{"guid": "ussr:65d871d0-5420-4a07-a9ed-4e861e152398", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.15.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 27. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. PL. ÚS 15/2020, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.15.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2020-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/65d871d0-5420-4a07-a9ed-4e861e152398", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.15.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.15.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.15.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 15/2020-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2020 v pléne\nzloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora\nDuľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara (sudca\nspravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského\npredbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 74 a nasl. zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. o súlade § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20\nods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47\nods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv\nEurópskej únie a takto\nrozhodol:\nNávrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p r i j í m a\nv celom rozsahu.\n\nna ďalšie konanie\n\nOdôvodnenie:\nI.\nArgumentácia navrhovateľa\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. októbra\n2019 doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo\n„navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky a podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3\nv časti „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa § 13c\nods. 2 až 4“ zákona č. 480/2002 Z. z o azyle a o zmene doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2\na čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len\n„charta“).\n1.1 I napriek skutočnosti, že návrh najvyššieho súdu vo svojom obsahu pri označení\ns ústavou potenciálne kolidujúcich referenčných zákonných ustanovení zákona o azyle\nobsahuje evidentné pochybenie v citácii časti § 20 ods. 3, keď sa opakovane v návrhu\nuvádza „...a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“, pričom správne má\nbyť „...a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“, ústavný súd túto\nskutočnosť vyhodnotil ako zrejmú nesprávnosť a konštatuje, že toto pochybenie nevyvoláva\npochybnosti o zámere navrhovateľa, pokiaľ ide o rozsah a obsah napádanej právnej úpravy\nv zákone o azyle či petit samotného návrhu. Ústavný súd preto ďalej zohľadňuje túto\nskutočnosť tak, že pri citácii návrhu najvyššieho súdu s neprávne citovanou právnou\núpravou časti § 20 ods. 3 zákona o azyle do zátvorky uvádza správne znenie príslušnej\nzákonnej formulácie.\n2. Najvyšší súd v odôvodnení svojho návrhu informuje, že mu v zákonnej lehote bola\ndoručená kasačná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský\n\n2\n\nsúd“) č. k. 4 SaZ 8/2018-41 z 20. marca 2019, v ktorom krajský súd zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca (\n\n) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\n\nžalovaného (Migračný úrad Ministerstva Slovenskej republiky ako správny orgán)\nČAS: MU-PO-188-14/2018-Ž zo 7. novembra 2018, ktorý podľa § 20 ods. 3 z dôvodu\npodľa § 13c ods. 4 písm. d) a podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle rozhodol o nepredĺžení\ndoplnkovej ochrany žalobcovi.\nV dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného,\nktorým sa nepredĺžila doplnková ochrana žalobcovi podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c\nods. 4 písm. d) zákona o azyle, rešpektuje príslušné právne predpisy a posudzovanie\nnebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť Slovenskej republiky podložené stanoviskom\nSlovenskej informačnej služby č. p. SIS-65/152V-87-2/2018-S.\nRozhodnutie správneho orgánu podľa krajského súdu nie je svojvoľné ani zákonne\nneudržateľné a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46, 47 a 48 ústavy či charty. Podľa\nkrajského súdu je rozhodovacia činnosť v tejto veci v kompetencii správneho orgánu\n(správneho súdu) a stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva\nje zo zákona podkladom pre rozhodnutie, pričom je povinnosťou správneho orgánu, resp.\nsúdu sa so skutočnosťami uvedenými v stanovisku oboznámiť.\nKrajský súd z preskúmavaného spisu zistil, že dokument (stanovisko SIS), na základe\nktorého správny orgán dospel k záveru, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo\npre Slovenskú republiku, je zaradený v osobitnej evidencii utajovaných skutočností\nna Migračnom úrade Ministerstva Slovenskej republiky a v odôvodnení svojho rozhodnutia\nžalovaný uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky [§ 23\nods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov] a nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o nepredĺžení\ndoplnkovej ochrany, nota bene správna úvaha v prípade žalovaného je obmedzená, inak by\nbol popretý zjavný bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\nPodľa krajského súdu zákon vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS,\na preto je aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie SIS možno podľa krajského\nsúdu dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda\nmimo režim čl. 48 ods. 2 ústavy.\n\n3\n\nNa základe uvedeného krajský súd uzavrel, že napadnutým rozhodnutím nebolo\nporušené základné právo žalobcu garantované ústavou, postup žalovaného bol správny\na zákonný a dôvody uvedené v správnej žalobe sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť rozhodnutia žalovaného. Preto správnu žalobu zamietol podľa § 219\nzákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Správny súdny poriadok“).\n3. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov, že:\n(i) krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby\nuskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces; (ii) krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci; (iii) krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\nSťažovateľ trvá na tom, že v tomto konaní bol porušený základný princíp konania,\na to rovnosť účastníkov konania. Sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. V správnej žalobe\nnamietal postup správneho orgánu, ktorý považuje za nesprávny, keďže pri ňom dochádza\nk porušeniu ústavných práv, a to predovšetkým práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy.\nZastáva\n\nnázor,\n\nže\n\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nje\n\nporušením\n\nústavnoprávne\n\na medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov a zásad materiálneho právneho\nštátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonností vrátane\nprincípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu\npredvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj\nprincípu ochrany legitímnych očakávaní a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť\nz bezprávia a nespravodlivosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby\nkasačný súd zmenil napádaný rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie orgánu\nverejnej správy a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Senát najvyššieho súdu, ktorý je podľa § 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku\nkasačným súdom, dospel k záveru, že «ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 9\na § 20 ods. 3 v časti „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4“ zákona\n\n4\n\no azyle môžu byť v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1\nods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy a s čl. 47 charty». Preto uznesením\nsp. zn. 10 Sžak 11/2019 z 21. augusta 2019 konanie o kasačnej sťažnosti prerušil\na po právoplatnosti tohto uznesenia podal návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov podľa č. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.\n5. Najvyšší súd návrh na začatie konania odôvodňuje takto:\n„Senát najvyššieho súdu počas konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalobcu)\nproti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávajú pochybnosti\no ústavnosti a rozpornosti ustanovenia § 13c ods. 4, § 19a ods. 9 zákona a § 20 ods. 3\nzákona v časti ...a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom s Chartou\nzákladných práv EÚ.\nNapadnuté ustanovenia zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa názoru senátu najvyššieho súdu\npopierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou\nkaždého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj ústava vo svojom čl. 1 ods. 1) a ktorý je\npodporovaný aj zákazom diskriminácie obsiahnutom v čl. 12 ústavy (a ktorého súčasťou je\naj princíp rovnosti pred zákonom), v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.\nNapadnuté ustanovenie zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov odopierajú tiež procesné práva\ngarantované v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie.\nÚstavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania\npritom zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých procesných strán (účastníkov súdneho\nkonania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov.“\nTieto tvrdenia senát najvyššieho súdu opiera o viaceré rozhodnutia ústavného súdu,\nktoré sa týkali bezvýhradného zabezpečovania rovného postavenia účastníkov súdneho\nkonania (napr. PL. ÚS 49/01, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 9/96). Podľa senátu najvyššieho súdu\n«Podstatu ústavnoprávneho princípu rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom súdnej\n\n5\n\nalebo inej právnej ochrany Ústavný súd SR definoval ako situáciu, pri ktorej, všetci\núčastníci občianskeho súdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú\nrovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných\npodmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje\nprocesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý\nz účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“ (PL. ÚS 15/03).\nPrincíp rovnosti účastníkov pred súdom (ako princíp ústavný) sa teda musí\nvzťahovať aj na správne súdnictvo, t. j. na konania, ktoré sú upravené v zákone č. 162/2015\nZ. z. (Správny súdny poriadok).».\nSenát najvyššieho súdu k tomu dodáva, že «na konanie podľa zákona o azyle sa\nvzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa\n§ 3 ods. 2 Správneho poriadku; „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej\nsúčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa\nkonanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,\nnajmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,\nzúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány\nposkytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní\nujmu“ a podľa § 33 ods. 2 toho istého zákona; „Správny orgán je povinný dať účastníkom\nkonania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť\nk jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.».\nĎalej najvyšší súd dodáva, že «v rámci súčasnej zákonnej úpravy pri použití § 13c\nods. 4 v spojení s § 20 ods. 3 zákona o azyle nie sú už pre správny orgán (na rozdiel\nod úpravy zákona o azyle úspešne napadnutej najvyšším súdom pred ústavným súdom)\npodstatné dôvody, na základe ktorých spravodajská služba nesúhlasí s predĺžením\ndoplnkovej ochrany, pričom podstatná je iba existencia stanoviska Slovenskej informačnej\nslužby a Vojenského spravodajstva obsahujúceho nesúhlas s predĺžením doplnkovej\nochrany, ktorú chápe správny orgán ako „záväzné“ stanovisko, ktoré je povinný\nrešpektovať, je preto podľa názoru senátu najvyššieho súdu nielen v rozpore s vyššie\nuvedenou ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 ústavy), ale tiež aj s ich\nprávom na spravodlivé konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy), nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia\nje len zrejmé, že správny orgán sa odvolal na stanovisko SIS č. p. SIS-65/152V-87-2/2018S,\n\n6\n\nktoré ako uviedol podlieha utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností.».\nPodľa senátu najvyššieho súdu môže byť zákonným postupom, v ktorom má správny\norgán „k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá\nžiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť“, zásadným spôsobom porušená zásada\nrovnosti účastníkov konaní. Rovnaké závery možno podľa senátu najvyššieho súdu\nskonštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho\norgánu, vydaného podľa napadnutých ustanovení zákona o azyle. Súd totiž účastníkovi\nkonania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody rozhodnutia\n(utajovanú skutočnosť). „Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán verejnej\nsprávy rozhodol, podľa názoru senátu najvyššieho súdu odníma účastníkovi konania\nmožnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho\nkonania a rovnako aj konania na základe správnej žaloby a kasačnej sťažnosti uvedené\nvytvára pre tohto účastníka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich\ntvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania (orgán verejnej správy). Podľa senátu\nnajvyššieho súdu tu ide nielen o porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale ide aj o porušenie princípu kontradiktórnosti\na princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne\nkonanie.“\nPodľa senátu najvyššieho súdu má byť účastníkovi konania (cudzincovi) daná\nmožnosť účinne sa brániť (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku) už v konaní pred správnym\norgánom, ak napr. má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad\nrozhodnutia alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia (utajovanou\nskutočnosťou).\nNapadnuté ustanovenia zákona o azyle podľa názoru senátu najvyššieho súdu\nodnímajú dotknutému cudzincovi možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup\nku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.\nV ďalších argumentoch senát najvyššieho súdu cituje judikatúru ústavného súdu\n(s ohľadom na základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\nvo vzťahu k princípu proporcionality pri obmedzovaní základných práv) a súčasne aj\n\n7\n\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (s ohľadom na právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv).\n„Podľa najvyššieho súdu je ústavne neprijateľné, aby bolo rozhodovanie o udelení\nazylu, doplnkovej ochrany a o nepredĺžení doplnkovej ochrany založené výhradne\nna stanovisku SIS a Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje súhlas alebo nesúhlas\ns udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany, keď dotknutý žiadateľ sa\nnedozvie žiadne dôvody stanoviska, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené.\nNajvyšší súd si je vedomý, že poskytnutie plnej informácie v autentickej podobe,\nktorá je často výsledkom operatívneho šetrenia SIS a Vojenského spravodajstva a je\npredmetom utajenia, by mohlo potenciálne spôsobiť ohrozenie základného cieľa utajovanie\nskutočností, ako je implicitne vymedzený definíciou utajovanej skutočnosti v ustanovení § 2\npísm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, t. j., aby bolo vylúčené neoprávnené nakladanie s informácií, ktoré by\nmohlo spôsobiť ujmu záujmom Slovenskej republiky alebo záujmom, ku ktorých ochrane sa\nSlovenská republika zaviazala, alebo by mohlo byť pre tieto záujmy nevýhodné. Záujmom\nSlovenskej republiky je potom potrebné chápať v zmysle tohto zákona záujem na zachovaní\nústavnosti, zvrchovanosti a územnej celistvosti štátu, zabezpečenie obrany, bezpečnosti,\nekonomických záujmov, zahraničnej politiky alebo medzinárodných vzťahov, práv a slobôd\nfyzických a právnických osôb.\nV tomto prípade, však správny orgán pri aplikácii napadnutých ustanovení\nzákona o azyle\n\nvychádza\n\nlen\n\nzo\n\nstanoviska\n\nSlovenskej\n\ninformačnej\n\nslužby\n\na Vojenského spravodajstva, ktoré obsahuje iba súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu\nalebo s poskytnutím doplnkovej ochrany. Slovenská informačná služba a Vojenské\nspravodajstvo v stanovisku posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej\ninformačnej služby alebo Vojenského spravodajstva. Posúdenie nebezpečnosti žiadateľa pre\nbezpečnosť Slovenskej republiky z hľadísk vyššie uvedených je však plne v kompetencii\nSlovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré sa prejaví v stanovisku\no súhlase alebo nesúhlase uvedených subjektov bez povinnosti uviesť dôvody takéhoto\nsúhlasu, resp. nesúhlasu.“\n\n8\n\nPodľa názoru najvyššieho súdu je po novele zákona o azyle, účinnej od 20. júla 2018,\ntakáto právna úprava v podmienkach právneho štátu neprijateľná. „Za neprijateľné je\npotrebné považovať predovšetkým to, že akékoľvek zneužitie tejto procedúry je nie len\núčastníkom konania, keďže s utajenou skutočnosťou sa nemôže oboznámiť, ale aj pre\nsprávny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti vnímajúc stanovisko ako záväzné, ale napokon aj\npre súd, ktorý rozhodnutie preskúmava neznáma, pretože dôvody stanoviska SIS neuvádza\na tým je aj neoveriteľná a neverifikovateľná.“\nV záverečnej časti návrhu senát najvyššieho súdu podporuje svoje názory aj\npomocou judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa\nvzťahuje k čl. 47 charty. Poukazuje pritom na to, že „základné právo na účinný prostriedok\nnápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47\nCharty. Východiská pre uvažovanie senátu najvyššieho súdu v prejednávanej veci, v ktorých\nsenát vidí rozpor napadnutých ustanovení zákona o azyle s čl. 47 Charty obsahuje\nrozhodnutie Veľkej komory SD EÚ o predbežnej otázke v prípade ZZ proti Sccretary of\nState for the Home Department, (rozsudok z 4. júna 2013, ZZ/ Secretary of State for the\nHome Department, C-300/11, EU:C:2013:363).“. Súdny dvor pri tom rozhodol tak, že\nčl. 30 ods. 2 a čl. 31 smernice 2004/38 v spojení s čl. 47 charty sa majú vykladať tak, že\nvyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné\ndôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe čl. 27 tejto smernice, ako ani\ns tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí\nna nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto\ndôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov.\nSenát najvyššieho súdu konštatuje, že ako Súdny dvor, tak aj Európsky súd\npre ľudské práva „zdôrazňujú zásadu účinného opravného prostriedku a spravodlivého\nsúdneho konania a nepriznávajú štátom právom rezignovať na tieto práva ani v prípade, ak\nje ohrozená ich bezpečnosť. Podľa oboch súdov v konkrétnom konaní platí pravidlo\nsprístupnenia všetkých dôvodov a dôkazov, ale výnimočne je možné utajiť dôvody a dôkazy,\nna ktorých je prijaté opatrenie (rozhodnutie) založené. Dotknutá osoba musí mať prístup\nk poznaniu minimálne podstaty dôvodov verejnej bezpečnosti, na základe ktorých boli\npredmetné opatrenia prijaté. To je minimálny štandard, za ktorý by štáty nemali zájsť.\n\n9\n\nAj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania\n(t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie\nopatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný\nopravný prostriedok.“.\n6. Vychádzajúc z uvedenej, ako aj ďalšej v návrhu podrobnejšie rozpracovanej\nargumentácie najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20 ods. 3 v časti: ... a nie sú\ndôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa § 13c ods. 2 až 4 zákona\nč. 480/2002 Z. z o azyle a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov sú v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46\nods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty\nzákladných práv Európskej únie.“\nII.\nNamietaná právna úprava\n7. Podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl, ak žiadateľ\nnemá opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej\nprístup k ochrane pred prenasledovaním, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť\ndo tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní opodstatnenej\nobavy z prenasledovania alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné\nokolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.\n8. V zmysle § 19a ods. 9 zákona o azyle ministerstvo si na posúdenie žiadosti\no udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej\ninformačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko obsahujúce súhlas\nalebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany zašlú ministerstvu\ndo 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské\nspravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa\npre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí\n\n10\n\ndo pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo\nna ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup\ndo evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú\noprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.\n9. Z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o azyle vyplýva, že doplnková ochrana podľa\n§ 13a a § 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie\ndoplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené\nv § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4 alebo\nna jej zrušenie podľa § 15b ods. 3. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa\npredchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá,\na najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia\no žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a,\nosobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar\nbezodkladne zašle ministerstvu.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.\n11. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\n12. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nsúd.\n13. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný\nprávny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej\nveci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo\n\n11\n\nzákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny\nnázor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\n14. Podľa § 42 ods. 1 zákona ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie\npred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.\n15. Podľa § 42 ods. 2 písm. a) zákona ústavnom súde návrhom na začatie konania je\nnávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.\n16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri\npredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd\nnevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, návrhy, ktoré\nnemajú náležitosti ustanovené zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne\nneoprávnenými osobami, ako aj návrhy podané oneskorene, či zjavne neopodstatnené\nnávrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho\npojednávania.\n17. Podľa § 74 písm. d) zákona ústavnom súde návrh na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom\nvyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada\na ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať súd\nv súvislosti s prejednávanou vecou.\n18. Podľa § 75 návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov okrem\nvšeobecných náležitostí podľa § 43 musí obsahovať označenie právneho predpisu, jeho časti\nalebo niektorého jeho ustanovenia, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej\nsily alebo medzinárodnou zmluvou navrhovateľ namieta; dôvody, ktoré vedú navrhovateľa\n\n12\n\nk pochybnostiam o súlade napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou;\noznačenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia alebo\nmedzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia, s ktorým napadnutý\nprávny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.\nIV.\nPredbežné prerokovanie návrhu a závery ústavného súdu\n19. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje\no súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil\nna neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to\nv súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde. Účelom predbežného prerokovania návrhu je určenie, či a v akom rozsahu možno\nnávrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n20. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že navrhovateľ podal návrh ako\nsubjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy (pozri tiež § 74 zákona\no ústavnom súde). V konaní je najvyšší súd podľa § 35 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nzastúpený predsedom príslušného senátu, ktorý návrh na začatie konania inicioval.\n21. K návrhu na začatie konania navrhovateľ priložil aj svoje uznesenie\nsp. zn. 10 Sžak 11/2019 z 21. augusta 2019 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. septembra\n2019 a vykonateľnosť 30. septembra 2019), ktorým prerušil konanie o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa (pôvodne žalobcu)\n\nproti rozsudku Krajského súdu\n\nv Košiciach, č. k. 4 SaZ 8/2018-41 z 20. marca 2019. Tým bolo preukázané splnenie\nprocesnej podmienky nevyhnutnej pre začatie konania o súlade právnych predpisov\nna návrh všeobecného súdu vyplývajúcej z čl. 144 ods. 2 ústavy, spočívajúcej\n\n13\n\nv právoplatnom\n\nprerušení\n\ndotknutého\n\nkonania\n\npred\n\nvšeobecným\n\nsúdom\n\n(pozri\n\nsp. zn. PL. ÚS 39/2014).\n22. Návrh na začatie konania spĺňa požiadavky podľa § 39, všeobecné náležitosti\nnávrhu na začatie konania podľa § 43, ako aj požiadavky pre návrh na začatie konania\no súlade právnych predpisov podľa § 75 zákona o ústavnom súde. Na základe uvedeného je\nmožné konštatovať, že predmetný návrh má náležitosti ustanovené zákonom. Návrh\nna začatie konania súčasne nie je neprípustný podľa § 55 zákona o ústavnom súde.\n23. Najvyšší súd v návrhu na začatie konania preukázal, že v predmetnom konaní je\npotrebné použiť všeobecne záväzný právny predpis (napadnuté zákonné právne normy),\nktorého nesúlad s ústavou a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika\nviazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (podmienka čl. 144\nods. 2 ústavy). Rozhodnutie vo veci teda nebude mať len hypotetický rozmer a prípadný\nderogačný nález má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu\n(PL. ÚS 1/2018).\n24. Najvyšší súd v návrhu namieta nesúlad § 13c ods. 4 písm. d), § 19a ods. 9 a § 20\nods. 3 v časti: „... a nie sú dôvody na jej poskytnutie (správne neposkytnutie, pozn.) podľa\n§ 13c ods. 2 až 4“ zákona o azyle aj s čl. 47 charty.\n25. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne\nvtedy, ak vykonávajú právo Únie.\n26. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 56 zákona\no ústavnom súde taktiež preskúmal, či najvyšším súdom napadnutá právna úprava\npredstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Ak by napadnutá právna\núprava nepredstavovala vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty, ústavný súd\nby sa návrhom v referenčnej časti nemohol vecne zaoberať.\n\n14\n\n27. Podľa vysvetliviek k charte (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17 – 35), ktoré\nvychádzajú z judikatúry Súdneho dvora, povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené\nv rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu\npôsobnosti práva Únie. Ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie,\nzákladné práva zaručené chartou musia byť dodržané a nemôže nastať prípad, ktorý by\nspadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva zaručené chartou (rozsudok\nÅklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105, bod 21).\nZ uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených chartou.\n28. Prípady, keď konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva\nEurópskej únie, upresňuje judikatúra Súdneho dvora. Podľa judikatúry Súdneho dvora\nkonanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Únie v troch prípadoch. Po prvé,\nak členské štáty preberajú (implementujú) právo Únie (rozsudok Hubert Wachauf proti\nBundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, 5/88, EU:C:1989:321), po druhé, ak ich\nkonanie spadá pod výnimku z uplatňovania únijných pravidiel prípustnú samotným právom\nÚnie (rozsudok Elliniki Radiophonia Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon\nProssopikou proti Dimotiki Etairia Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas\na iní. („ERT“), C-260/89 EU:C:1991:254), a napokon po tretie, vtedy, ak vo všeobecnosti\nich konanie spadá do rámca práva Únie (rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del\nComune\n\ndi\n\nGuidonia\n\na\n\nPresidente\n\nRegione\n\nLazio\n\n(„Annibaldi“),\n\nC-309/96,\n\nEU:C:1997:631). O tretiu situáciu ide vtedy, ak v konkrétnej situácii medzi vnútroštátnym\naktom a právom Európskej únie existuje dostatočná väzba (rozsudok Åklagaren proti Hans\nÅkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105).\n29. Najvyšší súd označuje za nesúladné s čl. 47 charty ustanovenie právnej úpravy,\nktorou Slovenská republika preberá do svojho právneho poriadku viaceré právne záväzné\nakty Európskej únie, najmä smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna\n2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ\nL 180, 29.6.2013) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra\n2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho\nobčianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo\n\n15\n\nosôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ\nL 337, 20.12.2011).\n30. Keďže najvyšším súdom napadnutou právnou úpravou Slovenská republika\npreberá (implementuje) právo Únie, napadnutá právna úprava spadá do rámca pôsobnosti\npráva Únie a predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Charta je\nna ňu preto aplikovateľná.\n31. Ústavný súd návrh najvyššieho súdu predbežne prerokoval a zistil, že na jeho\nprerokovanie má ústavou zverenú právomoc, návrh má zákonom predpísané náležitosti,\nnie je neprípustný a je podaný oprávnenou osobou. Preto rozhodol o jeho prijatí na ďalšie\nkonanie tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. mája 2020\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n16", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "azyl", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "správne konanie", "test proporcionality", "Slovenská informačná služba", "odlišné stanovisko", "azyl", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "správne súdnictvo", "právna veta"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:87beed2e-e2d0-4122-aa67-3566c88506cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:a7ba5c21-9ed0-47ba-bfff-18feec70c11f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7ba5c21-9ed0-47ba-bfff-18feec70c11f"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:6161f04c-8738-40c8-ab23-88114c950e51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/96 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1"}, {"guid": "18dffbb1-0d46-41eb-bb6d-fceb5a099922:c92bcee4-2134-453d-b389-cd5de6330cb3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201716.2", "spisova_znacka": "4SaZ/8/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4SaZ/8/2018 z 26. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-02-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201716.2"}], "citovane_v": []}