{"guid": "ussr:64b68523-e9c0-4e1f-8b90-64bbd09e71b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.155.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 155/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 155/2020 z 28. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2020, sp. zn. IV. ÚS 155/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.155.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/64b68523-e9c0-4e1f-8b90-64bbd09e71b8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.155.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.155.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.155.2020.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 155/2020-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu\n(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr. Martinom Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nVymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n20. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Martinom Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len “krajský súd“) sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017 (ďalej aj\n„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 51/2016\nz 13. februára 2017 uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich\ndržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom\nna § 138 písm. b), j) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku\n(ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody\nv trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský\nsúd na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017\nzrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 51/2016 z 13. februára 2017 vo výroku o treste\na sťažovateľovi vymeral trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov odňatia slobody\nso zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd uznesením sp. zn.\n5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. Naostatok\npodal sťažovateľ ústavnú sťažnosť ústavnému súdu.\n3.1 Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v postupe\na napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, a to „z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom právneho posúdenia § 372, písm. c.)\nTrestného poriadku vzhľadom k námietke nezákonnosti vykonaných dôkazných prostriedkov\na z nich vyplývajúcich dôkazov a to konkrétne zápisníc Národnej Kriminálnej agentúry\n\n2\n\nsvedkov\n\nzo dňa zo dňa 15.12.2015 a\n\nzo dňa\n\n16.12.2015 a ich vykonanie súdmi ako aj vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom vysporiadania sa s posúdením\ndôvodu dovolania podľa § 371, písm. c.) Trestného poriadku vo vzťahu k nezákonnosti\nvykonaných dôkazných prostriedkov a to konkrétne zápisníc Národnej kriminálnej agentúry\nsvedkov\n\nzo dňa zo dňa 15.12.2015 a\n\nzo dňa\n\n16.12.2015.“. Sťažovateľ teda (obsahovo) atakuje postup najvyššieho súdu, ktorý sa s ním\npredostretým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) zákona č.\n301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) vysporiadal arbitrárnym spôsobom, keď po obsahovej stránke tvrdil, že ním\nsťažovateľ napadol spôsob hodnotenia dôkazov, ku ktorému nemá najvyšší súd\nv dovolacom konaní právomoc, pričom ale „... má za to, že vo svojom dovolaní nenapádal\nhodnotenie dôkazov (svedeckých výpovedí) ale napádal skutočnosť, že dôkazné prostriedky,\nz ktorých tieto dôkazy vyplývajú sú nezákonné a ako také ani nemali byť prvostupňovým\nsúdom vykonané, čo napadol v odvolacom konaní a následne aj v dovolaní.“. Inými\nslovami, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietol to, že v dovolacom konaní\nprostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\n„... namietal nezákonnosť dôkazného prostriedku a nie jeho hodnotenie uvedenými súdmi.“.\n3.2 Nezákonnosť ním predostretých dôkazov, a to výsluchov „\nzo dňa zo dňa 15.12.2015 a\n\nzo dňa 16.12.2015“, vidí v spôsobe ich\n\nvykonania orgánom činným v trestnom konaní, ktorý mal umožniť týmto svedkom\nsamostatne vypovedať ku skutkom kladeným sťažovateľovi za vinu, resp. vo všeobecnosti\nk trestnej činnosti mu kladenej za vinu, pričom zdôraznil „... nutnosť, aby orgán činný\nv trestnom konaní ako vykonávateľ procesného úkonu dal minimálne možnosť svedkovi, aby\nSÁM súvisle vypovedal všetko, čo o veci vie, a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti.\nZákonná možnosť znamená, že svedok má v prvom rade aj v spojitosti s § 127, ods. 1\na § 131, ods. 1 Tr. poriadku, povinnosť (povinnosť, vzhľadom na uloženie sankcie za jej\nporušenie v zmysle § 346 Tr. zákona) SÁM svojimi slovami súvisle vypovedať pravdivo\na nie nezamlčať, čo o veci vie, a odkiaľ sa to dozvedel (v tomto konkrétnom prípade nebolo\nvyužité právo svedka na odopretie výpovede ani nestal prípad zákazu výsluchu svedka). Až\nnásledne, ak svedok neviem SÁM súvisle uviesť nič o veci, resp. ak SÁM uvedie niečo k veci\n\n3\n\nale je to neúplné, nejasné alebo rozporné, je možno pristúpiť (resp. vznikne zákonné právo\nOČTK) ku kladeniu otázok na doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplnosti,\nnejasností alebo rozporov.“. Vzhľadom na to, že tento postup nebol v prípade svedkov\na\n\ndodržaný, „... je toho názoru, že nezákonnosť\n\nzískaných dôkazov je zrejmá a nie je nutné inak vyhodnocovať existujúce už vykonané\ndôkazy, keďže ak by súdy správne právne posúdili nezákonnosť dôkazných prostriedkov a to\nkonkrétne uvedených zápisníc museli by v prípade rešpektovania Trestného poriadku\nnevykonať z nich vyplývajúce dôkazy. Nie je nutné posudzovať dopad dôkazu na skutok,\nnakoľko ešte predtým je nutné sa zaoberať zákonnosťou dôkazu z pozície, či bol získaný\nz dôkazného prostriedku v zmysle Trestného poriadku. Jedná sa o elementárnu činnosť\nsúdu, ktorá predchádza ďalšiemu skutkovému hodnoteniu dôkazu.“.\n3.3 Predostretú argumentáciu sťažovateľ predniesol aj v odvolacom konaní\npred krajským súdom, ktorý „... však v odôvodnení nepoukázal, prečo považuje predmetné\ndôkazné prostriedky za zákonné s poukazom na to, že odporujú § 119 a 132 Trestného\nporiadku ako to uvádzal sťažovateľ a teda nezodpovedal podľa sťažovateľa na podstatnú\notázku, či súdy správne vykonali dôkazy ak sú dôkazné prostriedky napádané sťažovateľom\nako nezákonné. Na zodpovedanie tejto podstatnej otázky súdom, by súd najprv musel\nposúdiť argumenty sťažovateľa ohľadne uvedenej nezákonnosti, čo nevykonal. A následne\npo vysporiadaní s týmito argumentmi mal zodpovedať otázku, či ich prvostupňový súd\nvykonal zákonne. To však nevykonal a teda ani právne neposúdil namietanú nezákonnosť\ndôkazných prostriedkov z pohľadu odporovania § 119 a 132 Trestného poriadku\na vzhľadom na to ani nemohol relevantne odôvodniť svoj rozsudok vo vzťahu k tejto\nnámietke sťažovateľa. Sťažovateľ považuje skutočnosť, že si Krajský súd v Košiciach vyberá\nz jeho odvolacích námietok len niektoré, pričom na tak podstatnú skutočnosť ako je\nlegálnosť získaných dôkazov neprihliada za arbitrárne konanie, ktoré zasahuje do\nzákladných práv sťažovateľa.“.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\n4\n\nSlovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 51/2018\nzo dňa 6. septembra 2018 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To/30/2017 zo\ndňa 19. októbra 2017porušené bolo.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 51/2018 zo dňa\n6. septembra 2018 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To/30/2017 zo dňa\n19. októbra 2017sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšia konanie\nalebo alternatívne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 51/2018 zo\ndňa 6. septembra 2018 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\nvo výške 325,42 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho\nzástupcu.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom\n\n5\n\nupravuje zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,\nči dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme\nho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.\n12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá\ntvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej\nzákladné práva a slobody.\n13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej\n\n6\n\nprerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd.\n14. Vec napadla ústavnému súdu 20. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená\nsudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné\nobdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení\ndodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec\nprerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov\na pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu\npráce je na konanie vo veci príslušný štvrtý senát ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš\n(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017\n15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\n16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,\na preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\n\n7\n\nprávomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,\nII. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\n17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti\nnie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\n18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním predloženým najvyššiemu súdu, a to\nz dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Predmetnú\nargumentáciu predložil aj krajskému súdu v odvolacom konaní, avšak z dôvodu podaného\ndovolania, ktoré je síce mimoriadnym, ale účinným prostriedkom nápravy, právomoci\nústavného súdu predchádza/predchádzala právomoc najvyššieho súdu sa s týmto dovolacím\ndôvodom vysporiadať Trestným poriadkom predpokladaným a ústavne konformným\nspôsobom. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou\nprezentovaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím\n\n8\n\nkrajského súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú\nprávomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci\nústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].\nIII.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018\n19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n\n9\n\n22. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov\nrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný\nčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. V tomto smere toto\nustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo\nzahájiť konanie pred súdom) len jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému\nkráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide\no organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo\nna spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie\nveci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť\nprítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky\nspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).\n23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).\n24. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru ESĽP Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.\n1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2.\n1998). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade\n\n10\n\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom\npredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n25.1 O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného\nvtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje\nprávo na všeobecnom súde (II. ÚS 8/01) alebo by rozhodol arbitrárne bez náležitého\nodôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), prípadne, pokiaľ by sa pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by\nzásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05), teda ak súdom zvolený výklad\nneprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný\nvýklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia\nzo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore\nso všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.\n25.2 Vo všeobecnom poňatí posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\n\n11\n\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\n27. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018\nk sťažovateľom predostretým výhradám v podstatnom dôvodil:\n„Obvinený\n\npodal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr.\n\npor. (č.l. 1308-1310), v rámci ktorého uviedol, že okresný aj krajský súd použili v jeho\nneprospech dôkazy, ktoré boli získané v rozpore s Trestným poriadkom, a to výpovede\nsvedkov\n\na\n\ns poukázaním na ustanovenia §119 ods. 2 Tr. por.,\n\nčl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na § 132 ods. 1,2 Tr. por.\nPodľa obvineného z dikcie a výkladu uvedených ustanovení vyplýva, že je nutnosť,\naby orgán činný v trestnom konaní dal minimálne možnosť svedkovi, aby sám súvisle\nvypovedal všetko, čo o veci vie a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti. Až následne,\nak svedok nevie sám súvisle nič uviesť o veci je možné pristúpiť ku kladeniu otázok na\ndoplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplnosti, nejasnosti alebo rozporov.\nVyšetrovateľ pri výsluchu svedka\n\ndňa 16. decembra 2015 splnenie\n\ntejto povinnosti odoprel a priamo mu adresoval svoje otázky, na ktoré potreboval odpoveď,\nčo však porušuje uvedené ustanovenie a má za následok neplatnosť takéhoto dôkazu...\nObvinený\n\n, ako aj\n\nv rámci svojich dovolaní uplatnili\n\ndovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) Tr. Por. Podľa ktorého\ndovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené ma dôkazoch, ktoré neboli súdom\nvykonané zákonným spôsobom, dovolací súd uvádza nasledovné.\nSkutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť\nzrejmá z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že\nby sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod v tomto\nprípade nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd zle vykonal dôkazy, prípadne že\nvykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Pokiaľ ide o výhradu obvineného,\nspočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom prípade nepostupovali správne pri\nhodnotení svedeckých výpovedí a vykonaných dôkazov a že tieto závery nezodpovedajú\npredstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania\ndovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením\n\n12\n\njednotlivých dôkazov, ako aj aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa\njedná o skutkové námietky v rámci spôsobu hodnotenia dôkazu súdom, ktoré sú\nz dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, ako\naj z odmietnutia vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať predmetný\ndovolací dôvod.\nZ Čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nnevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní\n(vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie nim\nnavrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležíte zdôvodnené.\n(II. ÚS 258/2012 z 11. júla 2012). Obvinenými uplatnené námietky v rámci predmetného\ndovolacieho dôvodu sú neodôvodnené, nakoľko hodnotia skutkový stav, ktorého\npreskúmanie je v dovolacom konaní neprípustné, a preto nemôže byť naplnený predmetný\ndovolací dôvod.“\n28. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017\nk sťažovateľom prezentovanej výhrade uviedol túto argumentáciu:\n„Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom\nrozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom\npojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi\npodrobne, perfektne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom\nrozsahu aj stotožnil.“\n29. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho\na argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež\nv zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť\ni na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.\n1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie\n\n13\n\npodmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno\npokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007\nk sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti\nč. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj\nodvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\n30. Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 2 T 51/2016 z 13. februára 2017\nvo vzťahu k sťažovateľovi argumentoval:\n„Čo sa týka viny obžalovaného\n\nv bode 3/ ten sa priznal, že najmenej od\n\njúna 2015 do novembra 2015 si kupoval pervitín od obžalovaného\non nemal, od obžalovaného\n\na keď\n\n. Ďalej priznal, že pervitín odpredal svedkovi\n\nako aj svedkovi\n\n. Toto jeho priznanie bolo v\n\nsúlade s výpoveďami týchto svedkov, preto ho súd vyhodnotil ako pravdivé. Na základe\nvýpovedí obžalovaného, svedka\n\nako aj záznamov z odposluchov ustálil súd\n\nobdobie predaja pervitínu svedkovi v období najmenej mesiaca jún až november 2015...\nČo sa týka ďalších skutkových okolností, ktoré sa mu kládli obžalobou za vinu, že\nmal predať pervitín aj svedkovi\n\na\n\n, tieto\n\nokolnosti obžalovaný poprel, keď uviedol, že uvedeným svedkom pervitín nikdy nepredal. Zo\nspáchania tejto časti skutku ho však usvedčujú výpovede svedkov\na\n\nz prípravného konania.\nSvedok\n\nna hlavnom pojednávaní nevypovedal. Vo výpovedi\n\nz prípravného konania zo dňa 15.12.2015 podrobne vypovedal o tom, ako si v období\njedného roka kupoval pervitín od\n\n. Následne pri konfrontácii s obžalovaným\n\ndňa 23.3.2016 svedok uviedol, že pervitín od obžalovaného nekupoval. Nevie, prečo vo\nvýpovedi 15.12.2015 to uviedol, nevie, čo vypovedal vtedy, bol zostresovaný.\nPri hodnotení výpovedí svedka súd vyhodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka zo\ndňa 15.12.2015, kde ucelene, logicky a vierohodne vypovedal. Podrobne popísal spôsob\nkontaktu, akým spôsobom dohadovali predaj a kúpu pervitínu, akým spôsobom došlo\nk odovzdaniu a prevzatiu pervitínu, dokonca popísal jeden prípad, kedy mal pervitín\nuložený v tzv. mŕtvej schránke - na\n\n, pri rampe do kameňolomu, frekvenciu nákupu\n\n14\n\npervitínu a jeho cenu. Následnú zmenu výpovede v rámci konfrontácie, ktorú odôvodnil, že\nbol zostresovaný, súd takto vyhodnotil ako účelovú. Nič nenasvedčuje tomu, aby svedok vo\nvýpovedi dňa 15.12.2015 mal tak detailne a presvedčivo opisovať skutkové okolnosti\nnepravdivo a vymýšľať si ich.\nTaktiež svedok\n\nna hlavnom pojednávaní poprel, aby si pervitín\n\nzadovažoval od obžalovaného. V prípravnom konaní pritom vypovedal, že v období jedného\nroka užíval pervitín, ktorý kupoval od obžalovaného\n\na\n\n. Ďalej\n\npopísal spôsob, akým sa dohadovali na jeho predaji, cenu, spôsob stretnutia. Zmenu\nvýpovede svedok odôvodnil osobnými problémami a nátlakom tretích osôb, ktoré nechce\nuviesť. Takúto zmenu výpovede súd vyhodnotil ako účelovú a tendenčnú, keď nevysvetlil\nžiadnym hodnoverným spôsobom kto mal vykonať na jeho osobu nátlak, aby vypovedal\nproti obžalovaným, z akého dôvodu sa tak malo stať.\nTakto popretú časť skutku obžalovaným\n\nsúd vyhodnotil ako účelové\n\ntvrdenie v snahe vyhnúť sa prísnejšej trestnej sadzbe. A práve naopak výpovede svedkov\nv spojitosti s ďalšími dôkazmi potvrdili, že obžalovaný potom, čo zadovážil pervitín, tento\nneužíval len pre vlastnú potrebu, ale aj v žalovanom období predával ďalším osobám, a to\nnajmenej\n\n,\n\n,\n\na\n\n, teda viacerým osobám. Na základe výpovedí svedkov súd ustálil časové\nobdobie, kedy k odpredaju pervitínu obžalovaným došlo, teda najmenej od októbra 2014 do\nnovembra 2015, čo je nutné považovať za dlhší čas, čo nebolo vyvrátené ani výpoveďami\nsvedkov\n\na\n\n, ktorí potvrdili to, čo tvrdil obžalovaný, že\n\nv období od februára 2014 do februára 2015 bol práceneschopný a bol doma, potom tri\nmesiace pracoval v\n\na následne sa definitívne vrátil do miesta trvalého bydliska\n\nv júni 2015, keďže počas maródky bol v\npracoval opäť v\n\n, chodil domov.\n\nVýpovede svedkov\n.\n\n,\n\n,\na\n\na aj počas krátkeho obdobia, čo\n.\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n, ktorí popreli, aby si zaobstarávali pervitín od obžalovaného\n\nneprispeli k skutkovému objasneniu veci.“\n\n15\n\n31. V prvom rade ústavný súd vo všeobecnej rovine akcentuje, že mu neprináleží sa\nvyjadrovať k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola alebo nebola vyvodená\ntrestnoprávna zodpovednosť určitej osobe, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty\ns cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce k záveru\no trestnoprávnej zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany\nústavnosti je skúmať iba ústavné aspekty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce\nzávery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,\nči neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi\nokolnosťami tej-ktorej veci. Teda ústavný súd nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd,\nktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí\nďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Navyše judikatúra\nKomisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť\nč. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade\nDelcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)\nv žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým\nspôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho\nprípadu (I. ÚS 26/2014).\n32.1 Zohľadnením materiálneho hľadiska argumentácie sťažovateľa v podanej\nústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľove právne úvahy smerujú\nk nepoužiteľnosti dôkazov (výpovedí dvoch dotknutých svedkov z prípravného konania)\na prostredníctvom tejto okolnosti k spochybneniu trestnoprávnej kvalifikácie trestnej\nčinnosti mu kladenej za vinu pokrytej okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej\nsadzby podľa § 172 ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona,\nteda v kvalifikovanej skutkovej podstate vo vzťahu k okolnostiam, že páchal drogovú\ntrestnú činnosť a na viacerých osobách (v súvislosti s rozšírením okruhu osôb zúčastnených\nna nákupe drogy) a po dlhší čas. Kvalifikácia predovšetkým podľa § 172 ods. 2 písm. c)\ns poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona je založená výsluchmi sťažovateľom\nspochybnených svedkov\n\na\n\n, ktorí boli vypočutí\n\nv prípravnom konaní a ktorých spôsob výsluchu, resp. postup orgánu činného v trestnom\nkonaní pri ich vypočutí, nemal byť v súlade so zákonom. Na túto námietku sťažovateľa\n\n16\n\nústavný súd uvádza, že okresný súd ich vypočul na hlavnom pojednávaní, a to\npri nahradení, resp. porovnaní výpovedí týchto svedkov oproti ich výpovediam\nz prípravného konania dožadovaním sa vysvetlenia týchto rozporov, a pri svojom hodnotení\nzdôvodnil, prečo a z akých dôvodov im neuveril, resp. prečo neakceptoval zmenu ich\nvýpovedí (čím tak okresný súd dôsledne postupoval podľa zásady trestného konania\nvyjadrenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku – zásada voľného hodnotenia dôkazov). Týmto\npostupom okresný súd však nemohol odstrániť sťažovateľom tvrdenú a v ústavnej sťažnosti\npopísanú nezákonnosť výkonu týchto dôkazov (výsluchov svedkov) z prípravného konania,\nkeďže práve na ich obsahu bolo vo významnej miere založené uznanie viny vo vzťahu\nk prísnejšej právnej kvalifikácii podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona (bod 30).\nPredpokladom záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také\nporušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu\npred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno\ndosiahnuť procesnými prostriedkami (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06) –\nv tomto prípade v odvolacom a v konečnom dôsledku dovolacom konaní.\n32.2 Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že najvyšší súd postupoval nedôsledne\npri posúdení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\na neposkytol dostatočnú odpoveď vysvetľujúcu, prečo sťažovateľom označené dôkazy\npovažuje za zákonné, resp. prečo sťažovateľom predostretá argumentácia nedopadá na tento\ndovolací dôvod. Je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že namietal nezákonnosť dôkazov\n(výsluch svedkov v prípravnom konaní, keď následne bolo rozhodnutie v skutkovej\nokolnosti podmieňujúcej použitie prísnejšej trestnej sadzby založené, resp. spoluzaložené na\ntakto vykonaných dôkazoch), a nie hodnotenie týchto dôkazov skôr konajúcimi súdmi.\nNajvyšší súd tak neodstránil v dovolacom konaní ani argumentačné pochybenie krajského\nsúdu, ktorý sa v rámci tejto námietky obmedzil len na všeobecné konštatácie rovnako\nneriešiace podstatu problému, ktorým je procesná nepoužiteľnosť dôkazu, nie hodnotenie\n(pri opakovaných výsluchoch sa meniaceho) obsahu svedeckých výpovedí.\n32.3 Ústavný súd však k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru stabilne judikuje,\nže sú „výsledkové“, čo znamená, že konanie pred súdom musí byť ako celok spravodlivé,\n\n17\n\nčo závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (I. ÚS 79/03,\nI. ÚS 236/03, III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj v zmysle\nrozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako\ncelok malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti\nHolandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok vo veci A. M. proti Taliansku zo 14. 12.\n1999, § 23, § 24; rozsudok vo veci Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002).\nKrajský súd doplnením znaleckého dokazovania ustálil záver o zmenšenej príčetnosti\nsťažovateľa v čase spáchania skutku, v dôsledku čoho za súčasného uloženia ochranného\nprotitoxikomanického liečenia ústavnou formou, ďalej zohľadnením účelu trestu v rovine\nindividuálnej prevencie za zvýraznenia jeho výchovnej zložky a napokon aplikáciou „čl. 6\nods. 1, ods. 3 Dohovoru v rámci ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. Zák.“ mimoriadne znížil\nsťažovateľovi okresným súdom uložený trest odňatia slobody na dobu šiestich rokov\ns odôvodnením, že „... v osobe obžalovaných sa nejedná o tak nebezpečných páchateľov,\naby v záujme ochrany spoločnosti bolo nevyhnutné im uložiť trest odňatia slobody, vo\nvýmere aký im bol uložený prvostupňovým súdom. Inak povedané, na dosiahnutie účelu\ntrestu nie je takýto trest nevyhnutný a preto ho nemožno považovať ani za spravodlivý.“.\nVo výsledku teda bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe\npredpokladanej základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), d)\nTrestného zákona, ktorá je v rozmedzí od troch rokov v dolnej hranici trestnej sadzby\na desiatich rokov v hornej hranici trestnej sadzby, oproti sadzbe pri kvalifikovanej skutkovej\npodstate podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktorá je v rozmedzí desiatich rokov\nv dolnej hranici trestnej sadzby a pätnástich rokov v hornej hranici trestnej sadzby.\nNadväzujúc na argumentáciu krajského súdu pri ukladaní trestu – jeho uloženie vo výmere\nšiestich rokov (čo zodpovedá dolnej polovici trestnej sadzby, ku ktorej sťažovateľ\nprostredníctvom ústavnej sťažnosti v dôsledkoch jej eventuálneho úspechu smeruje, teda\nsadzby podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona) by už nebolo možné považovať\nza neprimerane prísne (ako trest uložený v rámci prísnejšej trestnej sadzby podľa § 172 ods.\n2 Trestného zákona, proti použitiu ktorej, naopak, sťažovateľ obsahovo brojí). Na tomto\nmieste ústavný súd navyše konštatuje, že argumentácia sťažovateľa, ktorá spochybňuje\naplikáciu § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, opomína naplnenie tohto kvalifikačného\n\n18\n\nmomentu až dvoma zákonnými znakmi, teda aj kvalifikačným momentom podľa § 138\npísm. b) Trestného zákona, ktorý bol podľa obsahu odôvodnenia okresného súdu\nverifikovaný aj vykonanými odposluchmi telekomunikačnej prevádzky. V konečnom\ndôsledku použitie základnej skutkovej podstaty dotknutej právnej kvalifikácie, teda § 172\nods. 1 písm. c), d) Trestného zákona, nie je argumentáciou sťažovateľa spochybnené.\n32.4 V súhrne teda možno uzavrieť, že vyhovenie (a teda aj prijatie na ďalšie\nkonanie) ústavnej sťažnosti by v tomto prípade bolo z ústavnoprávneho, materiálne\nponímaného hľadiska samoúčelné bez možnosti privodiť sťažovateľovi priaznivejší\nvýsledok v proti nemu vedenom trestnom konaní.\n33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú\nsťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2020\n\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie-zásady trestného konania", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:bd06db5d-ffdf-4898-85ed-b0e647fccb02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 258/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 258/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd06db5d-ffdf-4898-85ed-b0e647fccb02"}, {"guid": "ussr:88da7ed9-b137-4e98-8d4a-719e2ab62141", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88da7ed9-b137-4e98-8d4a-719e2ab62141"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7e2a665d-a450-4718-9ba6-7c485a1718e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.366.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 366/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 366/2022 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.366.2022.1"}, {"guid": "ussr:dbee7ee1-1841-4c70-b74e-aba6b6c51079", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.555.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 555/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 555/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.555.2021.1"}, {"guid": "425c8f32-a028-4871-bbe7-245acc612442:65c3c385-5368-4fac-986c-300f3b8eee08", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8111011033.1", "spisova_znacka": "1Tdo/24/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/24/2020 z 23. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8111011033.1"}]}