovaného textu ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sa vzťahuje aj na medzinárodné\nzmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b),\nc) a d) ústavy, pozn.].\n67. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol prijatý\nrezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 16. decembra 1966.\nFederálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky s ním vyslovilo súhlas\n11. novembra 1975 a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť\n23. marca 1976. V zbierke zákonov bol uverejnený pod č. 120/1976 Zb. vyhláškou ministra\nzahraničných vecí z 10. mája 1976 o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických\nprávach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.\nV dôsledku sukcesie sa pre Slovenskú republiku stal platným od 1. januára 1993.\n\n53\n\n68. S Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím vyslovila národná rada\nsúhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá\nmá podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tento dohovor prezident Slovenskej\nrepubliky ratifikoval 28. apríla 2010 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna\n2010 v súlade s jeho článkom 45 ods. 2. V zbierke zákonov Slovenskej republiky bol\nuverejnený pod č. 317/2010 Z. z. oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej\nrepubliky.\n69. Zmluvnou stranou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je aj\nEurópska únia (ďalej len „EÚ“). V mene Európskeho spoločenstva (právneho predchodcu\nEÚ podľa čl. 1 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016) bol Dohovor o právach\nosôb so zdravotným postihnutím podpísaný 30. marca 2007 a schválený rozhodnutím Rady\nz 26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach\nosôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 27. 1. 2010,\ns. 35 – 36).\n70. Podľa článku 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016) sú\nmedzinárodné zmluvy uzavreté Úniou záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty.\nV prípade, ak sa EÚ stane zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy, takáto zmluva sa stáva\nintegrálnou súčasťou jej právneho poriadku (pozri napr. rozsudok z 30. 4. 1974, Haegeman,\n181/73, Zb. s. 449, bod 5 alebo rozsudok z 21. 12. 2011, Air Transport Association of\nAmerica a iní proti Secretary of State for Energy and Climate Change, C-366/10,\nEU:C:2011:864, bod 73, alebo priamo vo vzťahu k Dohovoru o právach osôb so\nzdravotným postihnutím, rozsudok z 11. 4. 2013, HK Danmark, ktorá koná za Jettu Ringovú\nproti Dansk almennyttigt Boligselskab (C-335/11) a HK Danmark, ktorá koná za Lonu\nSkouboeovú Wergeovú proti Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S\nv konkurze (C-337/11), spojené veci C-335/11 a C-337/11, EU:C:2013:222, bod 30).\nZmluvám, ktoré uzavrela Únia, a teda aj Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím je preto v právnom poriadku Slovenskej republiky potrebné priznať postavenie,\naké má právo EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným\npostihnutím predstavuje tzv. zmiešanú medzinárodnú zmluvu, t. j. medzinárodnú zmluvu,\n54\n\nktorá sa týka oblastí, v ktorých má právomoci EÚ, ako aj jej členské štáty, a preto aj\nzmluvnými stranami tohto dohovoru sú EÚ a jej členské štáty, postavenie práva EÚ možno\npriznať len tým ustanoveniam tohto dohovoru, ktoré sa vzťahujú na oblasti, v ktorých má\nprávomoci EÚ, resp. upravujú záležitosti, v súvislosti s ktorými členské štáty preniesli\nna EÚ svoje právomoci.\n71. Postavenie sekundárneho práva EÚ (právne záväzných aktov Európskej únie, t. j.\naktov prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami EÚ) v právnom poriadku\nSlovenskej republiky upravuje čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý právne záväzným aktom\nEurópskych spoločenstiev a EÚ priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPostavenie primárneho práva EÚ (zmlúv, na ktorých je EÚ založená, t. j. Zmluvy o EÚ\na Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj im na roveň postaveným iným prameňom primárneho\npráva EÚ, napr. protokolov a príloh k týmto zmluvám) upravuje čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorý\nv tomto ustanovení vymenovaným kategóriám medzinárodných zmlúv, do ktorých možno\nzaradiť aj primárne právo EÚ, priznáva rovnako prednosť pred zákonmi (PL. ÚS 10/2014,\nPL. ÚS 2/2016). Postavenie medzinárodných zmlúv, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou\nstranou nie je aj Slovenská republika, t. z. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných\nzmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť ani z čl. 7 ods. 2\nústavy, keďže medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ nemožno považovať za právne záväzné\nakty EÚ, aj keď ich v mene EÚ schvaľuje/uzaviera Rada EÚ vo forme rozhodnutia\na nemožno ho vyvodiť ani z čl. 7 ods. 5 ústavy, keďže tieto medzinárodné zmluvy nespĺňajú\npodmienku\n\nratifikácie\n\na vyhlásenia\n\nspôsobom\n\nustanoveným\n\nzákonom.\n\nViazanosť\n\nSlovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou\nstranou nie je aj Slovenská republika, t. j. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných\nzmlúv možno vyvodiť z ústavného záväzku Slovenskej republiky obsiahnutom v čl. 1 ods. 2\nústavy uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (konkrétne, čl. 216\nods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý požaduje, aby medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ boli\nzáväzné pre členské štáty). Postavenie medzinárodných zmlúv uzavretých EÚ, iných ako\ntzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky ústava\nvýslovne neupravuje. Z článku 1 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje, aby Slovenská republika\nokrem všeobecných pravidiel medzinárodného práva dodržiavala medzinárodné zmluvy,\n55\n\nktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, vyplýva napokon aj záväzok\nSlovenskej republiky dodržiavať právo EÚ ako také, a teda nie len medzinárodné zmluvy,\nktoré uzavrela EÚ, ako aj iné medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv,\nktorými je Slovenská republika viazaná (v okolnostiach posudzovanej veci Medzinárodného\npaktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Napokon, za medzinárodný\nzáväzok Slovenskej republiky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy možno považovať aj záväzok\nrešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov, ktorých rozhodnutia sú podľa\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, záväzné pre Slovenskú\nrepubliku, v okolnostiach posudzovanej veci najmä rozhodnutia Súdneho dvora.\n72. Povinnosť Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo\nvrátane príslušných ustanovení ústavy v zmysle a duchu práva EÚ vyplýva aj zo zásady\nlojálnej spolupráce zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorá inter alia požaduje, aby\nčlenské štáty prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili\nplnenie záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (PL. ÚS 10/2014, bod 75; PL. ÚS 2/2016, bod\n54, PL. ÚS 8/2016, bod 102).\n73. Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia priznávajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu\na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa\nustanovenia, ktoré vykonávajú právo uznané čl. 9 paktu (právo na sociálne zabezpečenie)\na práva uznané čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím (právo na prístup k celému spektru podporných služieb a právo\nna účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility, vo vzťahu k peňažného príspevku\nna kúpu osobného motorového vozidla).\n74. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.\nVychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva\na dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je\nviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c\nods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\n56\n\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho\nporiadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.\n75. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné práva a slobody podľa\nústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00,\nPL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením\nnevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou\naj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (II. ÚS 55/98,\nPL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).\nV.2 K právam osôb so zdravotným postihnutím podľa v návrhu označených\nustanovení Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a Medzinárodného\npaktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach\n76. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznáva rovnaké\nprávo všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie\ndo spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života. Toto ustanovenie vychádza\nzo základného princípu o ľudských právach, že všetky ľudské bytosti sa rodia rovnaké, čo\nsa týka ich dôstojnosti a práv a každý život je rovnako hodnotný. Základom práva osôb\nso zdravotným postihnutím na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti so slobodou\nvoľby a kontroly vlastného života sú všeobecné zásady Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím (čl. 3), najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie\na nezávislosti jednotlivca (čl. 3 písm. a), a plné a účinné zapojenie a začlenenie\ndo spoločnosti (čl. 3 písm. c). Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím je preto potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na tieto ako aj ostatné\nzásady tohto dohovoru.\n\n57\n\n77. Pre nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti osôb so zdravotným\npostihnutím je potrebné zavádzať posilňujúce formy podpory, ako napríklad osobná\nasistencia. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím požaduje\nod zmluvných štátov mať na pamäti aj to, že všetky podporné služby sa musia navrhnúť\na poskytovať tak, aby podporovali celkový účel danej normy: plné, individualizované,\nsamostatne zvolené a účinné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a nezávislý spôsob\nživota.\n78. Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať\nza rešpektované len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky\nobčianske, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom\no právach osôb so zdravotným postihnutím. Článok 19 Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím vychádza z občianskych a politických práv, napr. práva\nna slobodu pohybu a slobodu voľby bydliska (čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach), ako aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, napr. práva na\nprimeranú životnú úroveň, vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a bývania (čl. 11\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) a základných\nkomunikačných práv, ktoré sú základom práva na nezávislý spôsob života a začlenenie\ndo spoločnosti. Právo na primeranú životnú úroveň zahŕňa nielen rovnocenný prístup\nk dostatočnej výžive, prístupnému bývaniu a iným základným materiálnym požiadavkám,\nale aj dostupnosť podporných služieb, kompenzačných pomôcok a technológií, ktoré plne\nrešpektujú ľudské práva osôb so zdravotným postihnutím [Všeobecný komentár č. 5 (2017)\nk nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý\nVýborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím].\n79. Povinnosti vyplývajúce pre zmluvné štáty z čl. 19 Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím musia odrážať povahu práv priznaných týmto článkom osobám\nso zdravotným postihnutím. Práva, ktoré uvedený článok Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím priznáva osobám so zdravotným postihnutím, sú buď absolútne\na okamžite uplatniteľné (občianske a politické práva), alebo progresívne uplatniteľné\n(hospodárske, sociálne a kultúrne práva). Zatiaľ čo napríklad právo zvoliť si bydlisko a kde,\n58\n\nako a s kým spolunažívať [článok 19 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím] je okamžite uplatniteľné, keďže ide o občianske a politické právo, právo\nna prístup k individualizovaným hodnoteným podporným službám [článok 19 písm. b)\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím] je hospodárskym, sociálnym\na kultúrnym právom. Postupná realizácia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv\nznamená povinnosť navrhnúť a prijať konkrétne stratégie, akčné plány a zdroje na rozvoj\npodporných služieb a zároveň sprístupňovať osobám so zdravotným postihnutím existujúce\naj nové všeobecné služby.\n80. V záujme dosiahnutia postupného uplatňovania hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych práv musia zmluvné štáty podniknúť kroky na maximálne využitie svojich\ndostupných zdrojov (čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).\n81. V záujme dosiahnutia nezávislého spôsobu života a začlenenia do spoločnosti\nvšetkých osôb so zdravotným postihnutím je pri získavaní prístupu k podporným službám\na ich prijímaní dôležitá nediskriminácia (čl. 5 Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím). Zmluvné štáty by mali definovať kritériá a postupy oprávnenosti prístupu\nk podporným službám nediskriminačným a objektívnym spôsobom a sústrediť sa skôr\nna požiadavky danej osoby ako na jej zdravotné postihnutie pri zaujímaní postoja\nzlučiteľného s ľudskými právami. Vytvorenie špecifických služieb pre osoby so zdravotným\npostihnutím pri zohľadnení ich osobitej situácie a v súlade s ich požiadavkami, ako\nnapríklad služby pre deti, študentov, zamestnancov a staršie osoby so zdravotným\npostihnutím, by sa nemalo považovať za diskriminačné porušenie dohovoru, ale skôr za\nspravodlivú a právne dostupnú pozitívnu diskrimináciu. Osoby so zdravotným postihnutím,\nktoré čelia diskriminácii v súvislosti s čl. 19, musia mať k dispozícii účinné a cenovo\ndostupné opravné prostriedky.\n82.\n\nV záujme\n\nodstraňovania\n\nprekážok\n\nnezávislého\n\nspôsobu\n\nživota\n\nosôb\n\nso zdravotným postihnutím v spoločnosti je dôležitá aj podpora osobnej mobility. Článok 20\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím preto požaduje uľahčiť prístup osôb\n59\n\nso zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam,\nk podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to\naj zabezpečením ich finančnej dostupnosti. Podpora osobnej mobility osôb so zdravotným\npostihnutím je nevyhnutným predpokladom plného začlenenia a zapojenia osôb\nso zdravotným postihnutím do jednotlivých komunít.\n83. Podľa všeobecného komentára č. 19 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne\na kultúrne práva k právu na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 Medzinárodného paktu\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, prijatého 23. novembra 2007, aj keď\nprávo na sociálne zabezpečenie patrí každému, zmluvné štáty majú osobitnú pozornosť\nvenovať tým jednotlivcom a skupinám, ktoré tradične čelia ťažkostiam pri výkone tohto\npráva, predovšetkým, inter alia, osobám so zdravotným postihnutím [Výbor OSN\npre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne\nzabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 31]. Podľa Výboru\nOSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva zmluvné štáty majú základnú povinnosť\nzabezpečiť uspokojenie aspoň minimálnej nevyhnutnej úrovne každého práva uznaného\nMedzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čo okrem iného\npožaduje, aby zmluvné štáty zabezpečili právo na prístup k systémom alebo schémam\nsociálneho zabezpečenia na nediskriminačnom základe, osobitne pre znevýhodnených\na marginalizovaných jednotlivcov a skupiny [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne\na kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu),\npublikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 59, písm. b)]. Aj keď Medzinárodný pakt\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má zabezpečiť progresívnu realizáciu\npráv, ktoré uznáva a pripúšťa obmedzenia ich výkonu z dôvodu ohraničenosti dostupných\nzdrojov, rovnako však ukladá zmluvným štátom rozličné povinnosti, ktoré majú okamžitý\núčinok. Zmluvné štáty majú okamžité povinnosti vo vzťahu k právu na sociálne\nzabezpečenie, ako napríklad povinnosť garantovať, že toto právo bude vykonávané\nbez akejkoľvek diskriminácie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva,\nvšeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2.\n2008, E/C.12/GC/19, body 29, 31 a 40].\n\n60\n\nV.3 K namietanému zásahu do ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti\na právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu\ndiskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu\no hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19\npísm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\n84. Povinnosť zmluvných štátov zabezpečiť, že právo na sociálne zabezpečenie\npodľa čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je\nužívané bez diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach, preniká všetkými povinnosťami zmluvných štátov podľa\nčasti III Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.\nMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach preto zakazuje\nakúkoľvek diskrimináciu, či už formálnu alebo faktickú, priamu alebo nepriamu, na základe\nrasy, farby pleti, pohlavia, veku, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania,\nnárodného alebo sociálneho pôvodu, majetku, fyzického alebo duševného postihnutia,\nzdravia, sexuálnej orientácie, občianskeho, politického, sociálneho alebo iného statusu,\nktorých účinkom je úplne znemožnenie alebo značné sťaženie rovnakého užívania alebo\nvýkonu práva na sociálne zabezpečenie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne\npráva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný\n4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 29].\n85. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím garantuje právo na nezávislý\nspôsob života a začlenenie do spoločnosti všetkým osobám so zdravotným postihnutím\nbez ohľadu na rasu, farbu pleti, pôvod, pohlavie, graviditu a materstvo, občiansku, rodinnú\nalebo opatrovateľskú situáciu, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné presvedčenie,\nnárodnostný, etnický, domorodý alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine,\nekonomickú alebo majetkovú situáciu, zdravotný stav, genetickú alebo inú predispozíciu\nna ochorenie, vek, alebo akýkoľvek iný status (všeobecný komentár č. 5 (2017)\nk nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý\nVýborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím).\n\n61\n\n86.\n\nNesúlad\n\nnapadnutých\n\nustanovení\n\nzákona\n\no peňažných\n\npríspevkoch\n\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ústavy,\npaktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka odôvodňuje\ntým, že napadnutá právna úprava zavádza diskrimináciu medzi osobami s ťažkým\nzdravotným postihnutím na základe veku, keďže príslušné peňažné príspevky, ktoré\nzavádza (príspevok na osobnú asistenciu a príspevok na kúpu osobného motorového\nvozidla), možno poskytovať len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú\npožadovaný vek (pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu od 6. do 65. roku veku,\npo dovŕšení 65. roku veku ho možno poskytnúť, len ak bol osobe s ťažkým zdravotným\npostihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a pri peňažnom príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla do 65. rokov veku).\n87. Podľa navrhovateľky, napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia predstavujú neprípustné obmedzenie: (i)\nústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, (ii) zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu, a to\nsamostatne alebo v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu,\n(iii) zákazu diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím, a to samostatne alebo v spojení s právom osôb so zdravotným postihnutím\nna prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach\nosôb so zdravotným postihnutím a, v prípade napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona\no peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (priznávajúceho\npeňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), aj v spojení s právom osôb\nso zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa\nčl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.\n88. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy má\ncharakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži\nna generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých\nsubjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom\nverejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich základným\n62\n\nprávam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako,\nbez ohľadu na okolnosti predpokladané čl. 12 ods. 2 ústavy [pohlavie, rasu, farbu pleti...\n(m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby\nnemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01,\nII. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti ústavný súd\nzdôrazňuje, že nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú\nrovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy).\nVyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny\nkaždého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských\nbytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (PL. ÚS 8/04).\n89. Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu rovnosť v právach (čl. 12\nods. 1\n\nústavy),\n\nmožno\n\npovažovať\n\ntakú\n\nprávnu\n\núpravu,\n\nktorá\n\nrovnaké\n\nalebo\n\nanalogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup\nzákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí\ndosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento\nzákladný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem\nv porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely\ntakého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie\n(II. ÚS 5/03).\n90. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99)\nk porušeniu ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach, resp. zákazu\ndiskriminácie, vyjadreného v čl. 12 ods. 1 ústavy môže dôjsť v zásade len v spojení\ns porušením určitého konkrétneho základného práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa\nv zásade možno dovolávať len v súvislosti s porušením určitého základného práva\na slobody, alebo ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej\nmedzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr.\nPL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre\n(napr. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 11/2011,\n63\n\nPL. ÚS 11/2013) preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného porušenia\nústavného princípu rovnosti, pričom zdôrazňuje, že: „Princípy zákazu diskriminácie\na rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného\nzákladného práva a slobody“ (PL. ÚS 13/09).\n91. Navrhovateľka v návrhu a vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády z 23. júla\n2019 uvádza, že nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným princípom rovnosti ľudí\nv dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 2\nods. 2 paktu a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vidí (aj)\nv spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 9 paktu (právom každého\nna sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie) a podľa čl. 19\npísm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\n(právom na prístup k celému spektru podporných služieb a právom na účinné opatrenia\nna zabezpečenie\n\nosobnej\n\nmobility).\n\nNapadnuté\n\nustanovenia\n\nzákona\n\no peňažných\n\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia zavádzajúce peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\nmožno považovať sa ustanovenia vykonávajúce čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a)\na b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podstata návrhu navrhovateľky\npreto spočíva v namietaní porušenia zákazu diskriminácie na základe veku pri poskytovaní\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného\nmotorového vozidla podľa napadnutej právnej úpravy, t. j. pri uplatňovaní práv osôb\nso zdravotným postihnutím podľa označených ustanovení\no hospodárskych,\n\nsociálnych\n\na kultúrnych\n\nprávach\n\na\n\nMedzinárodného paktu\n\nDohovoru\n\no právach\n\nosôb\n\nso zdravotným postihnutím.\n92. O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov, v okolnostiach\nposudzovanej veci z dôvodu veku, zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou\nosobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii.\n\n64\n\n93. V tomto kontexte je potrebné v prvom rade zistiť, či z napadnutej právnej úpravy\nvyplýva rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím\nna základe ich veku.\n94. Je potrebné zdôrazniť, že napadnutá právna úprava priznáva nárok na peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú\nod 6. do 65. rokov veku, po dovŕšení 65. roku veku ho priznáva, len ak bol osobe s ťažkým\nzdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a peňažný príspevok\nna kúpu osobného motorového vozidla len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré\nmajú do 65 rokov veku. Uplatniť si nárok na uvedené peňažné príspevky môže osoba\ns ťažkým zdravotným postihnutím, len ak má uvedený požadovaný vek.\n95. Napadnutá právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie, ktoré je priamo\nzaložené na veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Kritérium diferenciácie,\nna ktoré odkazuje, totiž vychádza priamo z veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.\n96. Je preto potrebné následne preskúmať, či sa uvedené rozdielne zaobchádzanie\ntýka\n\nkategórií\n\nosôb\n\ns ťažkým\n\nzdravotným\n\npostihnutím,\n\nktoré\n\nsa\n\nnachádzajú\n\nv porovnateľných situáciách. Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely\nurčenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa musí posúdiť z hľadiska\nvšetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ právnej\núpravy, ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie [pozri v tomto zmysle napr. rozsudok\nSúdneho dvora zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C 83/14, EU:C:2015:480,\nbod 89, rozsudok z 26. 6. 2018, MB, C 451/16, EU:C:2018:492, bod 42, alebo rozsudok\nz 22. 1. 2019, Cresco Investigation GmbH, C-193/17, EU:C:2019:43, bod 42]. Zároveň je\npotrebné dodať, že jednak sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale iba porovnateľné,\na jednak skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale\nšpecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie (rozsudok z 19. 7. 2017,\nAbercrombie & Fitch Italia, C‑143/16, EU:C:2017:566, bod 25 a tam citovaná judikatúra).\n\n65\n\n97. V posudzovanej veci napadnutá právna úprava priznáva peňažný príspevok\nna osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla iba tým\nosobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý majú napadnutou právnou úpravou\npožadovaný vek. Napadnutá právna úprava tak vytvára rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide\no priznanie uvedených peňažných príspevkov, medzi osobami s ťažkým zdravotným\npostihnutím majúcimi požadovaný vek a osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré\npožadovaný vek nemajú.\n98. Cieľom poskytovania predmetných peňažných príspevkov na kompenzáciu\nsociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia\nfyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1\nods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia).\n99. Priznanie predmetných peňažných príspevkov osobe s ťažkým zdravotným\npostihnutím je podmienené, okrem potreby sociálneho začlenenia tejto osoby do spoločnosti\nza jej aktívnej účasti, splnením formálnej požiadavky dovŕšenia určitého veku. Takáto\nosoba s ťažkým zdravotným postihnutím (ktorá dovŕšila požadovaný vek), môže využívať\npodporu (peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného\nmotorového vozidla) smerujúcu k jej začleneniu do spoločnosti za jej aktívnej účasti.\n100. Situácia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila vek\npožadovaný napadnutou právnou úpravou, sa v tomto ohľade nijako nelíši od situácie osôb\ns ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek a ktoré rovnako v záujme\npodpory ich sociálneho začlenenia do spoločnosti za ich aktívnej účasti by chceli mať\nk dispozícii peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného\nmotorového vozidla, pričom však na ich poskytnutie nemajú nárok. Pokiaľ ide o priznanie\npredmetných peňažných príspevkov, situácia osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré\nmajú požadovaný vek, je porovnateľná so situáciou osôb s ťažkým zdravotným postihnutím,\nktoré požadovaný vek nemajú bez ohľadu na to, aký vek majú. Obe skupiny osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím potrebujú podporu ich aktivizácie, sociálneho začlenenia,\n\n66\n\nnezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie svojich rolí, vykonávania\npracovných aktivít, vzdelávacích aktivít alebo voľnočasových aktivít.\n101. Z uvedeného vyplýva, že účinkom napadnutej právnej úpravy je, že\ns porovnateľnými situáciami sa v závislosti od veku zaobchádza rozdielne. Napadnutá\nprávna úprava tým zavádza priamu diskrimináciu na základe veku.\n102. Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava pôsobí diskriminačne, keďže\nzaobchádza s jednou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím,\nktoré majú požadovaný vek v porovnaní s inou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým\nzdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám\npatriacim do prvej skupiny priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp.\npeňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám patriacim do druhej\nskupiny uvedené peňažné príspevky nepriznáva, pričom obe skupiny osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím sa nachádzajú v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Medzi\nsituáciami oboch skupín osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nie sú rozdiely takého\ncharakteru a takej závažnosti, ktoré by požadovali nerovnaké zaobchádzanie s nimi.\nV.4 K ústavnej a medzinárodnoprávnej prípustnosti obmedzenia výkonu práva\nna rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie napadnutou právnou úpravou\n103. Aj keď je princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie v moderných\ndemokraciách a podľa ústavy fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená\nabsolútnu rovnosť, totiž absolútne rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii.\nPrávo na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako viaceré iné\nústavou a medzinárodnými zmluvami garantované základné práva a slobody, obmedziteľné,\na to za podmienok stanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a/vrátane rešpektovania\nprincípu proporcionality. Pri každom zákonnom obmedzení základných práv a slobôd sa\nmusí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený\ncieľ spočívajúci v ochrane dôležitého verejného záujmu, pričom zákonné obmedzenia\nzákladných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené\n67\n\npodmienky. Na každé obmedzenie základných práv a slobôd sa vzťahuje zásada (test)\nproporcionality.\n104. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej\nprávnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je\njednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate\naim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou\nsledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).\nDruhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej\ndrastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of\nsubsidiarity, least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou\núpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly\nonerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt\nvyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09,\nm. m. PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).\n105. Uvedený test proporcionality je testom určeným pre prvú generáciu ľudských\npráv (občianske a politické práva). Pre testovanie druhej generácie ľudských práv\n(hospodárske, sociálne a kultúrne práva), kam spadajú aj právo každého na sociálne\nzabezpečenie podľa čl. 9 paktu a práva osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 19 písm.\nb) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, existuje\nmodifikovaný test proporcionality (PL ÚS 12/2014, PL ÚS 14/2014). Je vylúčené, aby\nmetodológia prieskumu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv bola totožná\ns metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k občianskym a politickým právam. Test\nproporcionality je, vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne\nobmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť\nspoločenských vzťahov (PL. ÚS 14/2014, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci\nsp. zn. Pl. ÚS 1/08).\n\n68\n\n106. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval, že hospodárske, sociálne\na kultúrne práva sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere\nzávisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014).\nHospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa možno domáhať len v medziach zákonov,\nktoré tieto práva vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Otvára sa tak široký priestor\npre zákonodarcu pri voľbe najrôznejších riešení. Právna úprava obmedzujúca hospodárske,\nsociálne a kultúrne práva nemusí byť striktne/prísne proporcionálna k cieľu, ktorý sleduje,\nt. j. nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to pri právnej\núprave\n\nobmedzujúcej\n\nobčianske\n\na politické\n\npráva.\n\nV\n\nteste\n\nproporcionality\n\npri hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach obstojí aj taká zákonná úprava, u ktorej\nmožno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si\nmožno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť\no prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka primeranosti\n(proporcionality) pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie\nna zákonodarcu nároky porovnateľné s obmedzovaním občianskych a politických práv.\nPre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave\ninštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah\n(PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 14/2014).\n107. Pri skúmaní proporcionality právnej úpravy obmedzujúcej hospodárske,\nsociálne a kultúrne práva ústavný súd nie je povolaný posudzovať ekonomické aspekty\npotrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav týkajúcich sa peňažných príspevkov\nna kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Voľba nástrojov\npomoci osobám so zdravotným postihnutím a miera ich uplatnenia je primárne úlohou\nzákonodarcu, ktorý za rozpoznanie problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov\na ich účinky, ktoré niekedy môžu byť aj negatívne, nesie politickú zodpovednosť. Ústavný\nsúd však môže do jeho zákonodarnej činnosti zasiahnuť, a to vtedy, ak v nej odhalí\nprotiústavnosť (PL. ÚS 14/2014, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn.\nPl. ÚS 83/06). Právnu úpravu možno považovať za protiústavnú kvôli rozporu\ns hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami predovšetkým, ak je v rozpore\n\n69\n\nso zákazom diskriminácie, resp. predstavuje ústavne neprípustné obmedzenie výkonu práva\nna rovnaké zaobchádzanie.\n108. V posudzovanej veci napadnutá právna úprava zasahuje do sociálnych práv osôb\ns ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku\nna peňažné príspevky, ktoré zavádza, konkrétne práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9\npaktu, práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b)\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia\nna zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím, avšak z dôvodu, že pri vykonávaní uvedených práv zavádza\ndiskrimináciu na základe veku. Pri posudzovaní ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej\nkonformity napadnutej právnej úpravy je tak optikou testu proporcionality potrebné\npreskúmať obmedzenie základného práva napadnutou právnou úpravou dotknutých osôb\n(t. j. osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie\nnároku na peňažné príspevky, ktoré napadnutá právna úprava zavádza) na rovnaké\nzaobchádzanie, ktoré vychádza z ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach\n(čl. 12 ods. 1 ústavy) a ktoré patrí do prvej generácie ľudských práv. Napadnutú právnu\núpravu je tak potrebné podrobiť „prísnemu“ testu proporcionality, testu proporcionality,\nktorý sa uplatňuje v rámci prvej generácie ľudských práv.\n109. V rámci všetkých už uvádzaných skutočností ústavný súd pristúpil\nk preskúmaniu splnenia podmienok\n\nústavne a\n\nmedzinárodnoprávne konformného\n\nobmedzenia výkonu napadnutou právnou úpravou dotknutého základného práva na rovnaké\nzaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie podľa príslušných ustanovení v návrhu\noznačených medzinárodných zmlúv, napĺňajúceho ústavný princíp rovnosti ľudí\nv dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.\n110. V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci je nesporné, že\npredmetné obmedzenie výkonu základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu\ndiskriminácie pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného\npaktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb\n70\n\nso zdravotným postihnutím, zavedené napadnutou právnou úpravou je v zmysle čl. 13 ods. 2\nústavy ustanovené zákonom. Napádaná právna úprava spĺňa podmienku zákonnej úpravy\nmedzí základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 2 ústavy, ak obmedzenie základných práv\na slobôd, ktoré zavádza, je ustanovené vo forme zákona. Pre splnenie podmienky legality\npodľa čl. 13 ods. 2 ústavy sa okrem toho, aby obmedzenie základných práv a slobôd malo\nsvoj právny základ v zákone, tiež požaduje, aby zákonné obmedzenie základných práv\na slobôd bolo prístupné a dostatočne jasné, presné a predvídateľné v záujme zabrániť\nverejnej moci v arbitrárnom konaní a umožniť jednotlivcom náležite oboznámiť sa\ns obsahom príslušnej právnej úpravy (PL. ÚS 19/09). Účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť\nadresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv.\npolicajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy, vrátane jej možnosti\nupravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami.\nPredmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli\nvýkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec\nzákona (PL. ÚS 16/05). Napadnutá právna úprava spĺňa všetky uvedené podmienky legality\npodľa čl. 13 ods. 2 ústavy.\n111. Z údajov, ktorými disponuje ústavný súd, nevyplýva a navyše ani účastníci\nkonania pred ústavným súdom nepredniesli žiadne relevantné dôvody, ktoré by\nnasvedčovali tomu, že zákonné obmedzenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie,\nresp. zákazu diskriminácie, stanovené napadnutou právnou úpravou, nerešpektujú podstatu\ntohto základného práva. Napadnutou právnou úpravou nedochádza k úplnému odopretiu\npráva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie osôb so zdravotným\npostihnutím, ktoré nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek pre priznanie\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného\nmotorového vozidla, ale „len“ k obmedzeniu výkonu tohto ich práva, a to počas doby, keď\nnemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek. Napadnutá právna úprava „iba“\nzužuje možnosť/spôsobilosť realizácie základného práva na rovnaké zaobchádzanie\npri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného paktu\no hospodárskych,\n\nsociálnych\n\na kultúrnych\n\n71\n\nprávach\n\na Dohovoru\n\no právach\n\nosôb\n\nso zdravotným postihnutím u uvedených osôb bez toho, aby zasahovala do zmyslu\na rozsahu, resp. obsahu tohto základného práva.\n112. Pokiaľ ide o cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou, dôvodová správa\nk napadnutej právnej úprave uvádza hlavne dôvody a okolnosti zavedenia a poskytovania\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného\nmotorového vozidla osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Na dôvody zavedenia\nvekových obmedzení pri poskytovaní uvedených peňažných príspevkov poukazuje\npredovšetkým vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku k návrhu\nnavrhovateľky. Z vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyplýva, že\ndôvodom pre zavedenie vekového obmedzenia pri poskytovaní peňažného príspevku\nna osobnú asistenciu (možnosti jeho poskytnutia až od 6. rokov veku) je skutočnosť, že\npredmetný peňažný príspevok slúži na podporu nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície opatrovaného. Podľa vlády\nzastúpenej ministerstvom spravodlivosti je naplnenie tohto účelu u dieťaťa do 6. rokov veku\npre väčšinu detí nesplniteľné. S touto skutočnosťou má korešpondovať predĺženie\nposkytovania rodičovského príspevku až do 6. rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý\nzdravotný stav [podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 571/2009\nZ. z.“)] alebo poskytovanie príspevku na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým\nzdravotným stavom až do 6. rokov veku dieťaťa [podľa zákona č. 561/2008 Z. z.\no príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 561/2008 Z. z.“)]. Rovnako aj podľa národnej\nrady dosiahnutie cieľa osobnej asistencie (podľa § 20 ods. 2 zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) je u osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím, ktoré majú menej ako 6 rokov, prakticky nesplniteľné. Tieto osoby\nmajú aj podľa národnej rady preto k dispozícii iné formy podpory, napr. predĺžený\nrodičovský príspevok podľa zákona č. 571/2009 Z. z. alebo príspevok na starostlivosť\no dieťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. Podľa národnej rady štát za fyzické osoby, ktoré sa\nriadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú\nčinnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie. Dôvodom zavedenia hornej vekovej hranice\n72\n\n(65 rokov) pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu má byť podľa\ndôvodovej správy k napadnutej právnej úprave skutočnosť, že neobmedzením hornej\nvekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa tento peňažný príspevok poskytoval aj\nstarším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej\nintegrácie občana) sa tým nedosiahol. Podľa dôvodovej správy finančné prostriedky získané\nz tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine než zmenu kvality\nživota starších občanov. Vo vzťahu k hornej vekovej hranici vláda zastúpená ministerstvom\nspravodlivosti uvádza, že hranica 65 rokov veku je zosúladená s medzinárodným právom\n(Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho\nzabezpečenia), ktoré definuje produktívny vek do 65 rokov veku a reflektuje tiež hranicu\nstaroby, ktorá podľa teórie práva sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 – 65 rokov.\nAj národná rada pri stanovení hornej vekovej hranice 65 rokov pri poskytovaní peňažného\npríspevku na osobnú asistenciu odkazuje na definíciu produktívneho veku ako veku do 65\nrokov, keď má byť v zmysle demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva\nekonomická aktivita najvyššia. Ustanovenie hornej vekovej hranice 65 rokov veku\npre priznanie nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\ndôvodová správa k napadnutej právnej úprave odôvodňuje rovnako ako pri príspevku\nna osobnú asistenciu. Podľa národnej rady ustanovenie hornej vekovej hranice pre priznanie\nnároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je motivované\nstanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie dlhodobých\na pravidelne sa opakujúcich aktivít (najmä pracovných a vzdelávacích aktivít). Podľa\nnárodnej rady sú uvedené aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré majú vek nad ustanovenú\nhornú hranicu, dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb\nna základe ich veku.\n113. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení k návrhu\nnavrhovateľky uvádza, že legitimita vekových hraníc ako podmienok pre priznanie nároku\nna poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla by sa mala zhodnotiť kritériami/princípmi individualizácie,\nsolidarity a ekonomickej únosnosti. Týmito kritériami/princípmi však možno zhodnotiť len\nurčenie konkrétnej výšky predmetných peňažných príspevok, nie stanovenie vekových\n73\n\nobmedzení pri priznaní nároku na ich poskytovanie. To napokon uvádza aj vláda zastúpená\nministerstvom spravodlivosti, keď pri poukázaní na určenie kritérií, ktorými je možné\nzhodnotiť mieru legitimity napadnutej právnej úpravy, uvádza: „Najobjektívnejšou cestou\nsa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov.“\n114. Z pomedzi vládou zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádzaných\nkritérií/princípov, ktorými by sa mala posúdiť legitimita napadnutej právnej úpravy, sa\nz pohľadu vlády ako najrelevantnejší javí princíp ekonomickej únosnosti. Uplatnenie vládou\nuvádzaného princípu individualizácie a princípu solidarity na napadnutú právnu úpravu nie\nje spôsobilé zodpovedať otázku zavedenia príslušných vekových hraníc pre poskytovanie\npredmetných peňažných príspevkov. Ani požiadavka, aby právne predpisy v oblasti\nsociálnej pomoci sledovali vždy konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov\n(v posudzovanom prípade podporu sociálneho začlenenia osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti, pri príspevku na osobnú asistenciu,\na podporu sociálnej integrácie/inklúzie, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti\nvzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb, pri príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla), s čím vláda spája princíp individualizácie, a ani požiadavka,\naby štát kompenzoval negatívne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, a to bez toho,\naby ich kompenzácia bola podmienená povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím, s čím vláda spája princíp solidarity, neodôvodňuje, prečo by\npre vznik nároku na poskytnutie predmetných peňažných príspevkov mal byť rozhodujúci\nvek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Ciele sledované poskytovaním predmetných\npeňažných príspevkov možno u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím dosiahnuť\nbez ohľadu na ich vek a od veku osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nezávisí ani\nsolidárnosť pri ich poskytovaní.\n115. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného\nmotorového vozidla podľa vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti patria\nk peňažným príspevkom štátu s najvyšším dopadom na štátny rozpočet. Pri obmedzených\nekonomických možnostiach štátu je podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti\nnevyhnutné brať do úvahy výšku príspevkov a rozsah subjektov, ktorým by sa mali\n74\n\npríspevky vyplácať. Keďže účel poskytovania peňažných príspevkov môže byť reálne\nsplnený len pri ich určitej výške, bolo podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti\nnevyhnutné, a teda aj legitímne zúžiť osobný rozsah predmetných peňažných príspevkov\nustanovením príslušných vekových hraníc.\n116. Vzhľadom na už uvedené tak za primárny cieľ obmedzenia poskytovania\npeňažných príspevkov osobám s ťažkým zdravotným postihnutím podľa napadnutej právnej\núpravy dovŕšením požadovaného veku možno považovať šetrenie peňažných prostriedkov\nštátneho rozpočtu. Aj keď pri hospodárskych sociálnych a kultúrnych právach, ľudských\nprávach druhej generácie, platí, že zákonodarca má širšiu mieru voľnej úvahy pri prijímaní\nlegislatívnych opatrení určených na ich vykonanie, a tým aj pri určení konkrétnej výšky\npredmetných peňažných príspevkov, pri skúmaní podmienok ústavne prípustného\nobmedzenia výkonu ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva\nna rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, je ekonomický faktor neprípustný.\nZa ústavne akceptovateľný dôvod obmedzenia ľudských práv prvej generácie,\nv posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu\ndiskriminácie, nemožno považovať šetrenie prostriedkov štátneho rozpočtu. Zákonodarcom\nzavedená sociálna pomoc osobám s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom\npredmetných peňažných príspevkov vo výške určenej na základe širokej miery voľnej\núvahy zákonodarcu odzrkadľujúcej aj finančné možnosti štátu nesmie byť poskytovaná\ndiskriminačne na základe ľubovôle zákonodarcu v záujme šetrenia finančných prostriedkov\nštátneho rozpočtu. Štát musí garantovať rovnosť v zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi\nsa v rovnakých, resp. porovnateľných situáciách bez ohľadu na jeho finančnú situáciu.\n117. Napadnutú právnu úpravu, ktorá obmedzuje základné právo na rovnosť\nv zaobchádzaní, resp. zákaz diskriminácie, tým, že umožňuje priznať nárok na poberanie\npredmetných peňažných príspevkov len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré\ndovŕšili požadovaný vek, tak nemožno v prvom rade považovať za opatrenie, ktoré sleduje\nlegitímny cieľ (za legitímny možno považovať len cieľ samotného poskytovania\npredmetných peňažných príspevkov, ktorým je podpora nezávislosti a spoločenskej\nintegrácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, nie však cieľ spočívajúci v šetrení\n75\n\nfinančných prostriedkov štátu), a ani za opatrenie, ktoré je vhodné pre dosiahnutie,\nsamotným poskytovaním predmetných peňažných príspevkov, sledovaného legitímneho\ncieľa (podpory nezávislosti a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým zdravotným\npostihnutím). Nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím\nprostredníctvom predmetných peňažných príspevkov možno dosiahnuť aj u osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím, ktoré nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek.\n118. Vzhľadom na to, že primárny cieľ napadnutej právnej úpravy (šetrenie\nfinančných prostriedkov štátu) nemožno považovať za legitímny (vo význame ústavne\nakceptovateľný pri obmedzení ľudského práva prvej generácie), a na to, že napadnutú\nprávnu úpravu nemožno považovať ani za vhodnú pre dosiahnutie sekundárneho cieľa,\nktorý však sleduje samotné poskytovanie predmetných peňažných príspevkov, a nie\nsamotná napadnutá právna úprava, nie je potrebné napadnutú právnu úpravu podrobiť aj\ntestu nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, spočívajúcemu v preskúmaní, či dosiahnutie\nnapadnutou právnou úpravou sledovaných legitímnych cieľov nie je možné prostredníctvom\nopatrení, ktoré základné práva a slobody neobmedzujú vôbec alebo ich obmedzujú\nv menšom rozsahu ako napadnutá právna úprava, keďže ak napadnutá právna úprava\nneprejde testom vhodnosti, t. j. testom existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne\ndôležitého cieľa a testom racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou\nsledovaným legitímnym cieľom, t. j. testom vhodnosti, nie je potrebné preskúmať ju\nhľadiskom/testom nevyhnutnosti.\n119. Jedným z hlavných argumentov vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti\nv prospech legitimity napadnutej právnej úpravy, resp. jej ústavnoprávnej akceptovateľnosti\nje, že napadnutá právna úprava predstavuje len jednu z foriem kompenzácie ťažkého\nzdravotného postihnutia a osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek\npožadovaný pre priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný\npríspevok na kúpu osobného motorového vozidla, majú možnosť žiadať o poskytnutie iných\npeňažných príspevkov od štátu (vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom\nvyjadrení k návrhu navrhovateľky výslovne uvádza príspevok na opatrovanie, rodičovský\npríspevok a príspevok na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom\n76\n\nako príspevky alternatívne k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu a peňažný\npríspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky\nosobného motorového vozidla a peňažný príspevok na prepravu ako príspevky alternatívne\nk peňažnému príspevku na kúpu osobného motorového vozidla). Aj podľa národnej rady\nv prípade, ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nespĺňa podmienku veku\npre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo peňažného príspevku\nna kúpu osobného motorového vozidla, odkázanosť takejto osoby na pomoc štátu je možné\nriešiť prostredníctvom ďalších foriem kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, sociálnymi\nslužbami alebo ich kombináciou, napr. peňažným príspevkom na opatrovanie, denným\nstacionárom, domácou opatrovateľskou službou, peňažným príspevkom na prepravu alebo\npeňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením\nprevádzky motorového vozidla.\n120. Ústavný súd sa však vo vzťahu k tomu argumentu prikláňa k názoru\nnavrhovateľky\n\nprezentovanému\n\nv jej\n\nvyjadrení\n\nku\n\nstanovisku\n\nvlády\n\nzastúpenej\n\nministerstvom spravodlivosti, že peňažné príspevky, ktoré vláda uvádza ako príspevky,\nktoré možno poskytnúť osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nespĺňajú\npodmienku veku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného\npríspevku na kúpu osobného motorového vozidla, nemožno vnímať ako príspevky\nrovnakého charakteru, ako sú príspevok na osobnú asistenciu a príspevok na kúpu osobného\nmotorového vozidla, a to jednak preto, lebo adresátmi tých príspevkov sú iné subjekty ako\nsamotné osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (napr. opatrovatelia alebo rodičia) a tiež\npreto, lebo tieto iné príspevky slúžia na dosiahnutie iných cieľov ako sú ciele, ktoré sleduje\nposkytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla, resp. sú určené pre podporu iných aktivít osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím.\n121.\n\nSystém\n\npodpory\n\nosôb\n\ns ťažkým\n\nzdravotným\n\npostihnutím\n\nzavedený\n\nzákonodarcom kvôli uplatňovaniu napadnutej právnej úpravy nezodpovedá individuálnym\npotrebám a požiadavkám týchto osôb, pretože zatiaľ čo jednej skupine osôb s ťažkým\nzdravotným postihnutím, a to tej, ktorá spĺňa vekovú požiadavku pre priznanie peňažného\n77\n\npríspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového\nvozidla, umožňuje uchádzať sa okrem iných druhov sociálnej podpory aj o peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla,\nosobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného\nmotorového vozidla, umožňuje uchádzať sa len o iné druhy sociálnej podpory.\n122. Samotný vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nemusí ovplyvňovať ani\njej fyzické a psychické vlastnosti a schopnosti a ani mieru jej úsilia o nezávislosť\na spoločenskú integráciu.\n123. Nie je dôvodné domnievať sa, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu\na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla nie sú spôsobilé dosiahnuť\nciele, ktoré sa ich poskytovaním sledujú (nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb\ns ťažkým zdravotným postihnutím) v prípade, ak sa poskytnú osobám s ťažkým zdravotným\npostihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou.\n124. Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava predstavuje ústavne\na medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie princípu rovnakého zaobchádzania,\nresp. zákazu diskriminácie na základe veku, vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 ústavy\na uznaného čl. 2 ods. 2 paktu a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím, osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný\nnapadnutou právnou úpravou pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu\na peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, pri výkone ich práva\nna sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, práva na prístup k celému spektru podporných\nslužieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva\nna účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru\no právach osôb so zdravotným postihnutím (vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla). Keďže zákonodarca sa napadnutou právnou úpravou\ndopustil porušenia uvedených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\n78\n\nporušil zároveň záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy,\nktorými je viazaná podľa čl. 1 ods. 2 ústavy.\n125. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22 ods. 2 prvej\nvety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona\no peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade\ns čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1\na 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\na napadnuté ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka,\nv ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia nie je v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy,\ns čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b)\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.\nV.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho\nštátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy\n126. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom\nprávneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy\nprávneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných\npráv a slobôd (PL. ÚS 8/2016). V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd\ndotknutých osôb má realizovať prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich\nvykonanie, úloha štátu spočíva v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť\nrovnako pre všetky osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude\nzavádzať diskrimináciu na základe ľubovôle zákonodarcu.\n127. Ústavný súd konštantne judikuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje\n„najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa\nodvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj\n79\n\nk porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho\nštátu ustanovený v čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom\nv Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade\ns iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený\nčl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 8/2016).\n128. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté\nustanovenie § 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku\nveku“ a druhá veta a § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom\ndovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nVI.\nVyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu\n129. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že\nmedzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,\nich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy\nvydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť\nich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo\nustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n130. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov\n1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.\n131. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní\no súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade\npredmetu referenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti\nproti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní\n80\n\no uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú\nv zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n132. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho\nustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil,\nstrácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.\n133. Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť\nprávny predpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom\nvysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu\nv zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej\nsily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.\n134. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde, úlohou\nnárodnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky uviesť ustanovenie § 22 ods. 2 prvú vetu v časti „najskôr od 6. roku\nveku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhú vetu zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia do súladu s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1\na čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 paktu a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení\ns čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté\nustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65\nrokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia do súladu s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2\nv spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach\na s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím.\n135. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad\ns predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa § 91 ods. 1\nzákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej\n81\n\nrepubliky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nZ hľadiska obsahu predmetného zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia sú z textu dotknutých ustanovení uvedeného preskúmavaného\nzákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne namietané nesúladné časti\ndotknutých ustanovení, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. apríla 2020\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n82", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach", "diskriminácia", "verejný ochranca práv", "sociálna starostlivosť", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "základné ľudské práva a slobody", "sociálna starostlivosť", "základné ľudské práva a slobody", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "európske právo", "rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "test proporcionality", "diskriminácia", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "súlad-súlad právnych predpisov", "rovnosť, rovnoprávnosť-v zaobchádzaní"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aece8c2c-f617-48d1-83a9-91735d504645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1"}, {"guid": "ussr:cc3f6be6-0ee9-4bb3-b484-becae308bf2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.588.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 588/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 588/2017 z 6. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-06", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.588.2017.1"}, {"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2010 z 9. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec"}, {"guid": "ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:2ef7ed34-29e4-47ca-b92b-b0cfbc7a7286", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 39/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/01 z 4. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-04", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ef7ed34-29e4-47ca-b92b-b0cfbc7a7286"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1"}, {"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-22", "citacie_n": 992, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:7a496589-b593-4fb1-a032-68a9c2282d99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/97 z 28. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1997.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:d9684868-3f58-4ae9-987f-eaec0074d73c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 33/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 33/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:86c40ead-a704-4dae-9121-e12881217ab6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2023 z 11. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2023.1"}, {"guid": "ussr:f9984b0e-9474-48e4-9512-13ec9aa70abf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.13.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2023 z 4. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.13.2023.1"}, {"guid": "ussr:47fd4a07-4084-4110-9333-50bd6f2510e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2022 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.10.2022.1"}, {"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:8e3ddeb5-bfc8-43c4-aff5-4aaed1f1515b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "949b8c0a-22c4-4a7c-95c5-d0ee078ca108:850067be-26e6-4cd5-a12a-db39076f25fc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7019200485.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/48/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/48/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7019200485.1"}, {"guid": "949b8c0a-22c4-4a7c-95c5-d0ee078ca108:fab00a4c-cbb2-4b0c-a6a0-5f79a3557cf7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7019200485.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/48/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/48/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7019200485.1"}, {"guid": "a7582e00-813b-45e3-a1e0-dcbdfa05eea8:6146f2f6-7b27-4223-850c-f39f22fbb6c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1021201932.1", "spisova_znacka": "7Ssk/91/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/91/2025 z 28. 1. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1021201932.1"}, {"guid": "81f291b3-d6b5-4f1a-b89f-7dc35d47a047:7dc4367f-df34-46e8-87c5-4bb45c901707", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5023200198.1", "spisova_znacka": "6Ssk/142/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/142/2024 z 30. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5023200198.1"}, {"guid": "717b75e6-5bbc-47a9-9d34-7f291821f812:a9a3311a-6eaa-4e4f-9bb0-20eec21f6acf", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106401.1", "spisova_znacka": "7Ssk/27/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/27/2025 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106401.1"}, {"guid": "644eedc0-5cb0-48ac-873b-9b2a2595d1cf:8e6aac92-9829-4920-bc48-f0e00d0e12ec", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7019200486.1", "spisova_znacka": "6Ssk/38/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/38/2024 z 29. 10. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7019200486.1"}, {"guid": "01cfebe8-3113-4c26-940c-3d171d913d8e:4df450de-a53c-4953-acf3-549d0c37d831", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200242.2", "spisova_znacka": "7Ssk/135/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/135/2023 z 15. 8. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200242.2"}, {"guid": "a7b86fcf-bfe6-4797-9916-6fbc2e34fe79:054074b2-5a8c-4451-8272-1f22a94f2357", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200463.1", "spisova_znacka": "6Ssk/128/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/128/2023 z 22. 2. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-02-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:6021200463.1"}, {"guid": "a5d1e0d3-8493-4066-8c10-c72edc7c4a3f:cbeb4c58-b207-458d-b873-de702217a602", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7022200343.1", "spisova_znacka": "6Ssk/108/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/108/2023 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7022200343.1"}, {"guid": "7a3671f1-b8ce-457d-9b7d-f85b3e32db33:66965eeb-2321-4b24-bc83-f8ffe3aa3b8a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200024.2", "spisova_znacka": "7Ssk/180/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/180/2022 z 13. 10. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-10-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200024.2"}, {"guid": "ac4f2b81-628c-4c52-a345-df0167df658e:01c0ec64-fe81-433a-b56c-efeaaa2314d5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200282.1", "spisova_znacka": "7Ssk/111/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/111/2022 z 14. 7. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-07-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200282.1"}, {"guid": "27b02167-d5ad-4614-96c3-74e66b205234:034c494a-8629-4d71-b4b5-9922205ff87e", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3019200206.1", "spisova_znacka": "7Ssk/1/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/1/2022 z 27. 2. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3019200206.1"}, {"guid": "002ab406-4962-4b6b-aab7-0a823961bd5e:6f9636b1-7666-444f-b01a-c2ac797a0854", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1017200216.1", "spisova_znacka": "7Ssk/17/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/17/2021 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1017200216.1"}, {"guid": "987381c1-58f9-4d22-89a2-fc668a89c9dd:217277e1-9776-4120-9e34-aa45def4b668", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100269.2", "spisova_znacka": "1Sas/3/2025", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 1Sas/3/2025 z 16. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-03-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100269.2"}]}