{"guid": "ussr:1f2119e8-60a6-4295-8159-3d8010e5ab49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 180/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 180/2019 z 17. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. IV. ÚS 180/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2019-12-17", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 50 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 50 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1f2119e8-60a6-4295-8159-3d8010e5ab49", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 180/2019\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLadislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody\nzastúpeného advokátskou kanceláriou Hrčka-Sabó s. r. o., Obchodná 187/6, Sečovce,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Sabó, ktorou namietal porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To 59/2017-5758\nz 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 67/2018\nzo 17. apríla 2019, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nSkutkový stav a sťažnostná argumentácia\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\nna výkon trestu odňatia slobody\n\n,\n\n, t. č. v Ústave\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou\n\nkanceláriou Hrčka-Sabó s. r. o., Obchodná 187/6, Sečovce, v mene ktorej koná advokát\na konateľ JUDr. Jozef Sabó, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17\nods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 1 To 59/2017-5758 z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 3 Tdo 67/2018 zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu“). Sťažovateľ doručil 9. decembra 2019 ústavnému súdu podanie, ktorým ho upozornil\nna rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci\nSlovenskej\n\nrepublike\n\n(toto\n\nrozhodnutie\n\nsa\n\ntýkalo\n\nproti\n,\n\npozn.)\n\nz 12. novembra 2019 k sťažnosti č. 45084/14. Ako prílohu k tomuto svojmu podaniu\npriložil sťažovateľ úradne preložený rozsudok ESĽP.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu\nŽilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Tk 1/2015-5396 z 2. marca 2017 (ďalej\nlen „odsudzujúci rozsudok“) bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 2 rozsudku\nz trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. f)\nzákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 1999\n(ďalej len „Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 1999“) a v bode 3 rozsudku\nz trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. c) a f)\nTrestného zákona v znení účinnom do 31. augusta 1999. Za to bol sťažovateľovi podľa\n§ 219 ods. 2, § 35 ods. 2 a § 29 ods. 1 a 2 Trestného zákona v znení účinnom\ndo 31. augusta 1999 uložený výnimočný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.\nProti odsudzujúcemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým\nuznesením zamietol. Následne podal sťažovateľ proti odsudzujúcemu rozsudku a proti\nnapadnutému uzneseniu krajského súdu aj dovolanie, ktoré ale najvyšší súd odmietol.\n\n2\n\nSťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené do Ústavu\nna výkon trestu odňatia slobody\n\n31. mája 2019.\n\n3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybňoval odsudzujúci rozsudok\nokresného súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu. Odsudzujúci rozsudok vo svojej sťažnostnej argumentácii spochybňoval napriek\ntomu, že ho nenapadol v rámci petitu svojej ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k tomuto\nodsudzujúcemu\n\nrozsudku\n\nspochybňoval\n\nskutkovú\n\nvetu\n\nvraždy\n\n(bod 2 odsudzujúceho rozsudku, pozn.), ako aj skutkovú vetu vraždy\n(bod 3 odsudzujúceho rozsudku, pozn.), čím de facto spochybňoval celý skutkový stav\nustálený okresným súdom.\n4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, sťažovateľ namieta,\nže krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní neodpovedal na jeho relevantné odvolacie\nnámietky. Okrem toho sťažovateľ všeobecne spochybňuje inštitút svedkov kajúcnikov\na poukazuje na rozpory v záveroch všeobecných súdov. Tieto rozpory medzi rozhodnutiami\nsúdov spočívali v tom, že okresný súd v odsudzujúcom rozsudku a krajský súd\nv napadnutom\n\nuznesení\n\nmenujú\n\na\n\nspolupáchateľov v skutkovej vete vraždy\n\nako\n\nnapriek tomu, že títo boli vo veci\n\npredmetnej vraždy právoplatne oslobodení spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu\nKošice I sp. zn. 4 T 46/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To\n10/2010.\n5. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu taktiež vytýka, že sa dostatočne\nnevysporiadal s jeho dovolacími námietkami. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“) sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že po tom, čo okresný\nsúd rozhodol v predmetnom trestnom konaní o jeho vzatí do väzby, o jeho následnej\nnámietke zaujatosti (odôvodnenej tým, že v rozhodnutí o väzbe podľa sťažovateľa okresný\nsúd prejudikoval jeho vinu, pozn.) podľa sťažovateľa okresný súd meritórne nerozhodol.\nSťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazoval aj na to, že dovolací súd sa\n\n3\n\nnevysporiadal s okolnosťami zákonnosti výpovede svedka\n. Vo veci vraždy\n\nvo veci vraždy\n\nsťažovateľ poukazuje na nadkvalifikáciu skutkovej\n\npodstaty zvyšujúcu trestnú sadzbu, ktorá znemožnila prihliadnuť na premlčanie trestného\nstíhania a ku ktorej podľa jeho názoru chýba motív, s čím sa dovolací súd podľa sťažovateľa\ntaktiež nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa sa ani krajský súd a ani najvyšší súd\nnevysporiadali dostatočne s konkrétnymi námietkami, ktoré vzniesol v konaní vo vzťahu\nk skutkovým okolnostiam oboch vrážd, za ktoré bol právoplatne odsúdený.\n6. Sťažovateľ preto tvrdí, že boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie,\nna obhajobu a právo byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov. Sťažovateľ si zároveň uplatnil\nprimerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 €, ktoré odôvodnil svojím tvrdením,\nže bol neprávom odsúdený.\n7. Sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2019\npoukázal na to, že v rozsudku vo veci\n\nproti Slovenskej republike ESĽP zdôraznil,\n\nže sťažovateľove (v tomto prípade ide o sťažovateľa v konaní pred ESĽP, t. j.\n, pozn.) tvrdenia spochybňujúce vierohodnosť svedka\n\npreskúmal len odvolací\n\nsúd a že sťažovateľ nedostal v tejto súvislosti žiadnu osobitnú odpoveď od súdov,\nktoré sa následne jeho prípadom zaoberali, konkrétne od dovolacieho súdu a ústavného\nsúdu. Ďalej ESĽP uviedol, že pri posudzovaní výpovede svedka\n\nsa nezohľadnila\n\nskutočnosť, že bol zapletený v danom trestnom čine, a zdá sa, že jeho výpoveď posúdili\nvnútroštátne súdy ako bežný dôkaz. Pritom ale ESĽP uviedol, že intenzita preskúmania\npožadovaná pri dôkazoch od spolupáchateľa má koreláciu s významom výhody,\nktorú spolupáchateľ získa výmenou za dôkazy, ktoré poskytuje.\n8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva\n\nna spravodlivé súdne konanie a zákonného\n\na nezaujatého sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa\nčl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3, písm. b), písm. c), písm. d)\n\n4\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva byť stíhaný\niba zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 67/2018 z 17. apríla 2019\nboli porušené.\n2. Základné práva\n\nna spravodlivé súdne konanie a zákonného\n\na nezaujatého sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu\npodľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3, písm. b), písm. c), písm. d)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd a práva byť stíhaný iba zo zákonných\ndôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 1To 59/2017 z 27. júna 2017 boli porušené.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 67/2018\nz 17. apríla 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n4.\n\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000\n\nEur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n5.\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší\n\nsúd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta\n\ndo dvoch\n\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n5\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n13.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n13.2 Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,\nči dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nlen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n\n6\n\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n18.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n18.2 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto\nminimálne práva:\n- mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby [písm. b)];\n- obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,\nalebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,\nak to záujmy spravodlivosti vyžadujú [písm. c)];\n- vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe\n[písm. d)].\n19.1 Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú\ntak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,\na to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.\nPrávo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou\nstarostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,\nktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili\nsúdu spravodlivé rozhodnutie.\n\n7\n\n19.2 Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd\nhodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia\nzaloženého na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne\nnezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá\nzo strán.\n20.1 Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania\nje vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,\nprobačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora\na zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\n20.2 Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný\núradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného\nkonania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,\nobhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného\nalebo spoločný zástupca poškodených.\n20.3 Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa\nje okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný\núradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde\nnižšieho\n\nstupňa,\n\na\n\nnaopak.\n\nZ\n\nrozhodovania\n\no\n\ndovolaní\n\nje\n\nvylúčený\n\nten,\n\nkto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného\nstupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor,\nktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.\nIII.\nVšeobecné teoretické východiská k sťažovateľom označeným základným právam\na právam\n21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje\nza potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\n\n8\n\nods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým\na nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Rovnaká obsahová totožnosť platí\naj pre základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d)\ndohovoru. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť\n(II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).\n22. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá\npovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04),\nako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo účastníka konania\nna dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04,\nIII. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nÚstavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\n23. Základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy predstavuje právo\nobvineného v trestnom konaní pripraviť si obhajobu, teda mať adekvátny čas na prípravu\nobhajoby\n\na následne\n\npriestor\n\nna\n\nobhajobu\n\nv samotnom\n\nkonaní\n\nbuď\n\nsám,\n\nalebo prostredníctvom obhajcu. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom\nspravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej\nstrane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných\nzáujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj dôsledné rešpektovanie\npráva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého\nrozhodnutia.\n24. Čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia\nosobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného\nliečenia a ochrannej výchovy). Pri definovaní práv vyplývajúcich z tohto ustanovenia\n\n9\n\nv súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia čl. 17 ústavy,\nktoré väzbu výslovne uvádzajú [odseky 3, 4 a 5 (III. ÚS 7/00)]. Každé pozbavenie osobnej\nslobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody,\nmusí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli\n(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014,\nII. ÚS 703/2014).\n25. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\no namietaných\n\nporušeniach\n\nústavou\n\nalebo\n\npríslušnou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou\n\ngarantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný\nsúd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,\nže je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n26. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých\nprípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,\nby znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).\nSkutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,\nII. ÚS 5/00).\nIV. Posúdenie veci ústavným súdom\n\n10\n\nIV.A K namietanému porušeniu označených práv krajským súdom\n27. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd sa v prvom rade\nnevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti odsudzujúcemu rozsudku\nokresného súdu. Ďalej sťažovateľ spochybňuje okresným súdom ustálený skutkový stav\noboch vrážd, za ktoré bol odsúdený, taktiež spochybňuje použitie tzv. svedkov kajúcnikov\nv predmetnom trestnom konaní a poukazuje na rozpory v záveroch právoplatných\nrozhodnutí žilinských a košických súdov vo vzťahu k vražde\n28.\n\nPodľa\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nuplatnené\n\nodvolacie\n\n.\nnámietky\n\nobžalovaných\n\n(a teda aj sťažovateľa, pozn.) smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany\nide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných\nokresným súdom a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa.\nV podstate sa obžalovaní takýmto spôsobom snažia presadiť vlastnú (pre nich priaznivú\na od skutkových zistení okresného súdu inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne\nz uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzujú záver o nesprávnom právnom\nposúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Sťažovateľ primáme\nvo svojom odvolaní namietal hodnotenie dôkazov okresným súdom a predkladal\nodvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali\nvyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov\nokresným súdom si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil.\n29. Krajský súd vo vzťahu k vyhodnocovaniu výpovedí svedkov kajúcnikov\npoukázal na toto hodnotenie okresného súdu: «Obžalovaní sú zo spáchania trestnej činnosti\nusvedčovaní jednak výpoveďou priamych svedkov trestnej činnosti, ktorí sa tiež zúčastnili\nna jej páchaní (no v tomto trestnom konaní majú postavenie svedkov z dôvodu buď\nvylúčenia ich veci na samostatné konanie alebo z dôvodu dočasného odloženia vznesenia\nobvinenia). Ďalej sú usvedčovaní svedkami, ktorí o trestnej činnosti páchanej obžalovanými\nvedia z počutia a to aj od osôb, ktoré sa mali na tejto trestnej činnosti priamo podieľať.\nObžalovaní v rámci svojej obhajoby spochybňovali hodnovernosť týchto svedkov, pričom\n\n11\n\npoukazovali na to, že títo svedkovia vypovedajú proti nim len preto, aby sami získali rôzne\nvýhody v rámci trestných konaní, ktoré sú proti nim vedené. Súd si je vedomý,\nže k hodnoteniu výpovedí týchto svedkov tzv. „kajúcnikov“ je potrebné pristupovať obzvlášť\nstarostlivo. No nie je možné bez ďalšieho výpovede takýchto svedkov odmietnuť,\nlen preto, lebo sa rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní\na usvedčovať páchateľov predovšetkým tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Pri hodnotení\nvýpovedí takýchto svedkov je potrebné osobitne starostlivo sledovať, či ich výpovede\nsú vnútorne logické, konzistentné, v podstatných bodoch zhodné, či tieto sú v dobrom\nlogickom súlade aj s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Takto k hodnoteniu výpovedí\ntýchto svedkov súd pristupoval aj v tomto trestnom konaní. Je pritom logické, že pokiaľ\norgány činné v trestnom konaní majú odkrývať najmä tú najzávažnejšiu trestnú činnosť\na zabezpečovať dôkazy na usvedčenie jej páchateľov, uvedené je možné práve za pomoci\nosôb, ktoré sa buď samé podieľali na páchaní trestnej činnosti alebo ako osoby tiež\npáchajúce trestnú činnosť pôsobili v štruktúrach takýchto skupín páchajúcich trestnú\nčinnosť. Je faktom, že tieto osoby sa rozhodnú spolupracovať s políciou a vypovedať proti\niným páchateľom najmä tej najzávažnejšej trestnej činnosti osobitne aj s prihliadnutím\nna určité výhody, ktoré tým môžu pre seba získať (napr. pri ukladaní trestu). No uvedené\nje legálne, v súlade so zákonom, sám zákon zakotvuje rôzne inštitúty práve v prospech osôb,\nktoré sa rozhodli napomáhať pri objasňovaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti.\nAko už bolo vyššie uvedené, hodnovernosť a pravdivosť výpovedí takýchto svedkov je potom\nv trestných konaniach obzvlášť starostlivo preverovaná ďalšími v konaní vykonanými inými\ndôkazmi. Súd poukazuje aj na to, že často krát sa títo svedkovia tzv. „kajúcnici“ sami\npodieľali na páchaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti, napr. vrážd a popisujú nielen\núčasť iných osôb na páchaní takejto trestnej činnosti, ale aj svoju účasť na páchaní trestnej\nčinnosti, čím vlastne aj seba vystavujú trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú závažnú\ntrestnú činnosť. Je úplne nelogické, aby niekto za cenu, aby usvedčil iného zo spáchania\nvraždy, sám na seba nepravdivo uvádzal, že aj on sa zúčastnil na spáchaní takéhoto\ntrestného činu. Aj osoba spolupracujúca s orgánmi činnými v trestnom konaní si totiž musí\nniesť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanú trestnú činnosť, s prípadným možným\nzohľadnením a úľavou najčastejšie v rámci ukladania trestov.\n\n12\n\nV prípade svedkov, ktorí sa mali priamo podieľať na páchaní trestnej činnosti,\nz ktorej sú v tomto trestnom konaní obžalovaní\na ktorí svedkovia\n\nobžalovaných\n\nusvedčujú\n\nzo\n\nspáchania\n\na\ntrestnej\n\nčinnosti,\n\nsúd\n\npo starostlivom vyhodnotení ich výpovedí a to aj v kontexte ďalších vykonaných dôkazov,\ndospel k záveru o hodnovernosti ich výpovedí. Výpovede týchto svedkov sú vnútorne\nlogické, konzistentné, v dobrom logickom súlade navzájom medzi sebou ako aj s inými\nvykonanými dôkazmi, svedkovia od momentu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom\nkonaní ku skutkom vypovedajú v podstatných bodoch zhodne a to nielen v rámci\nopakovaných výpovedí, ale aj v rámci výpovedí medzi sebou navzájom. Pokiaľ sa tu aj\nvyskytli určité rozpory, nejedná sa o rozpory v zásadných veciach, tiež je potrebné osobitne\nbrať na zreteľ ozaj dlhý časový odstup od udalostí, ku ktorým svedkovia v tomto trestnom\nkonaní vypovedajú, tiež skutočnosť, že samotní svedkovia sa zúčastnili aj na viacerých\ntrestných činoch vrážd, pričom pôsobili v skupinách, ktoré fungovali za účelom\ndosahovania zisku z páchania trestnej činnosti, teda páchanie trestnej činnosti a to aj tej\nnajzávažnejšej povahy, nebolo pre týchto svedkov niečím natoľko výnimočným, aby si tieto\nudalosti pamätali do posledného detailu, resp. menej podstatné fakty si nemusia pamätať aj\nz dôvodu účasti na spáchaní viacerých trestných činov rovnakej alebo obdobnej povahy.»\n30. Krajský súd v napadnutom uznesení nepoukázal len na závery okresného súdu,\nale v reakcii na odvolacie argumenty sťažovateľa vo vzťahu k tzv. svedkom kajúcnikom\nuviedol aj tieto vlastné závery: «V okolnostiach prípadu v prejednávanej veci podľa názoru\nkrajského súdu svedkov tzv. „kajúcnikov“ v popísanej procesnej situácii bolo možné\nvypočuť, pretože ide o postup upravený zákonom. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom,\nčo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých\nsvedkov podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako\nako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom\npredpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť\ndokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna\ndôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej\nokolnosti viazaný, zároveň však žiaden so zákonom súladným dôkazom nie je v tomto smere\nako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže\n\n13\n\nbyť uznaná vina v trestnom konaní. V zásade teda neplatí, že na základe výpovede svedka\n„kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom\nurčitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.»\n31. K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nedali odpoveď na každú jeho\nnámietku, krajský súd podotkol: «Krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľa\n, podľa ktorého platí zásada „čím podrobnejšia je argumentácia účastníka\nkonania, tým podrobnejšia musí byť aj odpoveď súdu“. Krajský súd jasne uvádza, že takáto\nzásada neexistuje, práve naopak kvalitu a obsah každého súdneho rozhodnutia totiž\nv podstatnej miere predurčuje účastník konania kvalitou a nie kvantitou svojej\nargumentácie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdneho konania. Všeobecný súd nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nÚstavný súd Slovenskej republiky a aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej\njudikatúry zdôrazňujú, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý\nargument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Plnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Právo\nna spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument\nprednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska\nvýsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. Odvolanie obžalovaného\nv písomnej podobe obsahuje množstvo odkazov a citácií na rozhodnutia\nvšeobecných súdov, rôzne judikáty, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nČeskej republiky, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolaním prezentovaná\njudikatúra a rôzne rozhodnutia sú odvolaciemu súdu dostatočne známe, treba však uviesť,\nže jednotlivé právne vety, resp. odkazy na iné rozhodnutia sú vytrhnuté z kontextu\n\n14\n\na pri podrobnej analýze odôvodnenia odvolania pôsobia skôr chaoticky ako inšpiratívne\npre odvolací súd a nie sú argumentačne presvedčivé.»\n32. K zisteniu a ustáleniu skutkového stavu krajský súd uviedol: „Zistenie\nskutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom\nnie sú dôvodné pochybnosti, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného\nkonania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd,\nčo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne\nna jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom, vykonanie\nktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,\nnie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov\nje vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur).\nRozhodnutie súdu o vykonaní či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné,\nale vychádza z dôsledného posúdenia okolností konkrétneho prípadu, za súčasnej\npovinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa majú preukázať, ktoré\nsúd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.“\n33. Ústavný súd konštatuje, že za porušenie základného práva na obhajobu nemožno\npovažovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení\npovinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného\nporiadku. Ústavný súd zastáva názor, že citované časti rozhodnutí okresného súdu\na krajského súdu preukazujú, že konajúce súdy vyhodnocovali výpovede svedkov\nkajúcnikov s maximálnou obozretnosťou a v kontexte všetkých relevantných okolností.\nKonajúce súdy sa vysporiadali aj s nepresnosťami, resp. s rozpormi v týchto výpovediach,\nktoré sa ale nikdy netýkali podstatných faktov rozhodujúcich pre ustálenie skutkového stavu\npredmetných trestných činov. Ústavný súd podotýka, že rozpory v nepodstatných\nokolnostiach svedeckej výpovede nemôžu mať za následok absolútne neprihliadanie\nna takúto svedeckú výpoveď. Naopak, sťažovateľ zo všetkých predmetných výpovedí\nvyberal práve tieto nepresnosti menej podstatnej povahy a nielenže nimi argumentoval\nv neprospech vierohodnosti týchto výpovedí, ale dospel k záveru, že celý inštitút\nspolupracujúceho svedka je v rozpore s princípmi právneho štátu. Sťažovateľ vo svojej\n\n15\n\nústavnej sťažnosti vytrvalo spochybňuje závery a hodnotenia konajúcich súdov a ponúka\nvlastné hodnotenia a domnienky. Skutočnosť, že sa krajský súd v odvolacom konaní\nnestotožnil s právnymi názormi sťažovateľa, ho priviedla k záveru, že krajský súd\nv odvolacom konaní neodpovedal na podstatu veci, resp. že sa nevysporiadal dostatočne\ns jeho odvolacími námietkami. S takýmto hodnotením sa ale ústavný súd nemôže stotožniť.\nÚstavný súd už viackrát vyslovil názor, že reálne uplatnenie a garantovanie základného\npráva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,\naby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 302/07).\nÚlohou odvolacieho súdu je vysporiadať sa s každým argumentom odvolateľa,\nktorý je z hľadiska\n\nvýsledku\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\npovažovaný\n\nza\n\nrozhodujúci.\n\nTo ale neznamená, že by úlohou odvolacieho súdu bolo poskytnúť vyčerpávajúcu odpoveď\nna každú akokoľvek triviálnu námietku vznesenú v odvolaní, ako sa domnieva sťažovateľ.\n34. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňoval rozličné okolnosti,\nresp. aspekty trestného konania, ktoré mali vzbudiť pochybnosti o zákonnosti celého\nprocesu a samozrejme najmä o jeho konečnom výsledku, či dokonca spochybniť relevantné\ninštitúty trestného práva (spolupracujúci svedok, dočasné odloženie vznesenia obvinenia).\nUž uvedené citácie napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. rozsudku okresného súdu\nale poskytujú kontext, v ktorom vyznieva argumentácia sťažovateľa nepresvedčivo\na nanajvýš účelovo.\nIV.A.1 Nedostatok právomoci ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu krajského súdu\n35. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom\nporušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ\nnemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,\nže ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\n\n16\n\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci\nna jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).\n36. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť založil na argumentoch svojej obhajoby\nv konaní pred okresným súdom a túto argumentáciu v hrubých rysoch použil\naj v odvolacom a následne aj dovolacom konaní. Výsledkom tohto postupu bol stav,\nkeď sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie vytýkal obdobné skutočnosti\nokresnému súdu, krajskému súdu aj najvyššiemu súdu. Argumentmi proti rozsudku\nokresného súdu sa ústavný súd osobitne nezaoberal, pretože rozsudok okresného súdu\n(resp. samotný okresný súd) sťažovateľ neoznačil ani v petite svojej ústavnej sťažnosti.\nV časti sťažnostných argumentov sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,\nktorými sa následne v rámci posudzovania dovolacích dôvodov zaoberal aj najvyšší súd,\na to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany sťažovateľom označených\nzákladných práv [aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu\nodmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, t. j. na neverejnom zasadnutí\nbez preskúmania veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371\nods. 1 Trestného poriadku, pozn.], ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol\nústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok\nprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Táto duplicita sťažnostných argumentov\nsťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu a k najvyššiemu súdu sa konkrétne týkala\nrozporov v záveroch právoplatných rozhodnutí žilinských a košických súdov vo vzťahu\nk vražde\nže\n\n(viac v bode 46 odôvodnenia tohto uznesenia) a námietky,\na\n\nobvinených z vraždy\n\nboli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii\n(viac v bode 43 odôvodnenia tohto uznesenia).\n\nIV.A.2 Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu krajského súdu\n\n17\n\n37. Ostatnými sťažnostnými námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali k hodnoteniu,\nresp. posudzovaniu výpovedí svedkov kajúcnikov a ku konečnému zisteniu, prípadne\nustáleniu skutkového stavu v predmetnom trestnom konaní, sa musel ústavný súd zaoberať\nvo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, pretože najvyšší súd nedal\na ani nemohol poskytnúť v dovolacom konaní ochranu v rozsahu sťažovateľom označených\npráv (konkrétny spôsob, ako sa ústavný súd vysporiadal s týmito námietkami, sa nachádza\nv bodoch 29 až 33 odôvodnenia tohto uznesenia).\n38. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n39. Vzhľadom na už uvedené (body 29 až 33 odôvodnenia tohto uznesenia) ústavný\nsúd dospel k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom\nrozsahu posúdil výhrady sťažovateľa k spôsobu, ktorým bol v predmetnom trestnom konaní\nustálený skutkový stav, a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom\nv súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, resp. Trestného zákona v znení\núčinnom do 31. augusta 1999. Napadnuté uznesenie krajského súdu v predmetnej časti\nje preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd\nnezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50\nods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a napadnutým uznesením krajského\nsúdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých práv sťažovateľa.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného\n\n18\n\nprerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nIV.B K namietanému porušeniu označených práv najvyšším súdom\n40. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysporiadal s dovolacími\ndôvodmi sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g), i) a k) Trestného poriadku a dospel\nk záveru, že v sťažovateľovom prípade nie je daný žiadny z uvedených dovolacích\ndôvodov, a preto jeho dovolanie postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol.\n41. K sťažovateľovej výčitke, že o jeho námietke zaujatosti konajúce súdy meritórne\nnerozhodli, najvyšší súd konkrétne uviedol: „... v danom prípade nedošlo k takým\nskutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Okresný\nsúd reagoval na vznesenú námietku obvineného, ale vyhodnotil ju ako námietku,\nktorá je založená na iných dôvodoch, ako na dôvodoch stanovených v § 31 Trestného\nporiadku. Touto námietkou obvineného sa zaoberal aj krajský súd nielen v odvolaní,\nale aj v podanej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby obvineného, pričom uviedol,\nže prvostupňový súd konal v súlade so zákonom, keď o námietke nekonal. Na základe\nuvedeného, keďže o námietke obvineného bolo rozhodnuté, hoci nie meritórne, ale sa touto\nnámietkou zaujatosti oba súdy riadne zaoberali a vysporiadali, najvyšší súd rozhodol,\nže nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.“\nÚstavný súd dodáva, že sťažovateľovu námietku zaujatosti podloženú rozhodovaním\nokresného súdu o jeho väzbe nebolo možné v danom prípade podriadiť pod žiadny\nzo zákonných dôvodov na vylúčenie sudcov podľa § 31 ods. 1, 2, 3 a 4 Trestného poriadku.\nÚstavný súd sa preto stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že konajúce súdy\nsa so sťažovateľovou námietkou zaujatosti vysporiadali zákonným spôsobom.\n42. Najvyšší súd sa v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)\nTrestného poriadku vyjadril aj k sťažovateľovej námietke týkajúcej sa tzv. svedkov\nkajúcnikov a uviedol: «Na námietku obvineného, že bol odsúdený na základe výpovede\n\n19\n\ntzv. kajúcnikov, najvyšší súd reflektuje, že takéhoto svedka v popísanej procesnej situácii\nje možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti\ns výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti)\nnaozaj získať uvedenú výhodu v podobe tzv. odklonu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda\nvýpoveď svedka procesné nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom,\nčo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých\nsvedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu\ndôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, rovnako, ako každý iný dôkaz...\nTreba zdôrazniť, že z hľadiska dovolacieho konania v tejto veci nie je rozhodujúce,\nako súdy obvineným spochybňované výpovede svedkov hodnotili, lebo hodnotiace úsudky\nsúdu prvého resp. druhého stupňa ohľadom jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov\nnie sú a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu, pokiaľ dovolanie\nnepodal minister spravodlivosti. V danej veci výpovede tzv. kajúcnikov boli zákonné a preto\nnajvyšší súd neprihliadol na túto námietku obvineného.»\n43. K námietke sťažovateľa v rámci rovnakého dovolacieho dôvodu, že\na\n\nboli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii obvinených\n\nz vraždy\n\n, najvyšší súd uviedol: «V tom - ktorom trestnom konaní má konkrétna\n\nosoba vo vzťahu k jeho predmetu (skutku) vždy určitú procesnú pozíciu, ktorá je jedinečná.\nAk ide o zmieňovanú jedinečnosť, tak táto nespočíva v tom, že by sa procesná pozícia osoby\nv priebehu konania nemohla zmeniť (napr. najskôr osoba vypovedá ako svedok, no neskôr\nsa stane obvineným, resp. naopak - obvinený je po tom, čo súd právoplatne schváli ním\nuzavretú dohodu o vine a treste alebo vylúčený na samostatné konanie, v danej trestnej veci\nvo vzťahu k iným spoluobvineným vypočúvaný ako svedok), ale v tom, že ak k takejto\nsituácie dôjde, tak následne nie je možné (Trestný poriadok to neumožňuje - viď k tomu\n§ 258 ods. 4 a § 264 ods. 1), aby dochádzalo pri vykonávaní dokazovania ku „križovaniu“\ntýchto rôznych pozícii (svedka / obvineného) v prípade jednej a tej istej osoby.»\n44. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené (aj s poukazom na body 29 a 30\nodôvodnenia tohto uznesenia) konštatuje, že konajúce súdy sa pri hodnotení výpovedí\ntzv. svedkov kajúcnikov, resp. okolností zákonnosti svedka\n\n20\n\nvo veci\n\nvraždy\n\nnedopustili\n\nzávažného\n\npochybenia\n\nv rámci\n\nprocesného\n\npostupu\n\npri vykonávaní dôkazov a svoje rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnili, resp. vysvetlili.\nKonajúce súdy brali do úvahy charakter, pozadie a dôvody výpovedí jednotlivých svedkov,\nhodnotili ich vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, a preto nemožno uzavrieť,\nže by ich hodnotili ako akýkoľvek iný dôkaz, resp. že by neprihliadli na potenciálne výhody\npre tzv. svedka kajúcnika. Vzhľadom na už uvedené musel ústavný súd uzavrieť,\nže na hodnotenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (ani na hodnotenie napadnutého\nuznesenia krajského súdu) nemohli mať závery sťažovateľom predloženého rozsudku ESĽP\nžiadny relevantný dosah.\n45. K námietkam sťažovateľa [v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.\ni) Trestného poriadku], ktorými poukazuje na absenciu motívu, a teda na nesplnenie\nvšetkých zákonných znakov kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov,\nza ktoré bol v konečnom dôsledku odsúdený (a pri základnej skutkovej podstate\npredmetných trestných činov by prichádzalo do úvahy premlčanie trestného stíhania, pozn.),\nnajvyšší súd uviedol: „Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutkov vraždy v bode 2/ (vražda\n, pozn.) rozsudku podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona\núčinného do 31. augusta 1999 a v bode 3/ (vražda\n\n, pozn.) rozsudku podľa\n\n§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. f) Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999\nnajvyšší súd vyhodnotil námietku obvineného, že mal byť obvinený iba podľa § 219\nods. 1 Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999 ako účelovú, nakoľko uznesenie\no vznesení obvinenia bolo vznesené aj s kvalifikovanou skutkovou podstatou podľa § 219\nods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999, nakoľko\nz vyšetrovania v rámci prípravného konania vyplynulo, že obvinený sa skutkov dopustil\nv úmysle získať majetkový prospech a to z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky v skutku\nuvedenom pod bodom 2/ rozsudku a z tých istých dôvodov, ako aj, že tento skutok spáchal\nopakovane v skutku uvedenom pod bodom 3/ rozsudku, preto nemožno súhlasiť\ns dovolateľom ani v tom, že predmetné skutky boli premlčané.“\n46. Na námietku sťažovateľa, že v skutkovej vete č. 3 (vražda\nodsudzujúceho rozsudku okresného súdu boli uvedení spolupáchatelia\n\n21\n\npozn.)\n\na\n\nktorí boli za ten istý skutok oslobodení spod obžaloby Okresným súdom\n\nKošice I (sp. zn. 4 T 46/2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 7 To 10/2010, pozn.), preto bola porušená prezumpcia neviny [dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], najvyšší súd uviedol: «Prezumpcia neviny\n(čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - ďalej len „Ústava“, § 2 ods. 4 Trestného\nporiadku) sa primáme týka postavenia obvineného v konaní, ktoré sa proti nemu vedie,\nod čoho sa potom odvíjajú jej ďalšie účinky, a to ako trestnoprávne (predovšetkým výkon\ntrestu), tak aj iné, ktoré právny poriadok spája s odsúdením za trestný čin. Uvedený\npredpoklad (neviny) môže byť vo vzťahu ku konkrétnemu skutku právne prekonaný\nlen právoplatným odsúdením dotknutej osoby, iné informačné zdroje nemôžu jej legálny\nstatus (určený ako neodsúdený, a teda nevinný) ovplyvniť. Nemôže ho teda ovplyvniť\nani odsúdenie inej osoby, pri ktorom je v rozhodnutí spomínaná (uvedená) účasť doposiaľ\nprávoplatne neodsúdeného (v danom prípade oslobodeného spod obžaloby) na trestnej\nčinnosti, ktorá je predmetom už vydaného rozhodnutia. Uvedený zásadný záver sa potom\nkonkrétne premieta do postavenia naposledy uvedenej osoby ako obvineného v konaní,\nktoré sa proti nemu pre predmetný čin následne vedie, spojeného s predpokladanou nevinou\n(na rozdiel od inej, za tento čin už odsúdenej osoby). Môže ísť o stíhanie tohto ďalšieho\nobvineného ako spolupáchateľa alebo ako účastníka na predmetnom trestnom čine,\npoprípade v nadväzujúcej skutkovej súvislosti. Oddelený personálny účinok platí\naj vo vzťahu k prekážke právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá je procesným\nprejavom zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom) a ktorá vyplýva z čl. 4 Protokolu\nč. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),\nz čl. 50 ods. 5 Ústavy a z § 2 ods. 8, § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Táto prekážka\nsa týka osoby vo vzťahu k skutku - to znamená len osoby, proti ktorej sa skoršie stíhanie\npre ten istý skutok skončilo niektorým z rozhodnutí, uvedených v naposledy označenom\nustanovení. Musí ísť pritom o dotknutú osobu zásadne v postavení obvineného, a naopak,\nnejde o inú osobu, ktorá je v rozhodnutí spomenutá (uvedená) spôsobom, popísaným\nv predchádzajúcom odseku. Nie je teda ani správny záver o porušení zásady ne bis in idem,\nuvedený v rozhodnutí 4To/6/2016, ku ktorému malo dôjsť uznaním viny dotknutých\nobvinených, o účasti ktorých na predmetnej trestnej činnosti sa vyjadroval skorší\nodsudzujúci rozsudok, vydaný v konaní proti inému obvinenému na základe schválenia\n\n22\n\ndohody o vine a treste alebo na základe uznania viny tohto (skoršieho) obvineného\n(už právoplatne odsúdeného). Trestnoprávne bazálna otázka povahy zákazu dvojitého\nstíhania a rozhodnutia bola už vysvetlená aj judikatúrnym zovšeobecnením (R 11/2010 právna veta II.). Ak je integrálnou a podstatnou súčasťou skutkového deja účasť iných osôb\n(okrem aktuálneho obvineného) na páchaní trestnej činnosti, je aj uvedená v skutkovej vete\nv obžalobe a následne v súdnom rozsudku. Uvedená tam byť musí - inak by rozhodnutie\no predmete konania (skutku) nebolo vôbec možné. (R 15/2017- právna veta I.) Na základe\nuvedeného nie je možné prihliadnuť ani na túto námietku obvineného.» Ústavný súd\ndodáva, že najvyšší (dovolací) súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov\nzameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu. Mimoriadny opravný\nprostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvej\na druhej inštancie. Ťažisko dokazovania je na súde prvej inštancie a jeho skutkové závery\nmôže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť\nskutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\ndôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.\nIV.B.1 Závery ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu\n47. Z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu možno podľa názoru\nústavného súdu vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že v rozsahu námietok\nnie sú splnené dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom, primeraným spôsobom\nodôvodnil, a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd\npri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť,\nktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovaných\ndôvodov dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.\nSťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje vlastné právne názory a subjektívne\nhodnotenia a odlišné závery konajúcich súdov považuje za porušenie svojich základných\npráv na súdnu ochranu a na obhajobu či práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov.\nÚstavný súd ale znova zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\n(a taktiež práva na obhajobu, resp. práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov)\n\n23\n\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku\nuvádzané sťažovateľom.\n48. Ako ústavný súd už v predošlej stati (bod 38 odôvodnenia tohto uznesenia)\nuviedol, o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom\nalebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého\npráva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú\nsúvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto\nodmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).\n49. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti v jeho ústavnej sťažnosti nesignalizujú\nžiadnu možnosť porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nÚstavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie\nzáverov najvyššieho súdu.\n50. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv\npodľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b),\nc) a d) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, už pri predbežnom prerokovaní\nústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími\nnávrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n24\n\nV Košiciach 17. decembra 2019\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "skutkový stav veci-zistenie", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "svedok", "premlčanie-premlčanie v trestnom práve", "skutkový stav veci-zistenie", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "svedok", "premlčanie-premlčanie v trestnom práve"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8244313c-3e14-498d-ae9c-50474797f72e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1"}, {"guid": "ussr:0d68345b-6ce7-41ce-a169-0bc4aceade0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 703/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 703/2014 z 18. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-18", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d68345b-6ce7-41ce-a169-0bc4aceade0c"}, {"guid": "ussr:179f2c45-ab93-4f17-8193-e2d11f19a9e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2014 z 11. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:179f2c45-ab93-4f17-8193-e2d11f19a9e4"}, {"guid": "ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2012 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 202, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf"}, {"guid": "ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:933c7079-7890-4c59-92d3-514b543b4024", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/04 z 23. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-23", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c7079-7890-4c59-92d3-514b543b4024"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}], "citovane_v": []}