{"guid": "ussr:a53fd813-0841-42eb-abd6-30cec975046c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.340.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 340/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 340/2020 z 8. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. septembra 2020, sp. zn. III. ÚS 340/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.340.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2020-09-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a53fd813-0841-42eb-abd6-30cec975046c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.340.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.340.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.340.2020.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 340/2020-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov\nIvana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia základného práva\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 123/2006, uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves\nč. k. 1 C 123/2006-394 z 21. novembra 2019, postupom Krajského súdu v Košiciach\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 928/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 214/2017 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nVymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n19. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného\n\npráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 C 123/2006, uznesením okresného súdu č. k. 1 C 123/2006-394\nz 21. novembra 2019, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 928/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 214/2017.\n2. Sťažovateľ podaním z 11. januára 2020 doručeným ústavnému súdu 27. januára\n2020 doplnil svoju ústavnú sťažnosť, v zmysle ktorého k porušeniu práv sťažovateľa malo\ndôjsť aj uznesením okresného súdu č. k. 1 C 123/2006-394 z 21. novembra 2019.\n3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní\nvedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 123/2006 domáhal určenia neplatnosti\nvýpovede z pracovného pomeru danú mu žalovaným –\n\n,\n\n(ďalej len „žalovaný“), 4. mája 2006, určenia, že pracovný\npomer trvá, ako aj náhrady mzdy.\n4. Okresný súd rozsudkom č. k. 1 C 123/2006-244 z 27. mája 2014 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) žalobu, ako aj návrh sťažovateľa na prerušenie konania\nzamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Okresný súd v odôvodnení rozsudku\nokrem iného uviedol:\n„Dňa\n\n26.2.1987\n\nbola\n\nuzatvorená\n\npracovná\n\nzmluva\n\nmedzi\n\nako zamestnancom a zamestnávateľom\n\nžalobcom\n.\n\nPodľa pracovnej zmluvy žalobca nastúpil do zamestnania dňom 1.3.1987 ako samostatný\nodborný pracovník -\n\ns miestom výkonu práce\n\nvysunutá expozícia a pracovisko\n\n.\n\nPodľa zápisnice z porady konanej dňa 3.5.1989 v\n\nžalobca vyhral\n\npracovný spor s bývalým zamestnávateľom a ostal zamestnancom žalovaného. V zápisnici\nsa uvádza, že žalobca je jediným správcom\nprevádzku a sú mu zodpovední všetci pracovníci hradu.\n\n2\n\n, ktorý zodpovedá za jeho\n\nRozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 20Co/20/1989-108 zo dňa 22.2.1989\nbol potvrdený rozsudok Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 20C/730/1888-95 zo dňa\n17.2.1989 vo výroku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Konanie bolo\nvedené na návrh\n\nproti žalovanému\n\n. Súd bol\n\nnázoru, že žalobca neporušil pracovnú disciplínu hrubým spôsobom, keď sa odmietol\nzúčastniť zasadnutia ústavnej rady, ktorá sa konala na\n\n.\n\nRozsudkom tunajšieho súdu č. 2C/645/1991-20 zo dňa 23.10.1991, ktorý nadobudol\nprávoplatnosť dňa 11.12.1991, bola výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným\nžalobcovi\n\nlistom zo dňa 29.4.1991 určená\n\nza neplatnú. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku výpoveď bola daná žalobcovi\norganizačných dôvodov, žalovaný zrušil funkciu správcu\n\na jeho pracovnú\n\núlohu rozdelil medzi ostatných pracovníkov. Žalovaný požiadal o zmenu organizačnej\nštruktúry Mestský úrad v Levoči, avšak do doby keď dal žalobcovi výpoveď žiadna\norganizačná zmena schválená nebola. Okrem toho v čase výpovede žalovaný prijal dvoch\nstrážnikov na Spišský hrad a túto prácu predtým žalobcovi neponúkol. Preto bola výpoveď\nurčená za neplatnú.\nListom zo dňa 20.12.1991 žalovaný vyzval žalobcu na nástup do zamestnania\nna pôvodné miesto správcu Spišského hradu.\nDňa 28.7.2005 rozhodol Okresný súd Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5C/376/2002539 vo veci žalobcu\n\nproti žalovanému\n\ntak,\n\nže určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného vykonané listom,\n30.4.1992 je neplatné. Z odôvodnenia rozsudku bolo zistené, že okamžité skončenie\npracovného pomeru bolo dané žalobcovi preto, že dňa 8.4.1992 bez povolenia a vedomia\nzamestnávateľa opustil pracovisko a svoju neprítomnosť v práci nezdôvodnil, dňa 23.4.1992\nzabránil vstupu do\n\npracovníkom\n\na tým im bránil\n\nvo vykonávaní ich pracovných úloh a dňa 28.4.1992 odmietol jednať s riaditeľom múzea\npri jeho osobnej návšteve na\n\no plnení pracovných úloh.\n\nKrajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6Co/19/2006-607, 6Co/20/2006-607\na 6Co/21/2006-607 okrem iného odmietol odvolanie žalovaného proti uvedenému rozsudku\nokresného súdu ako oneskorene podané. V uvedenom výroku bolo rozhodnutie Krajského\n\n3\n\nsúdu v Prešove rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/47/2008\nzo dňa 25.6.2008 zrušené.\nRozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/56/2008-813 zo dňa 16.12.2008\nbol uvedený rozsudok Okresného súdu vo Vranove nad Topľou zmenený tak, že návrh\nna určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného\nvykonaného listom zo dňa 30.4.1992 zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 19.12.2008. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7Cdo/60/2012, 7Cdo/61/2012 zo dňa 25.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť\ndňa 3.12.2012, dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa\n16.12.2008 sp. zn. 9Co/56/2008 bolo zamietnuté.\nListom zo dňa 6.6.2008 bol žalobca vyzvaný na mediáciu medzi ním a žalovaným\nvo veci pracovno - právnych sporov, ktoré sa vedú od roku 1992. V odpovedi na tento list\nžalobca uviedol, že na každom súdnom pojednávaní navrhol žalovanému pre nich prijateľné\na výhodné podmienky ukončenia sporu, ktoré žalovaný vždy odmietol. Odmietol tiež výzvu\nna mimosúdne vyrovnanie náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti okamžitého skončenia\npracovného pomeru. Súhlasil so stretnutím potom, čo si žalovaný splní povinnosť náhrady\nmzdy.\nDňa\n\n5.5.2006\n\nbola\n\nžalobcovi\n\ndoručená\n\nvýpoveď\n\nz\n\npracovného\n\npomeru\n\nč. SNM SM/293/2006 zo dňa 4.5.2006 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce\npre nadbytočnosť s výpovednou lehotou 3 mesiace s tým, že výpoveď bola prerokovaná\nso Závodným výborom\n\ndňa 28.4.2006. Vo výpovedi z pracovného pomeru\n\nžalovaný uviedol, že v súvislosti s rozhodnutím Okresného súdu Vranov nad Topľou\nč. 5C/376/2002 zo dňa 28.7.2005 a Krajského súdu v Prešove č. 6Co/19/2006,\n6Co/20/2006, 6Co/21/2006 zo dňa 28.2.2006, ktorým bolo okamžité zrušenie pracovného\npomeru určené za neplatné, bola funkcia\n\nzrušená prijatím\n\nOrganizačného poriadku zo 7.12.1992 a táto funkcia nie je ani v Organizačnom poriadku\nod 1.5.2003 a nemá žiadne vhodné pracovné miesto.\nPredmetom toho konania bolo v prvom rade určenie neplatnosti výpovede\nz pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi listom zo dňa 4.5.2006. Dokazovaním\nv konaní bolo preukázané, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi uvedeným listom spĺňa\nformálne podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Výpoveď bola daná\n\n4\n\npísomne a bola žalobcovi doručená do vlastných rúk. Vo výpovedi je vymedzený výpovedný\ndôvod, pre ktorý výpoveď žalobcovi bola daná.\nZ vykonaného dokazovania je zrejme, že Okresným súdom Vranov nad Topľou bolo\nvedené konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného\nžalovaným žalobcovi listom zo dňa 30.4.1992. V uvedenej veci Okresný súd rozhodol\nrozsudkom zo dňa 28.7.2005 tak, že určil toto okamžité skončenie pracovného pomeru\nza neplatné a odvolanie žalovaného proti tomuto rozsudku bolo uznesením Krajského súdu\nv Prešove z 28.2.2006 odmietnuté, na základe uvedeného preto platil stav, že pracovný\npomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. V uvedenom čase, konkrétne dňa 4.5.2006 tak\nbola daná Žalobcovi žalovaným výpoveď z pracovného pomeru, ktorá je predmetom tohto\nkonania.\nAž rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.6.2008 bolo\nuznesenie Krajského súdu v Prešove o odmietnutí odvolania zrušené. Vo veci opätovne\nkonal Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom zo dňa 16.12.2008 zmenil prvostupňový\nrozsudok a žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru danú\nžalovaným žalobcovi listom zo dňa 30.4.1992 zamietol. Dovolanie proti tomuto rozsudku\nbola Najvyšším súdom Slovenskej republiky zamietnuté a tak tento rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť. Na základe uvedeného teda pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol\nukončený okamžitým skončením pracovného pomeru z 30.4.1992.\nPre rozhodnutie súdu vo veci je rozhodujúci stav v čase jeho rozhodovania (§ 154\nO.s.p.). Výpoveď žalovaného žalobcovi bola daná v čase, keď pracovný pomer, na základe\nvyššie uvedených rozhodnutí netrval. U takejto výpovede nemôžu nastať jej právne účinky\nvzhľadom na neexistenciu pracovného pomeru. U výpovede z pracovného pomeru,\nktorý v čase jej dania neexistoval tak nemohli nastať právne účinky predpokladané\nZákonníkom práce, ktoré Zákonník práce s takýmto právnym úkonom spája. Z uvedeného\ndôvodu nie je daný záujem na určení neplatnosti takejto výpovede a nie je daná ani aktívna\nlegitimácia žalobcu pre takého určenie. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade pracovný\npomer medzi účastníkmi konania bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru\nz roku 1992 nie daný ani naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že pracovný pomer\nmedzi účastníkmi naďalej trvá a žalobcovi neprináleží náhrada mzdy za obdobie po daní\n\n5\n\nvýpovede, keďže jeho pracovný pomer u žalovaného už netrval a bol ukončený v roku\n1992.“\n5. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj žalovaný (žalovaný\niba proti výroku o trovách, pozn.). Sťažovateľ v odvolaní namietal, že:\n-\n\nsúd pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu,\n\nnapriek jeho ospravedlneniu z neúčasti na pojednávaní,\n-\n\nsúd nevykonal riadne dokazovanie podľa § 120 zákona č. 99/1963 Zb.\n\nObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), sťažovateľ\nnebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP,\n-\n\nsúd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil,\n\n-\n\nsúd neskúmal, či sú splnené podmienky konania,\n\n-\n\nexistovala prekážka litispendencie (konanie o určenie neplatnosti okamžitého\n\nskončenia pracovného pomeru),\n-\n\nkonal nepríslušný súd – okresný súd, vec totiž súvisí s konaním o okamžitom\n\nskončení pracovného pomeru, všetci sudcovia v konaní o okamžitom skončení pracovného\npomeru boli vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému súdu Vranov nad Topľou,\n-\n\naj táto vec je predmetom konania na ústavnom súde, pretože vychádza\n\nz právnej veci okamžitého skončenia pracovného pomeru a tvorí jej súčasť, predmetom\nrozhodovania ústavného súdu je otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci\nkonania o určenie neplatnosti výpovede,\n-\n\nsúd nesprávne vyhodnotil, že v čase dania výpovede pomer netrval,\n\n-\n\nsúd konanie neprerušil napriek tomu, že na ústavnom súde bola podaná\n\nsťažnosť vo veci okamžitého skončenia pracovného pomeru,\n-\n\nnepreukázanie skutočností ide na ťarchu žalovaného,\n\n-\n\nneboli splnené podmienky pre danie výpovede sťažovateľovi,\n\n-\n\nsťažovateľovi nebolo umožnené na záver pojednávania predniesť svoje\n\nnávrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu, právnej stránke veci,\n-\n\nsúd nepostupoval v súlade s § 132 OSP.\n\n6\n\n6. Krajský súd ako súd odvolací rozhodol rozsudkom č. k. 2 Co 928/2014-280\nz 11. novembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil\npovinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 104,82 €. Krajský súd\nv odôvodnení svojho rozsudku konštatoval:\n„Odvolacie námietky žalobcu pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej sú nedôvodné.\nZ vykonaného dokazovania a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol na pojednávanie dňa\n11.10.2013 riadne a včas predvolaný, keďže predvolanie prevzal dňa 24.9.2013\nna pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 11.10.2013. Správne súd prvého stupňa nezaslal\npredvolanie aj manželke žalobcu o ktorej žalobca tvrdí, že jej jeho zástupkyňa v tomto\nkonaní, keďže z udelenej plnej moci na pojednávaní dňa 11.10.2013 nevyplýva, že by išlo\no plnú moc na celé konanie. V Zápisnici o pojednávaní zo dňa 11.10.2013 sa konštatuje,\nže pred začatím pojednávania žalobca udelil plnú moc do zápisnice svojej manželke. Z takto\nprotokolovaného údaju nie je možné uzavrieť, že ide o plnú moc v plnom rozsahu a na celé\nkonanie. Zrejme z toho dôvodu správne súd prvého stupňa potom manželke žalobcu\npredvolanie na pojednávanie nezasielal. Pokiaľ žalobca obdržal včas predvolanie\nna pojednávanie na deň 27.5.2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok na toto pojednávanie\nsa bez náležitého ospravedlnenia nedostavil, keďže jednak ospravedlnenie, ktoré zaslal\nsúdu, aj keď bolo písané dňa 23.5.2014 súdu bolo doručené až v deň pojednávania dňa\n27.5.2014, pričom zo Zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že by súd prvého stupňa mal\nvedomosť o tom, že žalobca svoju neúčasť na tento deň ospravedlnil. Okrem toho žalobca\nnepredložil žiadny vážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní, keď v žiadosti\no ospravedlnenie uvádza iba to, že jeho manželka je nemocná, preto žiada odročiť\npojednávanie na neurčito. Okrem toho, že odvolací súd nepovažuje manželku žalobcu\nza jeho zástupkyňu, nemožno mať za to, že žalobcovi bola odňatá možnosť konať\npred súdom, keďže sa riadne a včas neospravedlnil napriek riadnemu predvolaniu\na nedoložil ani žiadny dôkaz, ktorým by doložil svoju neúčasť na pojednávaní.\nZ týchto dôvodov je odvolanie žalobcu, pokiaľ ide o odňatie možnosti konať\npred súdom nedôvodné.\nPokiaľ ide o ostatné odvolacie dôvody ani tieto nepovažuje odvolací súd za\nnaplnené. Žalobca vo svojom odvolaní neuvádza v čom vidí nesprávne zhodnotenie\nskutkového stavu veci a nesprávnu právnu kvalifikáciu.\n\n7\n\nŽalobca v odvolaní nevytýka súdu prvého stupňa právne hodnotenie v tom smere,\nže na takejto určovacej žalobe nemá žalobca naliehavý právny záujem, pretože pracovný\npomer skončil ešte v r. 1992, tak ako o tom konštatuje právoplatný rozsudok súdu.“\n7. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie s poukazom na § 237\nods. 1 písm. g) a f) OSP. V dovolaní namietal, že:\n-\n\nkrajský súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie,\n\n-\n\nkrajský súd neprihliadol na vady konania pred súdom prvej inštancie,\n\n-\n\nkrajský súd mal preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia, ale aj konanie,\n\nktoré mu predchádzalo, z ktorého rozhodnutie vzišlo,\n-\n\nkrajský súd sa nezaoberal vadami konania, ku ktorým došlo nesprávnym\n\nvýkladom a aplikáciou ustanovení hmotného a procesného práva,\n-\n\nkrajský súd neprihliadol na to, či sú splnené podmienky konania, tieto splnené\n\nneboli, pretože existovala prekážka listispendencie,\n-\n\nkrajský súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,\n\nneodôvodnil nevykonanie dôkazov,\n-\n\nrozhodol vylúčený okresný súd,\n\n-\n\nsťažovateľ má na určení neplatnosti výpovede naliehavý právny záujem,\n\n-\n\nsťažovateľovi nebola zabezpečená súdna ochrana,\n\n-\n\nbolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov\n\nv súdnom konaní,\n-\n\nsťažovateľ súdu predložil listinný dôkaz, ktorý zakladá dôvod na odročenie\n\na prerušenie pojednávania, čo súdy neakceptovali.\n8.\n\nV doplnení\n\ndovolania\n\nvypracovanom\n\nprávnou\n\nzástupkyňou\n\nsťažovateľa\n\nJUDr. Lechmanovou, ustanovenou mu Centrom právnej pomoci bolo krajskému súdu\nvytýkané:\n- okresný súd, ako aj krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho\nposúdenia veci,\n- krajský súd nesprávne a nezákonne prejednal vec bez nariadenia pojednávania,\n\n8\n\n- krajský súd neprihliadol na vady konania pred okresným súdom, čo malo\nza následok nesprávne rozhodnutie a odňatie možnosti konať na súde, krajský súd\nnezohľadnil ani to, že sťažovateľ nebol poučený o práve v súlade s § 120 ods. 4 OSP,\n-\n\nkrajský\n\nsúd\n\nhrubo\n\nzanedbal\n\npreskúmavaciu\n\nčinnosť\n\nhmotno-právnu,\n\nako aj procesnoprávnu,\n- krajský súd sa nezaoberal vadami konania na súde prvého stupňa, súd neprihliadol\nna to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať súd rozhodol na základe\nnedostatočne zisteného skutkového stavu. Sťažovateľ považuje za vadu konania aj to,\nže v jeho právnej veci rozhodoval okresný súd,\n- sťažovateľovi nebola zabezpečená súdna ochrana, keďže súd, ktorý rozhodoval\nv jeho právnej veci, nepovažuje za nezávislý a nestranný,\n- zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k prejudikovaniu konania\nna najvyššom súde aj krajskom súde, v konaní bolo porušené právo na spravodlivé súdne\nkonanie a zabezpečenie rovnosti účastníkov v súdnom konaní,\n- sťažovateľ predložil súdu v konaní listinné dôkazy, ktoré zakladajú dôležitý dôvod,\npre ktorý sa pojednávanie malo odročiť a prerušiť. Túto skutočnosť okresný súd opomenul\na krajský súd uviedol, že sťažovateľ nič nepredložil,\n- sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, ako aj krajského súdu,\nktoré vo svojich rozhodnutiach uvádzali, že rozhodnutím najvyššieho súdu z 25. júna 2008\nbolo uznesenie Krajského súdu v Prešove o odmietnutí odvolania žalovaného zrušené.\nVo veci opätovne konal Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom zo 16. decembra 2008\nzmenil prvostupňový rozsudok a žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia\npracovného pomeru danú žalovaným sťažovateľovi listom z 30. apríla 1992 zamietol.\nDovolanie proti tomuto rozsudku bolo najvyšším súdom zamietnuté, a tak rozsudok\nKrajského súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť. Na základe uvedeného rozsudku\npracovný pomer sťažovateľa u žalovaného skončil okamžitým skončením pracovného\npomeru z 30. apríla 1992,\n- sťažovateľ na okresnom súde uviedol, že proti tomuto rozsudku vydanému\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky podal ústavnú sťažnosť a žiadal súd, aby konanie\nna okresnom súde bolo prerušené do rozhodnutia ústavného súdu. Vzhľadom na to,\nže pri zastupovaní na ústavnom súde je povinné právne zastúpenie advokátom, sťažovateľ\n\n9\n\nžiadal o priznanie bezplatného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.\nDo dnešného dňa však o jeho žiadosti nebolo Centrom právnej pomoci rozhodnuté,\n- odôvodnenie rozsudkov okresného súdu aj krajského súdu je nepreskúmateľné,\nnepresvedčivé, súdy nesprávne vyhodnotili skutkový stav,\n- dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu trpí vadami podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP a § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), je nesprávny.\n9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 214/2017 z 25. júla 2018 (ďalej len\n„uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 477\npísm. c) CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí,\nuvádza, že ich odôvodnenie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, súdy nesprávne vyhodnotili\nskutkový stav, ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nArgumentuje, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku\nkrajského súdu uviedol množstvo faktov a údajov, na ktoré krajský súd a následne najvyšší\nsúd neprihliadli. Sťažovateľovi týmto bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ\nv rámci ústavnej sťažnosti rekapituluje námietky, ktoré uvádzal v odvolaní proti rozsudku\nokresného súdu a v dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Popisuje tiež skutkový stav\ntýkajúci sa jeho pracovného pomeru u žalovaného.\n11. Sťažovateľ tiež namieta, že v odôvodnení rozsudku okresného súdu je množstvo\nnepresností,\n\nokresný\n\nsúd\n\nzavádzal\n\na prispôsobil\n\nodôvodnenie\n\nvopred\n\núčelovo\n\nprispôsobenému rozhodnutiu. Poukazuje tiež na to, že na okresnom súde sa\nv občianskoprávnych veciach dlhodobo používajú „nástroje trestného práva“ (provokácie\na zastrašovanie\n\njustičnou\n\nstrážou,\n\njej\n\nprivolávanie\n\ndo\n\npojednávacej\n\nmiestnosti),\n\nčo sťažovateľ považuje za neprípustné. Závažnou procesnou chybou okresného súdu je,\nže rozsudok okresného súdu nebol zaslaný splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa –\n.\n12. Argumentácia krajského súdu je podľa sťažovateľa účelová, nesprávna,\nnepravdivá, zameraná nie na objektívne posúdenie veci, ale „evokovala ďalšiu obhajobu\n\n10\n\nodporcu“. Videnie spravodlivosti je neobjektívne, zaujaté, svojvoľné, čo sa týka najmä\nJUDr. Miroslava Sogu, ktorý vo viacerých veciach kryje okresný súd, ako aj\nJUDr. Stanislavu Semanovú.\n13.\n\nSťažovateľovi\n\nbola\n\nCentrom\n\nprávnej\n\npomoci\n\nustanovená\n\nadvokátka\n\nJUDr. Lechmanová, ktorá bez vedomia sťažovateľa upravila jeho dovolanie (na doplnenie\nktorého bol vyzvaný súdom) tak, že z neho vynechala dovolací dôvod podľa § 237 písm. g)\nOSP. Po tomto „podraze“ Centrum právnej pomoci sťažovateľovi na dovolacie konanie\nurčilo advokáta JUDr. Bodnára. Od 16. apríla 2018 teda v dovolacom konaní sťažovateľa\nzastupoval JUDr. Bodnár, už nie JUDr. Lechmannová. Následne bol Centrom právnej\npomoci sťažovateľovi 16. augusta 2018 ustanovený advokát JUDr. Kovanič. V čase\nrozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľa nezastupovala JUDr. Lechmanová.\n14. V celom konaní od roku 1992 ide podľa sťažovateľa o korupciu, zneužitie práva\nverejných činiteľov, zamedzenie prístupu k spravodlivému, objektívnemu a zákonnému\nprejednaniu veci.\n15. Vo vzťahu k dodržaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný súd nesprávne doručil uznesenie najvyššieho súdu\nJUDr. Lechmanovej, ktorá v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľa\nnezastupovala. JUDr. Lechmanová uznesenie najvyššieho súdu zaslala sťažovateľovi\n24. augusta 2018, ktoré si sťažovateľ prevzal 14. septembra 2018.\n16. Pokiaľ ide o právne zastúpenie sťažovateľa pred ústavným súdom, sťažovateľ\nuviedol, že podaním z 20. septembra 2018 požiadal Centrum právnej pomoci o určenie\nkvalifikovaného právneho zástupcu vo veci ústavnej sťažnosti. Do podania ústavnej\nsťažnosti Centrum právnej pomoci o žiadosti sťažovateľa nerozhodlo.\n17. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, zrušil rozsudok krajského\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné\n\n11\n\nzadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť\nuznesenia najvyššieho súdu.\n18. Sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti z 11. decembra 2019 doručenom\nústavnému súdu 13. decembra 2019 uviedol, že Centrum právnej pomoci odmieta\nposkytovať právnu pomoc vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa pre porušenie základných\npráv a slobôd uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že právna vec, s ktorou sa žiadateľ\nobrátil na Centrum právnej pomoci, je zrejme bezúspešná. Proti tomuto rozhodnutiu Centra\nprávnej pomoci zo 17. januára 2019, ktorým sťažovateľovi nebol priznaný nárok\nna poskytovanie právnej pomoci, podal sťažovateľ správnu žalobu. Konanie o správnej\nžalobe je vedené na krajskom súde pod sp. zn. 6 S 39/2019, pričom vec nie je dosiaľ\nskončená.\n19. Sťažovateľ opätovne uviedol, že uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené\nneoprávnenej osobe JUDr. Lechmanovej, ktorá ho v tom čase už nezastupovala. Po vyše\nroku od doručenia uznesenia najvyššieho súdu okresný súd sťažovateľovi doručil uznesenie\nnajvyššieho súdu, a to 11. októbra 2019. Duplicitným doručením uznesenia najvyššieho\nsúdu bol porušený zákon. Zákon súdu neumožňuje opakovane zasielať tie isté rozhodnutia.\nJe vecou ústavného súdu posúdiť, či je uznesenie najvyššieho súdu vôbec právoplatné.\n20. V doplnení ústavnej sťažnosti z 11. januára 2020 doručenom ústavnému súdu\n27. januára 2020 sťažovateľ uviedol, že okresný súd uznesením č. k. 1 C 123/2006-370\nz 15. mája 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že sťažovateľ je povinný\nzaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného náhradu trov dovolacieho konania v sume\n153,68 € v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. V predmetnom uznesení okresný súd\npoukazuje na rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho\nsúdu. Aj toto uznesenie okresný súd zaslal neoprávnenej osobe JUDr. Lechmanovej, a to\n19. júna 2019. Proti uzneseniu z 15. mája 2019 sťažovateľ podal sťažnosť. Okresný súd\nuznesením č. k. 1 C 123/2006-394 z 21. novembra 2019 sťažnosť sťažovateľa zamietol,\nnáhradu trov konania o sťažnosti žalovanému nepriznal.\n\n12\n\n21. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda aj uznesenie okresného súdu\nč. k. 1 C 123/2006-394 z 21. novembra 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu\nz 21. novembra 2019“). Sťažovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu z 21. novembra\n2019 vydala zaujatá sudkyňa JUDr. Stanislava Semanová ako členka okresného súdu, ktorý\nbol vylúčený ako celok. Uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2019 sa opiera\no uznesenie najvyššieho súdu, ktoré nebolo riadne doručené sťažovateľovi, po vyše roku\nbolo\n\ndoručované\n\ndruhýkrát,\n\nkeď\n\nprvýkrát\n\nbolo\n\ndoručené\n\nneoprávnenej\n\nosobe\n\nJUDr. Lechmanovej. Okresný súd v bode 3 odôvodnenia uvádza, že uznesenie z 15. mája\n2019 bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 19. júna 2019. Súd tiež uvádza,\nže o odvolaní plnomocenstva právnou zástupkyňou sťažovateľa sa dozvedel až zo sťažnosti\na že toto nebolo súdu oznámené JUDr. Lechmanovou ani Centrom právnej pomoci.\nSťažovateľ má podľa svojho tvrdenia viaceré dôkazy, že Centrum právnej pomoci\naj okresný súd promptne najvyšší súd písomne informujú, ak dôjde k zmene advokáta,\nak Centrum právnej pomoci odníme nárok na právnu pomoc, aby sa na najvyššom súde\nzastavilo konanie z procesných dôvodov (povinné právne zastúpenie), a tak znemožnili\nsťažovateľovi konať pred súdom vo veci samej.\n22. Konanie o správnej žalobe vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 S 39/2019\ndosiaľ nie je skončené. Podľa tvrdenia sťažovateľa bude úlohou kvalifikovaného advokáta\ndoplniť ústavnú sťažnosť z 11. novembra 2018, doplnenie z 11. decembra 2019 aj toto\ndruhé doplnenie z 11. januára 2020 tak, aby ústavná sťažnosť spĺňala kvalifikované\na zákonné požiadavky na ústavnú sťažnosť.\n23. Vec napadla ústavnému súdu 19. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená\nsudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné\nobdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení\ndodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom\npomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Martinovi\nVernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1\n\n13\n\nschváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu\nv zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.\nII.\nRelevantná právna úprava\n24. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n25. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n26. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je v časti\nregulujúcej konanie pred ústavným súdom od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n27. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,\npoužije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.\n28. Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov,\nktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n29. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n30. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\n14\n\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n31. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n32. Podľa § 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n33. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n34. Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne\n(II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).\n35. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46\nods. 1 ústavy (obdobne, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je prvotným východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\n15\n\nna poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy\n(čl. 46 až čl. 50 ústavy).\n36. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám\nnemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho\nobsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.\nK namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu\n37. Sťažovateľ okresnému súdu v ústavnej sťažnosti vytýka nesprávne skutkové\nzistenia, nesprávne právne posúdenie veci, neodôvodnenosť, arbitrárnosť rozsudku\nokresného súdu a pochybenie okresného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu.\n38. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho\nprávomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe\nsubsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,\nktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať\npostupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí\npožiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci\nústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).\n39. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ\nsa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných\na účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť\nodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07,\nIV. ÚS 373/2014).\n16\n\n40. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania\npostupu, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku a preskúmania rozsudku okresného súdu\n(ako aktu, ktorý je výsledkom procesného postupu súdu) využitím prostriedku nápravy,\na to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred podaním ústavnej sťažnosti aj účinne využil\na o tomto jeho odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu. Preto právomoc\nkrajského súdu na preskúmanie rozsudku a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal,\nvylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc\nz uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť\npodľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného\nsúdu na jej prerokovanie.\n41. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa pochybenia okresného súdu pri doručovaní\nuznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi ústavný súd konštatuje, že pokiaľ okresný súd\ndospel k záveru, že skôr vykonané doručenie uznesenia najvyššieho súdu k rukám\nJUDr. Lechmanovej nebolo právne účinné a malo byť doručené priamo sťažovateľovi,\nv dôsledku čoho uznesenie najvyššieho súdu dodatočne zaslal priamo k rukám sťažovateľa,\nuvedený postup nemožno považovať za priečiaci sa zákonu. Súdu z Civilného sporového\nporiadku vyplýva povinnosť riadne doručiť rozhodnutie súdu strane sporu, a preto\nv prípade, že pri doručovaní dôjde k pochybeniu, súd nielen môže, ale aj musí zabezpečiť\nnápravu a písomnosť doručiť právne účinným spôsobom, určeným na vec sa vzťahujúcimi\nprocesnými právnymi normami. Je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu sa dostalo\ndo dispozičnej sféry sťažovateľa ako strany sporu, keď toto mu bolo zaslané\nJUDr. Lechmanovou a sťažovateľ si ho prevzal 14. septembra 2018, čo sťažovateľ\nvyslovene uvádza v ústavnej sťažnosti, a neskôr mu bolo doručené aj priamo okresným\nsúdom 11. októbra 2019. Skutočnosť, že sťažovateľ v konečnom dôsledku dostal uznesenie\nnajvyššieho súdu dvakrát, nie je pochybením okresného súdu, ktoré by predstavovalo\nústavnoprávne relevantný zásah do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za tohto\nstavu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie ním\noznačených práv postupom okresného súdu spočívajúcom v opakovanom doručovaní\n\n17\n\nuznesenia najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu\n42. Sťažovateľ poukazuje (v ústavnej sťažnosti, ako aj v dovolaní proti rozsudku\nkrajského súdu) na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu trpí vadami podľa § 237 ods. 1\npísm. f) a g) OSP, namieta tiež existenciu prekážky litispendencie, resp. rei iudicatae.\nPokiaľ sťažovateľ krajskému súdu vytýka takéto vady zmätočnosti vymedzené v § 237\nods. 1 OSP (sťažovateľ uvádza procesné pochybenia týkajúce sa dokazovania, pojednávania\na pod., rozhodovanie vylúčeného sudcu, súdu, nedostatok podmienok konania), k tomuto\nústavný súd konštatuje, že skúmanie existencie predmetných nedostatkov spadalo\ndo kompetencie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý bol podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku účinného v čase podania dovolania proti rozsudku krajského súdu\npovinný skúmať prípadnú existenciu predmetných vád zmätočnosti vymedzených v § 237\nods. 1 OSP z úradnej povinnosti, teda aj v prípade, ak by ich sťažovateľ v dovolaní\nvyslovene nenamietal. Vzhľadom na to, že posúdenie existencie vád zmätočnosti\nprináležalo na základe dovolania podaného sťažovateľom najvyššiemu súdu, ústavný súd\nvo vzťahu k tejto časti sťažnosti konštatuje, že nie je daná jeho právomoc na jej meritórne\nposúdenie. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona\no ústavnom súde.\n43. Ústavný súd konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim\no opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\n\n18\n\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).\n44. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho\nprocesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež\nprávu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n45. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).\n46. Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu.\nPodľa ústavného súdu rozsudok krajského súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim\nrozsudkom okresného súdu, ktoré je z hľadiska ich odôvodnení potrebné vnímať ako celok)\nnevykazuje nedostatky jeho odôvodnenia takej intenzity, ktoré by dosahovali ústavnoprávnu relevanciu. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa zaoberal posúdením\nodvolacích námietok procesnoprávnej povahy, ako aj námietkami týkajúcimi sa posúdenia\nveci samej.\n47. Vo vzťahu k namietanému právnemu posúdeniu veci samej krajským súdom\nústavný súd uvádza, že krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, podľa ktorého\nza stavu, keď bol pracovný pomer sťažovateľa ukončený na základe okamžitého skončenia\n\n19\n\npracovného pomeru z 30. apríla 1992, v čase dania výpovede sťažovateľovi 4. mája 2006\nteda jeho pracovný pomer už netrval. Výpoveď zo 4. mája 2006 tak nemohla vyvolať\núčinky predpokladané Zákonníkom práce, preto sťažovateľ nemá naliehavý právny záujem\nna určení neplatnosti výpovede zo 4. mája 2006 a na určení, že pracovný pomer naďalej\ntrvá. Ústavný súd konštatuje, že predmetné závery celkom zjavne nemožno označiť\nza svojvoľné, ústavne neudržateľné, popierajúce zmysel relevantných, na vec sa\nvzťahujúcich právnych noriem. Žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti okamžitého\nskončenia pracovného pomeru listom z 30. apríla 1992 (konanie vedené na Okresnom súde\nVranov nad Topľou pod sp. zn. 5 C 376/2002) bola v konečnom dôsledku zamietnutá\n(rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co 56/2008-813 zo 16. decembra 2008, ktorý\nnadobudol právoplatnosť a dovolanie proti tomuto rozsudku bolo zamietnuté rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 60/2012, 7 Cdo 61/2012 z 25. októbra 2012). Ako už\nústavný súd uviedol, podanie sťažovateľa označené ako „Sťažnosť proti rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 60/2012, 7 Cdo 61/2012 zo dňa 25. 10.\n2012“ bolo ústavným súdom prípisom z 3. júla 2013 odložené (vec vedená na ústavnom\nsúde pod sp. zn. Rvp 10243/2013), keďže toto podanie nebolo možné považovať za návrh\nna začatie konania.\n48. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je relevantnou okolnosť, keď rozsudkom\nOkresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 5 C 376/2002-539 v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 19/2016-607, 6 Co 20/2006-607, 6 Co 21/2006-607\nbolo žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru\nprvotne vyhovené, pretože uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 19/2016-607,\n6 Co 20/2006-607 a 6 Co 21/2006-607 bolo vo výroku o odmietnutí odvolania žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou najvyšším súdom (rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 47/2008 z 25. júna 2008) zrušené, v dôsledku čoho\nKrajský súd v Prešove rozhodoval o odvolaní opätovne, a to už uvedeným rozsudkom\nč. k. 9 Co 56/2008-813 zo 16. decembra 2008, ktorým žalobu zamietol.\n49. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať\nprávne závery všeobecných súdov, v záujme presvedčivosti tohto uznesenia a reagujúc\nna námietky sťažovateľa obsiahnuté v ústavnej sťažnosti ústavný súd pre úplnosť uvádza,\n20\n\nže pokiaľ sťažovateľ navrhoval prerušiť konanie o určenie neplatnosti výpovede zo 4. mája\n2006 z dôvodu podania ústavnej sťažnosti proti druhému rozhodnutiu najvyššieho\nsúdu vo veci okamžitého skončenia pracovného pomeru (rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Cdo 60/2012, 7 Cdo 61/2012 z 25. 10. 2012), pričom jeho návrh bol okresným\nsúdom zamietnutý, zjavne išlo o návrh sťažovateľa podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, podľa\nktorého má súd možnosť, nie povinnosť konanie prerušiť. V zmysle súdnej praxe v zásade\ndovolacie konanie alebo konanie na ústavnom súde samo osebe nie je dôvodom na\nprerušenie súdneho konania. Navyše, ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, sťažovateľ\nsíce návrh na prerušenie konania odôvodňoval podaním ústavnej sťažnosti, súdu však\nnepreukázal (napriek výzve súdu), že k podaniu ústavnej sťažnosti reálne došlo a čo je\nobsahom ústavnej sťažnosti. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že neprerušenie konania\nokresného súdu sp. zn. 1 C 123/2006 nemožno považovať za zásah do sťažovateľovho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani do práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n50. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, podstata tohto článku\nústavy spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej alebo právnickej) obrátiť sa na všeobecný\nsúd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy v prípade, ak sa táto\nosoba považuje za ukrátenú na svojich právach rozhodnutím takého orgánu. Je teda už\nna prvý pohľad zrejmé, že v danej veci chýba akákoľvek príčinná súvislosť medzi\noznačeným základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a ním napadnutým\npostupom, rozsudkom krajského súdu, ktorý nerozhodoval o zákonnosti rozhodnutia orgánu\nverejnej správy.\n51. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom, rozsudkom krajského súdu (ako výsledkom\nprocesného postupu krajského súdu) v časti namietaných nedostatkov odôvodnenia\nrozhodnutia a nesprávneho právneho posúdenia veci, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti\nodmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde.\n\n21\n\nK namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu\n52. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade\ns procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi jeho postup v občianskoprávnom konaní.\nTakýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok. Právo na súdnu ochranu sa\nv občianskoprávnom konaní účinne zaručuje vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, čo platí pre všetky\n\nkonania vrátane dovolacích (§ 236 a nasl. OSP).\n\nZ rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142\nods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo\nveciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany\nústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad\na aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo\ndohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka\nkonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.\nII. ÚS 13/01), resp. ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu\nsťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\n53. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu, resp. spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať\nočakávania a predstavy účastníka konania.\n54. Ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne\nči zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné\nod veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne\nskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,\nže všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania\n(aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\n\n22\n\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\nI. ÚS 117/05).\n55. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\nktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by\nsignalizovala jeho svojvoľný postup (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania),\nktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší\nsúd sa zaoberal a vyrovnal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil,\nodmietol dovolanie ako procesne neprípustné.\n56. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať\nza arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku\nalebo Civilného sporového poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu\nprocesné právne normy výslovne umožňujú, a aj preto použitý spôsob v konkrétnom\nprípade neznamená odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych\nopravných prostriedkoch. Najvyšší súd poskytol logické, zrozumiteľné argumenty, ktorými\nadekvátne reagoval na dovolacie námietky sťažovateľa.\n57. Sťažovateľove námietky týkajúce sa procesných pochybení krajského súdu\n(dokazovanie,\n\npojednávanie)\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nvyhodnotil\n\nako\n\nneopodstatnené,\n\npričom vyčerpávajúco tieto svoje závery zdôvodnil (bod 14 až 28 uznesenia najvyššieho\nsúdu).\n58. Ústavný súd uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase\npodania dovolania bol najvyšší súd ako súd dovolací podľa § 242 ods. 1 druhej vety\npovinný prihliadať na vady zmätočnosti vymedzené v § 237 ods. 1 OSP,\nteda aj na eventuálne vady spočívajúce v tom, že v tej istej veci sa už prv právoplatne\nrozhodlo (res iudicata) alebo že v tej istej veci sa už prv začalo konanie (litispendencia).\nZ uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd si bol vedomý tejto svojej\npovinnosti a existenciu vád zmätočnosti skúmal, čo vyplýva z bodu 12 odôvodnenia\nuznesenia najvyššieho súdu, pričom takéto vady nezistil.\n\n23\n\n59. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v dovolaní síce\nnamietal existenciu prekážky konania – litispendenciu, túto námietku však nijako bližšie\nnekonkretizoval. Obsah ústavnej sťažnosti indikuje, že sťažovateľ považuje konanie\no žalobe o určenie neplatnosti výpovede zo 4. mája 2006 za súčasť, pokračovanie konania\no určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 30. apríla 1992. Ústavný\nsúd uvádza, že prekážka litispendencie bráni tomu, aby na súde prebiehalo súčasne viacero\nkonaní v tej istej veci. O tú istú vec ide v prípade, ak ide o konanie medzi tými istými\núčastníkmi (stranami sporu) a ak je totožný predmet sporu a skutkové okolnosti,\nz ktorých je uplatnené právo vyvodzované. V prípade uvedených konaní sťažovateľa nie je\nsplnená podmienka totožnosti veci, pretože konanie vedené na Okresnom súde Vranov\nnad Topľou pod sp. zn. 5 C 376/2002 sa týkalo právneho úkonu – okamžitého skončenia\npracovného pomeru z 30. apríla 1992, zatiaľ čo konanie vedené na okresnom súde\npod sp. zn. 1 C 123/2006 sa týkalo určenia neplatnosti výpovede zo 4. mája 2006. Aj keď sa\nteda obe konania týkali pracovného pomeru sťažovateľa u identického žalovaného, ich\npredmet nebol rovnaký, predmetom konaní bolo posúdenie ne/platnosti rozdielnych\nprávnych úkonov žalovaného, a preto ani prebiehajúce konanie o určenie neplatnosti\nokamžitého skončenia pracovného pomeru (v tom čase v štádiu dovolacieho konania)\nnebránilo vo vedení, pokračovaní v (neskôr začatom) konaní o určenie neplatnosti výpovede\nzo 4. mája 2006.\n60. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v doplnení\ndovolania vykonaného JUDr. Lechmanovou, ktorá mu bola ustanovená ako právna\nzástupkyňa Centrom právnej pomoci na zastupovanie v dovolacom konaní, nebol\n(na rozdiel od dovolania sťažovateľa z 2. februára 2016) uvedený dovolací dôvod\npodľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP. Ústavný súd k tomuto konštatuje, že neuvedenie\ndovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP v doplnení dovolania nemalo\nza následok nezaoberanie sa najvyššieho súdu existenciou vady podľa § 237 ods. 1 písm. g)\nOSP. Z uznesenia najvyššieho súde nepochybne vyplýva, že najvyšší súd skúmal existenciu\nvady podľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP (bod 35 až 41 uznesenia najvyššieho súdu), pričom\nnezistil, že by obsah súdneho spisu indikoval existenciu dôvodov opodstatňujúcich\nvylúčenie sudcu, ktorý rozhodoval vo veci sťažovateľa.\n\n24\n\n61. Dovolací súd sa vyjadril aj k námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku\nkrajského súdu (bod 29 až 33 uznesenia najvyššieho súdu).\n62. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd opätovne\npoukazuje na to, že podstata tohto článku ústavy spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej\nalebo právnickej) obrátiť sa na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia\norgánu verejnej správy v prípade, ak sa táto osoba považuje za ukrátenú na svojich právach\nrozhodnutím takého orgánu. Je teda už na prvý pohľad zrejmé, že v danej veci chýba\nakákoľvek príčinná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 2 ústavy a ňou napadnutým postupom, uznesením najvyššieho súdu,\nktoré nerozhodovali o zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.\n63. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, neodôvodnenosti a ústavný súd ho považuje\nza ústavne udržateľné. Keďže ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti\nmedzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom, uznesením najvyššieho súdu, ústavnú\nsťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu\nz 21. novembra 2019\n64. Sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti namietal, že uznesenie z 21. novembra\n2019, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka\nz 15. mája 2019, bolo vydané zaujatou sudkyňou a opiera sa o uznesenie najvyššieho súdu,\npri doručovaní ktorého bol porušený zákon.\n65. K predmetným argumentom ústavný súd konštatuje, že nedospel k záveru\no existencii možnej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy, a postupom, uznesením\nnajvyššieho súdu, a zároveň je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi\ndoručené (jeho doposlaním sťažovateľovi od JUDr. Lechmanovej, ako aj priamo okresným\n25\n\nsúdom). Pokiaľ sa teda uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2019 (a jemu\npredchádzajúce uznesenie vyššieho súdneho úradníka o trovách dovolacieho konania z 15.\nmája 2019) opiera o uznesenie najvyššieho súdu, táto okolnosť sama osebe nespôsobuje\nústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu z 21. novembra 2019.\n66. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že uznesenie okresného súdu z 21. novembra\n2019 vydala zaujatá sudkyňa JUDr. Stanislava Semanová (s poukazom na to, že vylúčený\nbol okresný súd ako celok), ústavný súd zdôrazňuje, že námietku, že vo veci rozhodoval\nvylúčený súd, sťažovateľ uvádzal v konaní pred všeobecnými súdmi už skôr,\npričom najvyšší súd v uznesení najvyššieho súdu predmetnú námietku nevyhodnotil\nako opodstatnenú a tento svoj záver náležite, vyčerpávajúco odôvodnil. Sťažovateľ\nv ústavnej sťažnosti (resp. jej doplnení) neuvádza, že by sa po rozhodnutí najvyššieho súdu\ndozvedel o nových, jemu doteraz neznámych okolnostiach odôvodňujúcich vylúčenie\nJUDr. Semanovej z konania a rozhodovania vo veci sp. zn. 1 C 123/2006, resp. vylúčenie\nvšetkých sudcov okresného súdu.\n67. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka z 15. mája 2019\nbolo rovnako ako uznesenie najvyššieho súdu nesprávne doručované JUDr. Lechmanovej,\nk tomuto ústavný súd pre úplnosť uvádza, že z podania z 11. januára 2020, ktorým\nsťažovateľ doplnil svoju ústavnú sťažnosť, je zrejmé, že uznesenie vyššieho súdneho\núradníka z 15. mája 2019 sa dostalo do dispozičnej sféry sťažovateľa a sťažovateľ sa s ním\nriadne oboznámil, keďže proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný\nsúd uznesením z 21. novembra 2011.\n68. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z argumentácie sťažovateľa\nobsiahnutej v ústavnej sťažnosti a jej doplnení nezistil žiadne okolnosti, ktoré by indikovali\nmožné porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením okresného súdu z 21. novembra 2019, a preto ústavnú sťažnosť v časti\nnamietaného porušenia označených práv uznesením okresného súdu z 21. novembra 2019\nodmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde.\n\n26\n\n69. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie\nrozhodnutia, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania,\nodloženie vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n27", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-výpoveď", "občianske súdne konanie", "arbitrárnosť", "zaujatosť / predpojatosť", "podmienky konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7dadea6-2e0b-4d6d-b21d-95d1b63d4e8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 337/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1"}, {"guid": "ussr:c9d30f86-ff1d-48a7-80d9-8f6fdd8ce432", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 734/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 734/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.734.2017.1"}, {"guid": "ussr:3ed292d1-c98d-43fa-a81c-179a7830217f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 373/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 373/2014 z 1. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-01", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3ed292d1-c98d-43fa-a81c-179a7830217f"}, {"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2012 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 202, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed588b68-67f8-4d2d-bd0e-80ecb182ddcf"}, {"guid": "ussr:70bc389e-1554-4235-96cc-fea76683d458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 470/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 470/2010 z 7. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-07", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:70bc389e-1554-4235-96cc-fea76683d458"}, {"guid": "ussr:325c00ec-e275-417e-a9ed-d2f6a9138c87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:325c00ec-e275-417e-a9ed-d2f6a9138c87"}, {"guid": "ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 156/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "73721049-66ac-4d32-890e-6952dd2dce46:1f015e71-6dbc-4343-8848-9719c9a79a86", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8114225389.1", "spisova_znacka": "6Co/19/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/19/2016 z 30. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-10-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8114225389.1"}, {"guid": "31149f8a-00f5-41be-97df-951d767e451c:8bfb0f75-00c3-443c-9e34-1c0b87acac41", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7606208111.2", "spisova_znacka": "2Co/928/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/928/2014 z 10. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-11-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7606208111.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5f181bd3-4558-41af-8dd9-4953ff57bc8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.513.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 513/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 513/2021 z 12. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.513.2021.1"}]}