{"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. mája 2020, sp. zn. PL. ÚS 13/2020, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "pozastavuje účinnosť", "pozastavuje účinnosť", "pozastavuje účinnosť", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1/text", "citacie_n": 19, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 13/2020-103\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2020 v pléne\nzloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej, Ladislava\nDuditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša\nMaďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina\nVernarského predbežne prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpených advokátskou kanceláriou Kallan Legal, s. r. o., Súmračná 25,\nBratislava,\n\nIČO 52 304 604,\n\nv mene\n\nktorej\n\nkoná\n\nadvokát\n\na konateľ\n\nspoločnosti\n\nJUDr. Róbert Kaliňák, na začatie konania o súlade ustanovení § 4b ods. 2 v časti „dňom\nnasledujúcim po dni doručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže\nbyť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2\nv časti „dňom nasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 185/2002 Z. z.\no Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a § 43 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 31 Ústavy\nSlovenskej republiky a o súlade ustanovení § 63 ods. 18 písm. b) a c) a ods. 19 a 20 zákona\nč. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 13\nods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 7\nods. 1 a čl. 10 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 Charty základných práv\nEurópskej únie a takto\n\nrozhodol:\n\n1. Návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a\nna ďalšie konanie v celom rozsahu.\n2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 4b ods. 2 v časti „dňom nasledujúcim po dni\ndoručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená\ndôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2 v časti „dňom\nnasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a § 43 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .\n3. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 18 písm. b) zákona č. 351/2011 Z. z.\no elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .\n4.\n\nP o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť § 63 ods. 18 písm. c) zákona č. 351/2011 Z.\n\nz. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.\n5.\n\nP o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa\n\nvzťahujú na § 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických\nkomunikáciách v znení neskorších predpisov.\n6. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú\nna § 63 ods. 18 písm. a) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení\nneskorších predpisov, n e v y h o v u j e .\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania\nNávrh na pozastavenie účinnosti napadnutých predpisov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla\n2020 doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovatelia“ alebo aj ,,skupina poslancov“), zastúpených advokátskou kanceláriou\nKallan Legal, s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát\na konateľ spoločnosti JUDr. Róbert Kaliňák (ďalej len „právny zástupca“), na začatie\nkonania o súlade právnych predpisov. V návrhu na začatie konania navrhovatelia zároveň\nžiadali, aby ústavný súd bezodkladne rozhodol o pozastavení účinnosti nimi označených\nzákonných ustanovení.\n2. Navrhovatelia vo svojom návrhu napadli novelizované ustanovenia troch zákonov,\nktoré boli prijaté Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)\nv skrátenom legislatívnom konaní o vládnom návrhu zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých\nmimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby\nCovid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „vládny návrh\nzákona“). Týmto vládnym návrhom zákona bol okrem iného novelizovaný zákon\nč. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Súdnej rade“), ďalej zákon\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a napokon zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických\nkomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických\nkomunikáciách“). Námietky navrhovateľov k spornej legislatíve možno rozdeliť do dvoch\noblastí:\n\n3\n\nI.1 Nedostatky legislatívneho konania\n3. Pokiaľ ide o tvrdený nesúlad § 4b ods. 2 v časti „dňom nasledujúcim po dni\ndoručenia“ a ods. 3 písm. a) v časti „jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená\ndôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“, § 26 ods. 2 v časti „dňom\nnasledujúcim po dni doručenia“, § 33 ods. 1 a 2 zákona o Súdnej rade a § 43 ods. 3 zákona\no súdoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), navrhovatelia argumentovali tým, že pre prijatie uvedených zákonných\nustanovení neboli splnené podmienky skráteného legislatívneho konania. Tieto podmienky\nsú upravené v § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.\no rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „rokovací poriadok národnej rady“), podľa ktorého na návrh vlády sa národná\nrada môže uzniesť na skrátenom prerokovaní zákona len za mimoriadnych okolností, keď\nmôže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, resp. pri\nhrozbe značných hospodárskych škôd.\n4. Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že vládny návrh zákona sa týkal\na) niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby\nCovid-19 a b) niektorých opatrení v justícii. Hoci šírenie choroby Covid-19 možno\nnepochybne považovať za mimoriadnu situáciu, táto situácia nemá žiaden súvis\ns opatreniami v justícii a nemožno ňou odôvodňovať zmeny týkajúce sa Súdnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“). Súvis medzi šírením choroby Covid-19 a zmenami v justícii\nnevyplýva napokon ani z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona a ani z obsahu\ndotknutých zákonných ustanovení.\n5. Napadnutá legislatíva vo vzťahu k Súdnej rade a) zaviedla nový dôvod pre návrh\nna odvolanie predsedu Súdnej rady [§ 4b ods. 3 písm. a) zákona o Súdnej rade, pozri bod 3\nodôvodnenia]; b) zmenila dovtedajšiu právnu úpravu, podľa ktorej k zániku funkcie\npredsedu alebo člena Súdnej rady na základe oznámenia o vzdaní sa funkcie dochádzalo\nuplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto oznámenia tak, že po novelizácii\n\n4\n\ndochádza k zániku funkcie dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto oznámenia (§ 4b\nods. 2 a § 26 ods. 2 zákona o Súdnej rade), a c) stanovila, že ak ku dňu účinnosti zmien\nuvedených v predchádzajúcom písmene plynú dvojmesačné lehoty podľa dovtedajšej\nprávnej úpravy, potom dochádza k zániku príslušnej funkcie dňom nasledujúcim po dni\núčinnosti napadnutej legislatívy (§ 33 ods. 1 a 2 zákona o Súdnej rade).\n6. Pokiaľ ide o najvyšší súd, do § 43 zákona o súdoch bol zavedený nový odsek 3,\nv zmysle ktorého „Ak nie je nikto vymenovaný do funkcie predsedu najvyššieho súdu ani do\nfunkcie podpredsedu najvyššieho súdu, alebo ak má podpredseda najvyššieho súdu v čase,\nkeď zastupuje predsedu najvyššieho súdu dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu,\nneodkladné úlohy predsedu najvyššieho súdu vykonáva vekom najstarší sudca najvyššieho\nsúdu.“. Tento nový odsek doplnil už existujúcu právnu úpravu, podľa ktorej v čase, keď nie\nje funkcia predsedu najvyššieho súdu obsadená, zastupuje ho podpredseda najvyššieho súdu\n(§ 39 ods. 1 zákona o súdoch).\n7. Okrem nedostatku obsahového súvisu spornej legislatívy so šírením choroby\nCovid-19 navrhovatelia v rámci svojej argumentácie uvádzali, že podľa ich názoru\ndôvodová správa k vládnemu návrhu zákona nepreukázala ani existenciu mimoriadnej\nsituácie v justičnej oblasti. Podľa tejto dôvodovej správy navrhovaná právna úprava mala\nreagovať na aktuálne dianie v Súdnej rade, keďže podľa všeobecne dostupných informácií\nsa svojej funkcie vzdalo päť jej členov. Podľa navrhovateľov to však nie je možné\npovažovať za mimoriadne okolnosti v zmysle § 89 ods. 1 rokovacieho poriadku národnej\nrady, pretože išlo o bežnú, predvídateľnú a v zákone o Súdnej rade aj predpokladanú\na upravenú (aj keď nie možno ideálnym spôsobom) okolnosť. Zároveň s touto situáciou\nnebolo podľa názoru navrhovateľov spojené ohrozenie základných ľudských práv a slobôd\nalebo bezpečnosti a ani hrozba značných hospodárskych škôd. Podobne navrhovatelia\nargumentovali, aj pokiaľ ide o zmeny zákona o súdoch, keďže podľa ich názoru bola otázka\nzastupovania predsedu najvyššieho súdu upravená dostatočne aj v zmysle dovtedajších\npredpisov. Skrátenie legislatívneho konania tak podľa skupiny poslancov vyvoláva\npodozrenie z účelovej snahy zmeniť zákony týkajúce sa personálneho obsadenia justičných\norgánov.\n\n5\n\n8. Navrhovatelia tiež zdôraznili, že ku vzniku situácie, ktorá mala byť dôvodom\nna prijatie zákona v skrátenom legislatívnom konaní, prispela aktívne samotná vláda\nSlovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), resp. ministerka spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj ,,ministerka spravodlivosti“), ktorá dotknutým členom Súdnej rady\noznámila, že nemajú dôveru vlády a národnej rady, a vyzvala ich, aby sa preto ďalších\nzasadnutí Súdnej rady nezúčastňovali.\n9. Splnenie existencie mimoriadnej situácie v justícii nebolo nijako preukázané, ani\npokiaľ ide o novozavedený dôvod odvolania predsedu Súdnej rady, pričom sporná\nlegislatíva je v tejto časti podľa navrhovateľov nedostatočne určitá, ľahko zneužiteľná\na vyvoláva obavy, že jej cieľom je odvolanie súčasnej predsedníčky Súdnej rady z jej\nfunkcie. Uvedené podľa navrhovateľov zapadá do celkového kontextu snahy vlády\no urýchlenie procesu výmeny mocenských pozícií v najvyššom orgáne sudcovskej\nsamosprávy. Ide preto podľa skupiny poslancov o nebezpečný prostriedok v procese\nodvolávania predsedu Súdnej rady a jeho schválenie v skrátenom legislatívnom konaní bolo\nzneužitím moci prostredníctvom neústavných legislatívnych procesov.\n10. V zmysle argumentácie navrhovateľov tak splnenie podmienok skráteného\nlegislatívneho konania vo vzťahu k zmenám v justícii nevyplývalo ani z dôvodovej správy\na ani z okolností, za ktorých bol vládny návrh zákona prijatý. Z tohto dôvodu malo\nprerokovaním zákona v skrátenom legislatívnom konaní dôjsť k porušeniu rokovacieho\nporiadku národnej rady, ktorého následkom bolo obmedzenie parlamentnej rozpravy,\nzúženie verejnej, odbornej a politickej debaty a tiež obmedzenie kontrolnej funkcie\nparlamentnej opozície vo vzťahu k vládnej väčšine.\n11. Na podporu svojich tvrdení navrhovatelia rozsiahlo argumentovali okrem iného\naj judikatúrou ústavného súdu (PL. ÚS 29/05) a Ústavného súdu Českej republiky\n(Pl. ÚS 53/10, Pl. ÚS 77/06, Pl. ÚS 5/02), ktorú možno v stručnosti zhrnúť tak, že ak dôjde\nk porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich legislatívne konanie, môže mať takéto\nporušenie za následok aj porušenie ústavy. Právna úprava legislatívneho konania totiž\nvyjadruje ústavné princípy, ktorých dodržiavanie je pre právny štát nevyhnutné. Takýmito\n\n6\n\nústavnými princípmi sú ochrana práv parlamentnej menšiny, ochrana slobodnej súťaže\npolitických síl, ale aj právna istota a predvídateľnosť práva. Ústavný súd má preto\nprávomoc kontrolovať dodržiavanie pravidiel legislatívneho konania a v odôvodnených\nprípadoch by mohol pre ich porušenie rozhodnúť aj o nesúlade prijatého zákona s ústavou.\n12. Navrhovatelia preto uzavreli, že dotknuté zákonné ustanovenia sú „v rozpore\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 31 Ústavy SR z dôvodu nerešpektovania zákazu svojvôle\nv zákonodarnom procese, pre rozpor procedúry prijatia zmien zákonov s ústavnými\nzásadami demokratického právneho štátu a z dôvodu neumožnenia riadnej parlamentnej\nrozpravy ako predpokladu slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti“.\nNa základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutá právna úprava nie je\nv súlade s príslušnými ústavnými článkami.\n13. Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov v tejto časti\nnavrhovatelia odôvodnili tým, že „hrozí vážny nenapraviteľný následok spočívajúci\nv aplikácii právnych noriem, ktoré sú výsledkom neústavného legislatívneho procesu, ktorý\nje analyzovaný vo vyššie uvedenej časti I. tohto návrhu, k čomu dochádza odo dňa\nnadobudnutia účinnosti napadnutých predpisov dňa 27.03.2020“.\nI.2 Nesúlad s právom na súkromie a právom na ochranu osobných údajov\n14. V tejto časti návrhu boli napadnuté ustanovenia § 63 ods. 18 písm. b) a c)\na ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách, a to pre ich tvrdený nesúlad s čl. 13\nods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy; ďalej s čl. 7 ods. 1 a čl. 10\nods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“); s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a napokon aj s čl. 7,\nčl. 8 a čl. 52 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).\n15. Skupina poslancov poukázala na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia ukladajú\nposkytovateľom\n\nslužieb\n\nelektronickej\n\nkomunikácie\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„podnik“\n\nalebo\n\n„telekomunikačný operátor“) povinnosť spracúvať údaje užívateľov ich elektronickej\n\n7\n\nkomunikačnej siete (ďalej len „komunikačná sieť“) a tieto údaje na požiadanie poskytnúť\nÚradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného\nzdravotníctva“ alebo „ÚVZ“). Údaje sa podľa napadnutej legislatívy majú spracúvať\na poskytovať ÚVZ bez súhlasu užívateľov, a to v rozsahu podľa § 63 ods. 1 písm. b) a c)\nzákona o elektronických komunikáciách, t. j. v rozsahu telefónneho čísla, mena, priezviska,\ntitulu a adresy trvalého pobytu užívateľa komunikačnej siete, obchodného mena a sídla\nprávnickej osoby alebo obchodného mena miesta podnikania fyzickej osoby – podnikateľa;\nako aj lokalizačných údajov o koncovom zariadení užívateľa (údajov o geografickej polohe\nzariadenia, prostredníctvom ktorého príslušný užívateľ využíva komunikačnú sieť) a o čase\nvzniku lokalizačného údaju (§ 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách).\n16. Predmetné údaje sú vo všeobecnosti chránené ako telekomunikačné tajomstvo\na sú zároveň citlivými osobnými údajmi, čo vyplýva aj z rozhodnutia ústavného súdu\nvo veci sp. zn. PL. ÚS 10/2014. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia možno z dotknutých\núdajov, ak sa budú sledovať po dlhší čas, získať v kombinácii s inými údajmi detailné\ninformácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti dotknutej osoby, jej zdravotnom\nstave, sexualite, osobných sklonoch, záľubách a slabostiach (podobne rozhodol aj Ústavný\nsúd Českej republiky vo veciach Pl. ÚS 45/17, resp. Pl. ÚS 24/10).\n17. Keďže ide o nakladanie s citlivými osobnými údajmi, ide jednoznačne o zásah\ndo práva na súkromie a do práva na ochranu osobných údajov, ktorý musí byť vždy\nprimeraný sledovanému cieľu. Zároveň je potrebné stanoviť jasné a podrobné pravidlá\nupravujúce rozsah a použitie opatrení zasahujúcich do už uvedených práv, určiť minimálne\npožiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich použitie, prístup\ntretích osôb k nim a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti a dôvernosti údajov,\nako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali dostatočnými zárukami\nproti riziku ich zneužitia a svojvôle.\n18. Skupina poslancov v tejto súvislosti poukázala okrem iného aj na rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veciach Digital Rights Ireland\nLtd. (spojené veci C-293/12 a C-594/12) a Tele2 Sverige AB (spojené veci C-203/15 a C-\n\n8\n\n698/15). Z týchto rozhodnutí predovšetkým vyplýva, že vnútroštátna úprava týkajúca\nsa osobných údajov je v rozpore s právom Európskej únie, ak stanovuje iba všeobecné\na nediferencované uchovávanie údajov elektronickej komunikácie a nepodmieňuje prístup\nštátnych orgánov k takýmto údajom predchádzajúcou kontrolou súdom alebo iným\nnezávislým orgánom.\n19. Podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava uvedené podmienky ochrany\ndotknutých práv nespĺňa. Skupina poslancov poukázala na obsah napadnutých zákonných\nustanovení, v zmysle ktorých osobné údaje užívateľov „v čase mimoriadnej situácie alebo\nnúdzového stavu v zdravotníctve, a to v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie alebo\nšírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby,“ spracúvajú podniky pre účely\n„identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu\nverejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia,“\na tiež „spracúvajú výlučne v rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme\nochrany života a zdravia“ [§ 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických\nkomunikáciách].\n20. Tieto údaje potom poskytujú „Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky na základe odôvodnenej písomnej žiadosti. Žiadosť podľa predchádzajúcej vety\nmusí obsahovať identifikáciu účastníka alebo užívateľa, alebo spôsob určenia identifikácie\núčastníkov alebo užívateľov, na ktorých sa poskytnutie týchto údajov vzťahuje.“. Úrad\nverejného zdravotníctva môže predmetné údaje „zbierať, spracúvať a uchovávať počas\ntrvania mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie\ndo 31. decembra 2020“ (§ 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách).\n21. Znenie predmetných zákonných ustanovení považuje skupina poslancov za príliš\nvágne a neurčité, keďže ide prakticky o plošný zber a spracúvanie údajov všetkých\nužívateľov komunikačnej siete, a to vo všeobecne stanovenej situácii bez splnenia ďalších\nkonkrétnych podmienok.\n\n9\n\n22. Zákonom zavedené opatrenia sú preto podľa navrhovateľov neprimerané\nsledovanému cieľu a zabrániť šíreniu choroby Covid-19 je možné aj bez zásahu\ndo súkromia dotknutých osôb, a to prostredníctvom mobilnej aplikácie s názvom „COVID19 Slovensko“, ktorú má podľa ich tvrdenia k dispozícii Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky. Vo vzťahu k primeranosti zásahu skupina poukázala tiež na relatívne nízky počet\ninfikovaných osôb na území Slovenskej republiky, a to v porovnaní s krajinami, ktorých\npraktické skúsenosti s bojom proti šíreniu choroby Covid-19 boli podľa dôvodovej správy\nzákladom pre prijatie príslušnej právnej úpravy (išlo o krajiny ako Taiwan, Singapur\na Kórejská republika).\n23. Samotný ÚVZ pritom nie je v zmysle napadnutej právnej úpravy nijako\nkontrolovaný v tom, ako a pre aký účel získané údaje využíva, pričom nie je ani zrejmé, ako\nbude ÚVZ získané údaje chrániť pred ich zneužitím a ako s nimi bude nakladať po tom, ako\nuž nebudú potrebné, resp. po uplynutí zákonom ustanovenej doby. Rovnako nie je\nstanovený presný okruh osôb, ktoré majú prístup k osobným údajom, a nie sú zavedené\nžiadne záruky minimalizácie zásahov do práv dotknutých osôb, ako to je napríklad\nv súvislosti s orgánmi činnými v trestnom konaní (§ 63 ods. 6 zákona o elektronických\nkomunikáciách). Na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní totiž ÚVZ nepotrebuje\nna vyžiadanie osobných údajov predchádzajúce schválenie súdu a nie sú upravené ani\nformálne náležitosti, ktoré by mala žiadosť ÚVZ obsahovať. Z predmetnej právnej úpravy\ntiež nie je možné zistiť, či je podnik oprávnený žiadosti ÚVZ nevyhovieť.\n24. Zákonodarca tak podľa skupiny poslancov vytvoril stav, v ktorom oprávnenie\nÚVZ spracúvať osobné údaje nepodlieha v praxi žiadnym obmedzeniam a kontrole\nzo strany iných štátnych orgánov. Úrad verejného zdravotníctva tak získava oprávnenia\nv oveľa väčšom rozsahu ako už spomínané orgány činné v trestnom konaní.\n25. Na základe tvrdených nedostatkov právnej úpravy potom navrhovatelia žiadali,\naby ústavný súd rozhodol, že nimi označené ustanovenia zákona o elektronických\nkomunikáciách nie sú v súlade s príslušnými článkami ústavy, listiny, dohovoru a charty\n(pozri bod 14 odôvodnenia tohto uznesenia).\n\n10\n\n26. Pokiaľ ide o návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona\no elektronických komunikáciách, tento bol skupinou poslancov odôvodnený ohrozením\nzákladných ľudských práv a slobôd, ku ktorému dochádza už odo dňa účinnosti sporných\npredpisov. Následky, ktoré hrozia, sú podľa navrhovateľov nenapraviteľné, pretože zásahy\ndo súkromia nebude možné dodatočne žiadnym spôsobom odstrániť.\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n27. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje\no súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil\nna neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to\nv súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom predbežného\nprerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie\n(§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n28. Ústavný súd v úvode podotýka, že návrh na začatie konania obsahoval niekoľko\nformálnych nedostatkov. Jedným z týchto nedostatkov bolo aj používanie odkazov\nna ustanovenia v súčasnosti už zrušeného zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“).\nTáto skutočnosť však sama osebe nemá vplyv na posúdenie toho, či je možné návrh prijať\nna ďalšie konanie, pretože rozhodujúce je, či samotný obsah návrhu spĺňa náležitosti\nustanovené zákonom o ústavnom súde. Každé podanie totiž ústavný súd posudzuje podľa\njeho obsahu (§ 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde). K ďalším formálnym nedostatkom sa\nústavný súd vyjadrí ďalej v texte na príslušných miestach.\n\n11\n\n29. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že\nnavrhovatelia podali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)\nústavy [pozri tiež § 74 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy k návrhu č. 1, v zmysle\nktorej navrhovatelia podpísali samotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo\n34 poslancov národnej rady. Preto ak sa v texte návrhu hovorí o skupine 30 poslancov,\nústavný súd to považoval len za chybu v písaní. Podmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy, aby\nnávrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady, bola nepochybne splnená.\n30. Zo samotného návrhu na začatie konania, ktorý poslanci podpísali v jeho prílohe\nč. 1, vyplýva, že poslanci sú v konaní zastúpení právnym zástupcom. Preto už podpis tohto\nnávrhu ústavný súd považoval za dostatočne určitý prejav ich vôle, aby boli v konaní\nzastúpení právnym zástupcom. Ústavný súd to konštatuje z dôvodu, že splnomocnenie pre\nprávneho zástupcu poslancov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom formálne\nsamotnými poslancami podpísané nebolo. Toto splnomocnenie ako prílohu č. 2 k návrhu\npodpísal len ich právny zástupca, ktorý sa tu síce odvolával na prílohu č. 1, tá sa však týkala\nvyslovene len návrhu na začatie konania. Ústavný súd však napriek tomu akceptoval\nzastúpenie navrhovateľov právnym zástupcom podľa § 35 ods. 1 druhej vety zákona\no ústavnom súde a vzal do úvahy aj skutočnosť, že v prípade skupiny poslancov nie je\nzastúpenie právnym zástupcom povinné. Ústavný súd tým nerezignuje na dôsledné\ndodržiavanie ustanovení týkajúcich sa zastúpenia v konaní, vždy však bude prihliadať aj na\nokolnosti konkrétnej veci.\n31. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina\nposlancov v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako\núčastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnuté\nzákonné ustanovenia prijala. V návrhu bola ako vedľajší účastník konania označená aj\nvláda, čo bolo spôsobené už spomínaným použitím ustanovení zákona č. 38/1993 Z. z.\nzo strany skupiny poslancov. Ústavný súd navrhovateľov upozorňuje, že nebude ďalej\nv konaní pokračovať s vládou ako vedľajšou účastníčkou konania, pretože podľa zákona\no ústavnom súde nie je inštitút vedľajšieho účastníka v tomto konaní upravený. V zmysle\n\n12\n\n§ 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa však vláda bude mať možnosť k návrhu vyjadriť\nprostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.\n32. Z obsahu návrhu na začatie konanie, tak ako bol stručne zrekapitulovaný v časti I\nodôvodnenia, ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené v § 39 v spojení\ns § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovatelia v návrhu presne označili jednotlivé\nustanovenia právnych predpisov, ktorých nesúlad namietali, a uviedli dôvody, ktoré ich\nviedli k pochybnostiam o ich súlade s konkrétnymi článkami ústavy, listiny, dohovoru\na charty.\n33. Samotné dôvody nesúladu napadnutých právnych noriem uvedené v návrhu\npovažuje ústavný súd za vhodné podrobiť meritórnemu prieskumu. Vo vzťahu k tvrdeným\nnedostatkom legislatívneho konania je potrebné zistiť, či došlo k porušeniu ustanovení\nupravujúcich skrátené legislatívne konanie, prípadne či tým došlo aj k takému porušeniu\nústavných princípov alebo práv, ktoré by mohlo mať za následok vyslovenie nesúladu\nprijatých zákonných ustanovení. Vo vzťahu k právu na súkromie a na ochranu osobných\núdajov sa bude prieskum týkať zistenia, či zavedené opatrenia sledujú legitímny cieľ a či sú\nna dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné, vhodné a primerané v demokratickej spoločnosti,\nresp. či sú splnené nevyhnutné záruky týkajúce sa nakladania s osobnými údajmi.\n34. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh\npri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona\no ústavnom súde), a preto bol návrh v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý\nna ďalšie konanie v celom rozsahu (výrok č. 1 tohto uznesenia).\nIII.\nVšeobecne k návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\n35. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania\no súlade právnych predpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých\nprávnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie\n\n13\n\nuplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda\nalebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako § 78 zákona o ústavnom súde).\n36. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že pozastavenie účinnosti zákona\nje vážnym zásahom do právomoci zákonodarcu, preto k nemu pristupuje výnimočne, ak je\nohrozenie základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného\nnenapraviteľného následku dostatočne konkretizovaná, pričom z okolností prípadu zjavne\nvyplýva, že tieto následky možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené, a to najmä\npovahou zákona, ktorý bol napadnutý v konaní o súlade právnych predpisov (m. m.\nPL. ÚS 10/2014). Ústavný súd k tomu dodáva, že uvedené ohrozenie, resp. hrozba by mali\nbyť bezprostredné.\n37. Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodovať\no pozastavení účinnosti právneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych\npredpokladov: ohrozenie základných práv a slobôd, hrozba značnej hospodárskej škody\nalebo iný vážny nenapraviteľný následok. Je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný\na iné musia byť aj podmienky ich aplikácie. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená,\nže ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu bude zúžený chránený rozsah\njednotlivých základných práv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný\n(sťažovaný) neprimeranými podmienkami či prekážkami (porovnaj napr. PL. ÚS 1/02 –\nobmedzovanie slobody slova kriminalizáciou ohovárania, PL. ÚS 29/05 – hrozba, že\nprebiehajúce konania priamo zasiahnu do ochrany súkromia a majetku).\n38. Za značnú hospodársku škodu treba považovať najmä hrozbu zániku, resp.\nvážneho postihnutia celého odvetvia národného hospodárstva alebo jeho podstatnej časti\n(napr. PL. ÚS 13/2012 – zvýšenie miezd sestier, ktorého dôsledkom podľa analýzy\nMinisterstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo, že príjmy zdravotníctva budú kryť\npribližne len 80 % celkových výdavkov, PL. ÚS 114/2011 – zavedenie 80 % dane); okrem\ntoho aj jednoznačný a likvidačný vplyv na všetky alebo aspoň citeľnú časť podnikateľských\nsubjektov; prípadne tiež hrozbu výrazného zaťaženia verejných rozpočtov s rizikom, že\ndôjde k ohrozeniu niektorých funkcií štátu.\n\n14\n\n39. Konečne, pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno zahrnúť zvyšné\nhrozby podobnej naliehavosti a intenzity (porovnaj PL. ÚS 18/06 – nezvratný následok\nustanovenia, ktoré upravovalo územnú zmenu konkrétnych obcí, PL. ÚS 95/2011 – hrozba\nvykonania voľby podľa neústavného právneho predpisu, PL. ÚS 115/2011 – hrozba\nnastolenia nezvratného stavu v exekúcii v dôsledku aplikácie napadnutého ustanovenia ).\n40. Z uvedenej kategorizácie predpokladov pozastavenia účinnosti právneho predpisu\nje zrejmá aj rozdielna miera preukazovania (osvedčenia) a skúmania konkrétnych\nskutkových okolností a vplyvov napadnutej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné\nrozlišovať predovšetkým medzi priamymi a nepriamymi dôsledkami právnej normy\n(porovnaj uznesenie PL. ÚS 17/2014 ‒ platba za prístup do distribučnej sústavy). Priame\ndôsledky spočívajú v samotnej existencii a účinkoch napadnutých ustanovení už v ich\nabstraktnej podobe, v interferencii s inými právnymi normami právneho poriadku. Priamym\ndôsledkom zodpovedá spravidla ohrozenie základných ľudských práv a slobôd, ktorých\nrozsah ochrany je upravený priamo v ústave; priame dôsledky možno často ustáliť už\nzákladným porovnaním napadnutej právnej normy, resp. jej výkladu, s nadradenými\nprávnymi normami a ich výkladom.\n41. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež\ndo úvahy a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou,\nb) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a k c) čomu smeruje\nnávrh na pozastavenie a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na d)\nreverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených\nnapadnutou právnou úpravou] a prirodzene tiež na e) charakter základného práva,\no ohrozenie ktorého ide (porovnaj uznesenie o prijatí č. k. PL. ÚS 24/2019-26).\n42. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia podotýka, že vníma zložitosť\na dramatickosť aktuálnej, neustále sa vyvíjajúcej situácie v oblasti verejného zdravia a s tým\nspojený tlak na mocenské autority, resp. očakávania na ich konanie. Ústavný súd preto pri\nrozhodovaní o návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o elektronických\n\n15\n\nkomunikáciách starostlivo zvažoval potrebu ochrany základných práv a slobôd osôb\ndotknutých napadnutou právnou úpravou, ale aj potrebu chrániť životy a verejné zdravie.\n43. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti a vážnosť situácie si ústavný súd pre\ndôkladné zváženie návrhu na pozastavenie účinnosti právnych noriem už v tomto štádiu\nkonania vyžiadal stanoviská dotknutých subjektov, na ktoré poukáže na príslušných\nmiestach v ďalších častiach odôvodnenia rozhodnutia, a to predovšetkým v časti týkajúcej\nsa zákona o elektronických komunikáciách.\nIV.\nK návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\nzákona o Súdnej rade a zákona o súdoch\nIV.1 Právne východiská\n44. Keďže podstata argumentov navrhovateľov vo veci samej sa vo vzťahu\nk napadnutým ustanoveniam zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch týka nedostatkov\nlegislatívneho konania, možno návrh na pozastavenie účinnosti právnych predpisov v tejto\nčasti chápať tak, že hroziacim vážnym a nenapraviteľným následkom je už skutočnosť, že sa\nmajú aplikovať právne normy prijaté v neústavnom legislatívnom procese (pozri bod 13\nodôvodnenia tohto uznesenia). Ústavný súd k tomu uvádza, že ak by mal byť dôvodom na\npozastavenie účinnosti právnej normy samotný fakt, že legislatívne konanie prebehlo\nv rozpore s ústavou, potom by ústavný súd mohol k takému rozhodnutiu pristúpiť len\nv celkom výnimočných prípadoch, teda ak by napríklad už na prvý pohľad neboli splnené\npodmienky pre prijatie dotknutej právnej normy (čl. 84 ods. 1 ústavy, resp. čl. 87 ods. 1\nústavy). Dôvodom na pozastavenie účinnosti zákona by v takom prípade bol vážny\na nenapraviteľný následok spočívajúci v zásadnom porušení princípov právneho štátu\naplikáciou zjavne neústavne prijatej právnej normy (čl. 1 ods. 1 ústavy). O takúto situáciu\nvšak v danom prípade nešlo ani podľa samotných navrhovateľov a prípadnú neústavnosť\n\n16\n\ndotknutého skráteného legislatívneho konania nie je možné posúdiť bez podrobného\nmeritórneho prieskumu.\n45. Na základe uvedeného potom ústavný súd v súlade s čl. 125 ods. 2 ústavy\npristúpil k zisteniu, či môže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej\núpravy jej „ďalšie uplatňovanie“, a to ani nie z pohľadu nedostatkov legislatívneho\nprocesu, ale z pohľadu obsahu konkrétnych zákonných ustanovení. Na tento aspekt napokon\ndo istej miery poukazuje aj samotný návrh, podľa ktorého hrozba vážneho\na nenapraviteľného následku je odôvodnená aplikáciou právnej úpravy odo dňa jej\núčinnosti. Ústavný súd, postupujúc v súlade s ustanovením § 78 zákona o ústavnom súde, aj\nbez návrhu preskúmal účinky namietaných právnych predpisov nielen z pohľadu hrozby\nvážneho a nenapraviteľného následku, ale aj z pohľadu ohrozenia základných práv alebo\nslobôd či prípadnej hrozby značnej hospodárskej škody.\nIV.2 K zákonu o Súdnej rade\n46. Navrhovatelia v súvislosti s možnou aplikáciou § 4b ods. 3 písm. a) zákona\no Súdnej rade, ktorým bol zavedený nový dôvod na odvolanie predsedu Súdnej rady, ak\n„jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá\npovesť súdnictva“, poukazovali na snahu odvolať z funkcie súčasnú predsedníčku Súdnej\nrady, a to v kontexte zámeru vlády urýchliť proces výmeny mocenských pozícií\nv najvyššom orgáne sudcovskej samosprávy. Prípadné hroziace odvolanie súčasnej\npredsedníčky Súdnej rady tak možno v zmysle ich návrhu považovať za vážny\na nenapraviteľný následok, okrem toho by ho však bolo možné považovať aj za ohrozenie\nzákladných práv, a to konkrétne práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám\n(čl. 30 ods. 4 ústavy).\n47. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína existenciu ústavných\ninštitucionálnych záruk, ktoré bránia odvolať predsedu Súdnej rady bez (aspoň čiastočnej)\nzhody medzi súdnou mocou a politickými mocami. Politické moci a súdna moc majú\nv Súdnej rade rovnaký počet členov, pričom na dosiahnutie akéhokoľvek rozhodnutia\n\n17\n\nSúdnej rady musí byť dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých jej členov (čl. 141a\nods. 6 ústavy). Ani súdna moc a ani politické moci (resp. vláda) tak nemôžu jednostranne\ndosiahnuť odvolanie predsedu Súdnej rady a práve táto skutočnosť zásadným spôsobom\noslabuje preukázanie navrhovateľmi naznačenej hrozby.\n48. Ústavný súd sa na tomto mieste stručne vyjadrí aj k námietkam, že predmetná\nprávna úprava je neurčitá, a preto ľahko zneužiteľná. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že\nobdobnú právnu úpravu vyžadujúcu štandardy dôveryhodnosti už aplikuje samotná Súdna\nrada, a to vo vzťahu k sudcom [§ 22a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen ,,zákon o sudcoch a prísediacich“)], a že\n\npresadzovanie a obhajoba dobrej povesti\n\nsúdnictva je jednou z povinností každého sudcu [§ 30 ods. 2 písm. a) zákona o sudcoch\na prísediacich]. Z uvedeného vyplýva, že túto úpravu je možné považovať za štandardnú,\npričom pri posudzovaní určitosti právnej úpravy je vždy potrebné vziať do úvahy aj jej\nadresátov. Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že členovia Súdnej rady sú\nspôsobilí dotknutú právnu úpravu vykladať ústavne konformným spôsobom. Ak by to však\ntakto nebolo, predseda Súdnej rady sa môže pri rozhodnutí o jeho odvolaní prostredníctvom\nústavnej sťažnosti vždy obrátiť na ústavný súd.\n49. Uplatneniu § 4b ods. 2 zákona o Súdnej rade v časti „dňom nasledujúcim po dni\ndoručenia“ a § 26 ods. 2 zákona o Súdnej rade v časti „dňom nasledujúcim po dni\ndoručenia“, ktoré sú účinné od 27. marca 2020, musí vždy predchádzať vzdanie sa funkcie\npredsedu (predsedníčky) Súdnej rady alebo člena Súdnej rady. Po nadobudnutí účinnosti\ndotknutých právnych predpisov však k vzdaniu sa funkcie zatiaľ nedošlo a ústavný súd ani\nnemá vedomosť o tom, že by k tomu malo v blízkej dobe dôjsť. Aj keby k vzdaniu sa\nfunkcie v budúcnosti došlo, nie je celkom zrejmé, aký škodlivý následok by malo mať\nskončenie funkcie v nasledujúci deň po doručení oznámenia o vzdaní sa funkcie. Ústavný\nsúd síce vníma istú nerovnováhu medzi napadnutými ustanoveniami a ustanoveniami § 17\nods. 1, § 24 ods. 2 a § 25 ods. 2 zákona o Súdnej rade, vplyv na funkčnosť Súdnej rady by\nto však mohlo mať len za celkom výnimočných okolností.\n\n18\n\n50. K aplikácii § 33 ods. 2 zákona o Súdnej rade by došlo, ak by sa predsedníčka\nSúdnej rady vzdala svojej funkcie v čase dvoch mesiacov pred nadobudnutím účinnosti\nnovely, čo sa však nestalo, a preto sa stráca účel pozastavenia účinnosti tohto zákonného\nustanovenia. Ak by k tomu však aj došlo, zánik funkcie predsedníčky Súdnej rady ku dňu\núčinnosti novely by bez ďalšieho nemal zásadný vplyv na funkčnosť Súdnej rady, keďže\ntáto situácia je upravená v § 5 zákona o Súdnej rade.\n51. Na druhej strane, ustanovenie § 33 ods. 1 zákona o Súdnej rade už bolo\naplikované, a to vo vzťahu k piatim členom Súdnej rady, ktorí sa 23. marca 2020 svojho\nčlenstva v Súdnej rade vzdali. Uplatnením predmetného ustanovenia v ich prípade došlo\nk skráteniu dvojmesačnej doby, po uplynutí ktorej im mala 23. mája 2020 ich funkcia\nzaniknúť. V tomto prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom sťažení funkčnosti Súdnej\nrady, respektíve o porušení práva na prístup k volenej a inej verejnej funkcii. Do úvahy však\ntreba zobrať aj všetky okolnosti konkrétnej veci, pričom už samotné vzdanie sa funkcie,\nktoré ústavný súd rešpektuje ako autonómny a slobodný úkon v súčasnosti už bývalých\nčlenov Súdnej rady (hoci aj v reakcii na výzvu ministerky spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky), značne oslabuje akékoľvek úvahy o prípadnom poškodení základných práv.\n52. Navyše, ústavný súd z abdikačných listov zverejnených na webovom sídle\nSúdnej rady zistil, že dvaja z dotknutých bývalých členov Súdnej rady sa z ďalších zasadaní\nSúdnej rady ospravedlnili a traja z nich zmienili skutočnosť, že ich ministerka\nspravodlivosti vyzvala, aby sa ďalších zasadnutí Súdnej rady nezúčastňovali. Z tohto\ndôvodu nie je možné tvrdiť, že ak by bola účinnosť právnej úpravy pozastavená, bola by\nsituácia týkajúca sa funkčnosti Súdnej rady zásadne iná.\nIV.3 K zákonu o súdoch\n53. Pokiaľ ide o aplikáciu § 43 ods. 3 zákona o súdoch, ústavný súd podobne ako\nv bode 48 odôvodnenia tohto uznesenia uvádza, že právnu úpravu je možné považovať\nza štandardnú, keďže podobná právna úprava sa aplikuje aj v prípade ústavného súdu (§ 4\nods. 3 zákona o ústavnom súde) a aj v prípade Súdnej rady (§ 5 ods. 3 zákona o Súdnej\n\n19\n\nrade). Pri aplikácii predmetného ustanovenia podľa názoru ústavného súdu nehrozia žiadne\nnežiaduce následky.\nIV.4 Záver k návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o Súdnej rade\na zákona o súdoch\n54. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd uzavrel, že nie sú dané dôvody\nna pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o Súdnej rade a zákona o súdoch,\na návrhu na pozastavenie ich účinnosti preto nevyhovel (výrok č. 2 tohto uznesenia).\n55. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia tohto uznesenia už len stručne\npoznamenáva, že vo vzťahu k pozastaveniu účinnosti ustanovení zákona o Súdnej rade\na zákona o súdoch vychádzala vláda a národná rada vo svojich vyjadreniach z principiálne\nrovnakých východísk ako ústavný súd, preto v záujme stručnosti odôvodnenia nebolo\nnevyhnutné podrobne uvádzať obsah týchto vyjadrení.\nV.\nK návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\nzákona o elektronických komunikáciách\nV.1 Vyjadrenia orgánov verejnej moci a dotknutých osôb\n56. Na základe výzvy ústavného súdu sa k návrhu na pozastavenie účinnosti vyjadrili\nvláda Slovenskej republiky, prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, národná rada, úrad verejného zdravotníctva, Úrad na ochranu osobných údajov\nSlovenskej republiky (ďalej aj „úrad na ochranu osobných údajov“), ako aj štyria\ntelekomunikační operátori (podniky).\n57. Vláda navrhla nevyhovieť návrhu na pozastavenie účinnosti predmetných\nustanovení z dôvodu, že plánované uplatňovanie opatrení nie je v rozpore s ústavou. Opísala\n\n20\n\npritom technické riešenie formou trasovania (riešenie A), ktoré sa v súčasnosti pripravuje\nna poklade týchto ustanovení (pozri bod 73 tohto uznesenia). Zdôraznila, že využívanie\núdajov o telekomunikačnej prevádzke bude v praxi podmienené súhlasom dotknutej osoby,\na preto z jej pohľadu nedochádza k celoplošnému zberu lokalizačných údajov všetkých osôb\nvlastniacich mobilné telefónne zariadenia.\n58. Národná rada taktiež navrhla návrhu nevyhovieť. Argumentuje, že právna úprava\nje vzhľadom na okolnosti proporcionálna. Zdôraznila, že absencia testu proporcionality\nv dôvodovej správe nemôže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti niektorých ustanovení.\nZároveň vyjadrila presvedčenie, že aj pri absencii záruk postačí, ak sa doplnia\npodzákonným predpisom.\n59. Úrad verejného zdravotníctva vo svojom vyjadrení vysvetlil epidemiologický\nkontext a poukázal na úplne iné technické riešenia ako vláda. Zatiaľ čo vláda opísala\nriešenie formou trasovania (riešenie A), úrad verejného zdravotníctva opísal pripravovanú\naplikáciu (riešenie B) a skupinové žiadosti o údaje (riešenie C) (pozri bod 73 tohto\nuznesenia). Úrad verejného zdravotníctva pritom opísal, aké opatrenia na ochranu údajov\npodnikne Národné centrum zdravotníckych informácií, ktoré bude v kontexte aplikácie\nvystupovať v pozícii sprostredkovateľa v zmysle právnej úpravy na ochranu osobných\núdajov. Svoje vlastné opatrenia ako tzv. prevádzkovateľ podľa nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri\nspracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje\nsmernica 95/46/ES (ďalej len „GDPR“ alebo „všeobecné nariadenie o ochrane údajov“),\nvšak bližšie neozrejmil.\n60. Úrad na ochranu osobných údajov poukázal na hmotnoprávne a procesnoprávne\npodmienky prístupu príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom, ktoré\nv zákone absentujú. Osobitne zdôraznil, že zákon neupravuje nezávislý dohľad a likvidáciu\núdajov. Zákon podľa jeho vyjadrenia nespĺňa požiadavky čl. 15 smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov\na ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (ďalej len „smernica o súkromí\n\n21\n\na elektronických komunikáciách“), pretože „žiadnym spôsobom nedefinuje ani jeden\nz vyššie uvedených účelov, nestanovuje prečo je takéto spracúvanie v súlade s princípmi\nnevyhnutnosti, vhodnosti a primeranosti“. Taktiež uviedol, že dohľad je upravený tak, že\nľahko môže vzniknúť kompetenčný spor s Úradom pre reguláciu elektronických\nkomunikácií a poštových služieb. Napokon vyjadrenie upozorňuje, že prístup k údajom nie\nje vyňatý z režimu slobodného prístupu k informáciám.\n61. K návrhu sa vyjadrili aj štyria vyzvaní telekomunikační operátori (podniky).\nVšetky tieto podniky odmietli poskytnúť ústavnému súdu informácie o uplatňovaní daných\nustanovení s odkazom na telekomunikačné tajomstvo. Zhodli sa, že uchovávané údaje podľa\n§ 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách sú identické. Podniky\nvysvetlili, aké údaje zbierajú a aké organizačné opatrenia na ochranu údajov prijali vo vnútri\nsvojich organizácií.\n62. Z vyjadrenia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových\nslužieb (ďalej len „úrad pre reguláciu“) vyplýva, že do jeho právomoci patrí dohľad nad\naplikáciou napadnutej právnej úpravy výlučne vo vzťahu k telekomunikačným operátorom,\nnie teda vo vzťahu k úradu verejného zdravotníctva. Pri praktickej realizácii tohto dohľadu\nmožno ukladať opatrenia na odstránenie nedostatkov, príslušná právna úprava však\nneumožňuje prípadné zistené nedostatky sankcionovať ako správny delikt. Úrad pre\nreguláciu tiež uviedol, že podľa jeho poznatkov bola dosiaľ telekomunikačným operátorom\ndoručená jedna žiadosť o poskytnutie údajov podľa spornej právnej úpravy, podrobnejšími\núdajmi o tejto žiadosti však nedisponuje.\nV.2 Opis zákonnej úpravy\n63. Napriek tomu, že vláda vo svojom vyjadrení odmieta „plošnosť“ spracúvania\núdajov, zo samotného plánovaného použitia údajov je zrejmé, že u telekomunikačných\noperátorov (podnikov) tento zber musí prebiehať nediferencovane a len ich následné\nsprístupnenie štátnej moci má diferencovanú formu. Inak by sa totiž nebolo možné\n„pozrieť“ do minulosti. Až s oneskorením niekoľkých dní si štátna moc pýta prístup\n\n22\n\nk údajom osoby, ktorej pohyb telekomunikační operátori zachytili už pred podaním žiadosti.\nPreto aj keď prístup k údajom nie je plošný, pretože sa vždy vzťahuje na konkrétnu osobu\nalebo skupinu osôb, zber na strane telekomunikačných operátorov ostáva plošným. Ústavný\nsúd poznamenáva, že z § 63 ods. 18 zákona o elektronických komunikáciách ako\naj predkladaných riešení tohto ustanovenia nie je zrejmé, že by tomu malo byť inak. Podľa\nnázoru ústavného súdu preto napádaná právna úprava zavádza povinnosť plošného\npreventívneho zberu údajov o obyvateľoch (užívateľoch) zo strany telekomunikačných\noperátorov. Len ich následné odovzdanie štátnej moci sa týka konkrétnych prípadov (§ 63\nods. 19 zákona o elektronických komunikáciách).\n64. Predmetom zberu sú preto osobné údaje všetkých obyvateľov, ktorí používajú\nmobilný telefón. Zbierajú sa údaje o identite týchto účastníkov komunikácie, t. j. telefónne\nčíslo, meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu, resp. miesto podnikania fyzickej\nosoby ‒ podnikateľa [§ 63 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách ‒ ďalej\nlen „identifikačné údaje“], spolu s údajmi o polohe a čase [§ 63 ods. 1 písm. d) a § 63\nods. 18 prvá časť vety zákona o elektronických komunikáciách – ďalej len „lokalizačné\núdaje“]. Ak je majiteľom zariadenia právnická osoba, zbiera sa popri telefónnom čísle\naj obchodné meno a sídlo. V prípade použitia telefónu zo zahraničia sú zbierané údaje\no čase, krajine a telekomunikačnom operátorovi, u ktorého bolo telekomunikačné zariadenie\nprihlásené. V prípade tuzemského použitia telefónu je lokalizácia stanovená na základe\nurčenia polohy bunky základňovej stanice (BTS – Base transceiver station) a jej pokrytia\n(ide o približnú polohu osoby).\n65. Tieto lokalizačné a identifikačné údaje sú zbierané pre tri situácie uvedené v § 63\nods. 18 zákona o elektronických komunikáciách, a to: a) v anonymizovanej podobe na\nštatistické účely potrebné na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia\nživota a zdravia, b) na účel identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť\nosobitné opatrenia úradu verejného zdravotníctva v záujme ochrany života a zdravia, a c)\nv rozsahu potrebnom na identifikáciu užívateľov v záujme ochrany života a zdravia.\nNavrhovatelia napádajú iba zber a spracovávanie údajov pre druhú a tretiu situáciu.\n\n23\n\n66. Zber údajov telekomunikačnými operátormi je časovo všeobecne obmedzený\ntrvaním mimoriadneho stavu alebo núdzového stavu v zdravotníctve, ktorý súvisí\n„so vznikom pandémie alebo šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby“. Hoci\nnúdzový stav pozná osobitný režim obmedzenia základných práv a slobôd [čl. 5 ods. 3\nústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,\nvýnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ústavný\nzákon č. 227/2002 Z. z.“)], je dôležité povedať, že napádaná právna úprava sa nenachádza\nv tomto osobitnom režime. Právo na ochranu osobných údajov a súkromia elektronickej\nkomunikácie nie je navyše podľa súčasnej legislatívnej úpravy v čase núdzového stavu\nmožné podľa tohto ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. osobitne obmedziť. Preto\npreskúmavaný zákon, aj keď pracujúci s odkazom na tento osobitný režim, nie je jeho\nsúčasťou. Odkaz na núdzový a mimoriadny stav však artikuluje zjavný naliehavý verejný\nzáujem, ktorý je dôležitý pri posudzovaní ústavnosti daných ustanovení. Zároveň poskytuje\npre zásah do označených práv určité časové ohraničenie.\n67. Nazbierané údaje sú potom na základe individuálnych žiadostí podľa § 63 ods. 19\nzákona o elektronických komunikáciách sprístupňované štátnej moci. Na strane štátnej moci\nje oprávnenou osobou úrad verejného zdravotníctva, ktorý získava predmetné údaje\nod telekomunikačných operátorov. Procesne je podľa § 63 ods. 19 zákona o elektronických\nkomunikáciách nevyhnutné iba to, aby tento úrad zaslal telekomunikačným operátorom\nodôvodnenú písomnú žiadosť, v ktorej identifikuje konkrétne osoby, alebo aspoň kľúč\n(napr. osoby, ktoré prekročili štátnu hranicu s konkrétnym štátom za posledných 14 dní),\npodľa ktorého takéto osoby majú byť identifikované. Telekomunikační operátori následne\nmusia tieto údaje poskytnúť úradu verejného zdravotníctva. Úrad verejného zdravotníctva\nje potom oprávnený podľa § 63 ods. 20 zákona o elektronických komunikáciách zbierať,\nspracúvať a uchovávať všetky tieto údaje počas trvania mimoriadnej situácie alebo\nnúdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie do 31. decembra 2020. Na rozdiel od povinnosti\nzberu údajov telekomunikačnými operátormi tak samotné oprávnenie štátnej moci na\nprístup k údajom zanikne na konci roku 2020.\n\n24\n\n68. Z vyjadrení vlády a úradu verejného zdravotníctva vyplýva, že predkladané\nustanovenia boli použité v praxi zatiaľ len raz. Úrad verejného zdravotníctva poukázal na\njedno konkrétne použitie dát od telekomunikačných operátorov z 15. apríla 2020. Obidva\nštátne orgány ústavnému súdu popísali predovšetkým svoje plány do budúcna. Predkladané\nriešenia majú byť súčasťou komplexnej stratégie na používanie informačných technológií\npotrebných v boji so súčasnou pandémiou.\nV.3 Právne východiská\n69. Ústavný súd sa v minulosti už viackrát vyjadril k otázke ochrany súkromia\na osobných údajov. Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je zabrániť verejnej\nmoci, aby zasahovala do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane\nriadila jeho súkromný život (sp. zn. PL. ÚS 43/95, s. 26). Podstatou je teda možnosť\njednotlivca žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov\nustanovených orgánom verejnej moci (sp. zn. II. ÚS 19/97, s. 17). V najširšom význame ide\nteda o ochranu proti neprimeranému štátnemu dirigizmu. V tomto ohľade je právo na\nsúkromie úzko spojené s právom na ľudskú dôstojnosť (čl. 19 ods. 1 ústavy) a princípom\nslobody konať (čl. 2 ods. 3 ústavy). Z judikatúry vyplýva, že zatiaľ, čo ústavná ochrana\nsúkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája s nedotknuteľnosťou osoby, jej telesnou\nintegritou\n\na súvisiacimi materiálnymi hodnotami, ochrana nemateriálnych hodnôt\n\nsúkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (napr. sp. zn. III. ÚS 88/01, s. 17).\nČlánok 22 ústavy poskytuje osobitnú ochranu pre tajomstvo dopravovaných správ. Proti\nzberu a zneužitiu osobných údajov chráni ústava čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1, ktoré takto\nzakotvujú právo jednotlivca na informačné sebaurčenie (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 133).\nCieľom práva na informačné sebaurčenie je zabezpečiť slobodný rozvoj osobnosti\nv kontexte modernej spoločnosti, ktorá je definovaná jednoduchým zhromažďovaním\na automatizovaným spracúvaním informácií o jednotlivcovi. Nekontrolované spracúvanie\nosobných údajov by ohrozovalo nielen slobodu konania jednotlivca, pretože by sa nikdy\nnecítil úplne voľný, ale v konečnom dôsledku aj samotné demokratické zriadenie, keďže\njeho garantmi môžu byť len skutočne slobodní jednotlivci (podobne Spolkový ústavný súd\nNemecka, Volkszählungsurteil, sp. zn. 1 BvR 209, 269, 362, 420, 440, 484/83).\n\n25\n\n70. Plošný zber a následné individualizované sprístupnenie identifikačných\na lokalizačných údajov (ďalej len „údaje“) predstavujú obmedzenie práva na ochranu\nsúkromia a osobných údajov. Zásah do týchto práv môže byť ospravedlniteľný verejným\nzáujmom, ktorým je v prípade pandémie ochrana života a zdravia obyvateľov. Právo na\nochranu súkromia nie je absolútnym právom (C-92/09, Volker und Markus Schecke and\nEifert, ECLI:EU:C:2010:662, bod 48), a preto môže byť primerane okolnostiam obmedzené\n(sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 95). Akékoľvek obmedzenie však musí byť dostatočne určité,\nprimerané okolnostiam zásahu a poskytovať silné záruky proti zneužitiu (sp. zn.\nPL. ÚS 10/2014, body 95, 102 a 133).\n71. Vzhľadom na predbežné štádium preskúmavania veci, potrebu bezodkladného\nrozhodnutia, ako aj širšie spoločenské okolnosti ústavný súd skúmal tie aspekty právnej\núpravy, ktoré sú najviac schopné privodiť nenapraviteľnú ujmu (pozri body 40 a 41 tohto\nrozhodnutia). Ústavný súd si je vedomý, že prebiehajúca pandémia si vyžaduje nasadenie\nrýchlych a inovatívnych riešení na ochranu života a zdravia obyvateľov. Zároveň však musí\nzabezpečiť, aby napriek rýchlosti zmien počas tohto obdobia nedošlo k nezamýšľanej erózii\nprávneho štátu. Svoj prieskum preto obmedzil aj s ohľadom na tento cieľ. Z napadnutých\nustanovení je zrejmé, že sledujú dôležitý verejný záujem. Z akademickej literatúry\na skúseností iných krajín je zároveň zrejmé, že nasadenie technológií je veľmi dôležitým\nnástrojom, ktorý pomáha znížiť reprodukčnú silu vírusu (napr. Luca Ferreti a ďalší,\nQuantifying SARS-CoV-2 transmission suggests epidemic control with digital contact\ntracing, Science 10.1126/science.abb6936 (2020)). Preto ústavný súd neskúmal nateraz\nhĺbkovo proporcionalitu predkladanej úpravy, ale obmedzil sa na preskúmanie právnych\nzáruk proti zneužitiu sprístupnených dát, ako aj celkovej určitosti právnej úpravy. Ak by sa\naj v merite veci neskôr ukázalo, že zber údajov bol protiústavný, adekvátna úroveň týchto\ndvoch atribútov preskúmavanej právnej úpravy (jej určitosť a existencia právnych záruk\nv podobe účinného kontrolného mechanizmu sprístupňovania a ďalšieho spracovania dát)\nby poskytovali záruky proti prípadnému zneužitiu dotknutých údajov.\n72. Používanie digitálnych technológií v protiepidemiologickom boji spadá do\npôsobnosti niekoľkých podústavných právnych predpisov, ako aj práva Európskej únie\n\n26\n\n(najmä smernice o súkromí a elektronických komunikáciách). Zákon o elektronických\nkomunikáciách, ktorý ukladá povinnosti telekomunikačným operátorom na ochranu\ntelekomunikačného tajomstva, je implementáciou smernice o súkromí a elektronických\nkomunikáciách.\n73. Vyjadrenia vlády a úradu verejného zdravotníctva identifikovali tri plánované\ntechnické riešenia a postupy:\nRiešenie A: Zamestnanec úradu verejného zdravotníctva telefonicky komunikuje\ns pozitívnym pacientom a pomáha mu rozpomenúť sa na osoby, s ktorými bol v kontakte;\nv rámci rozhovoru je pacientovi poskytnutá možnosť vyžiadať si mapu jeho pohybu\nod telekomunikačného operátora, ktorá má pomôcť pri rozpamätaní; pacient to môže\nodmietnuť; v procese si zamestnanec v oboch prípadoch vyžiada kontaktné údaje na\ndotknuté osoby, ktoré pacient nie je povinný poskytnúť (môže ich poskytnutie odmietnuť);\nzamestnanec úradu verejného zdravotníctva telefonicky následne kontaktuje osoby, ktoré\nboli takto pacientom identifikované ako ohrozené, a to používajúc ním poskytnuté údaje.\nRiešenie B: Spustenie aplikácie, ktorá slúži na informovanie obyvateľstva a sebamonitorovanie počas domácej karantény.\nRiešenie C: Úrad verejného zdravotníctva si vyžiada od telekomunikačných\noperátorov identifikačné a čiastočné lokalizačné údaje osôb, ktoré za určité obdobie (napr.\nposledných 14 dní) pricestovali z konkrétnej krajiny, aby ich mohol priamo kontaktovať.\n74. Na základe poskytnutých informácií nedochádza v prípade riešenia B\nk používaniu lokalizačných údajov od telekomunikačných operátorov. Z pohľadu\nprejedávanej veci je preto toto technické riešenie irelevantné. Aj ochrana osobných údajov\nje tu preto primárne v inom režime, a síce podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov.\nTo isté platí aj o použití telefónnych čísel získaných od pozitívne testovaných pacientov\nv prípade riešenia A. Lokalizačné údaje od telekomunikačných operátorov sa budú rôznym\nspôsobom využívať len v prípade riešení A a C. Zatiaľ čo riešenie A je v tejto podobe len\nplánované, riešenie C bolo takto aplikované jedenkrát (body 67 a 68 odôvodnenia tohto\nuznesenia).\n\n27\n\n75. Podľa vyjadrenia vlády riešenie A spočíva v tom, že zamestnancovi úradu\nverejného zdravotníctva „bude pridelený bezvýznamový identifikátor, tzv. multipass.\nNa základe multipassu nebude možné vidieť v tzv. clevermap, mapovom podklade\ntechnického riešenia, ktorý slúži i na modelovanie šírenia ochorenia COVID-19, mená ani\ntelefónne čísla infikovaného ani jeho sociálne kontakty počas inkubačnej doby ochorenia\nCOVID-19. Trasovanie je založené na identifikácii lokality a časového okna, počas ktorého\nsa v danej lokalite infikovaný nachádzal. Presnosť lokalizácie je obmedzená na maximálnu\nvzdialenosť 100 metrov a minimálne časové okno je 10 minút, tzn. nie je identifikovaný\npresný čas.“. Podľa vyjadrenia vlády je takto možné pomôcť odhaliť až trojnásobok\nkontaktov oproti bežnému rozhovoru.\n76. Riešenie A môže byť subsumovateľné pod § 63 ods. 18 písm. b) zákona\no elektronických komunikáciách, ak cieľom sprístupnenia osobnej pohybovej mapy je\nidentifikácia ďalších osôb, ktoré sú v ohrození, a je nevyhnutné ich vyrozumieť o určitom\nopatrení vydanom úradom verejného zdravotníctva, ktoré sa ich týka (napr. povinnosť\ndomácej karantény alebo informačná povinnosť). Avšak vzhľadom na to, že vláda\nakcentuje, že pohybová mapa je poskytnutá len na základe súhlasu dotknutej osoby, nie je\nzrejmé, prečo by sa úrad verejného zdravotníctva musel spoliehať na prístup\nk telekomunikačnému\n\ntajomstvu\n\npodľa\n\n§\n\n63\n\nods.\n\n19\n\nzákona\n\no elektronických\n\nkomunikáciách. Ak úrad verejného zdravotníctva pracuje s údajmi so súhlasom pozitívne\ntestovaného pacienta na zobrazení jeho pohybovej mapy za posledné dni (s anonymizáciou\nostatných údajov), je možné na sprístupnenie telekomunikačného tajomstva použiť aj\nustanovenie § 63 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách. Takýto súhlas však musí\nspĺňať požiadavky vyplývajúce z práva Európskej únie [odôvodnenie č. 17, čl. 2 písm. f)\na č. 5 ods. 1 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách; pozri aj C-673/17,\nPlanet49 GmbH, ECLI:EU:C:2019:801, bod 44 a nasl.]. Ak bolo účelom § 63 ods. 18 písm.\nb) alebo c) zákona o elektronických komunikáciách len zabezpečiť silnejší právny základ\nspracúvania údajov pre zamestnanca úradu verejného zdravotníctva vzhľadom na vertikálny\nvzťah so štátnou mocou, nie je potom zrejmé, prečo súhlas dotknutej osoby ako jedna\nz možných záruk úplne v texte absentuje. Hoci je faktické riešenie podľa vyjadrení vlády\n\n28\n\nplánované iba v prípade súhlasu pozitívneho pacienta, ustanovenie § 63 ods. 19 zákona\no elektronických komunikáciách tento súhlas ani len nepredpokladá.\n77. Riešenie C môže taktiež spadať pod § 63 ods. 18 písm. b) zákona\no elektronických komunikáciách, ak má byť účelom doručenie oznámenia osobám, na ktoré\nsa vzťahuje niektoré z opatrení vydané úradom verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)\nv spojení s § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].\nÚdaje sú sprístupnené úradu verejného zdravotníctva na základe jeho žiadosti podľa § 63\nods. 19 zákona o elektronických komunikáciách, a to bez získania súhlasu dotknutých osôb.\nNásledne dochádza k sprístupneniu identifikačných a lokalizačných údajov, resp. ich častí\no skupine osôb.\n78.\n\nÚstavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri abstraktnej kontrole\n\nústavnosti v merite veci bude nutné zohľadniť nielen existujúce zásahy vyplývajúce\nz aktuálnej aplikácie zákonného znenia, ale aj riziká vyplývajúce z jeho budúceho možného\nuplatnenia. Právny predpis preto nemožno v tomto konaní obhájiť tým, že jeho konkrétna\nimplementácia v danom čase nevyužíva v plnom rozsahu vytvorený zákonný rámec.\nÚstavný súd posudzuje nielen existujúci, ale aj potenciálny zásah do práv, ktorý vyplýva\nz výkladu abstraktného znenia právnej úpravy.\n79. V tomto štádium konania je však v prvom rade nevyhnutné zvážiť priame\ndôsledky v podobe účinkov napadnutých ustanovení (pozri body 40 a 41 tohto rozhodnutia),\na to aj v kontexte možného negatívneho dopadu na používanie efektívnych technologických\nprostriedkov pri boji s pandémiou.\n80. Ako už bolo uvedené v úvode, ústavný súd v tomto štádiu priorizoval posúdenie\nurčitosti zákonného rámca a záruk napadnutej právnej úpravy proti zneužitiu, pretože ich\ndodržanie by minimalizovalo dopad na obyvateľstvo, ak by sa aj samotný zber údajov\nukázal neskôr ako protiústavný v samotnom merite veci.\n\n29\n\n81. Ústavný súd už v minulosti judikoval vo vzťahu k lokalizačným a identifikačným\núdajom v kontexte telekomunikačnej prevádzky. Plošný preventívny zber týchto údajov\npredstavuje podľa názoru ústavného súdu (ale aj judikatúry Súdneho dvora) „zvlášť závažný\nzásah“, resp. „závažný zásah“ do práva na ochranu súkromia a osobných údajov (sp. zn.\nPL. ÚS 10/2014, bod 113;\n\nDigital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12,\n\nEU:C:2014:238, bod 39). K zásahu do práva na súkromie a ochranu osobných údajov\ndochádza jednak núteným zberom zo strany telekomunikačných operátorov, ale aj\nnásledným sprístupnením týchto údajov štátnym orgánom. Pre porovnanie, prístup\nk identifikačným údajom týkajúcich sa konkrétnych SIM kariet bez lokalizačných alebo\nprevádzkových informácií nepredstavuje podľa judikatúry takýto „závažný zásah“ (C207/16, Ministerio Fiscal, ECLI:EU:C:2018:788, body 40, 61). Preto aj pri preskúmavaní\nurčitostí zákona a jeho záruk bude nevyhnutné vyžadovať splnenie tých najprísnejších\nkritérií.\nV.4 K ustanoveniu § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách\nV.4.1 Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách\n82. V náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2014 ústavný súd z dôvodu porušenia práva na\nochranu súkromia a osobných údajov plošný preventívny zber takýchto údajov aj v kontexte\nzhodnej judikatúry Súdneho dvora zásadne obmedzil (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, body 120\na 121, rovnako: Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, body 58\na 59; Tele2 Sverige AB, C-203/15 and C-698/15, ECLI:EU:C:2016:970, body 105 a 106).\nNa rozdiel od spomínaného nálezu ide však v prejedávanom prípade o zber podstatne\nužšieho rozsahu údajov, ktoré sú navyše ohraničené dobou trvania mimoriadnej situácie\nalebo núdzového stavu v zdravotníctve, a to v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie.\n83. Z dikcie alebo dôvodovej správy k zákonu nie je zrejmé, pre aký konkrétny účel\nmožno údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách v prípade\núspešnej identifikácie vôbec použiť. Zákon deklaruje len konkrétny verejný záujem\n„ochrany života a zdravia“. Ako presne možno s údajmi podľa tohto ustanovenia naložiť,\nnie je špecifikované a jednoznačne určiteľné, a to ani po zohľadnení obsahu súvisiacej\n30\n\nprávnej úpravy v § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách. Dokonca ani\nvyjadrenia vlády a úradu verejného zdravotníctva sa nezhodujú v tom, ktoré opatrenie má\nmať v danom ustanovení právny základ. Aj kópia žiadosti úradu verejného zdravotníctva\nz 15. apríla 2020, ktorá bola adresovaná telekomunikačným operátorom, pracuje len\nso všeobecným odkazom na „§ 63 ods. 18 až 20“ zákona o elektronických komunikáciách.\nZ vlastného posúdenia ústavného súdu do úvahy teoreticky prichádzajú len dve plánované\nriešenia, ktoré sa týkajú týchto údajov – riešenie A (oznámenie o pozitívnom testovaní\nv okolí) a riešenie C (skupinové oznámenie). V oboch prípadoch sa však v prvom rade\nuplatní skôr § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách, pokiaľ sa\noznámenie vzťahuje na konkrétne opatrenie úradu verejného zdravotníctva. Podľa daného\nustanovenia možno pre účely takéhoto oznámenia „identifikovať“ ich príjemcu. Až keby\ntakéto opatrenie chýbalo, zjavne by malo ísť o prípad podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona\no elektronických komunikáciách. Lenže popri tom možno dané ustanovenie rovnako využiť\naj na množstvo iných účelov ako napríklad „vynucovanie“ dodržiavania povinnej alebo\ndobrovoľnej karantény, odhaľovanie trestných alebo správnych deliktov či skúmanie\ntrendov nákazy. Z ústavnoprávneho hľadiska si použitie údajov pre tieto rôzne potreby\nvyžaduje zásadne odlišné posúdenie.\n84. Už v minulosti ústavný súd judikoval (napr. PL. ÚS 19/09, bod 57), že\nneústavnosť zákonov môže spočívať rovnako aj vo vágnosti noriem. Základom tejto\npožiadavky je, aby adresáti právnych noriem vedeli posúdiť, ako sú obmedzené ich práva\na aké to má pre nich následky (pozri Európsky súd pre ľudské práva Leander proti Švédsku\n[1987] č. 9248/81, bod 50; Margareta and Roger Andersson proti Švédsku [1992]\nč. 12963/87, bod 75). Zákon obmedzujúci základné práva musí byť dostatočne konkrétny,\naby jeho aplikácia bola predvídateľná. Problematické obmedzenie práv sa nemôže skrývať\npod lepšie znejúce alebo nič nehovoriace abstraktné znenie. Právo musí poskytovať\njednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv, a preto musí dostatočne jasne\nv pojmoch poskytovať občanovi náležitú indikáciu okolností a podmienok, za akých je\nverejná autorita zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie. Ústavný súd preto\nv minulosti vyhlásil za protiústavné aj také ustanovenia, ktoré síce boli schopné\nústavnoprávne výkladu, no boli príliš vágne (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 134). Ide\n\n31\n\no nedostatok spočívajúci v neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy\ntým, že požaduje od konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého\nverejného záujmu na obmedzení základného práva alebo slobody (sp. zn. PL. ÚS 10/2014,\nbod 134). Pripustenie vysokej neurčitosti právnej normy by obmedzilo aj reálnu kontrolu\nsúladu ustanovenia zákona s ústavou, a tým znemožnilo ústavnému súdu vykonávať svoju\nkontrolnú funkciu [porovnaj doktrínu „Determinierungsgebot“ v rakúskom ústavnom práve\n(Philipp Mörth, Das Legalitätsprinzip: Gesetzesvorbehalt und Determinierungsgebot im\nösterreichischen\n\nRecht\n\n(Juristische\n\nSchriftenreihe,\n\nBand\n\n279,\n\n2020)\n\nalebo\n\n„Bestimmtheitsgebot“ v nemeckom ústavnom práve (Hans Jarass a Bodo Pieroth,\nGrundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland: Kommentar, 15. Auflage, 2018, s. 556)].\nAk je riziko spojené s obmedzením základného práva vysoké, požiadavka na určitosť\nprávnej úpravy je o to vyššia (porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 134). Platí priama\númera, čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to precíznejší musí byť pri\nformulovaní svojich zámerov, a naopak (obdobne Spolkový ústavný súd Nemecka\nv spojených veciach sp. zn. 2 BvL 9/08, 2 BvL 10/08, 2 BvL 11/08, 2 BvL 12/08, bod 102).\nPreto neobstoja ani argumenty o „rámcovosti“ zákona (pozri aj body 94 až 96 odôvodnenia\ntohto uznesenia).\n85. Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách\na ich následné použitie je nastavené tak široko, že ho možno použiť takmer bez obmedzení\npre akýmkoľvek účel v kontexte pandémie. Ustanovenie je totiž formulované ako akási\ngenerálna klauzula pre rôzne spôsoby použitia v praxi. Vzhľadom na závažnosť zásahu\ndo práva na súkromie a ochranu osobných údajov takýto typ neurčitej formulácie\nv demokratickej spoločnosti nemožno pripustiť. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel,\nže sú dané dôvody na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických\nkomunikáciách (výrok č. 4 tohto uznesenia).\n\n32\n\nV.4.2 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. c) zákona\no elektronických komunikáciách\n86. Podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách môže štátna\nmoc získať údaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách\ndo svojej dispozície (stanoveným postupom a v stanovenom čase). V predmetných\nustanoveniach však takmer úplne absentujú viaceré ďalšie záruky, ktoré ústavný súd, ako aj\nSúdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyžadujú, a síce:\n(i)\n\nsubsidiarita používania získaných údajov (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 122;\nDigital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 62, 63),\n\n(ii)\n\njasné vymedzenie účelu použitia daných údajov (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod\n134 a 136, Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238,\nbod 61),\n\n(iii)\n\nkvalitný dohľad zo strany súdu alebo iných nezávislých inštitúcií (sp. zn.\nPL. ÚS 10/2014, body 136 a 137, Digital Rights Ireland Ltd, C-293/12 a C594/12, EU:C:2014:238, bod 62),\n\n(iv)\n\nzabezpečenie mimoriadne vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti (sp. zn.\nPL. ÚS 10/2014, bod 124),\n\n(v)\n\nčasovo podmienené zničenie údajov (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 136),\na zároveň\n\n(vi)\n\nvyrozumenie dotknutých osôb (sp. zn. PL. ÚS 10/2014, bod 136).\n\n87. Ustanovenie § 63 ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách neobsahuje\ntakéto dostatočné záruky proti zneužitiu údajov. Likvidáciu údajov možno z § 63 ods. 20\nzákona o elektronických komunikáciách vyčítať len nepriamo, aj to bez vymedzenia\npresného postupu a kontroly. Zákon neupravuje žiadny osobitný dohľad nad prístupom\nk údajom, nevyžaduje subsidiaritu, možnosť verejnej kontroly, neposkytuje záruky pre\nbezpečnosť údajov alebo možnosť dotknutých osôb sa brániť. Účel prístupu k údajom\nmožno nepriamo vyčítať len pri § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických\n\n33\n\nkomunikáciách – identifikácia osoby pre účely oznámenia opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva. Časovo je síce prístup k údajom obmedzený najmä rámcom mimoriadneho\na núdzového stavu, avšak žiadnym spôsobom nezohľadňuje kritérium nevyhnutnosti podľa\nepidemiologických kritérií (napr. dĺžka inkubačnej doby a pod.). Vyjadrenia vlády síce\nprezentujú určité opatrenia vo svojich plánoch (napr. zničenie trasovacích údajov\ndo 24 hodín) a kópia žiadosti úradu verejného zdravotníctva z 15. apríla 2020 ukazuje, že\núdaje pre riešenie C sú dožadované prostredníctvom mailovej komunikácie s využitím\nasymetrického šifrovania, žiadne takéto záruky však zo zákona nevyplývajú.\n88. Rovnako ako pri určitosti zákona (pozri bod 84 tohto rozhodnutia), aj tu platí\npriama úmera. Čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to silnejšie záruky\nmusí poskytnúť pri ochrane práv pred ich možným zneužitím. Preto aj pri formulovaní\nzáruk v prípade „zvlášť závažného zásahu“ do práva na súkromie a práva na ochranu\nosobných údajov je nevyhnutné vyžadovať splnenie tých najprísnejších kritérií.\n89. Subsidiarita používania získaných údajov znamená, že údaje sa majú získať\nz citlivejších zdrojov (akým telekomunikačné tajomstvo nepochybne je), len ak ich\nnemožno získať z menej citlivých zdrojov. Subsidiarita je plne zlučiteľná aj so sankčnou\núlohou štátnych orgánov. Trestný poriadok napríklad subsidiaritu vyslovuje v § 116 ods. 1,\nkeď uvádza, že príkaz na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke môže sudca\nvydať len „ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie\niným spôsobom podstatne sťažené“ [podobne aj § 63 ods. 7 a 8 písm. e) zákona\no elektronických komunikáciách]. Zároveň subsidiarita vyžaduje, aby si štátny orgán žiadal\nrozsahom a časovo len tie informácie, ktoré na základe epidemiologických informácií sú\nnevyhnutné (napr. zohľadniť faktory ako inkubačnú dobu alebo spôsob šírenia).\n90. Ak údaje možno vzhľadom na povahu opatrenia získať priamo od dotknutej\nosoby, ich spracovanie na základe jej súhlasu by malo byť pravidlom. To nevylučuje, že\nv odôvodnených prípadoch súhlas nebude nutné žiadať (napr. ak to vylučuje povaha úkonu).\nZískanie súhlasu posilňuje legitimitu a primeranosť akéhokoľvek spracúvania osobných\núdajov, keďže sa odvíja od dôvery jednotlivca v pohnútky a správanie orgánu verejnej\n\n34\n\nmoci. Predovšetkým vo vertikálnych vzťahoch však treba upozorniť, že ak by bol súhlas\nzískaný pod hrozbou negatívneho dôsledku, nemožno hovoriť o jeho dobrovoľnosti.\n91. Jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov znamená, že údaje musia byť\npoužité na vopred stanovený účel, ktorý musí byť vymedzený v zákone. Účel je v tomto\nvýzname užším pojmom ako pojem „cieľ“ uvádzaný v čl. 13 ods. 4 ústavy. Znamená, že\nzákon musí presne vymedziť konkrétny dôvod použitia údajov, napríklad či lokalizačné\núdaje bude vyžadovať pre jednoduché informovanie obyvateľstva, vynucovania domácej\nkarantény alebo prípadné stíhanie vymedzených trestnoprávnych či administratívnych\ndeliktov. Jasné vymedzenie účelu umožňuje ústavnému súdu aj riadne preskúmať\nprimeranosť právnej úpravy.\n92. Kvalitný nezávislý dohľad znamená, že musí existovať nezávislá inštitúcia, ktorá\ndokáže vopred odfiltrovať alebo následne korigovať prípadné nedodržiavanie rozsahu\na účelu právnej normy. Spravidla je touto inštitúciou súd (pozri napr. § 116 Trestného\nporiadku a § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách). Takouto inštitúciou však\nmôže byť aj Národná rada Slovenskej republiky (§ 61 ods. 13 zákona o elektronických\nkomunikáciách). V kontexte napádanej právnej úpravy napríklad z vyjadrenia úradu pre\nreguláciu vyplýva, že v prípade porušenia predmetných ustanovení nemožno dnes uložiť\nžiadnu sankciu. Kvalitný nezávislý dohľad nemožno vykonávať bez dostatočného udelenia\noprávnení a nástrojov kontroly. S nezávislým dohľadom súvisí aj potreba transparentnosti,\nktorá umožňuje verejnú kontrolu nakladania s osobnými údajmi. Bez toho, aby bolo nutné\nohroziť telekomunikačné tajomstvo, sa má verejnosť možnosť oboznámiť s rozsahom\npoužívania prístupu k spracovávaným údajom (napr. štatistické ukazovatele, typy použitia,\nrozsah zabezpečenia a pod.).\n93. Zabezpečenie mimoriadne vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti pomocou\ntechnologických a organizačných opatrení znamená, že čím sú údaje citlivejšie, tým je\npotrebnejšie trvať na kvalitnejších spôsoboch ochrany údajov proti zneužitiu (napr. formou\nasymetrického šifrovania, implementovaním certifikácie v oblasti bezpečnosti, obmedzením\nprístupu k údajom alebo vyškolením zodpovedných osôb). Bezpečnostné záruky pritom\n\n35\n\nmusia byť upravené osobitne a zodpovedať najnovším vysokým štandardom používaným\nv odborných kruhoch (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka\nVorratsdatenspeicherung, sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08, 1 BvR 586/08, body 224\na 225).\n94. Časová podmienenosť zničenia znamená, že ak pominuli dôvody na spracúvanie\núdajov, musia byť zneškodnené (vymazané). Táto podmienka je vyjadrením toho, že tak,\nako sa subsidiarita vzťahuje na vyžiadanie údajov, uplatňuje sa na aj ich následné\nspracúvanie. Ak teda odpadne dôvod na ich spracúvanie v danej kvalite, štátna moc musí\nriziko zneužitia minimalizovať tým, že nepotrebné údaje čím skôr znehodnotí alebo úplne\nodstráni (zničí).\n95. Požiadavka vyrozumenia dotknutých osôb znamená, že pokiaľ je to možné, je\nnutné o rozsahu a spôsobe použitia údajov upovedomiť dotknutú osobu, a to hoci aj\ndodatočne. Je vyjadrením požiadavky na prístup k súdu a efektívnej súdnej ochrane.\nVyrozumenie tejto osobe dáva možnosť prípadne sa brániť proti použitiu svojich osobných\núdajov. Trestný poriadok napríklad pozná túto možnosť v § 116 ods. 4, pričom na následné\npreskúmanie stanovuje presné lehoty.\n96. Uvedené záruky vyplývajú v kontexte lokalizačných a identifikačných údajov\nz judikatúry ústavného súdu a Súdneho dvora k čl. 15 smernice o súkromí v elektronických\nkomunikáciách. Aplikujú sa preto, že na „výstupe“ (t. j. pri odovzdaní údajov\ntelekomunikačnými operátormi do rúk štátnej moci) stále ide o údaje spadajúce pod rozsah\npôsobnosti tejto smernice. Po odovzdaní údajov štátnej moci sa aplikujú na ich spracovanie\npožiadavky ďalšieho aktu Európskej únie, a to všeobecného nariadenia o ochrane údajov\n(GDPR).\n97. Špeciálne je preto potrebné poukázať na ustanovenia čl. 23 ods. 2 GDPR\nv prípade, ak dochádza k obmedzeniu niektorého z práv alebo zásad spracúvania osobných\núdajov (napríklad informačných povinností podľa čl. 14 GDPR, porovnaj C-201/14, Bara\n\n36\n\nand Others, ECLI:EU:C:2015:638, bod 40 a nasl.). Podľa čl. 23 ods. 2 GDPR právo\nEurópskej únie vyžaduje osobitné záruky:\n„Konkrétne musí každé legislatívne opatrenie uvedené v odseku 1 obsahovať\nosobitné ustanovenia, ktoré v relevantných prípadoch upravujú aspoň: a) účely spracúvania\nalebo kategórie spracúvania; b) kategórie osobných údajov; c) rozsah zavedených\nobmedzení; d) záruky zabraňujúce zneužitiu údajov alebo nezákonnému prístupu či\nprenosu; e) určenie prevádzkovateľa alebo kategórií prevádzkovateľov; f) doby\nuchovávania a uplatniteľné záruky, pričom sa zohľadní povaha, rozsah a účely spracúvania\nalebo kategórie spracúvania; g) riziká pre práva a slobody dotknutých osôb a h) práva\ndotknutých osôb na informovanie o obmedzení, pokiaľ tým nie je ohrozený účel\nobmedzenia.“\n98. Tieto požiadavky práva Európskej únie vo veľkej miere doplňujú požiadavky na\nzáruky uvedené v bode 86 tohto rozhodnutia. Navyše, nemožno zabúdať aj na dodržiavanie\nostatných ustanovení GDPR vrátane zásad spracovania údajov, ale aj osobitných povinností,\nako napríklad posúdenie dopadov podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) GDPR.\n99. V tomto kontexte je nutné reagovať na námietku národnej rady, ktorá vo svojom\nvyjadrení uvádza, že „absencia záruk, ktoré bránia zneužitiu údajov elektronickej\nkomunikácie získaných, resp. poskytnutých Úradu verejného zdravotníctva v súvislosti\ns bojom proti pandémii COVID-19 by mohla byť dôvodom protiústavnosti, avšak nie\nsamotného zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších\npredpisov, ale právnych predpisov na jeho vykonanie“. Inými slovami, podľa národnej rady\nhoci napadnuté ustanovenia možno neobsahujú dostatočné záruky, zákon by nemal byť\nprotiústavný, pretože tie budú predmetom vykonávacích predpisov. Tento názor národnej\nrady ústavný súd odmieta.\n100. Z čl. 13 ods. 2 ústavy jednoznačne vyplýva, že medze základných práv a slobôd\nmožno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len „zákonom“. Ak by sme pripustili,\nže záruky proti zneužitiu môžu byť obsiahnuté v podzákonnom predpise, stratili by zmysel,\nkeďže by ich zákonodarca vôbec jednotlivcom do budúcna negarantoval. Výkonná moc by\n\n37\n\nmohla takéto záruky kedykoľvek zmeniť alebo odstrániť. Záruky proti zneužitiu práv nie sú\nakýmsi odľahčením zásahov do práv, ale podmienkou ich ústavného akceptovania vôbec.\n101. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu (sp. zn. PL. ÚS 7/96), vláda\nnemôže nariadením predurčiť medze základných práv a slobôd. Ústavné splnomocnenie\npodľa čl. 120 ods. 1 ústavy nedovoľuje vláde osobitne obmedziť práva upravené v druhej\nhlave ústavy. Podľa nálezu sp. zn. PL. ÚS 12/01 všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré\nnie sú upravené priamo v ústave, musia byť upravené zákonom. Vyplýva to najmä\nz demokratického charakteru tvorby práva a poňatia princípu deľby moci medzi\nzákonodarnou a výkonnou mocou v Slovenskej republike. Súčasne sa tým chráni\njednotlivec pred ľubovôľou výkonnej moci. Do sféry výkonnej moci patria predovšetkým\nveci, ktoré zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich\npriamo neupravil. Ide predovšetkým o veci nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda\no veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti hlavne technického\nči vysoko expertného charakteru a pod. V žiadnom prípade však nemôže ísť o podmienky\nakceptovateľnosti zásahu do základných práv. Ako ústavný súd zdôraznil aj vo svojom\nrozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/2014 (bod 134), len zákonodarca je ústavne legitimovaný\nna to, aby na základe svojho uváženia pri rešpektovaní princípu proporcionality priznal\nstanoveniu určitej povinnosti prednosť aprobovaného verejného záujmu pred základným\nprávom. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy sa uplatňuje výhrada zákona (nemožnosť delegovať\nobmedzovanie základných práv na exekutívu), ktorá je zároveň vyjadrením výhrady\nparlamentu (porovnaj „Parlamentsvorbehalt“\n\nv nemeckom\n\nústavnom\n\npráve,\n\nnapr.\n\nrozhodnutie sp. zn. 2 BvR 2302/11 a 1279/12). Zákon preto nemôže splnomocniť orgán\nvýkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných\npráv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd len\nzákonodarnému zboru. Ústavný súd už judikoval, že splnomocnenie v zákone pre vydanie\nvšeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky\ndotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto by ani\nvšeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho\nustanovenia zákona nebol vydaný v súlade s ústavou (sp. zn. PL. ÚS 8/94, s. 5).\n\n38\n\n102. Ako už bolo uvedené, zber identifikačných a lokalizačných údajov podľa § 63\nods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách je príliš neurčitý. Prístup k nim\npodľa § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách navyše ohrozuje právo na\nsúkromie a právo na ochranu osobných údajov jednotlivcov, pretože neposkytuje dostatočné\nzákonné záruky proti ich zneužitiu. Ústavný súd na základe už uvedeného uzavrel, že sú\ndané dôvody na pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na\núdaje podľa § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách (výrok č. 5 tohto\nuznesenia).\nV.5 K ustanoveniu § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách\nV.5.1 Zber údajov podľa § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách\n103. Na rozdiel od § 63 ods. 18 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách\nznie účel ustanovenia podľa § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách\npodstatne určitejšie. Telekomunikační operátori spracúvajú podľa neho údaje „na účel\nidentifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu\nverejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia“. Je teda\nzrejmé, že účelom ustanovenia je oznámiť jednotlivcom určité opatrenie orgánu verejnej\nmoci. Takúto identifikáciu a následne oznámenie dokážu vykonať už telekomunikační\noperátori u seba na základe všeobecnej požiadavky, ktorú dostanú zo strany orgánov\nverejnej moci (napr. notifikovať všetky osoby v určitej oblasti alebo všetky osoby, ktoré sa\npohybovali určitým spôsobom). Potvrdzuje to aj jedno z vyjadrení telekomunikačných\noperátorov, hoci žiadne z vyjadrení štátnych orgánov takéto použitie neavizuje. Ustanovenie\n§ 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách preto spĺňa podmienku\nurčitosti (výrok č. 3 tohto uznesenia).\nV.5.2 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. b) zákona\no elektronických komunikáciách\n104. Na základe výkladu § 63 ods. 19 zákona o elektronických komunikáciách môže\nfunkciu identifikácie a oznámenia vykonať jednak telekomunikačný operátor alebo štátna\n\n39\n\nmoc. Štátna moc však musí najprv požiadať o údaje zbierané podľa § 63 ods. 18 ods. b)\nzákona o elektronických komunikáciách telekomunikačných operátorov. Tým dôjde\nk odhaleniu identity osôb voči štátnej moci, ako aj ku kumulácii údajov. Na tomto princípe\nje založené riešenie C, pri ktorom sú telefonické kontakty konkretizovanej skupiny osôb\nvyžiadané na účely telefonického kontaktovania zo strany úradu verejného zdravotníctva.\nVzhľadom na to, že aj podľa vyjadrení telekomunikačných operátorov ide pri § 63 ods. 18\npísm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách o zber tých istých údajov, je potrebné\nuplatniť rovnaké požiadavky na záruky proti zneužitiu, ktoré boli obsiahle uvedené\nv bodoch 86 až 101 tohto uznesenia. Tie však, ako to už bolo vysvetlené, absentujú. Preto\nbude nevyhnutné nateraz obmedziť výklad tohto ustanovenia tak, aby až do vykonania\nnápravy neumožňoval priamy prístup štátnej moci k dotknutým údajom.\n105. Z rovnakých dôvodov preto ústavný súd považuje za potrebné pozastaviť\núčinnosť § 63 ods. 19 a 20 zákona o elektronických komunikáciách aj vo vzťahu k § 63\nods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách. Ustanovenie § 63 ods. 18 písm. b)\nzákona o elektronických komunikáciách je preto potrebné za tejto situácie ústavne\nkonformne vykladať tak, že štátna moc nemôže priamo žiadať o údaje podľa tohto\nustanovenia skôr, než prijme všetky záruky podľa bodov 86 až 101 tohto uznesenia.\n106. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že pre identifikáciu a doručenie oznámenia\njednotlivcom nie je bezpodmienečne nevyhnutné, aby údaje podľa § 63 ods. 18 písm. b)\nzákona o elektronických komunikáciách do svojej dispozície získal orgán verejnej moci.\nTelekomunikační operátori dokážu takúto identifikáciu príjemcov správ a komunikáciu\n(oznámenie osobitných opatrení úradu verejného zdravotníctva) vykonať pre štátnu moc\nv rámci svojej súčinnosti. Pozastavenie účinnosti § 63 ods. 19 a 20 vo vzťahu k § 63 ods. 18\npísm. b) preto neznamená, že by takúto identifikáciu a oznámenie nemohli vykonať nateraz\npriamo telekomunikační operátori na základe žiadosti úradu verejného zdravotníctva. Údaje\nlen nemožno sprístupniť štátnej moci, pokiaľ na jej strane neexistujú dostatočné záruky\nproti zneužitiu. Aj cieľ riešenia C preto možno realizovať, hoci v pozmenenej forme.\nZamestnanci úradu verejného zdravotníctva môžu po pozastavení účinnosti formulovať\n\n40\n\nnaďalej iba všeobecné žiadosti. Ich implementácia musí byť prenechaná telekomunikačným\noperátorom, pokiaľ nebudú prijaté záruky formou legislatívnych opatrení.\n107. Prístup k údajom v režime § 63 ods. 18 písm. b) podľa § 63 ods. 19 a 20 zákona\no elektronických komunikáciách ohrozuje právo na súkromie a právo na ochranu osobných\núdajov jednotlivcov, pretože neposkytuje dostatočné zákonné záruky proti ich zneužitiu.\nÚstavný súd na základe uvedeného preto uzavrel, že sú dané dôvody na pozastavenie\núčinnosti § 63 ods. 19 a 20 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na údaje podľa § 63 ods. 18\npísm. b) zákona o elektronických komunikáciách (výrok č. 5 tohto uznesenia). Preto bude\nnateraz nutné § 63 ods. 18 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách vykladať tak,\nže štátna moc nemôže priamo žiadať o vydanie údajov podľa tohto ustanovenia skôr, než\nprijme všetky záruky podľa bodov 86 až 101 tohto uznesenia.\nV.5.3 Prístup k údajom podľa § 63 ods. 19 a 20 v spojení s § 63 ods. 18 písm. a) zákona\no elektronických komunikáciách\n108. Navrhovatelia vo svojom návrhu nenapadli zber údajov podľa § 63 ods. 18\npísm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Zároveň však napadli § 63 ods. 19 a 20\nako celok, a teda aj ako sa tieto vzťahujú na prístup k údajom zbieraných podľa § 63 ods. 18\npísm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Treba pripomenúť, že v prípade tohto\nustanovenia ide o údaje „v anonymizovanej podobe“, ktoré sa majú použiť „na štatistické\núčely potrebné na predchádzanie, prevenciu a modelovanie vývoja ohrozenia života\na zdravia“. Ústavný súd vychádza z toho, že pojem v „anonymizovanej podobe“ má byť\nvykladaný v súlade so všeobecným nariadením o ochrane údajov (GDPR). A teda, že ide\no údaje, ktoré sa nevzťahujú na identifikovanú alebo identifikovateľnú fyzickú osobu, a teda\núdaje, ktoré sa stali anonymnými takým spôsobom, že dotknutá osoba nie je alebo už nie je\nidentifikovateľná (pozri odôvodnenie č. 26 GDPR). Bez nutnosti nateraz skúmať, či takéto\núdaje spadajú pod ratione materiae použitých referenčných noriem (najmä čl. 16, 19 a 22\nústavy), je zrejmé, že vo vzťahu k týmto údajom nemôže ísť o „zvlášť závažný zásah“ alebo\nakokoľvek intenzívny zásah do ochrany súkromia jednotlivca (pozri bod 81 tohto\nuznesenia). Z tohto dôvodu preto ústavný súd v súlade s myšlienkou priamej úmery\ns rizikom (pozri body 84 a 88 tohto uznesenia) nevidí bezprostredné ohrozenie základných\n41\n\npráv v tom, ak by sa nateraz zber a spracúvanie týchto anonymných údajov štátnou mocou\nrealizovali aj bez osobitných záruk. Z tohto dôvodu ústavný súd účinnosť § 63 ods. 19 a 20\nzákona o elektronických komunikáciách vo vzťahu k týmto údajom [§ 63 ods. 18 písm. a)]\nnepozastavil (výrok č. 6 tohto uznesenia).\nV.6 Záver k návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení zákona o elektronických\nkomunikáciách\n109. V závere ústavný súd konštatuje, že pozastavil účinnosť tých ustanovení zákona\no elektronických komunikáciách, kde absentovala ich nevyhnutná určitosť alebo sa\nkumulovala s absenciou nevyhnutných ľudsko-právnych záruk. Záruky, ktoré je nutné\nkumulatívne v legislatívnom procese doplniť, sú obšírne vysvetlené v bodoch 86 až 101\ntohto uznesenia.\n110. Vo vzťahu k riešeniu A ústavný súd pripomína, že obmedzená telefonická\nasistencia pri odhaľovaní osobnej pohybovej mapy je naďalej možná podľa § 63 ods. 3\nzákona o elektronických komunikáciách za následného dodržania všeobecného právneho\nrámca na ochranu osobných údajov. Podmienkou však je, že je naozaj realizovaná na\nzáklade súhlasu a plnej dobrovoľnosti zo strany dotknutých osôb bez negatívnych dopadov\nv prípade odmietnutia (ako to deklaruje vyjadrenie vlády). Ani toto technické riešenie preto\nnie je po pozastavení účinnosti predmetných ustanovení zákona o elektronických\nkomunikáciách týmto uznesením znemožnené.\n111. Napokon, výrok o pozastavení účinnosti § 63 ods. 19 a 20 zákona\no elektronických komunikáciách sa vzťahuje len na prístup úradu verejného zdravotníctva\nk údajom podľa § 63 ods. 18 písm. b) a c) zákona o elektronických komunikáciách, a nie na\nprístup k údajom podľa § 63 ods. 18 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách.\nPrístup k týmto údajom preto nie je týmto výrokom žiadnym spôsobom obmedzený.\n112. Ústavný súd nestojí mimo demokratický ústavný systém a spoločnosť (porov.\nPL. ÚS 13/2012, bod 98), a tak vedomý si deľby moci a svojich ústavných povinností\n\n42\n\nnemôže neuviesť, že pri rozhodovaní o tejto časti návrhu a pri jeho odôvodňovaní mal na\nmysli, že pre mocenské autority bolo nepochybne právne aj technicky náročné vo všeobecne\nznámych časových súvislostiach prijať špecifickú úpravu týkajúcu sa mobilnej komunikácie\na ochrany súkromia a osobných údajov. Bez toho, aby ústavný súd ustupoval z role\nochrancu ľudských slobôd a ústavnosti, obšírne formuluje v predmetnej veci svoje\npredbežné právne názory s cieľom byť čo najviac nápomocný v tejto zložitej situácii, aby\ntým realizoval zásadu ústavnej spolupráce ústavných orgánov (I. ÚS 7/96, PL. ÚS 16/95\na PL. ÚS 8/08). V prípade tohto rozhodnutia pritom stále ide o rozhodovanie o pozastavení\núčinnosti.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich\nčastí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom\nustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné.\nPodľa § 83 zákona o ústavnom súde uznesenie ústavného súdu\no pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho\nčasti alebo niektorého jeho ustanovenia a uznesenie o zrušení\npozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho\nčasti alebo niektorého jeho ustanovenia je právoplatné\na všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke zákonov.\n\nV Košiciach 13. mája 2020\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n43", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "osobné údaje-ochrana osobných údajov", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarný proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu zdravia", "Národná rada Slovenskej republiky", "poslanec, poslanecký mandát", "demokratický štát", "rokovací poriadok", "právny predpis-platnosť", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarný proces", "parlamentarizmus", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarca", "legalita", "právny štát"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 115/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1937f9f-629e-4dd7-b803-21253d5e8500"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:53250026-d984-4fb7-a514-75c1454c04a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/08 z 6. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53250026-d984-4fb7-a514-75c1454c04a4"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/02 z 4. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39a7b8e6-afcd-4cf6-a875-3a35e7ab8f1d"}, {"guid": "ussr:596c762a-4b7f-4953-96c2-0b552e9b65a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 88/01 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:596c762a-4b7f-4953-96c2-0b552e9b65a2"}, {"guid": "ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e2f75a-553e-427c-bb22-409e47b17935"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:17f2e1ec-bd4b-4fc2-9475-f59b4ad10759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. 7. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-07-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:12f277a7-98bb-4299-b50e-1d63ffe88815", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2026 z 24. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2"}, {"guid": "ussr:0556eb38-7de3-4d8c-80a1-1ed9a77dc871", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2024 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.1.2024.1"}, {"guid": "ussr:7c776cf0-2aad-48bc-af51-5293747fa35e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2"}, {"guid": "ussr:88485671-308f-48f9-a429-e49dfa02611b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88485671-308f-48f9-a429-e49dfa02611b"}, {"guid": "ussr:843c093b-bc24-4166-bab3-601ee14bfac5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2025", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:843c093b-bc24-4166-bab3-601ee14bfac5"}, {"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1"}, {"guid": "ussr:a4a0f634-7616-4cc2-bd8e-d4bb2e49a24f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2023 z 28. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.20.2023.1"}, {"guid": "ussr:c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1"}, {"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:8f4ca48e-f93b-4daf-b97e-6cbba5a5e21a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f4ca48e-f93b-4daf-b97e-6cbba5a5e21a"}, {"guid": "ussr:b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2019 z 10. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1"}, {"guid": "ussr:b76d25bd-6e54-46a6-bf92-a2146a821db5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.10.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 z 13. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.10.2021.1"}, {"guid": "ussr:e6e2c43a-de79-4f1c-8ffe-4097dc2036c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 26. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.1"}, {"guid": "ussr:0bda1a00-dcaa-4084-9166-9e3da418de57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 31. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.3"}, {"guid": "ussr:0b9eb070-33a2-44a3-b12b-3d4ba443dfc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 z 14. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-14", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2"}, {"guid": "85e1d0a7-85dc-4eb0-978e-734d1f3b93cb:26b37113-94bc-4719-8730-84fe88453bf5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200616.1", "spisova_znacka": "1Svk/24/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/24/2024 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200616.1"}, {"guid": "2ab7df17-d0b5-41df-8243-1719d0a04c3a:6bb8ab77-c23b-4332-93ab-d9763eecb8f0", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1017201081.2", "spisova_znacka": "2Usam/1/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Usam/1/2020 z 21. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1017201081.2"}, {"guid": "5f31eb88-7009-442a-9088-4997a60cee44:660eca49-0ef9-475c-9fd6-a746945df487", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1016201560.1", "spisova_znacka": "2Usam/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Usam/2/2020 z 27. 1. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1016201560.1"}, {"guid": "279c4b75-49d9-4edb-8579-1fd54b348bf2:ce99c16a-21ea-4ab3-8d6b-7b687591ba65", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200616.1", "spisova_znacka": "ZA-32S/17/2022", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-32S/17/2022 z 17. 7. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-07-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200616.1"}]}