{"guid": "ussr:7db9f0a2-abc1-4cbe-91d8-b345293719ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 113/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 113/2019 z 13. 3. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. marca 2020, sp. zn. IV. ÚS 113/2019, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-03-13", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7db9f0a2-abc1-4cbe-91d8-b345293719ff", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.113.2019.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 113/2019-64\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu\n(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n, zastúpeného advokátkou\n\nJUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 492/2016 z 25. mája 2017 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2017 z 8. februára 2018 za účasti\n,\n\n,a\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o.,\nKováčska 53, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Imrich Torma, LL.M.,\na takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2017 z 8. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2017\nz 8. februára 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť\ntrovy konania v sume 513,04 € (slovom päťstotrinásť eur a štyri centy) na účet\njeho právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia\n1.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nbola 16. apríla 2018 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\nsúd“)\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 492/2016 z 25. mája 2017 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 3 Cdo 235/2017 z 8. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II\n(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 27 C 190/2000 z 23. júna 2016\n(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca\ndomáhal určenia, že do dedičstva po nebohej\n\n, zomrelej 18. septembra 2007,\n\npatria nehnuteľnosti: 1. nehnuteľnosť v katastrálnom území\nako\n\n– orná pôda s výmerou\n\n2\n\nvedená na\nv celosti,\n\n2. nehnuteľnosť v katastrálnom území\n\nvedená na\n\nako parcela\n\nv podiele\n\n– orná pôda s výmerou\n\n. Okresný súd\n\npredmetným rozhodnutím stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.\n3. Sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu podal proti rozsudku okresného súdu\nodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok\nokresného súdu potvrdil a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,\nprípustnosť ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a tiež z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n4.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné\nodmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Na základe zjednocovacieho uznesenia veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017\nsa najvyšší súd zaoberal výlučne dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP a dovolanie\nv tejto časti odmietol [najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska § 421\nods. 1 písm. a) CSP].\n5. Porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej\nústavnej sťažnosti odôvodňuje tým, že\n- najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP,\n- najvyšší súd nepovažoval nevykonanie sťažovateľom navrhovaného dôkazu,\nktorý mal podľa jeho názoru zásadný vplyv na posúdenie skutkového stavu a následne\nvplyv na právne posúdenie veci, za dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv\núčastníka konania, teda za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)\nCSP.\n\n3\n\n6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\nna súdnu ochranu\n\npodľa čl.46 ods.1, čl.20 ods.1 Ústavy a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/492/2016\nz 25.5.2017\n\nv\n\nspojení\n\ns\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3Cdo 235/2017 z 8.2.2018 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 235/2017 z 8.2.2018\na Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co 492/2016 z 25.5.2017 zrušuje a vracia vec\nna ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“\nII.\nProcesný postup ústavného súdu,\nvyjadrenia krajského súdu, najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby\nk ústavnej sťažnosti a replika sťažovateľa\n7.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\na\n\nuznesením\n\nč. k. IV. ÚS 113/2019-18 z 12. novembra 2019 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie za účasti\n(ďalej aj „zúčastnená osoba v 1. rade“), a\n\n,\n,\n\n(ďalej aj „zúčastnená osoba v 2. rade“, spolu ďalej aj „zúčastnené\nosoby“), zastúpeného advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o.,\nKováčska 53, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Imrich Torma, LL.M.\n8. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom\nsp. zn. 1 SprV 918/2019 z 27. decembra 2019 písomne vyjadril predseda krajského súdu,\nktorý v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedol:\n„Odvolací súd v dôvodoch rozsudku zo dňa 25. 05. 2017, sp. zn. 5Co 492/2006\nsa stotožnil nielen so skutkovými, ale aj právnymi závermi okresného súdu. Pri rozhodovaní\n\n4\n\nvychádzal z ustálenej súdnej praxe tak, ako bola definovaná v uznesení Najvyššieho súdu\nSR z 06. 03. 2017, sp. zn. 3Cdo 6/2017.\nOdvolací súd vychádzal pri rozhodovaní z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa\n16. 03. 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015 – 33. V čase rozhodovania odvolací súd nemal\nk dispozícii nález Ústavného súdu SR z 08. 03. 2016, sp. zn. I. ÚS 726/2016 – 53. Tento\nnález uprednostňuje ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou\nvlastníckeho práva nadobúdateľa. Treba ale zdôvodniť, že ide o úplne odlišné skutkové\nokolnosti, lebo strany sporu sa dopustili protiprávneho – podvodného konania...\nKrajskému súdu v Košiciach sú známe aj ďalšie nálezy Ústavného súdu SR,\nv ktorých ústavný súd výslovne uložil všeobecným súdom požiadavku posudzovania dobrej\nvôle nadobúdateľov vlastníckych práv. Obdobný právny názor vyjadril ústavný súd\naj v náleze z 03. 05. 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016, ako aj v náleze z 05. 09. 2018,\nsp. zn. I. ÚS 92/2018...\nVzhľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza v podstate tie\nisté dôvody ako v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd\nvyporiadal, netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nZ uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť zamietnuť.“\n9. Prílohou vyjadrenia predsedu krajského súdu bolo stanovisko predsedu senátu\n5 Co krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza, že „v Rozsudku 5Co/492/2016\nz 25.5.2017 nebol prijatý právny názor, ktorým sa odvolací súd odchýlil od ustálenej súdnej\npraxe, negoval doposiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu, ako aj ústavnú zásadu,\nže nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám a tiež súvisiacu ústavnú zásadu\nnepremlčateľnosti vlastníckeho práva a priznal dobrej viere nadobúdateľa právotvorný\núčinok pre originárne nadobudnutie práva od nevlastníka, hoci aj na základe absolútne\nneplatného právneho úkonu a bez splnenia vydržacej doby 10 rokov.\nOdvolací súd vychádzal v napadnutom rozsudku z Nálezu Ústavného súdu\nI.ÚS 549/2015-33 zo 16.3.2016 (body 14.-18. odôvodnenia), lebo mu nebolo známe žiadne\niné novšie rozhodnutie, ktoré by spĺňalo atribúty, aby ho holo možné zaradiť do pojmu\nustálenej súdnej praxe a preto je presvedčený, že sa svojim ústavnou sťažnosťou\n\n5\n\nnapadnutým rozsudkom neodchýlil od ustálenej súdnej praxe, týkajúcej sa posudzovania\nrovnakých právnych otázok, aké boli posúdené v napadnutom rozsudku...\nTvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd opomenul sa zaoberať novším rozhodnutím\nÚstavného súdu Slovenskej republiky - Nálezom I.ÚS 726/2016-53 z 8.3.2017,\nktorý sa zaoberá podobným prípadom, ale už uprednostňuje ochranu vlastníckeho práva\npôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa, je iba sčasti\npravdivé, lebo uvedený Nalez sa zaoberá úplne odlišným prípadom (niektoré osoby účastníci právnych úkonov sa pri nich dopustili tr. činu), pokiaľ ide o okolnosti prípadu...\nOdvolací súd bol a je presvedčený, že napadnutým Rozsudkom rozhodol v súlade\ns ustálenou súdnou praxou a zistenými konkrétnymi okolnosťami.“.\n10. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom\nsp. zn. KP 3/2019, Cpj 115/2019 z 15. januára 2020 písomne vyjadrila aj podpredsedníčka\nnajvyššieho súdu, ktorá v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla:\n„Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom namietané práva\nboli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené. Pre úplnosť treba uviesť, že v kontexte\ns nevykonaním navrhovaného dôkazu iné dovolacie senáty vyslovili, že nevykonanie\nnavrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu,\nktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať\nako porušenie\n\npráva\n\nna\n\nspravodlivé\n\nsúdne\n\nkonanie.\n\n(Napr.\n\n4Cdo\n\n100/2018,\n\n5Cdo 202/2018).“\n11. Ústavný súd s poukazom na § 126 zákona o ústavnom súde upovedomil\no podanej ústavnej sťažnosti zúčastnené osoby a zároveň ich oboznámil s možnosťou\nvyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti.\n11.1 Zúčastnená osoba v 1. rade sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.\n11.2 Podaním z 3. decembra 2012 sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila zúčastnená osoba\nv 2. rade, podľa ktorej si sťažovateľ zamieňa a stotožňuje právo na súdnu ochranu\ns „právom“ na úspech v spore. Podľa názoru zúčastnenej osoby v 2. rade sťažovateľom\nuvádzané tvrdenia v ústavnej sťažnosti o tom, že „prevod vlastníckeho práva z pôvodnej\nžalovanej\n\nbol formálny a že kúpna cena nebola vyplatená“ a že „súdny znalec\n\n6\n\npotvrdil, že žalobkyňa trpela kognitívnou poruchou mozgu“, sú v rozpore s vykonaným\ndokazovaním a s uvedenými skutočnosťami sa náležite a opakovane vysporiadali všeobecné\nsúdy.\n11.3 Zúčastnená osoba v 2. rade vo svojom vyjadrení zdôraznila, že „Právoplatné\nsúdne rozhodnutie je riadne odôvodnené, je vydané na základe dostatočne zisteného\nskutkového stavu a po správnom právnom posúdení veci... Konanie pred porušovateľmi\nnevykazuje ani jednu z vád vytýkaných sťažovateľom a v súlade s vyššie citovanou\njudikatúrou, aj ak by takéto vady boli v konaní vyvstali, ani jedna z nich nerobí z konania\nnesprávny procesný postup, ktorým by bolo došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.“.\n11.4 V závere vyjadrenia zúčastnená osoba v 2. rade navrhla, aby ústavný súd\nústavnej sťažnosti nevyhovel a zároveň jej s poukazom na § 73 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde priznal nárok na náhradu trov konania.\n12. Vyjadrenie predsedu krajského súdu, predsedu senátu 5 Co krajského súdu,\npodpredsedníčky najvyššieho súdu, ako aj vyjadrenie zúčastnenej osoby v 2. rade ústavný\nsúd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii v prípise\nz 10. februára 2020 uviedol, že zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti.\n12.1 Sťažovateľ vo svojom podaní zdôraznil, že najvyšší súd tým, že sa v dovolacom\nkonaní sp. zn. 3 Cdo 235/2017 vôbec nezaoberal dovolacím dôvodom podľa § 421\nods. 1 písm. f) CSP, porušil jeho právo na spravodlivý proces a týmto arbitrárnym postupom\nmu zároveň odňal právo na súdnu ochranu.\n12.2 V reakcii na vyjadrenie predsedu senátu 5 Co krajského súdu sťažovateľ\nuviedol:\n«Napadnutý rozsudok porušovateľa Krajský súd v Košiciach nebol založený\nlen na právnom názore ústavného súdu v citovanom rozhodnutí (nález ústavného súdu\nsp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, pozn.), ale aj na právnom názore obsiahnutom\nv rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 353/2016 z 9.marca 2016\nv zhode s judikatúrou Ústavného súdu ČR, a to že je možné nadobudnúť vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam evidovaným v KN na základe dobrej viery v zápis KN.\n\n7\n\nPorušovateľ 2/ si nevšimol stanovisko sťažovateľa k nepoužiteľnosti judikatúry\nčeských súdov k prelomeniu zásady, že nikto nemôže previesť na iného práv viac\nnež má a s tým súvisiacej zásady nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, a priznal dobrej\nviere nadobúdateľa právotvorný účinok ako základ pre originárne nadobudnutie\nvlastníckeho práva od nevlastníka. Nepoužiteľnosť judikatúry Českých súdov som dôvodil\nkvôli rozdielnej právnej úprave obsiahnutej v „Zákone č.265/1992 Sb. o zápise vlastníckych\na iných vecných práv k nemovitostem“ s úpravou v katastrálnom zákone na Slovensku.\nTotiž ust. § 11 zákona č. 256/1992 Sb. hovorí o tom, že „ten kto vychází ze zápisu v katastru\nučineného po 1. januári 1993 je v dobre viere, že stav katastru odpovída skutočnému stavu\nveci, ledaže musel vědet, že stav v zápisu v katastru neodpovídal skutečnosti.“ Na rozdiel\nod tejto právnej úpravy slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti\núdajov katastra, ak sa nepreukáže opak...\nRozhodnutia, či už krajských súdov alebo okresných súdov (aj mediálne známych)\nrešpektujú judikát NS SR, rozsudok sp.zn. 3 Cdo 223/2016 z 26.januára 2017,\nktorý bol známy v čase rozhodovania porušovateľa 2/ Krajský súd v Košiciach.\nPodľa tohto právneho názoru NS SR treba vychádzať aj naďalej zo zásady, podľa\nktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám... Počas súdneho konania\nna súde prvej inštancie i v odvolacom konaní som citoval predchádzajúcu judikatúru NS SR\nv písomných i ústnych prednesoch. Napriek tomu porušovateľ tvrdí, že v čase rozhodovania\nnebolo mu známe žiadne iné novšie rozhodnutie...»\n12.3 K vyjadreniu zúčastnenej osoby v 2. rade sťažovateľ v zásadnom uviedol:\n«Ak žalovaní tvrdia, že konali s potrebnou opatrnosťou a obozretnosťou, poukazujem\nna výpoveď svedka\n\nna pojednávaní dňa 9.6.2016, ktorý sa vyjadril\n\nku kúpnej zmluve na predmetné nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 29.10.2004 medzi\npredávajúcou, pôvodnou žalovanou\na\n\na kupujúcimi, žalovanými\ntak, že „ešte predtým riešili kúpnu zmluvu,\n\nbola zamietnutá žaloba aj s predbežným opatrením žalovanými.“ Svedok nemohol\nmať oficiálne vedomosti o zamietnutí predbežného opatrenia, pretože uznesenie o\nzamietnutí predbežného opatrenia bolo síce vyhotovené sudcom súdu prvej inštancie\n1.10.2004, ale nebolo doručované procesným stranám, teda ani pôvodnej žalovanej\n\n8\n\n, takže svedok ani žalovaní nemohli mať vedomosti o zamietnutí\npredbežného opatrenia dňa 29.10.2004.\nV časti II. vyjadrenia zúčastnenej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti tvrdia\nžalovaní, že som nepresný pretože žalovaní nikdy neporušili súdny zákaz nakladať s\npredmetnými nehnuteľnosťami a nemám žiaden dôkaz a uvádzam zavádzajúce skutočnosti.\nDôkaz o tom, že žalovaní 1,2 v priebehu súdneho konania porušili zákaz nakladať\ns predmetnými nehnuteľnosťami, pretože uzatvorili zmluvu o prevode predmetných\nnehnuteľností č. V-1260/2015 s nadobúdateľom spoločnosťou\n\nso sídlom\n\nZáhradnícka, Bratislava, som súdu prvej inštancie predložil ešte pred vynesením rozsudku.\nVedomosti o tom som nadobudol dňa 24.6.2016 nahliadnutím do evidencie nehnuteľnosti\nKatastrálneho odboru Okresného úradu Košice za účasti pracovníčky\n\n.»\n\n13. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 27. decembra 2019 a najvyšší súd vo svojom\npísomnom vyjadrení z 15. januára 2020 oznámili ústavnému súdu, že súhlasia s upustením\nod ústneho pojednávania pred ústavným súdom.\n13.1 Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby ústavnému súdu oznámil, či súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania, v súvislosti s čím ho poučil, že v prípade,\nak v stanovenej lehote nebude ústavnému súdu doručené stanovisko k možnosti upustenia\nod verejného ústneho pojednávania, ústavný súd bude s poukazom na § 157 ods. 2 CSP\nv spojení s § 62 zákona o ústavnom súde predpokladať, že sťažovateľ nemá námietky\nproti takému postupu ústavného súdu. V danom prípade sťažovateľ na výzvu ústavného\nsúdu, aby mu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, nereagoval.\n14. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom najvyššieho súdu a krajského\nsúdu podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde a v prípade sťažovateľa v súlade s § 157\nods. 2 CSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho\npojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n9\n\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety\nústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n16. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základného\npráva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n17. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní\núčastníkov, zúčastnenej osoby v 2. rade a ich príloh, preskúmal všetky námietky a dôvody\nsťažovateľa a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je čiastočne dôvodná.\n18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.\n19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n\n10\n\n21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie\nmožno preskúmavať spoločne.\n22. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov,\na že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Vykladať a aplikovať\nzákony je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny\na je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).\n23. Ústavný súd ďalej považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných\nvýchodísk, ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa, zvýrazniť, že každému rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať taký\npostup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných\nustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách (v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide dohovorom a ním\ngarantované právo na prístup k súdu). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre\nopakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú\npre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej\núpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených\nv siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito\norgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé\nsúdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).\n\n11\n\n24. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým\nvtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom\nnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).\n25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,\nktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci\nvykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu\nposkytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne\nkonformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\n26. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa musí brať\ndo úvahy, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\n(resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko\nfavorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci\nvýklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo\nbyť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08).\n27. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\n\n12\n\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n28. Námietky sťažovateľa týkajúce sa ním tvrdeného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sú založené na argumentoch, že najvyšší súd sa nezaoberal prípustnosťou\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a že najvyšší súd nepovažoval nevykonanie\nsťažovateľom navrhovaného dôkazu, ktorý mal podľa jeho názoru zásadný vplyv\nna posúdenie skutkového stavu a následne vplyv na právne posúdenie veci, za dôvod\nznemožňujúci realizáciu procesných práv účastníka konania, teda za dôvod zakladajúci\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n29. Ústavný súd, rešpektujúc vlastné ústavnoprávne východiská prieskumu\nrozhodnutí všeobecných súdov, pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v zásadnom uviedol:\n«18. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\ntýchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval,\nže: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP\nje neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí\nlen na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní\nuplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd\nsa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\n\n13\n\nz hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\n19. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej\nstránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48\nods. 3 veta prvá CSP).\n20. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými\nv označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu\nlen podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou ich dovolania\nz hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP)...\n23. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom\nznemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy\nnedostatočné\n\nzistenie\n\nrozhodujúcich\n\nskutkových\n\nokolností,\n\nnevykonanie\n\nvšetkých\n\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,\nR 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,\n2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho\nnázoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania,\nktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\nv zmysle § 420 písm. f) CSP nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu.\n24. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor,\nže nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania;\nnepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality)\nrozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok\nnesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil\naj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015\na I. ÚS 547/2016).\n24.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,\nprávna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v\nzmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\n\n14\n\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a\ndovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto\nstanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n24.2. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska\nR 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom\nojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľa.»\nK námietke\n\nsťažovateľa,\n\nv zmysle\n\nktorej\n\nsa\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nnezaoberal\n\nprípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP\n30. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je v danom prípade otázka,\nči je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu\nrozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa § 420 CSP, ako aj § 421 CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\n31. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22\nz 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko v znení:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania\npodľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n\n15\n\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n31.1 V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol:\n«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie\nniektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť\naj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava\nje v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd\npri rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia\nje určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n17.\n\nJe\n\nústavne\n\n(ale\n\ni\n\nzákonne,\n\npozn.)\n\nneakceptovateľný\n\ntaký\n\npostup,\n\nktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania\nnapriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom\nby bola de facto rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta,\nčo je neprípustné. Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva\nna konkrétny prípad je úlohou (dovolacieho) súdu.\n18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi\npovinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver,\nže dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti\n(§ 420 a § 421 CSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti\n\n16\n\ndovolania v právnej úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné\nzmeniť iba (opäť) zákonom, a nie názorom de lege ferenda.\n19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy,\npodľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,\naby konal niečo, čo zákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu,\nčo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden\nz nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí\nnielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný\nsporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\n20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu\n(nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).\n21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\nprávneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou\n(§ 429 ods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku\nna desaťnásobok minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP] za – pre tento čas –\ndostatočnú záruku pred zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\n22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe\nbez právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (DRGONEC, J.\nÚstava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855.).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n\n17\n\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,\nak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,\nže právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“\n(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu\nz 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36).\nExistenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,\nže ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého\nprocesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (SVÁK, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011, s. 10.).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam\na formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery,\nže by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne\nobmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,\nsťažnosť č. 8225/78, bod 58).\n23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti\ndovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal\ntým právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\n31.2 Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné\naj v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.\n\n18\n\n32. Súbežne sa aj najvyšší súd na úrovni veľkého senátu opätovne zaoberal zákazom\nkumulácie. V uznesení sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 zmenil svoj pôvodný názor\na výrokom rozhodol, že „Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421\nC. s. p. je prípustná“.\n33. Z nového uznesenia veľkého senátu sp. zn. 1 VCdo 1/2018 prijatého\n21. marca 2018, ako aj z uznesenia pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018\nz 25. apríla 2018 a hlavne z textu samotného Civilného sporového poriadku previazaného\nso základným právom na prístup k súdu vyplýva, že dovolacie dôvody kumulovať možno.\nK námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej najvyšší súd nepovažoval namietané\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a nevykonanie sťažovateľom\nnavrhovaného dôkazu za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP\n34. Sťažovateľ spochybňuje ústavnú udržateľnosť záveru najvyššieho súdu\no neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, t. j. z dôvodu, že súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\na to z hľadiska ním namietaných vád konania pred okresným súdom a krajským súdom\nspočívajúcich v nevykonaní ním navrhnutého dôkazu výsluchom svedka, ktorý mal zásadný\nvýznam pre posúdenie otázky dobromyseľnosti žalovaných pri nadobudnutí vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom konania, a v nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu.\n35. V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že nesprávnym procesným\npostupom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa rozumie taký závadný (nesprávny) procesný\npostup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,\nktoré mu zákon priznáva na účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pri posudzovaní,\nči v konkrétnom prípade ide o vadu, ktorá je z hľadiska § 420 písm. f) CSP významná,\n\n19\n\nbude nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé\nkonkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho\nkonania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať\nalebo zvrátiť nesprávny postup súdu (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,\nMESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1371.).\n36. Ústavný súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil názor,\nže nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového\nstavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať\nako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy\n(napr. III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté\nprávne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. Z práva\nna spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov\nstrán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,\nII. ÚS 410/06).\n37. Možno zovšeobecniť, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou\nkonania, hoci tento má preukazovať takú medzi stranami konania spornú skutkovú\nokolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca\nrozhodujúca, a to bez toho, aby taký svoj postup náležite odôvodnil, znemožní tým strane\nkonania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu\njej práva na spravodlivý proces.\n38. Na podporu svojej argumentácie ústavný súd pripomína, že aj samotný najvyšší\nsúd vo svojich rozhodnutiach, na čo v konečnom dôsledku poukazuje aj podpredsedníčka\nnajvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 15. januára 2020 k ústavnej sťažnosti, už viackrát\ndospel k právnemu záveru, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať\nvplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno\n\n20\n\nbezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie\n(napr. 4 Cdo 100/2018, 5 Cdo 202/2018).\n39. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého\nuznesenia v teoretickej rovine uzavrel, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov\nnezakladá dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP (pozri bod 29\nodôvodnenia tohto rozhodnutia). V odôvodnení svojho rozhodnutia však najvyšší súd\nneposkytol vysvetlenie toho, ako sa odvolací súd vyrovnal s otázkou, prečo dôkaz označený\nsťažovateľom nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol mať zásadný vplyv na posúdenie\nskutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. Riešenie\ndotknutej otázky je rozhodujúce pre určenie, či ide o vadu zakladajúcu prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP – pozri body 36 až 38, podobne ako v predmetnom\nkontexte použiteľné a už citované stanovisko R 2/2016 v časti: „keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“\n(aplikovateľné na úpravu Civilného sporového poriadku ešte priliehavejšie vzhľadom\nna inkorporovanie\n\npojmovej kategórie\n\n„porušenie\n\npráva\n\nna spravodlivý proces“\n\ndo zákonného textu). Taká formulácia spája zmätočnosť s absenciou odôvodnenia\npreskúmavaného rozhodnutia v podstatných bodoch a vzhľadom na obsah podaného\ndovolania\n\npráve\n\no taký\n\nbod\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\n(v spojení aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie) ide. S poukazom na uvedené ústavný súd\ndospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom\nuplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nenapĺňa kritériá ústavnej\nakceptovateľnosti zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\n40. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky\n\n21\n\n(m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu\nbolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou,\nči z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a\npokojne užívať majetok (I. ÚS 640/2014).\n41. Obsah vlastníckeho práva vlastníka spočíva v oprávnení predmet svojho\nvlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nadkladať s ním.\n42. V nadväznosti na uvedené vymedzenie obsahu vlastníckeho práva ústavný súd\npristúpil ku skúmaniu, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu\ndo vlastníckeho práva sťažovateľa, či už formou zbavenia majetku, obmedzenia užívania\ntohto majetku, alebo akýmkoľvek iným zásahom do pokojného užívania majetku\nsťažovateľa.\n43. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa\nproti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu\no zamietnutí žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti bližšie\nšpecifikované v žalobe patria do dedičstva po nebohej\n\n.\n\n44. V danom prípade rozsudkom okresného súdu a na to nadväzujúcim\npotvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu nebolo sťažovateľovi priznané žiadne právo\nani uložená žiadna povinnosť, teda predmetnými rozhodnutiami nedošlo zo strany\nokresného súdu a krajského súdu k zásahu do aktuálne konštatovateľného vlastníckeho\npráva sťažovateľa, či už formou zbavenia majetku, obmedzenia užívania tohto majetku,\nalebo akýmkoľvek iným zásahom do pokojného užívania majetku sťažovateľa.\nDošlo len k odmietnutiu zmeny právneho stavu vo vzťahu k vlastníctvu majetku inej osoby,\nčo bude v intenciách tohto nálezu predmetom nového dovolacieho konania. Ústavný súd\nna základe toho konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo\nk neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\n\n22\n\nIV.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu\n45. Vecným zaoberaním sa ústavnou sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku\nkrajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine\nústavy, a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,\nI. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným\nrozsudkom krajského súdu. Toto rozhodnutie bude v relevantnom rozsahu skôr podaného\ndovolania\n\npredmetom\n\nposúdenia\n\nzo\n\nstrany\n\nnajvyššieho súdu\n\npo vrátení\n\nveci\n\nna ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania\nzásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie\no poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv\nposkytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci\nsústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).\nV.\nZáver\nK bodu 1 výrokovej časti nálezu\n46. S poukazom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom\ndovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP,\nako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420\nods. 1 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n47. Ústavný súd aj napriek tomu, že už procesné pochybenie najvyššieho súdu\npri uplatnení zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania postačovalo pre záver\nústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\n\n23\n\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj vo vzťahu\nk námietkam sťažovateľa týkajúcim sa posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP a dospel k záveru, že nedostatočné odôvodnenie záveru najvyššieho súdu\no neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP z hľadiska naplnenia\npožiadavky spravodlivého súdneho konania podporuje záver ústavného súdu vyjadrený\nv bode 1 výroku tohto nálezu.\nK bodu 2 výrokovej časti nálezu\n48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom\nboli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo\niný zásah.\n49. V súlade s § 133 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší\nrozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.\n50. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n51. Podľa § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nTen, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný\nrozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného\nsúdu je vykonateľné doručením.\n52. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol zároveň aj o zrušení\n\n24\n\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu v rozsahu zrušenia\nna ďalšie konanie.\n53. V ďalšom konaní bude povinnosťou najvyššieho súdu znovu o podanom dovolaní\nproti rozsudku krajského súdu rozhodnúť a prihliadnuť pritom na závery ústavného súdu\no tom, že kumulácia dôvodov prípustnosti je možná, a zároveň sa adekvátne vysporiadať\ns dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho práva na spravodlivý\nproces v dôsledku nevykonania ním navrhnutého dôkazu, ktorý mal podľa názoru\nsťažovateľa pre vec zásadný význam.\nK bodu 3 výrokovej časti nálezu\n54. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.\n55. Podľa § 73 ods. 2 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú zúčastnenej osobe, uhrádza zúčastnená osoba.\n56. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n57. Podľa § 125 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania sú sťažovateľ a orgán\nverejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje.\n58. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom,\nktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním. Sťažovateľ uplatnený nárok\nna náhradu trov konania pred ústavným súdom nevyčíslil.\n\n25\n\n59. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej\nčasti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným\nsúdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.\n60. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne\naj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n61. Podľa § 263 ods. 1 CSP ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom,\nsúd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania\nadvokáta.\n62. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 11\nods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal\nzo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018 v sume\n153,50 € a za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)\na tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej\nslužby za rok 2018 v sume 9,21 € a za rok 2020 v sume 10,62 € (1/100 výpočtového\nzákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v súlade\ns § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde vo výške 513,04 € (jedno\nprevzatie a príprava – suma 153,50 €, jedno podanie ústavnej sťažnosti – suma 153,50 €;\njedno vyjadrenie – suma 177 €, dvakrát režijný paušál za rok 2018 – v sume 9,21 €, t. j.\nspolu suma 18,42 €; raz režijný paušál za rok 2020 – suma 10,62 €).\n63. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\n64. Vo vzťahu k návrhu zúčastnenej osoby v 2. rade na priznanie nároku na náhradu\ntrov konania v súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd uvádza\ntieto skutočnosti.\n\n26\n\n64.1 Z § 73 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že účastník konania,\nako aj zúčastnená osoba si trovy, ktoré im v súvislosti s konaním pred ústavným súdom\nvzniknú, uhrádzajú sami. Zákon o ústavnom súde zároveň v § 73 ods. 3 umožňuje\nústavnému súdu, aby v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť\nniektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania\nalebo štátu trovy konania.\n64.2 Vzhľadom na explicitnú definíciu účastníka konania obsiahnutú v § 125 zákona\no ústavnom súde, v zmysle ktorej sa účastníkom konania o sťažnosti fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby pred ústavným súdom rozumejú len sťažovateľ a orgán verejnej\nmoci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, zúčastnená osoba nemá nárok\nna to, aby ústavný súd uložiť niektorému účastníkovi konania povinnosť nahradiť jej trovy,\nktoré jej vznikli v konaní pred ústavným súdom, uplatňujúc § 73 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde.\nK bodu 4 výrokovej časti nálezu\n65. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj dôvody\nuvádzané sťažovateľom v ústavnej sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili\no porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, v nadväznosti\nna čo ústavný súd ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 20\nods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu nevyhovel.\n66. So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom\nkonaní, v rámci ktorého sa bude musieť opäť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľa\nvo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ústavný súd, rešpektujúc zásadu\nvlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011),\nústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu nevyhovel.\n\n27\n\nVI.\n67. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. marca 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vykonateľnosť-odklad", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/235/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:1be55380-6e05-4fac-8eaa-7b619f0795ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.92.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 92/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/2018 z 28. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.92.2018.1"}, {"guid": "ussr:fc11689c-38e3-4162-ad82-5d35391833ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1"}, {"guid": "ussr:f3774054-d69f-44dc-998a-c9dc540f60ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.726.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 726/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 726/2016 z 8. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-08", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.726.2016.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 95/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 95/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e289af9-aa95-4418-8148-7f7a3d4d48ca"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:bc382271-33e0-4282-8f31-feba2e9c9280", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/08 z 7. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-07", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc382271-33e0-4282-8f31-feba2e9c9280"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/03 z 31. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:abd38c68-5127-4f1f-8824-13a249be220e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.473.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 473/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2024 z 4. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.473.2024.1"}, {"guid": "ussr:438e5b46-f0fd-4a93-831d-188708cb70d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.334.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 334/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 334/2025 z 6. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.334.2025.2"}, {"guid": "ussr:0ef02287-165b-4f6f-9d60-ef5cf98cd3ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.506.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 506/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 506/2024 z 25. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.506.2024.1"}, {"guid": "ussr:22784ed0-d753-4337-a959-04505b47b21f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.117.2024.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 117/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 117/2024 z 11. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.117.2024.2"}, {"guid": "ussr:1b1912ff-c16f-46f0-bebc-600f08d90087", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.147.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 147/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 147/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.147.2024.2"}, {"guid": "583055f6-f8f8-413e-9a89-a2582b017f21:f5633bd9-1e7b-4933-8b63-fc5008977e87", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200540.1", "spisova_znacka": "7Ssk/214/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/214/2022 z 28. 2. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200540.1"}, {"guid": "bd3358c8-1bfb-4768-a4b1-7247b5927b1a:94d52231-b947-4163-95d0-ac3ca6e7d179", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7222211150.2", "spisova_znacka": "11Co/151/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/151/2024 z 27. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7222211150.2"}]}