{"guid": "ussr:aebeba95-caf4-4ed2-ac1e-95ed7d110668", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.502.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 502/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 502/2020 z 13. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. októbra 2020, sp. zn. IV. ÚS 502/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.502.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-10-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aebeba95-caf4-4ed2-ac1e-95ed7d110668", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.502.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.502.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.502.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 502/2020-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity\nMateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295, zastúpenej\nadvokátskou kanceláriou SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., Horná 13, Banská Bystrica,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, PhD., vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 119/2015-90 z 30. apríla 2018 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 60/2019 z 29. januára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2020\ndoručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská\nBystrica, IČO 30 232 295 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“),\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 119/2015-90\nz 30. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžfk 60/2019\nz 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté\nrozhodnutia“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým\nuznesením odmietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa v rámci správneho súdnictva domáhala\nproti Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj „žalovaný“) preskúmania zákonnosti\nProtokolu\n\no výsledku\n\nkontroly\n\ndodržiavania\n\nzákona\n\no verejnom\n\nobstarávaní\n\nč. 9951/7000/2014-OK/4 zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „protokol“) a zápisnice\no prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní\nč. 9951-7000/2014-OK/10 zo 17. marca 2015 (ďalej aj „zápisnica“). Žaloba sťažovateľky\nbola odmietnutá ako neprípustná s tým, že protokol sa priamo nedotýka práv a právom\nchránených záujmov sťažovateľky, teda nemôže mať za následok ujmu na jej subjektívnych\nprávach. Krajský súd uviedol, že ide o opatrenia predbežnej povahy, ktoré samy osobe\nnemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, pretože slúžia\nlen ako prípadný podklad pre ďalší postup žalovaného, ktorý na základe zistených porušení\nzákona mohol voči sťažovateľke začať správne konanie o uloženie pokuty podľa zákona\no verejnom obstarávaní. Uloženie pokuty by nepochybne bolo zásahom do právneho\n2\n\npostavenia sťažovateľky, do jej práv a právom chránených záujmov či povinností.\nK takémuto zásahu však nemôže dôjsť už vydaním samotného protokolu o výsledkoch\nkontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní ani zápisnicou o jeho prerokovaní,\nktoré nemajú povahu rozhodnutí alebo opatrení týkajúcich sa práv, právom chránených\nzáujmov alebo povinností sťažovateľky, ktoré by nepriaznivo zasahovali do jej právnej\nsféry. Ak by došlo na základe protokolu k vydaniu rozhodnutia žalovaného o uložení pokuty\npre\n\nzistené\n\nporušenie\n\nzákona\n\no\n\nverejnom\n\nobstarávaní,\n\ntakéto\n\nrozhodnutie\n\nsa môže nepriaznivo prejaviť v právnej sfére sťažovateľky a možno ho na základe žaloby\npodrobiť súdnemu preskúmaniu v správnom súdnictve.\n3. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\nzamietol.\n4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že ňou napadnuté rozhodnutia\n(protokol a zápisnica) sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo podporila rozhodnutiami\nvšeobecných súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6 S 2308/2012\nzo 4. júla 2014 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011\na sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016). Odlišným postupom a rozhodnutiami krajského\nsúdu a najvyššieho súdu v danej právnej veci v porovnaní s uvedenými rozhodnutiami,\nna ktoré sťažovateľka poukázala, došlo podľa jej názoru k porušeniu princípu\npredvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu\njej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZároveň tvrdí, že jej bolo napadnutými rozhodnutiami odňaté právo na súdnu ochranu,\npretože hoci sa domáhala súdnej ochrany, v dôsledku svojvoľného konania súdov\na v rozpore so zákonom jej nebola poskytnutá, a to tým, že konajúce súdy vylúčili\nzo súdneho prieskumu ňou napadnuté rozhodnutia. Okrem porušenia princípu právnej istoty\nnajvyšší súd zanedbal podľa názoru sťažovateľky aj zákonom ustanovenú povinnosť\nv rámci zabezpečovania jednoty rozhodovania, a to tým, že danú vec mal postúpiť\nna rozhodnutie\n\nveľkému\n\nsenátu\n\n[§\n\n22\n\n3\n\na § 466\n\nSprávneho\n\nsúdneho\n\nporiadku\n\n(ďalej aj „SSP“)]. Takýto postup najvyššieho súdu je porušením základného práva\nsťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy.\n5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\nkonanie nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje napadnuté rozhodnutia\nzrušiť a vrátiť ich krajskému súdu a najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie\na zaviazať najvyšší súd povinnosťou uhradiť jej trovy konania.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\n9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania\nje sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n\n4\n\n10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu)\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 444/2018).\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n5\n\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n13. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6\nods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto\npráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n14. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení,\nže k ich porušeniu malo dôjsť v dôsledku podľa sťažovateľky nezákonného vylúčenia\núkonov orgánu verejnej moci (protokolu a zápisnice) zo správneho súdneho prieskumu,\na to len z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. Zároveň\nnamietla porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní,\nže o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako.\nNajvyšší súd podľa sťažovateľky porušil aj jej základné právo na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných\nveciach sa pre účely zjednotenia právneho názoru neobrátil na veľký senát najvyššieho\nsúdu.\n\n6\n\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu\n15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd\nkonštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva\nz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu\nalebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba\nalebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi\nSlovenskej republiky.\n16. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv\na základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený\nna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní\nochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám\nvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd\n(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť\nnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna\na nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01,\nIII. ÚS 336/2015, III. ÚS 248/2018).\n17. Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou\nnapadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase jej Správnym\nsúdnym\n\nporiadkom\n\npriznaného\n\nktorý, tak ako to vyplýva\n\naj\n\nz\n\nopravného\n\npodanej\n\nprostriedku\n\nústavnej\n\nsťažnosti,\n\n(kasačnej\nnapokon\n\nsťažnosti),\naj\n\nvyužila.\n\nPodľa ústavného súdu kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach danej veci účinný\nprávny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne\npreskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší\nsúd rozhodol meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach\nje nepochybne\n\nnaplnená\n\nústavná\n\npodmienka\n7\n\npre\n\naktiváciu\n\nprincípu\n\nsubsidiarity\n\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať\no ochrane označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, k porušeniu\nktorých malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, keďže o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľky proti nemu bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.\n18. Na základe uvedeného preto ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim\nsa napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona\no ústavnom súde existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti\nústavnej sťažnosti, a to nedostatok právomoci ústavného súdu.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n19. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný\nsúd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,\nalebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu iba vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 395/2019).\n\n8\n\n20. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia odôvodnil svoje\nrozhodnutie (body 7 až 9 odôvodnenia napadnutého uznesenia) takto:\n«Kasačný súd v tejto súvislosti, využijúc ustanovenie § 464 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku, poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané\nv obdobnej veci pod sp. zn. 1 Sžfk 9/2017 a pod sp. zn. 4 Sžfk 25/2018, z ktorých prevzatú\nčasť odôvodnenia vo vzťahu k napadnutému protokolu žalovaného orgánu verejnej správy\ncituje:\n„Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho\nsúdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil\niba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv\n(vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv\na ľudských slobôd vybrať si z prostriedkov ochrany upravených procesnými predpismi\nten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd\nnie je oprávnený zasahovať do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie\núčastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu\npresviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\nAj po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku naďalej platí, že v systéme\nsprávneho súdnictva vychádza právna úprava prístupu k súdnemu preskúmaniu\nprávoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základy žaloby z princípu generálnej\nklauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú\nvšetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia\nalebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými\nmôžu\n\nbyť\n\npráva,\n\nprávom\n\nchránené\n\nzáujmy\n\nalebo\n\npovinnosti\n\nfyzických\n\nosôb\n\nalebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu\nvylučuje (§ 248 OSP, § 7 SSP). Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie\nrozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 veta druhá Ústavy\nSlovenskej republiky).\nJe treba zdôrazniť, že Občiansky súdny poriadok upravuje právomoc správneho súdu\nvymedzením rozhodnutí správnych orgánov vylúčených zo súdneho preskúmania podobne\nako Správny súdny poriadok, aj keď právna úprava správnych aktov, ktorých súdny\nprieskum sa nepripúšťa, je v SSP stanovená podrobnejšie. Oba procesné predpisy však\n9\n\nnepripúšťajú súdne preskúmanie rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej správy\npredbežnej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka\nkonania.\nRozhodujúcim kritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutí\norgánov verejnej správy je teda vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd\nalebo záujmov subjektov, ktorým sú určené, ako to správne tvrdí žalobcu. Súdnemu\npreskúmaniu preto podliehajú aj také správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nesplňujú\nformálne náležitosti rozhodnutia, za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom\n(bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia\nalebo rušia práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich priamo\ndotýkajú. V tomto zmysle žalobca dôvodne poukazuje na vyššie označenú judikatúru\ndefinujúcu preskúmavaciu právomoc správneho súdu.\nKasačný súd sa však stotožňuje s názorom žalovaného, že napadnutý protokol\na zápisnica o jeho prerokovaní uvedené požiadavky pre prípustnosť súdneho preskúmania\nv správnom súdnictve nespĺňajú. Tento záver podporuje aj krajským súdom citovaná\nargumentácia Najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 5Sžf/26/2012 z 29. novembra 2012,\nna ktorý sa žalobca odvoláva, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že „... považuje za potrebné\nzdôrazniť, že zatiaľ čo protokol a zápisnica o prerokovaní protokolu ako také nepodliehajú\nsúdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože osebe nepredstavujú zásah do práv\na právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, ich časť obsahujúca uloženie\npovinnosti alebo sankcie je nutne, s ohľadom na ich spôsobilosť takéhoto zásahu, vylúčená\nspod negatívnej enumerácie § 248 OSP...“.\nZ týchto rozhodnutí, ako aj zo skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vo veci sp. zn. 5 Sžf 31/2011, vyplýva, že jediným aspektom, na základe\nktorého bola konštatovaná prípustnosť súdneho preskúmania protokolu a zápisnice,\nbola v protokole\n\nuložená\n\npovinnosť\n\nkontrolovanému\n\nsubjektu\n\nprijať\n\nopatrenia\n\nna odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť v tom čase platný\nzákon č. 10/1996 Z. z.. Keďže žalovaný orgán verejnej správy postupoval pri kontrole\npostupu zadávania zákazky u žalobcu podľa ustanovení zákona č. 26/2005 Z. z., nebola\nžalobcovi v protokole žalovaného orgánu verejnej správy uložená žiadna povinnosť,\n\n10\n\nktorá by zasiahla do jeho právnej sféry a ktorej uloženie by odôvodňovalo prípustnosť\nsúdneho preskúmania protokolu žalovaného orgánu verejnej správy.\nKasačný súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6Sžfk/15/2018 z ktorého vyplýva, že protokol o výsledku dodržiavania zákona\nč. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, ako i zápisnica o jeho prerokovaní v prípade, ak kontrolovanému\nsubjektu neukladajú práva a povinnosti, sú iba podkladovým materiálom pre prípadné\nrozhodnutie o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu na úseku verejného\nobstarávania (§ 149 citovaného zákona). Tieto správne akty nie sú spôsobilé zasiahnuť\ndo práv a povinností kontrolovaného subjektu, pretože majú iba predbežnú povahu,\na preto nepodliehajú súdnemu prieskumu. Až v prípade, ak správny orgán zvolí na základe\nzistení z kontroly zákonom predpísaný postup (podľa § 27a zákona č. 528/2008 Z. z.\no pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších\npredpisov) a vyvodí z kontrolných zistení pre žalobcu sankčný postih, bude rozhodnutie\no uložení pokuty ako aj postup správneho orgánu tomuto rozhodnutiu predchádzajúci,\npreskúmateľný súdom, pretože až týmto rozhodnutím dôjde k zásahu do práv a povinností\nžalobcu. Uvedené rozhodnutie bolo s touto právnou vetou publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 53/2018.»\n21. V úvodnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že rozhodujúcim\nkritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej\nsprávy je vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd alebo záujmov subjektov,\nktorým sú\n\nurčené,\n\nčím zároveň\n\npripustil, že súdnemu\n\npreskúmaniu\n\npodliehajú\n\naj také správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nesplňujú formálne náležitosti\nrozhodnutia, za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom zakladajú, menia\nalebo rušia práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich priamo\ndotýkajú. V tejto súvislosti najvyšší súd citoval relevantnú časť uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011, ktoré bolo vydané v obdobnej veci a v súlade\ns ktorým sa riešila ako zásadná otázka právomoc všeobecného súdu vykonať prieskum\nsprávnych aktov, a to konkrétne protokolu o výsledku kontroly a zápisnice o jej prerokovaní\nv zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej\n11\n\nspráve v znení neskorších predpisov. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší\nsúd, citujúc z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011, uviedol, že „jediným\naspektom, na základe ktorého bola konštatovaná prípustnosť súdneho preskúmania\nprotokolu a zápisnice, bola v protokole uložená povinnosť kontrolovanému subjektu prijať\nopatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť\nv tom čase platný zákon č. 10/1996 Z. z.“, pričom následne, aplikujúc uvedené na právnu\nvec sťažovateľky, konštatoval, že vzhľadom na to, že žalovaný postupoval pri kontrole\npostupu zadávania zákazky u sťažovateľky podľa vtedy platného zákona č. 26/2005 Z. z.\no verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a sťažovateľke nebola v protokole uložená žiadna povinnosť, ktorá by zasiahla\ndo jej právnej sféry, napadnutý protokol a zápisnica nespĺňajú požiadavky pre prípustnosť\nich súdneho preskúmania v správnom súdnictve.\nTaktiež sťažovateľka v ústavnej sťažnosti na podporu svojho tvrdenia poukazuje\nna už citované rozhodnutie najvyššieho súdu, avšak vo svojej argumentácii sa zamerala\nna časť, v ktorej najvyšší súd konštatoval, že „protokol o kontrole a zápisnicu\no prerokovaní tohto protokolu v predmetnej veci teda treba bez ohľadu na ich formu\npovažovať za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah\nk jeho adresátom (žalobcovi), a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe\nvykonávateľa štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa“. Najvyšší súd, ako vyplýva\nz odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011, však k uvedenému záveru\ndošiel po tom, ako zdôraznil, že v ním prejednávanej veci sú „súčasťou protokolu\no kontrole aj námietky (vyjadrenie) žalobcu ako kontrolovaného subjektu..., s ktorými\nsa žalovaný vysporiadal v písomnom vyjadrení a v zápisnici o prerokovaní protokolu\no kontrole. Výsledkom tohto postupu bolo jednak uloženie povinnosti odstrániť zistené\nnedostatky v procese verejného obstarávania v súlade s § 13 ods. 6 zákona o kontrole,\nale tiež následný list (!) ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka z 13. decembra 2010\nč..., ktorým žalobcovi oznámil (!) nemožnosť pripustenia do financovania projektu\ns kódom... a umožnenia čerpania finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov\nEurópskej únie, a odstúpenie od Zmluvy o NFP č..., čím došlo k zásahu do práv a povinností\nžalobcu ako účastníka správneho konania.“.\n\n12\n\nVychádzajúc z citovaného, ako aj z podstaty sťažnostnej argumentácie sťažovateľky,\nústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočne ozrejmil,\nže dôvodom, prečo správne akty napadnuté sťažovateľkou, t. j. protokol a zápisnica\nnepodliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva, nie je ich povaha, resp. otázka\nformálnych náležitostí, ale skutočnosť, že nie sú spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych\npráv a oprávnených záujmov sťažovateľky, a preto nemožno súhlasiť s tvrdením\nsťažovateľky, že najvyšší súd nepostupoval v súlade so svojou judikatúrou (citujúc\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011).\n22. Záver prijatý v napadnutom uznesení najvyššieho súdu o konštatovaní,\nže správne akty napadnuté sťažovateľkou majú iba predbežnú povahu, a preto nepodliehajú\nsúdnemu prieskumu, je podľa názoru ústavného súdu zdôvodnený ústavne udržateľným\nspôsobom. Najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil, že až v prípade, ak správny orgán (úrad)\nzákonom predpísaným postupom vyvodí z kontrolných zistení sankčný postih\npre sťažovateľku, bude rozhodnutie o uložení pokuty, ako aj jemu predchádzajúci postup\nsprávneho orgánu podliehať súdnemu prieskumu, pretože až toto rozhodnutie bude\nspôsobilé zasiahnuť do práv a povinností sťažovateľky.\n23. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\nAj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie\nsúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup\nvšeobecného súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný\na aby jeho rozhodnutie\n\nbolo\n\nmožné\n\nkvalifikovať\n\nako\n\nzákonné,\n\npreskúmateľné\n\na nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu\na rozhodnutí\n\nsúdov,\n\nnapr. I. ÚS 50/04,\n\nIII.\n\na\n\ntak\n\nvyslovovať\n\nÚS\n\n162/05).\n\nporušenie\n\nNamietané\n\nzákladných\nuznesenie\n\npráv\n\n(obdobne\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nje podľa posúdenia ústavného súdu ústavne udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle\nči arbitrárnosti.\n\n13\n\n24. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48\nods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n25. Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo\naj k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nvzhľadom na to, že príslušný senát najvyššieho súdu nepostúpil vec z dôvodu rozdielnych\nprávnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie.\n26. Podľa § 22 ods. 1 SSP najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach\nvo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak\na) senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru,\nktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu,\na vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu,\nb) senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní opätovne k právnemu\nnázoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej právnej\notázke, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu...\n27. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nepochybné, že pri posudzovaní\nrozhodujúcej právnej otázky vychádzal z rozhodnutí najvyššieho súdu vydaných v obdobnej\nveci pod sp. zn. 1 Sžfk 9/2017, sp. zn. 4 Sžfk 25/2018, sp. zn. 5 Sžf 31/2011\na sp. zn. 6 Sžfk 15/2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod číslom R 53/2018), z ktorých aj vo svojom odôvodnení\ncitoval. Keďže so závermi týchto rozhodnutí plne súhlasil, rozhodujúcu právnu otázku\nposúdil obdobne. Absencia konkurencie s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným\nv rozhodnutí sp. zn. 5 Sžf 31/2011 je objasnená v bode 21 tohto odôvodnenia. V konečnom\ndôsledku to znamená, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný dôvod postúpiť\n14\n\nvec na rozhodnutie veľkému senátu § 22 ods. 1 písm. a) SSP. Vychádzajúc z uvedeného,\nnie je možné považovať právny názor najvyššieho súdu za nepredvídateľný či prekvapujúci,\nteda za taký, ktorý by znamenal nepredvídateľnosť súdneho rozhodovania a porušenie\nprincípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\n28. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej\njudikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení\nzákladného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n29. Pretože bola\n\nústavná\n\nsťažnosť odmietnutá\n\nako celok, rozhodovanie\n\no ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,\na preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. októbra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "akt, právny akt-správny", "správne súdnictvo-vylúčenie z preskúmavania súdom", "rozhodnutie-predbežnej povahy", "sťažnosť-kasačná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c7f8c9fa-e2f3-4810-8825-8d1aa4cd3f69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.395.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 395/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 395/2019 z 26. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-26", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.395.2019.1"}, {"guid": "ussr:0d51f230-70b5-423b-9a1b-5b759b2ea86f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.444.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 444/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 444/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.444.2018.1"}, {"guid": "ussr:4c5dd0e0-cce1-4a3d-bf0c-eefe28ed6200", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.248.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 248/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 248/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.248.2018.1"}, {"guid": "ussr:c70ea6eb-4df3-4d49-8457-d7e4a2f8b133", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.336.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 336/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 336/2015 z 30. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-30", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.336.2015.1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}], "citovane_v": []}