{"guid": "ussr:3c88c04b-cf78-4af5-a29f-7ea39bdb4b45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.73.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2019 z 8. 9. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 8. septembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 73/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.73.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-08", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3c88c04b-cf78-4af5-a29f-7ea39bdb4b45", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.73.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.73.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.73.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 73/2019-54\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora\nDuľu\n\n(sudca\n\nspravodajca)\n\nprerokoval\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\n,\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\n, zastúpenej advokátom\n\nMgr. Miroslavom Staníkom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nOkresného súdu Bratislava I č. k. 12 C 62/2013-301 z 9. októbra 2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nStav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej\n\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\nna ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),\nktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 62/2013-301 z 9. októbra 2018 (ďalej aj\n„uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Uznesenie č. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom\nústavného súdu v zložení: predsedníčka senátu Ľudmila Gajdošíková (sudkyňa\nspravodajkyňa), sudca Miroslav Ďuriš a sudca Ladislav Orosz. Sudkyni Ľudmile\nGajdošíkovej (ako sudkyni spravodajkyni, ktorej bola vec pôvodne pridelená náhodným\nvýberom) a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie.\nV súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky\nna obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného\n16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola predmetná vec prerozdelená náhodným\nvýberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi\nDuľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola prerokovaná vo IV. senáte\nústavného súdu v zložení: predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš\na Libor Duľa (sudca spravodajca).\nII.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky\n3. Sťažovateľka sa domáha ústavnosúdnej ochrany z dôvodu, že okresný súd vydal\nrozhodnutie o zastavení konania aj napriek tomu, že na také rozhodnutie neboli splnené\nzákonné podmienky.\n\n2\n\n4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 197/2016-264\nz 25. januára 2018. Okresný súd doručil 2. augusta 2018 právnemu zástupcovi sťažovateľky\ndo elektronickej dátovej schránky správu, ktorej prílohami boli (i) výzva na úhradu súdneho\npoplatku sp. zn. 12 C 62/2013 z 2. augusta 2018, (ii) platobný predpis k predmetnej výzve\na (iii) výzva na doplnenie originálu splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky\nv označenom konaní. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu doplnila v uloženej\nlehote originál splnomocnenia, avšak súdny poplatok za podané dovolanie v uvedenej lehote\nneuhradila, tento uhradila 5. novembra 2018.\n5. Okresný súd 19. októbra 2018 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky\ndo elektronickej dátovej schránky napadnuté rozhodnutie, ktorým zastavil dovolacie\nkonanie a priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie\nokresného súdu vydal sudca.\n6. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie predovšetkým namieta,\nže okresný súd v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia porušil jej\nprávo na spravodlivé súdne konanie, keď o vyrubení súdneho poplatku nerozhodol\nuznesením, ale sťažovateľke doručil iba výzvu bez obsahových náležitostí rozhodnutia, a to\naj napriek procesnému ustanoveniu, ktoré okresnému súdu prikazuje vo veci vyrubenia\nsúdneho poplatku v dovolacom konaní rozhodnúť formou uznesenia.\n\n7. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd vydal uznesenie o zastavení\nkonania v čase, keď už začal konať vo veci samej, a teda už nebol dôvod na zastavenie\ndovolacieho konania, a to ani v prípade úhrady súdneho poplatku po uplynutí súdom určenej\nlehoty.\n8. Pokiaľ ide o upretie ďalších procesných práv, sťažovateľka argumentuje tým,\nže zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis\nz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“,\n3\n\nv citáciách aj „Zákon o SP“) zveruje rozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov súdnemu\núradníkovi. Sudca podľa zákona o súdnych poplatkoch rozhoduje o sťažnostiach podaných\nproti rozhodnutiam súdneho úradníka. Zákon o súdnych poplatkoch teda vylučuje, aby\nvo veciach súdnych poplatkov rozhodoval sudca s výnimkou rozhodovania o sťažnostiach\nproti rozhodnutiam vydaným vyšším súdnym úradníkom. Zákon o súdnych poplatkoch\nv § 14 ods. 1 výslovne vylučuje použitie § 357 písm. a) Civilného sporového poriadku,\nktorý ustanovuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zastavení konania.\n9. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že pokiaľ v rozpore s procesným predpisom\nvydá uznesenie o zastavení konania sudca namiesto vyššieho súdneho úradníka, stáva sa aj\nv spojení s neprípustnosťou odvolania proti uzneseniu o zastavení konania vo veci súdnych\npoplatkov rozhodnutie o zastavení konania právoplatným dňom doručenia tohto uznesenia.\nSúd takým postupom a rozhodnutím odníme strane konania právo na podanie relevantného\nopravného prostriedku, a teda aj jej právo uplatniť také procesné prostriedky,\nprostredníctvom ktorých je jej umožnené v rámci všeobecného súdnictva namietať postup\nsúdu pri rozhodovaní vo veciach súdnych poplatkov. Uvedené rozhodnutie má za následok\npopretie práva strany na dvojinštančnosť súdneho konania.\n10. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09. 10. 2018, č. k.: 12 C/62/2013301, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09. 10. 2018, č. k.: 12 C/62/2013-301,\nporušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 odsek 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I vydané dňa 09. 10. 2018,\nč. k.: 12 C/62/2013-301 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n\n4\n\n4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet\njeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nIII.\nVyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky\n11. Po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti a následnom rozhodnutí\nústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie zaslal ústavný súd okresnému súdu svoje\nuznesenie č. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019. Okresný súd žiadosťou doručenou\nústavnému súdu 13. marca 2019 požiadal ústavný súd aj o zaslanie ústavnej sťažnosti\nsťažovateľky.\n12. Ústavný súd následne doručil okresnému súdu ústavnú sťažnosť, a to spolu\ns výzvou z 30. augusta 2019, ktorou ústavný súd požiadal okresný súd, aby sa v lehote\n14 dní vyjadril k ústavnej sťažnosti, a zároveň, aby v tej istej lehote oznámil ústavnému\nsúdu, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho\npojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.\n13. Okresný súd sa vyjadril k ústavnej sťažnosti prostredníctvom svojho predsedu\npodaním sp. zn. 1 SprV 89/2019 zo 16. septembra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu\ndoručené 20. septembra 2019 a v ktorého relevantnej časti sa uvádza:\n«Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže\npodať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať\nproti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo\nporušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo\nzamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. A preto sťažnosť podaná\nz iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcej vete je neprípustná. Podľa\nustanovenia § 64 ods. 1 a 2 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či\n5\n\nv danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho\nkonania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný\nna účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to na riadne vybavenie\nsťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť\nsmeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti. Vzhľadom\nna obsah podanej ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta najmä procesný postup\nsúdu, dávam do pozornosti, že s poukazom na oprávnenia predsedu súdu vyplývajúcich mu\nz príslušných ustanovení zákona o súdoch, nie je predseda súdu oprávnený akokoľvek\nzasahovať do konkrétneho procesného postupu a rozhodovacej činnosti súdu v individuálnej\nprávnej veci. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia súdov, tie môže účastník\nnapadnúť len riadnymi, prípadne mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Predseda súdu\nmôže vykonávať dohľad v súdnom konaní a vybavovaní sťažnosti účastníkov konania len\nv rámci zákonnej kompetencie danej mu ustanoveniami § 62 ods. 1 a § 64 zákona\no súdoch.»\n14. Ďalej predseda okresného súdu uvádza, že mu „... ako orgánu riadenia a správy\nsúdu, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky garantovanou zásadou sudcovskej\nnezávislosti neprináleží zasahovať do rozhodovacej činnosti zákonného sudcu v tom, ktorom\nkonaní, zaujímať svoj právny názor k veci a usmerňovať zákonného sudcu akým spôsobom\nmá v konaní postupovať a teda ani posudzovať zákonnosť uznesenia Okresného súdu\nBratislava I zo dňa 09.10.2018, č. k. 12 C 62/2013-301, ktorým tunajší súd zastavil\ndovolacie konanie...“.\n15. Predseda okresného súdu v relevantnej časti vyjadrenia poukazuje na to, že nemá\nprávomoc hodnotiť postup zákonného sudcu vo veci, v ktorej súd zastavil dovolacie\nkonanie, pretože nejde o prípad, keď by došlo k prieťahom v súdnom konaní alebo\nk porušeniu dôstojnosti súdneho konania sudcom, súdnym úradníkom alebo zamestnancom\nsúdu. Predseda okresného súdu oboznámil s výzvou a ústavnou sťažnosťou aj zákonnú\nsudkyňu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 C 62/2013, ktorej vyjadrenie\npriložil ako prílohu k svojmu vyjadreniu. Predseda okresného súdu uviedol, že netrvá\nna ústnom pojednávaní vo veci.\n6\n\n16. Zákonná sudkyňa sa vyjadrila tak, že v stručnosti zhrnula postup okresného súdu\nvedúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia a poukázala na zákonnú úpravu, z ktorej\nokresný súd pri rozhodovaní vychádzal. Vo svojom stanovisku zákonná sudkyňa uviedla:\n„Odvolací súd v uznesení č. k. 9Co/15/2019-256 zo dňa 23.9.2019, právoplatnom\ndňa 30.4.2019, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie 12 C 62/2013 – 301 zo dňa\n9.10.2018 uviedol, že zákon o súdnych poplatkoch v § 14 ods. 4 výslovne zveruje\nrozhodovanie vo veciach súdnych poplatkov vyššiemu súdnemu úradníkovi, a to vrátane\nrozhodovania o zastavení konania. Pritom na rozhodovanie sa primerane použijú\nustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).\nSúčasne s rozhodnutím o zastavení konania, nakoľko ide o rozhodnutie ktorým sa konanie\nkončí, je súd v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. povinný rozhodnúť aj bez návrhu o nároku\nna náhradu trov konania. Vyšší súdny úradník však nemôže vydať rozhodnutie, proti\nktorému zákon pripúšťa odvolanie (§ 5 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z.), pričom v zmysle\n§ 357 písm. mú C.s.p. je proti uzneseniu o nároku na náhradu trov konania odvolanie\nprípustné. Zákonodarcom vytvorený nesúlad právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch,\nzákona o súdnych úradníkoch a Civilného sporového poriadku spôsobuje aplikačné\nproblémy pri rozhodovaní o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. V zmysle\nprincípu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitie), ako aj s poukazom na zásadu\nprávnej istoty vyplývajúcich z ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu\nvšak nemožno dopustiť stav, kedy vy súd o otázke zastavenia konania nerozhodol. Súd sa\nmusí vysporiadať s vyššie načrtnutým legislatívnym konfliktom, a to aj s poukazom na čl. 4\nods. 2 C.s.p. Riešenie zvolené súdom prvej inštancie, keď o zastavení konania pre\nnezaplatenie súdneho poplatku a súčasne o nároku na náhradu trov konania rozhodol\nzákonný sudca prejednávajúci dotknutý spor, sa javí ako primerané a spravodlivé,\nv najvyššej možnej miere zachovávajúce procesné práva strán sporu. Zabezpečuje sa tak\ndosiahnutie rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vrátane rozhodnutia o náhrade trov\nkonania, a teda riadny prístup k spravodlivosti pre strany sporu a vyhnutie sa právnej\nneistote. Zároveň nie je stranám sporu upretá možnosť uplatniť opravný prostriedok, ktorým\nje v tomto prípade odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený súd v senáte. Súd prvej\ninštancie rozhodol tiež vecne správne, keď pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané\ndovolanie v lehote uvedenej vo výzve, konanie zastavil. Nemožno sa stotožniť\n7\n\ns argumentáciou žalobcu, že v danom prípade už súd začal konať vo veci samej, čo by podľa\n§ 10 ods. 2 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch vylučovalo zastavenie konania. Dovolacie\nkonanie predstavuje samostatné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku proti\nprávoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, oddelené od jednotného prvoinštančného\na odvolacieho konania. Skutočnosť, že v právoplatne skončenom spore začal v minulosti\nkonať vo veci samej súd prvej inštancie, nie je možné vzťahovať na samostatné dovolacie\nkonanie. Nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že zaslaním, resp. doručením dovolania\nprotistrane (prvoinštančný) súd začal konať vo veci samej o dovolaní. Doručenie dovolania\nprotistrane a prípadne ďalších podaní strán sporu, ako aj vyrubenie súdneho poplatku či\nvýzva na odstránenie vád dovolania predstavujú prípravné úkony súdu prvej inštancie.\nNa samotné konanie o dovolaní je funkčne výlučne príslušný dovolací súd (§ 35 C.s.p.),\nktorý v tomto prípade konať vôbec nezačal. Odvolací súd tiež uviedol, že dôvodom\nna zrušenie napadnutého uznesenia nie je ani dodatočná žiadosť žalobcu, po uplynutí lehoty\nuvedenej vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie, nakoľko tieto skutočnosti\nnastali až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a nemožno na ne prihliadať\n(§ 14 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola\nžalobcovi doručená... Ako správne odvolací súd vyhodnotil aj rozhodnutie o náhrade trov\nkonania, keď správne a v súlade s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie\nrozhodol o náhrade trov dovolacieho konania...“ Na základe uvedeného považuje zákonná\nsudkyňa ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.\n17. Výzvou na vyjadrenie č. k. IV. ÚS 73/2019-39 z 25. septembra 2019 informoval\nústavný súd advokáta sťažovateľky o stanovisku okresného súdu, ktoré mu aj v prílohe\nzaslal s tým, že má možnosť sa k nemu v lehote 14 dní vyjadriť. Ústavný súd súčasne\nsťažovateľku požiadal o vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,\nak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nSťažovateľka sa vyjadrila podaním z 11. októbra 2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené\n17. októbra 2019 (ďalej len „replika sťažovateľky“). Vo svojej replike sťažovateľka uvádza,\nže nesúhlasí s argumentáciou okresného súdu, pričom odvolanie proti napadnutému\nrozhodnutiu podávala „z opatrnosti a to s ohľadom na poučenie súdu v samotnom\nUznesení OS.“.\n8\n\nSťažovateľka ďalej uvádza:\n„V zmysle tohto poučenia malo byť proti Uzneseniu OS odvolanie prípustné.\nOdvolací súd následne odvolanie neodmietol, ale Uznesenie OS v rozpore s účinnou\nzákonnou úpravou CSP Uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaným dňa 29.03.2019,\nč. k. 9Co/15/2019... potvrdil.“\n18. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zrekapitulovala aj svoju odvolaciu\nargumentáciu proti uzneseniu okresného súdu (nesprávne obsadenie súdu pri rozhodnutí\no zastavení konania a z neho vyplývajúcu nemožnosť podania relevantného opravného\nprostriedku – sťažnosti, odopretie práva na dvojinštančnosť súdneho konania, nesplnenie\npodmienok na zastavenie konania z dôvodu začatia konania vo veci samej). V ďalšej časti\nrepliky sťažovateľka argumentuje v línii svojej sťažnostnej argumentácie. Vo vzťahu\nk vyjadreniu okresného súdu poukazuje na to, že odkaz na argumentáciu v odôvodnení\nuznesenia krajského súdu neobstojí, pretože v „... systematike Zákona o SP v spojení\ns ustanoveniami CSP totiž nejde o chýbajúci nedostatok právneho predpisu, na ktorý\nzákonodarca nemyslel. Aj v situácii, ktorá nastala totiž možno v osobitnom konaní\no zaplatenie súdneho poplatku postupovať procesne správne za použitia účinných právnych\nnoriem a to bez použitia čl. 4 ods. 2 CSP...\nZákon o súdnych poplatkoch v súvislosti s príkazom rozhodovať vo veciach súdnych\npoplatkov súdnym úradníkom nepočíta v prípade rozhodovania o zastavení konania\nso skutočnosťou, že by niektorej zo strán mohli v súvislosti s takým zastavením vzniknúť\ntrovy konania. O nároku na náhradu trov konania totiž súdny úradník rozhodovať nemôže\n(je proti nemu prípustné odvolanie), pričom o zastavení konania vo veci súdnych poplatkov\nmusí...\nV prípade, ak dôjde zo strany protistrany k úkonu voči súdu, týkajúceho sa veci samej\n(za ktorý úkon by tejto strane patrili trovy konania) má sa za to, že súd oboznámením sa\ns týmto úkonom začal konať vo veci samej.“.\n19. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že z § 436 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku vyplýva, že okresný súd má rozhodnúť o vyrubení poplatku, a to po tom, ako\nstrana na výzvu súdu odstráni nedostatok dovolania. K právnemu názoru vyjadrenému\n9\n\nv uznesení krajského súdu, podľa ktorého na samotné konanie o dovolaní je funkčne\nvýlučne príslušný dovolací súd, pričom prípravné úkony súdu prvej inštancie vykonané\nv dovolacom konaní nie sú konaním vo veci samej, sťažovateľka uvádza, že Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhoduje o dovolaní ako o procesnom prostriedku, ale to neznamená,\nže funkčná príslušnosť súdu určuje aj to, ktorý súd koná v jednotlivých štádiách konania\npo podaní dovolania, pretože „[t]o určujú až samotné ustanovenia o jednotlivých\nprocesných prostriedkoch, v tomto prípade ustanovenia o dovolaní (ust. § 419 a nasl.\nCSP).“. Sťažovateľka tvrdí nelogickosť argumentácie okresného súdu, pretože sám súd\nprvej inštancie, teda nie dovolací súd, je oprávnený konanie o dovolaní zastaviť z dôvodu\nnesplnenia procesných podmienok konania. V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka\nuviedla, že „... netrvá na vytýčení pojednávania v uvedenej veci“.\n20. Ústavný súd\n\nupovedomil o\n\npodanej ústavnej sťažnosti a uznesení\n\nč. k. IV. ÚS 73/2019-24 zo 7. februára 2019 aj zúčastnené osoby, a to s možnosťou vyjadriť\nsa v lehote 10 dní odo dňa doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba – žalovaný v 2. rade\nv konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 62/2013 sa nevyjadril. Nevyjadrila sa\nani zúčastnená osoba – žalovaný v 1. rade v predmetnom konaní, pričom poštová zásielka\ns upovedomením ústavného súdu a prílohami sa vrátila s vyznačením poznámky „zásielka\nneprevzatá v odbernej lehote“.\n21. V záujme komplexného zistenia právneho stavu veci si ústavný súd vyžiadal\nod okresného súdu odvolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu okresného\nsúdu a tiež aj uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej odvolaní.\n22. Krajský súd vykonal odvolací prieskum vo vzťahu k obom výrokom uznesenia\nokresného súdu (bod 5) a napadnuté rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia\npoukázal na problematickosť súčasnej právnej úpravy v tom smere, že „[z]ákonodarcom\nvytvorený nesúlad právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch, zákona o súdnych\núradníkoch a Civilného sporového poriadku spôsobuje aplikačné problémy pri rozhodovaní\no zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. V zmysle princípu zákazu odopretia\nspravodlivosti (denegatio iustitie), ako aj s poukazom na zásadu právnej istoty\n10\n\nvyplývajúcich z ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu však nemožno\ndopustiť stav, kedy by súd o otázke zastavenia konania nerozhodol. Súd sa musí vysporiadať\ns vyššie načrtnutým legislatívnym konfliktom, a to aj s poukazom na čl. 4 ods. 2 C.s.p.\nRiešenie zvolené súdom prvej inštancie, keď o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho\npoplatku a súčasne o nároku na náhradu trov konania rozhodol zákonný sudca\nprejednávajúci dotknutý spor, sa javí ako primerané a spravodlivé, v najvyššej možnej\nmiere zachovávajúce procesné práva strán sporu. Zabezpečuje sa tak dosiahnutie\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, a teda\nriadny prístup k spravodlivosti pre strany sporu a vyhnutie sa právnej neistote. Zároveň\nnie je stranám sporu upretá možnosť uplatniť opravný prostriedok, ktorým je v tomto\nprípade odvolanie, o ktorom rozhoduje nadriadený súd v senáte.“. Touto argumentáciou sa\nkrajský súd vyrovnáva s nastolenou otázkou rozhodovania sudcu, a to aj vo veci zastavenia\nkonania podľa zákona o súdnych poplatkoch.\n23. Pokiaľ ide o samotné zastavenie konania odvolací súd uvádza:\n„Súd prvej inštancie rozhodol tiež vecne správne, keď pre nezaplatenie súdneho\npoplatku za podané dovolanie v lehote uvedenej vo výzve, konanie zastavil. Nemožno sa\nstotožniť s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade už súd začal konať vo veci samej, čo\nby v zmysle § 10 ods. 2 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch vylučovalo zastavenie\nkonania. Dovolacie konanie predstavuje samostatné konanie o mimoriadnom opravnom\nprostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, oddelené od jednotného\nprvoinštančného a odvolacieho konania. Skutočnosť, že v právoplatne skončenom spore\nzačal v minulosti konať vo veci samej súd prvej inštancie, nie je možné vzťahovať\nna samostatné dovolacie konanie. Nemožno ani súhlasiť s názorom žalobcu, že zaslaním,\nresp. doručením dovolania protistrane (prvoinštančný) súd začal konať vo veci samej\no dovolaní. Doručenie dovolania protistrane a prípadne ďalších podaní strán sporu, ako aj\nvyrubenie súdneho poplatku či výzva na odstránenie vád dovolania predstavujú prípravné\núkony súdu prvej inštancie. Na samotné konanie o dovolaní je funkčne výlučne príslušný\ndovolací súd (§ 35 C.s.p.), ktorý v tomto prípade konať vôbec nezačal.“\n\n11\n\n24. Krajský súd sa vyjadril aj k otázke žiadosti sťažovateľky o predĺženie lehoty\nna zaplatenie súdneho poplatku tak, že „... dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia\nnie je ani dodatočná žiadosť žalobcu, po uplynutí lehoty uvedenej vo výzve na zaplatenie\nsúdneho poplatku, o predĺženie tejto lehoty a s tým simultánne zaplatenie súdneho poplatku\nza dovolanie, nakoľko tieto skutočnosti nastali až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho\npoplatku a nemožno na ne prihliadať (§ 14 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Výzva\nna zaplatenie súdneho poplatku bola žalobcovi doručená dňa 2.8.2018, desaťdňová lehota\nna jeho zaplatenie uplynula dňa 13.8.2018, k zaplateniu súdneho poplatku a podaniu\nžiadosti o predĺženie lehoty na jeho zaplatenie došlo až dňa 5.11.2018.“.\nIV.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n25. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n26. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n28. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n\n12\n\n29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nV.\nPrávne posúdenie ústavnej sťažnosti\n30. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv\nsťažovateľky uznesením okresného súdu, ktorým zastavil konanie.\n31. Sťažovateľka namieta, že jej bolo upreté právo na prístup k súdu, a to preto, lebo\nokresný súd zastavil konanie v čase, keď už začal konať vo veci samej. V tejto súvislosti je\npre ústavný súd (v ďalej rozvedených súvislostiach) rozhodujúce posúdenie, či bol\nsťažovateľke poskytnutý priestor na plný prieskum rozhodnutia o zastavení konania.\n32. Vyšší súdny úradník nie je sudca. Vzťah sudcu a vyššieho súdneho úradníka nie\nje vzťahom, pri ktorom by mohlo v predmetnom prípade dôjsť k odňatiu právomoci\nvyššieho súdneho úradníka tak, že by o danej veci (zastavenie konania) rozhodol orgán,\nktorý vôbec nemá právomoc vo veci rozhodovať.\n33. O popísanú situáciu teda v tomto prípade nejde. Ak by rozhodol vyšší súdny\núradník, sťažovateľka by disponovala prostriedkom procesnej obrany, ktorým je sťažnosť\nproti uzneseniu, o ktorej rozhoduje (by rozhodoval) sudca okresného súdu (individuálne).\nO odvolaní proti rozhodnutiu sudcu (v situácii, ktorá skutočne nastala) rozhodoval senát\nodvolacieho, teda krajského súdu.\n34. Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľke sa v tomto prípade neuprelo, resp.\nnezúžilo právo na prístup k súdu (naopak, inštančne sa rozšírilo). Opačná situácia, teda ak\nby mal vo veci rozhodnúť sudca, ale rozhodol by vyšší súdny úradník (navyše ak by\nnamiesto riadneho opravného prostriedku, teda odvolania, bola súdom pripustená „len“\n13\n\nsťažnosť ako prostriedok procesnej obrany), by bola porušením práva sťažovateľky.\nPrávny názor okresného súdu, ktorým reagoval na ním posúdený nesúlad právnych\npredpisov (rovnakého stupňa právnej sily), v nadväznosti na to reflektujúci ústavnoprávnu\npožiadavku zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) možno postaviť aj\ndo roviny, že okresný súd zvolil výkladové riešenie, ktoré neoslabilo postavenie\nsťažovateľky ako účastníka konania (čo odvolací súd vykonaním plného prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia akceptoval a zreálnil). Ide teda o ústavne konformné riešenie,\npretože otvára pre stranu sporu možnosť jej obrany prostredníctvom odvolania, teda sčasti\n(vo vzťahu k otázke zastavenia konania) nadštandardne oproti predstavám sťažovateľky\no vzniknutej procesnej situácii (predpokladajúcej ako možný len prieskum na základe\nsťažnosti a tvrdiacej neprípustnosť odvolania, ktoré však „pre istotu“, avšak procesne\nrelevantne, sťažovateľka podala).\n35. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu\nsubsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam\na slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá\nvšeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je\npreto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.\nIV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje\nultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti\nvšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.\nOpačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu\npodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,\nI. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp\nminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých\nrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n\n14\n\n36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta uznesenie\nokresného súdu, ktoré zároveň napadla aj riadnym opravným prostriedkom (odvolaním),\nktorým rovnako ako v ústavnej sťažnosti žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie.\nSťažovateľka teda využila dostupný a účinný prostriedok nápravy pred (odvolacím)\nkrajským súdom. Táto okolnosť (dostupnosť a účinnosť prostriedku nápravy) je potvrdená\nďalším priebehom konania, resp. rozsahom prieskumu odvolacieho súdu vo vzťahu k obom\nnapadnutým rozhodnutím riešeným otázkam (zastavenie konania a trovy konania).\n37. Pokiaľ ide o vecný prieskum otázok uvedených v závere predchádzajúceho bodu,\nprincíp subsidiarity bráni ústavnému súdu zaoberať sa ním, keďže ústavnou sťažnosťou je\nnapadnuté len rozhodnutie okresného súdu (teda nie krajského súdu, čo už stavia do pozície\nnadbytočnosti úvahy o ďalšej procesnej obrane sťažovateľky v sústave všeobecného\nsúdnictva, teda pred podaním ústavnej sťažnosti).\n38. Ústavná sťažnosť, ktorú podala sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu\nza súbežne podaného odvolania, teda vytvára procesnú situáciu, ktorá vylučuje právomoc\nústavného súdu o nej vecne rozhodnúť. Sťažovateľka sa totiž obrátila s ochranou svojich\nzákladných práv na iný orgán (odvolací – krajský súd), ktorý ňou uplatnený opravný\nprostriedok aj preskúmal a rozhodol o ňom, pričom rozhodnutie krajského súdu\nsťažovateľka ústavnou sťažnosťou nenapáda.\nVI.\nZáver\n39. Ako z už uvedeného vyplýva, brána k ochrane práv sťažovateľky sa po vydaní\nnapadnutého uznesenia okresného súdu na základe sťažovateľkou zvoleného postupu\notvorila prostredníctvom riadneho opravného prostriedku, teda prostredníctvom krajského\nsúdu. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky vykonal plný odvolací prieskum jej\nnámietok formulovaných predovšetkým vo vzťahu k výroku, ktorým došlo k zastaveniu\ndovolacieho konania pre včasné nezaplatenie súdneho poplatku, a to napriek tomu,\nže v tejto časti rozhodol sudca okresného súdu namiesto vyššieho súdneho úradníka\n15\n\n(zároveň rozhodol aj o odvolaní proti výroku o trovách konania). Sťažovateľka nemôže\nv konaní o ústavnej sťažnosti úspešne tvrdiť, že právny názor okresného súdu o prípustnosti\nodvolania nebol správny, keď sa poučením okresného súdu spravovala, odvolanie podala\na krajský súd ho neodmietol, ale vecne preskúmal a rozhodol o ňom. To vylučuje právomoc\nústavného súdu preskúmať ústavnú sťažnosť podanú proti napadnutému rozhodnutiu\n(okresného súdu) z hľadiska právnej úpravy primárne na základe čl. 127 ods. 1 ústavy\n„in fine“.\n40. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že iným spôsobom vybavenia\nústavnej sťažnosti, než aký zodpovedá výroku jeho nálezu, by došlo k vzniku ústavne\nneakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré\norgány súdneho typu – všeobecné súdy (tu krajský súd) a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08,\nII. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte\nneaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by\nmalo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí\nintegrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018). Skoršie prijatie\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie na uvedenom závere nič nemení, keďže odmietnutie\nústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie nie je (a ani podľa\nprocesnej úpravy účinnej v čase rozhodovania uvedeného v bode 2 tohto odôvodnenia\nnebolo) obligatórne. Na rovnakom podklade môže teda byť rozhodnuté aj nálezom senátu\nústavného súdu (o nevyhovení ústavnej sťažnosti) ako v tomto prípade.\n41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "sudca-zákonný", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "konanie-zastavenie", "dovolanie-dovolacie konanie", "poplatok-súdny", "poplatok-nezaplatenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fd2fe6f9-a640-4663-9657-9bda1929e406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 294/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.294.2018.1"}, {"guid": "ussr:5eb313a5-98aa-4690-945c-2b5c21e2be3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 544/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 544/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.544.2017.1"}, {"guid": "ussr:28f83a48-1864-4b22-b3b3-5da92bd56aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 632/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 632/2014 z 21. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-21", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28f83a48-1864-4b22-b3b3-5da92bd56aff"}, {"guid": "ussr:3fb9c5fa-75f8-40f5-8ca2-48a7352476f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 393/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 393/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fb9c5fa-75f8-40f5-8ca2-48a7352476f2"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:6af9926f-16a4-4ec7-bf18-8138f4b99d10", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6af9926f-16a4-4ec7-bf18-8138f4b99d10"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "3e5d7c38-aa20-414d-b5b4-bbcd86c7acb5:ee8c05a2-1204-4038-a5e5-43dcd5f03558", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5316204790.1", "spisova_znacka": "9Co/15/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/15/2019 z 27. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5316204790.1"}, {"guid": "b0a34ec9-f1d1-4739-ba4f-ca6c4f3b3d67:cde2aa55-577a-4bce-9923-5e62bbd37d6d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5414201665.1", "spisova_znacka": "9Co/197/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/197/2016 z 28. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5414201665.1"}], "citovane_v": []}