{"guid": "ussr:d11f10e2-062f-47c5-b9fe-61147282ef70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.384.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 384/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 384/2020 z 8. 10. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. októbra 2020, sp. zn. III. ÚS 384/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.384.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-10-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d11f10e2-062f-47c5-b9fe-61147282ef70", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.384.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.384.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.384.2020.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 384/2020-32\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov\nPetra Straku\n\na Roberta\n\nŠorla\n\npredbežne\n\n,\n\nprerokoval\n,\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\nprávne zastúpeného\n\nJUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, Sibírska 4, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 7 Sk 40/2018 z 29. októbra 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú\nneopodstatnenú.\n\nsťažnosť\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n4. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12\n\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“)\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sk 40/2018 z 29. októbra 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou o dôchodok\nz 2. septembra 2016 požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku\nod 15. júla 2016, odo dňa dovŕšenia veku 57 rokov. Sociálna poisťovňa rozhodnutím\nč. 590 715 6310 0 zo 17. januára 2017 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“)\nžiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku podľa § 65 a § 274 zákona\nč. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a § 21 a § 174 zákona\nč. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no sociálnom zabezpečení“) zamietla. Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že sťažovateľ\nnezískal najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona\no sociálnom zabezpečení a nebol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov\nuvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e) zákona o sociálnom zabezpečení, a preto mu nárok\nna starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení k 15. júlu 2016\nnevznikol. Tiež uviedla, že § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení sa na sťažovateľa\nnevzťahuje, pretože sťažovateľ službu zaradenú do 1. kategórie funkcií vykonával\ndo 31. decembra 1994, teda jeho služba netrvala k 31. decembru 1999.\n\n2\n\n3. O odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ktorým sťažovateľ\nnamietal\n\nnepriznanie\n\nstarobného\n\ndôchodku\n\na nezhodnotenie\n\ndoby\n\njeho\n\nštúdia\n\nod 1. augusta 1974 do 7. augusta 1976 v I. kategórii funkcií (štúdium 1. a 2. ročníka\nvojenskej strednej odbornej školy) rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne\ntak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne ako vecne správne potvrdil.\n4. Sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\ngenerálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Správna žaloba bola Krajský súdom v Trnave\n(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 45 Sa 15/2017-89 zo 7. júna 2018\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietnutá. Krajský súd považoval rozhodnutie\ngenerálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne za zákonné a správne. V odôvodnení rozsudku\nkrajský súd okrem iného konštatoval:\n„Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou s poukazom na § 132 ods. 1 ZSZ napáda\nnedostatočné vysporiadanie sa s pojmom „ostatná služba“ a protizákonné nezhodnotenie\ndoby štúdia žalobcu od 01.08.1974 do 07.08.1976 v I. kategórii funkcií Sociálnou\npoisťovňou, správny súd uvádza, že pre posúdenie doby výkonu služby žalobcu zaradenej\nv I . kategórii funkcií nie je možné vychádzať z nárokov upravených v ustanovení § 132\nods. 1 ZSZ, pretože ustanovenia tohto paragrafu zákona o sociálnom zabezpečené\nsa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov od 1. júla 2002 nepoužijú. V tejto\nsúvislosti len vo všeobecnej rovine správny súd dodáva, že i podľa písmena b) ustanovenia\n§ 12 ods. 1 ZSZ, upravujúceho vznik nároku na starobný dôchodok dovŕšením veku\n57 rokov, ak vojak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch, muselo\nísť o vojaka z povolania (návetie § 132 ods. 1 citovaného zákona).\nSlužba vojaka z povolania je kľúčový, resp. zákonom uznaný status, ku ktorému\nsa viažu nároky vyplývajúce zo zaradenia služby do I. alebo II. kategórie funkcií pre účely\ndôchodkového zabezpečenia.\nV čase nástupu žalobcu do prvého ročníka VSOŠ v Žiline, resp. počas jeho štúdia\nv 1. a 2. ročníku na predmetnej VSOŠ (august 1974 až august 1976), v zmysle účinných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie (zákon\nč. 101/1964\n\nZb.\n\no\n\nsociálnom\n\nzabezpečení\n\nv\n\nznení\n\núčinnom\n\ndo\n\n31.12.1975\n\na jeho vykonávacej vyhlášky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964 Zb.,\n3\n\nktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, ako aj zákon č. 121/1975 o sociálnom\nzabezpečení v znení neskorších predpisov), štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenských\nodborných stredných školách nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií,\na to ani na základe predmetných zákonov sociálneho zabezpečenia, ani na základe\nich vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako štúdium v týchto\nprvých dvoch ročníkoch VSOŠ nebolo zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení\nzákonov do rezortných zoznamov príslušných ministrov obrany do I. kategórie funkcií.\nTaktiež možno konštatovať, že podľa zákona č. 100/1988 Z. o sociálnom zabezpečení\ns účinnosťou od 01.10.1988 do 01.01.2004, sporné obdobie prvých dvoch ročníkov štúdia\nna VSOŠ nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe zákonného\nsplnomocnenia ministrom obrany Slovenskej republiky nebola činnosť žiakov vojenských\nodborných stredných škôl v spornom období štúdia zaradená do I. kategórie funkcií (§ 130\nods. 2 ZSZ). V kontexte s ustanovením § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení (ZSP) je potrebné vychádzať z uvedeného právneho stavu, pokiaľ sa posudzuje\nnárok na zníženie dôchodkového veku žalobcu v nadväznosti na požiadavku zohľadnenia\njeho štúdia v prvých dvoch ročníkoch na VSOŠ.\nV tejto súvislosti správny súd uvádza, že s prihliadnutím na účel sledovaný zákonmi\nsociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť\nvojakov z povolania, nezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v predmetnom období\ndo I. kategórie\n\nfunkcií\n\nnemožno\n\nkvalifikovať\n\nako\n\nopomenutie\n\nalebo\n\nnečinnosť\n\nkompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia\nvojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon prípravy\nna budúce povolanie.\nZaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal\nna status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú)\nvojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania\nalebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby\nsa mu započítavala do I. kategórie funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý\nraz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií (§ 168 ods. 2 vyhlášky\nFederálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonáva\nzákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, resp. § 168\n4\n\nvyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych\n\nvecí č. 149/1988 Zb.,\n\nktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších\npredpisov).\nUvedenú zákonnú úpravu stanovenia I. a II. kategórie funkcií pre účely\ndôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania je potrebné vykladať v kontexte s účinným\nBranným zákonom ( zákon č. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý stanovil\nminimálny vek pre účely vzniku brannej povinnosti, t. j. na 1. januára roku, v ktorom občan\ndovŕšil 17. rok a dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti na 1. januára roku,\nv ktorom osoby nepodliehajúce brannej povinnosti dovŕšia 17. rok (§ 5 ods. 2 a § 6\nods. 1 Branného zákona v znení účinnom do 31.12.1978, aj v znení do 01.01.1998), okrem\ndobrovoľne prevzatej brannej povinnosti bez ohľadu na vek, avšak za brannej pohotovosti\nštátu (§ 6 ods. 1 Branného zákona).\nStatus vojaka definovalo ustanovenie § 2 ods. 2 veta druhá Branného zákona,\npodľa ktorého vojakmi sa rozumeli osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a mali služobnú\npovinnosť (§ 20). V tejto súvislosti správny súd podotýka, že ešte nešlo o vojaka z povolania,\nčo je status potrebný na priznanie služby zaradenej do I. kategórie funkcií.\nSamotná skutočnosť, že sa žalobca vo veku 14 - 15 rokov, po ukončení povinnej\nškolskej dochádzky, v súvislosti s nástupom na VSOŠ podrobil odvodovému konaniu,\nnezakladá ešte jeho status vojaka v činnej službe, nakoľko uvedeným zápisom bol zavedený\ndo vojenskej evidencie a bol podrobený predbežnému zisťovaniu jeho spôsobilosti\nna vojenskú činnú službu a zisťovaniu možností na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti\npre výkon vojenskej činnej služby (§ 15 ods. 1 Branného zákona).\nZároveň je potrebné konštatovať, že činnosť 14 až 16-ročných žiakov v prvých\na druhých ročníkoch vojenských stredných odborných škôl nemožno subsumovať pod žiadnu\nz vojenských činných služieb v zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného\nzákona a rovnako nie je možné konštatovať, že boli u týchto žiakov splnené zákonné\npodmienky vzniku služobného pomeru vojaka z povolania podľa ustanovení § 2\nods. 1 a 2 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení\nneskorších predpisov a podľa ustanovení § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb.\nv spojení s § 25 ods. 1 Branného zákona. Vzhľadom na Branným zákonom stanovený\n\n5\n\nminimálny vek brannej povinnej a dobrovoľnej brannej povinnosti, žiaci VSOŠ mohli\nskladať prísahu až v 3. ročníku VSOŠ, t. j. v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok života.\nŽiaci VSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu, konkrétne\nzákladnú vojenskú službu, pričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky\nna prijatie vojakov do služobného pomeru vojakov z povolania podľa § 24 ods. 1 a 2, § 25\nzákona č. 76/1959 Zb. a na vznik ich povinnosti vojenskou činnou službou podľa ustanovení\nzákona č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25 ods. 1 in fine Branného zákona. V tejto súvislosti\nsprávny súd uvádza, že žiadne povinnosti, ktoré žiaci v priebehu 1. a 2. ročníka VSOŠ\nv rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba\na pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné\ns výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby\nvojakov z povolania v zmysle Branného zákona (§ 20 ods. 1 a 2 v spojení s § 25\nods. 1 citovaného zákona). V tomto ohľade možno na základe vyššie uvedeného konštatovať,\nže žiaci 1. a 2. ročníkov VSOŠ boli vojakmi mimo činnej služby (§ 20 ods. 4 Branného\nzákona), a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť\nrealizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií.\nPokiaľ žalobca namieta zneužívanie detskej práce, obmedzovanie osobnej slobody\nžiakov a prísny režim pri ich výchove počas sporných dvoch ročníkov na VSOŠ,\nako aj ich protizákonné ozbrojovanie a porušovanie príslušných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov o zbraniach a strelive a Zákonníka práce, správny súd uvádza,\nže tieto tvrdené skutočnosti nie sú predmetom súdneho prieskumu zákonnosti žalobou\nnapadnutého administratívneho rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu.\nRovnako možno konštatovať, že ozbrojovanie 14 až 16-ročných žiakov VSOŠ a náplň\nich činnosti, hoci podobnej činnosti vojakov v činnej službe alebo službe vojakov\nz povolania, nezakladali a ani v zmysle Branného zákona a zákona č. 76/1959 Zb.\no niektorých služobných pomeroch vojakov nemohli založiť služobný pomer týchto žiakov\nako vojakov z povolania, ktorý je pre účely zaradenia služby do I. kategórie funkcií v zmysle\n§ 120 ods. 1 a 2 zákona č. 121/1975 Z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších\npredpisov, ako aj podľa príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom\nzabezpečení v znení neskorších predpisov, rozhodujúci.\n\n6\n\nZ uvedeného dôvodu nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel\nsledovaný zákonmi o sociálnom zabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii\npreferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať pre účely dôchodkového zabezpečenia\nvojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl\nzoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností vojakov mimo činnej\nslužby a mimo služby vojakov z povolania. V tejto súvislosti správny súd uvádza,\nže žalobcom uvádzané stanovisko NS ČSSR sp. zn. Cpjf 46/77 zo dňa 10.10.1977,\npodľa ktorého súdy mohli podľa výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť, že pracovník\nspĺňa podmienky pre zaradenie do I. či II. pracovnej kategórie v prípade, že práca ním\nvykonávaná\n\nzodpovedala\n\ncelkom\n\nniektorému\n\nzamestnaniu\n\nzaradenému\n\ndo\n\nI.\n\nalebo II. kategórie, vo vzťahu k meritu tejto veci nemožno aplikovať.\nOhľadom listinných dôkazov zabezpečených žalovanou pre účely konania vo veci\nžalobcom uplatneného nároku na starobný dôchodok, napr. aj žalobcom bagatelizovanej\nvierohodnosti odpovede Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. UFZ-40-10/2017\nzo dňa 13.03.2017, správny súd uvádza, že žalovaná správne zabezpečila podklady\npre rozhodnutie\n\nod\n\norgánov\n\nsociálneho\n\nzabezpečenia\n\nvojakov\n\nz\n\npovolania,\n\nktoré boli na výkon sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania a na vedenie predmetných\nevidencií určené zákonom (§ 114 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.), pričom o vierohodnosti\nnimi vedenej evidencie, pokiaľ nebol preukázaný skutkový opak, nemožno pochybovať.“\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší\nsúd rozsudkom sp. zn. 7 Sk 40/2018 z 29. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok najvyššieho\nsúdu“) zamietol. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu\nv spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne a generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne\ndospel k zhodnému záveru ako krajský súd, a to že námietky sťažovateľa uvedené v žalobe\nneboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.\nNajvyšší súd považoval za preukázané, že skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej\nsťažnosti spochybňoval zákonnosť rozhodnutia krajského súdu, boli totožné s námietkami,\nktoré namietal už v správnom konaní i v správnej žalobe a s ktorými sa Sociálna poisťovňa\naj krajský súd náležite vysporiadali. Najvyšší súd považoval právne posúdenie\npreskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\n7\n\n6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa uspokojivo\na vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal a nedal ani dostatočné, presvedčivé a presné\nodpovede na najpodstatnejšie skutkové a právne námietky a argumenty sťažovateľa uvedené\nv kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. U sťažovateľa pretrváva podozrenie\no jeho skrytej diskriminácii. Podľa sťažovateľa: «Najvyšší súd... nezhodnotil evidentne\nodslúženú dobu SLUŽBY v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy zdravotníckej\nv Žiline (ďalej len „VSOŠ“) ako dobu poistenia, resp. posudzovanú len ako málo bonitnú\nIII. pracovnú kategóriu (rovnako ako civilným stredoškolákom), ktorú však vojaci\ndo 31.12.1999 vôbec nepoznali... O zaraďovaní do I. resp. II. kategórie podľa „tabuliek\npočtov MNO ČSSR“ žiaci VSOŠ, vojaci základnej služby a vojaci z povolania nemali\nani potuchy, pretože ani v kádrových rozkazoch ministra národnej obrany ČSSR,\nalebo veliteľov vojenských okruhov sa nikdy neuvádzali tieto údaje o kategóriách...\nAni v rozkaze ministra MNO ČSSR pri prepustení do civilu sa o týchto údajoch o zaradení\na pôsobení v I. a II. kategórií funkcií nedozvedel, pretože tam neboli uvádzané. S nimi\nsa vojak oboznamoval len tesne pri odchode do civilu, ale nikdy nie niekedy predtým,\nalebo v priebehu služby...»\nSťažovateľ je toho názoru, že výklad a aplikácia zákonného predpisu v prejednávanej\nveci krajským súdom a najvyšším súdom je arbitrárna.\nSťažovateľ ďalej uvádza: „... sťažovateľ študoval a zároveň vykonával SLUŽBU\nv dĺžke 738 dní v 1. a 2. ročníku VSOŠ v Žiline od 01.08.1974 do 07.08.1976 a zároveň\nabsolvoval vojenskú základnú službu v 3. a 4. ročníku VSOŠ v Žiline od 08.08.1976\ndo 15.07.1978 v dĺžke 707 dní. Toto obdobie výkonu preferovanej služby v 1. a 2. ročníku\nVSOŠ mu však Sociálna poisťovňa, ba ani Krajský súd v Trnave a NS SR nezarátali\na nezaradili do I. kategórii funkcií! Obdobie výkonu SLUŽBY v 1. a 2. ročníku VSOŠ\nmu tam chýba. Toto ho výrazne poškodzuje a túto hrubú chybu žiada odstrániť.\nNajvyšší súd SR, Krajský súd v Trnave, ani Sociálna poisťovňa neprihliadli\nna okolnosť, že žiaci VSOŠ používajú navlas rovnaké vojenské hodnosti, uniformy\npríslušníkov ČSĽA a vojenské označenia, sú zaradení vo vojenských funkciách veliteľ\ndružstva, zástupca veliteľa čaty, dozorný roty, pomocník dozorného roty, pomocník\nvýkonného práporčíka a pod. a organizovaní vo vojenských skupinách (družstvo, čata, rota,\nprápor, pluk), nosia štátne znaky a symboly ako v ostatných silových rezortoch,\n8\n\nči ozbrojených zboroch SR... Tento výkon dozornej SLUŽBY žiakov VSOŠ na rote - bol\nsvojim obsahom a náplňou úplne rovnaký, totožný a možno aj náročnejší a nebezpečnejší,\nako boli učňovské roky našich rovesníkov baníckych učňov (I. pracovná kategória)\na fúkačov skla v Lednických Rovniach (II. pracovná kategória) už od dosiahnutia ich veku\n15. rokov a nikto dnes voči tomu nič nenamieta... Pričinením Ústavného súdu SR by malo\nprísť k významnej legislatívnej zmene a vstup žiakov vojenských stredných škôl\ndo osobitného dôchodkové systému, posudzovať už odo dňa ich nástupu na vojenskú strednú\nškolu v I. kategórii funkcií. Ich reálny výkon SLUŽBY je skutočne dostatočne silný signál\nna to, aby mali svoju adekvátnu dôchodkovú reflexiu a boli rovnako klasifikovaní ako výkon\nslužby ostatných príslušníkov ozbrojených zborov v silových rezortoch SR. Iné postupy\nby totiž zjavne vnášali prvky diskriminácie a prvky nerovnakého prístupu k tejto kategórii\npoistencov...\nAk sa pozorne prizrieme na ustanovenie § 33 zák. č. 76/1959 Zb. nárok na výsluhový\npríspevok a výška tejto dávky je naviazaná na dobu služby v ozbrojených silách,\npričom vôbec nie je konkretizovaný DRUH SLUŽBY a dokonca nikde v zákone\nnie je ani ustanovené, že táto služba má byť vykonaná v SLUŽOBNOM POMERE!\n... vojenskú základnú službu v 3. ročníku VSOŠ začal už ako 17. ročný, no Sociálna\npoisťovňa mu túto evidentne odslúženú dobu odstrihla a nehanebne mu ráta obdobie\nvykonanej SLUŽBY na dôchodkové účely až od dovŕšenia 18-tich rokov veku!\n... NS SR, KS TT a Sociálna poisťovňa si nedali ani námahu predložiť rezortný\nzoznam preferovaných zamestnaní bývalého MNO ČSSR, kde by SLUŽBA žiakov\n1. a 2. ročníku VSOŠ bola z tohto zoznamu vylúčená.\n... je úlohou všeobecných súdov vyjadriť sa tiež k tomu, či daný typ štvorročného\nvojenského stredoškolského vzdelania predstavoval skutočnú ostrú vojenskú prípravu\nna budúce vojenské povolanie, alebo išlo o ostrý vojenský výcvik (ktorý trval u vojakov\nzákladnej služby krátkych len 30 dní), alebo o výkon SLUŽBY, ktorý sa nápadne podobal\nalebo úplne bol stotožnený s výkonom vojenskej základnej služby.\nSúdy však MOHLI podľa výsledkov vykonaného dokazovania VYSLOVIŤ,\nže pracovník splňuje podmienky pre zaradenie do I. či II. pracovnej kategórie v prípade,\nže práca ním vykonávaná zodpovedala celkom niektorému zamestnaniu zaradenému\n\n9\n\ndo I. alebo II. pracovnej kategórie, pričom však museli posudzovať všetky podmienky,\nza ktorých mohlo byť zamestnanie zaradené do rezortného zoznamu...\nSociálna poisťovňa nechce priznať fakt, že rezortné zoznamy bývalého MNO ČSSR\nnemá k dispozícii, lebo neboli vydané.“\n6.1 Sťažovateľ Sociálnej poisťovni vytýka nedostatky v jej konaní a rozhodovaní,\nokrem iného tiež, že Sociálna poisťovňa sústavne odmieta vypočuť sťažovateľa, svedkov,\nposudzovať\n\npredkladané\n\ndôkazy,\n\nkomentovať\n\nzákony\n\no zbraniach\n\na strelive,\n\nktoré umožňovali obchádzať zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len ,,Branný zákon“), pričom podľa týchto zákonov mohli s týmito\nzbraňami a strelivom narábať iba vojenské osoby v činnej službe, čo sa vzťahovalo\nna všetkých žiakov vojenskej odbornej vysokej školy, odmieta tiež zohľadňovať činnosti\nvykonávané žiakmi 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, všetky okolnosti\nich štúdia na vojenskej strednej odbornej škole.\n6.2 Podľa sťažovateľa na vojenskej strednej odbornej škole išlo o zrejmé zneužívanie\nmladistvých na výkon a prípravu vojenskej služby a výkon nútených prác, žiaci boli\npod nadmernou fyzickou aj psychickou záťažou, čo na nich mohlo zanechať celoživotné\nnepriaznivé následky. Označovanie týchto žiakov ako „chovancov“ je nesprávne,\npretože chovanci\n\nv edukačných\n\nústavoch\n\n(výchovno-nápravných\n\nústavoch)\n\nneboli vyzbrojovaní strelnými zbraňami, neboli podrobovaní vojenskému výcviku.\n6.3 Postup najvyššieho súdu, krajského súdu a Sociálnej poisťovne odporuje čl. 12\nods. 1 a 2 ústavy, dochádza k diskriminácii sťažovateľa oproti poberateľom starobných\ndôchodkov, čo je v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní\nv niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov\n\n(antidiskriminačný\n\nzákon)\n\nv znení\n\nneskorších\n\npredpisov\n\n(ďalej len „antidiskriminačný zákon“).\n6.4 Najvyšší súd mal vykonať dokazovanie a nespoliehať sa len na jednokoľajné\ntvrdenia v prospech Sociálnej poisťovne.\n10\n\n6.5 Sťažovateľ žiada ústavný súd o výklad pojmu „vojenská osoba v činnej službe“,\n„vojak“, „vojenská osoba“ (v zmysle zákonov o zbraniach a strelive, v zmysle Branného\nzákona).\n6.6 Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, najvyšší súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\nkasačného súdu.\n7. Vzhľadom na uvedené argumenty sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil\nporušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu,\nprikázal mu ďalej konať vo veci, rozhodnúť a priznal sťažovateľovi voči najvyššiemu súdu\nnáhradu trov konania pred ústavným súdom.\n8.\n\nV doplnení\n\nústavnej\n\nsťažnosti,\n\nktoré\n\nbolo\n\nústavnému\n\nsúdu\n\ndoručené\n\n23. januára 2020, sťažovateľ opakovane poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu\nČeskoslovenskej socialistickej republiky sp. zn. Cpjf 46/77, rozsudok Krajského súdu\nv Prahe č. k. 42 Ad 2/2017-52 z 20. júla 2018 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky č. k. 6 Ads 33/2012-54 z 28. novembra 2012. Sťažovateľ uviedol,\nže apeloval na všeobecné súdy, aby takéto rozsudky vzali do úvahy, pretože podmienky\nvojenského stredoškolského štúdia do roku 1992 boli v celej Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republike rovnaké, jednotné. Sociálna poisťovňa sa odmieta zaoberať\npredkladanými dôkazmi, posudzovať relevantné právne predpisy a okolnosti štúdia\nna vojenskej strednej odbornej škole, odmietla priznať, že mladistvý žiak vojenskej strednej\nodbornej školy musel byť v zamestnaní 33 hodín, permanentne odmieta vykonávať\ndokazovanie. Bývalé ministerstvo obrany hrubo porušovalo § 14 ods. 5 a § 17 ods. 2 zákona\no sociálnom zabezpečení, keď nevydalo rezortný zoznam preferovaných zamestnaní.\nSťažovateľ od 15. roku veku podstupoval dôraznú vojenskú prípravu a ostrý vojenský\nvýcvik, žiaci vojenských stredných odborných škôl museli chodiť do 24-hodinových služieb\nna rote. Sťažovateľ kategoricky odmieta názor, že štúdium v 1. a 2. ročníku nebolo\n11\n\nvýkonom služby a žiada o výklad pojmov „vojak“, „vojenská osoba v činnej službe“,\n„vojenská osoba“. Tiež argumentuje, že zákonodarca v § 132 ods. 1 zákona o sociálnom\nzabezpečení neuviedol, že musí ísť výlučne o vojenskú službu.\nII.\nRelevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\n12\n\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. Podľa čl. 12 ústavy ods. 1 a 2 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nZákladné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu\nna pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie,\nnárodný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,\nrod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať\nalebo znevýhodňovať.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n16. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie, arbitrárnosť\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Tvrdí, že najvyšší súd vec nesprávne právne\n13\n\nposúdil a odklonil sa od súdnej praxe. Sťažovateľ považuje za nesprávne, keď Sociálna\npoisťovňa a následne krajský súd a najvyšší súd nezohľadnili, nezarátali pre účely priznania\nstarobného dôchodku obdobie výkonu služby sťažovateľa v 1. a 2. ročníku vojenskej\nstrednej odbornej školy a nezaradili túto službu do I. kategórie funkcií. Uvádza, že vo veci\nnebola náležite zistená materiálna pravda. Cíti sa byť diskriminovaný (napr. v porovnaní\ns baníckymi učňami, fúkačmi skla, ktorí boli zaradení do I., resp. II. kategórie funkcií),\npričom poukazuje na špecifiká, okolnosti štúdia na vojenskej strednej odbornej škole,\njeho náročnosť po fyzickej, ako aj psychickej stránke, poukazuje tiež na s tým súvisiacu\nprávnu úpravu.\n19. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46\nods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany\nzaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).\n20. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám\nnemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.\nJeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.\n21. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuž judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n22. Ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom\ntvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť\nsa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví\ninak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich\nsa základných práv a slobôd, zaručuje čl. 46 ods. 2 ústavy. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom\nprípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne\n14\n\nrozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených\nzáujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu\nverejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup\nk súdu) predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu\nk všeobecnejšiemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup\nk súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd\nkonajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46\nods. 1 ústavy (I. ÚS 346/2020).\n23. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná\nuž spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných\nzásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,\nalebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné\nso súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.\n24. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\n\n15\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n25. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,\nže podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej\nakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu\nverejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné\n„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu\nnie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek\nmožnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti,\nktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne\nposudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)\ns ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú\ninštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne\npreskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali\npožiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej\nhlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť\nnapadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade,\nak by tento\n\nbol\n\nsvojvoľný,\n\nzjavne\n\nneodôvodnený,\n\nresp.\n\nústavne\n\nnekonformný\n\n(I. ÚS 131/2018).\n26. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky\núčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\npripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).\n\n16\n\n27. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom\nalebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom\ndo takého práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí\nrelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť\nsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,\nIII. ÚS 79/2012).\n28. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam týkajúcim nedostatočného odôvodnenia\nrozsudku najvyššieho súdu, jeho arbitrárnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci\nústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa zaoberal kasačnou námietkou sťažovateľa týkajúcou\nsa nezohľadnenia doby štúdia v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy, v tomto\nsmere sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý obdobie 1. a 2. ročníka\nrovnako ako Sociálna poisťovňa nepovažoval za obdobie činnej vojenskej služby (bod 37\naž 40 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu). Najvyšší súd považoval za správnu\naj aplikáciu relevantných právnych noriem krajským súdom a Sociálnou poisťovňou\n(bod 41 odôvodnenia). Vyjadril sa k návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania,\npričom vysvetlil, prečo ho nepovažoval za opodstatnený (bod 42 odôvodnenia), zaujal\nstanovisko k námietke o absencii oficiálneho rezortného zoznamu funkcií MNO ČSSR\n(bod 43 odôvodnenia), k (ne)možnosti súdov vysloviť, že osoba spĺňa podmienky\npre zaradenie do I. či II. kategórie funkcií, k relevancii poukazu sťažovateľa na zákony\no zbraniach a strelive. Rozsudok najvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom krajského súdu)\nnemožno označiť za zjavne neodôvodnený, najvyšší súd v rozsudku primeraným spôsobom\nreagoval na námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti. Ústavný súd konštatuje,\nže rozsudok najvyššieho súdu nemožno označiť ani za arbitrárny a interpretáciu príslušných\nprávnych noriem učinenú najvyšším súdom za popierajúcu ich zmysel, a preto napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne udržateľný. Z rozsudku\n17\n\nnajvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom krajského súdu) sú zrejmé zrozumiteľné a logické\nargumenty, opierajúce sa o relevantnú právnu úpravu, prečo obdobie štúdia v 1. a 2. ročníku\nna vojenskej strednej odbornej škole nemožno hodnotiť ako výkon vojenskej služby\nso zaradením do I. kategórie funkcií. Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho\nsúdu (vrátane jeho interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení) za ústavne\nudržateľný.\n29. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní odklonil od súdnej praxe,\nv odôvodnení ústavnej sťažnosti však poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky, rozhodnutie Krajského súdu v Prahe. Ústavný súd konštatuje,\nže predmetné rozhodnutia súdov nemajú relevanciu vo vzťahu k námietke o odklone\nod súdnej praxe, keďže tieto nepredstavujú rozhodnutia súdov Slovenskej republiky.\n30. K argumentu sťažovateľa, v zmysle ktorého mal najvyšší súd vykonať\ndokazovanie a nespoliehať sa len na tvrdenia v prospech Sociálnej poisťovne, ústavný súd\nuvádza, že prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov spočíva v preskúmaní,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho\nkonania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade\nso zákonom rozhodli. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom,\nktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej\nsprávy (III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012). Najvyšší súd vo veci sťažovateľa nepovažoval\nza dôvodný jeho návrh na doplnenie dokazovania vznesený v kasačnej sťažnosti,\npričom svoj postoj k predmetnému návrhu v napadnutom rozsudku náležite zdôvodnil.\n31. Osobitne vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa o výklad zákonných pojmov\n„vojenská osoba v činnej službe“, „vojak“, „vojenská osoba“ ústavným súdom ústavný súd\nopätovne zdôrazňuje, že prvoradou jeho úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana\nzákonnosti. Interpretácia zákonov primárne pripadá všeobecným súdom. Ústavný súd\nvo veci sťažovateľa nezistil porušenie povinnosti najvyššieho súdu rešpektovať požiadavky\nvyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy), rozsudok najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny\n18\n\nči zjavne neodôvodnený, preto ústavnému súdu neprislúcha interpretovať právne normy,\nnahrádzať právne závery všeobecných súdov vyslovených v danej veci.\n32. Okolnosť, že sťažovateľ s rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí, sama osebe\nnezakladá porušenie označených práv. Základné právo na súdnu ochranu garantované\nústavou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno\nho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie návrhu účastníka konania\n(napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).\n33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným\nporušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nie je príčinná súvislosť,\nktorá by signalizovala porušenie označených práv dosahujúce ústavno-právnu intenzitu\na možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Za daného stavu\nústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56\nods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n34. Zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných\npráv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy\nadresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.\nVzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych\nzáležitostiach (I. ÚS 59/97, mutatis mutandis II. ÚS 8/97, PL. ÚS 14/98). Predmetné\nustanovenie predstavuje všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd\nupravených\n\nv\n\ndruhej\n\nhlave\n\nústavy\n\na\n\nnemožno\n\nho\n\nposudzovať\n\nsamostatne,\n\nbez jeho vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným\nprávom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie\noznačených základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej\nochrany, je potrebné konštatovať, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo\ndôjsť k porušeniu uvedeného článku ústavy.\n\n19\n\n35. Pre úplnosť, vzhľadom na poukaz sťažovateľa na rozpor rozsudku najvyššieho\nsúdu s § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, ústavný súd uvádza, že podľa § 11\nods. 3 antidiskriminačného zákona (v spojení s § 307 Civilného sporového poriadku)\nna konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania\nsa vzťahuje Civilný sporový poriadok a nie Správny súdny poriadok. Rozhodovanie súdu\nv rámci správneho súdnictva nemožno považovať za antidiskriminačný spor podľa § 9\nods. 2 antidiskriminačného zákona.\n36. Námietka sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom\nnajvyššieho súdu z uvedených dôvodov nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť\nzáverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť\naj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu a náhrade trov konania je viazané na vyslovenie porušenia\nsťažovateľových práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto\nčastiach sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. októbra 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sociálna poisťovňa", "dôchodok-starobný", "vojenská služba", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c475bc96-03c1-4b44-a7f1-633be1adfe7a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.346.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 346/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 346/2020 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.346.2020.1"}, {"guid": "ussr:606ab28f-3c90-40dd-8b81-bc89de4e7919", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.131.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 131/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 131/2018 z 18. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-18", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.131.2018.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2012 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 202, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf"}, {"guid": "ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 218/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 218/2010 z 3. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:692e8396-566f-4a75-8696-c9d8bafcb0f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/97 z 24. 4. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-04-24", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1"}, {"guid": "ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/97 z 26. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a18b6794-4568-4ecf-8cdd-730fcb88706d"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "fb89f8ff-5e02-450d-9dec-a1c94b66d7f7:307c9866-ab30-4caf-80a3-6aa07042bff1", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2017200144.1", "spisova_znacka": "45Sa/15/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 45Sa/15/2017 z 6. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-06-06", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200144.1"}], "citovane_v": [{"guid": "fa847499-d169-4a73-bba4-b9308946d499:dbfc8ae5-61ac-4bf2-9093-bcb5cc1bce38", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:2021200026.1", "spisova_znacka": "7Ssk/174/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/174/2022 z 29. 11. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:2021200026.1"}, {"guid": "d9645ab7-002b-4127-9a89-f67dfc236e6f:5114f9aa-6f9a-4284-8384-5f187ee1eeac", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824101041.1", "spisova_znacka": "30Sas/31/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 30Sas/31/2024 z 24. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824101041.1"}]}