{"guid": "ussr:6b709b28-033e-4d41-b3cf-ee6f6d7340f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.127.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2019 z 20. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. novembra 2019, sp. zn. IV. ÚS 127/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.127.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2019-11-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6b709b28-033e-4d41-b3cf-ee6f6d7340f6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.127.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.127.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.127.2019.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 127/2019-12\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Dopravného\npodniku mesta Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36016411,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská\nBystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa č. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 120/2016 zo 7. júna 2017 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 zo 4. decembra 2018\n(v podaní chybne označeným ako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Sžk 6/2018 zo 4. decembra 2018) a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Dopravného podniku mesta Banská Bystrica, a. s., o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca\n2019 doručená ústavná sťažnosť Dopravného podniku mesta Banská Bystrica, a. s.,\nKremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36016411 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 120/2016 zo 7. júna 2017 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 zo 4. decembra 2018 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti síce\noznačuje ako uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžk 6/2018 zo 4. decembra 2018, avšak\nz obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že v prípade sťažovateľkou uvádzanej\nspisovej značky uznesenia najvyššieho súdu (4 Sžk 6/2018) ide o zrejmú chybu v písaní\na správna spisová značka napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je sp. zn. 4 Sžfk 6/2018,\nčo ústavný súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom\npostavení žalobkyne sa žalobou podanou na krajskom súde domáhala proti žalovanému\nMinisterstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky preskúmania zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovaného – správy o zistenej nezrovnalosti č. N21401522/003\n(ďalej len „správa“) v spojení so žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov projektu\nč. 27110230308/Z02 z 25. apríla 2016 (ďalej len „žiadosť“).\n3. Krajský súd svojím napadnutým uznesením v súlade s § 7 písm. e) v spojení s § 97\na § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „SSP“) žalobu sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť. Krajský súd\n2\n\nv odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, „že žaloba je neprípustná, nakoľko\nsmeruje proti písomnostiam s informatívnym charakterom, ktoré nemohli mať za následok\nujmu na subjektívnych právach žalobcu. Správa ani žiadosť teda nie sú rozhodnutiami\nsprávneho orgánu. V správe absentuje vynútiteľný výrok.“.\n4. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú\nsťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založila\nna dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a ktorou žiadala, aby kasačný súd napadnuté\nuznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n5. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením\ntak, že ju zamietol. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté\nsprávne akty vyhodnotil súladne so závermi krajského súdu ako také, ktoré nepodliehajú\nsúdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.\n6. Sťažovateľka s názorom vysloveným v napadnutom uznesení krajského súdu\na napadnutom uznesení najvyššieho súdu nesúhlasí, v súvislosti s čím poukazuje\nna rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Sžf 31/2011\na 5 Sžf 26/2014 a na rozhodnutie krajského súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 S 2506/2012, v ktorých najvyšší súd a krajský súd vyslovili opačný právny názor, a teda,\nže písomnosti podobného typu ako sú správa a žiadosť v danom prípade možno považovať\nza rozhodnutia preskúmateľné v správnom súdnictve. V nadväznosti na uvedené\nsťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza: „Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím\nKrajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní\ns rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu\npredvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho\nnázoru zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty\nrozhodovania, a to, že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to\n3\n\nvo svojich ustanoveniach predpokladá SSP (§ 22 SSP a § 466 SSP)“, keďže senát\nnajvyššieho súdu sa podľa názoru sťažovateľky pri svojom rozhodovaní o kasačnej\nsťažnosti odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v jeho skorších rozhodnutiach (pozri\nsp. zn. 5 Sžf 26/2014, 5 Sžf 31/2011).\n7. Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti odôvodňuje tým, „že konajúce súdy vylúčili\nzo súdneho preskúmavania rozhodnutia, ktoré v konaní vedenom Krajským súdom\nv Bratislave pod č. k. 2S/120/2016-33, a v konaní vedenom NS SR pod sp. zn. 4Sžk/6/2018,\nsťažovateľ (žalobca) napadol. K porušeniu týchto práv došlo aj odlišným postupom\na rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci,\nv porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie (viď KS BB\n6S/2308/2012, NS SR 5Sžf/31/2011, NS SR 5Sžf/26/2014).“.\n8. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému\nsudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v zásadnom uvádza,\nže k porušeniu označeného práva došlo tým, že senát najvyššieho súdu rozhodujúci o jej\nkasačnej sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 porušil svoju zákonnú\npovinnosť postúpiť danú právnu vec na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu.\n9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2017, č. k. 2S/120/2016-33,\na Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp. zn. 4Sžk/6/2018, bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa\npodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nÚstavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2017, č. k.\n2S/120/2016-33, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp. zn. 4Sžk/6/2018,\n\n4\n\nzrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,\naby v nej znovu konali a rozhodli.\nNajvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“).\n12. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019\nv znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená\nnáhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená\nsudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola\npredbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš\n(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.\n13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\n\n5\n\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody\nuvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n16. Podľa čl. 46. ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 48. ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\n19. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných\nsťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát\n6\n\nnajvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný\nod právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec\nuznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.\n20. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej\nz fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 528/2008 Z. z.“ ) ak riadiaci orgán na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného\norgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo\nmať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve\nprijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet\nzákazky; ak iný orgán ako riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného\nobstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,\na riadiaci orgán s týmto zistením nesúhlasí, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa\nosobitného predpisu.\n21. Podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu podľa\nodseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán podá\npodnet správnemu orgánu na konanie podľa odseku 5, ak\na) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov\nverejného obstarávania, alebo\nb) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené\nv protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,\na za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).\n22. Podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. správny orgán na základe podnetu\npodľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej\nv žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 %\nposkytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.\n\n7\n\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n23. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu. Sťažovateľka zastáva názor, že všeobecné súdy jej svojím postupom a rozhodnutiami,\nktorými podľa sťažovateľky nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony\norgánu verejnej moci (správu a žiadosť), odňali právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti\nsťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn.\n5 Sžf 31/2011, 5 Sžf 26/2014), namieta porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej\nlegitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy\nrozhodovať rovnako.\n24. Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu\na napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy vzhľadom na to, že príslušný senát\nnajvyššieho súdu v rozpore s § 21 ods. 1 písm. a) SSP nepostúpil vec z dôvodu rozdielnych\nprávnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie\nv zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP.\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského\nsúdu\n25. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe\nsubsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane\noznačených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)\nnerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní\no ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú osobu\na právnickú osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti\n8\n\nzistí, že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať\niný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme\nvšeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.\n26. Podľa § 29 SSP konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade\nodvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je.\n26.1 Správny súdny poriadok však v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému\nrozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku\nSlovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských\nsúdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí,\nže kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo\npri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to Správny súdny poriadok taxatívne vymedzuje\nv § 440 ods. 1 písm. a) až j).\n27. V danom prípade tak mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok\nposkytnutý jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému právoplatnému\nuneseniu krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),\no ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu\nrozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc\nústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému\nuzneseniu krajského súdu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n28. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal predmetné\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 zo 4. decembra 2018.\n\n9\n\n29. Najvyšší súd svoje napadnuté rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky\nv podstatnej časti odôvodnil takto:\n«4.3 Niet sporu o tom, že predmetom súdneho preskúmania môžu byť i také\nindividuálne správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti\nrozhodnutia, avšak len za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez\nmožnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia\nalebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho konania alebo sa ich priamo\ndotýkajú.\n4.4 Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku\nprávomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy\na žiadosti podľa zákona o pomoci a podpore, pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne\njednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti\nsúdneho preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn. 5Sžf/26/2014 zo dňa 28.04.2016).\nJe však treba povedať, že ide o rozhodnutie ojedinelé, ktoré je skôr výnimkou z ustálenej\nrozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto súdu sa\nnevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali s právnymi závermi vyslovenými k tejto otázke\nv napr. v uznesení zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. 4Sžf/56/2015 v obdobnej veci...\n4.5 Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd SR i napr. v uznesení sp. zn.\n1Sžf/87/2015 zo dňa 14.02.2017, keď za podobných skutkových a právnych okolností\nkonštatoval: „... Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel\na postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení\nmohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého\npríspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z.), resp.\npozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák.\nč. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať\ns prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení zák. č. 25/2006 Z. z.\nžalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia\norgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade\nnejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci, ako sa domnieva žalobca... Celé\nštádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa ukončuje\nv okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej pasivity\n10\n\nprijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania\nprostredníctvom uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole.\nAž na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť o vrátení\ndvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej v pôvodnej\nvýzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku alebo jeho\nčasti na predmet zákazky. Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone\ndohľadových vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne\nzachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá\nako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel\nvyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm.\na) O.s.p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve. Nakoľko pri vydávaní\nnapadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov\nposkytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný uplatniť svoju rozhodovaciu\nprávomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo o individuálny správny akt,\nu ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci, tj. ide slovami žalovaného\no výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených\n(t. j. iba tvrdených) skutočností... “\n4.13 Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje zákon o pomoci a podpore pre\nprípad zistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov\nz fondov Európskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho\norgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej\npovinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.\n4.14 Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej\nnavýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne\ninformatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie finančných\nprostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti\nv súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle\nzákona o pomoci a podpore k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu\nv správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom (za predpokladu, že\nk nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva účastníka konania,\nvrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom tohto konania\n11\n\nprávoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca považovať\nza nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu správnym\nsúdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu, v ktorom\npodľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku nezrovnalosti.\n4.15 Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že\nnapadnuté správne akty sú predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu na\nsubjektívnych právach žalobcu, za vecne správne. Keďže správna žaloba voči takýmto\nrozhodnutiam alebo opatreniam orgánov verejnej správy je podľa § 7 ods. 1 písm. e/ SSP\nneprípustná, postupoval krajský súd v súlade so zákonom, keď žalobu podľa § 98 ods. 1\npísm. g/ SSP odmietol.\n4.16 Po preskúmaní uznesenia krajského súdu v medziach sťažnostných bodov dospel\nNajvyšší súd SR k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa\n§ 461 SSP zamietol.»\n30. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde (predtým § 25 ods. 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov) vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej\nsťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou\njudikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,\nkeď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej\nmoci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).\n31. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\n12\n\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné\nuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie\nrozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným\nzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav\na právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,\nak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).\nÚstavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli\nriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.\n33. V dôvodovej správe k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva\nv znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (týmto zákonom\nbolo do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie § 27a, pozn.), sa uvádza,\nže dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí\nporušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil\npríspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,\nmal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov\nverejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe\nvýzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne\npostupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,\nže k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade\ns § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci\norgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi\npovinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným\n13\n\ntitulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania\nprostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.\n34. Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho\nsúdu uvedený v napadnutom uznesení, podľa ktorého pri správe o zistenej nezrovnalosti\na žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ide o uplatnenie oznamovacieho oprávnenia\norgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových kompetencií, nie však v rámci výkonu\nvrchnostenských rozhodovacích kompetencií.\n35. Žiadosť riadiaceho orgánu adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona\nč. 528/2008 Z. z. o vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti nie je teda zavŕšením\nprocesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú\nna predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita\npo doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu\no porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi\nriadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu\npre verejné obstarávanie. Len táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne\nposúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo.\nAž využitie kompetencie Úradu pre verejné obstarávanie s pozitívnym záverom o porušení\npravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu\n(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľke vrátiť\nposkytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom\npreskúmateľným správnym súdom (m. m. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS 267/2018).\n36. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému\nrozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o porušení pravidiel a postupov verejného\nobstarávania a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona\nč. 528/2008 Z. z. o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť.\nNemožno preto prisvedčiť jej názoru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu,\nkeďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy\na žiadosti, ktoré nie sú individuálnymi správnymi aktmi ukladajúcimi povinnosť z pozície\n14\n\nmocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len notifikačnými úradnými\nlistami, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení.\n37. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej\nsťažnosti\n\nsťažovateľky\n\nsťažovateľkinej\n\nsprávnej\n\ndospel\nžaloby\n\nk záveru,\n\nže\n\nnajvyšším\n\npotvrdenie\nsúdom\n\nprocesného\n\nneznamenalo\n\nodmietnutia\n\nv okolnostiach\n\nposudzovaných vecí odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno\npodať len proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú\ndo subjektívnych práv a oprávnených záujmov adresáta ich výkonu. Navyše etapovitý\ncharakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo\nich časť sťažovateľke ponúka právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany\nv neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne) dôjde k doručeniu administratívneho\nrozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia\nžalovaného riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z.).\n38. Ústavný súd vzhľadom na uvedené po preskúmaní napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu konštatuje, že v označenom uznesení najvyššieho súdu nezistil taký\nvýklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky\nnezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí\nvo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú\nzákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky\na z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery, ku\nktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne\nneodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.\n39. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,\nže rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu\n15\n\nvychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť\nako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.\n40. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nIII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\n41. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore\ns § 21 ods. 1 písm. a) SSP nepostúpil jej vec z dôvodu rozdielnych právnych názorov\nveľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1\npísm. a) SSP.\n42. Ústavný súd už konštatoval, že za splnenia všetkých zákonných predpokladov\nmožno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť\npovinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie\nveci veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný\nzásah do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu\nnesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo (m. m.\nIV. ÚS 267/2018, I. ÚS 276/2018).\n43. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik\njudikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho\nkolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu\nrozhodujúcemu vo veci bola založená až novým správnym procesným kódexom\n(Správny súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie\nprávne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne\nsp. zn. 5 Sžf 26/2014 a 5 Sžf 31/2011), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou\nneskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia\n16\n\nnajvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto čase\nuž existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva\naj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol\nv súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného\ndôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru\nústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.\n44. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej\njudikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení\nzákladného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n45. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už\no ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. novembra 2019\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-vylúčenie z preskúmavania súdom", "Správny súdny poriadok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d686fe20-c1fc-4e06-a223-fd209810b0f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.276.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.276.2018.1"}, {"guid": "ussr:4f20d2d0-5864-4200-87fd-5ad2e375a484", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.267.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.267.2018.1"}, {"guid": "ussr:254b612b-c0c1-49a7-bde8-ff6cfcd784c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.33.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 33/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/2018 z 30. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.33.2018.1"}, {"guid": "ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 51/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 51/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:609c2a40-7451-4364-802f-6c85c4faa098"}, {"guid": "ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b703c699-3394-4ae0-af00-1c1b557bfe3a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:58a0c483-ea13-48f4-ad38-b31852df19e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.480.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.480.2021.1"}]}