{"guid": "ussr:4639beca-932f-418d-8af0-1b9863240752", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 84/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 84/2019 z 23. 6. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. júna 2020, sp. zn. IV. ÚS 84/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2020-06-23", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4639beca-932f-418d-8af0-1b9863240752", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 84/2019-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava\nDuditša a Libora Duľu prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n, a\n,\n\n,\n\nzastúpených advokátom JUDr. Martinom Babjakom, Kováčska 40, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019\na takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n,\n\n,a\n\nna súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019\nporušené boli.\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť\n,a\n\n,\n\ntrovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť\n\neur a dvadsaťšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Martina Babjaka,\nKováčska 40, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav a procesný postup ústavného súdu\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n, a\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n(ďalej len „sťažovatelia“),\n\nzastúpených advokátom JUDr. Martinom Babjakom, ktorou namietali porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní\npred Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania\nbezdôvodného obohatenia, ktorým sa mal žalovaný (Prima banka Slovensko a. s., pozn.)\nobohatiť prijatím plnenia z neplatnej dohody o zmene úrokových sadzieb v zmluve o úvere\nuzavretej stranami sporu 24. októbra 2008. Výška bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená\nako rozdiel sumy splátok splatných v čase od 14. júna 2014 do 15. mája 2017, ktorú by boli\nžalobcovia povinní uhradiť pri sadzbe dohodnutej podľa zmluvy, a sumy, ktorú v splátkach\nv skutočnosti uhradili podľa úrokovej sadzby požadovanej žalovaným. Sťažovatelia si\n2\n\nuplatňovali aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia podali žalobu\nna okresnom súde 14. júna 2017. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Csp 220/2017\nzo 14. februára 2018 (v časti relevantnej pre podanie ústavnej sťažnosti, pozn.) tak,\nže žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom z titulu bezdôvodného obohatenia\nsumu 1 126,45 € s prísl. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal žalovaný\nodvolanie v celom rozsahu (sťažovatelia podali odvolanie proti výroku o trovách konania,\npozn.), o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom vo výroku, ktorý bol pre podanie\nústavnej sťažnosti podstatný, rozhodol tak, že potvrdil výrok rozsudku okresného súdu\nv časti o zaplatenie sumy 387,64 € s prísl. a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 738,81 €\ns prísl. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.\n3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, že napadnutý rozsudok krajského súdu je\nv príkrom rozpore so zákazom pravej retroaktivity, ako aj s účelom ustanovení sledujúcich\nochranu spotrebiteľa a tieto jeho vady v konečnom dôsledku napĺňajú atribúty porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces.\n4. K zákazu retroaktivity sťažovatelia poukazujú na znenie § 52 ods. 2 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky\nzákonník“) pred 31. marcom 2015 a po 1. apríli 2015 a tvrdia, že čiastkové nároky,\nv rozsahu ktorých krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol ich žalobu, vznikli (okrem\ndvoch posledných splátok za apríl a máj 2015) pred 1. aprílom 2015, keď nadobudlo\núčinnosť nové znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Sťažovatelia nespochybňujú,\nže by sa mal § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1. apríla 2015\nvzťahovať aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. To platí aj vo vzťahu k úverovej\nzmluve uzatvorenej medzi sťažovateľmi a žalovaným, neplatnosťou ustanovení ktorej došlo\nk bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor sťažovateľov. Avšak nároky vzniknuté\npred účinnosťou už uvedeného zákonného ustanovenia sa musia posudzovať podľa\npredpisov účinných v čase ich vzniku, a to v súlade s princípom právnej istoty. Sťažovatelia\nzastávajú názor, že im „vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobcu\nosobitne dňom uhradenia tej ktorej neoprávnene navýšenej splátky, pričom v prípade\núhrady splátok v období do 1. apríla 2015 neexistovalo žiadne ustanovenie Občianskeho\n3\n\nzákonníka, ktoré by stanovovalo bezvýnimočný režim Občianskeho zákonníka na celý\nzmluvný vzťah, spravovali sa takto vzniknuté nároky z pohľadu premlčania na základe\ndohody zmluvných strán celkom nesporne režimom Obchodného zákonníka. Na tom\nnemohla nič zmeniť ani neskoršia právna úprava. Tým, že Krajský súd napadnutým\nrozhodnutím v otázke premlčania už vzniknutých nárokov na vydanie bezdôvodného\nobohatenia zmenil ich právny režim, a to na základe ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť\naž po vzniku týchto nárokov, zasiahol zásadným spôsobom do princípu právnej istoty\na nedovolene aplikoval tzv. pravú retroaktivitu. Takéto konanie je pritom v právnom štátne\nneúnosným a hrubo zasahuje do práva sťažovateľov na poskytnutie právnej ochrany.“.\n5. Vo vzťahu k neprípustnému obmedzeniu vo voľbe právneho režimu v prospech\nspotrebiteľa sú sťažovatelia toho názoru, že v predmetnej úverovej zmluve ako zmluve\nspotrebiteľskej si zmluvné strany mohli dojednať prednostnú aplikáciu zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný\nzákonník“) v prospech spotrebiteľov. Podľa sťažovateľov takéto dojednanie neplatí, ak by\nbolo v ich neprospech, ale platí, ak by sa malo použiť v ich prospech. Inými slovami,\nsťažovatelia tvrdia, že ak by si dodávateľ proti nim ako spotrebiteľom uplatňoval akýkoľvek\nnárok z úverovej zmluvy, po vznesení námietky premlčania by mal súd posudzovať\npremlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka, pretože táto je kratšia a je to\npre spotrebiteľov výhodnejšie. Ak si ale uplatňujú peňažný nárok z titulu vydania\nbezdôvodného obohatenia spotrebitelia proti dodávateľovi, po vznesení námietky\npremlčania by mal súd posudzovať premlčaciu lehotu podľa Obchodného zákonníka,\npretože táto je dlhšia a v tomto prípade to je v prospech spotrebiteľov.\n6. Sťažovatelia tiež uviedli, že proti napadnutému rozsudku nemohli podať dovolanie\nz dôvodu „majetkového cenzu“ podľa § 422 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Hoci ide v tomto prípade o spor\ns nízkou hodnotou, podľa sťažovateľov by ústavný súd mal v danej veci rozhodnúť, pretože\nv ňom ide o vec zásadného právneho významu. Konkrétne má ísť o zásadné porušenie\nzákazu „pravej“ retroaktivity a taktiež o vyriešenie otázky, či možno vzhľadom\nna formuláciu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015\n4\n\nv spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom dojednať\nprednostnú aplikáciu Obchodného zákonníka v prípadoch, ak tento upravuje práva\nspotrebiteľa priaznivejšie ako Občiansky zákonník.\n7. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhovali, aby ústavný súd po prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné práva\n\n,\n\n,\n\n, bytom\n\n, občana SR a\n\n,\n\n, bytom\n\n, občana SR\n\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo\nsťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019, porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019 sa\nzrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\n3.\n\n,\n\na\n\npriznáva náhradu trov\n\nprávneho zastúpenia advokátom vo výške 346,26 Eur, ktorú je Krajský súd v Košiciach\npovinný zaplatiť na účet právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\n8.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\na\n\nuznesením\n\nč. k. IV. ÚS 84/2019-12 z 24. októbra 2019 ju podľa § 56 ods. 1 a 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na\nďalšie konanie.\n9. Podaním z 18. novembra 2019 upovedomil ústavný súd o prijatí ústavnej sťažnosti\nna ďalšie konanie zúčastnenú osobu podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou bola\nv tomto prípade obchodná spoločnosť Prima banka Slovensko a. s., Hodžova 219/11, Žilina,\nIČO 31 575 951. Zároveň túto zúčastnenú osobu vyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti\nvyjadrila, ak by to považovala za potrebné. Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému\nsúdu 29. novembra 2019 zúčastnená osoba uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu\n5\n\nnemožno hodnotiť ako arbitrárny alebo svojvoľný. Zúčastnená osoba ďalej uviedla,\nže v rámci aplikácie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka mohlo ísť nanajvýš\no nepravú retroaktivitu, pričom táto nemôže byť považovaná za protiústavnú. Navyše\npoukázala aj na skutočnosť, že k § 52 ods. 2 tretej vete Občianskeho zákonníka neprijal\nzákonodarca žiadne prechodné ustanovenia a záver, že predmetné zákonné ustanovenie sa\nvzťahuje aj na právne vzťahy založené pred dňom jeho právnej účinnosti, je tiež bežne\nprijímaný viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len\n„najvyšší súd“ (napr. 4 MCdo 17/2014 a 8 MCdo 3/2015)]. K sťažovateľmi tvrdenému\nnesúladu medzi prvou a treťou vetou zúčastnená osoba podotkla, že tieto nekolidujú, iba\nprikazujú prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka, ktoré zákonodarca považoval\nza vhodnejšie pre úpravu spotrebiteľských vzťahov. Napokon zúčastnená osoba dodala, že\nhoci ona ako žalovaná v predmetnom súdnom spore v konaní pred okresným súdom, ako aj\nv oboch svojich podaniach adresovaných odvolaciemu súdu zdôrazňovala potrebu použitia\nposlednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sťažovatelia súd na jej možný nesúlad\ns prvou vetou ani neupozornili. Zúčastnená osoba teda navrhovala, aby ústavný súd ústavnej\nsťažnosti nevyhovel.\n10. Ústavný súd 18. novembra 2019 zároveň vyzval krajský súd, aby sa vyjadril\nk ústavnej sťažnosti a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní\ndoručenom ústavnému súdu 6. decembra 2019 predseda krajského súdu uviedol,\nže aplikáciou tretej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na právne vzťahy založené\npred jej účinnosťou nedochádza k neprípustnému zásahu do nadobudnutých práv v zmysle\npravej retroaktivity, iba sa tento stav rieši v časti ochrany práv spotrebiteľa bez toho, aby sa\nmenil obsah zmluvného vzťahu. Taktiež uviedol, že nenachádza rozpor medzi prvou\na treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V ďalšom poukázal na odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku krajského súdu a súdny spis okresného súdu. Zároveň uviedol,\nže netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.\n11. Ústavný súd 10. decembra 2019 zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľov\npredmetné vyjadrenie predsedu krajského súdu a vyzval ho, aby k nemu zaujal stanovisko,\nak to bude považovať za potrebné. Zároveň mu na vedomie zaslal vyjadrenie zúčastnenej\n6\n\nosoby. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným\nústavnému súdu 30. decembra 2019 súhlasili s upustením od ústneho pojednávania\nv predmetnom konaní. V reakcii na vyjadrenie predsedu krajského súdu a zúčastnenej osoby\nsťažovatelia uviedli, že hľadanie právnej úpravy výhodnejšej pre spotrebiteľa je potrebné\nposudzovať s prihliadnutím na každý konkrétny prípad, pretože nie vždy musí byť právna\núprava podľa Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa priaznivejšia. Sťažovatelia sa\nzároveň ohradili proti tomu, že by sa domáhali dvojakého posudzovania rovnakého inštitútu\n– premlčania výlučne podľa toho, v akom procesnom postavení je spotrebiteľ v súdnom\nkonaní, a že by sa tým neprimerane favorizovalo postavenie spotrebiteľa. Sťažovatelia sa\ndomáhajú výlučne toho, aby do ich zmluvnej voľnosti prejavenej v zmluve o úvere nebolo\nprostredníctvom osobitných ustanovení na ochranu spotrebiteľa zasahované viac, ako je\nnevyhnutné pre dosiahnutie účelu tohto inštitútu, teda aby princíp zmluvnej voľnosti nebol\n„pokrivený“ nad rámec toho, čo je potrebné. K svojej námietke týkajúcej sa retroaktivity\nsťažovatelia dodali, že v predmetnom prípade im vzniklo nielen právo, ale aj nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu ku každej uhradenej splátke nad rámec\ntoho, čo bolo dojednané, osobitne. Tieto jednotlivé právne vzťahy vzniknuté\nz bezdôvodného obohatenia pritom boli uzatvorené už samotným poskytnutím finančných\nprostriedkov sťažovateľmi zúčastnenej osobe bez právneho dôvodu. Do takto uzatvorených\nminulých právnych vzťahov pritom nebolo možné zasahovať prostredníctvom neskoršej\nprávnej úpravy a meniť tak ich charakter, hoci aj „len“ z pohľadu úpravy premlčacej doby.\n12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\n7\n\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety\nústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n14. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n18.1 Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. marca 2015\nustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne\nvzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej\nstrany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom\nalebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.\n18.2 Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015\nustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne\n8\n\nvzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej\nstrany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom\nalebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy,\nktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho\nzákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.\nIII.\nVšeobecné teoretické východiská\n19. Napadnutému rozsudku krajského súdu vyčítali sťažovatelia porušenie zákazu\npravej retroaktivity pri aplikácii § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a taktiež neprípustné\nobmedzenie vo voľbe právneho režimu v prospech spotrebiteľa. Tieto pochybenia krajského\nsúdu podľa sťažovateľov predstavujú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné\nuviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým\na nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto\nprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).\n21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej\nplatnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať\nustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného\n9\n\npráva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné\nzákladné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.\n22. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46\nods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou\nzaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu\nposkytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky\nupravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo\ninom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva\nlen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho\nuplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných\norgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).\n23. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý\nsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania\nposkytuje v odvolacom konaní. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené\nzákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí\nposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany\nv takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať\nza právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie\nodvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu\nupravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n24. Sťažovatelia už vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného (zúčastnenej osoby)\nz 24. apríla 2018 nesúhlasili s názorom žalovaného, že aplikáciou § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 malo byť v danom prípade vylúčené použitie\n10\n\npremlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka (4 roky), pretože tretia veta predmetného\nustanovenia stanovovala prednostné použitie Občianskeho zákonníka (t. j. premlčacej lehoty\nv trvaní 3 rokov) na spotrebiteľské veci. Sťažovatelia argumentovali, že účelom\npredmetného ustanovenia je ochrana spotrebiteľa a formalistické zdôrazňovanie potreby\nbezvýnimočnej aplikácie Občianskeho zákonníka vyznieva v tomto prípade, naopak,\nv neprospech spotrebiteľa. Tvrdenie zúčastnenej osoby, že sťažovatelia v rámci odvolacieho\nkonania nepoukázali na rozpor medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, teda nebolo pravdivé. Navyše v ďalšom svojom vyjadrení v odvolacom konaní\nz 18. júna 2018 sťažovatelia doplnili, že ak by sa krajský súd priklonil k argumentácii\nžalovaného týkajúcej sa bezvýnimočnej aplikácie Občianskeho zákonníka, zdôraznili,\nže tretia veta § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudla účinnosť až 1. mája 2015,\na preto sa na jednotlivé sumy bezdôvodného obohatenia, na ktorých vydanie vznikol\nsťažovateľom nárok ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia (t. j. sumy za obdobie\nod 16. júna 2014 do 14. apríla 2015), predmetné ustanovenie nemohlo vzťahovať. Pri týchto\nnárokoch bola podľa sťažovateľov namieste aplikácia Obchodného zákonníka, a teda\npoužitie 4-ročnej premlčacej doby.\n25. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k aplikácii § 52 ods. 2\nObčianskeho zákonníka v danom prípade uviedol:\n„V časti rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa však súd prvej\ninštancie dopustil pochybenia pri aplikácii a interpretácii právnych noriem rozhodných pre\nposúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Za rozhodujúce\npovažoval fakt, že zmluva o úvere má podľa § 261 Obch. zák. povahu tzv. absolútneho\nobchodného vzťahu, na ktorý sa aplikujú ustanovenia Obch. zák. bez ohľadu na postavenie\nzmluvných strán, nereflektujúc zákonnú úpravu vyplývajúcu z § 52 ods. 2 veta tretia OZ\nv znení účinnom od 1. 4. 2015 (Čl. XIV zák. č. 102/2004 Z. z.), v zmysle ktorej na všetky\nprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší\nsúd\n\nSR\n\nv\n\nrozhodnutí\n\nsp.\n\nzn.\n\n3MCdo/14/2014\n\nprihliadajúc\n\nna\n\nhmotnoprávne\n\na procesnoprávne účinky právnych noriem prijal záver, že uvedené ustanovenie upravujúce\nprednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka na\n11\n\nvzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právne vzťahy, a to aj\nna právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného\nustanovenia. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/87/2017 Najvyšší súd SR uviedol, že aj keď niet\ndôvodu spochybňovať, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť\nObchodného zákonníka, je potrebné tiež mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky\nspotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah\nmedzi podnikateľom a nepodnikateľom, a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za\ntypické občianskoprávne, spotrebiteľské vzťahy. Keďže účastníkmi týchto vzťahov sú\nobchodník a spotrebiteľ, ide o typické občianskoprávne vzťahy, preto je v súlade s princípmi\nochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov\nsúkromného práva bola tak z hľadiska premlčania ako aj dĺžky premlčacej doby a jej\nplynutia aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom, nie v Obchodnom zákonníku.\nNa podporu správnosti aplikácie občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania v tzv.\nabsolútnych obchodoch poukazuje tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.\nI. ÚS 402/2013, III. ÚS 194/2016. Záver, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom\nje spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, bol\nprezentovaný aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. v rozsudkoch sp. zn.\n8MCdo/13/2014, 4MCdo/17/2014, 8Cdo/102/2017. Od uvedenej ustálenej súdnej praxe\nnemá dôvod sa odvolací súd odchýliť ani v predmetnom spore, z ktorých dôvodov právne\nposudzoval žalovaným tvrdené uplynutie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcov\npodľa ustanovení Občianskeho zákonníka.“\n26. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní\núčastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 11 Csp 220/2017, preskúmal\nnámietky sťažovateľov a zistil, že ich ústavná sťažnosť je dôvodná. Z už citovaného výseku\nnapadnutého rozsudku je očividné, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkou\nsťažovateľov týkajúcou sa retroaktivity § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka.\nTaktiež nereagoval adekvátne na sťažovateľmi tvrdený rozpor medzi prvou vetou a treťou\nvetou predmetného ustanovenia. Bez bližšieho odôvodnenia krajský súd iba formálne\npoukázal na § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka a s ním súvisiacu judikatúru.\nAko aj sťažovatelia výstižne poukázali, judikatúra najvyššieho súdu (ale aj ústavného súdu,\n12\n\npozn.), na ktorú krajský súd vo svojom odôvodnení poukázal, sa týkala výlučne situácií,\nv ktorých si dodávateľ vymáhal peňažné plnenie od spotrebiteľov, a teda riešili premlčanie\nnárokov dodávateľa proti spotrebiteľovi. V predmetnom konaní bola ale situácia opačná,\npeňažného plnenia sa domáhali spotrebitelia proti dodávateľovi, preto bol iba poukaz\nna túto judikatúru (bez akéhokoľvek komentára, prečo je relevantná aj v predmetnej situácii,\npozn.) zo strany krajského súdu nedostatočný.\n27. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku v rámci\nodvolacieho konania adekvátne vysporiadal s viacerými právnymi otázkami (odvolanie\nproti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia aj žalovaný, pozn.), ktoré sťažovatelia\nv konečnom dôsledku nenapadli svojou ústavnou sťažnosťou. Avšak vo vzťahu k línii\nnámietok sťažovateľov, ktoré vzniesli už v odvolacom konaní a ktorá bola následne\nzákladom ich ústavnej sťažnosti, sa obmedzil iba na formalistickú aplikáciu § 52 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, ktorú podoprel judikatúrou, ktorá sa nevzťahuje na predmetnú\nprocesnú situáciu.\n28. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nRetroaktivita § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka\n29. K námietke sťažovateľov, ktorou poukazovali na neprípustnú retroaktivitu\naplikácie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, ústavný súd podotýka, že nárok\nna vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol sťažovateľom, je vo svojej podstate –\nako každý iný nárok – „oprávnenie použiť prostriedky dané príslušnými predpismi\nna vynútenie subjektívneho práva súdom, arbitrážou, administratívnym orgánom, resp.\n13\n\nvlastným úkonom“ (LUBY, Š. Občianskoprávny nárok. In: Právnické štúdie. 1958, roč. VI,\ns. 15.). Inými slovami, vznikom nároku vzniká u veriteľa časovo limitované oprávnenie\nna vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby po vzniku nároku do tohto\noprávnenia nepochybne zasahuje. A keďže toto oprávnenie (nárok) je súčasťou príslušného\nsubjektívneho práva, zmena premlčacej doby po vzniku nároku zasahuje do už existujúceho\nsubjektívneho práva. Ak by sme pripustili, že § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka\nsa má vzťahovať v otázke premlčania aj na už existujúce nároky, potom je namieste hovoriť\no retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou tejto\nnovej úpravy.\n30. Sťažovatelia majú technicky pravdu, ak namietajú, že spôsob, akým aplikoval\nkrajský súd § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, retroaktívne zasiahol do ich\nsubjektívnych práv. Krajský súd v napadnutom rozsudku iba poukázal na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 14/2014, ku ktorému uviedol: „... uvedené ustanovenie\nupravujúce prednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami Obchodného\nzákonníka na vzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právne\nvzťahy, a to aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného\nzákonného ustanovenia.“\n31. Ústavný súd upriamil svoju pozornosť na predmetné rozhodnutie najvyššieho\nsúdu a zistil, že najvyšší súd v predmetnom rozsudku poukázal okrem iného aj na § 52\nods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka (najvyšší súd poukazoval aj na neskôr zrušené\nustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona\nSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,\npozn.) s tým, že tento nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých bol\nsúčasťou, nemali prechodné ustanovenia. To podľa najvyššieho súdu znamenalo, že od jeho\núčinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Najvyšší súd už\nuvedené uviedol v kontexte neopodstatnenosti vydania kasačného rozhodnutia v prípade,\nak je už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny\nv právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho\nrozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom\n14\n\nrozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení\nveci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia).\nĎalší kontext, v ktorom je potrebné vnímať predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu, je ten,\nže posudzoval retroaktivitu zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ktoré pôsobili\nv prospech spotrebiteľa (v prípade, ktorý v konečnom dôsledku riešil najvyšší súd\npredmetným rozsudkom, vystupoval spotrebiteľ v pozícii dlžníka, pozn.). Postup krajského\nsúdu, ktorý legitímnu námietku vznesenú v odvolacom konaní vybavil všeobecným\npoukazom na judikát, pričom jeho čiastkový záver vytrhol z kontextu a použil ho na odlišnú\nsituáciu, ústavný súd nemohol považovať za adekvátny vo vzťahu k základnému právu\nsťažovateľov na súdnu ochranu.\nPrincíp ochrany spotrebiteľa\n32. Druhá námietka sťažovateľov v ich ústavnej sťažnosti sa týka obmedzenia\nvo voľbe právneho režimu v prospech spotrebiteľa. Krajský súd podľa sťažovateľov\nde facto aplikoval právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa spôsobom, ktorý by bol\npre spotrebiteľa výhodný, pokiaľ by bol spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného, aj\nna situáciu,\n\nv ktorej\n\nbol\n\n(naopak)\n\nspotrebiteľ\n\nžalobcom.\n\nSamotná\n\nskutočnosť,\n\nže v predmetnej procesnej situácii nebola táto právna úprava pre sťažovateľov výhodnejšia,\npre krajský súd ale nebola rozhodujúca.\n33. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení z 29. novembra 2019 s poukazom\nna judikatúru ústavného súdu (napr. PL. ÚS 11/2016) a odlišné stanoviská viacerých sudcov\nústavného súdu (I. ÚS 547/2012 a III. ÚS 527/2017) dôvodila, že ochranu spotrebiteľov je\nnutné interpretovať triezvo a neutrálne ako akýkoľvek iný právny inštitút. Proti takému\nhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady. Ústavný súd si je vedomý, že ochrana\nspotrebiteľa aj takpovediac „proti jeho vlastnej vôli“ nadobúda značne negatívne konotácie\na v mnohých prípadoch vyznieva ako morálny hazard (prípady spotrebiteľov, ktorí sa najprv\nnezodpovedne zadlžia, potom porušia svoje zmluvné povinnosti a následne sú aj pasívni\npri obrane svojich práv, očakávajúc záchranu od štátu). Predmetný prípad je ale diametrálne\nodlišný od už načrtnutého. Sťažovatelia neporušili žiadnu svoju zmluvnú povinnosť, práve\n15\n\nnaopak, proti banke (dodávateľovi) im vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,\nhoci svoje povinnosti si plnili podľa pokynov dodávateľa, t. j. silnejšej strany právneho\nvzťahu, a pri uplatňovaní svojich práv boli aktívni.\n34. Ústavný súd konštatuje, že medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka existuje určité napätie. Buď sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak\nto je v prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (prvá veta). Alebo na právne\nvzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka (tretia veta). Pokiaľ v odvolacom konaní sporová strana poukáže\nna tento rozpor, úlohou odvolacieho súdu bude vysvetliť, ako sa s týmto rozporom\nvysporiadal. Stav, keď odvolací súd uprednostnil tretiu vetu a ignoroval prvú vetu napriek\ntomu, že ňou argumentovali sťažovatelia, nemôže obstáť vo vzťahu k povinnosti riadne\nodôvodniť svoje rozhodnutie (a teda v konečnom dôsledku ani vo vzťahu k základnému\nprávu na súdnu ochranu).\nV.\nZávery ústavného súdu\n35. Krajský súd v napadnutom rozsudku správne poukázal na nesprávnu aplikáciu práva\nokresným súdom, ktorý vychádzal iba z premisy, že zmluva o úvere má povahu absolútneho\nobchodu, a tiež na skutočnosť, že s ohľadom na vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom\na so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy úverovú zmluvu v tomto prípade bolo\npotrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Následný postup krajského súdu, v ktorom\nnapriek námietkam sťažovateľov nevysvetlil, prečo aplikoval § 52 ods. 2 tretiu vetu\nObčianskeho zákonníka aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, resp. ako\nsa vysporiadal s rozporom medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nuž ale bol v rozpore s povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,\nčo v konečnom dôsledku znamenalo porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu\nochranu.\n\n16\n\n36. Hoci sa krajský súd napadnutým rozsudkom adekvátne vysporiadal s viacerými\nodvolacími\n\nnámietkami\n\nstrán\n\nkonania,\n\nnevysporiadal sa\n\nso všetkými argumentmi,\n\nktoré\n\nvzniesli\n\nsťažovatelia\n\nrelevantným spôsobom\n\nv odvolacom\n\nkonaní.\n\nToto\n\n„opomenutie“ krajského súdu malo v konečnom dôsledku rozhodujúci vplyv na podobu\nvýroku jeho rozhodnutia, a preto ústavný súd konštatoval, že ním bolo porušené základné\nprávo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n37. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n38. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré\nustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva\na slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné\npráva a slobody sťažovateľa.\n39. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n40. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n17\n\n41. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto\nrozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n42. Pretože ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo\nporušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2\nzákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv\nsťažovateľov aj vrátení veci v zmysle § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nkrajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci\nkrajskému súdu bude jeho povinnosťou znovu rozhodnúť o odvolaniach strán proti\nrozsudku okresného súdu. Jeho úlohou pritom bude vysporiadať sa adekvátne s otázkou\nretroaktivity § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, s rozporom medzi prvou\na treťou vetou predmetného zákonného ustanovenia, prípadne vysvetliť, prečo považoval\nsúdne rozhodnutia týkajúce sa odlišnej procesnej situácie spotrebiteľov za relevantné aj\nv tomto prípade.\nVI.\nTrovy konania\n43. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n44. Sťažovatelia požadovali náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku\nvyčíslili iba ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 346,26 €).\n45. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\n18\n\nuskutočnený v roku 2019 je vo výške 163,33 € a hodnota režijného paušálu je\nvo výške 9,80 €.\n46. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v roku\n2019 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti).\nSpolu ide o sumu 346,26 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľov (bod 3 výroku nálezu).\n47. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2020\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa", "rozhodnutie-odôvodnenie", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "lehota-hmotnoprávna", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná", "retroaktivita-zákaz", "lehota-zachovanie lehoty", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa", "premlčanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/166/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8244313c-3e14-498d-ae9c-50474797f72e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:d5e1aae4-a13d-42c0-8c9e-26e99520ff59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.527.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 527/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 527/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.527.2017.1"}, {"guid": "ussr:038fbab4-0f3e-446d-9749-992355fdedb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1"}, {"guid": "ussr:b69a67d6-2508-4023-9cb5-7bdcd88ba729", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-24", "citacie_n": 340, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b69a67d6-2508-4023-9cb5-7bdcd88ba729"}, {"guid": "ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "284e124b-3d0f-4091-ae86-f94b4fcb555e:ebb8e569-2413-4707-8581-71b66c1ca357", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6713217343.1", "spisova_znacka": "8Cdo/102/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/102/2017 z 26. 6. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-06-26", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6713217343.1"}, {"guid": "122d9178-c7a7-438b-b3df-4e768ecaa242:38a74e36-3aaf-44cc-89d1-9e45bf0daf13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1", "spisova_znacka": "4MCdo/17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/17/2014 z 25. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 367, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1"}, {"guid": "e8892fc0-80d7-4e10-acc8-ba8f7ea68770:967eaa45-72b7-4dcb-9d65-ae1f431ef519", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8612208158.1", "spisova_znacka": "8MCdo/3/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/3/2015 z 27. 8. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-08-27", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8612208158.1"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 1437, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "abaa26c2-6bbf-448a-86a3-26bb6a9a9fd0:9f58c564-1701-423f-860a-0399d473ff77", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7617212048.1", "spisova_znacka": "2Co/166/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/166/2018 z 17. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-04-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7617212048.1"}, {"guid": "43885bfd-d318-4a9a-bca4-895a65071517:43231dcb-81d2-4026-880e-5e15406fcc46", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Csp/220/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11Csp/220/2017 z 31. 1. 2018", "sud": "Okresný súd Michalovce", "datum_vydania": "2018-01-31", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/43885bfd-d318-4a9a-bca4-895a65071517:43231dcb-81d2-4026-880e-5e15406fcc46"}], "citovane_v": []}