{"guid": "ussr:93a3d193-5a0e-4334-a699-80c2d2833b21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2020 z 4. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 4. novembra 2020, sp. zn. PL. ÚS 14/2020, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-11-04", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/93a3d193-5a0e-4334-a699-80c2d2833b21", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 14/2020-50\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020\nv pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa\nspravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,\nJany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina\nVernarského prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky\na § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. o súlade § 102c ods. 3\nzákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych\npracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1\na s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\nUstanovenie § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nPredmet konania a odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. mája 2020\ndoručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. e)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 102c ods. 3 zákona\nč. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,\nstavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve“) s čl. 1 ods. 1,\nčl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 ústavy.\n2. Generálny prokurátor v odôvodnení návrhu na začatie konania uvádza:\n«Namietaná právna úprava je diskriminačná, znevýhodňuje časť veriteľov pri\nprístupe k súdnej ochrane bez legitímneho dôvodu, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy\na zasahuje do ich základného práva vlastniť majetok. Zákonodarca má nespochybniteľné\nprávo prostredníctvom legislatívy umožňovať predstaviteľom výkonnej moci hospodárne\nnakladať s verejnými financiami, toto jeho právo však nie je absolútne. V rámci svojej\nnormotvornej činnosti je významne limitovaný, a to práve obsahom základných práv.\nNárodná rada má povinnosť zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami tak, ako sú\nvymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.\nI. Protiústavnosť vylúčenia pohľadávok vzniknutých v súvislosti so zabezpečovaním\na s poskytovaním zdravotnej starostlivosti s ústavou v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 21/00\n\n2\n\nDo 6. decembra 2000 bolo účinné ustanovenie § 235 zákona č. 233/1995 Z. z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v nasledovnom znení:\n„Z exekúcie podľa tohto zákona sú vylúčené pohľadávky vzniknuté v súvislosti so\nzabezpečovaním a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov.“\nToto ustanovenie bolo predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom ústavný súd\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 21/00 zo dňa 15. novembra 2000 vyslovil, že § 235 Exekučného\nporiadku nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\nV bode IV.2. ústavný súd uviedol, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným\nprostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto\nobmedzenia majú rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je však\nzabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol\nexistovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je určený\nalebo zriadený zákonným spôsobom. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že obmedzenia súdnej\nexekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty,\nktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4\nústavy.\nÚstavný súd pokračoval, že zo súdnej exekúcie nemôžu byť vylúčené pohľadávky,\nktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje\nprocesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu\nk veriteľom (oprávneným). Na takýto postup ani podľa ústavného súdu neexistuje žiadny\nrelevantný dôvod, pretože veriteľ nemá byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje\nnárok na exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva\nna súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom.\nUvedené podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa\nvylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky\nalebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku. Z preskúmavaného ustanovenia § 235 Exekučného\nporiadku nevyplývala žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel\nmedzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia\na poskytovania zdravotnej starostlivosti a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú\nvykonateľnú pohľadávku. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku\n\n3\n\npohľadávky, a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú\nstarostlivosť.\nV zmysle nálezu PL. ÚS 21/00 nie je v súlade s ústavou, ak sa zákonom určí vzťah\nmedzi vykonateľnou pohľadávkou a judikovanou povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že\nsa odstráni, hoci len na obmedzenú dobu (vtedy dvoch rokov), vykonateľnosť pohľadávky\nv exekučnom konaní. To nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za legitímny\nprostriedok dosiahnutia zamýšľaného cieľa, ktorým bola podľa odôvodnenia návrhu novely\nExekučného poriadku ochrana zadlženého zdravotníctva. Legitímnym prostriedkom totiž\nnemôže byť zásah do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká\npohľadávka judikovala, pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako\ndôsledok a výsledok riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného\nzákonom, ktorý patrí do kompetencie súdu.\nÚstavný súd zdôraznil, že bola nastolená oprávnená otázka, či možno (tak, ako bolo\nuvedené v ustanovení § 235 Exekučného poriadku) odstraňovať vykonateľnosť pohľadávky,\nt. j. pohľadávky, ktorá bola už priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe\nnezávislého súdu (iného orgánu právnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za\nexistujúcu, splatnú a nútene vymáhateľnú. Pripustiť takýto prostriedok ochrany dlžníkov\n(povinných) by totiž v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol\nľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať\no exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.\nÚstavný súd dospel k jednoznačnému záveru, podľa ktorého takéto legislatívne\núpravy v právnom štáte nie sú vôbec prípustné. Napokon, ústavný súd dodal, že žiaden iný\nveriteľ už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej\nfinančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu\nobsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania\nzdravotníckej starostlivosti).\nII. Druhý pokus zákonodarcu o zavedenie exekučnej imunity pre majetok niektorých\nprávnických osôb poskytujúcich zdravotnícku starostlivosť\nZákonodarca sa ani po vyslovení nesúladu ustanovenia § 235 Exekučného poriadku\ns ústavou evidentne nevzdal svojho zámeru, ktorým bolo zavedenie dvoch kategórií\npovinných v oblasti zdravotníctva. Tentokrát však zvolil inú taktiku, a to zaradenie\n4\n\nustanovenia obsahujúceho exekučnú imunitu voči určitým skupinám povinných do zákona\nč. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,\nstavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“).\nUstanovenie § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. z pohľadu ústavného práva je súčasťou\nslovenského právneho poriadku od 1. októbra 2006 v nasledovnom znení:\n„Z exekúcii podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2007\na) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného\npredpisu 61) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto\nzákona prevedená podľa osobitného predpisu, 65)\nh) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného\npredpisu 63) zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),\nc) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti,\nd) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej\norganizácie zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,\ne) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d)\na finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d) na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.”\nÚstavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS 26/06 pozastavil účinnosť predmetného\nustanovenia, pričom rozhodnutie o pozastavení účinnosti bolo zverejnené v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky pod č. 18/2007 Z. z. s účinnosťou od 12. januára 2007.\nZákonodarca uvedomujúc si chôdzu po tenkom ľade obmedzil časovú pôsobnosť\nustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. (od 1. októbra 2006) do 31. decembra 2007.\nPráve z dôvodu časovo obmedzenej pôsobnosti preskúmavaného ustanovenia a skutočnosti,\nže predmet konania pred ústavným súdom zanikol, bol ústavný súd nútený konanie o jeho\nsúlade § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. zastaviť uznesením PL. ÚS 26/06-47 z 30. apríla\n2008.\nÚstavný súd sa napriek tomu v uznesení o zastavení konania z časti zaoberal aj\notázkou ústavností ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. v konaní vedenom pod sp.\n5\n\nzn. PL. ÚS 26/06, pričom konštatoval, že v druhovo rovnakej vecí už ústavný súd rozhodoval\na vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení\nz exekúcie) svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000, ktorý považuje za\nstabilnú súčasť svojej judikatúry.\nIII. Ďalšie pokračovanie v neústavných legislatívnych praktikách zákonodarcu\nTakmer rovnaké znenie ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. nadobudlo\núčinnosť aj od 1. júna 2009 ako § 102 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., avšak s jednou\nzmenou. Jeho časová pôsobnosť bola vymedzená na ešte kratšie obdobie, a to do 31.\ndecembra 2009. Počas týchto siedmich mesiacov nestihli oprávnené subjekty návrh na\nzačatie konania o súlade s ústavou ani podať.\nOpätovne sa rovnaké znenie § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. objavuje v slovenskom\nprávnom poriadku po prijatí zákona č. 87/2018 Z. z. o radiačnej ochrane a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, ktorým bol (s účinnosťou od 1. apríla 2018) do ustanovenia\n§ 102c zákona č. 578/2004 Z. z. doslova vsunutý odsek 3, podľa ktorého:\n„Z exekúcií podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2020\na) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného\npredpisu 61) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto\nzákona prevedená podľa osobitného predpisu, 65)\nb) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného\npredpisu 63) zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),\nc) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti,\nd) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej\norganizácie zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,\ne) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d)\na finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d) na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.“\nNárodná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej\nrepubliky (čl. 72 ústavy), t. j. ide o ústavodarný orgán par excellance, ktorý okrem iného\nprijíma zákony priamo záväzné v zásade pre všetky osoby nachádzajúce sa pod jurisdikciou\n6\n\nSlovenskej republiky, vrátane zákonov upravujúcich postavenie osôb vo výkone trestu\nodňatia slobody, resp. majúce na ne bezprostredný dosah. Nemalo by dochádzať\nk opakovanému prijímaniu zákonných ustanovení s časovo obmedzeným rozsahom. Jediným\ndôvodom ich dočasnosti je snaha znemožniť určitým osobám domôcť sa ich práva\nzákonnými prostriedkami. Takýto postup zákonodarcu je účelový a v rozpore so základnými\npiliermi právneho štátu. Jedným z cieľov krátkosti časových období, počas ktorých boli\njednotlivé (takmer totožné) ustanovenia účinné, bolo a je znemožniť prípadné preskúmanie\nich súladu s ústavou na ústavnom súde.\nIV. Ochrana vyvolených povinných vs. druhové vymedzenie majetku v zdravotníctve\nNa slovenskom trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti pôsobí rôznorodá skupina\nsubjektov: subjekty, ktoré boli v minulosti štátne, avšak prešli transformáciou a sú\nv súčasnosti akciovými spoločnosťami, bývalé štátne zariadenia, ktoré taktiež prešli\ntransformáciou, avšak sú doposiaľ napojené na štátny rozpočet ako príspevkové\norganizácie, subjekty zriadené samosprávou a subjekty financované zo súkromných zdrojov.\nDôležité je, že všetky tieto subjekty poskytujú zdravotnú starostlivosť na základe rovnakého\nzákona a majú rovnaké postavenie s jedinou výnimkou, a tou je ochrana určitej skupiny\nsubjektov (definovaných v písm. a) až e) ustanovenia § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004\nZ. z.). Určití poskytovatelia sú teda zvýhodnení pred ostatnými subjektmi poskytujúcimi\nzdravotnú starostlivosť.\nĎalším faktorom, ktorý umocňuje záver o diskriminácii niektorých subjektov\nposkytujúcich zdravotnú starostlivosť je fakt, že pred prípadnou exekúciou je chránený\nvšetok majetok vybraných subjektov, nielen ten, ktorý by bolo možné definovať ako majetok\nslúžiaci na verejnoprospešný účel. Ad absurdum teda môže dôjsť k exekúcii magnetického\nrezonančného tomografu súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ale\nu priorizovaného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebude môcť byť vykonávaná\nexekúcia ani na skladové zásoby papiera a ceruziek.\nTeoreticky by bolo možné v zmysle nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/00 vylúčiť zo súdnej\nexekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo\npredstavujú hodnoty uvedené v čl. 4 ústavy. Muselo by však ísť o druhové určenie týchto\nmajetkových hodnôt v zdravotníctve bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom. Nie je totiž\nprípustné, aby zákon priorizoval určitú skupinu zdravotníckych zariadení (s majetkovou\n7\n\nštruktúrou napojenou na štát) pred súkromnými zdravotníckymi zariadeniami. Možno\nuvažovať o prípadnej súladnosti právnej úpravy, podľa ktorej by exekúcii nepodliehali\nzdravotnícke zariadenia slúžiace na bezprostrednú záchranu života (napr. pľúcne ventilácie\na pod.), avšak bez ohľadu na subjekt, ktorý má postavenie povinného.\nV súčasnosti platná selektívna ochrana pred exekúciou porušuje princíp rovnosti a je\ndiskriminačná, pričom v určitých prípadoch môže vykazovať aj známky retroaktivity. Pri\naplikácii ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z. totiž môže dôjsť k situácii, kedy\nveriteľ nebude môcť vymáhať už súdom judikovanú pohľadávku, v prípade ktorých bol\npodaný návrh na vykonanie exekúcie podľa práva platného do 1. apríla 2018. Vo vzťahu\nk určitým pohľadávkam je teda namietané ustanovenie spôsobilé zasiahnuť významne do\npráva na prístup k súdu podľa § 46 ods. 1 ústavy spôsobom narušujúcim legitímne\nočakávania a prinášajúcim právnu neistotu.\nV. Legitímne očakávanie\nPodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj\nmajetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za\npodmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za\nnevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili\nplatenie dani a iných poplatkov alebo pokút.\nV zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pod pojem majetok patria aj\nspoločenské podiely či akcie v obchodných spoločnostiach (pozri napr. Sté S a T. c.\nŠvédsko, rozsudok ESĽP z 1L decembra 1986), je teda nepochybné, že čl. 1 dodatkového\nprotokolu možno aplikovať aj na poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.\nEurópsky súd pre ľudské práva vykladá a aplikuje čl. 1 dodatkového protokolu tak, že\ntento článok chráni popri „existujúcom majetku“ aj také „majetkové hodnoty vrátane\nprávnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň „legitímne\nočakávame“, že bude efektívne požívať svoje majetkové právo (Pine Valley Development\nLtd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. novembra 1991 a Pressos Compania Naviera S. S.\na iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. novembra 1995). Na túto skutočnosť poukázal vo\nsvojej judikatúre aj ústavný súd, keď napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 389/09 alebo sp. zn.\n8\n\nII. ÚS 91/2010 uviedol, že za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve\nfyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba,\nale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba\nlegitímne očakávať, pričom vo viacerých veciach posudzoval existenciu legitímnych\nočakávaní ako súčasť obsahu práva na majetok nielen z hľadiska práva garantovaného čl. 1\ndodatkového protokolu, ale aj z hľadiska základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1\nústavy (napr. PL. ÚS 15/08, II. ÚS 91/2010, PL. ÚS 11/08, II. ÚS 389/09, II. ÚS 322/09,\nIII. ÚS 318/08, PL. ÚS 3/08,1. ÚS 205/07).\nK otázke legitímneho očakávania judikoval ústavný súd aj v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 3/09 z 26. januára 2011 týkajúcom sa zákazu zisku zdravotných poisťovní, pričom\nzdôraznil, že na legitímne očakávania je nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho\nprincípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj\nprincíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m.\nII. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.).\nÚstavný súd v tejto súvislosti už vyslovil (PL. ÚS 12/05), že v súlade s tendenciami\npríznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu\nprávnej istoty ochrane aj tzv. legislatívne očakávanie (legitimate expectation, der\nVertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná\nretroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským\nzásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti\nprávnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva\nkonkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia\nverejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Všeobecný princíp\nprávneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý\nsystém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do\nvšetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný\nrešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota\nvrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť\na stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci,\nparlament z toho nevynímajúc (PL. ÚS 16/06, m. m. tiež PL. ÚS 12/05).»\n9\n\n3. Na základe uvedenej argumentácie generálny prokurátor je toho názoru, že „...\nustanovenie § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. je v rozpore s ústavou, doterajšou\njudikatúrou ústavného súdu, nerešpektuje základné princípy demokratického a právneho\nštátu a ohrozuje základné práva a slobody, pretože porušuje rovnosť subjektov práva a ich\nprávo na ochranu majetku a ich prístup k spravodlivosti“.\n4. V odôvodnení návrhu na začatie konania generálny prokurátor napokon uvádza:\n„Dňa 31. decembra 2020 samotné návrhom namietané ustanovenie § 102c ods. 3\nzákona č. 578/2004 Z. z. stratí účinnosť, avšak takéto bezprecedentné praktiky zákonodarcu,\nktorými sa snaží obísť základné zásady právneho fungovania štátu, by nemali zostať bez\npovšimnutia.\nZ uvedených dôvodov preto predkladám návrh na posúdenie súladu ustanovenia\n§ 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2\nv spojení s čl. 20 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 ústavy.“\n5. Na základe uvedených skutočností generálny prokurátor navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie vydal tento nález:\n„Ustanovenie § 102c ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1\nods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“\n6. Generálny prokurátor v návrhu na začatie konania navrhol tiež pozastaviť účinnosť\nnapadnutej právnej úpravy. K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy\ngenerálny prokurátor uviedol: „Som presvedčený, že ďalšie uplatňovanie ustanovenia\n§ 102c zákona č. 578/2004 Z. z. môže ohroziť základné práva a slobody podľa druhej hlavy\nústavy (najmä čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy), spôsobiť veriteľom vážne hospodárske\nškody, ako aj spôsobiť iné nenapraviteľné následky, keďže na základe príslušnosti\npovinného k určitej skupine subjektov odníma veriteľom možnosť domôcť sa efektívne\n10\n\nsvojich majetkových práv. Vzhľadom na uvedené žiadam, aby ústavný súd v zmysle čl. 125\nods. 2 ústavy pozastavil účinnosť ustanovenia § 102c zákona č. 578/2004 Z. z.“\nII.\nPriebeh konania\n7. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora na vyslovenie\nnesúladu napadnutých ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve s označenými\nustanoveniami ústavy na neverejnom zasadnutí pléna 27. mája 2020 a uznesením č. k.\nPL. ÚS 14/2020-13 ho prijal podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu\nna ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy ústavný súd\nuvedeným uznesením nevyhovel.\n8. Po prijatí návrhu generálneho prokurátora na ďalšie konanie si ústavný súd listom\nz 20. mája 2020 podľa § 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal písomné stanovisko\nk návrhu generálneho prokurátora od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko\npredkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nspravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\núčastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania o prijatom návrhu.\n9. Národná rada sa k návrhu generálneho prokurátora vyjadrila podaním č. PREDS122/2020 z 12. júla 2020, doručeným ústavnému súdu 14. júla 2020, v ktorom ústavnému\nsúdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.\nV prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou\nsprávou (tlač 760) a prepis rozpravy z 26. schôdze národnej rady z 2. a zo 6. februára 2018.\n\n11\n\n10. Generálny prokurátor na základe výzvy ústavného súdu, ktorú prevzal\n21. októbra 2020, oznámil listom doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2020, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.\n11. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti výzvu ústavného súdu na zaslanie\nstanoviska k návrhu generálneho prokurátora prevzala 1. júna 2020, avšak na ňu\nnereagovala. Ústavný súd preto druhým listom z 10. septembra 2020 opätovne požiadal\nvládu, resp. ministerstvo spravodlivosti o zaslanie stanoviska, a to v lehote najneskôr\ndo 30. septembra 2020. Tento list bol ministerstvu spravodlivosti doručený 10. septembra\n2020, stanovisko vlády však doteraz ústavnému súdu doručené nebolo.\nIII.\nStanovisko národnej rady k návrhu generálneho prokurátora\n12. Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu generálneho prokurátora z 12. júla\n2020 k záverom navrhovateľa uvádza: «Je potrebné konštatovať, že identická právna\núprava ako v namietanom § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti\nbola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky už viackrát, pričom bola vždy účinná\npo obmedzený čas. Pred účinnosťou napadnutého ustanovenia § 102c ods. 3 účinného od\n1. apríla 2018, ktoré bolo prijaté zákonom č. 87/2018 Z. z., bolo\n- zákonom č. 192/2009 Z. z. prijaté ustanovenie § 102c ods. 2 účinné od 1. júna 2009\ndo 31. decembra 2009 a pred tým\n- zákonom č. 527/2006 Z. z. prijaté ustanovenie § 102c (bez odsekov) v rovnakom\nznení, ktoré bolo účinné od 1. októbra 2006 do 31. decembra 2007.\nNapadnuté ustanovenie bolo prakticky „skopírované“ z predchádzajúcich noviel\nzákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a v súčasnosti má platný § 102c tri\nodseky rovnakého znenia, len s inou časovo obmedzenou účinnosťou.\nEšte pred právnou úpravou v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti bola\nsúčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky obdobná právna úprava v § 235 zákona\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení\nneskorších predpisov, ktorý znel:\n12\n\n„Z exekúcie podľa tohto zákona sú vylúčené pohľadávky vzniknuté v súvislosti so\nzabezpečovaním a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov.“.\nPredmetné ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 280/199 Z. z. s účinnosťou od\n9. novembra 1999 a jeho účinnosť sa predpokladala do 31. decembra 2001.\nUstanovenie § 235 Exekučného poriadku bolo predmetom preskúmavania Ústavným\nsúdom Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze PL. ÚS 21/00 vyslovil, že dané\nustanovenie nie je v súlade s čl. 12. ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nnásledkom čoho zanikla jeho účinnosť dňa 6. decembra 2000.\nUstanovenie § 102c (bez odsekov) prijaté zákonom č. 527/2006 Z. z. bolo rovnako\npredmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale vzhľadom na\nobmedzenú časovú platnosť predmetného ustanovenia, Ústavný súd Slovenskej republiky\nnestihol vydať rozhodnutie v merite veci a konanie musel uznesením PL. ÚS 26/06-47\nzastaviť. V tomto uznesení však na záver uviedol, že „v druhovo rovnakej veci ústavný súd\nuž vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení z\nexekúcie) svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000, ktorý považuje za\nstabilnú súčasť svojej judikatúry.“.\nPre zaujímavosť je vhodné citovať zo stanoviska vlády Slovenskej republiky k\ndanému konaniu vedenému pod sp. zn. PL. ÚS 26/06 v ktorom sa uvádza:\n„Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky uvádza, že keďže napadnuté ustanovenie § 102c sa doplnilo do citovaného zákona\naž v legislatívnom procese pred Národnou radou Slovenskej republiky bez jej pričinenia,\nnepovažuje za potrebné zaujímať zásadné stanovisko k predmetnému nesúladu.“\n„... Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky súhlasí a prikláňa sa predovšetkým k odôvodneniu predmetného nesúladu\nuvedenému v bode IV. návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nz 26. októbra 2006...“\n„... Preto je opodstatnený záver o rozpore citovaného ustanovenia § 102c zákona\nč. 578/2004 Z. z. najmä s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.“.\nUstanovenie § 102c ods. 2 prijaté zákonom č. 192/2008 Z. z., ktoré bolo účinne de\nfacto len sedem mesiacov, nebolo predmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky.\n13\n\nPre úplnosť je možné uviesť znenie odôvodnení pozmeňovacích návrhov, ktorými sa\nuvedené ustanovenia stali súčasťou príslušnej novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti.\n§ 102c ods. 3 bol doplnený do návrhu zákona č. 87/2018 Z. z. pozmeňovacím\nnávrhom na rokovaní Výboru NR SR pre zdravotníctvo s nasledovným odôvodnením:\nUznesením vlády Slovenskej republiky č. 425 z 13. septembra 2017 (ďalej len\n„uznesenie“) bola schválená „Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení”, ktorým\nvláda vyslovila súhlas (bod B.1. uznesenia) s použitím štátnych finančných aktív na\nrealizáciu koncepcie oddlženia vrátane poskytnutia návratnej finančnej výpomoci pre\nNárodnú transfúznu službu SR s cieľom zamedzenia tvorby ďalšieho zadlžovania.\nCieľom navrhovanej úpravy je v súvislosti s realizáciou úlohy C.3. uznesenia a s tým\nsúvisiacim procesom oddlženia a zamedzenia ďalšieho zadlžovania zabezpečiť ochranu\npráv všetkých veriteľov na ich uspokojenie. S cieľom predísť situácii, kedy existuje riziko\nšpekulácií pri nakladaní s pohľadávkami veriteľov voči zdravotníckym zariadeniam, ktoré\nby v procese realizácie oddlženia a ozdravenia nemocníc mohlo spôsobiť nerovnoprávne\npostavenie niektorých veriteľov, ktorých uspokojenie práv by mohlo byť ohrozené, sa\nnavrhuje zriadenie dočasného inštitútu na stabilizáciu nemocnice počas pevne stanovenej\nlehoty realizácie ozdravných plánov, ktorým sa vylúčia z exekúcií taxatívne vymedzené\nfinančné prostriedky a majetok štátu, samosprávnych krajov a obcí v správe zdravotníckych\nzariadení až do 31. decembra 2020.\n§ 102 ods. 2 bol do návrhu zákona č. 192/2009 Z. z. doplnený pozmeňovacím\nnávrhom v druhom čítaní v pléne Národnej rady Slovenskej republiky s nasledovným\nodôvodnením:\n„Pozmeňujúci návrh rieši zastabilizovanie poskytovania zdravotníckej starostlivosti\nv čase finančnej krízy, nakoľko je v Slovenskej republike garantovaná zdravotná\nstarostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre všetkých\npoistencov verejného zdravotného poistenia. Návrh zabraňuje vzniku situácie, ktorá by\nmohla viesť k ohrozeniu nielen zdravia, ale aj života ľudí.”.\n§ 102 (bez odsekov) bol do návrhu zákona č. 527/2006 Z. z. vložený pozmeňovacím\nnávrhom na rokovaní Výboru NR SR pre zdravotníctvo s nasledovným odôvodnením:\n\n14\n\n„Navrhuje sa, aby vylúčenie z exekúcií bolo časovo obmedzené do 31. decembra\n2007, t. j. do času ukončenia transformácie zdravotníckych zariadení. Navrhovaná úprava\nv bode 2 reaguje aj na zmenu Občianskeho súdneho poriadku účinnú od 1. septembra 2005,\npodľa ktorej je súdny výkon rozhodnutia možný, len ak ide o rozhodnutie o výchove\nmaloletých detí. V záujme jednoznačnosti sa presnejšie definujú finančné prostriedky, ktoré\nmajú byť vylúčené z exekúcií.\nV odôvodnení pôvodného textu § 235 Exekučného poriadku v znení: „Tento zákon sa\nnevzťahuje na povinného, ktorým je zdravotnícke zariadenie alebo zdravotná poisťovňa.”\na ktorého konečné znenie sa menilo pozmeňovacím návrhom v pléne Národnej rady\nSlovenskej republiky z dôvodu obáv o jeho súlad s Ústavou Slovenskej republiky sa uvádza:\n„Z pôsobnosti Exekučného poriadku sa vynímajú zdravotnícke zariadenia\na zdravotné poisťovne. Podstata problému spočíva v nedostatku finančných prostriedkov\nv zdravotných poisťovniach na úhradu všetkých splatných záväzkov (z cca 13 mld) za\nzdravotnú starostlivosť poskytovanú zdravotníckymi zariadeniami. V súčasnosti je táto\nsituácia v štádiu, keď výrobcovia, distribútori liekov a iní veritelia týchto zariadení,\nuplatňujú svoje splatné pohľadávky spolu s penálmi, resp. úrokom z omeškania na súde\na následne v exekučných konaniach (cestou súdnych exekútorov), resp. v konaní o výkone\nrozhodnutia (cestou súdu). Táto situácia preto vyvoláva krízový stav zdravotníctva\na spôsobuje, že pri uplatnení prevažnej časti splatných záväzkov zdravotných poisťovní tieto\nnebudú schopné poskytnúť žiadne finančné prostriedky zdravotníckym zariadeniam, čo\nspôsobí ich totálny kolaps.».\nIV.\nZnenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy\n13. Podľa § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve z exekúcií podľa\nosobitného predpisu sa vylučuje do 31. decembra 2020\na) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného\npredpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona\nprevedená podľa osobitného predpisu,\n15\n\nb) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného\npredpisu zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),\nc) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti,\nd) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie\nzriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,\ne) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d)\na finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d)\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.\n14. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n15. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n16\n\nV.\nVýchodiská a právne závery nálezu ústavného súdu\n18. Generálny prokurátor namieta nesúlad exekučnej imunity zavedenej napadnutou\nprávnou úpravou, podľa ktorej z exekúcií podľa osobitného predpisu sa vylučuje\ndo 31. decembra 2020 majetok organizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom, finančné prostriedky na účtoch\ntýchto organizácií a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre tieto organizácie\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti, s princípmi\nprávneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a základným právom na rovnaké zaobchádzanie\npodľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Generálny\nprokurátor tiež namieta, že pri aplikácii napadnutej právnej úpravy môže dôjsť k situácii,\nkeď veriteľ, v prípade, ak návrh na vykonanie exekúcie podal do nadobudnutia účinnosti\nnapadnutej právnej úpravy, t. j. do 1. apríla 2018, nebude môcť vymáhať už súdom\njudikovanú pohľadávku, čím napadnutá právna úprava pôsobí retroaktívne a zasahuje\ndo legitímnych očakávaní a právnej istoty takýchto veriteľov.\n19. V súčasnosti pôsobia v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti subjekty\nštátne, ktoré ešte neprešli transformáciou, subjekty zriadené samosprávou (obcou\na samosprávnym krajom) a osoby súkromného práva. Všetky tieto subjekty poskytujú\nzdravotnú starostlivosť na základe rovnakého zákona, majú rovnaké postavenie a povinnosti\ns jednou výnimkou. Majetok a finančné prostriedky poskytovateľov zdravotnej starostlivosti\nzriadených štátom alebo samosprávou sú podľa napadnutej právnej úpravy vylúčené\nz exekúcie, pričom majetok a finančné prostriedky ostatných poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti, v napadnutej právnej úprave neuvedených, t. j. osôb súkromného práva,\nvyňaté z exekúcie nie sú. Generálny prokurátor preto namieta, že takáto selektívna ochrana\npred exekúciou je diskriminačná, porušuje princíp rovnosti, pri uplatňovaní základného\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Porušenie princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy\n17\n\nprijatím napadnutej právnej úpravy generálny prokurátor namieta z dôvodu, že napadnutá\nprávna úprava predstavuje ústavne neprípustný zásah do uvedených základných práv\na z dôvodu, že je v rozpore s legitímnymi očakávaniami dotknutých subjektov a pôsobí\nretroaktívne.\n20. Napadnutá právna úprava sa stala súčasťou zákona o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve\nna základe čl. VIII zákona č. 87/2018 Z. z. o radiačnej ochrane a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o radiačnej ochrane“), podľa ktorého sa § 102c\nzákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch\na stavovských organizáciách v zdravotníctve dopĺňa odsekom 3, ktorého znenie predstavuje\nnapadnutú právnu úpravu. Účinnosť nadobudla 1. apríla 2018 podľa čl. XV zákona\no radiačnej ochrane. Majetok a finančné prostriedky organizácií zriadených na poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom podľa napadnutej\nprávnej úpravy sú vylúčené z exekúcii podľa osobitného predpisu do 31. decembra 2020.\n21. Ústavný súd sa už zaoberal vylúčením pohľadávok vzniknutých v súvislostí\nso zabezpečovaním a poskytovaním zdravotnej starostlivosti z exekúcie podľa osobitného\npredpisu v náleze vo veci sp. zn. PL. ÚS 21/00. Ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval\nnesúlad napadnutej právnej úpravy [§ 235 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\nExekučnú\n\nimunitu\n\nna\n\nmajetok\n\na finančné\n\nprostriedky\n\norganizácií\n\nzriadených\n\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom\nnásledne\n\nnárodná\n\nrada\n\nzaviedla\n\nprostredníctvom\n\nnovely\n\nsamotného\n\nzákona\n\no poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských\norganizáciách v zdravotníctve. Znenie ustanovenia obsahujúceho exekučnú imunitu bolo\nidentické so znením napadnutej právnej úpravy s jediným rozdielom, a to, že majetok\na finančné prostriedky predmetných organizácií vylučovala z exekúcií do 31. decembra\n2007. Predmetná novela bola predmetom konania pred ústavným súdom, sp. zn.\nPL. ÚS 26/06,\n\nz dôvodu\n\nobmedzenia\n\nčasovej\n18\n\npôsobnosti\n\nnapadnutej\n\núpravy\n\ndo\n\n31. decembra 2007 však ústavný súd po uplynutí tejto lehoty konanie o súlade napadnutej\nprávnej úpravy s označenými ustanoveniami ústavy zastavil z dôvodu, že zanikol predmet\nkonania pred ústavným súdom. V uznesení o zastavení konania však ústavný súd uviedol,\nže v druhovo rovnakej veci ústavný súd už vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na\nvylúčenie zdravotníckych zariadení z exekúcie) svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/00\nz 15. novembra 2000, ktorý považuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry. Po uplynutí\nčasovej pôsobnosti predmetnej právnej úpravy, národná rada opätovne prijala zákon, ktorým\nzaviedla predmetnú exekučnú imunitu. Časovú pôsobnosť predmetnej právnej úpravy\nobmedzila do 31. decembra 2009. Z dôvodu krátkosti času oprávnené subjekty nestihli\npodať na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Po uplynutí\nčasovej pôsobnosti predmetnej právnej úpravy národná rada prijala návrhom generálneho\nprokurátora napadnutú právnu úpravu.\n22. Aj pri posudzovaní súladu v súčasnosti účinnej napadnutej právnej úpravy\nústavný súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že v druhovo rovnakej veci\n(PL. ÚS 21/00) ústavný súd už rozhodol, pričom názory obsiahnuté v predmetnom náleze\npovažuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry. Opätovné a neustále snahy národnej rady\nzaviesť a uplatňovať predmetnú exekučnú imunitu, počas vopred určeného pomerne\nkrátkeho časového obdobia, je nutné považovať za ústavne neakceptovateľné.\n23. Ústavný súd sa posúdením súladu exekučnej imunity majetku štátu s označenými\nčlánkami ústavy už podrobne zaoberal aj v konaní vo veci sp. zn. PL. ÚS 111/2011\na v konaní vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2017. V odôvodnení nálezov v uvedených veciach\nústavný súd konštatoval, že za ústavne a medzinárodnoprávne neakceptovateľnú nemožno\npovažovať exekučnú imunitu ako takú, ale len jej rozsah a koncept vyplývajúci z napadnutej\nprávnej úpravy. Verejný záujem na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných\na nezastupiteľných verejných úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľný sa však\nstáva vo chvíli, keď charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné\npráva fyzických osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom\ndo tej miery, že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú\niluzórnymi.\n19\n\n24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sú ústavou zaručené základné práva\na slobody obmedziteľné za podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy. Podľa\nuvedených ustanovení ústavy základné práva a slobody možno obmedziť len zákonom,\npričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky\nprípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa\nmusí dbať na ich podstatu a zmysel a obmedzenia základných práv a slobôd možno použiť\nlen na ustanovený cieľ. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu obmedziť základné práva\na slobody možno len v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúcom v ochrane\ndôležitého verejného záujmu, pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí\nbyť vo vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne (PL. ÚS 1/2017).\n25. Ústavný súd tak aj v tejto veci (obdobne ako vo veciach sp. zn. PL. ÚS 111/2011\na PL. ÚS 1/2017) považoval za potrebné pristúpiť k preskúmaniu, či v napadnutej právnej\núprave zákonodarca zachoval spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu\nspoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca [rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 23. 9. 1982 o sťažnostiach č. 7151/75 a 7152/75\nv spojených veciach Sporrong and Lönnroth v. Sweden, § 69].\n25.1 Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej\nprávnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je\njednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa a tiež test\nracionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom (účelom),\nteda hľadisko vhodnosti. Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti,\nresp. potrebnosti, či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov\nk dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím krokom je\nhľadisko proporcionality v užšom zmysle slova, ktorého obsah tvorí porovnanie miery\nzásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy\n(napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m. PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).\n26. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.\nVychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva\na dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je\n20\n\nviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c\nods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho\nporiadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.\n27. Základné práva a slobody podľa ústavy je podľa ústavného súdu potrebné\nvykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach\na základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014,\nPL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 1/2017). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením\nnevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených\nv ústave aj na znenie týchto medzinárodných zmlúv a príslušnú judikatúru, ktorá sa na tieto\nmedzinárodné zmluvy vzťahuje (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014,\nPL. ÚS 1/2017).\n28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutej právnej\núpravy s označenými článkami ústavy pristúpil k preskúmaniu, či exekučná imunita majetku\norganizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo\nsamosprávnym krajom, finančné prostriedky na účtoch týchto organizácií a finančné\nprostriedky, ktoré sú určené pre tieto organizácie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,\nslužieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich\nso zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti podľa napadnutej právnej úpravy zasahuje\ndo príslušných v návrhu generálneho prokurátora označených základných práv, resp. ich\nobmedzuje a ak áno, či ňou zavedené obmedzenie označených základných práv spĺňa\nkritéria ústavne a medzinárodne konformného obmedzenia základných práv a slobôd,\nkonkrétne, či obmedzenie označených základných práv zavedením exekučnej imunity podľa\nnapadnutej právnej úpravy je ustanovené zákonom, rešpektuje podstatu označených\nzákladných práv, sleduje legitímny cieľ a rešpektuje zásadu proporcionality.\n\n21\n\nV.1 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom rovnosti\nv zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\n29. Z argumentácie generálneho prokurátora obsiahnutej v jeho návrhu vyplýva, že\njeho námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu napadnutých ustanovení zákona\no poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských\norganizáciách v zdravotníctve s princípom rovnosti v zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2\nústavy sú spojené s ústavne neprípustným zásahom do základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n30. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Keďže ústava v tomto\nsvojom článku upravuje zákaz diskriminácie pri uplatňovaní základných práv a slobôd,\nktoré sú obsiahnuté v jej druhej hlave, možno konštatovať, že zákaz diskriminácie sa\nvzťahuje aj na uplatňovanie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,\nako aj základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n31. Národná rada je preto povinná prijímať také zákony, ktoré nikoho nediskriminujú\npri uplatňovaní v návrhu generálneho prokurátora označených základných práv a slobôd, aj\nkeď nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch upravujúcich výkon určitých\nzákladných práv a slobôd, musí byť v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože v určitých\nsituáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa na odstránenie alebo\nzmiernenie faktickej nerovnosti dotknutých osôb (PL. ÚS 21/00).\n32. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu;\nide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou\na vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom\n22\n\nv tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu\nku všetkým subjektom práva, k ich základným právam a slobodám z hľadiska ich\nuskutočňovania\n\na\n\nuplatňovania\n\npristupovať\n\nrovnako,\n\nbez\n\nohľadu\n\nna\n\nokolnosti\n\npredpokladané samotnou ústavou [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)].\nZ čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nebol diskriminovaný\nz dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03, PL. ÚS 1/2017).\nZa diskriminačnú úpravu možno pritom považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo\nanalogické situácie rieši odchylným spôsobom, resp. odlišné situácie posudzuje rovnako,\npričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým,\nže tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00,\nPL. ÚS 6/04, PL. ÚS 1/2017). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa\ns jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci\nmedzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, ktoré odôvodňujú\ntakéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).\n33. Podľa ústavnej úpravy ochrany práva vlastniť majetok zakotvenej v čl. 20 ods. 1\nústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má\nrovnaký zákonný obsah a ochranu. Článok 20 ods. 4 ústavy upravuje podmienky\nprípustného obmedzenia vlastníckeho práva.\n34. Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) zahŕňa tri vzájomne súvisiace\npravidlá. Prvé, obsiahnuté v prvej vete odseku 1, prehlasuje za všeobecný princíp pokojné\nužívanie majetku, druhé, obsiahnuté v druhej vete odseku 1, pokrýva ochranu proti zbaveniu\nmajetku a tretie, obsiahnuté v odseku 2, obsahuje záruku týkajúcu sa kontroly užívania\nmajetku. Druhé a tretie pravidlo pokrývajú osobitné prípady zásahu do práva na pokojné\nužívanie majetku.\n35. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu majetok, ktorý je predmetom ochrany\nzaručenej čl. 20 ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty\n(II. ÚS 19/97). Takéto vymedzenie pojmu „majetok“ zodpovedá aj judikatúre ESĽP.\n23\n\n36. Podľa ESĽP pojem „pokojné užívanie svojho majetku“ obsiahnutý v čl. 1\ndodatkového protokolu vyjadruje široký medzinárodný právny koncept vlastníctva, ktorý\nzahŕňa všetky „nadobudnuté“ práva, ktoré predstavujú majetok (rozsudok ESĽP z 26. 6.\n1986 vo veci Van Marle a.o. proti Holandsku, sťažnosť č. 8543/79, § 41). Pod pojem\n„majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu tak možno zahrnúť aj nároky, ktoré sú\n„dostatočne uznané za vykonateľné“ (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek\nRefineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59; rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004\nvo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 25 a nasl.). Rozsah ochrany\nzaručený čl. 1 dodatkového protokolu tak rozhodne zahŕňa nároky priznané jednotlivcovi\n„konečným a záväzným“ rozsudkom súdu (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran\nGreek Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59 a nasl.). Pojem „majetok“\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu zahŕňa nároky, vo vzťahu ku ktorým má jednotlivec\n„legitímne očakávania získania účinného užívania vlastníckeho práva“ (rozsudok ESĽP\nz 25. 10. 2001 vo veci Saggio proti Taliansku, sťažnosť č. 41879/98, § 24; rozsudok z 12. 7.\n2001 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko, sťažnosť č. 42527/98,\n§ 83). Pre určenie, či takéto „legitímne očakávania“ sú dané, ESĽP požaduje, aby daný\nnárok mal adekvátny základ v národnom práve, čo je napríklad dané vtedy, keď existuje\nprávoplatné rozhodnutie súdu potvrdzujúce daný nárok (rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004\nvo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 45 a nasl.).\n37. V súlade so štruktúrou čl. 1 dodatkového protokolu a vychádzajúc z judikatúry\nESĽP, možno rozlíšiť tri typy zásahu do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu: zbavenie majetku (odsek 1 druhá veta), kontrola užívania majetku\n(odsek 2) a iné zásahy (odsek 1 prvá veta).\n38. Podľa judikatúry ESĽP k zbaveniu majetku môže dôjsť nie len na základe\nformálneho prevedenia vlastníctva k majetku, čo vedie k jeho strate v prospech štátu alebo\nvo verejnom záujme, ale rovnako tak aj na základe autoritatívneho opatrenia, ktorého\núčinky sú tak závažné škodlivé ako účinky formálneho zbavenia majetku. V tomto kontexte\nESĽP posudzuje, či zostávajúca právna situácia vlastníka mu stále umožňuje zmysluplné\n\n24\n\nužívanie jeho majetku (rozsudok ESĽP z 28. 10. 1999 vo veci Brumarescu proti Rumunsku,\nsťažnosť č. 28342/95, § 77).\n39. Napadnutú právnu úpravu možno zaradiť aj pod „iný zásah“ do práva pokojne\nužívať majetok (ako zbavenie majetku), za ktorý ESĽP označil prípad nevykonania súdneho\nalebo správneho rozhodnutia v prospech oprávneného vlastníka (rozsudok ESĽP z 2. 3.\n2004 vo veci Popescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 48102/99, § 80) a prípad intervencie\nzákonodarcu do prebiehajúceho konania (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek\nRefineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 68).\n40. To, že právna úprava exekučnej imunity majetku štátu spadá do rámca vecnej\npôsobnosti čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ústavný súd už\nkonštatoval v náleze vo veci sp. zn. PL. ÚS 111/2011. Podľa ústavného súdu nútený výkon\nrozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí nevyhnutne pojmovo spájať nie iba\ns tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku existencie exekučného titulu s už\nkonštituovaným legitímnym očakávaním splnenia vykonateľne judikovanej pohľadávky\nveriteľa voči štátu.\n41. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnutá právna úprava\npredstavuje zásah do práva na pokojné užívanie majetku.\n42. Za nesúladnú s princípom rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným\nprávom vlastniť majetok možno považovať takú právnu úpravu ochrany majetku, ktorá\nrovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom takýto postup nemožno\nodôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným\nlegislatívnym riešením.\n43. Podľa ústavného súdu exekučná imunita majetku a finančných prostriedkov\norganizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo\nsamosprávnym krajom podľa napadnutej právnej úpravy pôsobí diskriminačne, keďže\nzaobchádza s jednou skupinou osôb (s organizáciami zriadenými na poskytovanie\n25\n\nzdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom) v porovnaní s inou\nskupinou (organizáciami zriadenými na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa\nsúkromného práva) inak, a to tak, že zatiaľ čo subjektom patriacim do prvej skupiny\npriznáva exekučnú imunitu ich majetku a finančných prostriedkov, subjektom patriacim\ndo druhej skupiny takúto exekučnú imunitu nepriznáva, hoci medzi oboma skupinami nie sú\nrozdiely takého druhu a takej závažnosti (obe skupiny osôb v rámci svojej činnosti sledujú\nverejnoprospešný účel spočívajúci v poskytovaní zdravotnej starostlivosti a tým v ochrane\nzdravia a života ľudí), ktoré by odôvodňovali takéto nerovnaké zaobchádzanie. Podľa\nústavného súdu neexistuje ústavne akceptovateľný dôvod na rozdielne zaobchádzanie\ns poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti s ohľadom na to, či sú organizáciami zriadenými\nštátom, obcou a samosprávnym krajom, alebo sú právnickými osobami podľa súkromného\npráva. Takýto dôvod neuvádzajú ani účastníci konania.\n44. Exekučná imunita majetku a finančných prostriedkov organizácií zriadených na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou a samosprávnym krajom podľa\nnapadnutej právnej úpravy pôsobí diskriminačne aj z dôvodu rozdielneho zaobchádzania\nmedzi veriteľmi tých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je\nštát, obec alebo samosprávny kraj (predstavujúcimi jednu skupinu adresátov právnych\nnoriem regulujúcich nútený výkon rozhodnutí) a veriteľmi poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti, ktorí sú právnickými osobami zriadenými podľa súkromného práva\n(predstavujúcimi druhú skupinu adresátov právnych noriem regulujúcich nútený výkon\nrozhodnutí). Inakosť zaobchádzania tkvie v neprimeranom obmedzení a sťažení, ba až\nv nemožnosti veriteľov štátu, obcí a samosprávnych krajov domôcť sa uspokojenia svojich\nvykonateľne potvrdených pohľadávok, ak ich štát, obec alebo samosprávny kraj dobrovoľne\nneuspokoja. Ani pre rozdielne zaobchádzanie s týmito skupinami osôb neexistuje podľa\nústavného súdu ústavne akceptovateľný dôvod. Takýto dôvod neuvádzajú ani účastníci\nkonania.\n45. Keďže napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie princípu rovnosti\nv zaobchádzaní a jeho výkonu v spojení so základným právom vlastniť majetok,\nresp. základným právom na pokojné užívanie majetku, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu,\n26\n\nči toto obmedzenie rešpektuje už uvádzané ústavne požiadavky prípustného obmedzenia\nzákladných práv a slobôd.\n46. Aj keď je princíp rovnosti v moderných demokraciách a podľa ústavy\nfundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž absolútne\nrovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Právo na rovnaké zaobchádzanie,\nresp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako iné ústavou garantované práva, obmedziteľné\nza podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy vrátane rešpektovania princípu\nproporcionality. Pre ústavne prípustné obmedzenie základného práva sa požaduje existencia\nlegitímneho cieľa spočívajúceho v dôležitom verejnom záujme a primeranosť prostriedku\npre jeho dosiahnutie.\n47. Obdobne ako podľa ústavy aj ESĽP uznáva, že zásah do základných práv\na slobôd možno považovať za prípustný, iba ak k nemu dochádza na základe zákona, ak\nsleduje verejný záujem a ak je vo vzťahu k nemu proporcionálne. Podľa judikatúry ESĽP\nštáty požívajú širokú mieru uváženia pri určovaní verejného záujmu. Iba zbavenie majetku\npreukázateľne bez rozumného základu neuspokojuje požiadavku sledovania verejného\nzáujmu (rozsudok ESĽP z 28. 7. 1999 vo veci Immobiliare Saffi proti Taliansku, sťažnosť\nč. 22774/93, § 49).\n48. V posudzovanej veci je nesporné, že exekučná imunita štátu podľa napadnutej\nprávnej úpravy je v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ustanovená\nzákonom.\n49. Navyše, obmedzenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení\nso základným právom vlastniť majetok, resp. základným právom na pokojné užívanie\nmajetku, exekučnou imunitou majetku a finančných prostriedkov organizácii poskytujúcich\nzdravotnú starostlivosť zriadených štátom, obcou a samosprávnym krajom podľa napadnutej\nprávnej úpravy rešpektuje podstatu uvedených základných práv. Uvedené obmedzenie totiž\nneohrozuje uvedené základné práva ako také, pretože jeho účinkom nie je odňatie\n\n27\n\nvlastníctva pohľadávky voči štátu, obci alebo samosprávnemu kraju, ale „len“ značné\nsťaženie jej núteného vymoženia.\n50. Pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v ochrane verejného záujmu, ktorý exekučná\nimunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy sleduje, z dôvodovej správy\nk napadnutej právnej úprave ani z rozpravy schôdzí národnej rady, na ktorých bola\nnapadnutá právna úprava prerokovaná a schválená, nevyplýva žiadny legitímny cieľ, ktorý\nby\n\nospravedlňoval\n\nrozdielnosť\n\nv zaobchádzaní\n\nmedzi\n\nposkytovateľmi\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti s ohľadom na to, kto je ich zriaďovateľom, či orgán verejnej moci, alebo\nsubjekt súkromného práva, a tiež medzi veriteľmi poskytovateľov zdravotníckej\nstarostlivosti s ohľadom na to, kto je ich zriaďovateľom. Zo stanoviska národnej rady\nmožno vyvodiť, že dôvodom prijatia napadnutej právnej úpravy je oddlženie\nzdravotníckych zariadení a zamedzenie ich ďalšieho zadlžovania. Napadnutá právna úprava\nmá podľa stanoviska národnej rady riešiť krízový stav zdravotníctva a zabrániť vzniku\nsituácie, ktorá by mohla viesť k ohrozeniu zdravia a života ľudí.\n51. Za legitímny cieľ obmedzenia výkonu základného práva na rovnaké\nzaobchádzanie v spojení so základným právom vlastniť majetok nemožno považovať\noddlženie zdravotníckych zariadení a zamedzenie ich ďalšieho zadlžovania. Ekonomický\nfaktor, šetrenie finančných prostriedkov verejných rozpočtov, je pri skúmaní podmienok\nústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej\nveci základného práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení so základným právom vlastniť\nmajetok, neprípustný (PL. ÚS 16/2018). Ochranu zdravia a života ľudí možno nepochybne\npovažovať za ústavou chránenú hodnotu, legitímny cieľ obmedzenia výkonu základných\npráv a slobôd uznaných ústavou, vrátane princípu rovnosti v zaobchádzaní v spojení\nso základným právom vlastniť majetok, ktoré napadnutá právna úprava obmedzuje.\n52. Ústavný súd sa už vyjadril (PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 111/2011), že využívanie\nmajetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom na obmedzenie nielen\nvlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd, uplatňovaním ktorých by\ntento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Exekučnú imunitu majetku\n28\n\na finančných prostriedkov štátu, obcí a samosprávnych krajov, slúžiacich na poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti, podľa napadnutej právnej úpravy možno považovať za prostriedok\ndosiahnutia verejného záujmu – ochrany zdravia a života ľudí. Z pohľadu sledovania\nverejného záujmu je legitímna, a teda je spôsobilým dôvodom obmedzenia práva vlastniť\nmajetok, resp. pokojne užívať majetok.\n53. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, t. j. či exekučná imunita majetku a finančných\nprostriedkov štátu, obcí a samosprávnych krajov podľa napadnutej právnej úpravy je\npre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa ochrany zdravia a života ľudí objektívne vhodná\na racionálna, ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom zvolené opatrenie sa javí ako\nspôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ. V situácii, keď vlastník pohľadávky voči\nposkytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo\nsamosprávny kraj, disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie exekučného konania, je\nexekučná imunita na jeho majetok a finančné prostriedky účinnou zábranou proti\ndefinitívnej eliminácii využívania tohto majetku na verejné účely (PL. ÚS 111/2011).\nExekučná imunita umožňuje, aby majetok, ktorý je jej predmetom, nebol prostredníctvom\nvýkonu rozhodnutia legálne „vyňatý“ z napĺňania verejného záujmu.\n54. Napadnutú právnu úpravu však nemožno považovať za vhodný prostriedok\ndosiahnutia ňou sledovaného cieľa ochrany zdravia a života ľudí z dôvodu, že v prípade\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom nie je štát, obec alebo\nsamosprávny kraj, nezabraňuje exekúcii ich majetku, ktorý bezprostredne slúži\nna zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti.\n55. Pokiaľ ide o druhý krok testu proporcionality, kritériu nevyhnutnosti, t. j. či cieľ\nsledovaný exekučnou imunitou podľa napadnutej právnej úpravy nie je možné dosiahnuť\nprostredníctvom iných opatrení, ktoré základné právo na rovnaké zaobchádzanie v spojení\nso základným právom vlastniť majetok, resp. základným právom na pokojné užívanie\nmajetku, neobmedzujú vôbec alebo ho obmedzujú v menšom rozsahu ako exekučná imunita\npodľa napadnutej právnej úpravy, ústavný súd je toho názoru, že napadnutá právna úprava\nnerešpektuje kritérium nevyhnutnosti vzhľadom na rozsah exekučnej imunity, ktorú\n29\n\nzavádza. Keďže exekučná imunita zavedená napadnutou právnou úpravou sa vzťahuje\nv podstate na všetok majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zriadených štátom,\nobcou alebo samosprávnym krajom. Umožňuje tak zabráneniu exekúcii majetku, ktorý\nneslúži priamo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a tým na ochranu zdravia a života\nľudí.\n56. Podľa generálneho prokurátora napadnutou právnou úpravou je „pred prípadnou\nexekúciou chránený všetok majetok vybraných subjektov, nielen ten, ktorý by bolo možné\ndefinovať ako majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel. Ad absurdum teda môže dôjsť\nk exekúcii magnetického rezonančného tomografu súkromného poskytovateľa zdravotnej\nstarostlivosti, ale u priorizovaného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebude môcť byť\nvykonávaná exekúcia ani na skladové zásoby papiera a ceruziek.“ Ani národná rada, ani\nvláda vo svojich vyjadreniach toto tvrdenie generálneho prokurátora nespochybňujú.\nNapadnutá právna úprava tak zavádza absolútnu exekučnú imunitu na všetok majetok\na finančné prostriedky organizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti\nštátom, obcou a samosprávnym krajom.\n57. Napadnutú právnu úpravu nemožno považovať ani za nevyhnutný prostriedok\npre dosiahnutie ochrany zdravia a života ľudí, keďže v prípade poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, pred exekúciou\nnechráni iba majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel – ochranu zdravia a života ľudí, ale\nchráni vo svojej podstate všetok ich majetok, t. j. aj majetok, ktorý bezprostredne neslúži\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti.\n58. Aj keď možno konštatovať, že k dispozícii nie sú žiadne iné nástroje ochrany\nvyužitia majetku orgánov verejnej moci na verejný účel, v posudzovanom prípade\nna ochranu zdravia a života ľudí, ako je zavedenie exekučnej imunity na majetok slúžiaci\nna daný verejnoprospešný účel, legitímny cieľ sledovaný exekučnou imunitou podľa\nnapadnutej právnej úpravy je možné dosiahnuť prostredníctvom iných opatrení, ktoré by\núčinne chránili majetok subjektov verejného práva určený na plnenie verejných úloh\na zároveň by základné práva podľa ústavy, v posudzovanom prípade princípu rovnosti\n30\n\nv zaobchádzaní v spojení so základným právom vlastniť majetok, resp. základným právom\nna pokojné užívanie majetku, obmedzovali v menšom rozsahu ako exekučná imunita\nzavedená napadnutou právnou úpravou.\n59. Podľa ústavného súdu legislatívne riešenie exekučnej imunity majetku\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti by malo mať takú podobu, ktorá na jednej strane\nrešpektuje verejný záujem na ochrane majetku slúžiacom na ochranu zdravia a života ľudí,\nale na druhej strane umožňuje veriteľovi pohľadávok voči poskytovateľom zdravotnej\nstarostlivosti, a to bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom, či subjekt verejnej moci alebo\nsubjekt súkromného práva, domôcť sa uspokojenia primeranej časti svojej pohľadávky\nz majetku, ktorý neslúži priamo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.\n60. Z napadnutej právnej úpravy nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne\na rozumne odôvodňovala rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má\npohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči\nposkytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo\nsamosprávny kraj, a veriteľom (oprávneným), ktorý má pohľadávku vzniknutú\nzo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľovi zdravotnej\nstarostlivosti, ktorého zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj (ale je ním\nsubjekt súkromného práva), alebo má inú vykonateľnú pohľadávku. Za takúto skutočnosť\nnemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky, a to, že pohľadávka má byť\nvymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť (PL. ÚS 21/00).\n61. V záujme efektívneho zamedzenia ohrozenia poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti by sa zákonodarcom zavedená exekučná imunita majetku a finančných\nprostriedkov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti mala vzťahovať v rovnakom rozsahu\nna všetkých, aj neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pretože aj v prípade\nneštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti môže byť potencionálne ohrozené\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti, ak ich majetok a finančné prostriedky nebudú\nchránené exekučnou imunitou.\n\n31\n\n62. Pre konštatovanie nesúladu napadnutej právnej úpravy so základnými právami\na slobodami podľa ústavy postačuje, ak napadnutá právna úprava nie je vhodná, prípadne\nnevyhnutná pre dosiahnutie ňou sledovaného legitímneho cieľa. Ak napadnutá právna\núprava neprejde prvými dvoma krokmi testu proporcionality, nie je potrebné preskúmavať\nju optikou jeho tretieho kroku, ktorou je proporcionalita v užšom zmysle slova.\n63. Keďže exekučná imunita zavedená napadnutou právnou úpravou nepredstavuje\nvhodný a nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sleduje a ktorým\nje ochrana zdravia a života ľudí, čím ústavne neprípustným spôsobom obmedzuje princíp\nrovnosti v zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita\nmajetku štátu podľa napadnutého ustanovenia § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch\nzdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách\nv zdravotníctve nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.\n64. Nad rámec ústavný súd dodáva, že posúdenie rozsahu exekučnej imunity štátu\nústavný súd už preskúmaval aj v rámci tretieho kroku testu proporcionality\n(PL. ÚS 111/2011), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených\nhodnôt vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy.\n65. Napadnutá právna úprava neobstojí ani z hľadiska tretieho kritéria testu\nproporcionality, ktorým je proporcionalita v užšom zmysle slova. V rámci nej je potrebné\nporovnať mieru, v akej exekučná imunita majetku a finančných prostriedkov organizácií\nzriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym\nkrajom podľa napadnutej právnej úpravy na jednej strane uspokojuje verejný záujem\no zachovanie určenia majetku štátu, obcí alebo samosprávnych krajov na plnenie verejných\núloh, akou je ochrana zdravia a života ľudí, a na druhej strane mieru ujmy na základnom\npráve na rovnaké zaobchádzanie v spojení so základným právom vlastniť majetok,\nresp. základnom práve pokojne užívať majetok, ktorá sa s uplatňovaním napadnutej právnej\núpravy spája.\n\n32\n\n66. Napadnutá právna úprava poskytuje organizáciám zriadeným na poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti štátom, obcou a samosprávnym krajom v podstate absolútnu\nexekučnú imunitu. Exekučná imunita podľa napadnutej právnej úpravy sa vzťahuje\nv podstate na všetok ich hnuteľný a nehnuteľný majetok a ich finančné prostriedky určené\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Výkladom\na contrario napadnutej právnej úpravy možno dospieť k záveru, že z exekúcie nie sú\nvylúčené len finančné prostriedky, ktoré nie sú určené na poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb\nsúvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Hoci exekučná imunita zavedená\nnapadnutou právnou úpravou neznamená úplnú apriórnu nemožnosť exekúcie, keďže\nexekučnej imunite nepodliehajú určité finančné prostriedky organizácií zriadených\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou a samosprávnym krajom, rozsah\nexekučnej imunity podľa napadnutej právnej úpravy však naznačuje mimoriadnu náročnosť\nprocesu legálneho domáhania sa uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Na druhej strane,\nmajetok\n\na finančné\n\nprostriedky\n\norganizácií\n\nposkytujúcich\n\nzdravotnú\n\nstarostlivosť\n\nzriadených subjektmi súkromného práva podliehajú exekúcií bez obmedzenia a bez ohľadu\nna ich účel, t. j. aj vtedy, ak slúžia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.\n67. Miera, ktorou sa podľa napadnutej právnej úpravy uspokojuje verejný záujem\nna ochrane zdravia a života prostredníctvom poskytovania zdravotnej starostlivosti, tak nie\nje vysoká, keďže exekučná imunita podľa napadnutej právnej úpravy sa vzťahuje len\nna všetok majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zriadených štátom, obcou\na samosprávnym krajom a nevzťahuje sa na poskytovateľov zriadených podľa súkromného\npráva. Táto nie vysoká miera uspokojenia verejného záujmu však spôsobuje značnú ujmu\nv princípe rovnosti zaobchádzaní v spojení so základným právom vlastniť majetok,\nresp. základným právom pokojne užívať majetok, keďže de facto môže úplne zabrániť\nvymoženiu veriteľovej pohľadávky judikovanej platným a vykonateľným exekučným\ntitulom, a to aj jej uspokojením z majetku neslúžiacom bezprostredne na poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti, čím sa uvedené základné práva veriteľa stavajú do roviny\niluzórnosti.\n33\n\nV.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom rovnosti\nv zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n68. Ak generálny prokurátor v návrhu namieta nesúlad napadnutej právnej úpravy\ns princípom rovnosti v zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2 ústavy aj v spojení so základným\nprávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2, ústavy ústavný súd s poukazom na svoju\ndoterajšiu judikatúru uvádza, že účelom čl. 46 ods. 1 ústavy, uznávajúceho základné právo\nna súdnu a inú právnu ochranu, je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo\ninému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje\nkaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho\nkonania (m. m PL. ÚS 21/00).\n69. Za nesúladnú s princípom rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným\nprávom na súdnu ochranu možno považovať takú právnu úpravu prístupu k súdnej ochrane,\nktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom takýto postup\nnemožno odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve\nzvoleným legislatívnym riešením (m. m PL. ÚS 21/00).\n70. Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj\nv nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej\nexekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady\nustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného\nčlánku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Ochrana\nposkytovaná súdnymi exekútormi podľa Exekučného poriadku je súdnou ochranou\n(PL. ÚS 21/00). Tento záver vychádza z toho, že súdny exekútor je štátom určenou\na splnomocnenou\n\nosobou\n\nna\n\nvykonávanie\n\nnúteného\n\nvýkonu\n\nexekučných\n\ntitulov\n\n(ustanovenie § 2 Exekučného poriadku), t. j. na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí.\nJeho činnosť závisí od toho, či mu súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie (ustanovenie\n§ 55 a nasl. Exekučného poriadku), a v celom rozsahu je viazaný rozhodnutiami\nexekučného súdu (ustanovenie § 3 Exekučného poriadku). Potvrdenie toho, že exekučno34\n\nprávna ochrana tvorí súčasť súdnej ochrany, vyplýva aj zo systému opravných prostriedkov\nv exekúcii podľa Exekučného poriadku. O návrhoch, námietkach a ďalších prostriedkoch\nprocesnej obrany a ochrany povinného, oprávneného a tretích osôb rozhoduje výlučne\nexekučný súd.\n71. S poukazom na už uvedené rozhodnutie ústavného súdu PL. ÚS 21/00 a závery\nz neho vyplývajúce za diskriminačnú právnu úpravu možno považovať takú právnu úpravu\nprístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným\nspôsobom, pričom takýto postup nie je možné rozumne odôvodniť legitímnym cieľom\na tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.\nK obmedzeniu základného práva na prístup k súdu, resp. obmedzeniu princípu rovnosti\nv zaobchádzaní v spojení so základným právom na súdnu ochranu, preto dochádza vtedy, ak\nzákonodarca upraví predpoklady efektívneho prístupu k súdnej ochrane určitej skupiny\nsubjektov inak (užšie alebo vylučujúcim spôsobom) iba z dôvodu, že ich nárok na súdnu\nochranu sa uplatňuje voči určitej skupine iných subjektov bez toho, aby mal k takému\npostupu objektívne a primerané dôvody. Zákonodarca totiž pri obmedzovaní efektívneho\nprístupu k súdu u porovnateľnej skupiny subjektov práva musí sledovať legitímny cieľ\na musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú k sledovanému cieľu\nv primeranom vzťahu proporcionality s osobitným zreteľom na podstatu ústavne zaručeného\npráva na súdnu ochranu (m. m PL. ÚS 21/00).\n72.\n\nNapadnutá\n\nprávna\n\núprava\n\npredstavuje\n\nobmedzenie\n\nprincípu\n\nrovnosti\n\nv zaobchádzaní v spojení so základným právom na súdnu ochranu, pretože svojím znením\nvylučuje určitú skupinu oprávnených veriteľov (veriteľov poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj) zo súdnej\nexekúcie podľa Exekučného poriadku. Táto skupina veriteľov má v dôsledku toho oslabené\npostavenie. Napadnutá právna úprava ju diskriminuje tým, že jej nevytvára rovnaké právne\nprostredie ako ostatným veriteľom (veriteľom poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,\nktorých zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj).\n\n35\n\n73. Diskriminačné dôsledky napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k základnému\nprávu na súdnu ochranu spočívajú v tom, že iba jedna skupina oprávnených (veritelia\nposkytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom nie je štát, obec alebo\nsamosprávny kraj) môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.\n74. Oprávnený, ktorý je veriteľom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorého\nzriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, po 1. apríli 2018 nemôže nútene\nvymôcť podľa Exekučného poriadku svoje právo na základe právoplatne judikovanej\npohľadávky. Právo na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia pre takého oprávneného\npo 1. apríli 2018 zaniklo.\n75. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava\nporušuje/obmedzuje základné právo veriteľov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,\nktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, na rovnosť v zaobchádzaní\npri poskytovaní súdnej ochrany v exekučnom konaní, pretože veritelia, ktorí sú oprávnení\nz pohľadávok\n\nzo\n\nzabezpečenia\n\na\n\nposkytovania\n\nzdravotnej\n\nstarostlivosti\n\nvoči\n\nposkytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo\nsamosprávny kraj, sú veriteľmi ako ostatní veritelia a napriek tomu vo vzťahu k súdnej\nexekúcii sa im odopiera možnosť núteného výkonu podľa Exekučného poriadku po dobu\njedného roka a deviatich mesiacov, čo nemožno hodnotiť inak ako diskrimináciu.\n76. Napokon, postavenie veriteľov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých\nzriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj a ktorí sa podľa napadnutej právnej\núpravy môžu domáhať vymoženia svojej judikovanej pohľadávky v konaní podľa\nExekučného poriadku, nezakladá žiadnu ich faktickú alebo inú nerovnosť proti iným\noprávneným subjektom (veriteľom poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých\nzriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj), ktorú by bolo potrebné vyrovnať\nzvýhodnením, ktoré im napadnutá právna úprava priznáva.\n77. Je však potrebné uviesť, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným\nprostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto\n36\n\nobmedzenia môžu mať rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je\nvšak zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol\nexistovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je určený\nalebo zriadený zákonným spôsobom. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak\nje potrebné vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne\nprospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4 ústavy. Ústavne prípustná\nmôže byť tiež právna úprava, ktorá vymedzuje okruh osôb, ktoré požívajú exekučnoprávnu\nimunitu so zreteľom na ich postavenie, kam možno zaradiť orgány verejnej moci a cudzie\nštáty (PL. ÚS 21/00).\n78. Základné právo na súdnu ochranu, resp. princíp rovnosti v zaobchádzaní\nv spojení so základným právom na súdnu ochranu, však nemá absolútnu povahu. Zákon\nmôže ustanoviť postup, ktorým sa toto základné právo obmedzí, zúži alebo iným spôsobom\nmodifikuje. Na takýto postup však musí existovať legitímny, všeobecne akceptovateľný\na spoločensky prospešný cieľ, ktorého dosiahnutie odôvodňuje zásah do základného práva\nna súdnu ochranu, resp. princípu rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným právom\nna súdnu ochranu. Aj pri takomto obmedzení však musí zostať zachovaná podstata práva\nna prístup k súdu, ktorý je jedným zo závažných aspektov spravodlivého konania pred\nsúdom (PL. ÚS 21/00).\n79. Z dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave, ani z rozpravy na schôdzi\nnárodnej rady, na ktorej bola napadnutá právna úprava prerokovaná a schválená, nevyplýva\nžiadny legitímny cieľ, ktorý by ospravedlňoval rozdielnosť v zaobchádzaní medzi veriteľmi\nposkytovateľov zdravotníckej starostlivosti s ohľadom na ich zriaďovateľa. Zo stanoviska\nnárodnej rady možno vyvodiť, že dôvodom prijatia napadnutej právnej úpravy je oddlženie\nzdravotníckych zariadení a zamedzenie ich ďalšieho zadlžovania. Napadnutá právna úprava\nmá podľa stanoviska národnej rady riešiť krízový stav zdravotníctva a zabrániť vzniku\nsituácie, ktorá by mohla viesť k ohrozeniu zdravia a života ľudí.\n80. Ochranu zdravia a života ľudí možno nepochybne považovať za ústavou\nchránenú hodnotu, legitímny cieľ obmedzenia výkonu základných práv a slobôd uznaných\n37\n\nústavou, vrátane princípu rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným právom na súdnu\nochranu, ktoré napadnutá právna úprava obmedzuje. Za legitímny cieľ obmedzenia výkonu\nzákladného práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení so základným právom na súdnu\nochranu však nemožno považovať oddlženie zdravotníckych zariadení a zamedzenie ich\nďalšieho zadlžovania. Ekonomický faktor, šetrenie finančných prostriedkov verejných\nrozpočtov, je pri skúmaní podmienok ústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských\npráv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie\nv spojení so základným právom na súdnu ochranu, neprípustný (PL. ÚS 16/2018).\n81. Napadnutú právnu úpravu nemožno považovať ani za vhodný a ani\nza nevyhnutný prostriedok dosiahnutia ňou sledovaného cieľa ochrany zdravia a života ľudí.\nJednak, v prípade poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom nie je\nštát, obec alebo samosprávny kraj, nezabraňuje exekúcii ich majetku, ktorý bezprostredne\nslúži na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti a jednak, v prípade poskytovateľov\nzdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj,\npred exekúciou nechráni iba majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel – ochranu zdravia\na života ľudí, ale chráni vo svojej podstate všetok ich majetok, t. j. aj majetok, ktorý\nbezprostredne neslúži na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.\n82. Z napadnutej právnej úpravy nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne\na rozumne odôvodňovala rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má\npohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči\nposkytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo\nsamosprávny kraj, a veriteľom (oprávneným), ktorý má pohľadávku vzniknutú\nzo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľovi zdravotnej\nstarostlivosti, ktorého zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj (ale je ním\nsubjekt súkromného práva), alebo má inú vykonateľnú pohľadávku. Za takúto skutočnosť\nnemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky a to, že pohľadávka má byť\nvymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť (PL. ÚS 21/00).\n\n38\n\n83. Napadnutá právna úprava určila vzťah medzi vykonateľnou pohľadávkou\na judikovanou povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že odstránila, hoci len na presne\nvymedzené obdobie do 31. decembra 2020, vykonateľnosť pohľadávky v exekučnom\nkonaní. To nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za legitímny prostriedok\ndosiahnutia zamýšľaného cieľa. Legitímnym prostriedkom totiž nemôže byť zásah\ndo právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká pohľadávka judikovala,\npretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako dôsledok a výsledok\nriadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného zákonom, ktorý patrí\ndo kompetencie súdu.\n84. Pripustiť odstránenie vykonateľnosti pohľadávky, t. j. pohľadávky, ktorá bola\npriznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe nezávislého súdu (iného orgánu\nprávnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a nútene\nvymáhateľnú, by v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol\nľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať\no exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.\n85. Takéto legislatívne úpravy nie sú v právnom štáte vôbec prípustné. Žiaden iný\nveriteľ (ako veriteľ poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zriadeného štátom, obcou alebo\nsamosprávnym krajom) už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len\nz dôvodu zlej finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka\nvznikla z dôvodu obsiahnutého v osobitnom predpise (právnej úprave zabezpečenia\na poskytovania zdravotnej starostlivosti).\n86. V žiadnom právnom poriadku nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky,\nktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje\nprocesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu\nk veriteľom (oprávneným). Na to neexistuje žiadny relevantný dôvod, pretože veriteľ nemá\nbyť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto\nochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu za podmienok\nustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali\n39\n\npre veriteľa vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej\npohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku (PL. ÚS 21/00).\n87. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 102c ods. 3\nzákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch\na stavovských organizáciách v zdravotníctve nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 46\nods. 1 ústavy.\nV.3 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho\nštátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy\n88. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom právneho\nštátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy právneho\nštátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd\n(PL. ÚS 8/2016). V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd dotknutých osôb\nmá realizovať prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich vykonanie, úloha\nštátu spočíva v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť rovnako\npre všetky osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude\nzavádzať diskrimináciu na základe ľubovôle zákonodarcu.\n89. Ústavný súd konštantne judikuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje\n„najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa\nodvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj\nk porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho\nštátu ustanovený v čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom\nv Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade\ns iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený\nčl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 8/2016).\n90. Navyše, napadnutá právna úprava porušuje princíp právnej istoty a ochrany\ndôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho)\n40\n\npôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, ktoré sú imanentnými znakmi\nprávneho štátu, a to tým, že znemožňuje veriteľom právoplatne judikovaných\na vykonateľných pohľadávok voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zriadených\nštátom, obcou alebo samosprávnym krajom, vymáhať podľa Exekučného poriadku ich\npohľadávky. Napadnutá právna úprava narúša legitímne očakávania takýchto veriteľov\na prináša im právnu neistotu.\n91. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada podľa ktorej ten, kto\nkonal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem),\nnemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu\nalebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95). Uplatňovaním princípu právnej istoty\nv právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,\nracionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/04,\nPL. ÚS 8/04).\n92. Napadnutú právnu úpravu nie je možné uplatniť, pretože došlo k nadobudnutiu\nurčitého právneho statusu a s ním spojených legitímnych očakávaní, v opačnom prípade\ndochádza k porušeniu legitímnych očakávaní domôcť sa právoplatne judikovaných\na vykonateľných pohľadávok plnením zo strany štátu.\n93. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté\nustanovenie § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve nie je v súlade\ns čl. 1 ods. 1 ústavy.\nVI.\nVyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu\n94. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,\nprípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú\n41\n\npovinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich\ndo súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo\nustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\n95. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,\n2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.\n96. Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní\no súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade\npredmetu referenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti\nproti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní\no uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.\n97. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho\nustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily, ústavný súd\nvyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.\n98. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad\ns predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa § 91 ods. 1\nzákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nZ hľadiska obsahu predmetného zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve je z textu\npreskúmavaného zákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne\nnamietané nesúladné ustanovenie, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Účinkami uvedenými v predchádzajúcej vete teda\npominie vylúčenie z exekúcií, vyplývajúce z napadnutého ustanovenia, keďže doplnenie\n42\n\nzákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch\na stavovských organizáciách v zdravotníctve týmto ustanovením (na základe zákona\no radiačnej ochrane) je negované (v zmysle § 93 zákona o ústavnom súde časť vety\nza bodkočiarkou) bez náhrady. Tým sa nesúlad právnych predpisov odstraňuje bez potreby\nďalšej legislatívnej zmeny. Pre zachovanie takto nastoleného súladu predmetného zákona\ns referenčnými normami je potrebné, aby sa zákonodarca, naopak, zdržal obdobných zmien\nprávnej úpravy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. novembra 2020\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n43", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "exekúcia-neprípustnosť exekúcie", "rovnosť, rovnoprávnosť-v zaobchádzaní", "legitímne očakávanie", "právna istota", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "diskriminácia", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "diskriminácia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "právna istota-dôvery v právo", "právna istota-predvídateľnosť práva", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "retroaktivita-zákaz", "súlad-súlad právnych predpisov", "právna istota", "právna istota-ochrana nadobudnutých práv", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "exekúcia-neprípustnosť exekúcie", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "rovnosť, rovnoprávnosť-v zaobchádzaní", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-dôvery v právo"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aece8c2c-f617-48d1-83a9-91735d504645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1"}, {"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:360573f4-302e-450a-90ae-049ee0133c52", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 111/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 111/2011 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:360573f4-302e-450a-90ae-049ee0133c52"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2010 z 9. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5fe9b733-752b-45ea-be50-5d6f1170b8ec"}, {"guid": "ussr:e5a33978-34fe-4df7-b919-dd66281db04d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2010 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5a33978-34fe-4df7-b919-dd66281db04d"}, {"guid": "ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 389/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 389/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016"}, {"guid": "ussr:92d362d4-663c-4da6-882a-0c0e1f8ad454", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92d362d4-663c-4da6-882a-0c0e1f8ad454"}, {"guid": "ussr:3f55177f-2275-4bb3-bc81-9e0b2538036c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 318/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 318/08 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f55177f-2275-4bb3-bc81-9e0b2538036c"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:b9a25d28-9ed3-43a0-9fce-90d85d8d252b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/06 z 30. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9a25d28-9ed3-43a0-9fce-90d85d8d252b"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:2ef7ed34-29e4-47ca-b92b-b0cfbc7a7286", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 39/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/01 z 4. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-04", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ef7ed34-29e4-47ca-b92b-b0cfbc7a7286"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:523549d3-269d-426a-97f3-3816dcf845f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:a17ca6f0-719a-4b21-bf2e-826f2b5e0b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93 z 18. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-18", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.5.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8e3ddeb5-bfc8-43c4-aff5-4aaed1f1515b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "9b456235-f449-450f-8ed3-ee1907c57ddd:207a2312-d35b-46ac-a5e1-3c4a293d5674", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6126223635.2", "spisova_znacka": "79Ek/302/2026", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79Ek/302/2026 z 3. 8. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6126223635.2"}, {"guid": "58f434e4-c52a-4c93-ac4c-81059df6cbf8:007a9309-2cbf-41ef-880f-bb463399b48c", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6126223634.2", "spisova_znacka": "37Ek/332/2026", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/332/2026 z 24. 7. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-07-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6126223634.2"}, {"guid": "675a707f-f884-4cb8-8c49-d0a27ffd6e8d:fde7929e-f987-477d-9721-62fdde8d73fd", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2024:6124228599.2", "spisova_znacka": "22Ek/285/2024", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/285/2024 z 26. 7. 2024", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-07-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2024:6124228599.2"}]}