{"guid": "ussr:4040a166-40e0-4f52-aac1-ddf54e9abc6a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.164.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 164/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 164/2020 z 28. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. IV. ÚS 164/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.164.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4040a166-40e0-4f52-aac1-ddf54e9abc6a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.164.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.164.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.164.2020.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 164/2020-16\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora\n\nDuľu\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n;\n\n,\n\n; a\n\n,\n\n,\n,\n\n, zastúpených advokátkou\n\nJUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 879/7, Bratislava, ktorou namietajú porušenie\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 250/2018\na uznesením v tomto konaní vydaným 17. júla 2019, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\n,\n\na\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n8. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľka 1“),\n,\n\n,\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“), a\n\n,\n\n,\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľka 2“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Evou\nBorovskou, Štefánikova 879/7, Bratislava, ktorou namietajú porušenie základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Cdo 250/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením v tomto\nkonaní vydaným 17. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia\nsa žalobou podanou\n\nOkresnému\n\nsúdu\n\nRužomberok\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„okresný\n\nsúd“)\n\n10. augusta 2007 domáhali proti žalovanej 1 – obchodnej spoločnosti Arriva Liorbus, a. s.,\na žalovanej 2 – KOOPERATÍVA poisťovni, a. s., zaplatenia sumy 13 292,17 €\na sumy 33,19 € mesačne od 1. septembra 2007 s príslušenstvom z titulu nemajetkovej ujmy,\nktorá im vznikla v súvislosti s usmrtením\n\n(manžela sťažovateľky 1 a otca\n\nsťažovateľa a sťažovateľky 2), ku ktorému došlo pri dopravnej nehode spôsobenej vodičom\nautobusu ako zamestnancom žalovanej 1. O žalobe rozhodol okresný súd v poradí prvým\nrozsudkom sp. zn. 4 C 103/2007 zo 16. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok\nzo 16. novembra 2011“) tak, že túto zamietol.\n3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na podklade odvolania rozsudok\nokresného súdu zo 16. novembra 2011 uznesením sp. zn. 7 Co 64/2012 z 20. februára 2013\nzrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\n2\n\n4. Okresný súd následne v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 4 C 103/2007\nz 11. februára 2014 (ďalej len „rozsudok z 11. februára 2014“) žalobu zamietol.\nNa podklade odvolania podaného proti rozsudku okresného súdu z 11. februára 2014\nkrajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 445/2014 z 12. novembra 2014 zrušil citované\nrozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. Okresný súd v poradí tretím rozsudkom sp. zn. 4 C 103/2007 z 23. júna 2016\n(ďalej len „rozsudok z 23. júna 2016“) uložil žalovanej 1 povinnosť zaplatiť každému\nzo sťažovateľov sumu 3 319,40 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n6. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júna 2016 rozhodol krajský súd\nrozsudkom sp. zn. 7 Co 308/2017 z 30. mája 2018 (ďalej len „rozsudok z 30. mája 2018“)\ntak, že rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo vyhovujúcej časti, v ktorej žalobu\nsťažovateľov zamietol. Zároveň krajský súd rozsudkom z 30. mája 2018 rozsudok súdu\nprvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti potvrdil ako vecne správny.\nRozsudkom krajského súdu z 30. mája 2018 bolo zároveň rozhodnuté o trovách konania tak,\nže žalovaným 1 a 2 bol proti sťažovateľom priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu.\n7. O dovolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu z 30. mája 2018 rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol z časti podľa § 447 písm. c)\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a z časti podľa § 447 písm. f) CSP.\n8. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú nedostatok spočívajúci v absencii bližšej\nidentifikácie častí dovolania, ktoré boli na podklade už citovaných ustanovení Civilného\nsporového poriadku odmietnuté. Podľa sťažovateľov nie je zrejmé, ktorá časť dovolania\nsmerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bola odmietnutá podľa § 447 písm. c) CSP\na ktorá podľa § 447 písm. f) CSP.\n9. Podľa sťažovateľov z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu expressis verbis\nnevyplýva, akým spôsobom najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovatelia podali dovolanie\n3\n\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné [§ 447 písm. c) CSP].\nUpriamením pozornosti na § 421 CSP sťažovatelia namietajú, že proti rozsudku\nodvolacieho súdu dovolanie bolo prípustné, keďže „ide o rozhodnutie vo veci samej, ktorým\nbolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie a istina prevyšuje nielen 2 násobok, ale aj\n10 násobok minimálnej mzdy“.\n10. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti bez náležitého vlastného odôvodnenia stotožnil\ns názorom prezentovaným vo vyjadrení k dovolaniu žalovanou 1 o tom, že dovolanie\nsťažovateľov je neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP, čím došlo zároveň k porušeniu práva\nsťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní.\n11. Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného sťažovateľmi z dôvodu podľa\n§ 447 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolací súd dovolanie odmietne, ak nie je odôvodnené\nprípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom\nuvedeným v § 431 až § 435 CSP, sťažovatelia argumentujú, že najvyšší súd neuviedol, ktoré\nz citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 431 až § 435 CSP) neboli\nsťažovateľmi vymedzené.\n12. Podľa sťažovateľov síce najvyšší súd odmietol dovolanie z dôvodu,\nže sťažovatelia neuviedli rozhodnutia dovolacieho súdu, od záverov ktorého by sa odvolací\nsúd odklonil, avšak uvedené odôvodnenie „nekorešponduje so zákonom, ktoré na\nsťažovateľov nekladie povinnosť uvádzať rozhodnutia dovolacieho súdu, ale má uviesť len\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uviesť v čom táto nesprávnosť spočíva,\nčo sťažovatelia urobili. Zaťažovať dovolateľov uvádzaním rozhodnutí dovolacieho súdu,\nktorých môže byť tisíce je nad únosnú mieru... Nie je možné požadovať od dovolateľov, aby\nuvádzali rozhodnutia dovolacích súdov, keď zákonodarca takúto požiadavku na dovolateľov\nnekladie.“.\n13. Okrem uvedeného k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní\ndošlo aj z dôvodu, že najvyšší súd sa bez ďalšieho priklonil na stranu žalovanej 2, keď sa\n\n4\n\nbez odôvodnenia stotožnil s jej názorom, že dovolanie je potrebné odmietnuť podľa § 447\nods. 1 písm. f) CSP.\n14. Sťažovatelia napadli rozhodnutie odvolacieho súdu aj z dôvodu podľa § 420\npísm. f) CSP, pričom tvrdili, že zo strany krajského súdu došlo k porušeniu ich práva\nna spravodlivý proces, keďže proti rozhodnutiu krajského súdu (v poradí tretiemu), ktorým\ntento rozhodol o trovách konania, nemohli podať opravný prostriedok (sťažnosť), ktorý by\ninak mohli podať, ak by o trovách konania rozhodol okresný súd ako súd prvej inštancie.\nSťažovatelia tak boli pozbavení možnosti súdu podať sťažnosť proti rozhodnutiu o trovách\nkonania a domáhať sa toho, aby podľa § 257 CSP súd výnimočne náhradu trov konania\nnepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\n15. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví\nporušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom\nnajvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na zároveň najvyššiemu súdu prikáže opätovne konať. Sťažovatelia zároveň požadujú\nnáhradu trov konania v sume 611,51 €.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\n5\n\no ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n19. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide\npredovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej\npríčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,\nporušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci\nvznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval\nuvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne\nnepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n20. Podstatou ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu vydaným v rámci dovolacieho konania, ako aj s postupom\nnajvyššieho súdu v napadnutom konaní. Sťažovatelia v ňom vidia porušenie svojich\nzákladných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.\n\n6\n\n21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n22. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n23. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľov ústavný súd vychádzal zo svojej\nkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia\nvšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený\na povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,\nv ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené\nzákladné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom\n(m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).\n24. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\na obsahovo totožné súčasti základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre\nneustále zdôrazňuje, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako\nich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania (strany v spore) na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje\nrozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,\n7\n\nIII. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom\nzáujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný\na že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n25. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať\na rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane\ndovolacích konaní (m. m. II. ÚS 581/2017). V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľmi\nako dovolateľmi procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl.\nCSP.\n26. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka\nposúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky\nprípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.\nInými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade\ns ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú\nustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho\nz čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného\npráva sťažovateľa (m. m. III. ÚS 450/2017).\n27. Rovnosť strán v konaní zaručená čl. 47 ods. 3 ústavy sa zabezpečuje vytvorením\nrovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata\ntejto ústavnej zásady spočíva v tom, že strany civilného konania (osobitne sporového\nkonania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých\nprocesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.\nNerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania, nie je podstatné\nani to, ktorá zo strán konania sa stane žalobcom a ktorá žalovaným (m. m. II. ÚS 35/02,\nIV. ÚS 126/09, IV. ÚS 51/2020).\n\n8\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n28. Sťažovatelia v záhlaví ústavnej sťažnosti ako porušovateľov základných práv\nzaručených ústavou uvádzajú okrem najvyššieho súdu aj krajský súd a okresný súd.\nV úvodnej časti ústavnej sťažnosti rovnako zdôrazňujú, že túto podávajú „vo veci porušenia\nzákladných práv vyplývajúcich z 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.\n29. V súlade s § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom\na dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.\n30. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti\npetitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého\nrozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom\nz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd\nrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,\na vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého v petite označil za porušovateľa svojich práv. Platí to\npredovšetkým\n\nv\n\nsituácii,\n\nkeď\n\nje\n\nsťažovateľ\n\nzastúpený\n\nzvoleným\n\nadvokátom\n\n(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Z konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza\nv texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie\n(m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).\n31.\n\nVychádzajúc\n\nz\n\npetitu\n\nústavnej\n\nsťažnosti,\n\nústavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže v posudzovanej veci predmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie\no sťažovateľmi namietanom porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom\npredchádzajúcim jeho vydaniu. Takto vymedzený predmet konania nemožno z hľadiska\npožadovanej ústavnej ochrany rozšíriť len na základe záhlavia ústavnej sťažnosti, či jej\nodôvodnenia aj o porušenie sťažovateľmi označených ďalších práv zaručených ústavou\n9\n\na dohovorom rozhodnutiami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Ústavný súd, súc\nviazaný petitom (návrhom na rozhodnutie) predloženým sťažovateľmi, preto ustálil predmet\nkonania o ústavnej sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.\n32. K procesnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu podľa sťažovateľov došlo\ntým, že najvyšší súd expressis verbis nevymedzil, ktorú časť dovolania odmietol podľa\n§ 447 písm. c) a ktorú podľa § 447 písm. f) CSP (bod 8 tohto rozhodnutia). Okrem toho\nza nedostatočné považujú sťažovatelia aj odôvodnenie najvyššieho súdu k námietke\no porušení ich práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd rozhodol o nároku\nna náhradu trov konania (bod 14 tohto rozhodnutia). Z uvedených dôvodov trpí napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu nedostatkom odôvodnenia a porušuje základné právo\nsťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n33. V kontexte uvedeného sťažovatelia ďalej namietajú aj postup najvyššieho súdu,\nktorý sa len stotožnil s názorom žalovaných o tom, že dovolanie je nevyhnutné odmietnuť\npodľa § 447 písm. c), resp. § 447 písm. f) CSP, čím podľa nich došlo k porušeniu\nzákladného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (body 10 a 13\ntohto rozhodnutia).\n34. Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f) CSP sťažovatelia\nnavyše argumentujú, že najvyšší súd neuviedol, ktoré z citovaných ustanovení Civilného\nsporového poriadku (§ 431 až § 435 CSP) neboli sťažovateľmi vymedzené. Požiadavka\nnajvyššieho súdu na označenie rozhodnutí dovolacieho súdu je podľa názoru sťažovateľov\nv súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia nenáležitá,\nkeďže nekorešponduje so zákonnou právnou úpravou (bod 12 tohto rozhodnutia).\n35. Ústavný súd preskúmal ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu a dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnuté\nuznesenie v tomto konaní vydané nie sú spôsobilé na vyslovenie záveru o porušení\nsťažovateľmi označených základných práv zaručených ústavou.\n\n10\n\n36. Sťažovatelia v dovolaní namietali existenciu vady zmätočnosti podľa § 420\npísm. f) CSP a zároveň existenciu vady nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP.\n37. K vade zmätočnosti, ku ktorej podľa sťažovateľov došlo zo strany krajského\nsúdu, ktorý výlučne rozhodol o náhrade trov konania a sťažovateľov tak pozbavil možnosti\npodať proti príslušnému rozhodnutiu odvolacieho súdu opravný prostriedok, najvyšší súd\nv napadnutom uznesení poukázal na § 396 ods. 2 CSP (ak odvolací súd zmení rozhodnutie,\nrozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie).\n38. V súlade s citovaným ustanovením Civilného sporového poriadku preto najvyšší\nsúd na podklade zistenia, že krajský súd ako odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, uzavrel, že postup krajského súdu ako nepriečiaci sa ustanoveniam zákona\nnemôže viesť k záveru o existencii vady zmätočnosti tak, ako to tvrdia sťažovatelia.\nNa základe uvedeného následne najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval,\nže dovolanie sťažovateľov nie je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné (body 15 a 16\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu).\n39. Ústavný súd už v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 25/2019 a sp. zn. I. ÚS 457/2017\nzdôraznil, že aj v prípadoch, keď odvolací súd rozhodne vo veci nároku na náhradu trov\nkonania de facto v jednoinštančnom konaní, postupuje v súlade so zákonným imperatívom\nstanoveným v § 396 ods. 2 CSP, a preto táto skutočnosť sama osebe nemôže mať\nza následok porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nústavy. Ústavný súd nemá dôvod sa ani v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov\nod citovaného právneho názoru odkloniť, a preto konštatuje, že námietka sťažovateľov\no nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte\nrozhodovania odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania a existencie vady\nzmätočnosti (argumentácia obsiahnutá v bode 14 tohto rozhodnutia) nie je dôvodná.\n40. Najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného\nsúdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou\n11\n\nsťažovateľov, ktorou odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\nNajvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto ich dovolanie\nodmietol v relevantnej časti ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné\n[§ 447 písm. c) CSP].\n41. Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu je v otázke existencie vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti\ns rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania (ktoré sťažovatelia v ústavnej sťažnosti\nnapádajú) ústavne súladné, nemožno prisvedčiť ani názoru sťažovateľov o tom,\nže pri rozhodovaní vo veci tejto časti dovolania sa najvyšší súd „len“ priklonil k názoru\nžalovaných, ktorí požadovali dovolanie sťažovateľov ako neprípustné podľa príslušných\nustanovení\n\nCivilného\n\nsporového\n\nporiadku\n\nodmietnuť.\n\nK porušeniu\n\nsťažovateľmi\n\noznačeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy\npreto zo strany najvyššieho súdu dôjsť nemohlo.\n42. K argumentácii sťažovateľov obsiahnutej v bode 12 tohto uznesenia ústavný súd\nzdôrazňuje, že v prípade, ak sťažovatelia uplatnili dovolací dôvod nesprávneho právneho\nposúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,\nak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), bolo ich\npovinnosťou špecifikovať nimi tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu.\n43. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP), pričom dovolací dôvod\nsa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n44. Aj napriek tomu, že zákonná právna úprava v § 432 ods. 2 CSP nestanovuje\npre dovolateľa expressis verbis povinnosť konkretizácie rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré\n12\n\nnapĺňajú pojem ustálená prax dovolacieho súdu, ústavný súd konštatuje, že táto požiadavka\nje s poukazom na samotný § 421 ods. 1 písm. a) CSP implicitnou výkladovou súčasťou\n§ 432 ods. 2 CSP.\n45. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia sa vo svojej podstate viaže\nna ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola podľa dovolateľa rešpektovaná\nzo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký\nv konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v iných rozhodnutiach. Absencia\nidentifikácie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (aj konkretizáciou príslušných\nrozhodnutí dovolacieho súdu), od ktorej sa odvolací súd odklonil, by mohla viesť k stavu\nničím neohraničeného preskúmavania dovolania zo strany najvyššieho súdu. Takýto stav\nvšak nie je už len s prihliadnutím na koncepciu dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku (právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom\nštáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne) a úlohy, ktoré najvyšší súd s poukazom\nna dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia plní (riešenie otázok zásadného\nprávneho významu a zjednocovanie judikatúry), akceptovateľný.\n46. Pokiaľ dovolateľ namieta vadu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421\nods. 1 písm. a) CSP a prípustnosť dovolania odôvodňuje odchýlením sa v jeho veci\nrozhodujúceho odvolacieho súdu od konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, stáva sa\npožiadavka konkretizácie rozhodnutia, prípadne rozhodnutí tejto konštantnej línie\nnajvyššieho súdu v samotnom dovolaní oprávnenou a dôvodnou požiadavkou. Jej\noprávnenosť a dôvodnosť je okrem iných daná aj požiadavkou povinného zastúpenia\ndovolateľa v konaní o dovolaní advokátom, ako aj povinnosťou koncipovania samotného\ndovolania advokátom ako osobou znalou práva (§ 429 ods. 1 CSP).\n47. Najvyšší súd sa pri posúdení prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným\njudikátom najvyššieho súdu tvoriacim súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe\na rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý sa od tejto praxe podľa dovolateľa odchýlil.\nPre záver najvyššieho súdu o tom, či je v konkrétnych okolnostiach veci dovolanie pre\n13\n\nnesprávne právne posúdenie prípustné, je esenciálnou požiadavkou metodologický postup\ndovolacieho súdu, v rámci ktorého tento v kontexte ustálenej rozhodovacej praxe riešenia\nurčitej právnej otázky a zodpovedajúceho skutkového vymedzenia za pomoci abstrakcie\ninterpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio).\n48. Pokiaľ dovolateľ nekonkretizuje ustálenú rozhodovaciu prax odkazom\nna príslušné rozhodnutia dovolacieho súdu, potom najvyšší súd nemá relevantný podklad\nna to, aby v rámci stanoveného metodologického postupu ustálil, berúc do úvahy aj\nrozhodujúce skutkové okolnosti porovnávaných prípadov a v relevantných časových\nsúvislostiach platnú a účinnú právnu úpravu, to, či k odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe skutočne v konkrétnych okolnostiach veci došlo, a tým ani preskúmať meritórne\ndovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia.\n49. Vychádzajúc z požiadaviek obsiahnutých v judikatúre ESĽP, na ktoré v súvislosti\ns právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odkazuje, je\npre posúdenie\n\ntoho,\n\nči rozhodovanie\n\nvnútroštátnych súdov\n\npri prístupe k súdu\n\n(v konkrétnych okolnostiach veci pri prejednaní dovolania z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci) je zaťažené prílišným či nadmerným formalizmom, nevyhnutné prihliadať\nna všetky okolnosti konkrétneho prípadu. K porušeniu práva na prístup k súdu dôjde\nv prípade, že stanovené pravidlo prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu\nspravodlivosti a stane sa z neho bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor\nmeritórne pred príslušným súdom (Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok\nVeľkej komory z 3. 12. 2009, § 79 in fine).\n50. S prihliadnutím na už uvedené rozhodujúcou pre posúdenie ústavnej\nudržateľnosti predmetnej formálnej požiadavky (uvedenia konkrétnych rozhodnutí\ndovolacieho súdu) je aj osobitnosť konania, v ktorom k uplatneniu takejto požiadavky\ndochádza. Berúc do úvahy skutočnosť, že v konkrétnych okolnostiach veci ide o dovolacie\nkonanie, pričom dovolacím dôvodom je nesprávne právne posúdenie, je dôvodnosť\nuplatnenia formálnejších požiadaviek v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku\n\n14\n\noproti konaniu o odvolaní ako riadnom opravnom prostriedku na mieste (obdobne Kozlica\nproti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok ESĽP z 2. 11. 2006, § 32).\n51. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že požiadavka\nuvedenia rozhodnutí dovolacieho súdu nepredstavuje pre dovolateľa neprimeranú záťaž,\nktorou by dovolací súd zasahoval do základného práva dovolateľa na súdnu ochranu\nvytvorením bariéry znemožňujúcej dovolateľovi prístup k dovolaciemu súdu. Je, naopak,\ndôvodnou požiadavkou pre náležité uplatnenie metodologického postupu aplikovateľného\npri\n\nuplatnení\n\ndovolacieho\n\ndôvodu\n\nnesprávneho\n\nprávneho\n\nposúdenia\n\npožadovať\n\nod dovolateľa vymedzenie konkrétnych rozhodnutí dovolacieho súdu, keďže nevyhnutnými\npre náležité vysporiadanie sa najvyššieho súdu s prejednávanom vecou sú aj skutočnosti\ndeterminované skutkovým základom a rovnako aj relevantnou právnou úpravou\nporovnávaných prípadov. Požiadavka uvedenia rozhodnutí dovolacieho súdu sa tak stáva\nesenciálnou pre uplatnenie právomoci najvyššieho súdu posúdiť, či tak, ako to namieta\ndovolateľ, k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne v konkrétnych okolnostiach\nveci došlo. Prístup k súdu ako obsahová súčasť základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy nemá absolútny charakter, čo znamená, že môže byť predmetom obmedzení.\nObmedzenie spočívajúce v nevyhnutnosti konkretizácie odklonu od ustálenej rozhodovacej\npraxe uvedením príslušných rozhodnutí dovolacieho súdu nie je zo všetkých uvedených\ndôvodov ústavné nesúladné, keďže prípadná aplikácia takéhoto obmedzenia nedegraduje\nprístup jednotlivca k súdu takým spôsobom alebo do takej miery, že to narúša samotnú\npodstatu dotknutého práva. Inými slovami, predmetné obmedzenie dovolateľa nezaťažuje\nspôsobom, ktorý by ho už na prvý pohľad zbavoval možnosti prístup k dovolaciemu súdu\nuplatniť. Zo všetkých uvedených dôvodov je námietka bližšie konkretizovaná v bode 12\ntohto uznesenia nedôvodná.\n52. Sťažovatelia vymedzili v dovolaní tri právne otázky, vo vzťahu ku ktorým\nnamietali dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (bod 23.1 napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu).\n\n15\n\n53. Vo vzťahu k druhej a tretej právnej otázke sťažovatelia ako dovolatelia nimi\ntvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nekonkretizovali\nžiadnym rozhodnutím dovolacieho súdu, od právnych záverov ktorého by sa odvolací súd\nv ich veci odklonil (bod 27 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu). Z uvedených\ndôvodov, prihliadajúc na už uvedené predbežné právne názory, ústavný súd konštatuje,\nže postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní v časti namietanej vady nesprávneho\nprávneho posúdenia (vo vzťahu k druhej a tretej právnej otázke) o tom, že argumentácia\nsťažovateľov „nedáva podklad pre posúdenie, či skutočne došlo k dovolateľmi tvrdenému\nodklonu“ (bod 27.1 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), je ústavne udržateľný.\nVzhľadom na absenciu náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v súlade s príslušnými\nustanoveniami Civilného sporového poriadku sa dovolanie v relevantnej časti (vo vzťahu\nk druhej a tretej právnej otázke) už prima facie javilo ako dovolanie, pri ktorom nie sú\nsplnené procesné podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd\ndovolací v súlade s príslušnou procesno-právnou úpravou odmietne bez toho, aby došlo\nk jeho vecnému prejednaniu (prejednaniu dôvodnosti). Záver najvyššieho súdu o odmietnutí\ndovolania v relevantnej časti z dôvodu, že dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom\nuvedeným v § 431 až § 435 CSP [§ 447 písm. f) CSP], je preto ústavne udržateľný.\n54. Pokiaľ sťažovatelia ako dovolatelia riadne zastúpení v konaní o dovolaní\nadvokátom zanedbali svoju povinnosť v dovolaní namietajúcom existenciu vady\nnesprávneho právneho posúdenia konkretizovať rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého\nsa odvolací súd pri riešení konkrétnej právnej otázky odklonil, potom sa sami vystavili\nnásledku s tým spojenému, ktorý spočíva v nemožnosti uskutočniť meritórny dovolací\nprieskum, keďže hranice tohto prieskumu neboli vymedzené v súlade so zákonom.\n55. Účelovosť argumentácie sťažovateľov ústavný súd v súvislosti s relevantnou\nnámietkou vyvodzuje aj zo skutočnosti, že sťažovatelia si prostredníctvom svojho advokáta\npovinnosť konkretizácie rozhodnutí najvyššieho súdu, od ktorých sa podľa ich názoru\nodvolací súd v ich veci odklonil, splnili vo vzťahu k prvej právnej otázke a v tomto smere\nneponechali aktivitu na samotný najvyšší súd (bod 24 napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu).\n16\n\n56. Vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu je v otázke existencie vady nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP v kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľov ústavne súladné, nemožno\nprisvedčiť ani názoru sťažovateľov o tom, že pri rozhodovaní vo veci tejto časti dovolania\nsa najvyšší súd „len“ priklonil k názoru žalovaných, ktorí požadovali dovolanie\nsťažovateľov ako neprípustné podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku\nodmietnuť. K porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva na rovnosť účastníkov\nv konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy preto zo strany najvyššieho súdu dôjsť nemohlo.\n57. Napokon predbežný záver ústavného súdu k ústavnej udržateľnosti odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nedáva podklad pre záver o procesnom pochybení\nnajvyššieho súdu len na základe skutočnosti, že najvyšší súd v závere napadnutého\nuznesenia (bod 30 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) výslovne nevymedzil, ktorú\nčasť dovolania odmietol podľa § 447 písm. c) a ktorú podľa § 447 písm. f) CSP (bod 8 tohto\nrozhodnutia). Keďže dôvody odmietnutia dovolania sú dostatočne identifikované\nv odôvodnení napadnutého uznesenia, uvedený procesný nedostatok má len formálny\ncharakter a sám osebe nemôže mať za následok porušenie základného práva na súdnu\nochranu.\n58. Berúc do úvahy všetky už uvedené predbežné závery k jednotlivým námietkam\nsťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia\ndovolania sťažovateľov zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe. Ústavný\nsúd pri predbežnom prerokovaní preto dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozhodnutia a obsahom\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorých vyslovenia porušenia sa\nsťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n17\n\n59. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:34e631f0-525a-464f-8d2e-0ce411472f79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.51.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 51/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 51/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.51.2020.1"}, {"guid": "ussr:1693bdd8-2396-4b80-8ce4-08f99076a7c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.25.2019.1"}, {"guid": "ussr:12cffc39-4449-4f34-a11e-f034dd615bf6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.457.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 457/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 457/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.457.2017.1"}, {"guid": "ussr:ff515c1c-e1e6-4520-9774-cb8423bd6351", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.581.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 581/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 581/2017 z 14. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-14", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.581.2017.1"}, {"guid": "ussr:9de8bfd6-4aed-4d9f-8077-2bfa0895f64f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.450.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 450/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 450/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.450.2017.1"}, {"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 126/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 126/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3ebf17b-3ad6-47a3-9284-54df7cc4af3b"}, {"guid": "ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 83/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 83/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c18b3555-ca73-44e0-85f3-590511559fe1"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 35/02 z 11. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-11", "citacie_n": 383, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3c32321-c51b-477f-bde4-7853abddf5b7"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "8ab68f39-785d-4983-85f9-364587860eac:a26f5728-8ef8-41ca-9364-afab06f66bef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5907204169.1", "spisova_znacka": "3Cdo/250/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/250/2018 z 16. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5907204169.1"}, {"guid": "9442550c-681a-4171-8d03-ea9a06ad69e2:f7159322-0856-4453-b0dc-cd5cbdcd9b73", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1216210632.1", "spisova_znacka": "7Co/308/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/308/2017 z 13. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1216210632.1"}, {"guid": "dbaeb478-2ce3-4f15-9c6b-dd1813c41fc5:b265d09b-8fb5-4ae8-b90c-bd530ea34726", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5907204169.2", "spisova_znacka": "7Co/445/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/445/2014 z 11. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-11-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5907204169.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3e6f7fa2-2f38-4872-a404-87fe174c492a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.131.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 131/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 131/2023 z 9. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.131.2023.1"}, {"guid": "ussr:f602e92f-3cda-4b91-8fc3-6fa63f715966", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.505.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 505/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 505/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.505.2020.1"}]}