{"guid": "ussr:85488cd9-3e36-4633-8a13-64d5fca1ae0c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 167/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 167/2019 z 11. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. decembra 2019, sp. zn. IV. ÚS 167/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2019-12-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/85488cd9-3e36-4633-8a13-64d5fca1ae0c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 167/2019-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLadislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9, Bratislava, ktorou namieta\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného\nsúdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ek 981/2018, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nVymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n30. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ek 981/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“).\n2. Sťažovateľ zdôrazňuje, že na okresnom súde sa proti nemu ako povinnému vedie\nexekučné konanie z dôvodu „nezaplatenia spätného výživného, s tým že sťažovateľ\nmeškal s platbou 30 eur a to 1 deň. V danej veci nešlo o nezaplatené spätné výživné,\nale o pomstu bývalému partnerovi... v deň návrhu na vydanie exekúcie...\nnemal žiadne nezaplatené spätné výživné.“.\n3. Sťažovateľ ako povinný podal v napadnutom konaní vedenom okresným súdom\n25. júla 2018 návrh, ktorým sa v súlade s § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Exekučný poriadok“) domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu, že sú tu iné\nskutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Okresný súd uznesením sp. zn.\n4 Ek 981/2018 z 29. marca 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie\nz 29. marca 2019“) návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.\n4. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019\nrozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Ek 981/2018 z 23. augusta 2019 (ďalej\nlen „uznesenie z 23. augusta 2019“) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.\n5. Exekučným titulom, na podklade ktorého okresný súd vedie exekučné konanie, je\nrozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 24 P 20/2015 z 31. októbra 2017 (ďalej len\n„rozsudok z 31. októbra 2017“), ktorým boli sťažovateľovi vo výroku III uložená povinnosť\nprispievať na výživu maloletej dcéry sumou 130 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci\nvopred k rukám matky maloletej dcéry, počnúc od 11. decembra 2014 opakovane\ndo budúcna, a vo výroku IV povolené dlžné výživné za obdobie od 11. decembra 2014\n2\n\ndo 31. októbra 2017 v sume 2 858,06 € splácať v sume po 30 € spolu s bežným výživným\npod stratou výhody splátok až do úplného vyrovnania dlhu. Proti rozsudku Okresného súdu\nPrešov z 31. októbra 2017 bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove\nrozsudkom sp. zn. 21 CoP 14/2018 z 31. júla 2018 (ďalej len „rozsudok z 31. júla 2018“),\nktorým rozsudok Okresného súdu Prešov z 31. októbra 2017 vo výroku III potvrdil\nako vecne správny a vo výroku IV zmenil tak, že dlžné výživné v sume 2 858,06 € povolil\nsťažovateľovi zaplatiť v štyroch splátkach v sume po 714,50 € tak, že prvá splátka je splatná\nnajneskôr do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhá splátka najneskôr\ndo 15. decembra 2018, tretia splátka najneskôr do 15. marca 2019 a štvrtá splátka najneskôr\ndo 15. júna 2019. Sťažovateľ s prihliadnutím na rozhodnutie odvolacieho súdu konštatuje,\nže povinnosť platiť nemal, keďže „krajský súd v Prešove... povolil sťažovateľovi splátky.“.\n6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že začal „platiť spätné výživné hneď po\nvynesení rozsudku okresným súdom, aby mal splatený dlh čím skôr a po doručení\nrozhodnutia Krajského súdu v Prešove dorovnal prvú splátku...“.\n7. Podľa sťažovateľa okresný súd vychádzal z nepravdivých tvrdení, že vo veci došlo\npri jednej platbe k omeškaniu jeden deň. V tejto súvislosti uvádza, že on sám zaplatil\n„2 mesiace vopred... Ak vyšší súdny úradník tvrdil, že oprávnený nedodal dôkaz o platbách\nvopred,\n\nnie\n\nje\n\nto\n\npravda,\n\nnakoľko\n\ndané\n\ndôkazy\n\nzaslal\n\npoverený\n\nexekútor\n\nJUDr. SOBOLOVSKÝ. Tak isto v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica je uvedené, že\nsťažovateľ nedodal dôkaz o tom, že volal na info linku Slovenskej pošty. Nakoľko ako\nfyzická osoba podľa zákona nemá právo si vyžiadať daný dôkaz, tel. rozhovor od mobilného\noperátora a Slovenskej pošty, preto ho nemohol doložiť ako daný dôkaz, ale mal ho vyžiadať\nOkresný súd...“.\n8. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „uznesenie súdu v Banskej Bystrici je tendenčné,\nalibistické a chráni vyššieho súdneho úradníka, ktorý vydal uznesenie, ktoré je protiprávne\na má vadu nakoľko nebol v konaní pribratý kolízny opatrovník, porušil niekoľko zákonov\na právo sťažovateľa na prejednanie veci verejne, tak isto maloletá nebola zastúpená\nkolíznym opatrovníkom.“.\n3\n\n9. Okresný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania\na vykonanie dokazovania, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho okresný súd porušil\n„právo na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym opatrovníkom, súd nepribral\nkolízneho opatrovníka, aby sa k danej veci vyjadril.“.\n10. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom okresného súdu v napadnutom konaní, prizná sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie v sume 10 000 € „z titulu poškodenia dobrého mena“ a nahradí mu trovy\nkonania v sume 10 000 €.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n\n4\n\n14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom\nbez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa\no ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené\nzákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý\nje podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa § 132 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\nprerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne\nprostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).\nÚstavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ\npreukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa (odsek 3).\n16. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je\nzjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú\nsťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo\ndôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným\nprávom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej\nmoci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán\nporušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť\nreálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,\nIV. ÚS 288/05).\n\n5\n\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n20. Ústavný súd zároveň ešte pred posúdením opodstatnenosti ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa s poukazom na svoje ústavné postavenie považuje za potrebné v kontexte\nnamietaného porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom zdôrazniť, že vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n\n6\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom a záver\n21. V úvode tejto časti rozhodnutia sa ústavný súd zaoberal otázkou identifikácie\npredmetu rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa.\n22. V súlade s § 123 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí\nokrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať označenie\nprávoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli\nporušené jeho základné práva a slobody.\n23. Vychádzajúc z obsahu podania a návrhu na rozhodnutie a berúc do úvahy\nv ústavnej sťažnosti uplatnenú argumentáciu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa\ndomáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyslovenia porušenia svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti\ns uznesením\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 29.\n\nmarca\n\n2019\n\na uznesením\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 23. augusta 2019 vydanými vo veci návrhu sťažovateľa (povinného) na zastavenie\nexekúcie.\nK namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s vydaním\nuznesenia okresného súdu z 29. marca 2019\n24. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu\nsubsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127\nods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane\nzákladných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy\nveci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej\nmoci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto\nkontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až\n7\n\nv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane\nústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci\nústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 písm. a) a § 132\nods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).\n25. S prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu subsidiarity,\nako aj na ďalej citovanú relevantnú právnu úpravu ústavný súd konštatuje, že na konanie\na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu\nv napadnutom konaní súvisiacom s uznesením okresného súdu z 29. marca 2019 vydaným\nvyšším súdnym úradníkom nemá dostatok právomoci.\n26. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia\nCivilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.\n27. Podľa § 202 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná\na rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom\nkonaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie,\na o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd\nnariaďuje, ak to pokladá za potrebné (odsek 1). Písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým\nsudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať\nodôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí\n(odsek 2).\n28. Podľa § 239 ods. 1 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu súdu prvej\ninštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.\n29. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu vydanému\nvyšším súdnym úradníkom možno podať sťažnosť, ktorú treba považovať za riadny\nprostriedok procesnej obrany a zároveň za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13\ndohovoru (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,\n\n8\n\nBAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :\nC. H. Beck. s. 869 a nasl.).\n30. Sťažovateľ ako povinný proti uzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019\nvydanému vyšším súdnym úradníkom podal sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného\nsúdu uznesením z 23. augusta 2019.\n31. Uplatnenie právomoci sudcu okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci\nrozhodoval ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nK namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s vydaním\nuznesenia okresného súdu z 23. augusta 2019\n32. Sťažovateľ namieta, že postup okresného súdu v kontexte ním vydaného\nuznesenia z 23. augusta 2019 je arbitrárny a ústavne neudržateľný. Sťažovateľ napáda\nnedostatky procesného postupu okresného súdu spočívajúce v nenariadení pojednávania\na vykonania dokazovania, ako aj v porušení „práva na zastupovanie maloletého dieťaťa\nkolíznym opatrovníkom“. Okrem uvedeného sťažovateľ namieta aj postup okresného súdu\npri odôvodnení uznesenia z 23. augusta 2019, ktoré podľa jeho názoru vychádza\nz nepravdivých tvrdení, že vo veci došlo k omeškaniu s platením spätného výživného.\nNapokon sťažovateľ namieta aj odôvodnenie okresného súdu, podľa ktorého „nedodal\ndôkaz o platbách vopred“, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nemal právo si v konkrétnych\nokolnostiach veci relevantný dôkaz vyžiadať. Zároveň zdôrazňuje s prihliadnutím\nna rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. júla 2018, že povinnosť platiť nemal, keďže\n„krajský súd v Prešove ... povolil sťažovateľovi splátky.“.\n33. Na účely náležitého preskúmania argumentácie sťažovateľa si ústavný súd\nvyžiadal prístup k elektronickému spisu okresného súdu, ktorý sa vzťahuje na napadnuté\n9\n\nkonanie, a zistil nasledujúce pre rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti relevantné\nskutočnosti.\n34. Exekučné konanie bolo začaté 28. júna 2018 doručením návrhu na vykonanie\nexekúcie vo veci dlžného výživného na podklade exekučného titulu, a to rozsudku\nOkresného súdu Prešov z 31. októbra 2017 v prospech oprávnenej – maloletej dcéry\nsťažovateľa zastúpenej zákonnou zástupkyňou. Exekučným titulom v napadnutom konaní je\nteda rozhodnutie všeobecného súdu vo veci dlžného výživného, ktoré sa stalo splatným\nv celkovej sume z dôvodu straty výhody splátok (výrok IV rozsudku Okresného súdu\nPrešov z 31. októbra 2017).\n35. Návrh na zastavenie exekúcie, ktorý podal sťažovateľ ako povinný 25. júla 2018,\nodôvodnil s poukazom na § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd\nexekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia\nvymáhateľnosti exekučného titulu, a v konkrétnostiach brojil proti tvrdeniu oprávnenej\no omeškaní s platením dlžného výživného poštovou poukážkou v mesiaci jún 2018, a pritom\nzdôraznil, že svoju povinnosť si splnil v súlade s exekučným titulom. Uviedol pritom,\nže na pošte mu potvrdili, že poukaz bol doručený do schránky oprávnenej 15. júna 2018,\na nie tak, ako to tvrdí oprávnená, 21. júna 2018.\n36. Okresný súd uznesením z 23. augusta 2019 vydaným sudcom sťažnosť proti\nuzneseniu okresného súdu z 29. marca 2019 zamietol a v odôvodnení citovaného\nrozhodnutia konštatoval stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu\nz 29. marca 2019, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.\n37. S prihliadnutím na zákonne súladný postup sudcu okresného súdu (k tomu pozri\n§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku citovaný v bode 27 tohto uznesenia) ústavný súd\nv ďalšej časti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu\nz 29. marca 2019, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ „svoje tvrdenie o včasnej úhrade\nvýživného nijakým spôsobom nepreukázal, dokonca nepripojil ani jeden doklad o zaplatení.\nSúd poznamenáva, že nie je postačujúce, keď povinný uvedie, že svoje tvrdenia vie\n10\n\npreukázať, povinný svoje tvrdenia musí spolu s podaným návrhom na zastavenie exekúcie\npreukázať a dôkazy o tvrdeniach predložiť, čo povinný neurobil. Súd poznamenáva, že\nv § 61k ods. 2 Ex. por. je vyjadrená koncentračná zásada rozhodovania o návrhu na\nzastavenie exekúcie tzn. procesné úkony sa musia vykonať v zákonom stanovenej lehote...\nPovinný je pod ťarchou neprihliadnutia na jeho procesný úkon povinný uviesť všetky\nrelevantné tvrdenia a zároveň k tomu prislúchajúce dôkazné návrhy v lehote 15 dní od\ndoručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak ich podá oneskorene (napr. dôkazný návrh)\nsúd na ne neprihliadne. Zákonodarca v novej úprave exekučného konania a to najmä\nv návrhoch na zastavenie exekúcie chce zvýrazniť, že exekučné konanie nemá byť konaním,\nv ktorom sa riešia spory, ale v ktorom sa má primárne vymôcť nárok priznaný exekučným\ntitulom. Tento nárok má byť vymožený čo najskôr, v súlade s článkom 48 ods. 2 Ústavy SR\na preto, ak chce povinný iniciovať exekučný spor, zákonodarca mu na to stanovil určité\nlimity a v prípade prekročenia, nedodržania týchto medzí zároveň stanovil, ako má súd\n(§61k ods. 2 Ex. por.) resp. povinný (§ 61l ods. 3 posledná veta Ex. por.) postupovať.“.\n38. V bode 28 uznesenia z 29. marca 2019 sa navyše poznamenáva, že podľa § 567\nObčianskeho zákonníka platného a účinného v čase rozhodovania Okresného súdu Prešov\no exekučnom titule by sťažovateľ ako povinný svoj dlh splátky výživného splnil riadne\na včas v prípade, ak by stanovenú sumu vyplatil oprávnenej, resp. jej zákonnej zástupkyni\npodľa exekučného titulu do 15. dňa príslušného mesiaca spolu s bežným výživným. Nie je\npritom postačujúce, aby poštový poukaz bol doručený v lehote splatnosti do schránky\noprávnenej. Vyžaduje sa, aby bola stanovená suma oprávnenej, resp. jej zákonnej\nzástupkyni aj vyplatená. Svoje tvrdenia (o tom, že dlžné výživné zaplatil oprávnenej včas)\nvšak sťažovateľ ako povinný podľa názoru okresného súdu žiadnym spôsobom nepreukázal.\n39. Novelizáciou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 2/2017 Z. z.,\nktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony (ďalej len „zákon č. 2/2017 Z. z.“), sa vypustila povinnosť exekučného súdu\nrozhodnúť o zastavení exekučného konania ex offo, teda aj bez návrhu. Uvedená legislatívna\n11\n\nzmena tak so sebou priniesla zásadný prevrat v charaktere inštitútu zastavenia exekúcie,\nktorý má s prihliadnutím na novú právnu úpravu výlučne charakter procesnej obrany\npovinného ako účastníka exekučného konania. Uvedené tvrdenie podporuje aj znenie § 61l\nods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého sa postup rozhodnutia o zastavení exekúcie\nspája len s návrhom na jej zastavenie.\n40. Berúc do úvahy legislatívnu zmenu vykonanú zákonom č. 2/2017 Z. z.\ndotýkajúcu sa inštitútu zastavenia konania a s prihliadnutím na charakter návrhu\nna zastavenie konania ako výlučného prostriedku obrany povinného v exekučnom konaní\nbolo povinnosťou sťažovateľa – povinného v exekučnom konaní domáhajúceho sa\nzastavenia exekúcie uviesť všetky vo veci relevantné skutočnosti a zároveň svoje tvrdenia\no nich aj doložiť príslušnými dôkaznými návrhmi. Vzhľadom na uvedené preto pokiaľ\nsťažovateľ svoju povinnosť zanedbal a svoje tvrdenie o včasnosti ním uhrádzaného dlžného\nvýživného (tak, ako to tvrdil v návrhu na zastavenie exekúcie) žiadnym spôsobom\nnepreukázal a dokonca ani nepripojil doklad o zaplatení výživného a nenavrhol okresnému\nsúdu na účely preukázania svojich tvrdení vykonať dôkazy, potom sa zanedbaním\nprocesných povinností sám vystavil následku, ktorý je s takýmto zanedbaním spojený.\n41. Vzhľadom na skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti sťažovateľa\nako povinného v návrhu na zastavenie konania nielen tvrdiť, ale aj predložiť na účely\npreukázania svojich tvrdení dôkazy (resp. navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie\nsvojich tvrdení) je argumentácia sťažovateľa, ktorou brojí proti postupu okresného súdu\nv napadnutom konaní, nedôvodná. Uznesenie okresného súdu z 29. marca 2019, s ktorým sa\nstotožnil sudca v uznesení okresného súdu z 23. augusta 2019, je založené na skutočnosti\nneunesenia dôkazného bremena, a nie, ako sa to mylne domnieva sťažovateľ, na „nedodaní\ndôkazu o platbách vopred.“. Ústavný súd síce nerozporuje tvrdenie sťažovateľa o tom,\nže ako fyzická osoba si nemôže dôkaz telefonického rozhovoru so zamestnancom poštového\núradu, ktorý podľa jeho vyjadrenia mal preukázať včasnosť zaplatenia príslušnej splátky\ndlžného výživného, zaobstarať, no zároveň zdôrazňuje, že štádiu zaobstarania dôkazného\nprostriedku predchádza štádium navrhovania dôkazných prostriedkov. Z návrhu\n\n12\n\nna zastavenie exekúcie nevyplýva, že by sťažovateľ ako povinný okresnému súdu na účely\npreukázania svojich tvrdení vykonanie dôkazného prostriedku vôbec navrhol.\n42. Na podklade všetkých už uvádzaných skutočností sú preto námietky sťažovateľa\no tom, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 23. augusta 2019 je založené\nna nepravdivých tvrdeniach a na skutočnostiach, že sťažovateľ „nedodal dôkaz o platbách\nvopred“, nedôvodné.\n43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej namieta procesný postup okresného súdu\na v konkrétnostiach zdôrazňuje, že okresný súd nenariadil pojednávanie na účely vykonania\ndokazovania a zároveň porušil právo na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym\nopatrovníkom.\n44. Z návrhu na zastavenie exekúcie a ani zo sťažnosti podanej proti uzneseniu\nokresného súdu z 29. marca 2019 nevyplýva, že by sťažovateľ nariadenie pojednávania\nv jeho veci navrhol. Navyše v súlade s § 61l ods. 2 Exekučného poriadku na prejednanie\nnávrhu na zastavenie exekúcie nie je potrebné nariaďovať pojednávanie. Nariadenie\npojednávania bude vo veci návrhu na zastavenie exekúcie spravidla nasledovať v prípadoch\nvyžadujúcich si vykonanie dokazovania. Skutočnosť zistenia zanedbania procesnej\npovinnosti sťažovateľa navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení však\nv konkrétnych okolnostiach veci už prima facie vylučuje dôvodnosť nariadenia\npojednávania aj v prípade, že by sa preukázalo, že sťažovateľ skutočne požadoval v jeho\nveci pojednávanie nariadiť. Z uvádzaných dôvodov je preto aj námietka sťažovateľa\no procesnom nedostatku okresného súdu, ktorý nenariadil pojednávanie na vykonanie\ndokazovania, nedôvodná.\n45. K sťažovateľom namietanému porušeniu „práva na zastupovanie maloletého\ndieťaťa kolíznym opatrovníkom“ ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že žiadne\nz ústavných ustanovení nezakotvuje v katalógu základných práv a slobôd výslovne „právo\nna zastupovanie maloletého kolíznym opatrovníkom“. Ústavný súd nespochybňuje,\nže neustanovenie kolízneho opatrovníka, ktorého funkciou je dôsledne dbať v stanovených\n13\n\nprípadoch na ochranu práv a právom chránených záujmov maloletého v konaní\npred všeobecným súdom, sa môže v relevantných prípadoch dotknúť procesného postavenia\nmaloletého, a tým aj jeho základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne\nkonanie.\n46. Ústavný súd s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru v kontexte konkrétnej\nargumentácie sťažovateľa vyplývajúcej z ústavnej sťažnosti ďalej zdôrazňuje, že domáhať\nsa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba\njedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06,\nII. ÚS 163/2018). Podľa § 122 zákona o ústavnom súde totiž ústavnú sťažnosť môže podať\nosoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené jej základné práva a slobody.\n47. Sťažovateľ sa síce s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia\nporušenia svojich základných práv a slobôd, predmetné porušenie však odôvodňuje\npostupom okresného súdu pri (ne)ustanovení kolízneho opatrovníka inému účastníkovi\nkonania – oprávnenej. Vzhľadom na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa sa prima\nfacie nedotýka jeho procesného postavenia – postavenia povinného v napadnutom konaní,\nale dotýka sa postavenia oprávnenej, ktorej podľa názoru sťažovateľa mal byť ustanovený\nkolízny opatrovník, je už na prvý pohľad vylúčená možnosť vyslovenia porušenia\nzákladných práv a slobôd sťažovateľa, do procesného postavenia ktorého nemohlo byť\nz uvedeného dôvodu zasiahnuté. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd vyhodnotil aj\nnámietku sťažovateľa o porušení „práva na zastupovanie maloletého dieťaťa kolíznym\nopatrovníkom“ ako nedôvodnú, teda takú, ktorou nemohlo dôjsť k porušeniu základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu či jeho práva na spravodlivé súdne konanie.\n48. Podľa už citovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený\nnávrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie (sp. zn. I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci\n14\n\npredloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd\nzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek\nmožnosť existencie takéhoto porušenia. Z predbežných záverov ústavného súdu\nvyslovených k jednotlivým námietkam sťažovateľa plynie pre ústavný súd záver, že prijatie\njeho ústavnej sťažnosti v ktorejkoľvek jej časti na ďalšie konanie by nebolo spôsobilé\ns prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa viesť k vysloveniu porušenia základných práv\ngarantovaných ústavou či dohovorom postupom okresného súdu v napadnutom konaní.\n49. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v relevantnej\nčasti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde.\n50. Poslednou námietkou sa sťažovateľ snaží spochybniť postup okresného súdu\nv napadnutom exekučnom konaní z dôvodu existencie rozsudku Krajského súdu v Prešove\nz 31. júla 2018, ktorým došlo k zmene výroku o dlžnom výživnom.\n51. Aj napriek tomu, že sťažovateľ mal v čase podania sťažnosti proti uzneseniu\nokresného súdu z 29. marca 2019 (sťažnosť bola podaná 7. mája 2019) o okolnosti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove z 31. júla 2018 vedomosť, skutočnosť zmeny výroku o dlžnom\nvýživnom a jej vplyv na ďalšie trvanie exekúcie v sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu\nvydanému vyšším súdnym úradníkom nevzniesol.\n52. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilnú rozhodovaciu činnosť,\npodľa ktorej je postup sťažovateľa, ktorý má k dispozícii opravný prostriedok, no príslušnú\nnámietku v ňom materiálne neuplatní, iba formálnym využitím právneho prostriedku\nochrany jeho práv (II. ÚS 382/2013).\n53. Aj v tomto prípade sťažovateľ síce sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu\nz 29. marca 2019 podal, no v sťažnosti argumentáciu, ktorú predostrel ústavnému súdu\nprostredníctvom ústavnej sťažnosti, nevzniesol. Zároveň sťažovateľ v ústavnej sťažnosti\nani len netvrdil (tým menej preukazoval), že k nesplneniu podmienky využitia účinného\n15\n\nprávneho prostriedku ochrany práva došlo v jeho prípade z dôvodov hodných osobitného\nzreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu podľa\n§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\n54. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku porušenia základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru v kontexte námietky existencie rozsudku Krajského súdu v Prešove\nz 31. júla 2018, ktorým došlo k zmene výroku o dlžnom výživnom, ktorú sťažovateľ\nuplatnil po prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa § 132 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Relevantná časť ústavnej sťažnosti bola preto\nodmietnutá v súlade s § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako neprípustná.\n55. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom v ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. decembra 2019\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia", "sťažnosť", "dokazovanie", "konanie-zastavenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:10bbd165-c778-4464-8a1b-ae8454927a07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.163.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2018 z 22. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.163.2018.1"}, {"guid": "ussr:ebe9f1f5-59c7-4b82-9581-68bcefab884c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 194, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ebe9f1f5-59c7-4b82-9581-68bcefab884c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:2aff96f2-5bac-436e-bed8-102368a14566", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aff96f2-5bac-436e-bed8-102368a14566"}, {"guid": "ussr:c1365728-4259-469a-aa80-3d2ee013a8fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/06 z 22. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-22", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1365728-4259-469a-aa80-3d2ee013a8fe"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "952ed17e-f39e-4d09-bd60-7a272f987b59:82cfe937-1192-441f-8647-d9b562ffb600", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8115201171.5", "spisova_znacka": "21CoP/14/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/14/2018 z 30. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-07-30", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8115201171.5"}, {"guid": "7f8bff4c-531c-4fd6-96a1-c511705e9620:645231b3-2fdf-4624-a77a-cf75cec094ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Ek/981/2018", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/981/2018 z 29. 3. 2019", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-03-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7f8bff4c-531c-4fd6-96a1-c511705e9620:645231b3-2fdf-4624-a77a-cf75cec094ce"}], "citovane_v": [{"guid": "18a1c845-10af-4eac-9806-84bf6b3374c9:2fd6a2c1-9214-4af8-b5b1-995ed6f75543", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6123392888.3", "spisova_znacka": "16Ek/2118/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/2118/2023 z 22. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6123392888.3"}, {"guid": "57dc2b6c-70a7-4480-b2a9-30fc7bd5daed:94e5093d-f166-431c-a386-c0eb53b9e090", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6123392890.3", "spisova_znacka": "76Ek/2069/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 76Ek/2069/2023 z 6. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-06-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6123392890.3"}]}