{"guid": "ussr:7d74d30d-351a-4211-9067-84bed6db848c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 168/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 168/2020 z 13. 5. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. mája 2020, sp. zn. IV. ÚS 168/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-05-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51.odsek-1", "nazov": "čl. 51 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 51 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-51", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7d74d30d-351a-4211-9067-84bed6db848c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.168.2020.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 168/2020-28\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2020\npredbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Úradu pre vybrané hospodárske subjekty,\nRadlinského 37, Bratislava, IČO 42 499 500, v mene ktorého koná poverený zamestnanec\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky Mgr. Tomáš Grünner, ktorou namieta\nporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj\nporušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 1/2019 z 31. júla 2019,\na ústavnú sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská\nBystrica, IČO 42 499 500, v mene ktorého koná riaditeľka odboru riadenia zmien a právnej\npodpory na Finančnom riaditeľstve Slovenskej republiky JUDr. Denisa Židová, MBA,\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Sžf 1/2019 z 31. júla 2019, a takto\n\nrozhodol:\nÚstavné sťažnosti Úradu pre vybrané hospodárske subjekty a Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavné sťažnosti a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n5. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Úradu pre vybrané hospodárske subjekty,\nRadlinského 37, Bratislava, IČO 42 499 500 (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj\nporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 1/2019 z 31. júla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nKonanie o predmetnej ústavnej sťažnosti je vedené ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 2216/2019.\n2. Ústavnému súdu bola 6. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Finančného\nriaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO 42 499 500 (ďalej aj\n„sťažovateľ v 2. rade“ alebo „finančné riaditeľstvo“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou\nnamieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení\ns porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Konanie o predmetnej ústavnej\nsťažnosti bolo vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2228/2019.\n3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 21/2020 zo 16. apríla 2020 boli\nústavné sťažnosti sťažovateľov vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2216/2019\n2\n\na sp. zn. Rvp 2228/2019 spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\nRvp 2216/2019. Ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovateľmi označený porušovateľ práv\nje v obidvoch ústavných sťažnostiach totožný a rovnaký je aj rozsah práv, ktorých porušenie\nsťažovatelia namietajú. Ústavné sťažnosti vychádzajú z identických skutkových a právnych\nokolností. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom preskúmaval zákonnosť rozhodnutí\nsťažovateľov v systéme správneho súdnictva.\n4. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že eustream, a. s. (ďalej len\n„žalobca“), podal Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu\no preskúmanie rozhodnutí právneho predchodcu sťažovateľa a finančného riaditeľstva\na žiadal tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo konanie\nprerušiť. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 14. októbra 2015 tak, že špecifikované\nrozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského\nsúdu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 726/2016\nz 26. januára 2017 tak, že rozsudok krajského súdu zo 14. októbra 2015 zmenil a žalobu\nzamietol. Žalobca podal ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn.\nIV. ÚS 416/2018 zo 17. januára 2019 tak, že rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nz 26. januára 2017 „len z procesných dôvodov, teda z dôvodu nedoručenia vyjadrenia\nžalovaného žalobcovi (v konaní pred Najvyšším súdom SR). Ústavný súd SR vo svojom\nnáleze žiadnym spôsobom nezaviazal Najvyšší súd SR na zmenu argumentácie v merite\nveci.“.\n5. Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. júla 2019 tak,\nže rozsudok krajského súdu zo 14. októbra 2015 potvrdil. Najvyšší súd „... po vyhodnotení\nvšetkých relevantných skutočností... dospel k presvedčeniu, že je nutné zmeniť právne\nhodnotenie zisteného skutkového stavu, nakoľko v zmysle intencií rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR je potrebné dať väčší dôraz na európsku judikatúru, týkajúcu sa daní, odvodov ako\naj daňovej neutrality, ktorú je nevyhnutné uprednostniť pred vnútroštátnymi normami.\nNajvyšší súd mal za potrebné vychádzať z tejto judikatúry (ktorá je uvedená v tomto\n\n3\n\nrozhodnutí a odstrániť diskriminačný akt, ktorým bol uložený odvod napriek tomu, že\ntransakcia priamo nesúvisí s výkonom regulovanej činnosti, ktorá je predmetom odvodu...\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR zmenil v negatívnom rozsudku\nprávne hodnotene zisteného skutkového stavu (bez zmeny skutkového stavu) tak zásadným\nspôsobom, že v mnohých právnych otázkach dospel k úplne opačným záverom ako\nv pozitívnom rozsudku... čo malo vplyv aj na výrok negatívneho rozsudku, ktorý bol presne\nopačný ako výrok pozitívneho rozsudku. Z nálezu je pritom evidentné, že Ústavný súd SR na\ntakýto postup Najvyšší súd SR nevyzýval a Najvyšší súd SR radikálny odklad právneho\nhodnotenia nezmeneného skutkového stavu žiadnym spôsobom nevysvetlil (okrem referencie\nna nález, ktorý však takýto pokyn neobsahoval).“.\n6. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny a v časti\nodklonu od pôvodného rozsudku je aj nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku dostatočne nevysvetlil zásadnú zmenu právneho hodnotenia\nnezmeneného skutkového stavu. Sťažovateľ argumentuje, že protichodné právne hodnotenie\nnezmeneného skutkového stavu najvyšším súdom zásadným spôsobom narúša princíp\nprávnej istoty, právneho štátu a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Z judikatúry\nústavného súdu vyplýva, že aspektom princípu právnej istoty je požiadavka, aby na rovnaké\nveci súdy dávali rovnaké odpovede. Nerešpektovanie tejto zásady možno hodnotiť ako\nsvojvôľu, prípadne až diskrimináciu. Z judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že všeobecný súd musí presvedčivo\nodôvodniť odklon od stabilizovanej judikatúry. Prelomenie doterajšej judikatúry je\nprípustné, avšak tento odklon je potrebné objektívne a rozumne odôvodniť. Záväznosť\nrozhodnutí najvyššieho súdu je kasačná (inštančná), v rámci ktorej je súd nižšieho stupňa\npri nezmenených právnych a skutkových okolnostiach vždy povinný akceptovať právny\nnázor najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o záväznosť precedenčnú (judikatúrnu), existuje\nmožnosť odchýliť sa od právneho názoru najvyššieho súdu, predpokladom je však\nodôvodnenie tohto odklonu v rámci zmysluplného právneho dialógu.\n7. Najvyšší súd v zhode s krajským súdom považoval za potrebné zvoliť vo veci\neurokonformný výklad a pri posudzovanej transakcii dať prednosť právu Európskej únie,\n4\n\nkonkrétne cieľu smernice Rady 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme\nzdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode\naktív a výmene akcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestňovaní sídla SE\nalebo SCE medzi členskými štátmi (ďalej len „smernica o zlučovaní“). Najvyšší súd prijal\npredpoklad, že odvod má charakter dane z príjmu, čím odvodil priamu účinnosť smernice\no zlučovaní. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 31. júla 2019 dospel k záveru, že hoci\nosobitný odvod nie je zahrnutý v systéme priamych daní, napĺňa definičné znaky dane,\nkeďže predstavuje obligatórne ukladanú platbu z príjmu právnickej osoby. Najvyšší súd\nvšak v napadnutom rozsudku nijako neodôvodnil záver, podľa ktorého je z daňového\na účtovného hľadiska možné osobitný odvod považovať za daň z príjmu. Za rozhodujúce\npovažoval kritérium účelu výberu odvodu, keď poukázal na to, že štát eviduje príjmy\nzo zaplatených odvodov ako príjmy z daní. Odvod považoval za zákonom stanovenú\nšpecifickú platbu a verejnú dávku, za ktorú štát neposkytuje platiteľovi ekvivalentné\nprotiplnenie, je vyberaný na účely získania príjmu na úhradu verejných potrieb, preto je\nsvojím charakterom daňovou kategóriou.\n8. Na druhej strane najvyšší súd v rozsudku z 26. januára 2017 konštatoval,\nže osobitný odvod má charakter priamej daňovej platby a priame dane v zmysle daňovej\npolitiky Európskej únie zostávajú v kompetencii členských štátov. Najvyšší súd sa\nvysporiadal s právnym záverom krajského súdu, podľa ktorého osobitný odvod síce\nnezaradil medzi dane, ale vzhľadom na to, že odvod je obligatórne ukladanou platbou\nz príjmu právnickej osoby, ktorého správu vykonáva správca dane a jeho správa, výber\na platenie sa spravujú primerane daňovými predpismi, zastával názor, že odvod má rovnaký\ncharakter a účinky ako daň z príjmov právnických osôb. Zaťaženie vkladu odvodom preto\nvedie prakticky k zdaneniu kapitálových výnosov dotknutej transakcie, „čo je v rozpore\nso Smernicou o daňovej neutralite, keďže zaťaženie vkladu odvodom je nutné považovať\nza zdanenie vkladu, čo je neprípustné...“. Tento právny záver považoval najvyšší súd\nza excesívny a neudržateľne extenzívny, keďže osobitný odvod je špecifickou platbou, ktorá\nnerozširuje daňovú sústavu, „preto nemožno na túto zákonnú úpravu aplikovať daňové\npredpisy tak, aby sa nezohľadnil účel a cieľ zákona o osobitnom odvode. Navyše osobitný\nodvod nerozširuje daňové zaťaženie regulovaných osôb, keďže dokonca vedie k zníženiu\n5\n\ndaňového zaťaženia v oblasti dane z príjmov v dôsledku uplatnenia odvodu ako daňového\nvýdavku...“.\n9. Najvyšší súd v rozsudku z 26. januára 2017 vytýkal krajskému súdu možné\nporušenie čl. 2 ods. 2 ústavy. Naproti tomu v napadnutom rozsudku z 31. júla 2019 «prestal\nbyť znepokojený výkladom, ktorý by nútil konať sťažovateľa nad rámec rozsahu zákona\na naproti tomu „považoval za potrebné zaujať vo veci eurokonformný výklad“...». Najvyšší\nsúd túto zmenu právneho názoru v napadnutom rozsudku nijako neodôvodnil.\n10. Najvyšší súd zmenil aj právny názor týkajúci sa priameho účinku vo veci\naplikovateľných smerníc, osobitne smernice o zlučovaní. V rozsudku z 26. januára 2017\nkonštatoval, že „nie je ani splnená spôsobilosť predmetných ustanovení smernice pre\nuplatnenie priameho účinku...“ v zmysle kritérií vymedzených Súdnym dvorom Európskej\núnie (ďalej len „Súdny dvor“). Okrem iných dôvodov je relevantné, že „článok 4 Smernice\no daňovej neutralite jasne a jednoznačne neurčuje, ktoré účtovné položky nemajú byť\nzarátané do základu pre výpočet dane a teda zaťažené daňou...“. Podľa najvyššieho súdu\n„nie je dôvod na to, aby sa Smernica o daňovej neutralite vzťahovala aj na vnútroštátne\ntransakcie, ale ani neboli splnené podmienky pre priamu aplikáciu článku 4 v spojení\ns článkom 9 Smernice o zlučovaní na výpočet základu odvodu pre žalobcu...“ a taktiež\nnemožno prijať záver, že „zákon o osobitnom odvode by sa mal aj vo vzťahu\nk vnútroštátnym transakciám vykladať podľa Smernice o daňovej neutralite.“. Na druhej\nstrane v napadnutom rozsudku najvyšší súd uznal priamy účinok a aplikoval smernicu\no zlučovaní aj na vnútroštátne transakcie a v predmetnej veci „Smernica o daňovej\nneutralite má priamy účinok vo vzťahu k právam, ktoré sú v nej dostatočne jednoznačné\na nepodmienené, pričom z hľadiska jej cieľa, ktorým je snaha vyhnúť sa ukladaniu daní\nv súvislosti s vymedzenými transakciami, je záväzná pre všetky orgány. V tomto smere sa\njaví článok 4 v spojení s článkom 9 Smernice o daňovej neutralite... ako dostatočne\njednoznačné...“. Tento odklon v právnom hodnotení identickej skutkovej situácie najvyšší\nsúd v napadnutom rozsudku z 31. júla 2019 nijako neodôvodnil.\n\n6\n\n11. Vo veci rozporu zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania\nv regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“) so smernicou Európskeho parlamentu\na Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným\nplynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES (ďalej len „Tretia plynárenská smernica“),\nnajvyšší súd uviedol, že nadradenosť Tretej plynárenskej smernice k daňovej politike\nčlenského štátu nemá oporu v rámci systematiky a výkladu európskeho práva a ani\nv judikatúre Súdneho dvora. Zákon o osobitnom odvode nebol prijatý ako súčasť novej\nplynárenskej legislatívy, „ale za účelom posilnenia aktívnej úlohy štátu v rozvoji\nhospodárstva a potrebu konsolidácie verejných financií. Absentujúci súvis s implementáciou\n3. energetického balíčka potvrdzuje aj skutočnosť, že predkladateľom zákona o energetike\na zákona o regulácii v sieťových odvetviach je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej\nrepubliky a v prípade zákona o osobitnom odvode je to Ministerstvo financií Slovenskej\nrepubliky...“. Túto úvahu podporil najvyšší súd aj odkazom na doktrínu voľného uváženia\nštátov, ktorú citoval ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014,\nvychádzajúc z judikatúry ESĽP, podľa ktorej je predovšetkým vecou vnútroštátnych\norgánov rozhodnúť, aké dane a odvody budú vyberané. Naproti tomu v napadnutom\nrozsudku z 31. júla 2019 najvyšší súd dospel k záveru, že zaťaženie vykonaného vkladu\ndo majetku žalobcu osobitným odvodom je v rozpore s čl. 3 Tretej plynárenskej smernice.\nNajvyšší súd uprednostnil eurokonformný výklad prednosti Tretej plynárenskej smernice\npred vnútroštátnou úpravou zákona o osobitnom odvode. V rozsudku z 26. januára 2017\nnajvyšší súd „dal jednoznačne váhu slobodnej úvahe štátu pri zavádzaní daní a poplatkov\na teda v tejto oblasti postavenej mimo rámca harmonizácie práva EÚ, kým v prípade\nnegatívneho rozhodnutia dovodil priamy účinok Tretej plynárenskej smernice a to opäť bez\nriadneho zdôvodnenia tejto zmeny právneho hodnotenia...“.\n12. K rozsahu právomocí členských štátov v oblasti priamych daní najvyšší súd\nv rozsudku z 26. januára 2017 uviedol, že priame dane zostávajú vo výlučnej právomoci\nčlenských štátov, pričom nepriame dane sa týkajú voľného pohybu tovarov a slobodného\nposkytovania služieb na jednotnom trhu. V oblasti priamych daní Európska únia stanovila\nniekoľko harmonizovaných noriem týkajúcich sa zdaňovania fyzických osôb a právnických\n7\n\nosôb, ktoré majú členské štáty prijať s cieľom predchádzať daňovým únikom a zabrániť\ndvojitému zdaneniu. Ostatné opatrenia týkajúce sa verejných financií sú vo výhradnej\nprávomoci členských štátov. V napadnutom rozsudku z 31. júla 2019 najvyšší súd uviedol,\nže „úprava priamych daní nebola v zmysle článku 2 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie priradená do výlučnej právomoci členských štátov, ale do spoločnej právomoci\nEurópskej únie a členských štátov, t. j. členský štát vykonáva svoju právomoc v oblasti\npriamych dani len v rozsahu v akom ju nevykonáva Európska únia...“.\n13. Z rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že tieto súdy v systéme\nsprávneho súdnictva aplikovali aj právo Európskej únie – osobitne priznali priamy účinok\nsmernici o zlučovaní a Tretej plynárenskej smernici. Výklad týchto právnych predpisov mal\nzásadný dopad na rozhodnutia správnych súdov, napriek tomu krajský súd nevyužil\nmožnosť a najvyšší súd si nesplnil povinnosť položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky\npodľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uvedená skutočnosť «je zásadná aj\nz toho pohľadu, že sťažovateľ v konaní pred správnymi súdmi vylučoval aplikáciu\npredmetných smerníc EÚ a argumentácia správnych súdov bola primárne založená\nna aplikácii smerníc EÚ.\nZ judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 206/08) vyplýva, že ak sa v spore\nv konaní pred vnútroštátnym súdom „nepodieľal svojim výkladom práva spoločenstva\nkomunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom\nvnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený tak... a vo veci\nnerozhodoval zákonný sudca.“».\n14. Podľa judikatúry ústavného súdu ak súd, ktorý je súdom, proti ktorého\nrozhodnutiu niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu\notázku, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu v kontexte s čl. 46\nods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 206/08). V tomto smere nemá významnejšiu\nrelevanciu, či sťažovateľ navrhoval alebo namietal položenie prejudiciálnej otázky, ústavný\nsúd však posudzuje, či výklad práva Európskej únie uskutočnený Súdnym dvorom\nna základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom dôsledku bol nevyhnutný\npre rozhodnutie vo veci samej (II. ÚS 129/2010). Vzhľadom na už uvedené sa sťažovateľ\n8\n\ndomnieva, že „nepoložením prejudiciálnej otázky (hoci počas konania v správnom\nsúdnictve nepodal podnet na jej položenie, avšak namietal aplikáciu práva EÚ zo strany\nvšeobecných súdov) zo strany Najvyššieho súdu SR (v konaní pred ním v správnom\nsúdnictve), keďže tento súd zjavne mal pochybnosti o správnej aplikácii práva EÚ (uvedené\nvyplýva z porovnania pozitívneho a negatívneho rozsudku, kde sú vyjadrené úplné opačné\nnázory na aplikáciu práva EÚ) došlo v konaní pred ním k porušenie práva na súdnu\nochranu, práva na spravodlivý súdny proces a práva na zákonného sudcu.“.\n15. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,\nzákladné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojitosti s porušením\nprávneho princípu čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/1/2019 zo dňa 31. 07. 2019.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/1/2019 zo dňa\n31. 07. 2019 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.“\n16. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže právnymi následkami právoplatnosti\na vykonateľnosti tohto rozsudku „hrozí závažná ujma pre Slovenskú republiku spočívajúca\nvo vrátení už zaplatených osobitných odvodov... v zmysle zákona o osobitnom odvode\nzo štátneho rozpočtu.\n… celkovo daňové orgány za roky 2012 až 2019 vybrali na osobitný odvod sumu\npribližne vo výške 920 mil. eur, čo v hotovostnej forme predstavuje sumu prevyšujúcu\n1,1 mld. eur.\nŠtátny rozpočet Slovenskej republiky predpokladá na budúci rok deficit 1 534,5 mil.\neur. Navýšenie o viac ako miliardu by zvýšilo plánovaný deficit vysoko nad úroveň 0,5 %\n9\n\nHDP, ktorá vyplýva z národných fiškálnych pravidiel. Zároveň by bolo pravdepodobne\nnutné tento výpadok vykryť dodatočnými emisia dlhopisov, čím by došlo k nárastu dlhu nad\n1. sankčné pásmo dlhovej brzdy.\n... odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom, ktorý vyplýva z čl. 1\nústavného zákon č. 493/2011 Z. z. o ústavnej zodpovednosti...“.\n17. Ak ústavný súd návrhu na odklad vykonateľnosti nevyhovie, sťažovateľ\nnavrhuje, aby ústavný súd podľa § 130 zákona o ústavnom súde rozhodol o dočasnom\nopatrení, na základe ktorého bude žalobca povinný dočasne sa zdržať vykonávania\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu.\n18. Sťažovateľ osobitne uvádza argumentáciu, ktorou odôvodňuje svoju aktívnu\nlegitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného\nsúdu, z ktorej vyplýva, že štát, resp. orgán štátu nie je oprávnenou osobou na podanie\nústavnej sťažnosti. Štát má možnosť podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy,\npokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh“ (verejného záujmu),\nresp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ však štát, resp. orgán verejnej moci od neho\nodvodený vystupuje vo svojom mocenskom, vrchnostenskom postavení, nie je nositeľom\nžiadnych základných práv a slobôd (I. ÚS 136/09).\n19. Sťažovateľ poukazuje na to, že ústavný súd priznal štátu, resp. orgánom štátu\npostavenie oprávnenej osoby na podanie ústavnej sťažnosti „najmä v prípade porušenia\nprocesných práv, ktoré sú zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“. V tomto smere\nsťažovateľ uvádza nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010 a sp. zn. II. ÚS 455/2012,\nv ktorých ústavný súd zohľadnil, že štát vystupoval „ako nositeľ procesného základného\npráva, ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci\nnositeľom...“. Sťažovateľ tiež argumentuje, že ústavný súd priznal štátu aktívnu legitimáciu\nna podanie ústavnej sťažnosti aj v konaní sp. zn. II. ÚS 16/2011 vo veciach diskriminačných\nžalôb sudcov.\n\n10\n\n20. Následne sťažovateľ argumentuje, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj\nprávo na určitú kvalitu súdneho konania, a to aj v konaniach, v ktorých je jedným\nz účastníkov štátny orgán. Toto právo zahŕňa okrem procesných záruk aj záruku\ndodržiavania ústavných princípov v rozhodnutiach súdov, teda aj ústavného princípu\nvyjadreného v čl. 2 ods. 2 ústavy. Pri dodržiavaní tohto právneho princípu «majú mať štátne\norgány vytvorené možnosti právnej ochrany, ktoré budú garantovať ochranu základných\npráv a slobôd fyzických a právnických osôb v prípade, ak súdna moc ako jedna zložka moci\ntento právny princíp nebude rešpektovať a zasiahne do výkladu zákonných noriem takým\nspôsobom, že núti štátne orgány konať nad rámec a spôsobom, ktorý je v rozpore\ns Ústavou SR alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.\nNa tento účel je ústavnoprávne relevantné vyvodzovať aj pre štátny orgán základné právo\nna súdnu ochranu, pokiaľ je ním možné dosiahnuť nápravu spočívajúcu v porušení\nprávnych princípov garantovaných Ústavou SR súdnou mocou.\nOtázka pre posúdenie existencie základných procesných práv podľa Ústavy SR, t. j. či\nv danom prípade štátny orgán konal v postavení „každého“ alebo ako v postavení „nositeľa\nverejnej moci“, nemôže mať prednosť pred sledovaním účelu zabezpečenia ochrany\nprávnych princípov vyplývajúcich z Ústavy SR, ktoré majú v konečnom dôsledku chrániť\nzákladné práva v súdnom procese.\n… neobstojí akceptácia výkladu Ústavy SR založeného na predstave, že štátny orgán\naj pri výkone svojej moci nie je oprávnený sa domáhať svojich procesných práv podľa čl. 46\na čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ak nimi sleduje zabezpečenie pozitívneho záväzku obsiahnutého\nv čl. 51 Ústavy SR a právny princíp vyplývajúci z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.».\n21. V prerokúvanom prípade boli porušené základné procesné práva sťažovateľa\nna spravodlivý proces, keďže došlo k zásadnej zmene hodnotenia skutkového a právneho\nstavu najvyšším súdom bez toho, aby najvyšší súd túto zmenu riadne odôvodnil. Sťažovateľ\nbol v konaní pred správnymi súdmi účastníkom konania so všetkými procesnými právami\na povinnosťami a nevystupoval ako orgán verejnej moci s vrchnostenskou mocou, keďže\nňou v danom súdnom konaní nedisponuje. Sťažovateľ nemôže byť ukrátený o možnosť\nobrátiť sa na ústavný súd „len z titulu, že je štátny orgán, keďže vo všetkých iných aspektoch\nsúdneho konania je jeho procesné postavenie rovnocenné s druhou sporovou stranou.\n11\n\n… neprijatie sťažnosti by spôsobilo závažnú vadu konania a bolo by v príkrom\nrozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, pretože opačným prístupom by bola\nsťažovateľovi ako účastníkovi konania pred správnymi súdmi odňatá možnosť konať pred\nsúdom.“.\n22. Podľa sťažovateľa je napokon relevantné, že v merite veci pretrváva právna\nneistota, preto je nevyhnutné zjednotiť výklad práva Európskej únie aplikovaného vo veci\nvýkladom Súdneho dvora. Sťažovateľ je viazaný výkladom práva Európskej únie, ktorý\nrealizoval najvyšší súd v napadnutom rozsudku, „aj keby bol presvedčený o tom, že súdne\nrozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR.“. Je zrejmé, že najvyšší súd v tom istom zložení\nsenátu vo svojich rozsudkoch vykladal právo Európskej únie diametrálne odlišne\ns odvolaním sa na rozhodnutie ústavného súdu „v rýdzo procesných otázkach.“.\nPrerokúvaný prípad teda nie je „bežným prípadom preskúmavania ústavnosti vydaného\nrozhodnutia. Sťažovateľ má právo, v záujme ďalšieho uplatňovania a výkladu legislatívy\nzákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode... aby o otvorených otázkach práva EÚ\nrozhodol Súdny dvor EÚ.\nSťažovateľ je nositeľom základného procesného práva v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSR na zákonného sudcu, teda v danom prípade Súdny dvor EÚ... Odmietnutie prístupu\nsťažovateľa na Ústavný súd SR by znamenalo, že zablokovanie možnosti uplatnenia\nzákladného práva vo forme predloženia prejudiciálnej otázky na Súdny dvor EÚ, ktorý má\nako jediný kompetenciu odstrániť právnu neistotu výkladu práva EÚ, pri rozhodovacej\nčinnosti sťažovateľa, ktorá môže v dôsledku rozhodnutí súdov nedovoleným spôsobom\nzasahovať do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.“.\n23. Vychádzajúc z tejto argumentácie, sa sťažovateľ domnieva, že je oprávnenou\nosobou na podanie ústavnej sťažnosti.\n24. Sťažovateľ v 2. rade vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza identickú skutkovú\na právnu argumentáciu ako sťažovateľ. Petit svojej ústavnej sťažnosti vymedzuje sťažovateľ\nv 2. rade zhodne so sťažovateľom – navrhuje vysloviť porušenie základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy,\n12\n\nako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu z 31. júla 2019. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu navrhuje zrušiť a vec vrátiť\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavná sťažnosť sťažovateľa v 2. rade\nobsahuje rovnaké procesné návrhy predbežnej povahy, t. j. navrhuje odložiť vykonateľnosť\nnapadnutého rozsudku podľa § 129 zákona o ústavnom súde, alternatívne navrhuje,\naby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 130 zákona o ústavnom súde,\nna základe ktorého by bol žalobca povinný zdržať sa vykonávania napadnutého rozsudku.\nSťažovateľ v 2. rade napokon identickou argumentáciou ako sťažovateľ odôvodňuje, že je\noprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n25. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n26. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n27. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n28. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\n13\n\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n30. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n31. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n32. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,\nčl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto\nustanovenia vykonávajú.\n33. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\n\n14\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n34. Sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy a porušenie práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2019\nna tom základe, že najvyšší súd posúdil zhodný skutkový stav diametrálne odlišne ako\nvo svojom skoršom rozsudku z 26. januára 2017, pričom tento odklon, resp. diametrálne\nodlišné právne posúdenie dostatočne neodôvodnil. V predmetnej veci išlo o aplikáciu\na výklad právnych predpisov práva Európskej únie, preto bolo potrebné prostredníctvom\nprejudiciálnej otázky požiadať Súdny dvor o záväzný výklad dotknutých ustanovení\nšpecifikovaných právnych predpisov práva Európskej únie. Podľa sťažovateľov najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych\nrozhodnutí.\n35. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní ústavných sťažností nevyhnutne\nsústredil na posúdenie, či ústavné sťažnosti podala oprávnená osoba, t. j. fyzická osoba\nalebo právnická osoba, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských\npráv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1\nústavy.\n36. Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických\na právnických osôb pred verejnou mocou. Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť,\nže verejná moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody, ako aj\nľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom obsah\ntejto povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti\nmožno konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou\nochrany, ktorú majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré\nprislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo aj\npráva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také\n15\n\npráva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce\nštátne orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právne\nrelevantnom konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“\n– čl. 2 ods. 2 ústavy). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií\nprávomocou, ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov pri ochrane\nzákladných práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho\nštátu.\n37. Prvým náznakom tejto judikatúry bolo uznesenie sp. zn. I. ÚS 29/97, potom\nnasledovali ďalšie uznesenia napr. sp. zn. II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť\nII, odsek 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 239/07, III. ÚS 329/07, II. 80/09,\nI. ÚS 136/09. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34 dohovoru, ktorý\nexplicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť\nna ESĽP (IV. ÚS 149/04, I. ÚS 239/07, III. ÚS 329/07, z aktuálnej judikatúry porovnaj\nnapr. IV. ÚS 2/2020). Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej republike (porovnaj\nstanovisko sp. zn. PL. ÚS-st 9/99, uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/03, z ostatnej doby\nuznesenie sp. zn. I. ÚS 3103/08, <http://nalus.usoud.cz>), v Slovinsku (sklep Up-98/06\nz 21.\n\ndecembra\n\n2006,\n\n<www.us-rs.si>)\n\na\n\nv\n\nChorvátsku\n\n(U-III-4845/2004,\n\n<www.codices.coe.int>).\n38. Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej\nrozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal a v rámci judikatúry ústavného súdu sa ustálil\nprávny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány)\npodali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú\nv súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu\ntak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj\nv skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán\nverejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“,\n16\n\na nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu\n(porovnaj napr. I. ÚS 136/09, II. ÚS 699/2015).\n39. Takýmto spôsobom ústavný súd považoval štát, resp. orgán štátu za oprávnenú\nosobu na podanie ústavnej sťažnosti v prípade, keď orgán štátu vystupoval ako veriteľ\nvo vyrovnaní podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších\npredpisov (II. ÚS 501/2010) alebo ako veriteľ v reštrukturalizácii podľa zákona č. 7/2005\nZ. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (II. ÚS 455/2012), resp. keď ústavnú sťažnosť podal štátny orgán ako\nžalovaný v konaní o určenie, že žalobca ako sudca všeobecného súdu bol odmeňovaný\nv rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a o náhradu nemajetkovej ujmy\n(II. ÚS 16/2011). Obdobne Ústavný súd Českej republiky akceptoval štátny orgán ako\noprávnenú osobu na podanie ústavnej sťažnosti, keď štátny orgán vystupoval ako žalobca\nv konaní o zaplatenie peňažnej sumy z titulu zľavy z ceny diela. Štátny orgán ako\nobjednávateľ na základe zmluvy o dielo si dojednal demoláciu objektov živej sily\n(I. ÚS 1052/10). Prípadne išlo o štátny orgán ako žalobcu v konaní o zaplatenie náhrady\nza užívanie pozemku vo vlastníctve štátu fyzickými osobami bez právneho dôvodu\n(I. ÚS 1744/10).\n40. Pokiaľ však štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného\npráva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže\nbyť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97, II. ÚS 19/04,\nIII. ÚS 115/06, I. ÚS 136/09, II. ÚS 699/2015). Teda pokiaľ štát, resp. orgán verejnej moci\nod neho odvodený vystupuje vo svojom mocenskom, vrchnostenskom postavení, nie je\nnositeľom žiadnych základných práv a slobôd, a preto pochopiteľne ani nemôže byť aktívne\nlegitimovaný na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 136/09).\n41. Osobitne vo vzťahu k správnemu súdnictvu, v ktorom správny súd posudzuje\nzákonnosť rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy, ústavný súd uviedol, že tento\norgán verejnej správy vystupuje v konaní pred správnym súdom ako nositeľ moci a hoci\npred správnym súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva, jeho procesné práva\n17\n\n(v príslušnom type konania v systéme správneho súdnictva) sú prepojené s jeho mocenským\npostavením, preto ich porušenie nemôže byť namietané prostredníctvom ústavnej sťažnosti.\nSúdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry\nsúkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou. Už správny súd je ochranou\npred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym\nsúdom (m. m. II. ÚS 80/09).\n42. Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva,\nakým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“), je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru\nústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnom prípade oprávnený\nna začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje\nvýlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli\nvynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej správy mal nadradené, mocenské\npostavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom\ndôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04). Uvedené obdobne platí\naj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP\n(k tomu pozri II. ÚS 407/2013, II. ÚS 699/2015).\n43. V aktuálne prerokúvanej veci je sťažovateľ právnym nástupcom Daňového úradu\npre vybrané daňové subjekty zriadeného zákonom č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch\na ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení\nneskorších predpisov. Postavenie a právomoc Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty\nboli následne upravené zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní\na poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších poplatkov.\nSťažovateľ bol zriadený zákonom č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“)\ns účinnosťou od 1. júla 2019 (čl. XX zákona č. 35/2019 Z. z.). Sťažovateľ je v zmysle § 6\nods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. daňovým úradom a vykonáva pôsobnosť na celom území\nSlovenskej republiky a okrem iných vykonáva správu osobitného odvodu z podnikania\n18\n\nv regulovaných odvetviach podľa zákona o osobitnom odvode [§ 6 ods. 5 písm. a)], okrem\núloh podľa odseku 5 plní sťažovateľ aj úlohy podľa § 5 ods. 2 písm. a), d) až f) a j) zákona\nč. 35/2019 Z. z. (porovnaj § 6 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z.). Sťažovateľ je orgánom\nštátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva [§ 2 ods. 1 písm. c) zákona\nč. 35/2019 Z. z.]. Sťažovateľ je orgánom finančnej správy a spolu s ďalšími orgánmi tvorí\nfinančnú správu (§ 2 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z.).\n44. Sťažovateľ v 2. rade je orgánom štátnej správy v oblastí daní, poplatkov\na colníctva [§ 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 35/2019 Z. z.]. Sťažovateľ v 2. rade spolu\ns ďalšími orgánmi je orgánom finančnej správy a tvorí finančnú správu (§ 2 ods. 2 zákona\nč. 35/2019 Z. z.). Sťažovateľ v 2. rade vykonáva svoju pôsobnosť na celom území\nSlovenskej republiky, je rozpočtovou organizáciou zapojenou na štátny rozpočet\nprostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva financií Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1\na 2 zákona č. 35/2019 Z. z.). Sťažovateľ v 2. rade okrem iných úloh riadi a kontroluje\ndaňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy, vypracúva koncepciu\nrozvoja finančnej správy v súlade so stratégiou rozvoja finančnej správy a zabezpečuje\njednotné uplatňovanie osobitných predpisov a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná v oblasti daní, poplatkov a colníctva, a navrhuje ich zmeny [§ 4 ods. 3\npísm. a), b) a c) zákona č. 35/2019 Z. z.). Sťažovateľ v 2. rade rozhoduje o námietke proti\nrozhodnutiu o určení osobitného odvodu (§ 8 ods. 6 a 7 zákona o osobitnom odvode).\n45. Pri predbežnom prerokovaní ústavných sťažností sťažovateľov ústavný súd\nnezistil žiaden dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry, ktorý by prípadne mohol\nviesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu\nústavného súdu podľa § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V súdnom konaní, ktorého\nvýsledkom bol napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 31. júla 2019, vystupovali\nsťažovatelia ako žalovaní – sťažovateľ ako orgán štátnej správy v oblasti daní, poplatkov\na colníctva, ktorý rozhodnutím podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode určil žalobcovi\nnedoplatok zo zúčtovania odvodov, a finančné riaditeľstvo ako druhostupňový orgán, ktorý\nrozhodoval o námietke žalobcu proti rozhodnutiu sťažovateľa, pričom rozhodnutia\nsťažovateľov preskúmaval správny súd z hľadiska ich zákonnosti. Sťažovatelia boli síce\n19\n\núčastníkmi tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto\nprávo patrí len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola na svojich\nprávach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal\nzákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Z uvedeného je zjavné, že hoci\nv konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom mali žalobca a sťažovatelia ako žalovaní\nrovné postavenie, sťažovatelia však v týchto konaniach nepochybne vystupovali ako štátne\norgány a nositelia verejných úloh vyplývajúcich zo zákona č. 35/2019 Z. z., aj keď v konaní\npred správnym súdom tieto verejné úlohy vrchnostensky nevykonávali.\n46. Z uvedeného zároveň vyplýva, že účelom napadnutého konania pred najvyšším\nsúdom bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutí sťažovateľov ako prvostupňového\na druhostupňového orgánu štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktoré\nsťažovatelia vydali pri výkone ich právomoci orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu)\nvo vymedzenom úseku štátnej správy na základe žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia správnych orgánov podľa § 247 a nasl. OSP. Z povahy a podstaty tohto konania\npodľa § 247 a nasl. OSP zároveň vyplýva, že sťažovatelia v tomto konaní nemohli\ndisponovať právami, ktorých porušenie namietajú v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani\nnemohli byť osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\n47. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavné sťažnosti\nsťažovateľov podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podané zjavne\nneoprávnenou osobou.\nIV.\nObiter dictum\n48. Nad rámec veci a napriek záveru vyjadrenému v bode 47 tohto uznesenia ústavný\nsúd považoval za potrebné navyše akcentovať dve skutočnosti.\n48.1 V rámci prvej relevantnej skutočnosti ústavný súd aspoň všeobecne poukazuje\nna bod 57 napadnutého rozsudku, v ktorom najvyšší súd vymedzil obsah odôvodnenia\nnálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 416/2018 zo 17. januára 2019, ktorým ústavný súd\n20\n\nzrušil rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017, a uviedol, že z predmetného nálezu\nvyplýva, že „nedoručením vyjadrenia žalovaných z 26. 11. 2016... najvyšší súd porušil\npožiadavku zaistenia kontradiktórnosti konania. Týmto postupom najvyššieho súdu zároveň\ndošlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý taktiež tvorí súčasť koncepcie\nspravodlivého súdneho konania. Najvyšší súd napadnutý rozsudok zároveň riadne\nneodôvodnil, keďže neuviedol existenciu predmetného podania žalovaných a skutočnosti\njeho doručenia žalovanými a výslovne neuviedol, ako sa vysporiadal s argumentáciou v nej\nuvedenou a so skutočnosťou, že podanie bolo doručené po uplynutí lehoty na podanie\nodvolania. Vyjadrenie žalovaných pritom zjavne obsahovalo relevantné argumenty – keďže\nišlo o argumenty relevantné, podstatné, významné a týkajúce sa veci. Tieto argumenty boli\nformulované dostatočne jasným a presným spôsobom... Vzhľadom na uvedený právny záver\nbolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky sťažovateľa, týkajúce sa veci samej.“.\n48.1.1 Najvyšší súd vedomý si viazanosti právnym názorom ústavného súdu v náleze\nsp. zn. IV. ÚS 416/2018 „odstrániť procesné pochybenia“ (bod 58 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku) vec opätovne prejednal. Vzhľadom na takto vymedzený právny\nnázor ústavného súdu v náleze sp. zn. IV. ÚS 416/2018 týkajúci sa špecifikovaných\nprocesných otázok ústavný súd práve, zachovajúc náležitú zdržanlivosť k hodnoteniu\na posudzovaniu merita veci, považuje za nepodložený argument najvyššieho súdu, podľa\nktorého z nálezu sp. zn. IV. ÚS 416/2018 vyvodil inštrukcie ústavného súdu týkajúce sa\nveci samej (merita). Podľa odôvodnenia najvyššieho súdu mal tento práve na základe\nuvedených\n\n(k\n\nmeritu\n\nveci\n\nneexistujúcich)\n\ninštrukcií\n\nústavného\n\nsúdu\n\ndospieť\n\n„... k presvedčeniu, že je nutné zmeniť právne hodnotenie zisteného skutkového stavu,\nnakoľko v zmysle intencií rozhodnutia ústavného súdu je potrebné dať väčší dôraz na\neurópsku judikatúru, týkajúcu sa daní, odvodov ako aj daňovej neutrality, ktorú je\nnevyhnutné uprednostniť pred vnútroštátnymi normami.“ (bod 63 napadnutého rozsudku).\n48.2 V rámci druhej relevantnej skutočnosti, ústavný súd podotýka, že napadnutým\nrozsudkom z 31. júla 2019 najvyšší súd potvrdil rozsudok zo 14. októbra 2015, ktorým\nkrajský súd zrušil rozhodnutia sťažovateľov. Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnej veci\nbude sťažovateľ opätovne rozhodovať podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode, čo sa\ntýka výsledku zúčtovania odvodov. Koncept viazanosti právnym názorom správneho súdu,\nktorý v tejto veci rozhodoval, nepochybne nebráni sťažovateľovi a finančnému riaditeľstvu\n21\n\nzohľadniť prípadne najnovší vývoj judikatúry Súdneho dvora, vykonať ďalšie dokazovanie\na pod. Z uvedeného dôvodu možno vnímať otázku, ktorá tvorila predmet rozhodovania\nsťažovateľov v ich (zrušených) rozhodnutiach, v určitých aspektoch a za určitých\npodmienok ako stále otvorenú.\n49. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností sťažovateľov ako podaných\nzjavne neoprávnenou osobou nebolo možné, aby sa ústavný súd podrobnejšie zaoberal\nargumentáciou sťažovateľov v ich ústavných sťažnostiach týkajúcou sa veci samej.\nSkutočnosti uvedené v bodoch 48 a 49 tohto uznesenia ústavný súd formuloval ako obiter\ndictum aj s prihliadnutím na to, že sudca spravodajca v aktuálne prerokúvanej veci bol\nčlenom senátu ústavného súdu, ktorý rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 416/2018\nzo 17. januára 2019 o zrušení rozsudku najvyššieho súdu z 26. januára 2017, preto bol\nprítomný pri formulovaní právneho názoru ústavného súdu v predmetnom náleze.\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\nV Košiciach 13. mája 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "osoba-oprávnená", "orgán-štátny", "európske právo", "orgán-verejnej moci", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7f66ddd8-6be0-451a-b10a-2f149b46b55c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.2.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 2/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 2/2020 z 16. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.2.2020.1"}, {"guid": "ussr:ce98773f-cbf6-456a-8de0-792d53522bf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.416.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 416/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 416/2018 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.416.2018.1"}, {"guid": "ussr:61e5a433-e6ce-4aa6-87a5-b870ece29839", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 455/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 455/2012 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.455.2012.1"}, {"guid": "ussr:40da1001-d2fa-4012-986f-239306083667", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.699.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 699/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 699/2015 z 29. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.699.2015.1"}, {"guid": "ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:b2b0ae58-600c-4393-8585-b458b9ca369f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2013 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b0ae58-600c-4393-8585-b458b9ca369f"}, {"guid": "ussr:66044c0b-0401-41ee-907d-b78ae6319e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2010 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:66044c0b-0401-41ee-907d-b78ae6319e1f"}, {"guid": "ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435"}, {"guid": "ussr:59e2161a-0083-43df-aeed-b1772a6db7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 136/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/09 z 29. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-29", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59e2161a-0083-43df-aeed-b1772a6db7d1"}, {"guid": "ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c0208b6-1e43-4935-851c-acf8914fba8d"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:2e847081-0e54-4944-ad17-d14f9ee13ba1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 329/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 329/07 z 3. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-03", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2e847081-0e54-4944-ad17-d14f9ee13ba1"}, {"guid": "ussr:20bf1bd0-65c6-4bc5-b638-ae10031a0627", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/07 z 22. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-22", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:20bf1bd0-65c6-4bc5-b638-ae10031a0627"}, {"guid": "ussr:061f3e82-5cce-4c51-bd90-0d9639704d07", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 115/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 115/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:061f3e82-5cce-4c51-bd90-0d9639704d07"}, {"guid": "ussr:a142e8a0-c2fc-4f39-b627-5b4bee824ab4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a142e8a0-c2fc-4f39-b627-5b4bee824ab4"}, {"guid": "ussr:10dfb2fc-6cd0-4957-a2d0-75e8e43dc834", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/04 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10dfb2fc-6cd0-4957-a2d0-75e8e43dc834"}, {"guid": "ussr:18106d7e-9767-455b-963e-21b2a328bb69", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18106d7e-9767-455b-963e-21b2a328bb69"}, {"guid": "ussr:c0d0b4e8-5165-4e1c-ba6e-d2cee6c42906", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 187/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 187/03 z 1. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-01", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0d0b4e8-5165-4e1c-ba6e-d2cee6c42906"}, {"guid": "ussr:7a9d942e-01a4-4ac2-87fe-0837aad0ba70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 29/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/97 z 14. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-14", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a9d942e-01a4-4ac2-87fe-0837aad0ba70"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:89088cf9-9f58-407e-91e4-f25edc42aae9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.307.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 307/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.307.2022.1"}, {"guid": "b0e3ef4e-e449-44e7-a4c0-968f66b9bb77:ad1aeef6-d6ec-4265-97f0-f292f697e983", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200188.1", "spisova_znacka": "2Asan/25/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Asan/25/2019 z 30. 9. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200188.1"}]}