{"guid": "ussr:1cadad14-90a2-4ca7-8034-10bb3535a94c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 451/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 451/2020 z 24. 11. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. novembra 2020, sp. zn. III. ÚS 451/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Robert Šorl", "sudca_id": 1096, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/robert-sorl-1096", "datum_vydania": "2020-11-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1cadad14-90a2-4ca7-8034-10bb3535a94c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 451/2020-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra\n2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov\nPetra Straku a Roberta\n\nŠorla\n\nsťažnosť\n\nspravodajca)\n\npredbežne\n\n,\n,\n\na\n\n(sudca\n\nústavnú\n\n,\n\n,\n,\n\nprerokoval\n\n,\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených\n\nadvokátom Mgr. Petrom Švarcom, Námestie slobody 1/17, Prievidza, pre namietané\nporušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Sžk 31/2019 z 5. augusta 2020 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\n,\n\na\n\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI. Sťažnostná argumentácia\n\nodmieta\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. októbra\n2020 doručená ústavná sťažnosť\n,\n,a\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžk 31/2019 z 5. augusta 2020\n(ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Každý sťažovateľ je vlastníkom samostatného pozemku. Na základe zákona\nč. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod\nstavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o usporiadaní pozemkov“), boli v katastri\nnehnuteľností na ich pozemky katastrálnym odborom Okresného úradu Prievidza zapísané\nvecné bremená spočívajúce v povinnosti strpieť stavbu, opravu, údržbu a rekonštrukciou\nstavby príjazdovej verejnej obslužnej komunikácie v prospech mesta. K zápisu do katastra\nnehnuteľností došlo na základe žiadosti mesta. Zápis bol následne oznámený sťažovateľom.\n3. Proti zápisu vecného bremena sťažovatelia podali 10. októbra 2017 na Krajskom\nsúde v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej\nsprávy, ktorou sa proti Okresnému úradu Prievidza, katastrálnemu odboru domáhali, aby mu\nsúd uložil nepokračovať v porušovaní práv žalobcov, obnoviť stav pred zásahom a zrušiť\nzáznam vecného bremena v katastri nehnuteľností v prospech mesta. Sťažovatelia namietli,\nže návrhy mesta nespĺňali zákonné náležitosti.\n4. Krajský súd žalobu sťažovateľov uznesením č. k. 15 Sa 42/2017-81 z 1. júla 2019\nzamietol. V bodoch 5 až 8 odôvodnenia vysvetlil, že oznam o zriadení vecného bremena\npredstavuje opatrenie orgánu verejnej správy, na ktoré nedopadá procesný inštitút žaloby\nproti inému zásahu orgánu verejnej správy. Okrem toho vysvetlil, že nemožnosť použitia\n\n2\n\nžaloby proti inému zásahu vyplýva aj zo zákonom ustanoveného okruhu účastníkov\nsúdneho konania, ktorými sú v prípade iného zásahu len žalobca a žalovaný. V danej veci\nby v prípade vyhovenia žalobe malo dôjsť k výmazu vecného bremena v prospech mesta\nako tretej osoby, ktorá by však nemala postavenie účastníka konania pred súdom, a to\nnapriek tomu, že by sa konalo aj o jej/jeho právach. Naopak, v konaní začatom na základe\nvšeobecnej žaloby by správny súd konal aj s oprávneným z tohto vecného bremena.\n5. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia kasačnú sťažnosť, v ktorej namietli\nprávne posúdenie krajského súdu a trvali na tom, že proti zápisu vecného bremena sa\nnemohli brániť podaním všeobecnej správnej žaloby, ale len žalobou proti inému zásahu\norgánu verejnej moci. V tejto súvislosti osobitne poukázali na iné rozhodnutie iného\nkrajského súdu, ktorý konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej moci – zápisu\nvecného bremena na základe zákona o usporiadaní pozemkov, zastavil z dôvodu\noneskoreného podania. Okrem toho poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní\npod sp. zn. 4 Sžnz 7/2015, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal účelom konania o ochrane\npred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.\n6. O kasačnej sťažnosti sťažovateľov bolo rozhodnuté napadnutým uznesením tak, že\nbola zamietnutá. Najvyšší súd potvrdil správnosť záveru krajského súdu o tom, že oznam\no zriadení vecného bremena predstavuje opatrenie orgánu verejnej správy, na ktoré\nnedopadá procesný inštitút žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Tento záver\nodôvodnil tým, že iný zásah orgánu verejnej správy má faktickú povahu, neprebehlo\npri ňom žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého\nuplatnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Následne poukázal na zákonnú\ndefiníciu opatrenia orgánu verejnej správy podľa § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho\nporiadku a na to, že sama dôvodová správa, či už záznam alebo poznámku, uvádza ako\ntypické prípady iného opatrenia orgánu verejnej správy. Osobitne však dodal, že z hľadiska\nprocesu je opatrenie výsledkom administratívneho konania.\nII. Relevantná právna úprava\n\n3\n\n7. Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických\nosôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.\n8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len\n„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na\nneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje\ninak.\n9. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nna predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na\nzačatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII. Predbežné prerokovanie návrhu\n10. Sťažovatelia porušenie svojich ústavných práv vidia v tom, že najvyšší súd ich\nkasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu zamietol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia, ktoré spočíva v tom, že záznam, ktorým bolo do katastra nehnuteľností\nzapísané vecné bremeno mesta k ich pozemkom, považoval za opatrenie podľa § 177 ods. 1\nv spojení s § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku, a nie za iný zásah orgánu\nverejnej správy podľa § 252 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho\nporiadku.\n11. K otázke nesprávnej voľby typu konania v správnom súdnictve sa ústavný súd\nvyjadril vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 734/2017 z 5. decembra 2017, z ktorého\nvyplýva, že pre ústavný súd v konaní o sťažnosti proti meritórnemu rozhodnutiu\nv správnom súdnictve nie je prioritne podstatné, v ktorom z jednotlivých typov konaní\nregulovaných v procesno-právnom predpise prameniacom v čl. 46 ods. 4 ústavy je\nposkytovaná ochrana subjektívnym právam sťažovateľa. Táto premisa však platí iba vtedy,\npokiaľ prípadný chybný (nezákonný) záver správneho súdu o type konania, v ktorom je\n\n4\n\nmožné účinnú ochranu subjektívnym právam sťažovateľa poskytnúť, nemá za následok\ndefinitívne vylúčenie možnosti sťažovateľa iniciovať začatie iného (v ponímaní správneho\nsúdu) vhodného typu konania v správnom súdnictve s ohľadom na individuálne okolnosti\nkauzy. Pokiaľ by totiž nezákonný záver správneho súdu o tom, že sťažovateľ podal návrh na\ntaký typ konania v správnom súdnictve, ktorý v jeho prípade neprichádza do úvahy, mal za\nnásledok, že sťažovateľ už s ohľadom na objektívne okolnosti (napr. plynutie času) nemôže\niniciovať začatie iného typu správno-súdnej ochrany, potom uvedená nezákonnosť\nrozhodnutia správneho súdu nepochybne vyúsťuje aj do napätia s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nVychádzajúc z toho názoru, sa ústavný súd musel v tejto veci vysporiadať i s otázkou, či\nzáver súdov o nesprávnej voľbe typu konania podľa Správneho súdneho poriadku je\nv súlade so zákonnou úpravou.\n12. Z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, že krajský súd a najvyšší súd sa rozsiahlou\na vnútorne nerozpornou argumentáciou jasne a zrozumiteľne vysporiadali s touto právnou\notázkou, ktorá vyplynula z voľby procesného prostriedku právne zastúpených sťažovateľov.\nObe rozhodnutia vysvetľujú gramatickou a systematickou metódou výkladu právnych\nnoriem a priliehavým odkazom na dôvodovú správu Správneho súdneho poriadku svoj\nzáver o tom, že vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností treba považovať za opatrenie\norgánu verejnej správy, a nie za iný zásah orgánu verejnej správy, a preto treba žalobu\nsťažovateľov proti inému zásahu orgánu verejnej správy zamietnuť.\n13. Čiastočne možno súhlasiť s názorom sťažovateľov v tom, že či už krajský súd\nalebo najvyšší súd sa výslovne nevysporiadali s ich argumentáciou v tej časti, v ktorej\nsťažovatelia vychádzali z toho, že je ustálenou súdnou praxou, záznam do katastra\nnehnuteľností treba považovať za iný zásah orgánu verejnej správy. Sťažovatelia\nna potvrdenie toho, že ide o ustálenú súdnu prax, poukázali na rozhodnutia najvyššieho\nsúdu v konaní sp. zn. 4 Sžnz 7/2015. Ďalej poukázali na uznesenie iného krajského súdu.\nHoci najvyšší súd túto argumentáciu sťažovateľov výslovne uvádza (bod 9 a 10 uznesenia\nnajvyššieho súdu), v odôvodnení (body 18 – 34) sa touto argumentáciou sťažovateľov\nnezaoberá, no prehlbuje a odkazuje na argumentáciu krajského súdu. Tento argumentačný\nprístup najvyššieho súdu len nepriamo reaguje na tvrdenia sťažovateľov.\n\n5\n\n14. Na strane druhej však treba uviesť, že z oboch sťažovateľmi uvádzaných\nuznesení v iných veciach nemožno vyvodiť záver, že záznam do katastra nehnuteľností\ntreba považovať za iný zásah orgánu verejnej správy. Rovnako z týchto rozhodnutí\nnemožno vyvodiť ustálenú súdnu prax v tejto otázke. V sťažovateľmi argumentačne\npoužitom rozhodnutí najvyššieho súdu formulované závery boli vyjadrené v konaní,\nv ktorom sa riešila otázka zásahov Protimonopolného úradu Slovenskej republiky voči\nobchodnej spoločnosti, ktoré spočívali v zhromažďovaní rôznych údajov pri prešetrovaní\nmožných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž. Všeobecné právne závery prijaté\nv tomto rozhodnutí nemožno akokoľvek vzťahovať na opatrenie spočívajúce vo vykonaní\nzáznamu do katastra nehnuteľností. Rovnako z toho, že iný krajský súd ešte v roku 2011\nzastavil pre oneskorené podanie žaloby konanie o ochrane pred nezákonným zásahom, ktorý\nspočíval rovnako ako pri sťažovateľoch v údajne nedôvodnom zápise vecného bremena\ndo katastra nehnuteľností podľa zákona o usporiadaní pozemkov, nemožno vyvodiť to, že\nby súdy mali ustálenú súdnu prax o tom, že by zápis vecného bremena podľa zákona\no usporiadaní pozemkov bol iným zásahom orgánu verejnej správy, a nie opatrením.\n15. Súčasťou základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Aj Európsky súd\npre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy\nodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý\nargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť\npodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie\nvyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného\nprípadu. Nevyžaduje sa teda, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre\nrozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide\n\n6\n\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (García Ruiz proti Španielsku, veľký senát, č. 30544/96, rozsudok\nz 21. 1. 1999, bod 29).\n16. V tomto prípade krajský súd a najvyšší súd nevyvracali svojou výslovnou\nargumentáciou opísané tvrdenia sťažovateľov o ustálenej súdnej praxi. Postupovali\ninými a vyčerpávajúcimi argumentačnými metódami, ktoré na sťažovateľmi nastolenú\nprávnu otázku vzhľadom na jej povahu dávali jasnú, vyčerpávajúcu a s ohľadom uznesenie\nsp. zn. III. ÚS 734/2017 z 5. decembra 2017 aj v rovine zákona správnu na odpoveď. To, že\nsa súdy s okrajovou a zjavne nedôvodnou argumentáciou sťažovateľov výslovne\nnevyrovnali, nemožno považovať za taký exces, ktorý by zakladal porušenie sťažovateľmi\nuvádzaných ústavných práv.\n17. Ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľov neodôvodňujú prijatie\nsťažnosti na ďalšie konanie, pretože sú zjavne neopodstatnené. Ustanovenie § 56 ods. 2\npísm. g) zákona o ústavnom súde dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému\nsúdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu\nrozhodne meritórne nálezom. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú\nsťažnosť, keď uplatnené námietky nie sú spôsobilé spochybniť ústavnosť napadnutých\nrozhodnutí. Ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia. Tak je to\naj v tomto prípade, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. novembra 2020\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo", "orgán-verejnej správy", "vecné bremeno"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d9bbb23b-29a2-43f4-b1bf-efa871f05f0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 734/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 734/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1"}, {"guid": "14352394-111a-4315-8205-a0475216ccf0:69950bec-8e73-4c8c-84ca-13c424a8d46f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3017200376.1", "spisova_znacka": "15Sa/42/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 15Sa/42/2017 z 30. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3017200376.1"}], "citovane_v": []}