{"guid": "ussr:093f932b-cfdc-4092-b3b8-c5f0b6b9ee36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.409.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 409/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 409/2020 z 25. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. augusta 2020, sp. zn. IV. ÚS 409/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.409.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/093f932b-cfdc-4092-b3b8-c5f0b6b9ee36", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.409.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.409.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.409.2020.1/text", "citacie_n": 20, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 409/2020-66\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n,\n\n,\n\na obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\nzastúpených advokátkou JUDr. Marínou Gallovou, Jilemnického 4012/30, Martin, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 9 Co 209/2016 z 30. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Cdo 60/2017 z 28. februára 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\n, odmieta.\n\n, a obchodnej spoločnosti\n\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája\n2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\nspoločnosti\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej\n,\n\n,\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 209/2016\nz 30. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 60/2017 z 28. februára\n2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca sa v konaní vedenom\nna Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 C 19/2008 domáhal proti\nobchodnej spoločnosti\nnehnuteľností\n\nbližšie\n\n(právny predchodca sťažovateliek), vydania\nšpecifikovaných\n\nv žalobnom\n\nnávrhu\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sporné\n\nnehnuteľnosti“). V priebehu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 21 C 19/2008\ndošlo k zmene subjektu na strane žalovaného, keď okresný súd uznesením pripustil, aby\nna miesto pôvodnej žalovanej – obchodnej spoločnosti\n\n(z dôvodu\n\nprevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam), vstúpila sťažovateľka v 2. rade\na následne sťažovateľka v 1. rade. V čase vydania napadnutého rozsudku krajského súdu\na napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vystupovala v predmetnom spore v pozícii\nžalovanej sťažovateľka v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade zastávala pozíciu intervienta\nna strane žalovanej, teda sťažovateľky v 1. rade.\n2\n\n3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľka v 2. rade\nnadobudla v roku 2012 sporné nehnuteľnosti na dražbe, predmetom ktorej bolo speňaženie\nkonkurznej podstaty úpadcu\n\n(ďalej len „úpadca“). V prípade sporných\n\nnehnuteľností, ktoré boli speňažené v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, išlo\no majetok patriaci obchodnej spoločnosti\n\n, ktorým boli zabezpečené\n\nzáväzky úpadcu vo vzťahu k veriteľovi –\n\nSťažovateľky v ústavnej sťažnosti\n\ntvrdia, že sťažovateľka v 2. rade nemala žiadnu vedomosť o spornosti vlastníckeho práva\nk sporným nehnuteľnostiam. Proti zaradeniu sporných nehnuteľností do súpisu konkurznej\npodstaty úpadcu nebola podaná vylučovacia žaloba, sporné nehnuteľnosti boli speňažené\nv rámci konkurzného konania na dražbe a proti vykonanej dražbe nebola nikdy podaná\nžaloba o neplatnosť dražby. Následne sťažovateľka v 2. rade na základe kúpnej zmluvy\nz 11.\n\nnovembra\n\n2014\n\npreviedla\n\nvlastnícke\n\nprávo\n\nk sporným\n\nnehnuteľnostiam\n\nna sťažovateľku v 1. rade.\n4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 19/2008 z 8. decembra 2015 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobe žalobcu vyhovel a rozhodol, že sťažovateľka v 1. rade\nako žalovaná má žalobcovi vydať sporné nehnuteľnosti do 60 dní odo dňa právoplatnosti\nrozsudku.\n5. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny\npotvrdil.\n6. Sťažovateľka v 1. rade proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala\ndovolanie, súčasťou ktorého bol návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku\nkrajského súdu.\n6.1 Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 60/2017 z 22. júna 2017\nodložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a následne uznesením\nsp. zn. 6 Cdo 60/2017 z 31. októbra 2018 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.\n\n3\n\n6.2 Veľký senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 1 VCdo 1/2019 z 26. novembra\n2019 vrátil vec na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C.\n6.3 O podanom dovolaní najvyšší súd rozhodol svojím napadnutým uznesením tak,\nže dovolanie sťažovateľky v 1. rade podľa § 447 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“) odmietol.\n7. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti namietajú arbitrárnosť, nezrozumiteľnosť\na vnútornú nekonzistentnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n7.1 Sťažovateľky tvrdia, že k porušeniu nimi označených práv zo strany krajského\nsúdu došlo tým, že krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal so zásadnými\nodvolacími dôvodmi vznesenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, v ktorých\nsťažovateľky zdôraznili:\n- vlastník nehnuteľnosti (sťažovateľka v 1. rade) zapísaný v katastri nehnuteľností\nnemôže byť v súdnom konaní právoplatne zaviazaný na vydanie svojich nehnuteľností\n(v danom prípade sporných nehnuteľností) žalobcovi pred tým, ako súd rozhodne v konaní\no určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu (v danom prípade na okresnom súde\nprebieha pod sp. zn. 17 Cb 131/2014 samostatné konanie medzi žalobcom a sťažovateľkou\nv 1. rade o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam),\n- sťažovateľka v 2. rade preukázala (svojimi tvrdeniami v priebehu súdneho konania\no tom, že nemala vedomosť o spornosti vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam),\nže bola dobromyseľná pri nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,\nktoré nadobudla na dražbe, predmetom ktorej bolo speňaženie konkurznej podstaty úpadcu,\nv súvislosti s čím jej § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no konkurze a reštrukturalizácii“) ako vydražiteľke v konkurze speňažovanej nehnuteľnosti\ngarantuje nespochybniteľnosť jej vlastníckeho práva vo vzťahu k tretím osobám (napriek\ntomu okresný súd vyvodil nedobromyseľnosť sťažovateľky v 2. rade v súvislosti\ns nadobudnutím vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak nie zo skutočnosti,\nči vedela alebo musela vedieť, že niekto tretí ma byť vlastníkom sporných nehnuteľností,\nale zo skutočnosti, že si túto informáciu mala zistiť a nezisťovala),\n\n4\n\n- žalobca postihnutý na svojich právach domnelým odňatím svojho vlastníckeho\npráva speňažením majetku (sporných nehnuteľností) v konkurze sa i) nedomáhal proti\nžiadnej osobe určenia svojho vlastníckeho práva, ii) neinicioval vylúčenie majetku zo súpisu\nkonkurznej podstaty úpadcu, iii) nedomáhal sa neplatnosti dražby po jej uskutočnení.\n7.2 Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „zákon vyslovene, cielene\na rozumne chráni dobromyseľnosť nadobúdaného majetku pri speňažovaní konkurznej\npodstaty na dražbe. Takýto spôsob speňažovania podlieha verejnej kontrole (jednak pod\nkuratelou konkurzného súdu a správcu). V súdnej praxi dosiaľ neexistuje JEDINÝ\nZAZNAMENANÝ PRÍPAD toho, že by sa mal § 93 ods. 3 ZKR, dobromyseľnosť\nnadobúdateľa dobrovoľnej dražby a jeho povinnosti na dražbe vykladať tak, že by tento mal\npovinnosť zisťovať vlastnícku minulosť dražených nehnuteľností v konkurze a preverovať\noprávnenosť správcu konkurznej podstaty na speňažovanie tohto majetku. Odvolací súd\ntým, že sa vôbec k uvedeným skutočnostiam nevyjadril (riešil niečo celkom iné, irelevantné\na naviac skutkovo v danom prípade neexistujúce súvislosti) ako aj tým, že potvrdil rozsudok\nprvostupňového súdu, porušil práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, nakoľko\nprávnu normu oba konajúce súdy interpretovali spôsobom (pokiaľ teda máme za to, že\nodvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu, čo je možné\nskonštatovať iba ťažko, pretože jeho argumentácia nemala ani vo vzťahu k rozsudku súdu\nprvého stupňa žiaden zmysel), ktorý je v priamom rozpore s ustanovením § 93 ods. 3 ZKR,\nelementárnou právnou istotou adresátov právnych noriem, a to bez akéhokoľvek zreteľného\ndôvodu prečo došlo k takémuto ignorovaniu jednoznačne znejúcej zákonnej právnej\nnormy.“.\n7.3 Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti zároveň tvrdia, že krajský súd svojím\nnapadnutým rozsudkom zasiahol aj do ich práva v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, keďže na základe napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľka v 1. rade,\n«hoc ako zapísaný vlastník predmetných nehnuteľností, má právoplatne určenú povinnosť\ntieto „vydať“ spoločnosti\n\na to aj napriek tomu, že sa súčasne (a aj dnes) vedie\n\nkonanie o určenie vlastníckeho práva medzi\n\nako žalobcom a spol.\n\nako žalovaným.».\n\n5\n\n8. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľky tvrdia,\nže najvyšší súd tým, že „neprihliadol na absolútne nedostatočné (resp. prakticky\nnejestvujúce) odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal\nodvolacími námietkami (dovolací dôvod § 420 písm. f. CSP), ako aj tým, že nepovažoval\ndovolacie právne otázky, ktoré boli dovolateľom prednesené, za dovolacie dôvody“, porušil\nnimi označené práva.\n8.1 K tvrdeniu, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, keďže tvorí\ns rozhodnutím súdu prvého stupňa jeden celok, a teda postačuje, aby krajský súd ako súd\nodvolací na rozhodnutie súdu prvého stupňa a jeho dôvody odkázal, sťažovateľky uvádzajú,\nže „odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými\nv odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Nie je predsa mysliteľné, aby odvolací súd sa s podanými\nodvolaniami a preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa vysporiadal tak, že bez ďalšieho\nskonštatuje, že prvostupňový súd má vo všetkom pravdu a vec vyhodnotil správne.“.\n8.2 K tvrdeniu najvyššieho súdu, že už v konaní sp. zn. 2 Cdo 67/2000 bolo\nrozhodnuté najvyšším súdom o tom, že súd môže otázku vlastníckeho práva vyriešiť\nprejudiciálne, a teda neobstojí námietka sťažovateľky v 1. rade v podanom dovolaní,\nže v danej veci žalobca žaluje o „vydanie nehnuteľnosti“ napriek tomu, že v inom konaní\nsúčasne žaluje o určenie svojho vlastníckeho práva, sťažovateľky uvádzajú, že logický\npostup by mal byť ten, že najskôr by mal byť žalobca úspešný v konaní o určenie\nvlastníckeho práva a až následne v konaní o vypratanie (pokiaľ teda žalovaný ani napriek\nprávoplatnosti určovacieho rozsudku nehnuteľnosť nevyprace), v súvislosti s čím dodávajú,\nže dovolací súd absolútne neriešil pointu dovolania. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti\nzdôrazňujú, že „pointou námietok... bolo predsa niečo celkom iné: ako je možné, že nejaký\nsúd rozhodne o povinnosti vydať (vypratať) nehnuteľnosť časovo ešte predtým, ako je medzi\ntými istými účastníkmi skončené konanie o určenie vlastníckeho práva,“ najmä\npo zohľadnení tej skutočnosti, že rozsudok o „vydanie“ nehnuteľnosti nie je spôsobilou\nlistinou na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\n8.3 K tvrdeniu dovolacieho súdu, že konajúce súdy vôbec neinterpretovali § 93 ods. 3\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii iným spôsobom, ako je uvedené v dispozícii tejto\nprávnej normy, a interpretácia jednoznačného znenia zákonného ustanovenia nemôže byť\nprávnou otázkou zakladajúcou dovolací dôvod a navyše odvolací súd, ako aj súd prvej\n6\n\ninštancie vychádzali pritom zo záveru, že vydražiteľ nebol dobromyseľný, a správnosť tohto\nprávneho záveru dovolateľ vo svojom dovolaní ani nenapadol, sťažovateľky predovšetkým\nuvádzajú, že správnosť záveru o dobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade bola v dovolaní\nnamietaná opakovane, pričom zdôrazňujú, že „Dovolací súd má nepochybne pravdu v tom,\nže dovolanie môže byť odôvodnené IBA nesprávnym právnym posúdením (§ 432 ods. 1 CSP)\na sťažovatelia dodávajú, že je prípustné IBA voči rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 421 ods.\n1 CSP) a nie súdu prvostupňovému. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že predmetom\ndovolacieho konania nemohlo byť (ako naznačuje dovolací súd) skutkové tvrdenie\nprvostupňového súdu o dobromyseľnosti nadobúdateľa na konkurznej dražbe, ale\npredmetom dovolania mohli BYŤ iba právne úvahy odvolacieho súdu. Keďže v danom\nprípade rozhodnutie odvolacieho súdu žiadne právne úvahy neobsahovalo... ale odvolací\nsúd (celkom nepochopiteľne a zmätočne) pojednával o akomsi dovodzovaní vlastníckeho\npráva z dobrovoľnej dražby a súhlase akéhosi subjektu s dobrovoľnou dražbou, tak logicky\nmohlo dovolanie a jeho dôvody smerovať voči tomu, čo v odôvodnení rozsudku odvolacieho\nsúdu bolo a nie to, čo tam nebolo.“. Zároveň dodávajú, že „Pokiaľ tak je v zákone napísané,\nže dobromyseľný nie je ten, kto vie, že niekto iný bol vlastníkom, znamená to, že musí vedieť,\nže niekto iný je vlastníkom a v procesnom zmysle to musí byť na súde preukázané, aby súd\nmohol nedobromyseľnosť konštatovať. Pokiaľ toto je v právnej norme, ale prvostupňový súd\nskonštatuje, že dobromyseľný je aj ten, ktorý síce nevedel kto je skutočným vlastníkom, ale\nmal si to zistiť, tak sa sťažovatelia domnievajú, že odvolací súd je vo vzťahu k odvolacím\nnámietkam smerujúcim práve voči takto poňatej interpretácii povinný (aspoň akokoľvek\nstručne) uviesť, z akých dôvodov si myslí to alebo ono. Z uvedených dôvodov bola dovolacia\nnámietka spoločnosti T-system, s.r.o., že odvolací súd ignoroval za danej skutkovej situácie\naplikáciu § 93 ods. 3 ZKR a dobromyseľnosť nadobúdateľa nehnuteľností v dražbe\nza situácie, že nebola podaná vylučovacia žaloba voči zaradeniu veci do súpisu\nkonkurzného majetku a nič vo vzťahu k vydražiteľovi nesvedčalo o tom, že by správca\nkonkurznej podstaty nebol oprávnený na speňažovanie majetku, relevantnou dovolacou\nnámietkou.“.\n8.4 K tvrdeniu dovolacieho súdu, že dovolacím dôvodom nie je ani to, že sa konajúce\nsúdy odklonili od ustálenej súdnej praxe v otázke posúdenia neplatnosti dobrovoľnej\ndražby, keďže neplatnosť dobrovoľnej dražby v danom konaní súdy neriešili, a to ani ako\n7\n\notázku prejudiciálnu, sťažovateľky uvádzajú, že v danej veci bolo podané dovolanie okrem\niného aj „podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (rozdielne rozhodovanie dovolacieho súdu o tej\nistej otázke), a to s poukazom na rozdiel medzi rozhodnutiami NS SR sp. zn. 2 MCdo\n20/2011 z 18.12.2012 a sp. zn. 3 Cdo 186/2010 z 16. 12. 2010, toto aj vyslovene bolo\nv dovolaní uvedené, avšak dovolací súd na toto vôbec neprihliadol.“. Podľa názoru\nsťažovateliek je otázka posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby v okolnostiach daného\nprípadu relevantná a vzhľadom na rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu sa najvyšší súd\ntýmto dovolacím dôvodom mal zaoberať.\n9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd\ntakto rozhodol:\n„1. Základné právo spoločnosti\n\n.o. a spoločnosti\n\n,\n\ns.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 9Co/209/2016 zo dňa\n30.06.2016 porušené bolo.\n2. Základné právo spoločnosti\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR\nč. k. 6 Cdo 60/2017 zo dňa 28.02.2020 porušené bolo.\n3. Rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 9Co/209/2016 zo dňa 30.06.2016 zrušuje\na vec vracia na ďalšie konanie.\n4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Cdo 60/2017 zo dňa 28.02.2020 zrušuje.\n5. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť\nobchodnej spoločnosti\n\nsumu vo výške 100.000,- € ako primerané finančné\n\nzadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\n8\n\n6. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti\nsumu vo výške 100.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n7. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť\nsťažovateľke spoločnosti\n\nnáhradu trov právneho zastúpenia na účet\n\nadvokátky JUDr. Maríny Gallovej, vedený v\n\n, č. účtu :\n\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.\n7. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke spoločnosti\nnáhradu trov právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. Maríny\nGallovej, vedený v\n\n,\n\n,\n\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\n10. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky\nv zásadnom odôvodnili tým, že „dlhé roky trvajúca situácia mimoriadne nepriaznivo\ndopadá na hospodárske pomery oboch spoločností a na psychický stav ich\nspoločníkov/konateľov, ktorí verili (a dosiaľ veria) v zákonnosť a spravodlivosť. Spol.\nmá za to, že neurobila nič nesprávne a nezákonné, keď sa zúčastnila\nkonkurznej dražby a nemala akúkoľvek vedomosť, že bolo potrebné akokoľvek preverovať\npostup správcu konkurznej podstaty a pýtať od neho doklady a informácie o právnom stave\ndražených nehnuteľností.“.\n11. Sťažovateľky v súlade s § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zároveň navrhujú, aby ústavný súd\nodložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n11.1 Návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu\nsťažovateľky v ústavnej sťažnosti bližšie odôvodnili tým, že „\n\ntak má vydať\n\nžalobcovi nehnuteľnosti ešte predtým, ako príp. žalobca bude právoplatne určený\nza vlastníka nehnuteľností.\n\nsa tak ocitá v objektívnej právnej neistote, čo má\n\nvlastne v tejto situácii robiť. Spoločnosti\npríkaz\n\nuž bol dokonca doručený exekučný\n\nč. EX 2568/2016 z 13.05.2020, v ktorom exekútor vydal\n9\n\nexekučný príkaz odobratím veci v zmysle § 186 – 187 Exekučného poriadku, čo iba\npotvrdzuje všetko to čo uvádzajú sťažovatelia, § 186 – 187 EP sa nepochybne týka\nhnuteľných vecí (na rozdiel od § 181 – 185 EP, ktoré sa týkajú vypratania nehnuteľností),\nčiže súdny exekútor vykonáva exekúciu voči nehnuteľnostiam spôsobom odobratia hnuteľnej\nveci.“. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti taktiež argumentujú tým, že „predmetné\nnehnuteľnosti sú užívané tretími osobami na základe nájomných zmlúv so spol.\nTieto osoby sú dnes v právnej neistote, komu majú platiť nájom. Napriek tomu však\nvzhľadom na výrok súdu je spol.\n\naj naďalej povinná ako vlastník\n\nnehnuteľností platiť daň z nehnuteľnosti, platby za energie, vodu, údržbu a správu.\nSťažovatelia majú za to, že iba odkladom vykonateľnosti napádaného rozsudku by bolo\nmožné predísť príp. neodôvodneným priamym majetkovým škodám spol.\npričom odloženie vykonateľnosti v tomto prípade nie je v rozpore s verejným záujmom.“.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.\n14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n10\n\n15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n16. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky namietajú porušenie svojho\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.\n\n11\n\n21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu\n23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto\nústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by\nnahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté\n12\n\nrozhodnutie\n\nvšeobecného\n\nsúdu\n\nsvojvoľné,\n\nzjavne\n\nneodôvodnené,\n\nresp.\n\nústavne\n\nnekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n24. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil ku skúmaniu, či odôvodnenie právneho\nnázoru vysloveného v napadnutom rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska\nudržateľné a akceptovateľné.\n25. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu malo podľa sťažovateliek dôjsť tým, že krajský súd sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nevysporiadal s ich námietkami vznesenými v odvolaní proti rozsudku\nokresného súdu (bližšie pozri bod 7 odôvodnenia).\n26. Pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu\na argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.\nII. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).\n27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pristúpil v súvislostiach aj k preskúmaniu\nrozhodnutia okresného súdu, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\n\n13\n\n28. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým vyhovel žalobe žalobcu,\nv podstatnom uviedol:\n«Bolo preukázané, že dňa 21.06.1993 uzatvorila\nzanikla) a\n\n(ktorá už\n\nzmluvu o úvere, na základe ktorej táto banka poskytla navrhovateľovi\n\núver vo výške\n\n. Tento úver bol bankou poskytnutý na zakúpenie sporných\n\nnehnuteľností. Navrhovateľ sa zaviazal tento úver zaplatiť v dohodnutých splátkach. Tieto\nsplátky riadne a včas neplnil, a preto banka pristúpila k realizácii záložného práva\nk sporným nehnuteľnostiam a predala ich spoločnosti\n,\n\nso sídlom\n(neskôr\n\n). Navrhovateľ\n\npovažoval tento predaj za protiprávny a dňa 02.09.2004 podal voči spoločnosti\nnávrh na určenie vlastníckeho práva, O tomto návrhu rozhodol Okresný súd Martin\nrozsudkom, sp. zn, 5 C 115/04-80 zo dňa 07.09.2005 a určil, že navrhovateľ je výlučným\nvlastníkom sporných nehnuteľností. Podľa § 159 ods. 2 O.s.p, je tento výrok právoplatného\nrozsudku záväzný len pre účastníkov tohto konania a pre všetky orgány. Spoločnosť\nsporne nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 20.01.2005 predala spoločnosti\nso sídlom\n\n,\n\na táto spoločnosť sporné nehnuteľnosti\n\nkúpnou zmluvou zo dňa 13.05.2005 predala spoločnosti\n,\n\n. Spoločnosť\n\nso sídlom\n\npredala sporné nehnuteľnosti kúpnou\n\nzmluvou zo dňa 02.06.2008 spoločnosti\nTáto\nspoločnosť sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 15.10.2008 predala spoločnosti\nso sídlom\n\n,\n\n...\n\nRozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 8Cb/277/2007-868 zo dňa 26.11.2011\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/l 85/2012 zo dňa 30.05.2013,\nbolo určené, že kúpna zmluva zo dňa 20.01.2005 uzatvorená medzi predávajúcim, a to\nspoločnosťou\n\na kupujúcim, spoločnosťou\n\n13.05.2005 uzatvorená medzi predávajúcim spoločnosťou\n\nkúpna zmluva zo dňa\na kupujúcim,\n\nspoločnosťou\n\na kúpna zmluva zo dňa 02.06.2008 uzatvorená medzi\n\npredávajúcim\n\na kupujúcim, spoločnosťou\na kúpna zmluva zo dňa 15.10.2008 uzatvorená medzi predávajúcim\n\n14\n\na spoločnosťou\n\nsú\n\nneplatné. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.201 3...\nVykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na majetok spoločnosť\nktorá bola účastníkom konania o neplatnosť kúpnych zmlúv, vedenom na Okresnom súde\nMartin, sp. zn, 18Cb/277/2007, bol dňa 12.5.2012 vyhlásený konkurz. Tesne pred\nvyhlásením konkurzu, a to dňa 20.12.2011 však táto spoločnosť prevzala dlh od spoločnosti\nktorý mala táto spoločnosť voči\nZa tento dlh spoločnosť\n\nna základe úverovej zmluvy.\n\nručila spornou nehnuteľnosťou, ktorá bola\n\nzapísaná na liste vlastníctva na jej meno, a to vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi, a to\n(predtým Istrobanka, a.s.). Úpadcovi spoločnosti\nna základe zmluvy o prevzatí dlhu od spoločnosti\nvo výške\n\nvznikol\nzáväzok vrátiť úver\n\na podľa § 79 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii,\n\nsprávca konkurznej podstaty úpadcu\n\nzapísal spornú nehnuteľnosť,\n\nktorej vlastníkom bola spoločnosť\n\ndo súpisu majetku tretích osôb\n\nzabezpečujúcich záväzok úpadcu.... Pohľadávku na vrátenie úveru, ktorú od\nzískala spoločnosť\n\n,\n\nsi tato spoločnosť prihlásila u správcu konkurznej\n\npodstaty ako pohľadávku, ktorá bola v konečnom zozname pohľadávok zapísaná pod\nporadovým č. 3... Správca konkurznej podstaty spornú nehnuteľnosť speňažil na základe\nzmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby, ktorú uzatvoril so spoločnosťou\na to dňa 18.10.2012... Oznámenie o dražbe obsahuje aj údaje listu\nvlastníctva o právach a záväzkoch viaznucich na predmete dražby, a to záložné právo\nč.\nč.\n\nvo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam v prospech\nzo dňa 13.01.2009 (neskôr\n\na údaje v časti „poznámky“ na liste\n\nvlastníctva, a to rozšírenie žaloby č. k. 18Cb/277/2007 o vydanie veci a vydanie\nbezdôvodného obohatenia (spor o neplatnosť kúpnych zmlúv), návrh na začatie konania\no vydanie veci podaný na Okresnom súde Martin, sp. zn. 21C/87/2009, predbežné opatrenie\nsúdu o uložení povinnosti odporcovi v rade 6/. spoločnosti\n\naby nenakladal\n\nso spornými nehnuteľnosťami vo veci vedenej pod sp. zn. 18Cb/277/2007...\nSpoločnosť navrhovateľa\n\nsa o vykonaní dražby nedozvedela, pretože\n\nna liste vlastníctva ako vlastník zapísaná nebola... Vydražiteľom spornej nehnuteľnosti sa\nstala spoločnosť\n\n...\n15\n\nVzhľadom na to, že súd rozhodol, že celý reťazec kúpnych zmlúv je neplatný,\nspoločnosť\n\n., spoločnosť\n\nspoločnosť\n\na spoločnosť\n\nneboli a nie sú vlastníkmi sporných\n\nnehnuteľností. Vo vzťahu k spoločnosti\n\nsúd rozsudkom č. k. 5C/115/2008-80 zo\n\ndňa 07.09.2015 určil, že vlastníkom nehnuteľností je spoločnosť\nspoločnosť\n\nKeďže\n\nnebola vlastníkom nehnuteľností, nemohla platne uzatvoriť\n\nzáložnú zmluvu so spoločnosťou\n\n(neskôr\n\nktorou\n\nzabezpečovala svoj dlh, ktorý jej vznikol voči banke z úverovej zmluvy č.\nzo dňa 30.12.2008 v znení neskorších zmien a dodatkov. Na tom, že táto\nzáložná zmluva je neplatná, nemôže nič zmeniť ani rozhodnutie Okresného úradu Martin\no vklade tejto zmluvy do katastra (č. j.\n\n)...\n\nPodľa § 93 ods. 3 Zákona č. 7/2005 o konkurze a vyrovnaní kupujúci pri odplatnom\nprevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol\nvlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej\nmajetok zabezpečuje záväzok úpadcu. nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá\npôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal\ns odbornou starostlivosťou...\nZ týchto dôvodov súd posudzoval správanie sa vedľajšieho účastníka, spoločnosti\nktorý sporné nehnuteľnosti kúpil vo verejnej dražbe organizovanej\nsprávcom konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti\n\nV tejto súvislosti bolo\n\npotrebné prihliadnuť aj na informácie, ktoré sú ohľadne nehnuteľného majetku všeobecne\nprístupné každému, a to v evidencii nehnuteľností, ale aj na informácie, ktoré boli\nvydražiteľovi, t. j. spoločnosti\n\nposkytnuté v oznámení o verejnej\n\ndražbe. Z tohto hľadiska súd posudzoval aj dobromyseľnosť vydražiteľa pri nadobudnutí\nsporného majetku. Vzhľadom na informáciu o tom že ohľadne spornej nehnuteľnosti\nprebiehajú na Okresnom súde Martin tri súdne spory, bolo riziko kúpy nehnuteľnosti\nod nevlastníka očividné a vysoké.\nDobromyseľnosť sa všeobecne považuje za mravnú kategóriu a v súvislosti\ns posudzovaním konkrétnej veci predstavuje základný právny princíp súkromného pravá.\nDobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah, pri zachovaní obvyklej\n\n16\n\nmiery opatrnosti a starostlivosti, je vnútorne presvedčený o správnosti a poctivosti svojho\nkonania.\nVydražiteľ spornej nehnuteľnosti a to spoločnosť\n\nmal\n\ninformácie z evidencií nehnuteľnosti o sporných nehnuteľnostiach, ako aj informácie\nobsiahnuté v oznámení o dražbe zo dňa 06.11.2012. Z listu vlastníctva a z oznámenia\no dražbe vydražiteľ vedel, že na Okresnom súde v Martine prebiehajú dva súdne spory\nohľadne predmetnej nehnuteľnosti, a to spor vedený pod sp. zn. 18Cb/277/2007 o určenie\nneplatnosti kúpnych zmlúv a o vydanie veci a tento spor vedený pod značkou 21C/87/2009\no vydanie nehnuteľnosti. Z listu vlastníctva mu bolo zrejmé aj to, že voči spoločnosti\nktorá bola ako vlastník nehnuteľností zapísaná v evidencii nehnuteľností,\nbol vydaný súdny zákaz, aby s nehnuteľnosťami nakladala. V čase, keď vedľajší účastník\n.nehnuteľnosti predával spoločnosti\n\n(odporcovi),\n\nbola na liste vlastníctva zapísaná aj poznámka o tom, že na Okresnom súde Martin prebieha\nďalší, a to tretí súdny spor pod sp. zn. 17Cb/131/2014 o určenie vlastníckeho práva\nk sporným nehnuteľnostiam.\nNa základe týchto informácií, ktoré mal vedľajší účastník a následne aj odporca\nk dispozícii, sa dá logicky očakávať, že sa bližšie oboznámia so záväzkami\na s ťarchami, ktoré viaznu na nehnuteľnostiach.\nNa pojednávaní ktoré sa konalo dna 08.10.2015 štatutárny zástupca vydražiteľa, a to\nspoločnosť\n\nvypovedal, že o „poznámkach“ na liste\n\nvlastníctva, čo sa týka predávaných sporných nehnuteľností vedel, predpokladal však,...\nzakúpením nehnuteľností v konkurznom konaní sa celá vlastnícka minulosť, ktorá sa týka\ntejto nehnuteľnosti vymazáva. Vypovedal aj v tom zmysle, že o list vlastníctva týkajúci sa\nsporných nehnuteľností sa nezaujímali a nezisťovali ani to, kto bol majiteľom sporných\nnehnuteľností. Vychádzali z dôvery v inštitúcie, ktoré predaj nehnuteľnosti zabezpečovali.\nVedľajší účastník, ako aj odporca, mali informáciu o tom, že na Okresnom súde Martin\nprebiehajú tri súdne konania, predmetom ktorých je sporná nehnuteľnosť. Pri zachovaní\nnáležitej opatrnosti museli vedieť, že vlastnícke súdne spory môžu dopadnúť aj tak. že súd\nurčí, že vlastníkom sporných nehnuteľností je tretia osoba a že osobám, ktoré nehnuteľnosti\nužívajú, súd uloží povinnosť tieto nehnuteľnosti vydať a vypratať... Ak by sa vedľajší\núčastník v rámci bežnej opatrnosti zaujímal u správcu konkurznej podstaty úpadcu\n17\n\no predávané nehnuteľnosti, dozvedel by sa, že kúpna zmluva, ktorou nadobudla sporné\nnehnuteľnosti spoločnosť\n\nbola na základe rozhodnutia súdu neplatná,\n\na teda nemohla byť predmetom dražby. Ako sa sám vedľajší účastník vyjadril, o tieto\nskutočností sa bližšie nezaujímal. Pokiaľ súd určil, že kúpna zmluva, ktorou sporné\nnehnuteľnosti nadobudla spoločnosť\n\nje neplatná, musel vedľajší účastník\n\nlogicky predpokladať, že neplatná je aj záložná zmluva, ktorú táto spoločnosť uzatvorila\ns bankou na zabezpečenie v konkurze uplatnenej pohľadávky. Správcovi konkurznej\npodstaty úpadcu spoločnosti\nspoločnosť\n\nmali byť tieto skutočnosti dobre známe, pretože\n\nbola účastníkom súdneho sporu, v ktorom sa rozhodlo, že kúpna\n\nzmluva, ktorou spoločnosť\n\nnadobudla vlastnícke právo, je neplatná\n\n(sp. zn. 18Cb/277/2007). Z uvedených skutočností vyplýva, že vedľajší účastník\nnenadobudol v dražbe vlastnícke právo v dobrej viere.\nSúd pri rozhodovaní vychádzal zo všeobecne platnej zásady, že „nikto nemôže\npreviesť na iného viac práv, než má sám“. Zvažoval Ústavou Slovenskej republiky\na občianskym zákonníkom garantovanú ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka\nsporných nehnuteľností a na druhej strane aj dobromyseľnosť nadobúdateľov, a to\nspoločnosti\n\n. a spoločnosti\n\nBolo potrebné posúdiť, či\n\nochrana nadobúdateľa spornej nehnuteľnosti, ktorú mu poskytuje jeho dobrá viera, je takej\nintenzity, aby zabránila vlastníkovi sporných nehnuteľností účinne uplatňovať svoje\nabsolútne vlastnícke právo.\nZa daných okolností, keď nebola preukázaná dobromyseľnosť vedľajšieho účastníka\nani odporcu, má ochrana vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, a to spoločnosti\npodstatne väčšiu intenzitu, ako ochrana odporcu, ktorý sporné nehnuteľnosti\nnadobudol od nevlastníka.\nSúd nepovažuje konanie vedľajšieho účastníka\n\n. za dostatočne\n\nobozretné, pretože si mohol u správcu konkurznej podstaty úpadcu, prípadne v evidencii\nnehnuteľností overiť, či spoločnosť\n\nje naozaj vlastníkom predávaných\n\nnehnuteľností a či vlastníctvo tejto spoločnosti k nehnuteľnostiam je nesporné. Skutočnosť,\nže na Okresnom súde Martin prebiehajú tri súdne spory týkajúce sa vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, bola z evidencie nehnuteľností nesporná a vedľajší účastník aj odporca\no tom vedeli.\n18\n\nZ týchto dôvodov súd rozhodol, že spoločnosť\n\nnenadobudla\n\nvo verejnej dražbe platne sporné nehnuteľnosti, pretože tieto boli do súpisu oddelenej\npodstaty úpadcu, spoločnosti\n\nzapísané protiprávne, pretože bolo preukázané,\n\nže záložná zmluva, ktorá zabezpečovala prihlásenú pohľadávku spoločnosti\nbola neplatná. Túto zmluvu uzatvorila banka so spoločnosťou\n\nktorá nebola\n\nvlastníkom nehnuteľností.\nSúd určil, že aj kúpna zmluva zo dňa 11.11.2014 uzatvorená medzi spoločnosťou\na odporcom (spoločnosťou\n\nje neplatná, pretože\n\nodporca kúpil sporné nehnuteľnosti od nevlastníka.\nOdporca, ktorý nadobudol sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 11.11.2014\nod spoločnosti\n\nsi musel byť vedomý toho, že na súde prebiehajú\n\ndva súdne spory ohľadom nehnuteľností, ktoré kupoval, ako aj s tým súvisiace riziko.\nOdporcovi to bolo známe nie len z evidencie nehnuteľností, ale aj z článku IV. kúpnej\nzmluvy zo dňa 11.11.2014, ktorý obsahuje vyhlásenie o ťarchách viaznucich na predávanej\nnehnuteľnosti. Odporca, spoločnosť\n\nkupoval nehnuteľností s rizikom, ktoré\n\nmu bolo dobre známe a musel predpokladať, že v týchto sporoch vedených na Okresnom\nsúde Martin môže byť navrhovateľ úspešný. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi\ndobrá viera, nebola preukázaná a nemá takú intenzitu, aby zabránila pôvodnému\nvlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne vlastnícke právo.\nVšeobecne sa má za to, že existencia poznámky zapísanej v katastri nehnuteľnosti\nzabezpečuje publicitu prebiehajúceho súdneho konania a narúša, pripadne aj vylučuje\ndobromyseľnosť nadobúdateľa vecného práva k nehnuteľnosti. Z toho dôvodu s účinnosťou\nod roku 2008 sa rozšírila záväznosť súdnych rozhodnutí o neplatnosť právnych úkonov,\nkúpnych zmlúv, alebo rozsudkov o určenie vlastníckeho práva aj na tie osoby, ktoré v čase,\nkeď vecné právo (vlastnícke právo) k nehnuteľnosti nadobudli, mala vedomosť o existencii\nsúdneho konania. Nie je podstatné, či osoba, ktorá vlastnícke právo nadobudla, o takejto\npoznámke vedela alebo nie. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ v spore vedenom na Okresnom\nsúde Martin, sp. zn. 18Cb/277/2007 súd právoplatne rozhodol, že kúpna zmluva, ktorou\nspoločnosť\n\nnadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, je\n\nneplatná, tak toto rozhodnutie sa vzťahuje aj na ďalších nadobúdateľov vlastníckeho práva\nk sporným nehnuteľnostiam, teda aj vo vzťahu k spoločnosti\n19\n\na spoločnosti\n\n(odporca). Pravidlo uvedené v § 159a je výnimkou z pravidla\n\nuvedeného v § 159 ods. 2, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre\núčastníkov a pre všetky orgány. V danej spornej veci je výrok o určení neplatnosti celého\nreťazca kúpnych zmlúv, ktoré sa týkajú sporných nehnuteľností, podľa § 159a O.s.p.\nzáväzný aj vo vzťahu k spoločnosti\n\na voči spoločnosti\n\nVzhľadom na právoplatné rozhodnutie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou\nnadobudla sporné nehnuteľnosti spoločnosť\n\nnie je možne uplatniť princíp\n\nnadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere, aj keby táto dobrá viera bola preukázaná.\nNič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že spoločnosť\na následne\n\nnenesú žiadnu zodpovednosť za neplatnosť predchádzajúcich\n\nzmlúv o prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam...\nPodľa názoru odporcu, pokiaľ osoba dotknutá na svojich právach dražbou\nvykonanou v konkurznom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou\nurčovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie, že ide o dražbu neplatnú.\nTieto skutočnosti podľa názoru súdu v súdenom prípade nie je možné akceptovať,\npretože navrhovateľ, ktorý bol pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností, o vykonávanej\ndražbe nevedel, pretože tieto nehnuteľnosti boli v evidencii nehnuteľnosti zapísané\nna spoločnosť\n\nktorá tieto nehnuteľnosti nenadobudla v súlade s právom.\n\nZ ustanovení Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách nevyplýva, že by\ndobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda\nže by došlo k prelomeniu zásady „nikto nemôže previesť na niekoho viac práv než má on\nsám“. Na tejto zásade sú založené všetky zmluvné prevody vlastníckeho práva\n(až na niektoré výnimky). V danom prípade aj vzhľadom na nepreukázanú dobromyseľnosť,\nnemohla ani prípadná existencia platnej kúpnej zmluvy, ktorú uzatvoril vedľajší účastník\na odporca, spôsobiť prevod vlastníckeho práva, ak prevodca. t. j. vedľajší účastník, sám\nnebol vlastníkom predávaných nehnuteľností. Ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej\nv lehote uvedenej v § 21 Zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť,\nnemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak záložca (\n) nebol sám vlastníkom predmetu dražby...\nPodľa ustanovenia § 126 O.s.p. sa vlastník môže domáhať vydania veci od toho, kto\nmu ju neprávom zadržuje. Je nepochybné, že uvedené ustanovenie sa týka práva\n20\n\nnavrhovateľa domáhať sa vydania hnuteľných aj nehnuteľných vecí. V prípade\nnehnuteľností obsahom práva na vydanie veci je aj právo na vypratanie nehnuteľností. Ak\nby to zákonodarca myslel inak, tak by v uvedenom ustanovení § 126 uviedol, že navrhovateľ\nmá právo domáhal sa vydania hnuteľných vecí alebo vypratania nehnuteľných veci.\nZužujúci výklad, podľa ktorého je výrok rozsudku na vydanie nehnuteľností materiálne\nnevykonateľný, súd nepovažuje za správny, pretože povinnosť vydať nehnuteľné veci zahŕňa\nv sebe logicky aj povinnosť tieto nehnuteľnosti vypratať, teda odstrániť z nich svoje vlastné\na iné veci. Vydaním sa má na mysli predovšetkým odovzdanie kľúčov od budovy\na umožnenie vlastníkovi vykonával jeho vlastnícke právo, a to užívaním nehnuteľností.\nTento názor potvrdzuje aj význam slova vydať, tak ako je uvedený v lexikóne slovenského\njazyka, podľa ktorého vydať znamená „odovzdal do rúk, odovzdať do vlastníctva, dať do\nmoci.“ Obsahom vlastníckeho práva je podľa § 123 Občianskeho zákonníka predmet svojho\nvlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Je to absolútne právo\nvykonávať neobmedzenú moc nad predmetom vlastníckeho práva. Podľa uvedeného výkladu\nje obsahom pojmu vydať aj odovzdanie do vlastníctva, ktoré sa logicky realizuje vyprataním\nnehnuteľnosti a odovzdaním kľúčov od prevádzkovej budovy.\nSkutočnosť, že navrhovateľ od roku 2004 uplatňuje svoje vlastnícke práva\nk sporným nehnuteľnostiam\n\npomerne\n\nnekvalifikovaným\n\na\n\nprocesné\n\nneefektívnym\n\nspôsobom (súdne spory vedené na Okresnom súde Martin, sp. zn. 5C/115/2004,\nsp. zn. 18Cb/277/2007, sp. zn. 21 C/l 9/2008 a sp. zn. 17 Cb/131/2014), nemohlo byť\nv danom prípade dôvodom pre neposkytnutie súdnej ochrany jeho vlastníckych práv.»\n29. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v zásadnom uviedol (s. 3 – 4):\n„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ako aj\nz preskúmavaného rozsudku mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa domáhal\nvydania nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v Martine, preukazujúc, že je ich vlastníkom a že\nzápis v katastri nehnuteľnosti svedčiaci inému vlastníkovi je nesprávny. Vlastníctvo\nnavrhovateľa bolo potvrdené rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/1 15/2004\nzo dňa 7. 9. 2005, ktorý určil, že\n\nje výlučným vlastníkom predmetných\n\nnehnuteľnosti. Na základe tohto rozhodnutia bol vlastník\nvlastníctva, tento zápis bol však zrušený a zapísaná bola spoločnosť\n21\n\nzapísaný na list\nna ktorú\n\npredchádzajúci vlastník\n\npreviedol vlastnícke právo. Následne boli vykonané\n\nďalšie prevody predmetnej nehnuteľnosti na spoločnosť\n\n,\n\n.\n\na pritom rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/277/2007 zo dňa 14. 5. 2012\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/185/2012 súd určil, že kúpne\nzmluvy o prevode nehnuteľností medzi jednotlivými subjektmi (\n) sú neplatné. Ďalším vlastníkom\nnehnuteľností sa dobrovoľnou dražbou mal stať\n\n.\n\nTento následne previedol nehnuteľnosť na subjekt, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva, a to\nodporcu v tomto konaní.\n... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd s rozhodnutím\nprvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku plne stotožnil\na v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na tieto poukazuje. Odvolatelia k veci samotnej neuviedli\nžiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli\nspôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to nadväzujúce vydané rozhodnutie\nprvostupňového súdu. Odvolací súd tak dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom\nrozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré\nvyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými\nsa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom\nopísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne\npredpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.\n'Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 157 O.s.p. zdôvodnil.\nNásledne správne prvostupňový súd rozhodol aj o náhrade trov konania jednotlivých\núčastníkov.\nAj odvolací sud má za to. že navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo\nk nehnuteľnosti a oprávnene sa potom domáhal voči subjekt, ktorý jeho vlastnícke právo\nobmedzuje, vydania veci, pričom pod pojmom vydanie, pokiaľ sa jedná o nehnuteľnosť, sa\nrozumie aj jej vypratanie a odovzdanie vlastníkovi tak, aby tento riadnym spôsobom mohol\nvykonávať svoje vlastnícke právo. To že je navrhovateľ vlastník, preukázal rozsudkom\nz roku 2005 a odvtedy, napriek tomu, že došlo k viacerým prevodom sporných\nnehnuteľnosti, nebolo preukázané, že by jeho vlastnícke právo nejakým spôsobom zaniklo.\n22\n\nAk teda navrhovateľ mal potvrdené, že v roku 2005 bol vlastníkom veci, nemohli následne\nprevody nehnuteľností spôsobiť, že vlastníkom sa stal iný subjekt, čo nakoniec vyplynulo aj\nz rozhodnutia súdu, ktorým boli vyslovené neplatnosti kúpnych zmlúv jednotlivých subjektov\nktoré vec medzi sebou prevádzali. Správny je záver prvostupňového súdu aj v tom, že\nvedľajší účastník nemohol riadnym spôsobom nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko toto\nodvodzoval od dobrovoľnej dražby a ani v tomto prípade nemohol vlastníctvo nadobudnúť,\npokiaľ dražená vec nepatrila subjektu, ktorý súhlasil s dobrovoľnou dražbou. Následne\npotom nemohla byť platne uzatvorená kúpna zmluva, ktorou vedľajší účastník previedol\nvlastnícke právo na odporcu. Na základe týchto skutočností odvolací sud odvolania\nnepovažoval za dôvodné a rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“\n30. Podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z.\no katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny\nzákon) v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa\nnepreukáže opak.\n31. Podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase\nrozhodovania okresného súdu a krajského súdu (ďalej len „OSP“) súd je viazaný\nrozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,\nso zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109\nods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd.\nĎalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,\npriestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich\nspáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise\nzákladného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.\n32. Podľa § 135 ods. 2 OSP inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu,\nmôže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom\nrozhodnutie, súd z neho vychádza.\n\n23\n\n33. Podľa § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii kupujúci pri odplatnom\nprevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol\nvlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej\nmajetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá\npôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal\ns odbornou starostlivosťou\n34. Ústavný súd z hľadiska argumentov sťažovateliek preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by\nsignalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu v zákone.\n35. Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek týkajúcu sa absencie dostatočného\nodôvodenia zo strany krajského súdu k námietkam prezentovaným sťažovateľkami v ich\nodvolaní (najmä čo sa týka oprávnenosti súdu v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú\nriešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže súd aj\nodchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností; záveru súdu o dobromyseľnosti, resp.\nnedobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade ako nadobúdateľky pri prevode vlastníckeho\npráva\n\nk sporným\n\nnehnuteľnostiam;\n\nvýkladu\n\n§\n\n93\n\nods.\n\n3\n\nzákona\n\no konkurze\n\na reštrukturalizácii a postupu žalobcu pri uplatňovaní si svojich práv vo vzťahu k sporným\nnehnuteľnostiam v rámci konkurzného konania a dobrovoľnej dražby, na ktorej boli sporné\nnehnuteľnosti speňažené), k tomu ústavný súd uvádza, že z relevantnej časti napadnutého\nrozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie, s jeho právnym posúdením veci, ako aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu.\nV odôvodnení svojho napadnutého rozsudku krajsky súd uviedol, že sťažovateľky\nvo svojich odvolaniach neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie\nnevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to\nnadväzujúce vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie krajský súd v odôvodnení svojho\nnapadnutého rozsudku uviedol, že žalobca v konaní nepochybne preukázal svoje vlastnícke\nprávo k sporným nehnuteľnostiam, čo okresný súd vo svojom rozsudku dôsledne\na presvedčivo odôvodnil.\n24\n\n35.1 Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu\nje síce stručné, avšak vzhľadom na skutočnosť, že námietky sťažovateliek uvedené\nv odvolaní sú totožné s ich argumentáciu uplatnenou v priebehu konania pred okresným\nsúdom, na ktorú okresný súd podľa názoru ústavného súdu reagoval ústavne\nakceptovateľným spôsobom (pozri bod 28 odôvodnenia), a s poukazom na stotožnenie sa\nkrajského súdu s vecnou správnosťou rozhodnutia okresného súdu, kde ústavný súd ako\ncelok posudzoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu spolu s odôvodnením\nrozsudku okresného súdu, je v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti. Navyše takýto postup\nkrajskému súdu umožňovalo aj v tom čase platné a účinné znenie § 219 ods. 2 OSP, podľa\nktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\n35.2 Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd dodáva, že aj ESĽP v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia formou odkazu\nna odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšieho stupňa je dostatočné, pokiaľ sťažovateľ\nvo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade\n\nrovnaké argumenty ako\n\nv predchádzajúcej fáze konania (Gomez Cespon v. Switzerland. Rozsudok z 5. 10. 2010\nk sťažnosti č. 45343/08, oddiel 1).\n36. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa stabilizovanej judikatúry\nústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi\npostupy v civilnom konaní. Z § 135 OSP (platný a účinný v čase rozhodovania okresného\nsúdu a krajského súdu) vyplýva, že v občianskom súdnom konaní môže súd riešiť\nprejudiciálne otázky. Posúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je otázkou\nuvedenou v § 135 ods. 1 OSP, obsahom ktorého sú taxatívne vymedzené prípady, ktoré súd\nnemôže v konaní riešiť ako otázky predbežné. Z uvedeného vyplýva, že postup aplikovaný\nkrajským súdom v spojení s okresným súdom, pri ktorom súdy v konaní o vlastníckej\nžalobe (v danom prípade žaloba o vydanie veci) v súlade s § 135 OSP ako predbežnú riešili\n25\n\notázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa odchýlili od stavu\nzapísaného v katastri nehnuteľností, tak nemôže zakladať dôvod na zásah ústavného súdu\ndo namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými\nv čl. 127 ods. 2 ústavy.\n36.1 K podobnému záveru dospel ústavný súd aj v prípade aplikácie § 93 ods. 3\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom a okresným súdom v danom\nprípade. Z citovaného znenia § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii platného\na účinného v čase začatia konkurzného konania na majetok úpadcu, v rámci ktorého došlo\nk prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, vyplýva, že kupujúci\npri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď\núpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia\nosoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci, teda pokiaľ\nkupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nebol dobromyseľný. Ustanovenie\nv uvedenej podobe nadobudlo účinnosť od 1. januára 2012 (dovtedy platné a účinné znenie\n§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii: Kupujúci pri odplatnom prevode veci\nzapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto\nveci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže\npreukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.) a z dovtedy platného prelomenia zásady\n„nemo plus iuris“ sa vylúčil prípad nedobromyseľného nadobúdateľa, t. j. prípad, ak osoba\npri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu vedela alebo musela vedieť, že úpadca\nnie je vlastníkom veci. Aj v danom prípade tak platí, že ak krajský súd v spojení so súdom\nprvej inštancie skúmali dobromyseľnosť sťažovateľky v 1. rade pri odplatnom prevode veci\nzapísanej do súpisu, postupovali v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, a teda\nuvedený postup, pri ktorom súdy svoj záver o existencii dobromyseľnosti, resp.\nnedobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade odôvodnili ústavne akceptovateľným spôsobom,\nako tomu bolo aj v danom prípade, nemôže zakladať dôvod na zásah ústavného súdu\ndo namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými\nv čl. 127 ods. 2 ústavy. Len na dôvažok ústavný súd poznamenáva, že len samotná\nskutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva, či už k hnuteľnej, alebo nehnuteľnej veci\ndochádza v rámci konkurzného konania pod dozorom správcu a konkurzného súdu,\ns poukazom na v súčasnosti platnú právnu úpravu (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze\n26\n\na reštrukturalizácii) automaticky neznamená (ako sa mylne domnievajú sťažovateľky),\nže nie je možné vlastníckou žalobou uplatniť určenie vlastníckeho práva pôvodným\nvlastníkom proti osobe, ktorá pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu vedela alebo\nmusela vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu,\nnie je vlastníkom tejto veci.\n37. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľky sa\ns názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku (ktorý je potrebné vnímať ako celok\nspolu s názorom okresného súdu, na ktorý krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku\npoukazuje) nestotožňujú (najmä čo sa týka oprávnenosti súdu v konaní o vlastníckej žalobe\nako predbežnú riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže\nsúd\n\naj\n\nodchýliť\n\nod\n\nstavu\n\nzapísaného\n\nv\n\nkatastri\n\nnehnuteľností;\n\nzáveru\n\nsúdu\n\no dobromyseľnosti, resp. nedobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade ako nadobúdateľky\npri prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam; výkladu § 93 ods. 3 zákona\no konkurze a reštrukturalizácii a postupu žalobcu pri uplatňovaní si svojich práv vo vzťahu\nk sporným nehnuteľnostiam v rámci konkurzného konania a dobrovoľnej dražby, na ktorej\nboli sporné nehnuteľnosti speňažené), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa\nktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom\núčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje\nústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne\nodchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové\na právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n38. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\n27\n\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n39. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označených práv\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti\nnamietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej\nzjavnej neopodstatnenosti.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\n40. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo podľa\nsťažovateliek dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol sťažovateľkám poskytnúť ochranu\nv rámci dovolacieho konania, keď dovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu odmietol ako neprípustné, v dôsledku čoho považujú sťažovateľky\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také, ktorým došlo\nk porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n41. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa\nv občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\n28\n\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní.\n42. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,\nže ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis\nmutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Samozrejme, to sa netýka ústavnej neudržateľnosti\nvýkladu ustanovení o prípustnosti dovolania najvyšším súdom, v takom prípade musí\nústavný súd zasiahnuť.\n43. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil\nžiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci\noporu v zákone.\n44. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky v 1. rade z dôvodu podľa § 447\npísm. c) a f) CSP. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným\nspôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky v 1. rade\nodmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal\nso všetkými dovolacími námietkami. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo.\n45. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nnajvyšší súd skúmal námietky sťažovateľky v 1. rade založené na tvrdení, že napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, nesprávne a arbitrárne.\nK dovolaniu\n\nsťažovateľky v 1. rade v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho\n\nnapadnutého uznesenia uviedol (bod 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu): „Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou\npostihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho\n29\n\nodôvodnenia, ako už bolo uvedené v bode 9. je takým nesprávnym procesným postupom,\nktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej\nmiere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci\no taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu totiž v spojení\ns rozsudkom prvoinštančného súdu uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd\nza rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory\nvysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie\na pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací\nsúd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak\nv odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne\nposúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj\nodôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolateľka preto nedôvodne argumentovala,\nže rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Dovolanie v tejto časti tak nebolo\nprípustné.“\n45.1 S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd sťažovateľkám ozrejmil, že „konanie pred súdom\nprvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)\njednotu“ a ako celok je následne potrebné vnímať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu,\nako aj napadnutého rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd konštatuje,\nže odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení v tejto časti napĺňa\natribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd\npovažuje túto námietku sťažovateliek za neopodstatnenú (k uvedenému pozri aj bod 35\nodôvodnenia).\n46. Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b) CSP,\nna ktorú poukazovali sťažovateľky v dovolaní, existenciu ktorej sťažovateľky v danom\nprípade odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to otázky,\n30\n\nči je súd oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú riešiť otázku vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže súd aj odchýliť od stavu zapísaného\nv katastri nehnuteľností (ako tomu bolo v danom prípade), k tomu najvyšší súd\nv odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol:\n«16. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 27. októbra 2000\nsp. zn. 2 Cdo 67/2000 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod č. 86/2000 (ďalej len „rozhodnutie R 86/2000“) vyslovil\nprávny názor, podľa ktorého súd je oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú\notázku riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; pri posúdení otázky, kto je\nvlastníkom, môže sa aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Vychádzal\nz toho, že v občianskom súdnom konaní súd môže riešiť rôzne prejudiciálne otázky.\nPosúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je otázkou, ktorú by súd\nnemohol v konaní riešiť ako otázku predbežnú. Súd je preto oprávnený v spore o vydanie\n(vypratanie) nehnuteľnosti riešiť túto otázku za predpokladu, že o nej nebolo už vydané\npríslušným orgánom rozhodnutie (predpokladom úspešnosti takejto žaloby je (okrem iného)\npreukázanie vlastníckeho práva žalobcom); nie je pritom rozhodujúce, že otázka vlastníctva\nmôže byť riešená aj v samotnom konaní súdu o žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. (§ 137\nods. 1 písm. c) C. s. p.). Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu, keďže bolo uverejnené\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, treba\npovažovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. I písm. a)\nC. s. p. Žalovanou nastolená právna otázka, bola teda v rozhodovacej praxi dovolacieho\nsúdu vyriešená. Neprichádza preto do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. b) C. s. p., ale podľa písm. a) C. s. p., v ktorom prípade podmienkou prípustnosti je\nodklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n17. Pokiaľ v preskúmavanej veci odvolací súd v konaní o žalobe o vydanie\n(vypratanie) nehnuteľností, ktorá je nesporne žalobou vlastníckou, riešil prejudiciálne, kto\nje vlastníkom nehnuteľností a pri jej riešení sa odchýlil od stavu zapísaného v katastri\nnehnuteľností, neodklonil sa od vyššie uvedeného judikátu. Nebola tým splnená jedna\nz podmienok prípustnosti dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.\nDovolanie žalovanej preto ani v tejto otázke prípustné nie je.»\n\n31\n\n46.1 Ústavný súd konštatuje, že aj odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho\nnapadnutom uznesení v tejto časti napĺňa atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia. K argumentácii sťažovateliek obsiahnutej v ústavnej sťažnosti,\nv ktorej uvádzajú, že „najvyšší súd absolútne neriešil pointu dovolania“, kde pointou\ndovolacích námietok bolo najmä posúdenie, či môže všeobecný súd rozhodnúť o povinnosti\nvydať nehnuteľnosť skôr ako v samostatnom konaní s totožnými stranami sporu rozhodne\no určení vlastníckeho práva, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v citovanom odôvodnení\nsvojho rozhodnutia dal sťažovateľkám jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na nimi predloženú\notázku (pozri bod 16 prvú vetu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\nZ predmetného odôvodnenia je totiž zrejmé, že najvyšší súd už vyslovil svoj názor\nna otázku, či je všeobecný súd oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú riešiť\notázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže súd aj odchýliť\nod stavu zapísaného v katastri nehnuteľností (s pozitívnym výsledkom), pričom je potrebné\nsi uvedomiť, že ak súd v konaní rieši nejakú otázku ako predbežnú, znamená to, že o tejto\notázke ešte nebolo žiadnym súdom alebo orgánom právoplatne rozhodnuté. Skutočnosť,\nže najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia výslovne neuviedol,\nže „všeobecný súd je oprávnený rozhodnúť o povinnosti vydať nehnuteľnosť skôr ako\nv samostatnom konaní s totožnými stranami sporu rozhodne o určení vlastníckeho práva“,\nteda že v odôvodnení sa nevyskytla formulácia vety očakávaná sťažovateľkami, neznamená,\nže záver vyplývajúci z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je odlišný.\nS poukazom na uvedené tak ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateliek\nza neopodstatnenú (k uvedenému pozri aj bod 36 odôvodnenia).\n47. Vo vzťahu k podmienke prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b) CSP,\nexistenciu ktorej sťažovateľky v dovolaní odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nebola vyriešená, a to otázky, či „dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosti\nz konkurzu bez ohľadu na to, či bola/nebola nehnuteľnosť zaradená do súpisu majetku\nkonkurznej podstaty oprávnene (najmä v prípade, ak žalobca voči zaradeniu tohto majetku\ndo súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal a ani inak voči tomu nenamietal) a či vlastník\nnehnuteľnosti bol/nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky, inými\n32\n\nslovami otázka, či platí ust. § 93 ods. 3 ZKR v slovenskom právnom poriadku“, najvyšší súd\nv zásadnom uviedol:\n„19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., musí\nmať zreteľne charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda\nv žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd\nriešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá\npodľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným\nv rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Za otázku\nrelevantnú v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. nemožno považovať ani otázku, ktorá je riešená\npriamo textom príslušnej právnej normy.\n20. V danom prípade otázka formulovaná dovolateľkou je riešená priamo v hypotéze\nustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré\nstanovuje, že kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne\nvlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel\nvedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je\nvlastníkom veci. Citované zákonné ustanovenie umožňuje nadobúdateľovi v konkurze pri\nodplatnom prevode nehnuteľnosti zapísanej do súpisu nadobudnúť vlastnícke právo aj\nvtedy, ak úpadca nebol vlastníkom nehnuteľnosti za predpokladu, že nadobúdateľ je\ndobromyseľný, a teda že nevedel a ani nemohol vedieť, že úpadca (tretia osoba, ktorej\nmajetok zabezpečuje záväzok úpadcu) nie je jej vlastníkom. Priamo citované zákonné\nustanovenie dáva teda jednoznačnú odpoveď na dovolateľkou formulovanú otázku, že\ndobromyseľný nadobúdateľ môže v konkurze nadobudnúť nehnuteľnosť zaradenú do súpisu\nmajetku konkurznej podstaty aj od nevlastníka. Konajúce súdy preto takýmto spôsobom\nformulovanú otázku neriešili a ani riešiť nemohli. So zreteľom na uvedené dovolací súd\ndospel k záveru, že uvedenú otázku nemožno považovať za relevantnú z hľadiska\nustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Nebol tak splnený zákonný predpoklad prípustnosti\ndovolania vyplývajúci z citovaného zákonného ustanovenia.\n21. Dovolací súd v súvislosti s touto otázkou považuje za potrebné dodať, že súd\nprvej inštancie nepochybne aplikoval na vec vyššie zmienené ustanovenie § 93 ods. 3\n33\n\nzákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a u intervenientky (ale aj u žalovanej)\nposudzoval jej dobrú vieru pri nadobudnutí sporných nehnuteľností v konkurznej dražbe\na dospel k záveru, že intervenientka, vzhľadom na okolnosti danej veci, nebola pri\nnadobúdaní nehnuteľností dobromyseľná, a teda vlastnícke právo k nim nenadobudla. Ak sa\nodvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku súdu\nprvej inštancie stotožnil a na jeho dôvody odkázal, za vecne správny považoval aj tento\nzáver súdu prvej inštancie (pozri k tomu bod 10. rozsudku). Dovolateľka ale správnosť tohto\nprávneho názoru v podanom dovolaní nenapadla.“\n47.1 Aj vo vzťahu k už uvedenému odôvodneniu obsiahnutému v napadnutom\nuznesení najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie v citovanej časti napĺňa\natribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z argumentácie\nsťažovateliek obsiahnutej v ústavnej sťažnosti vyplýva, že tieto sa od najvyššieho súdu\nv rámci dovolacieho konania dožadovali, aby v rámci skúmania podmienky prípustnosti\ndovolania podľa § 421 písm. b) CSP preskúmal námietky sťažovateľky v 1. rade založené\nv zásadnom na tvrdení, že nedobromyseľnosť kupujúceho v zmysle zákona o konkurze\na reštrukturalizácii je potrebné vnímať ako vedomosť kupujúceho (získanú z iného súdneho\nrozhodnutia vydaného na základe žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) o tom,\nže vlastníkom veci zapísanej do súpisu konkurznej podstaty je iný subjekt ako osoba úpadcu\nalebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu. Ústavný súd, vychádzajúc\nz obsahu dovolania podaného sťažovateľkou v 1. rade proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a obsahu ústavnej sťažnosti, dospel k záveru, že argumentácia obsiahnutá\nv dovolaní na účely preukázania existencie prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b) CSP\n(pozri bod 47 odôvodnenia) nie je totožná s argumentáciou obsiahnutou v ústavnej\nsťažnosti, na ktorú sťažovateľky poukazujú ako na námietku (uvedená v úvode tohto bodu\nodôvodnenia), s ktorou sa najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení nevysporiadal.\n47.2 Ústavný súd konštatuje, že je zásadný rozdiel medzi tým, ako bola dovolacia\nnámietka koncipovaná v dovolaní [právna otázka, od ktorej malo závisieť rozhodnutie\nkrajského súdu znela, či dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosti z konkurzu\nbez ohľadu na to, či bola/nebola nehnuteľnosť zaradená do súpisu majetku konkurznej\npodstaty oprávnene (najmä v prípade, ak žalobca proti zaradeniu tohto majetku do súpisu\nkonkurznej podstaty žalobu nepodal a ani inak proti tomu nenamietal) a či vlastník\n34\n\nnehnuteľnosti bol/nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky], a tým\nako ju vnútorne vnímali sťažovateľky [právna otázka – nedobromyseľnosť kupujúceho\nv zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii je potrebné vnímať ako vedomosť\nkupujúceho (získanú z iného súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o vylúčenie\nveci z konkurznej podstaty) o tom, že vlastníkom veci zapísanej do súpisu konkurznej\npodstaty je iný subjekt ako osoba úpadcu alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje\nzáväzok úpadcu] a následne formulovali, ale až v ústavnej sťažnosti. Zatiaľ čo právna\notázka koncipovaná v dovolaní sa celkom zjavne týka posúdenia skutočnosti, či zákon\no konkurze a reštrukturalizácii obsahuje právnu úpravu (a či je táto právna úprava platná),\nobsahom ktorej by bolo prelomenie zásady „nemo plus iuris“ (pričom na podstate položenej\notázky nič nemení ani sťažovateľkou v 1. rade načrtnutá situácia, keď žalobca proti\nzaradeniu sporného majetku do súpisu konkurznej podstaty nepodal žalobu a ani inak proti\nzaradeniu sporného majetku do súpisu konkurznej podstaty nenamietal), právna otázka, ako\nju vnímali sťažovateľky, avšak formulovali až v ústavnej sťažnosti, sa týka posúdenia\nexistencie dobromyseľnosti nadobúdateľa. Z uvedeného dôvodu nie je možné najvyššiemu\nsúdu klásť za vinu, že sa nevysporiadal s argumentom, ktorý nebol obsahom dovolania.\n47.3 Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateliek,\nv zmysle ktorej sa najvyšší súd nevysporiadal s ich námietkou, ktorá však v znení tak, ako\nju formulovali v ústavnej sťažnosti, nebola obsahom dovolania, za neopodstatnenú.\n48. K podmienke prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. a) CSP, existenciu ktorej\nsťažovateľky odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, a to otázky „možnosti, aby v inom konaní ako v konaní o neplatnosti\ndobrovoľnej dražby bola dobrovoľná dražba vyhlásená prejudiciálne za neplatnú“\n(odvolací súd v danom prípade podľa názoru sťažovateliek riešil ako predbežnú otázku\nplatnosti dobrovoľnej dražby, na ktorej boli speňažené sporné nehnuteľnosti, čo je v rozpore\nso závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 186/2010\nzo 16. decembra 2010, na ktoré sťažovateľky poukazujú v dovolaní), najvyšší súd uviedol:\n„22. Napokon, ani námietka dovolateľky, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke možnosti posúdiť neplatnosť dobrovoľnej\n35\n\ndražby v inom konaní, než v konaní podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách,\nneobstojí. Konajúce súdy totiž v tomto spore neplatnosť dobrovoľnej dražby vôbec neriešili,\na to ani ako otázku prejudiciálnu. Nejde preto o právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Nebol tak splnený jeden zo základných predpokladov\nprípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Pre všetky prípady\nvymenované pod písmenami a), b) a c) § 421 ods. 1 C. s. p. totiž platí, že dovolanie pre\nnesprávne právne posúdenie vecí je prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu alebo\nzmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak dovolateľom nastolená otázka je otázkou\nprávnou (v žiadnom prípade sa nepripúšťa riešenie skutkových otázok) a ak ide o takú\nprávnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.“\n48.1 S poukazom na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v uvedenom\nrozsahu je síce stručné, avšak napriek tomu napĺňa atribúty ústavne udržateľného\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky sťažovateliek obsiahnuté\nv ústavnej sťažnosti, v zmysle ktorých je otázka posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby\nv okolnostiach daného prípadu relevantná, a teda najvyšší súd sa týmto dovolacím dôvodom\nmal zaoberať, k tomu ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nkrajského súdu a rozsudku okresného súdu je zrejmé, že odvolací súd (v spojení so súdom\nprvej inštancie) v danej veci vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam ako podstatnú riešili právnu otázku týkajúcu sa dobromyseľnosti\nsťažovateliek pri prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Otázkou\nplatnosti, resp. neplatnosti dražby, na ktorej došlo k speňaženiu sporných nehnuteľností, sa\nvšeobecné súdy v danom prípade nezaoberali, v súvislosti s čím ústavný súd dodáva,\nže riešenie danej otázky nebolo pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné.\nZ uvedeného dôvodu nedostatok obšírnejšieho odôvodnenia v danom prípade nie je ústavne\nrelevantný, a teda spôsobilý spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu s ústavou.\n48.2 V nadväznosti na uvedené ústavný súd dopĺňa, že v právnej teórii prevláda\nprávny\n\nnázor\n\npodporovaný\n\nustálenou\n\nrozhodovacou\n\npraxou\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nreprezentovanou uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 20/2011 z 18. decembra 2012,\nktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\n36\n\nSlovenskej republiky pod č. 61/2014, v zmysle ktorého je možné zaoberať sa platnosťou\ndobrovoľnej dražby len v rámci konania o žalobe o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2\nzákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej\nrady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Notársky poriadok“), avšak ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej\nv lehote uvedenej v § 21 Notárskeho poriadku nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže\nspôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo\nzáložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Teda, ako už bolo uvedené, je\nakceptované, že zaoberať sa platnosťou dobrovoľnej dražby je možné len v rámci konania\no žalobe o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 Notárskeho poriadku, čo všeobecné súdy\nakceptovali aj v danom prípade. Samotná platnosť dražby však nie je jedinou podmienkou\nnadobudnutia vlastníckeho práva k vydraženej nehnuteľnosti. Nezávisle od tejto podmienky\nje možné a potrebné skúmať, či boli splnené aj iné podmienky nadobudnutia vlastníckeho\npráva vyplývajúce z právneho poriadku, a teda aj dodržanie zásady „nemo plus iuris“\na s tým spojené vlastníctvo navrhovateľa dražby (prípadne záložcu). Vzhľadom na to,\nže v danom prípade bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obchodná\nspoločnosť\n\n, ktorá v prípade dobrovoľnej dražby figurovala ako vlastník\n\nsporných nehnuteľností, ktorým boli zabezpečené záväzky úpadcu vo vzťahu k veriteľovi –\n, nebola skutočným vlastníkom týchto sporných nehnuteľností, bolo úlohou\nokresného súdu s poukazom na § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii skúmať,\nči sťažovateľka v 2. rade v pozícii nadobúdateľa bola v prípade prevodu vlastníckeho práva\nk sporným nehnuteľnostiam dobromyseľná, čím sa súdy ako s právnou otázkou,\nod vyriešenia\n\nktorej\n\nzáviselo\n\nrozhodnutie\n\nvo\n\nveci\n\nv danom\n\nprípade,\n\nústavne\n\nakceptovateľným spôsobom a v ústavne akceptovateľnom rozsahu zaoberali.\n48.3 S poukazom na uvedené tak ústavný súd považuje aj túto námietku\nsťažovateliek za neopodstatnenú.\n49. Vo vzťahu k námietke sťažovateliek, že najvyšší súd sa vo svojom napadnutom\nuznesení nevysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa prípustnosti dovolania podľa § 421\npísm. c) CSP, existenciu ktorej sťažovateľka v 1. rade v dovolaní odôvodňovala tým,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím\n37\n\nsúdom rozhodovaná rozdielne, a to otázky „možnosti, aby v inom konaní ako v konaní\no neplatnosti dobrovoľnej dražby bola dobrovoľná dražba vyhlásená prejudiciálne\nza neplatnú“, v súvislosti s čím sťažovateľka v 1. rade v dovolaní poukázala na dve\nrozhodnutia najvyššieho súdu s rozdielnym záverom k citovanej otázke (rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 20/2011 z 18.decembra 2012 a rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo 16. decembra 2010), ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa\nsíce s uvedeným argumentom vo svojom napadnutom uznesení explicitne nevysporiadal,\navšak z bodu 22 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší\nsúd dospel k záveru, že otázka možnosti, aby v inom konaní ako v konaní o neplatnosti\ndobrovoľnej dražby bola dobrovoľná dražba vyhlásená prejudiciálne za neplatnú,\nnepredstavovala v danom prípade právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu, je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver\no neprípustnosti dovolania v zmysle § 421 písm. c) CSP.\n49.1 S poukazom na uvedené nedostatok obšírnejšieho odôvodnenia v danom prípade\nnie je ústavne relevantný, a teda spôsobilý spochybniť konformitu záverov napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu s ústavou.\n50. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu\nsťažovateliek nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov\nnajvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho\nzávery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade\ns jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.\n51. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľky sa\nnestotožnili ani s názorom najvyššieho súdu uvedeným v jeho napadnutom uznesení\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj\n38\n\narbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj\nextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n52. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)\n53. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označených práv\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti\nnamietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej\nzjavnej neopodstatnenosti.\nIII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n54. Ústavný súd konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy v sebe zahŕňa viacero základných\npráv, a to základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, základné právo\nna verejné prerokovanie veci, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom\n\n39\n\na základné právo na vylúčenie verejnosti z verejného prerokovania veci len v prípadoch\nustanovených zákonom.\n55. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k sťažovateľkami označeným právam\nje potrebné konštatovať, že ústavná sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby sa\nz nej dalo vyvodiť, aké konkrétne základné práva obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 ústavy mali byť\nporušené a ako mali byť sťažovateľky na týchto právach poškodené napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n56. Ústavný súd zdôrazňuje, že v ústave a v zákone o ústavnom súde má presne\ndefinované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj\nvecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 43 ods. 1 a § 123\nods. 1 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je\nústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde).\n57. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky podali ústavnému súdu ústavnú\nsťažnosť, v ktorej absentuje odôvodnenie, teda argumentácia, relevantné námietky\na prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia v danom prípade bližšie neoznačených\nzákladných práv vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu.\n58. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nzákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd\nuž opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami\nzákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť\nzákladné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením\npríslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,\nIV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto\nsúvislosti dôkazy.\n\n40\n\n59. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení\nzákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,\na takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,\naby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,\naby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.\nOsobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína\nkonanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada\n„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby\npráva znalé (napr. advokáta).\n60. Ústavný súd dodáva, že podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak má návrh\nna začatie konania uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné\nnedostatky, môže ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky\nodstránil. Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh\nna začatie konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42\nods. 2 písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.\n61. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú\nnáležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy, nie je\nmožné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť po uplynutí lehoty\nstanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde, o to viac v prípade, ak sú sťažovateľky\nv konaní pred ústavným súdom zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd\nv okolnostiach daného prípadu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti\nspočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti nevyzýval.\n62. Pretože predmetná ústavná sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48\nods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného\nsúdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to relevantné odôvodnenie ako\n41\n\nvýchodiskový\n\nrámec\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nobsahovo\n\nkorešpondujúce\n\ns\n\nnávrhom\n\nna rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti v súlade s § 56\nods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených\nnáležitostí.\nIII.4 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n63. Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj z napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo\ndôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateliek vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto\nústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.\n64. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké\npredpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené\nv Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má\nrovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,\nobec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno\nvyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)\nbez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).\n65. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20\nústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú\no nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého\nvlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok\n(Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).\n\n42\n\n66. S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade, keď nastala\nsituácia, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka (žalobcu) pôsobil princíp\nochrany dobrej viery nového nadobúdateľa (sťažovateliek), všeobecné súdy ústavne\nakceptovateľným spôsobom a v ústavne akceptovateľnom rozsahu skúmali existenciu\ndobrej viery na strane sťažovateliek v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam a dospeli k záveru o tom, že na strane sťažovateliek neboli splnené\nzákonné podmienky potrebné na to, aby nadobudli vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam,\nnie sú dané dôvody na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkami označeného\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva vlastniť majetok podľa\nčl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\n67. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateliek uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže\nrozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,\nk čomu v tomto prípade nedošlo. Bezpredmetným tak bolo aj rozhodnutie ústavného súdu\no odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. augusta 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n43", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dobrá viera", "dražba", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 146/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 146/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 372, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d"}, {"guid": "ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 124/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4ff50d0-0384-4ca9-9087-aafde625a211"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:d696978b-65f2-4bed-a463-6b62dcbe2b80", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.128.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 128/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 128/95 z 21. 2. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-02-21", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.128.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "2a0e44b5-0f59-4f13-9814-3093d726afc8:3a878fba-0347-44a6-aae5-2b1fbcbdbd9f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1"}, {"guid": "01ac44c2-b290-4c8a-9c3f-07c477abf247:7eb2ba24-40cb-42e3-92f1-f4b67448947d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5708208296.1", "spisova_znacka": "6Cdo/60/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/60/2017 z 21. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-21", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5708208296.1"}, {"guid": "dfcfa931-c3e1-4989-b55f-5144db866b60:4aefb082-288f-4ddc-ac27-5ca879c6c911", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:2107209406.1", "spisova_znacka": "2MCdo/20/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/20/2011 z 18. 12. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-12-18", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:2107209406.1"}, {"guid": "e40fb8ea-bdd1-49cf-ae1b-1008e363ef4d:f8c97f3b-5479-480d-aecd-cd1d9a103654", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2313208747.1", "spisova_znacka": "9Co/209/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/209/2016 z 19. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-06-19", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2313208747.1"}, {"guid": "a96b84ee-d2b1-40f3-b3a2-60438579fadc:5d81e9da-2db8-4a72-9454-5942273424df", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5707211271.8", "spisova_znacka": "13Cob/185/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/185/2012 z 29. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5707211271.8"}, {"guid": "e8e2a594-e81a-4137-b340-3e41ee6b8d30:85e4a1ad-0675-4cdd-80d9-efa2c88f49e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cb/277/2007", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/277/2007 z 25. 11. 2011", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2011-11-25", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e8e2a594-e81a-4137-b340-3e41ee6b8d30:85e4a1ad-0675-4cdd-80d9-efa2c88f49e3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:39757dd7-1dbb-4cf4-87e4-e6331d6b80de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.207.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 207/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 207/2025 z 10. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.207.2025.1"}, {"guid": "ussr:068bf808-ff48-4460-a385-4a21f7636614", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.609.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 609/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 609/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.609.2024.1"}, {"guid": "ussr:341dca18-1316-4cb7-ae76-10a15afbdd60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.538.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 538/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 538/2022 z 19. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.538.2022.1"}, {"guid": "ussr:d1af582e-a8bd-418f-b4e0-79c71e9aa0ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.466.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 466/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 466/2022 z 24. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.466.2022.1"}, {"guid": "ussr:96931dc4-6021-48cb-bbea-be9d63b5da0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.423.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.423.2022.1"}, {"guid": "ussr:860775a1-34f0-4415-918c-b007b8707803", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.426.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 426/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.426.2022.1"}, {"guid": "ussr:dffdaddb-c47a-4d8d-b060-d3c508c0861f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.341.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 341/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 341/2022 z 9. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.341.2022.1"}, {"guid": "ussr:485ebbf3-a8e7-4f9a-9c90-db716b0949ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.314.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2022 z 2. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.314.2022.1"}, {"guid": "ussr:174d844a-6b97-4247-bf84-5297f39c2c5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.222.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 222/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 222/2022 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.222.2022.1"}, {"guid": "ussr:8ffa3b55-5b63-4b3a-95b4-0446534b1bd9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.200.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2022 z 6. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.200.2022.1"}, {"guid": "06d734ad-8e56-4bea-9d78-ef1f76ba0e18:3704f0e0-04ff-4f62-aebb-3a506cc58258", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1004110235.8", "spisova_znacka": "2ObdoV/6/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/6/2024 z 9. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1004110235.8"}, {"guid": "97f2daf5-16c8-48fa-aa76-634eed453d44:be850143-70a4-4028-9cc9-a94f43bf1d60", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6117224911.1", "spisova_znacka": "1Obdo/31/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/31/2023 z 21. 8. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-08-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6117224911.1"}, {"guid": "95d2b1da-b62d-4254-b11b-60b696dfe9bf:b56ea11d-adcc-4e2a-9f77-82c51615c8b4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1004110235.5", "spisova_znacka": "2Obo/1/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/1/2023 z 7. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1004110235.5"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:5742a6c1-6550-470c-ae6d-eaa5b0e2986f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "9956e527-cdbb-4f21-a346-40684e33ca88:be550312-35b0-4d24-9af1-18023b32b57f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:1423200944.2", "spisova_znacka": "15CoP/122/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/122/2025 z 11. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:1423200944.2"}, {"guid": "a0bdbaa9-6417-4d19-9253-000e33729871:8b2844b6-4e82-483e-abdc-dc8e6e46d4bf", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2322204180.3", "spisova_znacka": "15CoP/99/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/99/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2322204180.3"}, {"guid": "744c7db0-fe8c-4aed-add0-3293c667b716:defa123a-f7cb-47cb-9bf8-607452106c69", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5321201795.2", "spisova_znacka": "8Co/170/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/170/2022 z 29. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5321201795.2"}, {"guid": "4fc36738-710f-4d02-88e0-2f8d37177c59:46b0d4f4-f5a9-49ed-b92a-adcca8115c29", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:1419202196.3", "spisova_znacka": "15CoP/204/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/204/2023 z 21. 8. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-08-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:1419202196.3"}, {"guid": "a6ebe073-5483-4b0a-8dc7-af0052cfe922:e69dbb37-21d5-4ad5-b9ed-ba0993e1daae", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:1213237332.11", "spisova_znacka": "15CoP/78/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/78/2023 z 23. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:1213237332.11"}]}