{"guid": "ussr:af6bfaa6-0102-41ea-8fcb-fb083c55eaca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 167/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 167/2020 z 25. 8. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 25. augusta 2020, sp. zn. IV. ÚS 167/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-08-25", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/af6bfaa6-0102-41ea-8fcb-fb083c55eaca", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2/text", "citacie_n": 23, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 167/2020-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020\nv senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava\nDuditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti\n,\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nAdvokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., Tomášikova 10/B, Bratislava, v mene\nktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Filip Lebovič, ktorou namieta porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 6 Co 207/2018-340 z 24. októbra 2018 v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlého\npríjmu\n\ns\n\npríslušenstvom\n\na\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč. k. 1 Cdo 40/2019-391 z 26. júna 2019, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n, na súdnu\n\nochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne\nkonanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 40/2019-391 z 26. júna 2019\nporušené boli.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 40/2019-391\nz 26. júna 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nnahradiť\n\n, trovy konania v sume 640,65 € (slovom\nšesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej\nkancelárie\n\nLebovič, s. r. o.,\n\nTomášikova\n\n10/B,\n\nBratislava,\n\ndo\n\ndvoch\n\nmesiacov\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a sťažnostná\nargumentácia\n1.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola 7. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o.,\nTomášikova 10/B, Bratislava, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát Mgr. Filip Lebovič,\nktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 207/2018-340 z 24. októbra 2018 v časti týkajúcej\nsa nároku na náhradu ušlého príjmu s príslušenstvom (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nč. k. 1 Cdo 40/2019-391 z 26. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n\n2\n\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola\nstranou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 56 C 772/2015 v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti Slovenskej\nrepublike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“)\ndomáhala zaplatenia sumy 77 240 € s príslušenstvom pozostávajúcej z náhrady ušlého\npríjmu v sume 62 240 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € podľa príslušných\nustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Škoda mala\nvzniknúť\n\n, štátnemu občanovi Iránskej islamskej republiky\n\n(ďalej len „poškodený“), v dôsledku nezákonného rozhodnutia správnych orgánov\no vyhostení a zákaze pobytu na území Slovenskej republiky podľa príslušných ustanovení\nzákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, keďže rozhodnutie o vyhostení poškodeného a zákaze\njeho pobytu na území Slovenskej republiky bolo neskôr zrušené správnym súdom\nako nezákonné. Sťažovateľka nadobudla pohľadávku na náhradu škody postúpením\nod poškodeného. Požadovaná náhrada spočívala v ušlej odmene, ktorá nebola poškodenému\nvyplácaná, keďže v dôsledku nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení\na zákaze vstupu musel opustiť územie Slovenskej republiky a nemohol ďalej vykonávať\nčinnosť hráča vo\n\ns ktorým mal uzatvorenú hráčsku\n\nzmluvu.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 56 C 772/2015-211 z 13. apríla 2018\n(ďalej len „rozsudok z 13. apríla 2018“) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania\nnepriznal. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 13. apríla 2018\nrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 207/2018 z 24. októbra 2018 tak, že rozsudok\nokresného súdu z 13. apríla 2018 potvrdil ako vecne správny. Ústavnou sťažnosťou\nje napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlého príjmu\ns príslušenstvom, teda nie v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy s príslušenstvom.\n\n3\n\n4. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd\nnapadnutým uznesením tak, že ho odmietol v súlade s § 447 písm. c) Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „CSP“).\n5. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania sťažovateľka odôvodňovala existenciou vady\npodľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. Vada mala podľa sťažovateľky spočívať v zásade\nvo svojvoľnom procesnom postupe krajského súdu pri hodnotení dôkazu – oznámenia\noddelenia cudzineckej polície Policajného zboru č. PPZ-HCP-BA8-Ž-18-008/2013\nz 21. januára\n\n2013\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„oznámenie\n\ncudzineckej\n\npolície“).\n\nKrajský\n\nsúd\n\npodľa sťažovateľky bez vykonania dokazovania o opaku v rozpore s § 205 CSP spochybnil\nobsah tejto verejnej listiny (pripojením administratívneho spisu) a zároveň nevykonal dôkaz\nnavrhnutý stranou sporu, a to aj napriek tomu, že v zápisnici o pojednávaní,\nktoré sa uskutočnilo 3. októbra 2018, uviedol, že administratívny spis bude pripojený\nna ďalšie konanie. Krajský súd pripísal listinnému dôkazu iný význam, ako vyplýval\nz jeho výslovného textu, a to len na základe svojich domnienok, pričom uvedená vada mala\npodstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže práve na základe posúdenia\ntejto listiny krajský súd posudzoval otázku splnenia podmienok pre vznik nároku\nna náhradu škody.\n6. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo zo strany krajského súdu tým, že obsah dôkazu,\nktorý bol pre jeho záver o tom, že neboli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu\nškody rozhodujúci, svojvoľne hodnotil inak, ako to vyplýva z textu listinného dôkazu.\nObdobne označené ustanovenia ústavy a dohovoru boli porušené aj postupom najvyššieho\nsúdu,\n\nktorý\n\npostup\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnevyhodnotil\n\nako\n\nnesprávny\n\npostup,\n\nktorým bolo sťažovateľke znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace práva.\n7. Kľúčovou otázkou, ktorú posudzoval krajský súd, bola podľa sťažovateľky otázka\nvzniku ušlého zisku. Sťažovateľka konštatuje, že pokiaľ by nedošlo k nezákonnému\n4\n\nrozhodnutiu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu poškodeného na územie\nSlovenskej republiky, poškodený mohol naďalej pokračovať vo svojom legálnom pobyte\nna území Slovenskej republiky, a tým aj vykonávať hráčsku činnosť vo\n\n,\n\npričom na základe uvedeného by mu vznikal nárok na dohodnutú mesačnú odmenu.\nSťažovateľka pritom ušlý zisk preukazovala tým, že poškodený uzatvoril 6. augusta 2012\nhráčsku zmluvu na dobu určitú od 6. augusta 2012 do 31. decembra 2015 a v uvedenom\nčase mal udelený prechodný pobyt na dobu do 5. februára 2013. Vychádzajúc z princípu\nlegitímnych\n\nočakávaní,\n\nmohol\n\npoškodený\n\noprávnene\n\nvychádzať\n\nz\n\npredpokladu,\n\nže po uplynutí doby prechodného pobytu mu tento bude opakovane obnovený\nna ďalšie obdobia.\n8. Poškodený zdôrazňoval, že 11. januára 2013 mu bol obnovený prechodný pobyt\nna účel osobitnej športovej činnosti na ďalšie obdobie, o čom svedčil aj dôkaz – oznámenie\ncudzineckej polície, takže v relevantnom čase mal splnené všetky podmienky vyžadované\nna jeho ďalší pobyt na území Slovenska. Jediným dôvodom, pre ktorý musel poškodený\nukončiť svoj pobyt na Slovensku, bolo nezákonné rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení.\n9. Zásadným pochybením krajského súdu je teda nesprávny procesný postup\npri hodnotení dôkazu – oznámenia cudzineckej polície. Hodnotenie dôkazu krajským súdom\nje svojvoľné, keďže „krajský súd bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania\n(v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, ktoré na spochybnenie verejnej listiny\nvyžaduje preukázanie opaku) prisúdil tejto listine iný význam, ako vyplýva z jej výslovného\nznenia.“.\n10. Za arbitrárny považuje sťažovateľka postup krajského súdu, ktorým sa tento\nvysporiadal s rozporom medzi oznámením cudzineckej polície a svojím samotným tvrdením\no nepreukázaní predpokladu udelenia pobytu poškodeného na ďalšie obdobie. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku krajského súdu preto podľa sťažovateľky nemôže byť považované\nza konzistentné, racionálne a presvedčivé.\n\n5\n\n11. Sťažovateľka nesúhlasí ani s právnym posúdením veci najvyšším súdom a k tomu\nuvádza, že „v posudzovanom prípade... došlo... k extrémnemu vybočeniu z prípustných\nmedzí voľného hodnotenia dôkazov súdom. ... tu nejde o prípad nevykonania navrhnutého\ndôkazu, pretože krajský súd akceptoval návrh na vykonanie dôkazu pripojením\nadministratívneho spisu ... avšak k samotnému vykonaniu dôkazu už nepristúpil...“.\n12. S prihliadnutím na uvedené považuje sťažovateľka odôvodnenie napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu za nepresvedčivé, keďže sa ním najvyšší súd obmedzuje\nlen na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia\naplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad.\n13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší\na vec v rozsahu zrušenia vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke\nprizná náhradu trov konania.\n14. Uznesením sp. zn. IV. ÚS 167/2020 z 13. mája 2020 ústavný súd prijal ústavnú\nsťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nII.\nVyjadrenia najvyššieho súdu, krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika\nsťažovateľky\n15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku,\npredsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu na oznámenie, či trvajú na tom,\naby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho\nsúdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti.\n\n6\n\n16. Prípisom sp. zn. 1 SprV 250/2020 z 5. júna 2020 sa k ústavnej sťažnosti vyjadril\npredseda krajského súdu, ktorý v podstatnom poukázal na vyjadrenie predsedu senátu\n6 Co krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. V predmetnom prípise vo veci konajúci\nsudca krajského súdu zdôraznil, že argumentácia namierená proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo svojej podstate len kopíruje argumentáciu uvedenú v dovolaní proti tomuto\nrozhodnutiu. Jadrom argumentácie je nesprávne hodnotenie dôkazu, pričom podľa názoru\nvo veci konajúceho sudcu krajského súdu sa k predmetnej argumentácii sťažovateľky\nvyjadril najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie odmietnuté\nako procesne neprípustné. V ďalšom vo veci konajúci sudca krajského súdu citoval\nrelevantné časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, s ktorým sa stotožnil,\na v konkrétnostiach nad rámec už uvedeného uviedol, že „Pokiaľ žalobca v ústavnej\nsťažnosti namieta vyhodnotenie dôkazu odvolacím súdom, ústavný súd SR podľa vyjadrenia\ntakúto sťažnosť nemal prijať.\n\ntiež vyjadril presvedčenie,\n\nže Ústavný súd SR nie je článkom riadnej súdnej sústavy, ktorú tvoria prvoinštančné,\ndruhoinštančné súdy a Najvyšší súd SR a jeho úlohou preto nemôže byť posudzovanie vecí\nz hmotnoprávneho a procesného hľadiska (Ústavný súd SR nie je odvolacím\na ani dovolacím súdom). Ústavný súd SR je podľa vyjadrenia\n\nnezávislý\n\nsúdny orgán ochrany ústavnosti (ustanovenie 2 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom\nsúde Slovenskej republiky v platnom znení) a nie je teda orgánom, na ktorý sa môže\ns úspechom obrátiť strana, ktorá prehrala spor a ktorá je toho názoru, že súdy vec\nnesprávne právne posúdili. V predmetnej ústavnej sťažnosti sa podľa\nnenachádza žiadny argument, z ktorého by vyplynulo, že odvolací súd rozhodol v rozpore\ns Ústavou Slovenskej republiky.“.\n17. Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že sa v celom rozsahu\nstotožňuje s argumentáciou prednesenou predsedom senátu konajúceho vo veci a že netrvá\nna ústnom pojednávaní vo veci ústavnej sťažnosti.\n18. Žalovaná sa ako zúčastnená osoba v súlade s § 126 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) k ústavnej sťažnosti vyjadrila\n7\n\nprípisom sp. zn. KM-OPS1-S-234/2015 zo 4. júna 2020. V podstatnom uviedla, že považuje\nústavnú sťažnosť za účelovú s cieľom dosiahnuť zmenu právneho posúdenia veci.\nK porušeniu práv sťažovateľky podľa zúčastnenej osoby nedošlo. Z opatrnosti sa zúčastnená\nosoba vyjadrila k právnej stránke ústavnej sťažnosti, pričom predovšetkým poukázala\nna skutočnosť, že považuje tvrdenie sťažovateľky o arbitrárnosti pri hodnotení dôkazu\nv zmysle voľného hodnotenia dôkazov za neopodstatnené.\n19. V konkrétnostiach zúčastnená osoba zdôrazňuje, že «sťažovateľ v ústavnej\nsťažnosti uvádza, že oznámením cudzineckej polície sa snažil preukázať, že v jeho zmysle\nmohol „s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote predpokladať, že prechodný pobyt mu bude\nudelený aj na ďalšie obdobia...“. Týmto dôkazom spolu s uvedenou argumentáciou chcel\nsťažovateľ v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 56C/772/2015\nv nadväznosti na konanie vedené na odvolacom súde pod sp. zn. 6Co 207/2018, preukázať\nreálnu existenciu ušlého zisku v dôsledku jeho vyhostenia z krajiny na základe rozhodnutia\no administratívnom vyhostení.\nOdvolací súd naopak argumentoval, že v dôsledku časového obmedzenia oznámenia\ncudzineckej polície, sťažovateľ nemohol s určitosťou hraničiacou s istotou predpokladať,\nže aj po uplynutí predmetnej lehoty, bude môcť zotrvať na území Slovenskej republiky\na teda tu mať ďalší príjem. Odvolací súd v rozsudku uviedol: „Naopak, nie je možné urobiť\njednoznačný záver, že ak by nedošlo k vydaniu predmetného nezákonného rozhodnutia,\nbol by mu predĺžený prechodný pobyt aj na obdobie od 6.2.2013 a že by teda v spomenutom\nklube hral aj po tomto termíne. Reálna existencia ušlého zisku za žalované obdobie\nod 24.5.2013 do 8.1.2015 tak v konaní nebola preukázaná.“\nZ vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa o prisúdení iného významu\noznámeniu cudzineckej polície, je neopodstatnené, nakoľko nemôže svoj subjektívny výklad\ntohto dôkazu považovať za absolútny a nevykonanie dôkazu opakom pri hodnotení\nlistinného dôkazu ako porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom\nnáleze I. ÚS 52/03 uvádza, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd\nvytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba\n\n8\n\ntýka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu\nsú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.\n... Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov\nnejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.\n(viď R 42/1993).“\nMinisterstvo vnútra SR sa v zmysle uvedeného judikátu stotožňuje s právnym\nnázorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením odmietol dovolanie\nsťažovateľa ako neprípustné, keďže neboli splnené procesné podmienky podania dovolania.\nVzhľadom k vyššie uvedenému je zrejmé, že k porušeniu základných práv podľa čl. 46\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd sťažovateľa nedošlo. Sťažovateľovi nebolo v zmysle ním namietaného\nporušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd odopreté domáhať sa svojho práva na nestrannom\na nezávislom súde, jeho záležitosť bola prejednaná spravodlivo, verejne a v primeranej\nlehote.».\n20. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho\nsúdu, ktorý v prípise č. k. KP 3/2020-242, Cpj 101/2020 zo 4. júna 2020 uviedol,\nže najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia sústredil na sťažovateľkou\nvytýkanú vadu, pričom jej neprítomnosť v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil\nnajmä v bode 12. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať\nza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva\nna spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.\n21. V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu oznámil, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania.\n\n9\n\n22. Vyjadrenia predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu a stanovisko\nzúčastnenej osoby boli následne doručované na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska\nsťažovateľke. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 29. júna 2020 vyjadrenie,\nv ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\n23. K argumentácii prednesenej vo vyjadrení krajského súdu sťažovateľka namieta,\nže sa ňou krajský súd k podstate prijatej ústavnej sťažnosti nevyjadril. Ďalej zdôrazňuje,\nže v rozpore s tvrdením krajského súdu sťažovateľka nenamieta nesprávne právne\nposúdenie veci. Podstatou jej argumentácie je porušenie princípov práva na spravodlivý\nproces a zákonného procesného postupu stanoveného pre dokazovanie verejnou listinou.\n24. Podľa sťažovateľky je jej kľúčová argumentácia daná porušením princípov práva\nna\n\nspravodlivý\n\nproces\n\nz dôvodu\n\nvyhodnotenia\n\nobsahu\n\nverejnej\n\nlistiny\n\nodlišne\n\nod jej doslovného znenia «a to iba na základe domnienky konajúceho súdu (vyjadrenej\nslovom „zrejme“), nepresvedčivosť odôvodnenia takéhoto hodnotenia sporného dôkazu\na napokon aj nekonzistentnosť postupu Krajského súdu v Bratislave, ktorý najprv vyhovel\nnávrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania pripojením administratívnych spisov,\navšak následne tento dôkaz bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevykonal, napriek tomu, že práve\nna základe pripojenia týchto administratívnych spisov mohol Krajský súd v Bratislave\ncelkom jednoznačne a objektívne (nie na základe domnienok) zistiť (pokiaľ mal\no tom pochybnosti), aké boli dôvody vydania sporného Oznámenia Oddelenia cudzineckej\npolície\n\nzo dňa 21.1.2013\n\n(ďalej len „oznámenie“).».\n25. Ďalej argumentuje, že v konaní pred odvolacím súdom sa čiastočne opakovalo\ndokazovanie predmetnou verejnou listinou, pričom krajský súd ako odvolací súd nanovo\nhodnotil tento dôkaz a toto hodnotenie malo zároveň zásadný vplyv na posúdenie veci\na rozhodnutie odvolacieho súdu. Zdôrazňuje, že obsah a význam predmetného oznámenia\nnebol až do pojednávania na odvolacom súde medzi stranami sporný, pričom krajský súd\nnásledne pristúpil k odlišnému hodnoteniu tohto dôkazu z vlastnej iniciatívy, nešlo teda\no námietku zo strany sporových strán. Z uvedených dôvodov mal podľa názoru\n10\n\nsťažovateľky odvolací súd, pokiaľ „opakuje, dopĺňa alebo znovu hodnotí dôkazy... dôsledne\ndbať na to, aby použil objektívny postup pri využití všetkých dostupných a pritom legálnych\nzdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie a na to, aby takéto rozhodnutie\nobsahovalo odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov\na ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.“.\n26. Sťažovateľka v závere zdôrazňuje, že namieta zásadné pochybenie v postupe\nodvolacieho súdu týkajúce sa dokazovania a hodnotenia dôkazu, ktoré dosiahlo intenzitu\nporušenia práva na spravodlivý proces.\n27. K argumentom uvedeným vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu sťažovateľka\nnamieta, že obsah bodu 12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, na ktorý predseda\nnajvyššieho súdu odkazuje, je iba všeobecným popisom právnych záverov k tejto otázke\nvyplývajúcich\n\nz\n\njudikatúry\n\nbez\n\nakéhokoľvek,\n\naspoň\n\nstručného\n\nzdôvodnenia,\n\nakým spôsobom najvyšší súd aplikoval tieto právne závery na posudzovaný prípad\nz hľadiska dovolacích námietok sťažovateľky.\n28. V ďalšom vyzdvihuje skutočnosť, že namieta zásadné vady v procese\nvykonávania a hodnotenia dôkazov. Uvedomujúc si skutočnosť, že nie je povinnosťou\ndovolacieho súdu dať odpoveď na každú dovolaciu námietku, sťažovateľka nemôže súhlasiť\nso spôsobom odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa „iba úplne\nformálne vysporiadal s dovolacou námietkou tak, že poukázal na ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo procesnej strany vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Najvyšší súd Slovenskej republiky tým chcel\nzrejme povedať, že akékoľvek dovolacie námietky týkajúce sa dokazovania nie sú spôsobilé\nzaložiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku,\na preto nie je potrebné sa nimi podrobnejšie zaoberať. S ohľadom na judikatúru Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky citovanú v... ústavnej sťažnosti sa s týmto názorom\nnestotožňujeme a máme za to, že aj v procese dokazovania a hodnotenia dôkazov môže dôjsť\nk takým vadám, ktoré vedú k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov mal\n11\n\npodľa názoru sťažovateľa dovolací súd aspoň stručne uviesť, akým spôsobom ním uvádzané\nvšeobecné princípy aplikoval na námietky vznesené sťažovateľom v dovolaní.“.\n29. Súčasťou vyjadrenia sťažovateľky bol aj návrh na priznanie náhrady trov konania\nza tri úkony právnej služby.\n30. Sťažovateľka v prípise adresovanom ústavnému súdu zároveň uviedla, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.\n31. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania (body 17, 21 a 30 tohto nálezu)\npodľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,\npretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel\nk názoru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n32. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n33. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n34. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva\nsťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\na to v kontexte námietky svojvoľného hodnotenia dôkazov. Podľa sťažovateľky k porušeniu\n12\n\njej práv zaručených ústavou a dohovorom došlo zo strany krajského súdu predovšetkým\nsvojvoľným hodnotením dôkazu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\npovažuje sťažovateľka za nepresvedčivé, keďže sa ním najvyšší súd obmedzuje\nlen na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia\naplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad.\n35. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n36. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach\nalebo záväzkoch.\n37. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nje založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje\nlen v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky\nvýkonu\n\ntejto\n\nprávomoci\n\nvšeobecnými\n\nsúdmi\n\nneboli\n\nzlučiteľné\n\ns\n\nústavou\n\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný\nsúd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,\nak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\n13\n\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť\nobčana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi\ndo jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné\n(I. ÚS 17/01).\n38. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní\nje pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej\nprávomoci všeobecných súdov. V záujme ochrany základných práv a slobôd strany v spore\nje však nevyhnutné pripustiť zásah do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore\nso zákonným príkazom vyjadreným v § 191 CSP v miere spôsobilej postaviť konanie\ni jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné\nustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu\nnevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov.\nPráve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom\nkonaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia\nso zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nlebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity\nsúdneho rozhodovania (m. m. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, I. ÚS 206/2019).\nAj z uvedených dôvodov je argumentácia predsedu krajského súdu, resp. konajúceho\npredsedu senátu krajského súdu obsiahnutá v bode 16 tohto nálezu právne irelevantná.\n39. Z uvedeného zároveň vyplýva, že koncept ochrany ústavnosti v širšom ponímaní\nsi (môže) v odôvodnených prípadoch vyžadovať zásah aj do oblasti hodnotenia dôkazov\nvšeobecnými súdmi. Ochrana ústavnosti si vyžaduje bez toho, aby bola dotknutá právomoc\npríslušného všeobecného súdu hodnotiť dôkazy, zaoberať sa námietkou svojvoľného\npostupu príslušného všeobecného súdu v procese dokazovania, pretože svojvôľa príslušného\norgánu verejnej moci zakladá rozpor s právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne\nkonanie a v konečnom dôsledku spochybňuje ústavnú udržateľnosť samotného odôvodnenia\nrozhodnutia ako výsledku takéhoto postupu. Problematika ústavnej akceptovateľnosti\n\n14\n\nhodnotenia dôkazov všeobecným súdom je totiž v rovine jej prieskumu úzko spätá\ns požadovanou kvalitou odôvodnenia súdneho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 90/2015).\n40. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy).\n41. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných stranami konania, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu\nochranu, resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n42. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu\nk čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje\nrozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď\n(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).\nOtázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť\nlen so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov\nodôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.\nMedziiným je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať\nna súdoch, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,\n15\n\nzvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP\nvo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).\n43. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov\nje najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n44. Už uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o dovolaní\nsťažovateľky aj najvyšší súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci rozhodovania\no príslušnej časti ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne\nv takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.\nK napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\n45. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom sporovom\nkonaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania\npred súdom vrátane dovolacích konaní.\n46. Východiská ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol povinný dodržiavať pri rozhodovaní o dovolaní\naj najvyšší súd. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne dodržal.\n\n16\n\n47. Ústavný súd za zachovania podmienok spravodlivého procesu rešpektuje,\nže samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane\nposúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu\nako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade\ns ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú\nustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho\nz čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného\npráva sťažovateľa. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto\nnie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku\nuvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho,\nak je ústavne udržateľné, považovať za porušenie označeného základného práva.\nV opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené\n(m. m. I. ÚS 206/2019).\n48. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n49. Z argumentácie obsiahnutej v bode 12 tohto nálezu možno ustáliť, že kľúčovou\nnámietkou sťažovateľky, ktorou spochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu, je vo svojej podstate všeobecnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia,\nktorému chýba nevyhnutnosť presvedčivosti na to, aby ho bolo možné považovať\nza ústavne udržateľné, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že sa ním najvyšší súd obmedzuje\nlen na judikatúru týkajúcu sa otázky vykonávania a hodnotenia dôkazov bez odôvodnenia\naplikácie tejto judikatúry na posudzovaný prípad. Námietka sťažovateľky je podľa názoru\nústavného súdu opodstatnená.\n50. V podstatnej časti dovolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského\nsúdu\n\nsťažovateľka\n\nnamietala\n\nnesprávny\n17\n\nprocesný\n\npostup\n\nkrajského\n\nsúdu,\n\nktorý jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces malo\npritom dôjsť procesným postupom odvolacieho súdu pri hodnotení dôkazu – oznámenia\ncudzineckej polície, ktorý v rozpore s § 205 CSP iba na základe vlastnej úvahy\nbez vykonania dokazovania o opaku spochybnil obsah verejnej listiny a zároveň nevykonal\ndôkaz navrhnutý stranou (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\n51. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd bez potreby podrobenia\ndovolacej námietky sťažovateľky o tom, že „odvolací súd v rozpore s § 205 CSP\niba na základe vlastnej úvahy bez vykonania dokazovania o opaku spochybnil obsah\nverejnej listiny a zároveň nevykonal dôkaz navrhnutý stranou (pripojenie administratívnych\nspisov)“, osobitnému preskúmaniu vo všeobecnosti v bode 12 v podstatnom uviedol:\n„Súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo procesnej strany vyjadrovať\nsa k spôsobu\n\nhodnotenia\n\nňou\n\nnavrhovaných\n\ndôkazov\n\nsúdom\n\na dožadovať\n\nsa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu\nSR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\nDokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky, potrebné\nna rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje\nprávomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné\na akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný\nnávrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované\ndôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich\nbudú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania\n(uznesenia najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 4 Cdo 125/2012,\n5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Podľa právneho názoru dovolacieho\nsúdu ani v zmysle novej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla\núčinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (uznesenia Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017).“\n18\n\n52. Na podklade uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie odmietol\nako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa § 447\npísm. c) CSP.\n53. S prihliadnutím na citovanú relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou predsedu najvyššieho súdu (bod 20 tohto\nnálezu) o tom, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sústredil na sťažovateľkou\nvytýkanú vadu, pričom jej neprítomnosť v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil.\n54. Naopak, preskúmaním napadnutého uznesenia (predovšetkým citovaného bodu\n12 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd\nsa argumentáciou sťažovateľky, ktorou táto odôvodňovala existenciu vady zmätočnosti,\nnezaoberal. Odkázal pritom iba na svoju vlastnú judikatúru, resp. judikatúru ústavného\nsúdu, z ktorej vyplývajú všeobecné právne východiská pri posudzovaní prípustnosti\na dôvodnosti dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru\nústavného\n\nsúdu\n\npoznačené\n\nabsenciou\n\nrelevantnej\n\nargumentácie\n\n(k\n\ntomu\n\npozri\n\naj argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 28 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný súd\nstotožňuje), ktorou by sa najvyšší súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej\nveci uvedenými všeobecnými princípmi a ich aplikáciou na námietky vznesené\nsťažovateľkou v dovolaní zaoberal.\n55. Uvedený nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\npreto spôsobuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky formálnosti,\na preto ho v podmienkach daných účinnou ochranou základných práv a slobôd strany\nv spore nemožno akceptovať ako ústavne súladné, keďže nespĺňa minimálne požiadavky,\nktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené. Takto formálne koncipované\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia svedčí o svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti, čo znamená\nneakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska naplnenia základného\npráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n19\n\n56. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok\naktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom\nneboli\n\noprávneným\n\nsubjektom\n\npod\n\njej\n\njurisdikciou\n\nlen\n\nformálne\n\ngarantované,\n\nale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej\njudikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v konaní\no opravných prostriedkoch. Ak strana sporu splní predpoklady vyžadované zákonom\npre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd jej túto ochranu musí\nposkytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).\n57. Absencia konkrétneho odôvodnenia, ktorým by sa najvyšší súd vysporiadaval\ns námietkami prezentovanými v dovolaní sťažovateľkou, a teda aj absencia aplikácie\nprávnych záverov ustálenej judikatúry na konkrétne posudzovaný prípad robia napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu nepresvedčivým a ústavne neudržateľným. Ústavný súd\npreto uzavrel, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská\nochrany základných práv a slobôd (v časti záruk na ústavne udržateľné odôvodnenie),\npreto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nK napadnutému rozsudku krajského súdu\n58.\n\nNosná\n\nnámietka\n\narbitrárneho\n\npostupu\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nspočívajúceho\n\nvo svojvoľnom hodnotení dôkazu a s týmto procesným postupom spojený nedostatok\nv odôvodnení\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nsa\n\nv zásade\n\nprekrývajú\n\ns argumentmi, ktoré sťažovateľka prezentovala v dovolaní proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie (k tomu pozri ďalej body obsiahnuté v časti V tohto nálezu),\n20\n\nopäť sa vytvoril priestor na to, aby tieto dovolacie námietky sťažovateľky [odôvodňujúce\nprípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP] smerujúce\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci\ndovolacieho konania.\n59. Už bolo pritom zdôraznené, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí za podmienky\nsúčasného zachovania princípov spravodlivého procesu (bod 47 tohto odôvodnenia)\ndo výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu rovnako vyplýva, že ústavný súd\nnie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Aj z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v rozhodnutí o ústavnej\nsťažnosti zaoberať vyhodnocovaním či posúdením opodstatnenosti dovolacích dôvodov\nz pohľadu, či sťažovateľkou formulované vady napĺňajú dovolacie dôvody obsiahnuté\nv citovaných ustanoveniach, alebo posúdiť v konaní o ústavnej sťažnosti to, či v prípadnom\ndovolacom konaní po vrátení veci by sťažovateľke (ne)bolo vydané pre ňu priaznivejšie\nrozhodnutie. Navyše, ústavný súd by takýmto postupom konal v rozpore so zásadou\nminimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá už dlhodobo\ntvorí súčasť jeho ustálenej judikatúry (m. m. IV. ÚS 321/2018).\n60. Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť\nochranu ústavou a dohovorom garantovaným právam sťažovateľky v prípade, ak dospeje\nk záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k ich porušeniu. Riadiac\nsa už spomenutou zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov\na uprednostňujúc v zmysle princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú všeobecným\nsúdom, preto ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia\npráv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel\n(bod 4 výroku tohto nálezu).\n\n21\n\nV.\n61. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nV zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti\nvyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia\nústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.\nÚstavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva\na slobody sťažovateľa.\nPodľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nV zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nje viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto rozhodnutie\nústavného súdu je vykonateľné doručením.\n62. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľky napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu citované rozhodnutie zrušil v zmysle § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde\na vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).\n63. Po vrátení veci na dovolacie konanie bude nevyhnutné, aby najvyšší súd v rámci\nrozhodovania o podanom dovolaní opätovne preskúmal konkrétne námietky v ňom\n22\n\nobsiahnuté, ktorými sťažovateľka odôvodňuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania podaného\npodľa § 420 písm. f) CSP. Úlohou najvyššieho súdu bude pritom prihliadať aj na ustálenú\njudikatúru ústavného súdu týkajúcu sa požiadaviek vyplývajúcich z práva na spravodlivý\nproces (predovšetkým body 38 až 43 tohto nálezu), keďže prípustnosť a dôvodnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP si vyžaduje preskúmanie miery porušenia procesných\npráv strany v spore z pohľadu existencie porušenia jej práva na spravodlivý proces. Úlohou\nnajvyššieho súdu preto pri preskúmavaní a vyhodnotení, či argumentácia sťažovateľky\ndostatočným spôsobom odôvodňuje existenciu tzv. zmätočnostnej vady konania\npred odvolacím súdom, bude aplikovať právne závery ustálenej judikatúry na konkrétne\nposudzovaný prípad.\nVI.\nTrovy konania\n64. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.\nPodľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n65. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom,\nktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.\n66. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v ňou požadovanej sume\nv súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby [prevzatie a príprava\nzastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu\n29. júna 2020 podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky]. Ústavný súd vychádzal\nzo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019\nv sume 163,33 € a za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11\n23\n\nods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)\nza každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € a za rok 2020 v sume 10,62 €\n(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov\nkonania po jej navýšení o daň z pridanej hodnoty tak predstavuje sumu 640,65 €. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov konania sťažovateľky rozhodol\ntak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.\n67. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\nVII.\n68. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. augusta 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie konanie", "arbitrárnosť", "dokazovanie-dôkaz", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/40/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e25d46c3-4a3a-44f0-ae11-cceed8bcc923", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 336/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 336/2019 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:5d80bd25-4367-4237-affa-1cbbf03d3805", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 206/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2"}, {"guid": "ussr:2b5da4c5-9110-4d76-bf32-a58d0d8f34f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 321/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 321/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.321.2018.1"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 211/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 211/2012 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "7b6c5a67-dcd1-48c8-802f-744f6e086914:9475c88d-8ed8-494e-8017-352533473b8c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1515218372.1", "spisova_znacka": "1Cdo/40/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/40/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1515218372.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 15. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-15", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}, {"guid": "33f49e2f-8d60-4414-a7ac-29cae6b6f992:48519877-a20e-4768-82bc-c3657504fce6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1515218372.3", "spisova_znacka": "6Co/207/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/207/2018 z 23. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-10-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1515218372.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6cb844ab-26c6-410f-844b-bd27be144ea5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.362.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 362/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 362/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.362.2026.2"}, {"guid": "ussr:8bbd8c5b-131a-4739-a5d3-d54cd70bc3fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.714.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 714/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 714/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.714.2025.1"}, {"guid": "ussr:fadddbe6-4e59-44b3-b906-9b1a6e3a0100", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.554.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 554/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 554/2024 z 7. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.554.2024.1"}, {"guid": "ussr:376a4e0c-6860-46aa-8d9c-f902dc4b8961", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.334.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 334/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 334/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.334.2023.1"}, {"guid": "ussr:47ed1371-16f7-4afa-8d17-b10a99081be8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.208.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/2023 z 12. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.208.2023.1"}, {"guid": "ussr:8caaef26-a4e8-4f56-bf7b-2df0460db47a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.605.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 605/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 605/2022 z 24. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.605.2022.1"}, {"guid": "ussr:26170b34-7ac2-4ea7-bddf-4c312996a2ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 612/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 612/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26170b34-7ac2-4ea7-bddf-4c312996a2ab"}, {"guid": "ussr:11cab38d-48a6-41fb-857c-a12619440363", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.620.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 620/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 620/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.620.2022.1"}, {"guid": "ussr:57b413be-9984-4fac-b751-7e71c980d8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.493.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 493/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 493/2022 z 28. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.493.2022.1"}, {"guid": "ussr:a32ad39c-fe0f-427a-a9ef-cea23d7b07d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.317.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 317/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 317/2022 z 29. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.317.2022.1"}, {"guid": "ussr:337464e2-eff5-4217-aca1-080a42761451", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.104.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2022 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.104.2022.2"}, {"guid": "ussr:f21fd266-d98d-4288-9bbe-748570dbffe9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.268.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 268/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 268/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.268.2022.1"}, {"guid": "ussr:52576dca-553d-4a86-b420-2459c46bad2b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.19.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2022 z 19. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.19.2022.1"}, {"guid": "ussr:c6a5805e-9c37-44e1-9d8d-c714ca0550e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.169.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 169/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 169/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.169.2021.1"}, {"guid": "ussr:cff94d82-983e-488a-8a82-026b413adf0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.303.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/2021 z 17. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.303.2021.2"}, {"guid": "ussr:a592bc6d-74f4-4d40-8ac4-82f64a5081ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.252.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 252/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 252/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.252.2021.1"}, {"guid": "ussr:94357704-58c0-47ff-acea-cc9db57f0119", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.259.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.259.2021.1"}, {"guid": "ussr:bb2d2162-506c-4be8-bb46-07a05c27da8c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.52.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2021 z 11. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.52.2021.2"}, {"guid": "ussr:4d320808-0f80-4bbf-9816-f919915c73d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.237.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 237/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 237/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.237.2021.1"}, {"guid": "ussr:b40cf09d-9610-4a77-b6b7-3aabebe936b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.586.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 586/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 586/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.586.2020.1"}, {"guid": "ussr:9b834af2-5aef-4e4f-a2e7-fe41a14ed808", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.125.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 125/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 125/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.125.2021.1"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "c1e40e6c-190e-4030-83ea-5c6b82eea606:1777fb00-823f-4c42-86ef-866d944b362c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7215235015.2", "spisova_znacka": "8Cdo/131/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/131/2024 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7215235015.2"}]}