{"guid": "ussr:21738dca-7d3f-49c8-8f87-295796a3f98b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.428.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 428/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 428/2020 z 8. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. septembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 428/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.428.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2020-09-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/21738dca-7d3f-49c8-8f87-295796a3f98b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.428.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.428.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.428.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 428/2020-69\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava\nDuditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B,\nMartin, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, ktorou namieta\nporušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1\na čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 6 Co 2/2018 z 31. mája 2018 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 229/2018\nz 30. októbra 2019 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie základného práva\nzaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 C 64/2013, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nodmieta.\n\n,\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci, proti ktorým\nústavná sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n5. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nzastúpenej advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava\n10625/23B, Martin, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, ktorou\nnamieta porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 2/2018 z 31. mája 2018 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 229/2018 z 30. októbra 2019\n(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie\nzákladného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 13 dohovoru\npostupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 C 64/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka\nbola stranou v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení\nžalovanej, proti ktorej sa\n\na\n\n(spolu ďalej len „žalobcovia“)\n\ndomáhali určenia čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. Predmetom napadnutého konania\nbolo zároveň rozhodovanie vo veci vzájomnej žaloby podanej sťažovateľkou o zaplatenie\nsumy 9 342,58 € s príslušenstvom.\n\n2\n\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 64/2013 z 2. októbra 2017 (ďalej len\n„rozsudok z 2. októbra 2017“) vo výroku I určil, že zmluva o zriadení záložného práva\nč. 20505 z 18. marca 2008 uzavretá medzi stranami sporu, predmetom ktorej je záloh –\nnehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území obce\n\nbližšie\n\nšpecifikovaná v samotnom rozsudku z 2. októbra 2017 v časti čl. V bodu 1, kde sa uvádza,\nže „výkon záložného práva môže záložný veriteľ začať z dôvodu podľa ust. §-u 151j ods. 1\nObčianskeho zákonníka, teda ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne\na včas splnená alebo tiež ak si dlžník nebude plniť povinnosti zo zmluvy o úvere\na všeobecných obchodných podmienok záložného veriteľa. Zmluvné strany sa dohodli, že\nvýkon záložného práva môže záložný veriteľ realizovať najmä nasledovnými spôsobmi: a)\npredať záloh na dobrovoľnej dražbe podľa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách\nv platnom znení; b) predať záloh priamo ktorejkoľvek tretej osobe za minimálnu predajnú\ncenu vo výške hodnoty zálohu v zmysle čl. II tejto zmluvy (tzv. predajom z ruky)“, je\nneplatná. Výrokom II rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017 bola vzájomná žaloba\nsťažovateľky zamietnutá.\n4. Okresný súd čiastočnú neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva č. 20505\nz 18. marca 2008 odôvodnil jej rozporom s dobrými mravmi. V konkrétnostiach zdôraznil,\nže „žalobcovia za reálne poskytnuté prostriedky vo výške cca 180.000 Sk... mali zaplatiť pri\nriadnom splácaní počas 16 rokov sumu prevyšujúcu 490.000 Sk (cca 16.200 €), t. j. viac ako\ndvojnásobok. Navyše, na zabezpečenie tejto pozdĺžnosti žalobcovia založili svoj 3 a ½\nizbový byt... ktorého hodnota je v súčasnosti nepochybne značne vyššie ako zmluvne\nuvedených 9.958,17 €...“ (citované z bodu 43 rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017).\n5. V časti vzájomnej žaloby okresný súd rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej\nlegitimácie sťažovateľky, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzájomnou\nžalobou uplatňované finančné prostriedky neposkytla žalobcom sťažovateľka, ale iná\nprávnická osoba (bod 45 rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017).\n\n3\n\n6. Proti výrokom I a II rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017 podala\nsťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,\nže rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.\n7. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd\nnapadnutým uznesením tak, že ho odmietol.\n8. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nesprávne.\nV tomto kontexte namieta záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania podaného\nz dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)\npre neprípustnosť, ktorý je založený na premise, podľa ktorej sťažovateľka nevyužila svoje\nprávo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania, ale najmä tvrdiť, ktoré\nkonkrétne právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne. Sťažovateľka v tejto súvislosti\ntvrdí, že okrem základného odvolania podaného 2. novembra 2017 založeného na č. l. 183\n(o ktorom sa zmieňuje najvyšší súd) podala v rovnaký deň zároveň „odvolanie vo forme\njeho úplného znenia (len prostredníctvom podateľne na podatelnaOSPO@justice.sk, číslo\npodania 171103001117380, keďže portál ežaloby bol opätovne nefunkčný), v rozsahu 40\nstrán A4, ktoré sa však, ako zistil sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca nahliadnutím do\nspisu vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8C/64/2013 (nahliadnutím v čase\npo doručení rozhodnutia NS SR), v spise vôbec nenachádza, napriek tomu, že prijatie\ni overenie uvedeného podania prebehlo bez problémov, o čom bol podávateľ informovaný\nštandardnými emailovými potvrdeniami.“.\n9. Následne sťažovateľka cituje podstatné časti z odvolania podaného vo forme\núplného znenia, ktoré sú zamerané na hmotnoprávne posúdenie veci súdom prvej inštancie.\nSťažovateľka z takéhoto stavu vyvodzuje nesprávnosť tvrdenia dovolacieho súdu\no „nevyužití opravného prostriedku a nenamietaní v dovolaní namietaných skutočností\n(vád)“.\n\n4\n\n10. Podľa sťažovateľky došlo k pochybeniu primárne postupom okresného súdu\nvykonávajúceho procesné úkony súvisiace s podaným odvolaním. Uvedené pochybenie\nsúdu prvej inštancie podľa sťažovateľky zapríčinilo stav, že sa «odvolací súd žiadnou\nz odvolacích námietok v uvedenom „druhom“ podaní odvolateľa z 2.11.2017 vôbec\nnezaoberal (hoci na to podľa názoru sťažovateľa neboli dané zákonom stanovené dôvody)\na že sa rovnako dovolací súd meritórne nezaoberal dovolacími námietkami dovolateľa...».\n11. Pokiaľ dôvody uvedené v úplnom odôvodnení odvolania nebral odvolací súd\nvôbec do úvahy, keďže uvedený opravný prostriedok sa v spise vôbec nenachádza, podľa\nsťažovateľky tu neexistuje vo vzťahu k uvedenému absolútne žiadne odôvodnenie, čo je\nrelevantný dovolací dôvod „a postup dovolacieho súdu bol i vo vzťahu k uvedenému\nv rozpore so zákonom (a neexistenciu riadneho odôvodnenia odvolacieho súdu sťažovateľ\nnapádal v podanom dovolaní...).“.\n12. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na všeobecne akceptovateľnú požiadavku\nriadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a v tejto súvislosti akcentuje aj povinnosť\nvšeobecného súdu odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dôkladne odôvodniť. Podľa\nsťažovateľky boli uvedené postuláty zo strany súdu prvej inštancie porušené. K uvedenému\nsťažovateľka uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie k zásadnej námietke\nnedostatku naliehavého právneho záujmu „nie je odôvodnením, ale konštatovaním, navyše\nkonštatovaním nijako neindividualizovaným. Uvedené odôvodnenie je v celom rozsahu\narbitrárne, v priamom rozpore práve s ustálenou súdnou praxou, na údajné závery ktorej sa\nsúd prvej inštancie odvoláva (avšak neuvádza žiadne rozhodnutie), je to presne naopak,\nv konkrétnom prípade je konštantná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky úplne opačná.“.\n13. V konaním pred súdom prvej inštancie tak podľa sťažovateľky došlo k trom\nzásadným vadám, a to k vade nesprávneho právneho posúdenia, vade neexistujúceho\nrelevantného odôvodnenia vo vzťahu k podstate veci a povinnosti vysporiadať sa\nso zásadnými námietkami strany, ako aj k vade neexistujúceho relevantného odôvodnenia\nvo vzťahu k povinnosti vysporiadať sa s odklonom od ustálenej judikatúry.\n5\n\n14. Sťažovateľka z uvedených dôvodov namieta arbitrárnosť záveru súdu prvej\ninštancie o tom, že žalobcovia majú na určení neplatnosti právnych úkonov naliehavý\nprávny záujem. Podľa sťažovateľky je oprávnenie vykonať záložné právo odvodené\nod existencie záložného práva, nie od zmluvy, obligačné účinky ktorej vznikom vecného\npráva zanikli.\n15. Namieta ďalej aj tvrdenia okresného súdu o existencii neprijateľných podmienok,\na to bez konkretizácie a identifikácie, v čom tieto neprijateľné podmienky spočívajú.\n16. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť,\nže úplné znenie odvolania bolo okresnému súdu opakovane doručované 12. novembra 2017\nz dôvodu, že portál ežaloby bol 2. novembra 2017, teda v čase odosielania úplného\nodvolania, nefunkčný. Vychádzajúc zo samotného odôvodnenia najvyššieho súdu (body 43\na 43.2 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), sa sťažovateľka dozvedela, že opakovane\ndoručované odvolanie je duplikátom odvolania z 2. novembra 2017, pričom je obsiahnuté\nv spise. V predmetnom podaní je podľa sťažovateľky obsiahnutá aj informácia o tom, že ide\no „Zaslanie odvolania, resp. jeho doplnenia, ktoré bolo odoslané dňa 2.11.2017\nelektronickou cestou... na adresu elektronickej podateľne... i prostredníctvom portálu\nežaloby“, pričom podľa sťažovateľky uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že odvolací\nsúd predmetný úkon ignoroval, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je o ňom ani\nzmienka. Ďalej argumentuje, že túto informáciu musel mať aj najvyšší súd.\n17. Za arbitrárny považuje sťažovateľka aj záver najvyššieho súdu o údajnom\nnedoplnení elektronického podania odvolania originálom, a to s prihliadnutím na to,\nže prílohou podania bolo priamo odvolanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom,\nt. j. originál, ktorý vôbec nebolo potrebné doplniť. Neprihliadaním na uvedené tak zo strany\nkonajúcich všeobecných súdov došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Krajský súd sa\npodľa sťažovateľky vôbec v napadnutom rozsudku nezmieňuje, že na určité podanie\nneprihliada. Za uvedeného stavu preto sťažovateľka považuje tvrdenie o tom, že „sa\nuvedeným podaním NS SR nezaoberal, keďže predmetný procesný úkon žalovaná v dovolaní\nnespomenula a súdom nevytkla, že naň neprihliadali, za nie len nesprávny, ale popierajúci\n6\n\nprincípy výkonu verejnej moci a zodpovednosť súdov za jej riadny výkon, navyše z celého\ndovolania je zrejmé, že dovolateľ napáda nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami a to,\nže na odvolanie odvolací súd údajne neprihliadal, sa prvýkrát dozvedel z rozhodnutia\nNS SR.“.\n18. Sťažovateľka považuje za arbitrárne s odkazom na judikatúru ústavného súdu\nk požiadavke riadneho odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia aj napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, keďže „všeobecný súd svoj právny\nzáver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy...\nnevysporiadal sa so skutočnosťami namietanými v riadne podanom odvolaní i dovolaní a to\ns ohľadom (NS SR) na dôvod, ktorý tu nie je.“.\n19. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví\nporušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1\nlistiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\na postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie základného práva zaručeného čl. 47\nods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom\nkonaní. Sťažovateľka zároveň požaduje zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu\na napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a prípadné vrátenie veci na ďalšie konanie\na rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.\n20. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 14. februára 2020 podanie, v ktorom\nzdôraznila, že pre úplnosť zasiela plnomocenstvo zaslané 5. februára 2020 aj elektronicky\nv súbore vytvorenom z listinného originálu zaručenou konverziou.\n\n7\n\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“).\n23. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n24. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n8\n\n25. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n26. V súlade s § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných\npráv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať\niný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne\nprostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).\n27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n28. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny)\na čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru\n9\n\n(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n29. V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku\n2 rovní.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností\n30. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje, že pri výkone\nprávomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia\nvšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený\na povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,\nv ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené\nzákladné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným\nsúdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).\n31. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),\nústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových\nprincípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj\nprávo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby\npre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04,\n10\n\nIII. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež\nvo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,\nneprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n32. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný\nna zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,\nzrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným právom (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n33. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 3\nústavy vyjadrujúceho princíp rovnosti účastníkov konania (strán sporu) ústavný súd\npoukazuje na to, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je – okrem práva\ndomáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo\nna určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj\nna zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).\nPodstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci\nkonania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať\nna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja\nproti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania\n(napr. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09, II. ÚS 520/2010).\n34. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný\nprostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej\nuplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné\ntvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie\nvo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa\ntak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť\ntvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti\nSpojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako rozhodnutia\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013,\n11\n\nIV. ÚS 32/2018). Z citovanej judikatúry ESĽP teda vyplýva zrejmá súvislosť práva\nzaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n35. Sťažovateľka prezentuje v ústavnej sťažnosti zásadné námietky, ktorými\nspochybňuje ústavnú udržateľnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní.\nV konkrétnostiach prezentuje argumentáciu obsiahnutú v bodoch 12 až 15 tohto uznesenia,\npodľa ktorej je postup okresného súdu v napadnutom konaní arbitrárny.\nK namietanému porušeniu práv zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 13\ndohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní\n36. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv\na základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený\nna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní\nochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám\nvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,\nže všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144\nods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen\nzákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až\nvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01).\n37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu súdu\nprvej inštancie v napadnutom konaní konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej\nmeritórnemu prerokovaniu ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného\nsúdu. V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľka rozhodnutie súdu prvej inštancie\na postup predchádzajúci jeho vydaniu napadla odvolaním, o ktorom bol oprávnený a aj\n\n12\n\npovinný rozhodnúť krajský súd, ktorého úlohou bolo v odvolacom konaní ochranu\nústavných práv sťažovateľke poskytnúť.\n38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky\nv časti, ktorou namieta porušenie práv zaručených ústavou a dohovorom postupom\nokresného súdu v napadnutom konaní, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132\nods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej\nprerokovanie.\nK namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu a postupom krajského súdu predchádzajúcim jeho vydaniu\n39. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania relevantnej časti ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky zistil, že je tu daný dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti\npre neprípustnosť.\n40. Sťažovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu a postupu, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, namieta porušenie práv zaručených ústavou, dohovorom\na listinou z dôvodu, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami obsiahnutými\nv druhom odvolaní, a to pre pochybenie okresného súdu pri vykonávaní procesných úkonov\n(k tomu pozri argumentáciu obsiahnutú v bode 10 tohto uznesenia).\n41. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa\nzávažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo\nrozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak\nzaložená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo\nv merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení (k tomu pozri aj\n\n13\n\nbod 9.1 uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 236/2016 z 19. januára 2017\npublikovaného pod R 19/2017).\n42. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť\ndovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla\nintenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý\nproces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa\nvymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň\nznamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017\nz 25. októbra 2017).\n43. Podľa § 431 ods. 2 CSP dovolací dôvod (podľa § 420 CSP) sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Najvyšší súd ako dovolací súd je pritom\nviazaný dovolacím dôvodom tak, ako ho dovolateľ vymedzí.\n44. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom\nje nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie\nvykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447\npísm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu\nzodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite\nvymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432\nods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie\nnad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (k tomu\npozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 9 Cdo 102/2020 zo 17. júna 2020).\n45. Kľúčový význam pri preskúmaní argumentácie sťažovateľky zohráva celková\nkoncepcia novej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nový prístup k zadefinovaniu\nfunkčnej úlohy dovolania a zvýšený stupeň procesnej zodpovednosti dovolateľa za výsledok\ndovolacieho konania. Osobitne významnou je skutočnosť, že v konaní o dovolaní podanom\n14\n\npo 1. júli 2016 už dovolací súd nemá povinnosť (ani možnosť) ex offo skúmať, či v konaní\ndošlo k procesnej vade zmätočnosti. Ide o zásadnú a mimoriadne dôležitú koncepčnú\nzmenu, ktorá má dopad nielen z hľadiska dovolacieho súdu (jeho prístupu k posudzovaniu\notázky existencie najzávažnejších procesných vád), ale aj z hľadiska prístupu advokáta\nspisujúceho dovolanie (z čoho bude vyvodzovať procesnú vadu zmätočnosti). So zreteľom\nna túto zásadnú až prelomovú zmenu nemožno § 420 písm. a) až f) CSP aplikovať\na interpretovať spôsobom, ktorým bol aplikovaný a interpretovaný § 237 ods. 1 písm. a)\naž f) Občianskeho súdneho poriadku. Za predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá ukladala\ndovolaciemu súdu povinnosť prihliadať na procesné vady zmätočnosti ex offo (porovnaj\n§ 242 ods. 1 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku), nemusel dovolateľ tieto vady\nnamietať a bolo v podstate bez určujúceho významu, či na ne v dovolaní (ne)poukázal. Bolo\ntotiž na dovolacom súde, aby na vady tejto povahy sám (ex offo) prihliadol. Nová právna\núprava presunula ťažisko tvrdenia a preukazovania vady zmätočnosti na dovolateľa\nzastúpeného advokátom. Limity posúdenia prípustnosti dovolania určuje dovolateľ obsahom\ndovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017).\n46. Sťažovateľka v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu v kontexte\nvady zmätočnosti [§ 420 písm. f) CSP] namietala „procesný postup súdov oboch inštancií“\nz dôvodu, že rozhodli arbitrárne a bez náležitej reakcie na jej námietky a argumentáciu.\nRozhodnutia vo veci konajúcich všeobecných súdov preto považovala za nepreskúmateľné\n(bod 22 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\n47. Z argumentácie obsiahnutej v bodoch 8 a 10 ústavnej sťažnosti však vyplýva,\nže samotná sťažovateľka považuje za zásadné procesné pochybenie majúce za následok\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu procesné pochybenie okresného súdu.\nV dôsledku toho totiž podľa jej názoru v príslušnom spise vedenom okresným súdom úplné\npodanie odvolania chýbalo, takže sa ním krajský súd ani nemohol zaoberať. Samotná\nsťažovateľka teda vníma nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu ako následok\nprocesného pochybenia súdu prvej inštancie. Túto procesnú nesprávnosť súdu prvej\ninštancie však v dovolaní, hoci tak urobiť mohla a mala, nenamietala. Limity posúdenia\nprípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP tak určila dovolateľka\n15\n\nobsahom dovolania a v tomto smere absencia odôvodnenia vady zmätočnosti procesným\npochybením súdu prvej inštancie, prihliadajúc na viazanosť dovolacími dôvodmi tak, ako\nich dovolateľ vymedzí, v súlade so zákonom najvyššiemu súdu neumožňovala sa procesným\npochybením v zmysle posúdenia, či takéto pochybenie zakladá prípustnosť a zároveň\ndôvodnosť vady zmätočnosti, zaoberať. Inak povedané, pokiaľ sťažovateľka v dovolaní\nproti\n\nrozhodnutiu\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nnevyvodzovala\n\nprocesnú\n\nvadu\n\nzmätočnosti\n\nz nesprávneho procesného postupu okresného súdu pri zabezpečovaní procesných úkonov\nsúvisiacich s odvolaním, najvyšší súd sám ex offo tento nedostatok dovolania nemohol\nnahradiť a ex offo sa procesným pochybením okresného súdu zaoberať.\n48. Aj z uvedeného dôvodu je argument obsiahnutý v bode 16 tohto uznesenia, podľa\nktorého najvyššiemu súdu muselo byť známe, že krajský súd úplné odvolanie odignoroval,\nbez právnej relevancie.\n49. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv (tu konkrétne\ndovolateľa, resp. jeho právneho zástupcu), aby svoje práva hájili a starali sa o ne\n(vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv s neospravedlniteľnou\nľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto\nsvojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobila v tomto konaní sťažovateľka\nprostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorej platí notorieta, že pozná platné\nprávo (m. m. I. ÚS 473/2017).\n50. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie za podmienok stanovených\nv procesnom kódexe [v konkrétnych okolnostiach veci podať dovolanie podľa § 420\npísm. f) CSP a vadu zmätočnosti odôvodňovať procesným pochybením súdu prvej\ninštancie] nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý\nmôže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická\nosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú možnosť\nsťažovateľka v tomto prípade mala, no túto nevyužila.\n\n16\n\n51. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že sa o pochybení dozvedela\naž po doručení rozhodnutia najvyššieho súdu, a to nahliadnutím do spisu okresného súdu\nvzťahujúceho sa na napadnuté konanie (bod 8 tohto uznesenia), ústavnému súdu však\nnepredkladá argumenty o okolnostiach, ktoré by jej bránili uvedenú skutočnosť zistiť\npo doručení rozhodnutia odvolacieho súdu. Zvlášť za situácie, keď sťažovateľka sama tvrdí,\nže ignorácia úplného odvolania zo strany odvolacieho súdu jej bola známa už zo samotného\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, keďže v odôvodnení nie je o úplnom odvolaní ani\nzmienka (bod 16 tohto uznesenia).\n52. Zo všetkých uvádzaných dôvodov preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti\nnamietaného porušenia práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom postupom krajského\nsúdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu\nneprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a postupom najvyššieho súdu predchádzajúcim jeho vydaniu\n53. Arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu sťažovateľka vidí v nesprávnom\nzávere o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP pre nevyužitie\nopravného prostriedku.\n54. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu\n(napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka\nposúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka\ninterpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná\nautonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení\npráva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme za predpokladu, že\nide o riešenie ústavne udržateľné.\n17\n\n55. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé\nsúdne konanie, ako aj v kontexte ďalších sťažovateľkou označených práv. Na tento účel sa\nústavný súd oboznámil nielen s obsahom napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd\nodmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako neprípustné, ale aj s celou spisovou\ndokumentáciou zachytávajúcou konanie pred všeobecnými súdmi.\n56. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych\nzáverov všeobecných súdov (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05) a rovnako\nneposudzuje\n\nsprávnosť\n\nvyhodnotenia\n\nprípustnosti\n\ndovolania\n\ndovolacím\n\nsúdom\n\n(IV. ÚS 87/2019, IV. ÚS 80/2019), pokiaľ toto nevybočuje zjavne z medzí ústavnosti.\nStrane v spore v záujme rešpektovania čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny)\na čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia napadnutého\ndovolacieho konania ako celku.\n57. Z relevantných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že časť\ndovolania sťažovateľky podaného pre nesprávne právne posúdenie [§ 421 ods. 1 písm. a)\na c) CSP] bola odmietnutá z dôvodu nesplnenia podmienok odôvodniť dovolanie\nprípustnými dovolacími dôvodmi. Pri odôvodňovaní predmetného záveru najvyšší súd\nv napadnutom uznesení poukázal na svoju rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej je dovolací\ndôvod nesprávneho právneho posúdenia pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy,\nak odvolací súd vec nesprávne právne posúdil alebo ak odvolací súd v odvolaní namietané\nnesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nenapravil svojím procesným\npostupom. Uvedený dôvod preto nie je relevantný v prípade, že neúspešná strana sporu\nv odvolaní nevyužila svoje právo nielen namietať konkrétnu nesprávnosť, ale najmä tvrdiť\nokolnosti nasvedčujúce opodstatnenosti odvolania. Poukázaním na princíp inštančného\na efektívneho súdneho konania o dovolaní najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení\nakcentoval, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú,\nrovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou najvyššieho súdu sa\ntak stáva posúdenie toho, či uvedené argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal\n\n18\n\na zaujal k nim správny právny záver (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 40/2018).\n58. Následne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci najvyšší súd\nzdôraznil, že z dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka\nv podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie neuviedla konkrétne\nskutočnosti, so zreteľom na ktoré nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a prečo\npovažuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne. Jej všeobecné odvolacie argumenty\nbez prepojenia na konkrétne okolnosti prejednávanej veci preto podľa názoru najvyššieho\nsúdu naznačujú, že sťažovateľka nevyužila svoje právo nielen namietať konkrétnu\nnesprávnosť v rámci odvolacieho konania, ale najmä tvrdiť, konkrétne ktoré právne závery\nsúdu prvej inštancie sú nesprávne a v čom súd prvej inštancie interpretačne alebo aplikačne\npochybil.\n59. Na podklade uvedených skutočností následne najvyšší súd uzavrel, že „pokiaľ\nžalovaná v odvolaní nielenže nevysvetlila, v čom spočíva nesprávnosť riešenia tých\nprávnych otázok, ktoré v dovolacom konaní považuje za relevantné v zmysle § 421 ods. 1\npísm. a/ a c/ CSP, ale tieto otázky (ich riešenie) v odvolaní ani len nespomenula, nemôže\nňou vznesená dovolacia námietka nesprávneho posúdenia veci v týchto otázkach založiť\nprípustnosť jej dovolania podľa týchto ustanovení.“.\n60. Citované právne závery najvyššieho súdu spĺňajú ústavnoprávnu požiadavku\nriadneho poskytnutia súdnej ochrany v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie\ndovolacieho súdu je riadne a dostatočne odôvodnené a dáva odpoveď na podstatné otázky\nprocesného postupu odvolacieho súdu. Ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil ani\ntaké skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnom porušení základného práva podľa čl. 47\nods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n61. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení práva\nsťažovateľky zaručeného ustanoveniami dohovoru – osobitne práva podľa čl. 6 ods. 1\n19\n\ndohovoru, nemohol dospieť k záveru o porušení práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\n62. Prihliadajúc na relevantné časti napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,\nže najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne\nakceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou\nodôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Najvyšší súd sa\npre nevyužitie riadneho opravného prostriedku podaním odvolania nestotožnil so záverom\nsťažovateľky o tom, že jej dovolacia argumentácia je dostatočná pre zaoberanie sa\nprípustnosťou dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, a preto jej\ndovolanie odmietol z dôvodu, že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi\n[§ 447 písm. f) CSP].\n63. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať\nmimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozhodnutie\nodvolacieho súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dovolanie nebolo odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi pre zanedbanie povinnosti využiť svoje právo nielen\nnamietať konkrétnu nesprávnosť v rámci odvolacieho konania, ale najmä tvrdiť, konkrétne\nktoré právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, dovolanie v relevantnej časti správne\nodmietol v súlade s § 447 písm. f) CSP. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by\nsignalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti\ndovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch a ustálenej judikatúre najvyšších\nsúdnych inštancií.\n64. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali\nzávery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde tú časť ústavnej sťažnosti,\nv ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru týmto uznesením, ako aj postupom\npredchádzajúcim jeho vydaniu.\n20\n\n65. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu,\naby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo", "záložné právo-zmluva o zriadení záložného práva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8237f28a-fe59-49a2-b7db-ca9c698167a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.87.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 87/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 87/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.87.2019.1"}, {"guid": "ussr:320b4d44-ec5a-4bfe-8abf-dda09765f12b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.80.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 80/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 80/2019 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.80.2019.1"}, {"guid": "ussr:3c126fd1-18dc-427b-94ef-3c4733276df4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.32.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 32/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 32/2018 z 18. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-18", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.32.2018.1"}, {"guid": "ussr:3eeff7b5-a947-4150-bd27-8fa2c2760d3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.473.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 473/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 473/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.473.2017.1"}, {"guid": "ussr:615a929e-18ca-460c-a9ce-574994204f68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.98.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 98/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/2017 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 194, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.98.2017.1"}, {"guid": "ussr:48fc4d6e-e94a-42df-a69a-ba989a77fbd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 264, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2013 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:bd64fbfc-9315-441b-8091-7f2df269aeb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd64fbfc-9315-441b-8091-7f2df269aeb4"}, {"guid": "ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:bb76f46b-bef9-45b0-bec2-8a744b7ed926", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.381.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 381/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 381/2022 z 24. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.381.2022.1"}]}