{"guid": "ussr:0f4f5665-334c-426c-ada7-2cdc0e55f04d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.490.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 490/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 490/2020 z 13. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. októbra 2020, sp. zn. IV. ÚS 490/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.490.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2020-10-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0f4f5665-334c-426c-ada7-2cdc0e55f04d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.490.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.490.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.490.2020.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 490/2020-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLadislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia\njeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017\na uznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 29. októbra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nsp.\n\nzn.\n\n5\n\nCdo\n\n7/2018\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľa\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n16. apríla 2019 doručená (doplnená podaním zo 6. júla 2020 a z 8. októbra 2020) ústavná\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,\nPrešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“)\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nPrešove\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nč. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:\n«2. Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 7/2018 zo dňa 29.10.2019\n(ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“), ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní\nsťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 210/2014-355 zo dňa\n29.06.2017 a samotný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 210/2014-355\nzo dňa 29.06.2017 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“), ktorým krajský súd rozhodol\no odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 208/2011-211\nzo dňa 11.06.2014. Rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť\ndňa 10.02.2020, kedy bolo doručené sťažovateľovi.\n2\n\n3. Sťažovateľ sa žalobou doručenou súdu dňa 07.09.2011 domáhal, aby súd zaviazal\njednotlivých žalovaných k vydaniu náhrady za (trvajúce) obmedzovanie vlastníckeho práva,\nvo výške primeraného nájomného, a to za obdobie od 08.09.2009 do 07.09.2011 (vrátane),\nz dôvodu, že na pozemku - parc.\n\n- zastavaná plocha a nádvorie o výmere\n\nm2, zapísaná na\n\n, vo vlastníctve sťažovateľa, stojí bytový dom\n\nso súp.\n\n,\n\n, zapísaný na\n\n, vo vlastníctve žalovaných.\n\n4. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že bytový dom súp.\n\nbol postavený bez\n\nsúhlasu vlastníka pozemku - právneho predchodcu sťažovateľa a preto sa jedná\no neoprávnenú stavbu. Ďalej uviedol, že zriadením vecného bremena podľa § 23\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., nedošlo k vysporiadaniu vzťahu medzi vlastníkom\nneoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom a že v zmysle\nust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., je vlastne zamedzené vysporiadať tento vzťah\npodľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka - odstránením stavby na náklady vlastníka\nstavby.\n5. Sťažovateľ mal ďalej za to, že do doby, dokiaľ nedôjde k vysporiadaniu vzťahu\nk neoprávnenej stavbe bytového domu podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka,\na to na základe rozhodnutia súdu o vysporiadaní práv, je užívanie sťažovateľovho pozemku\nstavbou\n\nbytového\n\ndomu\n\nvo\n\nvlastníctve\n\nžalovaných,\n\nzásahom\n\ndo\n\njeho\n\npráv,\n\nktorý je nepochybne v rozpore s Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd\na Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalej, že žalovaní\nsa obohacujú o čiastku, ktorú by museli platiť za prenájom porovnateľného pozemku.\n6.\n\nO\n\nžalobe\n\nsťažovateľa\n\nsúd\n\nprvej\n\ninštancie\n\nrozhodol\n\nrozsudkom\n\nsp. zn. 8 C 208/2011-211 zo dňa 11.06.2014 tak, že žalobu zamietol.\n7. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval\nKrajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 210/2014 a ktorý pred vydaním\nmeritómeho rozhodnutia na návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. 19 Co 210/2014 zo dňa\n21.04.2016 predmetné konanie prerušil s tým, že v právne totožnom konaní vedenom\nna Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 8 Co 165/2014 podal Krajský súd v Prešove\nÚstavnému súdu SR návrh zo dňa 28.09.2015 na začatie konania o súlade § 23\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení\n3\n\nneskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ktorý bol evidovaný na Ústavnom súde SR\npod č. spisu 13549/2015.\n8. Ústavný súd SR o návrhu Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2015 rozhodol\nuznesením sp. zn. PL. ÚS 14/2016 zo dňa 07.12.2016 tak, že návrh krajského súdu odmietol.\n10. Krajský súd v Prešove následne o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvej\ninštancie meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 19 Co 210/2014-355 zo dňa 29.06.2017,\nktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.\n11. Voči rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 19 Co 210/2014-355 zo dňa 29.06.2017\npodal sťažovateľ dovolanie zo dňa 18.10.2017, v ktorom výklad odvolacieho súdu\no jednorazovej\n\na\n\npremlčanej\n\nfinančnej\n\nnáhrade\n\nza\n\nvecné\n\nbremeno\n\nzriadené\n\nzák. č. 182/1993 Z. z. označil s poukazom na množstvo judikatúry za ústavne neudržateľný\na v súlade s ust. § 421 ods. 1 písm. b) zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj ako „C.s.p.“) položil\ndovolaciemu súdu právne otázky, ktoré doposiaľ neboli z jeho strany riešené.\n12. O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd SR sťažnosťou napadnutým\nuznesením sp. zn. 5 Cdo 7/2018 zo dňa 29.10.2019 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol\npodľa ust. § 447 písm. c) C.s.p., keď mal za to, že dovolanie žalobcu smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.»\n3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza:\n„19. Sťažovateľ má za to, že všeobecné súdy sa mýlia, pokiaľ uvádzajú, že sťažovateľ\nmá trpieť bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, a to na základe ust. § 23\nods. 5\n\n, čo by znamenalo, že sťažovateľ môže byť obmedzený zo zákona\n\n, pretože\n\nje to v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR a článkom 11 ods. 4 Listiny základných práv\na slobôd, keďže sťažovateľ môže byť obmedzený iba na základe zákona a nie zo zákona.\n20. K veci sťažovateľ uvádza, že v tomto konaní sa nedomáha jednorazovej náhrady\nza zriadené vecné bremeno, ako to nesprávne uviedli a posudzovali konajúce súdy\ns tým, že jeho nárok je premlčaný, ale domáha sa náhrady za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Súdy tak nesprávne posudzovali\nto, čo nebolo predmetom tohto konania, tzn. aj premlčanie toho, čo nebolo predmetom\ntohto konania.\n4\n\n21. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe\nktorého je obmedzený v užívaní parcely\n\nbytovým domom vo vlastníctve\n\nžalovaných, v období od 08.09.2009 do 07.09.2011.“\n4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje:\n„29. Sťažovateľ má za to, že je nesprávny výklad - záver o premlčaní nároku\nsťažovateľa, tak ako ho podali porušovatelia (s poukazom na rozhodnutie krajského súdu\nnapr. v bodoch 23 a 24 a s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu napr. v bodoch 18\na 19), keď porušovatelia opreli svoj právny názor o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nzo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, podľa ktorého ...právo na náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lége jednorazovo,\npatrí tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti\ntohto zákona.“\n5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,\nkeďže sa v nich krajský súd a najvyšší súd nevysporiadali dostatočne s jeho námietkami,\nktoré sa týkali otázky nepremlčania jeho nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon\n„č. 182/1993 Z. z.“), ktorý podľa názoru sťažovateľa nevzniká ex lege jednorazovo z titulu\nzriadenia vecného bremena zo zákona a nepatrí iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom\nzaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.\n6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nna\n\nďalšie\n\nkonanie\n\no nej\n\nrozhodol\n\nnálezom\n\ntak,\n\nže vysloví porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017 a uznesením najvyššieho súdu\n5\n\nsp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému\nsúdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.\n7. Podaním zo 6. júla 2020 sťažovateľ navrhol prerušenie konania o ústavnej\nsťažnosti z dôvodu, že „Okresný súd Bratislava II dňa 08.06.2020 predložil Ústavnému\nsúdu Slovenskej republiky návrh podľa čl. 125 Ústavy SR na vyslovenie nesúladu § 23\nods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. s Ústavou SR, pričom v konkrétnostiach návrhu považuje\npredmetné ustanovenie za rozporné s čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 7\nods. 5 Ústavy SR. Návrh Okresného súdu Bratislava II je Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky vedený pod evidenčným číslom spisu Rvp 1244/2020. Nakoľko v konaní\npred Ústavným súdom Slovenskej republiky č. Rvp 1244/2020 je predmetom ústavného\nprieskumu súladnosť ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. (o ktoré ustanovenie\nporušovatelia opreli právne posúdenie uplatneného nároku sťažovateľa pred všeobecnými\nsúdmi) s Ústavou SR, sťažovateľ žiada ústavný súd o prerušenie predmetného konania\nv prejednávanej veci analogicky podľa ust. § 164 C.s.p., keďže na ústavnom súde prebieha\nkonanie, ktoré má nepochybne podstatný význam pre rozhodnutie a právne posúdenie\nsťažnosti sťažovateľa v prejednávanej právnej veci a preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný\nsúd rozhodol o prerušení konania o ústavnej sťažnosti do právoplatného skončenia konania\nvedeného na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1244/2020.“.\n8. Sťažovateľ podaním z 8. októbra 2020 „Návrh na podanie návrhu na začatie\nkonania plénu Ústavného súdu SR“, v ktorom navrhol senátu ústavného súdu\nprejednávajúcemu sťažnosť sťažovateľa, aby podal plénu ústavného súdu návrh na začatie\nkonania\n\npodľa\n\nčl.\n\n125\n\nods.\n\n1\n\npísm.\n\na)\n\nústavy.\n\nSvoju\n\nsťažnosť\n\nodôvodnil\n\ntým, že «porušovatelia jeho základných práv – súdy konajúce v jeho právnej veci podali\nneústavný výklad ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z.. Porušovatelia sa priklonili\nk záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo dňa 14.04.2016,\npodľa ktorého: „... právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká ex lége jednorazovo, patrí tomu subjektu,\nktorý bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona.“. Porušovateľmi\n6\n\npreferovaný (vyššie uvedený) výklad však v kontexte namietaných práv sťažovateľa nemôže\nobstáť.\n17. Sťažovateľ má za to, že príslušný senát ústavného súdu, ktorý má podľa rozvrhu\npráce sťažnosť sťažovateľa prejednať, nemá oprávnenie posudzovať podanú sťažnosť\nsťažovateľa v časti predbežnej otázky o súlade ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z.\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, keďže táto právomoc patrí\nvýlučne plénu ústavného súdu (podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy), a teda je jeho\npovinnosťou, aby ako súd v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, návrhom inicioval začatie\nkonania, o ktorom je príslušné rozhodovať plénum ústavného súdu a to obzvlášť\nv prípadoch, kedy je ústavný prieskum súladu zákona s ústavou potrebný, priam\naž nevyhnutný. Sťažovateľ je presvedčený, že pod pojem „súd“ (v zmysle čl. 130\nods. 1 písm. d) ústavy) spadá aj konajúci senát ústavného súdu, ktorý tak, či už z úradnej\nmoci, či na podnet sťažovateľa v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, disponuje možnosťou podať\nnávrh na začatie konania, na ktorého prejednanie a rozhodnutie je príslušné plénum\nústavného súdu.\n18. S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu má sťažovateľ\nza to, že ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. nemôže pri prieskume jeho súladu s ústavou,\nústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami obstáť, a preto žiada senát ústavného súdu\nkonajúci v prejednávanej veci, t. j. súd v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, aby podal\nnávrh plénu ústavného súdu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.».\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n7\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019\nZ. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248\na § 250 a § 251.\n12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\n8\n\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.\n18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach\nalebo záväzkoch.\n20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok.\n21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,\nže právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo\nk ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické\n(IV. ÚS 147/08).\n9\n\n22. Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. ak vlastník domu nie je vlastníkom\npozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše\ndo katastra nehnuteľností.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1\ndodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 210/2014-355\nz 29. júna 2017\n23. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124\na čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby\n\nmalo\n\nza\n\nnásledok\n\nporušenie\n\nniektorého\n\nzákladného\n\npráva\n\nalebo\n\nslobody\n\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade\nalebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,\nak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n10\n\n24. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana\nzákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).\nJe v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad\nnie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať\n(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\n25. Aj keď ústavný súd zastáva názor, že jeho právomoci preskúmať ústavnú\nsťažnosť v tejto časti predchádza právomoc najvyššieho súdu (dovolací súd), čo najvyšší\nsúd aj urobil (k tomu bod III 2 tohto odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že vzhľadom\nna charakter konania a tiež opakujúce sa podania (napr. III. ÚS 68/2019) sťažovateľa,\nčo sa týka identických otázok (náhrada za vecné bremeno) napriek svojim judikovaným\nzáverom o nedostatku svojej právomoci výnimočne pristúpil k prieskumu s účelom,\nči odôvodnenie právneho názoru vysloveného v napadnutom rozsudku krajského súdu\nje z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Taký prieskum vykonal aj pre lepšie\nobjasnenie dôvodov rozhodnutia o dovolaní v kontexte ústavnej sťažnosti sťažovateľa,\nže v napádaných rozhodnutiach sa krajský súd a tiež najvyšší súd „nevysporiadali\ndostatočne s jeho námietkami, čo má priamu vecnú spojitosť právnym posúdením otázky\npodstatnej pre rozhodnutie“.\n26. Rozsudkom č. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017 krajský súd rozhodol\no odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8 C/208/2011-211\nz 11. júna 2014 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Podľa § 124 poslednej vety\nzákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota\nna podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným\nprostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku. Ústavný súd konštatuje, že v súlade s § 124 poslednou vetou zákona\no ústavnom súde lehota na rozhodovanie o ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu\nje zachovaná.\n27. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu\nč. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017 je arbitrárny a svojvoľný, v dôsledku čoho došlo\n11\n\nk porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa sťažovateľa\nkrajský súd nereagoval na všetky jeho podstatné námietky týkajúce sa posúdenia otázky\nopakujúcej sa finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené podľa § 23 ods. 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. a otázky jej nepremlčania.\n28. V relevantných častiach rozsudku č. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017\nkrajský súd predovšetkým uviedol:\n„19. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva záver, že žalobca je vlastníkom pozemku\nparc.\n\n, na ktorom stojí stavba bytového domu, súp.\n\n,\n\nktorá je v spoluvlastníctve žalovaných. V zmysle ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení zmien a doplnkov vzniklo\nna predmetnom pozemku teraz patriacemu žalobcovi vecné bremeno. Nie je preto možné\nsúhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalovaní užívajú pozemok žalobcu bezdôvodne, lebo tento\nje užívaný na základe uvedeného vecného bremena, ktoré vzniklo účinnosťou citovaného\nzákona dňa 01.09.1993. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca uvedený\npozemok nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod\n\n,\n\nčo vyplýva z\n\n.\n\nJe tiež nepochybným, že bytový dom, stojaci na predmetnej parcele žalobcu bol zrealizovaný\ndávno pred rokom 1993. Žalovaní podiely na obytnom dome nadobudli v priebehu rokov\n2001 až 2007, čo vyplýva z\n\n,\n\n20. Odvolací súd k ďalším odvolacím dôvodom uvádza, že nie je možné súhlasiť\ns tvrdením odvolateľa, že za obmedzenie jeho vlastníckeho práva má byť poskytnutá\nnáhrada aj za každý deň obmedzenia, nielen jednorázová, preto nie je nárok premlčaný.\nZo zákona č. 182/1993 Z. z., a to z jeho ust. § 23 ods. 5 jednoznačne vyplýva, že vlastník\npozemku pod bytovým domom má nárok na náhradu za vecné bremeno, ktoré vzniklo\nna základe uvedeného ustanovenia. Takúto náhradu si mohol uplatniť vlastník pozemku\nhneď od účinnosti uvedeného zákona. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Vyhl.\nč. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, prílohu č. 3, časť F2 písm. a 12\n\npodľa ktorého výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa vykoná tak, že práva\nspojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda, ktorú tieto práva prinášajú\noprávnenému, t. j. vlastníkovi v období jedného roka a hodnota jeho výhody sa násobí\npri právach časovo neobmedzených 20-timi; pri právach časovo obmedzených počtom\nrokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však 20-timi rokmi. Aj z uvedeného\nvyplýva správny názor súdu prvej inštancie o jednorázovej náhrade za vecné bremeno.\nTvrdenie žalobcu, že náhrada za vecné bremeno nie je jednorázová, ale môže byť\naj vo forme renty nevyplýva ani zo zákona č. 182/1993 Z. z., ani z iného právneho predpisu.\nNie je preto možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že je na vlastníkovi pozemku,\naby si vybral, či chce jednorazovú náhradu alebo rentu, lebo uvedené nemá oporu v zákone.\nV tejto súvislosti je potrebné si ešte uvedomiť aj to, že v čase vzniku vecného bremena bol\nvlastníkom sporného pozemku nie žalobca, ale jeho právny predchodca, lebo tento\nnadobudol pozemok až v roku 2007. Za danej situácie a vychádzajúc z tvrdenia žalobcu,\nže bolo na vlastníkovi zvoliť si formu náhrady, či jednorázovú alebo rentu je nutné uviesť,\nže už jeho právny predchodca v predmetnej nehnuteľnosti si mohol zvoliť formu náhrady\na v konaní nebolo preukázané, či to mala byť jednorázová náhrada alebo renta. Rovnako\nnie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že v jeho prípade došlo k vyvlastneniu\nnehnuteľnosti, lebo stále je vedený ako vlastník predmetného pozemku. Odvolací súd\nsa nestotožňuje s tvrdením žalobu, že jeho nárok vyplýva priamo z Ústavy SR, pripadne\nListiny a Dohovoru. Práva a povinnosti nimi upravené sa však pretavujú do konkrétnej\nzákonnej formy. Je treba však súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že Dohovor má prednosť\npred zákonom, čo vyplýva z čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Je to v prípade, ak ide o vykonanie\nzmlúv, na ktoré nie je potrebný zákon a zmluvy musia byť ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom, lebo iba tieto majú prednosť pred zákonmi.\n21. Nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že napadnutý rozsudok\nje nepreskúmateľný a že súdom prvej inštancie boli aplikované právne normy protirečivo,\npopierajúc pravidlá formálnej a právnej logiky. K uvedenému odvolací súd uvádza,\nže rozsudok súdu prvej inštancie je napísaný presvedčivo, z jeho odôvodnenia je možné\nvyvodiť akými úvahami sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov po zistení skutkového stavu.\nSprávne boli aplikované aj právne predpisy. Vykonané dôkazy posúdil súhrne\na pri rozhodovaní sa riadil i ustálenou rozhodovacou praxou súdu vyššej inštancie. Závery\n13\n\nsúdu prvej inštancie vyslovené v napadnutom rozsudku zodpovedajú pravidlám formálnej\na právnej logiky. Nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že súd prvej inštancie\nrozhodol v rozpore s princípmi spravodlivosti. Nebolo popreté vlastnícke právo žalobcu\nk predmetnej nehnuteľnosti, iba mu nebol priznaný nárok za vecné bremeno viaznuce\nna tejto nehnuteľnosti, a to z dôvodu premlčania v dôsledku vznesenej námietky premlčania\nzo strany žalovaných. V prípade premlčania nároku nie je možné premlčané právo priznať\na nie je tým ignorovaná ochrana vlastníckeho práva tak, ako to žalobca tvrdí. Žalobca\nako vlastník zastavanej plochy má zákonné možnosti domáhať sa svojich nárokov\nako vlastník v rámci zákonom upravených inštitútov. V danej situácii nie je možné\nodignorovať ani ústavné právo žalovaných na obydlie, ktoré je v zmysle čl. 21 ods. 1 Ústavy\nSR nedotknuteľné a povýšiť nad neho ochranu vlastníckeho práva, keď aj Ústava SR v čl. 20\nods. 3 pojednáva o tom, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv\niných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.\n22. Ak žalobca poukazuje na rozhodnutia iných súdov, ako aj Ústavného súdu SR\na to predovšetkým sp. zn. PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016 je potrebné uviesť, že uvedené\nrozhodnutie rieši protiústavnosť iného právneho predpisu, nie zákona o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov, preto je pre danú predmetnú vec nepoužiteľné. Z uvedeného\nrozhodnutia nevyplýva, aby bolo vylúčené, aby odplata za vzniknuté vecné bremeno\nnemohla byť aj jednorázová.\n23. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie je rovnako možné vyvodiť\naj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, z ktorého\njednoznačne vyplýva, že náhrada za vzniknuté vecné bremeno ex lege v zmysle § 23\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je jednorázová a nepatrí vlastníkovi právo na nijakú ďalšiu\nnáhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, a to bez ohľadu\nna to, či táto náhrada bola alebo nebola uplatnená, alebo vyplatená pôvodnému vlastníkovi.\nAk odvolateľ poukazuje tiež na to, že senát Krajského súdu v Prešove 19Co už vyslovil svoj\nnázor v inom rozhodnutí k náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným\nbremenom, zmena právneho názoru aj pod vplyvom judikatúry vyššieho súdu je možná.\nNeodporuje to procesným predpisom, ak dôjde k zmene právneho názoru vysloveného\nprvšie,\n\nčo\n\nje\n\nmožné\n\nvyvodiť\n\nz\n\nnálezu\n14\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSR\n\nz\n\n03.09.2013,\n\nsp. zn. III. ÚS 46/2013. V danej súvislosti je možné konštatovať nejednotnosť názorov\nna základnú právnu otázku v predmetnom konaní.\n24. Odvolací súd preto ustálil, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, zaujal\nsvoje stanovisko k všetkým relevantným argumentom žalobcu a vyhodnotil podstatné\nskutočnosti. Nárok žalobcu ako vlastníka pozemku pod obytným blokom bol zamietnutý\niba z dôvodu premlčania, nie z dôvodu neakceptácie jeho vlastníckeho práva. Podstatným\npre rozhodnutie bolo stanoviť nárok na odplatu na vecné bremeno, ktoré bolo posúdené\nako jednorázový nárok vzniknutý účinnosťou zákona č. 182/1993 Z. z. od 01.09.1993.\nOd uvedeného dňa začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 01.09.1996. Žaloba\nv predmetnom konaní bola podaná na súd 07.09.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.\nKeďže premlčanie bolo zo strany žalovaných namietané, súd naň musel prihliadať. Uvedené\ndôvody boli hlavnými dôvodmi na zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie,\ns čím sa odvolací súd plne stotožňuje.“\n29. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,\nale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).\n30. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom\nkonaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené\nv opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie\no danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov\nrozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014,\nIV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď\nna každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).\n31. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa\nktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto\nk vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,\n15\n\nže namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci\numožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho\nvýsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu\nsťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu\ndošlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením\nústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala\npodstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje,\nže nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok\nporušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,\nI. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).\n32. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n33. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu\nako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd\nzdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,\naby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve\nna tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994;\nGeorgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie\nz 19. 2. 1998).\n34. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,\n16\n\nže na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“,\nto znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva\nzodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok\nbude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov\n(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).\n35. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci, ústavný súd\nkonštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku č. k. 19 Co 210/2014-355\nz 29. júna 2017\n\nzaoberal\n\na ústavne\n\nakceptovateľným\n\nspôsobom\n\naj\n\nvysporiadal\n\ns námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa otázky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.\nPrávny názor vyslovený krajským súdom v rozsudku č. k. 19 Co 210/2014-355\nz 29. júna 2017 má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny\na z ústavného hľadiska akceptovateľný.\n36. Krajský súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli\nk posúdeniu otázky jednorazovosti a premlčania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva\npodľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a preto jeho závery vyslovené v danej veci\nnemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také,\nktoré v posudzovanom prípade sú v súlade s obsahom základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\n37. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto rozsudkom\nč. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Vzhľadom\nna uvedené napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017\nnemožno považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny, a preto neexistuje ústavne\nrelevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozsudku\nkrajského súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť\ns namietaným porušením základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20\n17\n\nods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,\nktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod\nna vyslovenie ich porušenia.\n38. Ako vyplýva z okolností uvedených v bode 25 tohto odôvodnenia, ústavný súd\nústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti ústavnou sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu\nkrajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu\nnedostatku právomoci na jej prerokovanie, zároveň však pri podpornom (vo vzťahu k časti\nIII.2 tohto odôvodnenia) vecnom prieskume nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou\noznačených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd zároveň dodáva,\nže ak by aj rezignoval na uplatnenie princípu subsidiarity a neodmietol v tejto časti ústavnú\nsťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde,\nnebolo by možné ústavnej sťažnosti vyhovieť pre jej zjavnú neopodstatnenosť\n(§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1\ndodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 7/2018\nz 29. októbra 2019\n39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj\nmajetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nereagoval\nna všetky jeho podstatné námietky týkajúce sa otázky opakujúcej sa finančnej náhrady\n18\n\nza vecné bremeno zriadené podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a otázky\njej nepremlčania.\n40. Uznesením sp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019 najvyšší súd rozhodol\ntak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.\n41. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší\nsúd uznesením sp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019 ústavne akceptovateľným\na udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu\nč. k. 19 Co 210/2014-355 z 29. júna 2017.\n42. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019\nnajvyšší súd predovšetkým uviedol:\n«8. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 viackrát (viď napríklad\nsp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo\nna súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby\ntiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho\nprípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie\nprípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také\nrozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým\nje dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V danom\nprípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod\n19\n\nsa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne\nprávne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza\nk nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval\nsprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom\nje nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie\nvykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447\npísm. í/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod.\nV dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil\nv dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n13. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nVýpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti\ndovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku,\nriešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu;\nzo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou\nodvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna\n(v ďalšom texte tohto uznesenia dovolacieho súdu len „právna otázka“).\n14. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací\nsúd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ\ndovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\n20\n\nže posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám\nvysvetlí (konkretizuje a náležíte doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie.\n15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať\nzreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom\nprípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna\n(ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad ustanovení Občianskeho zákonníka.\nObchodného zákonníka. Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna\n(ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté\ndovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka,\nna vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu\nkonania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto\nustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou\nnastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).\n16. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/\nCSP. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu\npredpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba,\naby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.\n17. Dovolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva\nna právnom závere, že žalobcom uplatnené právo na odplatu (náhradu za obmedzenie\njeho vlastníckeho práva) sa premlčalo, pretože toto právo vzniklo ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.\nteda k 1. septembru 1993, akým subjektom žalobca, ako ďalší vlastník zaťaženého pozemku,\nnie je. Podľa dovolacieho súdu právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 CSP nie je otázka,\nči sa odvolací súd vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 a uznesenie\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 35/2015 nemal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, resp., či existuje také ustanovenie všeobecne záväzného právneho\n21\n\npredpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným\nvecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vo forme opakujúceho\nsa plnenia.\n18. Právna otázka, od vyriešení ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu\nale bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu už vyriešená. V rozsudku dovolacieho súdu\nzo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014 (ktorý bol aj publikovaný v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 73/2016),\na rovnako aj v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014, bolo vyslovené, že právo\nna náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege\njednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona\n(1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi\nzaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho\npráva.\n19. Uvedený judikát a (neuverejnené) rozhodnutie dovolacieho súdu spočívajú (o. i.)\nna závere, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým\nprávom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno\nvzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu\nna spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade\nkaždého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného\nbremena je nepochybne jednorazová a nemá teda charakter opakovaného plnenia.\nJe nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový\nnárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Dovolací súd v závere svojich\núvah poznamenal, že podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“\naj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. US 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu\nvydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných\nzáveroch (sp. zn. I. US 474/2013. IV. ÚS 227/2012.1. ÚS 1/2012. II. ÚS 506/2011),\nna tom nič nezmenili.\n20. Senát 5C konajúci v danej veci, sa stotožňuje so závermi vyjadrenými v judikáte\nR 73/2016 a v jeho rozhodnutí z 24. marca 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014, preto vec nepostúpil\nveľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Robí tak v intenciách rozsudku dovolacieho súdu\n22\n\nz 10. novembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 174/2016 (R 17/2017), podľa ktorého ustanovenie § 48\nCivilného sporového poriadku dopadá na prípady, v ktorých trojčlenný senát najvyššieho\nsúdu dospeje k záveru, že je dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho\nsúdu (stanovísk alebo rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), alebo na zmenu právneho názoru vyjadreného\nv skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu, alebo na odklon od právneho\nnázoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu. Pokiaľ trojčlenný senát dospeje k záveru,\nže tieto dôvody nie sú dané, vec nepostúpi veľkému senátu najvyššieho súdu.\n21. Podľa dovolacieho súdu na záveroch obsiahnutých vo vyššie uvedených\nrozhodnutiach dovolacieho súdu nič nemení ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 12. októbra 2016 sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (ktorým bolo rozhodnuté, že ustanovenia § 10\nods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta. § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10\nods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení\nneskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo\n„jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade\ns čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd). Nález Ústavného súdu SR, na ktorý žalobca\npoukazuje, zjavne nesúvisí s právnou problematikou riešenou súdmi v tomto konaní,\nčo je zrejmé aj z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu o sťažnostiach\nžalobcu. Zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike upravuje úplne odlišné právne vzťahy\nmedzi subjektmi v inom právnom postavení a má iný cieľ a účel ako zákon č. 182/1993 Z. z.\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý v praxi napĺňa okrem iných aj sociálne\npráva občanov garantované Ústavou SR a Dohovorom. Navyše v uvedenom náleze ústavný\nsúd neriešil všeobecnú, či generálnu otázku, ale riešil nesúlad niektorých ustanovení\nkonkrétnej právnej normy (zákona č. 657/2004 Z. z.) s Ústavou Slovenskej republiky\na s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nčo vyjadril zreteľne vo výroku daného nálezu.\n22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno mať pochybnosti o tom, že predmetný\nnález nie je možné aplikovať na daný prípad, pretože nejde o skutkovo a právne totožné\nveci. Citovaný nález zdôrazňuje, že otázka, či primeraná náhrada za nútené obmedzenie\nvlastníctva má byť jednorazová, je meritórna otázka. Právne názory ústavného súdu\n23\n\nna meritórne otázky ústavnosti získajú záväznosť pro futuro vtedy, ak sa ústavný súd\nk nim vyjadrí v merite sporu. Záväznosť pro futuro je predurčená podstatou právnej\nargumentácie v merite sporu (časť V., bod 68 nálezu). Vo veci riešenej nálezom strany viedli\nspor o to, či primeraná náhrada ustanovená zákonom č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike\nspĺňa ústavné požiadavky kladené na podmienku primeranej náhrady. Otázku, či primeraná\nnáhrada za nútené obmedzenie vlastníctva podľa uvedeného zákona má byť jednorazová\nalebo či môže byť aj opakovaná, riešil ústavný súd s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho\nprípadu („v okolnostiach prípadu“ pozri napr. body 69. 70. 77. 87 a ďalšie nálezu).\nZ citovaného nálezu ani zo žiadneho predpisu vyššej či nižšej právnej sily však v žiadnom\nprípade nemožno vyvodiť, že by závery uvedené v citovanom náleze sa vzťahovali\naj na náhradu za nútené obmedzenie vlastníka pozemkov zaťažených vecným bremenom\nzriadeným podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,\nktorý sa naostatok vo svojom ustanovení § 23 ods. 5 nezmieňuje o žiadnej forme náhrady.\n23. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená, robí tak neopodstatnene.»\n43. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci, ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Cdo 7/2018\nz 29. októbra 2019\n\nzaoberal\n\na ústavne\n\nakceptovateľným\n\nspôsobom aj\n\nvysporiadal\n\ns námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa posúdenia otázky náhrady za obmedzovanie\nvlastníckeho\n\npráva.\n\nPrávny\n\nnázor\n\nvyslovený\n\nnajvyšším\n\nsúdom\n\nv uznesení\n\nsp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019 má aj podľa ústavného súdu racionálny základ\na je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.\n44. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli\nk posúdeniu otázky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, a preto jeho závery\nvyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\nale ako také, ktoré v posudzovanom prípade sú v súlade s obsahom základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva\n24\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj\nmajetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\n45. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto uznesením\nsp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019 dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu odmietol. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené\nči arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím\nrozhodnutím do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho\nodôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného\npráva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny,\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj\nmajetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.\n46. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti\nnapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nIV.\nZáver\n47. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti (bod III odôvodnenia) ústavný súd\nústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1\ndodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 210/2014-355\n25\n\nz 29. júna 2017 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 7/2018 z 29. októbra 2019,\nodmietol.\n48. Ústavný súd na záver konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd pri posudzovaní\notázky jednorazovosti a premlčania náhrady za vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona\nč. 182/1993 Z. z. rozhodovali v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016, ktorý bol aj publikovaný\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát\nR 73/2016, a rozsudok sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015), a preto ústavný súd nemal\ndôvod zasahovať do sťažovateľom napadnutých rozhodnutí. Rozhodovacia prax,\nna ktorú sťažovateľ\nsp. zn. PL. ÚS\n\nv ústavnej sťažnosti\n\n42/2015\n\nz\n\n12.\n\noktóbra\n\npoukazuje (napr.\n2016\n\na\n\nnález ústavného súdu\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015), sa netýkajú vecného bremena podľa zákona\no vlastníctve bytov, ale sa vzťahujú na prípady podľa zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej\nenergetike v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých\nopatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli\nz vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\n49. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci\nna ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).\n50. Taktiež bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa,\na to návrhom zo 6. júla 2020 ktorým navrhol, aby ústavný súd rozhodol o prerušení konania\no ústavnej sťažnosti do právoplatného skončenia konania vedeného na ústavnom súde\npod sp. zn. Rvp 1244/2020, v ktorom Okresný súd Bratislava II podal návrh podľa čl. 125\nústavy na vyslovenie nesúladu § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s čl. 20 ods. 4 a čl. 13\nods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy a návrhom uplatneným podaním doručeným ústavnému\nsúdu 8. októbra 2020 „na podanie návrhu na začatie konania plénu Ústavného súdu SR“\n26\n\na ktorým požiadal senát ústavného súdu, aby podal plénu ústavného súdu návrh na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.\n50.1 K uvedeným návrhom sťažovateľa ústavný súd dodáva, že výrok ústavného\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1244/2020, či už o súlade alebo o nesúlade § 23\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy\nby nemal vplyv na napadnuté rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu,\nktorých úlohou\n\nv\n\nsúlade\n\nso\n\nžalobným\n\npetitom\n\nnebolo\n\nrozhodnúť\n\no existencii,\n\nresp. neexistencii vecného bremena, ale ich úlohou bolo rozhodnúť, či sťažovateľovi\nprináleží alebo neprináleží ním požadovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho\npráva a či je táto náhrada jednorazová alebo má charakter opakujúceho sa plnenia\na či je premlčaná alebo nie. Čo sa týka návrhu na vyvolanie konania o súlad právnych\npredpisov senátom ústavného súdu, takýto návrh môžu podať len subjekty taxatívne\nuvedené v § 74 zákona o ústavnom súde a senát ústavného súdu podľa súčasnej právnej\núpravy nie je aktívne procesne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy.\n51. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. októbra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vlastníctvo-obmedzenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:621e58be-f69d-420d-a7c9-1a5b28781373", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 68/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.68.2019.1"}, {"guid": "ussr:31921496-8f09-463b-b01f-87c3187888ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.35.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 35/2015", "nazov": "Uznesenie, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 z 18. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-18", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.35.2015.1"}, {"guid": "ussr:a6a24632-9b73-44ba-9e26-c0709e93e49f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:6402bba9-88b3-43b4-852c-75e2663a982f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6402bba9-88b3-43b4-852c-75e2663a982f"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 9/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 9/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c"}, {"guid": "ussr:52f82211-2573-4fdd-bf55-f7b34d4f854e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 4/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 4/2013 z 10. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-10", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52f82211-2573-4fdd-bf55-f7b34d4f854e"}, {"guid": "ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 629/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 629/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822"}, {"guid": "ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def"}, {"guid": "ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec"}, {"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:ee0783ac-a115-4182-8c13-44967e7e92ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/2011 z 31. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-31", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee0783ac-a115-4182-8c13-44967e7e92ad"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1b2b6b79-534e-45d8-a621-c38af580a868", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.289.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 289/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/2025 z 7. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-07", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.289.2025.1"}, {"guid": "ussr:06c597fd-1b9e-4d9f-a57c-d012ad2108c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.657.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 657/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 657/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.657.2024.1"}, {"guid": "ussr:52e9f087-aea9-495a-a0d4-af814d377d5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.451.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 451/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 451/2023 z 3. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.451.2023.1"}, {"guid": "ussr:a8b88118-5dad-400a-ac01-139ae8cc0260", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.50.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 50/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 50/2024 z 30. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.50.2024.2"}, {"guid": "ussr:5e0614ba-7022-4a1c-947d-e6978d9dd35f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.92.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 92/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/2023 z 9. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.92.2023.1"}, {"guid": "ussr:0efb4adc-32a5-44ce-a3a3-1a05a337b07d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.694.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 694/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 694/2022 z 15. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.694.2022.1"}, {"guid": "ussr:02bff88b-5dec-44b0-b565-cdf5f433c557", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.666.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 666/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 666/2022 z 1. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.666.2022.1"}, {"guid": "ussr:46c4c6d2-ffec-44d4-86fd-057f5cb95d95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 539/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1"}, {"guid": "091c2a9b-277e-4b95-8dfc-5ec26c20f5d6:b426252b-1330-4033-8bfc-42298607ae1f", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2025:6124387510.4", "spisova_znacka": "64C/40/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 64C/40/2024 z 16. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2025-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2025:6124387510.4"}]}