{"guid": "ussr:ad74253b-cf15-40bf-b249-5acfb6d4cd69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 549/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 549/2020 z 28. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. októbra 2020, sp. zn. IV. ÚS 549/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-10-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ad74253b-cf15-40bf-b249-5acfb6d4cd69", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 549/2020-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava\nDuditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky,\nza ktorú koná Regionálna veterinárna a potravinová správa Michalovce, Sama Chalúpku 22,\nMichalovce, IČO 31 295 207, zastúpenej advokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK\n& partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 3 Co 46/2018 zo 7. marca 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4 Cdo 145/2019 z 29. januára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Slovenskej republiky, za ktorú koná Regionálna veterinárna\na potravinová správa Michalovce, o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla\n2020 doručená ústavná sťažnosť Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy\n\nMichalovce, konajúcej v mene Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 46/2018 zo 7. marca\n2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 145/2019 z 29. januára 2020\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka\nvystupovala v konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“)\nv procesnom postavení žalobcu proti žalovanému\n\no zaplatenie\n\npeňažnej sumy vo výške 140 254,41 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného\nobohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu, a to za obdobie do riadneho\nodovzdanie nehnuteľnosti sťažovateľke.\n3. Sťažovateľka svoj nárok opierala o skutočnosť, že v inom konaní bolo rozsudkom\nOkresného súdu Michalovce potvrdeným krajským súdom určené, že je výlučnou\nvlastníčkou nehnuteľností, ku ktorým si uplatňoval vlastnícke právo aj žalovaný. Vlastnícke\nprávo bolo určené z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou sťažovateľka\npôvodne previedla svoje vlastnícke právo na tretiu osobu, ktorá ho previedla na žalovaného.\nNásledne v konaní pred okresným súdom si sťažovateľka uplatňovala proti žalovanému\nnárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie, počas ktorého žalovaný užíval\nnehnuteľnosti ako vlastné, a to do času nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou určených\nnehnuteľností, ako aj po tomto dátume až do riadneho odovzdania a vypratania týchto\nnehnuteľností.\n4. Žaloba sťažovateľky o vydanie bezdôvodného obohatenia bola rozsudkom\nokresného súdu č. k. 9 C 297/2013-600 zo 6. októbra 2017 zamietnutá z dôvodu, že podľa\n2\n\nnázoru okresného súdu žalovaný v rozhodnom čase užíval nehnuteľnosti ako oprávnený\ndržiteľ, preto vo vzťahu k vlastníkovi má iba povinnosť mu vec vydať. Za obdobie od\nnadobudnutia právoplatnosti rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do\nčasu jej riadneho odovzdania žalovaný užíval nehnuteľnosti so súhlasom sťažovateľky,\npretože tá s ním odmietla uzatvoriť nájomnú zmluvu, pozastavila vypratanie nehnuteľností\na prejavila záujem nehnuteľnosti previesť na žalovaného, čo napokon nebolo realizované.\n5. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil\nrozsudok okresného súdu. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie\nodôvodnené podľa § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktoré najvyšší súd odmietol z dôvodu, že\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa § 447 písm. c)\nCSP.\n6. Sťažovateľka namieta rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že záver okresného\nsúdu potvrdený aj krajským súdom o dobromyseľnosti žalovaného krajský súd nedostatočne\nodôvodnil a nevysporiadal sa relevantne s námietkou sťažovateľky, že dobrá viera\nžalovaného zanikla v okamihu, keď mu boli známe okolnosti, ktoré u neho objektívne\nmuseli vyvolať pochybnosti o tom, že mu dotknuté nehnuteľnosti právom patria. Najneskôr\ndňom podania žaloby o určenie vlastníckeho práva sťažovateľkou dobrá viera žalovaného\nzanikla. V dôsledku nezodpovedania tejto pre sťažovateľkin prípad relevantnej otázky\nzaťažil krajský súd svoje rozhodnutie vadou nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti.\nKrajský súd navyše na rozdiel od okresného súdu opieral svoje závery aj o právnu úpravu\ntýkajúcu sa držby. Týmto založil svoje rozhodnutie na iných právnych dôvodoch ako súd\nprvej inštancie a jeho rozhodnutie je tzv. prekvapivým rozhodnutím.\n7. Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa tvrdení sťažovateľky\ntkvie v nesprávnom posúdení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože krajský\nsúd svojvoľne spojil prvky dvoch skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, a to\nbezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu a plnenia získaného bez\nprávneho dôvodu. Sťažovateľka svoj nárok opierala o vrátenie plnenia získaného bez\n3\n\nprávneho dôvodu. Z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nsvojvoľné, neudržateľné a z ústavného hľadiska neakceptovateľné.\n8. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľka uvádza, že\ndovolanie odôvodnila odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych\nautorít týkajúcej sa otázky zániku dobrej viery držiteľa, ktorého dobromyseľnosť bola\nspochybnená skutočnosťami vyvolávajúcimi pochybnosť o tom, či je vlastníkom\npredmetných nehnuteľností.\n9. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie založil na rozsiahlej argumentácii, ktorá bola\npre sťažovateľku nová a nemala možnosť sa k nej vyjadriť. Dovolací súd podľa jej tvrdení\nmal snahu sa vysporiadať s tvrdeniami sťažovateľky o zániku dobrej viery žalovaného,\navšak keďže táto otázka nebola riešená odvolacím súdom, dovolací súd tým neprípustne\nsuploval rolu odvolacieho súdu. Okrem prekvapivosti tohto rozhodnutia sú závery\nnajvyššieho súdu aj nelogické, pretože v rámci svojej argumentácie sa odvoláva na\nrozhodnutia súdov uprednostňujúce princíp dobromyseľného nadobúdateľa pred nedbalým\nvlastníkom. Tieto rozhodnutia boli vydané až po právoplatnosti rozhodnutí, ktorým bolo\nurčené vlastnícke právo v prospech sťažovateľky.\n10. Sťažovateľke nebolo umožnené vyjadriť sa pred rozhodnutím dovolacieho súdu\nk právnemu posúdeniu otázky zániku dobrej viery žalovaného doručením žaloby o určenie\nvlastníckeho práva, keďže tento právny názor nebol obsiahnutý v rozhodnutiach súdov\nnižších inštancií, čím aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je prekvapivým. Podľa\nsťažovateľky najvyšší súd neprimerane prekročil svoju právomoc dovolacieho súdu, keď\ndoplnil chýbajúcu argumentáciu súdov nižších stupňov. Sťažovateľke tým podľa jej názoru\nbola odňatá aj možnosť konať pred súdom.\n11. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že v rámci neprípustného rozsiahleho právneho\nposudzovania záverov rozhodnutia krajského súdu, ktoré prekročilo medze sťažovateľkou\nformulovaných dovolacích dôvodov, založil najvyšší súd svoje rozhodnutie na skutkových\nzisteniach, ktoré súdy nižších inštancií vôbec neposudzovali, resp. neboli predmetom\n4\n\ndokazovania. O to viac trpí rozhodnutie najvyššieho súdu vadami nezrozumiteľnosti\na nepreskúmateľnosti. Poukázala na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, z ktorej\nvyplýva: „Ak dovolací súd odníme stranám sporu možnosť efektívne argumentovať tým, že\npo skutkovej ako aj právnej stránke veci zmení napadnuté rozhodnutie a vysloví právny\nnázor, ktorý nebolo možné na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie\npredvídať, je rozhodnutím prekvapivým (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 09.02.2016\nsp. zn. II. ÚS 312/15).“\n12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na\nďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu\na najvyššieho súdu, ktoré žiada obe zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie\na rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatňuje nárok na náhradu trov konania.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n14. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n5\n\n16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením\nodmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\n6\n\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n21. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je\ntvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu z dôvodu, že podľa tvrdení\nsťažovateľky krajský súd vec právne posudzoval podľa nesprávnych ustanovení týkajúcich\nsa jednotlivých skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, rozhodnutie krajského súdu\nsa nedostatočne vysporiadalo s tvrdeniami sťažovateľky týkajúcimi sa časového okamihu\nzániku dobromyseľnosti žalovaného. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sa podľa\nsťažovateľky tento nedostatok snažilo odstrániť, čím ale najvyšší súd neprípustným\nspôsobom rozšíril predmet dovolacieho prieskumu nad rámec podaného dovolania, ako aj\nnad rámec skutkového stavu zisteného súdmi nižších inštancií, jeho rozhodnutie je\nprekvapivé a nepreskúmateľné.\n22. Pred pristúpením k predbežnému prejednaniu podanej ústavnej sťažnosti ústavný\nsúd s poukazom na nález č. k. II. ÚS 455/2012-109 z 2. decembra 2015 posúdil, či\nSlovenská republika ako sťažovateľka je spôsobilou byť nositeľkou základných práv\na slobôd, ktoré namieta. V tejto veci vystupovala sťažovateľka ako nositeľka procesného\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta\na ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľkou (porovnaj tiež rozhodnutia\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn. I. ÚS 1744/10).\n\n7\n\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nkrajského súdu\n23. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu uvádza, že\ntoto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pretože krajský súd sa nevysporiadal s jej\nnámietkou týkajúcou sa časového okamihu zániku dobromyseľnosti žalovaného a nesprávne\nprávne posúdil jej nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia. V podanom dovolaní\nsťažovateľka vytýkala krajskému súdu nedostatok odôvodnenia a nesprávne právne\nposúdenie prejednávaného sporu, pričom formulovala dovolacie otázky podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP. Napokon aj v podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka opakuje svoju\nargumentáciu s následkom tvrdeného porušenia ňou označených základných práv.\nVo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd uvádza, že nesprávne\nprávne posúdenie veci je dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP a nedostatkom\nodôvodnenia rozhodnutia možno založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,\npodanie dovolania nebolo zo zákona vylúčené a sťažovateľka túto možnosť aj využila. Ak\nteda právny poriadok umožňoval sťažovateľke domôcť sa ochrany svojich základných práv\nproti ich porušeniu napadnutým rozhodnutím krajského súdu v dovolacom konaní, potom\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy niet právomoci ústavného súdu na poskytnutie takejto ochrany.\n24. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov\nposkytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia\ns ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti z uvedených\ndôvodov (bod 21 tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\n\n8\n\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu\n25. Ústavný súd uvádza, že obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v tomto prípade\nzhodný, a preto ich namietané porušenie ústavný súd preskúmal spoločne.\n26. Pre účely preverenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky vo vzťahu\nk napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa ústavný súd oboznámil s obsahom tohto\nrozhodnutia.\n27. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci sťažovateľka\nv podanom dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP a formulovala tri dovolacie otázky, najvyšší súd posúdil podané dovolanie v zmysle\n§ 124 ods. 1 CSP podľa jeho obsahu a identifikoval, že sťažovateľka namieta aj\nprekvapivosť, nepreskúmateľnosť a nedostatok odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu,\nako aj krajského súdu, čo zakladá voči rozhodnutiu krajského súdu prípustnosť dovolania\nz dôvodu podľa § 420 písm. f ) CSP.\n28. V tomto ohľade najvyšší súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu netrpí vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodov uvádzaných\nsťažovateľkou, závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné, ich\nzáver o dobromyseľnosti žalovaného aj po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva je\nriadne zdôvodnený a reflektuje námietky oboch strán sporu. Rovnako dovolací súd nezistil\nani vadu prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože ten svoje závery založil na\nprávnom názore, aký bol vyslovený už v rozhodnutí okresného súdu. Z uvedených dôvodov\nz dovolania podaného sťažovateľkou nevyplývala prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP.\n\n9\n\n29. Najvyšší súd vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\nuviedol, že podľa názoru sťažovateľky odvolací súd v rozpore s ustálenou praxou\ndovolacieho súdu posúdil tieto otázky:\nI. Otázka posúdenia žalovaného ako vlastníka predmetných nehnuteľností, hoci\nv konaní bola preukázaná absolútna neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého mal\ntieto nehnuteľnosti nadobudnúť.\nII. Otázka postavenia žalovaného ako dobromyseľného držiteľa napriek tomu, že\nv konaní boli preukázané skutočnosti objektívne spôsobilé vyvolať uňho pochybnosti o tom,\nže mu predmetné nehnuteľnosti skutočne patria.\nIII. Otázka posúdenia vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.\n30. K prvej dovolacej otázke najvyšší súd uviedol, že túto otázku sťažovateľka\núčelovo vybrala z kontextu celého rozhodnutia krajského súdu, pričom krajský súd uviedol,\nže žalovaný konal vo viere, že je vlastníkom nehnuteľností, pretože mu svedčal aj zápis\nv katastri nehnuteľností, a po tom, ako súd právoplatne rozhodol, že z dôvodu absolútnej\nneplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a právnym predchodcom\nžalobcu je vlastníkom nehnuteľností sťažovateľka, možno žalovaného v rozhodnom čase\nposudzovať ako oprávneného držiteľa. Z uvedených dôvodov vyhodnotil najvyšší súd túto\notázku ako zmätočnú a tak aj nespôsobilú založiť prípustnosť dovolania.\n31. Podľa najvyššieho súdu podstatou sporu bolo posúdenie otázky dobromyseľnosti\nžalovaného ako držiteľa a posúdenie časového trvania jeho dobromyseľnosti, čo je aj\nsťažovateľkinou druhou dovolacou otázkou.\n32. V rámci kritérií, podľa ktorých sa dobromyseľnosť držiteľa v zmysle § 130\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Občiansky zákonník“) posudzuje, najvyšší súd vychádzal z judikátu V 5/1989:\n„Skutočnosť, či je držiteľ dobromyseľný je potrebné hodnotiť vždy objektívne. Rozhodujúce\nje, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho\nprípadu rozumne požadovať od každého subjektu, mal, resp. mohol mať, alebo nemal,\nprípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť je teda\n10\n\npresvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide\no psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť\npredmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta,\nprostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti,\nz ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa, že vec mu patrí.“\n33. V závere najvyšší súd uviedol, že žalovaný bol dobromyseľným držiteľom\npredmetných nehnuteľností. Svoj záver oprel jednak o okolnosti, za ktorých žalovaný\nnadobudol nehnuteľnosti (kúpna zmluva spísaná do notárskej zápisnice, kúpa od fyzickej\nosoby, riadne zaplatená kúpna cena, povolenie vkladu vlastníckeho práva orgánom správy\nkatastra), a ďalej zohľadnil správanie žalovaného po nadobudnutí vlastníckeho práva (do\nnehnuteľností investoval, staral sa o ne ako riadny hospodár, využíval ich na výkon svojej\npraxe veterinárneho lekára). Žalovanému boli známe aj okolnosti, za ktorých boli predmetné\nnehnuteľnosti prevádzané zo sťažovateľky na právneho predchodcu žalovaného (existoval\ntu záujem sťažovateľky nehnuteľnosti predať, sťažovateľke bola riadne uhradená kúpna\ncena), a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v rámci prevodu vlastníckeho práva\nzo sťažovateľky na právneho predchodcu žalovaného mohli vyskytnúť prípadné vady\ns následkom neplatnosti tohto prevodu.\n34. Ďalej najvyšší súd uviedol, že to bola sťažovateľka, ktorá mala povinnosť\nzabezpečiť súhlas Ministerstva financií Slovenskej republiky. Tento nedostatok spôsobil\nokrem iných okolností (nesplnenie špeciálnych náležitostí kúpnej zmluvy o prevode\nmajetku štátu) neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a právnym\npredchodcom žalovaného. Najvyšší súd vyvodil, že obe zmluvné strany považovali zmluvu\nza bezchybnú, nasvedčovalo o tom aj ich správanie. Na základe týchto premís najvyšší súd\nskonštatoval, že držba uvedených nehnuteľností bola od momentu jej vzniku oprávnená.\n35. Najvyšší súd sa zaoberal aj otázkou, dokedy možno žalovaného považovať za\ndobromyseľného, teda okamihom zániku dobromyseľnosti držby žalovaného. Najvyšší súd\nuviedol, že oprávnená držba žalovaného trvala aj počas súdneho konania o určenie\nvlastníckeho práva. Tento záver zdôvodnil tým, že v konaní o určenie vlastníckeho práva\n11\n\ndošlo ku kolízii dvoch právnych princípov, a to princípu nemo plus iuris ad alium tranfere\npotest quam ipse habet – nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má, a princípu\nochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa. Tento konflikt bol v konkrétnom prípade\nvyriešený v prospech sťažovateľky. Existovala tu ale možnosť, že sa konajúce súdy\npriklonia aj na stranu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, žalovaný mohol teda\ndôvodne predpokladať, že jeho vlastnícke právo mu ostane zachované. Najvyšší súd\nuzavrel, že žalovaného „dobrej viere pri uchopení držby týchto nehnuteľností ako\nústavnoprávnej hodnote, s prihliadnutím na princíp právnej istoty a materiálneho poňatia\nprávneho štátu, musí byť poskytnutá široká ochrana a musí byť postavená na rovnakú\núroveň ako vlastnícke právo skutočného vlastníka, a to až do momentu, kedy súd zistil, že\nz obidvoch týchto právom chránených a vzájomne kolidujúcich hodnôt nemožno zachovať\nmaximum, ale je nutné uprednostniť jednu z nich a právoplatne o tom rozhodol“.\n36. Z uvedených záverov o dobromyseľnosti žalovaného jednak pri nadobudnutí\npredmetných nehnuteľností, ako aj počas trvania súdneho konania o určenie vlastníckeho\npráva k týmto nehnuteľnostiam až do jeho právoplatného skončenia najvyšší súd vyvodil, že\nodvolací súd sa pri posúdení otázky, či držba žalovaného bola oprávnená, neodklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, práve naopak, túto otázku posúdil v súlade\ns ňou a vecne správne. Samotná kritika záverov odvolacieho súdu formulovaná\nsťažovateľkou v podanom dovolaní nemôže založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421\nods. 1 písm. a) CSP.\n37. K tretej dovolacej otázke (posúdenie podmienok vzniku nároku na vydanie\nbezdôvodného obohatenia) najvyšší súdu uviedol, že táto otázka nie je významná pre túto\nvec, pretože jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sťažovateľke nevznikol. Ani\ntáto otázka nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n38. Vo výsledku bolo dovolanie podané sťažovateľkou odmietnuté z dôvodu podľa\n§ 447 písm. c) CSP, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je\nprípustné.\n\n12\n\n39. Uvedené závery najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu sú ústavne\nudržateľné a negatívnym spôsobom nezasahujú do sťažovateľkou označených práv, ktorých\nporušenie namieta. Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska základného práva na súdnu\nochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom\nvyhodnotil sťažovateľkou podané dovolanie, pristúpil k nemu v súlade s materiálnym\nspôsobom chápania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, vyhýbal sa\nprílišnému formalizmu, čo možno hodnotiť ako pozitívny posun v rámci odôvodňovania\ntzv. dovolacích rozhodnutí najvyšším súdom.\n40. Ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy je aj požiadavka predchádzať tzv. prekvapivým rozhodnutiam\n(I. ÚS 736/2016, III. ÚS 52/2019, II. ÚS 407/2016), a to v kontexte zachovania právnej\nistoty účastníkov konania z pohľadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Ústavný súd\nvo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide\npredovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne\nodlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd\núčastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda\núčastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,\nktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné\n(m. m. II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016). Prekvapivé rozhodnutie možno definovať ako\nrozhodnutie, ktoré vychádza z odlišných právnych premís, aké boli dosiaľ účastníkmi, ale aj\nsúdom nižšej inštancie v konaní prezentované, pričom súd sa účastníkom neumožnil\nvyjadriť vopred k zamýšľanej zmene, čím porušil ich právo vyjadriť sa k svojej veci.\nPosúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od\nkonkrétnych skutkových okolností (III. ÚS 52/2019). O prekvapivom rozhodnutí možno\nhovoriť aj za situácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý\nnebol predvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu (II. ÚS 570/2017).\n41. Ústavný nezaznamenal, že by sa najvyšší súd zaoberal otázkami, ktoré neboli\npredmetom dovolacieho prieskumu, resp. jeho prvej fázy skúmania prípustnosti dovolania.\nNaprieč celým súdnym konaním súdy jednotne konštatovali, že žalovaný bol\n13\n\ndobromyseľným držiteľom v zmysle § 130 Občianskeho zákonníka a sťažovateľke nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia vôbec nevznikol. Nemožno preto súhlasiť s námietkami\nsťažovateľky, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je prekvapivým z hľadiska požitia\ninej právnej normy, resp. iného právneho predpisu, ako súdmi nižších inštancií.\n42. Pokiaľ ide o prekvapivosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska\nnamietaných nových skutkových zistení, resp. uvedenia skutkového stavu, ktorý súdy\nnižších inštancií vôbec nezistili, ústavný súd uvádza, že v takomto prípade sú prípustné\núvahy o existencii vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ak by bolo založené na skutkovom\nstave, ktorý nezodpovedá skutkovému stavu zistenému v predchádzajúcich fázach konania,\nčo namieta aj sťažovateľka. V dovolacom konaní je najvyšší súd viazaný skutkovým\nstavom, ako bol ustálený súdmi nižších inštancií. Ústavný súd nezaznamenal, že by najvyšší\nsúd svoje právne posúdenie veci oprel o skutkový stav, ktorý nebol súdmi nižších inštancií\nzistený. Už v konaní pred okresným súdom bolo preukázané, akým spôsobom nadobudol\nvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam právny predchodca žalovaného a následne\naj žalovaný, a z týchto okolností vychádzal krajský súd a aj najvyšší súd.\n43. Vo vzťahu k dobe trvania dobromyseľnej držby žalovaným krajský súd\nkonštatoval (bod 56 napadnutého rozhodnutia krajského súdu), že počas trvania súdneho\nkonania žalovaný hospodáril s nehnuteľnosťami ako riadny hospodár, a teda ho považoval\nza dobromyseľného držiteľa.\n44. Na podporu právneho záveru krajského súdu o dobromyseľnosti žalovaného\nv tom, že mu predmetné nehnuteľnosti patria aj počas konania o určení vlastníckeho práva\nk nim, najvyšší súd rozsiahlejšie argumentoval stretom ochrany práv pôvodného vlastníka\ns ochranou práv dobromyseľného nadobúdateľa. Uviedol, že žalovaný mal legitímne\nočakávania, že spor môže byť rozhodnutý aj v jeho prospech, a preto jeho dobromyseľnosť\nnezanikla ani podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva a trvala až do právoplatného\nukončenia tohto sporu. Je pravdou, že takéto odôvodnenie trvania dobromyseľnosti\nžalovaného nebolo obsahom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií. Ide o argument\npoužitý až najvyšším súdom, ktorý je však vyjadrený na podporu správnosti záverov súdov\n14\n\nnižších stupňov, nezhoršuje právne postavenie ani jedného účastníka konania. Sťažovateľka\nzastáva názor, že pred vyslovením tejto konštrukcie ju mal najvyšší súd upozorniť na\nmožnosť jej použitia a umožniť jej vyjadriť sa, eventuálne rozhodnutie odvolacieho súdu\nzrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie s vysloveným záväzným právnym\nnázorom. Ústavný súd k tomuto uvádza, že na postup navrhovaný sťažovateľkou nebol daný\ndôvod. V tomto prípade najvyšší súd nepoužil pri rozhodovaní iný právny predpis, ktorý by\nv konaní na predchádzajúcich inštanciách použitý nebol, a nešlo ani o novú skutkovú\nokolnosť, pretože uplatňovanie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany je\nv dovolacom konaní vylúčené (§ 435 CSP). Doplnenie právnej argumentácie je v plnej\nmiere akceptovateľné osobitne v prípade posudzovania prípustnosti dovolania podaného\nz dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 CSP.\n45. Sťažovateľkou tvrdená nelogickosť uplatnenia princípu ochrany dobrej viery\nnadobúdateľa na posudzovanie otázky trvania dobromyseľnosti držby žalovaného aj počas\nkonania o určenie vlastníckeho práva v situácii, keď najvyšší súd uviedol, že žalovaný\nmohol legitímne očakávať, že v konaní o určenie vlastníckeho práva bude poskytnutá\nochrana jeho vlastníckemu právu nadobudnutému v dobrej viere, podporená judikatúrou,\nktorá podľa sťažovateľky bola aktuálnou až po skončení uvedeného konania, neobstojí,\npretože aj keď v čase trvania sporu o určenie vlastníckeho práva prevažovala judikatúra\nuprednostňujúca ochranu práv skutočného vlastníka, nemožno absolútne vylúčiť existenciu\nprávnych názorov zastávajúcich opačný postoj k uvádzanému konfliktu, ktoré napokon aj\nviedli k prekonaniu absolútnej ochrany práv skutočného vlastníka. Okrem toho princíp\nochrany dobromyseľného nadobúdateľa bol prezentovaný právnou vedou už skôr (porov.\nI. ÚS 549/2015, bod 17).\n46. Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že nenašiel žiadnu\npríčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.\n\n15\n\n47. O zjavne neopodstatnenej ústavnej sťažnosti pritom možno hovoriť\npredovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej\npríčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,\nporušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci\nvznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval\nuvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne\nnepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n48. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nv časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa\n§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti\nako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi\nuplatnenými v nej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. októbra 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-prekvapivé", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "držba-oprávnená"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:908fa61e-aedb-426a-82da-c00bb7c42365", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.52.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 52/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-01", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.52.2019.1"}, {"guid": "ussr:17a98468-3cda-48f5-9f7b-a4691ecc4b2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:61e5a433-e6ce-4aa6-87a5-b870ece29839", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 455/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 455/2012 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "4a25f20b-8cd3-44a0-ba53-9ee87082353f:1aad5bb7-9ed0-4ccd-bc68-ae401aaceda1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117224655.2", "spisova_znacka": "3Co/46/2018", "nazov": "Dopĺňacie uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/46/2018 z 24. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-09-24", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117224655.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b340794b-74e2-4065-b4bb-5480b002fc67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.423.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 423/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 423/2023 z 6. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.423.2023.1"}, {"guid": "5898152e-4f15-4dea-94b6-eda4e3c7d101:161cfec4-0cf8-49f8-a27a-c17fd84f40df", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:7819203371.1", "spisova_znacka": "1Cdo/40/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/40/2022 z 29. 11. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:7819203371.1"}, {"guid": "799aa4aa-8218-4d7d-bfe4-74f597b90513:481f1ddc-76b3-429e-a636-2612155e1496", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5314210061.7", "spisova_znacka": "10Co/46/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/46/2022 z 31. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5314210061.7"}]}