{"guid": "ussr:96ee8a79-ae69-44b4-94ea-1441871e0acc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.9.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 9/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 9/2020 z 28. 4. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. IV. ÚS 9/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.9.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/96ee8a79-ae69-44b4-94ea-1441871e0acc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.9.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.9.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.9.2020.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 9/2020-62\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti\n,\n,\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených advokátkou\n, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie\n\nich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom\npod sp. zn. 6 C 57/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 18 Co 75/2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n,\n\na\n\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu\nBardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 57/2009 p o r u š e n é b o l i .\n\n2.\n\n,\n\na\n\np r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré\nj e im Okresný súd Bardejov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý nahradiť\na\n\n,\n\ntrovy konania v sume 785,74 € (slovom\n\nsedemstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne\n, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nStav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. IV. ÚS 9/2020-25 zo 16. januára 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n,\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľky“), vo veci\n\nnamietaného porušenia základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu\nBardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 57/2009 (ďalej\naj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len\n2\n\n„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 75/2019 (ďalej aj „napadnuté konanie\nkrajského súdu“).\nII.\nVymedzenie postupu okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach\na sťažnostná argumentácia\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky ako žalobkyne spolu\ns inými žalobcami si žalobou uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia\na konanie v tejto veci je okresným súdom vedené pod sp. zn. 6 C 57/2009. Na okresnom\nsúde prebieha od roku 1999 konanie pod sp. zn. 7 C 369/1999, od roku 2001 konanie\npod sp. zn. 3 C 343/2001. Okresný súd na pojednávaní 10. marca 2004 spojil konania\nvedené pod sp. zn. 7 C 369/1999 a sp. zn. 3 C 343/2001 na spoločné konanie, ktoré sa ďalej\nviedlo pod sp. zn. 7 C 369/1999. Neskôr došlo v súdnom konaní k zmene spisovej značky\nzo sp. zn. 7 C 369/1999 na sp. zn. 6 C 57/2009.\n3. Napadnuté konanie prebieha nepretržite 20 rokov, nebolo nikdy prerušené\na je jedným z najdlhšie prebiehajúcich civilných konaní v Slovenskej republike. Uvedené\nkonanie predstavuje zlyhanie spravodlivosti a zlyhanie právneho štátu. V napadnutom\nkonaní je prítomné obdobie súvislej dva a polročnej bezdôvodnej nečinnosti a tiež\nminimálne 12 období nečinnosti okresného súdu. Podstata 20-ročnej extrémnej dĺžky\nnapadnutého konania popri nečinnosti okresného súdu spočíva aj v jeho nesústredenej\na neefektívnej činnosti.\n4. Sťažovateľky argumentujú, že okresný súd v procese znaleckého dokazovania\nnepostupoval v súlade so zákonom, pretože dôsledne nezisťoval možnosti súdneho znalca\nvykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote.\n5. Sťažovateľky uvádzajú, že pri 20-ročnej reštančnej veci je rozumné výrazne\nsprísňovať požiadavky a očakávania na činnosť orgánu verejnej moci. Orgán verejnej moci\nsi zároveň má byť vedomý týchto okolností, a preto by mal organizovať plnenie svojich\n3\n\nzákonných povinností čo najefektívnejšie. Z tohto pohľadu okresný súd aj po vydaní\nrozsudku 29. novembra 2018 konal so zbytočnými prieťahmi, keď bol pri jednoduchých\nprocesných úkonoch podľa § 374 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) nečinný dva mesiace. Okrem uvedeného boli\nsťažovateľky už v čase podania žalôb starobnými dôchodkyňami, preto aj v zmysle kritérií\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) mal okresný súd postupovať\ns osobitnou rýchlosťou.\n6. Predmetom napadnutého konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie\nnehnuteľnosti bez právneho dôvodu žalovaným\n\n(ďalej len\n\n„žalovaný“), nejde o skutkovo alebo právne zložitú vec. Uvedená problematika predstavuje\nštandardnú agendu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.\n7. Sťažovateľky uvádzajú, že v priebehu napadnutého konania sa správali aktívne,\ndoručili dostatočné množstvo dôkazov, ktoré okresný súd vykonal, proti sťažovateľkám\nnebolo uplatnené žiadne poriadkové opatrenie, na výzvy okresného súdu reagovali\nv určených lehotách. Sťažovateľky opakovane žiadali okresný súd o plynulý priebeh\nkonania, už podaním z 10. júla 2001 urgovali nariadenie pojednávania, upozorňovali\nna reštančnosť veci a nesprávne a neefektívne vedenie konania. Sťažovateľky opakovane\npodali sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“).\n8. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti podrobne vymedzujú postup okresného súdu –\nobdobia nečinnosti, prípadne situácie, keď konal neefektívne a nesústredene.\n9. V konaní sp. zn. 7 C 369/1999 sťažovateľky podali návrh na oslobodenie\nod súdnych poplatkov v máji 1999. Po vysporiadaní sa s vyhlásením zákonnej sudkyne\no zaujatosti a pridelení veci novému zákonnému sudcovi okresný súd rozhodoval o návrhu\nna oslobodenie od súdnych poplatkov deväť mesiacov, hoci nežiadal o doplnenie návrhu;\n- v čase od októbra 1999 do júna 2000 bol okresný súd bezdôvodne nečinný;\n4\n\n- okresný súd uznesením zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku,\nsťažovateľky zaplatili súdny poplatok v lehote na podanie odvolania, čo uviedli\nv podanom odvolaní. Okresný súd disponoval údajom o zložení súdneho poplatku\nuž 13. decembra 2000, uznesenie o zastavení konania zrušil až 27. marca 2001, t. j. po viac\nako troch mesiacoch;\n- zákonná sudkyňa okresného súdu bola v čase od 1. apríla 2001 do 30. júna 2001\nna stáži na krajskom súde;\n- žalovaný navrhol okresnému súdu prerušiť konanie – s odkazom na rozhodnutie\nkrajského súdu sp. zn. 4 Co 465/1999 týkajúce sa povolenia obnovy konania. Predmetné\nuznesenie zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V čase\nrozhodovania o návrhu žalovaného na prerušenie konania bolo zrejmé, že krajský súd\nviazaný právnym názorom najvyššieho súdu zamietne návrh na povolenie obnovy konania.\nNapriek tomu okresný súd uznesením z 12. decembra 2001 prerušil konanie\ndo právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 187/1998\n(vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 465/1999). Proti uzneseniu o prerušení konania\npodali sťažovateľky odvolanie, ktorému krajský súd vyhovel a uznesenie okresného súdu\nzrušil. Okresný súd napokon 24. septembra 2002 návrh na prerušenie konania zamietol.\nOkresný súd nesprávnym rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania „vyvolal procesné\nprocedúry, ktoré trvali celkovo 10 za sebou idúcich kalendárnych mesiacov.“;\n- okresný súd bol nečinný v období od októbra 2002 do novembra 2003,\nt. j. 11 za sebou idúcich mesiacov, a od júna 2004 do 21. decembra 2004, t. j. 6 za sebou\nidúcich mesiacov.\n10. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 343/2001 okresný súd po zistení,\nže sťažovateľky zaplatili súdny poplatok 17. júna 2002, dal pokyn na ďalší postup v konaní\naž 13. februára 2003, t. j. po ôsmich mesiacoch. Dňa 14. februára 2003 okresný súd doručil\nžalobu žalovanému na vyjadrenie a až do 6. novembra 2003 žiaden ďalší úkon nevykonal,\na pritom pojednávanie nariadil až po štyroch mesiacoch.\n\n5\n\n11. V konaní sp. zn. 7 C 369/1999 žalovaný doručil 4. apríla 2006 podanie\na do 18. novembra 2008 okresný súd nevykonal žiaden úkon, teda bol bezdôvodne nečinný\n29 mesiacov. Predmetné konanie prebiehalo od roku 1999, teda už v roku 2004 ho bolo\nmožné považovať za reštančné konanie. Uvedené obdobie nečinnosti svojím rozsahom\na dôsledkami predstavuje odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Následne došlo\nk spojeniu vecí sp. zn. 3 C 343/2001 a sp. zn. 7 C 369/1999 na spoločné konanie, ktoré sa\nneskôr viedlo pod sp. zn. 6 C 57/2009.\n12. Okresný súd vydal uznesenie z 28. januára 2009, po nadobudnutí právoplatnosti\nurčil ďalší postup až 14. augusta 2009 a termín pojednávania bol nariadený\naž na 7. december 2009, t. j. deväť mesiacov od právoplatnosti uznesenia z 28. januára 2009\n– v konaní trvajúcom v uvedenom čase viac ako 10 rokov nie je podľa sťažovateliek takáto\nintenzita procesných úkonov v súlade s označenými právami;\n- na pojednávaní 7. decembra 2009 žalovaný navrhol vykonanie znaleckého\ndokazovania. Dňa 28. januára 2010 žalovaný zložil preddavok na trovy dôkazu\na 29. januára 2010 doručil otázky pre súdneho znalca. Okresný súd ustanovil súdneho\nznalca až uznesením z 3. augusta 2010, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch;\n- meritórne rozhodnutie okresného súdu krajský súd zrušil a vec vrátil\n25. septembra 2015 okresnému súdu, ktorý ďalší procesný úkon vykonal 30. marca 2016,\nt. j. po viac ako šiestich mesiacoch;\n- znalecký posudok bol doručený 4. decembra 2017, teda znalecké dokazovanie\ntrvalo sedem mesiacov a došlo k predlžovaniu lehôt. Okresný súd navyše v uznesení\nz 8. marca 2017 nesprávne určil žalované obdobie, preto nesprávne stanovil úlohu súdneho\nznalca, a preto bolo potrebné doplniť znalecké dokazovanie. Z judikatúry ústavného súdu\n(napr. I. ÚS 100/02, IV. ÚS 239/03) vyplýva, že „za temporálnu stránku znaleckého\ndokazovania zodpovedá všeobecný súd.“. Okresný súd mal zistiť, či súdny znalec môže\nvykonať znalecký úkon v požadovanej lehote;\n- okresný súd nepostupoval pri vykonávaní procesných úkonov v odvolacom konaní\ndostatočne rýchlo, jednoduché procesné úkony podľa § 374 ods. 1 CSP vykonával viac\nako dva mesiace, a to v 20 rokov trvajúcom konaní.\n\n6\n\n13. V odvolacom konaní sp. zn. 18 Co 75/2019 krajský súd od podania odvolaní\nnevykonal ani po roku «žiaden meritórny úkon.\n... je výrazný rozdiel ak Odvolaciemu súdu napadne vec, ktorá trvá celkovo 1 rok\na je rozdiel keď Odvolaciemu súdu napadne vec, ktorá trvá o „19 rokov dlhšie.“\n... Odvolací súd nekoná efektívne so zreteľom nastolenie právnej istoty strán sporu,\na to aj napriek tomu, že celková dĺžka súdneho konania predstavuje extrémnych 20 rokov.».\n14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo Sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa článku 48 ods. 2 Ústavy... a právo Sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej\nlehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bardejov v konaní\nvedenom pod sp. zn.: 6 C 57/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn.: 18 Co 75/2019 porušené bolo.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Prešove aby\nv konaní vedenom pod sp. zn.: 18 Co 75/2019 konal bez zbytočných prieťahov.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani\nfinančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani\nfinančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi pani\nfinančné zadosťučinenie 15 000 EUR... ktoré sa uhradí do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom úhradu trov konania,\nktoré sa uhradia na účet právneho zástupcu Sťažovateľov, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n15. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky\nodôvodňujú „najmä právnou neistotou, ktorá trvá nepretržite 20 rokov. Vzhľadom\n7\n\nna extrémnu dĺžku a intenzitu právnej neistoty došlo ku spôsobeniu psychickej ujmy\nSťažovateľom.\nSťažovatelia vnímajú tento stav ako veľkú krivdu, keďže sa ani po toľkých rokoch –\ndvoch desaťročiach od podania Žalôb nevedia domôcť spravodlivosti a doposiaľ sa\nnedosiahla spravodlivá ochrana práv Sťažovateľov...“.\n16. Sťažovateľky sú počas celého konania zaťažované potrebou konzultácií\ns právnym zástupcom a napadnuté konanie predstavuje „zjavne absolútne neprimeranú\nzáťaž, námahu a stres trvajúce 20 rokov.\nTaktiež aj neustále predlžovanie stavu právnej neistoty sa Sťažovateľom javí\nako prejav odmietnutia výkonu spravodlivosti.\nSťažovatelia priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňujú aj veľkou frustráciou\na nedôverou voči fungovaniu právnemu štátu a voči neúčinnosti spravodlivosti.\nNavyše Sťažovateľka pani\n\nvníma ako psychickú ujmu aj to,\n\nže sa ďalší pôvodný žalobcovia – jej sestra a brat nedožili vymoženia práva. Táto\nskutočnosť je pre Sťažovateľku pani\n\no to viac citlivá, keďže jej\n\nrodine na priebehu a meritórnom rozhodnutí v súdnom konaní záležalo a ďalší pôvodní\nžalobcovia ( jej sestra a brat ) považovali neustále odďaľovanie skončenia konania za veľkú\nkrivdu.\nObdobnú psychickú ujmu utrpela aj Sťažovateľka pani\n\n, ktorá\n\nje vdovou po jednom z pôvodných žalobcov.“.\nIII.\nVyjadrenia odporcov a replika sťažovateliek\n17. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka\nokresného súdu, pričom k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie zákonného sudcu.\nV prípise sp. zn. 1 SprO 203/2020 z 13. februára 2020 vo veľkej časti uviedla argumentáciu,\nktorá je uvedená aj vo vyjadrení zákonného sudcu. Stručne uviedla priebeh napadnutého\nkonania so zameraním sa na rozsudky okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu\nako odvolacieho súdu. Predsedníčka okresného súdu poukázala na skutkovú zložitosť veci,\n8\n\nna potrebu vykonať opakované znalecké dokazovanie a na rozsiahlosť spisového materiálu.\nPoukázala na jednotlivé procesné úkony sťažovateliek (opakované námietky zaujatosti proti\nsudcovi odvolacieho súdu, návrhy na odročenie pojednávaní, návrhy na prerušenie konania\na na prikázanie veci inému súdu), ktoré podľa jej názoru prispeli k celkovej dĺžke\nnapadnutého konania. Poukázala tiež na to, že sťažovateľky nepodali sťažnosť na prieťahy\nv konaní podľa zákona o súdoch. V prípise tiež uviedla, že príčinou celkovej dĺžky\nnapadnutého konania je enormná zaťaženosť sudcov okresného súdu a tiež personálne\nzmeny na okresnom súde, keď v „posledných 7 rokov z výkonu odišlo 12 sudcov (starobný\ndôchodok, prerušenie výkonu funkcie sudcu, vzdanie sa funkcie sudcu, preloženie na iný súd\nvrátane na súd vyššieho stupňa, nástup na materskú dovolenku), avšak na Okresný súd\nBardejov prišlo do výkonu len 6 sudcov) a takto sa nevybavené veci po odchodzích sudcoch\nneustále prerozdeľovali medzi sudcov vo výkone, ktorým sa tým navyšovali počty\nnevybavených vecí... pričom sa im neustále navyšoval aj nový nápad.“. Predsedníčka\nokresného súdu napokon uviedla, že v čase podania ústavnej sťažnosti okresný súd\nuž vo veci meritórne rozhodol. Aktuálne je predmetná vec právoplatne skončená,\nkeď meritórne rozhodol aj krajský súd. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd\nnevyslovil porušenie označených práv a nepriznal primerané finančné zadosťučinenie.\n18. Zákonný sudca okresného súdu JUDr. Milan Majerník, PhD., vo svojom\nvyjadrení z 3. februára 2020 uviedol, že sťažovateľky, resp. aj pôvodní žalobcovia sa\nžalobou doručenou 13. mája 1999 domáhali proti žalovanému vydania bezdôvodného\nobohatenia na tom základe, že rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 36/1992-116\nz 25. februára 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. mája 1997, okresný súd určil,\nže do dedičstva po nebohom\n\na do dedičstva po nebohej\n\npatrí nehnuteľnosť – vila\n\nu každého v podiele jednej polovice.\n\nŽalovaný špecifikovanú nehnuteľnosť užíval od právoplatnosti rozsudku okresného súdu\nz 25. februára 1997 bez právneho titulu. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn.\n7 C 369/1999, predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie\nod 14. mája 1997 do 30. apríla 1999. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 343/2001\nsťažovateľky, resp. ich právni predchodcovia žiadali vydať bezdôvodné obohatenie\nza obdobie od 1. mája 1999 do 30. apríla 2000. Okresný súd tieto konania spojil\n9\n\nna pojednávaní 10. marca 2004 a konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 7 C 369/1999.\nNa základe čiastočného späťvzatia žaloby okresný súd v časti zaplatenia úrokov\nz omeškania prevyšujúcich sadzbu nad 17,6 % ročne konanie zastavil a v prevyšujúcej časti\nvec vylúčil na samostatné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 6 C 57/2009.\n19. Zákonný sudca následne uviedol podrobný prehľad napadnutého konania. Z tohto\nprehľadu predovšetkým vyplýva, že okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom\nz 23. marca 2012. Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky, resp. pôvodní žalobcovia\nodvolanie. Krajský súd uznesením z 28. novembra 2013 vrátil vec okresnému súdu\nna rozhodnutie o celom predmete konania, pričom mu určil lehotu 30 dní od vrátenia spisu.\nOkresný súd následne rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 15. januára 2014. Po opätovnom\nvrátení veci krajskému súdu tento rozhodol uznesením zo 14. septembra 2015 tak,\nže zrušil rozsudok okresného súdu z 23. marca 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom\nz 15. januára 2014 a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol rozsudkom\nz 29. novembra 2018. Všetky strany sporu podali proti tomuto rozsudku odvolania,\nktoré boli doručené okresnému súdu 28. januára 2019, 4. februára 2019 a 6. februára 2019.\nSúdny spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaniach bol odoslaný krajskému súdu\n12. júna 2019. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2019 tak, že v časti\npotvrdil rozsudok okresného súdu a zmenil výrok o trovách konania tak, že sťažovateľkám\npriznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok okresného súdu\nv spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2020.\n20. Z prehľadu napadnutého konania tiež vyplýva, že okresný súd viackrát\nnariaďoval znalecké dokazovanie. Okresný súd uznesením z 3. augusta 2010 ustanovil\nsúdneho znalca Ing. Milana Benka, ktorý doručil okresnému súdu znalecký posudok\n17. februára 2011. „Vzhľadom na námietky k znaleckému posudku“ ustanovil okresný súd\nuznesením z 19. mája 2011 znaleckú organizáciu na vypracovanie kontrolného znaleckého\nposudku. Znalecká organizácia vo vyjadrení z 15. septembra 2011 uviedla, že znalecký\nposudok bol vypracovaný správne a kontrolný znalecký posudok by bol zbytočný. Na tomto\nzáklade okresný súd uznesením z 28. septembra 2011 odvolal znaleckú organizáciu\nz konania. Uznesením z 8. marca 2017, „riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu“,\n10\n\nokresný súd ustanovil súdneho znalca na podanie odborného vyjadrenia. Súdny znalec\npredložil odborné vyjadrenie okresnému súdu 4. decembra 2017. Následne strany sporu\nžiadali vypočuť súdneho znalca na pojednávaní 29. januára 2018.\n21. Zákonný sudca poukázal na to, že do funkcie sudcu bol vymenovaný\n9. februára 2016 s tým, že mu týmto dňom bolo pridelených 430 spisov v civilnej agende\na 50 spisov v trestnej agende. Išlo o prerozdelené veci iných sudcov okresného súdu,\nz ktorých mnohé boli reštančné, pričom vo väčšine reštančných vecí išlo o skutkovo\na právne náročné veci. Poukázal na to, že predsedu okresného súdu opakovane upozorňoval\nna možné ohrozenie plynulosti konania. V aktuálne prerokúvanej veci išlo o rozsiahly\na komplikovaný\n\nspisový\n\nmateriál\n\ns\n\nkomplikovaným\n\nznaleckým\n\ndokazovaním,\n\nčo vyžadovalo dlhší čas na jeho naštudovanie.\n22. Zákonný sudca považoval za relevantné, že okresný súd vo veci rozhodol\n29. novembra 2018, t. j. v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateliek už nemohol\nžiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého konania, prípadne\nprieťahy v ňom, keďže predmetná vec bola od 12. júna 2019 predložená krajskému súdu\nna rozhodnutie o odvolaniach. Poukázal tiež na to, že v obdobnej veci jednej\nzo sťažovateliek\n\n– ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 152/2019-19\n\nz 11. decembra 2019 jej ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nUvedené konanie ústavného súdu sa týkalo rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 131/2003\nzo 17. januára 2019 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 35/2019\nz 28. mája 2019. Predmetom týchto konaní tiež bolo vydanie bezdôvodného obohatenia\nna obdobnom skutkovom a právnom základe, len sa týkalo iného obdobia. Je zrejmé,\nže sťažovateľky mali vedomosť o rozsudku okresného súdu v tejto veci.\n23. Zákonný sudca považoval za relevantné zdôrazniť postup sťažovateliek,\nresp. ich zástupcov, ktorý vykazuje „znaky výrazných obštrukcií.“. V tomto smere poukázal\nna opakované žiadosti o odročenie pojednávaní deň pred pojednávaním (18. decembra 2011\no 22.43 h pred pojednávaním 19. decembra 2011, 10. januára 2012 o 20.47 h\npred pojednávaním 11. januára 2012, 23. marca 2012 o 1.07 h pred pojednávaním\n11\n\n23. marca 2012, a to napriek „vedomosti o prekážkach v dostatočnom predstihu pred\npojednávaniami...“). Zákonný sudca osobitne poukázal tiež na „významný obštrukčný\npostup pred pojednávaním a rozhodnutím súdu dňa 29. 11. 2018...“. V tomto smere\nz prehľadu napadnutého konania vyplýva, že 28. novembra 2018\n\nspolu\n\ns právnou zástupkyňou sťažovateliek oznámili okresnému súdu, že 28. novembra 2018\nadvokátka\n\nvypovedala sťažovateľke\n\nplnú moc\n\nna zastupovanie v konaní, pričom toho istého dňa splnomocnila na svoje zastupovanie\nv konaní\n\n. Tento splnomocnený zástupca zároveň požiadal\n\no odročenie pojednávania s odôvodnením, že nemal priestor na prípravu na pojednávanie.\nZákonný sudca pritom uviedol, že\n\nbol osobne prítomný na pojednávaní\n\n27. apríla 2018 a opakovane bol splnomocnený právnou zástupkyňou sťažovateliek\nna nahliadanie do spisu. Od roku 2011 právna zástupkyňa sťažovateliek a následne\naj splnomocnený zástupca žiadali o odročenie všetkých nariadených pojednávaní\ns výnimkou pojednávaní nariadených na 9. september 2016 a 27. apríl 2018, právna\nzástupkyňa dávala návrh na predĺženie lehoty na vyjadrenie z 26. novembra 2018, návrh\nna odročenie pojednávania 26. novembra 2018, opakovane žiadala o vyhotovovanie kópií\nsúdneho spisu – ich transformáciu do elektronickej podoby v čase uskutočňovania úkonov\nokresného súdu pri doručovaní odvolaní a vyjadrení k odvolaniam.\n24. Zákonný sudca napokon poukázal na ďalšiu procesnú aktivitu pôvodných\nžalobcov, t. j. sčasti aj sťažovateliek – nedôvodne vznesená námietka zaujatosti člena senátu\nodvolacieho súdu, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením z 15. novembra 2012, ďalšia\nnedôvodne podaná námietka zaujatosti člena senátu odvolacieho súdu, o ktorej rozhodol\nnajvyšší súd uznesením z 15. mája 2013, nedôvodne podaný návrh na prikázanie veci inému\nsúdu, žiadosť o prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, žiadosť\no prerušenie konania do 26. augusta 2014, návrh na ďalšie znalecké dokazovanie\npredložený okresnému súdu zástupcami sťažovateliek 28. novembra 2018 a tiež preberanie\nzásielok zástupcami sťažovateliek v posledný deň lehoty, resp. uplynutie odbernej lehoty\na pod.\n\n12\n\n25. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila aj\npredsedníčka krajského súdu, ktorá k svojmu vyjadreniu pripojila aj stanovisko\npredsedníčky senátu krajského súdu. V prípise sp. zn. Spr 48/2020 zo 7. februára 2020\npredsedníčka krajského súdu uviedla, že predmetná vec bola doručená krajskému súdu\n12. júna 2019. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2019. Súdny spis\ns písomným vyhotovením rozsudku vrátil okresnému súdu 14. januára 2020. Od doručenia\nveci po rozhodnutie vo veci uplynulo šesť mesiacov, preto bol rozsudok vydaný\nv primeranej lehote. Predsedníčka krajského súdu považovala za relevantné, že súdny spis\nbol rozsiahly, rozsudok krajského súdu je zažurnalizovaný pod číslom listu 709 a nasl.\nUvedený čas bol potrebný aj na to, aby sa senát krajského súdu vysporiadal so všetkými\nodvolacími námietkami. Celkové trvanie napadnutého odvolacieho konania nie je podľa\npredsedníčky krajského súdu prieťahom v súdnom konaní, ktorý by mal za následok\nporušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to, že vo veci bolo už\nprávoplatne rozhodnuté, prípadný pozitívny nález ústavného súdu už nemôže naplniť\n„preventívnu funkciu pred zásahom do základných práv či proti ich porušovaniu.“.\nPredsedníčka krajského súdu považovala za relevantné, že sťažovateľky doručili\n6. novembra 2019 krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch.\nTúto sťažnosť vybavila predsedníčka okresného súdu prípisom z 20. decembra 2019. Keďže\nv čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateľkám neuplynula lehota na vybavenie ich\nsťažnosti na prieťahy v konaní, javí sa byť ich ústavná sťažnosť nielen zjavne\nneopodstatnená, ale aj neprípustná.\n26. Predsedníčka senátu krajského súdu v liste z 29. januára 2020 uviedla, že ústavnú\nsťažnosť sťažovateliek nepovažuje vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého odvolacieho\nkonania za opodstatnenú: „Rozsudok v predmetnej veci bol vydaný v primeranej lehote...\npráve s ohľadom na dovtedajšiu dĺžku konania.“\n27. Sťažovateľky vo svojom stanovisku z 19. marca 2020 k vyjadreniam okresného\nsúdu a krajského súdu uviedli, že odporcami uvádzané skutočnosti sú „eklektické\na účelové“. Podľa sťažovateliek najmarkantnejšou namietanou skutočnosťou je extrémne\nraritná 20-ročná dĺžka napadnutého konania, v rámci Slovenskej republiky ide nepochybne\n13\n\no jedno z najdlhšie trvajúcich súdnych konaní. Uvedená skutočnosť predstavuje porušenie\noznačených práv a má za dôsledok aj odopretie spravodlivosti. Vzhľadom na túto okolnosť\nnebolo potrebné, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a judikatúry ESĽP, podávať\nsťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch. Podľa sťažovateliek odporcami\nuvádzané skutočnosti sú bez právnej relevancie. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp.\nzn. IV. ÚS 152/2019, ústavná sťažnosť bola podaná po vyhlásení meritórneho rozhodnutia\nodvolacieho súdu a pred nadobudnutím jeho právoplatnosti. V aktuálne prerokúvanej veci\nsťažovateľky podali ústavnú sťažnosť pred rozhodnutím odvolacieho súdu, preto nejde\no totožnú situáciu.\n28. Obrana okresného súdu týkajúca sa personálnej neobsadenosti okresného súdu\nsudcami alebo veľkým počtom pridelených vecí je prima facie nedôvodná. Z judikatúry\nústavného súdu a ESĽP vyplýva, že takúto obranu nemožno akceptovať a ospravedlniť\nporušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov.\nNeobstojí ani argument okresného súdu, podľa ktorého na nečinnosť okresného súdu\nneupozorňovali, resp. nesignalizovali existenciu zbytočných prieťahov tak, aby dali\nokresnému súdu šancu na nápravu. V tomto smere sťažovateľky poukazujú na viaceré\npodania, v ktorých urgovali nariadenie pojednávania, na reštančnosť veci upozorňovali\nopakovane vo svojich ústnych prednesoch na pojednávaniach, namietali neefektívny postup\nokresného súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania a napokon podali aj sťažnosť\nna prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch.\n29. Neobstojí ani námietka okresného súdu, že ide o skutkovo a právne zložitú vec.\nPredmetom napadnutého konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie bežnej\nnehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Takýto predmet tvorí bežnú súčasť rozhodovacej\nagendy všeobecných súdov. Akceptovanie obrany okresného súdu by viedlo k tomu,\n«že každá druhá vec, ktorá napadne na všeobecné súdy má byť automaticky považovaná\nza „komplikovanú“, či „náročnú“, čo je samozrejme neprijateľné.». Z judikatúry ústavného\nsúdu navyše vyplýva, že takúto dĺžku napadnutého konania nemožno ospravedlniť žiadnou\nzložitosťou veci. Znalecké dokazovanie po vrátení veci krajským súdom taktiež nemožno\npovažovať za komplikované. Súdny znalec mal odpovedať na dve otázky – mal určiť,\n14\n\nči je možné obvyklé nájomné kvalitatívne rozlíšiť, a určiť predpokladanú obvyklú hodnotu\nnájmu v danom čase a na danom mieste za užívanie predmetnej nehnuteľnosti.\nPodľa sťažovateliek takúto úlohu pre súdneho znalca v danom odbore je potrebné\npovažovať za „obvyklé zadanie.“.\n30. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu a správania sťažovateliek\nako strán sporu, je potrebné uviesť, že okresný súd sa nijakým spôsobom ani nesnaží\nospravedlniť svoje obdobia úplnej nečinnosti v napadnutom konaní, ktoré v celkovom súčte\npredstavujú sedem rokov a tri mesiace, t. j. takmer tretinu celkovej dĺžky napadnutého\nkonania. Sťažovateľka\n\nza celé trvanie napadnutého konania zmenila\n\nzástupcu raz, tento procesný postup preto nemožno považovať za atypický, prípadne\nza obštrukčný. Potreba prípravy na kvalifikované zastúpenie je tiež obvyklou skutočnosťou,\npričom neposkytnutie tohto času nemožno ospravedlniť tým, že nový zástupca bol poverený\nprevziať časti spisového materiálu, prípadne sa zúčastnil jedného pojednávania. Napokon je\nrelevantné, že pojednávanie 29. novembra 2018 nebolo odročené, preto vymedzená\nprocesná aktivita jednej zo sťažovateliek nemohla viesť k spomaleniu napadnutého konania.\nK predĺženiu napadnutého konania došlo, naopak, nesprávne zadanými otázkami\npre súdneho znalca, nebolo správne určené sledované obdobie, za ktoré sa malo vydať\nbezdôvodné obohatenie.\n31. Pokiaľ ide o návrhy na odročovanie pojednávaní – viaceré z predmetných\npojednávaní sa napriek návrhom sťažovateliek uskutočnili, viaceré sa neuskutočnili\nz dôvodu práceneschopnosti sudcu, resp. z dôvodu procesnej hospodárnosti, napr.\npri predĺžení lehoty súdnemu znalcovi na vypracovanie doplnenia k odbornému vyjadreniu.\nPojednávanie nariadené na 25. apríl 2016 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu\nžalovaného odôvodnenú jeho práceneschopnosťou. Podobnú žiadosť právneho zástupcu\nsťažovateliek pred pojednávaním 29. novembra 2018 pritom okresný súd neakceptoval.\nNávrhy na predĺženie lehoty podávali sťažovateľky z dôvodu práceneschopnosti právnej\nzástupkyne a aj z dôvodu, že okresný súd v rozpore s prechodnými ustanoveniami aplikoval\n§ 470 ods. 2 CSP týkajúci sa koncentračnej zásady.\n\n15\n\n32. Sťažovateľky poukazujú aj na to, že okresný súd im v rámci svojej obrany vytýka\nzákonom dovolenú aktivitu (preberanie zásielok v posledný deň lehoty) alebo aktivitu, ktorá\nje realizáciou procesného práva strany (vyhotovovanie kópií zo súdneho spisu).\nPodľa sťažovateliek súdny spis nebol vedený podľa príslušných právnych predpisov,\nnapr. „pri Odvolaní Žalovaného kompletne absentovala jeho preskúmateľnosť podľa\nust. § 386 CSP, čo Sťažovatelia vyhodnotili ako neplnenie pracovných úloh zamestnancom\nPrvostupňového súdu...“. Sťažovateľky argumentujú, že ich procesný postup bol účelný,\npredstavoval formu kontroly súdneho konania a smeroval k tomu, aby sa predišlo\nnapr. rekonštrukcii spisu.\n33. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu týkajúcu sa prvého odvolacieho konania,\nsťažovateľky považujú za relevantné, že okresný súd prvým rozsudkom rozhodol v rozpore\nso závermi dvoch súdnych znalcov – Ing. Milana Benka a znaleckej organizácie, pričom\nv dôsledku „tohto justičného excesu však došlo ku odvolaciemu konaniu, čím sa konanie\npredĺžilo.“. Žiadosti o prerušenie odvolacieho konania neboli krajským súdom akceptované,\npreto nemohli spôsobiť spomalenie konania. Opakované námietky zaujatosti proti členovi\nsenátu krajského súdu vychádzali z dôvodného podozrenia, že tento sudca je zaujatý.\nNamietaný sudca priznal, že sa pozná s právnym zástupcom žalovaného a tyká si s ním.\nIšlo pritom o osobu staršiu o 15 rokov pochádzajúcu z iného mesta, „pričom namietaný\nsudca nijako dôveryhodne nevysvetlil za akých okolností si so zástupcom Žalovaného\npotykali. Posledné názory teórie práva sprísňujú objektívny test aj na takéto prípady,\nnakoľko svedčia o vysokom stupni sociálnej interakcie, ktorý sudca nevie vysvetliť,\nresp. nevysvetlí.“. Sťažovateľky preto podali námietky zaujatosti s dobrým úmyslom\na v intenciách objektívneho testu. Podľa sťažovateliek uplatnenie týchto procesných úkonov\n„korešponduje s rozumným usporiadaním procesnoprávnych vzťahov pri stave prítomnosti\nvzájomne si konkurujúcich záujmov.“. O uvedenom svedčí aj to, že sťažovateľky\nv napadnutom konaní už iné námietky zaujatosti nepodali.\n34. Sťažovateľky napokon poukazujú na ďalšie situácie, keď podľa nich okresný súd\npostupoval neefektívne – napr. 12. decembra 2001 prerušil konanie do právoplatného\nskončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 187/1998 napriek tomu,\n16\n\nže sťažovateľky už skôr poukazovali na právne závery najvyššieho súdu vyplývajúce\nz rozsudku sp. zn. M Cdo 11/2001. Uvedené konanie napokon skončilo zamietnutím návrhu\nna obnovu konania v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu v predmetnom rozsudku,\npreto uvedené prerušenie konania bolo prípadom „neproduktívnej činnosti súdu a absolútne\nneúčelného prerušenia konania, ktorý má znaky prísnej účelovosti.“. Obdobne sťažovateľky\nupozornili okresný súd na nesprávny postup pri nariaďovaní znaleckého dokazovania,\nna rozhodnutie v rozpore s dvomi znaleckými posudkami. Relevantné je, že sťažovateľkám\n– na rozdiel od žalovaného – v priebehu napadnutého konania nebolo uložené poriadkové\nopatrenie. Z uvedeného vyplýva, že procesná aktivita sťažovateliek zabránila vzniku ďalších\nzbytočných prieťahov, viedla ku skráteniu napadnutého konania a pôsobila preventívnym\nspôsobom. Sťažovateľky napokon uvádzajú, že obrana okresného súdu a krajského súdu\nnijako nevyvrátila podstatné a kľúčové skutočnosti namietané v ústavnej sťažnosti\na ani ich relevantne neospravedlnila.\n35. Ústavný súd so súhlasom sťažovateliek, okresného súdu a krajského súdu\npodľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,\nkeďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIV.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na ESĽP\n36. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n37. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n17\n\n38. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov.\n39. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n40. Pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k tomuto\nčlánku dohovoru a vychádza tiež zo záveru, že v obsahu práv garantovaných v čl. 48 ods. 2\nústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,\nI. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).\n41. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej\nustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa\nprávna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty\ndochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným\nspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím\nsúdu (IV. ÚS 221/04).\n42. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,\nže nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže\nzapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,\na to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých\npráv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.\n18\n\n43. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým\naj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,\nIV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická\nzložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup\nsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd\nprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam\npre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný\nsúd aj ústavnú sťažnosť sťažovateliek.\n44. Pri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj\nk porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé\nfázy konania (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Bubláková proti Slovenskej republike\nz 15. 2. 2011, Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016, ako aj judikatúru\nústavného súdu, napr. IV. ÚS 81/2019, I. ÚS 103/2019, I. ÚS 282/2019).\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní\n45. Hoci ústavný súd pri formulovaní zásad pre určenie, či konanie prebieha\nv primeranej dobe, vychádza zo zložitosti veci, z vlastného správania sťažovateľa\nči z konania a postupu všeobecného súdu, v určitých prípadoch – najmä keď skúmané súdne\nkonanie trvá extrémne dlho, tieto kritériá nepovažuje vôbec za významné podrobnejšie\nskúmať, pretože žiadne súdne konanie, a to ani skutkovo alebo právne náročnejšie, nesmie\ntrvať v právnom štáte extrémne dlhú dobu, keďže tým zásadným spôsobom trpí\ndôveryhodnosť justície [k tomu porovnaj napr. m. m. I. ÚS 345/2014 (v čase rozhodovania\n19\n\nkonanie trvajúce 17 rokov), I. ÚS 54/2016 (konanie trvajúce približne 9 rokov),\nI. ÚS 57/2016 (konanie trvajúce 10 rokov), I. ÚS 543/2017 (konanie trvajúce takmer\n18 rokov), I. ÚS 611/2017 (konanie trvajúce vyše 12 rokov), I. ÚS 113/2018 (konanie\ntrvajúce 10 rokov), I. ÚS 282/2019 (konanie trvajúce 14 rokov)]. Vzhľadom na celkovú\ndĺžku napadnutého konania (20 rokov a 9 mesiacov) v aktuálne prerokúvanej veci ústavný\nsúd nepovažoval za potrebné podrobnejšie hodnotiť jednotlivé kritériá. Ústavný súd\nv extrémne dlho trvajúcich konaniach netrval ani na podmienke podania sťažnosti\nna prieťahy v konaní, preto aj v aktuálne prerokúvanej veci je bez právneho významu,\nči sťažovateľky túto sťažnosť podali.\n46. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd\nkonštatuje, že rozhodovanie o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti\nbez právneho titulu možno považovať za bežnú súčasť rozhodovania všeobecných súdov\nv civilnej agende. Bol prítomný prvok faktickej zložitosti veci spočívajúci v potrebe\nvykonať znalecké dokazovanie, pričom okresný súd v napadnutom konaní nariadil znalecké\ndokazovanie trikrát. Uvedená skutočnosť však nijako nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku\nnapadnutého konania.\n47. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní\no tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný\nsúd z dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie sťažovateliek, resp. pôvodných\nžalobcov relevantne neprispelo k celkovej dĺžke namietaného konania.\n48. Možno pripustiť, že sťažovateľky, resp. pôvodní žalobcovia aktívnym spôsobom\npristupovali k uplatňovaniu svojich práv v súdnom konaní. Podali viaceré procesné návrhy,\nodvolania, námietky zaujatosti, právna zástupkyňa viackrát žiadala o odročenie\npojednávaní. Napriek argumentácii okresného súdu ústavný súd dospel k záveru,\nže správanie sťažovateliek v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako zjavne účelové\nalebo zjavne obštrukčné. O tomto závere svedčí aj argumentácia sťažovateliek, podľa ktorej\nv celom priebehu napadnutého konania konajúce súdy proti nim neuplatnili poriadkové\n20\n\nopatrenia. V súvislosti s touto procesnou aktivitou sťažovateliek ústavný súd poukazuje\nna svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom\nkonania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša\noprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci\n(III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014, II. ÚS 623/2016).\n49. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní\ndošlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje\nústavný súd predovšetkým na to, že celková dĺžka napadnutého konania bola 20 rokov\na 9 mesiacov, čo je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu z ústavnoprávneho\nhľadiska neakceptovateľné a samo osebe je spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia\nzákladného práva účastníka takého konania (resp. strany sporu) na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jeho práva na prejednanie jeho\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 127/08,\nIV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010, II. ÚS 662/2017).\n50. V napadnutom konaní okresný súd prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom\n23. marca 2012. Súdny spis bol predložený krajskému súdu 25. júna 2012 a krajský súd\nuznesením z 28. novembra 2013 vrátil vec okresnému súdu na rozhodnutie o celom\npredmete konania. Následne okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom 15. januára 2014\na spis opäť predložil krajskému súdu 9. apríla 2014, ktorý následne 14. septembra 2015\nuznesením zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom. Druhýkrát\nrozhodol okresný súd vo veci rozsudkom 29. novembra 2018. Súdny spis predložil\nkrajskému súdu 12. júna 2019 s tým, že krajský súd rozhodol rozsudkom\n16. decembra 2019. Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec bola predložená krajskému\nsúdu celkovo trikrát. Prvé a druhé odvolacie konanie trvalo každé jeden rok a päť mesiacov\na tretie odvolacie konanie trvalo šesť mesiacov. Je potrebné poznamenať, že sťažovateľky\nv priebehu prvého odvolacieho konania uplatnili viaceré procesné úkony (námietky\nzaujatosti, návrh na prerušenie konania, návrh na prikázanie veci inému súdu), o niektorých\nz nich následne rozhodoval najvyšší súd. Celkovo odvolacie konania trvali tri roky a štyri\nmesiace. Z uvedeného vyplýva, že celková dĺžka napadnutého konania bola prevažne\n21\n\nspôsobená postupom okresného súdu. Možno preto konštatovať, že celková dĺžka\nnapadnutého konania svedčí predovšetkým o nesústredenom a neefektívnom postupe\nokresného súdu.\n51. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu vysokým počtom nevybavených,\nresp. pridelených vecí a personálnymi okolnosťami – túto ústavný súd nemôže akceptovať.\nV tomto smere ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné\nprenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí\no to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí,\nv ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,\nnemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie\nspôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03,\nIV. ÚS 35/06, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje\nna vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu\nči konajúceho\n\nsudcu,\n\nnemožno\n\nsystémové\n\nnedostatky\n\nv\n\noblasti\n\nvýkonu\n\nspravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03,\nII. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013, II. ÚS 481/2017).\n52. Neobstojí ani námietka okresného súdu, podľa ktorej ústavný súd v skutkovo\na právne podobnej veci ústavnú sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. IV. ÚS 152/2019-19\nz 11. decembra 2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V aktuálne prerokúvanom\nprípade sťažovateliek bola ústavná sťažnosť doručená ústavnému súdu 2. decembra 2019.\nOkresný súd vo veci rozhodol rozsudkom 29. novembra 2018 a súdny spis odoslal\nkrajskému súdu 12. júna 2019. Krajský súd rozhodol rozsudkom 16. decembra 2019.\nZ uvedeného je zrejmé, že v čase podania ústavnej sťažnosti krajský súd ako odvolací súd\nvo veci ešte nerozhodol, predmetná vec nebola právoplatne skončená, t. j. stav právnej\nneistoty sťažovateliek v čase podania ústavnej sťažnosti stále trval. Vychádzajúc\nz požiadavky posudzovania konania ako celku, a aj vzhľadom na to, že sťažovateľky\nv petite ústavnej sťažnosti namietali porušenie označených práv aj postupom okresného\n22\n\nsúdu v napadnutom konaní, bolo nevyhnutné sa zaoberať aj postupom okresného súdu\nbez ohľadu na to, že v čase podania ústavnej sťažnosti už meritórne rozhodol a súdny spis\nodoslal krajskému súdu.\n53. Pokiaľ ide o vec vedenú pod sp. zn. IV. ÚS 152/2019 – ústavnú sťažnosť podala\nsťažovateľka\n\nosobne 10. júna 2019. V predmetnej veci rozhodol okresný\n\nsúd rozsudkom 17. januára 2019 tak, že v časti vyhovel žalobe sťažovateľky.\nVo vyhovujúcej časti nadobudol rozsudok okresného súdu právoplatnosť 19. februára 2019.\nVo zvyšnej (nevyhovujúcej) časti rozhodoval krajský súd o odvolaní sťažovateľky, pričom\nrozhodol rozsudkom 28. mája 2019. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavnej\nsťažnosti rozhodol okresný súd, ako aj krajský súd. Je zrejmé, že okolnosti aktuálne\nprerokúvanej veci sú odlišné oproti veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 152/2019, a to v otázke\ntrvania právnej neistoty sťažovateliek v čase podania ústavnej sťažnosti. Táto okolnosť\nopodstatňuje odlišné právne posúdenie tejto veci a odlišné rozhodnutie ústavného súdu.\n54. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu\nv napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie ich veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní\n55. Ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti považuje v prvom rade za potrebné\nzdôrazniť, že aj pri rešpektovaní právneho názoru o nevyhnutnosti posudzovania konania\nako celku vyjadreného v časti IV bode 44 tohto nálezu je nevyhnutné zároveň trvať\naj na požiadavke riadneho vymedzenia predmetu konania v petite ústavnej sťažnosti\na na požiadavke viazanosti ústavného súdu petitom ústavnej sťažnosti. V tomto smere je\nrelevantné, že sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti namietali porušenie označených práv\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 75/2019, t. j. v treťom\nodvolacom konaní. Keďže sťažovateľky do petitu ústavnej sťažnosti nezahrnuli aj prvé\n23\n\na druhé odvolacie konanie krajského súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie\nkonanie len vo vzťahu k tretiemu odvolaciemu konaniu, t. j. konaniu vedenému pod sp. zn.\n18 Co 75/2019. Rozsah prijatia ústavnej sťažnosti tvorí predmet konania, teda aj rozsah\nústavného prieskumu vykonaného ústavným súdom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd\nneskúmal postup krajského súdu v prvom a druhom odvolacom konaní.\n56. Z dostupných podkladov vyplýva, že súdny spis s odvolaniami strán bol doručený\nkrajskému súdu 12. júna 2019. Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom\n16. decembra 2019. Súdny spis s písomným vyhotovením rozsudku bol vrátený okresnému\nsúdu 14. januára 2020. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2020.\n57. Z uvedených skutočností vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol\nv priebehu šiestich mesiacov. Celkovo bola predmetná vec na krajskom súde sedem\nmesiacov. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom\nkonaní postupoval efektívne a sústredene, plynulo a bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd\ntakto nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení základného práva\nsťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nkrajského súdu v napadnutom konaní.\nVI.\nZáver\nVI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu\n58. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)\ndospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd na základe tohto posúdenia\nnezistil porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, preto v tejto\nčasti ústavnej sťažnosti sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).\n\n24\n\n59. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo\nnečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,\nvo veci konal.\n60. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateliek, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej\nvety ústavy prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 4 výrokovej\nčasti tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného\nsúdu krajský súd v napadnutom konaní rozhodol a jeho rozsudok nadobudol právoplatnosť,\nčím sa napadnuté konanie okresného súdu a napadnuté konanie krajského súdu právoplatne\nskončili. Z uvedeného dôvodu nebolo možné tomuto návrhu sťažovateliek vyhovieť.\n61. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n62. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha\nprimeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,\na z akých dôvodov sa ho domáha.\n63. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo\nspôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie\nporušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní\nči jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu do základných ústavne zaručených práv\n(slobôd). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej\nprávomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto\nfakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno\ndodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným\npríkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť\nza porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (porovnaj\nnapr. I. ÚS 282/2019).\n25\n\n64. Sťažovateľky sa v ústavnej sťažnosti domáhali priznania primeraného finančného\nzadosťučinenia každá vo výške 15 000 € z dôvodu extrémne dlho trvajúceho obdobia\nprávnej neistoty, psychickej ujmy s tým spojenej a tiež neustálej potreby konzultácií\ns právnou zástupkyňou. Relevantné je, že dvaja z pôvodných žalobcov – sestra a brat\nsťažovateľky\n\nsa nedožili skončenia napadnutého konania.\n\nObdobne sťažovateľka\n\nje vdovou po pôvodnom žalobcovi.\n\n65. V súvislosti s návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nústavný súd konštatuje, že sťažovateľky\n\na\n\nspolu s ďalšími pôvodnými žalobcami v konaní. Sťažovateľka\n\nboli\nsa\n\nstala stranou napadnutého konania v procesnom postavení žalobkyne uznesením okresného\nsúdu z 20. februára 2018, keď okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní v zmysle § 63\nods. 2 CSP s dedičmi po poručiteľovi\n\n, ktorý bol jedným z pôvodných\n\nžalobcov, a to s dcérou poručiteľa\n\na manželkou poručiteľa,\n\nt. j. so sťažovateľkou\nsťažovateľky\n\n. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade\ndošlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii),\n\nteda k zmene doterajšej strany – žalobcu, ktorej základom je univerzálna sukcesia (z titulu\ndedenia). V súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelom pôvodnom žalobcovi\npoukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej „navrhovatelia\nmôžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré\npredchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04, I. ÚS 222/05, II. ÚS 205/06,\nIV. ÚS 432/2012, IV. ÚS 135/2013). Tento právny názor možno aplikovať aj v režime\nCivilného sporového poriadku, preto pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného\nzadosťučinenia sťažovateľke\n\nústavný súd zohľadňoval celé trvanie\n\nnapadnutého konania okresného súdu.\n66. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy\npriznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase jeho\nrozhodovania napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené, zohľadnil tiež\nenormnú a extrémnu celkovú dĺžku napadnutého konania, ktorú je potrebné v prevažnej\nmiere pripočítať na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd však prihliadol aj na predmet\n26\n\nkonania, ktorý sa na jednej strane týka nepriamo vlastníckeho práva sťažovateliek a ochrany\npred užívaním predmetu ich vlastníctva inou osobou bez právneho titulu. Na druhej strane je\nzrejmé, že tejto ochrany – za iné obdobie – sa domáhali sťažovateľky aj v iných súdnych\nkonaniach. Išlo o uplatnenie majetkového nároku, pritom sťažovateľky ani netvrdili a ani\nnepreukazovali, že ich absencia meritórneho rozhodnutia existenčne ohrozuje, zjavne nešlo\no nárok, ktorý by sa bezprostredne týkal napr. nehnuteľnosti, ktorá je jediným a výlučným\nmiestom trvalého bývania sťažovateliek alebo niektorej z nich. Prihliadol aj na opakovanú\npotrebu vykonať znalecké dokazovanie v napadnutom konaní a tiež na to, že procesná\naktivita sťažovateliek, resp. ďalších pôvodných žalobcov prispela k predĺženiu napadnutého\nkonania. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkám priznáva primerané\nfinančné zadosťučinenie každej v sume 7 000 €, ktoré im je okresný súd povinný zaplatiť\nv zmysle § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu sťažovateliek na priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia nad sumu 7 000 € ústavný súd nevyhovel (bod 4 výrokovej časti\nnálezu).\nVI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu\n67. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im\nvznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.\n68. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n69. Ústavný súd priznal sťažovateľkám náhradu trov konania v sume 785,74 €\nv súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 3 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,\nsťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, replika sťažovateliek z 19. marca 2020). Ústavný súd\npri dvoch úkonoch právnej služby vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden\n27\n\núkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11\nods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej\nslužby v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a pri jednom\núkone právnej služby zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby\nza rok 2020 v sume 177 € a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za jeden úkon\nprávnej služby v sume 10,62 €. Výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné\nv súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateliek o 50 % (porovnaj najmä\nI. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,\nIII. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010),\npretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto znížená\nzákladná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby v roku 2019 je vo výške 81,67 €\na za rok 2020 vo výške 88,50 €. Odmena za tri úkony právnej služby predstavuje sumu\n755,52 € (3 × 81,67 € + 3 × 81,67 € + 3 × 88,50 €) a náhrada hotových výdavkov sumu\n30,22 € (2 × 9,80 € + 10,62 €), čo spolu predstavuje sumu 785,74 € (bod 3 výrokovej časti\nnálezu).\n70. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateliek v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti nálezu (§ 135 ods. 1\nzákona o ústavnom súde).\n71. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda\nprávoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným\nsúdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n28", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "bezdôvodné obohatenie", "prieťahy v konaní-extrémne", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "právne nástupníctvo, sukcesia-univerzálna", "nájom a podnájom-zaplatenie nájmu", "prieťahy v konaní-extrémne", "prieťahy v konaní-neefektívny postup", "prieťahy v konaní-nečinnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/57/2009", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ae49a09-9ba6-47e1-88d9-cd22b257c901", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 81/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 81/2019 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.81.2019.1"}, {"guid": "ussr:c4f9ade5-c811-4949-923e-c9728b9987c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.282.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 282/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 282/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.282.2019.1"}, {"guid": "ussr:141652de-81cc-417c-8258-a958b3830a9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.152.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 152/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 152/2019 z 11. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.152.2019.1"}, {"guid": "ussr:b463c28d-5b95-4109-abba-be34fb30493f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.103.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 103/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.103.2019.2"}, {"guid": "ussr:9d31ff73-a9eb-4b85-9ac5-6c2aa0f10936", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.113.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 113/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 113/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.113.2018.1"}, {"guid": "ussr:57a20b5e-2de8-498b-8ca8-6d146d011072", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.611.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 611/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 611/2017 z 18. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-18", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.611.2017.2"}, {"guid": "ussr:c555cd2c-5c4c-4d1f-ba81-5862b904f19f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.543.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 543/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 543/2017 z 12. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.543.2017.1"}, {"guid": "ussr:6a355051-032e-4195-98ff-3906bd776801", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.662.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 662/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 662/2017 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.662.2017.1"}, {"guid": "ussr:3012a9fe-1b4e-4605-8b68-6dfb81acfc73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.481.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 481/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 481/2017 z 18. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-18", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.481.2017.2"}, {"guid": "ussr:c0b26b9b-4522-46c5-a3af-e6ba558ead5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.623.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 623/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 623/2016 z 10. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.623.2016.1"}, {"guid": "ussr:034e885d-003d-4b6d-bc70-32a35c3bcca0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.54.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 54/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/2016 z 4. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-04", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.54.2016.2"}, {"guid": "ussr:5f1aa7f4-c8fa-418f-8fd4-b80e9837c134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.57.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 57/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/2016 z 4. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.57.2016.2"}, {"guid": "ussr:0b2113e2-3d49-41da-8486-f4ad05c9cc5e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.865.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 865/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 865/2014 z 30. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-30", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.865.2014.1"}, {"guid": "ussr:472d9155-0c86-41a5-b2be-f14df1ef572f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 345/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 345/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:472d9155-0c86-41a5-b2be-f14df1ef572f"}, {"guid": "ussr:4e710487-fa31-4561-9656-d91339065b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/2013 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e710487-fa31-4561-9656-d91339065b72"}, {"guid": "ussr:145de88b-496a-480d-9546-790c823cd2f9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 179/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 179/2013 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:145de88b-496a-480d-9546-790c823cd2f9"}, {"guid": "ussr:08e3cb4b-15da-4e92-b9f5-ff32c6aac423", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2013 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08e3cb4b-15da-4e92-b9f5-ff32c6aac423"}, {"guid": "ussr:421895e3-87b9-4c58-a366-76e69500272b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 432/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 432/2012 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:421895e3-87b9-4c58-a366-76e69500272b"}, {"guid": "ussr:e818e343-f9c2-4c45-a064-7ce30dbea957", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 452/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 452/2010 z 10. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-10", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e818e343-f9c2-4c45-a064-7ce30dbea957"}, {"guid": "ussr:d2876544-4b00-451d-aeaa-1a0cf0f1ad89", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/2011 z 15. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-15", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2876544-4b00-451d-aeaa-1a0cf0f1ad89"}, {"guid": "ussr:887cb95a-af1e-4dc3-ac72-4a06769865c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 64/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:887cb95a-af1e-4dc3-ac72-4a06769865c5"}, {"guid": "ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:f8170da4-8b1b-45b7-93dc-2cf40c8d4fcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 453/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 453/2010 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f8170da4-8b1b-45b7-93dc-2cf40c8d4fcf"}, {"guid": "ussr:1b2fc8b4-53f0-483d-b58d-53e046751577", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 475/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 475/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b2fc8b4-53f0-483d-b58d-53e046751577"}, {"guid": "ussr:e713d94e-6b97-4427-a74d-ec573a186181", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 417/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/2010 z 9. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-09", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e713d94e-6b97-4427-a74d-ec573a186181"}, {"guid": "ussr:a52e1238-412c-460f-bcbd-697a2aafd628", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 354/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 354/2010 z 2. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-02", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a52e1238-412c-460f-bcbd-697a2aafd628"}, {"guid": "ussr:13e52edf-4259-414a-b932-2ad9a88781ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/2010 z 1. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-01", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e52edf-4259-414a-b932-2ad9a88781ed"}, {"guid": "ussr:47b2fdf5-bd73-432f-922d-8213094d5cc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 82/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 82/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47b2fdf5-bd73-432f-922d-8213094d5cc1"}, {"guid": "ussr:d16ff1c4-d222-4bf0-ae53-71a25eac4769", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d16ff1c4-d222-4bf0-ae53-71a25eac4769"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:67af5c47-41bb-4899-b847-8206686a7fb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.566.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 566/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 566/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.566.2022.1"}, {"guid": "ussr:299c06f6-b6d6-4698-adb8-f974713a437f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.269.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 269/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/2022 z 12. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.269.2022.2"}, {"guid": "ussr:5ea8430b-3a90-4040-bd86-21dba44072a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.225.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 225/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 225/2022 z 28. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.225.2022.2"}, {"guid": "ussr:531c9464-56c2-4521-b2f9-e2cce7caa4bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.134.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 134/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 134/2022 z 10. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.134.2022.2"}]}