{"guid": "ussr:9f483610-ffbf-4fb8-81ed-3f139f147f30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 338/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 338/2020 z 15. 7. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júla 2020, sp. zn. IV. ÚS 338/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2020-07-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-5", "nazov": "čl. 5 ods. 5 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 5", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9f483610-ffbf-4fb8-81ed-3f139f147f30", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.338.2020.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 338/2020-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava\nDuditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\n, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 12/2018\nz 11. júla 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Ústavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\n2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n24. apríla 2020\n\ndoručená\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 12/2018\nz 11. júla 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu\nPiešťany (ďalej len „okresný súd“) zo 7. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby\nz dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 3 To 59/2010 z 8. júna 2010 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby a v ten istý\ndeň bol prepustený z väzby na slobodu. Vo väzbe bol vyše 14 mesiacov.\n3. Sťažovateľ si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 514/2003 Z. z.“). Domáhal sa zaplatenia sumy 10573,88 € z titulu nemajetkovej ujmy\nz dôvodu trvania väzby, náhrady škody na zdraví v sume 1168 € spôsobenej policajnou\nbrutalitou pri zásahu a náhrady škody v sume 1000 € predstavujúcej trovy právneho\nzastúpenia.\n\n2\n\n4. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 C 273/2011 zo 16. apríla 2014 tak,\nže žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno. Proti rozsudku\nokresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 25 Co 35/2015 z 30. septembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil\nv zamietavej časti o nahradenie nemajetkovej ujmy a ujmy na zdraví. V časti náhrady škody\npredstavujúcej trovy právneho zastúpenia rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe\nsťažovateľa vyhovel. Proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2015 – v časti\nv ktorej zmenil rozsudok okresného súdu – podal žalovaný (Slovenská republika zastúpená\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pozn.) dovolanie, o ktorom rozhodol\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nuznesením\n\nsp. zn. 3 Cdo 153/2016 z 12. decembra 2017 tak, že v napadnutej časti rozsudok krajského\nsúdu z 30. septembra 2015 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský\nsúd – viazaný právnym názorom najvyššieho súdu – rozhodol napadnutým rozsudkom\nz 11. júla 2018 tak, že aj v časti týkajúcej sa náhrady škody predstavujúcej trovy právneho\nzastúpenia potvrdil rozsudok okresného súdu zo 16. apríla 2014, ktorým tento žalobu\nsťažovateľa zamietol.\n5. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku\na poukazuje pri tom na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť\nštátu, t. j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa štát nemôže zbaviť, z uvedeného dôvodu\nsa neposudzuje „správnosť jeho rozhodnutia, z hľadiska či jeho orgán pri rozhodovaní\nporušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti celého\nkonania je jeho výsledok.“. Sťažovateľ poukazuje na to, že do väzby bol vzatý z dôvodu\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na základe v tom čase existujúcich\nskutočností nasvedčujúcich tomu, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Z uvedeného\nvšak nemožno „automaticky vyvodiť záver v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona\nč. 514/2003 Z. z., že som si väzbu zavinil sám svojím konaním, v tomto prípade je nutné\npoukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2013\nsp. zn. 4 Co 238/2012, podľa ktorého aj vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 29. 12. 2012 sp. zn. 1 Cdo 65/2012, danú situáciu je potrebné posudzovať aj v zmysle\nustanovenia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru... i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol\n3\n\nv zmysle § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. Pri aplikácii dohovoru je nevyhnutné\nneopomenúť osobitosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca\nporušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru sa v dôsledku oslobodenia spod obžaloby stáva\nz hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu\nspôsobenú obžalovanému vykonanou väzbou.“.\n6. Sťažovateľ poukazuje na to, že dôvodnosť trestného stíhania je „conditio sine qua\nnon“ pre väzbu, preto pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby musí sudca\npre prípravné konanie dôsledne skúmať, či trestné stíhanie je opodstatnené. Preto ak „zistí,\nže skutkové okolnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia sú v rozpore\ns už zabezpečenými dôkaznými prostriedkami, alebo zistí, že dôkazné prostriedky obsiahnuté\nv spise neboli zabezpečené alebo vykonané zákonným spôsobom (napr. bola vykonaná\nnezákonná prehliadka), nemôže rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby, hoci by aj bol daný\ndôvod väzby. Procesným dôsledkom takého stavu bude rozhodnutie o nevzatí obvineného\ndo väzby (porovnaj R 95/1999).“.\n7. Z uvedených skutočností vyplýva, že v jeho prípade sudca pre prípravné konanie,\nktorý rozhodoval o väzbe, zrejme neskúmal materiálne podmienky väzby, „prehliadol\nnezákonnosť jediného dôkazu od ktorého sa odvíjalo moje obvinenie, čo malo za následok\nmoje oslobodenie ma spod obžaloby, a teda do väzby som ani vzatý byť nemal, čo znamená,\nže čokoľvek by som pred sudcom pre prípravné konanie vypovedal mal rozhodnúť o nevzatí\nma do väzby z dôvodu nezákonne získaných dôkazov. Čo znamená, že väzbu som si nemohol\nv žiadnom prípade zaviniť sám, lebo do väzby som ani vzatý byť nemal vzhľadom\nna absenciu relevantného zákonného dôkazu. Preto polemika o tom, čo som vypovedal,\nje tu bezpredmetná.“. Vzhľadom na to, že konajúce súdy túto vec neposúdili týmto\nspôsobom, t. j. nezisťovali, či sťažovateľ mohol byť vzatý do väzby, porušili označené\npráva podľa ústavy a dohovoru.\n8. K včasnosti podania ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu mu bol doručený 15. marca 2020. Uvádza, že napadnutý rozsudok bol\nuž skôr doručený jeho právnemu zástupcovi, avšak je zjavné, že predmetné rozhodnutie\n4\n\n„malo byť správne doručované na moju adresu, keďže vypovedanie plnej moci môjmu\nobhajcovi JUDr. Januškovi bolo súdu doručené dňa 14. 12. 2015, čo je zo spisu zrejmé“.\n9. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\no ústavnej sťažnosti takto rozhodol:\n„1. Základné právo (sťažovateľa)... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5\nods. 5 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené rozsudkom Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 25 Co 12/2018 z 11. júla 2018.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 12/2018 z 11. júla 2018\nsa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“\n10. Sťažovateľ podľa § 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požiadal ústavný súd o ustanovenie\nprávneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom na to, že mu momentálne\nmajetkové pomery nedovoľujú si zvoliť vlastného právneho zástupcu a navyše sa nachádza\nvo výkone trestu odňatia slobody.\nII.\nRelevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\n13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\no ústavnom súde.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n15. Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania\nv rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\n6\n\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh\npreto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,\nI. ÚS 88/07).\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 5\nods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ namieta\nprávny záver krajského súdu, podľa ktorého si mal zaviniť vzatie do väzby sám, preto mu\nneprináleží náhrada škody, hoci napokon bol spod obžaloby oslobodený. Argumentuje,\nže zodpovednosť štátu za škodu je objektívna, pričom štát sa tejto zodpovednosti\nnemôže zbaviť. Sťažovateľ právny názor krajského súdu považuje za arbitrárny.\nIII.1 K včasnosti podania ústavnej sťažnosti\n21. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti priložil napadnutý rozsudok, na ktorom\nje vyznačená doložka právoplatnosti, podľa ktorej napadnutý rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť 6. augusta 2018, ústavnú sťažnosť pritom doručil ústavnému súdu\n24. apríla 2020.\n\n7\n\n22. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k otázke doručovania\nnapadnutého rozsudku a tiež k tvrdeniu sťažovateľa, že napadnutý rozsudok nemal byť\ndoručený jeho právnemu zástupcovi, keďže došlo k ukončeniu zastupovania.\n23. Predseda okresného súdu poskytol svoje stanovisko v liste Spr 235/20\nzo 17. júna 2020, v ktorom uviedol, že zákonná sudkyňa po pridelení spisu zistila,\nže okresnému súdu bolo 18. decembra 2015 doručené oznámenie advokáta JUDr. Janušku\no ukončení právneho zastúpenia sťažovateľa. Súdna tajomníčka, ktorá dala pokyn\nna zaslanie napadnutého rozsudku, sa zrejme riadila záhlavím napadnutého rozsudku,\nv ktorom bol uvedený aj tento právny zástupca. Z týchto skutočností vyplýva, že „doložka\nprávoplatnosti vyznačená tak na rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 11. 07. 2018,\nako aj na rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 90) napadnutom odvolaním, bola vyznačená\nnesprávne, keďže rozsudok odvolacieho nebol doručený žalobcovi, hoci mal byť...“.\n24. Ústavný súd na účely záveru o včasnosti podania ústavnej sťažnosti dospel\nk záveru, že sťažovateľ ju podal v lehote podľa § 124 zákona o ústavnom súde. Vychádzal\npri tom z vyjadrenia okresného súdu, podľa ktorého napadnutý rozsudok krajského súdu bol\ndoručovaný nesprávne právnemu zástupcovi sťažovateľa, napriek tomu, že došlo\nk ukončeniu zastupovania. Z uvedeného dôvodu bola aj nesprávne vyznačená doložka\nprávoplatnosti na napadnutom rozsudku. Ústavný súd vychádzal tiež z tvrdenia sťažovateľa,\nže napadnutý rozsudok mu bol doručený 15. marca 2020. Z uvedeného dôvodu ústavný súd\nneprihliadol na to, že okresný súd – aj z dôvodu nejasného rozsahu splnomocnenia\nsťažovateľa pre\n\n– z opatrnosti doručoval napadnutý rozsudok\n\n11. júna 2020 sťažovateľovi opakovane.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu z 11. júla 2018\n25. Krajský súd napadnutým rozsudkom z 11. júla 2018 potvrdil rozsudok okresného\nsúdu v časti, ktorou zamietol žalobu sťažovateľa o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť\n8\n\nsťažovateľovi 1000 € ako náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia. Krajský súd\nv napadnutom rozsudku poukázal na priebeh konania a na jednotlivé rozhodnutia,\nktoré v uvedenej veci boli vydané. Je relevantné, že krajský súd rozhodoval vo vymedzenej\nčasti konania po tom, ako najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o dovolaní žalovaného\ntak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 30. septembra 2015 v časti, v ktorej zmenil\nrozsudok okresného súdu a žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 1000 € z titulu\nnáhrady trov právneho zastúpenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší\nsúd vo svojom uznesení z 12. decembra 2017 uviedol, že sťažovateľ vyvodzoval svoj nárok\nna náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) z rozhodnutia o väzbe,\na nie z inej skutočnosti, napr. z uznesenia o vznesení obvinenia. Najvyšší súd dospel\nk záveru, že krajský súd neposúdil tento nárok so „zreteľom na existenciu špeciálnej\nprávnej úpravy o škodových nárokoch v súvislosti s väzbou, odvolací súd neposúdil\nuplatnený nárok na náhradu trov obhajoby žalobcu z aspektu ustanovení § 8 ods. 5 písm. b)\na ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z...“. Krajský súd po vrátení veci bol\npri rozhodovaní viazaný právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.\n26. S poukazom na právny názor dovolacieho súdu krajský súd poukázal\nna to, že zákon č. 514/2003 z. z. upravuje v § 8 ods. 5 rozhodnutie o väzbe ako špecifický\ntyp rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody. Uvedené ustanovenie je špeciálnou\núpravou odlišnou od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Pre vznik práva\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a § 6 sa vyžaduje\nzrušenie rozhodnutia po nadobudnutí právoplatnosti. Pri rozhodnutí o väzbe nedochádza\npriamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody\nzakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania)\nv trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané. Právo na náhradu škody\nnevznikne, ak si osoba uloženie trestu ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama\n[§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.]\n\n9\n\n27. Krajský súd poukázal na to, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody\nrozhodnutím o väzbe sú vymedzené pozitívne (§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.)\na tiež negatívne (§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.). Použitím logického a systematického\nvýkladu\n\ntýchto\n\nustanovení\n\nkrajský\n\nsúd\n\ndospel\n\nk\n\nzáveru,\n\nže\n\npri\n\nnaplnení\n\nniektorého z predpokladov podľa § 8 ods. 5 a pri súčasnom naplnení aspoň jedného\nz negatívnych predpokladov vymedzených v § 8 ods. 6 nárok na náhradu škody nevznikne.\nV\n\nrámci\n\ntýchto\n\núvah\n\nkrajský\n\nsúd\n\npoukázal\n\nna\n\nuznesenie\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. I. ÚS 444/2012 z 3. októbra 2012.\n28. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku vymedzenú v § 8 ods. 6 písm. a) zákona\nč. 514/2003 Z. z., t. j. ak si osoba väzbu zavinila sama, krajský súd uviedol, že výklad\ntejto podmienky je úlohou všeobecného súdu, vychádzajúc z konkrétnych okolností\nkaždého prípadu. Krajský súd, vychádzajúc zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa\nv prípravnom konaní z 3. apríla 2009 sp. zn. Tp 17/2009, dospel k záveru, že bolo\nnepochybné, že v rozhodnej dobe – vzhľadom na vtedajšie správanie sťažovateľa –\nexistovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal\ndopúšťať v súvislosti s výrobou, držaním a obchodovaním s omamnými a psychotropnými\nlátkami. Sťažovateľ pri výsluchu sudcovi pre prípravné konanie uviedol, „že bol požiadaný\nzabezpečiť drogu, konkrétne heroín pre známeho, ktorému uviedol, že pozná osobu,\nktorá by mu drogu predala, za ktorou spolu išli na dohodnuté miesto, keď on sám vystúpil\nz auta, kde ho už čakala osoba, ktorá mu heroín odovzdala, za ktorý zaplatil 1.000,- Eur,\nktoré mu tento známy dal. Za túto pomoc mu bolo sľúbených 5 gr. heroínu, teda nemal\nsľúbené peniaze ale drogy. Ďalej uviedol aj to, že osobne užíva heroín denne počas\n10 rokov, prístup k droge si zabezpečuje cez rôzne osoby. Peniaze na drogy si zabezpečuje\nz rôznych zdrojov, predtým ako bol nezamestnaný aj pracoval, teraz vozí ľudí pre drogy.\nV minulosti bol trestne stíhaný za majetkovú trestnú činnosť...“.\n29. Podľa krajského súdu zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie –\númyselné alebo nedbanlivostné – bolo dôvodom na podanie návrhu na vzatie do väzby\na tiež dôvodom vyhovenia tomuto návrhu. Teda nejde o to, či jeho zavinené konanie\nvyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného\n10\n\nčinu, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Relevantné je to, či jeho konanie bolo dôvodom\nk obave, že v danej veci bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný.\nV uvedenom prípade „preventívny charakter väzby spočíval v obave pokračovania konania\nžalobcu obdobným spôsobom ako predchádzal jeho zadržaniu, ako i to, že vzhľadom na ním\npopísaný spôsob zabezpečovania si drogy, na ktorej je závislý a bez pravidelného príjmu\nbude postupovať obdobným spôsobom. Teda v danom prípade je podľa odvolacieho súdu\ndané zavinenie žalobcu na vzatí ho do preventívnej väzby. Samotné následné oslobodenie\nspod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z hľadiska\n§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím\n\no väzbe,\n\nnie\n\nje\n\nvšak\n\nrozhodujúcou\n\nskutočnosťou\n\npre\n\nposúdenie,\n\nči ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, si väzbu zavinil sám. To, že neskôr bolo v trestnom\nkonaní konštatované, že prehliadka motorového vozidla, pri ktorej boli zaistené drogy,\nnebola vykonaná podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a jej vykonaním došlo\nk porušeniu základnej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 1 Trestného poriadku\na týmto aj k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, pričom výsledky tejto prehliadky\npreto nemožno v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku použiť v trestnom stíhaní\nproti obžalovanému ako dôkaz a následne sú potom právne irelevantné aj všetky\nďalšie dôkazy na tento dôkaz nadväzujúce, čím na základe výsledkov takto vykonaného\ndokazovania, nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený\nv obžalobe, preto bol aj žalobca spod obžaloby oslobodený nič nemení na tom, že zavinené\nkonanie bolo príčinou jeho vzatia do väzby podľa § 71 ods. l písm. c) Trestného poriadku.“.\n30. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne\nzávery krajského súdu vo vzťahu k nesplneniu podmienok pre vznik nároku na náhradu\nškody z titulu vzniknutých trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) sú logické, rešpektujú\núčel vo veci aplikovaných právnych noriem – príslušných ustanovení zákona\nč. 514/2003 Z. z. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočným podkladom\npre výrok, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, ktorou zamietol\nžalobu sťažovateľa o náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia v sume 1 000 €,\npreto tieto právne závery nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a sú tak ústavne\nakceptovateľné.\n11\n\n31. Ústavný súd dodáva, že krajský súd vychádzal zo správnej úvahy,\nže zodpovednosť štátu za škodu v zmysle predmetného zákona je objektívna,\npričom pozitívne predpoklady na vznik nároku na náhradu škody pri rozhodnutí o väzbe\nsú vymedzené v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. Napriek tomu, že sťažovateľ\nnaplnil jednu z podmienok v zmysle § 8 ods. 5 písm. b), t. j. bol oslobodený spod obžaloby,\nrozhodujúcim bolo aj hodnotenie, či súčasne nenaplnil aj niektorú z negatívnych podmienok\nvymedzených v § 8 ods. 6. Právny záver krajského súdu v tomto smere, že sťažovateľ\nsi väzbu zavinil sám, je konzistentný a logický. Ako podklad pre tento záver krajský súd\npoužil predovšetkým výpoveď sťažovateľa v prípravnom konaní, z ktorej je zrejmé\nzavinené konanie sťažovateľa, ktoré z časti predchádzalo jeho vzatiu do väzby\na ktoré zároveň viedlo k obave, že bude pokračovať v špecifikovanej trestnej činnosti\n(zadovažovanie drogy pre seba a iné osoby). Uvedený skutkový podklad je dostatočným\npodkladom pre formulovanie uvedeného právneho záveru o zavinení väzby sťažovateľom.\nVyvodenie uvedeného právneho záveru zo špecifikovaného skutkového stavu nemožno\npovažovať\n\nza svojvoľné.\n\nZ uvedeného\n\nvyplýva\n\nabsencia\n\npríčinnej\n\nsúvislosti\n\nmedzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n32. Predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je naplnenie\nniektorej z podmienok podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň nenaplnenie\nniektorej z negatívnych podmienok vymedzených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.\nPre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle uvedených ustanovení nie je potrebné\npreukázať, že rozhodnutie o väzbe, resp. väzba bola v rozpore s hmotnoprávnymi\nalebo procesnoprávnymi predpismi, alebo že bola svojvoľná (porovnaj m. m. Osváthová\nproti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, bod 93). Vyslovenie porušenia práva\npodľa čl. 5 ods. 5 dohovoru predpokladá, že porušenie niektorého z ustanovení\nčl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru konštatoval vnútroštátny orgán alebo Európsky súd\npre ľudské práva (porovnaj N.C. proti Taliansku z 8. 12. 2002, Bogdanovski proti Taliansku\nzo 14. 12. 2006). Ak porušenie nebolo konštatované, je čl. 5 ods. 5 dohovoru ratione\nmateriae neaplikovateľný. Pokiaľ ide o vnútroštátne orgány, nie je nutné, aby vyslovili\npriamo porušenie konkrétneho ustanovenia dohovoru, lebo postačuje, ak je zrejmé,\n12\n\nže ich záver sa materiálne týka práva zaručeného dohovorom (Perksa ďalší proti Spojenému\nkráľovstvu z 12. 10. 1999, Danev proti Bulharsku z 2. 9. 2010).\n33. Uvedené závery vo vzťahu k právu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru možno zhrnúť\ntak, že k aplikácii čl. 5 ods. 5 dohovoru môže dôjsť iba v prípade, ak porušenie čl. 5\nods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru bolo vyslovené vo vnútroštátnom konaní, resp. v konaní\npred Európskym súdom pre ľudské práva. Vo vnútroštátnom konaní to prichádza do úvahy\nna základe sťažnosti podanej ústavnému súdu proti právoplatnému rozhodnutiu o väzbe,\nprípadne na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky\n(II. ÚS 568/2017).\n\nSťažovateľ\n\nv\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nneuvádza,\n\nže\n\nrozhodnutie,\n\nktorým bol vzatý do väzby, prípadne iné nadväzujúce rozhodnutie týkajúce sa väzby,\nbolo predmetom ústavnoprávneho prieskumu ústavným súdom, resp. že proti týmto\nrozhodnutiam podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky dovolanie. Takto\nje zrejmé, že vo veci sťažovateľovej väzby absentuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo\nporušenie niektorých z garancií obsiahnutých v čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru, prípadne\nich ekvivalentu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky (napr. v čl. 17 ústavy).\nZ uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o vyslovení porušenia práva podľa čl. 5\nods. 5 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n34. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom\nprerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nIII.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu\n36. Predpokladom pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu\nje kumulatívne splnenie troch podmienok: (i) existencia žiadosti o ustanovenie právneho\n13\n\nzástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť a to, že (iii) nejde o zrejme\nbezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku\nvyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto\nje splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie\nústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.\n37. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že v danej\nveci nie je daná jeho právomoc, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne\nneopodstatnená, uvedený záver zároveň znamená, že v danej veci ide o zrejme bezúspešné\nuplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden z predpokladov\nna vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.\n38. Pretože ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne\nneopodstatnenú, je zjavné, že v danej veci ide zároveň o zrejme bezúspešné uplatňovanie\nnároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 383/2019).\nZ tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho\nzástupcu v konaní pred ústavným súdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júla 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "väzba-preventívna", "náhrada škody (ujma)", "väzba-dôvody väzby", "ujma, náhrada škody-majetková ujma", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:520e0794-4f0c-4588-bad8-ef176202a3a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.383.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.383.2019.1"}, {"guid": "ussr:b673cb63-ec9a-4b8f-a272-6aaa33e1cb65", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 568/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1"}, {"guid": "ussr:3408bd3f-22ca-44da-8c29-8611d1879919", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.631.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 631/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 631/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.631.2017.1"}, {"guid": "ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 265/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 265/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1"}, {"guid": "ussr:f9d6f704-075e-4d14-a1e5-d46b2eb094b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 444/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 444/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9d6f704-075e-4d14-a1e5-d46b2eb094b1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "9acac906-87de-4a4b-be76-7ceea2854a44:5a0dc425-c95b-4c39-8c63-d2d7eb2aa60f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117220114.1", "spisova_znacka": "25Co/12/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/12/2018 z 20. 8. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-08-20", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117220114.1"}, {"guid": "e83a1869-4485-4299-a113-89c4596f72ef:93f3686e-cf14-49ff-bb2a-11109b9a6c6e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2511214577.2", "spisova_znacka": "25Co/35/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/35/2015 z 29. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-09-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2511214577.2"}, {"guid": "3f7c22f0-f5f4-42cd-951e-bb9f55b8a60a:c10c1c58-54fd-4993-92f8-e88041194af9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1203899958.3", "spisova_znacka": "4Co/238/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/238/2012 z 20. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-05-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1203899958.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:88a8f9c7-1a7d-4861-9da7-16004e926597", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.435.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 435/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 435/2023 z 7. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-07", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.435.2023.2"}, {"guid": "cfabda89-2214-4d00-9e86-e7e66a91aca3:912372f2-2544-4b77-98e8-7aaeee10473e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3116222901.3", "spisova_znacka": "19Co/123/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/123/2025 z 23. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-09-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3116222901.3"}, {"guid": "03bc574b-9b16-42bf-acd2-c3826f3d3842:e3566789-4ec0-4de4-84fb-4f536241694c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2122204948.1", "spisova_znacka": "26Co/79/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/79/2024 z 2. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-04-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2122204948.1"}]}