{"guid": "ussr:5781b748-3c46-4ae9-bc6a-652be53908ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.57.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 57/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 57/2020 z 11. 2. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. februára 2020, sp. zn. III. ÚS 57/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.57.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Mojmír Mamojka", "sudca_id": 1074, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mojmir-mamojka-1074", "datum_vydania": "2020-02-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5781b748-3c46-4ae9-bc6a-652be53908ba", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.57.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.57.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.57.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 57/2020-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), zo sudcov\nPetra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom Mgr. PaedDr. Antonom\n\nKušnírom, Jána Reka 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa\nčl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca\nsp. zn. 2 T 127/2013 z 12. septembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n2 To 13/2017 z 12. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Tdo 23/2018 z 21. novembra 2018 a im predchádzajúcim postupom a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n2 T 127/2013 z 12. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 13/2017 z 12. apríla 2017\n(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 23/2018 z 21. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie\nnajvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.\n2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 2 T 127/2013 z 9. septembra bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby\nprokurátora «OP Čadca Pv 153/13 zo dňa 11.11.2013, podľa ust. § 285 písm. a) Tr. por.,\npre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1., 2. písm. d) Tr. zák., na skutkovom základe, že 1/\nv presne nezistené dni v období mesiaca apríl až máj 2012 prišiel opakovane minimálne\ntrikrát do kancelárie\n\n,\n\nkde opakovane pod hrozbou likvidácie\n\n,\nako podnikateľa a odhalenia\n\njeho nekalých praktík na inšpektoráte práce v Bratislava požadoval od jeho pracovníka\nfinančnú hotovosť, na čo\n\npod vplyvom týchto\n\nvyhrážok mu v presne nezistený deň na prelome mesiaca máj a jún 2012 vyplatil najskôr\nsumu 1.700 Eur a následne v presne nezistený deň v mesiaci júl 2012 sumu 3.300 Eur. 2/\ndňa 17.12.2012 v podvečerných hodinách prišiel do kancelárie\nkde sa v tom čase nachádzal\n\n,\n\nod ktorého požadoval ďalšiu finančnú hotovosť s tým, že aj on bude v „poriešený“ pričom\nkeď počul, že bude volať políciu s vyhrážkou, že už ich definitívne teraz aj s\nzlikviduje a skončili, s kancelárie odišiel, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý\nje obžalovaný stíhaný.».\n3. Na základe odvolania podaného prokurátorom krajský súd uznesením sp. zn.\n2 To 25/2015 z 8. apríla 2015 zrušil rozsudok okresného súdu z 9. septembra 2014 a vec\nvrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd viazaný názorom odvolacieho\n\n2\n\nsúdu doplnil dokazovanie výsluchom svedka\n\n, výsluchom sťažovateľa\n\na prečítaním listinných dôkazov (správ o povesti a registra trestov), pričom uvedený svedok\nnemal o prejednávanej veci žiadne informácie a sťažovateľ zotrval na svojej\npredchádzajúcej výpovedi, z čoho vyplýva, že dôkazná situácia sa v porovnaní so stavom\npred vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku nijako nezmenila. Sťažovateľ k výpovedi doplnil\niba to, že mal informácie, že sumu tvrdenú poškodeným vo výške 5 000 eur mu tento\nnevyplatil, ale podľa sťažovateľa táto suma bola v relevantnom čase vyplatená (na iný účel)\ninšpektorátu práce v Českej republike.\n4. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že okresný súd sa nezaoberal\nzásadnou otázkou pre konanie, či bol naplnený skutok v časti vyplatenia sumy, teda nebola\npreukázaná subjektívna stránka trestného činu, no napriek tomu odsúdil sťažovateľa na trest\nodňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý podmienečne odložil a ustanovil sťažovateľovi\nskúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní piatich rokov, ako aj povinnosť nahradiť\npoškodenému\n\nškodu vo výške 5 000 eur a poškodeného\nodkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Rozsudok\n\nokresného súdu považuje sťažovateľ za riadne neodôvodnený, a preto nepreskúmateľný\na nezákonný.\n5. Na základe odvolania podaného prokurátorom, ako aj sťažovateľom vo veci\nrozhodoval krajský súd, ktorý svojím rozhodnutím zrušil rozsudok okresného súdu\nvo výroku o treste sťažovateľa a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere\nštyri roky, na výkon ktorého zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s minimálnym\nstupňom stráženia. Zároveň odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.\n6. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371\nods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)\nTrestného poriadku sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu je založený na\ndôkazoch (výsluch svedkov – policajtov bez zbavenia mlčanlivosti), ktoré neboli súdom\nvykonané zákonným spôsobom. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku sťažovateľ namietal, že výpovede poškodených boli tendenčné\n\n3\n\na účelové, poukázal na sprostredkované výpovede účtovníčok na rozpory o dobe spáchania\nskutku, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a porušenie zásady náležitého\nzistenia skutkového stavu.\n7. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd bez náležite zisteného skutkového stavu\na bez riadneho odôvodnenia vyhodnotil tie isté tvrdenia poškodených za pravdivé a naopak,\ntvrdenia sťažovateľa za nepravdivé, čim porušil zásadu trestného konania in dubio pro reo.\nPokiaľ totiž existovala v dokazovaní pochybnosť o vierohodnosti tvrdení sťažovateľa,\ntak súd mal použitím tejto zásady vyhodnotiť jeho tvrdenia v jeho prospech, a nie v jeho\nneprospech. Takýto postup a rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne.\n8.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nsvojím\n\nrozhodnutím\n\ndovolanie\n\nsťažovateľa\n\nodmietol\n\ns konštatovaním, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sťažovateľa, aby sa súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Tiež uviedol, že súd\nneporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia\ndôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov. Najvyšší súd napokon vyslovil,\nže nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Podľa názoru\nsťažovateľa v jeho trestnej veci presvedčivý dôkaz absentuje, jeho zavinenie nebolo\npreukázané, rozpory vo výpovediach neboli vyhodnotené v jeho prospech, a preto\nsú odsudzujúce rozhodnutia v jeho veci nezákonné. Sťažovateľ ďalej podrobne analyzoval\njednotlivé skutkové okolnosti v trestnej veci.\n9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľa\n\n, v konaní Okresného súdu Čadca vedenom pod\n\nspisovou značkou 2T/127/2013, v konaní Krajského súdu Žilina vedenom pod spisovou\nznačkou 2To/25/2015, v konaní Najvyššieho súdu SR vedenom pod spisovou značkou\n3Tdo/23/2018, na súdnu a inú ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods.(1) v spojení s ust. čl. 17,\nods. (2) prvá veta Ústavy SR, v spojení s čl. 127 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené.\n\n4\n\n• Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu Čadca vedený pod spisovou značkou\n2T/127/2013-335 zo dňa 12.9.2016, Uznesenie Krajského súdu Žilina v konaní vedenom\npod spisovou značkou 2To/13/2017-389 zo dňa 12.4.2017, Uznesenie Najvyššieho súdu SR\nv konaní vedenom pod spisovou značkou 3Tdo/23/2018 zo dňa 21.11.2018 a vec vracia\nNajvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.\n• Porušovateľ základného práva - Najvyšší súd Slovenskej republiky, je povinný\nsťažovateľovi nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 Eur na účet sťažovateľa.\n• Porušovateľ základného práva - Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný\nnahradiť trovy konania vo výške 153,50 Eur na bankový účet advokáta Mgr. Dr. Antona\nKušníra do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\n\n5\n\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv\na slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný\nsúd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\n15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné\npostavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\n\n6\n\nk rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo\naplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa\njeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n17. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený\nprávny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade\ns platným\n\na\n\núčinným\n\nzákonom\n\n(na\n\nvec\n\naplikovateľnými\n\nprocesnoprávnymi\n\na hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských\npráv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\n18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nlen pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n7\n\nIII.\nPrávne posúdenie\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu\n19. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd\nvychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia\nústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti\nnie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného\nsúdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého\nuplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56\nods. 2 a do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).\n20. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol\nodvolací súd tak, že jeho odvolanie zamietol.\n21. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri\njej predbežnom\n\nprerokovaní\n\nodmietol\n\nv\n\ntejto\n\nčasti\n\npre\n\nnedostatok\n\nprávomoci\n\nna jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].\nK napadnutému rozsudku krajského súdu\n22. Rozsudkom krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného\nsúdu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2\npísm. d) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý\nmu bol podmienečne odložený a ustanovená skúšobná doba s probačným dohľadom na päť\nrokov, zamietnuté a súčasne bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste.\n\n8\n\nKrajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere štyri roky a zaradil\nho na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.\n23. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to,\nže základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,\nmusí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude\nspravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.\nIII. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry\nústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),\nvyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované\nako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu\nsťažovateľa, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom nesprávneho\nhodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa jeho názoru\npre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,\nnevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.\nOdôvodnenie rozsudku krajského súdu je v plnom súlade s § 176 ods. 2 Trestného poriadku.\nKrajský súd, poukazujúc na rozsudok okresného súdu a na svoje predchádzajúce\nrozhodnutie v tejto veci (uznesenie sp. zn. 2 To 25/2015 z 8. apríla 2015), sa v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami\nsťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu\nje presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení\nprocesného charakteru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať\ns procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n\n9\n\n25. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú a zrozumiteľnú\nodpoveď na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc\ndo úvahy všetky podstatné okolnosti prípadu, ustálil, že sťažovateľ naplnil všetky znaky\nskutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona.\nÚstavný súd k sťažovateľom namietanému nenaplneniu skutkovej podstaty zločinu\nvydierania dodáva, že aj pokiaľ by sa sťažovateľove tvrdenia o existencii pohľadávok voči\nsvojmu bývalému zamestnávateľovi zakladali na pravde, v právnom štáte nie je prípustné\nvymáhanie pohľadávok spáchaním trestného činu, ale na vykonateľnosť svojho práva\nje potrebné využívať výlučne právne prostriedky.\n26. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu ani z obsahu ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa nevyplývajú také argumenty, ktoré by boli spôsobilé rozhodujúcim spôsobom\novplyvniť rozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského\nsúdu.\n27. Tu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje\nza arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie\nje celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nZ ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého odôvodnenia vyplýva (aj v spojení\ns rozsudkom okresného súdu), že pri uznaní viny sťažovateľa vychádzali konajúce súdy\nz výpovedí viacerých svedkov.\n28. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\n29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta (podobne ako v dovolaní), že rozsudok\nkrajského súdu je založený na výsluchoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\n\n10\n\nspôsobom, pretože títo svedkovia – policajti nebolo zbavení mlčanlivosti. Ďalej sťažovateľ\nnamietal, že výpovede poškodených boli tendenčné a účelové, poukázal na sprostredkované\nvýpovede účtovníčok, na rozpory o dobe spáchania skutku, porušenie zásady voľného\nhodnotenia dôkazov, porušenie zásady náležitého zistenia skutkového stavu a porušenie\nzásady in dubio pro reo.\n30. K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)\nTrestného poriadku najvyšší súd uviedol, že nesprávny procesný postup súdu\npri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal negatívny dopad\nna práva obvineného. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6\ndohovoru by mohlo dôjsť podľa najvyššieho súdu len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené\nvýlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.\nSťažovateľ namietal nezákonnosť výpovedí svedkov\n\n,\n\n,\n\n, teda príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru, ktorí neboli\nzbavení povinnosti mlčanlivosti. Túto námietku sťažovateľa vyhodnotil najvyšší súd\nako nedôvodnú, konštatujúc, že „Primárne je potrebné uviesť, že vina obvineného nebola\nzaložená v rozhodujúcej miere na týchto výpovediach a vinu obvineného usvedčujú\nprimárne iné dôkazy, na ktoré poukazoval vo svojom odôvodnení okresný aj krajský súd.\nObvinený túto okolnosť doposiaľ ani nenamietal, a preto obvinený túto námietku\npod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku ani nemohol použiť,\nčomu bráni ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky však napriek tomu nad rámec považoval\nza dôležité uviesť, že výpovede vyššie uvedených svedkov boli v konaní pred súdom\nvykonané zákonným spôsobom a môžu mať charakter dôkazu. Pokiaľ ide o povinnosť\nmlčanlivosti pre policajtov vyplývajúcu zo zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore,\npretože povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa tohto zákona má zabrániť tomu,\naby dôverné informácie, ktoré policajti zistili pri výkone svojej činnosti, neboli prezradené\nnepovolenej osobe, je nevyhnutné uviesť, že uvedené sa netýka napríklad trestného konania,\nkde ustanovenia Trestného poriadku o povinnosti svedčiť a poskytnúť pravdivé informácie\nmajú prednosť pred ustanoveniami zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Povinnosť\nzachovávať mlčanlivosť upravená v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore teda\n\n11\n\nnebráni výsluchu policajta v procesnom postavení svedka. Absencia postupu podľa § 80\nods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore bez ďalšieho nemôže zakladať\nnezákonnosť týchto výpovedí. Policajti nemusia v zmysle § 80 ods. 1 posledná veta\nza bodkočiarkou zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore zachovávať povinnosť\nmlčanlivosti ani v prípade, ak ide o oznámenie protispoločenskej činnosti. Z uvedeného\nvyplýva, že na svedecké výpovede mohlo byť pri rozhodovaní prihliadnuté.“.\n31. K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku najvyšší súd konštatoval, že tento dovolací dôvod sťažovateľ „založil\nv podstate na tom základe, že došlo k nesprávnemu a neúplnému zisteniu skutkových\nokolností, pretože konajúce súdy vychádzali pri svojom rozhodnutí z dôkaznej situácie,\nv rámci ktorej nebola vina obvineného preukázaná a v podanom dovolaní teda v celom\nrozsahu obvinený popieral spáchanie skutkov.\nObvineným napádaný skutkový stav veci, tak ako ho zistili a ustálili súdy prvého\na druhého stupňa, namietané nespáchanie skutku a proklamovaná nevina obvineného,\nsú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku. Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov\n(skutočnosti týkajúce sa odovzdania peňažných prostriedkov, tachografických kotúčov,\nobdobie kontaktu obvineného s\n\na pod.). Najvyšší súd Slovenskej\n\nrepubliky ako súd dovolací je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili\nsúdy nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom\nlen skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného\nskutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však\nsprávnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd je\npreto viazaný zistením skutkového stavu veci ako ho zistil a ustálil okresný súd, z ktorého\nzávermi sa stotožnil aj krajský súd a zrušil len výrok okresného súdu o treste obvineného.\nV predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa\nktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.\nZáverom dovolací súd považuje za potrebné dodať, že do práva na spravodlivý\nproces nepatrí právo strany a teda aj obvineného v konaní, aby sa súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces\n\n12\n\nneznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred súdom úspešná, teda aby bolo\nrozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva\nstrany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov,\ns ktorým sa nevie stotožniť a namieta porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 2\nods. 12 Trestného poriadku) a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych\npredpisov. Nespokojnosť obvineného\n\ns rozsahom vykonaného dokazovania\n\npreto nemôže sama o sebe zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku. Zároveň súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu\ndokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi, keď obvinený navrhol výsluch\nosôb k účtovným hodnotám a transakciám obchodnej spoločnosti\n\n.\n\nJe totiž výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci\npodstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie\nrozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila.\nSumarizujúc\nv nedôveryhodnosti\na\n\npodstatu\n\nobvineným\n\n(tendenčnosti,\n\nuvádzaných\n\núčelovosti)\n\nnámietok,\n\nspočívajúcich\n\nvýpovede\n\n, a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov (ich výpovedí), a tiež\n\nv spochybňovaní času, spôsobu a ďalších okolností samotného skutku, vyplýva, že ide teda\no námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej\núvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, proti správnosti a úplnosti zisteného\nskutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým súdy prvého aj druhého stupňa hodnotili\ndôkazy.“.\n32. Ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého\ndôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu,\nkto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní\npred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet\npodľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369\nods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola\nnamietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.\n\n13\n\n33. Ústavný súd už vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyhodnotil\nz ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, že záver najvyššieho súdu o tom, že\nna kľúčovú námietku sťažovateľa nemožno prihliadať vzhľadom na to, že ju neuplatnil\nv predchádzajúcich štádiách trestného konania (pozri uznesenie sp. zn. II. ÚS 499/2016\nz 15. júna 2016). Rovnako považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú rozhodovaciu\nprax, podľa ktorej odmieta už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorých sťažovatelia\nv rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnia v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu, ktorú mohli predniesť, ale nepredniesli v konaní pred všeobecnými súdmi\n(pozri napr. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014). Sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti žiadnym presvedčivým spôsobom neuviedol, že by sa tvrdenie\nnajvyššieho súdu o nenamietaní sťažovateľovi známych skutočností o nezákonne\nvykonaných dôkazoch v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými\nsúdmi nižších stupňov nezakladalo na pravde. Ak teda sťažovateľ skutočne tieto okolnosti\njeho prípadu relevantne nenamietal, najvyšší súd o jeho dovolaní v tejto časti nemohol\nrozhodnúť inak, pretože by postupoval v rozpore so zákonom. Napriek uvedenému,\nako vyplýva z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu, najvyšší súd k predmetnej\nnámietke sťažovateľa o nezákonnosti získaných dôkazov výsluchom svedkov – policajtov\nbez ich zbavenia mlčanlivosti zaujal právny názor, ktorým potvrdil, že na ich svedecké\nvýpovede mohlo byť prihliadnuté.\n34. Uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ atakuje tiež v časti týkajúcej sa spôsobu\nodmietnutia jeho dovolania podaného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, keď jeho nespokojnosť pramení z rezultátu najvyššieho súdu spočívajúcom v tom,\nže sťažovateľ v tejto časti mimoriadneho opravného prostriedku spochybňoval správnosť\nskutkových záverov, ktoré dovolací súd nemôže vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 1\npísm. i) za bodkočiarkou skúmať a meniť.\n35. Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že pre posúdenie námietky\nsťažovateľa je z hľadiska požadovanej ochrany jeho základným právam dôležitá\nskutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup v danej trestnej veci v rámci obsahu svojho\nrozhodnutia zodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade\nnespočíva v skúmaní a rezultáte, či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa\n14\n\nprednesenou v dovolaní vecne zaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom\nprijatý verdikt a jeho vyhláseniu predchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný) a či je\nadekvátne zdôvodnený. Inak povedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to príslušné\nzákonné ustanovenie umožňovalo, a svoje rozhodnutie (a teda aj postup) dostatočne\npresvedčivo odôvodnil, ústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo postupu\nvšeobecného súdu vstupovať svojou právomocou.\n36. Dovolací súd námietky sťažovateľa v tomto ohľade preskúmal, vyhodnotil ich\na upriamil pozornosť na už citované zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktoré\nmu bránilo v postupe podľa predstáv sťažovateľa. Najvyšší súd na podklade formulovanej\ninterpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním\nprezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní de facto predstavuje výhrady\nku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna\nopravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Konštatovanie o potrebe odmietnutia\njeho dovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom\nvýklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého\nbol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté\nv napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania\nv konaní o dovolaní. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,\nže právne závery dovolacieho súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené,\npreto sú ústavne udržateľné.\n37. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom\nprerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti\nako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. februára 2020\nMojmír Mamojka\npredseda senátu\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "odvolanie-odvolacie dôvody", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9ce54e98-a690-4bec-b6e6-333eb53dff10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.499.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.499.2016.1"}, {"guid": "ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/03 z 9. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-09", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}