{"guid": "ussr:79c09e95-3808-4a8a-80ae-7f8b724ebfc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 434/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 434/2020 z 9. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. septembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 434/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2020-09-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/79c09e95-3808-4a8a-80ae-7f8b724ebfc7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.434.2020.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 434/2020-49\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,\nStaré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík,\nvo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko\nBanská Bystrica sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 a postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia sťažovateľky\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o.,\nStaré Grunty 162, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík,\nvo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením\nŠpecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný\ntrestný súd“) sp. zn. 5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie\nšpecializovaného súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Označená vec sťažovateľky, ústavným súdom vedená pod sp. zn. Rvp 977/2020,\nbola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená\nsudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020\n(ďalej len „rozvrh práce“) členom IV. senátu ústavného súdu, pracujúceho v zložení\nMiroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.\n2.1 Dňa 14. mája 2020 sudca spravodajca Libor Duľa podľa § 49 ods. 4 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) oznámil\npredsedovi ústavného súdu možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania\nvo veci sťažovateľky podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd uznesením\n2\n\nč. k. I. ÚS 289/2020-8 z 9. júna 2020 podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde\nrozhodol, že sudca (spravodajca) Libor Duľa je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie\nv konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 977/2020. Podľa čl. III. ods. 1 písm. d)\na ods. 3 rozvrhu práce sa novým sudcom spravodajcom v tejto veci stal sudca Peter Straka.\n2.2 Dňa 14. mája 2020 oznámil podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde\npredsedovi ústavného súdu možné dôvody svojho vylúčenia z konania a rozhodovania\nvo veci sťažovateľky podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj predseda senátu\nMiroslav Duriš. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 289/2020-8 z 9. júna 2020 podľa § 49\nods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde rozhodol, že sudca (predseda senátu) Miroslav Duriš\nnie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod\nsp. zn. Rvp 977/2020.\n3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením\nprokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky\n(ďalej len „prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/3 Gv 76/19/1000-57\nz 9. marca 2020 vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania zločinu prijímania úplatku\nformou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 329 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.\n3.1 Sťažovateľka ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave s dočasne pozastaveným\nvýkonom funkcie bola 11. marca 2020 zadržaním obmedzená na osobnej slobode\na 12. marca 2020 Generálny prokurátor Slovenskej republiky požiadal ústavný súd\no udelenie súhlasu so vzatím sťažovateľky do väzby podľa čl. 136 ods. 3 ústavy. Ústavný\nsúd súhlas so vzatím sťažovateľky do väzby dal uznesením č. k. PL. ÚS 4/2020-94\nz 12. marca 2020.\n3.2 Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn.\n5 Tp 2/2020 zo 14. marca 2020 podľa § 87 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol o vzatí sťažovateľky\ndo väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (ďalej aj „kolúzna\nväzba“), pričom jej väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa\n§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd, rozhodujúc (aj) o sťažnosti\nprokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, uznesením sp. zn. 3 Tost 12/2020 z 20. marca\n3\n\n2020 podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku (okrem iného) zrušil\nnapadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu vo výroku, ktorým sťažovateľka bola\nvzatá do väzby, a sám podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku vzal sťažovateľku do väzby\nnielen z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b), ale aj z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku (ďalej aj „preventívna väzba“). Sťažnosť sťažovateľky proti\nnapadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu najvyšší súd svojím napadnutým\nrozhodnutím zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich v záhlaví tohto\nuznesenia označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, ku ktorému podľa nej\ndošlo napadnutým rozhodnutím špecializovaného trestného súdu, ako aj napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal).\n4.1 Sťažovateľka argumentuje, že namietané rozhodnutia všeobecných súdov o jej\nvzatí do väzby nie sú založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré by napĺňali\ndeklarované väzobné dôvody, ale vychádzajú len zo všeobecných a abstraktných úvah,\nnavyše, vzťahujúcich sa na samotné skutky, zo spáchania ktorých je obvinená. Podľa jej\nnázoru z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu možno identifikovať tri dôvody, pre\nktoré bola vzatá do väzby, a to «(a) osobnostná skladba sťažovateľky, (b) jej údajná\npríslušnosť k „dobre fungujúcemu stroju“, konajúcemu v prospech\n\n, a (c)\n\npopieranie viny», pričom „je nepochybné, že ani jeden z týchto dôvodov nepredstavuje\nkonkrétnu skutočnosť, ktorá by vytvárala alebo zvyšovala riziko či už pokračovania\nv trestnej činnosti alebo kolúzneho konania“. Navyše, «Z odôvodnenia napadnutých\nuznesení sa javí, že jediným reálnym „dôvodom“ väzby je úsilie súdu prispieť k obnove\ndôveryhodnosti justičného systému ako naliehavej požiadavky verejného záujmu. Inak\npovedané, najvyšší súd je zjavne motivovaný vyjsť v ústrety spoločenskému dopytu\npo väzobnom stíhaní sťažovateľky.».\n4.2\n\nZ hľadiska\n\nnaplnenia\n\nmateriálnych\n\npredpokladov\n\nväzby\n\nsťažovateľka\n\nargumentuje tým, že:\n«Po prvé, situáciu, v ktorej sa sťažovateľka nachádza, možno popísať ako situáciu\nabsolútneho spoločenského odsúdenia a v súčasnom období nepochybne aj straty\nakejkoľvek reálnej možnosti uplatniť sa v pôvodnej profesii. Sťažovateľka nie je súčasťou\n4\n\nani výkonnej, ani súdnej moci (formálne je síce sudkyňou, avšak jej výkon funkcie je\npozastavený minimálne dvoma rozhodnutiami disciplinárnych senátov, funkciu sudcu\nnevykonáva viac ako 8 rokov a v systéme súdnictva nemá žiadne funkčné ani mocenské\npostavenie), a nemá žiadnu formálnu ani neformálnu možnosť, aby smerom k justičným\norgánom vyvíjala akýkoľvek tlak či dokonca ovplyvňovala ich rozhodovaciu činnosť, a teda\nakokoľvek pokračovala v trestnej činnosti, z ktorej je obvinená a ktorú popiera.\nPokračovanie, v páchaní trestnej činnosti rovnakej povahy, pre akú sa vedie trestné\nkonanie, je absolútne nepredstaviteľné nielen zo subjektívneho, ale aj z objektívneho\nhľadiska. Naopak, existujú všetky dôvody pre záver, že aj keby sťažovateľka veľmi chcela,\nsubjektívne aj objektívne sú jej možnosti pokračovať v páchaní údajnej trestnej činnosti\nna slobode nulové. K obdobnému záveru napokon dospel aj ŠTS.\nPo druhé, v súvislosti s uvedeným je podstatný aj rozsah a intenzita verejnej kontroly\nsťažovateľky a zásadných obmedzení jej súkromia. Sťažovateľka je nielen spoločensky\n„obnažená“, a to v rozsahu, ktorý sám osebe vyvoláva pochybnosti o ústavnosti\na zákonnosti zásahov do jej súkromia, ale naďalej zostáva predmetom intenzívneho\nmediálneho „dozoru“, ktorý by sa v prípade jej prepustenia z väzby nepochybne ešte zvýšil.\nJe absolútne, nepredstaviteľné a objektívne vylúčené, aby za okolností, v akých sa\nsťažovateľka nachádza a v akých by sa nachádzala aj v prípade ústavne konformnej\nochrany jej osobnej slobody, t.j. v prípade jej prepustenia z väzby, mohla pokračovať\nv páchaní údajnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinená alebo v ovplyvňovaní svedkov.\nPo tretie, sťažovateľka síce trestnú činnosť popiera a trvá na svojej nevine, ale ak by\naj bolo možné vyjsť z úvah najvyššieho súdu, že v minulosti bola súčasťou „dobre\nfungujúceho stroja“, pôsobiaceho v prospech\n\n, práve obsah a štruktúra\n\ntýchto úvah činí riziko pokračovania v trestnej činnosti úplne bezpredmetné. Ak by aj takáto\nmašinéria skutočne v minulosti existovala (pričom sťažovateľka svoju účasť v nej popiera),\nzo všetkých notoricky známych okolností, vrátane priebehu vyšetrovania, vyplýva, že je\nv plnom rozsahu a nezvratné znefunkčnená.\nPo štvrté, z odôvodnenia oboch napadnutých rozhodnutí je okrem už spomenutých\nfaktorov zrejmé aj to, že konajúce súdy nachádzajú dôvodnosť (nevyhnutnosť) väzby\nv dôvodnosti samotného trestného stíhania. Zásadným spôsobom tak negujú skutočnosť, že\ndôvodnosť trestného stíhania je síce nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou\n5\n\nzákonnosti a ústavnosti väzby. Ak by aj trestné stíhanie sťažovateľky bolo dôvodným, nijako\nto konajúce súdy nezbavuje povinnosti identifikovať konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce\nobavu z jej kolúzneho konania alebo pokračovania v údajnej trestnej činnosti, ani\npovinnosti posúdiť a presvedčivo odôvodniť nevyhnutnosť väzby ako výnimočného\nopatrenia, ktorého opodstatnenosť podlieha reštriktívnemu výkladu.»\n4.3 Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy sa v jej veci riadne nezaoberali\nproporcionalitou väzby, t. j. otázkou, či jej väzobné stíhanie je nevyhnutné, alebo je možné\núčel väzby dosiahnuť aj menej invazívnym opatrením, napr. dohľadom probačného\na mediačného úradníka. V tejto súvislosti špecializovanému trestnému súdu vytkla to, že sa\n„namiesto vykonania povinného testu proporcionality a podrobného posúdenia rizík\nv prípade nariadenia menej invazívnych nástrojov štátneho dohľadu dopustil neprípustnej\nskratky, výslovne zakázanej ustálenou judikaturou: kolúzna väzba je nevyhnutná, pretože\ntreba vypočuť množstvo svedkov, a teda probačný dohľad nestačí. Sťažovateľka považuje za\nnepochybné, že takéto odôvodnenie rozhodnutia bezprostredne odporuje vyššie citovaným\nzáverom tak ústavného súdu, ako aj ESĽP.“.\n4.4 Napokon sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom „znemožnil\nosobnú účasť“ na zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo (aj) o jej sťažnosti proti\nnapadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu. V tejto súvislosti tiež uvádza:\n«... prípadný súlad postupu najvyššieho súdu s Trestným poriadkom v žiadnom rozsahu\nnekompenzuje nesúlad takého postupu s dohovorom. ESĽP totiž vyslovil, že „členský štát,\nktorý umožňuje opravný prostriedok voči rozhodnutiam o vzatí do väzby je povinný\ndotknutým stranám zabezpečiť v odvolacom konaní rovnaké záruky, ako v konaní na prvom\nstupni... a že prítomnosť sťažovateľov a ich právnych zástupcov na konaní prvostupňového\nsúdu nezbavuje členský štát povinnosti zabezpečiť ich osobnú účasť na konaní súdu\nrozhodujúcom o opravnom prostriedku...“ (Tarau v. Rumunsko, § 60).»\n5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,\naby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa či. 17 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\n6\n\nrepubliky zo dňa 20. marca 2020, sp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesením sudcu pre prípravné\nkonanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa\n14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 20. marca 2020,\nsp. zn. 3 Tost/12/2020 a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného\nsúdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 14. marca 2020, sp. zn. 5Tp/2/2020 sa\nzrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľku neodkladne\nprepustil z väzby na slobodu.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd sú povinní spoločne\na nerozdielne uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, na účet jej právneho\nzástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\n5.1 Sťažovateľka v súvislosti s návrhom na rozhodnutie ústavného súdu tiež uvádza,\nže „pre prípad, ak by ústavný súd dospel k záveru, že na účely ochrany ústavy nie je účelné\nrozhodnúť o prepustení sťažovateľky z väzby, ale len vec vrátiť sťažnostnému súdu na nové,\nústavne konformné rozhodnutie“, navrhuje „eventuálny petit“, v rámci ktorého namiesto\npríkazu najvyššiemu súdu, aby ju bezodkladne prepustil na slobodu, navrhuje po zrušení\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.\n5.2 Sťažovateľka podaním z 24. augusta 2020 urgovala rozhodnutie ústavného súdu\ns poukázaním na zhoršený zdravotný stav a povahu ústavnej sťažnosti.\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky\n6. Ústavný súd 2. júla 2020 vyzval predsedu najvyššieho súdu a predsedu\nšpecializovaného trestného súdu na vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.\n6.1 Najvyšší súd na túto výzvu reagoval vyjadrením zo 17. júla 2020: „... nad rámec\nodôvodnenia predmetného rozhodnutia uvádzam, postup i napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu už boli predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod SP. zn.\nII. ÚS 274/2020, a to v podstate na základe obsahovo totožných námietok, ktoré uplatňuje\nsťažovateľka aj v tomto konaní. Navrhujem preto ústavnú sťažnosť\ntiež ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.“\n7\n\n6.2 V prílohe k podaniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr 151/20 z 3. júla\n2020 zákonný sudca, ktorý rozhoduje v napadnutom konaní, uviedol, že jeho rozhodnutie\no väzbe sťažovateľky je zákonné, v súlade s ústavou a taktiež medzinárodnými zmluvami,\nktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľka namieta, že z odôvodnenia\nnapadnutých uznesení sa jej ako skutočný dôvod väzby javí naliehavý verejný záujem\nna obnove dôveryhodnosti justície, pričom tento väzobný dôvod nie je obsiahnutý v ústave\nani dohovore. Takisto namieta nevykonanie testu proporcionality predmetnými súdmi,\nnedostatočné odôvodnenie prítomnosti dôvodov väzby a nevyhnutnosti ich uvalenia.\nSťažovateľka vytýka, že odôvodenie kolúznej väzby skrz potrebu vypočutia veľkého\nmnožstva svedkov sa odkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe (najvyšší súd, sp. zn.\n2 Ntv 97/1992). Zákonný sudca uviedol, že rozhodnutie o väzbe sťažovateľky riadne\nodôvodnil, a to materiálne, ako aj formálne, pričom zachoval princíp prezumpcie neviny.\nAko materiálne dôvody väzby slúžili konkrétne dôkazy, ktoré nasvedčovali tomu, že skutok\nnapĺňajúci znaky trestného činu sa stal a existujú dôvody na podozrenie, že ho spáchala\npráve sťažovateľka. Ako formálny dôvod zákonný sudca uviedol, že existuje reálna obava\nz ovplyvňovania svedkov, pretože samotný skutok, z ktorého je sťažovateľka obvinená,\nsúvisí práve s ovplyvňovaním sudkyne\n\n, ktorá mala vykazovať znaky\n\nposlušnosti a submisívnosti aj za cenu porušenia zákona. Tento záver podporuje aj nález\nústavného súdu sp. zn. I. ÚS 162/2016 z 9. marca 2016: „Vo vzťahu k odôvodnenosti\npodozrenia po vznesení obvinenia Trestný poriadok nevyžaduje, aby existencia dôvodného\npodozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti\nobvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že\nobvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného\nčinu...“ Zákonný sudca poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen ,,ESĽP“) vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990, na základe\nktorého potvrdzuje, že „Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo\ninformácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna\nosoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností\nkaždého konkrétneho prípadu...\n... Každé rozhodovanie o väzbe sa tak odohráva v rovine pravdepodobnosti – a nie\nistoty ohľadne dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený nebude držaný vo väzbe.“.\n8\n\nZákonný sudca nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že sudca pri vymedzení\nformálnych dôvodov väzby vychádzal z nutnosti výsluchu viacerých svedkov, ktorí ešte ani\nnie sú ustálení, čím mal konať v rozpore s ustálenou súdnou praxou. V tomto prípade ide\no konštatovanie súdu (strana 14 napadnutého uznesenia) v rámci testu proporcionality, resp.\nv rámci úvahy o nemožnosti nahradenia výkonu väzby probačným či mediačným\ndohľadom. Dôvody väzby boli pritom už ustálené.\nV závere vyjadrenia špecializovaného trestného súdu je uvedené: „Záverom si\ndovoľujem dať do pozornosti, že sťažovateľka bola v tom čase stíhaná za skutok po právnej\nstránke kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin, v ktorom prípade je možné dohľad\nnariadiť iba v prípade existencie výnimočných okolností prípadu (§ 80 ods. 2 Tr. poriadku),\npričom žiadne také okolnosti v čase rozhodovania o jej väzbe neexistovali...\n... Záverom si dovoľujem navrhnúť, aby Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí\nústavnú sťažnosť\n\nako zjavne neopodstatnenú odmietol.“\n\n6.3 Sťažovateľka sa k stanovisku špecializovaného trestného súdu vyjadrila podaním\nz 30. júla 2020 „... vyjadrenie ŠTS v žiadnom ohľade nevyvracia... absenciu konkrétnych\nskutkových okolností, z ktorých by vyplývalo riziko marenia vyšetrovania alebo\novplyvňovania svedkov zo strany sťažovateľky... v odôvodnení príslušných rozhodnutí ŠTS\na NS SR nachádzajú výlučne všeobecné úvahy bez opory v konkrétnych skutkových\nokolnostiach. Máme zato, že pokiaľ ŠTS neuviedol konkrétne skutkové okolnosti... väzba\nnie je... nevyhnutná. Dôvodom väzobného stíhania rozhodne nemôže byť potreba vykonania\nvýsluchu viacerých svedkov... Predbežný záver súdu o dôvodnosti trestného stíhania je\npodmienkou nevyhnutnou, nie však dostačujúcou na zákonnosť väzby v zmysle ust. § 71\nods. 1 pís. b) TP.\n... netvrdíme, že by predbežným záverom súdu o dôvodnosti trestného stíhania samým\nosebe došlo k zásahu do práv sťažovateľky. Tvrdíme, že k zásahu do jej práv došlo najmä\ntým, že súd svoj záver o existencii väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 pís. b) TP, teda\nobavu, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť\nobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, neodôvodnil konkrétnymi\nskutočnosťami ani konkrétnym správaním sťažovateľky, ale výlučne všeobecnými úvahami.\nPokiaľ by sme... riziko marenia vyšetrovania neposudzovali podľa konkrétneho konania\nobvineného a iných konkrétnych skutkových okolností, takýto prístup by zákonite viedol\n9\n\nk tomu, že väzobné stíhanie by sa v prípade akýchkoľvek závažnejších obvinení, ktoré sa\npredbežne javia ako dôvodné, stalo pravidlom... Zákonnú úpravu výnimiek z pravidla\nv zásade stíhať na slobode uvedenú v § 71 TP preto treba vždy vykladať reštriktívne...“\n6.4 K stanovisku najvyššieho súdu sa sťažovateľka vyjadrila v podaní z 30. júla 2020\n„Najvyšší súd sa v svojom stanovisku dôvodmi sťažnosti nezaoberá, poukazuje iba\nna rozhodnutie Ústavného súdu v inej veci týkajúcej sa iného sťažovateľa. K tomu\npoznamenávame, že dôvody väzby nemôžu byť nikdy paušálne, ale vždy sa musia vzťahovať\nna konkrétneho obvineného, konkrétny skutok a predovšetkým konkrétne dôvody, pre ktoré\nexistuje údajná obava z pokračovania v trestnej činnosti alebo marenia vyšetrovania.\nJe zrejmé, že prípadná existencia takejto obavy u jedného obvineného v žiadnom prípade\nnezdôvodňuje existenciu obdobnej obavy u iného obvineného. Takáto paušálna\nargumentácia je pri zdôvodňovaní nevyhnutnosti väzby neprípustná...“\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol\n\n10\n\núčinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov.\n11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný\nsúd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len\nvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že:\na) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký\ntrest,\nb) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť\nobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.\n\n11\n\nc) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\n13.1 Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná\nsťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,\nak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 192 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku\no sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, okrem\nuznesenia podľa § 403 rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti\nuzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní\nod predloženia veci na rozhodnutie.\n13.2 Podľa § 302 ods. 1 a 2 prvej vety Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa\nkoná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa (ods. 1). Iné osoby sú\nz účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa\nna neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní\no sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť\n(ods. 2 prvá veta).\nIV.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n14. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon.\n15. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným\nsúdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila\nrozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie\npovinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby\nza účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania\ntrestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej\n12\n\nv spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody\nmaloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho\nzákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné\ndržanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,\nalkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej\nprebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\n15.1 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený\nslobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne\no zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n16. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,\nII. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,\nv ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva\nna osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej\nslobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že\nvo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh\nna konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby\na nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu\nnevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie\nmôže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\nZákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou\npodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti\n13\n\nväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie\nna základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).\n17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu\nje sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či\ndané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia\nniektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 464/2011).\n17.1 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup, ako aj\nsprávnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru\no existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd\nv riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu\ntrestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov\nosvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom\nkonaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti\n(čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať\nzlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n18. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané\n„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je\njednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je\nochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,\nI. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen\ns poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05),\ns ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne\n14\n\nalebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp\nv. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 ‒ 20, bod 45, a Baranowski v. Poľsko\nz 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51]. Každé porušenie zákona v prípade rozhodovania\no väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.\n19. V zmysle judikatúry ESĽP musí súdna kontrola väzby spĺňať hmotnoprávne aj\nprocesné podmienky ustanovené vnútroštátnou legislatívou a navyše musí byť vedená\nv súlade s čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok ESĽP\nHerczegfalvy c. Rakúsko z 24. 9. 1992). Požiadavka preskúmania hmotných podmienok\n(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti\nväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,\nako aj prepustenie osoby na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok ESĽP\nSchiesser c. Švajčiarsko, 1979, rozsudok ESĽP Brogan and Others c. Anglicko z 29. 11.\n1988, séria A, č. 154-B, rozsudok ESĽP Jecius c. Litva, bod 100, obdobne aj III. ÚS 79/02).\nJe teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti\nspôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho\nso zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody\na uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth v. Rakúsko, 1991).\n20. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „ESĽP ‒ podľa svojich vlastných\nslov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,\nč. 5829/04, bod 184] ‒ vo svojej judikatúre identifikoval štyri základné dôvody, ktoré môžu\nodôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku [Stögmüller proti Rakúsku,\nrozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený môže v prípade prepustenia\nmariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať ďalšie trestné činy\n[Matznetter proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] alebo spôsobiť\nnarušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok, 26. 6. 1991,\nč. 12369/86, bod 51]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva\no lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012, str. 515).\n20.1 Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom jednotlivom\nprípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný pri svojom\n15\n\nrozhodovaní prihliadať na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (II. ÚS 353/06,\nI. ÚS 59/2016).\n21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\nV.\nRozhodnutia všeobecných súdov\n22. Sťažovateľka v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata je\nopísaná v časti I (bod 4) tohto uznesenia, vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu namieta najmä nedostatok materiálnej podmienky jej väzby, spočívajúci\n(podľa nej) v neexistencii konkrétnych skutočností naplňujúcich najvyšším súdom\ndeklarované dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.\n23. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vzatie sťažovateľky do väzby z dôvodov\npodľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku po teoreticko-právnom popise podstaty\ntohto inštitútu obmedzenia osobnej slobody odôvodnil (v podstate) tým, že na strane\nsťažovateľky boli (v tom čase) splnené formálne podmienky väzby (existencia uznesenia\no vznesení obvinenia, súhlas ústavného súdu so vzatím sťažovateľky ako sudkyne do väzby,\npodanie návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby), ako aj materiálne podmienky väzby\n(existencia dôvodného podozrenia zo spáchania stíhaných trestných činov a existencia\nkonkrétnych zákonom ustanovených dôvodov väzby).\n\n16\n\n24. Naplnenie dôvodu tzv. kolúznej väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku najvyšší súd v jeho napadnutom rozhodnutí odôvodnil najmä takto:\n«Obvinená síce poukazuje na neexistenciu „konkrétnych skutočností“ v zmysle § 71\nods. 1 Trestného poriadku ale opomenula, že dôvodná obava z kolúzneho konania a obava\nz pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj len z konania páchateľa - § 71 ods. 1\nTrestného poriadku - „... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva\ndôvodná obava, že... “ Týmto konaním sa samozrejme myslí konanie páchateľa nielen\npo vznesení obvinenia, ale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen\nosobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa\npáchateľa ako celok.\nPodstata konania, pre ktoré je obv.\n\nstíhaná, spočíva v manipulácii\n\nsudcov (\n\n) v tom ako,\n\nv prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy, pričom za to mala byť\n„odmeňovaná“ obv.\n\na tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať poslušných\n\nsudcov“. Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu\nk viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej\nbežného života nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície\n.\nTakéto „ bezškrupulózne “ správanie sa obv.\n\nsa nezmenilo ani\n\npo vznesení obvinenia, čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných\nusvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede svedka\n\n, či údaje z Threemy\n\na v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri výsluchu po zadržaní aký\nje jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „\n\n- nepoznám“... Už súčasná\n\ndôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok\nopise kauzy „ Vodári“ vysvetlil, že záujem obv.\nani po vzatí obv.\n\npri\n\nna tejto veci „neopadol“\n\ndo väzby. Takéto správanie sa obvinenej samo o sebe\n\npochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale poslúžilo najvyššiemu súdu na\nposúdenie osobnostnej skladby obvinenej.\nObv.\ni vyjadrenie obv.\n\nbola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale\na svedka\n\n) búrajúceho základné\n\nprincípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký\n17\n\nprístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo všetkých\nsúvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle §71 ods. 1 Trestného poriadku\npovažuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích\naktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou\ntohto stroja.»\n25. Existenciu dôvodu tzv. preventívnej väzby na strane sťažovateľky podľa § 71\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil tým,\nže:\n„Práve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje\ndo budúcna obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej,\na to nielen vo forme marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§71\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (§71\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku) - viď podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia\no vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby\nsi udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard, na ktorý je zvyknutá.\nS ohľadom na uvedené neakceptoval najvyšší súd návrh obvinenej na prepustenie\nz väzby a rozhodol o jej vzatí do väzby aj z dôvodu podľa §71 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku... “\n26. Vo vzťahu k výroku (napadnutého) rozhodnutia špecializovaného trestného súdu\no nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku najvyšší súd v jeho napadnutom rozhodnutí uviedol:\n„... tento (výrok, pozn.) si najvyšší sud osvojil ako správny a zákonný a preto nemal\ndôvod ho rušiť či meniť. K odôvodneniu tohto výroku sudcom pre prípravné konanie\nnajvyšší súd dopĺňa.\nPrepustenie obvineného z väzby alebo jeho ponechanie na slobode nahradením väzby\nprostriedkom prípustným podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie\nosobnej slobody (§ 80 a § 81 Trestného poriadku) a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť\núčel väzby, je možnosťou, ale nie právom obvinenej osoby, ktorej sloboda je, alebo má byť\n\n18\n\nobmedzená. Pri rozhodovaní musí súd zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou\nobavou vyjadrenou v ustanoveniach §71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.\nVšetky okolnosti uvedené vyššie vo vzťahu k jednotlivým obvineným, podľa názoru\nnajvyššieho súdu, nielenže dokumentujú a preukazujú existenciu väzobných dôvodov, ale\nzároveň umožňujú vysloviť najvyššiemu súdu záver, že procesný prostriedok nahrádzajúci\nväzbu, na ktorý musí súd z úradnej povinnosti prihliadať... by nesplnil svoj účel - zabrániť\nobvineným... v pokračovaní v trestnej činnosti a zabezpečiť plynulý priebeh ďalšieho\nkonania, pretože miera rizika marenia objasňovania okolností závažných pre trestné\nstíhanie a pokračovania v trestnej činnosti presahuje akceptovateľnú hranicu dôvery súdu\nv kladné vlastnosti osobností menovaných obvinených (vrátane sťažovateľky, pozn.).“\n27. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako sťažnostného\nsúdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a sťažnostného tvoria\npre účely posúdenia ústavným súdom jeden celok (I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019,\nIV. ÚS 354/2020), a preto ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia\nosobnej slobody sťažovateľky vychádzal z oboch týchto rozhodnutí.\n28. Špecializovaný trestný súd k dôvodom preventívnej a kolúznej väzby\nvo všeobecnosti konštatoval:\n„Sudca pre prípravné konanie v zhode s návrhom prokurátorky dospel k záveru, že\nexistuje dôvodné podozrenie, že osoby obvinených... sa dopustili skutkov, ktoré sú im\nkladené za vinu a tieto majú znaky trestných činov. Toto konštatovanie vyplýva doteraz\nz obstaraných dôkazov, najmä výpovedí svedkov\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n\na najmä svedka\n\n,\n, ako aj z prepisov\n\nz mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe, ktoré sú súčasťou\nvyšetrovacieho spisu a pochádzajú z mobilného telefónu zn. iPhone, ktorý bol vydaný podľa\n§ 89 ods. 1 Trestného poriadku v inom trestnom konaní svedkom\na ktorý bol následne znalecky skúmaný Europolom a listinné dôkazy, ktoré sa týkajú\n19\n\nznaleckého skúmania daného mobilného telefónu, ako aj telefónu vydaného svedkom\n. Posledne menovaný svedok sa v rozsiahlej výpovedi podrobne vyjadril\nk jednotlivým skutkom, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia.\nPokiaľ ide o autenticitu uvedenej mobilnej aplikácie a jej obsahu zisteného\nzo zaistených mobilných telefónov je potrebné odvolať sa na výsledky pôvodného trestného\nkonania dvojnásobnej úkladnej vraždy, ako aj na výsluch svedka\n\n, ktorý tvrdí, že\n\nnezasahoval do mobilných telefónov a ani ich nedal do dispozície iným osobám.\nAutentickosť komunikácie navyše potvrdili vo svojich výpovediach\na\n\n, ktorí sa aj vyjadrovali k jednotlivým tvrdeniam z daných\n\nkomunikácií, pričom súčasne potvrdili, že je to ich komunikácia s\na súčasne sú to skutočnosti, ktoré naozaj písali.\nID kód\n\n.\n\ndokonca spoznal Threema\nsíce už na začiatku trestného konania\n\npredložila do spisu obdobnú komunikáciu v troch verziách, čo je možné považovať za jej\nobranu pred možným trestným stíhaním. Táto komunikácia je veľmi podobná pôvodnej,\ntakže sa dá predpokladať, že bola vytvorená narýchlo podľa pôvodnej. Tento záver vyplýva\nz toho, že\n\npredložené tri verzie jej komunikácie neobsahovali komunikáciu\ns inými osobami. Ak by sa úplne celá komunikácia osoby\n\nz aplikácie Threema prepočítala na strany formátu A4, tvorila by mnohotisíc strán. Je veľmi\nťažko predstaviteľné, že by niekto umelo vytváral tak rozsiahlu komunikáciu tak veľkého\npočtu rôznych oblastí života iba preto, aby nejakým spôsobom uškodil buď iba\nalebo niekoľkým ďalším osobám z danej komunikácie. Prípadnú schopnosť\nzálohovania obsahu aplikácie Threema zo strany\nkomunikácia s\n\ndokladá aj jeho\n\n, ktorému dňa 07.11.2017 písal, ako si môže takúto\n\nkomunikáciu zálohovať, pričom\n\nsa ho pýtal na fungovanie tzv. backupu.\n\nPri rozhodovaní o väzbe nejde o rozhodovanie o vine a treste a na existenciu\nmateriálnej podmienky väzby je potrebné, aby zistené skutočnosti nasvedčovali, že skutok,\npre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na\npodozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, teda v tomto štádiu konania je možné\npovažovať aj osamotený dôkaz spočívajúci v obsahu výpovede svedka\nza dostatočný na konštatovanie materiálnych podmienok väzby týchto obvinených.\n\n20\n\nSudca pre prípravné konanie nezisťuje žiadny dôvod neveriť údajom predneseným\nsvedkom\n\n, najmä keď ten vo svojej výpovedi uvádza aj skutky a osoby, ktoré sa ich\n\nmali dopustiť, o ktorých orgány činné v trestnom konaní dovtedy nemali žiadnu vedomosť\na súčasne týmto usvedčuje aj sám seba.“\n28.1 Naplnenie dôvodu tzv. kolúznej väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku špecializovaný trestný súd videl hlavne v tom, že:\n«... v čase spáchania skutkov bola nielen sudkyňou, ale najmä\na práve z titulu svojej funkcie mala ovplyvňovať konanie\niných sudkýň (ktoré sú tiež obvinené) ako\n\na\n\n.\n\nZo zaistenej komunikácie z aplikácie Threema vyplýva, že bola súčasťou korupčného\nkonania obvineného\nnapísať\nkeďže\n\n, kedy v súvislosti s kauzou „zmeniek TV Markíza“ mala\n\n, že so svojou odmenou za túto kauzu sa rozdelí s\ntáto\n\nnapísala\n\nrozsudok\n\nv danej\n\nveci.\n\nExistuje\n\ndôvodné\n\n,\npodozrenie,\n\nže\n\nmala ovplyvňovať, resp. sa aktívne podieľať na ovplyvňovaní viacerých\nsúdnych konaní na rôznych súdoch, čo bude predmetom ďalšieho dokazovania. V tejto\nsúvislosti je možné uviesť príklady súdnych konaní na Najvyššom súde SR vo veci korupčnej\nkauzy profesora nitrianskej univerzity UKF, resp. súdne konanie na Okresnom súde Trenčín\nvo veci spol. Agrofarma Červený Kameň. Z výpovede svedka\n\nvyplýva, že\n\nmala byt’ najbližšou „spolupracovníčkou“\n\npri jeho snahách\n\no ovplyvňovanie súdnych konaní, pričom veľmi blízke vzťahy\n\na\n\npotvrdil aj svedok\n\nsa však neobmedzila\n\n. Činnosť\n\n„iba“ na sprostredkovanie súdnych rozhodnutí ako v prípade kauzy zmeniek, ale aj sama\nmala organizovať ovplyvňovanie súdnych konaní, čoho príkladom je kauza „Vodári“, čo\nopäť potvrdzuje svedok\nz aplikácie Threema.\n\n. Jeho výpoveď však potvrdzuje aj zaistená komunikácia\nsa však mala pokúšať ovplyvniť aj rozhodnutie inej\n\nsudkyne a to v kauze konkurzu budovy Majáku nádeje v Bratislave, čo bola organizácia\nna pomoc týraným a zneužívanými ženám, čo potvrdzuje tak komunikácia v Threeme, ale aj\nsvedok\n\n. Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinenie\n\nsa týka\n\nmnožstva iných ľudí, ktorých je potrebné vypočuť ako svedkov. Ide najmä o sudcov, ktorí\nv daných kauzách rozhodovali, ale aj strán konania a spoluobvinených. V súvislosti\ns naznačenou existenciou obavy z ovplyvňovania je potrebné dať do pozornosti výpoveď\n21\n\nsvedkyne\n\n, ktorá pracovala tak s\n\nv tejto súvislosti uviedla, že\n\n, ako aj\n\na ktorá\n\nbola absolútne poslušná a submisívna voči\n\n, ktorá bola vo vzťahu k nej naopak veľmi direktívna, pričom\n\nsa jej\n\nmala doslova báť.\nV súhrne je potom možné dospieť k záveru, že keď je obvinená\ndôvodne podozrivá, že rôznym spôsobom mala vplývať na iné osoby, aby tieto\nosoby porušili svoje povinnosti a porušili zákon, že rovnako bude vyvíjať konanie smerujúce\nk mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie.».\n28.2 Nenaplnenie dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku špecializovaný trestný súd odôvodnil takto: „Pokiaľ prokurátorka\nnavrhla ustáliť aj dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\ns odôvodnením, že obava z pokračovania v trestnej činnosti obvinenej\nje na mieste, nakoľko príjmy, ktoré mohla obvinená mať z trestnej činnosti,\nmohli byť výrazným zdrojom jej príjmov a poukázala na medializovanú kauzu bytu v ktorom\nbýva, pričom tento je evidovaný na jej dvoch synov, pričom s týmto bytom nie je spojený\nžiadny hypotekárny úver s týmto sa sudca nestotožnil v zhode s námietkami obvinenej\ns poukazom na to, že ako to bolo naznačené vyššie, obvinená mala na pôsobenie na iné\nosoby zneužívať najmä svoje postavenie, či už\n\na politicky činnej osoby, čo\n\nv súčasnej dobe evidentne neprichádza do úvahy, nakoľko z tejto funkcie odstúpila a má\ndočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ktorý je spojený aj s pravidelným, aj keď výrazne\nnižším príjmom. Rovnako sa v tomto smere stotožnil s námietkami obvinenej pokiaľ ide\no vlastníctvo bytu jej synmi, ktorý užíva, pretože v tomto smere, že by malo byť podozrenie,\nže ide o nadobudnutie vlastníctva z nelegálnych finančných prostriedkov, nie je ničím\npreukázané...“\nVI.\nVI.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým\nuznesením špecializovaného trestného súdu\n29. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej práv\ngarantovaných ústavou a dohovorom došlo (aj) napadnutým rozhodnutím špecializovaného\n22\n\ntrestného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku a o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného\núradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.\n30. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky poukazuje\nna to, že z (už citovaného) čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva rozdelenie systému ústavnej\nochrany základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc\nvšeobecných súdov je ústavou založená primáme („... ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu\nsubsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným\nprávam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú\nvšeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ\nsa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných\na účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).\n31. Z § 83 ods. 1 Trestného poriadku (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)\nvyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu\nmala právo podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj využila), o ktorom bol\noprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo aj svojím uznesením sp. zn.\n3 Tost 12/2020 z 20. marca 2020 urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti\nsťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu tak\nza daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať označené rozhodnutie\nprvostupňového súdu.\n32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti\nnapadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2\npísm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n\n23\n\nVI.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na osobnú\nslobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutím\nnajvyššieho súdu\nVI.2.1 K rozhodnutiu najvyššieho súdu o preventívnej väzbe\n33. Najvyšší súd dospel na rozdiel od špecializovaného trestného súdu k záveru, že\nu sťažovateľky je daný aj dôvod preventívnej väzby, a na námietku sťažovateľky,\no neexistencii „konkrétnych skutočností“ v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku uviedol:\n«... sťažovateľka opomenula, že obava z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj\nlen z konania páchateľa - § 71 ods. 1 Trestného poriadku - „... a z jeho konania alebo\nďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava, že...“ Týmto konaním sa\nsamozrejme myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia, ale aj po čine\na z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen osobu páchateľa a všetky znaky\nskutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa páchateľa ako celok.\nPodstata konania, pre ktoré je obv.\n\nstíhaná, spočíva v manipulácii\n\nsudcov (\n\n) v tom ako,\n\nv prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy, pričom za to mala byť\n„odmeňovaná“ obv.\n\na tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať poslušných\n\nsudcov“. Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu\nk viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej\nbežného života nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície\n.\nTakéto „bezškrupulózne“ správanie sa obv.\n\nsa nezmenilo ani\n\npo vznesení obvinenia, čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných\nusvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede svedka\n\n, či údaje z Threemy\n\na v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri výsluchu po zadržaní aký\nje jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „\n\n- nepoznám“... Už súčasná\n\ndôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok\nopise kauzy „Vodári“ vysvetlil, že záujem obv.\n24\n\npri\n\nna tejto veci „neopadol“\n\nani po vzatí obv.\n\ndo väzby. Takéto správanie sa obvinenej samo o sebe\n\npochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale poslúžilo najvyššiemu súdu\nna posúdenie osobnostnej skladby obvinenej.\nObv.\ni vyjadrenie obv.\n\nbola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale\na svedka\n\n) búrajúceho základné\n\nprincípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v jeho spravodlivý a rovnaký\nprístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo všetkých\nsúvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle §71 ods. 1 Trestného poriadku\npovažuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích\naktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou\ntohto stroja.\nPráve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje\ndo budúcna obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej,\na to nielen vo forme marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§71\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (§71\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku) - viď podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia\no vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby\nsi udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard, na ktorý je zvyknutá.»\n34. Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti napadnutého rozhodnutia vychádzal\nz princípu sebaobmedzovania a minimalizácie zásahov do právomoci všeobecných súdov.\nVýklad ,,konkrétnych skutočností“ odôvodňujúcich väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku patrí predovšetkým všeobecným súdom, ktoré, vychádzajúc zo znalostí\nskutkových okolností danej veci, v danej fáze trestného konania sú oprávnené posúdiť\nexistenciu dôvodov väzby. Pri rozhodovaní o väzbe s poukazom na jej podstatu možno\nhovoriť iba o pravdepodobnosti ohľadom dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený\nnebude vo väzbe. Je nevyhnutné, aby závery súdov boli logické a musia výslovne\na prehľadne vysvetľovať, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že\nobvinený bude konať spôsobom predpokladaným § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\n(II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016, taktiež aj rozsudky ESĽP\n\n25\n\nvo veciach Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207; Navarra v. Francúzsko\nz 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B a ďalšie).\n34.1 Ústavný súd pripomína, že zákonné dôvody, pre ktoré môže byť obvinený vzatý\ndo väzby, je nutné vykladať reštriktívne.\n34.2 K dôvodom preventívnej väzby však je možné vo všeobecnosti skonštatovať, že\ntáto sa odlišuje od ostatných dvoch dôvodov tým, že má zabrániť obvinenému\nv pokračovaní trestnej činnosti.\n34.3 Z citovaného odôvodnenia najvyššieho súdu (bod 33) k tzv. preventívnej väzbe\nje na prvý pohľad zrejmé, že dôvody tzv. preventívnej a tzv. kolúznej väzby nie je možné\nv uznesení najvyššieho súdu odlíšiť. Už samotná táto skutočnosť spochybňuje kvalitu\nodôvodnenia napadnutého uznesenia a samotnú existenciu dôvodov tzv. preventívnej väzby.\n34.4 Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v úvode „upozornil“ sťažovateľku,\nže obava z pokračovania v trestnej činnosti môže vyplývať aj len ,,zo samotného konania“.\nÚstavný súd však v tejto súvislosti musí konštatovať, že aj keď ku konaniu nemusia\nprikročiť ďalšie konkrétne skutočnosti, konanie, ktoré odôvodňuje obavu z pokračovania\nv trestnej činnosti, musí byť konkretizované. Táto požiadavka vyplýva aj z rozhodovacej\nčinnosti ESĽP (Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991).\n34.5 Najvyšší súd prikročil ku špecifikácii „konkrétnych skutočností“, z ktorých má\nvyplývať dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti, no obmedzil sa len\nna hodnotenie podstaty konania, pre ktoré je sťažovateľka trestne stíhaná, a následne toto\nkonanie hodnotí ako ,,bezškrupolózne“, ktoré sa nezmenilo ani po vznesení obvinenia, čo\nvyplýva z ignorácií usvedčujúcich dôkazov a jej „neopadajúcemu“ záujmu o kauzu\n„Vodári“ ani po vzatí do väzby spoluobvineného\n\n.\n\n34.6 Ústavný súd však musí zdôrazniť, že to bol najvyšší súd, ktorý sám konštatoval,\nže ,,osobnostná skladba sťažovateľky, ktorá sa prejavila vyššie popísaným bezškrupolóznym\nkonaním a to či už pri páchaní trestnej činnosti alebo po vznesení obvinenia nemôže byť\nsama osobe žiadnym dôvodom väzby“.\n34.7 Po samotnom konštatovaní, že iba osobnostná skladba sťažovateľky nemôže\nsama osobe byť dôvodom väzby, už následne najvyšší súd v napadnutom uznesení\nnepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spolu s tzv. ,,bezškrupulóznym\nsprávaním“ mali odôvodniť tzv. preventívnu väzbu. Obmedzuje sa iba na konštatovanie, že\n26\n\nsťažovateľka bola ,,súčasťou dobre fungujúceho stroja“, pričom takéto konanie vnímané\nako celok považuje najvyšší súd za také, ktoré vyvoláva obavu z jej pokračujúcich aktivít.\nNajvyšší súd tak nielenže nepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by\nodôvodňovali tzv. preventívnu väzbu, ale sám konštatuje, že neexistuje žiadna konkrétna\nskutočnosť, iba dôvodné podozrenie, že sťažovateľka páchala trestnú činnosť, pre ktorú je\nproti nej vedené trestné stíhanie.\n34.8 Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľka spolu so spoluobvinenými\nbola súčasťou „dobre fungujúceho stroja“, ústavný súd musí v tejto súvislosti konštatovať,\nže najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dôvodoch preventívnej väzby vôbec nezaoberal\notázkou, do akej miery je dôvodná obava z pokračovania trestnej činnosti sťažovateľkou\nza situácie, keď už činnosť „dobre fungujúceho stroja“ bola odhalená a domnelí páchatelia\nsú trestne stíhaní. O to viac, ak sťažovateľka pred vznikom tejto skupiny podľa obsahu spisu\ntrestnú činnosť nepáchala. Navyše, nie je ani zrejmé, či a akú úlohu zohrával\npri rozhodovaní o väzbe fakt, že sťažovateľka už nie je\n(ďalej len ,,\n\n“), keďže\n\nnajvyšší súd poukázal na to, že pri páchaní trestnej činnosti konala a správala sa z pozície\n.\n34.9 V odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu ku všeobecným dôvodom tzv.\npreventívnej väzby najvyšší súd poukazuje na „zaužívané teoreticko-akademické premisy“,\nz ktorých vyplýva, že dôvod tzv. preventívnej väzby je daný aj vtedy, ak existuje obava, že\nobvinený, ktorý nebol vzatý do väzby, sa dopustí trestného činu aj inej povahy, ako je\ntrestný čin, pre ktorý je trestne stíhaný, ak medzi pôvodnou trestnou činnosťou a pôvodným\npostavením obvineného a inou trestnou činnosťou, ktorá hrozí, a súčasným postavením\nobvineného je možné vyvodiť vzťahovú súvislosť.\n34.10 Ústavný súd však konštatuje, že účel týchto teoretických úvah mu nie je\ncelkom zrejmý, keďže preventívnu väzbu (ani u ostatných spoluobvinených, o ktorých\nnajvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval) neodôvodnil obavou z pokračovania iného\ndruhu trestnej činnosti, ako tej, pre ktorú je sťažovateľka trestne stíhaná. Ústavný súd\npripomína, že v zmysle judikatúry ESĽP dôvody väzby nesmú byť mimoriadne strohé\n(porov. rozsudok ESĽP vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005).\n\n27\n\n34.11 Sťažovateľka má právo poznať dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k rozhodnutiu\no aplikovaní tzv. preventívnej väzby na jej osobu ( Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991),\npričom najvyšší súd nemá na svoju povinnosť tieto dôvody primerane uviesť rezignovať,\nbez ohľadu na spoločenský, mediálny či iný tlak, alebo záujem.\n34.12 V situácii, keď dva súdy (v danom prípade dokonca obidva so špecializovaným\npostavením) pri posudzovaní jednej a tej istej otázky nedospejú k zhode, je o to väčším\ndôvodom a zároveň záväzkom pre súd vyššej inštancie, aby presvedčivo vyargumentoval\nsvoje závery.\n34.13 Najvyšší súd sa pri odôvodnení kolúznej väzby „argumentačne vyčerpal“\na nasledujúce odôvodnenie preventívnej väzby poňal značne abstraktne. Konkrétna je iba\njeho obava z možného podplácania najmä v snahe sťažovateľky udržať si finančný\nnadštandard, ktorý mohla trestnou činnosťou nadobudnúť, s ktorou sa, naopak,\nšpecializovaný trestný súd nestotožnil (bod 28.2). Na tomto mieste ústavný súd opätovne\npodotýka, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a sťažnostného súdu tvoria pre\núčely posúdenia ústavným súdom jeden celok (I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019,\nIV. ÚS 354/2020), preto pri svojej konštatácii ústavný súd vychádzal z oboch týchto\nrozhodnutí.\n34.14 Úlohou všeobecných súdov pri posudzovaní existencie dôvodov väzby je\npredvídať možné riziká v rovine pravdepodobnosti, vychádzajúc z povahy a okolností\nskutkov, ktoré sa kladú dotknutej osobe za vinu, pričom súd v tomto štádiu stavia svoje\nzávery na základe dôvodného podozrenia (porov. rozsudok ESĽP vo veci Lukanov\nv. Bulharsko z 20. 3. 1997). V kontexte uvedeného ústavný súd podotýka, že namiesto toho,\naby najvyšší súd svoju reálnu obavu z pokračovania v trestnej činnosti obvinenou\nstriktnejšie a dôslednejšie rozviedol, znenie svojho odôvodnenia v tejto časti napadnutého\nuznesenia skôr zameral na svoju „subjektívnu rozhorčenosť“ nad správaním obvinenej, čo\nmôže vyvolávať (a u sťažovateľky aj vyvolalo) úvahu o prekročení rámca postačujúceho\nna účely odôvodnenia väzobného stíhania pri väzobnom dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu\nvo vzťahu k preventívnej väzbe sťažovateľky je už skutočne „na hrane“ arbitrárnosti.\n\n28\n\n34.15 Uvedený kritický záver ústavného súdu k odôvodneniu preventívnej väzby\nzo strany najvyššieho súdu však nemá dopad na výsledné rozhodnutie. Podľa ustálenej\npraxe ústavného súdu „Ak existuje, čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná\na ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval“ (m. m. IV. ÚS 383/04). Podobne sa\nústavný súd vyjadril aj v iných svojich rozhodnutiach (m. m. III. ÚS 892/2016,\nI. ÚS 126/2020).\nVI.2.2 K rozhodnutiu najvyššieho súdu o kolúznej väzbe\n35. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný\nsúd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k dôvodu kolúznej\nväzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad\nrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim najvyšším súdom s dôsledkom porušenia\nsťažovateľky označených práv jej vzatím do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)\na c) Trestného poriadku. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie\nveci náležite aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových\na právnych okolností predmetnej veci, ktoré boli sťažovateľke podrobne objasnené.\n35.1 V predmetnej veci je neprehliadnuteľná skutočnosť, že sťažovateľka sa mala\ndopustiť trestnej činnosti kladenej jej za vinu niekoľkými skutkami, pri ktorých úzko\nspolupracovala s osobou\n\na ďalšími sudcami, pričom v páchaní trestnej\n\nčinnosti mala pokračovať aj po zadržaní kľúčovej osoby\n\n, ktorý v podstate\n\npáchanie celej trestnej činnosti mal organizovať. Skutková situácia je v predmetnej trestnej\nveci nachádzajúcej sa zatiaľ v štádiu prípravného konania dôkazne podchytená výpoveďou\nnielen „kľúčového svedka“ bývalého sudcu\n\n, ktorý z trestnej činnosti\n\nusvedčuje aj sám seba, ale aj výpoveďou ďalšieho relevantného svedka\n\n,\n\nktorý poskytol ďalší vo veci sa javiaci kľúčový dôkaz, ktorým sú prepisy z mobilnej\naplikácie\n\nThreema,\n\nktorý\n\nskutkovo\n\npotvrdzuje\n\nvýpoveď\n\n„kľúčového\n\nsvedka“\n\n. Teda nie je možné prisvedčiť námietke sťažovateľky o tom, že nie je možné\npostaviť podozrenie z trestnej činnosti na výpovedi jediného kľúčového svedka. V prípade\n29\n\nsťažovateľky to nie je len, ako už bolo spomenuté, výpoveď svedka\n\na\n\na výpisy z mobilnej aplikácie Threema, ale aj celkovo ďalších deväť svedkov, ktorí\nboli vo veci vypočutí, tak ako to uviedol aj špecializovaný trestný súd vo svojom\nnapadnutom rozhodnutí. Práve početnosť skutkov, ktorých sa sťažovateľka dopustila, a ich\nzávažnosť na verejný spoločenský život a dôveryhodnosť justičného systému, ako aj\nskutočnosť, že k páchaniu trestnej činnosti „sťažovateľku neodradilo ani zadržanie\npravdepodobného organizátora tejto trestnej činnosti...“, predstavuje tie konkrétne\nskutočnosti, ktorými vo veci konajúce súdy odôvodnili podozrenie z kolúzneho správania\nsťažovateľky.\n35.2 Možno teda uzavrieť, že v prípade sťažovateľky ide na účely rozhodnutia\no väzbe dovtedy zadováženými dôkazmi o dostatočne preukázané podozrenie z početnej\ntrestnej činnosti (ktorú mala páchať pravidelne s cieľom získať majetkový prospech aj\nza cenu ohrozenia dôveryhodnosti celého justičného systému a ktorú od jej páchania\nneodradila ani hrozba trestnoprávneho postihu a zadržanie jedného z jej hlavných\nsubjektov) založenej na korupčnom a manipulatívnom (nátlakovom) správaní, ktorého\ncieľom malo byť práve (nezákonné) ovplyvnenie rozhodovacej činnosti orgánov verejnej\nmoci (súdov) v konkrétnych veciach. Právny záver najvyššieho súdu, že v spojení\ns osobnostnou štruktúrou sťažovateľky (prejavenou aj jej správaním „po čine“), na ktorú\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení taktiež poukázal (a ktorú je pri rozhodovaní o väzbe\nnevyhnutné brať do úvahy), ide o konkrétne skutočnosti podľa § 71 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku, odôvodňujúce reálnu obavu, že sťažovateľka bude vyvíjať snahu\nsmerujúcu k mareniu vyšetrovania, preto podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky\nústavnej nekonformnosti. Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry,\nreflektujúcej ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri napr. IV. ÚS 124/03,\nIII. ÚS 38/09, III. ÚS 54/2017, IV. ÚS 447/2018), poukazuje na to, že skutočnosti\nodôvodňujúce väzobné stíhanie môžu spočívať aj v druhovej povahe, resp. charaktere\nstíhanej trestnej činnosti a v spôsobe jej spáchania obvineným.\n35.3 Na uvedenom nič nemení ani námietka sťažovateľky, že už nedisponuje\npostavením, ktoré by jej umožňovalo kolúzne konanie, resp. ňou implicitne poukazovaná\nskutočnosť, že časť skupiny osôb, ktorá sa mala podieľať na páchaní stíhanej trestnej\n30\n\nčinnosti (vrátane jej čelného predstaviteľa), sa v súčasnosti nachádza vo väzbe, keďže tieto\nskutočnosti sú vo vzťahu k najvyšším súdom konštatovaným väzobným dôvodom\nirelevantné. Inými slovami, ovplyvňovanie vyšetrovania je možné aj bez toho, aby osoba,\nktorá sa takého konania dopúšťa, mala formálne postavenie sudkyne alebo\n, resp. (naďalej) mala k dispozícii okruh osôb,\ns ktorými sa mala podieľať na páchaní trestnej činnosti.\n35.4 Odôvodnením kolúznej väzby sťažovateľky týmito konkrétnymi skutočnosťami\ntak vo veci konajúci najvyšší súd dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace pre potrebu\nväzobného stíhania sťažovateľky (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko\nzo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31).\n35.5 Najvyšší súd, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o kolúznej väzbe sťažovateľky,\nsa adekvátne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a argumentmi, ktoré boli\nspôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia jej\nosobnej slobody (porov. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Nikolova v. Bulharsko\nz 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci Ilijkov v. Bulharsko z 26. 7. 2001, bod 94,\nrozsudok ESĽP vo veci Ignatenco v. Moldavsko z 8. 2. 2011, bod 78, rozsudok ESĽP\nvo veci Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114) a ktoré aj vo svojom\nnapadnutom rozhodnutí náležite interpretoval.\n36. V širších súvislostiach je možné podporne poukázať aj na odbornú literatúru\n(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012), podľa ktorej „... zbavenie slobody\nsťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd uviedol určité dôvody\npre pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne lakonické a bez\nakéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa slobody\ndovoľovalo [pozri rozsudok ESĽP vo veci Khudoyorov v. Rusko z 8. 11. 2005, § 131\na § 157, porov. tiež rozsudok ESĽP vo veci Miminoshvili v. Rusko z 28. 6. 2011, § 69]“,\nmožno konštatovať a dospieť k záverom, že najvyšší súd sťažovateľke dôvody jej kolúznej\nväzby z hľadiska materiálnej interpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil.\n\n31\n\n37. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj výhradu sťažovateľky, že najvyšší\nsúd ju vzal do väzby preto, aby „vyšiel v ústrety spoločenskému dopytu“. Obvineným\nsubjektívne\n\nvnímané\n\nspoločenské\n\nodsúdenie\n\njeho\n\nkonania\n\n[bez\n\nohľadu\n\nna (ne)opodstatnenosť prevažujúcej verejnej mienky] totiž samo osebe nie je spôsobilé\nspochybniť ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v trestnom\nkonaní vedenom proti nemu, a to za podmienky, že také rozhodnutie je riadne odôvodnené\na nevykazuje znaky zneužitia, resp. účelového ohýbania práva. Ako už bolo uvedené,\nnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky je podľa názoru ústavného\nsúdu odôvodnené spôsobom, ktorý napriek výhrade ústavného súdu (bod 34.14 tohto\nodôvodnenia) možno považovať za ústavne udržateľný. Obrana sťažovateľky miestami\npôsobí ako nekonzistentná, keďže na jednej strane vo verejnom tlaku vidí dôvod jej vzatia\ndo väzby a na druhej strane sa naň odvoláva pri svojej argumentácii, že pod takým\n„intenzívnym mediálnym dozorom“ by predsa nemohla pokračovať v trestnej činnosti alebo\novplyvňovať svedkov.\n38. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby\nústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,\nže „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk\nkaždého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá\nexistenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť\nzáver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (rozsudok ESĽP vo veci Michalko\nv. Slovenská republika z 21. 12. 2010, body 112 a 113, rozsudok ESĽP vo veci Ilgar\nMammadov v. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 88, sťažnosť č. 15172/13), pričom jeho\ndôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok\nESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Konanie musí\nvykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú\npodstatu trestného činu (rozsudok ESĽP vo veci Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997)\na musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozsudok ESĽP vo veci Berktay\nv. Turecko z 1. 3. 2001).\n38.1 Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia\nvo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava\n32\n\nvo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania\ntrestného činu bola kompletne podložená aj nespochybniteľnými dôkazmi proti\nobvinenému, pretože by bolo nelogické, aby trestné činy boli jednoznačne definované a aj\npreukázané už v tomto štádiu trestného stíhania, t. j. prípravného konania, keďže toto je\ncieľom až následného vyšetrovania a najmä konania pred súdom. V tejto súvislosti je,\nnaopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára\npriestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného\nobvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, tak\nako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru, „skutočnosti, ktoré vyvolali\npodozrenie, nemusia byť toho istého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie\nodsúdenia alebo hoci len na vznesenie obvinenia [pozri Murray proti Spojenému\nkráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež\nKhodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutočnosti,\nna ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť rovnakej úrovne, ako skutočnosti\npotrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie obžaloby, čo je predmetom až ďalšej\nfázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike, rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04\na 8723/05, bod 75,]“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva\no lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012). Samotné dôvody\nväzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania\npočas prípravného konania (IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013). Pri rozhodovaní o väzbe\nteda postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým\nnaplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu.\n38.2 Taktiež z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr.\nrozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, str. 24 ‒25, § 12;\nStogmüller v. Rakúsko z 11. 11. 1969, séria A, č. 9, str. 40, § 4; Ringeisen v. Rakúsko\nzo 16. 7. 1971, séria A, č. 13, str. 42, § 104; Letellier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, séria A,\nč. 207, § 35; van der Tang v. Španielsko z 13. 7. 1995, séria A, č. 321, § 55; Muller\nv. Francúzsko zo 17. 3. 1997, č. 21802/93, § 35; Punzelt v. Česká republika z 25. 4. 2000,\nč. 31315/96, § 73 a Jecius v. Litva z 31. 7. 2000, č. 34578/97, § 93), ako aj z rozhodovacej\nčinnosti ústavného súdu (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 199/05) vyplýva, že dôvodné\npodozrenie zo spáchania trestného činu predstavuje conditio sine qua non pre väzbu.\n33\n\n39. Sťažovateľka tiež namieta, že všeobecné súdy sa v jej veci riadne nezaoberali\notázkou, či jej väzba je nevyhnutná alebo je ju možné nahradiť niektorým z na to určených\nzákonných inštitútov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovanú časť\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa sťažnostný súd zaoberal možnosťou\nnahradenia väzby sťažovateľky dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku a dospel k riadne odôvodnenému záveru, že výrok\n(napadnutého) uznesenia prvostupňového špecializovaného trestného súdu, ktorým väzbu\n(ani) sťažovateľky týmto inštitútom nenahradil, považuje za zákonný a vecne správny.\nÚstavný súd k tomu dodáva, že všeobecný súd je povinný ex offo (samostatným výrokom)\nrozhodovať len o tom, či nahrádza väzbu obvineného práve označeným inštitútom dohľadu\nprobačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a túto\npovinnosť nemá pri ostatných inštitútoch nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a) a b)\na § 81 Trestného poriadku. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky ani z dokumentácie k nej\npripojenej pritom nevyplýva, že by sťažovateľka navrhovala nahradenie jej väzby\nniektorým z označených inštitútov, o ktorých všeobecný súd rozhoduje len na návrh.\nV nadväznosti na uvedené potom platí, že ak najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo možné\nnahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka (ktorý je efektívnou\na priebežne aktualizovanou garanciou na daný účel), bolo použitie väzby nevyhnutné.\nÚstavný súd preto považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne konformné\naj v kontexte (v tomto bode) označenej námietky sťažovateľky.\n40. Napokon sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej svojím postupom „znemožnil\nosobnú účasť“ na zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo (aj) o jej sťažnosti proti\nnapadnutému väzobnému rozhodnutiu prvostupňového súdu.\n40.1 K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že\nESĽP vo svojej judikatúre k ustanoveniam čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupne formuloval\nviaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo na kontradiktórne\nkonanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov. napríklad rozsudok\nESĽP vo veci Michalko v. Slovenská republika z 21. 12. 2010, sťažnosť č. 35377/05,\nods. 156 a tam citovaná prejudikatúra, rozsudok ESĽP vo veci Nikolov proti Bulharsku\n34\n\nz 25. 3. 1999, rozsudok ESĽP vo veci Kampanis proti Grécku z 13. 7. 1995), ale aj\nvšeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody\nsvojvoľným (arbitrárnym) postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku,\nods. 156 a 158). Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva\njednotlivca do osobnej slobody teda musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo\nna vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06,\nII. ÚS 108/08).\n40.2 Ani z judikatúry ESĽP však nevyplýva potreba osobného vypočutia sťažovateľa\nv konaní o väzbe na oboch stupňoch konania. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred\nsúdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje\npovaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia\nsúdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je\nzabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania\nkontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní (III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07). Teda\nnevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba\nposudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu.\n40.3 Ústavný súd vo vzťahu k tejto výhrade poukazuje na príslušné zákonné\nustanovenia (citované v časti III tohto odôvodnenia, pozn.), z ktorých vyplýva, že\no sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby rozhoduje nadriadený súd\nna neverejnom zasadnutí (§ 192 ods. 3 Trestného poriadku), na ktorom môže predseda\nsenátu umožniť účasť (aj) obvinenému a jeho obhajcovi (§ 302 ods. 2 Trestného poriadku).\nTeda zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna možnosť, nie\nobligatórna zákonom uložená povinnosť predsedu senátu sťažnostného súdu uskutočniť\nneverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Porušeniu\npráv sťažovateľa nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol\nza prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje\nargumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu\nzadržaniu\n\nvrátane\n\nponúknutia\n\nprostriedkov\n\nnahradenia\n\nväzby,\n\no\n\nktorých\n\nsúd\n\nv prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným spôsobom aj\nvysporiadal. Navyše, sťažovateľka v posudzovanej veci v ústavnej sťažnosti ani len netvrdí,\nže by o účasť na predmetnom neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu požiadala. Neobstojí\n35\n\npotom ani jej súvisiaca námietka, že „prípadný súlad postupu najvyššieho súdu s Trestným\nporiadkom v žiadnom rozsahu nekompenzuje nesúlad takého postupu s dohovorom“.\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že procesný postup všeobecného súdu\nv súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania\nv trestnoprávnej veci) nemôže znamenať porušenie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96,\nI. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011, IV. ÚS 252/2018).\n40.4 Sťažovateľkou poukazované rozhodnutie ESĽP navyše hovorí o povinnosti\nčlenských štátov zabezpečiť možnosť osobnej účasti strán (účastníkov) na konaní súdu\no opravnom prostriedku. Z už uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka v danom prípade túto\nmožnosť (zúčastniť sa neverejného zasadnutia najvyššieho súdu, na ktorom bolo vydané\nnapadnuté rozhodnutie) vytvorenú právnou úpravou mala, musela by sa však o takú účasť\nuchádzať (na rozdiel od obligatórneho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie).\nÚstavný súd by (len) v takom prípade mohol preveriť, ako sa najvyšší súd s takou žiadosťou\nsťažovateľky vysporiadal.\n41. Na základe uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,\nústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a ani postup\npredchádzajúci jeho vydaniu nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by\npo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu\nporušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných ústavou a dohovorom. Ústavný\nsúd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti\nnamietajúcej porušenie čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVI.3 K namietanému porušeniu základného práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 dohovoru\n42. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05)\nvyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu\n(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom\nby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie\n36\n\nobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu\nnevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených\nustanoveniach ústavy sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 dohovoru\n(III. ÚS 227/03, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 181/07, IV. ÚS 333/08, III. ÚS 54/2017,\nIV. ÚS 263/2018). Ústavný súd preto odkazuje na už uvedené argumenty a aj v tejto časti\nústavnú sťažnosť odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. septembra 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n37", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-kolúzna", "väzba-dôvody väzby", "väzba-väzba v prípravnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:988e73a8-d6fe-41ae-be72-7741df3f7d0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.354.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 354/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 354/2020 z 15. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-15", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.354.2020.1"}, {"guid": "ussr:1b2b518a-dffa-40ee-bfbb-0b6c48bcba87", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 274/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.274.2020.1"}, {"guid": "ussr:8e781b4e-e6a3-4af4-a3c7-2612079c1ff1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.289.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 289/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.289.2020.1"}, {"guid": "ussr:3e030f47-0e13-4b28-977b-a9a32507dbfb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2020.17", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2020 z 12. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.4.2020.17"}, {"guid": "ussr:54e8b664-cf87-4423-ab98-0036fad507d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.126.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 126/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 126/2020 z 3. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-03", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.126.2020.1"}, {"guid": "ussr:790bc496-1af2-4ec1-ac36-719a47ac87a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.161.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 161/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.161.2019.1"}, {"guid": "ussr:3aa64dc1-3420-4e05-b9af-ca36e0fe3d49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.379.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.379.2018.1"}, {"guid": "ussr:56bb9869-06eb-40bf-92fd-789eeddfecf4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.447.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 447/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 447/2018 z 1. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.447.2018.1"}, {"guid": "ussr:b6091c6e-615a-472a-b44e-2102a6c3777b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.263.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 263/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 263/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.263.2018.1"}, {"guid": "ussr:368cbb4e-976e-4218-9905-83fbe4bc9979", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.252.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/2018 z 5. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.252.2018.1"}, {"guid": "ussr:196cd771-a6d1-4f3e-b6a3-6acab84a02e7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.54.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 54/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 54/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.54.2017.1"}, {"guid": "ussr:48cef946-cac7-4490-9118-788cbd37df6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.892.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 892/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 892/2016 z 13. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.892.2016.1"}, {"guid": "ussr:19ad6a5a-da75-4835-8177-43ccde303937", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.162.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 162/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/2016 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.162.2016.1"}, {"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:19605265-4400-4546-80d8-646887475504", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 464/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 464/2011 z 20. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-20", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:19605265-4400-4546-80d8-646887475504"}, {"guid": "ussr:4a6ee695-a62a-4086-932b-ad21753a41dd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2011 z 20. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a6ee695-a62a-4086-932b-ad21753a41dd"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:8a95111a-5d8d-481e-84c4-847ff0d9ac08", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 38/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/09 z 10. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a95111a-5d8d-481e-84c4-847ff0d9ac08"}, {"guid": "ussr:5305bc00-09f4-45c8-847f-bad9da99a8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 333/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 333/08 z 17. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-17", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5305bc00-09f4-45c8-847f-bad9da99a8ea"}, {"guid": "ussr:3b6a2b4b-25ca-4c22-a5ef-46c1db5dbc52", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 108/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 108/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3b6a2b4b-25ca-4c22-a5ef-46c1db5dbc52"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:c9e87ebd-77fe-49c0-842b-3165c86b43bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 181/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 181/07 z 10. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-10", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9e87ebd-77fe-49c0-842b-3165c86b43bd"}, {"guid": "ussr:49d3530d-5a50-4911-9ec9-6944e05ebcad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 226/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 226/07 z 11. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-11", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49d3530d-5a50-4911-9ec9-6944e05ebcad"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1b217c6c-190a-4e35-a274-cf3a1474a75f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.101.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 101/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 101/2025 z 13. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.101.2025.1"}, {"guid": "ussr:7ba8c908-e359-4614-9017-95bce9ae2221", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.252.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 252/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 252/2023 z 24. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.252.2023.1"}, {"guid": "ussr:8318a934-2883-4a14-b057-1f3a39a871a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.152.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 152/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/2023 z 16. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.152.2023.1"}, {"guid": "ussr:369084c2-d41d-46ec-a6c0-c0084a5afeed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.34.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/2023 z 19. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.34.2023.1"}, {"guid": "ussr:57984f82-be4f-4310-baae-fe98f9cce4a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.486.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 486/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 486/2021 z 17. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.486.2021.1"}, {"guid": "ussr:b46c714d-4d38-4fd8-8025-898db63779aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.65.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 65/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/2022 z 1. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-01", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.65.2022.1"}, {"guid": "ussr:0846e1d0-dddf-4468-a52b-1a4904b9d93f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.19.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/2022 z 12. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.19.2022.1"}, {"guid": "ussr:9a107083-d8e1-49d8-a943-c8686885497f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.428.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 428/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 428/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.428.2021.1"}, {"guid": "ussr:553d4cc6-894f-46c2-a275-32cd97493ac4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.246.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 246/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 246/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.246.2021.1"}, {"guid": "ussr:3038bf6d-5f34-42cd-b705-5a1d82937c92", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.193.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 193/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/2021 z 5. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-05", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.193.2021.1"}]}