{"guid": "ussr:cd5cd802-3d1c-4c6b-9178-356af8f0fcc3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.335.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 335/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 335/2020 z 8. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. septembra 2020, sp. zn. III. ÚS 335/2020, ECLI:SK:USSR:2020:3.US.335.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2020-09-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cd5cd802-3d1c-4c6b-9178-356af8f0fcc3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.335.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.335.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.335.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 335/2020-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra\nStraku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela\nv Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej\nkoná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 5 S 146/2015-124 zo 6. decembra 2016, ako aj uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 36/2017 z 29. mája 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,\nNárodná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295 (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“),\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 146/2015-124 zo 6. decembra 2016\n(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžfk 36/2017 z 29. mája 2019\n(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; ďalej spoločne aj „napadnuté\nrozhodnutia“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením krajského\nsúdu bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti správy o zistenej nezrovnalosti\nk projektu s kódom\n\n(ďalej len „správa“) a žiadosť\n\no vrátenie finančných prostriedkov\n\n(ďalej len „žiadosť“) odmietnuté\n\ns tým, že smeruje proti písomnostiam, ktoré sú opatreniami predbežnej povahy,\nktoré nemôžu\n\nmať\n\nza\n\nnásledok\n\nujmu\n\nna\n\nsubjektívnych\n\nprávach\n\nžalobkyne\n\na v ktorých ide o absenciu vynútiteľného výroku o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.\nSťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť.\n3. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola kasačná sťažnosť podaná\nsťažovateľkou zamietnutá.\n4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že napadnuté rozhodnutia\n(správa a žiadosť) sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo podporila rozhodnutiami\n2\n\nsúdov (krajský súd – sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014, najvyšší súd –\nsp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011, sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016).\n5. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014 vyplýva,\nže rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom\nkonaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia\na povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom\nchránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\nSpráva, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv\na záujmov žalobcu (k zásahu došlo podľa súdu jej vyhotovením), jej dôsledkom je vrátenie\nposkytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade,\nak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi. Podľa v tom čase účinného\nprocesného predpisu predmet žaloby nie je vylúčený zo súdneho prieskumu, osobitný\npredpis nevylučuje jej preskúmanie súdom, a preto môže byť predmetom súdneho\nprieskumu.\n6. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 možno\nsprávu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho\norgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom\nsprávny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii\noznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia\na listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy\nako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v § 3 ods. 7 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny\nporiadok“).\n7. Podľa sťažovateľky preto ide o list s charakterom rozhodnutia, ktoré je vydané\npríslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt správneho orgánu. Napriek\ntomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym predpisom, je na mieste primerané\npoužitie § 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku.\n\n3\n\n8. Sťažovateľka ďalej cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014\nz 28. apríla 2016, podľa ktorého „Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa\no zistenej nezrovnalosti opísaná vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom\nsúdnictve. Túto otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi\njeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.“. V tomto rozhodnutí najvyšší súd napadnutý\nrozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014 síce zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie, avšak iba z dôvodu, že krajský súd pochybil v tom, keď síce\npovedal, že správa je predmetom prieskumu, avšak vôbec ju nepreskúmal. Cituje\naj z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014, ktoré uvádza,\nže vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii,\nkeď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný),\nby bolo ústavne nesúladným postupom.\n9. Sťažovateľka uzatvára, že odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu\na najvyššieho súdu v danej právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami,\nna ktoré poukázala, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,\nporušeniu princípu právnej istoty a porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež došlo v týchto konaniach k odňatiu práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu, pretože hoci sa domáhala súdnej ochrany, v rozpore\nso zákonom jej nebola poskytnutá. Krajský súd a najvyšší súd svojvoľne a v rozpore\nso zákonom vylúčili zo súdneho prieskumu sťažovateľkou napadnuté rozhodnutia. Okrem\nporušenia princípu právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru sťažovateľky\naj zákonom ustanovenú povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty rozhodovania,\na to tým, že danú vec mal postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu [§ 22 a § 466 Správneho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)]. Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň porušením\nzákladného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy.\n10. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené\n12. júla 2019, považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú.\n\n4\n\n11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016, č. k. 5S/146/2015-124\na Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2019, sp. zn. 2Sžfk/36/2017, bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo\nsťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nÚstavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016,\nč. k. 5S/146/2015-124\n\na\n\nUznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\nzo\n\ndňa\n\n29.05.2019,\n\nsp. zn. 2Sžfk/36/2017 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu\nv Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.\nNajvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa, vedený vo\n,\n\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu.“\nII.\nObsah a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí\n\n12. Krajský súd napadnutým uznesením krajského súdu (v merite veci) odmietol\nžalobu sťažovateľky proti žalovaným 1. Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ministerstvo“)\n\na\n\n2.\n\nVýskumnej\n\nagentúre\n\n(ďalej len „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry – správy a žiadosti.\nPodľa odôvodnenia uznesenia sťažovateľka na základe zmluvy o nenávratnom finančnom\npríspevku uzavretej medzi ňou a ministerstvom zastúpeným agentúrou prevzala\nokrem iného aj povinnosti v procese verejného obstarávania „Výmena okien, dverí\na zasklených stien vrátane všetkých súvisiacich stavebných prác v objektoch UMB BB“.\nOd 8. septembra 2014 do 30. septembra 2014 bol u žalobkyne vykonaný vládny audit.\nDňa 27. novembra 2014 bola z tohto vládneho auditu vypracovaná čiastková správa,\nktorej predmetom boli závery týkajúce sa nedostatkov a odporúčania na ich nápravu.\nAgentúra následne 30. apríla 2015 zaslala sťažovateľke správu a žiadosť, ktoré boli\npredmetom súdneho prieskumu v zmysle podanej žaloby.\n5\n\n13. Krajský súd vyslovil názor, že správu a na ňu nadväzujúcu žiadosť\nje podľa ich obsahu nutné považovať za postup podľa § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z.\no pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva znení neskorších\npredpisov (ďalej len ,,zákon č. 528/2008 Z. z.“), teda za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti\nposkytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré samy osebe nemajú\nza následok založenie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu práv, právom chránených záujmov\nalebo povinností žalobkyne a ani sa ich priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia\nfinančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne vyrovnanie a vytvára sťažovateľke\nako prijímateľke príspevku priestor na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach.\nSpráva i žiadosť sú len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok\nujmu\n\nna\n\nsubjektívnych\n\nprávach\n\nsťažovateľky,\n\npretože\n\njej\n\nprávne\n\npostavenie\n\nsa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup\nriadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia výzve na dobrovoľné vrátenie príspevku\nzačne proti sťažovateľke správne konanie a uloží jej povinnosť vrátiť 1,5-násobok sumy\nuvedenej vo výzve. Správa ani žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi\nrozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobkyne v súvislosti\nso zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním\nfinančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej žaloby je preto neprípustné.\n14. Podľa krajského súdu bolo na prijímateľke príspevku, či na základe výzvy –\nžiadosti o vrátenie príspevku alebo jeho časti požadovanú korekciu zaplatí, alebo bude čeliť\nnásledkom dobrovoľného nevyhovenia výzve v správnom konaní s hrozbou sankcie\nv podobe 1,5-násobku zistenej nezrovnalosti. Až toto rozhodnutie riadiaceho orgánu vydané\npodľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. (resp. rozhodnutie o opravnom prostriedku\npodanom proti nemu) bude možné súdne preskúmať, keďže ním dôjde k autoritatívnemu\nzásahu do právnej sféry sťažovateľky, teda k uloženiu povinnosti, ktorú sťažovateľka dosiaľ\nnemá.\n15. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 457 ods. 2 a § 461 SSP zamietol\nkasačnú sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu krajský súd presvedčivo posúdil otázku možnosti prieskumu správy\n6\n\na žiadosti správnym súdom. Doplnil, že správa (rovnako ako žiadosť) má predbežnú povahu\na ako taká nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sama osebe\nnepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.\nTaktiež správa (ani žiadosť) nie je konečným autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu\no právach a povinnostiach sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel\na postupov verejného obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. V správe\nabsentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.\n16. Samotné finančné vyčíslenie nezrovnalosti a jeho popis ešte nezakladá povinnosť\nna strane sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky, sťažovateľka bola len zákonným\npostupom vyzvaná na ich vrátenie. Ku dňu podania žaloby nedošlo k uplatneniu\nrozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu zásahu do právnej sféry\nsťažovateľky záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť\nriadne opravné prostriedky. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky by vznikla\naž na základe právoplatného rozhodnutia predpokladaného § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008\nZ. z., ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do jej subjektívnych práv a bude predstavovať\nspôsobilý predmet súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správne konanie\nby mohlo ministerstvo začať len v prípade nevrátenia finančných prostriedkov\nsťažovateľkou. Nezákonnosť prípadného vydaného právoplatného rozhodnutia bude môcť\nsťažovateľka podrobiť prieskumu správnym súdom na základe podanej žaloby.\n17. Na predbežnej (v zásade informatívnej) povahe správy a žiadosti, ktorými bola\nsťažovateľka vyzvaná na vrátenie finančných prostriedkov, nemení nič ani hrozba navýšenia\nsumy v prípadnom budúcom konaní na 1,5-násobok v prípade ich nevrátenia. Výzva\nna ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním\nfinančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle zákona č. 528/2008 Z. z.\nk uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom\npodľa § 27a ods. 5 tohto zákona. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje,\nže doručením správy o zistenej nezrovnalosti podľa zákona č. 528/2008 Z. z. ešte\nnedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu\nzásahu do právnej sféry sťažovateľky s uložením právnej povinnosti.\n7\n\n18. Najvyšší súd zdôraznil svoje závery poukázaním na judikatúru, osobitne\nuznesenie sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017, kde najvyšší súd za podobných\nskutkových a právnych okolností konštatoval, že v takomto prípade nejde o výkon\nautoritatívnej vrchnostenskej právomoci. Ďalej najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí\nuvádza: «Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových\nvrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky\n(protokoly,\n\nzáznamy\n\nči\n\nzápisnice)\n\nsa\n\nv\n\nsprávnom\n\nsúdnictve\n\nnajmä\n\nnazerá\n\nako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel\nvyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248\npísm. a) O.s.p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve.\nNakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie\nfinančných prostriedkov poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný\nuplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného,\nže išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej\nmoci, t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)\npovinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností.»\n19. Najvyšší súd sa vyjadril aj k argumentácii sťažovateľky, ktorou poukázala\nna rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto správnych\naktov (sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016). Toto rozhodnutie považoval za ojedinelé\na za výnimku z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom v aktuálnej\nrozhodovacej činnosti tohto súdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali\ns právnymi závermi vyslovenými v obdobnej veci k tejto otázke.\n20. Najvyšší súd v závere uviedol, že krajský súd sa s právnymi námietkami\nsťažovateľky riadne vysporiadal a nevynechal žiadnu spornú otázku. Ďalšie námietky\nsťažovateľky preto najvyšší súd vyhodnotil ako bezpredmetné a nespôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n\n8\n\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n23. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n26. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne\n\n9\n\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9\nneustanovuje inak.\n27. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh\npreto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,\nI. ÚS 88/07).\nIV.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n29. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať\nako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122\na nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal,\nči ústavná sťažnosť sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona\n10\n\no ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom\nsúde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde. Z § 124 zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota\nna podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\nopravnom prostriedku (kasačnej sťažnosti). Keďže uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí\nkasačnej sťažnosti bolo sťažovateľke doručené 12. septembra 2019 a ústavná sťažnosť\nbola doručená 13. septembra 2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola zachovaná.\nPretože podľa obsahu smeruje proti dvom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd\nposúdi ústavnú sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.\nIV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského\nsúdu\n30. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – uzneseniu\nkrajského súdu\n\nmohla sťažovateľka\n\npodať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),\n\no ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu\nv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.\n31. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej\nprávomoci.\n\n11\n\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné\nuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie\nrozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie\nlen v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením\nalebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody.\nSkutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné\na zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne\naj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané\nrozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.\n33. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že skutkovo a právne podobnými\nústavnými\n\nsťažnosťami\n\nsp. zn. IV. ÚS 267/2018,\n\nsťažovateľky\n\nsa\n\nuž\n\nzaoberal\n\naj\n\nv\n\nkonaniach\n\nI. ÚS 276/2018,\n\nIII.\n\nÚS\n\n408/2018,\n\nII.\n\nÚS\n\n264/2019\n\na sp. zn. I. ÚS 388/2019.\n34. Sťažovateľka v podstate namieta, že krajský súd a najvyšší súd sa svojimi\nrozhodnutiami odklonili od ňou citovaných rozhodnutí, pokiaľ vylúčili ňou napadnuté\nrozhodnutia (správa a žiadosť) z prieskumu správnym súdom, čím došlo k porušeniu\nprincípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty, odňatiu\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu a porušeniu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n35. Po preskúmaní uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti na podklade priložených\nlistín a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej\nsťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že vecné potvrdenie procesného odmietnutia\nsťažovateľkinej správnej žaloby zamietnutím jej kasačnej sťažnosti najvyšším súdom\n12\n\nneznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci porušenie jej práva na súdnu ochranu\nalebo práva na spravodlivý proces. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd\nnezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli\nvyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nako to sťažovateľka tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený\nskutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými\nargumentmi sťažovateľky a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom\nposudzovaní veci. Vyjadril sa k posúdeniu možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym\nsúdom v tejto konkrétnej veci, ako aj vo všeobecnosti. Priblížil postup predpokladaný\nzákonom č. 528/2008 Z. z., ktorý vyústil do vydania správy a žiadosti, ako aj postup,\nktorý by následne mohol nasledovať. Jasne a zrozumiteľne vymedzil možnosti súdneho\nprieskumu aktov vydávaných subjektom v tomto procese, vyjadril sa k uplatneniu\nrozhodovacích právomocí a právnej povahe týchto aktov. Podriadil pritom správu a žiadosť\npod náležité ustanovenie zákona a logicky posúdil právne následky, ktoré mohli vyvolať\nvo sfére práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Osobitne sa zaoberal\npodstatnými námietkami sťažovateľky v podobe odlišnej rozhodovacej praxe najvyššieho\nsúdu vo veciach vedených pod sp. zn. 5 Sžf 31/2011 a sp. zn. 5 Sžf 26/2014. Prvé\nrozhodnutie posúdil ako skutkovo odlišné, druhé ako ojedinelý odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zasadil ich do širšieho časového rámca daného\nstanoviskom najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018 pod č. R 57/2018, z ktorého citoval\nrelevantnú časť. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné\n(arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne\nprávne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti\nnapadnutého uznesenia.\n36. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,\nže rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu\n\n13\n\nvychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť\nako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.\n37. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol\nako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nIV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\n38. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore\nso zákonnou povinnosťou nepostúpil vec veľkému senátu najvyššieho súdu.\n39. Ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. IV. ÚS 267/2018 a sp. zn. I. ÚS 276/2018\nvyjadril svoje stanovisko k uvedeným námietkam. Konštatoval, že za splnenia všetkých\nzákonných predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry\nsprávneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému\nsenátu (IV. ÚS 267/2018). Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom\npodľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva\núčastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu.\nV prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.\n40. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik\njudikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho\nkolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec senátu rozhodujúcemu\nvo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom (Správny súdny poriadok)\ns účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne názory najvyššieho\nsúdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva, boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou\nneskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia\nnajvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a sp. zn. 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto\nčase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva\n14\n\naj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol\nv súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného\ndôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru\nústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.\n41. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej\njudikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení\nzákladného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť\nsťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\n42. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2020\n\nMartin Vernarský\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne konanie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a61b9808-63a9-418e-8e6c-3405bced056c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.388.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 388/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 388/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.388.2019.1"}, {"guid": "ussr:d686fe20-c1fc-4e06-a223-fd209810b0f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.276.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.276.2018.1"}, {"guid": "ussr:4f20d2d0-5864-4200-87fd-5ad2e375a484", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.267.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.267.2018.1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}