{"guid": "ussr:c47d559e-8887-4172-83cc-2b00e3fc169a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.421.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 421/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 421/2020 z 8. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. septembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 421/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.421.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-09-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c47d559e-8887-4172-83cc-2b00e3fc169a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.421.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.421.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.421.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 421/2020-48\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2020\npredbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n,\n\n, a\n, zastúpených advokátskou\n\nkanceláriou VALACHOVIČ & PARTNERS s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát JUDr. Marek Valachovič, PhD., vo veci namietaného porušenia ich\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Obo 3/2019 z 30. apríla 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\na\n\no d m i e t a pre neprípustnosť.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta\n2020 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n,a\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného\n\nporušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 3/2019 z 30. apríla 2020 (ďalej aj „rozsudok\nnajvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným\nna Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) 24. júna\n2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbi 27/2010 domáhali vylúčenia nehnuteľností\nz konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby Nitra, a. s. (ďalej len „úpadca“),\nnachádzajúcich sa v k. ú.\n\n. Ide o nehnuteľnosti, ktoré sťažovatelia nadobudli spolu\n\ns ostatnými spoluvlastníkmi od úpadcu kúpnou zmluvou z 12. októbra 2000 (ďalej len\n„kúpna zmluva“). Úpadca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v roku 1992 od Fondu\nnárodného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) na základe zákona č. 92/1991\nZb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o veľkej privatizácii“), pričom fond udelil úpadcovi súhlas s predajom týchto\nnehnuteľností. Sťažovatelia riadne uhradili dohodnutú kúpnu cenu stanovenú znalcami\npodľa podmienok kúpnej zmluvy. Okresný úrad Nitra, odbor katastra nehnuteľností\nnásledne zapísal vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľov.\nPo predaji všetkých nehnuteľností (21. februára 2001), ktoré boli predmetom súhlasu\nudeleného fondom, bola podpísaná dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi\n2\n\nfondom, spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o., a úpadcom (ďalej len „dohoda\no započítaní“), ktorá upravovala úhradu výťažku z predaja všetkých nehnuteľností\nuvedených vo výške 4,8 mil. Sk na účet fondu podľa príslušných ustanovení zákona\no veľkej privatizácii. Dňa 23. júla 2001 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz.\n3. Sťažovatelia sa až z listu krajského súdu z 5. mája 2010 (t. j. takmer 10 rokov\npo vyhlásení konkurzu) dozvedeli, že Mgr. Peter Zvara, správca konkurznej podstaty\núpadcu (ďalej len „žalovaný“), zaradil ich nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu\nz dôvodu, že úpadca údajne nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej\nprivatizácii, pretože podľa žalovaného žiadna kúpna cena fondu uhradená nebola.\n4. V právnej veci sťažovateľov súd prvej inštancie dosiaľ rozhodol celkovo trikrát.\nPrvý žalobe vyhovujúci rozsudok sp. zn. 8 Cbi 27/2010 z 12. júla 2012 bol uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 43/2013 z 27. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie\nnajvyššieho súdu 1“) zrušený. Druhý rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 8 Cbi 27/2010\nz 8. marca 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu 2“), ktorým krajský súd žalobu\nzamietol, bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 20/2016 z 30. novembra\n2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu 2“) z dôvodu nedostatočného odôvodnenia\notázky dobrej viery sťažovateľov pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností. Následne bol\nvydaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 27/2010 zo 7. novembra 2018 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu 3“), ktorý bol potvrdený ústavnou sťažnosťou napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu. Už len z tohto stručného opisu je zrejmé, že extrémne utrpel\nústavný princíp právnej istoty sťažovateľov, ktorí mali v spore už raz vydané rozhodnutie\nsúdu, ktorým bolo ich žalobe vyhovené.\n5. Podstatnou otázkou, ktorou sa zaoberali súd prvej inštancie a odvolací súd\nv napadnutom rozhodnutí, bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľov ako kupujúcich.\nPodľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s právnym\nnázorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, ako aj s okolnosťami\ntýkajúcimi sa dobrej viery sťažovateľov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, „že\ndobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska,\n3\n\nosobného presvedčenia samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné\nbrať do úvahy, či držiteľ nemal resp. nemohol mať pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné\nod každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné pochybnosti, že mu vec\npatrí.“.\n6. Na právnych záveroch najvyššieho súdu je zarážajúce podľa sťažovateľov jednak\nto, že sa odvoláva na ich údajnú vedomosť o priebehu speňažovania majetku úpadcu\nv rámci exekúcie, čo je v úplnom rozpore so zásadou mlčanlivosti exekútora podľa\nExekučného poriadku platného a účinného v rozhodnom čase. Na druhej strane tiež to, že aj\nnapriek zaplateniu kúpnej ceny na účet súdnej exekútorky odmietli súdy bez bližšieho\nozrejmenia vykonať jej výsluch, odôvodňujúc to tým, že ho nepovažovali za potrebný.\nV prípade súdnej exekútorky išlo o kľúčovú osobu (svedka) v celej prejednávanej veci,\nktorá mohla osobne objasniť pozadie prípadu a odôvodniť, z akého dôvodu sa postupovalo\npriamym predajom nehnuteľností, a nie dražbou, ako aj to, či sťažovatelia mali vedomosť\no potrebe dražby.\n7. Sťažovatelia považujú za nepreskúmateľnú aj tú časť rozsudku krajského súdu 3\n(s ktorou sa stotožnil aj najvyšší súd), v ktorej sa vysporiadal s judikatúrou týkajúcou sa\nmožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe neplatnej zmluvy, keď uviedol,\nže „väčšinová judikatúra sa prikláňa k názoru (riešené však vždy len k nadobudnutiu\nvlastníctva od nevlastníka), že len princíp dobrej viery nemôže byť predpokladom\nnadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti.“. V tomto smere však krajský súd žiadne\nrozhodnutie súdu, ktoré by sa mohlo zahrnúť pod pojem „väčšinová judikatúra“, neuviedol.\nNeobstojí teda záver z rozsudku najvyššieho súdu, že súd prvej inštancie sa dostatočne\nvysporiadal s právnym názorom vyplývajúcim z nálezu ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 549/2015, ako aj s okolnosťami dobrej viery sťažovateľov. Konajúce súdy\nnereflektovali na týmto nálezom vyslovený záver, že „nedbalý vlastník má niesť vyššie\nriziko ako dobromyseľný nadobúdateľ“, ale ani na odvolacím súdom už skôr vyslovený\nprávny názor, že pri interpretácii § 19a zákona o veľkej privatizácii by nemalo byť\nna ťarchu sťažovateľov ako tretích osôb prípadné pochybenie fondu.\n4\n\n8. Sťažovatelia sú toho názoru, že strohé a nedostatočné odôvodnenie nevykonania\nnavrhovaných dôkazov v kľúčovej otázke sporu (dobrej viery sťažovateľov a možnosti\nnadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe neplatnej zmluvy) nie je\npostačujúce, teda nespĺňa kritériá kladené judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 Civilného sporového poriadku (ďalej aj\n„CSP“). V iných veciach pritom konajúce súdy rozhodli o vylúčení nehnuteľností\nz konkurznej podstaty úpadcu a rozhodli v prospech dobrej viery nadobúdateľa\npredmetného majetku pri aplikácii § 19a zákona o veľkej privatizácii.\n9. Pokiaľ ide o otázku oprávnenej držby, podľa sťažovateľov v každom prípade\nnemožno úplne jednoznačne určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto\npochybnosti rieši ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa\npredpokladá, že držba je oprávnená. S uvedeným ustanovením sa súd prvej inštancie aj\nnapriek zásade iura novit curia žiadnym spôsobom nevysporiadal napriek tomu, že najvyšší\nsúd v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu 2 uložil krajskému súdu povinnosť\nvysporiadať sa s otázkou dobrej viery sťažovateľov. To sa však nestalo. Súd prvej inštancie\na\n\nodvolací\n\nsúd,\n\nktorý\n\njeho\n\npostup\n\naproboval,\n\nprelomili\n\nzákonnú\n\ndomnienku\n\ndobromyseľnosti sťažovateľov v podstate dvomi skutočnosťami:\na) poukázaním kúpnej ceny za nadobudnuté nehnuteľnosti na účet súdnej\nexekútorky a\nb) skutočnosťou, že žalobca v 1. rade (teda osoba odlišná od sťažovateľov) bol\nzamestnancom závodu Vodohospodárske stavby Šaľa, a. s., a poznal predsedu\npredstavenstva úpadcu; a teda podľa názoru súdu mal možnosť oboznámiť sa s podstatnými\ninformáciami, ktoré následne mali byť podstatné pre posúdenie nedobromyseľnosti\nsťažovateľov.\nKonajúce súdy tak podľa názoru sťažovateľov svoje rozhodnutia založili na zjavne\narbitrárnych záveroch, že sťažovatelia mali byť informovaní o interných záležitostiach\núpadcu len na základe toho, že žalobca v 1. rade kedysi pracoval v spoločnosti, z pozície\nktorej zbežne poznal predsedu predstavenstva inej spoločnosti. Uvedené názory nemajú\nžiadnu oporu v objektívnych dôkazoch, ide len o dohady a domnienky bez akéhokoľvek\n5\n\nracionálneho základu, ktoré vybočujú z rámca zákonom povolenej úvahy pri hodnotení\ndôkazov.\n10. Podľa názoru sťažovateľov ide o arbitrárnu aplikáciu práva, keď krajský súd aj\nnajvyšší súd interpretovali právnu normu „v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,\nkedy absolútne nebrali do úvahy prezumovanú dobromyseľnosť Žalobcov, ktorú potvrdzuje\njednak ich dlhoročné zveľaďovanie a investovanie do majetku a taktiež fakt, že ich\nvlastnícke právo nepopieral tak FNM, ako ani Úpadca.“.\n11. Rozsudok krajského súdu 3 a napadnuté rozhodnutie vykazujú právne\nneudržateľnú, jednoznačnú tendenciu rozhodovať v prospech žalovaného, ktorá nemá oporu\nv ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, čo sa týka výkladu prejavu vôle\nv súkromnoprávnych vzťahoch a preferencie výkladu v prospech platnosti než neplatnosti\nprávneho úkonu.\n12. Odvolací súd teda rozhodol na základe stavu, ktorý existoval v čase vyhlásenia\nrozsudku krajského súdu 3 bez nariadenia pojednávania, keďže neopakoval ani nedoplnil\ndokazovanie. Od vydania rozsudku krajského súdu 2 však vyšli najavo nové skutočnosti\na dôkazy, ktoré navrhovali vykonať sťažovatelia, resp. ktoré vyplynuli z rozhodovacej\nčinnosti súdov v obdobných veciach (napr. rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Obdo V 19/2017 a sp. zn. 2 Obdo V 1/2015). Vznikla teda nová procesná realita, ktorá\nmala byť zohľadnená.\n13. V danom prípade sa podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd odchýlil od svojej\nvlastnej ustálenej rozhodovacej praxe v dvoch právnych otázkach (rovinách) a v ďalších\notázkach zasa nerešpektoval výkladové pravidlá, ktoré formuloval vo svojej judikatúre dlhé\nroky ústavný súd. Tým došlo tiež k porušeniu princípu právnej istoty a označených práv\nsťažovateľov.\n14. Sťažovatelia zdôraznili, že kľúčovou právnou otázkou v konaní bolo posúdenie\nplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k scudzeniu majetku (kúpnej zmluvy), ktorý bol\n6\n\npôvodne predmetom privatizačnej zmluvy podľa § 14 zákona o veľkej privatizácii,\nvzhľadom na znenie § 39 Občianskeho zákonníka a § 19a zákona o veľkej privatizácii\n(účinného do 31. decembra 2000), ak so súhlasom nadobúdateľa privatizovaného majetku\n(úpadcu) a fondu (v dohode o započítaní) boli finančné prostriedky získané z predaja\nprivatizovaného majetku uhradené priamo na účet súdnej exekútorky, ktorá v čase uzavretia\nscudzovacieho právneho úkonu vykonávala exekúciu na majetok úpadcu.\n15. Ďalšou otázkou bolo posúdenie platnosti ďalšieho právneho úkonu (in concreto\ndohody o započítaní), ktorým došlo k započítaniu pohľadávok medzi fondom\na nadobúdateľom privatizovaného majetku (úpadcom) a treťou osobou (KOVOSPOL\nNITRA, spol. s r. o.), a tým k použitiu získaných prostriedkov na úhradu záväzkov úpadcu\nvoči fondu. Tieto právne otázky predstavujúce rozhodujúce otázky v právnom posúdení\ncelého sporu riešili oba súdy v danej veci ako otázky predbežné a vysporiadali sa s nimi\nv odôvodnení svojich rozhodnutí. Konkrétne najvyšší súd uviedol, že vyplatenie kúpnej\nceny súdnej exekútorke bolo sťažovateľmi uskutočnené v rozpore so zákonom. Tým\nodvolací súd reagoval na predtým už skôr vyslovené právne závery opierajúce sa\no uznesenie najvyššieho súdu 1 a uznesenie najvyššieho súdu 2, v ktorých vyslovil právny\nzáver o neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj dohody o započítaní. V rámci preukázania\nodlišnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu na prvé dve právne otázky sťažovatelia\npoukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol vyjadrený odlišný právny názor\nna platnosť dohody o započítaní a scudzovací právny úkon, ktorým tretie osoby nadobudli\nod úpadcu inú časť sprivatizovaného majetku približne v období okolo roku 2000, keď bola\nuzavretá kúpna zmluva. Išlo o rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 44/2013, sp. zn.\n5 Obo 108/2011, sp. zn. 2 Obdo V 1/2014, sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 a sp. zn.\n3 Obo 3/2016.\n16. Konajúce súdy tak vôbec nereflektovali výkladové pravidlá v § 35 Občianskeho\nzákonníka v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka. Pri ústavne konformnom výklade\nprávnych noriem a ich správnej aplikácii tak mali konajúce súdy maximálne konštatovať\nčiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože samotné platobné miesto, dojednanie\no platobnom mieste v kúpnej zmluve, resp. spôsob vyplatenia kúpnej ceny, ktorá mala byť\n7\n\nvyplatená úpadcovi a následne použitá na úhradu jeho záväzkov voči fondu, nie sú\nobligatórnymi náležitosťami kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Podľa názoru\nsťažovateľov je nemysliteľné a v rozpore s princípom právnej istoty, aby na tie isté právne\notázky podávali súdy v obdobných veciach, kde figuruje rovnaký správca konkurznej\npodstaty úpadcu (žalovaný), právoplatne odlišné právne názory na posúdenie identických\nprávnych úkonov.\n17. Napokon sťažovatelia skonštatovali, že názor konajúcich súdov o neplatnosti\ndohody o započítaní spôsobuje neprimerané následky v právnom postavení strán a je proti\nnim extrémne nespravodlivý a tvrdý. Súdy formalisticky posudzovali právny úkon, ktorým\nsa všetky strany riadili, a to bez akéhokoľvek posúdenia širšieho kontextu s ohľadom\nna elementárne princípy spravodlivosti a zistený skutkový stav.\n18. V súvislosti s posúdením neplatnosti kúpnej zmluvy, ale aj posúdením otázky\ndobrej viery sťažovateľov bola relevantná aj otázka posúdenia zákonnosti postupu\npri prevode nehnuteľného majetku úpadcu tzv. priamym predajom v rámci prebiehajúceho\nexekučného konania so súhlasom fondu. Krajský súd, ako aj najvyšší súd zaujali v tejto veci\nprávny názor, že vzhľadom na znenie § 47 ods. 1 písm. b) a § 136 Exekučného poriadku\núčinného v rozhodnom období nie je možné speňažiť nehnuteľný majetok úpadcu iným\nspôsobom ako dražbou. Aj v prípade tejto otázky sa najvyšší súd odklonil od svojej vlastnej\nustálenej rozhodovacej praxe, čím tiež porušil princíp právnej istoty. Tento odklon však\nnijako nevysvetlil. Priamy predaj nehnuteľností počas prebiehajúcej exekúcie vedenej\nsúdnou exekútorkou JUDr. Šupovou proti úpadcovi na základe kúpnej zmluvy bol podľa\nsťažovateľov v súlade s Exekučným poriadkom rovnako, ako aj vyplatenie kúpnej ceny\nna účet súdnej exekútorky.\n19. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom\ntakto:\n„I. Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n8\n\na základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru boli postupom\na rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2019 z 30. 4. 2020 porušené.\nII. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2019 z 30. 4. 2020 sa zrušuje a vec\nsa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\nIII. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť Sťažovateľom náhradu trov konania\nspočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 476,74 EUR vrátane DPH (za 2 x 2\núkony právnej služby v polovičnej hodnote [prevzatie a príprava zastúpenia + podanie\nSťažnosti za každého sťažovateľa] t.j. po 88,50 EUR + 2 x 2 režijný paušál vo výške 10,60\nEUR + 20% DPH) podľa § 1 ods. 3, ust. § 11 ods. 3, 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c),\n§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení na účet jej právneho\nzástupcu, VALACHOVIČ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava\nv lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n\n9\n\n23. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n24. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n25. Sťažovatelia prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadli rozsudok najvyššieho\nsúdu, ktorým na základe odvolania všetkých štyroch žalobcov (sťažovatelia vystupujú\nv konaní ako žalobcovia v 3. a 4. rade) najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu 3\no zamietnutí žaloby. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietali nevykonanie navrhovaných\ndôkazov, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré považujú za nesprávne\na arbitrárne, porušenie princípu právnej istoty, ako aj odchýlenie sa najvyššieho súdu\nod jeho vlastnej judikatúry a všeobecne uznávaných výkladových pravidiel.\n26. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľov poukazuje na princíp\nsubsidiarity, ktorý ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal rozhodovaciu činnosť\n(právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný\nsúd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba\nnemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon\n10\n\no ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi\norgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy\njednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako požiada o ústavnú ochranu ústavný súd,\nmusí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv. Podľa\nstabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti\nvo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv v konaní\npred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade Civilným sporovým\nporiadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).\n27. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého\nprincíp subsidiarity týkajúci sa právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú\nosobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať\npostupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať\no ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného\nsúdu (IV. ÚS 128/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde\na stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich\nsystémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany\nposkytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.\nToto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,\nže aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni\njeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,\nže sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej\nochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa\nuchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody prostredníctvom ústavnej\nsťažnosti adresovanej ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,\nIV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).\n28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,\nže na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,\ndodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci\no ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne\n11\n\npríslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,\nktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým\npodmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia\nústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,\nže uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie\ndovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd\npri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom\nprerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z toho\nhľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený\nsťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním označovaných\nzákladných práv a slobôd.\n29. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia považujú právne posúdenie\nnimi uplatneného nároku najvyšším súdom za nesprávne. Ďalej sú presvedčení,\nže odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostačujúce z hľadiska ich základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj v rozpore s judikatúrou\nnajvyššieho súdu, na ktorú podrobne poukazujú.\n30. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľmi predostretá\nargumentácia korešponduje s dovolacím dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) CSP, podľa\nktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Súčasne námietky sťažovateľov korešpondujú aj s dovolacím\ndôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ak rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n12\n\n31. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa\nzávažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj\nuzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných\nvád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný\nprostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená\nna princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania\nrozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté. Právna úprava\ntak presunula ťažisko tvrdenia a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu na dovolateľa, ktorý limity posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom\npodaného dovolania.\n32. Ústavný súd pripomína, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedli,\nči dovolanie prostredníctvom právneho zástupcu podali, a v prípade, že ho nepodali, z akého\ndôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že proti\nrozsudku najvyššieho súdu podali 18. augusta 2020 dovolanie žalobcovia v 1. a 2. rade,\nktorí sa podanou žalobou rovnako ako sťažovatelia domáhali vylúčenia dotknutých\nnehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu, že tieto nadobudli od úpadcu\nna základe kúpnej zmluvy spoločne so sťažovateľmi.\n33. Ústavný súd konštatuje, že okolnosti uvedené v bodoch 30 a 31 tohto\nodôvodnenia (čomu zodpovedá aj podanie dovolania, i keď osobami odlišnými\nod sťažovateľov, avšak v situácii popísanej v predchádzajúcom bode) navodzujú situáciu,\nkeď princíp subsidiarity vylučuje primárne rozhodovanie ústavného súdu o podanej ústavnej\nsťažnosti. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 132 ods. 2, § 56 ods. 2 písm. d) zákona\no ústavnom súde, teda odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nevyčerpanie právnych\nprostriedkov na ochranu dotknutých práv samotnými sťažovateľmi.\n34. Pokiaľ ide o eventuálne námietky sťažovateľov smerujúce proti porušeniu\nzákladných práv, ktoré by nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, tie bolo potrebné\nzo strany sťažovateľov uplatniť ústavnou sťažnosťou až po podaní dovolania z ich strany\n13\n\n(body 29 a 30 tohto odôvodnenia) a po rozhodnutí dovolacieho súdu o dovolaní pri použití\nvo vzťahu k takým eventuálnym námietkam § 124 zákona o ústavnom súde v jeho poslednej\nvete.\n35. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo\nk vzniku ústavne neakceptovateľného stavu odporujúceho čl. 127 ods. 1 ústavy „in fine“\na v ňom zakotvenému princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.\n36. Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť\npodľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre neprípustnosť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie", "konanie pred ústavným súdom-vyčerpanie prostriedkov nápravy", "konanie-sporové", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-konkurzná podstata"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:86613b54-850f-41e7-8adf-ae891eabe02f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.703.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 703/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 703/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 282, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.703.2017.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:ee83ba6f-ac77-4b3e-b982-67d806895fcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 453/2011 z 20. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-20", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee83ba6f-ac77-4b3e-b982-67d806895fcf"}, {"guid": "ussr:926f889a-ee24-4cb5-8383-503ed9ef6390", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 282, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:926f889a-ee24-4cb5-8383-503ed9ef6390"}, {"guid": "ussr:8cd6e7dc-9bf0-46a8-b510-814cf4e97da4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 193/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 293, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8cd6e7dc-9bf0-46a8-b510-814cf4e97da4"}, {"guid": "ussr:b19df5a2-09ce-4159-a97a-a3d83d3d1c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/07 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19df5a2-09ce-4159-a97a-a3d83d3d1c37"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:e5868c74-94ee-453a-ae7c-7d7eb250eeac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5868c74-94ee-453a-ae7c-7d7eb250eeac"}, {"guid": "ussr:3abba93b-781b-459c-b94d-04592dc26bef", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 161/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 405, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3abba93b-781b-459c-b94d-04592dc26bef"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:6ba7b7d6-41c6-4658-9e3e-d0f8fdd721e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ba7b7d6-41c6-4658-9e3e-d0f8fdd721e0"}, {"guid": "3bfa4f52-a1ce-4cd6-8598-27930a8c3e6d:f53b6c99-2967-4944-a147-d203ea7d2a1f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1010201164.4", "spisova_znacka": "2Obo/3/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2019 z 29. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1010201164.4"}, {"guid": "c9223458-a73c-4d09-a9c1-730ddafdd74a:11845205-71fe-41df-af0e-904af4e6a364", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1010201164.2", "spisova_znacka": "2Obo/20/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/20/2016 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1010201164.2"}, {"guid": "81529740-b92c-4de5-8c0c-aff57e0ed3ef:12e9f160-b6fe-4d9c-b7c9-8adb5c310ae1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1010201217.1", "spisova_znacka": "3Obo/3/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/3/2016 z 17. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-17", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1010201217.1"}, {"guid": "aace463f-5c13-4305-9b4f-20aa7a5bbe59:a3739eb2-ec1c-493a-a705-b973a787f05e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1010201164.10", "spisova_znacka": "8Cbi/27/2010", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Cbi/27/2010 z 3. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-03", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1010201164.10"}], "citovane_v": []}