{"guid": "ussr:b9af18fc-93e3-4e74-ae38-61b12fa69618", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.398.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 398/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 398/2020 z 10. 11. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. novembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 398/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.398.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2020-11-10", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. f", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. f", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. f", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b9af18fc-93e3-4e74-ae38-61b12fa69618", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.398.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.398.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.398.2020.2/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 398/2020-52\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLadislava Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti\n, zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 10 Szak 2/2020 z 18. mája 2020 takto\nrozhodol:\n1. Základné práva\n\npodľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 10 Szak 2/2020 z 18. mája 2020 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Szak 2/2020\nz 18. mája 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\np o v i n n ý nahradiť\n\ntrovy konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur\na štyridsaťtri centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nStav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. IV. ÚS 398/2020-21 z 25. augusta 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie\nkonanie ústavnú sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 4 a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Szak 2/2020\nz 18. mája 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nII.\nNapadnutý rozsudok najvyššieho súdu a sťažnostná argumentácia\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície,\n2\n\nRiaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície\nPolicajného zboru Dunajská Streda (ďalej aj „správny orgán“ alebo „žalovaný“)\nz 21. apríla 2020 zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 404/2011 Z. z.“) ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky dňom vydania\nrozhodnutia a bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov\nSprávny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac\ndo 21. mája 2020.\n3. Proti rozhodnutiu správneho orgánu podal sťažovateľ správnu žalobu vo veci\nzaistenia podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Sťažovateľ namietal nezákonnosť tohto rozhodnutia\nz dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP. Sťažovateľ konkrétne poukázal na to,\nže rozhodnutie správneho orgánu «neobsahuje zrozumiteľné rozhodnutie vo veci, keďže\nsťažovateľ bol zaistený „z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku“.».\nSťažovateľ tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k času nevyhnutne\npotrebnému na jeho zaistenie. Podľa sťažovateľa správny orgán nevysvetlil, v čom má\nspočívať jeho hrozba verejnému poriadku alebo bezpečnosti štátu, keďže v odôvodnení\nsprávny orgán len všeobecne odkázal na správu Slovenskej informačnej služby (ďalej len\n„SIS“). Sťažovateľ tiež poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/2016.\n4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom\nsp. zn. 5 Sa 9/2020 z 19. marca 2020, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu, no nenariadil mu bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zadržania, keďže\npodľa § 230 ods. 1 písm. c) SSP dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo\nnezákonné, ale obsahovalo odstrániteľné vady. Krajský súd sa stotožnil s námietkami\nsťažovateľa, dospel k záveru, že výrok rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný.\nPodľa krajského súdu s nezrozumiteľnosťou výroku korešponduje aj odôvodnenie\nrozhodnutia, ktoré nereflektuje na uvedené dva dôvody zaistenia podľa § 2 ods. 1 písm. l)\na m) zákona č. 404/2011 Z. z. Krajský súd všeobecný odkaz na správu SIS a na charakter\nutajovaných\n\nskutočností,\n\nktoré\n\nobsahuje,\n3\n\npovažoval\n\nza\n\nneakceptovateľný.\n\nNepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného spočívala aj v tom, že správny orgán sa\nnevysporiadal s možnosťou uplatnenia menej závažných prostriedkov umožňujúcich\ndosiahnuť účel vyjadrený v § 88a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. Krajský súd teda dospel\nk záveru, „že žalovaný nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový\nstav veci, v konaní nesprávne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu,\nrozhodnutie riadne neodôvodnil, a výrok rozhodnutia nie je preskúmateľný vzhľadom\nna jeho\n\nnezrozumiteľnosť...\n\nzároveň\n\nskonštatoval,\n\nže\n\notázku\n\nupresnenia\n\nvýroku\n\nv nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia považuje za odstrániteľnú vadu\nkonania, po odstránení ktorej za situácie nasledujúceho konania a doplnenia dokazovania\no možnosti uložiť opatrenia v zmysle § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., možno uvažovať\nprípadne aj o opätovnej dôvodnosti zaistenia žalobcu.“.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, pričom\nnamietal právny záver krajského súdu, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového\nstavu a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia sú odstrániteľnými vadami rozhodnutia\nžalovaného. Nevydanie príkazu prepustiť sťažovateľa na slobodu je nesprávnym právnym\nposúdením. Podľa sťažovateľa právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv\nEurópskej únie. Postup krajského súdu odporuje čl. 17 ods. 2 ústavy, keďže dôsledkom jeho\nrozhodnutia\n\nje\n\nponechanie\n\nsťažovateľa\n\nv\n\nstave\n\nobmedzenia\n\nosobnej\n\nslobody\n\nbez preukázania, že v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu existovali dôvody\nna obmedzenie jeho osobnej slobody. Sťažovateľ tiež poukázal na čl. 9 ods. 1, 3 smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (ďalej len „smernica č. 2013/33“),\nz ktorého vyplýva, že v prípade, že je podľa súdneho preskúmavania zaistenie žiadateľa\nnezákonné, musí byť dotknutý žiadateľ bezodkladne prepustený. Uvedené ustanovenie\nnepripúšťa možnosť, aby po zrušení rozhodnutia ako nezákonného žiadateľ o azyl nebol\nprepustený na slobodu. Sťažovateľ tiež navrhoval, aby najvyšší súd prerušil konanie a podal\nnávrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len\n„Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pričom formuloval aj\notázku, ktorú mal najvyšší súd položiť. Najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom\n4\n\nz 18. mája 2020 tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol a zamietol aj jeho návrh\nna prerušenie konania.\n6. Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené\nv ústavnej sťažnosti označené práva. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol,\nže rozhodnutie žalovaného nebolo zrušené ako nezákonné, ale pre vady, ktoré krajský súd\nvyhodnotil ako odstrániteľné. Za odstrániteľnú vadu považoval najvyšší súd aj to,\nže správny orgán neuviedol, ktorý z konkrétnych dvoch dôvodov bol dôvodom na zaistenie\nsťažovateľa. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd vytkol rozhodnutiu žalovaného aj\nnedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávnu aplikáciu použitých právnych predpisov\na nedostatok odôvodnenia. Najvyšší súd sa s týmito skutočnosťami v napadnutom rozsudku\nnijako nevysporiadal.\n7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza:\n„... krajský súd skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného je nielen nezrozumiteľné\na neurčité v jeho výroku, ale trpí aj nedostatkom odôvodnenia, ktorý ho robí\nnepreskúmateľným, je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a bolo vydané\nna základe nedostatočného zistenia skutkového stavu.\n32. Napriek tomu sa kasačný súd vysporiadal s jediným aspektom nezákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia a to je nezrozumiteľnosť výroku, z ktorého nie je zrejmé, či bol\nsťažovateľ zaisťovaný z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.\nS ďalšími dôvodmi, pre ktoré krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, a ktoré\nboli v kasačnej sťažnosti uplatnené, ako dôvody pre prepustenie sťažovateľa sa kasačný súd\nnijakým spôsobom nevysporiadal.“\n8. Podľa sťažovateľa požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia\n„nezodpovedá napadnuté rozhodnutie kasačného súdu, ktorý sa veľmi stručne vysporiadal\ns jedným aspektom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, a ďalším aspektom\nnevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť, napriek tomu, že sťažovateľ na tieto\naspekty... poukazoval.\n\n5\n\n35. Týmito aspektami sú nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktorý ho\nrobí nepreskúmateľným, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový\nstav veci.“.\n9. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej „jednoznačne\nvyplýva, že najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o zaistení a v jeho\ndôsledku nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci\nza skutočnosti, na základe ktorých má súd pri zrušení rozhodnutia správneho orgánu\no zaistení nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“. V tomto smere\nsťažovateľ uvádza časti odôvodnení početných rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých\nnajvyšší súd po konštatovaní, že rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné, zmenil\npreskúmavané rozsudky krajských súdov, zrušil nezákonné rozhodnutia správnych\norgánov a nariadil bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia (sp. zn. 10 Szak 3/2018,\n10 Szak 14/2017, 1 Szak 13/2016, 1 Szak 5/2016, 1 Szak 6/2016, 1 Szak 7/2016,\n1 Szak 8/2016, 1 Szak 14/2016, 1 Szak 10/2016, 9 Sžr 80/2014, 1 Szak 12/2016,\n1 Szak 11/2016).\n10. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd porušil procesné práva sťažovateľa\nz dvoch aspektov. Jednak nedal odpoveď na jeho relevantné argumenty uvedené v kasačnej\nsťažnosti a tiež o kasačnej sťažnosti rozhodol výrazne odchylným spôsobom od dovtedajšej\nustálenej rozhodovacej praxe bez toho, aby tento odklon presvedčivo odôvodnil.\n11. Tretím aspektom porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nepredloženie jeho návrhu na začatie\nprejudiciálneho konania Súdnemu dvoru. V tomto smere sťažovateľ poukazuje na právne\nzávery ústavného súdu v uznesení sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. júla 2008 (uverejneného\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 94/2008).\nUvedené uznesenie bolo prijaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, avšak tieto\nprávne závery možno aplikovať aj za účinnosti nových procesných kódexov vrátane\nSprávneho súdneho poriadku, ktoré výraznejšie akcentujú potrebu výkladu ich ustanovení\nv súlade s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky a v súlade s judikatúrou\n6\n\nSúdneho dvora. Obdobne ani zmena základných zmlúv Európskej únie neoslabila\nrelevantnosť právnych záverov ústavného súdu, keďže Zmluva o fungovaní Európskej únie\nv čl. 267 zakotvuje právomoc Súdneho dvora vydať predbežný nález o otázkach týkajúcich\nsa platnosti a výkladov aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov, alebo agentúr únie\na zakotvuje povinnosti vnútroštátneho súdu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný\nopravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, predložiť otázku týkajúcu sa výkladu\naktov orgánu Európskej únie, rozhodnutie o ktorej je nevyhnutné pre rozhodnutie tohto\nsúdu, Súdnemu dvoru.\n12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti argumentoval, že obligatórnym dôsledkom\nnezákonnosti rozhodnutia o zaistení je podľa čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33\nbezodkladné prepustenie žiadateľa o azyl zo zaistenia. Predmetná smernica neumožňuje\npo zrušení rozhodnutia o zaistení neprepustiť žiadateľa o azyl zo zaistenia. Z uvedeného\nvyplýva, že rozhodnutie vo veci záviselo od posúdenia súladu § 230 ods. 1 písm. c) SSP\ns čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33, a preto sťažovateľ navrhol predložiť návrh\nna začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru s otázkou:\n„Bráni čl. 9 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EÚ\nz 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú\nochranu takej vnútroštátnej úprave, ktorá umožňuje neprepustiť žiadateľa o azyl\nbezodkladne zo zaistenia, napriek tomu, že podľa súdneho preskúmania bolo jeho zaistenie\nnezákonné.\n59. Najvyšší súd predovšetkým skonštatoval, že sťažovateľ vo svojej kasačnej\nsťažnosti, ktorým navrhoval postup podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,\nneformuloval otázku, s ktorou by sa mal najvyšší súd obrátiť na Súdny dvor Európskej únie.\n60. Toto konštatovanie nie je pravdivé, keďže v bode 32, bola uvedená otázka\nzrozumiteľne formulovaná.\n61. Najvyšší súd sa však vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal so skutočnosťou\nsťažovateľom namietanou, ktorou je nesúlad vnútroštátnej úpravy, konkrétne ust. § 230\nods. 1 písm. c) SSP s čl. 9, ods. 3 piatou vetou Smernice č. 2013/33/EÚ.“\n\n7\n\n13. Európska únia svoju právomoc v príslušnej oblasti realizovala vydaním smernice\nč. 2013/33, preto nie je na vôli členských štátov, či svoj právny poriadok zosúladia\ns legislatívnymi aktami Európskej únie. Ak právo Európskej únie prikazuje, aby žiadateľ\no azyl bol prepustený po zistení súdom, že rozhodnutie o zaistení bolo nezákonné, potom\nvnútroštátna úprava, ktorá umožňuje neprepustiť žiadateľa o azyl, takejto úprave odporuje.\nZa tejto situácie vnútroštátny súd nemá na výber, či požiada o výklad príslušnej smernice\nSúdny dvor, keďže len Súdny dvor je oprávnený urobiť záver o súlade vnútroštátnej úpravy\ns právom Európskej únie.\n14. V zhode s uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 206/08 je potrebné uviesť,\nže ak v situácii, ktorá vyžadovala výklad práva Európskej únie, nerozhodoval sudca, resp.\nsudcovia Súdneho dvora, rozhodoval o kasačnej sťažnosti sťažovateľa nezákonný sudca.\n15. Podľa sťažovateľa záver najvyššieho súdu o tom, že rozhodnutie o jeho zaistení\nnebolo zrušené ako nezákonné, nemožno akceptovať. Z čl. 46 ods. 2 ústavy a tiež z § 6\nods. 1 SSP vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia orgánu\nverejnej správy. Z ustanovení Správneho súdneho poriadku vyplýva, že ak je správna žaloba\ndôvodná, správny súd zruší rozhodnutie správneho orgánu. Z ustanovení Správneho\nsúdneho poriadku nevyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu možno zrušiť z iných\ndôvodov, ako je nezákonnosť. Krajský súd „v bode 21 odôvodnenia svojho rozhodnutia\nvýslovne uviedol, že žaloba je dôvodná a v bode 31 opätovne výslovne uviedol, že žalovaný\nnepostupoval zákonným spôsobom. Za tohto stavu je nevysvetliteľné a neukotvené\nv žiadnom ustanovení právneho predpisu, aký iný dôvod na zrušenie rozhodnutia\nžalovaného o zaistení, mal na zreteli najvyšší súd, keď skonštatoval, že rozhodnutie nebolo\nzrušené ako nezákonné...“.\n16. Pozbavenie slobody v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)\na ods. 4 dohovoru musí prebehnúť zo špecifikovaných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon. V prípade sťažovateľa mohlo ísť o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej\nslobody, aby sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie, alebo o situáciu, keď proti\n\n8\n\nnemu prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. K pozbaveniu slobody musí zakaždým\ndôjsť zákonným postupom.\n17. Podľa sťažovateľa rozhodnutie o jeho zaistení nebolo v súlade so zákonom.\nJeho zaisteniu nepredchádzalo zisťovanie existencie miernejších prostriedkov, ktoré\nby umožnili neobmedziť jeho osobnú slobodu. Samotné rozhodnutie o zaistení bolo\nnedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a bolo založené na nesprávnom právnom\nposúdení veci. V zmysle nálezu sp. zn. PL. ÚS 8/2016 je potrebné osobe, ktorá je zaistená\nz dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu alebo ohrozenia verejného poriadku, uviesť, v čom\nmá táto hrozba spočívať, „rozhodnutie o zaistení žiadateľa, žiadne takéto vysvetlenie\nneobsahovalo, a sťažovateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom\npred vydaním rozhodnutia.“. Postup správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o zaistení\na samotné rozhodnutie nezodpovedali zákonu. Zaistenie sťažovateľa nemožno považovať\nza súladné s požiadavkou zakotvenou v čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorej bolo\npovinnosťou súdu nariadiť jeho prepustenie na slobodu. Implicitne možno tú istú povinnosť\nodvodiť aj z čl. 17 ods. 2 ústavy.\n18. Sťažovateľ považuje za nevyhnutné uviesť, že „ust. § 230 ods. 1 písm. c) SSP sa\nv kontexte s čl. 17 ods. 2 vety prvej ústavy, javí byť ťažko zlučiteľný so základným právom\nv ňom zakotveným, keďže zrušením rozhodnutia o zaistení stráca pozbavenie osobnej\nslobody zákonný podklad – neexistuje rozhodnutie, ktoré by takúto osobu osobnej slobody\npozbavovalo, a zároveň je takáto osoba ďalej držaná v stave pozbavenie osobnej slobody.“.\nVychádzajúc z uvedených skutočností, bolo povinnosťou krajského súdu, prípadne\nnajvyššieho súdu po zistení nezákonnosti rozhodnutia o zaistení sťažovateľa a zrušení tohto\nrozhodnutia nariadiť bezodkladné prepustenie sťažovateľa na slobodu.\n19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Právo sťažovateľa...\n- nebyť pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon\nzakotveného v čl. 17, ods. 2 Ústavy...\n9\n\n- na slobodu zakotveného v čl. 5, ods. 1 písm. f) Dohovoru...\n- právo byť prepustený, ak je pozbavenie slobody nezákonné zakotveného v čl. 5,\nods. 4 Dohovoru...\n- domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na súde podľa čl. 46,\nods. 1 Ústavy...\n- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\n- nebyť odňatý zákonnému sudcovi zakotveného v čl. 48, ods. 1 Ústavy...\n- na prerokovanie veci súdom zriadeným zákonom, zakotveného v čl. 6 Dohovoru...\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Szak/2/2020 zo dňa\n18. 5. 2020 porušené.\n... zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať porušovaní\nnamietaných práv sťažovateľa.\n... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Szak/2/2020\nzo dňa 18. 5. 2020 a vec vracia na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nIII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa\n20. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka\npríslušného senátu najvyššieho súdu. Jej vyjadrenie doručil predseda najvyššieho súdu\nako prílohu sprievodného listu č. k. KP 3/2020-428 z 22. septembra 2020. Najvyšší súd\npoukázal na to, že pri zistení dôvodnosti správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 SSP správny\nsúd môže rozhodnúť spôsobmi vyjadrenými v § 230 ods. 1 SSP. Osobitne pritom vymedzil\nspôsoby rozhodnutia podľa § 230 ods. 1 písm. a) a c) SSP, z ktorých možno vyvodiť\nkvalitatívnu odlišnosť zistenej nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a tiež odlišný\npostup pri prepustení, resp. neprepustení žalobcu zo zaistenia. Z § 230 ods. 1 písm. a) SSP\n„je zrejmé, že správny súd môže vzhliadnuť nezákonnosť v samotnej podstate rozhodnutia\no zaistení cudzinca, dospejúc k záveru, že nie sú naplnené zákonné podmienky zaistenia,\npričom v tomto prípade logicky nasleduje aj nariadenie bezodkladného prepustenia žalobcu\nzo zaistenia.“. Na druhej strane § 230 ods. 1 písm. c) SSP neustanovuje automatické\n10\n\nrozhodnutie súdu o prepustení žalobcu zo zaistenia, pričom dôvod tejto odlišnosti vyplýva\npriamo z textu § 230 ods. 1 písm. c) SSP, ktorý stanovuje, že správny súd zruší napadnuté\nrozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie, ak rozhodnutie žalovaného\nobsahovalo odstrániteľné vady. Ustanovenie § 230 ods. 1 písm. c) SSP takto „zahŕňa\nprípady, keď rozhodnutie žalovaného o zaistení trpí určitými formálnymi vadami, ktoré sú\nvšak odstrániteľné, pričom tieto vady nedosahujú taký stupeň závažnosti, ktorý by zároveň\nodôvodňoval konštatovať nezákonnosť samotného zaistenia. Je teda zrejmé, že kvalitatívna\nrozdielnosť spočívajúca v dôvodoch konštatovanej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného\n(zjednodušene a skratkovite deliteľných na dôvody tkvejúce v hmotnoprávnych podmienkach\na dôvody formálneho charakteru) bezprostredne súvisí s potrebou nariadiť či nenariadiť\nbezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“.\n21. V aktuálne prerokúvanom prípade krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie\npre vady, ktoré mali charakter vád odstrániteľných, čo odôvodňovalo aplikáciu § 230 ods. 1\npísm. c) SSP. Najvyšší súd sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu, preto kasačnú\nsťažnosť sťažovateľa zamietol.\n22. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že v predmetnej veci rozhodol\nodchylným spôsobom od dovtedajšej ustálenej rozhodovacej praxe. Veci, na ktoré\nsťažovateľ poukázal, „neboli skutkovo totožné s vecou prejednávanou pod sp. zn.\n10 Szak/2/2020, v ktorej rozhodnutie žalovaného o zaistení bolo správnym súdom zrušené\nz dôvodu zistenia odstrániteľnej vady výroku rozhodnutia spočívajúcej v jeho neurčitosti.\nZrušenie rozhodnutí žalovaného v konaniach namietaných sťažovateľom sa opieralo\no existenciu kvalitatívne odlišných dôvodov, spočívajúcich viac-menej v tom, že zistené\nskutočnosti, resp. dôvody, na ktorých správny orgán založil svoje rozhodnutia o zaistení,\nnenaplnili zákonný dôvod zaistenia, prípadne ho dostatočne nepreukázali.“.\n23. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice\nč. 2013/33, najvyšší súd zdôraznil, že „správnym súdom nebola konštatovaná nezákonnosť\nzaistenia,\n\nale\n\nnezákonnosť\n\nrozhodnutia\n\no\n\nzaistení\n\nspočívajúca\n\nvo\n\nformálnych,\n\nodstrániteľných vadách, na odstránenie ktorých správny súd žalovaného zaviazal.\n11\n\nZ uvedeného dôvodu najvyšší súd, ako súd kasačný, nevzhliadol rozpor, tvrdený\nsťažovateľom, o nesúlade vnútroštátneho práva s právnymi aktami EÚ a nevyhovel návrhu\nsťažovateľa na predloženie prejudiciálnej Súdnemu dvoru EÚ.“.\n24. Vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozhodnutím po jeho vydaní v zmysle\n§ 138 SSP, najvyšší súd uviedol, že v danom štádiu konania mu neprislúcha dopĺňať, meniť\nalebo objasňovať svoju argumentáciu v napadnutom rozsudku, zotrval na svojich záveroch\na navrhol ústavnú sťažnosť zamietnuť.\n25. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 12. októbra 2020 k vyjadreniu najvyššieho\nsúdu poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozsudku konštatoval nezrozumiteľnosť\nvýroku rozhodnutia žalovaného, nezrozumiteľnosť odôvodnenia, keďže z neho nebolo\njasné, pre ktorý z dvoch dôvodov zaistenia bol sťažovateľ zaistený [§ 2 ods. 1 písm. l) a m)\nzákona č. 404/2011 Z. z., pozn.], nedostatočné zistenie skutočného stavu veci a nedostatok\nodôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k vyhodnoteniu dôvodov zaistenia a napriek týmto\ndôvodom nenariadil prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Túto skutočnosť sťažovateľ\nnamietal v kasačnej sťažnosti. Napriek tomu sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku\nvysporiadal len s námietkou nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného. Na ďalšie\nkasačné námietky najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď.\n26. Vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahuje žiaden argument, ktorý by\nspochybňoval sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa. Sťažovateľ zdôrazňuje, že vyjadrenie\nnajvyššieho súdu nemôže nahrádzať nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu. Ak by aj z toho vyjadrenia vyplývali presvedčivé argumenty o správnosti\nnapadnutého rozsudku, sťažovateľ mal dostať odpovede na argumentáciu v kasačnej\nsťažnosti\n\nv napadnutom\n\nrozsudku,\n\na\n\nnie\n\nvo\n\nvyjadrení\n\nk\n\nústavnej\n\nsťažnosti.\n\nPodľa sťažovateľa ani „dodatočné“ odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá\npožiadavkám spravodlivého súdneho konania, osobitne požiadavke presvedčivého\nodôvodnenia a princípu právnej istoty.\n\n12\n\n27. Sťažovateľ argumentuje, že v ústavnej sťažnosti uviedol 12 rozhodnutí, ktorými\nnajvyšší súd zrušil rozhodnutia krajského súdu z dôvodu nepreskúmateľnosti a v dvoch\nprípadoch pre nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd vo vyjadrení «nevysvetlil\nzlučiteľnosť stavu, keď v jeho početných rozhodnutiach je vada nepreskúmateľnosti\nbez akýchkoľvek pochybností vadou, spôsobujúcou nezákonnosť rozhodnutia o zaistení\na vyžadujúcou bezodkladné prepustenie zaistenej osoby zo zaistenia a v prípade sťažovateľa\ntakouto vadou nie je, ale je „len“ vadou odstrániteľnou s princípom právnej istoty,\nz ktorého vyplýva, že sťažovateľ má legitímne právo očakávať, že jeho vec bude rozhodnutá\nv súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.».\n28. Argument najvyššieho súdu, že uvedené veci neboli skutkovo totožné\ns prejednávanou vecou, považuje sťažovateľ za neobhájiteľné stanovisko. Najvyšší súd totiž\npoukázal len na vadu výroku rozhodnutia žalovaného a všetky ďalšie nedostatky obchádza\nmlčaním. V uvedených veciach malo ísť o také dôvody, ktoré nenaplnili zákonný dôvod\nzaistenia, prípadne ho nedostatočne preukázali. Z tohto hľadiska je «paradoxné, že najvyšší\nsúd sa najprv vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktoré\npoukazovali na ďalšie dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie žalovaného krajským súdom\nzrušené (okrem nezrozumiteľnosti výroku), aby vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti tvrdil,\nže v iných rozhodnutiach, v ktorých najvyšší súd rozhodoval takým spôsobom, akým\nsťažovateľ žiadal, aby rozhodol aj v jeho veci, bolo dôvodom na takýto postup, že správne\norgány nenaplnili zákonný dôvod zaistenia, prípadne ho nedostatočne preukázali.\n... krajský súd skonštatoval, tak, ako je na to poukázané v bode 9 až 11 ústavnej\nsťažnosti, že z rozhodnutia žalovaného „vôbec nevyplýva, že by správny orgán akýmkoľvek\nspôsobom tieto dôvody zaistenia vyhodnocoval“, vytkol mu nezistenie skutkového stavu veci,\nnesprávne právne posúdenie veci a nedostatok riadneho odôvodnenia. Ide o tie nedostatky,\nktoré možno slovami najvyššieho súdu subsumovať pod „nedostatočné preukázanie“\nzákonného dôvodu zaistenia.».\n29. Najvyšší súd nezaujal stanovisko k tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nkde najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ navrhol postup podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie, ale neformuloval v tomto smere žiadnu otázku. Sťažovateľ pritom\n13\n\nvo svojom návrhu na predloženie veci Súdnemu dvoru sformuloval aj jednoznačnú otázku\ntýkajúcu sa výkladu smernice č. 2013/33.\n30. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na to, že § 230 ods. 1 SSP umožňuje\nsprávnemu súdu napriek dôvodnosti správnej žaloby zrušiť rozhodnutie o zaistení a zároveň\nnenariadiť prepustenie zaistenej osoby zo zaistenia. Sťažovateľ namietal, že takýto spôsob\nrozhodnutia je v rozpore s čl. 9 ods. 3 piatou vetou smernice č. 2013/33, ktorá zakotvuje\npovinnosť bezodkladne prepustiť žiadateľa, ak je podľa súdneho preskúmavania jeho\nzaistenie nezákonné, pritom „nerozlišuje medzi nižšou a vyššou intenzitou nezákonnosti.“.\nKeďže vo veci išlo o výklad práva Európskej únie, sťažovateľ navrhol postup podľa čl. 267\nZmluvy o fungovaní Európskej únie. K tejto skutočnosti najvyšší súd vo vyjadrení uviedol,\nže krajský súd nekonštatoval nezákonnosť zaistenia, ale nezákonnosť rozhodnutia o zaistení.\nPodľa sťažovateľa táto konštrukcia „je nepochopiteľná a... extrémne teleologicky\nnelogická.“.\n31. Sťažovateľ v tomto kontexte argumentuje, že hypotéza uvedená v § 230 ods. 1\nSSP („Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221\nods. 1...“) „vylučuje, aby stav, navodený rozhodnutím o zaistení, teda samotné zaistenie,\nnebolo nezákonné. Táto skutočnosť vyplýva z ust. § 2 SSP...\n... Zo vzájomnej súvislosti ust. § 2, § 230 a § 5 ods. 2 SSP nevyplýva možnosť\npovažovať rozhodnutie, voči ktorému bola podaná správna žaloba, ktorej opodstatnenosť\nsprávny súd zistil, za zákonné, a to bez ohľadu na to, aké boli dôvody (v čom spočívala\nnezákonnosť rozhodnutia, alebo postupu správneho orgánu), pre ktoré súd dospel k záveru\no dôvodnosti žaloby.\n... Rozhodnutie o zaistení, ktoré správny súd podľa § 230 ods. 1 zruší, je rozhodnutím\nnezákonným. Pri zistení nezákonnosti rozhodnutia o zaistení má žiadateľ podľa čl. 9 ods. 3\n5. vety Smernice č. 2013/33/EÚ byť bezodkladne prepustený zo zaistenia.\n... citované ustanovenie Smernice č. 2013/33/EÚ nestanovuje po zistení nezákonnosti\nrozhodnutia o zaistení žiadnu alternatívu k bezodkladnému prepusteniu žiadateľa\nzo zaistenia.\n\n14\n\n... Keďže... Správny súdny poriadok takúto možnosť zakotvuje, je nevyhnutné,\naby uvedenú otázku posúdil najvyšší súd v súlade s právom Európskej únie, ktoré však nie je\noprávnený vykladať najvyšší súd, ale SDEÚ.“.\n32. Už uvedená argumentácia preukazuje, že rozhodnutie žalovaného bolo\nnezákonným rozhodnutím, keďže nezákonnosť rozhodnutia o zaistení je podmienkou\npre záver o dôvodnosti žaloby podľa § 230 ods. 1 SSP. Rozhodnutím o zrušení rozhodnutia\no zaistení žiadateľa o azyl „sa stáva pozbavenie osobnej slobody bezdôvodným, keďže\nprestane existovať zákonný dôvod (rozhodnutie), ktoré umožňuje žiadateľa držať v stave\npozbavenia osobnej slobody. Stav, kedy dôjde pri zrušení napadnutého rozhodnutia\no zaistení žalobcu k jeho neprepusteniu, je stavom, ktorý namietané práva sťažovateľa\nporušuje. Takémuto stavu totiž chýba pozbavenie slobody spôsobom (existencia\nrozhodnutia), ktorý ustanoví zákon.\n... Je nepochybné, že práve uvedenú okolnosť má na zreteli ust. čl. 5 ods. 4 dohovoru,\nktoré spája nezákonnosť pozbavenia osobnej slobody nerozlučne s nariadením prepustenia\nosoby, ktorá bola osobnej slobody pozbavená.“.\n33. Sťažovateľ poukazuje na to, že kasačná sťažnosť podaná proti rozhodnutiu\nkrajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia má\nodkladný účinok [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP, pozn.]. Týmto spôsobom je zabezpečené,\naby zo zadržania bola prepustená «len osoba, nezákonnosť rozhodnutia o zaistení ktorej\nbola „potvrdená“ aj rozhodnutím kasačného súdu, a teda verejný záujem na tom,\naby neboli prepustené zo zaistenia osoby, u ktorých sú dôvody zaistenia dané,\nje zabezpečený spôsobom, ktorý vylučuje, že sa v prípade svojvôle v rozhodnutí krajského\nsúdu dostane na slobodu osoba, ktorej zaistenie bolo zákonné.\n... V tejto súvislosti nedá sťažovateľovi nepoukázať na analógiu s obmedzením\nosobnej slobody v trestnom konaní väzbou, v ktorom zákon nepredpokladá zrušovanie\nrozhodnutia o väzbe právoplatným rozhodnutím nadriadeného súdu a zároveň ponechanie\nuväznenej osoby vo väzbe.\n... Nakoniec je potrebné poukázať na to, že súdy, vrátane kasačného, sú povinné\npostupovať v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy...\n15\n\n... Je však zrejmé, že v súlade s týmto článkom ústavy najvyšší súd nepostupoval.».\n34. Ústavný súd doručil ústavnú sťažnosť aj žalovanému ako zúčastnenej osobe.\nŽalovaný k ústavnej sťažnosti nepredložil ústavnému súdu žiadne stanovisko.\n35. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nupustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci.\nIV.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n36. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n37. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n38. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n39. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n40. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\n\n16\n\n41. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:\nf) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie\nalebo vydanie.\n42. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n43. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n44. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\n45. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách,\n\nktoré\n\nSlovenská\n\nrepublika\n\nratifikovala\n\na\n\nboli\n\nvyhlásené\n\nspôsobom,\n\nktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\n\n17\n\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným\nspôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\n46. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.\n47. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy).\n48. Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo\nprávo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné,\npretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude\narbitrárny (I. ÚS 117/07, III. ÚS 133/2010). Je postačujúce, ak odôvodnenie dá odpoveď\nna otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a ak dostatočne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov veci (I. ÚS 241/07,\nIII. ÚS 68/2010).\n49. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta\nvýkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom\nposkytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.\nInými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu\n18\n\nnezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej\nnezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je\nnáprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej\nosoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade\nvykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje\niba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy\n(IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 392/2020).\n50. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby súd rozhodujúci o pozbavení slobody\nodpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať\nkonkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu\npodmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti\nBulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).\n51. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť\n„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem\ntoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné\ns účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,\nI. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať\nin abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej\nsťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže\na musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,\nktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným.\nJeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je\npreskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,\nnie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo\nporušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo\nslobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).\n\n19\n\n52. Ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj\npožiadavku\n\nkomplexného\n\nposudzovania\n\nvšetkých\n\nrozhodnutí\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09). Tieto právne závery možno primerane použiť aj na vzťah medzi\nrozhodnutím správneho súdu o správnej žalobe a rozhodnutím správneho súdu o kasačnej\nsťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov\nnajvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sa ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil\naj s rozsudkom krajského súdu z 19. marca 2020 a preskúmal aj jeho právne závery.\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020\n53. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nedal odpoveď na jeho relevantné argumenty\nv kasačnej sťažnosti:\n- v napadnutom rozsudku sa vysporiadal s nezrozumiteľnosťou výroku rozhodnutia\nžalovaného. Nijakým spôsobom sa ale nevyjadril k námietke, že krajský súd konštatoval\nnedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným, nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov a nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k možnosti aplikovať menej závažné\nprostriedky ako zaistenie umožňujúce dosiahnuť účel sledovaný § 88a ods. 1 zákona\nč. 404/2011 Z. z. (ďalej len „prvá námietka“);\n- rozhodol odchylne od dovtedajšej ustálenej rozhodovacej praxe, pričom tento\nodklon presvedčivo neodôvodnil (ďalej len „druhá námietka“);\n- nedostatočne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhu na začatie prejudiciálneho\nkonania, pričom zjavne neobstojí argument, že neformuloval otázku, keďže táto otázka bola\nsformulovaná v bode 32 kasačnej sťažnosti, a zároveň sa nevysporiadal s námietkou\n20\n\nsťažovateľa o nesúlade § 230 ods. 1 písm. c) SSP s čl. 9 ods. 3 piatou vetou smernice\nč. 2013/33 (ďalej len „tretia námietka“).\nK prvej námietke sťažovateľa\n54. Krajský súd v rozsudku z 19. marca 2020, ktorým rozhodol o správnej žalobe\nsťažovateľa, v rámci svojho právneho hodnotenia považoval námietku sťažovateľa\no nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia žalovaného za opodstatnenú. Podľa krajského súdu\nvýrok tohto rozhodnutia bol koncipovaný ako doslovná citácia zákonnej možnosti zaistenia\nžiadateľa o azyl bez toho, aby konkretizoval, z akého dôvodu z alternatívnych možností je\nsťažovateľ zaistený. Tejto skutočnosti zodpovedá aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného,\nktoré „vôbec nereflektuje tieto dva skutkové dôvody zaistenia, ktoré sú zákonom o pobyte\ncudzincov v § 2 ods. 1 písm. 1) a m) presne definované.“. Z odôvodnenia rozhodnutia\nžalovaného «vôbec nevyplýva, žeby správny orgán zvažoval tieto dôvody zaistenia, resp. ich\nnejako vyhodnocoval. Argumentácia s poukazom na charakter utajovaných skutočností\nso stupňom utajenia „vyhradené“ z informácie Slovenskej informačnej služby pod číslom\nSIS-65/40-V-1-3/2020-S je v tejto rovine neakceptovateľná. To, či je žalobca zaistený\nz dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, resp. z oboch, musí jasne\nvyplývať z výroku rozhodnutia a tomu musí zodpovedať aj jeho odôvodnenie, pričom spolu\nmusia korešpondovať a tejto eventualite musí byť venovaná náležitá pozornosť.\nV preskúmavanom rozhodnutí tieto podmienky splnené neboli.» (bod 25 rozsudku krajského\nsúdu).\n55. Následne krajský súd zdôraznil, že oprávnenie vymedzené v § 88a ods. 1 zákona\nč. 404/2011 Z. z. „je podmienené skúmaním možnosti uloženia menej závažných\nprostriedkov a účel zaistenia chápať ako ultima ratio k týmto možnostiam. Touto právnou\npodmienkou sa žalovaný správny orgán v napádanom rozhodnutí vôbec nezaoberal.\nAj z tohto dôvodu je preskúmavané rozhodnutie nepreskúmateľné.“.\n56. Na tomto základe krajský súd formuloval právny záver, že žalovaný\n„nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový stav veci, v konaní\n21\n\nnesprávne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne\nneodôvodnil, pričom výrok rozhodnutia nie je preskúmateľný vzhľadom na jeho\nnezrozumiteľnosť.“.\n57. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 18. mája 2020 – rozhodujúc o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa – uviedol, že v predmetnej veci nedošlo „k zrušeniu rozhodnutia\nako nezákonného, ale k zrušeniu rozhodnutia pre... vady, ktoré mali charakter vád\nodstrániteľných...“. Poukázal tiež na to, že žalovaný vo výroku rozhodnutia citoval § 88\nods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl z dvoch\nalternatívnych dôvodov. Najvyšší súd následne uviedol, že výrok, „ktorý neobsahuje\nuvedenie konkrétneho dôvodu, pre ktorý došlo k zaisteniu, keď zákonné ustanovenie\numožňuje výber z dvoch alternatív... je neurčitý a nezrozumiteľný... Podľa kasačného súdu\nide však o vady odstrániteľné v ďalšom konaní.“ (porovnaj body 28 a 31 napadnutého\nrozsudku, pozn.). Podľa najvyššieho súdu z týchto dôvodov nemohla obstáť námietka\nsťažovateľa o porušení čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33 tým, že krajský súd zrušil\nrozhodnutie žalovaného a zároveň nenariadil prepustiť sťažovateľa na slobodu, keďže\nrozhodnutie žalovaného „nebolo zrušené ako nezákonné (to sú prípady, keď došlo\nk zaisteniu cudzinca, hoci vôbec neboli splnené podmienky zaistenia), ale bolo zrušené\npre vady, ktoré sú odstrániteľné, teda môžu byť odstránené v ďalšom konaní.“.\n58. Právny záver najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku možno zhrnúť takto:\n- žalovaný vo výroku rozhodnutia citoval § 88 ods. 1 písm. d) zákona\nč. 404/2011 Z. z., ktorý umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl z dôvodu ohrozovania\nbezpečnosti štátu alebo verejného poriadku;\n- výrok rozhodnutia žalovaného neobsahoval uvedenie konkrétneho dôvodu,\npre ktorý bol sťažovateľ zaistený v situácii, keď zákonné ustanovenie ponúka\ndva alternatívne dôvody zaistenia;\n- takýto výrok je podľa najvyššieho súdu „neurčitý a nezrozumiteľný...“. Tieto vady\n(výroku) sú „odstrániteľné v ďalšom konaní.“.\n\n22\n\n59. Tomuto právnemu záveru korešponduje právne posúdenie krajského súdu\nvyjadrené v prvých dvoch vetách bodu 25 rozsudku z 19. marca 2020, v ktorých krajský súd\nkonštatoval:\n- výrok rozhodnutia žalovaného je doslovnou citáciou „zákonnej možnosti zaistenia\nžiadateľa o udelenie azylu“;\n- uvedené znenie výroku však nekonkretizuje, „z akého dôvodu, stanoveného\nalternatívnym spôsobom, je žalobca zaistený.“.\n60. Právne posúdenie krajského súdu ale pokračuje ďalej v tom, že také isté\npochybenie identifikoval aj v odôvodnení rozhodnutia žalovaného,\n- ktoré „vôbec nereflektuje tieto dva skutkové dôvody zaistenia“ definované v § 2\nods. 1 písm. l) a m) zákona č. 404/2011 Z. z.;\n- z odôvodnenia nevyplýva, že by žalovaný tieto dva dôvody zaistenia „zvažoval...\nresp. nejako vyhodnocoval“;\n- podľa krajského súdu zaistenie podľa § 88a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. je\nultima ratio s tým, že tento prostriedok je podmienený „skúmaním možnosti uloženia menej\nzávažných prostriedkov.“. Podľa krajského súdu sa uvedenou „právnou podmienkou...\nžalovaný... v napádanom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Aj z tohto dôvodu je preskúmavané\nrozhodnutie nepreskúmateľné.“.\n61. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na uvedené právne závery krajského\nsúdu s tým, že tieto vady nemožno považovať za odstrániteľné a mali viesť k zrušeniu\nrozhodnutia žalovaného, ale aj k jeho prepusteniu zo zaistenia. Najvyšší súd na tieto\nnámietky sťažovateľa v napadnutom rozsudku nijako nereagoval a nijako sa s nimi\nnevysporiadal. Tento postup najvyššieho súdu nemožno považovať za ústavne\nakceptovateľný.\n62. Pri akceptovaní východiska, ktoré vyplýva z judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu, že súd nie je povinný reagovať\nna každú námietku a argument účastníka za predpokladu, že ide o nepodstatný a z hľadiska\nmerita irelevantný argument, bolo povinnosťou najvyššieho súdu svoje mlčanie\n23\n\nk námietkam sťažovateľa vysvetliť z toho hľadiska, prečo uvedenú argumentáciu\nnepovažoval za podstatnú (kľúčovú) a relevantnú k prejednávanej problematike.\nNajvyšší súd týmto spôsobom nepostupoval.\n63. Na druhej strane je celkom evidentné, že námietky sťažovateľa boli podstatné\na smerovali k samej podstate prejednávanej veci, t. j. či vôbec boli naplnené zákonné\ndôvody na obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa jeho zaistením. Vady odôvodnenia\nrozhodnutia žalovaného, ktoré vymedzil krajský súd v rozsudku, nemožno podľa ústavného\nsúdu považovať za formálne a za odstrániteľné. Výrazne sa dotýkajú dôležitého aspektu\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a to práva na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia. Vychádzajúc z rozsudku krajského súdu, nedostatok odôvodnenia rozhodnutia\nžalovaného spočíva v tom, že neobsahuje žiadne úvahy a skutkové vymedzenie dôvodov,\npre ktoré je potrebné zaistiť sťažovateľa. Krajský súd výslovne konštatuje, že jednoduchý\nodkaz na správu SIS a tiež konštatovanie, že ide o utajované skutočnosti, nenapĺňa\npožiadavku\n\ndostatočného\n\nvymedzenia\n\nskutkového\n\nstavu.\n\nNásledne\n\nje\n\nzjavné,\n\nže v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje akákoľvek subsumpcia, t. j. podradenie\nzisteného skutkového stavu pod konkrétne právne ustanovenie. V aktuálne prerokúvanej\nveci malo ísť o záver, že zistené a vymedzené skutkové okolnosti predstavujú ohrozenie\nbezpečnosti štátu alebo ohrozenie verejného poriadku, prípadne napĺňajú obidva tieto\nzákonné dôvody, ktoré majú odôvodňovať zaistenie sťažovateľa. Z rozsudku krajského súdu\nje rovnako zjavné, že samotnému uplatneniu inštitútu zaistenia malo predchádzať skúmanie,\nči účel zaistenia možno naplniť aj miernejšími prostriedkami, pričom rozhodnutie\nžalovaného na takýto postup úplne rezignovalo.\n64. Z už uvedeného je zjavné, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa\nnetýkajú vedľajších, menej podstatných otázok. Krajským súdom vytknuté nedostatky\nodôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa týkajú základného a najpodstatnejšieho jadra\ninštitútu zaistenia, t. j. či vôbec bol daný aspoň jeden z dvoch dôvodov uvedených\nv zákonnom ustanovení, ktoré citoval žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia. Najvyšší súd\ntakto nereagoval na námietky sťažovateľa, ktoré sú vo vzťahu k uplatnenému inštitútu tými\nnajpodstatnejšími a ktoré sa priamo a bezprostredne týkajú samotného jadra inštitútu\n24\n\nzaistenia (existencia zákonných dôvodov). Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel\nk záveru, že najvyšší súd mal nevyhnutne reagovať na námietky sťažovateľa, ktoré\nsmerovali proti právnym záverom krajského súdu týkajúcim sa nedostatkov (absencie)\nodôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Z uvedeného hľadiska je napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu zjavne neodôvodnený a nepreskúmateľný.\nK druhej námietke sťažovateľa\n65. Vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ,\ndôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a zároveň na prepustenie\nzaisteného na slobodu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, resp. aj nesprávne\nprávne posúdenie veci. Javí sa, že z právnych záverov krajského súdu takéto vady\nrozhodnutia žalovaného vyplývajú. Z tohto pohľadu možno usudzovať, že napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu predstavuje odklon od predchádzajúcej – sťažovateľom\nšpecifikovanej – judikatúry najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobných veciach.\n66. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu mlčí o vzťahu uvedeného\nrozsudku k jeho doterajšej judikatúre, t. j. neobsahuje ani konštatovanie, že napadnutý\nrozsudok je v súlade s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu, a ani konštatovanie,\nže predstavuje odklon od tejto judikatúry. Napadnutý rozsudok zároveň neobsahuje ani\nargumentáciu, ktorou by najvyšší súd vysvetľoval potrebu odkloniť sa od doterajšej\nrozhodovacej praxe. Z doteraz uvádzaných skutočností, možno usudzovať, že napadnutým\nrozsudkom najvyšší súd rozhodol vo veci spôsobom, ktorý sa odlišuje od predchádzajúcich\nrozhodnutí v skutkovo a právne podobných veciach. Stanovisko najvyššieho súdu o vzťahu\nnapadnutého rozsudku k jeho doterajšej judikatúre vzhľadom na okolnosti tejto veci bolo\nžiaduce. Napadnutý rozsudok je vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa nepreskúmateľný.\nK tretej námietke sťažovateľa\n67. Námietku sťažovateľa o porušení čl. 9 ods. 3 piatej vety smernice č. 2013/33\nnajvyšší súd neakceptoval, keďže rozhodnutie žalovaného „nebolo zrušené ako nezákonné\n25\n\n(to sú prípady, keď došlo k zaisteniu cudzinca, hoci vôbec neboli splnené podmienky\nzaistenia), ale bolo zrušené pre vady, ktoré sú odstrániteľné...“. K návrhu na prerušenie\nkonania a začatie prejudiciálneho konania najvyšší súd uviedol, že súd „má procesnú\nautonómiu pri predkladaní prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEU Súdnemu dvoru EÚ.\nÚčastník konania nemá procesný nárok domáhať sa, aby ním tvrdený rozpor vnútroštátneho\npráva s právnymi aktami EÚ naviac bez formulovania takýchto otázok, boli predložené\nSúdnemu dvoru EÚ.\n... kasačný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by ho presvedčili o tom,\nže sťažovateľom navrhované prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred\nSD EÚ by mohlo byť pre kasačný súd právne významné.“.\n68. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na to, že z úvah týkajúcich sa prvej\nnámietky sťažovateľa vyplýva, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa\ndotýkajú aspektu zisťovania skutkového stavu (absencia vymedzenia rozhodujúcich\nskutočností, ktoré skutkovo vymedzujú dôvody, pre ktoré je sťažovateľ hrozbu\nšpecifikovaným chráneným záujmom) a tiež právneho posúdenia (právna kvalifikácia\nzistených skutkových okolností). Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplývajú také\nnámietky, z ktorých je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného nedávalo základnú odpoveď\ntýkajúcu sa dôvodov zaistenia sťažovateľa, t. j. ani odpoveď, či vôbec bol daný niektorý\nz dôvodov zaistenia vymedzený v § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.\nTakéto vady nemožno považovať za formálne a odstrániteľné vady v zmysle § 230 ods. 1\npísm. c) SSP. Neobstojí ani odôvodnenie najvyššieho súdu k návrhu na prerušenie konania\na začatie prejudiciálneho konania. Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ neformuloval\notázku, ktorú by bolo potrebné predložiť Súdnemu dvoru. Tento záver je svojvoľný,\nkeďže je v zjavnom rozpore s obsahom kasačnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ v bode 32\nformuloval otázku, ktorá by mala byť predložená Súdnemu dvoru. V aktuálne prerokúvanej\nveci sa javí, že existuje relevantné napätie medzi požiadavkami čl. 9 ods. 3 piatej vety\nsmernice č. 2013/33 a možnosťou, ktorú pripúšťa § 230 ods. 1 písm. c) SSP, a to osobitne\nv tom smere, ako krajský súd a napokon aj najvyšší súd toto ustanovenie Správneho\nsúdneho poriadku interpretovali a aplikovali. Návrh sťažovateľa na prerušenie konania\na na začatie prejudiciálneho konania nemožno vnímať ako hypotetický a teoretický.\n26\n\nTento návrh priamo vyplýva z konkrétnych skutkových okolností a tiež z aplikácie\na interpretácie príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Najvyšší súd mal preto\ndôkladne a presvedčivo vysvetliť, prečo tento návrh sťažovateľa považoval za uvedeného\nstavu za nedôvodný. Právny záver o nedôvodnosti návrhu sťažovateľa najvyšší súd\nodôvodnil paušálne, všeobecne a nedostatočne. Právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu\nk tretej námietke sťažovateľa sú takto zjavne neodôvodnené a arbitrárne, preto sú ústavne\nneakceptovateľné.\nV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\na práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu z 18. mája 2020\n69. Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil aj základné právo\npodľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru, keďže je\nzrejmé, že rozhodnutie o zaistení bolo neodôvodnené, nepreskúmateľné, nepredchádzalo mu\nzisťovanie možnosti uplatniť miernejšie prostriedky a po konštatovaní nezákonnosti\nrozhodnutia o zaistení a zrušení tohto rozhodnutia zanikol právny podklad jeho zaistenia,\na preto malo byť nariadené jeho prepustenie na slobodu.\n70. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd považuje v prvom rade\nza potrebné uviesť, že Správny súdny poriadok zaviedol ucelenú úpravu súdneho konania\nvo veciach zaistenia, pričom táto úprava je založená napr. na princípe súdnej kontroly\nzákonnosti rozhodnutia o zaistení, na periodickej kontrole zákonnosti obmedzenia osobnej\nslobody cudzinca v zaistení a na plnej jurisdikcii správneho súdu vrátane možnosti nariadiť\nprepustenie cudzinca zo zaistenia. Uvedená právna úprava reaguje na judikatúru ESĽP\n(Buishvili proti Českej republike) a tiež na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok vo veci\nMahdi proti Bulharsku č. C-146/14 PPU). Viaceré právne princípy tejto právnej úpravy\nvychádzajú z úpravy týkajúcej sa obmedzenia osobnej slobody väzbou (porovnaj dôvodovú\nsprávu k Správnemu súdnemu poriadku a tiež HODOŇOVÁ, S. Konanie vo veciach\nzaistenia podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok s účinnosťou\nod 1. júla 2016. ASPI, stav k 20. októbru 2020.).\n27\n\n71. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 dohovoru uchováva základné\nľudské právo, a to ochranu jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi štátu do jeho práva\nna slobodu (rozsudok Veľkej komory vo veci Saadi proti Spojenému kráľovstvu\nz 29. 1. 2008, bod 63).\n72. Každé pozbavenie slobody musí spadať pod niektorú z výnimiek uvedených\nv čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) a musí byť „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane\notázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne\nna vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá\nvnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). V tomto kontexte je\nrelevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo umožňujúce\npozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii\ntak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren\nproti Nemecku z 9. 7. 2009, bod 76).\n73. Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 dohovoru navyše\nvyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana\njednotlivca pred svojvôľou. Základnou zásadou je, že žiadne zadržanie, ktoré je svojvoľné,\nnemôže byť v súlade s čl. 5 ods. 1 a pojem „svojvôle“ v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad\ns vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie slobody môže byť zákonné v zmysle domáceho\npráva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom. Vychádzajúc z rozhodnutí ESĽP,\npojem svojvôľa v kontexte s čl. 5 sa do určitej miery mení v závislosti od toho, o aký druh\nzadržania ide (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, body 67, 68). Zákaz svojvôle sa aplikuje\naj pri pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (Saadi proti Spojenému\nkráľovstvu, bod 73). Európsky súd pre ľudské práva neposkytol komplexnú definíciu toho,\nktoré konanie príslušných orgánov môže predstavovať „svojvôľu“ pre účely čl. 5 ods. 1,\nkľúčové princípy rozvinul v jednotlivých rozhodnutiach (Mooren proti Nemecku, bod 77).\n74. Jedným takým všeobecným princípom vytvoreným judikatúrou ESĽP je,\nže zadržanie bude arbitrárne v prípade, ak napriek dodržaniu litery vnútroštátneho zákona\n28\n\nbol prítomný prvok úmyselne zlého konania (konania v zlej viere) alebo podvodného\n(klamlivého) konania zo strany príslušných orgánov (Mooren proti Nemecku, bod 78).\n75. Absenciu akéhokoľvek odôvodnenia poskytnutého súdmi v rozhodnutiach\nschvaľujúcich zadržanie na dlhšie časové obdobie považoval ESĽP za nezlučiteľnú\nso zásadou ochrany pred svojvôľou zakotvenou v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane\nrozhodol, že zadržanie sťažovateľa nemožno považovať za svojvoľné, ak vnútroštátny súd\nuviedol nejaké dôvody, ktoré opodstatňujú pokračovanie vyšetrovacej väzby, ibaže uvedené\ndôvody sú extrémne stručné (lakonické) bez odkazu na akékoľvek právne ustanovenie, ktoré\nby dovoľovalo zadržanie sťažovateľa (Mooren proti Nemecku, bod 79).\n76. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 ods. 4 dohovoru «predstavuje\nlex specialis vo vzťahu k všeobecným požiadavkám článku 13. Dáva právo osobám\npozbaveným slobody zatknutím alebo iným spôsobom podať návrh na konanie, v ktorom sa\nrozhodne o procesných a hmotnoprávnych podmienkach, ktoré sú pre „zákonnosť“ ich\npozbavenia slobody nevyhnutné. „Súd“ uskutočňujúci prieskum musí mať viac ako poradnú\nfunkciu, musí mať právomoc „rozhodnúť“ o „zákonnosti“ pozbavenia slobody a nariadiť\nprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.» (rozsudok vo veci Buishvili proti Českej\nrepublike z 25. 10. 2012, bod 38, pozri tiež ďalšiu judikatúru uvedenú v tomto bode).\n77. Konanie vedené podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru pred súdom preskúmavajúcim\nsťažnosť proti zadržaniu musí byť kontradiktórne a stále musí zabezpečovať „rovnosť\nzbraní“ medzi stranami, prokurátorom (žalobcom) a zadržanou osobou (Mooren proti\nNemecku, bod 124).\n78. Obdobne ústavný súd v kontexte efektívneho uplatňovania práva na súdnu\nochranu v správnom súdnictve uviedol, že dotknutá osoba má mať možnosť vyžadovať\nod príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty\ndôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia\npodľa napadnutej právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné\nobrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť\n29\n\nsvojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru,\nresp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej\nosobe (PL. ÚS 18/2016). Ochrana utajovaných skutočností odôvodňuje voľbu takých\npostupov a úkonov príslušných orgánov verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je\nobmedzená. Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá\nosoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu\npre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL. ÚS 15/03).\n79. V aktuálne prerokúvanej veci – v kontexte prvej námietky sťažovateľa – ústavný\nsúd dospel k záveru, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa\nv kasačnej sťažnosti, vysporiadal sa len s námietkou o nezrozumiteľnosti výroku\nrozhodnutia žalovaného, neskúmal však ďalšie námietky týkajúce sa kvality odôvodnenia\nrozhodnutia žalovaného.\n80. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že žalovaný nezvažoval zákonné\nalternatívy uvedené v § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. a tieto dôvody\nzaistenia nijako nevyhodnocoval. Základom rozhodnutia žalovaného bola písomnosť SIS\nč. SIS-65/40-V-1-3/2020-S, krajský súd však neakceptoval jednoduchý odkaz na túto\npísomnosť s uvedením, že obsahuje utajované skutočnosti. Krajský súd dospel k záveru,\nže žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom, náležite nezistil skutkový stav veci,\nrozhodnutie riadne neodôvodnil a nezvažoval aplikáciu miernejších prostriedkov.\n81. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a tiež z právnych záverov\nkrajského súdu a najvyššieho súdu, možno konštatovať, že žalovaný vo svojom rozhodnutí\nnevymedzil podstatu dôvodov, ktoré tvorili základ rozhodnutia o zaistení, a neuviedol ani\nzákladné informácie, ktoré by umožnili sťažovateľovi náležite sa brániť rozhodnutiu\no zaistení a primerane argumentovať v rámci súdneho preskúmania rozhodnutia žalovaného.\nRozhodnutie žalovaného – na základe ktorého bol sťažovateľ zaistený – je potrebné\npovažovať za arbitrárne (svojvoľné) pre úplnú absenciu dôvodov. Krajský súd ako správny\nsúd s plnou jurisdikciou túto vadu (úplnú absenciu dôvodov zaistenia) v rámci svojho\nkonania neodstránil. Sťažovateľ ani v systéme správneho súdnictva nemal vytvorený taký\n30\n\nprístup k súdu, aby konanie malo aspoň základné prvky kontradiktórnosti a aby mal\nzákladnú možnosť argumentovať a vyjadriť sa k dôvodom svojho zaistenia. Právny záver\nkonajúcich súdov – krajského súdu a najvyššieho súdu, že absencia dôvodov rozhodnutia\nžalovaného je odstrániteľná vada, ktorú možno odstrániť v ďalšom rozhodovaní žalovaného\na ktorá neodôvodňuje prepustenie žalovaného zo zaistenia, je arbitrárny (svojvoľný), a teda\nústavne neakceptovateľný. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na rozsudok Mooren\nproti Nemecku, v ktorom ESĽP považoval za odstrániteľnú vadu neuvedenie\npodrobnejšieho odôvodnenia rozhodnutia o zadržaní sťažovateľa. V uvedenej veci\nrozhodnutie o zadržaní sťažovateľa však obsahovalo podstatné dôvody, z ktorých vyplývalo\ndostatočné podozrenie zo spáchania trestného činu, a tiež základné vymedzenie skutku,\nktorý sa sťažovateľovi kládol za vinu, t. j. nešlo o úplnú absenciu dôvodov. Ďalším\nrozdielom bolo, že v uvedenej veci rozhodnutie o zadržaní bolo v rámci jeho prieskumu\nvyhlásené za vadné z formálnych dôvodov (flawed on formal grounds), nebolo však\nzrušené.\n82. V aktuálne prerokúvanej veci k zaisteniu sťažovateľa a jeho obmedzeniu osobnej\nslobody došlo bez uvedenia aspoň podstaty dôvodov. Žalovaný vo svojom rozhodnutí\nneuviedol ani podstatu dôvodov, ktoré opodstatňovali zaistenie sťažovateľa, postupoval teda\nsvojvoľne. Krajský súd a ani najvyšší súd v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného jeho pochybenie nenapravili, sťažovateľovi nebola sprístupnená podstata\ndôvodov zaistenia, resp. základné informácie, ktoré by objasňovali uplatnenie tohto\ninštitútu, a nebola mu daná možnosť k dôvodom zaistenia sa vyjadriť, prípadne nebol\nprepustený zo zaistenia na slobodu. Súdny prieskum rozhodnutia žalovaného –\npred krajským súdom a pred najvyšším súdom – nespĺňal ani v základnom a nevyhnutnom\nrozsahu prvok kontradiktórnosti a princíp rovnosti zbraní. Sťažovateľ nemal vytvorenú\nefektívnu možnosť brániť sa obmedzeniu svojej osobnej slobody uvedením nejakých\nargumentov, keďže nebol oboznámený ani s podstatou dôvodov zaistenia. Zaistenie\nsťažovateľa takto bolo ústavne neakceptovateľným zásahom do základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a do jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4\ndohovoru.\n\n31\n\nV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020\n83. Vzhľadom na to, že najvyšší súd zamietnutie návrhu na prerušenie konania\na na začatie\n\nprejudiciálneho\n\nkonania\n\nodôvodnil\n\narbitrárne,\n\nresp.\n\nnedostatočne\n\n(nepreskúmateľne), nemožno na podklade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu urobiť\nzáver o porušení základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy. Vychádzajúc z okolností prerokúvanej veci a poukazujúc na princíp minimalizácie\nzásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ústavný súd navyše\nnepovažoval ani za potrebné formulovať záver o tom, či došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nV.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020\n84. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal porušenie práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nz 18. mája 2020.\n85. Priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré čl. 6 ods. 1 dohovoru\nustanovuje, prichádza do úvahy len vtedy, keď predmetom konania je rozhodovanie\no občianskych právach a záväzkoch alebo ide o rozhodovanie o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia (m. m. I. ÚS 24/00, III. ÚS 237/2011, IV. ÚS 308/2011,\nPL. ÚS 8/2016).\n86. Pojem „spory o občianskych právach a záväzkoch“ zahŕňa všetky konania,\nktorých výsledok je rozhodujúci pre takéto práva a záväzky (rozsudok ESĽP vo veci\nRingeisen proti Rakúsku zo 16. 7. 1971, séria A, č. 13, s. 39, bod 94). Jemné spojenie alebo\nvzdialený účinok nepostačuje pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, občianske práva a záväzky musia\nbyť predmetom alebo jedným z predmetov sporu, výsledok konania musí byť priamo\n\n32\n\nrozhodujúci pre takéto právo (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven\na De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, séria A, č. 43, s. 21, bod 47).\n87. Podľa judikatúry ESĽP pojem „občianske práva a záväzky“ nemožno vykladať\nvýlučne odkazom na vnútroštátne právo. Článok 6 dohovoru nezahŕňa len súkromnoprávne\nspory v tradičnom zmysle, teda spory medzi jednotlivcami alebo medzi jednotlivcom\na štátom v rozsahu, v ktorom štát konal ako súkromná osoba, subjekt súkromného práva,\na nie v rámci jeho zvrchovaného postavenia (rozsudok ESĽP vo veci König proti Nemecku\nz 28. 6. 1978, séria A, č. 27, s. 29 – 30, body 88 až 90). Charakter právnej úpravy, ktorá\nje určujúca pre rozhodnutie o veci, a charakter autority, ktorá je vybavená právomocou\nvo veci, má malý význam, uvedenou autoritou môže byť všeobecný súd alebo\nadministratívny orgán (rozsudok ESĽP vo veci Ringeisen, s. 39, bod 94). Výlučne povaha\npredmetného práva je relevantná (rozsudok ESĽP vo veci König, s. 30, bod 90).\n88. Ústavný súd už konštatoval, že rozhodovanie správnych orgánov o právach,\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb podľa\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov\ni\n\nzákonom\n\nustanovený\n\npostup\n\nv\n\npiatej\n\nčasti\n\nObčianskeho\n\nsúdneho\n\nporiadku\n\npri preskúmavaní rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom môže v niektorých prípadoch\nnepochybne podliehať osobitnému režimu upravenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru\na v niektorých prípadoch tak byť nemusí (pozri m. m. PL. ÚS 14/98)\n89. V prerokúvanom prípade išlo o rozhodnutie o zaistení sťažovateľa ako žiadateľa\no azyl podľa zákona č. 404/2011 Z. z. na podklade písomnosti obsahujúcej utajované\nskutočnosti, ktorej pôvodcom bola SIS. Z toho pohľadu je zrejmý záver, že predmetom\nkonania nebolo rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch, preto na toto konanie\nnemožno aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani procesné záruky, ktoré sú s týmto\nprávom spojené. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že Európska komisia\npre ľudské práva konštatovala, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa neaplikuje na konania týkajúce sa\nprijatia a vyhostenia cudzincov [posudzovanie prípustnosti žiadosti č. 3225/67 vo veci X, Y,\n\n33\n\nZ, V a W proti Spojenému kráľovstvu (1968), posudzovanie prípustnosti žiadosti č. 9285/81\nvo veci X, Y a Z proti Spojenému kráľovstvu (1982)].\n90. Podľa judikatúry ESĽP ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru je na azylové\na imigračné prípady neaplikovateľné. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci\nMaaouia proti Francúzsku (rozsudok ESĽP z 5. 10. 2000 vo veci Maaouia Kaya proti\nFrancúzsku, sťažnosť č. 39652/98, body 35 a 40) konštatuje, že rozhodnutia o vstupe,\npobyte a vyhostení cudzincov sa netýkajú určenia občianskych práv alebo povinností\nžiadateľa alebo trestného obvinenia proti nemu v rámci významu čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(pozri napr. aj rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 2. 5. 1979 vo veci Uppal\na Singh proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 8244/78, DR 17, s. 149; rozhodnutie\nEurópskej komisie pre ľudské práva z 15. 5. 1984 vo veci Bozano proti Francúzsku,\nsťažnosť č. 9990/82, DR 39, s. 119; rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva\nz 5. 12. 1996 vo veci Urrutikoetxea proti Francúzsku, sťažnosť č. 31113/96, DR 87-B,\ns. 151; rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 25. 10. 1996 vo veci Kareem proti\nŠvédsku, sťažnosť č. 32025/96, DR 87-A, s. 173). Procesné záruky zaručené čl. 6 ods. 1\ndohovoru sa aplikujú len na občianske a trestné konania.\n91. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v prerokúvanom prípade sú primerane\naplikovateľné aj právne závery týkajúce sa trestného ramena práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. V zmysle týchto právnych záverov čl. 6 ods. 1 dohovoru je z vecného hľadiska\n(ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie vo veci\nsamej (rozhodovanie o trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie o väzbe,\npre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa\nvo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo\nna osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03,\nIV. ÚS 65/05). Tento právny názor vychádza z rešpektovania rozhodovacej praxe ESĽP,\nv zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru,\na to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody\ndošlo v súlade so zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ako aj ochrana\npráva jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať\n34\n\no prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru;\nk uvedenému pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005,\nbody 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory\nESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP\nz 26. 10. 2006, body 103 a 115).\n92. Rozhodovanie o zaistení sťažovateľa a preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia\nje vo svojej podstate rozhodovaním o jeho osobnej slobode, ktorej je z vecného hľadiska\nposkytovaná ochrana prostredníctvom čl. 5 dohovoru, preto aj z tohto dôvodu nemožno čl. 6\nods. 1 dohovoru v prerokúvanom prípade z vecného hľadiska (ratione materiae) aplikovať.\nVI.\nZáver\nVI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu\n93. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)\ndospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. mája 2020 došlo\nk porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy\na k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výrokovej časti\ntohto nálezu).\n94. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných\npráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\n\n35\n\nzákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody\npodľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n95. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie\nalebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd\nzruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,\nak to pripúšťa povaha zásahu.\n96. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n97. Podľa § 134 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n98. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia svojich práv v petite svojej ústavnej\nsťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n99. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Zo zistenia\nústavného súdu vyplýva, že po zrušení rozhodnutia žalovaného o zaistení rozsudkom\nkrajského súdu z 19. marca 2020 žalovaný opätovne rozhodol o zaistení sťažovateľa.\nNásledne bolo právoplatne skončené azylové konanie a žalovaný začal konanie\no administratívne vyhostenie sťažovateľa. Žalovaný rozhodol rozhodnutím z 13. augusta\n2020 o administratívnom vyhostení sťažovateľa. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť\n31. augusta 2020. Sťažovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011\nZ. z. na účely zabezpečenia administratívneho vyhostenia. Dňa 3. septembra 2020 bolo\nletecky\n\nzrealizované\n\nvyhostenie\n\nsťažovateľa\n\nz územia\n\nSlovenskej\n\nrepubliky.\n\nNapriek uvedenému skutkovému stavu v čase rozhodovania ústavného súdu ústavný súd\n36\n\npovažoval za potrebné zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Zrušenie napadnutého\nrozsudku nie je za danej skutkovej situácie akademickým rozhodnutím, keďže môže mať\nreálny vplyv na právne postavenie sťažovateľa. Úlohou najvyššieho súdu bude riadiť sa\nprimerane právnym názorom ústavného súdu, zohľadniť aktuálny skutkový stav vo veci\na zvoliť postup v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku (napr. § 462 ods. 1 a 2\nSSP).\n100. Ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal\nporušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu). Vo vzťahu k namietanému porušeniu\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa ústavný súd tiež riadil princípom\nminimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov (alebo iných štátnych\norgánov), rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\npreskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho\nsubsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade\nso svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho,\nže v nadväznosti na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa a zrušením\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd\nv ďalšom postupe sám vysporiadal s ochranou uvedeného základného práva tým, že sa bude\nprípadne opätovne zaoberať návrhom sťažovateľa na prerušenie konania a na začatie\nprejudiciálneho konania. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nnevyhovel aj z uvedeného dôvodu, uprednostňujúc právomoc najvyššieho súdu na ochranu\nsubjektívnych práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.\n101. Vzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom ústavného súdu,\nktorá vyplýva priamo zo zákona, nepovažoval ústavný súd samostatný výrok, ktorým by\nnajvyššiemu súdu zakázal pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa,\nza potrebný, preto ústavnej sťažnosti v uvedenej časti nevyhovel (III. ÚS 331/04,\nII. ÚS 374/06; bod 4 výrokovej časti tohto nálezu). „Takýto výrok je komplementárny\nk výroku konať ďalej bez porušovania základného práva alebo základnej slobody.\n37\n\nZmysel tohto výroku spočíva v tom, že zákaz je postačujúci ako jednorazové opatrenie\nna to, aby orgán verejnej moci (porušovateľ práva alebo slobody) skončil postup, ktorý\nvedie k porušovaniu ústavnosti.“ (MAZÁK, J., GAJDOŠÍKOVÁ, Ľ. „Ochrana základných\npráv a slobôd na základe sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“,\nautorský článok. Právny obzor, r. 2002, č. 3, s. 191.).\nVI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu\n102. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu\nvznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.\n103. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n104. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 675,43 €\nv súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 3 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,\nsťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, vyjadrenie z 12. októbra 2020). Ústavný súd\nvychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020\nv sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových\nvýdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 10,62 € (1/100\nvýpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 562,86 €.\nZ priloženého osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)\nvyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, preto uvedená suma bola\nzvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 112,57 €, čo spolu\npredstavuje sumu 675,43 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).\n\n38\n\n105. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135\nods. 1 zákona o ústavnom súde).\n106. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda\nprávoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným\nsúdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "cudzinec, cudzinci-zaistenie", "predbežná (prejudiciálna) otázka-konanie o prejudicálnej otázke SD EÚ", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "ochrana utajovaných skutočností", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "rozhodnutie-výrok", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "rozhodnutie-zákonnosť", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "azyl", "Slovenská informačná služba", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "cudzinec, cudzinci-zaistenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Szak/2/2020", "guid": "e03bce35-ee7c-45ee-9af8-006aced07a6c:25f201fc-66cb-444f-92dc-e631eea7c99f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:887eebd5-2e91-4d96-ac60-86039d0547b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.392.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 392/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 392/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.392.2020.1"}, {"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33"}, {"guid": "ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5811018f-255e-434f-9b69-829957a7fc66"}, {"guid": "ussr:e65cff94-b571-4804-88f0-3036f70f1290", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 237/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e65cff94-b571-4804-88f0-3036f70f1290"}, {"guid": "ussr:a0640e50-6269-436f-bbcd-0d40806b17aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 68/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0640e50-6269-436f-bbcd-0d40806b17aa"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 256/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:407b93ac-5a11-4975-8479-409c1fedb2ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 374/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 374/06 z 22. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-22", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:407b93ac-5a11-4975-8479-409c1fedb2ff"}, {"guid": "ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/04 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 493, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 65/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:01d2a045-ed8c-4311-9d1d-54651a6226f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 272/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 272/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d2a045-ed8c-4311-9d1d-54651a6226f4"}], "citovane_v": [{"guid": "ec789325-3717-4428-98f5-57e1a891a651:5aae782a-d6c8-4f1c-95f1-6af1de415da7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3", "spisova_znacka": "10Szak/12/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/12/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7020200179.3"}, {"guid": "999504fa-197e-4258-99e3-4f60b0aa6e1e:af6feeb1-6daf-4e4f-bc3e-a0ab9d3a653c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:7022200720.1", "spisova_znacka": "1Sak/2/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sak/2/2023 z 14. 2. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:7022200720.1"}, {"guid": "2beeb3d0-9047-4d5b-9a2d-f825de6f18a2:45fb67f8-ab8e-4a65-8114-383dd91c15f3", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101332.1", "spisova_znacka": "17SaZ/5/2025", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 17SaZ/5/2025 z 16. 9. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101332.1"}, {"guid": "bb9c296c-a220-4596-8da9-c0a44fcc4d8d:8fa27aa0-0f7b-4544-82e5-057801230a93", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100246.1", "spisova_znacka": "20Saz/2/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 20Saz/2/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100246.1"}, {"guid": "d5a5bd50-2539-4626-9577-e9d84cca3083:755f7dab-cfe5-409d-98b9-81dff601bf52", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100247.1", "spisova_znacka": "2Saz/3/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Saz/3/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100247.1"}]}