{"guid": "ussr:17dc0ed5-f77e-4b02-836a-dd1081120bd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2020 z 9. 6. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. IV. ÚS 57/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/17dc0ed5-f77e-4b02-836a-dd1081120bd7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 57/2020-41\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša\n(sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS\nPERSONAL FINANCE SA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúcej\nna území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE\nSA, pobočky zahraničnej banky, Karadžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, v mene\nktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Viktória Nagyová Tenkač, vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť\nv konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE\nSA na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa\n\nčl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 184/2018\nz 29. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nnahradiť trovy konania\n\nobchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA v sume 415,51 €\n(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet právneho zástupcu\nAdvokátskej kancelárie Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE\nSA, Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúcej na území Slovenskej republiky\nprostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky,\nKaradžičova 2, Bratislava, IČO 47 258 713 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť\nv konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n1 Cdo 184/2018 z 29. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen\n(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 287/2015-90 z 11. januára 2017 (ďalej len „rozsudok\n2\n\nokresného súdu“) bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu\n2 756,82 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6. mája 2014 do zaplatenia,\na to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti týkajúcej sa\nzaplatenia zmluvného úroku vo výške 15,77 % ročne zo sumy 2 345,25 € od 5. mája 2014\ndo zaplatenia, zaplatenia sumy 10,23 € z titulu nezaplateného poistného a sumy 33,81 €\nz titulu nezaplatených nákladov sťažovateľky spojených s uplatnením pohľadávky bola\nžaloba zamietnutá. Žalovaný bol zaviazaný nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu\n92 %. Okresný súd tiež vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere\nuzavretej medzi sťažovateľkou a žalovaným 26. augusta 2013 v časti 3 bode 4.4 v znení\n„nesplatená istina úveru/revolvingového úveru je až do dňa jej úplného splatenia úročená\npodľa úrokovej sadzby dohodnutej v ZoSÚ/ZoRSÚ, t. j. klient je povinný zaplatiť úrok od\ndoby poskytnutia úveru/revolvingového úveru do vrátenia peňažných prostriedkov v celom\nrozsahu“ za neprijateľnú, a preto neplatnú.\n3. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznania\nzmluvného úroku, a tým aj proti výroku o náhrade trov konania a proti výroku, ktorým bola\nuž uvedená zmluvná podmienka okresným vyhlásená za neplatnú, podala sťažovateľka\nodvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n16 Co 123/2017 z 15. marca 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol potvrdený\nrozsudok okresného súdu v napadnutých častiach a v ostatných nenapadnutých častiach\nostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalovanému bol tiež priznaný proti\nsťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), teda\nz toho, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovateľka zároveň\nsformulovala aj konkrétnu dovolaciu otázku. Z dôvodu opatrnosti sťažovateľka uplatnila aj\ndovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu odklonu od staršieho súdneho\nrozhodnutia publikovaného v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1996.\n\n3\n\n5. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté\npodľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, pretože v danej veci bolo v čase začatia\ndovolacieho konania predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2 756,82 €.\nS ohľadom na skutočnosť, že výška peňažného plnenia v čase začatia dovolacieho konania\nneprevyšovala desaťnásobok minimálnej mzdy (3 520 €), prípustnosť dovolania\nsťažovateľky bola v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP vylúčená. To teda znamená,\nže na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore v postavení dodávateľa, sa\nna prípustnosť jej dovolania vzťahuje § 422 ods. 1 písm. a) CSP (podmienka peňažného\nplnenia prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy).\n6. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného v bode 12\nuviedol, že „aj keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľský spor, teda spor\ns ochranou slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy\nuplatnenie nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422\nods. 1 písm. b/ CSP Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej\nstrany je totiž podľa dôvodovej správy k CSP zvýšená procesná ochrana slabšej strany,\nktorou je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva\nv sprístupnení dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa\nteda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je\nvšak dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí\nmajetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje\nprincípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov\nje v určitých sporoch, vzhľadom na postavenie strán, len fikciou, na ktorú zákonodarca\nv CSP reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov\ns ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,\nantidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom\nslabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej\nstrany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia\ns druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Prípustnosť\ndovolania žalobcu preto nie je možné posudzovať ani v zmysle § 422 ods. 1 písm. b/ CSP,\nnakoľko dovolateľ nepožíva ochranu slabšej strany v spore. Obdobne porovnaj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 80/2017, 1 Cdo 124/2018).“.\n4\n\n7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že «otázka posúdenia prípustnosti\ndovolania má aj ústavnoprávne limity v podobe práva na prístup k súdu (zákaz denegatio\niustitiae) a rovnosti strán konania pred súdom. Ak raz zákonodarca pripustil právo podať\ndovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, Najvyšší súd SR nemôže toto právo\nobmedzovať selektívnym prístupom, ktorý zabraňuje určitým subjektom (na základe ich\nstatusu) ochranu ich subjektívnych práv pred dovolacím súdom. Navyše, v tomto prípade nie\nje naplnený ani účel dovolania v právnych otázkach podľa § 421 CSP, ba čo viac, takýto\nvýklad Najvyššieho súdu SR viažuci nižší majetkový cenzus na osobu dovolateľa\n(spotrebiteľa) a nie na spotrebiteľský spor ako taký ide priamo proti účelu dovolania\nv právnych otázkach a nesleduje ani legitímny cieľ, keďže týmto výkladom Najvyšší súd SR\nmôže skôr spotrebiteľov poškodiť ako im pomôcť, pretože počet spotrebiteľských sporov\nriešených pred dovolacím súdom sa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov\nv rozhodujúcich „spotrebiteľských“ otázkach. Výklad Najvyššieho súdu SR... o znížení\nmajetkového cenzu v spotrebiteľských sporoch uplatňujúceho sa len vtedy, ak je\ndovolateľom spotrebiteľ, teda podľa nášho názoru znamená odmietnutie poskytnutia\nspravodlivosti (denegatio iustitiae) a znemožnenie prístupu k súdu v dovolacom konaní\nselektívne sa viažuce na sťažovateľa ako dodávateľa. Zároveň vnímame porušenie práva na\nsúdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie v tom, že výklad, ktorý prezentuje\nNajvyšší súd SR v napádanom uznesení, je arbitrárny, smerujúci nielen proti slovám\nzákona, ale priamo proti samotnému zákonu.».\n8. Podľa sťažovateľky „z § 422 ods. 1 písm. b) CSP jednoznačne vyplýva, že znížený\nmajetkový cenzus je viazaný na predmet konania, nie na konkrétnu sporovú stranu. Možno\ntu použiť aj systematický výklad, a to v tom zmysle, že ak sa znížený majetkový cenzus\nnenachádza medzi ustanoveniami Civilného sporového poriadku o spotrebiteľských sporoch\n(resp. o sporoch s ochranou slabšej strany), ale vo všeobecných ustanoveniach\no prípustnosti dovolania, implicitne z toho možno vyvodiť, že tento bagateľný cenzus sa\nnetýka subjektu, ale predmetu konania. Možno poukázať aj na § 424 CSP, z ktorého jasne\nvyplýva, že dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo vydané rozhodnutie, teda\n§ 424 CSP upravuje subjekt dovolateľa a § 422 CSP hovorí o predmete sporu. Ani za\npredchádzajúcej účinnej procesnej úpravy (Občiansky súdny poriadok - § 238 ods. 5) sa\n5\n\nmajetkový cenzus nevzťahoval na konkrétneho účastníka konania, ale na výšku predmetu\nsporu. Ak teda Najvyšší súd SR v napádanom uznesení (prostredníctvom odkazu na iné svoje\nrozhodnutia) argumentuje účelom zákona, z textu Civilného sporového poriadku zámer\nzákonodarcu (nepriznať právo dovolania dodávateľovi pri dovolaniach pre právne otázky\nv spotrebiteľských sporoch, ktorých predmet nedosahuje desaťnásobok minimálnej mzdy),\nnevyplýva. Rovnako ani z dôvodovej správy nemožno tento zámer vyvodiť. To znamená, že\nteleologický, ako ani autentický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP (ktorý je navyše možné\nchápať inak, ako ho chápe dovolací súd) ponúknutý Najvyšším súdom SR neobstojí a je\npriamo v rozpore so znením zákona. Navyše je proti nemu možné použiť historický (§ 238\nods. 5 OSP, legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného) a systematický\nvýklad (§ 424 CSP, ustanovenia o sporoch s ochranou slabšej strany - § 290 a nasl. CSP).\nV tomto prípade teleologický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP korešponduje so znením tejto\nnormy, to znamená, zámerom zákonodarcu bolo podrobiť dovolaciemu prieskumu pre\nzásadné právne otázky aj spotrebiteľské spory, a keďže v nich sa často uplatňujú sumy\nnižšie ako v iných druhoch sporov, zákonodarca tu ustanovil znížený bagateľný cenzus.\nSporom s ochranou slabšej strany, o ktorom sa hovorí v § 422 ods. 1 písm. b) CSP, je nielen\nspor, v ktorom sa slabšia strana domáha ochrany, ale tiež spor, v ktorom svoje práva\nuplatňuje silnejšia strana.“.\n9. Sťažovateľka tiež poznamenala, že «chápe potrebu ochrany spotrebiteľa ako\nsubjektu, ktorý zväčša nie je vybavený takými skúsenosťami, informáciami a vedomosťami\nako dodávateľ. Táto ochrana sa prejavuje tak v hmotnom, ako aj v procesnom práve.\nVyjadrením tejto ochrany, resp. zvýhodnenia spotrebiteľa s cieľom dorovnania postavenia\ns dodávateľom v sporovom konaní je aj samostatný diel v Civilnom sporovom poriadku\ns názvom „Spotrebiteľské spory“ (§ 290 a nasl. CSP). Na druhej strane, v napádanom\nuznesení Najvyšší súd SR túto ochranu rozšíril aj tam, kde ju zákonodarca vôbec\nnezamýšľal, ba čo viac, spôsobom, ktorý koniec koncov môže znamenať zníženie tejto\nochrany a nie jej zvýšenie. Treba tiež povedať, že táto ochrana spotrebiteľa v procesnom\npráve musí rešpektovať ústavné limity. Jedným z týchto ústavným limitov je čl. 47 ods. 3\nÚstavy SR, podľa ktorého sú si všetci účastníci v konaní (vrátane súdneho konania) rovní.\n... Najvyšší súd SR by nemal hľadať ochranu slabšej sporovej strany tam, kde ju\nzákonodarca neprijal. Civilný sporový poriadok nie je založený na jednostrannej preferencii\n6\n\nspotrebiteľa bez zohľadnenia práv dodávateľa. Princíp ochrany spotrebiteľa nemožno\nsamostatne priamo aplikovať v rozpore so zákonnou normou.\nSme toho názoru, že v tomto prípade Najvyšší súd SR... porušil a nerešpektoval\nústavné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní a podstatne ho znevýhodnil v porovnaní\nso spotrebiteľom pri podávaní dovolania a v prístupe k dovolaciemu súdu. Zákonodarca\nznížením majetkového cenzu vyjadril ochranu slabšej strany v procesnej rovine tak, aby sa\naj tieto spory s častou nízkou hodnotou dostali pred dovolací súd s cieľom zjednocovania\nrozhodovacej praxe a judikatúry. Najvyšší súd SR v tomto prípade podľa nášho názoru\nnenachádzal právo, ale tvoril ho a hľadal ochranu spotrebiteľa tam, kde ju zákonodarca\nnezakotvil v zmysle uvádzanom Najvyšším súdom SR v napádanom uznesení. Pritom to\nNajvyšší súd SR urobil tak, že porušil ústavné práva sťažovateľa, mimoriadne závažne ho\nznevýhodnil v porovnaní s druhou stranou sporu a znemožnil mu prístup k dovolaciemu\nsúdu. V rovnakej situácii majú teda strany sporu úplne rozdielne procesné možnosti. Sme\ntoho názoru, že v tomto prípade už nejde o vyrovnávanie postavenia strán v procese, ale\no nadradené postavenie slabšej strany.».\n10. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal\nnález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu. Sťažovateľka ďalej žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka domáha aj\npriznania náhrady trov právneho zastúpenia.\nII.\nProcesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika\nsťažovateľky\n11. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k.\nIV. ÚS 57/2020-15 z 13. februára 2020 bola prijatá na ďalšie konanie. Po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej\nústavnej sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo\nústne pojednávanie.\n7\n\n12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci podaním č. k. KP 3/2020-114,\nCpj 43/2020 z 5. marca 2020 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu zastupujúca\npredsedu najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená. Vo vyjadrení doručenom\nústavnému súdu 23. marca 2020 podpredsedníčka najvyššieho súdu zastupujúca predsedu\nnajvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená, uviedla:\n„Najvyšší súd vysvetlil použitie majetkového cenzu vo svojom rozhodnutí\nuverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. 29/2019, v ktorom uviedol, že znížený majetkový cenzus (§ 422 ods. 1 písm. b/ CSP)\nsa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však\ndovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový\ncenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia zákona neodporuje\nprincípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov\nje v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca\nv CSP reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t.j. osobitnou právnou úpravou sporov\ns ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,\nantidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom\nslabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej\nstrany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia\ns druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Zákon\npreferuje ochranu určitého subjektu, teda spotrebiteľa, predmet sporu, teda nárok uplatnený\nv žalobe nie je určujúci. Inak povedané zákonná ochrana sa týka subjektu a nie predmetu\nkonania, čo možno vyvodiť zo samotnej marginálnej rubriky - spory s ochranou slabšej\nstrany, ktorá je zaradené do tretej časti zákona medzi osobitné procesné postupy. Všetky\nustanovenia zákona v tejto časti upravujúce výnimky z procesného postupu súdu v klasickom\nspore sú zamerané len na subjekt, teda slabšiu stranu.\nVo veci 7 Cdo 256/2018 na podporu uvedeného názoru, preferujúceho účel (zákona)\nzníženia majetkového cenzu v sporoch s ochrannou slabšej strany (bod 10) najvyšší súd\npoukázal aj na čl. 3 CSP v spojitosti s čl. 152 ods. 4 ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil,\nže v neposlednom rade na rovnakom základe je stanovená aj povinnosť platenia súdneho\npoplatku (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,\npozn.), ktorá sa, rovnako zvýrazňujúc uvedený účel, viaže na osobné (spotrebiteľa) a nie\nvecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.\n8\n\nPrax najvyššieho súdu je v tejto otázke jednotná a otázku prípustnosti dovolania\nv týchto prípadoch vykladá rovnako a v súlade so záverom, že na posúdenie prípustnosti\ndovolania je zásadne príslušný dovolací súd, ktorý je ustálenou praxou ústavného súdu.“\n13. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 18. februára 2020 zaslaným\ndoporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa\nk nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Poštová zásielka sa ústavnému súdu\n14. apríla 2020 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote, a teda zúčastnená osoba sa\nk ústavnej sťažnosti nevyjadrila.\n14. Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu zastupujúcej predsedu najvyššieho súdu, ktorého funkcia nie je obsadená,\npodaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. apríla 2020. Právny zástupca\nsťažovateľky v tomto podaní uviedol, že «je toho názoru, že v podanej ústavnej sťažnosti sa\npodrobne vyjadril a objasnil, v čom podľa neho spočíva porušenie základného práva\nsťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom, práva na súdnu ochranu, práva na\nspravodlivé súdne konanie, ako aj princípu právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení. K vyjadreniu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 05.03.2020 je potrebné uviesť, že toto vyjadrenie absolútne\nnezohľadnilo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.20200, sp. zn.\nI. ÚS 382/2019, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že „podmienky prístupu k dovolaniu,\nkonkrétne podmienky prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie, sú v kontexte\nstanoveného majetkového cenzu naviazané na spor, resp. jeho predmet, a nie na konkrétnu\nstranu v spore.“ V ostatnom sa sťažovateľ pridržiava podanej ústavnej sťažnosti.».\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil\nv tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.\n\n9\n\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nje založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len\nv prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky\nvýkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný\nsúd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv konaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný\n10\n\nsúd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,\nktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len\nvýnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd\nhodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak\nvýlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej\nsťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.\n19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,\nI. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy\nv materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu\na identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem\nna konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej\nnormy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický\npostup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd\npri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný\nabsolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť\nv prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou\nsúladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152\nods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)\na svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.\nIII. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\n11\n\nprávneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych\norgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán\nverejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň\ngarantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci\nakceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná.\n21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n\n12\n\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n24. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n25. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch.\n27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom\nneboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto\npráva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry\nústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch.\n\nAk\n\núčastník\n\nkonania\n\nsplní\n\npredpoklady\n\nvyžadované\n\nzákonom\n\npre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí\nposkytnúť (m. m. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\n28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [III. ÚS 875/2016 a rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému\nkráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].\n29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať\nobmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej\n13\n\núvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,\nže to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje\nobmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce\nv zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu\na odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán\nnajvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre\nproti Španielsku, sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica\nproti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie\npráva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1\ndohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Gréckokatolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11.\n2016, § 89).\n30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu\nmajetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi\n(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávanej veci) je to predovšetkým predvídateľnosť\na nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,\nrozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,\nrozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe\nk súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe\nkonzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,\nrozsudok z 23. 10. 1996, § 42).\n31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným\nči nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho\nprípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo\nprestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho\nbariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom\n(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in\nfine).\n14\n\n32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný\nprvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého\nprávneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.\nRovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností\nna uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva\nv tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,\nktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo\ndiskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo\nprocesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom\na ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,\nIV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť\nv určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku\npre každého účastníka takéhoto konania.\n33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom\nrovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní\nzabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom\nza podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes\na Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl\nproti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n34. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu vytýka, že bez meritórneho\nprejednania jej dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s § 432 ods. 1 CSP\nproti rozsudku krajského súdu ústavne nesúladným výkladom § 422 ods. 1 CSP porušil jej\nv bode 1 uvedené práva.\n35. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo\nrozhodnutie vydané.\n15\n\n36. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n37. Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou\nslabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška\npríslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n38. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n39. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo\ndeterminuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť\nvnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie\nodvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,\n3 Cdo 14/2017 a 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho\nprípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť\npredmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím\nna judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením\na úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.\n40. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním\ndovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj\n16\n\nv prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené\ndovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], prípadne\nzjednocovanie judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP]. Aj z týchto dôvodov preto\nprípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia\ninter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných\nsúdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu ako\ntakom.\n41. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania\nprocesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.\nV záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia\nslabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne\na v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).\n42. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel je\nna účel zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej\ndiskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)\npri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany\npri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej\nhlavy tretej časti Civilného sporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP zahŕňa vo svojej\npodstate pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí\nkonania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,\ndokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia\n§ 301 až § 306 CSP pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole\nv spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet\nšpecificky legitimovaných subjektov (v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti\ndodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa\na orgán dohľadu podľa osobitného predpisu).\n43. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného\npráva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné\n17\n\ninterpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už\nsúčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu\ninterpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.\nKoncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to\nneznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s.,\nproti Kláre Bíróovej).\n44. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,\nže základom najvyšším súdom prezentovanej interpretácie § 422 ods. 1 CSP, ktorá viedla\nk odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, je znenie časti dôvodovej\nsprávy, ktorá vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu uvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné\nkritérium hodnoty sporu bez rozdeľovania na občianskoprávne a obchodné spory, ktoré\nz povahy veci stratilo zmysel. Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany\nstanovený nižšie ako všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej\nstrany.“ Okrem toho, že výklad práva podľa dôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je\niba jedným z možných spôsobov interpretácie právnej normy, citovaná časť dôvodovej\nsprávy ani konkrétne nerieši prípustnosť, resp. neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu\nkrajského súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nkrajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n45. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód\nvýkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej\núčelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný\nmenovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia\nvšeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda\ndoslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno\njednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom\nprávnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy\n18\n\nodstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).\n46. Účel § 421 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s § 432 ods. 1 CSP, ako aj účel § 422\nods. 1 CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu neurobil. Výlučné\na izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového\nvýkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho\núčel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa\na dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu\n(uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy) legitímne\nodôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. a) a b) CSP\nnie je ústavne konformný. Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej\nochrany spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho\nuplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní,\nresp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku\ndo podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Interpretácia § 422 ods. 1 CSP\nprezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter dovolacieho\nkonania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva\na v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe\nk dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zároveň nezohľadňuje naviazanie\nmajetkového cenzu na spor, resp. jeho predmet. Uvedený záver bol konštatovaný aj\nv skorších nálezoch ústavného súdu (napr. I. ÚS 382/2019, I. ÚS 332/2019).\nV.\nZáver\nV.1 K bodu 1 výrokovej časti nálezu\n47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nv napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv\na slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti\nrozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu\n19\n\nzákladných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n48. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npreto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu\nzodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku tohto nálezu).\nV.2 K bodu 2 výrokovej časti nálezu\n49. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\n50. V súlade s § 133 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší\nrozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.\n51. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n52. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n53. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nrozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa\n§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n\n20\n\n54. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní\nsťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1\ndohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také\nriešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel\na účel príslušných zákonných ustanovení.\n55. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv\na právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp\nprávnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor\nbude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;\nak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\nV.3 K bodu 3 výrokovej časti nálezu\n56. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania.\n57. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n58. Pri výpočte trov konania ústavný súd vychádzal z ustanovení vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„vyhláška“).\n59. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon\nprávnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa\n§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva\nSlovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu\n21\n\nhotových výdavkov (režijný paušál) za každý priznaný úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2019 je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).\n60. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia\npred ústavným súdom v celkovej sume 415,51 € vrátane dane z pridanej hodnoty [ďalej len\n„DPH“ (ústavný súd považuje za preukázané, že právny zástupca sťažovateľky je platcom\nDPH)], a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH, t. j.\nprevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)\nvyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky], a dve\npaušálne náhrady hotových výdavkov v roku 2019 zvýšené o 20 % DPH. Z uvedených\ndôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto\nnálezu.\n61. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť\nna účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nVI.\n62. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "spor-spotrebiteľský", "občianske súdne konanie", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolanie-prípustnosť", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "spor-spotrebiteľský", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "dovolanie-dovolacie konanie", "občianske súdne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/184/2018", "guid": "78248d5e-a11e-4a03-9fe7-ffd5a2306da2:4d90a184-9eac-4358-ba32-0a2a7046601f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:79e0fc8b-76a3-4c1c-9b96-42d1b70b9aaa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 332/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 332/2019 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1"}, {"guid": "ussr:abcd77df-fd42-46e5-832d-a65d50f67b01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 126/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 126/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:496f6877-04b8-4828-876b-2e2a47a5a557", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/05 z 2. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-02", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:496f6877-04b8-4828-876b-2e2a47a5a557"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844"}, {"guid": "ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/02 z 11. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-11", "citacie_n": 383, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "78248d5e-a11e-4a03-9fe7-ffd5a2306da2:fa8c60d2-c18b-4de2-9f14-cf63f50a5c75", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6714215412.1", "spisova_znacka": "1Cdo/184/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/184/2018 z 28. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6714215412.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:18ee2685-01dc-4124-8d10-886ff1ebb8a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.420.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 420/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 420/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.420.2024.1"}, {"guid": "ussr:94357704-58c0-47ff-acea-cc9db57f0119", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.259.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.259.2021.1"}, {"guid": "ussr:32d884da-8477-4cb3-83c8-99c0aa48c37b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 268/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 268/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2"}, {"guid": "ussr:f3648eff-5a4a-4423-b912-7fc5fa085655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 474/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 474/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1"}]}