{"guid": "ussr:ffcdd403-b6a8-405b-8a12-d284bc71bb12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.464.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 464/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 464/2020 z 24. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. septembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 464/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.464.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["zastavuje", "odmieta", "zastavuje", "odmieta", "zastavuje", "odmieta", "zastavuje", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "nevyhovuje žiadosti o ustanovenie PZ"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ffcdd403-b6a8-405b-8a12-d284bc71bb12", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.464.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.464.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.464.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 464/2020-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLadislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Tdo 77/2019 z 25. marca 2020, rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 3 To 14/2019 z 19. marca 2019, rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 5 To 37/2020 zo 7. mája 2020 a rozsudkom Okresného súdu Banská\nBystrica sp. zn. 5 T 75/2018 zo 16. januára 2019, a takto\nrozhodol:\n1. Konanie o ústavnej sťažnosti\n\nv časti, ktorou namieta porušenie\n\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie\npráv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 14/2019 z 19. marca 2019,\nzastavuje.\n2. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\n3. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n30. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť a 10. septembra 2020 doplnená ústavná sťažnosť\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 77/2019 z 25. marca 2020 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 14/2019 z 19. marca 2019 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nz\n\n19.\n\nmarca\n\n2019“),\n\nrozsudkom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 5 To 37/2020 zo 7. mája 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu\nzo 7. mája 2020“) a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 5 T 75/2018 zo 16. januára 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu\nzo 16. januára 2019 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189\nods. 1, ods. 2 písm. a), b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona\na s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), e) Trestného zákona na vymedzenom skutkovom\nzáklade. Za spáchanú tresnú činnosť okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 189 ods. 2\nTrestného zákona s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 5, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d), § 46\nTrestného zákona trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov. Proti rozsudku okresného\nsúdu proti výroku o treste podal odvolanie prokurátor. Sťažovateľ podal odvolanie proti\nvýroku o vine a o treste.\n2\n\n3. O odvolaniach rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2019\ntak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozsudok okresného súdu\nzo 16. januára 2019 zrušil vo výroku o treste. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku\nkrajský súd sťažovateľa odsúdil podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 5\nTrestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere siedmich rokov. Odvolanie\nsťažovateľa krajský súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Proti rozsudku krajského\nsúdu z 19. marca 2019 podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b),\nc), h) a i) Trestného poriadku. Sťažovateľ popri vecných námietkach týkajúcich sa zistenia\nskutkového stavu, právnej kvalifikácie skutku, porušenia práva na obhajobu, rozporov\nvo výpovediach svedkov namietal, že krajský súd ako odvolací súd konal a rozhodoval\nv nezákonnom zložení, keďže člen odvolacieho senátu bol v uvedenej veci sudcom\npre prípravné konanie – vykonával úkony a rozhodoval v prípravnom konaní.\n4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 25. marca 2020 rozhodol, že rozsudkom\nkrajského súdu z 19. marca 2019 a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon\nv § 31 ods. 4 Trestného poriadku v neprospech sťažovateľa. Rozsudok krajského súdu\nz 19. marca 2019 zrušil a zrušil aj všetky rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo\nnadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nKrajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\nNajvyšší súd tiež podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľa vzal do väzby\nz dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a určil, že väzba sa bude vykonávať\nv Ústave na výkon väzby\n\n.\n\n5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že v predmetnom trestnom konaní nebolo\ndokázané, že sa stal skutok, za ktorého spáchanie bol obžalovaný a uznaný za vinného.\nKonajúce súdy z vykonaného dokazovania nesprávne zistili skutkový stav, vykonané\ndôkazy nesprávne hodnotili a nevysporiadali sa s podstatnými argumentmi obhajoby.\nPodľa sťažovateľa krajský súd o odvolaní rozhodoval v nezákonnom zložení.\n\n3\n\n6. Sťažovateľ v prvom rade uvádza, že konajúce súdy nesprávne ustálili, kedy malo\ndôjsť k údajnému poslednému čiastkovému útoku. V tejto súvislosti konajúce súdy\nvychádzali z výpovedí svedkýň\n\na\n\n, ktoré však v prípravnom konaní\n\nvypovedali odlišne ako na hlavnom pojednávaní, pričom vo svojich výpovediach nedokázali\nvysvetliť rozpory. Sťažovateľ namieta, že konajúce súdy mu neuverili, hoci on bol\nvo svojich výpovediach konzistentný. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza hodnotenie\ntýchto výpovedí okresným súdom, pričom uvádza svoje námietky k tomuto spôsobu\nhodnotenia výpovede poškodenej a svedkyne. Podľa výpovede poškodenej v prípravnom\nkonaní sťažovateľ mal prísť „okolo ôsmej, štvrť na deväť“, pričom v tom čase mala byť\nsama. Na hlavnom pojednávaní však vypovedala, že sťažovateľ prišiel medzi 6.15 h\naž 6.45 h a odišiel o približne 7.30 h s tým, že mala prísť aj svedkyňa\n\n.\n\nSťažovateľ argumentuje, že na pôvodne určený čas posledného útoku mal alibi, čo však\nkonajúce súdy nijako nezohľadnili. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Podstatné rozpory boli\naj vo výpovediach druhej svedkyne\n\n, ktoré vyplývajú z nasledovných troch\n\nvýpovedí, pričom v každej výpovedi vypovedala svedkyňa odlišne.\n... sa jedná o účelové pozmeňovanie výpovede, tak aby tieto vzájomne súladili\ns výpoveďou poškodenej a neboli tak obidve nedôveryhodné.\nNapriek týmto viacnásobným rozporom vo vyššie uvedených výpovediach súd na tieto\nrozpory pri svojom rozhodovaní neprihliadol a z týchto dôkazných prostriedkov získal dôkaz\nna základe ktorého ma odsúdil.“\n7. Podľa sťažovateľa uvedené časové súvislosti údajného posledného čiastkového\nútoku sú dôležité a podstatné, keďže „sa v konaní jednoznačne preukázalo, že dňa 21. 3. 18\no 9:00 hod. som sa nachádzal v\n\na vlak z\n\nodchádza do\n\no 7:34 h., tak aby som ho mohol stihnúť, musel by som byt poškodenej opustiť najneskôr\npred 7:00 h.“.\n8. Sťažovateľ tiež namieta hodnotenie výpovedí svedkov – susedov poškodenej\nv bytovom dome, ktorými bolo preukázané, že „neexistovalo žiadne výtržníctvo, resp.\nvyčínanie z mojej strany, ktorého som sa mal údajne dopúšťať v spoločných priestoroch\nbytového domu poškodenej, resp. pred ním. Tohoto konania som sa mal údajne dopúšťať\n4\n\nv snahe vynútiť si od poškodenej súhlas na vstup do jej bytu. Ani jeden zo svedkov takéto\nsprávanie nevideli a dokonca ani len nevedeli, že poškodená má nejakého vnuka...“.\nOkresný súd tieto dôkazy vyhodnotil tak, že uvedené výpovede nesvedčia o tom, že hádky\nmedzi sťažovateľom a poškodenou neboli, ale len o tom, že ich susedia nepočuli. Takéto\nhodnotenie je podľa sťažovateľa v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov. Uvedené\nsvedecké výpovede predstavujú dôležitý dôkaz, keďže sa nimi preukázala „dôležitá\nskutočnosť, ktorá vylučuje spáchanie skutku počas celého obdobia uvedeného v žalobe,\nt. j. spochybňuje spáchanie všetkých ostatných čiastkových útokov.“.\n9. Konajúce súdy sa nijako nevysporiadali s dôkazmi obhajoby, ktorými sťažovateľ\npreukazoval, že v čase jednotlivých útokov sa nachádzal v zahraničí (fotografie\nz dovoleniek, výpis z dopravnej spoločnosti\n\n). Obdobne ďalšie svedecké\n\nvýpovede preukázali, že sťažovateľ vykonával zárobkovú činnosť, mal teda zabezpečený\nzdroj príjmov pre svoju obživu, bývanie, stravu, cestovné a pod. Týmto spôsobom sa podľa\nsťažovateľa preukázala absencia motívu. Sťažovateľ tiež preukázal, že v rozhodnom období\nbol na zahraničných dovolenkách vo Francúzsku, Švajčiarsku a v Taliansku, čo tiež svedčí\no tom, že disponoval dostatkom finančných prostriedkov. Za takejto situácie je nelogické,\naby sa sťažovateľ vystavoval riziku trestného stíhania za získanie zanedbateľnej peňažnej\nsumy. Sťažovateľ tiež dáva do pozornosti správanie poškodenej, ktorá mu dala dobrovoľne\npeňažný dar k narodeninám a Vianociam, čo tiež vylučuje, aby sťažovateľ proti nej páchal\nv uvedenom období špecifikovanú trestnú činnosť.\n10. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd v konaní o odvolaní zasadal\nv nezákonnom zložení. Člen senátu JUDr. Štefan Novák bol v danej veci na okresnom súde\nsudcom pre prípravné konanie, preto nemal byť členom odvolacieho senátu. Ďalší člen\nsenátu\n\nmal byť vylúčený z dôvodu, že sa „dopustil trestného činu,\n\nkeď... v\n11.\n\nspôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu...“.\nSťažovateľ\n\npovažuje\n\nkonanie\n\nOkresnej\n\nprokuratúry\n\nBanská\n\nBystrica\n\nza nezákonné, keďže prokurátorka pri podávaní obžaloby porušila viacero ustanovení\nTrestného poriadku. Podanú obžalobu považuje za nepresvedčivú a nedostatočne\n5\n\nodôvodnenú, je v rozpore s § 234 ods. 1, § 235 písm. c), d) Trestného poriadku. Obžaloba\nbola postavená len na dvoch priamych dôkazoch, „pričom hodnovernosť týchto dôkazov\nbola v prípravnom konaní natoľko spochybnená, že postaviť obžalobu výlučne a len na\ntakýchto spochybnených dôkazoch je nedostatočné. Jedinými priamymi dôkazmi mali byť\nsvedecké výpovede poškodenej a jej dcéry.“. V obžalobe absentuje reakcia na konkrétne\ntvrdenia obhajoby, s ktorými sa prokurátorka vôbec nevysporiadala. Podľa sťažovateľa\nprokurátorka mala trestné stíhanie vzhľadom na dôkaznú situáciu zastaviť.\n12. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že okresný súd ho mal oslobodiť spod obžaloby\nv zmysle zásady v pochybnostiach v prospech obvineného. V rozsudku okresného súdu\nchýbajú dôkazy v jeho prospech. Sťažovateľ teda uvádza: „Ignorovaním dôkazov o mojej\nnevine došlo zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu k porušeniu práva\nna obhajobu a porušeniu práva na spravodlivé konanie a spravodlivé rozhodnutie vo veci\nsamej...“\n13. Sťažovateľ poukazuje na to, že proti rozsudku okresného súdu a rozsudku\nkrajského súdu z 19. marca 2019 podal dovolanie. Dovolanie podal z dôvodov podľa § 371\nods. 1 písm. b), c), h) a i) Trestného poriadku. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti podrobne\nuvádza svoju dovolaciu argumentáciu, ktorá sa v podstatnom zhoduje s námietkami, ktoré\nuvádza v ústavnej sťažnosti.\n14. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok krajského súdu\nz 19. marca 2019 zrušil z dôvodu, že rozhodoval v nezákonnom zložení. Ďalšími\ndovolacími námietkami sa však najvyšší súd nezaoberal. Sťažovateľ poukazuje na to,\nže v dovolaní žiadal zrušiť rozsudok krajského súdu a taktiež rozsudok okresného súdu\nvo výroku o vine a treste. Podľa sťažovateľa „NS SR mal rozhodnúť aj o ostatných\ndovolacích dôvodoch a vo veci sám konať a nedať tak možnosť pre opakované nezákonné\nrozhodnutie okresného či krajského súdu...“. Okresný súd podľa sťažovateľa konal\nnezákonne aj v dovolacom konaní, keď dovolanie odoslal najvyššiemu súdu až štyri\nmesiace po uplynutí lehoty podľa § 376 Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší\nsúd nemal presunúť zodpovednosť za rozhodnutie na okresný súd alebo krajský súd, „keďže\n6\n\ntieto opakovane porušili zákon. Nedá sa preto ani predpokladať, že prvostupňový\na druhostupňový súd rozhodnú v danej veci nezaujato, zákonne a spravodlivo!“.\n15. Pochybenie najvyššieho súdu spočíva aj v tom, že jeho rozhodnutím bol\nopakovane vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\nSťažovateľ poukazuje na to, že v danej veci bol vo väzbe od 21. marca 2018\ndo 19. marca 2019. Keďže v uvedenej veci bol zrušený rozsudok, mal byť prepustený\nz väzby na slobodu, „opakované vzatie do väzby v tej istej veci nie je možné“. Samotnú\nväzbu považuje sťažovateľ za nedôvodnú. V prípravnom konaní nebolo preukázané,\nže sa stal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, preto neexistuje ani obava\nz pokračovania v páchaní trestného činu. Podľa sťažovateľa základ „rozhodnutia v trestných\nveciach musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti,\nv danom smere platí pravidlo, že nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu tak isto význam,\nako dokázaná vina.“. Sťažovateľ napokon poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu\na ústavného súdu v trestných veciach, ktorá je relevantná aj v jeho trestnej veci.\n16. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom\nokresného súdu sp. zn. 5 T 75/2018 zo 16. januára 2019, rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 3 To 14/2019 z 19. marca 2019, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 77/2019\nz 25. marca 2020 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 37/2020 zo 7. mája 2020.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil všetky napadnuté rozhodnutia a aby „prikázal\nvrátiť vec na ďalšie konanie, zároveň zakázal v ďalšom porušovaní práv, pritom prikázal,\naby vec bola vrátená do stavu pred porušením práv a vec vrátil na opätovné prerokovanie,\nalebo aby vo veci sám rozhodol a v plnom rozsahu ma oslobodil.“.\n17. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že krajský súd po zrušení\nrozsudku z 19. marca 2019 a vrátení veci na ďalšie konanie opätovne rozhodol rozsudkom\nsp. zn. 5 To 37/2020 zo 7. mája 2020, ktorým „procesné chyby neodstránil a ponechal trest,\ntak ako ho uložil svojím skorším rozsudkom.“. Sťažovateľ namieta, že skutková veta\n7\n\nrozsudku – v časti vymedzujúcej čas spáchania jednotlivých útokov – je v rozpore\ns právnymi závermi, ktoré vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 13/2013.\nPodľa sťažovateľa vymedzenie skutku vrátane miesta a času, keď mal byť skutok spáchaný,\nmusí byť také, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom. Vymedzenie skutku nemôže\nvychádzať len „z dohadov a špekulácií.\nZáklad rozhodnutia v trestných veciach musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť,\nnestačí iba zistenie pravdepodobnosti.“.\n18. Sťažovateľ tiež žiada o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní\npred ústavným súdom.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská\nv judikatúre ústavného súdu\n19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n21. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9\nneustanovuje inak.\n\n8\n\n22. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n23. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\n24. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,\na preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\n25. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\n9\n\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,\nIII. ÚS 79/2012).\n26. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné\npostavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade\nalebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,\nak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n27. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoju\njudikatúru, v zmysle ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade\ns platným\n\na\n\núčinným\n\nzákonom\n\n(na\n\nvec\n\naplikovateľnými\n\nprocesnoprávnymi\n\na hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných\nľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\n28. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n10\n\n29. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\n31. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú;\nd) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom\nalebo týmto jazykom nehovorí.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 ústavy a porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým\nrozsudkom okresného súdu zo 16. januára 2019\n32. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd\nvychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať\n11\n\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia\nústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti\nnie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného\nsúdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého\nuplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56\nods. 2 a do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).\n33. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,\no ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2019.\n34. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri jej\npredbežnom\n\nprerokovaní\n\nodmietol\n\nv\n\ntejto\n\nčasti\n\npre\n\nnedostatok\n\nprávomoci\n\nna jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].\nIII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 ústavy a porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu z 19. marca 2019\n35. Sťažovateľ v tejto časti ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv\npodľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 19. marca 2019, ktorým\nkrajský\n\nsúd\n\nrozhodol\n\no\n\nodvolaniach\n\nsťažovateľa\n\na\n\nprokurátora.\n\nPredmetný\n\nrozsudok krajského súdu z 19. marca 2019 zrušil najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nz 25. marca 2020 na základe dovolania sťažovateľa.\n36. Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie sa začína dňom doručenia\nnávrhu na začatie konania ústavnému súdu.\n\n12\n\n37. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej\nčasti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným\nsúdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.\n38. Podľa § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek\npočas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať\na rozhodnúť.\n39. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý\nnemožno odstrániť, súd konanie zastaví.\n40. Z citovaného § 161 ods. 1 CSP vyplýva, že procesné podmienky ako základné\nprocesné predpoklady, ktoré musia byť naplnené, aby súd mohol autoritatívne vo veci\nrozhodnúť, je súd povinný skúmať kedykoľvek v priebehu konania.\n41. Zo skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti vyplýva, že v čase podania\nústavnej sťažnosti ústavnému súdu v dôsledku zrušenia rozsudku krajského súdu\nz 19. marca 2019 neexistoval predmet prieskumu ústavného súdu, o ktorom sťažovateľ\ntvrdil, že ním boli porušené označené práva podľa ústavy a dohovoru a ktorého zrušenia sa\ndomáhal v petite ústavnej sťažnosti. Cieľ sledovaný ústavnou sťažnosťou vo vymedzenej\nčasti bol takto dosiahnutý inými prostriedkami v rámci všeobecného súdnictva (na základe\nmimoriadneho opravného prostriedku). Uvedená skutočnosť vylučuje, aby o ochrane týchto\npráv v uvedenom rozsahu následne ešte rozhodoval ústavný súd (m. m. IV. ÚS 37/2014,\nII. ÚS 184/2014, I. ÚS 380/2018, IV. ÚS 534/2018). Ústavný súd prihliadol aj na to,\nže kasačné rozhodnutie – napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 25. marca 2020 –\npovažoval za ústavne akceptovateľné (pozri časť III.3 tohto uznesenia), preto nezistil dôvod\nna zrušenie tohto rozsudku, čím by došlo k zrušeniu výroku o zrušení rozsudku krajského\nsúdu z 19. marca 2019.\n\n13\n\n42. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o neodstrániteľný nedostatok procesnej\npodmienky, ústavný súd konanie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti zastavil\npodľa § 161 ods. 2 CSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde.\nIII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 ústavy a porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu z 25. marca 2020\n43. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 25. marca 2020 rozhodol, že rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 3 To 14/2019 z 19. marca 2019 a konaním, ktoré mu predchádzalo,\nbol porušený zákon v § 31 ods. 4 Trestného poriadku v neprospech sťažovateľa. Najvyšší\nsúd rozsudok krajského súdu z 19. marca 2019 zrušil a prikázal krajskému súdu, aby vec\nv potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\n44. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 25. marca 2020 vychádzal\nz predloženého spisového materiálu, z ktorého zistil, že v prípravnom konaní vedenom\nokresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 47/2018 rozhodoval sudca pre prípravné konanie\nJUDr. Štefan Novák o vzatí sťažovateľa do väzby 23. marca 2018, o zamietnutí jeho\nžiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a nenahradení väzby dohľadom probačného\na mediačného úradníka 8. júna 2018, o ustanovení obhajcu 26. marca 2018, o opätovnom\nzamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a o nenahradení jeho\nväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka 13. augusta 2018 a o predĺžení lehoty\ntrvania väzby do 21. decembra 2018. Vychádzal tiež zo zistenia, že krajský súd ako\nodvolací súd rozhodoval o odvolaní prokurátora a sťažovateľa proti rozsudku okresného\nsúdu zo 16. januára 2019 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Babjaka\na zo sudcov JUDr. Jozefa Mikluša a JUDr. Štefana Nováka, LL.M., „teda v rozpore s § 31\nods. 4 Tr. por., nakoľko JUDr. Štefan Novák, LL.M. sa zúčastnil na rozhodovaní na súde\nnižšieho stupňa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd rozhodoval v nezákonnom zložení,\nčím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por. Vzhľadom\nna uvedené sa najvyšší súd nezaoberal ostatnými dovolacími dôvodmi uvádzanými\n\n14\n\nobvineným, pretože sa vzťahujú k rozhodnutiu súdu, ktorý vo veci rozhodoval v nezákonnom\nzložení.\nSo zreteľom na článok 48 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho\nnemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, nie je rozhodujúce, či obvinený túto skutočnosť\nnamieta v rámci riadneho alebo až mimoriadneho opravného prostriedku. Obmedzujúce\nustanovenie uvedené v § 371 ods. 4 veta pred bodkočiarkou Tr. por. v prípade dovolacieho\ndôvodu pod písmenom b), prvého odseku § 371 (za situácie, ak vec rozhodol súd\nv nezákonnom zložení vzhľadom na skutočnosť, že v odvolacom konaní nebol vylúčený\nz konania a rozhodovania sudca, ktorú vo veci rozhodoval na súde nižšieho stupňa),\nje vzhľadom na uvedený ústavný článok neaplikovateľné.\nPreto dovolací súd po vyslovení porušenia zákona krajským súdom v ustanovení § 31\nods. 4 Tr. por. v neprospech obvineného, zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj na ne\nobsahovo nadväzujúce rozhodnutia, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,\nstratili podklad.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici,\naby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“.\n45. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu na tom základe, že najvyšší súd sa nezaoberal\nďalšími dovolacími dôvodmi vymedzenými v jeho dovolaní.\n46. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd svoj postup\nvysvetlil. Uviedol, že na základe spisového materiálu dospel k záveru o existencii\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. že odvolací súd\nrozhodol v nezákonnom zložení. Ďalšími v dovolaní vymedzenými dovolacími dôvodmi sa\nnajvyšší súd nezaoberal, pretože sa vzťahovali na rozhodnutie súdu, ktorý vo veci\nrozhodoval v nezákonnom zložení. Ústavný súd uvedený postup najvyššieho súdu\nnepovažoval za arbitrárny. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, je logický a vyplýva z príslušných ustanovení Trestného\nporiadku upravujúcich konanie o dovolaní. Je prípustným vyjadrením procesnej ekonómie\nv tom zmysle, že zistené pochybenie krajského súdu predstavujúce dovolací dôvod\n15\n\npodľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nebolo možné napraviť v dovolacom\nkonaní, najvyšší súd už len na podklade tohto zistenia musel zrušiť rozsudok krajského súdu\na vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Týmto zároveň vytvoril príležitosť, aby sa krajský súd\nopätovne zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa v zákonnom zložení senátu,\nktorý eventuálne mohol dospieť – vzhľadom na iné zloženie senátu – k iným právnym\nzáverom. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z uvedeného hľadiska takto nemožno\npovažovať za arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.\n47. Najvyšší súd zároveň postupom podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku\nrozhodoval o väzbe sťažovateľa vzhľadom na to, že sa na ňom vykonával trest odňatia\nslobody uložený rozsudkom krajského súdu z 19. marca 2019, ktorý najvyšší súd zrušil.\nVzhľadom na „dôvodnú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by obvinený\npokračoval v trestnej činnosti, keďže má sklony k jej páchaniu, rozhodol Najvyšší súd\nSlovenskej republiky tak, že podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzal obvineného do väzby,\nktorá sa vykoná v Ústave na výkon väzby v\n\n. Z obsahu spisového materiálu\n\nmal najvyšší súd za preukázané, že v danom prípade existujú skutočnosti odôvodňujúce\ntzv. preventívnu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., nakoľko obvinený bol doposiaľ\ntrikrát súdne trestaný, z toho v dvoch prípadoch za nebezpečné vyhrážanie druhej starej\nmatke\n\nV predmetnej trestnej veci sa obvinený dopúšťal trestnej činnosti dlhší čas\n\nv rôznych intervaloch, o čom svedčí aj výpoveď poškodenej, preto pri ponechaní obvineného\nna slobode hrozí dôvodná obava, že bude aj naďalej pokračovať v trestnej činnosti\nvo vzťahu k rodinným príslušníkom.“.\n48. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že opätovné rozhodovanie o väzbe\nv tej istej veci nie je prípustné. Túto námietku ústavný súd neakceptoval, keďže § 380 ods. 2\nTrestného poriadku predstavuje zákonný podklad pre rozhodovanie o väzbe sťažovateľa\na tiež pre výrok, ktorým najvyšší súd vzal sťažovateľa do väzby. Najvyšší súd svoje\nrozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby primerane odôvodnil, jeho právne závery\nsú spätne preskúmateľné, nie sú zjavne neodôvodnené. Rozhodnutie o väzbe sťažovateľa\nnie je výsledkom svojvoľnej aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku,\n\n16\n\npreto je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu aj vo výroku o väzbe ústavne\nakceptovateľný.\n49. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú\nsťažnosť sťažovateľa v uvedenej časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n50. Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ sa v tejto časti svojej\nústavnej sťažnosti usiloval o kasáciu kasačného rozhodnutia. Ústavný súd už vyslovil\n(sp. zn. I. ÚS 246/2012 zo 6. júna 2012) názor na odmietnutie sťažnosti proti kasačnému\nrozhodnutiu, podľa ktorého sťažnosť bola podaná predčasne, keďže „sťažovateľka bude\nmať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného\npráva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci,\nz čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého\nporušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu\nkonania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom\ndovolacieho súdu.“. Podobne ústavný súd odôvodnil odmietnutie ústavných sťažností\naj v ďalších svojich rozhodnutiach v obdobných veciach (pozri m. m. I. ÚS 167/2012,\nIII. ÚS 38/2013, I. ÚS 214/2014, II. ÚS 339/2019). Tento právny názor však neplatí\nabsolútne. Ústavný súd už zrušujúce rozhodnutia preskúmaval (pozri II. ÚS 398/08,\nII. ÚS 439/2015, II. ÚS 152/2016 bod 3) a robí tak aj najvyšší súd (pozri 2 Cdo 1/2013;\nporovnaj tiež Súkromné právo č. 10-11/2015). K tomu je však potrebné uviesť,\nže k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza iba v tom prípade, keď dôvody na tento\nkrok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným záťažiam konania, a tak znehodnocujú\nďalšie konanie, alebo ak by išlo o veľmi pevnú hmotnoprávnu pozíciu preskúmavaného\nkasačného rozhodnutia. Tieto právne závery možno primerane aplikovať aj v konaní\no ústavnej sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha kasácie kasačného rozhodnutia v trestnej\nveci.\n51. Ústavný súd neodmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie a preskúmal námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému\n17\n\nrozsudku najvyššieho súdu predovšetkým z dôvodu, že týmto rozsudkom najvyšší súd\nrozhodoval aj o vzatí sťažovateľa do väzby vzhľadom na zrušenie rozsudku krajského súdu,\npričom ústavnú udržateľnosť výroku o väzbe nebolo možné posúdiť izolovane bez vzťahu\nk výroku o zrušení rozsudku krajského súdu.\nIII.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 ústavy a porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu zo 7. mája 2020\n52. Napadnutým rozsudkom zo 7. mája 2020 krajský súd opätovne rozhodol\no odvolaní prokurátora a sťažovateľa po zrušení rozsudku z 19. marca 2019 najvyšším\nsúdom. Krajský súd rozsudkom zo 7. mája 2020 zrušil rozsudok okresného súdu\nzo 16. januára 2019 vo výroku o treste a sťažovateľa sám odsúdil na trest odňatia slobody\nvo výmere siedmich rokov. Odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku\nzamietol.\n53. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza, či proti rozsudku krajského súdu\nzo 7. mája 2020 podal dovolanie. Z ústavnej sťažnosti však vyplýva námietka sťažovateľa,\npodľa ktorej krajský súd v napadnutom rozsudku zo 7. mája 2020 nenapravil pochybenia,\nktorých sa podľa neho dopustil už v prvom odvolacom konaní, v ktorom rozhodol\nrozsudkom z 19. marca 2019. Sťažovateľ obdobne namieta, že ani najvyšší súd sa\nnezaoberal jeho dovolacími námietkami okrem toho, že dospel k právnemu záveru\no existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.\nV ústavnej sťažnosti podrobne uviedol svoju dovolaciu argumentáciu, ktorú vymedzil ako\ndovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. b), c), h) a i) Trestného poriadku. Ústavný súd\nkonštatuje, že sťažovateľ môže postupovať podobne, ako postupoval pri rozsudku krajského\nsúdu z 19. marca 2019, t. j. podať dovolanie aj proti rozsudku krajského súdu\nzo 7. mája 2020, o to viac, že proti tomuto rozsudku namieta rovnaké skutočnosti ako proti\nrozsudku krajského súdu z 19. marca 2019. Lehota na podanie dovolania v prospech\nobvineného je tri roky od doručenia rozhodnutia obvinenému (§ 370 ods. 1 Trestného\nporiadku).\n18\n\n54. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je kompetenciou ústavného súdu\nako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti predikovať rozhodnutie najvyššieho súdu\ntýkajúce sa dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti, resp. neprípustnosti (o tom v konečnom\ndôsledku môže rozhodnúť iba najvyšší súd v dovolacom konaní, pozn.). Využitie všetkých\nprípustných opravných prostriedkov je však v súlade s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde\njednou zo základných podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre prípadný zásah\nzo strany ústavného súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 334/2020).\n55. Pokiaľ ide o eventuálne námietky, ktoré nebolo možné uplatniť v dovolacom\nkonaní, lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu by bola považovaná\nza zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu\n(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský\na Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a § 124 zákona\no ústavnom súde). Sťažovateľ tiež netvrdil a ani nepreukazoval, že dovolanie nepodal\nz dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza\ndo úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\n56. Skutočnosť, že sťažovateľ môže podať dovolanie, v tomto momente vylučuje,\naby sa námietkami sťažovateľa ústavný súd meritórne zaoberal. Meritórne preskúmanie\nústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď nevyužil právny prostriedok\nochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne poskytuje, t. j. nepodal dovolanie,\nhoci ho podať mohol, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu\nvzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené\nrozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ\nnevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii, tak zakladá\nneprípustnosť jeho ústavnej sťažnosti.\n57. Na tomto základe ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú\nsťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) a podľa § 132 ods. 2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.\n19\n\nIII.5 K návrhu na ustanovenie právneho zástupcu\n58. Predpokladom pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu je\nkumulatívne splnenie troch podmienok: (i) existencia žiadosti o ustanovenie právneho\nzástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť a to, že (iii) nejde o zrejme\nbezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku\nvyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto\nje splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie\nústavnej sťažnosti a ústavná sťažnosť nie je ani zjavne neopodstatnená.\n59. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že v danej\nveci nie je daná jeho právomoc, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne\nneopodstatnená, uvedený záver zároveň znamená, že v danej veci ide o zrejme bezúspešné\nuplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden z predpokladov\npre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.\n60. Pretože ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne\nneopodstatnenú, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a ako neprípustnú, je zjavné,\nže v danej veci ide zároveň o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti\n(m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 383/2019). Z tohto dôvodu ústavný súd\nnevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným\nsúdom.\n61. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. septembra 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-preventívna", "dovolanie-dovolacie konanie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "sudca-zákonný", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Civilného sporového poriadku"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:101e44e9-ffc3-4690-aab8-b1801a330d1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.334.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 334/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 334/2020 z 15. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-15", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.334.2020.1"}, {"guid": "ussr:b2331a5e-7350-4dc5-8faa-a758f962e1e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.380.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2018 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.380.2018.1"}, {"guid": "ussr:1e4a78bd-25eb-4a6f-a433-b3b52ecdd26a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.339.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 339/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 339/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.339.2019.1"}, {"guid": "ussr:5f5d250f-de2d-4c98-9346-d4bfb7529023", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.534.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 534/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 534/2018 z 12. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.534.2018.1"}, {"guid": "ussr:520e0794-4f0c-4588-bad8-ef176202a3a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.383.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.383.2019.1"}, {"guid": "ussr:3408bd3f-22ca-44da-8c29-8611d1879919", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.631.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 631/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 631/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.631.2017.1"}, {"guid": "ussr:38d2980c-233a-4c1e-8d09-b149d0043597", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1"}, {"guid": "ussr:3d25d990-4431-471a-84df-42433e71a0c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.439.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.439.2015.1"}, {"guid": "ussr:b3abaceb-d1dc-46ff-8468-6207cd9f31c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:4.US.37.2014.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/2014 z 15. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.37.2014.1"}, {"guid": "ussr:d186a721-d2b7-47bb-8486-031a8e91156a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2014 z 11. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d186a721-d2b7-47bb-8486-031a8e91156a"}, {"guid": "ussr:9ffa0caa-98bb-4590-ab89-b57b863ca0b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 214/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 214/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ffa0caa-98bb-4590-ab89-b57b863ca0b8"}, {"guid": "ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 265/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 265/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1"}, {"guid": "ussr:1550fc75-b363-4992-9e85-e76e88598738", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2013 z 19. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-19", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1550fc75-b363-4992-9e85-e76e88598738"}, {"guid": "ussr:ef959727-3cd0-4d9a-9add-019663df9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 38/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ef959727-3cd0-4d9a-9add-019663df9258"}, {"guid": "ussr:fe0a0d60-89ac-4cf1-a031-056557ddaa4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 246/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe0a0d60-89ac-4cf1-a031-056557ddaa4c"}, {"guid": "ussr:480b5caf-1bf9-4533-b79a-ff4d5279c488", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 167/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 167/2012 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:480b5caf-1bf9-4533-b79a-ff4d5279c488"}, {"guid": "ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2012 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 202, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}], "citovane_v": []}