{"guid": "ussr:f3648eff-5a4a-4423-b912-7fc5fa085655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 474/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 474/2020 z 13. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. októbra 2020, sp. zn. IV. ÚS 474/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2020-10-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f3648eff-5a4a-4423-b912-7fc5fa085655", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 474/2020-32\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava\nDuditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nSPRAVBYT, s. r. o., Hurbanova 18, Bardejov, IČO 31 683 061, zastúpenej advokátom\ndoc. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., Južná trieda 1, Košice, vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.\n18 Co 118/2018-244 zo 17. decembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Cdo 78/2019 z 27. novembra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára\n2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o.,\n\nHurbanova 18, Bardejov, IČO 31 683 061 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 Co 118/2018-244\nzo 17. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 78/2019\nz 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na Okresnom súde\nBardejov (ďalej len „okresný súd“) vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení\nžalovanej v konaní o zaplatenie peňažnej sumy vo výške 610,36 eur s príslušenstvom\nz titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka sa v zmysle podanej žaloby mala\nbezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu z dôvodu, že v období mesiacov január až apríl 2011\nprijala od žalobcu platby spojené s užívaním bytu, hoci v tomto období nebola správcom\nbytového domu. Okresný súd zaviazal sťažovateľku na úhradu žalovanej peňažnej sumy\nv prospech žalobcu rozsudkom sp. zn. 5 C 199/2013 z 19. januára 2018 (ďalej len\n„rozhodnutie okresného súdu“).\n3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie. O podanom\nodvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie potvrdil. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka\ndovolanie odôvodnené jednak vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“), ako aj nesprávnym\nprávnym posúdením veci podľa § 421 CSP, ktoré najvyšší súd napadnutým rozhodnutím\nodmietol z dôvodu podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, pretože nevidel žiadne\nnedostatky týkajúce sa namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a vo vzťahu\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že hoci ide o spotrebiteľský vzťah,\nsťažovateľka nevystupuje v postavení spotrebiteľa, ale dodávateľa a z tohto dôvodu na ňu\nnemožno aplikovať ustanovenia o zníženom majetkovom cenze v rámci prípustnosti\ndovolania v zmysle § 422 ods. 1 písm. b) CSP.\n2\n\n4. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že obe napadnuté rozhodnutia\nnespĺňajú požiadavku riadneho a ústavne konformného výkladu právnej normy, a to zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov v znení neskorších predpisov, ako aj inštitútov bezpodielového spoluvlastníctva\na bezdôvodného obohatenia.\n5. Sťažovateľka rozporuje právne závery krajského súdu, ktorý v konaní neskúmal\naktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v situácii, keď platby spojené s užívaním bytu boli\nhradené z bankového účtu manželky žalobcu, ale samotný byt bol vlastníctvom žalobcu.\nKonajúce súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s otázkou, či v rozhodnom čase\nrealizovania úhrad boli žalobca a osoba realizujúca platby manželmi, resp. z akých zdrojov\npochádzali peňažné prostriedky na bankovom účte tejto osoby. Okrem toho bola\nsťažovateľka toho názoru, že na strane žalobcu ide o nerozlučné spoločenstvo, na ktoré súdy\nprihliadajú ex offo, čo v tomto prípade nebolo dodržané.\n6. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky\nnepreskúmateľné v časti vyriešenia otázky začatia plynutia premlčacej doby na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, pričom argumentuje, že ak v čase prijatia platieb už nebola\nsprávkyňou bytového domu, nemohla ani vyhotoviť vyúčtovanie týchto platieb, a preto\nvšeobecné súdy nesprávne ustálili začiatok plynutia premlčacej doby – doručenie\nvyúčtovania prijatých platieb sťažovateľkou. Sťažovateľka namieta aj nepreskúmateľnosť\nrozhodnutí súdov v otázke rozporu s dobrými mravmi.\n7. Sťažovateľka sa odvoláva na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo vzťahu\nk obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie, do ktorého zahŕňa právo\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu a právo účastníka na výklad procesného\na hmotného práva v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. V rámci\nargumentačnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka okrem zásahu do základného práva\nna súdnu ochranu namieta aj zásah do základného práva na ochranu vlastníctva, ku ktorému\nmalo dôjsť nesprávnym právnym posúdením „kolízie námietky premlčania s namietaným\nporušením dobrých mravov“, a odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3\n\n4 Obdo 16/2017, s ktorým je namietané nesprávne právne posúdenie v zásadnom rozpore.\nKonajúce súdy pristúpili k posúdeniu nároku žalobcu skôr formalisticky a neposkytli\nochranu sťažovateľke, ktorá v rozhodnom období reálne žalobcovi poskytovala plnenie,\nnebola zohľadnená jej dobromyseľnosť, resp. úlohou súdov bolo vykonať test\nproporcionality a spravodlivosti v otázke rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými\nmravmi, čím sa zasiahlo do právnej istoty sťažovateľky a jej legitímnych očakávaní.\n8. Sťažovateľka uvádza, že konajúce súdy poskytli žalobcovi ako spotrebiteľovi\nneprimeranú ochranu nad ústavne a zákonne stanovený rámec, narúšajúc rovnosť\núčastníkov konania nad primeranú mieru, čím nerešpektovali judikatúru ústavného súdu,\nnajmä závery rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2016.\n9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom\ntak, že vysloví porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré žiada\nzrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľka uplatňuje nárok\nna náhradu trov konania.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\n5\n\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je\ntvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu. Porušenie\noznačených práv sťažovateľka v zásade dôvodí nesúhlasom s právnym posúdením jej veci,\nku ktorému malo dôjsť nesprávnou aplikáciou a výkladom príslušných procesných, ako aj\nhmotnoprávnych noriem.\n18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),\na preto ich porušenie skúma spoločne.\nIII.1 K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu\n19. Ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti namietanému\nrozhodnutiu krajského súdu v dvoch rovinách. V prvom rade sa ústavný súd zaoberal\nnámietkami\n\nsťažovateľky\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk tvrdenému\n\nnedostatočnému\n\nodôvodneniu\n\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Rovnaké námietky uplatnila sťažovateľka aj\nv podanom dovolaní a najvyšší súd sa nimi zaoberal v odôvodnení svojho napadnutého\nrozhodnutia. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z § 132 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a s princípom vlastného sebaobmedzenia konštatuje, že namietané\nvýhrady sťažovateľky proti nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu nemá\n\n6\n\nprávomoc\n\nsamostatne\n\nposudzovať,\n\nnavyše\n\nza\n\nsituácie,\n\nkeď\n\nzároveň\n\npodrobil\n\nústavnoprávnemu prieskumu samotné rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní. Navyše\nústavný súd zdôrazňuje, že ťažisko sťažnostnej argumentácie vo vzťahu k tvrdenému\nporušeniu práv sťažovateľky spočíva v nesprávnom právnom posúdením veci a prípadný\nnedostatok\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsťažovateľka\n\npodrobnejšie\n\nneodôvodnila.\n20. Druhá rovina námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\nkrajského súdu spočíva v tvrdenom nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľka\nuplatnila rovnaké námietky aj v podanom dovolaní v rámci dovolacieho dôvodu podľa\n§ 421 CSP. Najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako neprípustné, pretože sťažovateľka\nnesplnila podmienku prípustnosti dovolania v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP [najvyšší\nsúd nesprávne uviedol § 422 ods. 1 písm. c) CSP]. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia\nuviedol, že pri posudzovaní prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie\nzníženého majetkového cenzu podľa § 422 ods. 1 písm. b) CSP, pretože dovolateľom nebol\nspotrebiteľ, ale neúspešný dodávateľ. Ústavný súd pripomína, že vo svojich rozhodnutiach\nuž opakovane vyslovil (napr. I. ÚS 382/2019, I. ÚS 71/2020, IV. ÚS 49/2020,\nIV. ÚS 57/2020), že pri posudzovaní prípustnosti dovolania v sporoch s ochranou slabšej\nstrany, vychádzajúc z princípu rovnosti strán, sa bez ohľadu na povahu subjektu aplikuje\nznížený majetkový cenzus pre dovolanie podané ktoroukoľvek zo sporových strán.\n20.1 Napriek tomu však ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu\no odmietnutí dovolania z dôvodu podľa § 421 CSP je vecne správne, pretože žalovaná suma\n610,36 eur bez príslušenstva nedosahuje ani dvojnásobok minimálnej mzdy. Sťažovateľka\ntak objektívne nemala možnosť dosiahnuť dovolací prieskum vo vzťahu k svojim\nnámietkam o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, tieto námietky je tak\noprávnený posúdiť ústavný súd.\n21. Ústavný súd vo všeobecnosti nepristupuje k posudzovaniu správnosti aplikácie\npríslušných právnych predpisov, či už hmotnoprávnej, alebo procesnoprávnej povahy,\nkeďže nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov, ale je súdom, ktorý posudzuje\naplikáciu platného práva v kontexte označených základných práv a slobôd sťažovateľov.\nLen extrémne vybočenie alebo aplikácia právneho predpisu v rozpore s jeho zmyslom\n7\n\na účelom môže byť podkladom na zásah ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, sledujúc odstránenie porušovania základného práva na súdnu ochranu,\nresp. práva na spravodlivý súdny proces.\n22. Sťažovateľka namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil premlčanie práva\nžalobcu na vrátenie platieb súvisiacich s užívaním bytu, kolíziu námietky premlčania\ns namietaným\n\nporušením\n\ndobrých\n\nmravov,\n\nneprimeraným\n\nspôsobom\n\na v rozpore\n\ns rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zvýhodnil žalobcu ako spotrebiteľa\na nevykonal test proporcionality vo vzťahu ku kolízii základného práva sťažovateľky\nvlastniť majetok a práva na právnu istotu, odkazujúc na rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Obdo 16/2017 a sp. zn. 6 Cdo 173/2011, z procesného hľadiska neprihliadol\nna nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a na existenciu nerozlučného procesného\nspoločenstva na strane žalobcu.\n23. V uvedenom rámci ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu. K posúdeniu premlčania práva žalobcu na vrátenie platieb súvisiacich\ns užívaním bytu krajský súd uviedol, že sa plne stotožnil so závermi súdu prvej inštancie.\nTen v rozsudku v bode 73 uviedol, že nárok žalobcu je bezdôvodným obohatením\nposkytnutým bez právneho dôvodu. V tomto prípade objektívna premlčacia doba začína\nplynúť odo dňa poskytnutia plnenia. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,\nkeď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu takto plnil. Okresný súd\nustálil, že žalobca sa o skutočnosti, že došlo k bezdôvodnému obohateniu mohol dozvedieť\nnajskôr okamihom doručenia konečného vyúčtovania nákladov, pričom ide o vyúčtovanie,\nktoré vyhotovil nový správca, a nie sťažovateľka. V nadväznosti na posudzovanie začatia\nplynutia subjektívnej premlčacej doby okresný súd uviedol, že vznesená námietka\npremlčania koliduje s dobrými mravmi, keďže okolnosti, pre ktoré vôbec došlo k vzniku\nbezdôvodného obohatenia, boli zavinené sťažovateľkou, ktorá napriek vedomosti o tom,\nže nie je správcom bytového domu, prijímala platby spojené s užívaním bytu. V konečnom\ndôsledku okresný súd posúdil namietané premlčanie a vyhodnotil nárok žalobcu ako podaný\nvčas.\n\n8\n\n24. V tomto ohľade ústavný súd nezistil, že by krajský súd nesprávne právne posúdil\nvznesenú námietku premlčania, resp. jej rozpor s dobrými mravmi. Sťažovateľkou uvedené\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 16/2017 z 29. marca 2019 posudzuje situáciu,\nkeď bola námietka premlčania vznesená dôvodne, pričom prihliadanie na ňu mohlo\nspôsobiť porušenie dobrých mravov. Vo veci sťažovateľky bola ale námietka premlčania\nvyhodnotená ako nedôvodná. Je preto nelogické, prečo sťažovateľka napáda prihliadanie\nna námietku premlčania ako rozporné s dobrými mravmi, keď jednak samotné premlčanie\nnenastalo a v prípade, ak by nárok bol premlčaný, ale námietka premlčania by bola\nvyhodnotená ako nesúladná s dobrými mravmi, sťažovateľka by bola rovnako zaviazaná\nna úhradu žalovanej sumy, a teda by v konaní bola neúspešná. Vo vzťahu k uzneseniu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 173/2011 z 30. januára 2013 ústavný súd nenašiel paralelu\ns prejednávaným prípadom sťažovateľky. Uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje\nposudzovanie nároku na odplatu za zriadenie vecného bremena, jeho premlčania, resp.\nmožnosti posudzovania tohto nároku v rámci 10-ročnej premlčacej doby z dôvodu uznania\npráva dlžníkom podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n25. Pokiaľ sa sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi bránila, že plnenia\nposkytované žalobcom prijala za služby, ktoré aj reálne vykonala, okresný súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia, na ktoré odkázal aj krajský súd, uviedol, že sťažovateľka,\nuvedomujúc si skutočnosť, že nebola správcom bytového domu, nebola ani oprávnená\nposkytovať služby spojené s užívaním bytu vlastníkom bytov. Jej povinnosťou bolo\nodovzdať správu bytového domu správcovi, ktorého platne určili vlastníci bytov, k čomu\nnedošlo. Prípadné nároky spojené s poskytovaním služieb v prospech bytového domu si\nmala uplatniť u nového správcu bytového domu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje\nna bod 60 rozhodnutia okresného súdu: „Akákoľvek zmena v osobe správcu nemôže byť na\nujmu vlastníkom, ako to ustanovuje § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. Subjekt, ktorý prestal\nbyť správcom bytového domu, prestáva byť daným okamihom v právnom vzťahu\ns vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru a nemôže od neho požadovať akékoľvek\nnedoplatky, už vôbec nie preddavky za obdobie, kedy nebol správcom. Tieto nároky\nprechádzajú na nového správcu, ktorý je v právnom vzťahu s vlastníkom a otázka\n\n9\n\npreddavkov,\n\nresp.\n\nnedoplatkov\n\nz\n\nminulého\n\nobdobia\n\nje\n\nvecou\n\nvysporiadania\n\npredchádzajúceho a súčasného správcu, tak ako to upravuje zákon č. 182/1993 Z.z.“\n26. Z uvedeného vyplýva, že ak v dôsledku vrátenia platieb žalobcovi prijatých\nbez právneho dôvodu, hoci aj za poskytnuté služby, došlo k neprijateľnému zásahu\ndo majetkovej sféry sťažovateľky, tieto nároky si sťažovateľka mala uplatniť u nového\nsprávcu, preto ani neboli predmetom konania, výsledkom ktorého boli napadnuté\nrozhodnutia. Tento záver je následne aplikovateľný aj na námietku nevykonania testu\nproporcionality vo vzťahu ku stretu majetkových práv sťažovateľky s princípom právnej\nistoty. Úlohou všeobecných súdov teda nebolo posudzovať, či vrátenie platieb z titulu\nbezdôvodného obohatenia je proporcionálne vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá svoje\npovinnosti plnila, ak existoval zákonný spôsob, akým sťažovateľka mohla uplatniť\nrefundáciu tohto plnenia. Zároveň na poskytovanie tohto plnenia nebola viac povinná.\n27. K namietaným nedostatkom týkajúcim sa pochybení všeobecných súdov\npri aplikácii procesných noriem, t. j. v prvom rade k posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie\nžalobcu v kontexte platieb poukazovaných z účtu manželky žalobcu, krajský súd uviedol\nzhodne so závermi okresného súdu, že aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby bol\nžalobca z titulu vlastníckeho práva k bytu. Platby spojené s užívaním bytu mohli byť\nrealizované aj z bankového účtu manželky žalobcu, keďže z pohľadu krajského súdu išlo\no bežnú vec a byt bol v užívaní oboch manželov. Sťažovateľka poukázala aj na uznesenie\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2017, ktoré pojednávalo o situácii, či dlžník je oprávnený\nplniť manželovi veriteľa, ak ten nebol zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke so záverom,\nže z dôvodu právnej istoty oboch zmluvných strán je dlžník povinný plniť osobe, ktorá je\nzmluvne označená ako veriteľ. Nepochybne išlo o inú skutkovú, ako aj právnu situáciu\na aplikácia záverov spomínaného uznesenia ústavného súdu preto bola vylúčená.\nSťažovateľka navyše sama akceptovala takto uhrádzané platby a nebolo pochýb o tom, kto\na za akým účelom ich poukazoval.\n28. Na tomto mieste ústavný súd dodáva, že z rozhodnutia krajského súdu vyplynulo,\nže predmetný byt bol vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Nie je však vylúčené, aby úhradu\n10\n\nplatieb spojených s užívaním bytu mohla realizovať jeho manželka. Ak totiž išlo\no prostriedky patriace do ich bezpodielového spoluvlastníctva, nie je podstatné vo vzťahu\nk tretím osobám, ktorý z manželov nimi fyzicky disponuje. Ide výlučne o právny vzťah\nmedzi manželmi. Rovnaký záver možno napokon vysloviť aj v súvislosti s otázkou pôvodu\npoužitých finančných prostriedkov, pretože rozhodujúce je len to, či boli použité\nna „spoločnú vec“, čím je možné rozumieť aj vedenie spoločnej domácnosti bez ohľadu\nna skutočnosť, že vlastníkom bytu je iba jeden z manželov.\n29. Ďalším tvrdeným nedostatkom napadnutého rozhodnutia bolo neprihliadnutie\nna nerozlučné procesné spoločenstvo na strane žalobcu, pretože podľa sťažovateľky účinok\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu sa vzťahuje na oboch manželov ako účastníkov\nhmotnoprávneho úkonu, pričom nesprávne uvedenie subjektov na strane žalobcu malo mať\nza následok odmietnutie podanej žaloby. Túto otázku sťažovateľka neuplatnila v podanom\nodvolaní, preto pochopiteľne nebola v napadnutom rozhodnutí krajského súdu posudzovaná.\nÚstavný súd ale konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva\njednoznačne, že aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby svedčí vlastníkovi bytu,\nktorým je výlučne žalobca. Manželka žalobcu bola oprávnená uhrádzať platby spojené\ns užívaním bytu podľa dohody manželov, ktorá ale nezakladá ich nerozlučné procesné\nspoločenstvo a z takejto dohody nemožno vyvodiť spoločné právo na vrátenie prípadného\nbezdôvodného obohatenia.\n30. Napokon ústavný súd posúdil námietky sťažovateľky týkajúce sa neprimeraného\nzvýhodnenia žalobcu ako spotrebiteľa. Sťažovateľka poukázala na rozhodnutie ústavného\nsúdu sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018, ktorým ústavný súd konštatoval nesúlad\n§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej\nrady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ochrane spotrebiteľa“) s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. V prvom rade je\npotrebné uviesť, že na prejednávaný prípad nebol aplikovaný zákon o ochrane spotrebiteľa.\nPokiaľ sťažovateľka argumentuje týmto rozhodnutím ústavného súdu iba z hľadiska\nvýkladu princípu ochrany spotrebiteľa ako takého, neuvádza presne, čo touto námietkou\nsleduje. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu síce nespochybňuje záver okresného súdu,\n11\n\nže vzťah žalobcu a žalovaného má spotrebiteľský charakter, nie je však jasné, ako toto\nkonštatovanie neprimerane znevýhodnilo postavenie sťažovateľky v konaní, resp. malo\nvplyv na právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu ústavný súd vyhodnotil námietku\nsťažovateľky o poskytnutí neprimeranej ochrany druhej strane sporu ako spotrebiteľovi ako\nničím nepodloženú.\n31. O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným\npostupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď\npreskúmanie označeného postupu (rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného\nprerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody\nsťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).\n32. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti\nnamietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu z dôvodu, že krajský\nsúd nesprávne vec posúdil po právnej stránke, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, keďže\nneidentifikoval žiaden odklon alebo svojvoľnú aplikáciu príslušných právnych noriem\nzaťažujúce napadnuté rozhodnutie arbitrárnosťou alebo vnútornou rozpornosťou, ktoré by\nmali za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie.\nIII.2 K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n33. Sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou napáda nielen rozhodnutie krajského\nsúdu, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo ňou podané dovolanie odmietnuté\npre neprípustnosť podľa § 447 písm. c) CSP.\n12\n\n34. V prvom rade ústavný súd uvádza, že sťažovateľka dôvodí porušenie svojich\nzákladných práv nesprávnym právnym posúdením veci samej, teda nie samotným\nodmietnutím dovolania, ktoré nemalo povahu meritórneho rozhodnutia.\n35. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa ústavný súd\noboznámil\n\ns obsahom dovolania podaného sťažovateľkou,\n\nako aj s napadnutým\n\nrozhodnutím najvyššieho súdu.\n36. Sťažovateľka podané dovolanie formálne odôvodnila len podľa § 421 CSP, avšak\nz obsahu jej argumentácie bolo možné usúdiť, že rozhodnutie krajského súdu je podľa jej\nnázoru nedostatočne odôvodnené až nepreskúmateľné, čím krajský súd znemožnil\nsťažovateľke uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že tým bolo porušené právo\nna spravodlivý proces, čo je dôvod dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Tvrdená\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu v argumentácii sťažovateľky\nsplývala s tvrdeným nesprávnym právnym posúdením veci a arbitrárnou aplikáciou\npríslušných právnych noriem.\n37. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie\nkrajského súdu vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP netrpí, všeobecný súd uviedol,\nz akých skutkových okolností vyvodil svoje právne závery, vysporiadal sa s tvrdeniami\noboch sporových strán a odkázal aj na znenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré\npokladal za správne.\n38.\n\nKeďže\n\nsama\n\nsťažovateľka\n\nv podanom\n\ndovolaní\n\npresne\n\na konkrétne\n\nnešpecifikovala, z akého dôvodu považuje rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, resp.\nňou uvádzané dôvody sa skôr zaoberali nesprávnym právnym posúdením veci, ktoré zhodne\nuviedla aj v podanej ústavnej sťažnosti a ústavný súd sa s nimi už v tomto rozhodnutí\nvysporiadal, rozhodnutie najvyššieho súdu v preskúmavanej časti možno hodnotiť ako\nsúladné s požiadavkami v zmysle práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.\n\n13\n\n39. Z uvedených dôvodov ústavný súd musel konštatovať, že aj v tejto časti je\nústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.\n40. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej\npredbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci\nstratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. októbra 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správa-správca", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "bezdôvodné obohatenie-vydanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17dc0ed5-f77e-4b02-836a-dd1081120bd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2"}, {"guid": "ussr:bbbae328-e54a-4def-b022-1de947aa6ea8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2"}, {"guid": "ussr:ef203760-4a2f-447e-9a04-255936d89b69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.71.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 71/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 71/2020 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.71.2020.2"}, {"guid": "ussr:abcd77df-fd42-46e5-832d-a65d50f67b01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.382.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:108f4336-f3d2-4ca9-8cb7-58caf1daa4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2017 z 8. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1"}, {"guid": "ussr:ca785b5b-84a8-4add-a948-54e0ae1ed044", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/05 z 14. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-14", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca785b5b-84a8-4add-a948-54e0ae1ed044"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "1afd9419-2d43-4a08-a5ff-9d7df6f53d87:13bc25bc-44e8-4a5b-a9c7-1347892892d1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8213204575.2", "spisova_znacka": "18Co/118/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/118/2018 z 16. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8213204575.2"}], "citovane_v": [{"guid": "f9fe9427-ff01-488e-8f59-3d8b1913f77f:9fc51787-0132-4515-a01b-49328e7d783a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2116215198.2", "spisova_znacka": "6Cdo/48/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/48/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2116215198.2"}]}