{"guid": "ussr:81e81740-e6f1-48f4-ace9-ad88b9267fa9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 61/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 61/2019 z 26. 5. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. IV. ÚS 61/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-9.odsek-1", "nazov": "čl. 9 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 9 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 9 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 9 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/81e81740-e6f1-48f4-ace9-ad88b9267fa9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 61/2019-100\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava\nDuditša a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti\n\n,\n\n,\n, štátna príslušnosť Ruská federácia, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nKolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\na konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nPriebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1.1 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. IV. ÚS 61/2019-15 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 3 v tom čase účinného\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, štátna\n\npríslušnosť Ruská federácia (ďalej aj „sťažovateľ“), v časti namietaného porušenia\nzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\n(ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)\ntýkajúcej sa rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.\n1.2 Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy\nz dôvodu nezákonného zloženia senátu najvyššieho súdu 4 Tost rozhodujúceho\nv sťažnostnom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ústavný súd zároveň ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Dôvodom odmietnutia\nústavnej sťažnosti v uvedenej časti bol nesúlad medzi sťažovateľom prednesenou\nargumentáciou týkajúcou sa zákonného sudcu, resp. zákonne zloženého senátu najvyššieho\nsúdu, ktorý obsahovo pokrýva pri väzbe čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a ním označeným čl. 46\nods. 1 ústavy týkajúcim sa práva na súdnu ochranu.\n\n2\n\n1.3 Uznesenie č. k. IV. ÚS 61/2019-15 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom\nústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš\n(sudca spravodajca) a Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyni Ľudmile\nGajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie,\nvec sťažovateľa bola v súlade s čl. I bodom 7 Dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 k Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019\ndo 31. decembra 2019 schválenému na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky konanom 25. apríla 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) určená na prejednanie\npríslušným IV. senátom ústavného v novom zložení – predseda senátu Miroslav Duriš\n(sudca spravodajca) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa, pretože táto bola prijatá\nv pôvodnom zložení IV. senátu ústavného súdu, z ktorého po ukončení funkčného obdobia\nsudcov ústavného súdu 16. februára 2019 zostal činným vo funkcii sudcu ústavného súdu\nlen Miroslav Duriš (sudca spravodajca).\n1.4 Člen IV. senátu Libor Duľa oznámil predsedovi ústavného súdu s návrhom\nna postup podľa § 51 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“) dôvody na svoje vylúčenie z konania podľa § 49 ods. 2 zákona\no ústavnom súde, podľa ktorého je sudca ústavného súdu vylúčený z konania\na rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci činný pri výkone inej funkcie alebo\npovolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu. Sudca Libor Duľa ako zákonný sudca\nIV. senátu ústavného súdu sa ako predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nspolupodieľal na koncipovaní stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu s negatívnym\nzáverom k tejto ústavným súdom prejednávanej veci, hoci priamo činný pri rozhodovaní\no tejto veci nebol. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo ním vznesenej námietke zaujatosti\nuznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 486/2019 z 3. decembra 2019 vyhovené a sudca\nLibor Duľa bol vylúčený z konania a rozhodovania v tejto veci.\n1.5 Po vylúčení sudcu Libora Duľu tohto v súlade s čl. III bodom 1 písm. c), d)\nrozvrhu práce zastupuje vekom starší člen III. senátu ústavného súdu, ktorým je sudca Peter\nStraka.\n\n3\n\nII.\nVymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia\nII.1 Vymedzenie napadnutého konania\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Trnave (ďalej len\n„krajský súd“) uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-22 z 21. januára 2011 rozhodol o vzatí\nsťažovateľa do predbežnej väzby. Medzičasom bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) 2. februára 2011 doručená žiadosť\nGenerálnej prokuratúry Ruskej federácie o vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie\nna trestné stíhanie. Krajský súd svojím ďalším uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-204\nz 1. marca 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby.\n2.1 Následne krajský súd uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-335 z 27. marca 2012\nrozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie\nv zmysle podanej žiadosti, ktoré v sťažnostnom konaní potvrdil najvyšší súd svojím\nuznesením č. k. 6 Tost 19/2012-645 z 12. júna 2012.\n2.2 Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 vyslovil\nporušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3\ndohovoru uvedeným uznesením najvyššieho súdu, súčasne uznesenie najvyššieho súdu\nč. k. 6 Tost 19/2012-645 z 12. júna 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n2.3 V novom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014\nopätovne rozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné\nstíhanie.\n2.4 Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014 odmietol\nsťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\n2.5\n\nEurópsky\n\nsťažovateľom podanú\n\nsúd\n\npre\n\nsťažnosť\n\nľudské\nč.\n\npráva\n\n37146/12\n\nč. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014.\n\n4\n\n(ďalej\nproti\n\nlen\n\nuzneseniu\n\n„ESĽP“)\n\nzamietol\n\nústavného\n\nsúdu\n\n2.6 Následne ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka\nspravodlivosti“) svojím rozhodnutím č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 rozhodla\no povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie na účely trestného stíhania.\n2.7 Ústavný súd svojím ďalším nálezom č. k. III. ÚS 129/2018-179 z 2. mája 2018\nnevyhovel ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napadol rozhodnutie ministerky\nspravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018.\n2.8 Napokon krajský súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z vydávacej\nväzby uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-1130 z 29. marca 2018, ktoré najvyšší súd napadnutým\nrozhodnutím z 30. apríla 2018 v sťažnostnom konaní potvrdil ako vecne správne.\nII.2 Sťažnostná argumentácia sťažovateľa\n3.\n\nSťažovateľ\n\nsvoju\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\nobsahovo\n\nrozdelil\n\ndo\n\nviacerých\n\nargumentačných rovín.\n3.1 Argumentácia k nedodržaniu zákonnej lehoty na prepustenie z vydávacej\nväzby\nV prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že «... bol na slobode\nobmedzený v súlade s ustanovením § 506 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\n(ďalej len „Trestný poriadok“) za účelom zabezpečenia prítomnosti... pre potreby\nextradičného konania (čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru).». Extradičné konanie malo byť/bolo\nukončené\n\nrozhodnutím\n\nministerky\n\nspravodlivosti\n\nč.\n\n2984/2016/83/K09/IG\n\nzo 7. februára 2018. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy, sťažovateľ konštatuje, že\n„V ustanovení § 506 ods. 3 Trestného poriadku zákonodarca explicitne upravuje maximálnu\nlehotu vydávacej väzby po rozhodnutí ministra spravodlivosti Slovenskej republiky\no povolení vydania. Táto lehota je 60 dní. Hoci Dohovor ani Medzinárodný pakt\nneobsahujú maximálnu hranicu väzby, z požiadavky zákonnosti možno vyvodiť, že ak sa\nčlenský štát zákonom rozhodne väzbu časovo limitovať, tento limit je v zmysle požiadavky\nzákonnosti väzby povinný rešpektovať. V prípade sťažovateľa bolo rozhodnutie ministerky\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nvydané\n\n(a\n\ntiež\n\nnadobudlo\n\nprávoplatnosť)\n\ndňa 07.02.2018. Maximálna lehota väzby preto v prípade sťažovateľa uplynula najneskôr\n5\n\ndňa 08.04.2018. Napriek tomu je sťažovateľ naďalej vo väzbe.“. Ďalej sťažovateľ poukázal\nna to, že „Krajský súd v Trnave bol v čase rozhodovania oboznámený tiež so skutočnosťou,\nže Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 zo dňa 21.03.2018\nodložil\n\nvykonateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nministerky\n\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018. Inými slovami, Krajskému súdu v Trnave bolo\nzrejmé, že vydanie sťažovateľa nebude možné realizovať v rámci maximálnej lehoty\nvydávacej väzby podľa Trestného poriadku, preto mal nariadiť prepustenie sťažovateľa\nnajneskôr ku dňu 08.04.2018.“. V závere svojej argumentácie v tejto rovine sťažovateľ\nakcentoval, že „Trestný poriadok kogentne ustanovuje, že maximálna dĺžka vydávacej väzby\nje 60-dní odo dňa rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o povolení\nvydania. Trestný poriadok z tejto lehoty nevylučuje ani obdobia, počas ktorých je vydávanej\nosobe poskytnutá ochrana pred vydaním zo strany vnútroštátnych či medzinárodných\norgánov ochrany ľudských práv a základných slobôd. Inými slovami, neexistuje žiadny\nzákonný dôvod, prečo obdobie od 21.03.2018 v prípade sťažovateľa nezapočítať do lehoty\nväzby.“. Sťažovateľ zároveň považoval za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu\nna fakt, že „... všeobecné súdy v Slovenskej republike sú v prvom rade orgánmi aplikácie\npráva, neprislúcha im preto vytvárať novú právnu úpravu. Toto je kompetenciou\nzákonodarcu. Z vyššie uvedených zásad vyplýva nielen zákaz výkladu contra legem, ale aj\nzákaz svojvôle v širšom slova zmysle. Nemožno preto akceptovať postup Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, keď rozhodol priamo v rozpore so zákonom.“.\n3.2 Argumentácia k neprimeranosti celkovej dĺžky vydávacej väzby\nV druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ argumentoval, že „Konania\nsmerujúce k extradícii sťažovateľa je potrebné vnímať ako jeden celok a v rámci neho\nposudzovať tiež postup vnútroštátnych orgánov. Sťažovateľ nepopiera, že v rámci\nextradičných konaní využíva všetky dostupné opravné prostriedky (aj mimoriadneho\ncharakteru), pretože sa obáva o svoj život a zdravie v súvislosti s vydaním do Ruskej\nfederácie. Napriek tomu je potrebné skúmať, či postup vnútroštátnych orgánov v rámci\ntýchto podmienok bol primeraný a zodpovedal požiadavke náležitej starostlivosti (due\ndilligence).“. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že „Hoci právny poriadok neustanovuje\ncelkovú maximálnu lehotu extradičnej väzby, považujeme za vhodné poukázať na\n6\n\nustanovenie § 76a Trestného poriadku. Zákonodarca výslovne normuje, že celková dĺžka\nväzby osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý\nmožno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, je maximálne 5 rokov.\nV prípade sťažovateľa už dĺžka vydávacej väzby trvá viac ako 7 rokov. Aj z tohto dôvodu sa\njaví celková dĺžka vydávacej väzby sťažovateľa ako neprimeraná.“.\n3.3 Argumentácia k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho\nsúdu\nV tretej rovine sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho nedostatočne vysporiadal s dvomi\nnastolenými relevantnými otázkami, a to „(i) či sa na sťažovateľa vzťahuje ustanovenie\n§ 506 ods. 3 Trestného poriadku a (ii) či bola extradícia sťažovateľa vedená primerane\nrýchlo a s náležitou starostlivosťou.“.\n4. Návrh na rozhodnutie ústavného súdu\nVzhľadom na predostretú argumentáciu sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti\nnavrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\nna osobnú slobodu\n\na zákonnosť väzby podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach ako aj právo na nestranný a nezávislý súd\na náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tost 14/2018 zo dňa 30.04.2018\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tost 14/2018\nzo dňa 30.04.2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie\n\nvo výške 10 000,- EUR, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.\n\n7\n\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi\ntrovy konania v plnej výške...“\nIII.\nVyjadrenia účastníkov konania a oslovených orgánov verejnej moci\n5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci\nkonania a vzhľadom na špecifickosť prípadu pre náležité objasnenie veci ústavný súd\npožiadal v duchu možnej súčinnosti o stanovisko k prejednávanej problematike nielen\núčastníkov konania, ale aj Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálna prokuratúra“), ministerstvo spravodlivosti, zástupkyňu Slovenskej republiky\nv konaní pred ESĽP a tiež verejnú ochrankyňu práv. Napriek tomu, že ústavnému súdu je\nznáma jestvujúca právna úprava predbežnej a vydávacej väzby nielen v našom právnom\nporiadku, všetkým orgánom verejnej moci boli zo strany ústavného súdu úmyselne položené\ntaké otázky, ktorých znenie okrem iného smerovalo aj\na) k vysloveniu názoru na maximálne prípustnú celkovú lehotu vydávacej väzby\nv kontexte referenčného ustanovenia § 76 ods. 6 písm. c) a § 76a zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),\nb) k možnosti spočívania lehoty vydávacej väzby počas účinnosti trvania\npredbežného opatrenia vydaného ESĽP,\nc) k názoru na ten orgán verejnej moci, ktorý je, prípadne podľa názoru opýtaných de\nlege ferenda by mal (mohol) byť kompetenčne ustanovený k dohľadu nad trvaním lehôt\na postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe.\nÚčelom položených otázok ústavného súdu (aj keď sa tieto mohli zdať na prvý\npohľad všetkým opýtaným nanajvýš jasné a zrejmé) bola nielen snaha ústavného súdu\no získanie stanovísk orgánov verejnej moci podieľajúcich sa aktívne napríklad na procesoch\nazylového konania, vydávacieho konania, a to najmä (a prioritne) v tejto konkrétnej veci\nsťažovateľa, ale tiež snaha ústavného súdu cez prizmu tohto konania (a cez prizmu\nkomparácie s niektorými právnymi poriadkami niektorých iných štátov v obdobných\nkonaniach) čo najpresnejšie nielen v konkrétnostiach, ale tiež všeobecne reagovať na zistené\npostupy orgánov verejnej moci pri kumulácii rôznych procesov (napr. azylové konanie,\n8\n\nkonanie pred inými súdmi, neodkladné opatrenie...) týkajúcich sa tej istej osoby\nnachádzajúcej sa vo vydávacej väzbe.\n5.1 Vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 15. apríla 2019\nPredsedníčka najvyššieho súdu v súčinnosti s predsedom trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu vo svojom písomnom vyjadrení na ústavným súdom položené otázky\nzhrnula:\n«a) Sťažovateľom označené práva porušené neboli; vo vzťahu k tejto otázke\npredkladám doplnenú verziu pôvodného vyjadrenia predsedu senátu, s ktorou sa\nstotožňujem. Individuálne práva boli súdom ochránené v rozsahu zákonnej úpravy\na v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n..Dohovor“), ako je uvedené aj nižšie pod písm. c/.\nb/ Pokiaľ ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka\nspravodlivosti“) považovala predbežné opatrenie vydané Európskym súdom pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) za prekážku vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,\npostupovala správne, nakoľko dotknuté opatrenie jej neumožňovalo rozhodnúť o vydaní\nv predmetnej veci a také rozhodnutie by bolo dôvodom na ďalšie právne konzekvencie voči\nSlovenskej republike; o vydaní bolo ministerkou spravodlivosti rozhodnuté až po následnom\nzamietnutí sťažnosti sťažovateľa zo strany ESĽP, tak ako je uvedené aj vo Vašom prehľade.\nČo je zároveň podstatné. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nnemohol ovplyvniť postup ministerky spravodlivosti pri rozhodovaní podľa § 510 Trestného\nporiadku, teda pri rozhodovaní o povolení vydania.\nc/ Vydávacia väzba je pozbavením osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru, na ktoré sa nevzťahuje úprava odseku 3 tohto ustanovenia - tá (naposledy\nuvedená) sa týka obmedzenia osobnej slobody podľa jeho odseku 1 písm. c), teda\n„vnútroštátnej“ väzby, čomu zodpovedá stabilná judikatúra ESĽP, ako aj vnútroštátna\núprava obsiahnutá v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Pri rozhodovaní\no vydávacej väzbe podľa §§ 506 - 507 Trestného poriadku sa subsidiárne použijú len\nustanovenia skorších častí tohto zákona o spôsobe rozhodovania (výsluch obvineného - tu\nvyžiadanej osoby, uznesenie, rozhodovanie o riadnom opravnom prostriedku proti\nuzneseniu), avšak nevzťahujú sa na tento režim väznenia osoby ďalšie náležitosti, ako\n9\n\nmaximálna lehota trvania väzby, ani periodická súdna kontrola, spočívajúca v predlžovaní\nlehoty väzby v prípravnom trestnom konaní; dôvody väzby vyplývajú len z ustanovenia\n§ 506 ods. 1 (nie § 71) Trestného poriadku. Čas trvania väzby ustanovený zákonom (čl. 17\nods. 5 Ústavy Slovenskej republiky) je obmedzený dôvodmi uvedenými v § 506 ods. 3\nTrestného poriadku (pričom, ako už bolo uvedené, vydávacia väzba nie je štandardnou\nväzbou osoby stíhanej tuzemskými orgánmi).\nPokiaľ ide o právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, o žiadostiach vyžiadanej osoby bolo\nbezodkladne rozhodnuté, v dotknutom prípade po predložení veci najvyššiemu súdu\n26. apríla 2018 rozhodol senát 30. apríla 2018. Z odôvodnenia uznesenia jasne vyplýva, že\nneboli splnené dôvody na prepustenie z vydávacej väzby v zmysle § 506 ods. 3 Trestného\npriadku. Takým dôvodom nie je dĺžka jej trvania, väzba bola navyše výrazne predlžovaná\nrozhodovaním orgánov ochrany práva na národnej aj európskej úrovni o relevantných\nobranných podaniach samotného sťažovateľa.\n„Dohľad“ nad trvaním lehôt a postupu pri rozhodovaní o vydávacej väzbe\nkompetenčne vyplýva z ustanovenia § 506 Trestného poriadku (predseda senátu príslušného\nkrajského súdu), viaže sa však len na tam uvedené okolnosti a z nich vyplývajúci moment\nrozhodovania (okrem toho pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby).\nPokiaľ ide o lehotu šesťdesiat dní po rozhodnutí ministra spravodlivosti o vydaní,\nuvedenú v návetí odseku 3 naposledy označeného ustanovenia: Je výkladovo evidentné, že\npokiaľ bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 odložená\nvykonateľnosť rozhodnutia o vydaní, boli tým eliminované jeho právne účinky, vrátane\nďalšieho plynutia kritickej lehoty, ktorá spočívala až do rozhodnutia o dotknutej\n(podkladovej) ústavnej sťažnosti. Sťažnosti napokon ani nebolo vyhovené a skorší odklad\nvykonateľnosti rozhodnutia o vydaní nemal účinky prepustenia z vydávacej väzby, ale\núčinky (na prechodnú dobu) vrátenia konania o vydaní do stavu „ex ante“, teda štádia pred\npreskúmavaným rozhodnutím ministra spravodlivosti o vydaní (a pred začatím plynutia\nspočívajúcej lehoty šesťdesiatich dní).»\n\n10\n\n5.2 Spoločné vyjadrenie zástupkyne Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP\na ministerstva spravodlivosti zo 16. apríla 2019\nZo spoločného stanoviska zástupkyne Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP\na ministerstva spravodlivosti v podstatnom vyplýva:\n«V podmienkach Slovenskej republiky nie je dĺžka trvania vydávacej väzby zákonom\nobmedzená, keďže maximálnu lehotu jej trvania zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) neupravuje. Zákon upravuje\niba jej maximálne trvanie po tom, ako došlo k rozhodnutiu ministra spravodlivosti\no povolení vydania do cudziny, a to na 60 dní. Táto lehota pri vydávacej väzbe po\nrozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania osoby podľa § 506 ods. 3 Trestného\nporiadku bola zavedená za účelom istého obmedzenia neprimeraného predlžovania\nvydávacej väzby po rozhodnutí ministra spravodlivosti, keďže celková dĺžka väzby nie je\nčasovo obmedzená (v porovnaní so štandardnou väzbou). Toto obmedzenie bolo zavedené aj\nvplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá obmedzuje dĺžku vydávacej\nväzby len na dobu nevyhnutnú na uskutočnenie samotného vydania. Zákonná lehota 60 dní\npredstavuje časový úsek z hľadiska účelu previazaný na samotnú realizáciu vydania a jej\nprekročenie má za následok prepustenie osoby z vydávacej väzby (§ 516 ods. 3 Trestného\nporiadku). Celková dĺžka vydávacej väzby by pritom mala na jednej strane rešpektovať\npriebeh a dynamiku vydávacieho konania a rovnako by mala byť primeraná z hľadiska\nzásahu do slobody osôb práve s ohľadom na priebeh konania. Špecifikácia trvania takejto\nväzby ale nie je žiaduca vzhľadom na osobitosti konaní o vydaní osôb do tretích krajín\na preto sa posudzuje ad hoc.\nZ hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto otázke platí, že každé\npozbavenie slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je oprávnené, len kým\nprebieha konanie o vyhostení alebo vydaní. Ak sa takéto konanie nevedie s náležitou\nstarostlivosťou, prestane byť pozbavenie slobody z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru prípustné (napr. rozsudok Quinn proti Francúzsku z 22. marca 1995, ods. 48,\nalebo rozsudok Kolompar proti Belgicku z 24. septembra 1992, ods. 36).\nV prípade sťažovateľa, ktorého ústavnú sťažnosť ústavný súd posudzuje, bola celková\ndĺžka vydávacej väzby bezpochyby ovplyvnená súčasne prebiehajúcim azylovým konaním,\n11\n\nako aj konaním pred Európskym súdom pre ľudské práva, osobitne predbežným opatrením,\ndočasne zakazujúcim vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.\nPlatnosť predbežného opatrenia, vydaného 19. júna 2012, skončila 24. marca 2016\nvydaním rozhodnutia, ktorým Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil sťažnosť A. Y. proti\nSlovenskej republike za neprijateľnú. V tejto súvislosti teda konštatujem, že predbežné\nopatrenie vydané Európskym súdom pre ľudské práva bránilo vydaniu sťažovateľa do\nRuskej federácie v čase od 19. júna 2012 do 24. marca 2016. Európsky súd pre ľudské\npráva v tejto súvislosti Slovenskú republiku upozornil, že nerešpektovanie predbežného\nopatrenia môže zakladať porušenie článku 34 Dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že\npredbežné opatrenie podľa pravidla 39 rokovacieho poriadku tohto medzinárodného\nsúdneho orgánu bolo vydané na návrh sťažovateľa a Slovenská republika je takýmto\nopatrením viazaná, nie je možné príslušné obdobie trvania vydávacej väzby pričítať na\nťarchu štátnych orgánov Slovenskej republiky. V čase po skončení platnosti predbežného\nopatrenia do samotného povolenia vydania sťažovateľa ministerka spravodlivosti priebežne\nvyhodnocovala stav konania o žiadosti o udelenie azylu sťažovateľa a v momente, keď bolo\nzjavné, že toto konanie nebude v dohľadnom čase ukončené, s cieľom vyhnúť sa\nneprimerane dlhej vydávacej väzbe rozhodla nespochybniť zákonnosť vydávacej väzby\ns ohľadom na vyššie citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a povolila\nvydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.\nK otázke orgánu verejnej moci kompetenčné ustanovenému k dohľadu nad trvaním\nlehôt a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe uvádzame, že pokiaľ ide o plynutie lehôt\ntak opätovne zdôrazňujeme, že vo vzťahu k vydávacej väzbe zákon upravuje výlučne lehotu\nod povolenia vydania ministrom spravodlivosti do faktickej realizácie vydania vyžiadanej\nosoby v trvaní 60 dní. Prekročenie tejto lehoty má za následok prepustenie osoby\nz vydávacej väzby priamo zo zákona (§ 506/3 TP). Postup v rozhodovaní o vydávacej väzbe\nmôže preskúmať nadriadený súd v rámci konania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe\n(§ 508/1 TP).\nAle súčasne pri vydávacej väzbe je daná právomoc ústavného súdu rozhodovať\no prípadnom porušení základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vrátane ich\nporušenia prípadne neprimeranou dĺžkou vydávacej väzby. Vzhľadom na oprávnenia,\nktorými ústavný súd v tomto ohľade disponuje, je ústavná sťažnosť považovaná za účinný\n12\n\nprostriedok nápravy, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred tým, ako sa s prípadnou\nsťažnosťou obráti na Európsky súd pre ľudské práva.»\n5.3 Vyjadrenie generálnej prokuratúry z 29. apríla 2019\nGenerálna prokuratúra vo svojom písomnom vyjadrení, odpovedajúc na položené\notázky, konštatuje:\n«1. K otázke pod písm. a)\nAko už bolo vyššie zdôraznené, napádané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané\nza situácie, kedy boli obe fázy extradičného konania [súdne konanie o prípustnosti vydania\nsťažovateľa (súdna fáza) a konanie ministra spravodlivosti o povolení jeho vydania do\nRuskej federácie (administratívna fáza)] právoplatne skončené.\nNajvyšší súd teda nebol oprávnený rozhodnúť o prepustení sťažovateľa z vydávacej\nväzby. Jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sa javí ako nevyhnutné. Naopak, prepustením\nsťažovateľa z vydávacej väzby by najvyšší súd ignoroval nielen právoplatné súdne\nrozhodnutie o pripustení vydania sťažovateľa, ako aj nadväzujúce rozhodnutie ministerky\nspravodlivosti o povolení jeho vydania. Nariadiť prepustenie osoby z vydávacej väzby\nmožno výlučne po uplynutí šesťdesiatich dní od rozhodnutia ministerky spravodlivosti\no povolení vydania do cudziny, počas ktorých sa nepodarilo úspešne zrealizovať vydanie\nalebo ak by štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal alebo by inak zanikli\ndôvody vydania alebo jeho realizácie (§ 506 Trestného poriadku). Takéto podmienky ku dňu\nrozhodovania najvyššieho súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu\no zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby splnené neboli.\nPre úplnosť treba dodať, že ústavný súd opakovane preskúmaval ústavnosť postupu\na rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania. Kým prvým nálezom sp. zn. III. ÚS 388/2012\nz 2. októbra 2013 zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti vydania, tak vo svojom\nďalšom sp. zn. III. ÚS 689/2014 z 25. novembra 2014 odmietol sťažnosť sťažovateľa\nsmerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sp. zn. 6 Tost 37/2013\nz 10. júla 2014, a to pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.\nNemožno prehliadnuť ani predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) z 18. júna 2012, ktorým bolo ešte pred rozhodnutím ústavného súdu\nz 23. augusta 2012 o prijatí sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2012 a odklade vykonateľnosti\n13\n\nprvého právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa\nzakázané vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie. Tento stav trval do 15. júna 2016, kedy\nESĽP odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. ESĽP dospel k záveru, že\nsa nepreukázala existencia opodstatnených dôvodov nasvedčujúcich reálnemu riziku zlého\nzaobchádzania so sťažovateľom v prípade jeho vydania do Ruskej federácie.\nNa záver odpovede je vhodné poukázať na rozdielnosť účelu vydávacej väzby, ktorá\ntrvá do rozhodnutia ministra spravodlivosti o povolení vydania (v Českej republike\noznačovaný celý úsek ako „predbežná väzba“) a vydávacej väzby, ktorá pokračuje po\nrozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania (v Českej republike označovaná ako\n„vydávacia väzba“). Ako vyplýva z nálezov Ústavného súdu Českej republiky „predbežná\nväzba nie je opatrením, ktoré by bolo vždy nevyhnutné (a teda primerané vo vzťahu\nk zásahu do osobnej slobody) k realizácii extradičného konania a tým k splneniu\nmedzinárodných záväzkov Českej republiky. Takýmto opatrením je až vydávacia väzba,\nnasledujúca po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania“ (bližšie napríklad\nsp. zn. I. ÚS 1801/2014, II. ÚS 1301/2017). Vydávacia väzba po vyslovení ministra\nspravodlivosti o povolení vydania je tým momentom, počas ktorého existencia vydávacej\nväzby až do jej realizácie je nevyhnutná.\nAko obiter dictum možno dodať, že správnosť postupu najvyššieho súdu v konečnom\ndôsledku odobril samotný ústavný súd vo svojom náleze č. k. III. ÚS 129/2018-179\nz 2. mája 2018, ktorý po preskúmaní rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení\nvydania nezistil porušenie práv sťažovateľa, a teda tým v podstate implicitne vyjadril\nsúhlasné stanovisko s pokračovaním obmedzovania osobnej slobody sťažovateľa. Inak tomu\nbolo napríklad v Českej republike, v ktorej Ústavný súd Českej republiky opakovane zrušil\nrozhodnutie ministra spravodlivosti Českej republiky o povolení vydania žiadanej osoby do\ncudziny (napríklad nález sp. zn. III. ÚS 665/2011, III. ÚS 1924/2018).\nAk by teda najvyšší súd pred rozhodnutím ústavného súdu rozhodol o prepustení\nsťažovateľa z vydávacej väzby, realizácia rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení\nvydania sťažovateľa by bola len iluzórna.\nV dôsledku týchto skutočností generálny prokurátor napádané rozhodnutie\nnajvyššieho súdu považuje za zákonné a opodstatnené. Odôvodnenie rozhodnutia je ucelené\n\n14\n\na komplexné, a to bez zjavných prvkov svojvôle či nestrannosti. K porušeniu práv\noznačených sťažovateľom v konaní pred najvyšším súdom nedošlo.\n2. K otázke pod písm. b)\nJe pravdou, že Trestný poriadok neustanovuje maximálne prípustnú celkovú lehotu\nvydávacej väzby. K dôvodom, prečo je tomu tak, je potrebné uviesť nasledovné.\nV prvom rade vydávacia väzba je osobitným druhom/typom väzby, a preto sa priamo\nneuplatňuje žiadny z väzobných dôvodov a ani podmienky ustanovené Trestným poriadkom\npre bežnú väzbu vo vnútroštátnom trestnom konaní (§ 71 a 84 Trestného poriadku,) (bližšie\nnapríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 34/2010, nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. II. ÚS 1301/17). Inštitút vydávacej väzby má totiž iný charakter než\nväzby v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Účelom\nvydávacieho konania je zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, čiže\nzabrániť, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania. Výsledkom je vydanie osoby do štátu,\nktorý vedie proti nej trestné konanie, čím sa rešpektuje a dodržiava pozitívny záväzok\nvyplývajúci pre dožiadané štáty z medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred\nvnútroštátnou právnou úpravou. Ustanovenia § 76 a 76a Trestného poriadku teda nemajú\npovahu referenčných ustanovení k ustanoveniam § 506 až 514 Trestného poriadku. Ani\nsubsidiárne použitie ustanovení o nahradení väzby podľa § 80 až 84 Trestného poriadku nie\nje možné, pretože ide o úplný iný charakter väzby, dôvody podľa § 71 sa neposudzujú\nzo zákona a nie je možné ich modifikovať pre účely rozhodnutia o záruke (bližšie\nČentéš, J. a kol. Trestný poriadok - Veľký komentár. 3. aktualizované vydanie. Žilina:\nEurokódex, s. r. o., s. 883).\nÚčel, podmienky a trvanie vydávacej väzby má právny základ v medzinárodných\nzmluvách upravujúcich medzinárodnú justičnú spoluprácu. Vo vzťahu k Ruskej federácii ide\no Európsky dohovor o vydávaní z 13. decembra 1957 (publikovaný pod č. 549/1992 Z. z.\na jeho dva dodatkové protokoly z 15. októbra 1975 (publikované pod č. 10/1997)\na zo 17. marca 1978 (publikovaný pod č. 11/1997 Z. z.), ktorý exaktne nestanovuje dĺžku\nvydávacej väzby.\nCelková dĺžka vydávacej väzby nie je obmedzená žiadnym relevantným právnym\npredpisom a ani čl. 5 dohovoru neurčuje časový limit trvania vydávacej väzby. Nečiní tak\n\n15\n\nani zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,\nktorý upravuje vydávanie osôb medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie.\nAj z judikatúry ESĽP vyplýva, že primeranosť dĺžky trvania vydávacej väzby je\nzásadne posudzovaná individuálne a je determinovaná skutkovými okolnosťami veci\ns mantinelmi spočívajúci napríklad v nemožnosti vydania do cudziny zistenej už v priebehu\nvydávacieho konania alebo spočívajúceho v čisto formálnom postupe kompetentných\norgánov, ktorých postup dosahuje čas rovnajúci sa výkonu právoplatne uloženého trestu\nodňatia slobody a iné (bližšie napríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 686/2016).\nVo všeobecnosti možno uviesť, že procesný postup pri vydávaní (ďalej aj\n,,extradícia“) osoby do cudzieho štátu je zjavne neobvykle zložitý, pretože ak dotknutá\nosoba využije plne všetky možnosti podávania žiadostí a opravných prostriedkov, ktoré má\nk dispozícii, potenciálne tento proces zahŕňa rozhodovanie dvoch súdov podľa Trestného\nporiadku, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, dvoch súdov v oblasti správneho\nsúdnictva, ministra spravodlivosti a tri rozhodovania ústavného súdu (bližšie nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1924/18).\nVýznamne ovplyvniť priebeh vydávacieho konania môže aj konanie pred ESĽP.\nVo vzťahu k Slovenskej republike sa to stalo opakovane. Napríklad vo veci Anzor\nChadidivich Chentiev (sťažnosť č. 21022/08, č. 40943/14) došlo k vydaniu žiadanej osoby\ndo Ruskej federácie až po deviatich rokoch trvania vydávacej väzby (bližšie napríklad\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 37/2013).\nV tejto súvislosti možno poukázať i na iné zahraničné právne úpravy, ktoré tiež\nneustanovujú maximálnu lehotu väzby, v ktorej sa môže nachádzať vyžiadaná osoba.\nV praxi môže vydávacia väzba trvať až do samotného fyzického odovzdania vyžiadanej\nosoby dožadujúcemu štátu. Je tomu tak napríklad v Poľskej republike (čl. 263, čl. 605\na 605a Trestného poriadku Poľskej republiky), vo Francúzskej republike (čl. 696-18 CPP)\nči v Českej republike (§ 96 ods. 1 zákona o medzinárodnej justičnej spolupráci), v ktorej je\nupravená len lehota trvania vydávacej väzby po rozhodnutí ministra o povolení vydania.\nNaopak, existujú právne úpravy, ktoré ohraničujú dĺžku trvania vydávacej väzby. Napríklad\npodľa § 178 StPO môže v Rakúskej republike trvať vydávacia väzba maximálne dva roky.\nOtázky zákonnej právnej úpravy vydávacej väzby, ale i väzby v súvislosti\ns realizáciou európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré rozhodne nie sú dokonalou právnou\n16\n\núpravou, však primárne prislúchajú zákonodarcovi (bližšie napríklad nález Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. PL. ÚS 63/06, II. ÚS 1301/17, III. ÚS 1924/18). Aktuálne celková\ndĺžka vydávacej väzby v podmienkach Slovenskej republiky nesmie byť z hľadiska dodržania\npráva na osobnú slobodu celkom neprimeraná, aby nedošlo k porušeniu základných práv\na slobôd osoby, o vydanie ktorej ide.\n3. K otázke pod písm. c)\nPodľa platnej právnej úpravy môže vydávacia väzba spočívať v prípade, ak sa\nvyžiadaná osoba nachádza vo vnútroštátnej väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody\nuloženého slovenským súdom (§ 507 Trestného poriadku). Iný dôvod spočívania vydávacej\nväzby nie je upravený. Napriek tomu, ak na základe sťažnosti konajúci orgán (napríklad\nústavný súd alebo ESĽP) rozhodne o odklade výkonu rozhodnutia o povolení vydania\nvyžiadanej osoby, nemožno interpretovať tento procesný úkon inak, ako dôvod na\nspočívanie vydávacej väzby. Opačný výklad by viedol k ohrozeniu inštitútu vydávacej väzby\n(v prípade prepustenia vyžiadanej osoby na slobodu z vydávacej väzby) alebo k porušeniu\npráv vyžiadanej osoby (v prípade extradície vyžiadanej osoby). Príkladom môže byť\nvydávacie konanie vo veci\n\n. Na základe sťažnosti\n\nvydal\n\nESĽP predbežné opatrenie o zákaze jeho vyhostenia zo Slovenskej republiky, ktoré podľa\noznámenia ESĽP ostalo v platnosti až dovtedy, kým sa nerozhodne o jeho sťažnosti\nústavným súdom. Napriek tomu bol\n\norgánmi Slovenskej republiky vyhostený\n\ndo Alžírska. ESĽP vo svojom rozhodnutí z 24. septembra 2012 (sťažnosť č. 33809/08) okrem\niného konštatoval porušenie práva\n\nna individuálnu sťažnosť podľa článku\n\n34 Dohovoru z dôvodu nerešpektovania predbežného opatrenia Európskeho súdu, ktoré\nbolo vydané za účelom ochrany jeho práv.\nAko bolo vyššie uvedené, samotný fakt, že bolo rozhodnuté o odklade výkonu\nrozhodnutia vnútroštátnych orgánov o povolení vydania, neznamená povinnosť príslušných\norgánov prepustiť vyžiadanú osobu z vydávacej väzby.\nZ týchto dôvodov generálny prokurátor má za to, že predbežné opatrenie ESĽP, resp.\nústavného súdu, je prekážkou nielen v súvislosti so spočívaním vydávacej väzby, ale aj\ns možnosťou ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení/nepovolení vydať vyžiadanú\nosobu do dožadujúceho štátu tak, ako to správne uvádza Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky vo svojom liste sp. zn. 9838/2014/K09/IG z 13. novembra 2014.\n17\n\nOpodstatnenosť tohto postupu sa odvíja aj od riešenia kolízie dvoch medzinárodných\nzáväzkov, z ktorých jedným z nich je záväzok vyplývajúci z medzinárodnej zmluvy\no vydávaní (extradícii) osôb na trestné stíhanie alebo na výkon trestu a druhým z nich je\nzáväzok vyplývajúci z dohovoru. Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika je právnym\nštátom, je namieste vždy dať prednosť záväzkom vyplývajúcim z dohovoru, keďže\nrešpektovanie a ochrana ľudských práv sú imanentnými atribútmi materiálne chápaného\nprávneho štátu. Rešpektuje sa tým i vôľa vyžiadanej osoby, ktorá požaduje od iného\npríslušného orgánu o garantovanie svojich práv.\n4. K otázke pod písm. d)\nJe nesporné, že osoby pozbavené osobnej slobody majú právo na trestné konanie\nv primeranej lehote, a ak tomu tak nie je, majú byť behom konania prepustené. Univerzálny\nnávod v zmysle konkrétnych lehôt trvania vnútroštátnej či vydávacej väzby neposkytuje ani\nESĽP, ktorý i keď dáva prednosť väzobným veciam a priznáva im osobitnú naliehavosť,\nkonkrétne riešenie ponecháva na vyhodnotení každého jednotlivého prípadu. Istým\nzákladným korektívom dĺžky akejkoľvek väzby je výška očakávaného či uloženého trestu\nodňatia slobody, teda nie automatická aplikácia hornej hranice trestnej sadzby, ale reálny\npredpoklad trestu po posúdení relevantných okolností konkrétnej veci. Okrem toho dĺžku\nväzby determinuje samotný postoj osoby pozbavenej slobody (odmietnutie vypovedať či\nspolupracovať s príslušnými orgánmi, veľký počet jeho sťažností a pod.).\nPosudzovanie trvania vydávacej väzby je však výlučne vecou príslušných súdov, t. j.\nkrajského súdu v prvom stupni a najvyššieho súdu v druhom stupni. Rešpektujúc nezávislosť\na nestrannosť súdnej moci nie je aktuálne ustanovený žiadny kompetentný orgán k výkonu\ndohľadu nad príslušnými súdmi v súvislosti s trvaním lehôt a postupu v rozhodovaní\no vydávacej väzbe. Pred rokom 1990 bol síce prokurátor tým všeobecným orgánom, ktorý\nrealizoval aj dozor nad zákonnosťou postupu a rozhodovaním súdov, čo je však v príkrom\nrozpore s koncepciou právneho a demokratického štátu, ku ktorej sa Slovenská republika\nhlási. Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy kreovať akýkoľvek orgán, ktorý by bol poverený\nvýkonom dohľadu nad činnosťou súdov. Spôsob realizácie úloh zverených súdom\nústavodarcom alebo zákonodarcom podlieha preskúmaniu ústavným súdom alebo ESĽP.»\n\n18\n\n5.4 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv z 26. apríla 2019\nVerejná ochrankyňa práv vo svojom písomnom vyjadrení zaujala k veci nasledujúce\nstanovisko:\n«Zmyslom a účelom extradičného konania je vydanie osoby na trestné stíhanie/výkon\ntrestu do zahraničia. Logicky, ako aj z právnej úpravy teda možno odvodiť, že ide\no procesný úkon, ktorý je najmä operatívny a má slúžiť iba na presun osoby. Tomu by preto\nmala zodpovedať aj povaha a dĺžka obmedzenia osobnej slobody – teda extradičnej väzby.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že\nnasledujúce požiadavky týkajúce sa extradičnej väzby je možné považovať za akýsi\nminimálny štandard v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru:\na) väzba má sledovať iba účel vyhostiť osobu,\nb) dĺžka väzby má byť primeraná,\nc) zaistená osoba má byť prepustená, ak vyhostenie nie je možné realizovať\nv primeranej dobe,\nd) vnútroštátne orgány majú konať s náležitou starostlivosťou a efektívnosťou.\nV prípade sťažovateľa je zrejmé, že viaceré z týchto požiadaviek neboli dodržané,\na to:\nb) sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode od 21. januára 2011 až do\n17. júla 2018, teda viac ako 7 rokov, hoci sa jednalo o extradíciu na trestné konanie, a teda\nsa na neho stále hľadelo ako na nevinného. Aj napriek tomu, že v určitých časových úsekoch\nexistovali prekážky jeho vydania (čo však neznamená automaticky nutnosť obmedziť jeho\nslobodu), z podkladov, ktoré mám k dispozícii v žiadnom prípade nevyplýva, že dĺžka väzby\na obmedzenia jeho osobnej slobody bola primeraná – na porovnanie uvádzam maximálnu\ndĺžku väzby pri obzvlášť závažných zločinoch, ktorá je 5 rokov;\nc) počas trvania predbežného opatrenia ESĽP, ako aj následného rozhodovania\nministerky spravodlivosti bol sťažovateľ celý čas vo väzbe, hoci najmi vo vzťahu\nk rozhodovaniu ESĽP bolo možné očakávať, že vyhostenie nebude možné realizovať\nv primeranom čase. Súd teda mal zvažovať, či je väzba stále potrebná, resp. vhodná,\nprípadne či sa nedá nahradiť iným miernejším opatrením. Takúto úvahu súd nevykonal.\nV obdobnom prípade Ústavný súd Českej republiky považoval väzbu osoby za úplne\nneprijateľnú: „Keďže je rozhodnutie ministra spravodlivosti o povolení vydania sťažovateľa\n19\n\ndo Gruzínska podmienené definitívnym súdnym rozhodnutím v konaní o poskytnutie\nmedzinárodnej ochrany a v súčasnosti nie je možné predvídať: s ohľadom na doterajší\npriebeh, ako dlho toto konanie ešte potrvá, nie je možné ani uvažovať o tom, že by\nsťažovateľ mohol zotrvávať vo väzbe po celú dobu s odôvodnením, ktoré podali všeobecné\nsúdy“,\nd) v konaní slovenských orgánov, najmä ministra spravodlivosti, resp. ministerky\nspravodlivosti možno konštatovať veľmi dlhé obdobie nečinnosti, a to odo dňa 24. marca\n2016, kedy ESĽP zamietol sťažnosť sťažovateľa, až do 7. februára 2018, kedy povolila jeho\nvydanie do Ruskej federácie. ESĽP v minulosti vo viacerých prípadoch aj omnoho kratšie\ndoby väzby spôsobené neefektívnym konaním štátnych orgánov považoval za porušenie čl. 5\nods. 1 písm. f) Dohovoru.\nB. K otázke, aká by mala byť podľa Vášho právneho názoru maximálne prípustná\ncelková lehota vydávacej väzby...\nVzhľadom na účel a zmysel vydávacej väzby považujem súčasnú právnu úpravu za\ndostatočnú. Rovnako aj ESĽP sa viackrát vyjadril, že štát nemá povinnosť stanoviť\nmaximálnu prípustnú dobu trvania obmedzenia slobody. Je však potrebné zároveň\nzdôrazniť, že pri extradičnej väzbe je potrebné dodržiavať už spomenuté základné\npožiadavky a dbať na zmysel extradičného konania.\nC. K tomu, či podľa Vášho názoru je možné uvažovať o porušení sťažovateľom\noznačených práv aj počas trvania predbežného opatrenia vydaného Európskym súdom pre\nľudské práva...\nAko som už uviedla v bode A písm. c), zaistená osoba má byť prepustená, ak\nextradíciu nie je možné realizovať v primeranom čase.\nD. K tomu, ktorý orgán verejnej moci je podľa Vášho právneho názoru kompetenčne\nustanovený k dohľadu nad trvaním lehôt a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe...\nNapriek tomu, že Trestný poriadok výslovne neustanovuje, ktorý orgán má vykonávať\ndohľad nad trvaním lehôt a postupom v rozhodovaní o vydávacej väzbe, som toho názoru,\nže takýmto orgánom môže byt' prokurátor, čo je možné odvodiť z ustanovení zákona\no prokuratúre. V zmysle 4 zákona o prokuratúre totiž prokurátor vykonáva dozor nad\nzachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo\nosoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného\n20\n\noprávneného štátneho orgánu. Zároveň v zmysle 17 ods. 2 g) tohto zákona prokurátor\nzabezpečuje výkon medzinárodnej spolupráce v trestných veciach v rozsahu ustanovenom\nosobitnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným\nzákonom a právne záväznými aktmi Európskej únie.»\n5.5 Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa\nPrávny zástupca sťažovateľa k poskytnutým písomným vyjadreniam oslovených\norgánov verejnej moci zaujal toto stanovisko:\n«Úvodom považujeme za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu pridržiavame\nargumentácie uvedenej v podanej ústavnej sťažnosti a rovnako sa v plnom rozsahu\nstotožňujeme s vyjadrením verejnej ochrankyne práv.\nII. K neústavnosti väzby sťažovateľa\nSme toho názoru, že do práva na osobnú slobodu možno ústavne zasiahnuť len za\nsplnenia troch základných podmienok – legality zásahu (do tohto práva možno zasiahnuť\nlen z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom), legitimity zásahu (či zásah sleduje\nlegitímny účel) a jeho primeranosti. Sme toho názoru, že väzba sťažovateľa nespĺňala\nv jednotlivých fázach ani komponent legality, ani legitimity a s ohľadom na celkovú dĺžku\nväzby ani primeranosti.\n1. K legalite väzby sťažovateľa\nSme toho názoru, že požiadavka legality vyžaduje, aby štát vždy rešpektoval tie\npravidlá, ktoré pre väzbu (vrátane vydávacej väzby), jej dĺžku, spôsob počítania lehôt väzby\nv zákone vymedzil. Súčasne (keďže ide o zásahy do jedného z najdôležitejších práv osôb) je\nnevyhnutné, aby tieto pravidlá ustanovené zákonom boli dostatočne určité a zrozumiteľné\npre adresáta pred tým, ako je voči nemu vydané rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody.\nInými slovami, reflektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uvedenú v ústavnej\nsťažnosti, štát nemá povinnosť v zákone ustanoviť maximálnu lehotu vydávacej väzby,\nspôsob jej počítania či dôvody prepustenia z vydávacej väzby, ale ak tak urobí, je povinný\ntieto pravidlá rešpektovať.\nPodľa ustanovenia § 506 ods. 2 a 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok:\n\n21\n\n„(2) Ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že vydanie do\ncudziny je prípustné, vezme krajský súd túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil\npredseda senátu podľa odseku 1.\n(3) Predseda senátu krajského súdu nariadi príkazom prepustenie osoby z vydávacej\nväzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň\npo rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania do cudziny; v prípade uvedenom\nv § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia výkonu vydávacej väzby, ak\nminister spravodlivosti o povolení vydania rozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda\nsenátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak\na) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,\nb) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti\nvydanie nepovolil, alebo\nc) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.“\nZ vyššie uvedeného je zrejmé, že medzi rozhodnutím súdu o prípustnosti vydania\na rozhodnutím ministra o povolení vydania zákon neustanovuje konkrétnu lehotu väzby.\nPo rozhodnutí ministra spravodlivosti však dĺžka väzby nemôže presiahnuť 60 dní.\nNa tomto mieste považujeme za potrebné poukázať na druhé vyjadrenie najvyššieho\nsúdu, z ktorého vyplýva, že na vydávaciu väzbu, sa podľa ustálenej judikatúry najvyššieho\nsúdu „subsidiárne použijú len ustanovenia skorších častí tohto zákona o spôsobe\nrozhodovania... avšak nevzťahujú sa na tento režim väznenia osoby ďalšie náležitosti...“.\nNa predmetnú 60-dňovú lehotu sa preto nevzťahujú ani ustanovenia Trestného poriadku\no počítaní lehôt väzby.\nKeďže zákonodarca výslovne ustanovil, že vydávacia väzba po rozhodnutí ministra\nspravodlivosti musí byť ukončená najneskôr v 60-ty deň, túto lehotu je potrebné\nrešpektovať. Domnievame sa, že lehotu je nutné počítať odo dňa vydania, resp.\nprávoplatnosti rozhodnutia ministra (ide o ten istý deň, keďže sa nedoručuje). Na plynutie\ntejto lehoty nemá vplyv prípadné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva\no predbežnom opatrení ani rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti\nrozhodnutia ministra. A to preto, že zákonodarca to v Trestnom poriadku neupravil.\nPovažujeme za potrebné zdôrazniť, že odklad vykonateľnosti poskytovaný ústavným\nsúdom sa vzťahuje na vykonateľnosť rozhodnutia, nie na právoplatnosť (právnu existenciu\n22\n\na nezmeniteľnosť zo strany ministra) rozhodnutia, preto ani z povahy veci nemôže mať\núčinky na plynutie lehoty, ktorú zákonodarca spája s vydaním, resp. právoplatnosťou\nrozhodnutia. Nemožno rozumne dospieť k záveru (tvrdenému najvyšším súdom), že by\nodklad vykonateľnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti mohol mať účinok do stavu pred\nvydaním tohto rozhodnutia. V takom prípade by totiž ad absurdum ani nebolo možno\nrozhodnutie ministra spravodlivosti preskúmať, keď priznaním odkladného účinku by\nprávne a fakticky zaniklo.\nJe potrebné uviesť, že zákonodarca v danom ustanovení reflektoval fakt, že na\nvydanie predbežného opatrenia alebo odkladu vykonateľnosti nie je právny nárok. Prejavil\npreto dôveru ústavnému súdu a Európskemu súdu pre ľudské práva, že neposkytnú\npredbežnú ochranu takej sťažnosti, ktorá je zjavne neopodstatnená. Teda v situácií, ak by\nnemohlo dôjsť k porušeniu práv alebo ak by sťažnosť bola zneužitím práva. Preto plynutie\n60-dňovej lehoty naviazal na moment vydania, resp. právoplatnosti rozhodnutia ministra\nspravodlivosti a nie na moment jeho vykonateľnosti.\nNad rámec vyššie uvedeného tvrdíme, že zákonodarca výslovne upravil aj\nobligatórny dôvod prepustenia z vydávacej väzby bez ohľadu na to, či ide o väzbu pred\nalebo po rozhodnutí ministra spravodlivosti v ustanovení § 506 ods. 3 písm. c) Trestného\nporiadku, keď uviedol:\n„Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak\nc) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.“\nZákonodarca explicitne uložil predsedovi súdu povinnosť prepustiť osobu\nz vydávacej väzby vtedy, ak z akéhokoľvek dôvodu zanikli dôvody, resp. možnosť realizácie\nvydania. Nariadením predbežného opatrenia zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva\npodľa nášho názoru došlo v zásade k zániku možnosti realizovať vydanie počas vopred\nneznámeho časového intervalu. Sme preto toho názoru, že po nariadení predbežného\nopatrenia zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva mal byť sťažovateľ v súlade\ns ustanovením § 506 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku prepustený z väzby. Až po\nrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva bolo možné uvažovať o opätovnom vzatí\nsťažovateľa do vydávacej väzby. Stotožňujeme sa v tejto časti v plnom rozsahu s právnym\nnázorom verejnej ochrankyne práv, že „zaistená osoba má byť prepustená, ak extradíciu nie\nje možné realizovať v primeranom čase.“\n23\n\nZhrňujúc vyššie uvedené sme toho názoru, že väzba sťažovateľa, prekračujúca lehotu\n60 dní odo dňa vydania rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení vydania a väzba\nsťažovateľa počas platnosti nariadeného neodkladného opatrenia Európskeho súdu pre\nľudské práva bola nezákonná, a preto došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.\n2. K legitimite väzby sťažovateľa\nVäzba musí byť vždy aj legitímna, teda musí sledovať legitímny účel a môže trvať len\npočas existencie tohto účelu. V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je legitímnym účelom\nvydávacej väzby vedenie vydávacieho konania. Nie potrestanie vydávanej osoby.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské\npráva v veci Quinn v. Francúzsko zo dňa 22.03.1995, sťažnosť č. 18580/91, séria A č. 311;\nChahal v. Spojené kráľovstvo zo dňa 15.11.1996, sťažnosť č. 22414/93, Reports 1996-V;\nGallardo Sanchez v. Taliansko zo dňa 24.03.2015, sťažnosť č. 11620/07 ako aj rozhodnutia\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1801/14 zo dňa 09.12.2014, sp. zn.\nII. ÚS 3053/16 zo dňa 13.12.2016) možno vyvodiť, že v prípade ak sa extradičné konanie\nnevedie s dostatočnou starostlivosťou a primeranou rýchlosťou (due dilligence), zaniká účel\nvydávacej väzby a osobu pozbavenú osobnej slobody je potrebné prepustiť.\nV tomto prípade bez ohľadu na dobu, počas ktorej bolo vo veci sťažovateľa platné\npredbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, je možné konštatovať zásadné\nobdobia nečinnosti v extradičnom konaní od 24.03.2016 do 07.02.2018. V tomto období nič\nprávne nebránilo príslušným orgánom ukončiť extradičné konania, ale tie napriek tomu\nv konaní nepokračovali. Sme preto toho názoru, že vydávacia väzba v prípade sťažovateľa\nuž v danom období stratila svoj účel a sťažovateľ mal byť prepustený na slobodu.\nNeobstojí argumentácia ministerstva spravodlivosti, že v danom čase malo brániť\nďalšiemu vedeniu extradície azylové konanie sťažovateľa. To totiž nebolo ukončené až do\nmomentu vydania sťažovateľa, pričom v inom konaní pred ústavným súdom ministerstvo\nspravodlivosti tvrdilo, že azylové konanie sťažovateľa netvorí v jeho veci prekážku vydania\n(príloha č. 1) a za pravdu mu dal aj ústavný súd (nález sp. zn. III. ÚS 129/2018-179\nzo dňa 02.05.2018). Prístup ministerstva, keď v konaní vo veci rozhodnutia o povolení\nvydania tvrdí, že naň nemá vplyv azylové konanie a v konaní o posudzovaní primeranosti\ndĺžky väzby tvrdí, že azylové konanie malo mať vplyv na rozhodovanie o povolení vydania,\npovažujeme za účelovú. Sme toho názoru, že za súčasť extradičného konania možno\n24\n\npovažovať len také konania, ktorých ukončenie je zo zákona nevyhnutné pred povolením\nvydania sťažovateľa. Teda také konania, ktorých priebeh mohol tvoriť prekážku vydania.\nAzylové konanie sťažovateľa pod takéto vymedzenie nespadá v súlade s rozhodnutím\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2018 zo dňa 02.05.2018 a predloženou argumentáciou\nministerstva.\nPovažujeme za potrebné uviesť, že sťažovateľ požiadal druhý krát o azyl\ndňa 09.12.2010, pričom už v čase rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva\n(24.03.2016) trvalo azylové konanie celkom zjavne neprimeranú dobu takmer 6 rokov.\nNeobstojí argumentácia ministerstva, že čakalo na moment, kedy bude „zjavné, že toto\nkonanie nebude v dohľadom čase ukončené“.\nZhrňujúc vyššie uvedené sme toho názoru, že vydávacia väzba sťažovateľa stratila\nsvoju legitimitu, a preto došlo tiež k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.\nIII. K otázke maximálnej prípustnej celkovej lehote vydávacej väzby\nSme toho názoru, že prípustnosť dĺžky vydávacej väzby je potrebné posudzovať\nindividuálne. Aj väzba trvajúca dni, či mesiace môže stratiť svoju legitimitu, či legalitu\na môže byť preto neústavná.\nNa druhej strane niektoré väzby (vrátane vydávacej väzby) už pre ich dĺžku možno\npovažovať, podľa nášho názoru, za celkom zjavne neprimerané. Pripustenie nekončenej\ndĺžky väzby by totiž viedlo k možnosti odňatia podstaty práva na osobnú slobodu osoby,\nktorá sa v súlade s princípom prezumpcie neviny považuje za osobu nevinnú. Väzba sa totiž\nnikdy nemôže stať sama o sebe trestom a má vždy len dočasný charakter. V opačnom\nprípade by došlo k ohrozeniu podstaty práva na osobnú slobodu v rozpore s čl. 13 ods. 4\nÚstavy a k porušeniu zásady minimalizácie a zdržanlivosti pri zásahoch do práva na osobnú\nslobodu (KLÍMA, K. a kol.: Komentář k Ústavě a Listině. 2. díl. 2. rozšírené vydání. Plzeň:\nAleš Čenek, 2009. Str. 989 -990). Maximálna celková lehota vydávacej väzby by mala byť\ntiež taká, aby v nej bolo možné, v prípade ak príslušné orgány postupujú v súlade\nso zákonom, ukončiť vydávacie konanie. Mala by byť tiež primeraná k ďalším maximálnym\nlehotám väzby podľa právneho poriadku.\nZhrňujúc vyššie uvedené, že vydávacia väzba by nemala v žiadnom prípade prekročiť\nlehotu 5 rokov, teda maximálnu celkovú lehotu väzby v právnom poriadku Slovenskej\n\n25\n\nrepubliky. V prípade sťažovateľa väzba trvala 7 rokov, pričom 2 roky predstavovali\nnečinnosť konajúceho ministra, resp. ministerky spravodlivosti.\nIV. K otázke dohľadu nad trvaním lehôt a postupov pri rozhodovaní o vydávacej\nväzbe\nV tejto otázke sa stotožňujeme s názorom verejnej ochrankyni práv. Dozor nad\ntrvaním väzby podľa nášho názoru zveruje prokuratúre ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b)\na g)zákona č. 153/2001 Z. z. zákon o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Podľa\ntohto ustanovenia:\n„Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori\nb) dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby\npozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe\nrozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,\ng)podieľaním sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných na\npredchádzanie porušovaniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych\npredpisov,“\nPričom práve prokurátor v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 písm. g) zákona\no prokuratúre zabezpečuje výkon medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. Na základe\nžiadosti, resp. návrhu prokurátora alebo osoby, ktorá je na osobnej slobode obmedzená\nvydávacou väzbou o jej prepustení na slobodu rozhoduje v prvom stupni predseda\npríslušného krajského súdu – ustanovenie § 506 ods. 3 Trestného poriadku.»\n6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nIV.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n26\n\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon o ústavnom súde účinný od 1. marca\n2019. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj\nna konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní\nnastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.\n10.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n10.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n11. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom:\na) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;\nb) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila\nrozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie\npovinnosti ustanovenej zákonom;\nc) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia\npred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú\noprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo\nv úteku po jeho spáchaní;\n\n27\n\nd) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely\nvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia\npred príslušný orgán;\ne) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne\nchorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;\nf) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie\nalebo vydanie.\n12. Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a bezpečnosť. Nikto nesmie\nbyť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem\nprípadov, keď sa tak stane na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.\n13. Podľa § 506 ods. 3 Trestného poriadku predseda senátu krajského súdu nariadi\npríkazom prepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím\norgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení\nvydania do cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa\nnastúpenia výkonu vydávacej väzby, ak minister spravodlivosti o povolení vydania\nrozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej\nväzby tiež, ak\na) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,\nb) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti\nvydanie nepovolil, alebo\nc) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.\n14. Európsky dohovor o vydávaní\n14.1 Právna úprava väzby v Európskom dohovore o vydávaní (publikovaný\npod č. 549/1992 Z. z.) v znení jeho dodatkových protokolov č. 1 (publikovaný\npod č. 10/1997 Z. z.) a č. 2 (publikovaný pod č. 11/1997 Z. z.) bola zohľadnená v právnej\núprave vydania do cudziny podľa § 498 a nasl. Trestného poriadku (pozri aj dôvodovú\nsprávu k tomuto zákonu).\n28\n\n14.2 V Európskom dohovore o vydávaní je výslovne ohraničené len trvanie\npredbežnej väzby (zadržania), t. j. obmedzenie osobnej slobody dotknutej osoby ešte\npred tým, ako je doručená oficiálna žiadosť o vydanie (čl. 16 ods. 4 Európskeho dohovoru\no vydávaní). Maximálna možná dĺžka obmedzenia osobnej slobody je v takom prípade\n40 dní. Po doručení žiadosti o vydanie však už Európsky dohovor o vydávaní dĺžku väzby\nvýslovne neobmedzuje. Napriek tomu by však dĺžka vydávacej väzby mala byť primeraná\ntrestu, ktorý možno v prípade odsúdenia vyžiadanej osobe uložiť. Tento záver vyplýva\nz odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (86) 13 a je zohľadnený aj v publikácii\n„Vydávanie. Európske štandardy“, ktorá bola vydaná Radou Európy.\n14.3 Vo vzťahu k trvaniu väzby teda platí, že ak dožiadaná strana považuje trvanie\nväzby vo vydávacom konaní za disproporčné voči trestu, ktorý v prípade odsúdenia možno\ndotknutej osobe uložiť, mala by sa obrátiť na dožadujúcu stranu pre účely uistenia,\nči na vydaní stále trvá. Dožadujúca strana by o tomto mala dožiadanú stranu bezodkladne\ninformovať.\n14.4 Určitým kritériom pre dĺžku vydávacej väzby je tak dĺžka samotného trestu,\nktorý môže byť dotknutej osobe uložený.\n15. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n15.1 Relevantným ustanovením týkajúcim sa vydávacej väzby je čl. 5 ods. 1 písm. f)\ndohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním\nustanoveným zákonom, ktorým je okrem iného aj zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie\nslobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Toto ustanovenie\nna rozdiel od čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nevyžaduje, aby bola väzba odôvodnená\npotrebou zabrániť dotknutej osobe v úteku alebo v spáchaní trestného činu, ale umožňuje\nzbaviť osobnej slobody jednotlivca, proti ktorému sa vedie konanie o vyhostení alebo\nvydaní, avšak nevyžaduje, aby súčasne bolo zbavenie osobnej slobody nevyhnutné\nnapríklad na účely zabrániť dotknutému jednotlivcovi v trestnej činnosti či úteku (porov.\nrozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Chahal proti Spojenému kráľovstvu z 15. 11. 1996\nč. 22414/93, § 112, vo vzťahu k vyhosteniu, ktorý možno analogicky vztiahnuť aj\nna konanie o vydaní, k tomu pozri rozsudok Veľkej komory vo veci A. a ďalší proti\n29\n\nSpojenému kráľovstvu z 19. 2. 2009 č. 3455/05, § 164; rozsudok Veľkej komory vo veci\nKhlaifia a iní proti Taliansku z 15. 12. 2016 č. 16483/12, § 90). Zbavenie osobnej slobody\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru musí byť však zákonné, teda musí prebehnúť v súlade\ns vnútroštátnym právom z hľadiska hmotného i procesného (porov. už citované rozsudky A.\na ďalší proti Spojenému kráľovstvu, § 164; Khlaifia, § 91 – § 92).\n15.2 V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno však držať osobu vo väzbe\nalebo ju inak obmedzovať na slobode len vtedy, kým je v konaní o jej vyhostení alebo\nvydaní postupované s náležitou starostlivosťou (pozri už citované rozsudky Chahal, § 113;\nA. a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, § 164; Khlaifia, § 90). Obmedzenie osobnej slobody\nnesmie byť prejavom ľubovôle (rozsudok ESĽP vo veci Gallardo Sanchez proti Taliansku\nz 24. 3. 2015 č. 11620/07, § 39 a nasl.), a preto je potrebné skúmať, či v čase držania\njednotlivcov vo väzbe vykonávala verejná moc úkony s cieľom zabezpečiť ich vyhostenie\nalebo vydanie a či sa, naopak, v extradičnom konaní nevyskytovali neospravedlniteľné\nobdobia nečinnosti, ktoré sú pripísateľné štátu (porov. napr. rozsudok ESĽP vo veci\nMolotchko proti Ukrajine z 26. 4. 2012 č. 12275/10, § 172 – § 176; rozsudok ESĽP vo veci\nKhodzhamberdiyev proti Rusku z 5. 6. 2012 č. 64809/10, § 89 a nasl.; rozsudok ESĽP\nvo veci Ermakov proti Rusku zo 7. 11. 2013 č. 43165/10, § 251 a nasl.). Rozhodujúca\npritom nie je doba, po ktorú je obmedzená osobná sloboda jednotlivcov v súvislosti\ns konaním o ich vyhostení alebo vydaní, ale to, či sa v týchto konaniach skutočne plynule\npokračovalo s cieľom zabezpečiť vyhostenie alebo vydanie príslušného jednotlivca. Zatiaľ\nčo v už citovanom rozsudku Chahal ESĽP aproboval väzbu trvajúcu už viac ako tri roky\na sedem mesiacov (§ 114 a § 123), naopak, v rozsudku Mokallal proti Ukrajine\nz 10. novembra 2011, § 44, č. 19246/10, konštatoval ESĽP porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru,\nkeďže po tom, čo cudzí štát informoval ukrajinské orgány, že o vydanie sťažovateľa už\nnemá záujem, trvalo jeho prepustenie z väzby dva dni. Podľa ESĽP ukrajinské orgány\nnesplnili svoju povinnosť zabezpečiť, aby predĺženie obmedzenia osobnej slobody\nsťažovateľa bolo čo najmenšie [ďalej porov. napr. rozsudok ESĽP vo veci Efremidze proti\nGrécku z 21. 6. 2011 č. 33225/08, § 54 – § 57, v ktorom ESĽP konštatoval porušenie čl. 5\nods. 1 písm. f) dohovoru s ohľadom na to, že po dobu viac ako dvoch mesiacov nepodnikala\nverejná moc žiadne kroky smerujúce k vyhosteniu sťažovateľky].\n\n30\n\nPre lepšiu ilustráciu je nevyhnutné poukázať aj na niektoré známe lehoty vydávacej\nväzby, ktorá trvala napríklad:\na) takmer osemnásť mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Eid proti Taliansku\nz 22. 1. 2002, sťažnosť č. 53490/99, oddiel 1),\nb) alebo dvadsaťjeden mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Blech proti Francúzsku\nz 30. 6. 2005, sťažnosť č. 78074/01, oddiel 1),\nc) ale taktiež aj dva roky a osem mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Kolompar proti\nBelgicku z 24. 9. 1992, sťažnosť č. 11613/95, § 40 – § 43),\npričom, vychádzajúc z okolností vecí, tieto lehoty boli považované za rozporné s čl. 5 ods. 1\npísm. f) dohovoru.\n15.3 Z už predostretej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že opodstatnenosť lehoty\ntrvania vydávacej väzby je determinovaná prebiehajúcim konaním o vydaní osoby\nnachádzajúcej sa vo vydávacej väzbe, teda že vydávacia väzba je v súlade s čl. 5 ods. 1\npísm. f) dohovoru iba vtedy, ak vydávacie konanie prebieha a vedie sa náležitým spôsobom.\nAby väzba nebola svojvoľná, musí byť vykonávaná v dobrej viere; musí sa úzko týkať\ndôvodu väzby, o ktorý sa vnútroštátne orgány opierajú; miesto a podmienky väzby musia\nbyť primerané a dĺžka väzby nesmie presiahnuť dobu, ktorú možno odôvodnene požadovať\npre splnenie sledovaného účelu (napr. rozsudok ESĽP vo veci A. a ďalší proti Spojenému\nkráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05, bod 164).\n15.4 Ďalšou relevantnou okolnosťou majúcou vplyv na posúdenie opodstatnenosti\nlehoty trvania vydávacej väzby pri neexistencii zákonnej úpravy limitujúcej maximálnu\nlehotu jej trvania je aj existencia procesných záruk, akou je účinný prostriedok nápravy,\nktorým možno namietať zákonnosť a dĺžku tejto väzby počas prebiehajúceho extradičného\nkonania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Louled Massoud proti Malte, sťažnosť č. 24340/08,\nalebo rozsudok ESĽP vo veci J. N. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 37289/12, bod\n82). Tento prostriedok musí byť dotknutej osobe k dispozícii počas trvania väzby a musí\ntejto osobe zabezpečiť urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby a opodstatnenosti jej\nďalšieho trvania. Tento prieskum musí mať súdnu povahu a poskytovať záruky\nzodpovedajúce danej forme obmedzenia osobnej slobody. Okrem toho musí byť spôsobilý\nviesť k prepusteniu na slobodu v prípadoch, v ktorých je to potrebné. Napokon prostriedok\nnápravy (jeho existencia a možnosť použitia) musí byť dostatočne určitý nielen v teórii,\n31\n\nale aj v praxi, pretože v opačnom prípade nie sú splnené podmienky prístupnosti a účinnosti\nvyplývajúce z relevantných ustanovení dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci J. N. proti\nSpojenému kráľovstvu, bod 88).\n16. Európsky zatýkací rozkaz\n16.1 Konanie týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu je v Slovenskej republike\nupravené zákonom č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 154/2010 Z. z.“). Týmto zákonom bolo do právneho\nporiadku Slovenskej republiky prebraté rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV\nz 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými\nštátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).\n16.2 V tejto súvislosti je zaujímavé rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci vedenej pod sp. zn. C‑237/1511, ktoré sa týkalo aj dĺžky\nväzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Spornou otázkou bolo, či má vnútroštátny\nsúd v konaní pokračovať aj po uplynutí lehôt uvedených v čl. 17 rámcového rozhodnutia\n(§ 24 zákona č. 154/2010 Z. z.). V tomto rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že ani uplynutie\nlehôt uvedených v čl. 17 rámcového rozhodnutia nebráni ponechaniu vyžiadanej osoby\nvo väzbe v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu, pokiaľ dĺžka\nväzby nie je neprimeraná so zreteľom na znaky konania vedeného vo veci samej, čo musí\noveriť vnútroštátny súd.\n16.3 Aj v konaní o európskom zatýkacom rozkaze je tak obmedzená len dĺžka väzby\npo právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (§ 25 zákona\nč. 154/2010 Z. z.; resp. čl. 23 rámcového rozhodnutia).\nV.\nNapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a chronológia vykonaných procesných\núkonov vo veci\nV.1 Obsah ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu\nz 30. apríla 2018\n\n32\n\n17. Najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí v podstatnom\nuviedol:\n„Uznesením Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2012, sp. zn. 3Ntc 1/2011, bolo\nrozhodnuté, že podľa § 509 ods. 1 Tr. por. vydanie vyžiadanej osoby\n, na trestné\nstíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy podľa § 209 ods. 2\n(účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3\n(nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej\nzbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení, spáchané\norganizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu, ktorý\nvystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej\nškody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí,\na to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a), e), z), ž) (pokus o zabitie\ndvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou\nskupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto\nosoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j. spôsobenie výbuchu, ktorý\nvystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie\nznačnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov so zámerom pôsobenia na\nmocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou skupinou, ktorý nebol dokonaný\npre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2 písm. a), e), z), ž) (zabitie, t. j. úmyselné\nspôsobenie smrti dvom a viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť nebezpečným\nspôsobom, organizovanou skupinou spojenou s banditizmom) Trestného zákona Ruskej\nfederácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ z 13. júna 1996 je prípustné.\nNajvyšší súd uznesením z 10. júla 2014, sp. zn. 6Tost/37/2013, zamietol sťažnosť\nvyžiadanej osoby proti tomuto uzneseniu.\nNa základe sťažnosti\n\nz 15. júna 2012 na ESĽP, ktorou\n\nnamietal podľa článku 3 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, že\nv prípade jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie by mu hrozilo riziko\nmučenia, ESĽP rozhodol 18. júna 2012 o predbežnom opatrení, na základe ktorého nemôže\nbyť vydaný do Ruskej federácie. ESĽP následne 24. marca 2016 odmietol jeho sťažnosť, čím\ndošlo k zániku tejto predbežnej ochrany - zákazu vydať žiadateľa do Ruskej federácie.\n33\n\nMinisterka\n\nspravodlivosti\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n7.\n\nfebruára\n\n2018,\n\nč. 2984/2016/83/K09/IG, podľa § 510 ods. 1 Tr. por. rozhodla o povolení vydania občana\nRuskej federácie\n\npre skutky právne posúdené ako trestné činy\n\npodľa § 209 ods. 2 (účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch),\n§ 222 ods. 3 (nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava\na nosenie strelnej zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení,\nspáchané organizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu,\nktorý vystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie\nznačnej škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní\nrozhodnutí, a to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a), e), z), ž)\n(pokus o zabitie dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom,\norganizovanou skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti\nnezávislé od tejto osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j.\nspôsobenie výbuchu, ktorý vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia\nľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov\nso zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou\nskupinou, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2\npísm. a), e), z), ž) (zabitie, t. j. úmyselné spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám,\nspáchané pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou spojenou\ns banditizmom) Trestného zákona Ruskej federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ\nz 13. júna 1996.\nÚstavný súd uznesením z 21. marca 2018, sp. zn. III. ÚS 129/2018, prijal sťažnosť\nv časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 3 Dohovoru rozhodnutím\nministerky spravodlivosti zo 7. februára 2018, č. 2984/2016/83/K09/IG, na ďalšie konanie\na súčasne odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti do právoplatnosti\nrozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd konštatoval, že odkladom vykonateľnosti\ndo právoplatného rozhodnutia ústavného súdu nemožno realizovať výkon namietaného\nrozhodnutia o povolení vydania.\nTreba súhlasiť s názorom krajského súdu, že vydávacia väzba trvá aj naďalej. Ani\nnajvyšší súd nie je názoru, že vyžiadaná osoba má byť z vydávacej väzby prepustená.\n34\n\nPodľa § 506 ods. 3 Tr. por. predseda senátu krajského súdu nariadi príkazom\nprepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom,\nnajneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania\ndo cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia\nvýkonu vydávacej väzby, ak minister spravodlivosti o povolení vydania rozhodol pred týmto\ndňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak\na) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,\nb) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti\nvydanie nepovolil, alebo\nc) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.\nJe pravdou, že 7. februára 2018 došlo k rozhodnutiu ministerky spravodlivosti\no povolení vydania\n\n, čím malo dôjsť k jeho vydaniu\n\na nariadeniu prepustenia z vydávacej väzby, súčasne však samotné vydanie nie je možné\nrealizovať, nakoľko 21. marca 2018 došlo k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia ministerky\nspravodlivosti, čo znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu nemožno\nrealizovať výkon namietaného rozhodnutia o povolení vydania. Z uvedeného dôvodu\nnemohla a nemôže uplynúť 60-dňová lehota od rozhodnutia ministerky spravodlivosti, lebo\ntoto rozhodnutie v súčasnosti nie je možné vykonať.\nPokiaľ ide o ďalšie dôvody uvádzané sťažovateľom, najvyšší súd pripomína, že\nbol 21. januára 2011 vzatý do predbežnej a následne do vydávacej\nväzby, v ktorej je doposiaľ.\nÚčelom vydávacej väzby je zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom\nkonaní na území Slovenskej republiky, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania.\nJe nesporné, že extradičné konanie naďalej prebieha. Vydávacia väzba nie je väzbou podľa\nštvrtej hlavy Trestného poriadku, preto súd pri rozhodovaní nie je viazaný dôvodmi väzby\npodľa § 71 Tr. por., rovnako lehoty trvania väzby v zmysle § 76 ods. 6 Tr. por. nie je možné\naplikovať pri vydávacej väzbe.\nKrajský súd v odôvodnení rozhodnutia správne uviedol, že za dôvod, ktorý vedie\nk zániku vydávacej väzby iným spôsobom, možno považovať aj situáciu, keď dĺžka trvania\nextradičného konania by spôsobila nezákonnosť väzby v zmysle Čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru vo svetle judikatúry ESĽP. Ani zákon, ani článok 5 Dohovoru neobsahujú časové\n35\n\nlimity celkového trvania vydávacej väzby. Zákonnosť väzby sa musí posudzovať so zreteľom\nna okolnosti konkrétneho prípadu. Podľa stanoviska ESĽP vydávacia väzba je zákonná po\ncelú dobu trvania extradičného konania. Ak sa však extradičné konanie nevedie\ns primeranou rýchlosťou, zaniká aj zákonnosť vydávacej väzby.\nV danom prípade bolo extradičné konanie zavŕšené rozhodnutím ministerky\nspravodlivosti, ktoré však z dôvodu ústavnej sťažnosti a odkladu vykonateľnosti nie je\nmožné realizovať. O to viac je daná potreba prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom\nkonaní aj naďalej preto, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania. V extradičnom konaní\nje potrebné rozlišovať dve štádiá konania. Prvé štádium konania je rozhodovanie súdu\no prípustnosti vydania. Také rozhodnutie je vo vzťahu ku konkrétnemu trestnému činu, nie\nk účelu vydania. Súd rozhoduje o tom, či je prípustné vydanie pre daný skutok (trestný čin),\nnerozhoduje o tom, či je prípustné vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu.\nVyplýva to zo zásady Špeciality, ktorá sa vzťahuje na konkrétne trestné činy (skutky).\nKonečnou a záverečnou fázou extradičného konania je rozhodovanie o povolení vydania,\no ktorom rozhoduje minister spravodlivosti. Ustanovenie § 510 ods. 2 Tr. por. vymedzuje\ndôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povolenie vydania, aj keď súd\nvyslovil jeho prípustnosť. Tieto dve štádiá v extradičnom konaní treba rozlišovať a brať do\núvahy. Extradičné konanie sa v danom prípade dostalo do už spomínanej konečnej fázy.\nNapriek tomu, že vydávacia väzba trvá viac ako 7 rokov vzhľadom na všetky pre prípad sa\nvzťahujúce skutočnosti, rozsah rozhodovania či už ústavným súdom, ako aj ESĽP, nie je\nmožné konštatovať, že sa extradičné konanie nevedie s primeranou rýchlosťou.“\nV.2 Chronológia procesných úkonov vo veci\n17.2 Ústavný súd si na účely preskúmania postupu v konaní vyžiadal súdny spis\nkrajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011, z ktorého vo veci sťažovateľa ustálil tento\nchronologický postup orgánov verejnej moci:\n- 21. januára 2011 bol krajskému súdu doručený návrh Krajskej prokuratúry v Trnave\n(ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby, ktorý bol\npríslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda,\nRiaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej\n36\n\npolície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 20. januára 2011 v čase o 10.20 h\npredvedený a 20. januára v čase o 11.00 h zadržaný podľa § 504 ods. 2 v spojení s § 71\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku,\n- krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 21. januára 2011 vzal\nsťažovateľa do predbežnej väzby so začiatkom jej plynutia od 20. januára 2011 o 10.20 h\ndo 1. marca 2011 do 10.20 h,\n- 28. februára 2011 bol krajskému súdu doručený návrh krajskej prokuratúry\nna vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby podľa § 506 ods. 1 Trestného poriadku,\n- krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 1. marca 2011 vzal\nsťažovateľa do vydávacej väzby podľa § 506 ods. 1 Trestného poriadku,\n- Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky svojím rozhodnutím\nČAS:MU-255-65/PO-Ž-2008 z 12. mája 2010 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí\ndoplnkovej ochrany sťažovateľovi na území Slovenskej republiky,\n- 4. marca 2011 faxom a 8. marca 2011 bola krajskému súdu doručená sťažnosť\nsťažovateľa proti vzatiu do vydávacej väzby,\n- 16. marca 2011 bol spisový materiál predložený na konanie o sťažnosti najvyššiemu\nsúdu,\n- 24. marca 2011 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí svojím uznesením\nsp. zn. 6 Tost 7/2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu\nsp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 1. marca 2011 o jeho vzatí do vydávacej väzby (doručené\n7. apríla 2011 sťažovateľovi, Veľvyslanectvu Ruskej federácie na Slovensku, ministerstvu\nspravodlivosti a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica),\n- 20. mája 2011 bol sťažovateľ osobne vypočutý prokurátorkou krajskej prokuratúry\nk podmienkam a dôvodom jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie,\n- 25. mája 2011 bol krajskému súdu doručený návrh krajskej prokuratúry\nna rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,\n- 30. augusta 2011 sťažovateľ písomne požiadal o zmenu obhajcu,\n- 7. septembra 2011 podala prokurátorka krajskej prokuratúry na krajskom súde\nžiadosť o informáciu o stave konania o návrhu na rozhodnutie o prípustnosti vydania\nsťažovateľa do Ruskej federácie,\n\n37\n\n- 13. septembra 2011 krajský súd opatrením zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Jána\nJanušku a sťažovateľovi ustanovil nového obhajcu JUDr. Jozefa Švarca,\n- 3. októbra 2011 krajský súd svojím opatrením pribral do konania tlmočníka\nz jazyka ruského do jazyka slovenského,\n- 25. októbra 2011 bolo neverejné zasadnutie krajského súdu odročené na neurčito\na stanovená lehota desiatich dní na ustanovenie nového obhajcu sťažovateľovi,\n- 18. novembra 2011 bola krajskému súdu doručená námietka zaujatosti predsedu\nsenátu krajského súdu,\n- 28. novembra 2011 predseda senátu krajského súdu vyzval sťažovateľa\nk spresneniu podanej námietky zaujatosti, ktorú sťažovateľ doplnil svojím podaním\nz 30. novembra 2011 (doručené krajskému súdu 12. decembra 2011),\n- 22. decembra 2011 senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie\nsp. zn. 6 Nto 13/2011 o nevylúčení členov vo veci konajúceho senátu krajského súdu\nz rozhodovania v predmetnej veci, teda rozhodovania o návrhu krajskej prokuratúry\nna rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie (uznesenie krajského\nsúdu sp. zn. 6 Nto 13/2011 z 22. decembra 2011 doručené sťažovateľovi 19. januára 2012,\nobhajcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi Švarcovi 16. januára 2012 a krajskej prokuratúre\n9. januára 2012),\n- 14. februára 2012 bol pokynom predsedu senátu krajského súdu nariadený termín\nverejného zasadnutia o návrhu krajskej prokuratúry na rozhodnutie o prípustnosti vydania\nsťažovateľa do Ruskej federácie,\n- 5. marca 2012 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky písomne o oznámenie stavu konania o návrhu krajskej prokuratúry\nna rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,\n- 9. marca 2012 sťažovateľ písomne požiadal predsedu senátu krajského súdu\no ustanovenie nového obhajcu, a to JUDr. Dávida Štefanku,\n- 27. marca 2012 krajský súd na verejnom zasadnutí prijal uznesenie\nsp. zn. 3 Ntc 1/2011, ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej\nfederácie (doručené sťažovateľovi 4. mája 2012, obhajcovi JUDr. Švarcovi 7. mája 2012,\nkrajskej prokuratúre 2. mája 2012, ministerstvu spravodlivosti 7. mája 2012 a zvolenému\nobhajcovi Mgr. Mariánovi Hrbáňovi 16. mája 2012), ustanovený obhajca sťažovateľa\n38\n\nJUDr. Jozef Švarc zahlásil po vyhlásení predmetného uznesenia sťažnosť, sťažovateľom\nzvolený obhajca Mgr. Marián Hrbáň 25. mája 2012 doručil krajskému súdu písomne podanú\na odôvodnenú\n\nsťažnosť\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n3 Ntc 1/2011\n\nz 27. marca 2012,\n- 12. apríla 2012 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry\nSlovenskej republiky písomne o oznámenie stavu konania o návrhu krajskej prokuratúry\nna rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,\n- 16. mája 2012 bolo krajskému súdu doručené písomné podanie sťažovateľom\nzvoleného obhajcu Mgr. Mariána Hrbáňa,\n- 25. mája 2012 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľom zvoleného\nobhajcu Mgr. Mariána Hrbáňa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011\nz 27. marca 2012, ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej\nfederácie, a 28. mája 2012 bolo krajskému súdu doručené jej písomné doplnenie,\n- 4. júna 2012 bol spisový materiál predložený na konanie o sťažnosti najvyššiemu\nsúdu,\n- 12. júna 2012 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie\nsp. zn. 6 Tost 19/2012, ktorým zamietol podanú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu\nsp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania sťažovateľa na trestné stíhanie\ndo Ruskej federácie, ku ktorej bolo krajskému súdu 28. mája 2012 doručené písomné\ndoplnenie (doručené 2. júla 2012 krajskej prokuratúre, 6. júla 2012 sťažovateľovi,\n23. júla 2012 Mgr. Mariánovi Hrbáňovi),\n- v období od 16. júla 2012 až do decembra 2013 bol spisový materiál predložený\nministerstvu spravodlivosti a následne viacnásobne zapožičiavaný ústavnému súdu\n(na konanie o podanej ústavnej sťažnosti) a tiež krajskému súdu (napr. na rozhodovanie\no zrušení ustanovenia obhajcu JUDr. Jozefa Švarca, rozhodovanie o trovách obhajoby\nna podklade žiadosti JUDr. Jozefa Švarca a pod.) k služobnej potrebe,\n- 18. júna 2012 ESĽP ešte pred rozhodnutím ústavného súdu z 23. augusta 2012\no prijatí sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2012 a odklade vykonateľnosti prvého\nprávoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa zakázal\nvydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.\n\n39\n\n- 23. augusta 2012 ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 388/2012-38 prijal\nsťažovateľom podanú sťažnosť vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 16 ods. 2\nústavy a čl. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012\nna ďalšie konanie,\n- 2. októbra 2013 ústavný súd svojím nálezom č. k. III. ÚS 388/2012-68 vyslovil\nporušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, ktoré zrušil, a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie,\n-\n\n21. novembra\n\n2013 bola predmetná\n\nvec po náleze\n\nústavného\n\nsúdu\n\nč. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 pridelená do senátu 6 Tost najvyššieho súdu,\n- 29. novembra 2013 bol zrušený termín neverejného zasadnutia,\n- 2. decembra 2013 predseda senátu najvyššieho súdu pokynom žiadal o zaslanie\nnálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 na vyjadrenie generálnej\nprokuratúre, ktorej vyjadrenie mu bolo doručené 10. decembra 2013 a ktorá odporučila\nnajvyššiemu súdu postupovať podľa § 362b ods. 1 Trestného poriadku,\n- 26. júna 2014 bol nariadený termín neverejného zasadnutia senátu najvyššieho súdu\nna 10. júl 2014,\n- 9. júla 2014 bolo doručené najvyššiemu súdu doplnenie sťažnosti o ďalšie dôkazy\npreukazujúce obavy sťažovateľa zo zákazu mučenia a z porušenia spravodlivého procesu\nv prípade vydania do Ruskej federácie,\n- 14. júla 2014 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie\nsp. zn. 6 Tost 37/2013, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti uzneseniu\nkrajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania sťažovateľa\nna trestné stíhanie do Ruskej federácie (doručené sťažovateľovi 15. augusta 2014, obhajcovi\nMgr. Lukášovi Opettovi, PhD., 22. augusta 2014, krajskej prokuratúre 11. augusta 2014),\n- 2. septembra 2014 bol predmetný spisový materiál zaslaný ministerstvu\nspravodlivosti na rozhodnutie podľa § 510 Trestného poriadku,\n- 13. novembra 2014 bol predmetný spisový materiál vrátený z ministerstva\nspravodlivosti krajskému súdu z dôvodu vydania predbežného opatrenia ESĽP\n19. júna 2012, ktoré zakazuje Slovenskej republike vydať sťažovateľa na trestné stíhanie\n\n40\n\ndo Ruskej federácie, a táto skutočnosť bráni ministerstvu spravodlivosti postupovať podľa\n§ 510 Trestného poriadku,\n- 25. novembra 2014 ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 689/2014-14\nodmietol ďalšiu ústavnú sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Tost 37/2013 zo 14. júla 2014, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti\nuzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania\nsťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie,\n- 24. marca 2016 ESĽP svojím rozsudkom A. Y. proti Slovenskej republike\nč. 37146/12 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu ústavného súdu\nč. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014,\n- 24. januára 2018 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie\nz vydávacej väzby,\n- 24. januára 2018 predseda senátu krajského súdu pokynom uložil doručiť podanú\nžiadosť o prepustenie z vydávacej väzby na vyjadrenie krajskej prokuratúre,\n-\n\n7.\n\nfebruára\n\n2018\n\nministerka\n\nspravodlivosti\n\nsvojím\n\nrozhodnutím\n\nč. 2984/2016/83/K09/IG povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné\nstíhanie,\n- 14. februára 2018 bola krajskému súdu doručená písomná informácia obhajcu\nsťažovateľa o podaní ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti\nč. 2984/2016/83/K09/Ig zo 7. februára 2018,\n- 19. marca 2018 predseda senátu krajského súdu vydal príkaz na premiestnenie\nsťažovateľa na ďalší výkon väzby, teda rozhodol o jeho premiestnení z Ústavu na výkon\nväzby Banská Bystrica do Ústavu na výkon väzby Bratislava, a zároveň ďalším príkazom\nrozhodol o prepustení sťažovateľa z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k jeho vydaniu\norgánom Ruskej federácie, s tým, že sťažovateľa 23. marca 2018 v čase o 7.30 h prevezme\nÚtvar osobitného určenia Prezídia Policajného zboru,\n- 22. marca 2018 predseda senátu krajského súdu zrušil príkaz na premiestnenie\nsťažovateľa na ďalší výkon väzby, teda na premiestnenie sťažovateľa z Ústavu na výkon\nväzby Banská Bystrica do Ústavu na výkon väzby Bratislava,\n- krajský súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie č. k. 3 Ntc 1/2011-1130\nz 29. marca 2018, ktorým zamietol sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z vydávacej\n41\n\nväzby (doručené sťažovateľovi 12. apríla 2018, obhajcovi 13. apríla 2018 a krajskej\nprokuratúre 10. apríla 2018),\n- 21. marca 2018 ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 prijal\npodanú ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru\nrozhodnutím ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018, ktorým\npovolila vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné stíhanie, na ďalšie konanie\na zároveň odložil jeho vykonateľnosť do právoplatnosti rozhodnutia o podanej ústavnej\nsťažnosti,\n- 26. apríla 2018 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu na konanie\no sťažnosti,\n- 30. apríla 2018 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie\nsp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018, ktorým zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť\nproti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-1130 z 29. marca 2018, ktorým zamietol\nsťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby (doručené sťažovateľovi\n17. mája 2018, obhajcovi 21. mája 2018, krajskej prokuratúre 16. mája 2018, ministerstvu\nspravodlivosti 17. mája 2018 a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica 17. mája 2018),\n- 2. mája 2018 ústavný súd svojím nálezom č. k. III. ÚS 129/2018-179 nevyhovel\nsťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti\nč. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018, ktorým povolila vydanie sťažovateľa\ndo Ruskej federácie na trestné stíhanie,\n- 21. júna 2018 bolo krajskému súdu doručené podanie obhajcu sťažovateľa o vydaní\nneodkladného opatrenia Výborom Organizácie spojených národov pre ľudské práva\nz 15. júna 2018 brániaceho vydaniu sťažovateľa do Ruskej federácie,\n- 11. júla 2018 bola krajskému súdu doručená písomná správa z ministerstva\nspravodlivosti o tom, že nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/2018-179 z 2. mája 2018\nnadobudol 2. júla 2018 právoplatnosť,\n- 12. júla 2018 predseda senátu krajského súdu príkazom podľa § 506 ods. 3\nTrestného poriadku prepustil sťažovateľa z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k jeho\nvydaniu orgánom Ruskej federácie, s tým, že sťažovateľa 17. júla 2018 v čase o 14.00 h\nprevezme Útvar osobitného určenia Prezídia Policajného zboru,\n42\n\n- 18. júla 2018 bolo krajskému súdu doručené faxové podanie z Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného\nzboru, Národnej ústredne Interpol o tom, že sťažovateľ bol 17. júla 2018 v čase o 17.15 h\nodovzdaný na Letisku M. R. Štefánika príslušníkom polície Ruskej federácie.\nVI.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nVI.1\n\nPosúdenie námietky\n\nsťažovateľa\n\no nedodržaní\n\nzákonnej\n\nlehoty\n\nvyplývajúcej z § 506 ods. 3 Trestného poriadku\n18. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v prvom rade napadol nedodržanie\nzákonnej lehoty vyplývajúcej z § 506 ods. 3 Trestného zákona, v rámci ktorej mal byť do jej\nuplynutia 8. apríla 2018 (najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra\nspravodlivosti o povolení vydania do cudziny) v kontexte rozhodnutia ministerky\nspravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 vydaný do Ruskej federácie\nalebo prepustený na slobodu.\n18.1\n\nProti\n\nrozhodnutiu\n\nministerky\n\nspravodlivosti\n\nč.\n\n2984/2016/83/K09/IG\n\nzo 7. februára 2018 sa sťažovateľ bránil podaním ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému\nsúdu\n\n9.\n\nfebruára\n\n2018),\n\no ktorej\n\nrozhodol\n\nústavný\n\nsúd\n\nsvojím\n\nuznesením\n\nč. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 tak, že v časti týkajúcej sa namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3\ndohovoru ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a v bode 2 výroku rozhodnutia odložil\nvykonateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nministerky\n\nspravodlivosti\n\nč.\n\n2984/2016/83/K09/IG\n\nzo 7. februára 2018 do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.\nV bode 3 výroku rozhodnutia ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol. Sám sťažovateľ už\nv záhlaví podanej ústavnej sťažnosti, o to viac v jej texte naliehal: „Extradičné konanie –\nhrozí vydanie v najbližších dňoch, Návrh na vydanie dočasného opatrenia – odklad\nvykonateľnosti rozhodnutia podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z., Prosíme vybaviť\nprednostne podľa § 26 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z.“ V naznačených súvislostiach je\npotrebné skonštatovať, že odkladu vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti\n43\n\nč. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 sa sťažovateľ domáhal sám, konajúc tak\nv obave pred svojím vydaním a s cieľom vydaniu zabrániť. Keďže v súčasnom konaní\no jeho ďalšej ústavnej sťažnosti práve túto skutočnosť (odkladanie výkonu rozhodnutia)\nteraz sám sťažovateľ napáda a spochybňuje, z pohľadu ústavného súdu sa javí takéto\nsprávanie sťažovateľa ako účelové.\n18.2 Podľa § 52 ods. 2 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov mohol ústavný súd\nna návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého\nprávoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak toto bolo v rozpore s dôležitým\nverejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu\nneznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení\nvykonateľnosti. V zmysle tohto oprávnenia ústavný súd v zmysle citovanej zákonnej úpravy\nuložil orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva alebo\nslobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo\niného zásahu, a tretím osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Ústavný súd teda uplatnil svoju\nprávomoc práve z dôvodu mimoriadnych okolností predmetnej právnej veci sťažovateľa\na z hľadiska dôslednej a efektívnej ochrany jeho označených základných práv a samotný\nsťažovateľ ústavný súd na uplatnenie tejto právomoci vyzval. O to viac teraz predostreté\nargumentácie sťažovateľa ústavnému súdu pripadajú tiež ako antagonistické a tendenčné\n(keď samotné „nevydanie“ na stíhanie a „čakanie“ na rozhodnutie v azylovom procese bolo\npráve v prospech sťažovateľa).\n18.3 Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 171/05 z 27. februára 2008\nkonštatoval, že „Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom\nprávnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej\nobsahu.“.\n18.4 V ďalšom svojom náleze sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008 ústavný súd\ntiež uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu\nabstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide\n44\n\nvždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“\n18.5 Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už stabilne pripomína, že postup súdneho\norgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania\nv občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014).\n18.6 K výkladovým otázkam sa vyjadruje aj komentár k ústave, ktorý okrem iného\nuvádza: „Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. To rovnakou mierou\nplatí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad ústavy. Nezlučiteľné s princípmi\nprávneho štátu sú na Slovensku často frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne\niné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty\nprávnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť\nprávnu normu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava :\nC. H. Beck, 2015, s. 131.).\n18.7 Nad rámec uvedeného ústavný súd v širších súvislostiach podporne poukazuje\ntiež na svoju ďalšiu judikatúru týkajúcu sa porušenia základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyjadrením v podmienkach\nobmedzenia osobnej slobody je čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru,\npodľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, ako\nto je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 3/00,\nIII. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, I. ÚS 78/02, I. ÚS 697/2013). Taktiež zodpovednosti za prieťahy\nvzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov konania neznáša\nzodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať\nani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, III. ÚS 242/03,\nIV. ÚS 218/04).\n18.8 Aplikujúc už prezentované východiská a rozhodovaciu prax ústavného\nsúdu a vychádzajúc zo skutkových okolností sťažovateľovej právnej veci, ústavný súd\nuzatvára, že\n\nodložením\n\nvykonateľnosti\n\nrozhodnutia\n45\n\nministerky\n\nspravodlivosti\n\nč. 2984/2016/83/K09/IG\n\nzo\n\n7.\n\nfebruára\n\n2018\n\nuznesením\n\nústavného\n\nsúdu\n\nč. k. III. ÚS 129/2019-73 z 21. marca 2018, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom\noznačených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, ako aj čl. 9\nods. 1 paktu, keďže plynutie zákonných lehôt bolo od právoplatnosti uznesenia ústavného\nsúdu č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 až do právoplatnosti samotného nálezu\nústavného súdu č. k. III. ÚS 129/2018-179 z 2. mája 2018 (právoplatnosť 29. júna 2018)\nprerušené, resp. zákonná lehota 60 dní v tomto čase neplynula. Prerušenie plynutia lehoty\nbolo dôsledkom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom ak bolo\nprimárne plynutie zákonnej lehoty prerušené, nemohlo sekundárne dôjsť ani k jej\nprekročeniu v zmysle zákonného obmedzenia, a teda ani k porušeniu sťažovateľom\noznačených základných práv a slobôd.\nVI.2 Posúdenie námietky sťažovateľa o primeranosti celkovej dĺžky vydávacej\nväzby v kontexte zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby\n19. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa\nčl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 paktu\nnamietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby\nnezaoberal celkovou dobou, ktorú strávil vo vydávacej väzbe, a teda „(i) či sa na\nsťažovateľa vzťahuje ustanovenie § 506 ods. 3 Trestného poriadku a (ii) či bola extradícia\nsťažovateľa vedená primerane rýchlo a s náležitou starostlivosťou.“.\n19.1 Pri skúmaní primeranosti celkovej dĺžky vydávacej väzby sa ústavný súd\nv rámci svojho prieskumu pre porovnanie inšpiroval nielen samotnou judikatúrou ESĽP\n(pozri predovšetkým body 15.1 – 15.4 tohto odôvodnenia), ale tiež právnou úpravou\nSpolkovej republiky Nemecko obsiahnutou v zákone o medzinárodnej pomoci v trestných\nveciach. Tento zákon sa týka predovšetkým vydania v prípadoch, ktoré nie sú upravené\nmedzinárodnými zmluvami, aplikuje sa však aj na vydávanie v rámci krajín Európskej únie.\nTrvanie vydávacej väzby síce obdobne ako u nás nie je v zákone o medzinárodnej pomoci\nv trestných veciach výslovne obmedzené, uplatňuje sa tu však požiadavka, aby vydávacie\nkonanie prebiehalo podľa možnosti čo najrýchlejšie, pričom dĺžka vydávacej väzby má byť\n46\n\nlen v rozsahu, ktorý je nevyhnutný a primeraný, t. j. má spĺňať požiadavku proporcionality.\nIde tu o realizáciu ústavného práva na osobnú slobodu, ktorá sa v zákonnej úprave prejavuje\nv existencii viacerých procesných záruk, ktoré poskytujú vydávanej osobe možnosť brániť\nsa proti neprimerane dlhej vydávacej väzbe. Dotknutá osoba má možnosť napadnúť na súde\nrozhodnutie o vzatí do väzby vo vydávacom konaní, resp. napadnúť dôvodnosť trvania\nväzby. Tieto procesné prostriedky možno uplatniť kedykoľvek počas vydávacieho konania,\npričom možno namietať aj samotnú dĺžku väzby.\n19.2 Z judikatúry Spolkového ústavného súdu Nemecka týkajúcej sa v súčasnosti už\nzrušenej právnej úpravy vydávacej väzby, ktorá však bola v podstate identická so súčasnou\nprávnou úpravou, vyplýva, že absencia výslovného obmedzenia dĺžky trvania väzby\nvo vydávacom konaní v príslušných zákonných ustanoveniach nie je v rozpore s ústavou.\nVo svojich rozhodnutiach však súd zároveň zopakoval, že vydávacie konanie má prebiehať\nčo najrýchlejšie a dĺžka vydávacej väzby musí zodpovedať princípu proporcionality (napr.\nBVerfGE 61, 28 <32 et seq.>; rozhodnutie vo veci sp. zn. 2 BvR 898/99). V tejto súvislosti\ntiež zdôraznil význam procesných záruk vo vydávacom konaní z hľadiska ochrany ústavou\nzaručených práv. Ústavné štandardy ochrany práv vyžadujú, aby bola vo vydávacom konaní\nnastolená primeraná rovnováha medzi základným právom na osobnú slobodu a záujmom\nna efektívnom výkone právnej pomoci, resp. na riadnom výkone súdnej moci v trestných\nveciach. Súd pritom uznáva, že vzhľadom na rôznosť situácií, ktoré môžu nastať v priebehu\nvydávacieho konania vrátane potreby komplexného a podrobného preskúmania okolností\nkaždej veci, nie je možné obmedziť trvanie väzby presnými hranicami. Na druhej strane\nvšak väzba nesmie trvať dlhšie, ako je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.\n19.3 V prípadoch, ak vydávacia väzba trvá dlhšie, ako možno zvyčajne očakávať,\nmusí byť každé zdržanie, ktoré má za následok predĺženie väzby, odôvodnené objektívnymi\nskutočnosťami, ktoré majú priamu súvislosť so samotným vydávacím konaním. Závažnosť\nobvinení a hroziace trestnoprávne sankcie je vždy potrené vziať do úvahy, tieto však\nbez ďalšieho nemôžu odôvodňovať trvanie väzby. Do úvahy treba zobrať hlavne\nskutočnosť, či je dĺžka trvania väzby primeraná zložitosti predmetného vydávacieho\nkonania a či je možné zdržanie v konaní pripísať na vrub vnútroštátnym alebo zahraničným\norgánom alebo na vrub vydávanej osobe. Uvedené úvahy viedli Spolkový ústavný súd\nNemecka vo veci vedenej pod sp. zn. 2 BvR 155/061 k záveru, že napriek dlhšie trvajúcej\n47\n\nvydávacej väzbe (20 mesiacov) nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa, ktorému hrozil trest\nodňatia slobody v rozsahu 12 rokov, keďže predmetná vec si vyžadovala komplexné\na podrobné prešetrenie okolností prípadu, okrem toho boli zdržania v konaní spôsobené aj\nsamotným sťažovateľom v dôsledku jeho oneskorených a neúplných podaní. Príslušné\nvnútroštátne a zahraničné orgány pritom konali vo veci bez zbytočných prieťahov. V inej\nveci však Spolkový ústavný súd Nemecka rozhodol o porušení práva sťažovateľa, ktorý bol\nv zahraničí obvinený z dvoch trestných činov vraždy. Vo veci tohto sťažovateľa považoval\nvydávaciu väzbu v rozsahu dlhšom ako 14 mesiacov za neprimeranú, keďže domáce aj\nzahraničné orgány nepostupovali v konaní tak, aby zabezpečili včasné ukončenie\nvydávacieho konania, a ich pomalý a neefektívny postup bol hlavným dôvodom prieťahov,\nzatiaľ čo vydávaná osoba k predĺženiu konania nijako neprispela. Napokon vo veci vedenej\npod sp. zn. 2 BvR 264/083 rozhodol Spolkový ústavný súd Nemecka vo vzťahu\nk sťažovateľovi, ktorý bol v tom čase vo vydávacej väzbe po dobu jedného roka, že konanie\npred ESĽP týkajúce sa sťažovateľa samo osebe nemôže ospravedlniť úplnú nečinnosť\nvnútroštátnych orgánov a že primeranosť trvania väzby musí byť aj v týchto okolnostiach\npravidelne preskúmavaná. V danom prípade tak došlo k porušeniu princípu primeranosti\ntrvania väzby.\n20. V tejto ústavným súdom preskúmavanej veci bol sťažovateľ\nobmedzený na osobnej slobode z dôvodu jeho vzatia najprv do predbežnej väzby\nuznesením krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-22 z 21. januára 2011 a následne do vydávacej\nväzby uznesením krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-204 z 1. marca 2011. Vzatiu\nsťažovateľa do vydávacej väzby predchádzala žiadosť justičných orgánov Ruskej federácie\no jeho vydanie z dôvodu potreby jeho trestného stíhania pre závažnú násilnú trestnú\nčinnosť. Na žiadosť Ruskej federácie nadväzovalo aj uznesenie krajského súdu\nč. k. 3 Ntc 1/2011-335 z 27. marca 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu\nč. k. 6 Tost 19/2012-645 z 12. júna 2012 o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej\nfederácie na jeho trestné stíhanie. Je teda možné skonštatovať, že obmedzenie osobnej\nslobody sťažovateľa bolo odôvodnené konaním o jeho vydaní a z dôvodu potreby\nzabezpečenia jeho dostupnosti pre toto konanie. Zásah do osobnej slobody sťažovateľa tak\nnepochybne smeroval k naplneniu cieľa – jeho vydaniu na trestné stíhanie do Ruskej\n48\n\nfederácie a zároveň medzi jeho obmedzením osobnej slobody a sledovaným cieľom na\nzáklade záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z bilaterálnej medzinárodnej zmluvy\nbola aj reálna príčinná súvislosť.\n20.1 Ústavný súd ústavnoprávny problém medzi obmedzením osobnej slobody\nsťažovateľa jeho vzatím do vydávacej väzby a sledovaným cieľom, ktorým malo byť\nvydanie do cudziny na trestné stíhanie, nenachádza. Obmedzenie osobnej slobody bolo\nprostriedkom zabezpečenia fyzickej prítomnosti sťažovateľa pri tomto konaní, a to\nzohľadnením závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je na území Ruskej federácie stíhaný.\nV tejto súvislosti ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutie o otázke väzobného\nstíhania sťažovateľa z dôvodu vedeného extradičného konania alebo jeho ponechania\nna slobode patrí do roviny zákonnej, a nie ústavnej, pretože prvoradou úlohou ústavného\nsúdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny iura novit\ncuria (všeobecný súd pozná právo). Je teda v právomoci všeobecných súdov vykladať\na aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd\nnemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\n20.2 Ústavný súd konštatuje, že vo veci konajúce súdy pristúpili a priori\nk obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa väzbou, a to predovšetkým z dôvodu\nmimoriadne závažnej, v podmienkach demokratickej spoločnosti až extrémne závažnej\ntrestnej činnosti (majúc na mysli trestný čin terorizmu), pre ktorú je sťažovateľ\nv dožadujúcej krajine stíhaný a za spáchanie ktorej mu v prípade uznania viny hrozí\nuloženie mimoriadneho trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň z dôvodu\nzabezpečenia jeho fyzickej prítomnosti pri vydávacom konaní ide o legitímny postup\nsmerujúci k zabezpečeniu úspešnosti vydávacieho procesu v maximálne možnej miere.\nV počiatočných štádiách plynutia vydávacej väzby možno považovať postup orgánov\nverejnej moci v extradičnom konaní za plynulý. Ide o obdobie od predvedenia sťažovateľa\n20. januára 2011, následné rozhodovanie kompetentných orgánov verejnej moci\no predbežnej a vydávacej väzbe vrátane doby doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu\nsp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení jeho vydania do Ruskej federácie\n(sťažovateľovi doručené 6. júla 2012 a jeho právnemu zástupcovi 23. júla 2012).\n\n49\n\n20.3 Čo sa týka ďalšieho štádia plynutia vydávacej väzby, ústavný súd svojím\nnálezom č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 vyslovil porušenie sťažovateľom\noznačených práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a podľa čl. 3 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, ktoré zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu\nna nové konanie. Najvyššiemu súdu trvalo osem mesiacov (v období od 21. novembra 2013\ndo 14. júla 2014), kým vec opätovne na neverejnom zasadnutí prejednal a prijal uznesenie\nsp. zn. 6 Tost 37/2013 zo 14. júla 2014, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti\nuzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania\nsťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Tento postup najvyššieho súdu by\nmohol byť ústavným súdom považovaný za časovo neprimeraný a s poukazom na obsah\nnálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 postup najvyššieho súdu\nv čase od 12. júla 2012 do 21. novembra 2013 v dôsledku zrušenia uznesenia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 ústavným súdom pre nedostatky v skutkových\nzisteniach a dokazovaní by mohol byť navyše považovaný aj za neefektívny. Takýto postup\nnajvyššieho súdu v období od júla 2012 do júla 2014 by za iných okolností zjavne nespĺňal\nnastolenú požiadavku plynulosti priebehu extradičného konania, v rámci ktorej je vydávacia\nväzba opodstatnená plynulým postupom orgánov verejnej moci vo vydávacom konaní,\npričom cieľ tohto konania sa z časového, ako aj materiálneho hľadiska nejaví ako\nnedosiahnuteľný.\n20.4 Ďalšou skutočnosťou majúcou podstatný vplyv na priebeh vydávacieho konania\nbolo\n\nvydanie\n\npredbežného\n\nopatrenia\n\nESĽP,\n\nktoré\n\nplatilo\n\nod\n\n19.\n\njúna\n\n2012\n\ndo 24. marca 2016. Platnosť predbežného opatrenia ESĽP bola v zmysle predostretých\nstanovísk prekážkou vydania sťažovateľa z materiálneho hľadiska. Na tomto mieste je\npotrebné poukázať na plnenie podmienky plynulého postupu orgánov verejnej moci\nvo vydávacom konaní, ktorým v tomto prípade bránila objektívna a odôvodnená skutočnosť,\nktorou je vydanie predbežného opatrenia ESĽP na návrh sťažovateľa. S odkazom\nna akceptovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku\nexistencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, ako to je v danom prípade, neposudzuje ako\nzbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, I. ÚS 78/02,\nI. ÚS 697/2013), platnosť predbežného opatrenia ESĽP v čase od 19. júna 2012\ndo 24. marca 2016 konzumovala ústavným súdom v predchádzajúcom bode odôvodnenia\n50\n\nkonštatovanú\n\nneefektívnu\n\nčinnosť\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv čase\n\nod\n\n12.\n\njúla\n\n2012\n\ndo 21. novembra 2013 (vrátane nečinnosti najvyššieho súdu v čase od 21. novembra 2013\ndo 14. júla 2014, keď najvyšší súd potreboval až dobu ôsmich mesiacov na to, aby pristúpil\nk opätovnému prejednaniu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu\nsp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení jeho vydania), ako aj v nasledujúcom\nobdobí až do 14. júla 2014, keď najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie sp.\nzn. 6 Tost 37/2013 zo 14. júla 2014, a napokon až do 2. septembra 2014, keď bol spisový\nmateriál predložený ministerstvu spravodlivosti na rozhodnutie podľa § 510 Trestného\nporiadku. Tento záver nachádza svoje opodstatnenie aj pri zohľadnení postupu samotnej\nministerky spravodlivosti, ktorá počas platnosti predbežného opatrenia ESĽP tiež nemohla\npovoliť vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie (v konfrontácii s jej neskorším pozitívnym\nrozhodnutím), teda v období po 2. septembri 2014 až do 24. marca 2016. Ústavný súd\nakcentuje, že túto situáciu privodil svojou procesnou aktivitou samotný sťažovateľ. Nebyť\ntejto aktivity (ktorej legitimitu ale ústavný súd v žiadnom prípade nespochybňuje), mohlo\nbyť o otázke jeho vydania v konfrontácii s dĺžkou vydávacej väzby rozhodnuté omnoho\nskôr. Aj v tomto štádiu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky postupu v konaní,\nnemožnosť konať nie je možné pričítať na vrub vo veci vydania konajúcim orgánom.\nNavyše pre objektivitu nemožno opomenúť, že táto situácia v danom čase vyhovovala aj\nsamotnému sťažovateľovi, ktorý sa využitím všetkých jemu dostupných legálnych\nprostriedkov bránil svojmu vydaniu do Ruskej federácie.\n20.5 Otáznym je ďalšie obdobie v rozmedzí od 24. marca 2016 do 24. januára 2018,\npočas ktorého ministerka spravodlivosti zrejme nekonala, pretože až svojím rozhodnutím\nč. 2984/2016/83/K09/Ig zo 7. februára 2018 povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej\nfederácie, pričom impulzom na ďalšie konanie vo veci bola pravdepodobne až\nsťažovateľom podaná žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ktorú 24. januára 2018\ndoručil krajskému súdu. Čo sa týka vedeného azylového konania, ktoré malo tvoriť\nprekážku vydania sťažovateľa po 24. marci 2016, je potrebné poukázať na vyjadrenie\nsamotného sťažovateľa, ktorý k tejto otázke poukázal na nekonzistentné postoje\nministerstva spravodlivosti, keď „... v inom konaní pred ústavným súdom ministerstvo\nspravodlivosti tvrdilo, že azylové konanie sťažovateľa netvorí v jeho veci prekážku vydania\n(príloha č. 1) a za pravdu mu dal aj ústavný súd (nález sp. zn. III. ÚS 129/2018-179 zo dňa\n51\n\n02.05.2018). Prístup ministerstva, keď v konaní vo veci rozhodnutia o povolení vydania\ntvrdí, že naň nemá vplyv azylové konanie a v konaní o posudzovaní primeranosti dĺžky\nväzby tvrdí, že azylové konanie malo mať vplyv na rozhodovanie o povolení vydania,\npovažujeme za účelovú. Sme toho názoru, že za súčasť extradičného konania možno\npovažovať len také konania, ktorých ukončenie je zo zákona nevyhnutné pred povolením\nvydania sťažovateľa. Teda také konania, ktorých priebeh mohol tvoriť prekážku vydania.\nAzylové konanie sťažovateľa pod takéto vymedzenie nespadá v súlade s rozhodnutím\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2018 zo dňa 02.05.2018 a predloženou argumentáciou\nministerstva.“. Z uvedeného je teda zrejmé, že žiadna známa objektívna skutočnosť\nnebránila ministerke spravodlivosti, aby v čase od 24. marca 2016 (dokedy platilo\npredbežné opatrenie ESĽP) rozhodla o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.\nUvedený záver napokon vychádza z jej neskoršieho pozitívneho rozhodnutia v predmetnej\nveci.\nVII.\nZávery ústavného súdu\n21. S poukazom na zistenia ústavného súdu a na postup samotnej ministerky\nspravodlivosti (resp. jej ničím neodôvodnenú pasivitu) v konkrétnom období od 24. marca\n2016 do 24. januára 2018 musí ústavný súd nevyhnutne hľadať odpoveď na otázku, aká\nmala byť adekvátna reakcia najvyššieho súdu, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o sťažnosti\nsťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-1130 z 29. marca 2018,\nktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Samotný najvyšší súd si bol\nsíce vedomý imperatívu vyplývajúceho z judikatúry ESĽP, čo vyplýva z jeho konštatácie,\nže „Ak sa však extradičné konanie nevedie s primeranou rýchlosťou, zaniká aj zákonnosť\nvydávacej väzby.“ (bližšie body 15 a 17 tohto odôvodnenia), ale zároveň túto otázku uzavrel\nkonštatovaním, že „Napriek tomu, že vydávacia väzba trvá viac ako 7 rokov vzhľadom na\nvšetky pre prípad sa vzťahujúce skutočnosti, rozsah rozhodovania či už ústavným súdom,\nako aj ESĽP, nie je možné konštatovať, že sa extradičné konanie nevedie s primeranou\nrýchlosťou.“.\n\n52\n\n22. Podľa názoru ústavného súdu je neprehliadnuteľným obdobím nečinnosti\nv extradičnom konaní, ktoré už nebolo možné ospravedlniť žiadnym objektívne sa\nvyskytujúcim dôvodom a za ktoré nesie plnú zodpovednosť ministerka spravodlivosti,\nobdobie od 24. marca 2016 do 24. januára 2018 (bližšie pozri bod 20.5 odôvodnenia tohto\nnálezu). Na druhej strane je však potrebné akcentovať účel extradičného konania a od neho\nsa odvíjajúcej vydávacej väzby, ktorej účelom je zabezpečenie prítomnosti vydávanej osoby\npre toto konanie navyše za absencie jej nahradenia prostriedkami vyplývajúcimi z § 80\na nasl. Trestného poriadku.\nVáženie dvoch vzájomne si konkurujúcich záujmov\n23. Proti sebe tak na jednej strane stojí verejný záujem na vydaní sťažovateľa\ndo Ruskej federácie a od tohto účelu sa odvíjajúca vydávacia väzba, v ktorej je držaný\nz dôvodu naplnenia tohto účelu, a na druhej strane záujem na ochrane základných práv\na slobôd a tiež ústavným súdom judikovaný imperatív o povinnosti všetkých orgánov\nverejnej moci v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a aj\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06,\nIII. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08).\nV ústavnoprávnej rovine nevyhnutne potom dochádza ku konfrontácii medzi verejným\nzáujmom na jednej strane a základným ľudským právom sťažovateľa chrániacim navyše\nveľmi citlivú a cennú ľudskoprávnu kategóriu, akou osobná sloboda nepochybne je,\nna strane druhej.\n23.1 Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do základných\npráv a slobôd vyžaduje adekvátne váženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov.\nV prípade sťažovateľa ide o ochranu jeho práva na osobnú slobodu, ktorej obsahovým\nvyjadrením je čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a čl. 9 ods. 1 paktu,\na verejný záujem na jeho vydaní. Sťažovateľ nepochybne zotrváva na preferencii svojho\npráva na osobnú slobodu, a to za všetkých okolností, odhliadnuc od frekvencie využívania\nprostriedkov nápravy, ktorými sa snažil čo najviac zbrzdiť, ba až zmariť svoje vydanie\ndo cudziny, a svojho skutočného preferenčného záujmu na tomto cieli.\n\n53\n\n23.2 Ústavný súd vedomý si vzniknutej konfrontácie preto pristúpil s ohľadom\nna stupeň ochrany poskytovaný právnym poriadkom k vertikálnemu vyvažovaniu princípov,\nktoré má poskytnúť odpoveď, ktoré princípy budú mať prednosť pred inými, ak je ľudské\nprávo nie celkom chránené z dôvodu zároveň signalizovanej a aj zistenej potreby vyvážiť\ntoto právo s verejným záujmom (k tomu bližšie pozri: BARAK, A. Sudca v demokracii –\nv edícii A. Bröstl, P. Holländer. Bratislava : Kalligram, 2016, s. 228 – 244.).\n23.3 V prvom rade judikatúra ESĽP, ako aj zákonná úprava podľa Trestného\nporiadku už pri samotnom rozhodovaní o vydávacej väzbe vyžadujú, aby extradičné\nkonanie prebiehalo, teda aby sa viedlo konanie o vydaní, pričom vydávacia väzba je jeho\nsekundárnym dôsledkom (majúc na mysli žiadosť príslušného orgánu cudzieho štátu,\nprípustnosť vydania, predchádzajúcu predbežnú väzbu...). V ďalšom je potrebné poukázať\nna skutočnosť, že judikatúra ESĽP nepovažuje neobmedzenú dĺžku vydávacej väzby\nza ľudskoprávne toxický problém. Pozornosť ale upriamuje na to, aby sa v extradičnom\nkonaní postupovalo plynulo a aby boli v rámci legislatívnej úpravy zabezpečené možnosti\npreskúmavať samotnú dĺžku trvania extradičnej väzby, a teda aj opodstatnenosť jej ďalšieho\ntrvania, či už ex offo, alebo na podklade dostupného prostriedku nápravy, ktorým je\nv podmienkach Slovenskej republiky podanie žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.\nLegislatívna úprava vydávacej väzby v podmienkach Trestného poriadku umožňovala\nsťažovateľovi žiadať o preskúmanie opodstatnenosti dĺžky jej trvania pomocou inštitútu\nžiadosti o prepustenie z vydávacej väzby, čo sťažovateľ aj využil, ale až 24. januára 2018,\npričom mal a mohol žiadať o preskúmanie dĺžky trvania vydávacej väzby už v roku 2016,\nnapríklad práve z dôvodu zániku platnosti predbežného opatrenia ESĽP. Navyše v priebehu\nvedeného extradičného konania, ktorého sekundárnym prejavom bolo držanie sťažovateľa\nvo väzbe, to bol práve sťažovateľ, ktorý sa výraznou mierou sám pričinil o jej predĺženie až\nna dobu siedmich rokov, keďže veľmi dôsledne, ale tiež legitímne využil všetky dostupné\nprostriedky, ktorými bolo možné „lege artis“ oddialiť svoje vydanie. Ako príklad je možné\nv tejto súvislosti opätovne pripomenúť dobu platnosti predbežného opatrenia ESĽP v čase\nod 19. júna 2012 do 24. marca 2016, teda dobu v trvaní troch rokov a deviatich mesiacov,\nďalej je možné poukázať na niekoľkonásobné využitie inštitútu ústavnej sťažnosti, osobitne\naj proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018,\no ktorej rozhodol ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018\n54\n\nokrem iného aj odložením vykonateľnosti tohto rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia\no ústavnej sťažnosti, k čomu došlo uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/2018-179\nz 2. mája 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2018, čím sa v konečnom dôsledku\nopäť predĺžilo vedené extradičné konanie a následne aj vydávacia väzba o dobu piatich\nmesiacov. Naostatok Výbor Organizácie spojených národov pre ľudské práva, na ktorý sa\nsťažovateľ obrátil, predbežným opatrením odložil vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.\n23.4 S ohľadom na túto predostretú procesnú aktivitu sťažovateľa, ako aj\nzohľadnením tej skutočnosti, že odkladanie jeho vydania výsostne korešpondovalo s jeho\nvtedajším záujmom, je zo strany sťažovateľa v tomto štádiu pri podaní ústavnej sťažnosti\nminimálne nekorektné spochybňovať samotnú dĺžku vydávacej väzby z tých istých\ndôvodov, ktoré mu boli predtým na prospech. Bol to práve sťažovateľ, ktorý sa na celkovej\ndĺžke vydávacej väzby frekvenciou využívania opravných prostriedkov podieľal.\nSamozrejme, že ústavný súd nespochybňuje legitímne právo sťažovateľa brániť sa proti\nrozhodnutiam orgánov verejnej moci, no na druhej strane je samoúčelné namietať následné\nčasové hľadisko potrebné k rozhodnutiu o nich, ba dokonca ich postup až paralyzovať\nnapríklad docielením vydania predbežného opatrenia ESĽP, ktoré bolo mimochodom\nzrušené rozsudkom ESĽP vo veci A. Y. proti Slovenskej republike č. 37146/12\nz 24. marca 2016, ktorým ESĽP zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu\nústavného súdu č. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014.\n24. Ústavný súd musí konštatovať, že pri už spomínanej potrebe vertikálneho\nvyvažovania princípov nemožno legitímne aktivity sťažovateľa v danom čase celého\nprocesu spochybniť. Na druhej strane, najmä vzhľadom na nespochybniteľný prospech,\nktorý v reálnom čase sťažovateľovi (najmä pre jeho aktuálne potreby a záujmy v rámci\nazylového konania a s tým spojenú potrebu dosiahnuť jeho hlavný cieľ „nevydania“\ndo Ruskej federácie) uvedené legitímne prostriedky jeho ochrany poskytovali, čím boli\npovažované za istú výhodu, s prihliadnutím na samotné okolnosti veci a správanie\nsťažovateľa v „inom“ (nasledujúcom) období potom tie isté ním uplatnené prostriedky\nvrátane s nimi súvisiacich právnych dôsledkov sa zo dňa na deň nemôžu stať pre tú istú\nosobu príťažou s proklamovaným následkom porušenia práve tých práv (vrátane základného\npráva\n\nna\n\nosobnú\n\nslobodu\n\na súvisiacich\n55\n\npráv),\n\no ktoré\n\npostupom\n\nsťažovateľa\n\nv predchádzajúcich obdobiach išlo. Z uvedeného vyplýva, že samotný sťažovateľ svojím\npostupom a aktivitou v celom konaní, „váhu“ svojho základného práva na osobnú slobodu\nna váhach posudzovania vo vzťahu k preferencii verejného záujmu v záverečnej\n(argumentačnej) fáze vydávacieho konania pomyselne oslabil, keď napr. v inom konaní\npred ústavným súdom v jeho veci prezentoval (síce v súvislosti s jeho obavou\npred vydaním, ale predsa) svoje dlhodobé obmedzenie osobnej slobody väzbou dokonca ako\n„dobrovoľné“. Urobil tak prostredníctvom svojho právneho zástupcu na verejnom\npojednávaní pred ústavným súdom, kde okrem iného uviedol: „... sťažovateľ sa nachádza\nv extradičnej väzbe od 21.1.2011, t. j. 2649 dní (viac ako sedem rokov), pričom sťažovateľ\nje 23 hodín v cele a na jednu hodinu denne ju opúšťa bez možnosti kontaktu s inými\nosobami; namiesto toho, aby akceptoval vydanie (kde aj v prípade uznania viny mohol mať\nznačnú časť trestu už odpykanú), dlhodobé dobrovoľné zotrvávanie vo väzbe za takýchto\npodmienok svedčí o reálnosti obáv sťažovateľa z návratu;“ (nález ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 129/2018 z 2. mája 2018, s. 6 – 7, bod 10).\n24.1 Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie\nz vydávacej väzby sa extradičné konanie nachádzalo vo svojej záverečnej fáze a ostávalo už\nposledných maximálne 60 dní trvania jeho vydávacej väzby, v rámci uvedenej doby\n(aj s ohľadom na závery uvedené v bode 24 tohto odôvodnenia) preferencia základného\npráva sťažovateľa na osobnú slobodu na váhach vertikálneho vyvažovania ustúpila\nverejnému záujmu na jeho vydaní, a to s ohľadom na:\na) riziko zmarenia účelu samotného vydávacieho konania,\nb) nemožnosť nahradenia vydávacej väzby použitím inštitútov „vnútroštátnej väzby“\npodľa § 80 a nasl. Trestného poriadku, teda nemožnosť nahradenia vydávacej väzby inými\nmiernejšími prostriedkami, ako tomu je pri väzbe podľa § 71 a nasl. Trestného poriadku,\ns čím by bol v prípade prepustenia na slobodu v danom štádiu konania spojený následok\nteoretickej, ba až iluzórnej možnosti realizovať jeho vydanie,\nc) nielen dostupnosť, ale aj aktívne využitie všetkých prostriedkov nápravy, ktorými\nsťažovateľ mal a mohol namietať a spochybňovať svoje vydanie do Ruskej federácie, teda\nsa brániť proti svojmu vydaniu,\n\n56\n\nd) materiálne hľadisko namietaného porušenia označených práv spočívajúce\nv samotnom záujme\n\nsťažovateľa\n\nna odklade jeho vydania, čoho sekundárnym\n\nprejavom/dôsledkom bolo aj predĺženie lehoty trvania vydávacej väzby.\n24.2 Tento sumár faktorov (aj pri zohľadnení ich početnosti a ústavným súdom\njudikovaného materiálneho pohľadu na právny štát) v závere svedčí v prospech preferencie\nverejného záujmu na vydaní sťažovateľa pred záujmom na ochrane jeho základného práva\nna osobnú slobodu, a to aj napriek ústavným súdom (na rozdiel od záverov najvyššieho\nsúdu) judikovanému záveru o neprimerane dlhom čase zaznamenanom v postupe ministerky\nspravodlivosti v extradičnom konaní s dôsledkom predĺženia lehoty trvania vydávacej\nväzby. Kritériom rozhodovania ústavného súdu tak bola najmä intenzita, akou malo byť\nzasiahnuté do ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo\nslobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý\nzjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa\n(II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,\nIII. ÚS 522/2011).\n24.3 Nota bene sa už ústavný súd k výkladu právnych predpisov a z nich plynúcich\ninštitútov vyjadril tak, že ich nemožno interpretovať len z hľadiska textu zákona, a to ani\nv prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu\na účelu zákona (III. ÚS 341/2007, I. ÚS 306/2010, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 92/2012),\nčo poskytuje aj ďalšiu odpoveď na sťažovateľom nastolenú argumentáciu o potrebe\naplikácie § 506 ods. 3 Trestného poriadku ako celku.\n24.4 V dôsledku uvedeného posúdenia potom podľa názoru ústavného súdu najvyšší\nsúd svojím uznesením sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018 neporušil sťažovateľom\noznačené právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, právo na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a právo na slobodu a bezpečnosť podľa\nčl. 9 ods. 1 paktu.\n25. Tieto závery ústavného súdu ho potom doviedli k rozhodnutiu o nevyhovení\nsťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ani v tej časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie.\n\n57\n\n26. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.\nVIII.\nObiter dictum\n27. Ako obiter dictum už nad rámec svojich vyslovených záverov považuje ústavný\nsúd za potrebné vysloviť niekoľko svojich postrehov súvisiacich s predmetom tohto\nkonania.\n27.1 Problematika obmedzenia dĺžky väzby vo vydávacom konaní nie je\nv európskych štátoch riešená jednotne. Podobne ako v Slovenskej republike ani v Českej\nrepublike a ani v Spolkovej republike Nemecko nie je celková dĺžka trvania väzby\nvo vydávacom konaní výslovne ohraničená. Na druhej strane v niektorých krajinách zákon\nvýslovne celkovú dĺžku väzby vo vydávacom konaní obmedzuje pevnou hranicou (Rakúska\nrepublika, Maďarsko a Lotyšsko), a to bez ohľadu na závažnosť trestného činu, resp.\nhroziacu sankciu. V ďalšej skupine krajín je dĺžka trvania vydávacej väzby ohraničená\nhroziacou sankciou (Španielsko), resp. sa použijú aj ustanovenia o väzbe v trestnom konaní\n(Poľská republika) alebo sa použijú len ustanovenia o väzbe v trestnom konaní (Nórske\nkráľovstvo). Z hľadiska medzinárodnoprávnej úpravy, ako napr. dohovoru, Európskeho\ndohovoru o vydávaní a ani z relevantného práva Európskej únie požiadavka na obmedzenie\ntrvania väzby vo vydávacom konaní nevyplýva, a teda absencia takejto výslovnej úpravy\nvo vnútroštátnej legislatíve nie je z hľadiska porovnávanej medzinárodnoprávnej úpravy\nproblematická.\n27.2 Absencia obmedzenia dĺžky trvania väzby vo vydávacom konaní ale umocňuje\npotrebu takej predvídateľnej a dostatočne určitej legislatívnej úpravy, na základe ktorej by\ndotknutá osoba mala mať počas celého trvania väzby k dispozícii účinný právny prostriedok\nnápravy, na základe ktorého dôvodnosť väzby preskúma súd. Rozhodnutie súdu potom musí\nzodpovedať štandardom vyplývajúcim z ústavy, dohovoru a z judikatúry ESĽP. Z pohľadu\nmedzinárodnej, ale aj vnútroštátnej úpravy európskych krajín (nielen) vzhľadom\nna okolnosti sprevádzajúce prípad sťažovateľa, stojí za zamyslenie úvaha o primeranosti\n58\n\ntrvania aj tohto druhu väzby s ohľadom na kritérium možnej trestnej sankcie, ktorá\ndotknutej osobe hrozí v prípade uznania jej viny. V súvislosti s touto požiadavkou je možné\nv súlade s požiadavkou proporcionality a požiadavkou ESĽP na „primeranosť dĺžky\nobmedzovania osobnej slobody“ podľa názoru ústavného súdu podporne poukázať\nna riešenie aplikované v ustanoveniach o väzbe v trestnom konaní, kde je primeranosť\ntrvania väzby (na rozdiel od vydávacej väzby) zohľadnená proporcionálne vo vzťahu\nk hroziacemu trestu (v podmienkach Slovenskej republiky § 76 Trestného poriadku).\nZároveň by tak s určitosťou došlo nielen k naplneniu kritéria primeranosti (ako ho má\nna mysli ESĽP), ale tiež k posilneniu ľudských práv vydávaných osôb v kontexte s dĺžkou\nsamotného extradičného konania a tiež prípadných súbežných (iných) konaní, ktorých dĺžka\ntrvania by mohla mať vplyv na úkor dĺžky trvania prebiehajúcej extradície a s tým\nsúvisiaceho neprípustného „pokrývania“ potrebného času vydávacou väzbou.\n27.3 Ústavný súd si je vedomý, že väzba vo vydávacom konaní nemá charakter\nväzby v trestnom konaní a jej trvanie môže byť v princípe opodstatnené už len tým, že sa\nproti dotknutej osobe vedie konanie o vydaní [čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru], ako aj tým,\nže jej účelom je vydanie konkrétnej osoby do cudziny, a nie zistenie trestnoprávnej\nzodpovednosti konkrétnej osoby za trestnú činnosť kladenú jej za vinu. Napriek tomu si\nústavný súd, súc si vedomý (vzhľadom na pohodlnejší časovo neobmedzený proces) nevôle\nzo strany dotknutých subjektov extradičného konania, na tomto mieste dovoľuje vyjadriť\nnaratív spočívajúci v tom, že z dôvodu adekvátnej ochrany ľudských práv (najmä práva\nna osobnú slobodu) osôb vo vydávacej väzbe by maximálna lehota vydávacej väzby nemala\nprekračovať lehotu väzby podľa vnútroštátneho práva, ako to stanovuje § 76a Trestného\nporiadku. Táto lehota (tak, ako to je v tých krajinách, kde celý proces príslušné orgány\nzvládajú aj v kratších lehotách) by mohla byť dostatočne dlhá na to, aby počas nej mohlo\nprebehnúť vydávacie konanie, prípadne aj iné konanie (napr. azylové konanie) pri súčasnom\nobmedzení osobnej slobody osoby, ktorej sa vydanie do cudziny týka. Porovnaním právnej\núpravy napr. Rakúskej republiky, kde v zmysle zákona o extradícii a právnej pomoci je\nv právnom poriadku obmedzená dĺžka väzby vo vydávacom konaní „iba“ na dobu jedného\nroka (§ 29 ods. 6 tohto zákona), pričom po uplynutí tejto lehoty dotknutá osoba musí byť\nprepustená na slobodu (po uplynutí jedného roka od vzatia do väzby), a to bez ohľadu na to,\nči bol alebo nebol daný súhlas na vydanie do cudzej krajiny, a kde je teda možné vykonať\n59\n\nextradíciu v relatívne krátkom čase, sa javí predostretá úvaha ústavného súdu\no neprekročení maximálnej lehoty väzby stanovenej vnútroštátnym právom minimálne ako\ninšpirujúca. Z pohľadu ústavného súdu by mohli byť potom eliminované prípady, ako je\nsťažovateľov prípad, keďže z elementárneho ľudskoprávneho hľadiska je absolútne\nneakceptovateľné, aby orgány verejnej moci mohli postupovať vo vydávacom konaní\ns veľkými časovými odstupmi, zdôvodňujúc, resp. aj ospravedlňujúc svoj „prieťahový\npostup“ (v rozpore s judikatúrou ESĽP) práve absenciou zákonného časového rámca ich\nkonania.\n28. Ústavný súd si je ale tiež vedomý svojho postavenia, ktoré mu nedáva ďalší\npriestor na rozvíjanie svojich úvah de lege ferenda vo vzťahu k možnému nastaveniu\npríslušnej legislatívy, pretože rozhodovanie a konanie o týchto otázkach neprináleží do jeho\nprávomoci, ale do právomoci zákonodarcu. Vzhľadom na zistenia ústavného súdu a prijaté\nzávery v tejto konkrétnej veci však aj pre budúce eliminovanie prípadného „napätia“ medzi\njednotlivými zložkami štátnej moci konajúcimi v obdobných alebo súvisiacich prípadoch\nnemohol ústavný súd mlčať a považoval za svoju povinnosť uvedené názory ako obiter\ndictum zverejniť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n60", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "väzba-vydávacia", "väzba-dĺžka väzby", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "väzba-vydávacia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:049c3c60-b8e2-4d4c-bf1b-19085bf91971", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.486.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 486/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 486/2019 z 3. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.486.2019.1"}, {"guid": "ussr:c7c71e97-0754-4f99-8a0f-f49b3405fcfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.129.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 129/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 129/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.129.2019.1"}, {"guid": "ussr:89b828c5-8c9a-4d11-a32b-d187f776286b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 129/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 129/2018 z 10. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.129.2018.2"}, {"guid": "ussr:618fdd51-f6a5-47be-aa62-b97cfad184a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 686/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 686/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1"}, {"guid": "ussr:13415e20-6f6a-4b40-a135-ce0fd3da1a91", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 689/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 689/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13415e20-6f6a-4b40-a135-ce0fd3da1a91"}, {"guid": "ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 670/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 670/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4"}, {"guid": "ussr:07d1e877-a8f7-48ac-8f8e-6a2cb70b2ded", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 697/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 697/2013 z 19. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-19", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:07d1e877-a8f7-48ac-8f8e-6a2cb70b2ded"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f"}, {"guid": "ussr:26d37843-4124-4e0d-83bf-3200195bd1e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2012 z 23. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26d37843-4124-4e0d-83bf-3200195bd1e5"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 522/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 522/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 217/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f"}, {"guid": "ussr:b458c6e3-04b8-4531-b0cd-c69b53efdabb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b458c6e3-04b8-4531-b0cd-c69b53efdabb"}, {"guid": "ussr:b7fa75ac-822b-415a-bdf7-da0a57fdc86e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 200/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 200/07 z 26. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-26", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7fa75ac-822b-415a-bdf7-da0a57fdc86e"}, {"guid": "ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/07 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210"}, {"guid": "ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/06 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:419166da-8ed0-4fa5-93a7-945bd6cb2222", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 171/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 171/05 z 14. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-14", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419166da-8ed0-4fa5-93a7-945bd6cb2222"}, {"guid": "ussr:63fc4414-e92a-469b-9d7b-d6b8ca44239f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 218/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 218/04 z 23. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-23", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63fc4414-e92a-469b-9d7b-d6b8ca44239f"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:049c3c60-b8e2-4d4c-bf1b-19085bf91971", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.486.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 486/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 486/2019 z 3. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.486.2019.1"}]}