{"guid": "ussr:729aae91-f793-40de-a3f5-8500da49cbff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 173/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 173/2019 z 17. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. IV. ÚS 173/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/729aae91-f793-40de-a3f5-8500da49cbff", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.173.2019.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 173/2019-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej\nrepubliky, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné\nnámestie 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Cdo 3/2018 z 13. decembra 2018, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu prechádzal, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a skutkový stav veci\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2019\ndoručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky, konajúcej prostredníctvom Ministerstva\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 3/2018 z 13. decembra\n2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.\n2. V zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1\nzo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019\nprerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov\npridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu\npráce členom štvrtého senátu ústavného súdu.\n3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že Okresným súdom\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 3 C 21/2014 vedené na základe žaloby\npodanej\n\n, podnikajúcim pod obchodným menom JUDr. Ján Miadok\n\n– KODAYM, Námestie SNP 2, Banská Bystrica (ďalej len „žalobca“), súdne konanie proti\nsťažovateľke o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení\nplatnom a účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“)\nz titulu nesprávneho úradného postupu notára pri vyhotovovaní notárskej zápisnice, ktorá\npre nedostatok svojej formálnej a materiálnej vykonateľnosti nebola spôsobilým exekučným\ntitulom.\n4. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 21/2014 z 27. februára 2017 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá z dôvodu,\nže nárok bol uplatnený po uplynutí objektívnej premlčacej doby.\n\n2\n\n5. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n7 Co 195/2017 z 23. augusta 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol rozsudok\nokresného súdu potvrdený.\n6. Na základe žalobcom podaného dovolania bol napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu zrušený rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a vec bola vrátená\nokresnému súdu na ďalšie konanie.\n7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že dovolanie podané žalobcom proti\nrozsudku krajského súdu malo byť bez prejednania veci ako procesne neprípustné\nodmietnuté z dôvodu jeho vecných nedostatkov. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:\n„Napriek tomu, Najvyšší súd dovolanie považoval za prípustné a vecne ho prejednal,\npričom s relevantnou judikatúrou, na ktorú sťažovateľka poukázala, sa vôbec\nnevysporiadal. Okrem toho, zo skupiny dôvodov prípustnosti označených dovolateľom\nvybral jeden z označených dôvodov, a to ten, ktorý dovolateľ ani nekonkretizoval, len ho\nformálne označil.“\n7.1 Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení\nnevysporiadal s vlastnou konštantnou judikatúrou o procesnej prípustnosti dovolania.\nSťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v množstve rozhodnutí najvyššieho súdu bolo\n„jasne vyslovené“, v akých prípadoch nie je dovolanie procesne prípustné, a preto je\nneakceptovateľné, aby v právnom štáte najvyšší súd tieto závery „úplne ignoroval“.\nSťažovateľka namieta, že ak senát najvyššieho súdu nebol stotožnený s rozsiahlou\na konštantnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, bol povinný tento rozpor riešiť\nprávne prípustným spôsobom a predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu.\n7.2 S poukázaním na konkrétne skutočnosti v ústavnej sťažnosti sťažovateľka tiež\nnamieta, že najvyšší súd si pri rozhodovaní o dovolaní žalobcu osvojil také závery, ktoré\nžalobca ani neuvádzal, dovolacie dôvody obsahovo vymedzil namiesto žalobcu a tento\n„exces“ podľa sťažovateľky zakladá arbitrárnosť napadnutého uznesenia.\n7.3 K odôvodneniu otázky premlčania sťažovateľka uvádza, že okresný súd, ako aj\nkrajský súd ustálili, že nárok na náhradu škody spôsobenej podľa zákona o zodpovednosti\nza škodu sa premlčuje v desaťročnej objektívnej premlčacej dobe, a to s prihliadnutím\n3\n\nna nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 430/2011 z 18. januára 2012. Najvyšší súd\nv napadnutom uznesení, naopak, dospel k záveru, že v prípade náhrady majetkovej škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom plynie len subjektívna premlčacia doba. V tejto\nsúvislosti sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd odôvodnil svoj právny názor výlučne\nna základe jazykového výkladu právnej normy a „rezignoval“ na možnosť odôvodniť\nprávnu otázku komplexne zo všetkých možných výkladových hľadísk.\n7.4 Sťažovateľka napokon namieta aj skutočnosť, že najvyšší súd „celkom zjavne\nnereflektoval“, že z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 430/2011 z 18. januára 2012\nvyplýva záver o tom, že objektívna premlčacia doba plynie aj v prípade škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom a nevysporiadal sa ani s dôvodovou správou k zákonu\no zodpovednosti za škodu, podľa ktorej je úprava premlčania spoločná pre škody spôsobené\nvydaním nezákonného rozhodnutia, ako aj nesprávnym úradným postupom.\n8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,\naby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/3/2018, zo dňa 13.12.2018, porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/3/2018, zo dňa 13.12.2018, Ústavný\nsúd SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“\nII.\nRelevantné ustanovenia právnych predpisov\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n4\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.\n12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\n13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom\nbez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa\no ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené\nzákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý\nje podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n5\n\n16. Podľa § 421 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n17. Podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody\npodľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.\nAk je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie\npremlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.\n18. Podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu najneskôr sa toto právo\npremlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné\nrozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke, že najvyšší súd sa\nzaoberal (podľa nej) procesne neprípustným dovolaním, neprípustne interpretoval dovolacie\ndôvody žalobcu a zároveň v napadnutom uznesení nedostatočne odôvodnil svoje závery\nv otázke premlčania podľa zákona o zodpovednosti za škodu, čím porušil jej základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n20. Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu\nmusel najskôr zaoberať rozsahom svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že týmto uznesením nebolo konanie\n6\n\nvo veci pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené (teda nešlo o konečné rozhodnutie\nvo veci sťažovateľky).\n21. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124\na čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou\nopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov (m. m.\nII. ÚS 1/95). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné\nsúdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného\nsúdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov\n(II. ÚS 13/2001). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov\nmôže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba\ndodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je\npodmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je\nnapraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo\ninštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu (IV. ÚS 241/04).\n22. Ústavná sťažnosť v danom prípade smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu)\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.\nZ uvedeného vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka\nnemá k dispozícii zákonom priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv.\n23. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením, ktorým bol zrušený rozsudok\nkrajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu, sa vec sťažovateľky vrátila do štádia\nkonania pred súdom prvej inštancie, ktorý bude o nej opätovne konať a rozhodovať\nmeritórnym rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný prostriedok.\nOkresný súd a v prípade podania odvolania aj krajský súd však budú v ďalšom konaní\nprioritne viazané právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, keďže ich\npredchádzajúce rozhodnutia boli dovolacím súdom zrušené.\n\n7\n\n24. Ústavný súd už opakovane judikoval, že hoci jeho rozhodovacia prax v minulosti\nspravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho (dovolacieho) súdu, ktorými\nboli zrušené v odvolacom (dovolacom) konaní rozsudky súdov prvej a druhej inštancie,\ns poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho (dovolacieho) súdu nie je „konečným“\nrozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom\nsúde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho (dovolacieho) súdu, ktoré vzíde z konania\nnasledujúceho po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho (dovolacieho)\nsúdu, v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov, resp. strán\nsúdneho konania však na tomto názore nemožno zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými\nodlišného prístupu sú pritom najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho (dovolacieho)\nsúdu, v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa ústavno-procesného charakteru,\na to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu\nodvolacieho (dovolacieho) súdu a napravenia jeho prípadného pochybenia tohto druhu by\nbol účastník v konaní pokračujúcom po zrušení rozhodnutia súdu nižšej inštancie vystavený\npostupu súdu, ktorý by bol viazaný právnym názorom súdu vyššej inštancie vysloveným\nv konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavno-procesných práv tohto účastníka, resp.\nstrany konania. Inými slovami, ochrana poskytovaná základným právam a slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom by nebola účinná, ak by ústavný súd\nnemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť skôr,\nako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, ktoré vychádza z právneho názoru\nvysloveného odvolacím (dovolacím) súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou\nspočívajúcou v porušení ústavno-procesných práv účastníka (strany) takéhoto konania\n(m. m. II. ÚS 105/09, IV. ÚS 382/2018).\n25. V predchádzajúcom bode formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj\nvo veciach sp. zn. II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní\no ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor\nvyslovený najvyšším súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie\nrozhodovanie všeobecných súdov záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv\n\n8\n\nsťažovateľky, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho\nrozhodnutia už neboli odstrániteľné.\n26. V okolnostiach posudzovanej veci, vo vzťahu k námietke sťažovateľky,\nže najvyšší súd sa zaoberal procesne neprípustným dovolaním žalobcu, ústavný súd uvádza,\nže otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Otázka posúdenia prípustnosti\ndovolania je teda otázkou zákonnosti a jej vyriešenie za predpokladu riadneho odôvodnenia\npreto samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m.\nII. ÚS 324/2010).\n27. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,\nči právny názor, na základe ktorého najvyšší súd pripustil dovolanie žalobcu v časti podľa\n§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, vychádzal z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie\nzákonnej úpravy týkajúcej sa prípustnosti dovolania, ktoré by boli v súlade\nso sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n28. Najvyšší súd k otázke prípustnosti dovolania žalobcu v bode 17 napadnutého\nuznesenia uviedol:\n„Z dovolania v takejto časti napriek formálnemu vyvodzovaniu jeho prípustnosti\nz § 421 ods. 1 písm. a/, b/ aj c/ C. s. p. (hoci súčasná existencia všetkých týchto\npredpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje, keď\nprípustnosť dovolania nejde odôvodňovať zároveň tým, že určitá právna otázka je\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene, tým, že takáto otázka dovolacím\nsúdom ešte riešená nebola a tým, že pri riešení tej istej otázky dovolací súd postupuje\nrozdielne) celkom nepochybne vyplýva, že dovolateľ za právnu otázku riešenú nižšími súdmi\nnesprávne považuje (výslovne) otázku začiatku plynutia objektívnej desaťročnej premlčacej\ndoby u práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom notára, za ktorý\nmá zodpovedať štát v situácii, v ktorej nesprávny úradný postup tkvie v spísaní notárskej\nzápisnice nespôsobilej poslúžiť za exekučný titul a čas splnenia inak exekvovateľnej\npovinnosti je odložený na čas po spísaní notárskej zápisnice a (tu implicitne) otázku\n9\n\nexistencie premlčacej doby, o ktorej je reč (na položenie ktorej otázky treba - navzdory jej\nnesformulovaniu výslovne - usudzovať najmä z pretrvávajúceho opierania sa dovolateľom\no tie výstupy z odbornej literatúry, ktoré názor o existencii aj objektívnej premlčacej doby\nv tomto prípade popierajú). Pri posudzovaní dovolania primárne podľa jeho obsahu (čl. 11\nods. 1 Základných princípov C. s. p.) a zohľadnení tiež faktoru neuvedenia dovolaním\n(spisovaným osobou disponujúcou zákonom požadovanou odbornosťou, tu por. i odsek 3\nvyššie spomínaného článku) žiadneho rozhodnutia najvyššieho súdu majúceho zastupovať\njeho ustálenú judikatúru (od ktorej sa mal odvolací súd v tejto veci odchýliť) a tým skôr nie\nviacerých takýchto rozhodnutí (nasvedčujúcich stavu rozdielnosti rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu) je namieste tiež konštatovanie, že dovolaním sa tu v skutočnosti namieta\ndôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (doterajšie nevyriešenie\npoloženej právnej otázky, resp. žiadnej zo súvisiacich právnych otázok rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu). Nemôže byť napokon sporu ani o tom, že dovolaním prinášané\nprávne otázky sú takými otázkami, na ktorých vyriešení záviselo rozhodnutie odvolacieho\n(a inak tiež prvoinštančného) súdu v tejto veci.“\n29. Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný\nsúd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a z ústavného\nhľadiska ho možno považovať za udržateľný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia totiž najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,\npre ktoré považoval dovolanie žalobcu podľa § 421 písm. b) CSP za prípustné\ns prihliadnutím na potrebu uprednostniť obsahové posúdenie podaného dovolania (čl. 11\nods. 1 základných princípov CSP) pred jeho formalistickým posúdením. Záver najvyššieho\nsúdu, ktorý (na základe logickej argumentácie) vzhliadol prípustnosť dovolania v jednom\nz dovolateľom označených dovolacích dôvodov, čo mu umožnilo preskúmať podstatu\ndovolacej argumentácie žalobcu, a tým aj správnosť právnych názorov súdov nižšej\ninštancie v (pre danú vec) kľúčovej právnej otázke (premlčania), tak podľa názoru\nústavného súdu nemohol viesť k porušeniu práv sťažovateľky (ako protistrany dovolateľa,\npozn.) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n10\n\n30. Vo vzťahu k druhému okruhu výhrad sťažovateľky, že najvyšší súd svoje\nrozhodnutie v časti týkajúcej sa otázky premlčania nároku na náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným postupom dostatočne neodôvodnil, považuje ústavný súd za potrebné\ncitovať relevantné časti napadnutého uznesenia. Najvyšší súd v napadnutom uznesení v tejto\nsúvislosti tiež uviedol:\n„19. Právnym východiskom k riešeniu nastolenej otázky (otázok) je, že ZoZŠ\nobsahuje výslovnú úpravu oboch ním predpokladaných premlčacích dôb (subjektívnej\ntrojročnej aj objektívnej desaťročnej) len u škôd spôsobených nezákonnými rozhodnutiami\n(§ 22 ods. 1 a 2 zákona) a okrem toho úpravu osobitných premlčacích dôb u škôd\nspôsobených rozhodnutiami o väzbe a treste, resp. aj u regresných nárokov (§§ 23 a 24\nZoZŠ), na škody spôsobené nesprávnym úradným postupom (o akú má ísť aj\nv prejednávanej veci) však možno vztiahnuť (bez ďalšieho) len tú časť rozhodnej úpravy,\npodľa ktorej právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa,\nkeď sa poškodený dozvedel o škode (§ 22 ods. I veta prvá ZoZŠ). Pri takejto úprave a za\nstavu evidentnej nepoužiteľnosti pravidla podporného použitia Občianskeho zákonníka,\ndopadajúceho iba na prípady neustanovenia zodpovednostným zákonom inak (§ 20 ZoZŠ),\nkeďže ZoZŠ tu (nech aj len čiastočne) inak ustanovuje, potom je namieste otázka, či\nnedostatok výslovnej úpravy objektívnej desaťročnej premlčacej doby v prípade škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom je naozaj medzerou v zákone (vyplniteľnou\ninterpretačne tak, ako o tom hovorí nižšími súdmi zmieňovaný nález ústavného súdu,\nv takom prípade však samozrejme len za podmienky poskytnutia uspokojivých odpovedí\nna všetky v príslušnom kontexte do úvahy prichádzajúce otázky), alebo tu naopak ide\no zámer zákonodarcu.“\n31. Ďalej najvyšší súd argumentoval takto:\n„20. Pri záujme na korektnom zodpovedaní tejto otázky podľa názoru dovolacieho\nsúdu nemožno prehliadať to, že I. aj moment začatia plynutia subjektívnej trojročnej\npremlčacej doby u práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je\nv zákone ustanovený ako výnimka z pravidla rozhodnosti momentu nadobudnutia\npoškodeným vedomosti o škode (§ 22 ods. 1 veta druhá v spojení s § 4 ZoZŠ) a že\nII. ustanovenie § 22 ods. 2 zodpovednostného zákona viaže začiatok plynutia objektívnej\n11\n\ndesaťročnej premlčacej doby na deň doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia\n(ktorým ale notárska zápisnica bez ohľadu na pojatie do nej vyhlásení principiálne\numožňujúcich jej exekvovateľnosť nie je, odhliadajúc na tomto mieste od toho, že v tomto\nprípade nie je splnený ani predpoklad osobitného procesného postupu doručovania či\noznamovania, vlastný výlučne výsledkom rozhodovacej činnosti štátnych orgánov či iných\nosôb, na ktoré bol prenesený výkon verejnej moci, nie však aj listinám spisovaným - tak ako\naj v tejto konkrétnej veci - notármi na základe požiadavky dlžníkov a bez prítomnosti či\núpravy spôsobu upovedomovania o takomto právnom úkone aj veriteľov - ktorí spravidla\nneskôr vystupujú v pozícii oprávnených v exekučných konaniach sledujúcich vymoženie\npohľadávky urobenej predmetom notárskej zápisnice).\n21. Ak by mali byť zohľadnené aj tieto skutočnosti, ústavným súdom ponúkaná\nmožnosť analogického vztiahnutia úpravy z ustanovenia § 22 ods. 2 ZoZŠ aj na prípady\nškôd spôsobených nesprávnym úradným postupom by si vyžadovala také vyplnenie medzery\nv práve (podľa dovolacieho súdu len domnelej), pri ktorom by došlo nielen k naviazaniu\nzačiatku plynutia objektívnej desaťročnej premlčacej doby na doručenie poškodenému\nlistiny nepovažovateľnej za rozhodnutie a preto (výkladom a contrario) spadajúcej do\npojmového vymedzenia nesprávneho úradného postupu (tu por. rozsudky najvyššieho súdu\nvo veciach sp. zn. 4 Cdo 60/2003 a 6 Cdo 115/2010), ale v rámci ktorého by boli objektívne\nuspokojivo zodpovedané tiež otázky, a/ aký (a či vôbec nejaký) je právny podklad\ndoručovania (oznamovania) listiny, o ktorej je reč, poškodenému (pokiaľ obsahom listiny\nmá byť vyhlásenie tretej od poškodeného odchylnej - osoby) a b/ (za predpokladu splnenia\npodmienky existencie práve spomínaného právneho podkladu doručovania poškodenému)\nkedy k doručeniu zakladajúcemu účinky začatia plynutia premlčacej doby podľa § 22 ods. 2\nZoZŠ prišlo.\n22. Pretože však dovolaciemu súdu nie je známy žiaden právny podklad doručovania\n(oznamovania) notárskej zápisnice obsahujúcej vyhlásenia dlžníka o právnom záväzku\na jeho súhlase\n\ns\n\nvykonateľnosťou notárskej zápisnice\n\nveriteľovi\n\n(potenciálnemu\n\npoškodenému), nemôže byť naplnená ani podmienka preklenutia nedostatku úpravy\nobjektívnej desaťročnej premlčacej doby u práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym\núradným postupom analogickým použitím úpravy dopadajúcej na prípady zodpovednosti za\nškodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím...\n12\n\n23. Ak nižšie súdy problém nastolený i dovolaním neposudzovali aj z tohto uhla\npohľadu, založenie ich rozhodnutí vyznievajúcich v neprospech žalobcu výlučne na závere\no márnom uplynutí objektívnej desaťročnej premlčacej doby bolo výsledkom nesprávneho\n(nedostatočne úplného) právneho posúdenia veci a ako také predčasným.“\n32. Ústavný súd v kontexte označenej námietky sťažovateľky považuje v prvom rade\nza dôležité zdôrazniť, že podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd dbá o jednotný\nvýklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\nvlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne\nrozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,\nI. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne\nnázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).\n33. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že právny názor\nnajvyššieho súdu vyslovený v jeho napadnutom uznesení bol 10. júla 2019 publikovaný\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2019.\nVýlučnou úlohou ústavného súdu v posudzovanej veci tak bolo posúdiť ústavnú\nakceptovateľnosť vysloveného právneho názoru najvyššieho súdu v kontexte namietaného\nporušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej\n13\n\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj s prihliadnutím\nna závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. I. ÚS 430/2011 z 18. januára 2012,\nna ktorý sťažovateľka poukázala v ústavnej sťažnosti.\n34. K právnym záverom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 430/2011\nz 18. januára 2012 je potrebné uviesť, že v danom prípade ústavný súd posudzoval,\nči právny záver vyslovený všeobecným súdom o premlčaní nároku na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nv objektívnej trojročnej premlčacej dobe možno považovať za ústavne akceptovateľný,\na dospel k záveru: „pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym\núradným postupom zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené\npredpoklady na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Preto bolo podľa\nnázoru ústavného súdu v danej veci potrebné posudzovať trvanie objektívnej premlčacej\ndoby na náhradu škody, ktorá vznikla z nesprávneho úradného postupu, podľa ustanovení\n§ 22 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý síce explicitne jej dĺžku nestanovuje,\nuvedenú medzeru je však možné vyplniť analógiou.“ Ústavný súd dodáva, že v označenej\nveci bolo rozhodnou (t. j. vo vzťahu k posúdeniu veci relevantnou) skutočnosťou aj to,\nže nesprávny úradný postup spočíval v postupe katastrálneho odboru Okresného úradu\nBratislava II, ktorý vyústil do rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva\ndo katastra nehnuteľností.\n35. V teraz posudzovanom prípade sťažovateľky ide o zodpovednosť za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým bol postup notára pri spísaní notárskej\nzápisnice o poskytnutí pôžičky, ktorá (ako vyplýva z následného rozhodnutia exekučného\nsúdu) nebola vykonateľným exekučným titulom v dôsledku nesplnenia materiálnych\na formálnych podmienok vykonateľnosti ustanovených zákonom. V danej veci teda\nvýsledkom namietaného nesprávneho úradného postupu nebolo rozhodnutie orgánu verejnej\nmoci, ktoré by bolo potrebné účastníkom (resp. dotknutým subjektom) doručovať. Najvyšší\nsúd túto skutočnosť vo veci sťažovateľky považoval za relevantnú, keď v napadnutom\nuznesení dôvodil aj predčasnosťou rozhodnutí nižších súdov v dôsledku toho, že sa vôbec\nnezaoberali týmito otázkami: „a/ aký (a či vôbec nejaký) je právny podklad doručovania\n14\n\n(oznamovania) listiny, o ktorej je reč, poškodenému (pokiaľ obsahom listiny má byť\nvyhlásenie tretej od poškodeného odchylnej - osoby) a b/ (za predpokladu splnenia\npodmienky existencie práve spomínaného právneho podkladu doručovania poškodenému)\nkedy k doručeniu zakladajúcemu účinky začatia plynutia premlčacej doby podľa § 22 ods. 2\nZoZŠ prišlo.“ Vzhľadom na to podľa názoru ústavného súdu nemožno právne závery\nnajvyššieho súdu vyslovené v napadnutom uznesení považovať za nepreskúmateľné alebo\narbitrárne. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva dostatok právne\nrelevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Najvyšší súd konal\nv medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie\nkonkrétnej veci interpretoval a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, jeho úvahy\nvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne\nakceptovateľné.\n36. Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že vo svojej (v porovnaní\nso sťažovateľkou označeným nálezom, pozn.) novšej judikatúre už vyslovil právny názor\n(vychádzajúc aj z ustálenej súdnej praxe, pozn.) stotožniteľný s právnym názorom\nnajvyššieho súdu vysloveným v napadnutom uznesení, keď uviedol, že „je zrejmé (v režime\nzákona o zodpovednosti za škodu, pozn.), že pri nárokoch zo zodpovednosti za nesprávny\núradný postup sa uplatňuje iba jediná, a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1\nzákona o zodpovednosti štátu za škodu“ (II. ÚS 96/2016), resp. takýto právny názor\nvyslovený všeobecnými súdmi považoval za ústavne akceptovateľný (II. ÚS 907/2016).\nAj vzhľadom na uvedené nie je argumentácia sťažovateľky, ktorá namieta nesprávnosť\nprávneho názoru najvyššieho súdu v otázke existencie či neexistencie objektívnej\npremlčacej doby v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom, spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia.\n37. Sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery, ústavný súd konštatuje, že postupom\na napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva na spravodlivý\nsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n15\n\n38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. decembra 2019\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie-prípustnosť", "premlčanie", "analógia-legis/zákona", "nesprávny úradný postup", "notár, notárska činnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7ab1c8d9-fb38-4565-be88-5cac6527136f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.382.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 382/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 382/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.382.2018.1"}, {"guid": "ussr:7b81a8a8-6b64-4b2b-b1e1-8a8e6554a697", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 907/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 907/2016 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.907.2016.1"}, {"guid": "ussr:cedb75c3-f7ce-4e75-8fd9-ae61b251676f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.96.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 96/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 96/2016 z 4. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-04", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.96.2016.1"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:fe41f475-2f77-491d-b226-feee12163516", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 430/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 430/2011 z 18. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-18", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe41f475-2f77-491d-b226-feee12163516"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:31fc87b3-2475-4738-8790-12a48f9e8203", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 241/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 241/04 z 25. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-25", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31fc87b3-2475-4738-8790-12a48f9e8203"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:ad46319d-9ace-4860-a04a-ae0ee1543740", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 53/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/02 z 2. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-02", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad46319d-9ace-4860-a04a-ae0ee1543740"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8e5c1411-85a6-4a92-b10b-6c90f3349b3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e5c1411-85a6-4a92-b10b-6c90f3349b3e"}, {"guid": "ussr:48c753ad-3fea-4bd4-9436-d9906da85dbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/00 z 11. 5. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-05-11", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "1d134bb1-9c0e-406e-9a74-14600ec215e7:561618c6-a313-4bc8-b830-a3c948042dc3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4412222029.4", "spisova_znacka": "7Co/195/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/195/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4412222029.4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7374407d-d8ce-450d-a04a-3c3fca902ea3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.369.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 369/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 369/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.369.2020.1"}, {"guid": "8168d1f2-a260-4cc9-b3bf-0671d6ef2dc5:65969b3e-2f43-49ff-a2d6-8117ec2b2d1b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1110207447.5", "spisova_znacka": "1Cdo/74/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/74/2025 z 24. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1110207447.5"}, {"guid": "d27c74d5-3661-4c33-bae9-8ad41c027d84:c3538118-49e5-4336-a03f-3a5d2cbc5445", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319200066.1", "spisova_znacka": "3Co/30/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/30/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319200066.1"}, {"guid": "6e873965-0b36-4def-97a0-4d44901a72cc:3f06bf15-428b-4348-9506-a93ac6241ae1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1110207447.4", "spisova_znacka": "8Co/69/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2024 z 24. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1110207447.4"}, {"guid": "648b96ae-9c42-4b0b-b0ef-bf72b860a06d:08b64039-d277-4a8f-b329-eaa8edd0804f", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2024:6620204295.17", "spisova_znacka": "7C/32/2020", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7C/32/2020 z 9. 12. 2024", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2024-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2024:6620204295.17"}]}