{"guid": "ussr:4a596eb4-6471-439c-a3be-b6798a8bb995", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.305.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 305/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 305/2020 z 23. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. júna 2020, sp. zn. IV. ÚS 305/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.305.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Duditš", "sudca_id": 1088, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-dudits-1088", "datum_vydania": "2020-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4a596eb4-6471-439c-a3be-b6798a8bb995", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.305.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.305.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.305.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 305/2020-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša\n(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Adamom Puškárom, Karpatská\n5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 9/2019 z 23. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nObsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17\nods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5\nods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 2 Tdo 9/2019 z 23. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznaný vinným\nz obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 14\nods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1\nTrestného zákona a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami\npodľa § 294 ods. 1, 2 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona\ns použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 2, 4, § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona uložený úhrnný\ntrest odňatia slobody vo výmere 15 a pol roka so zaradením do ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.\n3. Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie\nsmerujúce proti všetkým jeho výrokom. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nodvolanie podané sťažovateľom, ako aj odvolanie podané Krajskou prokuratúrou\nv Bratislave zamietol ako nedôvodné. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ\ndovolanie odôvodnené podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ako aj z dôvodu\npodľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku s tým, že krajský súd rozhodnutím o odvolaní\nsťažovateľa porušil zákon v jeho neprospech.\n4. Najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľom napadnutým rozhodnutím odmietol\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.\n\n2\n\n5. Sťažovateľ zdôraznil najmä dva dôvody, pre ktoré dovolanie podával. Prvým bol\njeho právny názor, v zmysle ktorého rozsudok okresného súdu, ako aj rozhodnutie\nkrajského súdu nespĺňali zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“), a to konkrétne náležitosť podľa § 3 ods. 9 zákona o súdoch, teda povinnosť\nuviesť výsledok senátneho hlasovania uvedením pomeru hlasov: „Absenciou tejto zákonnej\nnáležitosti v senátnom rozhodnutí, totiž vzniká ujma na právach a právom chránených\nzáujmoch účastníka konania dotknutého takýmto rozhodnutím, nakoľko to vyvoláva\nodôvodnenú pochybnosť, či o rozsudku bolo senátom riadne hlasované...“ Druhý dôvod\nspočíval v tvrdenom porušení zásady ne bis in idem vyjadrenej v § 38 ods. 1 Trestného\nzákona. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd pri ukladaní trestu aplikoval asperačnú zásadu\nv zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, ako aj inštitút priťažujúcich okolností podľa § 37\npísm. h) Trestného zákona, pričom použil dvakrát tú istú okolnosť (spáchanie viacerých\ntrestných činov) pri uložení toho istého trestu.\n6. Uvedené námietky sťažovateľa dovolací súd odmietol, v čom vidí sťažovateľ\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je toho názoru, že akékoľvek senátne\nrozhodovanie musí byť v súlade s § 3 ods. 9 zákona o súdoch, teda musí obsahovať údaj\no výsledku senátneho hlasovania uvedením pomeru hlasov. Aj samotné napadnuté\nrozhodnutie tento údaj neobsahuje, čo rovnako zasahuje do označených práv sťažovateľa,\nnavyše dovolací súd o tejto dovolacej námietke rozhodol arbitrárne. Najvyšší súd v tomto\nkontexte poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 53/2011\nz 12. decembra 2011, ktoré je podľa mienky sťažovateľa rovnako arbitrárne.\n7. Namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru v spojení s právom na súdnu ochranu a spravodlivý proces\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru malo nastať v dôsledku nezákonne\nuloženej trestnej sadzby vo výške 15 a pol roka odňatia slobody. Nezákonnosť výšky\nuloženého trestu je založená na nezákonnom pričítaní okolnosti spáchania viacerých\ntrestných činov jednak ako okolnosti umožňujúcej použiť pri výpočte výmery trestu\n3\n\nasperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a zároveň bola rovnaká okolnosť\nzohľadnená ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona. Uložený trest\nje v zrejmom rozpore so zásadou ne bis in idem. Podľa názoru sťažovateľa okolnosť\nspáchania viacerých trestných činov nemala byť vyhodnotená ako priťažujúca okolnosť.\nNajvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu uviedol, že výška uloženého trestu sa pohybuje\nv zákonnej výške, keďže síce vo výroku o treste sú uvedené obe ustanovenia trestného\nzákona [§ 37 písm. h) a § 41 ods. 2], ale z výšky uloženého trestu je zrejmé, že trest bol\nukladaný iba za použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona a okresný súd vôbec nezohľadňoval\npriťažujúcu okolnosť. Toto zdôvodnenie je zjavne arbitrárne a nelogické, odporujúce\nzisteným skutkovým a právnym skutočnostiam danej veci. Uložený trest nie je súladný\nso zákonom, a preto porušuje základné právo na osobnú slobodu. Napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k otázke zákonnosti uloženia trestu je arbitrárne, čím dochádza\nk porušovaniu práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu.\n8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom\ntakto:\n„1. Základné práva\n\nzaručené v čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a jeho práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/9/2019 zo dňa 30.04.2019 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/9/2019 zo dňa\n30.04.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“\nSťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\n4\n\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\n15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n5\n\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane na základe postupu stanoveného zákonom: a) zákonné pozbavenie slobody osoby\npo odsúdení príslušným súdom.\n18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je\ntvrdené porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu z dôvodu arbitrárnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší súd sa podľa\nsťažovateľa riadne nevysporiadal s jeho námietkou o neuvedení výsledku senátneho\nhlasovania pomerom hlasov, pričom aj napadnuté rozhodnutie je poznačené týmto\nnedostatkom. Ďalej mal najvyšší súd neadekvátne zhodnotiť namietané porušenie zásady ne\n6\n\nbis in idem. Vo vzťahu k právu na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy\na podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, ktorého porušenie namieta v spojení s porušením\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ rozporuje zákonnosť uloženého trestu,\nkeďže uložený trest podľa jeho názoru porušuje zásadu ne bis in idem.\n20. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa\nzistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľ je zastúpený advokátom, ústavná sťažnosť má\nnáležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;\nústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť\n(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07, II. ÚS 7/97).\n22. Pod porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie\nmožno subsumovať aj arbitrárnosť rozhodnutia, teda ak súd rozhodne zjavne svojvoľne,\nignorujúc platné právo. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných\nsúdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových\nokolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nUvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita\nmusí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy\n(III. ÚS 125/2018, I. ÚS 254/2019).\n23. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé\n7\n\nsúdne konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého\nrozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľom pre nesplnenie\ndôvodov dovolania predpokladaných v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n24. K námietke sťažovateľa o porušení § 3 ods. 9 zákona o súdoch, ku ktorému malo\ndôjsť neuvedením výsledku senátneho hlasovania v rozhodnutiach všeobecných súdov\nkonajúcich v sťažovateľovej veci, poukázal najvyšší súd na stanovisko trestnoprávneho\nkolégia sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011, v zmysle ktorého: „Trestný poriadok je\nz hľadiska pravidiel rozhodovania senátu hlasovaním vo vzťahu k zákonu č. 757/2004 Z.z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\nzákon o súdoch) osobitným predpisom (lex specialis), keďže zákon o súdoch v dotknutej\notázke nerozlišuje druh konania pred súdom (konanie podľa Trestného poriadku, resp.\nObčianskeho súdneho poriadku). Keďže Trestný poriadok ustanovuje, že hlasovanie senátu,\nvrátane obsahu porady a zápisnice o hlasovaní, je tajné (§ 170 ods. 1, 2 a 7, § 61 ods. 3\nTrestného poriadku), ustanovenie § 3 ods. 9 zákona o súdoch (v znení zákona č. 33/2011\nZ.z.), ktoré výsledok hlasovania odtajňuje a personifikuje, sa v trestnom konaní nepoužije.“\nV zmysle tohto stanoviska najvyšší súd konštatoval, že k porušeniu práva obvineného\nna obhajobu nedošlo, keďže uverejnenie informácie o výsledku senátneho hlasovania by\nmalo za následok porušenie ustanovení Trestného poriadku.\n25. Tvrdené porušenie zásady ne bis in idem najvyšší súd preskúmal so záverom,\nže k porušeniu tejto zásady nedošlo. Pri ukladaní trestu okresný súd vo výroku o treste síce\nuviedol, že trest ukladá podľa § 37 písm. h), § 38 ods. 4 spolu s § 41 ods. 2 Trestného\nzákona, no zo samotnej výšky uloženého trestu je zrejmé, že okresný súd postupoval iba\npodľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Trest odňatia slobody vo výške 15 a pol roka bol\nuložený sťažovateľovi za trestný čin vraždy v štádiu pokusu. Trestná sadzba sa v tomto\nprípade pohybuje v zmysle § 145 ods. 1 Trestného zákona v rozmedzí od 15 do 20 rokov.\nOkresný súd teda pri ukladaní trestu nezvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu\ntretinu, ako to predpokladá § 38 ods. 4 Trestného zákona: „Ak prevažuje pomer\npriťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby\no jednu tretinu.“ Teda neprihliadal na okolnosť spáchania viacerých trestných činov ako\n8\n\nna priťažujúcu okolnosť. Z tohto dôvodu najvyšší súd skonštatoval, že dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nebol naplnený, lebo nedošlo\nk nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia, keďže pri ukladaní trestu\npredmetné rozporované hmotnoprávne ustanovenie [§ 37 písm. h) v spojení s § 38 ods. 4\nTrestného zákona] použité nebolo.\n26. Vzhľadom na uvedené závery napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu podľa\nnázoru ústavného súdu spĺňa ústavnoprávnu požiadavku riadneho poskytnutia súdnej\nochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ústavný súd neidentifikoval tvrdenú arbitrárnosť napadnutého\nrozhodnutia. Najvyšší súd sa v súlade s platným právom, ako aj relevantnou judikatúrou\nvysporiadal s námietkami sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že aj stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011 o tajnosti senátneho\nhlasovania je zaťažené arbitrárnosťou, táto otázka nebola predmetom ústavnoprávneho\nprieskumu v sťažovateľovej veci. Možno dodať, že pre výkladové účely uvedené stanovisko\nvychádzalo z platnej právnej úpravy a jeho účelom bolo odstrániť interpretačné rozdiely\npri posudzovaní otázky zachovania tajnosti výsledku hlasovania, ktoré vznikali v dôsledku\nrozdielneho znenia textu príslušných ustanovení zákona o súdoch a Trestného poriadku.\nOdôvodnenie stanoviska dáva logickú a zrozumiteľnú odpoveď v prospech zachovania\ntajnosti výsledku senátneho hlasovania v trestnom súdnom konaní a jeho závery, ktoré sú\nv plnom súlade s teóriou výkladu právnych noriem, sú rešpektované právnou praxou.\n27. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\nnedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru v spojení s porušením základného práva\n\n9\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\n28. K porušeniu základného práva na osobnú slobodu v spojení so základným\nprávom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie malo dôjsť v dôsledku uloženia\ntrestu odňatia slobody vo výške v rozpore so zákonom. Pri ukladaní trestu okresný súd\npodľa názoru sťažovateľa porušil zásadu ne bis in idem, keď okolnosť spáchania viacerých\ntrestných činov mal zohľadniť ako priťažujúcu okolnosť a z tohto dôvodu zvýšiť dolnú\nhranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a zároveň ukladal úhrnný trest podľa § 41 ods. 2\nTrestného zákona. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom najvyššieho súdu, že okresný súd síce\nuvedené ustanovenia uviedol vo výroku o treste, ale je zrejmé, že podľa nich nepostupoval,\nkeďže dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu nezvyšoval. Sťažovateľ poukazuje\nna časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „U obžalovaného taktiež skúmal\npoľahčujúce okolnosti podľa § 36 a § 37 Tr. zák., obžalovanému priznal priťažujúcu\nokolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák.“ Nezákonnosť uloženého trestu podľa sťažovateľovej\nmienky najvyšší súd v napadnutom uznesení odmietol na základe arbitrárnych záverov,\nčím došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.\n29. Článok 17 ods. 1 ústavy chráni hodnotu osobnej slobody ako takú. Pod osobnou\nslobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa\nvlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť\n(III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť\nvykonané v súlade s konaním ustanoveným zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým\nje jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je\nochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,\nI. ÚS 115/07).\n30. Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia\nosobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranné\nliečenie a ochranná výchova; III. ÚS 7/00).\n\n10\n\n31. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. a)\ndohovoru posudzuje pozbavenie osobnej slobody nasledujúce po odsúdení príslušným\nsúdom. Pozbavenie osobnej slobody musí byť zákonné, pričom pozbavenie osobnej slobody\nnasledujúce odsúdenie je nezákonné, ak nemá základ v domácom práve alebo je arbitrárne\n(Tsirlis and Kouloumpas v. Grécko, sťažnosť č. 19233/91; 19234/91, rozsudok z 29. 5.\n1997, § 62). Pojem zákonnosť pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 sa vykladá\npredovšetkým ako súlad s vnútroštátnym právom procesnej, ako aj hmotnoprávnej povahy\n(Žúbor v. Slovensko, sťažnosť č. 7711/06, rozsudok z 6. 12. 2011, § 47 – § 48).\n32. V tomto kontexte ústavný súd posudzoval zákonnosť pozbavenia osobnej slobody\nvo vzťahu k uloženému trestu. Sťažovateľ bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin vraždy\nv štádiu pokusu podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania\ncudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona.\n33. V zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia\nslobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom,\nspáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby\nodňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica\nzvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú\nsadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci\núhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým\nzo súdených trestných činov.\n34. Podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností,\nzvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.\n35. Na účely § 41 ods. 2 Trestného zákona za základ pre výmeru trestu bol vzatý trest\nuvedený v rámci skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného\nzákona z dôvodu, že išlo o trestný čin s najprísnejšou trestnou sadzbou. V zmysle § 145\nods. 1 Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť\n11\n\nrokov až dvadsať rokov. Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona možno zvýšiť hornú hranicu\ntrestnej sadzby až o jednu tretinu. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody\nvo výmere 15 a pol roka, t. j. na dolnej hranici základnej trestnej sadzby bez toho, aby súd\npristúpil k zvyšovaniu dolnej hranice trestnej sadzby, čo sa deje pri aplikácii priťažujúcich\nokolností.\n36. Ústavný súd konštatuje, že trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi je\nzákonný a neprevyšuje limity zákonom stanovené pri ukladaní trestov. Na základe toho\nmožno\n\nuzavrieť, že\n\nuložený\n\ntrest\n\nodňatia slobody spĺňa\n\npožiadavky kladené\n\nna obmedzovanie osobnej slobody v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a)\ndohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n37. Keďže ústavný súd nevzhliadol porušenie práva na ochranu osobnej slobody\npodľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, bolo bez právneho\nvýznamu sa zaoberať aj súvisiacim tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj s ohľadom na konštatovanie zjavnej\nneopodstatnenosti vo vzťahu k týmto právam v bode 27 tohto uznesenia.\n38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trest-asperačná zásada", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:203b32dd-c50c-4870-bc14-a0696b905eba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.254.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 254/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 254/2019 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.254.2019.1"}, {"guid": "ussr:e3b53989-bc5f-4044-8b10-778bc491dc4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.125.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 125/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 125/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.125.2018.2"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/02 z 22. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693"}, {"guid": "ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3a6aaff3-2de1-4fa1-a27a-acf858ed0aa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.390.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2025 z 29. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.390.2025.1"}]}