{"guid": "ussr:f7fac01b-b30f-41fd-98cb-f1fa351dd1e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.499.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2020 z 13. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. októbra 2020, sp. zn. IV. ÚS 499/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.499.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-10-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f7fac01b-b30f-41fd-98cb-f1fa351dd1e7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.499.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.499.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.499.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 499/2020-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\nv\n\n,\n\n,\n\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou 4JUSTICE advokátska kancelária, s. r. o.,\nKominárska 2, 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Zuzana\nMaruniaková, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 8 CoKR 12/2015 z 31. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 65/2018 z 30. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\n,\n,odmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n(ďalej aj „sťažovateľka“\n\nalebo „správca úpadcu“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 8 CoKR 12/2015 z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Obdo 65/2018 z 30. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu\nTrenčín (ďalej len „okresný súd“) zo 7. októbra 2013 okresný súd vyhlásil\n,\n\n(ďalej aj „úpadca“), a za správcu bola ustanovená obchodná\n\nspoločnosť\nznačka správcu\n\n,\n\n,\n\n,\n\nPredmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku\n\ndňa 14. októbra 2013. Uznesením z 20. januára 2014 okresný súd odvolal\nz funkcie\n\n,\n\na do funkcie\n\n,\n\n(v súčasnosti\nv Obchodnom vestníku\n\n). Predmetné uznesenie bolo zverejnené\ndňa 27. januára 2014.\n\n2\n\n3.\n\nZ\n\nobsahu\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\na jej\n\npríloh\n\nďalej\n\nvyplýva,\n\nže\n\nlistom\n\nz 20. januára 2014 si Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, 29. augusta 8 – 10,\nBratislava, IČO 30 807 484 (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), prihlásila do konkurzného\nkonania úpadcu sp. zn. 38 K 23/2013 pohľadávku proti podstate z titulu nezaplateného\npoistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 vo výške 105 642,30 €\n(ďalej aj „pohľadávka Sociálnej poisťovne“).\n3.1 Správca úpadcu listom z 8. júla 2014 poprel, čo sa týka výšky sumy 105 642,30 €\ni čo sa týka právneho dôvodu, prihlásenú pohľadávku Sociálnej poisťovne proti podstate\nz titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 vo výške\n105 642,30 €. Správca úpadcu poprel predmetnú pohľadávku z dôvodu, „že pohľadávka\nsíce vznikla po vyhlásení konkurzu z titulu sociálneho poistenia, dôchodkového sporenia,\ntýkala sa však ostatných zamestnancov, teda tých zamestnancov, ktorým správca úpadcu\nžiadnu prácu neprideľoval a ktorí nevykonávali činnosť v súvislosti s prevádzkovaním\npodniku úpadcu a teda nijakým spôsobom nespĺňala požiadavky uvedené v § 87\nods. 2 ZKR“.\n4. Sociálna poisťovňa 31. júla 2014 podala na okresnom súde proti sťažovateľke\nžalobu o určenie výšky a právneho dôvodu pohľadávky proti podstate. Okresný súd\nrozsudkom sp. zn. 37 Cbi 85/2014 z 27. januára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného\nsúdu“) žalobu Sociálnej poisťovne zamietol.\n4.1 Sociálna poisťovňa proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie,\no ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok okresného\nsúdu v jeho napadnutej časti a určil, že pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniknutá z titulu\nnezaplateného poistného na sociálne poistenie za október 2013 v popretej časti 105 642,30 €\nje pohľadávkou proti podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) zákona č. 7/2005 Z. z.\no konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon\no konkurze a reštrukturalizácii “).\n4.2 Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie,\ndôvodnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj ,,CSP“) a § 432 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým\n\n3\n\nuznesením odmietol podľa § 447 písm. f) s odôvodnením, že nebolo odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi.\n5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „Krajský súd v Trenčíne vo svojom\nrozhodnutí ako ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neaplikoval relevantné ustanovenia\nZKR [§ 88 pozn.] resp. subsumoval predmetný spor (výklad pojmu podnik, pozn.)\npod ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 5, pozn.) bez akéhokoľvek zdôvodnenia.\nZároveň sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne ako ani Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky sa nevysporiadali s argumentáciou správcu úpadcu v odôvodnení\nsvojich rozhodnutí. Tak Krajský súd v Trenčíne ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky\nobmedzili odôvodnenie svojho rozhodnutia iba na konštatáciu, že správca prevádzkoval\npodnik a odvolali sa na iný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nspis. zn.: 3 Obdo 9/2017“, právny záver ktorého sťažovateľka považuje za nesprávny\na rozporný vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v zákone o konkurze a reštrukturalizácii\n[§ 87 ods. 2 písm. g) a h) a § 88 zákona o konkurze a reštrukturalizácii], tvrdiac, že samotná\nskutočnosť, že úpadca zamestnával ku dňu vyhlásenia konkurzu zamestnancov, ktorým však\nneprideľoval prácu, neznamená, že bol hospodársky činným subjektom, a teda\nže prevádzkoval podnik. Zdôrazňuje, že napriek tomu, že krajský súd vo svojom\nnapadnutom uznesení tvrdí, že nie je relevantné, či sťažovateľka prideľovala zamestnancom\nprácu alebo nie, „v zmysle ustanovení ZKR (§ 87 ods. 2 písm. g) a h) ZKR) upravujúcich\npracovnoprávne nároky zamestnancov ako pohľadávky proti podstate to zjavne relevantné\nje, nakoľko je tam explicitne vyjadrená podmienka prideľovania práce zo strany správcu“.\n5.1 Tým, že sa krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých\nrozhodnutiach\n\nnevysporiadali\n\ns argumentáciou\n\nsťažovateľky\n\nprednesenou\n\nv konaní\n\npred všeobecnými súdmi, ktorá mala zásadný význam vo vzťahu k prejednávanej veci\na podstata ktorej spočívala v tvrdení, že sťažovateľka «vykonala všetky relevantné úkony\nvyžadované ZKR a podnikateľská činnosť úpadcu bola dávno ukončená už ku dňu podania\nsamotného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Správca ihneď po vyhlásení konkurzu ukončil\nvšetky pracovné pomery zamestnancov (ponechal v pracovnom pomere iba niektorých\nzamestnancov, ktorých mzdy aj odvody na sociálne poistenie sú riadne zaevidované\nv zozname\n\npohľadávok\n\nproti\n\npodstate),\n\nneprevádzkoval\n4\n\npodnik,\n\nnakoľko\n\nneboli\n\nna to splnené podmienky v zmysle taxatívneho uvedenia podmienok podľa ZKR\n(§ 88, pozn.), neexistovali samotné zložky podniku (osobná - zamestnancom nebola\nprideľovaná nijaká práca v súvislosti s prevádzkovaním podniku, hmotná - stroje neslúžili\nna prevádzkovanie podniku, výroba bola zastavená a nehmotná) potrebné nato, aby vôbec\nbolo\n\nmožné\n\nnaplniť\n\ndefiníciu\n\npojmu\n\n„podnik“\n\npodľa\n\nObchodného\n\nzákonníka,\n\nna ktorú sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí odvolával», ako aj tým, že krajský súd\ni najvyšší súd na vec neaplikovali relevantnú právnu normu, teda že pri svojom rozhodovaní\nnevychádzali zo znenia § 87 ods. 2 písm. g) a h) a § 88 zákon o konkurze\na reštrukturalizácii, došlo zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu k namietanému\nporušeniu sťažovateľkou označených práv.\n6. Osobitne vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka\ntvrdí, že najvyšší súd tým, že nepovažoval jej dovolanie za prípustné podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP s odôvodnením, že otázka nastolená sťažovateľkou už bola judikatúrne\nriešená, porušil ňou označené práva, keďže podľa jej názoru jedno rozhodnutie,\nna ktoré najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení poukázal (uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Obdo 9/2017 z 27. septembra 2017), nevytvára ustálenú judikatúru, najmä\nza predpokladu, že je nesprávne (podľa názoru sťažovateľky, pozn.), keďže vychádza\nz nesprávnych právnych záverov, na ktoré sťažovateľka poukazovala v podanom dovolaní,\na teda najvyšší súd sa mal jej dovolaním vecne zaoberať.\n7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd\ntakto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce\nz čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu SR sp.zn.: 5 Odbo 65/2018 zo dňa 30.04.2019, právoplatným dňa\n22.05.2019, porušené bolo.\n2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny\n5\n\nzákladných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce\nz čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Trenčíne sp.zn.: 8 COKR/12/2015 zo dňa 31.01.2018, právoplatného dňa\n12.04.2018, porušené bolo.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 5 Odbo 65/2018 zo dňa 30.04.2019 zrušuje.\n4. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 8 CoKR/12/2015 zo dňa 31.01.2018\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške v sume 346,26 EUR,\nktorú sú Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi\nvyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\n10. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\nv znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom\npomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi\n6\n\nLiborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku\nč. 1 schváleného 27. mája 2020 bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného\nsúdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.\n11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\n14. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n\n7\n\n15. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n16. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n18. Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...\n20. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nK rovnakému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36\nods. 1 listiny, ktorý svojím obsahom zodpovedá zneniu čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n8\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152\nods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\n21. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,\nktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky,\nzdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,\nže úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,\nktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne\nnázory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného\nsúdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu\nlen vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02).\n\n9\n\n22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách,\n\nktoré\n\nSlovenská\n\nrepublika\n\nratifikovala\n\na\n\nboli\n\nvyhlásené\n\nspôsobom,\n\nktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným\nspôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\n23. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).\n24. Ústavný súd napriek primárnej konštatácii nedostatku svojej právomoci,\nvyplývajúcemu z prednostnej právomoci dovolacieho súdu (čomu zodpovedá aj procesný\npostup sťažovateľky), pristúpil ku skúmaniu, či odôvodnenie právneho názoru vysloveného\nv napadnutom\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nje\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nudržateľné\n\na akceptovateľné. Taký prieskum vykonal na lepšie objasnenie dôvodov rozhodnutia\no dovolaní podanom s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,\nčo má priamu vecnú spojitosť právnym posúdením otázky podstatnej pre rozhodnutie\n(časť III.2 tohto odôvodnenia).\n\n10\n\n25. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nevysporiadal s jej námietkami vznesenými v jej vyjadrení k odvolaniu\nproti rozsudku okresného súdu (bližšie pozri bod 5 odôvodnenia), ako aj tým, že krajský súd\nna vec neaplikoval relevantnú právnu normu, teda že pri svojom rozhodovaní nevychádzal\nzo znenia § 87 ods. 2 písm. g) a h) a § 88 zákon o konkurze a reštrukturalizácii.\n26. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v zásadnom uviedol:\n«14. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal\ndokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore,\nvykonal hodnotenie dôkazov a zo zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver\na s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze\na reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom\npoistení žalobu zamietol z dôvodu, že pohľadávka žalobcu uplatnená u správcu\nnie je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ZoKR, pretože súčasne nespĺňa aj vecné\nkritérium, ktorým je podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR súvis pohľadávky s prevádzkovaním\npodniku počas konkurzu a podľa 87 ods. 2 písm. k) ZoKR súvis pohľadávky so správou\na speňažovaním majetku počas konkurzu.\n15. Za podstatné odvolacie tvrdenie žalobcu považoval odvolací súd tvrdenie,\nže úpadca zamestnával zamestnancov aj po 15.10.2013, teda po vyhlásení konkurzu, nielen\nv priebehu mesiaca október 2013, ale aj nasledujúce mesiace, z čoho vyplýva,\nže bol jednoznačne hospodársky činným subjektom. V súvislosti so zamestnávaním\na výkonom práce zamestnancov úpadcu po vyhlásení konkurzu vznikla úpadcovi zákonom\nstanovená povinnosť zaplatiť z vymeriavacieho základu zamestnancov poistné na sociálne\npoistenie. Nakoľko sa jedná o poistenie za zamestnancov úpadcu má toto poistenie súvis\nso správou majetku úpadcu, resp. s jeho speňažovaním a rovnako s prevádzkovaním\npodniku úpadcu. Z tohto dôvodu pohľadávka z titulu poisteného za obdobie október 2013\nspĺňa podmienky na zaradenie medzi pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm.\ni), event. písm. k) ZoKR. Toto odvolacie tvrdenie žalobcu podradil odvolací súd\npod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej\n\n11\n\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (do 30.06.2016 podľa § 205\nods. 2 písm. f) O.s.p.)...\n17. Odvolací súd sa nestotožnil v celom rozsahu s výkladom § 87 ods. 2 ZoKR\nuskutočneným súdom prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci, pretože súd prvej\ninštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil čiastočne nesprávne právne závery.\nZa správny právny záver považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že pohľadávka\nuplatnená žalobou proti správkyni majetku úpadcu vznikla po vyhlásení konkurzu, čim bolo\nsplnená požiadavka časového kritéria. Za nesprávny právny záver považoval odvolací súd\nprávny záver o nesplnení vecného kritéria, ktorým žalobca odôvodňoval uplatnenie\npohľadávky proti podstate predovšetkým podľa § 87 ods. 2 písm. i), prip. podľa § 87\nods. 2 písm. k) ZoKR. Pri posudzovaní splnenia vecného kritéria sa odvolací súd\nrešpektujúc stav právnej istoty zakotvený v článku 2 základných princípov Civilného\nsporového poriadku stotožnil s právnymi závermi vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 27.09.2017 v konaní sp. zn. 3 Obdo/9/2017, v ktorom tento súd\nrozhodoval ako súd dovolací (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 27.10.2015, sp.zn. 1Sžso/37/2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 31.05.2017, sp.zn. 1Obo/22/20l6). V odôvodneniach týchto rozhodnutí boli\nv súvislosti s podstatným odvolacím tvrdením žalobcu vyslovene názory a bol ustálený\nprávny záver, že pohľadávky na poistnom za obdobie po vyhlásení konkurzu vyplácané\nzamestnancom, ktorým plynula výpovedná doba, je potrebné považovať za pohľadávky\nproti podstate, pričom je irelevantná skutočnosť, či im bola prideľovaná práca.\nVerejnoprávne peňažné povinnosti, ktoré vznikajú zo zákona v čase po vyhlásení konkurzu,\nje možne už len z dôvodu existencie procesnej prekážky upravenej v § 47 ods. 4 ZoKR\n(od 01.07.2016 upravenej v § 47 ods. 5 ZoKR), podľa ktorej súdne a iné konania,\nktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení\nkonkurzu začať len na návrh správcu, návrhom podaným proti správcovi v súlade so ZoKR\nalebo z podnetu orgánu príslušného na konanie, pričom účastníkom (stranou sporu)\nnamiesto úpadcu je správca, považovať za pohľadávku proti podstate. Zamestnanci úpadcu\nsú podľa pracovnoprávnych predpisov stále považovaní za osoby v pracovnom pomere,\npričom plynutie výpovednej doby nemá na ich postavenie žiaden vplyv. Z právneho hľadiska\nje tak irelevantné. Či im bola, alebo mohla byť prideľovaná akákoľvek práca podľa\n12\n\npracovnej zmluvy súvisiaca, resp. nesúvisiaca s úkonmi spojenými s priebehom konkurzu.\nPredmetom prebiehajúceho incidenčného konania je rozhodnutie o verejnoprávnom nároku\nžalobcu, resp. o verejnoprávnej povinnosti úpadcu vyplývajúcej zo zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu.\nZ tejto skutočnosti je povinný súd v incidenčnom konaní vychádzať, na rozdiel\nod subjektívneho rozhodnutia správcu, že po vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu\nzamestnancom úpadcu. Rozhodnutie žalovaného správcu ako zamestnávateľa (§ 56 ZoKR)\nvo vzťahu k zamestnancom úpadcu, že im po vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu,\npredstavuje prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle Zákonníka prace,\nktorá nemá vplyv na trvanie pracovného pomeru zamestnancov úpadcu ani na jeho\npovinnosť platiť poistné na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu. Rovnako\nnie je možné túto prekážku v práci na strane zamestnávateľa stotožňovať s tým,\nže nedochádza\n\nk\n\nprevádzkovaniu\n\npodniku\n\npočas\n\nkonkurzu.\n\nPojem\n\n„ak\n\nsúvisia\n\ns prevádzkovaním podniku počas konkurzu“ je potrebné vykladať v zmysle definície podniku\npodľa § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil relevantné úkony\nsmerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu podniku\npočas konkurzu. Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu.\nktoré vznikli po vyhlásení konkurzu súvisia sprevádzkovaním podniku počas konkurzu\na preto predstavujú pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR. Uvedené\nplatí aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca po vyhlásení konkurzu neprideľoval\nžiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a týmto\nzamestnancom plynie výpovedná doba.»\n27. Podľa § 87 ods. 2 písm. i) zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky\nproti všeobecnej podstate sú... pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom\nna zdravotné poistenie, poistnom na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné\ndôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli\npo vyhlásení konkurzu, ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.\n\n13\n\n28. Podľa § 87 ods. 2 písm. g) zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky\nproti všeobecnej podstate sú... mzda zamestnanca a ďalšie nároky zamestnanca z pracovnej\nzmluvy\n\nalebo\n\nz\n\ndohody\n\no\n\npráci\n\nvykonávanej\n\nmimo\n\npracovného\n\npomeru\n\n(ďalej len „pracovnoprávne nároky“), ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny\nmesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom alebo vyplývajúcej\nz dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti\nso správou konkurznej podstaty.\n29. Podľa § 87 ods. 2 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky\nproti všeobecnej podstate sú... pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli\npo vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume\nurčenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom,\nktorému správca prideľuje prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.\n30. Podľa § 88 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca s odbornou\nstarostlivosťou zhodnotí možnosť pokračovať v prevádzkovaní podniku po vyhlásení\nkonkurzu\n\na\n\npodľa\n\nokolností\n\nukončí\n\nprevádzkovanie\n\npodniku\n\nalebo\n\npokračuje\n\nv prevádzkovaní podniku v súlade s týmto zákonom a inými osobitnými predpismi.\nV prevádzkovaní podniku môže správca pokračovať, len ak\na) je schopný v lehote splatnosti uhrádzať pohľadávky proti podstate podľa § 87\nods. 2 písm. i); súd na návrh veriteľa takejto pohľadávky proti podstate uloží správcovi\npovinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku, ak zistí, že správca je viac ako dva mesiace\npo lehote splatnosti s úhradou týchto pohľadávok proti podstate,\nb) v dôsledku prevádzkovania podniku sa podstatným spôsobom nezmenší hodnota\noddelenej podstaty; súd na návrh dotknutého zabezpečeného veriteľa uloží správcovi\npovinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku, ak zistí, že v dôsledku prevádzkovania podniku\nsa zmenšuje hodnota jeho oddelenej podstaty, a\nc) v dôsledku prevádzkovania podniku dosiahne pre veriteľov vyššiu mieru\nuspokojenia ich pohľadávok, ako keby prevádzkovanie podniku ukončil; prevádzkovanie\npodniku sa musí obmedziť na nevyhnutný rozsah potrebný na dosiahnutie tohto účelu.\n\n14\n\n31. Podľa § 5 Obchodného zákonníka podnikom sa na účely tohto zákona rozumie\nsúbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci,\npráva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie\npodniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.\n32. Ústavný súd z hľadiska argumentov sťažovateľky preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup\nkrajského súdu nemajúci oporu v zákone.\n33. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd\npovažoval v prípade pohľadávky Sociálnej poisťovne prihlásenej do konkurzu na majetok\núpadcu za preukázané, že predmetná pohľadávka spĺňala časové, ako aj vecné kritérium\nk tomu, aby ju bolo možné zaradiť medzi pohľadávku proti všeobecnej podstate v zmysle\n§ 87 ods. 2 písm. i) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V danom prípade nebolo sporné\nsplnenie požiadavky časového kritéria pohľadávky, teda že pohľadávka Sociálnej poisťovne\nuplatnená žalobou vznikla po vyhlásení konkurzu. Pokiaľ ide o splnenie vecného kritéria\npohľadávky, teda že prihlásená pohľadávka súvisí s prevádzkovaním podniku počas\nkonkurzu, za podstatné v danom prípade krajský súd považoval tvrdenie žalobcu, že úpadca\nzamestnával zamestnancov aj po 15. októbri 2013, teda po vyhlásení konkurzu, z čoho\nje podľa názoru krajského súdu možné vyvodiť záver o prevádzkovaní podniku úpadcu\npo vyhlásení konkurzu, pričom zdôraznil, že skutočnosť, či týmto zamestnancom zo strany\núpadcu, resp. správcu konkurznej podstaty bola alebo nebola prideľovaná práca, považoval\nza irelevantnú, v súvislosti s čím poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu (uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 9/2017 z 27. septembra 2017), ktorý v uvedenej veci\npodobne ako krajský súd dospel k rovnakému právnemu záveru (bližšie pozri bod 26\nodôvodnenia).\n34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa absencie dostatočného\nodôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k jej argumentácii,\nže ako správkyňa vykonala všetky relevantné úkony smerujúce k ukončeniu prevádzky\npodniku, ktoré spočívali v tom, že „ihneď po vyhlásení konkurzu ukončila všetky pracovné\n15\n\npomery\n\nzamestnancov\n\nneprideľovala\n\nžiadnu\n\nvo\n\nvzťahu\n\nprácu,\n\nk úpadcovi“,\n\npričom\n\nsi\n\na týmto\n\nponechala\n\nv\n\nzamestnancom\npracovnom\n\nnásledne\n\npomere\n\niba\n\nniektorých zamestnancov, ktorým prideľovala prácu v súvislosti so správou konkurznej\npodstaty a ktorých mzdy aj odvody na sociálne poistenie sú riadne zaevidované v zozname\npohľadávok proti podstate, v dôsledku čoho úpadca nebol hospodársky činným subjektom,\nk tomu ústavný súd ďalej uvádza:\n34.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka\nvo svojom vyjadrení k odvolaniu skutočne namietala, že ako správca konkurznej podstaty\núpadcu po tom, ako bola ustanovená do tejto funkcie, vykonala úkony, ktoré mali viesť\nk ukončeniu prevádzky podniku po vyhlásení konkurzu. Z predmetného odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že úkon, ktorý sťažovateľka považovala\nza úkon, ktorým malo dôjsť k ukončeniu prevádzky podniku úpadcu, spočíval v tom,\n„že splnomocnila povereného zamestnanca na uzatváranie dohôd o skončení pracovného\npomeru, výpovedi s jednotlivými zamestnancami úpadcu a uzatvoril dohody o vykonaní\npráce s niektorými bývalými zamestnancami úpadcu za účelom správy a inventarizácie\nmajetku úpadcu po vyhlásení konkurzu“. Ústavný súd dodáva, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj z vyjadrení sťažovateľky nevyplýva,\nže by u zamestnancov úpadcu, vo vzťahu ku ktorým si Sociálna poisťovňa prihlásila\npohľadávku proti podstate z dôvodu nezaplateného poistného na sociálne poistenie\nza október 2013, došlo v októbri 2013 k ukončeniu pracovného pomeru. Práve\nnaopak, z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva len tá skutočnosť, že sťažovateľka\nzamestnancom úpadcu, vo vzťahu ku ktorým si Sociálna poisťovňa prihlásila pohľadávku\nproti podstate z dôvodu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za október 2013,\npo vyhlásení konkurzu neprideľovala žiadnu prácu. Uvedená skutočnosť bola v konečnom\ndôsledku aj dôvodom, pre ktorý sťažovateľka pohľadávku Sociálnej poisťovne poprela\n(bližšie pozri bod 3 odôvodnenia).\n34.2 V danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru a tento\nsvoj názor ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, že úpadca tým, že zamestnával\nzamestnancov aj po vyhlásení konkurzu, teda disponoval osobnostnou zložkou podnikania,\nhoci týmto zamestnancom neprideľoval prácu, prevádzkoval podnik úpadcu po vyhlásení\nkonkurzu. Skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne\n16\n\nnevyjadril k predmetnej námietke sťažovateľky, teda že neuviedol, že už citovaným\núkonom zo strany sťažovateľky nedošlo k ukončeniu prevádzky podniku po vyhlásení\nkonkurzu, tak ako sa mylne domnieva sťažovateľka, neznamená, že jeho postoj\nk tejto námietke sťažovateľky z obsahu napadnutého rozsudku jednoznačne nevyplýva.\n35. K námietke sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli\nporušené sťažovateľkou označené práva z dôvodu, že krajský súd na vec neaplikoval\nrelevantné právne normy [§ 87 ods. 2 písm. g) a h) a § 88 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii], ale v rozpore s ich znením dospel k záveru, že sťažovateľka\nprevádzkuje podnik úpadcu po vyhlásení konkurzu, ústavný súd uvádza:\n35.1 Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 88 ods. 1 upravuje podmienky,\nza splnenia\n\nktorých\n\nje\n\nsprávca\n\noprávnený\n\npokračovať\n\nv prevádzkovaní\n\npodniku\n\npo vyhlásení konkurzu. Sťažovateľka tvrdí, že v danom prípade s poukazom na § 88 zákona\no konkurze a reštrukturalizácii s odbornou starostlivosťou zhodnotila možnosť pokračovať\nv prevádzkovaní podniku a dospela k záveru, že zákonom ustanovené podmienky\nna prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu splnené nie sú a prevádzkovanie\npodniku je potrebné ukončiť. Ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v prípade\nsťažovateľky neboli splnené podmienky na prevádzkovanie podniku úpadcu po vyhlásení\nkonkurzu, automaticky neznamená, že prevádzkovanie podniku sa zo zákona zastavuje.\nPráve správca konkurznej podstaty je tým subjektom, ktorý je oprávnený a zároveň povinný\nvykonať všetky nevyhnutné úkony potrebné na ukončenie prevádzky podniku v prípade,\nak dôjde k záveru, že na prevádzku podniku po vyhlásení konkurzu nie sú splnené zákonom\nustanovené podmienky. Uvedené potvrdzuje aj samotné znenie § 88 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii, z ktorého vyplýva, že v prípade, ak nie sú splnené podmienky\nna prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu, je súd na návrh oprávnenej osoby\noprávnený uložiť správcovi povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku. S poukazom\nna uvedené tak záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka prevádzkuje podnik\npo vyhlásení konkurzu aj napriek tomu, že na jeho prevádzku nie sú splnené zákonom\nustanovené podmienky, neznamená, že právny záver súdu je v rozpore so znením\n§ 88 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.\n\n17\n\n35.2 K podobnému záveru dospel ústavný súd aj v prípade § 87 ods. 2 písm. g) a h)\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii. Predmetné ustanovenia zákona o konkurze\na reštrukturalizácii upravujú podmienky, za splnenia ktorých je možné mzdy zamestnancov\na pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu,\npovažovať za pohľadávky proti všeobecnej podstate. Jednou z podmienok, splnenie\nktorej je nevyhnuté na to, aby bolo možné mzdy zamestnancov a ďalšie nároky\nzamestnancov považovať za pohľadávku proti všeobecnej podstate podľa § 87\nods. 2 písm. g)\n\nzákona\n\no\n\nkonkurze\n\na reštrukturalizácii,\n\nje\n\nskutočnosť,\n\nže\n\nide\n\no zamestnancov, ktorým správca prideľuje prácu v súvislosti so správou konkurznej\npodstaty. Jednou z podmienok, splnenie ktorej je nevyhnuté na to, aby bolo možné\npracovnoprávne nároky zamestnancov považovať za pohľadávku proti všeobecnej podstate\npodľa § 87 ods. 2 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, je skutočnosť,\nže ide o zamestnancov, ktorým správca prideľuje prácu v súvislosti s prevádzkovaním\npodniku počas konkurzu. V danom prípade bolo napadnutým rozsudkom krajského súdu\nurčené, že pohľadávka Sociálnej poisťovne je pohľadávkou proti všeobecnej podstate\npodľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré splnenie\npodmienky spočívajúce v prideľovaní práce zamestnancom v súvislosti s prevádzkovaním\npodniku počas konkurzu explicitne nevyžaduje. Pokiaľ teda krajský súd v napadnutom\nrozsudku dospel k záveru, že pohľadávka\n\nSociálnej poisťovne je pohľadávkou\n\nproti všeobecnej podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) zákona o konkurze\na reštrukturalizácii a na prípad sťažovateľky pre účely posúdenia splnenia podmienok\npre vyslovenie\n\nzáveru\n\no tom,\n\nči\n\npohľadávka\n\nSociálnej\n\npoisťovne\n\nje\n\nalebo\n\nnie je pohľadávkou proti všeobecnej podstate, neaplikoval § 87 ods. 2 písm. g) a h) zákona\no konkurze a reštrukturalizácii, ktorý upravuje podmienky, za splnenia ktorých je možné\nmzdy zamestnancov a pracovnoprávne nároky zamestnancov, ktoré vznikli po vyhlásení\nkonkurzu, považovať za pohľadávky proti všeobecnej podstate, teda ustanovenia,\npredmetom ktorých je úprava podmienok pre iný druh nároku ako toho, ktorý si v danom\nprípade uplatnila Sociálna poisťovňa, ústavný súd považuje tento záver krajského súdu\nza ústavne akceptovateľný.\n35.3 V nadväznosti na uvedené tak ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky\nza neopodstatnenú.\n18\n\n36. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka\nsa s názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nepostačuje sama osebe\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\nAj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,\nktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické\nso zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n37. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú\n\npreto\n\nmožno\n\npovažovať\n\nsťažnosť,\n\npri\n\npredbežnom prerokovaní\n\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n38. Ústavný súd, ako vyplýva z okolností uvedených v bode 24 tohto odôvodnenia,\nústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti namietanému porušeniu základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2\nods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 56\nods.\n\n2\n\npísm.\n\na)\n\nzákona\n\no\n\nústavnom\n\nsúde\n\nz dôvodu\n\nnedostatku\n\nprávomoci\n\nna jej prerokovanie, zároveň však pri podpornom (vo vzťahu k časti III.2 tohto\n19\n\nodôvodnenia) vecnom prieskume nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených\npráv napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152\nods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n39. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol\nsťažovateľke poskytnúť ochranu v rámci dovolacieho konania, keď dovolanie smerujúce\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol, v dôsledku čoho považuje\nsťažovateľka napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také,\nktorým došlo k porušeniu ňou označených práv.\n40. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu\nsa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní.\n41. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, samozrejme,\nmimo kritérií ústavnej neudržateľnosti posúdenia prípustnosti dovolania najvyšším súdom.\nZ rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142\nods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší\nsúd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n\n20\n\n42. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu\nskutočnosť, ktorá by v danom prípade signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu\nnemajúci oporu v zákone.\n43. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nnajvyšší súd skúmal námietky sťažovateľky založené na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu je nedostatočne odôvodnené, nesprávne a arbitrárne. K dovolaniu\nsťažovateľky v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia viedol:\n„19. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n20. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) C.s.p. je nevyhnutné\nkumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú:\n1/ nesprávny procesný postup súdu.\n2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné\npráva a zároveň\n3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.\n21. Pod pojmom nesprávny procesný postup je potrebné rozumieť taký postup súdu.\nktorý je v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim\nnesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné\npráva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry\nnajvyššieho súdu napr.: právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom,\nprávo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa návrhom na dôkazy\na k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo\nstrany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie,\nprávo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva\nnepatri právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol\nv súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv strany sporu. Pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p.\n21\n\nmusí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného\npostupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.\n22. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu má všetky\nzákonom požadované náležitosti, uvedené v § 393 C.s.p. Odvolací súd v dôvodoch svojho\nrozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové\ntvrdenia a právne argumenty účastníkov konania, zaujal stanovisko k odvolacím námietkam\na jasne a zreteľne vysvetlil, v čom považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny.\nOdôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak nedáva žiadny\npodklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R2/2016, ktorá sa týka\nlen celkom ojedinelých prípadov, keď rozhodnutie odvolacieho súdu buď vôbec neobsahuje\nodôvodnenie, alebo je rozporuplné a stručné tak. že z jeho obsahu nie je zrejmé,\nprečo odvolací súd rozhodol tak, ako rozhodol, čo zjavne nie je tento prípad.\nPreto dovolanie žalobcu v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.s.p. nie je prípustné.“\n43.1 S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd (aj keď formálne nezistil v námietke\nuplatniteľný dôvod dovolania) považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, z ktorého sú zrejmé podstatné skutkové a právne argumenty účastníkov konania,\nprávny záver krajského súdu vo veci samej, ako aj dôvody, ktoré ho k uvedenému záveru\nviedli, za dostatočne odôvodnené. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho\nsúdu obsiahnuté v napadnutom uznesení je v tejto časti síce stručné, avšak predstavuje\nvecný prieskum [ktorý bolo z hľadiska ústavne konformného použitia ustanovenia § 420\npísm. f) CSP potrebné vykonať]. Vzhľadom na skutočnosť, že aj ústavný súd dospel\nk záveru, že námietky vznesené sťažovateľkou v dovolaní týkajúce sa nedostatočného\nodôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj pochybenia krajského súdu\nspočívajúce v tom, že krajský súd na vec neaplikoval relevantnú právnu normu,\nsú neopodstatnené (k uvedenému pozri aj body 34 a 35 odôvodnenia), uzatvára,\nže nedostatok obšírnejšieho odôvodnenia v danom prípade nie je ústavne relevantný,\na teda spôsobilý spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou.\n\n22\n\n44.\n\nK\n\npodmienke\n\nprípustnosti dovolania podľa\n\n§ 421\n\npísm.\n\nb) CSP,\n\nna ktorú poukazovala sťažovateľka vo svojom dovolaní, existenciu ktorej sťažovateľka\nv danom prípade odôvodňovala tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, na ktorú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neexistuje\nustálený právny názor, keďže jedno rozhodnutie, obsahom ktorého je síce riešenie právnej\notázky nastolenej sťažovateľkou, nevytvára ustálenú judikatúru, a teda stav, na základe\nktorého by bolo možné odmietnuť dovolanie sťažovateľky v tejto časti ako neprípustné,\nnajmä za predpokladu, že rozhodnutie, od záverov ktorého sa krajský súd v danom prípade\nneodklonil, je nesprávne (podľa názoru sťažovateľky, pozn.) a vychádza z nesprávnych\nprávnych záverov, na ktoré sťažovateľka poukazovala v podanom dovolaní, najvyšší súd\nv odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol:\n«27. Dovolací súd pri riešení predloženej otázky vychádzal z odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd poukázal v bode 17. okrem iného\naj na\n\nuznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 27.\n\nseptembra\n\n2017,\n\nsp. zn. 3Obdo/9/2017, pretože obsahovalo k ust. § 87 ZoKR právny záver zhodný\nso záverom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí.\n28. Dovolací súd k uvedenému postupu odvolacieho súdu uvádza, že uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2017, sp. zn. 3Obdo/9/2017 bolo\nzverejnené ako súdne rozhodnutie zásadného významu v Zbierke stanovísk a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 09/2018 pod č. 94/18, ktorým bol zaujatý k uvedenej právnej\notázke tento právny záver „Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie na zamestnancov\núpadcu v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas\nkonkurzu, a preto predstavujú pohľadávky proti všeobecnej podstate v zmysle ust. § 87\nods. 2 písm. i/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien\na doplnkov. Platí to aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty\npo vyhlásení\n\nkonkurzu\n\nneprideľoval\n\nžiadnu\n\nprácu\n\na tiež,\n\nak\n\nsprávca\n\nukončil\n\nso zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.“\n29. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že otázka odvolateľky je judikatórne riešená\na publikovaná v Zbierke stanovísk a rozhodnutí. Čo zabezpečuje jednotu uplatnenia\nustanovenia § 87 ZoKR v rovnakých prípadoch. Ak odvolací súd toto publikovane\n23\n\nrozhodnutie rešpektoval a v napadnutom rozhodnutí zohľadnil, nie je preto dôvodné\ntvrdenie žalovanej v dovolaní, že ide o otázku, ktorá nebola riešená dovolacím súdom\na prípustnosť dovolania z tohto dôvodu nie je daná.»\n44.1 Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho\nnapadnutom uznesení v tejto časti napĺňa atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia. K argumentácií sťažovateľky obsiahnutej v ústavnej sťažnosti\nvo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ústavný súd uvádza,\nže podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Civilný sporový poriadok v súvislosti s vyslovením\nzáveru o prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) explicitne vyžaduje právny stav,\nkeď právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ešte nebola\nvyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. V okolnostiach daného prípadu je zrejmé\n(čo potvrdila aj sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, pozn.), že právna otázka, od vyriešenia\nktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu, bola riešená najvyšším súdom, konkrétne\nv uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 9/2017 z 27. septembra 2017, na čo vo svojom\nnapadnutom rozsudku poukazuje nielen krajský súd, ale zároveň aj najvyšší súd,\nktorý v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia zároveň zdôraznil, že predmetné\nrozhodnutie bolo zverejnené ako súdne rozhodnutie zásadného významu v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 09/2018\npod č. 94/18. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017, v ktorom tento uviedol, že „ustálená\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách\nalebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, tak ako to bolo\naj v danom prípade, a dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka má na vec iný právny názor,\nnepostačuje samo osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia.\n44.2 V nadväznosti na uvedené tak ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky\nza neopodstatnenú.\n24\n\n45. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu\nsťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov\nnajvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup\na jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia\nv súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.\n46. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú\n\npreto\n\nmožno\n\npovažovať\n\nsťažnosť,\n\npri\n\npredbežnom prerokovaní\n\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)\n47. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti\nnamietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\n\n25\n\n48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite, resp. návrhu ústavnej sťažnosti, nezaoberal,\nkeďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva\nalebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. októbra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-prihlásenie pohľadávky", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "6cd334dc-ddc4-4882-842a-d17425eeea6b:6adbeed1-48c6-422f-9c2e-fe1d5609b053", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6114221573.1", "spisova_znacka": "3Obdo/9/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/9/2017 z 26. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-26", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6114221573.1"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "2950bb30-8a45-4b57-8304-f142c79446c0:af6d6c7f-f9ec-475b-af8c-66a2b3b6040c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3114217677.3", "spisova_znacka": "8CoKR/12/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoKR/12/2015 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3114217677.3"}], "citovane_v": []}