{"guid": "ussr:5840fee0-63a0-4bd9-a727-c62db7c61342", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 567/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 567/2020 z 10. 11. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 567/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5840fee0-63a0-4bd9-a727-c62db7c61342", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.567.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 567/2020-16\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nMgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci podľa čl. 46 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 71/2017\nz 24. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 28/2018\nz 15. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci\nzaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 71/2017 z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n8 Cdo 28/2018 z 15. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej len\n„okresný súd“) na základe návrhu oprávneného poverením č. 5104*000696 zo 7. novembra\n1997 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie uskutočnením prác a výkonov proti\nsťažovateľovi na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Bratislava IV\nč. 327/1821/94/Sz. Počas exekúcie exekútor vymohol od sťažovateľa náklady vykonaných\nprác a trovy exekúcie vo výške 6 456,81 €. Uznesením č. k. Er 721/1997-297 z 20. mája\n2010, právoplatným 6. júla 2010, okresný súd exekúciu na návrh sťažovateľa zastavil\nz dôvodu zániku vykonateľnosti exekučného titulu už 24. septembra 2000. Zastaveniu\nexekúcie predchádzalo uznesenie krajského súdu č. k. 20 CoE 185/2009-286 z 28. januára\n2010, v ktorom tento ako odvolací súd skonštatoval aj ďalšie vady exekúcie – faktický\nvýkon exekúcie na základe rozhodnutia, ktoré nebolo uvedené v poverení, t. j. de iure výkon\nexekúcie bez poverenia, a tiež prekročenie právomoci exekútora, ktorý v rozpore\nso zákonom sám uzatvoril zmluvu so zhotoviteľom prác.\n3. Sťažovateľ podal 6. apríla 2011 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody\nspôsobenej exekúciou – náhrady všetkých súm, ktoré boli od neho exekučne vymožené, ako\naj úrokov, ktoré musel zaplatiť banke za úver čerpaný na úhradu exekučne vymáhanej sumy\npod hrozbou exekučného predaja rodinného domu sťažovateľa. Súd prvej inštancie žalobe\nsťažovateľa rozsudkom č. k. 18 C 53/2011-89 z 28. apríla 2016 v celom rozsahu vyhovel\na Slovenskú republiku zaviazal na zaplatenie náhrady škody sťažovateľovi. Krajský súd\nako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie svojím rozsudkom zmenil tak, že žalobu\nv celom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania, pričom svoje rozhodnutie založil\nna aplikácii § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\n2\n\nrozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon\nč. 58/1969 Zb.“), ktorý určuje ako rozhodujúci moment pre začatie plynutia premlčacej\nlehoty okamih, keď sa poškodený o škode dozvedel.\n4. Súdy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podľa názoru sťažovateľa aplikovali\nprávne normy ústavne nekonformným spôsobom, v rozpore s ich účelom a zmyslom,\nnelogicky až absurdne a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, čoho dôsledkom\nje porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Súdy súčasne\nporušili aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom\na nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.\n5. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore, že subjektívna\npremlčacia lehota nároku sťažovateľa na náhradu škody začala plynúť v momente, keď sa\nsťažovateľ dozvedel o zmenšení svojho majetku v dôsledku exekúcie, nie momentom, keď\nbola exekúcia ako nezákonná zastavená. Takéto právne posúdenie je však podľa sťažovateľa\nnesprávne, keďže nezohľadňuje špecifiká exekučného konania. Exekučné konanie na jednej\nstrane nie je ani výlučne súdnym konaním, ale súčasne nie je ani výlučne faktickým\nvýkonom. Exekučné konanie predovšetkým vzniklo skoro až doslovným prebratím právnej\núpravy výkonu rozhodnutia z Občianskeho súdneho poriadku pri súčasnom zohľadnení\nšpecifického postavenia exekútora, ktorý nemá postavenie súdu, ale koná pod dohľadom\nsúdu. Tieto charakteristiky odvolací súd však opomenul zohľadniť. Exekučné konanie\nzačína na návrh oprávneného, právomoc exekútora vzniká vydaním poverenia zo strany\nsúdu, súd rozhoduje o opravných prostriedkoch povinného aj oprávneného a exekúcia končí\nbuď rozhodnutím súdu, alebo vrátením poverenia súdu exekútorom.\n6. Veľmi dôležitým je podľa sťažovateľa samotný spôsob vykonávania exekúcie\nzo strany exekútora. Exekútor síce „vykonáva“ exekúciu, ale nerobí tak fyzicky, ale\nprostredníctvom exekučných príkazov, ktoré sú de iure procesnými rozhodnutiami.\nExekučné konanie pritom predstavuje jeden neoddeliteľný celok. Pokiaľ to zákon pripúšťa,\nmôže povinný napádať procesné rozhodnutia exekútora opravnými prostriedkami –\nnámietkami. Námietky sú prípustné proti upovedomeniu o začatí exekúcie, nie však už proti\n3\n\njednotlivým exekučným príkazom. Aj proti exekučnému príkazu však jestvuje určitá forma\nopravného prostriedku – návrh na zastavenie exekúcie v príslušnej časti.\n7. Sťažovateľ zastáva názor, že na exekúciu nemožno bez ďalšieho aplikovať\nvšeobecnú právnu úpravu týkajúcu sa náhrady škody z nesprávneho úradného postupu alebo\nnezákonného rozhodnutia, keďže táto nezohľadňuje už uvedené špecifiká exekúcie. Je preto\npotrebné pristúpiť k analogickej aplikácii zákona. Najbližšou je podľa sťažovateľa právna\núprava pre škodu spôsobenú trestným konaním vyjadrená v § 23 zákona č. 58/1969 Zb.\nZhodne s trestným konaním totiž môžu byť jednotlivé procesné rozhodnutia predstavujúce\nzásah do práv dotknutej osoby formálne zákonné, dokonca môžu byť vydané v rámci riadne\na zákonne začatého trestného konania. Pokiaľ je však toto konanie zastavené spôsobom\npriaznivým pre dotknutú osobu, vzniká jej nárok na náhradu škody aj za procesné\nrozhodnutia, ktoré boli počas konania formálne zákonné, bez podmienky ich priameho\nzrušenia (§ 5, § 6 zákona č. 58/1969 Zb.). Spoločné s trestným konaním má exekúcia aj to,\nže pri jej zastavení sa spätne, osobitne a výslovne nerušia jednotlivé procesné rozhodnutia,\nale zastavenie exekúcie znamená súčasne ich právny zánik. Exekúciu teda exekútor\nvykonáva procesnými rozhodnutiami, ktorých priame zrušenie nie je možné dosiahnuť\nžiadnym procesným postupom. Pokiaľ však exekútor spôsobí škodu, nespôsobí ju spravidla\nnesprávnym úradným postupom, ale skoro vždy rozhodnutím. Samozrejme pokiaľ nejde\no výnimočný prípad excesu. Na jednej strane teda jestvuje procesné rozhodnutie exekútora\nvylučujúce posúdenie konania exekútora ako úradného postupu, na druhej strane však stojí\nfakt, že priame zrušenie procesného rozhodnutia exekútora nie je možné žiadnym\nprocesným postupom dosiahnuť. Tieto procesné rozhodnutia exekútora priamo zasahujúce\ndo práv povinného pritom samy osebe môžu byť formálne zákonné, môžu byť však\nvydávané v rámci exekučného konania, ktoré je nezákonné. Kedykoľvek v priebehu\nexekúcie môže dôjsť k jej zastaveniu, čím bude skonštatovaná nezákonnosť všetkých\nformálne zákonných procesných rozhodnutí vydaných v jej rámci exekútorom.\n8. V otázke premlčania je preto podľa názoru sťažovateľa potrebné analogicky\naplikovať § 22 ods. 1 druhú vetu zákona č. 58/1969 Zb. vzťahujúci sa na škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím. Rozhodnutie o zastavení exekúcie je totiž jediným spôsobom\n4\n\n„zrušenia“ procesných rozhodnutí exekútora a aj vecne má takýto charakter, aj keď\nneobsahuje výslovný výrok „zrušuje sa“. Rozhodnutiu o zastavení exekúcie je tak možné\nna účely zákona č. 58/1969 Zb. priznať účinky zrušenia rozhodnutí exekútora vydaných\nv rámci tejto exekúcie.\n9. Všeobecná úprava začiatku premlčania v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka\nvšak bezpochyby platí aj pre premlčanie nároku na náhradu škody proti štátu. Žiaden nárok\nsa totiž nemôže začať premlčiavať skôr, ako by vôbec mohol byť uplatnený. Bez ohľadu\nna to, ako začiatok plynutia premlčacej lehoty určuje zákon č. 58/1969 Zb., táto nemôže\nzačať plynúť skôr, ako môže byť nárok uplatnený. Iný výklad by bol v rozpore s účelom\na zmyslom inštitútu premlčania. Kým exekúcia nie je čiastočne alebo úplne zastavená, platí\nprezumpcia jej zákonnosti a správnosti a zasahovať do jej priebehu môže iba exekučný súd.\n10. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade exekúcie je z podstaty konania vylúčené,\naby počas prebiehajúcej exekúcie súčasne všeobecný súd na základe žaloby povinného\no náhradu škody zaviazal štát či exekútora vrátiť povinnému plnenie, ktoré od neho bolo\nv exekúcii vymožené. Takýto postup však fakticky odvolací súd vyžaduje od sťažovateľa,\nkeď mu hovorí, že vzápätí po exekučnom vymožení nákladov a trov exekúcie mohol a mal\npodať žalobu o náhradu škody. Paradoxne sa pritom sťažovateľ úplne od počiatku exekúcie\ndomáhal jej zastavenia, dočkal sa až po približne 13 rokoch. Ak by teda okamžite podal\nžalobu o náhradu škody, zrejme by o nej všeobecný súd rozhodol skôr ako exekučný súd\no návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie. Rozhodol by však tak, že by žalobu zamietol\nako predčasne podanú, pretože zákonnosť trvajúcej exekúcie môže posudzovať iba\nexekučný súd. Sťažovateľ by síce mohol podať predčasnú žalobu a súčasne sa domáhať\nprerušenia konania, ale to nič nemení na skutočnosti, že by išlo vždy o žalobu predčasnú.\nNemožno preto od sťažovateľa spravodlivo požadovať, aby podával žalobu, o ktorej by súd\naž do zastavenia exekúcie nemohol konať.\n11. Rovnako je nesprávne v situácii absencie právnej úpravy vzťahujúcej sa priamo\nna nárok sťažovateľa jeho nárok posudzovať podľa právnej normy, ktorej dôsledkom by\nbola povinnosť podať predčasnú žalobu, namiesto právnej normy, ktorá je posudzovanej\n5\n\nsituácii bližšia a ktorá podanie predčasnej žaloby nevyžaduje. Zrejme nedomysleným\ndôsledkom takéhoto právneho názoru je stav, že každý povinný domáhajúci sa zastavenia\nexekúcie bude pre istotu ihneď podávať žaloby pri každom exekučnom plnení a súčasne\nžiadať prerušenie konania. Jediným dôsledkom takého výkladu teda bude zahlcovanie súdov\núplne zbytočnými žalobami, pričom prínos takejto praxe nebude vôbec žiadny.\n12. V prípade sťažovateľa ide dokonca o situáciu, keď štát na jednej strane neprijal\njasnú právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú exekútorom a súčasne sa\ndomáha aplikácie právnej úpravy, ktorá je na tento inštitút výslovne nevhodná, keďže\nnezohľadňuje jeho špecifiká a v situácii nejasnej právnej úpravy ešte aj vznáša námietku\npremlčania.\n13. Sťažovateľ zastáva názor, že právna otázka posúdenia začatia plynutia premlčacej\nlehoty nároku na náhradu škody spôsobenej exekúciou, ktorá bola zastavená, v režime\nzákona č. 58/1969 Zb. nebola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vôbec riešená,\nčo zakladalo prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „CSP“). Sťažovateľ preto využil dovolanie ako dostupný prostriedok\nnápravy a proti rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie, ktoré bolo najvyšším súdom\nodmietnuté z dôvodu, že právna otázka, na vyriešení ktorej založil svoje rozhodnutie\nodvolací súd, už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu vyriešená, a to uznesením\nsp. zn. 5 MCdo 213/2010. Takýto záver považuje sťažovateľ za nesprávny. V konaní\no žalobe sťažovateľa sa riešila právna otázka začatia plynutia premlčacej lehoty nároku\nna náhradu škody spôsobenej exekúciou, pričom sťažovateľ poukazoval na špecifiká\nexekučného konania, ktoré neumožňujú aplikáciu právnej normy týkajúcej sa začatia\nplynutia premlčacej lehoty náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.\nRozhodnutie sp. zn. 5 MCdo 213/2010, na ktoré sa najvyšší súd odvoláva, naopak, rieši\nprávnu otázku začatia plynutia premlčacej lehoty nároku na náhradu škody spôsobenej\nnezaregistrovaním platiteľa dane z pridanej hodnoty, čo je úplne iný typ konania s úplne\ninou procesnou úpravou a týka sa úplne iného právneho odvetvia. Je preto zjavne arbitrárny\nzáver najvyššieho súdu, že rozhodnutie sp. zn. 5 MCdo 213/2010 rieši právnu otázku,\npre ktorú podal dovolanie sťažovateľ. Najvyšší súd teda dovolanie sťažovateľa odmietol\n6\n\nv rozpore s § 421 ods. 1 písm. b) CSP, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu\ngarantované čl. 46 ods. 1 ústavy a sekundárne aj základné právo na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím garantované čl. 46\nods. 3 ústavy.\n14. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal\nnález, v ktorom vysloví:\n„1. Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 24.05.2017, č. k.\n6 Co 71/2017-141 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3\nÚstavy SR.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.2017, č. k. 6 Co 71/2017-141\nsa zrušuje.\n3. Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 15.04.2019, č. k. 8 Cdo 28/2018 porušil\nzákladné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR.\n4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.04.2019, č. k. 8 Cdo 28/2018 sa zrušuje.\n5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi\nspoločne a nerozdielne náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n7\n\n17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“).\n18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 3 každý má právo na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej\nsprávy alebo nesprávnym úradným postupom.\n21. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej\nkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\n8\n\ntakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia\nvšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený\na povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,\nv ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené\nzákladné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom\n(m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).\nIII.\nPrávne posúdenie ústavnej sťažnosti\n22. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na náhradu škody\nspôsobenej orgánom verejnej moci podľa čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu\na uznesením najvyššieho súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom v exekučnom konaní, v ktorom sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení\npovinného.\n22.1 Rozsudkom krajského súdu bol zmenený rozsudok okresného súdu tak,\nže žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tom,\nže krajský súd aplikoval na posúdenie žalovaného nároku § 22 ods. 1 prvú vetu zákona\nč. 58/1969 Zb., táto právna úprava je však podľa sťažovateľa nevhodná, nezohľadňujúca\nšpecifiká exekučného konania, a preto aj posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby\npri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri exekúcii momentom, keď\nsa sťažovateľ dozvedel o výške škody, teda zmenšení svojho majetku (najneskôr 29. júna\n2007, keď v rámci exekúcie súdny exekútor oznámil exekučnému súdu zaplatenie\nvymáhanej sumy), je nesprávne. V otázke premlčania je podľa názoru sťažovateľa potrebné\nanalogicky aplikovať § 22 ods. 1 druhú vetu zákona č. 58/1969 Zb. vzťahujúci sa na škodu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z podstaty exekučného konania je vylúčené, aby\n9\n\npočas prebiehajúcej exekúcie súčasne všeobecný súd na základe žaloby povinného\no náhradu škody zaviazal štát či exekútora vrátiť povinnému plnenie, ktoré od neho bolo\nv exekúcii vymožené, bez rozhodnutia exekučného súdu o zastavení exekúcie ako\nnezákonnej. V prípade sťažovateľa bolo takým rozhodnutím uznesenie exekučného súdu\nsp. zn. Er 721/1997 z 20. mája 2010, právoplatné 6. júla 2010, ktorým bola exekúcia\nzastavená s dôvodu zániku vykonateľnosti exekučného titulu. Uvedenému rozhodnutiu\npredchádzalo uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 CoE 185/2009 z 28. januára 2010,\nv ktorom konštatoval výkon exekúcie na základe rozhodnutia neuvedeného v poverení\nna výkon exekúcie a prekročenie oprávnení súdneho exekútora.\n22.2 Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že odmietnutím\njeho dovolania, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, tvrdiac,\nže právna otázka posúdenia začatia plynutia premlčacej lehoty nároku na náhradu škody\nspôsobenej exekúciou, ktorá bola zastavená, v režime zákona č. 58/1969 Zb. nebola\nv rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu dosiaľ riešená, porušil ním označené práva.\n23. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola\nprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy).\n24. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n25. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je\nposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené\nprocesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť\n10\n\nkaždému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho\nporušeniu by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť\ndomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol\nkonať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby\n(IV. ÚS 103/2014).\n26. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo\nnesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy patrí v zmysle doterajšej\njudikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04).\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu\n27. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,\nže sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím\njemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\n28. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd\nzmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie, ktoré sťažovateľ aj využil.\nZ toho vyplýva, že zásadnú námietku sťažovateľa týkajúcu sa začiatku plynutia premlčacej\ndoby pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom preskúmal\nnajvyšší súd ako súd dovolací. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľovej veci uplatnil\nprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto\nústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu v súlade\ns § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\n29. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom uplatnil\ndovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda namietal, že rozhodnutie záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\n11\n\nriešená. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho\nsúdu sa v podstate obmedzuje na to, že najvyšší súd pri procesnom odmietnutí jeho\ndovolania podľa § 447 písm. c) CSP nepostupoval správne, pokiaľ konštatoval, že otázka,\nna vyriešení ktorej bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu, teda otázka začatia\nplynutia subjektívnej premlčacej doby pri práve na náhradu škody z titulu nesprávneho\núradného postupu pri exekúcii podľa zákona č. 58/1969 Zb., už bola dovolacím súdom\nriešená, poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 13/2010 z 20. marca\n2012. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za formalistické.\n30. V skutočnosti však, aj keď označeným dôvodom odmietnutia dovolania\nsťažovateľa je neprípustnosť rozhodnutia, proti ktorému smeruje, z obsahu odôvodnenia\nrozhodnutia najvyššieho súdu (body 12 až 21 jeho odôvodnenia) je zrejmé, že rozhodnutie\nv dovolacom konaní uvedené v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia dovolací súd\nnielen identifikoval, ale sa s ním aj stotožnil vrátane dôkladnej reprodukcie jeho obsahu\na riešenia kritickej otázky (začiatok plynutia premlčacej doby). V skutočnosti teda išlo\no vecný prieskum, čo je pre ústavný súd vo vzťahu k podkladom pre závery o možnom\nporušení sťažovateľom označených práv (v rovine nie stotožnenia sa so správnosťou\nna úrovni aplikácie zákona, ale v rovine ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia)\nrozhodujúce.\n31. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia\npodmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti\ndovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie\ntejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného\nsporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti\no realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, môže\nviesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa len v prípade ústavnej\nneudržateľnosti takého vyriešenia. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti\nopravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani\nnemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom\n12\n\nprípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo\nneprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.\n32. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia\no napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob\nusporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)\nCSP]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a skutkovým stavom tak,\nako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím\nnávrhom, t. j. petitom dovolania (§ 441 CSP).\n33. Zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420\nv spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných\nprávnych otázok (§ 421 v spojení s § 432 CSP). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec\nočakávajú odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene očakáva citlivý a dôsledný\nprístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj\nreálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len\ntak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho\nvýznamu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej\nistoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri ŠTEVČEK,\nM.,\n\nFICOVÁ,\n\nS.,\n\nBARICOVÁ,\n\nJ.,\n\nMESIARKINOVÁ,\n\nS.,\n\nBAJÁNKOVÁ, J.,\n\nTOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,\ns. 1346.).\n34. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie\nkaždej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,\nvymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou\nsúčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných\nprávnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu\na zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy\n13\n\no metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nVšeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia\nviazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)\nodchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka\nústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov\n(čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle\n(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii\n(m. m. III. ÚS 72/2010).\n35. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich\noprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych\notázok v prerokovaných veciach (m. m. III. ÚS 551/2012).\n36. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol\nzaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok\nkrajského súdu, jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť\ndovolania nezistil, sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho\nopravného prostriedku podľa § 447 písm. c) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne\ndovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Zároveň\nvšak postupoval tak, ako to je uvedené v bode 30 tohto odôvodnenia.\n37. V konaní nebolo sporným, že žalobou uplatnený nárok sťažovateľa je nárokom\nna náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri exekúcii, pri ktorom sa\nuplatní len subjektívna premlčacia doba. Táto začne plynúť podľa § 22 ods. 1 zákona\nč. 58/1969 Zb. okamihom, keď sa poškodený dozvedel o vzniku škody, t. j. keď zistil\nskutkové okolnosti, z ktorých možno dôvodiť vznik škody. Začiatok plynutia premlčacej\nlehoty sa preto neodvíja od vedomosti o nesprávnom úradnom postupe, t. j. vedomosti\no tom, že nastala škodová udalosť. V právnej veci sťažovateľa bol sporným práve začiatok\nplynutia premlčacej doby vzhľadom na špecifiká exekučného konania a túto právnu otázku\n14\n\npovažoval sťažovateľ za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú. Podľa názoru konajúcich\nsúdov (okresného súdu, ktorý námietku premlčania nepripustil z dôvodu rozporu s dobrými\nmravmi, i krajského súdu, ktorý, naopak, nepovažoval prípad sťažovateľa za výnimočný)\nv prípade sťažovateľa týmto okamihom bol najneskôr moment uhradenia vymáhanej sumy\nsťažovateľom v rámci exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa začala plynúť premlčacia doba\naž právoplatnosťou rozhodnutia exekučného súdu o nezákonnosti vedenia exekúcie.\n38. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právny záver konajúcich súdov\nje založený na aplikácii a výklade § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Výklad a aplikácia\ntohto ustanovenia, predovšetkým vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej lehoty,\nzodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov, ktorá nie je právnou otázkou dosiaľ\ndovolacím súdom neriešenou, ako to tvrdí sťažovateľ (II. ÚS 907/2016)\n39. Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem uznesenia sp. zn. 5 MCdo 13/2010\nz 20. marca 2012, v ktorom najvyšší súd otázku začiatku plynutia premlčacej doby\npri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom jednoznačne vyriešil,\npoukázal aj na súvisiace uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 907/2016, v ktorom zase\nústavný súd poukázal aj judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. uznesenie\nsp. zn. 25 Cdo 754/2003 z 22. apríla 2004, ako aj jeho rozhodnutia sp. zn.\n25 Cdo 1793/2004 z 30. augusta 2006 a sp. zn. 28 Cdo 479/2009 z 5. apríla 2011, v ktorých\ndospel k obdobným právnym záverom, čo opäť zodpovedá postupu dovolacieho súdu podľa\nbodu 30 tohto odôvodnenia. Ním prezentované právne názory možno v zásade aplikovať aj\nna prípad sťažovateľa.\n40. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v zmysle svojej štandardnej\njudikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým bola ústavná\nsťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou ako nezávislého ochrancu ústavnosti priamo\ndefinovanou v čl. 124 ústavy je skúmať a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte\noznačených základných práv, a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou\nnedosahujú porušenia označených základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd\nteda nepovažuje za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola\n15\n\nodôvodňovaná opodstatnenosť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti, ale iba z nej\nvyplývajúcimi\n\nústavnoprávnymi\n\naspektmi,\n\nktorých\n\nmieru\n\na\n\nintenzitu\n\nzásahu\n\ndo sťažovateľom označených základných práv a slobôd posudzuje, resp. posudzoval, a to\nv zmysle svojho ústavou pevne zakotveného poslania v právnom štáte (I. ÚS 152/2018).\n41. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným\nuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.\nSťažovateľ neuviedol zásadnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,\nže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré\nby odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom\ndôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.\n42. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť\nvtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným\npostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa\nnamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj\nústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,\nI. ÚS 453/2011).\n43. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel\nk záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,\nže odôvodnenie\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npovažovať\n\nza arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje\ndostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, nevybočujú\nzo základných pravidiel formálnej logiky a vychádzajú z namietanej vady uvedenej\n16\n\nv dovolaní, ako aj z relevantných právnych noriem, ktorých účel a význam nepopierajú.\nÚstavný súd teda nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti\nnapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by\nodôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Ako už bolo uvedené v bode 30, táto\nkonštatácia neznamená stotožnenie sa so správnosťou rozhodnutia na úrovni aplikácie\nzákona (pri riešení otázky premlčania), ale spôsob jej zodpovedania v napadnutom\nrozhodnutí (v nadväznosti na doterajšiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu) udržiava\nnapadnuté rozhodnutie v rovine ústavnej udržateľnosti. Odlišné hmotnoprávne závery môžu\nbyť „pro futuro“ produktom zjednocovania rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktoré\nje úlohou najvyššieho súdu, nie ústavného súdu.\n44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\nodmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "dovolanie-dovolacie dôvody", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b1141715-f463-40cf-be82-114aa8208a8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 152/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1"}, {"guid": "ussr:7b81a8a8-6b64-4b2b-b1e1-8a8e6554a697", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 907/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 907/2016 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1"}, {"guid": "ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:c84423f4-ecac-44d4-815a-58f8a70a1f5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c84423f4-ecac-44d4-815a-58f8a70a1f5b"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "2a9d22c1-e46b-4d1d-8b76-b7d50775dd4f:87285742-912c-4634-b4c6-22adfe41b493", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "spisova_znacka": "5MCdo/13/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010 z 19. 3. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-03-19", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2"}, {"guid": "3c76b866-402f-4e10-897a-1caf8e69ebfc:f4faa4cb-0690-4c82-aa0f-2a0e165add82", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7813203855.3", "spisova_znacka": "6Co/71/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/71/2017 z 24. 7. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-07-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7813203855.3"}], "citovane_v": []}