{"guid": "ussr:ed71e34b-4653-4e56-bff3-e279f2e2b7c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.501.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 501/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 501/2020 z 13. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. októbra 2020, sp. zn. IV. ÚS 501/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.501.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-10-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ed71e34b-4653-4e56-bff3-e279f2e2b7c3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.501.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.501.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.501.2020.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 501/2020-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Jánom Garančovským, Kukučínova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoE 219/2018-58\nz 28. decembra\n\n2018\n\na\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsp. zn. 1 Oboer 15/2019 z 28. januára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n6. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky\n\n(ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nč.\n\nk.\n\n8 CoE 219/2018-58\n\nz\n\n28.\n\ndecembra\n\n2018\n\n(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Oboer 15/2019 z 28. januára 2020\n(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného\nkonania vedeného pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 0 Er 1235/1996 v procesnej pozícii povinného o vymoženie sumy 16 321,52 €\na trov konania v prospech oprávnenej, Sociálnej poisťovne, so sídlom v Bratislave\n(ďalej len „oprávnená“). Sťažovateľ doručil okresnému súdu 29. októbra 1998 návrh\nna zastavenie exekúcie z dôvodu preklúzie pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní.\nOkresný súd uznesením z 25. septembra 2008 exekúciu zastavil, avšak následne krajský súd\nuznesením z 30. decembra 2013 uznesenie okresného súdu napadnuté odvolaním\noprávnenej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po opätovnom právnom posúdení veci\nokresný súd uznesením zo 17. apríla 2018 návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie\nzamietol, proti čomu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd napadnutým uznesením\nz 28. decembra 2018 uznesenie okresného súdu potvrdil.\n\n2\n\n3. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v zákonom stanovenej\nlehote podal dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa\nako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“).\n4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ argumentuje,\nže ak najvyšší súd ako dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné podľa § 447\npísm. c) CSP v spojení s § 202 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších prepisov (ďalej len „Exekučný\nporiadok“) v znení účinnom od 1. apríla 2017, podľa ktorého dovolanie ani dovolanie\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu vydanému v exekučnom\nkonaní nie je prípustné, došlo z jeho strany k svojvoľnej aplikácii intertemporálnych\nustanovení Exekučného poriadku, ktorá je „tak závažným nedostatkom napadnutého\nuznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľom označeného\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npretože vybočuje z rámca ústavnej konformity“.\n5. Za ústavne neudržateľný považuje sťažovateľ právny záver najvyššieho súdu\nvyjadrený v napadnutom uznesení, že „novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom\nč. 2/2017 Z. z. modifikovala spôsobilý predmet dovolania ako jednej z objektívnych\npodmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila prípustnosť dovolania voči uzneseniam\nvydaným v exekučnom konaní, pričom v prechodných ustanoveniach § 243h ods. 1 síce\nstanovila, že ak § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté\npred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, avšak\nvo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, uvedená novela\nExekučného poriadku neurčila žiadne pravidlo a preto je potrebné vychádzať z princípu\njej okamžitej aplikability“. Týmto názorom sa podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd\ndopustil svojvoľnej aplikácie, resp. arbitrárneho výkladu jednoduchého práva.\nSťažovateľ uvádza, že z § 243h ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva,\nže „exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných\n3\n\ndo 31. marca 2017 - predpismi účinnými do 31. marca 2017 sa rozumie právna úprava\nako celok, ktorá sa vzťahuje na exekučné konania, t. j. vrátane všetkých inštitútov\nvzťahujúcich sa na exekučné konanie zahŕňajúc aj opravné prostriedky. Izolovaný prístup\na reštriktívny výklad dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí preto považujeme\nza ústavne neakceptovateľný. Ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku nerozlišuje\nči sa z doterajších predpisov majú použiť len niektoré ustanovenia, resp. len vybrané\ninštitúty, preto je jediným ústavne konformným taký výklad predmetného ustanovenia,\nže doterajšie predpisy sa použijú ako celok vo všetkých aspektoch použiteľných na exekučné\nkonanie vrátane opravných prostriedkov.“. Uvedenú argumentáciu sťažovateľ podporil\naj odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 45/2018 z 31. januára 2018.\n6. Právo na zákonného sudcu bolo v danom prípade napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v ústavnej sťažnosti,\nporušené tým, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore s § 48 CSP nepostúpil vec\nz dôvodu rozdielnych právnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie\nstanoviska a rozhodnutie. Dovolací súd sa podľa názoru sťažovateľa odchýlil od právneho\nnázoru, ktorý už bol vyslovený v jeho skorších rozhodnutiach, poukazujúc na rozhodnutia\npod sp. zn. 3 Oboer 5/2017, 3 Oboer 1/2017, 5 Oboer 8/2017 a sp. zn. 3 Oboer 15/2017.\nPorušenie\n\nuvedenej\n\npovinnosti\n\nje\n\nnielen\n\nporušením\n\nzákonného\n\nustanovenia,\n\nale je aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer.\n7. Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ vytýka, že ním bolo porušené\nprávo na spravodlivý proces, a to tým, že dospel k nesprávne a ústavne neudržateľnému\nprávnemu záveru, ktorý sa týka exekučného titulu vydanému právnym predchodcom\noprávnenej a vymáhaného v predmetnom exekučnom konaní, keď „premlčanie práva\nvymáhať poistné posudzoval podľa neskoršieho predpisu (zákon č. 274/1994 Z. z.),\npodľa ktorého právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto poistné predpísalo a nie podľa skoršieho\npredpisu (zákon č. 7/1993 Z. z.), podľa ktorého sa právo vymáhať poistné premlčí za jeden\nrok odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo“.\nPodstatou právnej otázky je podľa sťažovateľa to, či sa právo vymáhať poistné premlčuje\n4\n\nv režime zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej\npoisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového\npoistenia v znení neskorších predpisov, za účinnosti ktorého došlo k vydaniu\na nadobudnutiu právoplatnosti exekučného titulu, alebo sa právo vymáhať poistné premlčuje\nv intenciách zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej\npoisťovni v znení neskorších predpisov, za účinnosti ktorého sa iba podal návrh\nna vykonanie exekúcie. Sťažovateľ konštatuje, že v danom prípade „sa mal aplikovať zákon\nč. 7/1993 Z. z., pretože počas účinnosti tohto zákona došlo k vzniku rozhodujúcich\nskutočností, ktorými boli vznik pohľadávky z poistného, vydanie exekučného titulu,\nnadobudnutie jeho právoplatnosti a začatie plynutia premlčacej doby. Keďže počas\núčinnosti tohto zákona nastali rozhodujúce skutočnosti, je použitie neskoršieho predpisu\n(zákon č. 274/1994 Z. z.) vylúčené z dôvodu, že takéto retroaktívne pôsobenie neskoršieho\nzákona je neprípustné pre rozpor s princípom právnej istoty, ktorý garantuje čl. 1\nods. 1 Ústavy SR, v dôsledku čoho nadobúda toto porušenie aj ústavnoprávnu dimenziu.\nJednotlivé skutočnosti a právne vzťahy sa totiž majú posudzovať podľa zákona účinného\nv čase, kedy nastali, ak prechodné ustanovenia zákona neurčia inak alebo ak neskorší\nprávny predpis by bol pre jeho adresáta výhodnejší.“.\nSťažovateľ zároveň tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné,\npretože neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k zásadným otázkam, ktoré boli rozhodujúce\npre rozhodnutie o zastavení exekúcie, neposkytuje žiadne odpovede na otázky vzťahujúce\nsa na jadro poskytnutej súdnej ochrany, resp. nereaguje na vznesené relevantné argumenty\nsťažovateľa. Zhrňujúc uvedené, odvolací súd „sa nevysporiadal s argumentáciou\na zásadnými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa (i) premlčania práva vymáhať poistne\nv režime zákona č. 7/1993 Z. z. a (ii) aplikáciou preklúzie práva vykonať rozhodnutie\npodľa v tom čase účinného § 71 ods. 3 správneho poriadku. Vysporiadanie sa s týmito\nskutočnosťami malo zásadný význam, pretože od aplikácie predmetných ustanovení závisel\nodlišný výsledok ako ten, ku ktorému dospel odvolací súd.“.\n\n5\n\n8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým uznesením krajského\nsúdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu\na uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná\nmu náhradu trov konania.\n9. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého\nuznesenia krajského súdu, a zároveň žiadal, aby uložil oprávnenej v exekučnom konaní\npovinnosť zdržať sa oprávnenia priznaného jej exekučným titulom, a to až do právoplatnosti\nrozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Svoj návrh odôvodnil tým, že „v súčasnosti\npredstavuje dlh vymáhaný v exekučnom konaní vrátane penále čiastku cca 150.000 eur,\nktorej exekučné vymoženie by vážnym spôsobom ohrozilo živobytie sťažovateľa a malo\nby pre neho fakticky likvidačný charakter, keďže sťažovateľ nedisponuje takou vysokou\nsumou muselo by sa v rámci exekúcie pristúpiť k predaju vecí a speňaženiu\niných majetkových hodnôt. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že istina predstavuje\nv pomere k vymáhanej čiastke sumu 8.360 eur, ktorú sťažovateľ z dôvodu opatrnosti\na prevencie pred zvyšovaním penále zaplatil a rovnako boli uhradené trovy exekúcie v sume\n2.640 eur (príloha poukážka a doklad o zaplatení), čiže sťažovateľ celkovo uhradil\nz vymáhanej sumy 11.000 eur. Tiež by na strane sťažovateľa mohlo dôjsť k nenapraviteľnej,\nresp. k ťažko napraviteľnej ujme, pretože bez dočasného opatrenia môže dôjsť k vykonaniu\na skončeniu exekúcie, v ktorej bude postihnutý majetok sťažovateľa, ktorého získanie\npo prípadnom zrušujúcom rozhodnutí ústavného súdu môže byť objektívne nemožné,\nt. j. nebude možné reštituovať následky zrušeného (napadnutého) rozhodnutia. Tým by došlo\nk zmareniu významu a účinku preskúmania a rozhodnutia o ústavnej sťažnosti... Odložením\nvykonateľnosti\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia\n\na\n\ndočasným\n\nnekonaním\n\nexekútora\n\naž do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej o sťažnosti nevznikne žiadna ujma\niným účastníkom exekučného konania (oprávnenému). Stav, v ktorom sa vec aktuálne\nnachádza, existuje už vyše 20 rokov, a v prípade vydania dočasného opatrenia sa nijako\nnezhorší. Iba sa dočasne zakonzervuje do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej\no sťažnosti.“.\n\n6\n\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom\nje s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n13. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania\nje sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\n7\n\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\npreto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n17. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide\no právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n\n8\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n18. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského\nsúdu do označených práv, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa nevysporiadal\ns jeho zásadnými námietkami týkajúcimi sa premlčania práva a aplikácie preklúzie.\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že najvyšší súd\nsvojvoľne aplikoval intertemporálne ustanovenia Exekučného poriadku, čo vybočuje\nz rámca ústavnej konformity. Zároveň sa najvyšší súd v napadnutom uznesení odchýlil\nod právneho názoru vysloveného v jeho skorších rozhodnutiach a nepredložením veci\nveľkému senátu porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu.\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\noznačených\n\npráv\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\nnajvyššieho súdu\n19. Podstata ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nspočíva v tvrdení sťažovateľa, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť § 202\nods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktorý sa vo vzťahu k uzneseniu\nkrajského súdu nemal použiť, keďže exekučné konanie začalo za účinnosti predchádzajúcej\nprávnej úpravy. Dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté ako neprípustné, pretože podanie\ndovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je vylúčené.\n20. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,\na nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura\nnovit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento\nvýklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať\n(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle svojej judikatúry\n9\n\npovažuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie\nje úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané\nskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (III. ÚS 264/05, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, č. 100/2005).\n22. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.\nZ rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142\nods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší\nsúd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou\nzákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv\nsťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018) – k takému záveru\nmôže viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke prípustnosti\ndovolania.\n\n10\n\n23. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť\nsúdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,\nv dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať\nza porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť\nposúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec\nboli naplnené (m. m. I. ÚS 145/2010).\n24. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie\nani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní\nnie je prípustné.\nPodľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne\npodľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k\nneustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia\npodľa predpisov účinných do 31. marca 2017.\n25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia (body 8 až 10\nodôvodnenia) konštatoval, že „novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 2/2017\nZ. z. modifikovala spôsobilý predmet dovolania ako jednej z objektívnych podmienok jeho\nprípustnosti tak, že vylúčila prípustnosť dovolania voči uzneseniam vydaným v exekučnom\nkonaní. V prechodných ustanoveniach § 243h ods. 1 síce stanovila, že ak § 243i až 243k\nneustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa\npredpisov účinných do 31. marca 2017, avšak vo vzťahu k opravným konaniam,\nteda ani k dovolaciemu konaniu, uvedená novela Exekučného poriadku neurčila žiadne\npravidlo. Je preto potrebné vychádzať z princípu jej okamžitej aplikability.\n9. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že dovolacie konanie bolo začaté\ndoručením dovolania exekučnému súdu dňa 11. septembra 2019, teda za účinnosti novej\nprávnej úpravy zavedenej novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 2/2017 Z. z.\nAk by sa prípustnosť dovolania posudzovala výlučne len podľa nej a podľa okamihu začatia\ndovolacieho konania, bolo by dovolanie bez ďalšieho neprípustné. Avšak vzhľadom\nna povinnosť ústavne konformného výkladu, a teda vzhľadom na rešpektovanie ústavných\nprincípov dôvery v platné právo a legitímneho očakávania, ako aj dôvery v správnosť aktov\n11\n\norgánov verejnej moci, vrátane v nich obsiahnutého poučenia o možnosti opravných\nprostriedkov, dovolací súd - pri riešení tejto otázky - považoval za správne,\naby sa prípustnosť dovolania posudzovala podľa právnej úpravy platnej v čase vydania\ndovolaním napadnutého rozhodnutia (k uvedenému viď uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6ECdo/15/2017 z 27. septembra 2017, publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2018\npod č. R 24/2018).\n10. Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo v rámci\nexekučného konania vydané už za účinnosti novej právnej úpravy dňa 28. decembra 2018.\nS poukazom na uvedené bolo preto na predmetné dovolacie konanie potrebné aplikovať\nprávnu úpravu Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá prípustnosť\ndovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní vylúčila. Dovolanie povinného\nproti uzneseniu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie exekučného súdu o zamietnutí\nnávrhu povinného na zastavenie exekúcie, je bez ďalšieho procesne neprípustné.“.\n26. Účelom princípu okamžitej aplikability procesných noriem, teda použiteľnosti\n„nových“ procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy,\nje zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne\na v dôsledku toho sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov\nalebo ich jednotlivých ustanovení (II. ÚS 185/2018).\n27. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku\n(účinného od 1. apríla 2017) ústavný súd dodáva, že vo svojej doterajšej rozhodovacej\nčinnosti opakovane dospel k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných\nkonaniach za totožných skutkových a právnych okolností, ako to je v práve posudzovanej\nústavnej sťažnosti, čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. II. ÚS 185/2018,\nI. ÚS 281/2018, III. ÚS 276/2018, III. ÚS 177/2018, II. ÚS 517/2018, I. ÚS 74/2019,\nI. ÚS 312/2019, II. ÚS 295/2019, IV. ÚS 397/2020). Pokiaľ sťažovateľ vo svojej\nargumentácii poukazuje na skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 45/2018\nz 31. januára 2018, v ktorom ústavný súd zaujal opačný právny názor, keď odmietol\nsťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia podania dovolania ako mimoriadneho\n12\n\nopravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekučnom konaní, ústavný\nsúd dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných\nveciach vyvoláva až rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé\nrozhodnutie vybočujúce z určitej línie rozhodovania, ako to bolo v prípade sťažovateľom\nuvádzaného rozhodnutia ústavného súdu (m. m. I. ÚS 312/2019).\n28. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala\nsvojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,\npozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho\nrozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že dovolanie je ex lege\nneprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc\npritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti\njeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie\nktorých sťažovateľ namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne\nudržateľné.\n29. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnie je postačujúca\n\nsama\n\nosebe\n\nna\n\nprijatie\n\nzáveru\n\no\n\nzjavnej\n\nneodôvodnenosti\n\nalebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania\na predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade\nso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný\nsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie\nzákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď poukázal na viaceré rozhodnutia\n13\n\nnajvyššieho súdu (napr. sp. zn. 3 Oboer 1/2017, sp. zn. 3 Oboer 5/2017,\nsp. zn. 5 Oboer 8/2017, sp. zn. 3 Oboer 15/2017), v ktorých dospel k opačnému právnemu\nzáveru ako v napadnutom uznesení, a teda že „vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243h\nods. 1 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté do 31. marca 2017 nevzťahuje\nustanovenie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017.\nUstanovenie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 vylučuje\npodanie dovolania a dovolania generálneho prokurátora výlučne v exekučných konaniach,\nktoré začali od 1. apríla 2017.“. Uvedeného porušenia sa podľa názoru sťažovateľa najvyšší\nsúd dopustil tým, že napriek týmto rozdielnym právnym názorom v rozpore s § 48 CSP\npredmetnú vec nepostúpil veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska\na rozhodnutie.\n31. Podľa § 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje\nk právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený\nv rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.\n32. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd\nv súvislosti s okamžitou aplikabilitou podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku viacerými\nrozhodnutiami, napr. uzneseniami sp. zn. 6 ECdo 3/2017, sp. zn. 6 ECdo 7/2017,\nsp. zn. 6 ECdo 9/2017, sp. zn. 6 ECdo 11/2017, sp. zn. 6 ECdo 13/2017 a najmä uznesením\nsp. zn. 6 ECdo 15/2017, ktoré bolo uverejnené pod č. 24 v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2018, judikoval, že jej použitie\nje nevyhnuté, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky: dovolanie musí byť podané\n(dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí\nbyť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej\nod 1. apríla 2017.\nV danom prípade nie je sporné, že sťažovateľ dovolaním napadol uznesenie\nkrajského súdu č. k. 8 CoE 219/2018-58 z 28. decembra 2018 a že dovolacie konanie začalo\npo 1. apríli 2017 (v roku 2019) za účinnosti Exekučného poriadku, ktorý prípustnosť\ndovolania proti rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje. Sťažovateľ\n14\n\nsi zamieňa „dokončenie konania“ (podľa skôr účinných predpisov – bod 24 tohto\nodôvodnenia), keď tento pojem nezahŕňa mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie),\npodávané proti právoplatnému rozhodnutiu (čo v legislatívno – procesnej terminológii platí\nuniverzálne).\n33. Ústavný súd v súvislosti s rozdielnymi právnymi názormi rôznych senátov\nnajvyššieho súdu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09),\npodľa\n\nktorej je\n\nneoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu\n\nzaručeného\n\npodľa čl. 1 ústavy aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky\nsubjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať\na rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať\n(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu\nje vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95,\nII. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté\nv ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter\nprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval\nrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických\nprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere\nv spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\n34. V spojitosti s tým však ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,\npodľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných\nsúdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm.\nb), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01,\nI. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Úlohou ústavného súdu\nje posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti. Ústavný súd\nvo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax\nv skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax\nsúdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.\n15\n\nPožiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä\nnajvyššieho súdu nemôže vyvíjať, a to, ak to je v zákonom predpokladanej situácii potrebné,\naj prostredníctvom rozhodnutí veľkého senátu. To však automaticky neznamená,\nže v prípade, ak je najskôr prijaté ojedinelé rozhodnutie, nezodpovedajúce v ďalšom období\njednoznačne sformovanej línii rozhodovacej praxe, mal by v takom následnom momente\nkonajúci súd spochybniť už ustálenú rozhodovaciu prax predložením veci veľkému senátu.\nV tejto súvislosti je potrebné poukázať na väčšinovú judikatúru občianskoprávnych senátov\nnajvyššieho súdu, ktoré v sporoch v otázke prípustnosti dovolania proti uzneseniu\nvydanému v exekučnom konaní (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného\nod 1. apríla 2017) konštantne rozhodujú už od januára 2018. Z uvedeného vyplýva,\nže ak sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Oboer 5/2017,\n3 Oboer 1/2017, 5 Oboer 8/2017, 3 Oboer 15/2017, ide o ojedinelé (menšinové) názory\ndvoch senátov najvyššieho súdu, ktoré boli následne prekonané väčšinovou judikatúrou\nostatných senátov, v súlade s ktorou najvyšší súd v predmetnej veci aj rozhodol,\nčo v konečnom dôsledku znamená, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný\ndôvod postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu (§ 48 ods. 1 CSP).\n35. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia\nsťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v časti namietaného\nporušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená,\na preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu\n36. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch\nmesiacov\n\nod\n\nnadobudnutia\n\nprávoplatnosti\n\nrozhodnutia,\n\noznámenia\n\nopatrenia\n\nalebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta\nodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci\npodaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu\nk rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť\nod doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.\n16\n\n37. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd\npoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok\nprijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124\nzákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom\nna odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona\no ústavnom súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej\nlehoty\n\nneumožňuje\n\nzákon\n\no\n\nústavnom\n\nsúde\n\nzmeškanie\n\ntejto\n\nlehoty\n\nodpustiť\n\n(pozri napr. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014).\n38. Z predloženého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bolo vydané\n28. decembra 2018. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal\ndovolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 11. septembra 2019, v nadväznosti\nna to odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského\nsúdu odo dňa doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol\ndovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, t. j. od 12. marca 2020.\n39. Ústavný súd v právnej vete nálezu sp. zn. III. US 674/2014 (rozhodnutie\nč. 61/2014, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) uviedol:\n„V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého\nzabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom\npre neprípustnosť, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\nv zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu\nvšeobecného súdu. To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná\nex lege (napr. správne súdnictvo), kde dovolanie nemožno považovať za účinný prostriedok\nnápravy.“\n40. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemôže vysloviť záver o splnení\npodmienky ustanovenej § 124 zákona o ústavnom súde, teda že ústavná sťažnosť\nproti napadnutému uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, z dôvodu, že v danom\n17\n\nprípade neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo\npodané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Naostatok označené ustanovenie\nv jeho poslednej vete sa týka námietok, ktoré nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní,\npričom iné námietky dovolaním (naopak) bolo potrebné uplatniť. V predmetnej veci bola\nprípustnosť dovolania ex lege vylúčená priamo ustanovením § 202 ods. 4 Exekučného\nporiadku (s poukazom aj na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu k tejto otázke,\nako aj judikatúru ústavného súdu).\n41. S poukazom na uvedené tak v okolnostiach daného prípadu nemožno dovolanie\npovažovať za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane práv sťažovateľa zaručených\nmu ústavou, v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať\nod právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti napadnutého uznesenia\nkrajského súdu, čo má za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľom\nbola podaná oneskorene (obdobne I. ÚS 88/2019).\n42. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť\nv časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie\noznačených práv v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu,\nže bola podaná oneskorene.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. októbra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-exekučný titul", "exekúcia-exekučné konanie", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fe1a42c8-1b46-49f5-aaf5-d4503d320768", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.397.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.397.2020.1"}, {"guid": "ussr:82ab3a79-a838-4605-8f29-7ce7e0f072b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.295.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 295/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 295/2019 z 23. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.295.2019.1"}, {"guid": "ussr:31ea9b7e-3032-4f48-97f2-fffa8b659650", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.312.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 312/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 312/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.312.2019.1"}, {"guid": "ussr:c67100a4-4e68-403e-8468-05e54f63fcf3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.88.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 88/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/2019 z 20. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.88.2019.1"}, {"guid": "ussr:beadb630-6f20-48f2-a719-f3092337387c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.74.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 74/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/2019 z 13. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.74.2019.1"}, {"guid": "ussr:281d3427-1551-4933-a356-24f4acb78dea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.517.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 517/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.517.2018.1"}, {"guid": "ussr:a453b7af-f57b-4a7a-93d9-ced7571fd27a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.281.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 281/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 281/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.281.2018.1"}, {"guid": "ussr:4015fbc5-3b2e-4db8-bbbf-baf5becd8cad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.276.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 276/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 276/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.276.2018.1"}, {"guid": "ussr:acbebfc7-4d70-443a-bbed-8ea6e8a7f41f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.255.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 255/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 255/2018 z 23. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.255.2018.1"}, {"guid": "ussr:126b0447-82d2-40a1-8007-4cf445d15099", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.177.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 177/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.177.2018.1"}, {"guid": "ussr:a854ee3c-40f1-4517-99d0-b85f6ba93aae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.185.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 185/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/2018 z 12. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-12", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.185.2018.1"}, {"guid": "ussr:e5b74766-ba39-4c07-83e8-f84f632a5b7d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.45.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 45/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 45/2018 z 31. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-31", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.45.2018.1"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:48fc4d6e-e94a-42df-a69a-ba989a77fbd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 264, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:02246026-cb06-4426-b57d-30660740ce79", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 695/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 695/2014 z 9. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-09", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02246026-cb06-4426-b57d-30660740ce79"}, {"guid": "ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:f89907e6-861e-4cc8-8825-c78ece516095", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 145/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 145/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f89907e6-861e-4cc8-8825-c78ece516095"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:71e87442-2977-4566-8069-485fca06b4a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.256.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 256/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 256/2024 z 15. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.256.2024.1"}, {"guid": "ussr:fc7fa510-b5df-4a98-ae75-cb43701b3e7d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.404.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 404/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 404/2023 z 18. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.404.2023.1"}, {"guid": "ussr:f4565aee-a4e5-40c5-84de-5ae8c08372d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.447.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 447/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 447/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.447.2021.1"}, {"guid": "ussr:63d4820d-6ead-4535-99cb-be0d422f4665", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.350.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 350/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 350/2021 z 3. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.350.2021.1"}, {"guid": "ussr:542bf299-a69f-44d2-84b0-5f660259b54a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.94.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 94/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 94/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.94.2021.1"}, {"guid": "ussr:ecd87a30-d62a-43d7-93c4-9ab4536e32f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.24.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.24.2021.1"}]}