{"guid": "ussr:bbbae328-e54a-4def-b022-1de947aa6ea8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2020 z 26. 5. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. IV. ÚS 49/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bbbae328-e54a-4def-b022-1de947aa6ea8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 49/2020-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša\n(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka\nSlovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou\nSEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ\na advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 158/2018\nz 28. marca 2019 a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 158/2018 z 28. marca 2019 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 158/2018\nz 28. marca 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\np o v i n n ý nahradiť trovy konania\n\nobchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., v sume 640,66 € (slovom\nšesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie SEDLAČKO &\nPARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., vo zvyšnej\nčasti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nuznesením č. k. IV. ÚS 49/2020-18 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú\nsťažnosť obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina,\nIČO 31 575 951 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 158/2018 z 28. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu\nPrešov (ďalej len „okresný súd“) 27. augusta 2015 sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala,\naby I. M. (ďalej len „žalovaný“) bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke istinu\nvo výške 3 911,45 €, úrok vo výške 167,70 €, úrok z omeškania vo výške 0,80 €, úrok\nvo výške 15,9 % p. a. z nezaplatenej istiny od 2. júla 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania\n2\n\nvo výške 5 % p. a. z nezaplatenej istiny a z nezaplatených úrokov od 2. júla 2015\ndo zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Svoj nárok sťažovateľka vyvodzovala\nz úverovej zmluvy č.\n\nz 26. augusta 2014, ktorú uzatvorila\n\nso žalovaným.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 357/2015-49 z 23. marca 2017 uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 3 911,45 € spolu s úrokom z omeškania\nvo výške 5 % ročne od 12. júla 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku (1. výrok). V prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku vo výške 167,70 €, úroku\nz omeškania vo výške 0,80 €, úroku vo výške 15,9 % p. a. z nezaplatenej istiny od 2. júla\n2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov\nod 2. júla 2015 do zaplatenia okresný súd žalobu zamietol s odôvodnením, že v úverovej\nzmluve pri údaji o ročnej percentuálnej miere nákladov neboli uvedené všetky predpoklady\nna jeho výpočet, následkom čoho je úver bezúročný a bez poplatkov (2. výrok). Žalovaný\nbol súčasne povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu 88 % (3. výrok).\n4. Proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti a v časti závislého výroku\no nároku na náhradu trov konania podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 10 Co 50/2017-73 z 10. apríla 2018 potvrdil\nrozsudok okresného súdu a žalovanému priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).\nPodľa názoru sťažovateľky spočívalo rozhodnutie krajského súdu na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol podľa\n§ 447 písm. c) CSP ako neprípustné, pretože v danej veci bolo v čase začatia dovolacieho\nkonania predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2 689,72 €, ktoré\npredstavuje príslušenstvo pohľadávky – úrok vo výške 167,70 €, úrok z omeškania vo výške\n3\n\n0,80 €, úrok 15,9 % ročne z nezaplatenej istiny od 2. júla 2015 do zaplatenia, úrok\nz omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov od 2. júla 2015 do zaplatenia.\nS ohľadom na skutočnosť, že výška peňažného plnenia v čase začatia dovolacieho konania\nneprevyšovala desaťnásobok minimálnej mzdy (3 800 €), prípustnosť dovolania\nsťažovateľky bola v zmysle § 422 ods. 1 písm. c) CSP vylúčená. To teda znamená,\nže na sťažovateľku, ktorá vystupovala v predmetnom spore v postavení dodávateľa, sa\nna prípustnosť jej dovolania vzťahuje § 422 ods. 1 písm. a) CSP (podmienka peňažného\nplnenia prevyšujúca desaťnásobok minimálnej mzdy). Najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia v bode 10 s odkazom na svoju ustálenú rozhodovaciu prax\nuviedol: „I keď v preskúmavanej veci išlo o tzv. spotrebiteľský spor, teda spor s ochranou\nslabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie\nnižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422 ods. 1\npísm. b/ C.s.p. Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je\ntotiž podľa dôvodovej správy k C.s.p. zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou je\nv spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení\ndovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda\nv spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však\ndovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový\ncenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu\nrovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je\nv určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca\nv C.s.p. reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov\ns ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory,\nantidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 C.s.p.), pričom\nslabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej\nstrany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia\ns druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní.“\nNa správnosť uvedeného názoru preferujúceho účel (zákona) zníženia majetkového cenzu\nv sporoch s ochranou slabšej strany poukazuje v spojitosti s čl. 3 CSP a čl. 152 ods. 4 ústavy\naj iné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 7 Cdo 256/2018). Najvyšší súd tam vyslovil, že\nna rovnakom základe je stanovená aj povinnosť platenia súdneho poplatku, ktorá sa,\n4\n\nzvýrazňujúc uvedený účel, viaže sa na osobné (spotrebiteľa), a nie vecné (konanie\nso spotrebiteľom) oslobodenie.\n7. Sťažovateľka nesúhlasí s uvedenými závermi najvyššieho súdu a tvrdí, že z jeho\nstrany došlo k extrémnej interpretácii § 422 ods. 1 CSP, v dôsledku čoho boli závažným\nspôsobom porušené jej v záhlaví označené práva. Podľa jej názoru zo žiadneho ustanovenia\nCivilného sporového poriadku nevyplýva pre dodávateľa v spotrebiteľských sporoch také\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že dovolací prieskum pre nesprávne právne\nposúdenie (z jeho iniciatívy) je možný iba vtedy, ak hodnota sporu prevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy. Sťažovateľka sa domnieva, že k záveru prijatému najvyšším súdom\nnemožno dospieť žiadnou z tradičných výkladových metód. Na základe jazykového výkladu\n§ 422 ods. 1 CSP možno podľa názoru sťažovateľky vyvodiť, že zákonodarca v sporoch\ns ochranou slabšej strany neviaže znížený majetkový cenzus výlučne na slabšiu stranu (t. j.\nna subjekt konania), ale na predmet konania ako taký (t. j. konania o splnenie peňažnej\npovinnosti s ochranou slabšej strany). Z hľadiska systematického výkladu sťažovateľka\npoukazuje na to, že znížený cenzus nie je normovaný v osobitných ustanoveniach o sporoch\ns ochranou slabšej strany (druhá hlava, tretia časť Civilného sporového poriadku),\nale vo všeobecných ustanoveniach o dovolaní. Takisto záver, že dovolanie je za splnenia\nzákonných podmienok prístupné neúspešnému spotrebiteľovi, ako aj neúspešnému\ndodávateľovi, žiadnym spôsobom nepopiera zmysel a účel vyjadrený v § 422 ods. 1\npísm. b) CSP, ktorým je zvýšená procesná ochrana slabšej strany spočívajúca v sprístupnení\ndovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia.\n8. Sťažovateľka ďalej uvádza, že pokiaľ štát v § 422 ods. 1 písm. b) a c) CSP\nvýslovne normuje, že v sporoch s ochranou slabšej strany nie je dovolanie podľa § 421\nods. 1 CSP prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje\ndvojnásobok minimálnej mzdy (na príslušenstvo sa neprihliada), resp. ak je predmetom\ndovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a jeho výška v čase začatia dovolacieho\nkonania neprevyšuje túto sumu, nemôže najvyšší súd svojvoľne a benevolentne konštatovať,\nže bagateľný cenzus je viazaný na konkrétnu stranu, nie na predmet konania. Odmietnutím\ndovolania za daných okolností najvyšší súd nielenže odňal sťažovateľke možnosť konať\n5\n\npred súdom, a to až na úrovni denegatio iustitiae, ale súčasne jej znemožnil uskutočňovanie\njej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jej práv na súdnu ochranu\na spravodlivý proces garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n9. Reštriktívnym výkladom § 422 ods. 1 CSP najvyšší súd podľa sťažovateľky\nnegoval princíp rovnosti sporových strán a vytvoril medzi nimi hrubý nepomer v rozpore\ns požiadavkou spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu rovnosti strán\nkonania vyjadreného v čl. 47 ods. 3 ústavy.\n10. Sťažovateľka napokon namieta, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu\njej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože vec mala byť postúpená\nsedemčlennému veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a teda\no podanom dovolaní nemal podľa sťažovateľky rozhodovať trojčlenný senát najvyššieho\nsúdu 5 Cdo. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v inom\nspotrebiteľskom spore dovolací súd dovolanie sťažovateľky meritórne prejednal, dokonca\nmu uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 vyhovel, napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pritom nešlo\no ojedinelú prax, keďže najvyšší súd podobne rozhodol vo veciach vedených pod sp. zn.\n4 Cdo 65/2018 a sp. zn. 5 Cdo 132/2017. Senát najvyššieho súdu 5 Cdo dospel podľa\nsťažovateľky k odlišnému právnemu názoru vo vzťahu k uplatneniu zníženého majetkového\ncenzu podľa § 422 ods. 1 CSP než iné senáty najvyššieho súdu, a preto za týchto okolností\nbolo jeho povinnosťou postupovať podľa § 48 ods. 1 CSP a postúpiť vec na prejednanie\nveľkému senátu.\n11. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec\nvrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.\n\n6\n\nII.\nVyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky\n12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2020-92,\nCpj 35/2020 z 12. februára 2020 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu. V ňom\nuviedla, že najvyšší súd vysvetlil použitie majetkového cenzu vo svojom rozhodnutí\nuverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 29/2019, v ktorom uviedol, že znížený majetkový cenzus [§ 422 ods. 1\npísm. b) CSP] sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.\nPokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania\nplatí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy (zhodne rozhodol najvyšší\nsúd aj vo veciach vedených pod sp. zn. 6 Cdo 191/2018, 6 Cdo 42/2018, 4 Cdo 186/2018,\n7 Cdo 216/2018, 1 Cdo 263/2018 a sp. zn. 5 Cdo 158/2018). V sťažovateľkou uvádzaných\nrozhodnutiach (sp. zn. 3 Cdo 146/2017, 4 Cdo 65/2018, 5 Cdo 132/2017) sa najvyšší súd\nprávnou otázkou majetkového cenzu nezaoberal, vôbec ju neriešil. Prax najvyššieho súdu je\nv tejto otázke jednotná a otázku prípustnosti dovolania v týchto prípadoch vykladá rovnako\na v súlade so záverom, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací\nsúd, ktorý je ustálenou praxou ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie\nje možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by\npopieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, rovnosti\núčastníkov konania a práva na zákonného sudcu. Najvyšší súd súhlasil s upustením\nod ústneho pojednávania.\n13. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 20. februára 2020 zaslaným\ndoporučene do vlastných rúk upovedomil zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa\nk nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Poštová zásielka sa ústavnému súdu\n28. februára 2020 vrátila s uvedením „adresát neznámy“ a po opakovanom pokuse\no doručenie sa zásielka vrátila 9. apríla 2020 ako neprevzatá v odbernej lehote, a teda\nzúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.\n\n7\n\n14. Na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka\npodaním z 20. apríla 2020, v ktorom poukázala na to, že občianskoprávne kolégium\nnajvyššieho súdu sa uznieslo na publikovaní judikátu č. 29/2019 až 6. júna 2019, t. j. dva\nmesiace po vydaní ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.\nSťažovateľka zastáva názor, že arbitrárny záver najvyššieho súdu nemôže legitimizovať\nani údajne jednotná prax dovolacieho súdu v otázke prípustnosti dovolania v týchto\nprípadoch. To, že senáty dovolacieho súdu aktuálne zhodne uplatňujú v sporoch s ochranou\nslabšej strany znížený majetkový cenzus iba vo vzťahu k neúspešnému spotrebiteľovi,\nneznamená, že rozhodujú ústavne konformne. Navyše sťažovateľka nenamieta porušenie\nsvojich základných práv v nadväznosti na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.\nViacpočetné identické rozhodovanie dovolacieho súdu v rovnakej právnej otázke nijako\nnepredikuje jeho vecnú správnosť. Ústavnoprávna akceptovateľnosť určitého právneho\nnázoru predstavuje objektívnu kategóriu a musí byť posudzovaná z hľadiska svojho obsahu\na vecne. Pokiaľ má dovolací súd tendenciu presadzovať myšlienku, že uvedené kritériá sú\nirelevantné, ak sa identický právny názor vyskytuje opakovane, ide o neprijateľnú\nkonklúziu, ktorá odporuje samotnej podstate štátneho výkonu spravodlivosti a zákonnosti\nprostredníctvom súdnej moci. Poukázala na nálezy ústavného súdu v konaniach vedených\npod sp. zn. I. ÚS 332/2019 a I. ÚS 382/2019.\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho\npojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n\n8\n\n17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je\nzaložená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných\npráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je\nvylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné\nsúdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný\nsúd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,\nktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len\nvýnimočne za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd\nhodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak\nvýlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej\nsťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.\n9\n\n19. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,\nI. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy\nv materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu\na identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem\nna konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej\nnormy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický\npostup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd\npri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný\nabsolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť\nv prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou\nsúladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152\nods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)\na svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.\nIII. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\nprávneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych\norgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\n10\n\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán\nverejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň\ngarantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci\nakceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj\nmedzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná.\n21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 158/2018 z 28. marca 2019 (bod\n6).\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n11\n\n24. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n25. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n26. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch.\n27. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom\nneboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto\npráva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry\nústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných\nprostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie\nochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.\nII. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\n28. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva\nna spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému\nkráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].\n29. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať\nobmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej\núvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,\nže to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje\nobmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce\n12\n\nv zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu\na odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán\nnajvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre\nproti Španielsku, sťažnosť č. 26737/95, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica proti\nChorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33). Avšak obmedzenie práva\nna prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi použitými prostriedkami\na sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality (Gréckokatolícka farnosť\nLupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok z 29. 11. 2016, § 89).\n30. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu\nmajetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi\n(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí) je to predovšetkým predvídateľnosť\na nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,\nrozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,\nrozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe\nk súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe\nkonzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,\nrozsudok z 23. 10. 1996, § 42).\n31. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným\nči nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho\nprípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo\nprestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho\nbariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom\n(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in\nfine).\n32. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný\nprvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého\nprávneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.\n13\n\nRovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností\nna uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva\nv tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,\nktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo\ndiskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo\nprocesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom\na ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,\nIV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť\nv určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku\npre každého účastníka takéhoto konania.\n33. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom\nrovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní\nzabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom\nza podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes\na Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl\nproti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).\n34. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený\nna prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti\nodôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody\nuvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba\ntakisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 119/02,\nIII. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).\n35. Nepredloženie veci súdnemu orgánu oprávnenému riešiť otázku, odpoveď\nna ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá súvisí s výkladom a aplikáciou\nšpeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak na základe zákona\n\n14\n\n(resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 270/2012, IV. ÚS 299/2012 alebo IV. ÚS 206/08).\n36. Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu pri (ne)uplatnení postupu podľa\n§ 48 ods. 1 CSP majúci charakter arbitrárnosti môže v kontexte všeobecne ponímanej\nspravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie základného práva na súdnu\nochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 332/2018). Rozhodnutie\ndovolacieho senátu o tom, že v konkrétnej veci predloží či nepredloží vec veľkému senátu je\nvecou jeho úvahy. Z uvedených dôvodov, pokiaľ sú splnené všetky zákonom stanovené\npodmienky pre uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP, dovolací senát vec veľkému\nsenátu predloží bez ohľadu na aktivitu samotnej strany v spore, teda bez ohľadu na to,\nči strana v spore uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP požaduje.\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIV.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n37. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že bez meritórneho prejednania jej\ndovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1\npísm. b) a c) CSP ho odmietol ako neprípustné. Ústavne nesúladným spôsobom pritom\nvyložil § 422 ods. 1 CSP tak, že na sťažovateľku (neúspešného dodávateľa) sa aplikuje\nmajetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy, čím porušil jej základné práva\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 7 až 9).\n38. Podľa § 424 CSP dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo\nrozhodnutie vydané.\n\n15\n\n39. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne.\n40. Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,\nak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu\no peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len\npríslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania\nneprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n41. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba\ntým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n42. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo\ndeterminuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť\nvnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie\nodvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,\n3 Cdo 14/2017 a 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu obmedzujúceho\nprípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy, ktorá má byť\npredmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené aj s prihliadnutím\nna judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje postaveniu\na úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.\n43. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním\ndovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj\nv prípade sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené\n16\n\ndovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], prípadne\nzjednocovanie judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP]. Aj z týchto dôvodov preto\nprípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia\ninter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú prax všeobecných\nsúdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu ako\ntakom.\n44. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania\nprocesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.\nV záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia\nslabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne\na v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).\n45. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel na účel\nzaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej diskriminácie,\nna ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide) pri uplatňovaní\nnároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany pri spotrebiteľských sporoch je\npredmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej hlavy tretej časti Civilného\nsporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP zahŕňa vo svojej podstate pravidlá protežujúce\nzvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí konania (zastúpenie\nspotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby, dokazovanie, nariadenie\npojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia § 301 až § 306 CSP\npojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktoré\nv súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet špecificky legitimovaných subjektov\n(v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti dodávateľovi podať iba právnická\nosoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného\npredpisu).\n46. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného\npráva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné\n17\n\ninterpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už\nsúčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu\ninterpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.\nKoncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to\nneznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s.,\nproti Kláre Bíróovej).\n47. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,\nže základom v ňom prezentovanej interpretácie § 422 ods. 1 CSP, ktorá viedla\nk odmietnutiu dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, je znenie dôvodovej správy\nk Civilnému sporovému poriadku, resp. len tej časti dôvodovej správy, ktorá vo vzťahu\nk uvedenému ustanoveniu uvádza: „Predkladateľ zavádza jednotné kritérium hodnoty sporu\nbez rozdeľovania na občianskoprávne a obchodné spory, ktoré z povahy veci stratilo\nzmysel. Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako\nvšeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Okrem toho,\nže výklad práva podľa dôvodovej správy (tzv. autentický výklad) je iba jedným z možných\nspôsobov interpretácie právnej normy, citovaná časť dôvodovej správy ani konkrétne nerieši\nprípustnosť, resp. neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená.\n48. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód\nvýkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\nk zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej\núčelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný\nmenovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia\nvšeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda\ndoslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno\njednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom\n18\n\nprávnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy\nodstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).\n49. Účel § 421 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 432 ods. 1 CSP, ako aj účel § 422\nods. 1 CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu neurobil.\nVýlučne a izolovane uprednostnil úmysel zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia\njazykového výkladu relevantného ustanovenia. Neprihliadol na charakter dovolacieho\nkonania a jeho účel. Bližšie neozrejmil, ako sa prejavuje nerovné postavenie spotrebiteľa\na dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by legitímne odôvodňovalo zvýšenú\nprocesnú ochranu slabšej strany (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku\nminimálnej mzdy) a zníženú procesnú ochranu silnejšej strany (uplatnenie majetkového\ncenzu vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy). Vzdialil sa tak od jazykového vyjadrenia\nprávnej normy až do tej miery, že jeho výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1\npísm. b) CSP spôsobil ústavnú nekonformitu. Uprednostnením zvýšenej procesnej ochrany\nspotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu dostal svoje rozhodnutie do polohy neodôvodneného\na paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp\nrovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako\ndovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. Najvyšší súd\nuvedeným výkladom v konečnom dôsledku zvýšil požiadavky pre prípustnosť dovolania\nv sporoch s ochranou slabšej strany nad zrozumiteľne a jasne zákonom vymedzené\npodmienky. Urobil tak bez odôvodnenia prítomnosti rozumných a presvedčivých dôvodov\nlen s poukazom na potrebu ochrany slabšej strany. Paradoxne tak pri argumentovaní\npotrebou ochrany slabšej strany neuplatnil podľa skutkového stavu relevantné ustanovenie\n§ 422 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré spor nepochybne zasadzovalo do rámca sporov s ochranou\nslabšej strany, ale použil neprináležiaci § 422 ods. 1 písm. a) CSP, posudzujúc spor, ako\nkeby vôbec nešlo o spor s ochranou slabšej strany. Vychádzal pritom len jednostranne\nz kritéria postavenia osoby, ktorá podávala dovolanie (neúspešný dodávateľ), ktoré nebolo\nv príslušnej právnej norme uvedené. Svojvoľná interpretácia § 422 ods. 1 CSP prezentovaná\nnajvyšším súdom tak v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok\n19\n\nv prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V dostatočnej miere\nnezohľadňuje charakter dovolacieho konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu\nv systéme všeobecného súdnictva.\n50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nv napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv\na slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti\nrozsudku odvolacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu\nzákladných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n51. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npreto ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu\nzodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).\n52. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n53. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nrozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa\n§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n54. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní\nsťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1\ndohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také\nriešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel\na účel príslušných zákonných ustanovení.\n20\n\n55. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv\na právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp\nprávnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor\nbude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;\nak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48\nods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n56. Sťažovateľka namietala, že bolo povinnosťou senátu najvyššieho súdu vec\npostúpiť na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, pretože dovolanie sťažovateľky\nv inom spotrebiteľskom spore, predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 2 178,70 €\ns príslušenstvom, najvyšší súd meritórne prejednal, dokonca mu vyhovel a uznesením\nsp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ tak najvyšší súd v tomto spore\nneurobil, porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 10).\n57. Podľa § 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje\nk právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený\nv rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.\n58. Cieľom právnej úpravy obsiahnutej v § 48 ods. 1 CSP je upraviť procesný postup\nnajvyššieho súdu v prípadoch, keď jeho (trojčlenný) senát dospeje k záveru, že v ním\nprejednávanej veci je daný dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie\nrozhodovania), teda dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,\nalebo na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu\nnajvyššieho súdu alebo na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého\nsenátu. Pokiaľ k takejto situácii dôjde, je senát, ktorý dospeje k záveru, že je dôvod\n21\n\nna zmenu, povinný postúpiť vec veľkému senátu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 174/2016 z 10. novembra 2016 uverejnený v zbierke pod R 17/2017).\n59. Nevyhnutným predpokladom na uplatnenie postupu predložiť vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu je teda vôľa senátu najvyššieho súdu odchýliť (odkloniť) sa\nod právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí, resp. rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu. Spor o interpretáciu právnej normy je pritom daný, ak sú najmenej\nv dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným\nspôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu (k tomu pozri aj uznesenie\nveľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 4/2017 z 18. decembra 2017).\n60. Ústavný súd už v minulosti uviedol, že nepredloženie veci súdnemu orgánu\noprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá\nsúvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný súd\npovinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie\nveci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 270/2012,\nIV. ÚS 299/2012 alebo IV. ÚS 206/08). Nesprávny procesný postup dovolacieho súdu\npri (ne)uplatnení postupu podľa § 48 ods. 1 CSP majúci charakter arbitrárnosti môže\nv kontexte všeobecne ponímanej spravodlivosti v konaní ako celku znamenať aj porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (m. m.\nII. ÚS 332/2018). Rozhodnutie dovolacieho senátu o tom, že v konkrétnej veci predloží\nči nepredloží vec veľkému senátu, je vecou jeho úvahy. Z uvedených dôvodov ak sú splnené\nvšetky zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP,\ndovolací senát vec veľkému senátu predloží bez ohľadu na aktivitu strany v spore, teda\nbez ohľadu na to, či strana uplatnenie tohto postupu požaduje. Z uvedeného dôvodu je\npre posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu bez právnej relevantnosti\nskutočnosť, či v konkrétnom prípade sťažovateľka o predloženie veci veľkému senátu\nžiadala.\n61. Sťažovateľka na obhajobu svojho tvrdenia o povinnosti dovolacieho senátu\nobrátiť sa na veľký senát tvrdí, že otázka zníženého majetkového cenzu a jeho aplikácia\n22\n\nv sporoch s ochranou slabšej strany bola odlišne riešená v jej inej veci (k tomu pozri bod 10\ntohto nálezu), v ktorej najvyšší súd za situácie, keď napadnutý výrok odvolacieho súdu\no peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevýšil desaťnásobok minimálnej\nmzdy, uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018 dovolanie sťažovateľky ako\nprípustné prejednal, rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\n62. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že súčasťou prvotnej fázy\nrozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní je nepochybne posúdenie prípustnosti dovolania\npodľa príslušných ustanovení procesných kódexov. Najvyšší súd v dovolacom konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017 bezpochyby skúmal podmienky prípustnosti\ndovolania, ale z uznesenia z 22. februára 2018 nevyplývajú žiadne úvahy alebo závery\ntýkajúce sa posúdenia prípustnosti dovolania podľa § 422 CSP. Ak aj uvedeným uznesením\nnajvyššieho súdu bola iná vec sťažovateľky za obdobného skutkového a právneho stavu\nriešená odlišne, to samo osebe nezakladá dôvod na predloženie veci veľkému senátu\nv posudzovanej veci. Skutočnosť, ktorá v konkrétnych okolnostiach determinuje posúdenie\nústavnosti postupu dovolacieho senátu, ktorý vec sťažovateľky nepredložil veľkému senátu,\nspočíva v absencii akéhokoľvek výslovného právneho názoru na aplikáciu majetkového\ncenzu v spotrebiteľských sporoch. V spomínanej inej veci na rozdiel od preskúmavaného\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu úplne chýba ratio decidendi k interpretácii\na následnej aplikácii § 422 ods. 1 písm. b) CSP. Podobne je to aj vo veciach sp. zn.\n4 Cdo 65/2018 a 5 Cdo 132/2017, v ktorých najvyšší súd vecne prejednal dovolania, čo\npodľa sťažovateľky implikuje záver o pôvodnom paušálnom uplatňovaní zníženého\nmajetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany bez ohľadu na osobu dovolateľa.\n63. Keďže v spomínanom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2017 úplne\nabsentovalo posúdenie a vyriešenie otázky prípustnosti dovolania podľa § 422 CSP\nv spotrebiteľskom spore, keď dovolateľom je neúspešný dodávateľ, nie je možné prijať\nzáver, že tu existoval spor o interpretáciu právnej normy (k tomu pozri aj argumentáciu\npodpredsedníčky najvyššieho súdu obsiahnutú v bode 12 tohto nálezu). Absencia sporu\no právnu otázku podľa názoru ústavného súdu ospravedlňuje postup dovolacieho senátu,\nktorý vec nepredložil veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP.\n23\n\n64. Konkrétne okolnosti vecí sťažovateľky z už uvedených dôvodov nedovoľujú\nústavnému súdu prijať záver o tom, že neuplatnenie postupu podľa § 48 ods. 1 CSP\nzo strany najvyššieho súdu v jej veciach má charakter arbitrárnosti a spôsobuje v kontexte\nnamietaného porušenia zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu právnej\nistoty porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\n65. Jedným zo spôsobov, akým najvyšší súd zabezpečuje jednotný výklad a jednotné\npoužívanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, je okrem postupu\npodľa § 48 ods. 1 CSP aj prijímanie stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňovanie právoplatných súdnych\nrozhodnutí zásadného významu [§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)\na § 23 ods. 1 písm. a) a b) zákona o súdoch].\n66. V súlade s § 21 ods. 3 písm. d) zákona o súdoch je prerokovanie a schválenie\nnávrhov rozhodnutí na uverejnenie v zbierke v právomoci kolégia najvyššieho súdu\na predstavuje preto zovšeobecňujúci názor väčšiny členov kolégia najvyššieho súdu, a tým\naj členov viacerých senátov najvyššieho súdu. Nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu\nna rozdiel od publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyjadruje názor väčšiny členov\nvo veci konajúceho senátu v individuálne ním prejednávanej veci (k tomu pozri aj rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 174/2016 z 10. novembra 2016).\n67. Aj z uvedených dôvodov sa rozhodnutiu publikovanému zákonom stanoveným\nspôsobom v zbierke priznáva osobitný význam, v dôsledku ktorého výklad, ktorý sa podáva\nv publikovanom judikáte, síce nie je právne (de iure) záväzný, ale fakticky (de facto) má\nvysokú vecnú autoritu. Ipso iure má judikatúra najvyššieho súdu normatívny charakter\nvo vertikálnej línii (voči súdom nižších inštancií), ako aj v horizontálnej línii, a to medzi\njednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom (k tomu pozri aj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3 Cdo 56/2014, sp. zn. 3 Cdo 144/2014 a sp. zn.\n3 Cdo 136/2016).\n24\n\n68. Aj tieto skutočnosti (existencia výslovnej interpretácie relevantného ustanovenia\nCivilného sporového poriadku citovaná najvyšším súdom v sp. zn. 6 Cdo 191/2018,\n6 Cdo 42/2018, 4 Cdo 186/2018, 7 Cdo 216/2018, 1 Cdo 263/2018 a sp. zn.\n7 Cdo 256/2018, ako aj následná publikácia judikátu R 29/2019 a jeho faktická záväznosť)\nsú pre posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci\nsťažovateľky v súvislosti s požiadavkou predloženia veci veľkému senátu rozhodujúce.\nV konkrétnych okolnostiach veci odôvodňujú v celkovom kontexte námietky sťažovateľky\nzáver o tom, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je výsledkom takého postupu\nnajvyššieho súdu, ktorý by bol spôsobilý z dôvodu nesprávneho procesného postupu pri\nzaisťovaní jednotnosti interpretácie a aplikácie príslušného ustanovenia Civilného\nsporového poriadku ako následok vyvolať porušenie základného práva sťažovateľky na\nzákonného sudcu či jej práva na spravodlivé súdne konanie. V danom prípade nič\nnenasvedčuje tomu, že o dovolaní sťažovateľky nerozhodol zákonný sudca, resp. senát\nurčený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu.\n69. Keďže k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu nepredloženia veci veľkému senátu\nna podklade už uvádzaných skutočností nedošlo, ústavný súd relevantnej časti ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu\n(§ 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario).\nV.\nTrovy konania\n70. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania.\n71. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n25\n\n72. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádza z § 1\nods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto\nvyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za\nprvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa\noznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu\n980 € a za I. polrok 2019 predstavovala sumu 1 062 € .\n73. Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16\nods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume\n640,66 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava\na prevzatie veci, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu\npodpredsedníčky najvyššieho súdu) vykonané v roku 2019 a 2020 v sume 163,33 €, resp.\n177 € za jeden úkon, dva režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál a jeden režijný\npaušál v sume 10,62 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty, ktorú zaviazal uhradiť\nnajvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).\n74. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. mája 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-prípustnosť", "interpretácia právnych noriem", "konanie-princíp rovnosti zbraní v konaní", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "konanie-bagateľná vec", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná", "judikatúra-zjednocovanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "spor-spotrebiteľský", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa", "stanovisko-Najvyššieho súdu Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cdo/158/2018", "guid": "d937d31d-93a6-46f9-9467-3e1c0eeea2a6:bb1f2b54-5e17-4a1c-a490-270e947e35a7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:79e0fc8b-76a3-4c1c-9b96-42d1b70b9aaa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 332/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 332/2019 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1"}, {"guid": "ussr:abcd77df-fd42-46e5-832d-a65d50f67b01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1"}, {"guid": "ussr:d61436a9-43a1-4751-975d-5a5202c80dbf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2012 z 7. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-07", "citacie_n": 269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb"}, {"guid": "ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 270/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 126/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 126/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b"}, {"guid": "ussr:65b075b0-36df-4e82-acb3-7170c9d1cd5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 295/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65b075b0-36df-4e82-acb3-7170c9d1cd5c"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:496f6877-04b8-4828-876b-2e2a47a5a557", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/05 z 2. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-02", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:496f6877-04b8-4828-876b-2e2a47a5a557"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:8a0bbd7f-77de-4ac5-90aa-fcecb106df70", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/02 z 17. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-17", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a0bbd7f-77de-4ac5-90aa-fcecb106df70"}, {"guid": "ussr:8b192278-e24f-422e-8e40-c1773184c82f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 119/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b192278-e24f-422e-8e40-c1773184c82f"}, {"guid": "ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a779e2a-cd69-4c7e-b485-c9951e68a844"}, {"guid": "ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/02 z 11. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-11", "citacie_n": 383, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:69acd1bf-07b9-4029-ab71-c25b4886341b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.347.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2020 z 14. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.347.2020.1"}, {"guid": "ussr:cf25cb2e-40d8-4194-9106-afb1cc4743d2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.459.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2022 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.459.2022.1"}, {"guid": "ussr:f3648eff-5a4a-4423-b912-7fc5fa085655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 474/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 474/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1"}, {"guid": "2fb2a82a-6d23-45e2-ab36-51d4e021fdd5:944222a6-933f-4c40-b3c8-1454c8103c6d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:3520202635.1", "spisova_znacka": "5CdoPr/3/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CdoPr/3/2023 z 27. 3. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:3520202635.1"}, {"guid": "7cfe28bf-e607-4056-a447-970a551a1ffe:91fd2f42-803e-4e2b-a9d8-280b2f7a29ea", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1017200055.1", "spisova_znacka": "BA-5S/8/2017", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/8/2017 z 21. 3. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-03-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1017200055.1"}, {"guid": "8591a291-e5b9-4d46-bd82-0f6ff9ef7857:4868d44c-4295-4eea-ad76-500b5c91470c", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:6119460920.1", "spisova_znacka": "6CoCsp/34/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6CoCsp/34/2020 z 26. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:6119460920.1"}]}